Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 21 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (26)II. ÚS 399/2014
PDF · 256.09 KB
No categories available
II. ÚS 399/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca)
a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť M. D., J. F., a mal. A. D., zastúpeného
zákonným zástupcom M. D., právne zastúpených advokátkou JUDr. Jankou Chorvátovou,
Advokátska kancelária, Antona Bernoláka 51, Žilina, vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 40 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v spojení čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2
Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod
sp. zn. 20 P 120/09 a jeho rozsudkom z 29. júna 2012, ako aj vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach
dieťaťa postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoP 114/2012
a jeho rozsudkom zo 16. januára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. D. a mal. A. D. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. novembra
2013 doručená sťažnosť M. D. (ďalej len „sťažovateľ“), a mal. A. D. (ďalej len „maloletý
sťažovateľ“), zastúpeného zákonným zástupcom M. D. (spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo
veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 , čl. 40 a čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), v spojení čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a práv
podľa čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
20 P 120/09 a jeho rozsudkom z 29. júna 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného
súdu“), ako aj vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 40
ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2 dohovoru postupom
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
7 CoP 114/2012 a jeho rozsudkom zo 16. januára 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok
krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 20 P 120/09
okresný súd o návrhu matky maloletého sťažovateľa na zvýšenie výživného na maloletého
sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. 20 P 120/09-164 z 20. apríla 2010, ktorým zaviazal
sťažovateľa prispievať mesačne na výživu maloletého sťažovateľa pravidelnou sumou 250 €
(ďalej len „bežné výživné“), z toho 200 € mal sťažovateľ platiť k rukám matky maloletého
sťažovateľa a 50 € mal zasielať na účet maloletého sťažovateľa zriadený jeho matkou na
tvorbu úspor. Okresný súd týmto rozsudkom súčasne povolil splácať sťažovateľovi dlžné
výživné v mesačných splátkach po 30 € mesačne, z toho 20 € ako splátku na dlžné výživné
a 10 € ako splátku dlžných úspor na účet maloletého sťažovateľa.
Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 7 CoP 65/2010 z 10. novembra 2010 tak, že
označený rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil najmä tým, že „Okresný súd nedostatočne zistil
skutkový stav veci a jeho rozhodnutie o zvýšení výživného je tak predčasné“, pričom v tejto
súvislosti uložil okresnému súdu doplniť dokazovanie tak, aby pri skúmaní majetkových
pomerov sťažovateľa boli zohľadnené aj jeho tzv. potenciálne príjmy, ktoré by mohol
dosahovať, ako aj jeho podiel na priamom zabezpečovaní potrieb maloletého sťažovateľa.
Krajský súd tiež uložil okresnému súdu, aby doplnil dokazovanie aj na strane matky
maloletého sťažovateľa v tom smere, aby preukázala ako vynakladá prostriedky na výživné
poskytované k jej rukám sťažovateľom na účely výchovy a výživy maloletého, keďže podľa
zistenia krajského súdu matka odmietla hradiť maloletému sťažovateľovi náklady na jeho
jazykové vzdelávanie, hoci finančné prostriedky na tento účel jej mal sťažovateľ poskytnúť,
a napokon aby doplnil dokazovanie aj v súvislosti so zistením skutočných potrieb
maloletého sťažovateľa.
Okresný súd po vrátení veci rozhodol vo veci opätovne rozsudkom č. k. 20 P 120/09-
469 z 29. júna 2012, ktorým sťažovateľovi uložil povinnosť prispievať na bežné výživné
maloletého sťažovateľa sumou mesačne 190 € a povolil mu splácať dlžné výživné
v splátkach po 25 € mesačne spolu s bežným výživným, pričom vo zvyšku návrh matky
maloletého sťažovateľa zamietol. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom
sp. zn. 7 CoP 114/2012 zo 16. januára 2013 potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok
okresného súdu a v odvolaním nenapadnutej časti, t. j. v časti, v ktorej bol návrh matky
zamietnutý, ho ponechal bez zmeny. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal
sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením
sp. zn. 3 Cdo 177/2013 zo 6. augusta 2013 tak, že sťažovateľom podané dovolanie odmietol
ako neprípustné.
Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta arbitrárnosť záverov
obsiahnutých v napadnutých rozsudkoch okresného súdu, ako aj krajského súdu, pričom
jeho námietky smerujú najmä k porušeniu základného práva na zákonného sudcu v konaní
pred okresným súdom, a k nedostatkom v dokazovaní vykonávanom v konaniach pred
oboma všeobecnými súdmi. Podľa sťažovateľa totiž o úprave výživného k maloletému
sťažovateľovi v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 20 P 120/09 konala
a rozhodovala sudkyňa (JUDr. Marčeková), ktorú nemožno považovať za zákonnú sudkyňu,
pretože podľa neho mala byť vec pridelená menovanej sudkyni na základe písomnej žiadosti
matky maloletého sťažovateľa z 15. októbra 2007. Pokiaľ ide o nedostatky v dokazovaní
v danej veci, sťažovateľ tvrdí, že okresný súd a stotožniac sa s ním aj krajský súd rozhodli
na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu. Podľa sťažovateľa označené súdy
neprihliadli na listinné dôkazy, ktoré si od neho vyžiadal sám okresný súd na pojednávaní
29. júna 2012 a ktoré sťažovateľ aj predložil (dôkazy o výdavkoch na maloletého,
oznámenie o ukončení podnikania sťažovateľa a pod.). Okrem toho keďže tieto dôkazy
neboli riadne žurnalizované v spise, ale mali byť len „zviazané“ a k spisu pripojené,
sťažovateľ zastáva názor, že zákonní sudcovia tieto dôkazy neštudovali, a teda ich pri
svojom rozhodovaní ani nezohľadnili. Podľa sťažovateľa okresný súd nevykonal náležité
dokazovanie v súvislosti s vynakladaním súm výživného, ktoré na maloletého sťažovateľa
poukazoval k rukám jeho matky, ktorá mala toto výživné zneužívať vo svoj osobný
prospech, konkrétne okresný súd podľa neho neskúmal, prečo je na sporiacom účte
maloletého sťažovateľa menšia finančná hotovosť než akú na tento účet poukázal
sťažovateľ, pričom tento nedostatok nenapravil ani krajský súd. Napokon sťažovateľ
namietal aj to, že predmetom dokazovania v danej veci nebola ani ním tvrdená nedostatočná
starostlivosť matky o maloletého sťažovateľa, ktorá mu nemala zo sťažovateľom
poskytovaných súm výživného poskytovať dostatočnú a jeho zdravotnému stavu adekvátnu
výživu.
Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli:
„Porušenie práva sťažovateľov na rozhodovanie veci zákonným sudcom a právo
sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie postupom aj rozhodnutiami napadnutých súdov
je dané v tom, že:
- odvolací súd - Krajský súd v Žiline sa odmietol zaoberať zákonnosťou postupu
Okresného súdu v Martine pri vydávaní preskúmavaného rozhodnutia,
- odvolací súd - Krajský súd v Žiline nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie,
okrem iného tiež tým, že odobril stav, keď okresný súd rozhodoval na základe dôkazov,
ktoré v čase jeho rozhodovania údajne podľa tvrdenia samotného Okresného súdu v Žiline
neboli v súdnom spise. ...
Odôvodnenie napadnutých rozhodnutí tak krajského súdu ako i Okresného súdu
v Martine sú podľa nášho názoru teda nedostatočné a arbitrárne, pretože hlavne krajský
súd sa dôsledne nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa v časti odvolania, týkajúcej sa
nezažurnalizovaných listinných dôkazov, o ktorých v čase rozhodovania súdu prvého stupňa
zjavne konajúca sudkyňa ani nevedela, že sú v spise, že súdy oboch stupňov nepostupovali
dôsledne v zmysle zaväzujúceho právneho názoru z predchádzajúceho rozhodnutia súdu
(o nevyhnutnosti vykonať ďalšie dokazovanie, o nutnosti vyzvať matku na preukázanie
nakladania s úsporami mal. A., na jej preukázanie skutočného spotrebúvania výživného
v záujme a na blaho mal. A., čo je zvýraznené podrobne v špecifikovanom skutkovom stave
v čl. I. tejto sťažnosti. Podľa nášho názoru došlo v takej intenzite k zásahu do práva na
spravodlivé súdne konanie, že napadnuté rozhodnutia tak krajského súdu ako i okresného
súdu v Martine pri uplatnení ustanovení OSP neposkytujú v tejto veci jasnú odpoveď, ako
súd komplexne zhodnotil dokazovanie, dôsledne zvážil zistený a preukázaný skutkový stav
vo svojom odôvodnení v intenciách zákonnej aplikácie ustanovení OSP...“
Vzhľadom na uvedené sťažovatelia žiadajú, aby po prijatí ich sťažnosti na ďalšie
konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Právo sťažovateľov na ochranu pred diskrimináciou podľa čl. 12 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky v spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa
16.1.2013 sp. zn. 7 CoP 114/2012-501 porušené bolo.
2. Právo sťažovateľov na ochranu pred diskrimináciou podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky v spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu v Martine zo dna 29. júna 2012
sp. zn. 20 P/120/2009-469 porušené bolo.
3. Právo sťažovateľa v rade 1/ na rozhodovanie veci zákonným sudcom podľa čl. 48
ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky, rozsudkom a postupom Okresného súdu
v Martine zo dňa 29. júna 2012 sp. zn. 20 P/120/2009-469 porušené bolo.
4. Právo sťažovateľa v rade 2/ na ochranu zdravia podľa čl. 40 Ústavy Slovenskej
republiky, rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 16.1.2013 sp. zn. 7 CoP 114/2012-501
porušené bolo.
5. Právo sťažovateľa v rade 2/ na ochranu zdravia podľa čl. 40 Ústavy Slovenskej
republiky, rozsudkom Okresného súdu v Martine zo dňa 29. júna 2012 sp. zn.
20P/120/2009-469 porušené bolo.
6. Právo sťažovateľa v rade 2/ na zohľadnenie záujmu dieťaťa pri činnosti súdu
podľa čl. 3 ods. 1 a právo na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa
čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa, rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa
16.1.2013 sp. zn. 7 CoP 114/2012-501 porušené bolo.
7. Právo sťažovateľa v rade 2/ na zohľadnenie záujmu dieťaťa pri činnosti súdu
podľa čl. 3 ods. 1 a právo na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa
čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa, rozsudkom Okresného súdu v Martine zo dňa
29. júna 2012 sp. zn. 20 P/120/2009-469 porušené bolo.
8. Rozhodnutie Krajského súdu v Žiline zo dňa 16.1.2013 sp. zn. 7 CoP 114/2012-
501 v spojení s rozhodnutím Okresného súdu v Martine zo dňa 29. júna 2012 sp. zn.
20P/120/2009-469 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.
9. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva spravodlivé zadosťučinenie
za nametané porušenie jeho práv v sume 30 000 Eur sťažovateľovi v rade 1/ a v sume
2 000,- Eur sťažovateľovi v rade 2/.
10. Okresný súd v Martine je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov konania
vo výške 275,94 € za dva právne úkony a režijný paušál... na účet právneho zástupcu...
všetko v lehote do 15 dní odo dňa vydania nálezu...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Vychádzajúc z petitu sťažnosti, predmetom konania pred ústavným súdom by malo
byť posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 P 120/09
a jeho rozsudkom z 29. júna 2012 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
7 CoP 114/2012 a jeho rozsudkom zo 16. januára 2013 mohlo dôjsť k porušeniu základného
práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy.
1. K namietanému porušeniu označených práv maloletého sťažovateľa
Vo vzťahu k maloletému sťažovateľovi ústavný súd v zhode so svojou doterajšou
judikatúrou (napr. I. ÚS 181/2012, II. ÚS 667/2013) konštatuje, že sťažovateľ,
kvalifikovane zastúpený advokátkou, nepreukázal (nedoložil) aktívnu legitimáciu
maloletého sťažovateľa, ktorého by vzhľadom na stret jeho záujmov so záujmami rodičov
(t. j. aj sťažovateľa ako jeho otca, pozn.) mal zastupovať kolízny opatrovník (a nie jeho
otec, pozn.), pričom rovnaká výhrada sa týka aj okolnosti, že splnomocnenie pre advokáta
v mene maloletého dieťaťa (maloletého sťažovateľa) by mal podpísať kolízny opatrovník,
a nie otec (sťažovateľ) maloletého. Navyše (a predovšetkým) z priloženého splnomocnenia
k sťažnosti zjavne vyplýva, že bolo udelené len sťažovateľom za neho samého, nie však za
a v mene maloletého sťažovateľa, pričom v zmysle § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde
kvalifikované splnomocnenie na zastupovanie (každého) sťažovateľa tvorí obligatórnu
súčasť náležitostí každého návrhu na začatie konania pred ústavným súdom.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia práv
maloletého sťažovateľa odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. K namietanému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
20 P 120/09 a jeho rozsudku z 29. júna 2012
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na
jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu mohol sťažovateľ podať odvolanie, čo
aj využil, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského
súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného
súdu. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní v tejto časti sťažnosť odmietol pre
nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vo vzťahu k námietke sťažovateľa založenej na tvrdení, že v jeho veci rozhodovala
na úrovni okresného súdu nezákonná sudkyňa, ústavný súd navyše zdôrazňuje, že námietku
porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy sťažovateľ
neuplatnil vo svojom odvolaní proti napadnutému rozsudku okresného súdu, a preto krajský
súd v odvolacom konaní ani nemal dôvod sa s touto námietkou vysporadúvať, keďže
sťažovateľ ju (v rozpore s princípom subsidiarity, pozn.) prvýkrát uplatnil až v konaní pred
ústavným súdom. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú
judikatúru, podľa ktorej v prípade, ak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv
a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale
nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá
právomoc (III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08).
3. K namietanému postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
7 CoP 114/2012 a jeho rozsudku zo 16. januára 2013
V súvislosti so sťažovateľom napádaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd
vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie
všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak
by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku okrem iného uviedol:
„... Rozsudok okresného súdu je vecne správny.
Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a vec správne právne
posúdil. Krajský súd sa stotožňuje s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia
Odvolanie otca nie je dôvodné.
Väčšina odvolacích námietok otca smeruje k tvrdeniu o nedostatočnej starostlivosti
o maloletého A. zo strany matky, nezabezpečovanie potrebnej zdravotnej starostlivosti s tým
súvisiacej výživy, liekov a podobne súdov. Tieto skutočnosti sa stali už predmetom skúmania
súdov v iných právoplatne skončených konaniach, tak ako správne na tieto právoplatné
rozhodnutia okresný súd poukázal v odôvodnení svojho rozsudku. Opakovane súdy
konštatovali, že zo strany matky nebolo zistené zanedbávanie riadnej výchovy maloletého.
Predmetom daného konania je rozhodnutie o návrhu matky na zvýšenie výživného.
Ako okresný súd správne uviedol, dôvodom zmeny už raz určeného výživného je podstatná
zmena pomerov, ktorá nastala na strane maloletého alebo jeho rodičov. V danom prípade
možno zhodne s vysloveným záverom okresného súdu konštatovať, že v danej veci takáto
zmena pomerov nastala.
Okresný súd sa podrobne zaoberal odôvodnenými potrebami maloletého A. Kým
v čase pôvodnej úpravy išlo o trojročné dieťa, v súčasnosti maloletý A. absolvuje povinnú
školskú dochádzku v 1. stupni. V súvislosti s nástupom školskej dochádzky došlo k nárastu
jeho potrieb, ktoré okresný súd správne zistil predovšetkým v súvislosti s potrebou
zakupovať školské pomôcky a potreby, ako aj k nárastom výdavkov spojených s vyšším
vekom dieťaťa, kedy sú prirodzene vyššie výdavky naj stravu, obliekanie, školské potreby
a záujmovú činnosť. Okresný súd správne prihliadol aj na nárast životných nákladov
vo všeobecnosti, na tuto skutočnosť, je súd povinný prihliadnuť s úradnej povinnosti.
Je nepochybné, že k zmene pomerov došlo aj na strane matky. Táto však zabezpečuje
dieťaťu osobnú starostlivosť a bytovú potrebu, čo sú plnenia postavené na roveň
finančnému plneniu. Napriek tomu, že na strane matky nastalo zvýšenie jej príjmu, matka
má na rozdiel od otca ďalšiu vyživovaciu povinnosť k dcére N. Jej celkové majetkové
pomery sú neporovnateľne horšie ako majetkovej pomery otca s prihliadnutím na
vlastníctvo nehnuteľného majetku a hnuteľných vecí väčšej hodnoty. Nemožno vychádzať
len zo samotnej výšky príjmu, ale z celkovej komplexnej majetkovej situácie povinného
rodiča.
Hoci na strane otca ako povinného rodiča nemožno konštatovať zvýšenie príjmu od
času poslednej úpravy výživného, pokiaľ ide o schopnosti, možnosti a majetkové pomery
otca, súd vychádza z tzv. zásady potencionality príjmov povinného. Pri zhodnotení
skutočných možností a schopností otca možno konštatovať, že je v jeho možnostiach
a schopnostiach prispievať na výživu mal. A. určeným zvýšeným výživným.
V priebehu konania došlo na strane otca k viacerým skutočnostiam, z ktorých možno
vyvodiť záver, že otec dostatočne nevyužíva svoje schopnosti a možnosti na dosiahnutie
príjmu. Otec v priebehu konania dohodou skončil pracovný pomer v spoločnosti A. Zo
strany okresného súdu bol konštatovaný ako dôvod skončenia pracovného pomeru otca
v tomto zamestnaní návrh zamestnávateľa pre neuspokojivé plnenie pracovných povinností
a dlhodobé neuspokojivé plnenie predajných výsledkov, čo vyplýva zo správy
zamestnávateľa otca. Hoci otec takýto stav popiera, zisťovanie tohto dôvodu by presiahlo
potreby konania. Nespornou skutočnosťou je, že pracovný pomer bol skončený dohodou, t.j.
na báze dobrovoľnosti. Pokiaľ potom otec dobrovoľne skončil zamestnanie kde v roku 2009
dosahoval priemernú čistú mzdu vo výške 1629,27 Eur, zbavil sa majetkového prospechu,
na ktorý je súd povinný pri zvýšení výživného prihliadať. Hoci sa otec zamestnal
v spoločnosti B., kde dosahoval nižší príjem, postačujúci však na platenie zvýšeného
výživného, pracovný pomer v tejto spoločnosti skončil okamžitým zrušením pracovného
pomeru zo zdravotných dôvodov. Otec síce ako dôkaz predložil lekárske správy ošetrujúcich
lekárov, nemajúce však charakter pracovného posudku, z ktorého by súd mohol konštatovať
zníženie pracovného potenciálu otca. Krajský súd nezistil nutnosť skončenia uvedeného
pracovného pomeru, keď nie je zrejmé, či pracovné ťažkosti u otca boli dočasného alebo
trvalého charakteru, nebolo preukázané, že otec nemohol pre tieto zdravotné ťažkosti
vykonávať svoje zamestnanie, ktoré spočívalo v pracovnej pozícii medicínskeho
reprezentanta. Výkon tohto povolania nie je spojený s pravidelným dvíhaním ťažkých
bremien, pokiaľ aj otec poukazoval na to, že trikrát do roka musí stavať výstavný stánok
a dvakrát do roka presúvať pneumatiky na aute, ide skôr o náhodnú a sprievodnú činnosť
spojenú s výkonom tohto zamestnania, ktorá sa dala zabezpečiť po dohode so
zamestnávateľom aj iným spôsobom, o čo sa otec nepokúsil. Nemožno prehliadnuť, že otec
mal uzavreté obchodné zmluvy na základe živnosti, ktorú prevádzkoval, s viacerými
obchodnými spoločnosťami, z ktorých mu plynuli príjmy. Viaceré tieto zmluvy v priebehu
konania vypovedal. Uvedené konanie zo strany otca sa javí súdu ako účelové, motivované
snahou zbaviť sa príjmu na uspokojovanie vyživovacej povinnosti. Takéto správanie sa otca
nemôže byť na ťarchu maloletého dieťaťa.
Pokiaľ otec tvrdí, že okresný súd nesprávne vypočítal dávku v nezamestnanosti, ktorú
poberal vo výške 16,487 Eur denne, táto námietka otca je dôvodná. Nie je však spôsobilá
ovplyvniť výsledok konania na zmenu výživného, ktoré je otec povinný poukazovať
maloletému A.
Vyššie uvedené skutočnosti nasvedčujú tomu, že je v možnostiach a schopnostiach
otca zabezpečiť si vyšší príjem ako tvorí uvedená dávka v nezamestnanosti, a to aj
s poukazom na vysokoškolské vzdelanie v odbore veterinárna medicína.
Zvýšené výživné, ktoré je otec povinný poukazovať mal. A. D., počnúc od 1.9.2009
zodpovedá potrebám mal. dieťaťa ako aj možnostiam a schopnostiam otca. Rozhodnutie
okresného súdu je preto vecne správne a krajský súd ho potvrdil, vrátane výrokov o dlžnom
výživnom, zmene rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 20 P/21/2005-101 zo dňa
11.10.2005 a výroku o trovách konania.“
Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že krajský súd sa vysporiadal
so všetkými zásadnými odvolacími námietkami sťažovateľa, pričom svoje skutkové
a právne závery ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil. Z uvedeného dôvodu
považuje ústavný súd námietku sťažovateľa o jeho nedostatočnom odôvodnení
za neopodstatnenú.
Sťažovateľ tiež namieta, že napadnutý rozsudok krajského súdu je arbitrárny
z dôvodu, že krajský súd rovnako ako pred ním okresný súd podľa jeho tvrdenia neprihliadli
na to, že v spise neboli žurnalizované sťažovateľom predložené listinné dôkazy, v dôsledku
čoho ich podľa sťažovateľa pri svojom rozhodovaní ani nezohľadnili. V súvislosti s touto
námietkou ústavný súd v prvom rade poukazuje na tvrdenie samotného sťažovateľa
v sťažnosti podanej ústavnému súdu, podľa ktorého „Krajský súd v Žiline nedostatočne
odôvodnil svoje rozhodnutie, okrem iného tiež tým, že odobril stav, keď okresný súd
rozhodoval na základe dôkazov, ktoré v čase jeho rozhodovania údajne podľa tvrdenia
samotného Okresného súdu v Žiline neboli v súdnom spise.“.
Z citovaného podľa ústavného súdu vyplýva, že okresný súd v skutočnosti rozhodol
aj na základe sťažovateľom predložených dôkazov, resp. zohľadnil ich pri svojom
rozhodovaní, teda v skutočnosti by podľa sťažovateľa podstata problému mala spočívať
v tom, že okresný súd rozhodol (aj) na základe v spise nezažurnalizovaných dôkazov.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že samotné tvrdenie o nezažurnalizovaní
listinných dôkazov bez uvedenia konkrétneho (potenciálneho) dopadu, resp. konkrétneho
vplyvu týchto dôkazov na výrok rozhodnutia samo osebe nepostačuje na záver o porušení
sťažovateľom označeného základného práva.
Navyše ústavný súd dáva do pozornosti, že nezohľadnenie, resp. neprihliadnutie
súdom, resp. ignorácia dôkazov niektorého z účastníkov konania, by mohla v konečnom
dôsledku mať za následok odňatie práva tohto účastníkovi konania konať pred súdom,
čo predstavuje podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolací dôvod, ktorý
sťažovateľ síce vo svojom dovolaní uplatnil, avšak v konaní pred ústavným súdom
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o odmietnutí dovolania nenamieta,
čo vzhľadom na princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vylučuje, aby sa touto
námietkou ústavný súd meritórne zaoberal.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sumarizujúc vyslovené predbežné závery, ústavný súd zastáva názor, že napadnutý
rozsudok krajského súdu nemožno považovať za svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený
a takisto z neho nevyplýva taká aplikácia všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorá by
bola popretím jeho podstaty a zmyslu. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym
názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej
neodôvodnenosti či arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. V dôsledku toho ústavný súd
konštatuje, že z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu spochybňovať závery
napadnutého rozsudku krajského súdu, a preto nie je oprávnený a ani povinný jeho
odôvodnenie nahrádzať svojím právnym názorom.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti
odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého
rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní primeraného finančného
zadosťučinenia a úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo
slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tých častiach sťažnosti,
ktorými sa sťažovateľ domáhal ich priznania, už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júla 2014