Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 275/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. M., P., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a 4 a

Slovenskej republiky, práv podľa , , a

Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 22.

marca 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2010

doručená sťažnosť P. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Z. M.,

P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), práv podľa , , a

, základných práv podľa a 4 a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 22. marca 2010 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“ alebo “napadnutý

rozsudok“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: „Sťažovateľ sa v civilnom konaní,

žalobou voči žalovaným, domáhal vydania bezdôvodného obohatenia za neoprávnené

užívanie nehnuteľnosti v jeho vlastníctve zapísanej na LV č. 13522 v kat. území P., a to

2

parcely KN-C č. 1518/33 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 785 m...

Svoju žalobu odôvodnil tým, že v predmetnej právnej veci sa jedná o výlučné

užívanie nehnuteľnosti, parc. KN-C č. 1518/33 žalovanými. Ide o komunikačný priestor

bytového domu súp. č. 5318, kde okrem iného sa na týchto nehnuteľnostiach nachádzajú

rôzne drobné stavby, ktoré užívajú žalovaní a ktoré boli zriadené bez súhlasu právneho

predchodcu sťažovateľa...

Návrhom... doručený súdu dňa 20. 11. 2008 sťažovateľ doplnil žalobu zo dňa 14. 12.

2007... o alternatívny petit v situácií, kedy súd, z hľadiska právneho posúdenia veci bude pri

svojom meritórnom rozhodovaní vychádzať zo skutočností, že nehnuteľnosť... je nutné

posudzovať ako priľahlý pozemok bytového domu, na ktorý dopadá ust. § 23 ods. 5 zákona

č. v znení neskorších predpisov.“

Vo veci rozhodol Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn.

z 15. apríla 2009 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým žalobu

v celom rozsahu zamietol. O odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu rozhodol

krajský súd rozsudkom z 22. marca 2010, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu.

Sťažnosť smeruje proti rozsudku krajského súdu z 22. marca 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že „Nehnuteľnosť, užívanie ktorej je predmetom sporu, sa

nachádza okolo bytového domu súp. č. 5318, stojaceho na parcele KN-C č. 1510 -

2

zastavaná plocha o výmere 215 m, ktorá je vo vlastníctve sťažovateľa. Podielovými

spoluvlastníkmi bytového domu sú žalovaní... Žalovaní vlastníctvo k bytom

a spoluvlastníctvo k spoločným častiam a zariadeniam domu nadobudli na základe zmlúv

o prevode vlastníctva k družstevnému bytu, uzavretých s Bytovým družstvom Prešov v roku

1994. Sťažovateľ nadobudol vlastníctvo k vyššie uvedeným pozemkom na základe kúpnej

zmluvy zo dňa 8. 1. 2007. Bytový dom súp. č. 5318 bol postavený v 70.-tých rokoch

minulého storočia, Bytovým družstvom Prešov, na základe stavebného povolenia, avšak bez

súhlasu vtedajšieho vlastníka pozemku.“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza: «Podľa , súd môže

prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú, iba vtedy, ak sa konanie

mohlo začať aj bez návrhu alebo ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania

vzťahu medzi účastníkmi. Vo veciach, v ktorých z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob

vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi, je opodstatnenosť výnimky z dispozície s predmetom

konania daná takými ustanoveniami hmotného práva, ktoré pre vyporiadanie niektorých

nárokov určujú kogentné pravidlá, a ktoré by bez týchto výnimiek nemohli byť pri

rozhodovaní súdu rešpektované.

Zákonnú formuláciu „súd môže prekročiť návrhy účastníkov“ treba chápať tak, že ak

sú splnené podmienky aplikácie tohto ustanovenia, je súd vždy povinný rozhodnúť v súlade

so spôsobom vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi vyplývajúcim z právneho predpisu (nemá

možnosť voľby medzi spôsobom vyrovnania predpísaným zákonom a iným spôsobom

vyrovnania navrhovaným účastníkom)...

Podľa o vlastníctve bytov a nebytových

priestorov, spoločnými časťami domu a príslušenstvom domu, ktoré sú určené na spoločné

užívanie a slúžia výlučne tomuto domu a pritom nie sú stavebnou súčasťou domu (ďalej len

„príslušenstvo“), sa na účely tohto zákona rozumejú oplotené záhrady a stavby, najmä

oplotenia, prístrešky a oplotené nádvoria, ktoré sa nachádzajú na pozemku patriacom

k domu (ďalej len „priľahlý pozemok“).

Podľa , spoločné časti domu a spoločné

zariadenia domu a príslušenstvo sú v spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových

priestorov v dome, ak sa nedohodnú vlastníci inak. S prevodom alebo prechodom

vlastníctva bytu a nebytového priestoru v dome prechádza aj spoluvlastníctvo spoločných

častí domu, spoločných zariadení domu a príslušenstva, ako aj spoluvlastnícke alebo iné

spoločné práva k pozemku, prípadne ďalšie práva a povinnosti spojené s vlastníctvom bytu

a nebytového priestoru.

Stavba bytového domu stojaca na pozemku vo vlastníctve sťažovateľa - parc. KN-C

č. 1510 bola postavená v rozpore s predpismi občianskeho práva, preto ide o stavbu

neoprávnenú, na ktorú sa vzťahuje ust. . Parcela KN-C

č. 1518/33, ktorej užívanie je predmetom sporu sa nachádza okolo bytového domu, teda

okolo parcely KN-C č. 1510 a slúži k zabezpečeniu prístupu do bytového domu.

Neoprávnený je teda zásah žalovaných do vlastníckeho práva sťažovateľa k obom

pozemkom pri realizácii výkonu práv k neoprávnenej stavbe a to až do doby vysporiadania

práv k nej podľa .

Na základe uvedeného je zrejmé, že príslušenstvo, nachádzajúce na priľahlom

pozemku vo vlastníctve žalobcu je zo zákona () v spoluvlastníctve vlastníkov

bytov - žalovaných. Pokiaľ by nebol bytový dom, nebol by ani priľahlý pozemok

a príslušenstvo a nebola by ani žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalovaní

užívajú pozemok - parcelu KN-C č. 1518/33 ako priľahlý pozemok k bytovému domu súp.

č. 5318.

Aj žalovaní vo svojom vyjadrení zo dňa 11. 2. 2008 uvádzajú, že sporný pozemok je

v zmysle zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov priľahlým pozemkom a túto

skutočnosť odvodzujú od znenia veta prvá, .

Prvostupňový súd a ani Krajský súd v Prešove nezobrali do úvahy účel priľahlého

pozemku, ktorým je umožniť riadne užívanie bytového domu, resp. bytov a nebytových

priestorov v tomto dome. Veď ako ináč by sa žalovaní dostali do bytového domu, resp. so

svojimi motorovým vozidlami do garáži, ktoré sa nachádzajú na prízemí tohto bytového

domu.»

Sťažovateľ taktiež tvrdí, že „... v konaní pred prvostupňovým súdom navrhoval

alternatívny spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi svojim podaním... doručený súdu...

20. 11. 2008, a to tak, že navrhoval postup podľa . Súd

prvého stupňa sa však s týmto návrhom žalobcu, ako aj s návrhom zo dňa 28. 4. 2008,

doručený súdu dňa 5. 5. 2008, nijako nevysporiadal. Ani krajský súd sa týmto návrhom

sťažovateľa nezaoberal“, pričom sťažovateľ je toho názoru, že v zmysle «... § 153 ods. 2

.. napriek podanému návrhu... o náhradu za užívanie nehnuteľností - vydanie

bezdôvodného obohatenia, boli súdy povinné v prípade preukázania, že stavba bytového

domu stojaceho na parcele KN-C č. 1510, od ktorej žalovaní odvodzujú, že sporný pozemok

je priľahlým pozemkom, na ktorý sa vzťahuje vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 zákona

č. , je stavbou neoprávnenou, vysporiadať tento vzťah medzi účastníkmi tak,

ako to vyplýva z ...

O zaradení pozemku do siete miestnych komunikácií rozhodoval podľa zákona

č. o pozemných komunikáciách, a podľa vyhlášky č. , ktorou

bol v rozhodnom období vykonávaný miestny národný výbor.

S ohľadom na ustanovenia § 23 uvedeného zákona bolo nevyhnutné, aby o zaradení

komunikácie do siete miestnych komunikácií (pasport miestnych komunikácií) rozhodol

miestny národný výbor v správnom konaní. Vydanie takéhoto rozhodnutia je nevyhnutné aj

podľa súčasnej právnej úpravy. Ani žalovaní a ani Mesto Prešov existenciu takéhoto

rozhodnutia nepreukázali. Podľa vyjadrenie Mesta Prešov zo dňa 27. 4. 2007 „rôzne

betónové plochy na parcele 1518 nachádzajúce sa pri bytových domoch, nie sú vo

vlastníctve mesta...“.

Ani Mesto Prešov a ani porušovateľ nepreukázali existenciu rozhodnutia o zaradení

pozemkov sťažovateľa do siete miestnych komunikácií v správnom konaní, ktorého

účastníkom mal byť aj sťažovateľ, resp. jeho právny predchodca.

Z uvedeného vyplýva, že komunikácia, resp. spevnená plocha nachádzajúca sa

parcele KN-C č. 1518/33 nie je miestnou komunikáciou, ale je nanajvýš účelovou

komunikáciou, nachádzajúcou sa na priľahlom pozemku (v zmysle zákona o vlastníctve

bytov) k stavbe bytovému domu súp. č. 5318, stojacej na parcele KN-C č. 1510...

Sťažovateľ nesúhlasí ani s názorom... že oporný múr nemožno považovať za

samostatnú stavbu alebo súčasť bytového domu, ale ide o súčasť pozemku, vo vzťahu

k opornému múru. Podľa stavebného zákona je oporný múr stavbou, pretože je pevne

spojený zo zemou a táto stavba slúži výlučne tomuto domu, ako opora bytového domu, aby

sa bytový dom nezosunul - ..

Porušovateľ sa nezaoberal odvolacími dôvodmi sťažovateľa, nezohľadnil charakter

stavby bytového domu, ktorá je stavbou neoprávnenou. Porušovateľ nezohľadnil

skutočnosť, že pozemok vo vlastníctve sťažovateľa užívajú žalovaní bezplatne proti vôli

sťažovateľa, že tento pozemok slúži výlučne žalovaným k výkonu ich vlastníckych práv

k stavbe. Nevysporiadal sa s dôvodmi, ktoré sťažovateľ uviedol a to, že pokiaľ by

neoprávnená stavba bytového domu nebola, nebol by ani žalobca obmedzený vo výkone

vlastníckych práv k pozemku parc. KN C 1518/33.

V tomto je úplne bezpredmetné, akú povrchovú úpravu pozemok má. Pokiaľ sa

porušovateľ, a rovnako súd prvého stupňa zamerali len na povrchovú úpravu pozemku, nie

jeho charakter, postupovali v rozpore so zákonom - s ust. ,

čím vyvolali stav denegatio iustitiae.

Takými rozhodnutiami súdov, prvého i druhého stupňa, je naďalej tolerovaný stav,

ktorý vyvoláva neoprávnená stavba bytového domu, bez akejkoľvek právnej ochrany

vlastníka pozemku...

Závery oboch súdov o základnej otázke nastolenej sťažovateľom v merite veci,

o určenie, či existuje obmedzenie vlastníckeho práva, a o kompenzáciu vzniknutého

obmedzenia vlastníckeho práva nebol rozhodnutiami vyriešený.

Všeobecné súdy... nepostrehli základnú funkciu ustanovenia § 135c Občianskeho

zákonníka, v zmysle ktorého je súd povinný „usporiadať pomery medzi vlastníkom pozemku

a vlastníkom neoprávnenej stavby“. Stavba bola postavená bez právneho dôvodu, na

cudzom pozemku, Čo súdy vôbec nespochybnili a navyše aj potvrdili. Boli však povinné

odstrániť nespravodlivosť a napraviť nezákonnosť zásahu do práv vlastníka pozemku, a to

spôsobom, že mu bude poskytnutá určitá satisfakcia za nezákonné obmedzenie jeho

vlastníckych práv vlastníkom stavby...

Nezákonnosť a porušenie princípu právnej istoty môže spočívať aj v nečinnosti, to

znamená v zamietnutí žaloby v prípade, keď súd neuviedol žiadne právne prekážky

vyporiadania neoprávnenej stavby podľa .

Sťažovateľ má v zmysle ustanovenia právo na

ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje. Spôsob

realizácie tejto ochrany je vyjadrený v . Sťažovateľ má tak

v zmysle Slovenského právneho poriadku právo na riadny proces, v ktorom súd poskytne

sťažovateľovi ochranu a rozhodne o usporiadaní pomerov medzi vlastníkom pozemkov

(sťažovateľom) a vlastníkmi neoprávnených stavieb na nich postavených. Súd však

zamietnutím žaloby svojvoľne odoprel sťažovateľovi základné procesné záruky vyplývajúce

z Dohovoru a premietnuté v normách Slovenského právneho poriadku...

Sťažovateľ je stavbou bytového domu vo vlastníctve žalovaných, a „príslušenstvom

bytového domu“ stojacimi na pozemkoch v jeho vlastníctve, obmedzený proti svojej vôli,

pričom v zmysle článku 20 ods. 4 , ako aj Listiny,

vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere

vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu...

Všeobecný súd je pri hodnotení dôkazov viazaný tiež skutkovým stavom veci, a teda

nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným

záverom. Zásada voľného hodnotenia dôkazov je totiž limitovaná tiež požiadavkou

nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami

súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi.

Poukazujeme na skutočnosť, že porušovateľ sa nevysporiadal zákonným spôsobom

s odvolacími dôvodmi sťažovateľa. Pri svojej rozhodovacej činnosti nepreskúmal

rozhodujúce otázky, uspokojil sa s tým, že iba prevzal závery súdu prvého stupňa. Uviedol,

že nemožno súhlasiť s tým, že stavba komunikácie, chodníka a oporného múru tvoria

príslušenstvo obytného domu pretože charakter týchto nehnuteľností - stavieb bol súdom

prvého stupňa riadne zistený. A to tak, že prvostupňový súd si rozhodnutím nepodložené

zaradil stavbu komunikácie a chodníka do siete miestnych komunikácií. Porušovateľ vôbec

nezhodnotil a neodôvodnil namietané dôvody odvolania sťažovateľa resp. ich irelevantnosť.

Takzvané opomenuté dôkazy, t. j. dôkazy, o ktorých v konaní nebolo súdom

rozhodnuté, prípadne dôkazy, ktorými sa súd pri postupe podľa zásady voľného hodnotenia

dôkazov nezaoberal, preto skoro vždy založia nielen nepreskúmateľnosť vydaného

rozhodnutia, ale súčasne aj jeho protiústavnosť.».

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné práva P. J., podľa čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46

ods. 1, , a 4, Listiny

základných práv a slobôd, čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. zo dňa

22. 3. 2010 porušené boli.

3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 22. 3. 2010, sp. zn. , sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť P. J., trovy konania v sume 254,88 €, za

2 úkony právnej pomoci: prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na ústavný súd,

teda 2x (120,23 € + 7,21 €) na účet advokáta: JUDr. Z. M... do dvoch mesiacov od

právoplatnosti rozhodnutia.

Sťažovateľ si uplatňuje nárok na náhradu trov konania a právneho zastúpenia voči

porušovateľovi v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi platenie

a náhradu trov konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každú sťažnosť predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na

predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie

rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne

neopodstatnené“. Týmto v záujme účelnosti a procesnej ekonómie

poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania

sťažnosti ( ) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak

na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení

alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd

navrhovateľa a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a jednak tiež na základe

argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (, , ,

, ).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a 4 a , práv podľa , , a ,

základných práv podľa čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 listiny, práv podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu.

Podľa sťažovateľa krajský súd napadnutým rozsudkom porušil ním označené

základné a iné práva tým, že

- sa nezaoberal jeho odvolacími dôvodmi,

- nezohľadnil skutočnosť, že stavba bytového domu je neoprávnená,

- sa nezaoberal alternatívnym petitom doručeným mu 20. novembra 2008 a

- nevysporiadal vzťah medzi sťažovateľom a žalovanými v zmysle § 135c

.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa

a podľa čl. 36 ods. listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa zaoberal jej

opodstatnenosťou v naznačenom smere, predovšetkým skúmajúc možnosť preukázania

príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základnými právami

upravenými v a listiny, resp. právom podľa

dohovoru, porušenie ktorých sťažovateľ v sťažnosti namietal. V nadväznosti na to

posudzoval opodstatnenosť námietok sťažovateľa, pokiaľ ide o ťažiskové časti odôvodnenia

napadnutého rozsudku krajského súdu vedúceho k požiadavke vyslovenia porušenia jeho

označených práv.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa , resp. listiny a práva podľa

ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto

právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť ().

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov

ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich

právomoci. Vo vzťahu k všeobecným súdom ústavný súd nie je prieskumným súdom ani

riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ) a nemá

zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej

judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho

orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom

zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto

ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka

konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane

uviedol (napr. , ), že ochrana , prípadne dohovorom

garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu,

ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným

zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom (

). Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (m. m.

). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia

musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. Článok 6 ods. 1

dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument,

pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia

nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999).

Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie

základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov

s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä

v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne,

resp. svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv

(napr. , , , ). Z týchto hľadísk potom ústavný

súd posudzoval rozsudok krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku z 22. marca 2010 po uvedení dôvodov

napadnutého rozsudku okresného súdu, obsahu odvolania sťažovateľa a vyjadrenia

žalovaných k nemu na vlastné odôvodnenie rozsudku uviedol: „Súd prvého stupňa vykonal

vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav

a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa zodpovedajú

vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu.

Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvého stupňa nič sa nezmenilo ani v

štádiu odvolacieho konania.

V priebehu odvolacieho konania bolo zistené, že žalobca si nepreberá zásielky, ktoré

mu boli zasielané odvolacím súdom, a preto vychádzajúc z ustanovenia § 48 ods. 4 odvolací

súd rozhodol o doručovaní písomnosti vrátane predvolania na odvolacie pojednávanie vo

forme ukladania v súdnom spise. Takýmto spôsobom bolo potom vykonané odvolacie

pojednávanie 22. 3. 2010, a to na základe doručenia predvolania na toto odvolacie

pojednávanie žalobcovi uložením v súdnom spise...

Podľa , kto sa na úkor iného bezdôvodne

obohatí, musí obohatenie vydať.

Podľa , bezdôvodným obohatením je majetkový

prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu

alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný

z nepoctivých zdrojov.

Podľa v platnom znení, pozemné komunikácie sa

rozdeľujú podľa dopravného významu, určenia a technického vybavenia na: a) diaľnice, b)

cesty, c) miestne komunikácie a d) účelové komunikácie.

Podľa § 3d ods. 3 citovaného zákona, miestne komunikácie sú vo vlastníctve obcí.

Podľa v platnom znení, premávku na pozemných

komunikáciách upravujú osobitné predpisy; v ich medziach smie každý užívať diaľnice,

cesty a miestne komunikácie obvyklým spôsobom na účely, na ktoré sú určené (všeobecné

užívanie). Užívateľ sa musí prispôsobiť stavebnému stavu a dopravno-technickému stavu

dotknutej komunikácie; nesmie ju poškodzovať alebo znečisťovať.

Podľa vyhl. č. , ktorou sa vykonáva zákon o pozemných

komunikáciách, súčasťami miestnych komunikácií sú aj priľahlé chodníky, verejné

parkoviská a obratiská, zariadenia na zabezpečenie a zaistenie priechodov pre chodcov,

podchody a priechodové lávky.

V predmetnej veci bolo nepochybne preukázané, že žalovaní nie sú vlastníkmi stavieb

nachádzajúcich sa na predmetných nehnuteľnostiach vlastnícky patriacich žalobcovi.

V zhode so súdom prvého stupňa aj odvolací súd konštatuje, že cesta je miestnou

komunikáciou a vlastníkom tejto stavby na pozemku vlastnícky patriacom žalobcovi je

Mesto Prešov a tento vlastnícky režim sa vzťahuje aj na priľahlý chodník k danej miestnej

komunikácii.

Taktiež správne konštatuje súd prvého stupňa, že oporný múr nemožno považovať za

samostatnú stavbu alebo súčasť bytového domu, ale ide o súčasť pozemku, ako to vyplýva

z ustálenej súdnej praxe, ktorá ploty, prípadne oporné múry považuje za súčasť pozemku

a sú zriadené za tým účelom, aby nedošlo k znehodnoteniu veci. V danom prípade tento

oporný múr slúži na zabránenie zosuvu a posunu pôdy. Správne konštatuje súd prvého

stupňa, že užívanie chodníkov a ciest je okolnosťou, ktorú umožňuje platná legislatíva a toto

užívanie má slúžiť verejnosti, pričom užívanie má byť bezplatné. Je pochopiteľné, že tieto

komunikačné stavby využívajú aj žalovaní, avšak nevyužívajú ich len oni, ale aj ďalšia

širšia verejnosť.

Správne konštatuje súd prvého stupňa, že z dokazovania vykonaného vo veci

nepochybne vyplýva, že pokiaľ ide o trávnatú plochu, ktorá tvorí časť parcely KN 1518/33,

túto vlastne žalovaní neužívajú, iba sa starajú o jej udržiavanie za účelom zabezpečenia

normálneho vzhľadu okolia pri obytnom dome, v ktorom bývajú.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky žalobcu, je potrebné konštatovať, že charakter

predmetných komunikácií bol nepochybne v tomto konaní zistený a možno súhlasiť

s názorom vysloveným v odvolaní žalobcu, že stavba nie je súčasťou pozemku, pretože táto

okolnosť nepochybne vyplýva z ustanovenia , avšak zároveň

treba konštatovať v zmysle vyššie naznačeného, že žalovaní v žiadnom prípade nie sú

vlastníkmi' stavieb, ktoré sa na týchto pozemkoch nachádzajú a správne preto súd prvého

stupňa poukazuje na to, že žalovaní nie sú pasívne legitimovaní v tomto konaní. Pokiaľ ide

o tvrdenie neoprávnenej stavby bytového domu, táto otázka nemá bezprostredný súvis

s predmetom tohto konania, pretože predmetom konania je užívanie a eventuálne

bezdôvodné obohatenie za chodník, cestu a oporný múr, teda za iné stavby než je stavba

samotného obytného domu. Nemožno súhlasiť s názorom, že by tieto stavby, tvorili

príslušenstvo obytného domu, v ktorom žalovaní v súčasnosti bývajú, pretože charakter

týchto nehnuteľností - stavieb bol súdom prvého stupňa riadne zistený.

Za týchto okolností nemožno konštatovať porušenie článku 20 ods. 1

Slovenskej republiky, podľa ktorého každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Užívanie predmetných

nehnuteľností žalovanými a širšou verejnosťou rozhodne nieje porušením vlastníckeho

práva žalobcu k predmetným nehnuteľnostiam, pretože žalovaní nie sú vlastníkmi stavieb,

ktoré sa na tejto parcele č. 1518/33 nachádzajú a tieto stavby tam ani nezriadili.

Správne preto postupoval súd prvého stupňa pokiaľ žalobu zamietol. V ostatnom

poukazuje odvolací súd na správne, presvedčivé a výstižné dôvody súdu prvého stupňa

v zmysle “

Vychádzajúc z už uvedených mantinelov posudzovania rozhodnutí všeobecných

súdov ústavný súd uvádza:

V citovanej časti odôvodnenia rozsudku krajský súd zrozumiteľným a dostatočným

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozsudok okresného súdu, ktorý žalobu o vydanie

bezdôvodného obohatenia zamietol, potvrdil. Podľa ústavného súdu postup krajského súdu

pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za

zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade neporušil

základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu ani analogické právo na spravodlivé súdne

konanie. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu nevykazuje všeobecný charakter, naopak

krajský súd síce stručným, ale primeraným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagoval

na podstatné odvolacie námietky sťažovateľa. Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa, že krajský

súd nezohľadnil skutočnosť, že stavba bytového domu je neoprávnená, ústavný súd uvádza,

že na túto námietku krajský súd reagoval, keď uviedol, že tvrdenie neoprávnenej stavby

nemá bezprostredný súvis s predmetom konania, pretože predmetom konania je užívanie

a bezdôvodné obohatenie za chodník, cestu a oporný múr, teda iné stavby ako je stavba

samotného obytného domu.

Sťažovateľ svojou žalobou požadoval vydanie bezdôvodného obohatenia za

neoprávnené užívanie parc. č. 1518/33, ktorá je v jeho vlastníctve, pričom k neoprávnenému

užívaniu malo dôjsť stavbami, ktoré sú na tejto parcele postavené a podľa názoru

sťažovateľa sú vo vlastníctve žalovaných. Taktiež alternatívnym petitom sa sťažovateľ

domáhal vydania náhrady za vecné bremeno za stavby, ktoré sa nachádzajú na parcele KN-

C č. 1518/33, pričom bytový dom na tejto parcele postavený nie je.

Krajský súd nepovažoval stavby nachádzajúce sa na parcele KN-C č. 1518/33 za

príslušenstvo bytového domu, tak ako to tvrdí sťažovateľ, pričom poukazuje na to, že

charakter týchto stavieb bol prvostupňovým súdom riadne zistený. Časť sporných stavieb

považuje krajský súd za miestne komunikácie, čo odôvodňuje už citovanými ustanoveniami

o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších

predpisov a vykonávacou vyhláškou Federálneho ministerstva dopravy č. ,

ktorou sa vykonáva zákon o pozemných komunikáciách (cestný zákon). Vo vzťahu

k opornému múru súhlasí s tvrdením prvostupňového súdu o tom, že oporný múr slúži na to,

aby nedošlo k znehodnoteniu pozemku.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd primeraným a ústavne akceptovateľným

spôsobom odôvodnil, prečo sporné stavby nepovažuje za príslušenstvo bytového domu.

Podľa , ak niekto zriadi stavbu na cudzom

pozemku, hoci na to nemá právo, môže súd na návrh vlastníka pozemku rozhodnúť, že

stavbu treba odstrániť na náklady toho, kto stavbu zriadil (ďalej len „vlastník stavby“).

Podľa súd môže usporiadať pomery medzi

vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby aj inak, najmä tiež zriadiť za náhradu vecné

bremeno, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že rozhodnutie súdu

podľa by prichádzalo do úvahy, ak by sťažovateľ

požadoval náhradu za vecné bremeno za stavbu bytového domu, avšak tento požadoval, ako

už bolo uvedené, náhradu za iné stavby ako bytový dom.

Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd nepovažoval sporné stavby za súčasť

bytového domu, neprichádzalo už do úvahy rozhodnutie o náhrade za vecné bremeno podľa

. Krajský súd preto postupoval správne, keď náhradu

za vecné bremeno sťažovateľovi nepriznal.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu

svojím vlastným (m. m. ). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by

mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol

svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom

takéto nedostatky nevykazuje, a preto konštatuje, že ním nedošlo k porušeniu základného

práva sťažovateľa na súdnu ochranu ani jeho práva na spravodlivé súdne konanie.

Je pravda, že krajský súd sa nevysporiadal s tvrdením sťažovateľa o tom, že sporné

stavby nemôžu byť miestnymi komunikáciami, keďže ich zaradeniu do siete miestnych

komunikácií by muselo predchádzať správne konanie. Takýto nedostatok v rozhodnutí

možno krajskému súdu vyčítať. Je však potrebné uviesť, že úlohou ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred

skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ich pred takými zásahmi do ich práv,

ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (,

).

Vzhľadom na to, že sťažovateľ v sťažnosti neuvádza žiadne okolnosti, z ktorých by

bolo možné vyvodiť, že sporné nehnuteľnosti tvoria príslušenstvo bytového domu a takáto

skutočnosť nevyplýva zo žiadnych ustanovení zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov,

uvedený nedostatok v odôvodnení rozsudku krajského súdu nemá takú intenzitu, aby bolo

zasiahnuté do sťažovateľových základných a iných práv, ochrany ktorých sa v sťažnosti

domáha.

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že v súlade so svojou judikatúrou posudzuje

spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. ), preto k vyhoveniu sťažnosti

dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné

pochybenia zo strany orgánu verejnej moci umožňuje prijatie záveru, že proces ako celok

bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý.

Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov

verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná

súvislosť medzi porušením práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku

nemala podstatný dosah.

Ústavný súd napokon dodáva, že sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu

posudzoval len z hľadiska kritérií ústavných predpisov a nimi garantovaných základných

práv a slobôd. Vzhľadom na to nebolo jeho úlohou do detailov preskúmať prípad z pozície v

okolnostiach daného prípadu aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii

napadnutý rozsudok krajského súdu so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne

zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu, po zistení, že tieto nemajú takú

relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku

krajského súdu s .

K namietanému spôsobu hodnotenia dôkazov zo strany krajského súdu, resp.

okresného súdu ústavný súd uvádza, že už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach

vyslovil, že do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa ,

resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa

k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov ().

V súvislosti s tvrdeným porušením práva sťažovateľa na riadny proces tým, že

všeobecné súdy zamietli jeho žalobu, ústavný súd pripomína, že , resp.

čl. 36 ods. 1 listiny sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým práva na prístup

k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , listiny a práva podľa dohovoru by došlo vtedy, ak by

komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a

nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o

podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby () alebo v prípade

opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom

konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým

súdnym rozhodnutím (, ).

V prípade sťažovateľa však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok

porušenie jeho základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu ochranu a právo na

spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa

sťažovateľových subjektívnych názorov.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je preto daná len v prípade, že je vylúčená právomoc

všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom

nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve ().

Ústavný súd ďalej pripomína, že jeho primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach

podľa nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd

v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd.

Výklad právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s

( a ) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad

právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu je ústavne akceptovateľný

alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu vo vykonanom dokazovaní. Pretože napadnuté rozhodnutie krajského súdu

nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto

postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii

nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa

podľa a listiny ani práva podľa dohovoru (m. m.

).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom

prípade sú zlučiteľné so sťažovateľom označenými právami, a preto sťažnosť odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa a 4

a čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského

súdu

Podľa každý má právo vlastniť majetok.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za

primeranú náhradu.

Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Ústavný súd konštatuje, že v danej veci nie je dôvod, aby odlišne posudzoval

aplikovateľnosť a 4 , listiny a dodatkového protokolu.

V súvislosti s namietaným porušením a 4 a listiny

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd odkazuje na svoju judikatúru, podľa

ktorej základné práva zaručené v a 4 (čo v celom rozsahu platí, pokiaľ

ide o práva zaručené v čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu) zahŕňajú

požiadavku minimálnych garancií procesnej povahy ustanovených priamo v označenom

článku , ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu ( ), a taktiež zahŕňa

požiadavku spravodlivosti súdneho konania [čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. napr. ,

)].

Ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. ,

), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí

aj základné práva vyplývajúce z a 4 , listiny a právo podľa

čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa by bolo

možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo

k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených

v až , resp. v spojení s ich porušením.

Z týchto dôvodov ústavný súd podľa sťažnosť

sťažovateľa odmietol aj v časti namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a 4 a listiny a práva podľa dodatkového protokolu z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby

ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2010