Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 11 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)II. ÚS 667/2013
PDF · 246.74 KB
No categories available
II. ÚS 667/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. K., mal. S. K. a mal. H. K., všetci bytom B.,
zastúpených advokátkou JUDr. T. Ć., B., vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 2, čl. 2
ods. 2, čl. 7 ods. 2 a 5, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. l, čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46
ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. l a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6, čl. 8, čl. 13 a čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, čl. 1, čl. 3, čl. 5, čl. 7, čl. 32 ods. l a 4, čl. 36
ods. l, 2 a 3 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 Dohovoru o výkone práv
detí, čl. 2 ods. l a 2, čl. 3 ods. 1, 2 a 3, čl. 4, čl. 5, čl. 9 ods. 1, 2 a 3, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13,
čl. 16 ods. l a 2, čl. 18 ods. l, 2 a 3, čl. 19 ods. l a 2, čl. 27 ods. 2, čl. 29 a čl. 35 Dohovoru o
právach dieťaťa postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co
265/2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Cdo 298/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. I. K., mal. S. K. a mal. H. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júna 2013
doručená sťažnosť Ing. I. K. (ďalej len „sťažovateľ“), mal. S. K. a mal. H. K. (ďalej len
„maloletí sťažovatelia“ alebo „maloletí“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), všetci bytom B.,
vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 2 a 5, čl. 12 ods. 1 a 2, čl.
16 ods. l, čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. l a 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 1, čl. 3, čl. 5, čl. 7, čl. 32 ods. l a 4, čl. 36
ods. l, 2 a 3 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6
Dohovoru o výkone práv detí, čl. 2 ods. l a 2, čl. 3 ods. 1, 2 a 3, čl. 4, čl. 5, čl. 9 ods. 1, 2
a 3, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13, čl. 16 ods. l a 2, čl. 18 ods. l, 2 a 3, čl. 19 ods. l a 2, čl. 27 ods.
2, čl. 29 a čl. 35 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 265/2012 a postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo
298/2012.
Zo sťažnosti, no najmä z jej príloh vyplýva, že potom, čo bolo manželstvo
sťažovateľa s jeho manželkou 11. apríla 2011 právoplatné rozvedené rozsudkom Okresného
súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 C 422/09-94 z 28. mája 2010 v spojení
s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co 337/2010 z 8. februára 2011, koná okresný súd
v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 422/09 ešte o úprave práv a povinností k maloletým
sťažovateľom pochádzajúcim z tohto rozvedeného manželstva na čas po rozvode. Na
základe v poradí siedmeho návrhu sťažovateľa z 12. júna 2012 na vydanie predbežného
opatrenia, ktorým sa sťažovateľ domáhal dočasnej úpravy pomerov k maloletým
sťažovateľom do doby meritórneho rozhodnutia vo veci, okresný súd uznesením č. k.
8 C 422/09-566 z 19. júna 2012 tomuto návrhu čiastočne vyhovel a vydaným predbežným
opatrením nariadil striedavú rodičovskú starostlivosť rodičov (t. j. sťažovateľa a jeho
bývalej manželky) o maloletých sťažovateľov, pričom túto pre sťažovateľa nariadil vždy od
štvrtka nepárneho týždňa do štvrtka párneho týždňa a bývalej manželke sťažovateľa túto
starostlivosť nariadil vždy od štvrtka párneho týždňa so štvrtka nepárneho týždňa. Okresný
súd súčasne určil starostlivosť o maloletých sťažovateľov aj v čase letných prázdnin roku
2012 a napokon tiež nariadil, že ani jeden z rodičov maloletých sťažovateľov (t. j.
sťažovateľ ani jeho bývalá manželka) nesmie s maloletými vycestovať do zahraničia bez
súhlasu druhého rodiča.
Na základe odvolania sa matky maloletých sťažovateľov krajský súd uznesením
sp. zn. 8 Co 265/2012 zo 16. augusta 2012 označené uznesenie okresného súdu
o nariadenom predbežnom opatrení zmenil tak, že návrh sťažovateľa na nariadenie
predbežného opatrenia ako celok zamietol. Najvyšší súd dovolanie podané sťažovateľom
proti označenému uzneseniu krajského súdu uznesením sp. zn. 5 Cdo 298/2012 z 12. marca
2013 ako neprípustné odmietol (uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť
18. apríla 2013, pozn.).
V sťažnosti podanej ústavnému súdu, konkrétne v jej petite, ktorým je ústavný súd
viazaný, sťažovatelia vyjadrujú svoju nespokojnosť s postupom krajského súdu
v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 265/2012 a tiež aj s postupom dovolacieho
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 298/2012. Pokiaľ ide o krajský súd,
sťažovatelia namietajú, že vo veci rozhodol bez vyjadrenia sa kolízneho opatrovníka,
pričom v tejto súvislosti v sťažnosti tiež uviedli:
„Krajský súd v Bratislave v uznesení č. k. 8 Co/265/2012 ako odvolací súd uvádza -
Kolízny opatrovník sa k odvolaniu matky nevyjadril. Krajský súd BA deklaruje, že
podkladom pre vydanie jeho rozhodnutia mali byť aj informácie získané zo spisu, avšak
neuvádza číslo spisu a konania. Spis 8 C/422/2009 sa v čase rozhodovania odvolacieho
súdu KS BA nachádzal ešte stále u znaleckej organizácie PNPP, ktorá ani na výzvu súdu
zo dňa 17. 1. 2012 nevrátila spis súdu.“
V uvedených súvislostiach sťažovatelia namietajú, že krajský súd v tom istom konaní
s identickými účastníkmi konania rozhoduje podľa ich názoru protichodne, pretože zatiaľ čo
v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. „8 Co 337/2011“ (keďže sťažovatelia, zastúpení
aj kvalifikovanou právnou zástupkyňou, predmetné rozhodnutie nepredložili ani neuviedli
bližšie súvislosti na identifikáciu tohto konania, iba podľa spisovej značky možno usúdiť, že
by malo ísť o odvolacie konanie proti rozsudku, ktorým bolo manželstvo rozvedené
a súčasne ním boli upravené vzťahy k maloletým z manželstva na čas po rozvode, aj keď
v tom prípade by mala byť správne uvedená sp. zn. 8 Co 337/2010 – pozri s. 5 uznesenia
krajského súdu sp. zn. 8 Co 265/2012 zo 16. augusta 2012, pozn.) krajský súd „... zrušil
zverenie detí matke odôvodňujúc svoj právny názor nešetrením pomerov kolíznym
opatrovníkom avšak dňa 16. 8. 2012 rozhodol bez vyjadrenia kolízneho opatrovníka.
Opomenul zákonnú povinnosť podľa § 24 Zákona o rodine, kedy súd musí počas výkonu
striedavej starostlivosti skúmať jej vhodnosť, nevysporiadal sa so znaleckým posudkom
č. 19 PhDr. B., návrhom sťažovateľa na úpravu starostlivosti zverením maloletých detí
otcovi alebo do striedavej starostlivosti oboch rodičov a neoboznámil sa so všetkými
podnetmi a návrhmi sťažovateľa. ...
Odôvodnenie súdu, ktorý podmieňuje výkon striedavej starostlivosti dohodou rodičov
je v rozpore s platným nálezom ústavného súdu ČR, ktorý jasne deklaruje, že zákonné právo
maloletých detí na rovnocennú a rovnoprávnu starostlivosť nemôže byť podmieňované
dohodou rodičov a nesúhlasom matky.“.
V súvislosti s napádaným postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Cdo 298/2012 sťažovatelia v sťažnosti uviedli:
«Na strane 9 uznesenia NS SR 5 Cdo/298/2012 je uvedené: Kolízny opatrovník sa
k predmetnému odvolaniu matky nevyjadril. Opakovane tak nebolo chránené zákonom dané
právo maloletých detí na rovnocennú a rovnoprávnu starostlivosť. NS SR deklaruje
v uznesení 5 Cdo/298/2013 (chyba v písaní, správne má byť „5 Cdo 298/2012“, pozn.), že
je jeho povinnosťou skúmať aj iné, t. j. akékoľvek možné porušenie zákona, nielen
napádaných skutočnosti avšak v identických konaniach za tých istých účastníkov konania
rozhoduje protichodne. NS SR rozhodoval od 17. 10. 2012 do 12. 3. 2013, avšak
neoboznámil sa s konaním Okresného súdu Bratislava V, keď po vylúčení sa sudkyne v
konaní 8 C/422/2009, Okresný súd BA V nekoná vo veci samej. Začal konanie v č. k. 20
P/325/2012 a následne v č. k. 20 P/410/2012, kde dňa 4. 12. 2012 súd opakovane nariadil
striedavú osobnú starostlivosť oboch rodičov, ktorú však do rozhodnutia NS SR dňa 12. 3.
2013, Krajský súd Bratislava dňa 22. 2. 2013, t. j. pred ukončením konania NS SR, v č. k.
11 CoP/48/2013 – zrušil – NS SR sa tam neoboznámil so všetkými podnetmi, návrhmi
a novými skutočnosťami, čím konaním NS SR došlo k porušeniu čl. 6 Dohovoru.»
Vzhľadom na uvedené sťažovatelia žiadajú, aby po prijatí ich sťažnosti na ďalšie
konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Základné práva Ing. I. K. a maloletého S. K. a H. K. podľa čl. 1 odst. 2; čl. 2 odst.
2; čl. 7 odst. 2 a odst. 5; čl. 12 odst. 1 a odst. 2; čl. 16 ods. 1; čl. 19 ods. 2; čl. 41 odst. 1 a
odst. 4; čl. 46 odst. 1 a odst. 2; a čl. 48 ods. 1 a odst. 2 Ústavy Slovenskej republiky a
porušenie práv podľa medzinárodných dohovorov: Dohovoru o ochrane ľudských práv a
slobôd čl. 6, čl. 8, čl. 13, čl. 14 a Protokol č. 7 - čl. 5 a Listiny základných ľudských práv a
slobôd čl. 1; čl. 3; čl. 7; čl. 32 odst. 1 a odst. 4; čl. 36 odst. 1, ods. 2 a ods. 3; a čl. 37 odst.
3 Listiny základných ľudských práv a slobôd, čl. 6 Dohovoru o výkone práv detí, ako aj
porušenie Práv dieťaťa podľa čl. 2 odst. 1 a odst. 2; čl. 3 odst. 1, odst. 2 a odst. 3; 41; čl. 5,
čl. 9 odst. 1, odst. 2 a ods. 3, čl. 12 odst. 1 a 2, čl. 13, čl. 16 odst. 1 a odst. 2, čl. 18 odst. 1,
odst. 2 a odst. 3, čl. 19 odst. 1 a odst. 2; čl. 27 odst.2, čl. 29, čl. 35 Dohovoru o právach
dieťaťa boli postupom Krajského súdu Bratislava V, v konaní vedenom pod sp. zn. 8
Co/265/ 2012, Najvyššieho súdu SR v konaní 5Cdo/298/2013 porušené. ...
Okresnému súdu Bratislava V ukladá, aby:
1. Vo veci v č. k. 8 C/422/2009 konal v súlade s Ústavou SR a platným komunitárnym
právom EU a OSN a so Všeobecným komentárom č. 12 k čl. 12 Dohovoru o právach
dieťaťa a Všeobecným komentárom č. 13 a Všeobecným komentárom č. 14 /platný od 29. 5.
2013/ tak, aby k ďalšiemu porušovaniu základných práv podľa čl. 1 odst. 2; čl. 2 odst. 2; čl.
12 odst. 1 a odst. 2; čl. 7 odst. 2 a odsl. 5; čl. 12 odst. 1 a odst. 2; čl. 16 ods. 1; čl. 10 ods.
2; čl. 35 odst. 1; čl. 41 odst. 1 a odst. 4; čl. 46 odst. 1 a odst. 2; a čl. 48 ods. 1 a odst. 2
Ústavy Slovenskej republiky a porušenie práv podľa medzinárodných dohovorov: Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd čl. 6, čl. 8, čl. 13, čl. 14 a Protokol č. 7, čl. 5 a Listiny
základných ľudských práv a slobôd čl. 1; čl. 3; čl. 7; čl. 32 odst. l a odst. 4; čl. 36 odst. 1,
ods. 2 a ods. 3; a čl. 37 odst. 3 Listiny základných ľudských práv a slobôd, čl. 6 Dohovoru
o výkone práv detí ako aj porušenie Práv dieťaťa podľa čl. 2 odst. 1 a odst. 2; čl. 3 odst. 1,
odst. 2 a odst. 3; čl. 4; čl. 5, čl. 9 odst. 1, odst. 2 a ods. 3, čl. 12 odst. 1 a 2, čl. 13, čl. 16
odst. 1 a odst. 2, čl. 18 odst. 1, odst. 2 a odst. 3, čl. 19 odst. 1 a odst. 2; čl. 27 odst. 2, čl. 29,
čl. 35, Dohovoru o právach dieťaťa už nedochádzalo a ukladá obnoviť stav pred porušením
základných práv a nariadiť
2.1. Návrat maloletých detí do miesta trvalého bydliska...
2.2. Prehlásenie a nástup maloletého S. K. na povinnú školskú dochádzku podľa
platných VZN Mestskej časti Bratislava - Petržalka, na Základnú školu... B. v mieste jeho
trvalého bydliska...
2.3 Prehlásenie a opakovaný nástup maloletej H. do jej Materskej Školy... v mieste
trvalého bydliska...
2.4 Návrat maloletých detí do lekárskej starostlivosti ošetrujúcej lekárky Mudr. L.
v ZS... B.
2.5 Návrat maloletého S. do jeho futbalového oddielu I.
2.6 Nariadil zrušenie diskriminačného uznesenia OS BA V č. k. 8 C/422/2009-335
o Znaleckom dokazovaní
2.7. nariadil vrátiť sťažovateľovi sumu 1 100,- EUR, ktorú OS BA V protiprávne
zadržiava od 6. 12. 2011 za účelom znaleckého dokazovania napriek tomu, že 22. 8. 2012
bola uznesením OS BA V č. k. 8 C/422/2009-738 znalecká organizácia vylúčená
z dokazovania a po vylúčení sa sudcu v konaní vo veci samej v č. k. 8 C/422/2009 súd od
20. 9. 2012 nekoná a do dnešného dňa nebol v konaní vo veci samej v č. k. 8 C/422/2009
ustanovený zákonný sudca.
3. Ing. I. K., maloletému S. a maloletej H. priznáva finančné zadosťučinenie
109 000,- EUR (slovom stodeväťtisíc EUR), ktoré je Najvyšší súd povinný Ing. I. K. vyplatiť
do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Ing. I. K. priznáva trovy konania/právneho zastúpenia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Pokiaľ ide o maloletých sťažovateľov, ústavný súd dáva do pozornosti (napr.
I. ÚS 181/2012), že sťažovateľ, kvalifikovane zastúpený advokátkou, nepreukázal/nedoložil
aktívnu legitimáciu maloletých sťažovateľov (dvoch maloletých detí), ktorých v konaní
vzhľadom na stret ich záujmov so záujmami rodičov (t. j. sťažovateľa ako ich otca, pozn.)
zastupuje ich kolízny opatrovník (a nie ich otec, pozn.), pričom rovnaká výhrada sa týka aj
okolnosti, že splnomocnenie pre advokátku v mene maloletých detí (maloletých
sťažovateľov) podpísal ich otec (sťažovateľ). Ústavný súd preto v tomto smere posudzoval
predmetnú sťažnosť iba ako podanú sťažovateľom a vo vzťahu k maloletým sťažovateľom
sťažnosť odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je
síce viazaný návrhom sťažovateľa (petitom sťažnosti), ktorý je v danom prípade navyše
zastúpený kvalifikovanou právnou zástupkyňou, avšak iba v rozsahu svojej právomoci
nezávislého orgánu ochrany ústavnosti. Inými slovami, v prípade, že sa v petite sťažnosti
sťažovateľ domáha nárokov, rozhodovanie o ktorých nie je v právomoci ústavného súdu,
v tejto časti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietne pre nedostatok svojej právomoci
(§ 25 ods. zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na uvedené tak ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pre nedostatok svojej
právomoci odmietol v časti, v ktorej sa domáha, aby ústavný súd určil, resp. aby okresnému
súdu nariadil, aby sa maloletí sťažovatelia vrátili do miesta svojho trvalého bydliska, aby
určil, že majú nastúpiť do sťažovateľom označeného predškolského (maloletá sťažovateľka)
a školského (maloletý sťažovateľ) zariadenia, resp. aby bolo maloletým sťažovateľom
uložené navštevovať určité voľnočasové aktivity alebo určité zdravotnícke zariadenie.
O uvedených nárokoch môže rozhodovať na základe určovacej žaloby všeobecný súd, a nie
ústavný súd.
Okrem toho ústavný súd dáva sťažovateľovi (ktorý je navyše zastúpený aj
kvalifikovanou právnou zástupkyňou, pozn.) do pozornosti, že odôvodnenie jeho sťažnosti
ako jednej z jej obligatórnych náležitostí (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde)
nekorešponduje s jej petitom, t. j. s návrhom na rozhodnutie. Sťažovateľ sa na jednej strane
domáha, aby ústavný súd konštatoval porušenie ním označených základných práv a práv
zaručených v ústave a medzinárodných dohovoroch v príčinnej súvislosti s ním označeným
postupom krajského súdu a najvyššieho súdu, avšak na strane druhej súčasne žiada, aby
z dôvodu ich porušenia ústavný súd uložil určité povinnosti okresnému súdu, v príčinnej
súvislosti s postupom ktorého však porušenie svojich práv v petite sťažnosti nenamieta.
Navyše, uvedené povinnosti žiada sťažovateľ uložiť okresnému súdu všeobecne v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 C 422/09 ako takom, predmetom ktorého je úprava práv a povinností
k maloletým sťažovateľom na čas po rozvode, avšak ním namietaný postup krajského súdu
a najvyššieho súdu sa netýka označeného konania okresného súdu ako celku (t. j. tieto súdy
vyššej inštancie nepreskúmavali v sťažnosťou napádaných konaniach napr. meritórny
rozsudok okresného súdu v tejto veci, pozn.), ale tento namietaný postup krajského súdu
a najvyššieho súdu sa týka iba konkrétnej časti označeného konania okresného súdu, a to
rozhodovania o čiastočnom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia z 12. júna 2012
o „dočasnej“ úprave práv a povinností k maloletým sťažovateľom na čas do meritórneho
rozhodnutia vo veci sp. zn. 8 C 422/09.
V súvislosti s konaním okresného súdu vedeným pod sp. zn. 8 C 422/09 a v tej
spojitosti na margo námietky sťažovateľa, že okresný súd v tejto veci nekoná, ústavný súd
nad rámec podotýka, že konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 8 C 422/09 je
z dôvodu vylúčenia pôvodnej zákonnej sudkyne okresného súdu v tejto veci pre zaujatosť
už od 14. septembra 2012 vedené okresným súdom v registri „P“, a to pod sp. zn.
20 P 325/2012. Táto skutočnosť je sťažovateľovi známa, pretože sa o nej dozvedel pri
štúdiu spisu 18. septembra 2012 (keď si podľa oznámenia okresného súdu dal vyhotoviť
zo súdneho spisu fotokópie listín o pridelení tejto veci do registra „P“ inej zákonnej
sudkyni, pozn.), ako aj z potvrdenia o pridelení veci do senátu „20 P“ zákonnej sudkyni
Mgr. A. K., ktoré podľa oznámenia okresného súdu bolo spolu s uznesením č. k. 20 P
325/2012-779 z 20. septembra 2012 doručené jeho právnemu zástupcovi 28. septembra
2012. Z uvedeného tak vyplýva, že sťažovateľ má vedomosť o tom, že konanie o úprave
práv a povinností k jeho maloletým deťom neprebieha na okresnom súde pod sp. zn.
8 C 422/09, ale pod sp. zn. 20 P 325/2012, takže z tohto hľadiska sa námietka sťažovateľa
(ktorá navyše nekorešponduje s petitom sťažnosti, pozn.), že okresný súd vo veci sp. zn.
8 C 422/09 nekoná, javí ako nedôvodná.
Ústavný súd nad rámec ešte podotýka, že aj napriek tomu, že sťažovateľ je v konaní
pred ústavným súdom kvalifikovane právne zastúpený, jeho sťažnosť je zmätočná,
neprehľadná a nejasná, a to z už uvedených dôvodov a tiež z dôvodu, že sťažovateľ
v sťažnosti označil v podstate bez odôvodnenia (napr. vo vzťahu ku ktorému konkrétnemu
sťažovateľovi namieta porušenie ktorých práv, pretože napr. v prípade sťažovateľa nemohli
byť porušené práva týkajúce sa detí a pod., pozn.) celý rad práv, ktorých vyslovenia
porušenia sa domáha, ako aj z dôvodu, že v sťažnosti uviedol celý rad spisových značiek
bez potrebných informácií potrebných na ich identifikáciu, t. j. bez uvedenia, o aké konania
ide a aký majú vzťah k v petite napádaným konaniam krajského súdu a najvyššieho súdu
(uvedené musel iniciatívne zisťovať ústavný súd, pozn.), čo napokon svedčí aj o tom, že
sám sťažovateľ nemá v takom množstve konaní prehľad.
Aj napriek uvedenému, v záujme presvedčivosti vlastnej rozhodovacej činnosti, ako
aj v záujme materiálno-právnej ochrany práv sťažovateľa, najmä s ohľadom na skutočnosť,
že daná vec sa týka maloletých, ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľa v rozsahu, či
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 265/2012 a postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 298/2012 došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, porušenia ktorého sa týkali
jeho námietky a od porušenia ktorého sťažovateľ odvíja aj porušenie ďalších ním
označených základných práv a práv zaručených v ústave a medzinárodných dohovoroch.
1. K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 265/2012
V súlade judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok
z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99, a jeho body 51, 52, 53, 54), podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie
sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom
opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, ústavný súd považoval lehotu na podanie
sťažnosti ústavnému súdu za zachovanú nielen voči postupu najvyššieho súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 297, 298/2012, uznesenie z ktorého nadobudlo právoplatnosť
18. apríla 2013, ale aj voči postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
8 Co 265/2012 (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, II. ÚS 91/2011).
Pokiaľ ide o namietaný postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
8 Co 265/2012, výhrady sťažovateľa sa týkajú skutočnosti, že krajský súd v danej veci
rozhodol bez vyjadrenia sa kolízneho opatrovníka maloletých, a to aj napriek tomu, že ten
istý krajský súd mal už v minulosti zrušiť meritórne rozhodnutie okresného súdu vo veci
sp. zn. 8 C 422/09 o úprave pomerov k maloletým práve z dôvodu nešetrenia pomerov
kolíznym opatrovníkom. Námietky sťažovateľa sa tiež týkajú aj toho, že krajský súd mal
v predmetnom konaní rozhodnúť bez spisového materiálu, ktorý sa mal nachádzať u znalca.
Čo sa týka prvej námietky sťažovateľa (t. j. rozhodovanie bez vyjadrenia kolízneho
opatrovníka), vzhľadom na to, že touto námietkou sa v dovolacom konaní vedenom pod
sp. zn. 5 Cdo 297, 298/2012 zaoberal už najvyšší súd (pozri ďalej, pozn.), a to v rozsahu
skúmania prípustnosti dovolania proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 8 Co 265/2012
zo 16. augusta 2012 podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku [(ďalej len
„OSP“) t. j. najvyšší súd skúmal, či nevyjadrenie sa kolízneho opatrovníka v odvolacom
konaní pred krajským súdom môže byť považované za dovolací dôvod proti jeho
rozhodnutiu, pozn.], nebolo v právomoci ústavného súdu vo vzťahu k namietanému postupu
krajského súdu identickú námietku sťažovateľa opätovne posudzovať (k ústavnosti záverov
najvyššieho súdu v tomto bode pozri ďalej, pozn.).
Vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva
z čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo
slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo
právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred iným štátnym orgánom
Slovenskej republiky (vrátane všeobecných súdov).
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného základného práva
alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po
predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
V súvislosti s poznámkou sťažovateľa, že ten istý krajský súd rozhoduje protichodne
v identických prípadoch, t. j. v prípadoch s tým istým predmetom konania a s tými istými
účastníkmi konania, ústavný súd podotýka, že v argumentácii sťažovateľa (kvalifikovane
právne zastúpeným, pozn.) označené dva prípady ako „identické“ v skutočnosti nie sú
identické z hľadiska charakteru predmetu konania a tomu zodpovedajúcemu rozsahu
dokazovania. Zatiaľ čo v posudzovanom prípade všeobecné súdy (aj krajský súd) konali
vo veci nariadenia predbežného opatrenia, ktoré svojím účelom zabezpečuje iba „akútnu“
a „dočasnú“, a nie trvalú úpravu pomerov medzi účastníkmi konania, čomu zodpovedá aj
nevyhnutný rozsah dokazovania na osvedčenie tvrdených skutočností, ktorých úprava tak
môže byť zvrátená konečným rozhodnutím, tak v druhom prípade, na ktorý sťažovateľ
poukázal, a to v prípade, keď krajský súd v minulosti zrušil meritórne rozhodnutie
(rozsudok) v danej veci, ide o skutočne „definitívnu“, resp. „konečnú“ úpravu pomerov
medzi účastníkmi konania, čomu zodpovedá aj potreba širšieho rozsahu dokazovania.
Napokon v konaní o nariadení predbežného opatrenia rozhoduje všeobecný súd, zohľadniac
aj znalosti a poznatky získané z dokazovania vo veci samej, t. j. majúc komplexnú
vedomosť a predstavu o danej veci.
Pokiaľ ide o druhú z uvedených námietok sťažovateľa, ktorou spochybňuje ústavnosť
postupu krajského súdu tým, že v napádanom odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.
8 Co 265/2012 mal rozhodovať bez spisového materiálu okresného súdu, ktorý mal byť
v tom čase u znalca, ústavný súd podotýka, že táto námietka, ktorá mohla byť dôvodom
zrušenia rozhodnutia krajského súdu vydaného v napádanom konaní, práve naopak nebola
predmetom dovolania [t. j. sťažovateľ sa z tohto dôvodu nedomáhal prípustnosti dovolania
proti rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. 8 Co 265/2012 zo 16. augusta 2012 podľa § 237
písm. f) OSP]. Napokon opodstatnenosť tejto námietky pre zrušenie rozhodnutia krajského
súdu sp. zn. 8 Co 265/2012 zo 16. augusta 2012 vyplýva aj zo samotného rozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 297, 298/2012 z 12. marca 2013 vydaného v tejto veci
(najvyšší súd rozhodoval jedným rozhodnutím o viacerých dovolaniach súčasne, pozn.)
ktorý práve z tohto dôvodu (t. j. rozhodovanie bez spisového materiálu, pozn.), zrušil iné
rozhodnutie (t. j. uznesenie sp. zn. 14 Co 122, 123, 124 a 125/2012 z 30. apríla 2012)
krajského súdu v tejto veci (s. 15 označeného rozhodnutia najvyššieho súdu, pozn.). Takže
vzhľadom na to, že v dovolaní proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 8 Co 265/2012
zo 16. augusta 2012 sťažovateľ predmetnú námietku neuplatnil, hoci tým mohol dosiahnuť
účel sledovaný v konaní pred ústavným súdom (t. j. zrušenie označeného rozhodnutia
krajského súdu, pozn.), a prvýkrát ju predložil na posúdenie až v konaní pred ústavným
súdom, a vzhľadom na to, že nie je prípustné, aby ústavný súd nahrádzal rozhodovaciu
činnosť všeobecných súdov, bolo potrebné aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietnuť
pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej preskúmanie (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
Napokon, pokiaľ sťažovateľ (kvalifikovane právne zastúpený, pozn.) v petite
sťažnosti podanej ústavnému súdu spochybňuje postup krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 Co 265/2012 v príčinnej súvislosti s právnym názorom krajského súdu na
striedavú rodičovskú starostlivosť, ktorej nariadenie podmieňuje dohodou rodičov, pričom
však samotné rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 8 Co 265/2012 zo 16. augusta 2012
v petite sťažnosti sťažovateľ vôbec nenapáda (t. j. inými slovami, procesný postup
vo všeobecnosti nemôže byť napádaný v príčinnej súvislosti s hmotnoprávnym názorom
súdu, pozn.), ústavnému súdu neostávalo nič iné, ako sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
2. K namietanému porušeniu označených práv postupom najvyššieho súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 298/2012
Postup najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 297, 298/2012
sťažovateľ spochybňuje tým, že aj najvyšší súd obdobne ako pred ním aj krajský súd konal
v danej veci bez vyjadrenia sa kolízneho opatrovníka.
V uvedenej súvislosti ústavný súd opakovane (pozri už uvedené, pozn.) upozorňuje
(podobne ako to konštatoval aj najvyšší súd vo vzťahu ku krajskému súdu, pozn.), že
účastník konania má právo, nie povinnosť vyjadriť sa k veci, pričom za nevyužitie tohto
práva nemožno účastníka konania sankcionovať, ale sám účastník konania sa nevyužitím
tejto možnosti vystavuje nebezpečenstvu, že jeho právam a záujmom nebude poskytnutá
dostatočná ochrana a pozornosť aj z pohľadu jeho obrannej argumentácie. O porušení
základného princípu kontradiktórnosti konania by však bolo možné uvažovať iba v prípade,
ak by účastníkovi konania bola vôbec odňatá reálna možnosť k veci sa vyjadriť, t. j. ak by
mu na zaujatie stanoviska ani nebolo zaslané vyjadrenie protistrany. V danom prípade
k takejto situácii nedošlo, pretože podľa zistenia ústavného súdu dovolanie sťažovateľa,
ktoré podal proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 8 Co 265/2012 zo 16. augusta 2012, bolo
kolíznemu opatrovníkovi maloletých doručené 25. septembra 2012 (v spise okresného súdu
č. l. 779, pozn.).
Uvedené zistenia boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť
sťažovateľa aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2013