Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 21 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (26)I. ÚS 275/2010
PDF · 325.75 KB
No categories available
I. ÚS 275/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. M., P., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práv podľa čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5 a čl. 152 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co 110/2009 z 22.
marca 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2010
doručená sťažnosť P. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Z. M.,
P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5 a
čl. 152 ods. 4 ústavy, základných práv podľa čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
1 Co 110/2009 z 22. marca 2010 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“ alebo “napadnutý
rozsudok“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: „Sťažovateľ sa v civilnom konaní,
žalobou voči žalovaným, domáhal vydania bezdôvodného obohatenia za neoprávnené
užívanie nehnuteľnosti v jeho vlastníctve zapísanej na LV č. 13522 v kat. území P., a to
2
parcely KN-C č. 1518/33 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 785 m...
Svoju žalobu odôvodnil tým, že v predmetnej právnej veci sa jedná o výlučné
užívanie nehnuteľnosti, parc. KN-C č. 1518/33 žalovanými. Ide o komunikačný priestor
bytového domu súp. č. 5318, kde okrem iného sa na týchto nehnuteľnostiach nachádzajú
rôzne drobné stavby, ktoré užívajú žalovaní a ktoré boli zriadené bez súhlasu právneho
predchodcu sťažovateľa...
Návrhom... doručený súdu dňa 20. 11. 2008 sťažovateľ doplnil žalobu zo dňa 14. 12.
2007... o alternatívny petit v situácií, kedy súd, z hľadiska právneho posúdenia veci bude pri
svojom meritórnom rozhodovaní vychádzať zo skutočností, že nehnuteľnosť... je nutné
posudzovať ako priľahlý pozemok bytového domu, na ktorý dopadá ust. § 23 ods. 5 zákona
č. 182/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov.“
Vo veci rozhodol Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn.
11 C 383/2007 z 15. apríla 2009 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým žalobu
v celom rozsahu zamietol. O odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu rozhodol
krajský súd rozsudkom z 22. marca 2010, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu.
Sťažnosť smeruje proti rozsudku krajského súdu z 22. marca 2010.
Zo sťažnosti vyplýva, že „Nehnuteľnosť, užívanie ktorej je predmetom sporu, sa
nachádza okolo bytového domu súp. č. 5318, stojaceho na parcele KN-C č. 1510 -
2
zastavaná plocha o výmere 215 m, ktorá je vo vlastníctve sťažovateľa. Podielovými
spoluvlastníkmi bytového domu sú žalovaní... Žalovaní vlastníctvo k bytom
a spoluvlastníctvo k spoločným častiam a zariadeniam domu nadobudli na základe zmlúv
o prevode vlastníctva k družstevnému bytu, uzavretých s Bytovým družstvom Prešov v roku
1994. Sťažovateľ nadobudol vlastníctvo k vyššie uvedeným pozemkom na základe kúpnej
zmluvy zo dňa 8. 1. 2007. Bytový dom súp. č. 5318 bol postavený v 70.-tých rokoch
minulého storočia, Bytovým družstvom Prešov, na základe stavebného povolenia, avšak bez
súhlasu vtedajšieho vlastníka pozemku.“.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza: «Podľa § 153 ods. 2 O. s. p., súd môže
prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú, iba vtedy, ak sa konanie
mohlo začať aj bez návrhu alebo ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania
vzťahu medzi účastníkmi. Vo veciach, v ktorých z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob
vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi, je opodstatnenosť výnimky z dispozície s predmetom
konania daná takými ustanoveniami hmotného práva, ktoré pre vyporiadanie niektorých
nárokov určujú kogentné pravidlá, a ktoré by bez týchto výnimiek nemohli byť pri
rozhodovaní súdu rešpektované.
Zákonnú formuláciu „súd môže prekročiť návrhy účastníkov“ treba chápať tak, že ak
sú splnené podmienky aplikácie tohto ustanovenia, je súd vždy povinný rozhodnúť v súlade
so spôsobom vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi vyplývajúcim z právneho predpisu (nemá
možnosť voľby medzi spôsobom vyrovnania predpísaným zákonom a iným spôsobom
vyrovnania navrhovaným účastníkom)...
Podľa § 2 ods. 6 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov, spoločnými časťami domu a príslušenstvom domu, ktoré sú určené na spoločné
užívanie a slúžia výlučne tomuto domu a pritom nie sú stavebnou súčasťou domu (ďalej len
„príslušenstvo“), sa na účely tohto zákona rozumejú oplotené záhrady a stavby, najmä
oplotenia, prístrešky a oplotené nádvoria, ktoré sa nachádzajú na pozemku patriacom
k domu (ďalej len „priľahlý pozemok“).
Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z., spoločné časti domu a spoločné
zariadenia domu a príslušenstvo sú v spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových
priestorov v dome, ak sa nedohodnú vlastníci inak. S prevodom alebo prechodom
vlastníctva bytu a nebytového priestoru v dome prechádza aj spoluvlastníctvo spoločných
častí domu, spoločných zariadení domu a príslušenstva, ako aj spoluvlastnícke alebo iné
spoločné práva k pozemku, prípadne ďalšie práva a povinnosti spojené s vlastníctvom bytu
a nebytového priestoru.
Stavba bytového domu stojaca na pozemku vo vlastníctve sťažovateľa - parc. KN-C
č. 1510 bola postavená v rozpore s predpismi občianskeho práva, preto ide o stavbu
neoprávnenú, na ktorú sa vzťahuje ust. § 135c Občianskeho zákonníka. Parcela KN-C
č. 1518/33, ktorej užívanie je predmetom sporu sa nachádza okolo bytového domu, teda
okolo parcely KN-C č. 1510 a slúži k zabezpečeniu prístupu do bytového domu.
Neoprávnený je teda zásah žalovaných do vlastníckeho práva sťažovateľa k obom
pozemkom pri realizácii výkonu práv k neoprávnenej stavbe a to až do doby vysporiadania
práv k nej podľa § 135c Občianskeho zákonníka.
Na základe uvedeného je zrejmé, že príslušenstvo, nachádzajúce na priľahlom
pozemku vo vlastníctve žalobcu je zo zákona (182/1993 Z. z.) v spoluvlastníctve vlastníkov
bytov - žalovaných. Pokiaľ by nebol bytový dom, nebol by ani priľahlý pozemok
a príslušenstvo a nebola by ani žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalovaní
užívajú pozemok - parcelu KN-C č. 1518/33 ako priľahlý pozemok k bytovému domu súp.
č. 5318.
Aj žalovaní vo svojom vyjadrení zo dňa 11. 2. 2008 uvádzajú, že sporný pozemok je
v zmysle zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov priľahlým pozemkom a túto
skutočnosť odvodzujú od znenia § 23 ods. 1 veta prvá, zák. č. 182/1993 Z. z..
Prvostupňový súd a ani Krajský súd v Prešove nezobrali do úvahy účel priľahlého
pozemku, ktorým je umožniť riadne užívanie bytového domu, resp. bytov a nebytových
priestorov v tomto dome. Veď ako ináč by sa žalovaní dostali do bytového domu, resp. so
svojimi motorovým vozidlami do garáži, ktoré sa nachádzajú na prízemí tohto bytového
domu.»
Sťažovateľ taktiež tvrdí, že „... v konaní pred prvostupňovým súdom navrhoval
alternatívny spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi svojim podaním... doručený súdu...
20. 11. 2008, a to tak, že navrhoval postup podľa § 135c Občianskeho zákonníka. Súd
prvého stupňa sa však s týmto návrhom žalobcu, ako aj s návrhom zo dňa 28. 4. 2008,
doručený súdu dňa 5. 5. 2008, nijako nevysporiadal. Ani krajský súd sa týmto návrhom
sťažovateľa nezaoberal“, pričom sťažovateľ je toho názoru, že v zmysle «... § 153 ods. 2
O.s.p... napriek podanému návrhu... o náhradu za užívanie nehnuteľností - vydanie
bezdôvodného obohatenia, boli súdy povinné v prípade preukázania, že stavba bytového
domu stojaceho na parcele KN-C č. 1510, od ktorej žalovaní odvodzujú, že sporný pozemok
je priľahlým pozemkom, na ktorý sa vzťahuje vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 zákona
č. 182/1993 Zb., je stavbou neoprávnenou, vysporiadať tento vzťah medzi účastníkmi tak,
ako to vyplýva z § 135c Občianskeho zákonníka...
O zaradení pozemku do siete miestnych komunikácií rozhodoval podľa zákona
č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách, a podľa § 6 vyhlášky č. 35/1984 Zb., ktorou
bol v rozhodnom období vykonávaný zákon č. 135/1961 Zb. miestny národný výbor.
S ohľadom na ustanovenia § 23 uvedeného zákona bolo nevyhnutné, aby o zaradení
komunikácie do siete miestnych komunikácií (pasport miestnych komunikácií) rozhodol
miestny národný výbor v správnom konaní. Vydanie takéhoto rozhodnutia je nevyhnutné aj
podľa súčasnej právnej úpravy. Ani žalovaní a ani Mesto Prešov existenciu takéhoto
rozhodnutia nepreukázali. Podľa vyjadrenie Mesta Prešov zo dňa 27. 4. 2007 „rôzne
betónové plochy na parcele 1518 nachádzajúce sa pri bytových domoch, nie sú vo
vlastníctve mesta...“.
Ani Mesto Prešov a ani porušovateľ nepreukázali existenciu rozhodnutia o zaradení
pozemkov sťažovateľa do siete miestnych komunikácií v správnom konaní, ktorého
účastníkom mal byť aj sťažovateľ, resp. jeho právny predchodca.
Z uvedeného vyplýva, že komunikácia, resp. spevnená plocha nachádzajúca sa
parcele KN-C č. 1518/33 nie je miestnou komunikáciou, ale je nanajvýš účelovou
komunikáciou, nachádzajúcou sa na priľahlom pozemku (v zmysle zákona o vlastníctve
bytov) k stavbe bytovému domu súp. č. 5318, stojacej na parcele KN-C č. 1510...
Sťažovateľ nesúhlasí ani s názorom... že oporný múr nemožno považovať za
samostatnú stavbu alebo súčasť bytového domu, ale ide o súčasť pozemku, vo vzťahu
k opornému múru. Podľa stavebného zákona je oporný múr stavbou, pretože je pevne
spojený zo zemou a táto stavba slúži výlučne tomuto domu, ako opora bytového domu, aby
sa bytový dom nezosunul - § 2 ods. 6 zákona č. 182/1993 Z. z...
Porušovateľ sa nezaoberal odvolacími dôvodmi sťažovateľa, nezohľadnil charakter
stavby bytového domu, ktorá je stavbou neoprávnenou. Porušovateľ nezohľadnil
skutočnosť, že pozemok vo vlastníctve sťažovateľa užívajú žalovaní bezplatne proti vôli
sťažovateľa, že tento pozemok slúži výlučne žalovaným k výkonu ich vlastníckych práv
k stavbe. Nevysporiadal sa s dôvodmi, ktoré sťažovateľ uviedol a to, že pokiaľ by
neoprávnená stavba bytového domu nebola, nebol by ani žalobca obmedzený vo výkone
vlastníckych práv k pozemku parc. KN C 1518/33.
V tomto je úplne bezpredmetné, akú povrchovú úpravu pozemok má. Pokiaľ sa
porušovateľ, a rovnako súd prvého stupňa zamerali len na povrchovú úpravu pozemku, nie
jeho charakter, postupovali v rozpore so zákonom - s ust. §135c Občianskeho zákonníka,
čím vyvolali stav denegatio iustitiae.
Takými rozhodnutiami súdov, prvého i druhého stupňa, je naďalej tolerovaný stav,
ktorý vyvoláva neoprávnená stavba bytového domu, bez akejkoľvek právnej ochrany
vlastníka pozemku...
Závery oboch súdov o základnej otázke nastolenej sťažovateľom v merite veci,
o určenie, či existuje obmedzenie vlastníckeho práva, a o kompenzáciu vzniknutého
obmedzenia vlastníckeho práva nebol rozhodnutiami vyriešený.
Všeobecné súdy... nepostrehli základnú funkciu ustanovenia § 135c Občianskeho
zákonníka, v zmysle ktorého je súd povinný „usporiadať pomery medzi vlastníkom pozemku
a vlastníkom neoprávnenej stavby“. Stavba bola postavená bez právneho dôvodu, na
cudzom pozemku, Čo súdy vôbec nespochybnili a navyše aj potvrdili. Boli však povinné
odstrániť nespravodlivosť a napraviť nezákonnosť zásahu do práv vlastníka pozemku, a to
spôsobom, že mu bude poskytnutá určitá satisfakcia za nezákonné obmedzenie jeho
vlastníckych práv vlastníkom stavby...
Nezákonnosť a porušenie princípu právnej istoty môže spočívať aj v nečinnosti, to
znamená v zamietnutí žaloby v prípade, keď súd neuviedol žiadne právne prekážky
vyporiadania neoprávnenej stavby podľa § 135c Občianskeho zákonníka.
Sťažovateľ má v zmysle ustanovenia § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na
ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje. Spôsob
realizácie tejto ochrany je vyjadrený v § 135c Občianskeho zákonníka. Sťažovateľ má tak
v zmysle Slovenského právneho poriadku právo na riadny proces, v ktorom súd poskytne
sťažovateľovi ochranu a rozhodne o usporiadaní pomerov medzi vlastníkom pozemkov
(sťažovateľom) a vlastníkmi neoprávnených stavieb na nich postavených. Súd však
zamietnutím žaloby svojvoľne odoprel sťažovateľovi základné procesné záruky vyplývajúce
z Dohovoru a premietnuté v normách Slovenského právneho poriadku...
Sťažovateľ je stavbou bytového domu vo vlastníctve žalovaných, a „príslušenstvom
bytového domu“ stojacimi na pozemkoch v jeho vlastníctve, obmedzený proti svojej vôli,
pričom v zmysle článku 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 11 ods. 4 Listiny,
vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere
vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu...
Všeobecný súd je pri hodnotení dôkazov viazaný tiež skutkovým stavom veci, a teda
nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným
záverom. Zásada voľného hodnotenia dôkazov je totiž limitovaná tiež požiadavkou
nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami
súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi.
Poukazujeme na skutočnosť, že porušovateľ sa nevysporiadal zákonným spôsobom
s odvolacími dôvodmi sťažovateľa. Pri svojej rozhodovacej činnosti nepreskúmal
rozhodujúce otázky, uspokojil sa s tým, že iba prevzal závery súdu prvého stupňa. Uviedol,
že nemožno súhlasiť s tým, že stavba komunikácie, chodníka a oporného múru tvoria
príslušenstvo obytného domu pretože charakter týchto nehnuteľností - stavieb bol súdom
prvého stupňa riadne zistený. A to tak, že prvostupňový súd si rozhodnutím nepodložené
zaradil stavbu komunikácie a chodníka do siete miestnych komunikácií. Porušovateľ vôbec
nezhodnotil a neodôvodnil namietané dôvody odvolania sťažovateľa resp. ich irelevantnosť.
Takzvané opomenuté dôkazy, t. j. dôkazy, o ktorých v konaní nebolo súdom
rozhodnuté, prípadne dôkazy, ktorými sa súd pri postupe podľa zásady voľného hodnotenia
dôkazov nezaoberal, preto skoro vždy založia nielen nepreskúmateľnosť vydaného
rozhodnutia, ale súčasne aj jeho protiústavnosť.».
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„1. Sťažnosti sa vyhovuje.
2. Základné práva P. J., podľa čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46
ods. 1, čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 a 4, čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 1Co 110/2009 zo dňa
22. 3. 2010 porušené boli.
3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 22. 3. 2010, sp. zn. 1Co 110/2009, sa
zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť P. J., trovy konania v sume 254,88 €, za
2 úkony právnej pomoci: prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na ústavný súd,
teda 2x (120,23 € + 7,21 €) na účet advokáta: JUDr. Z. M... do dvoch mesiacov od
právoplatnosti rozhodnutia.
Sťažovateľ si uplatňuje nárok na náhradu trov konania a právneho zastúpenia voči
porušovateľovi v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi platenie
a náhradu trov konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti
vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na
predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie
rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne
neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie
poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania
sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak
na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení
alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd
navrhovateľa a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a jednak tiež na základe
argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05,
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5 a čl. 152 ods. 4 ústavy,
základných práv podľa čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 listiny, práv podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu.
Podľa sťažovateľa krajský súd napadnutým rozsudkom porušil ním označené
základné a iné práva tým, že
- sa nezaoberal jeho odvolacími dôvodmi,
- nezohľadnil skutočnosť, že stavba bytového domu je neoprávnená,
- sa nezaoberal alternatívnym petitom doručeným mu 20. novembra 2008 a
- nevysporiadal vzťah medzi sťažovateľom a žalovanými v zmysle § 135c
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 36 ods. listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa zaoberal jej
opodstatnenosťou v naznačenom smere, predovšetkým skúmajúc možnosť preukázania
príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základnými právami
upravenými v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, resp. právom podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, porušenie ktorých sťažovateľ v sťažnosti namietal. V nadväznosti na to
posudzoval opodstatnenosť námietok sťažovateľa, pokiaľ ide o ťažiskové časti odôvodnenia
napadnutého rozsudku krajského súdu vedúceho k požiadavke vyslovenia porušenia jeho
označených práv.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým
a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto
právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov
ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich
právomoci. Vo vzťahu k všeobecným súdom ústavný súd nie je prieskumným súdom ani
riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá
zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej
judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho
orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom
zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto
ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka
konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane
uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom
garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu,
ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným
zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1
ústavy). Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (m. m.
I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia
musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. Článok 6 ods. 1
dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument,
pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia
nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999).
Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie
základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov
s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä
v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne,
resp. svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Z týchto hľadísk potom ústavný
súd posudzoval rozsudok krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu.
Krajský súd v odôvodnení rozsudku z 22. marca 2010 po uvedení dôvodov
napadnutého rozsudku okresného súdu, obsahu odvolania sťažovateľa a vyjadrenia
žalovaných k nemu na vlastné odôvodnenie rozsudku uviedol: „Súd prvého stupňa vykonal
vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav
a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa zodpovedajú
vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu.
Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvého stupňa nič sa nezmenilo ani v
štádiu odvolacieho konania.
V priebehu odvolacieho konania bolo zistené, že žalobca si nepreberá zásielky, ktoré
mu boli zasielané odvolacím súdom, a preto vychádzajúc z ustanovenia § 48 ods. 4 odvolací
súd rozhodol o doručovaní písomnosti vrátane predvolania na odvolacie pojednávanie vo
forme ukladania v súdnom spise. Takýmto spôsobom bolo potom vykonané odvolacie
pojednávanie 22. 3. 2010, a to na základe doručenia predvolania na toto odvolacie
pojednávanie žalobcovi uložením v súdnom spise...
Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne
obohatí, musí obohatenie vydať.
Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový
prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu
alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný
z nepoctivých zdrojov.
Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 135/1961 Zb. v platnom znení, pozemné komunikácie sa
rozdeľujú podľa dopravného významu, určenia a technického vybavenia na: a) diaľnice, b)
cesty, c) miestne komunikácie a d) účelové komunikácie.
Podľa § 3d ods. 3 citovaného zákona, miestne komunikácie sú vo vlastníctve obcí.
Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 135/1961 Zb. v platnom znení, premávku na pozemných
komunikáciách upravujú osobitné predpisy; v ich medziach smie každý užívať diaľnice,
cesty a miestne komunikácie obvyklým spôsobom na účely, na ktoré sú určené (všeobecné
užívanie). Užívateľ sa musí prispôsobiť stavebnému stavu a dopravno-technickému stavu
dotknutej komunikácie; nesmie ju poškodzovať alebo znečisťovať.
Podľa § 8 ods. 3 vyhl. č. 35/1984 Zb., ktorou sa vykonáva zákon o pozemných
komunikáciách, súčasťami miestnych komunikácií sú aj priľahlé chodníky, verejné
parkoviská a obratiská, zariadenia na zabezpečenie a zaistenie priechodov pre chodcov,
podchody a priechodové lávky.
V predmetnej veci bolo nepochybne preukázané, že žalovaní nie sú vlastníkmi stavieb
nachádzajúcich sa na predmetných nehnuteľnostiach vlastnícky patriacich žalobcovi.
V zhode so súdom prvého stupňa aj odvolací súd konštatuje, že cesta je miestnou
komunikáciou a vlastníkom tejto stavby na pozemku vlastnícky patriacom žalobcovi je
Mesto Prešov a tento vlastnícky režim sa vzťahuje aj na priľahlý chodník k danej miestnej
komunikácii.
Taktiež správne konštatuje súd prvého stupňa, že oporný múr nemožno považovať za
samostatnú stavbu alebo súčasť bytového domu, ale ide o súčasť pozemku, ako to vyplýva
z ustálenej súdnej praxe, ktorá ploty, prípadne oporné múry považuje za súčasť pozemku
a sú zriadené za tým účelom, aby nedošlo k znehodnoteniu veci. V danom prípade tento
oporný múr slúži na zabránenie zosuvu a posunu pôdy. Správne konštatuje súd prvého
stupňa, že užívanie chodníkov a ciest je okolnosťou, ktorú umožňuje platná legislatíva a toto
užívanie má slúžiť verejnosti, pričom užívanie má byť bezplatné. Je pochopiteľné, že tieto
komunikačné stavby využívajú aj žalovaní, avšak nevyužívajú ich len oni, ale aj ďalšia
širšia verejnosť.
Správne konštatuje súd prvého stupňa, že z dokazovania vykonaného vo veci
nepochybne vyplýva, že pokiaľ ide o trávnatú plochu, ktorá tvorí časť parcely KN 1518/33,
túto vlastne žalovaní neužívajú, iba sa starajú o jej udržiavanie za účelom zabezpečenia
normálneho vzhľadu okolia pri obytnom dome, v ktorom bývajú.
Pokiaľ ide o odvolacie námietky žalobcu, je potrebné konštatovať, že charakter
predmetných komunikácií bol nepochybne v tomto konaní zistený a možno súhlasiť
s názorom vysloveným v odvolaní žalobcu, že stavba nie je súčasťou pozemku, pretože táto
okolnosť nepochybne vyplýva z ustanovenia § 120 Občianskeho zákonníka, avšak zároveň
treba konštatovať v zmysle vyššie naznačeného, že žalovaní v žiadnom prípade nie sú
vlastníkmi' stavieb, ktoré sa na týchto pozemkoch nachádzajú a správne preto súd prvého
stupňa poukazuje na to, že žalovaní nie sú pasívne legitimovaní v tomto konaní. Pokiaľ ide
o tvrdenie neoprávnenej stavby bytového domu, táto otázka nemá bezprostredný súvis
s predmetom tohto konania, pretože predmetom konania je užívanie a eventuálne
bezdôvodné obohatenie za chodník, cestu a oporný múr, teda za iné stavby než je stavba
samotného obytného domu. Nemožno súhlasiť s názorom, že by tieto stavby, tvorili
príslušenstvo obytného domu, v ktorom žalovaní v súčasnosti bývajú, pretože charakter
týchto nehnuteľností - stavieb bol súdom prvého stupňa riadne zistený.
Za týchto okolností nemožno konštatovať porušenie článku 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, podľa ktorého každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Užívanie predmetných
nehnuteľností žalovanými a širšou verejnosťou rozhodne nieje porušením vlastníckeho
práva žalobcu k predmetným nehnuteľnostiam, pretože žalovaní nie sú vlastníkmi stavieb,
ktoré sa na tejto parcele č. 1518/33 nachádzajú a tieto stavby tam ani nezriadili.
Správne preto postupoval súd prvého stupňa pokiaľ žalobu zamietol. V ostatnom
poukazuje odvolací súd na správne, presvedčivé a výstižné dôvody súdu prvého stupňa
v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p.“
Vychádzajúc z už uvedených mantinelov posudzovania rozhodnutí všeobecných
súdov ústavný súd uvádza:
V citovanej časti odôvodnenia rozsudku krajský súd zrozumiteľným a dostatočným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozsudok okresného súdu, ktorý žalobu o vydanie
bezdôvodného obohatenia zamietol, potvrdil. Podľa ústavného súdu postup krajského súdu
pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za
zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade neporušil
základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu ani analogické právo na spravodlivé súdne
konanie. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu nevykazuje všeobecný charakter, naopak
krajský súd síce stručným, ale primeraným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagoval
na podstatné odvolacie námietky sťažovateľa. Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa, že krajský
súd nezohľadnil skutočnosť, že stavba bytového domu je neoprávnená, ústavný súd uvádza,
že na túto námietku krajský súd reagoval, keď uviedol, že tvrdenie neoprávnenej stavby
nemá bezprostredný súvis s predmetom konania, pretože predmetom konania je užívanie
a bezdôvodné obohatenie za chodník, cestu a oporný múr, teda iné stavby ako je stavba
samotného obytného domu.
Sťažovateľ svojou žalobou požadoval vydanie bezdôvodného obohatenia za
neoprávnené užívanie parc. č. 1518/33, ktorá je v jeho vlastníctve, pričom k neoprávnenému
užívaniu malo dôjsť stavbami, ktoré sú na tejto parcele postavené a podľa názoru
sťažovateľa sú vo vlastníctve žalovaných. Taktiež alternatívnym petitom sa sťažovateľ
domáhal vydania náhrady za vecné bremeno za stavby, ktoré sa nachádzajú na parcele KN-
C č. 1518/33, pričom bytový dom na tejto parcele postavený nie je.
Krajský súd nepovažoval stavby nachádzajúce sa na parcele KN-C č. 1518/33 za
príslušenstvo bytového domu, tak ako to tvrdí sťažovateľ, pričom poukazuje na to, že
charakter týchto stavieb bol prvostupňovým súdom riadne zistený. Časť sporných stavieb
považuje krajský súd za miestne komunikácie, čo odôvodňuje už citovanými ustanoveniami
zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších
predpisov a vykonávacou vyhláškou Federálneho ministerstva dopravy č. 35/1984 Zb.,
ktorou sa vykonáva zákon o pozemných komunikáciách (cestný zákon). Vo vzťahu
k opornému múru súhlasí s tvrdením prvostupňového súdu o tom, že oporný múr slúži na to,
aby nedošlo k znehodnoteniu pozemku.
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd primeraným a ústavne akceptovateľným
spôsobom odôvodnil, prečo sporné stavby nepovažuje za príslušenstvo bytového domu.
Podľa § 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak niekto zriadi stavbu na cudzom
pozemku, hoci na to nemá právo, môže súd na návrh vlastníka pozemku rozhodnúť, že
stavbu treba odstrániť na náklady toho, kto stavbu zriadil (ďalej len „vlastník stavby“).
Podľa § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka súd môže usporiadať pomery medzi
vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby aj inak, najmä tiež zriadiť za náhradu vecné
bremeno, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe.
Z citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka vyplýva, že rozhodnutie súdu
podľa § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka by prichádzalo do úvahy, ak by sťažovateľ
požadoval náhradu za vecné bremeno za stavbu bytového domu, avšak tento požadoval, ako
už bolo uvedené, náhradu za iné stavby ako bytový dom.
Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd nepovažoval sporné stavby za súčasť
bytového domu, neprichádzalo už do úvahy rozhodnutie o náhrade za vecné bremeno podľa
§ 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka. Krajský súd preto postupoval správne, keď náhradu
za vecné bremeno sťažovateľovi nepriznal.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu
svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou
zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by
mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol
svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom
takéto nedostatky nevykazuje, a preto konštatuje, že ním nedošlo k porušeniu základného
práva sťažovateľa na súdnu ochranu ani jeho práva na spravodlivé súdne konanie.
Je pravda, že krajský súd sa nevysporiadal s tvrdením sťažovateľa o tom, že sporné
stavby nemôžu byť miestnymi komunikáciami, keďže ich zaradeniu do siete miestnych
komunikácií by muselo predchádzať správne konanie. Takýto nedostatok v rozhodnutí
možno krajskému súdu vyčítať. Je však potrebné uviesť, že úlohou ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred
skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ich pred takými zásahmi do ich práv,
ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01,
Vzhľadom na to, že sťažovateľ v sťažnosti neuvádza žiadne okolnosti, z ktorých by
bolo možné vyvodiť, že sporné nehnuteľnosti tvoria príslušenstvo bytového domu a takáto
skutočnosť nevyplýva zo žiadnych ustanovení zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov,
uvedený nedostatok v odôvodnení rozsudku krajského súdu nemá takú intenzitu, aby bolo
zasiahnuté do sťažovateľových základných a iných práv, ochrany ktorých sa v sťažnosti
domáha.
Ústavný súd ďalej poznamenáva, že v súlade so svojou judikatúrou posudzuje
spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu sťažnosti
dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné
pochybenia zo strany orgánu verejnej moci umožňuje prijatie záveru, že proces ako celok
bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý.
Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov
verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná
súvislosť medzi porušením práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku
nemala podstatný dosah.
Ústavný súd napokon dodáva, že sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu
posudzoval len z hľadiska kritérií ústavných predpisov a nimi garantovaných základných
práv a slobôd. Vzhľadom na to nebolo jeho úlohou do detailov preskúmať prípad z pozície v
okolnostiach daného prípadu aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii
napadnutý rozsudok krajského súdu so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne
zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu, po zistení, že tieto nemajú takú
relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku
krajského súdu s ústavou.
K namietanému spôsobu hodnotenia dôkazov zo strany krajského súdu, resp.
okresného súdu ústavný súd uvádza, že už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach
vyslovil, že do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).
V súvislosti s tvrdeným porušením práva sťažovateľa na riadny proces tým, že
všeobecné súdy zamietli jeho žalobu, ústavný súd pripomína, že čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.
čl. 36 ods. 1 listiny sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým práva na prístup
k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by
komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o
podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) alebo v prípade
opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom
konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým
súdnym rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).
V prípade sťažovateľa však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok
porušenie jeho základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu ochranu a právo na
spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa
sťažovateľových subjektívnych názorov.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1
ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je preto daná len v prípade, že je vylúčená právomoc
všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom
nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03).
Ústavný súd ďalej pripomína, že jeho primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach
podľa čl. 127 ústavy nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd
v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd.
Výklad právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou
(čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad
právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu je ústavne akceptovateľný
alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú
oporu vo vykonanom dokazovaní. Pretože napadnuté rozhodnutie krajského súdu
nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto
postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii
nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom
prípade sú zlučiteľné so sťažovateľom označenými právami, a preto sťažnosť odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy
a čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského
súdu
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva
je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za
primeranú náhradu.
Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Ústavný súd konštatuje, že v danej veci nie je dôvod, aby odlišne posudzoval
aplikovateľnosť čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu.
V súvislosti s namietaným porušením čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd odkazuje na svoju judikatúru, podľa
ktorej základné práva zaručené v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy (čo v celom rozsahu platí, pokiaľ
ide o práva zaručené v čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu) zahŕňajú
požiadavku minimálnych garancií procesnej povahy ustanovených priamo v označenom
článku ústavy, ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), a taktiež zahŕňa
požiadavku spravodlivosti súdneho konania [čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. napr. I. ÚS 23/01,
Ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05,
IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí
aj základné práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a právo podľa
čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne
porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1
dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo
možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo
k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených
v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.
Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť
sťažovateľa odmietol aj v časti namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a 4 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby
ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. septembra 2010