Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 175/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

, zastúpenej advokátom , Advokátska kancelária,

, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 15. októbra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. januára

2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 15. októbra 2014 (ďalej

len „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľke bolo doručené oznámenie

Daňového úradu Banská Bystrica (ďalej len „daňový úrad“), na základe ktorého mala začať

u sťažovateľky ako daňového subjektu daňová kontrola. Sťažovateľka na uvedené oznámenie

reagovala tak, že požiadala daňový úrad ako správcu dane o oznámenie dôvodu vykonania

daňovej kontroly. Daňový úrad vo svojej písomnej odpovedi uviedol, že preveruje

skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane pomocou daňovej kontroly, a zároveň na

žiadosť sťažovateľky súhlasil s predĺžením začatia lehoty daňovej kontroly tak, že daňová

kontrola sa u sťažovateľky mala začať 21. januára 2014. Na ďalšie žiadosti sťažovateľky na

oznámenie dôvodu vykonania daňovej kontroly, či už v ústnej forme alebo písomnej forme,

reagoval daňový úrad oznámením, že 20. februára 2014 vykoná u sťažovateľky miestne

zisťovanie, a v tejto súvislosti si od sťažovateľky vyžiadal účtovné doklady sťažovateľky za

roky 2005, 2006, 2007 a 2008.

Sťažovateľka 17. februára 2014 iniciovala konanie na krajskom súde podľa § 205v

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„OSP“) podaním žaloby, ktorou sa domáhala ochrany pred nezákonným zásahom, pričom

za nezákonný zásah považovala daňovú kontrolu a miestne zisťovanie z dôvodu, že daňový

úrad ako správca dane „nedisponuje konkrétnym podozrením zo skrátenia dane a/alebo

vykonáva daňovú kontrolu u sťažovateľky z dôvodu dožiadania zo strany OČTK“ (orgány

činné v trestnom konaní, pozn.), preto postup a rozhodnutia daňového úradu predstavujú

nezákonný zásah orgánu verejnej správy. V tejto súvislosti sťažovateľka argumentovala

a poukazovala na obsah nálezu Ústavního soudu České republiky sp. zn.

z 18. novembra 2008. Krajský súd o žalobe sťažovateľky rozhodol napadnutým rozsudkom,

v odôvodnení ktorého uviedol, že „súd sa plne stotožňuje so stanoviskom žalovaného,

že správca dane nemá povinnosť zo zákona informovať daňový subjekt, prečo bude

vykonávať daňovú kontrolu... z vyjadrenia žalovaného vyplynulo, že v danom prípade

podnetom bola požiadavka od orgánov činných v trestnom konaní. Vzhľadom na to,

2

že žalovaný toto uviedol priamo vo vyjadrení k žalobe... s predmetnými informáciami sa

oboznámil aj žalobca. Žalobcovi sa tak stala známa skutočnosť, čo je dôvodom začatia

vykonávania predmetnej daňovej kontroly a miestneho zisťovania. Hlavnou argumentáciou

žalobcu v žalobe bolo tvrdenie o nezákonnom zásahu správcu dane, ak neoznámil dôvod

vykonania daňovej kontroly a miestneho zisťovania. Sám žalobca v žalobe uznal, že daňovú

kontrolu možno vykonávať na dožiadanie orgánov činných v trestnom konaní. Napriek tomu

žalobca zotrval na podanej žalobe, takže podanie žaloby sa javí účelovým v snahe zmariť

vykonanie daňovej kontroly.

Vzhľadom na dôvod vykonania predmetnej kontroly, jedná sa o legitímny postup

správcu dane a nejedná sa o zneužitie výkonu právomoci, resp. o svojvoľné konanie,

resp. druh štátnej šikany, či zneužitie výkonu práva vykonať daňovú kontrolu, ako tvrdil

žalobca. Preto, ak daňová kontrola prebieha, nejedná sa o nezákonný zásah, nakoľko

správca dane má legitímny dôvod odmietnuť oboznámiť žalobcu s konkrétnym dôvodom, na

základe ktorého sa vykonáva daňová kontrola. Súd sa nestotožňuje s tvrdením v žalobe, že

miestne zisťovanie nesleduje žiaden legitímny cieľ, ak správca dane už nemôže vyrubiť daň

za obdobia, u ktorých vykonáva miestne zisťovanie. Naopak, stotožňuje sa so stanoviskom

žalovaného, že vzhľadom na dôvod a predmet miestneho zisťovania za zdaňovacie obdobia

rokov 2005, 2006, 2007 a 2008, výsledky zo zisťovaní môžu priamo súvisieť s vyčíslením

základu dane za roky 2009 a 2010, preto vykonávanie týchto miestnych zisťovaní je plne

legitímne.

Keďže súd nezistil nezákonný postup a ani zásah do žiadnych práv a právom

chránených záujmov daňového subjektu v predmetnom konaní, nebol preukázaný zásah

orgánu verejnej správy smerujúci voči žalobcovi.“.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie označených práv napadnutým rozsudkom

krajského súdu a jeho predchádzajúcim postupom z obdobných dôvodov, ako to namietala

v žalobe, ktorou sa domáhala ochrany pred nezákonným zásahom orgánov verejnej moci,

pričom dôvody uvedené krajským súdom v napadnutom rozsudku považovala za arbitrárne.

3

Na základe uvedeného sťažovateľka v závere žiadala, aby ústavný súd po prijatí jej

sťažnosti na ďalšie konanie v náleze vyslovil, že postupom a napadnutým rozsudkom

krajského súdu došlo k porušeniu jej označených práv, aby zrušil napadnutý rozsudok

a priznal jej náhradu trov konania a alternatívne aby zároveň „zaujal stanovisko, že

s poukazom na Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn.: je sťažovateľ

v reštrukturalizácii a s poukazom na Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn.

15 je za sťažovateľa oprávnený konať reštrukturalizačný správca“ (ďalej len „stanovisko“).

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich označených práv postupom

a napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým zamietol žalobu sťažovateľky o ochrane

pred nezákonným zásahom podľa .

4

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie

dôvodov podľa .

Podľa o správe daní (daňový poriadok)

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový

poriadok“) daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce

pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová

kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

Ústavný súd konštatuje, že tvrdenia sťažovateľky o nezákonnom zásahu daňového

úradu ako správcu dane sú nepodložené, pretože, ako to vyplýva aj z napadnutého rozsudku

krajského súdu, správca dane nemá povinnosť na žiadosť daňového subjektu uviesť

konkrétne, čo je dôvodom začatia vykonávania daňovej kontroly. Takáto povinnosť správcu

dane informovať o konkrétnych dôvodoch vykonania daňovej kontroly nie je ustanovená ani

daňovým poriadkom a ani sťažovateľka v sťažnosti netvrdila opak. Pokiaľ sťažovateľka

tvrdila, že ide o nezákonný zásah správcu dane, respektíve svojvoľné rozhodnutie správcu

dane, či prejav ,,štátnej šikany“, tak toto tvrdenie bolo vyvrátené daňovým úradom, ktorý už

vo vyjadrení k žalobe uviedol, že daňovú kontrolu vykonáva na podnet orgánov činných

v trestnom konaní. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku tiež uviedol, že

vzhľadom na uvedený dôvod daňovej kontroly bol postup správcu dane legitímny, pretože

existoval legitímny dôvod odmietnuť oboznámiť sťažovateľku s konkrétnym dôvodom,

na základe ktorého sa vykonáva daňová kontrola. Pokiaľ ide o dôvody zamietnutia žaloby

sťažovateľky uvedené krajským súdom v odôvodnení svojho napadnutého rozsudku

vo vzťahu k miestnemu zisťovaniu, ktorého dôvodom bola skutočnosť, že „výsledky

zo zisťovaní môžu priamo súvisieť s vyčíslením základu dane za roky 2009 a 2010, preto

vykonávanie týchto zisťovaní je plne legitímne“, ústavný súd konštatuje, že právne závery,

ktoré viedli krajský súd k zamietnutiu žaloby sťažovateľky, uvedené v napadnutom

rozsudku krajského súdu, považuje ústavný súd za dostatočne odôvodnené, logické,

zrozumiteľné a rešpektujúce označené práva sťažovateľky, preto zároveň konštatuje, že ich

nemožno v žiadnom prípade považovať za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené.

5

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V

súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Ústavný súd ďalej pripomína, že do obsahu základného práva zaručeného v čl. 46

ods. 1 nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) dožadovať sa toho, aby

všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorý účastník konania predkladá (, ).

O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu právny výklad krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje, preto ústavný súd dospel

k záveru, že k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného v

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutým rozsudkom krajského súdu

nedošlo a sťažnosť sťažovateľky už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Pokiaľ ide o časť petitu sťažnosti (stanovisko), ktorou sa sťažovateľka alternatívne

domáhala toho, aby ústavný súd zaujal sťažovateľkou navrhnuté stanovisko, ústavný súd

konštatuje, že prima facie túto časť alternatívneho petitu bolo nevyhnutné odmietnuť

6

z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu, pretože ústavný súd nemá právomoc zaujať

stanovisko k inému uzneseniu ústavného súdu v inej veci. Z uvedeného dôvodu preto túto

časť alternatívneho petitu ústavný súd aj odmietol v rámci predbežného prerokovania

sťažnosti z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok už pri jej predbežnom prerokovaní,

bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2015

7