Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 399/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca)

a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť M. D., J. F., a mal. A. D., zastúpeného

zákonným zástupcom M. D., právne zastúpených advokátkou JUDr. Jankou Chorvátovou,

Advokátska kancelária, Antona Bernoláka 51, Žilina, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa , a

v spojení a 2 a práv podľa a 2

Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 29. júna 2012, ako aj vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a v spojení s

ods. 1 a 2 a práv podľa a 2 Dohovoru o právach

dieťaťa postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 16. januára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. D. a mal. A. D. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. novembra

2013 doručená sťažnosť M. D. (ďalej len „sťažovateľ“), a mal. A. D. (ďalej len „maloletý

sťažovateľ“), zastúpeného zákonným zástupcom M. D. (spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo

veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 , čl. 40 a čl. 48 ods. 1

(ďalej len „“), v spojení a 2 a práv

podľa čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 29. júna 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného

súdu“), ako aj vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 40

v spojení s a 2 a práv podľa a 2 dohovoru postupom

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 16. januára 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok

krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn.

okresný súd o návrhu matky maloletého sťažovateľa na zvýšenie výživného na maloletého

sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. -164 z 20. apríla 2010, ktorým zaviazal

sťažovateľa prispievať mesačne na výživu maloletého sťažovateľa pravidelnou sumou 250 €

(ďalej len „bežné výživné“), z toho 200 € mal sťažovateľ platiť k rukám matky maloletého

sťažovateľa a 50 € mal zasielať na účet maloletého sťažovateľa zriadený jeho matkou na

tvorbu úspor. Okresný súd týmto rozsudkom súčasne povolil splácať sťažovateľovi dlžné

výživné v mesačných splátkach po 30 € mesačne, z toho 20 € ako splátku na dlžné výživné

a 10 € ako splátku dlžných úspor na účet maloletého sťažovateľa.

Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 10. novembra 2010 tak, že

označený rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil najmä tým, že „Okresný súd nedostatočne zistil

skutkový stav veci a jeho rozhodnutie o zvýšení výživného je tak predčasné“, pričom v tejto

súvislosti uložil okresnému súdu doplniť dokazovanie tak, aby pri skúmaní majetkových

pomerov sťažovateľa boli zohľadnené aj jeho tzv. potenciálne príjmy, ktoré by mohol

dosahovať, ako aj jeho podiel na priamom zabezpečovaní potrieb maloletého sťažovateľa.

Krajský súd tiež uložil okresnému súdu, aby doplnil dokazovanie aj na strane matky

maloletého sťažovateľa v tom smere, aby preukázala ako vynakladá prostriedky na výživné

poskytované k jej rukám sťažovateľom na účely výchovy a výživy maloletého, keďže podľa

zistenia krajského súdu matka odmietla hradiť maloletému sťažovateľovi náklady na jeho

jazykové vzdelávanie, hoci finančné prostriedky na tento účel jej mal sťažovateľ poskytnúť,

a napokon aby doplnil dokazovanie aj v súvislosti so zistením skutočných potrieb

maloletého sťažovateľa.

Okresný súd po vrátení veci rozhodol vo veci opätovne rozsudkom č. k. 20 P 120/09-

469 z 29. júna 2012, ktorým sťažovateľovi uložil povinnosť prispievať na bežné výživné

maloletého sťažovateľa sumou mesačne 190 € a povolil mu splácať dlžné výživné

v splátkach po 25 € mesačne spolu s bežným výživným, pričom vo zvyšku návrh matky

maloletého sťažovateľa zamietol. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom

sp. zn. zo 16. januára 2013 potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok

okresného súdu a v odvolaním nenapadnutej časti, t. j. v časti, v ktorej bol návrh matky

zamietnutý, ho ponechal bez zmeny. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal

sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením

sp. zn. zo 6. augusta 2013 tak, že sťažovateľom podané dovolanie odmietol

ako neprípustné.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta arbitrárnosť záverov

obsiahnutých v napadnutých rozsudkoch okresného súdu, ako aj krajského súdu, pričom

jeho námietky smerujú najmä k porušeniu základného práva na zákonného sudcu v konaní

pred okresným súdom, a k nedostatkom v dokazovaní vykonávanom v konaniach pred

oboma všeobecnými súdmi. Podľa sťažovateľa totiž o úprave výživného k maloletému

sťažovateľovi v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. konala

a rozhodovala sudkyňa (JUDr. Marčeková), ktorú nemožno považovať za zákonnú sudkyňu,

pretože podľa neho mala byť vec pridelená menovanej sudkyni na základe písomnej žiadosti

matky maloletého sťažovateľa z 15. októbra 2007. Pokiaľ ide o nedostatky v dokazovaní

v danej veci, sťažovateľ tvrdí, že okresný súd a stotožniac sa s ním aj krajský súd rozhodli

na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu. Podľa sťažovateľa označené súdy

neprihliadli na listinné dôkazy, ktoré si od neho vyžiadal sám okresný súd na pojednávaní

29. júna 2012 a ktoré sťažovateľ aj predložil (dôkazy o výdavkoch na maloletého,

oznámenie o ukončení podnikania sťažovateľa a pod.). Okrem toho keďže tieto dôkazy

neboli riadne žurnalizované v spise, ale mali byť len „zviazané“ a k spisu pripojené,

sťažovateľ zastáva názor, že zákonní sudcovia tieto dôkazy neštudovali, a teda ich pri

svojom rozhodovaní ani nezohľadnili. Podľa sťažovateľa okresný súd nevykonal náležité

dokazovanie v súvislosti s vynakladaním súm výživného, ktoré na maloletého sťažovateľa

poukazoval k rukám jeho matky, ktorá mala toto výživné zneužívať vo svoj osobný

prospech, konkrétne okresný súd podľa neho neskúmal, prečo je na sporiacom účte

maloletého sťažovateľa menšia finančná hotovosť než akú na tento účet poukázal

sťažovateľ, pričom tento nedostatok nenapravil ani krajský súd. Napokon sťažovateľ

namietal aj to, že predmetom dokazovania v danej veci nebola ani ním tvrdená nedostatočná

starostlivosť matky o maloletého sťažovateľa, ktorá mu nemala zo sťažovateľom

poskytovaných súm výživného poskytovať dostatočnú a jeho zdravotnému stavu adekvátnu

výživu.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli:

„Porušenie práva sťažovateľov na rozhodovanie veci zákonným sudcom a právo

sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie postupom aj rozhodnutiami napadnutých súdov

je dané v tom, že:

- odvolací súd - Krajský súd v Žiline sa odmietol zaoberať zákonnosťou postupu

Okresného súdu v Martine pri vydávaní preskúmavaného rozhodnutia,

- odvolací súd - Krajský súd v Žiline nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie,

okrem iného tiež tým, že odobril stav, keď okresný súd rozhodoval na základe dôkazov,

ktoré v čase jeho rozhodovania údajne podľa tvrdenia samotného Okresného súdu v Žiline

neboli v súdnom spise. ...

Odôvodnenie napadnutých rozhodnutí tak krajského súdu ako i Okresného súdu

v Martine sú podľa nášho názoru teda nedostatočné a arbitrárne, pretože hlavne krajský

súd sa dôsledne nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa v časti odvolania, týkajúcej sa

nezažurnalizovaných listinných dôkazov, o ktorých v čase rozhodovania súdu prvého stupňa

zjavne konajúca sudkyňa ani nevedela, že sú v spise, že súdy oboch stupňov nepostupovali

dôsledne v zmysle zaväzujúceho právneho názoru z predchádzajúceho rozhodnutia súdu

(o nevyhnutnosti vykonať ďalšie dokazovanie, o nutnosti vyzvať matku na preukázanie

nakladania s úsporami mal. A., na jej preukázanie skutočného spotrebúvania výživného

v záujme a na blaho mal. A., čo je zvýraznené podrobne v špecifikovanom skutkovom stave

v čl. I. tejto sťažnosti. Podľa nášho názoru došlo v takej intenzite k zásahu do práva na

spravodlivé súdne konanie, že napadnuté rozhodnutia tak krajského súdu ako i okresného

súdu v Martine pri uplatnení ustanovení neposkytujú v tejto veci jasnú odpoveď, ako

súd komplexne zhodnotil dokazovanie, dôsledne zvážil zistený a preukázaný skutkový stav

vo svojom odôvodnení v intenciách zákonnej aplikácie ustanovení ...“

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia žiadajú, aby po prijatí ich sťažnosti na ďalšie

konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Právo sťažovateľov na ochranu pred diskrimináciou podľa čl. 12 ods. 1 a 2

v spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa

rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa

16.1.2013 sp. zn. -501 porušené bolo.

2. Právo sťažovateľov na ochranu pred diskrimináciou podľa a 2

Slovenskej republiky v spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 rozsudkom Okresného súdu v Martine zo dna 29. júna 2012

sp. zn. -469 porušené bolo.

3. Právo sťažovateľa v rade 1/ na rozhodovanie veci zákonným sudcom podľa čl. 48

ods. 1 prvá veta , rozsudkom a postupom Okresného súdu

v Martine zo dňa 29. júna 2012 sp. zn. -469 porušené bolo.

4. Právo sťažovateľa v rade 2/ na ochranu zdravia podľa Slovenskej

republiky, rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 16.1.2013 sp. zn. -501

porušené bolo.

5. Právo sťažovateľa v rade 2/ na ochranu zdravia podľa Slovenskej

republiky, rozsudkom Okresného súdu v Martine zo dňa 29. júna 2012 sp. zn.

-469 porušené bolo.

6. Právo sťažovateľa v rade 2/ na zohľadnenie záujmu dieťaťa pri činnosti súdu

podľa čl. 3 ods. 1 a právo na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa

čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa, rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa

16.1.2013 sp. zn. -501 porušené bolo.

7. Právo sťažovateľa v rade 2/ na zohľadnenie záujmu dieťaťa pri činnosti súdu

podľa čl. 3 ods. 1 a právo na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa

čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa, rozsudkom Okresného súdu v Martine zo dňa

29. júna 2012 sp. zn. -469 porušené bolo.

8. Rozhodnutie Krajského súdu v Žiline zo dňa 16.1.2013 sp. zn. 7 CoP 114/2012-

501 v spojení s rozhodnutím Okresného súdu v Martine zo dňa 29. júna 2012 sp. zn.

-469 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

9. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva spravodlivé zadosťučinenie

za nametané porušenie jeho práv v sume 30 000 Eur sťažovateľovi v rade 1/ a v sume

2 000,- Eur sťažovateľovi v rade 2/.

10. Okresný súd v Martine je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov konania

vo výške 275,94 € za dva právne úkony a režijný paušál... na účet právneho zástupcu...

všetko v lehote do 15 dní odo dňa vydania nálezu...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Vychádzajúc z petitu sťažnosti, predmetom konania pred ústavným súdom by malo

byť posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 29. júna 2012 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 16. januára 2013 mohlo dôjsť k porušeniu základného

práva sťažovateľov podľa v spojení s a 2 .

1. K namietanému porušeniu označených práv maloletého sťažovateľa

Vo vzťahu k maloletému sťažovateľovi ústavný súd v zhode so svojou doterajšou

judikatúrou (napr. , ) konštatuje, že sťažovateľ,

kvalifikovane zastúpený advokátkou, nepreukázal (nedoložil) aktívnu legitimáciu

maloletého sťažovateľa, ktorého by vzhľadom na stret jeho záujmov so záujmami rodičov

(t. j. aj sťažovateľa ako jeho otca, pozn.) mal zastupovať kolízny opatrovník (a nie jeho

otec, pozn.), pričom rovnaká výhrada sa týka aj okolnosti, že splnomocnenie pre advokáta

v mene maloletého dieťaťa (maloletého sťažovateľa) by mal podpísať kolízny opatrovník,

a nie otec (sťažovateľ) maloletého. Navyše (a predovšetkým) z priloženého splnomocnenia

k sťažnosti zjavne vyplýva, že bolo udelené len sťažovateľom za neho samého, nie však za

a v mene maloletého sťažovateľa, pričom v zmysle

kvalifikované splnomocnenie na zastupovanie (každého) sťažovateľa tvorí obligatórnu

súčasť náležitostí každého návrhu na začatie konania pred ústavným súdom.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia práv

maloletého sťažovateľa odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (§ 25

ods. 2 ).

2. K namietanému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudku z 29. júna 2012

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na

jej prerokovanie (m. m. ).

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu mohol sťažovateľ podať odvolanie, čo

aj využil, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského

súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného

súdu. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní v tejto časti sťažnosť odmietol pre

nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie ( ).

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa založenej na tvrdení, že v jeho veci rozhodovala

na úrovni okresného súdu nezákonná sudkyňa, ústavný súd navyše zdôrazňuje, že námietku

porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa sťažovateľ

neuplatnil vo svojom odvolaní proti napadnutému rozsudku okresného súdu, a preto krajský

súd v odvolacom konaní ani nemal dôvod sa s touto námietkou vysporadúvať, keďže

sťažovateľ ju (v rozpore s princípom subsidiarity, pozn.) prvýkrát uplatnil až v konaní pred

ústavným súdom. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú

judikatúru, podľa ktorej v prípade, ak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv

a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale

nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá

právomoc (, , ).

3. K namietanému postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudku zo 16. januára 2013

V súvislosti so sťažovateľom napádaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd

vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody ().

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku okrem iného uviedol:

„... Rozsudok okresného súdu je vecne správny.

Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a vec správne právne

posúdil. Krajský súd sa stotožňuje s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia

Odvolanie otca nie je dôvodné.

Väčšina odvolacích námietok otca smeruje k tvrdeniu o nedostatočnej starostlivosti

o maloletého A. zo strany matky, nezabezpečovanie potrebnej zdravotnej starostlivosti s tým

súvisiacej výživy, liekov a podobne súdov. Tieto skutočnosti sa stali už predmetom skúmania

súdov v iných právoplatne skončených konaniach, tak ako správne na tieto právoplatné

rozhodnutia okresný súd poukázal v odôvodnení svojho rozsudku. Opakovane súdy

konštatovali, že zo strany matky nebolo zistené zanedbávanie riadnej výchovy maloletého.

Predmetom daného konania je rozhodnutie o návrhu matky na zvýšenie výživného.

Ako okresný súd správne uviedol, dôvodom zmeny už raz určeného výživného je podstatná

zmena pomerov, ktorá nastala na strane maloletého alebo jeho rodičov. V danom prípade

možno zhodne s vysloveným záverom okresného súdu konštatovať, že v danej veci takáto

zmena pomerov nastala.

Okresný súd sa podrobne zaoberal odôvodnenými potrebami maloletého A. Kým

v čase pôvodnej úpravy išlo o trojročné dieťa, v súčasnosti maloletý A. absolvuje povinnú

školskú dochádzku v 1. stupni. V súvislosti s nástupom školskej dochádzky došlo k nárastu

jeho potrieb, ktoré okresný súd správne zistil predovšetkým v súvislosti s potrebou

zakupovať školské pomôcky a potreby, ako aj k nárastom výdavkov spojených s vyšším

vekom dieťaťa, kedy sú prirodzene vyššie výdavky naj stravu, obliekanie, školské potreby

a záujmovú činnosť. Okresný súd správne prihliadol aj na nárast životných nákladov

vo všeobecnosti, na tuto skutočnosť, je súd povinný prihliadnuť s úradnej povinnosti.

Je nepochybné, že k zmene pomerov došlo aj na strane matky. Táto však zabezpečuje

dieťaťu osobnú starostlivosť a bytovú potrebu, čo sú plnenia postavené na roveň

finančnému plneniu. Napriek tomu, že na strane matky nastalo zvýšenie jej príjmu, matka

má na rozdiel od otca ďalšiu vyživovaciu povinnosť k dcére N. Jej celkové majetkové

pomery sú neporovnateľne horšie ako majetkovej pomery otca s prihliadnutím na

vlastníctvo nehnuteľného majetku a hnuteľných vecí väčšej hodnoty. Nemožno vychádzať

len zo samotnej výšky príjmu, ale z celkovej komplexnej majetkovej situácie povinného

rodiča.

Hoci na strane otca ako povinného rodiča nemožno konštatovať zvýšenie príjmu od

času poslednej úpravy výživného, pokiaľ ide o schopnosti, možnosti a majetkové pomery

otca, súd vychádza z tzv. zásady potencionality príjmov povinného. Pri zhodnotení

skutočných možností a schopností otca možno konštatovať, že je v jeho možnostiach

a schopnostiach prispievať na výživu mal. A. určeným zvýšeným výživným.

V priebehu konania došlo na strane otca k viacerým skutočnostiam, z ktorých možno

vyvodiť záver, že otec dostatočne nevyužíva svoje schopnosti a možnosti na dosiahnutie

príjmu. Otec v priebehu konania dohodou skončil pracovný pomer v spoločnosti A. Zo

strany okresného súdu bol konštatovaný ako dôvod skončenia pracovného pomeru otca

v tomto zamestnaní návrh zamestnávateľa pre neuspokojivé plnenie pracovných povinností

a dlhodobé neuspokojivé plnenie predajných výsledkov, čo vyplýva zo správy

zamestnávateľa otca. Hoci otec takýto stav popiera, zisťovanie tohto dôvodu by presiahlo

potreby konania. Nespornou skutočnosťou je, že pracovný pomer bol skončený dohodou, t.j.

na báze dobrovoľnosti. Pokiaľ potom otec dobrovoľne skončil zamestnanie kde v roku 2009

dosahoval priemernú čistú mzdu vo výške 1629,27 Eur, zbavil sa majetkového prospechu,

na ktorý je súd povinný pri zvýšení výživného prihliadať. Hoci sa otec zamestnal

v spoločnosti B., kde dosahoval nižší príjem, postačujúci však na platenie zvýšeného

výživného, pracovný pomer v tejto spoločnosti skončil okamžitým zrušením pracovného

pomeru zo zdravotných dôvodov. Otec síce ako dôkaz predložil lekárske správy ošetrujúcich

lekárov, nemajúce však charakter pracovného posudku, z ktorého by súd mohol konštatovať

zníženie pracovného potenciálu otca. Krajský súd nezistil nutnosť skončenia uvedeného

pracovného pomeru, keď nie je zrejmé, či pracovné ťažkosti u otca boli dočasného alebo

trvalého charakteru, nebolo preukázané, že otec nemohol pre tieto zdravotné ťažkosti

vykonávať svoje zamestnanie, ktoré spočívalo v pracovnej pozícii medicínskeho

reprezentanta. Výkon tohto povolania nie je spojený s pravidelným dvíhaním ťažkých

bremien, pokiaľ aj otec poukazoval na to, že trikrát do roka musí stavať výstavný stánok

a dvakrát do roka presúvať pneumatiky na aute, ide skôr o náhodnú a sprievodnú činnosť

spojenú s výkonom tohto zamestnania, ktorá sa dala zabezpečiť po dohode so

zamestnávateľom aj iným spôsobom, o čo sa otec nepokúsil. Nemožno prehliadnuť, že otec

mal uzavreté obchodné zmluvy na základe živnosti, ktorú prevádzkoval, s viacerými

obchodnými spoločnosťami, z ktorých mu plynuli príjmy. Viaceré tieto zmluvy v priebehu

konania vypovedal. Uvedené konanie zo strany otca sa javí súdu ako účelové, motivované

snahou zbaviť sa príjmu na uspokojovanie vyživovacej povinnosti. Takéto správanie sa otca

nemôže byť na ťarchu maloletého dieťaťa.

Pokiaľ otec tvrdí, že okresný súd nesprávne vypočítal dávku v nezamestnanosti, ktorú

poberal vo výške 16,487 Eur denne, táto námietka otca je dôvodná. Nie je však spôsobilá

ovplyvniť výsledok konania na zmenu výživného, ktoré je otec povinný poukazovať

maloletému A.

Vyššie uvedené skutočnosti nasvedčujú tomu, že je v možnostiach a schopnostiach

otca zabezpečiť si vyšší príjem ako tvorí uvedená dávka v nezamestnanosti, a to aj

s poukazom na vysokoškolské vzdelanie v odbore veterinárna medicína.

Zvýšené výživné, ktoré je otec povinný poukazovať mal. A. D., počnúc od 1.9.2009

zodpovedá potrebám mal. dieťaťa ako aj možnostiam a schopnostiam otca. Rozhodnutie

okresného súdu je preto vecne správne a krajský súd ho potvrdil, vrátane výrokov o dlžnom

výživnom, zmene rozsudku Okresného súdu Martin č. k. -101 zo dňa

11.10.2005 a výroku o trovách konania.“

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že krajský súd sa vysporiadal

so všetkými zásadnými odvolacími námietkami sťažovateľa, pričom svoje skutkové

a právne závery ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil. Z uvedeného dôvodu

považuje ústavný súd námietku sťažovateľa o jeho nedostatočnom odôvodnení

za neopodstatnenú.

Sťažovateľ tiež namieta, že napadnutý rozsudok krajského súdu je arbitrárny

z dôvodu, že krajský súd rovnako ako pred ním okresný súd podľa jeho tvrdenia neprihliadli

na to, že v spise neboli žurnalizované sťažovateľom predložené listinné dôkazy, v dôsledku

čoho ich podľa sťažovateľa pri svojom rozhodovaní ani nezohľadnili. V súvislosti s touto

námietkou ústavný súd v prvom rade poukazuje na tvrdenie samotného sťažovateľa

v sťažnosti podanej ústavnému súdu, podľa ktorého „Krajský súd v Žiline nedostatočne

odôvodnil svoje rozhodnutie, okrem iného tiež tým, že odobril stav, keď okresný súd

rozhodoval na základe dôkazov, ktoré v čase jeho rozhodovania údajne podľa tvrdenia

samotného Okresného súdu v Žiline neboli v súdnom spise.“.

Z citovaného podľa ústavného súdu vyplýva, že okresný súd v skutočnosti rozhodol

aj na základe sťažovateľom predložených dôkazov, resp. zohľadnil ich pri svojom

rozhodovaní, teda v skutočnosti by podľa sťažovateľa podstata problému mala spočívať

v tom, že okresný súd rozhodol (aj) na základe v spise nezažurnalizovaných dôkazov.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že samotné tvrdenie o nezažurnalizovaní

listinných dôkazov bez uvedenia konkrétneho (potenciálneho) dopadu, resp. konkrétneho

vplyvu týchto dôkazov na výrok rozhodnutia samo osebe nepostačuje na záver o porušení

sťažovateľom označeného základného práva.

Navyše ústavný súd dáva do pozornosti, že nezohľadnenie, resp. neprihliadnutie

súdom, resp. ignorácia dôkazov niektorého z účastníkov konania, by mohla v konečnom

dôsledku mať za následok odňatie práva tohto účastníkovi konania konať pred súdom,

čo predstavuje podľa dovolací dôvod, ktorý

sťažovateľ síce vo svojom dovolaní uplatnil, avšak v konaní pred ústavným súdom

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o odmietnutí dovolania nenamieta,

čo vzhľadom na princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vylučuje, aby sa touto

námietkou ústavný súd meritórne zaoberal.

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

Sumarizujúc vyslovené predbežné závery, ústavný súd zastáva názor, že napadnutý

rozsudok krajského súdu nemožno považovať za svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený

a takisto z neho nevyplýva taká aplikácia všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorá by

bola popretím jeho podstaty a zmyslu. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym

názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej

neodôvodnenosti či arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. V dôsledku toho ústavný súd

konštatuje, že z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu spochybňovať závery

napadnutého rozsudku krajského súdu, a preto nie je oprávnený a ani povinný jeho

odôvodnenie nahrádzať svojím právnym názorom.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti

odmietol ako zjavne neopodstatnenú ( ).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého

rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní primeraného finančného

zadosťučinenia a úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo

slobody sťažovateľa ( prvá veta ), ústavný súd o tých častiach sťažnosti,

ktorými sa sťažovateľ domáhal ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júla 2014