Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 667/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. K., mal. S. K. a mal. H. K., všetci bytom B.,

zastúpených advokátkou JUDr. T. Ć., B., vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 2, čl. 2

ods. 2, čl. 7 ods. 2 a 5, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. l, čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46

ods. 1 a 2 a ods. l a 2 , , , a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, čl. 1, čl. 3, čl. 5, čl. 7, čl. 32 ods. l a 4, čl. 36

ods. l, 2 a 3 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 Dohovoru o výkone práv

detí, čl. 2 ods. l a 2, čl. 3 ods. 1, 2 a 3, čl. 4, čl. 5, čl. 9 ods. 1, 2 a 3, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13,

čl. 16 ods. l a 2, čl. 18 ods. l, 2 a 3, čl. 19 ods. l a 2, čl. 27 ods. 2, čl. 29 a čl. 35 Dohovoru o

právach dieťaťa postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co

265/2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. I. K., mal. S. K. a mal. H. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júna 2013

doručená sťažnosť Ing. I. K. (ďalej len „sťažovateľ“), mal. S. K. a mal. H. K. (ďalej len

„maloletí sťažovatelia“ alebo „maloletí“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), všetci bytom B.,

vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 2 a 5, čl. 12 ods. 1 a 2, čl.

16 ods. l, , a 4, a 2 a ods. l a 2

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 1, čl. 3, čl. 5, čl. 7, čl. 32 ods. l a 4, čl. 36

ods. l, 2 a 3 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6

Dohovoru o výkone práv detí, čl. 2 ods. l a 2, čl. 3 ods. 1, 2 a 3, čl. 4, čl. 5, čl. 9 ods. 1, 2

a 3, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13, čl. 16 ods. l a 2, čl. 18 ods. l, 2 a 3, čl. 19 ods. l a 2, čl. 27 ods.

2, čl. 29 a čl. 35 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo

298/2012.

Zo sťažnosti, no najmä z jej príloh vyplýva, že potom, čo bolo manželstvo

sťažovateľa s jeho manželkou 11. apríla 2011 právoplatné rozvedené rozsudkom Okresného

súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) č. k. -94 z 28. mája 2010 v spojení

s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 8. februára 2011, koná okresný súd

v konaní vedenom pod sp. zn. ešte o úprave práv a povinností k maloletým

sťažovateľom pochádzajúcim z tohto rozvedeného manželstva na čas po rozvode. Na

základe v poradí siedmeho návrhu sťažovateľa z 12. júna 2012 na vydanie predbežného

opatrenia, ktorým sa sťažovateľ domáhal dočasnej úpravy pomerov k maloletým

sťažovateľom do doby meritórneho rozhodnutia vo veci, okresný súd uznesením č. k.

-566 z 19. júna 2012 tomuto návrhu čiastočne vyhovel a vydaným predbežným

opatrením nariadil striedavú rodičovskú starostlivosť rodičov (t. j. sťažovateľa a jeho

bývalej manželky) o maloletých sťažovateľov, pričom túto pre sťažovateľa nariadil vždy od

štvrtka nepárneho týždňa do štvrtka párneho týždňa a bývalej manželke sťažovateľa túto

starostlivosť nariadil vždy od štvrtka párneho týždňa so štvrtka nepárneho týždňa. Okresný

súd súčasne určil starostlivosť o maloletých sťažovateľov aj v čase letných prázdnin roku

2012 a napokon tiež nariadil, že ani jeden z rodičov maloletých sťažovateľov (t. j.

sťažovateľ ani jeho bývalá manželka) nesmie s maloletými vycestovať do zahraničia bez

súhlasu druhého rodiča.

Na základe odvolania sa matky maloletých sťažovateľov krajský súd uznesením

sp. zn. zo 16. augusta 2012 označené uznesenie okresného súdu

o nariadenom predbežnom opatrení zmenil tak, že návrh sťažovateľa na nariadenie

predbežného opatrenia ako celok zamietol. Najvyšší súd dovolanie podané sťažovateľom

proti označenému uzneseniu krajského súdu uznesením sp. zn. z 12. marca

2013 ako neprípustné odmietol (uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť

18. apríla 2013, pozn.).

V sťažnosti podanej ústavnému súdu, konkrétne v jej petite, ktorým je ústavný súd

viazaný, sťažovatelia vyjadrujú svoju nespokojnosť s postupom krajského súdu

v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. a tiež aj s postupom dovolacieho

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. . Pokiaľ ide o krajský súd,

sťažovatelia namietajú, že vo veci rozhodol bez vyjadrenia sa kolízneho opatrovníka,

pričom v tejto súvislosti v sťažnosti tiež uviedli:

„Krajský súd v Bratislave v uznesení č. k. ako odvolací súd uvádza -

Kolízny opatrovník sa k odvolaniu matky nevyjadril. Krajský súd BA deklaruje, že

podkladom pre vydanie jeho rozhodnutia mali byť aj informácie získané zo spisu, avšak

neuvádza číslo spisu a konania. Spis sa v čase rozhodovania odvolacieho

súdu KS BA nachádzal ešte stále u znaleckej organizácie PNPP, ktorá ani na výzvu súdu

zo dňa 17. 1. 2012 nevrátila spis súdu.“

V uvedených súvislostiach sťažovatelia namietajú, že krajský súd v tom istom konaní

s identickými účastníkmi konania rozhoduje podľa ich názoru protichodne, pretože zatiaľ čo

v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. „8 Co 337/2011“ (keďže sťažovatelia, zastúpení

aj kvalifikovanou právnou zástupkyňou, predmetné rozhodnutie nepredložili ani neuviedli

bližšie súvislosti na identifikáciu tohto konania, iba podľa spisovej značky možno usúdiť, že

by malo ísť o odvolacie konanie proti rozsudku, ktorým bolo manželstvo rozvedené

a súčasne ním boli upravené vzťahy k maloletým z manželstva na čas po rozvode, aj keď

v tom prípade by mala byť správne uvedená sp. zn. – pozri s. 5 uznesenia

krajského súdu sp. zn. zo 16. augusta 2012, pozn.) krajský súd „... zrušil

zverenie detí matke odôvodňujúc svoj právny názor nešetrením pomerov kolíznym

opatrovníkom avšak dňa 16. 8. 2012 rozhodol bez vyjadrenia kolízneho opatrovníka.

Opomenul zákonnú povinnosť podľa § 24 Zákona o rodine, kedy súd musí počas výkonu

striedavej starostlivosti skúmať jej vhodnosť, nevysporiadal sa so znaleckým posudkom

č. 19 PhDr. B., návrhom sťažovateľa na úpravu starostlivosti zverením maloletých detí

otcovi alebo do striedavej starostlivosti oboch rodičov a neoboznámil sa so všetkými

podnetmi a návrhmi sťažovateľa. ...

Odôvodnenie súdu, ktorý podmieňuje výkon striedavej starostlivosti dohodou rodičov

je v rozpore s platným nálezom ústavného súdu ČR, ktorý jasne deklaruje, že zákonné právo

maloletých detí na rovnocennú a rovnoprávnu starostlivosť nemôže byť podmieňované

dohodou rodičov a nesúhlasom matky.“.

V súvislosti s napádaným postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

sťažovatelia v sťažnosti uviedli:

«Na strane 9 uznesenia NS SR je uvedené: Kolízny opatrovník sa

k predmetnému odvolaniu matky nevyjadril. Opakovane tak nebolo chránené zákonom dané

právo maloletých detí na rovnocennú a rovnoprávnu starostlivosť. NS SR deklaruje

v uznesení (chyba v písaní, správne má byť „5 Cdo 298/2012“, pozn.), že

je jeho povinnosťou skúmať aj iné, t. j. akékoľvek možné porušenie zákona, nielen

napádaných skutočnosti avšak v identických konaniach za tých istých účastníkov konania

rozhoduje protichodne. NS SR rozhodoval od 17. 10. 2012 do 12. 3. 2013, avšak

neoboznámil sa s konaním Okresného súdu Bratislava V, keď po vylúčení sa sudkyne v

konaní , Okresný súd BA V nekoná vo veci samej. Začal konanie v č. k. 20

a následne v č. k. , kde dňa 4. 12. 2012 súd opakovane nariadil

striedavú osobnú starostlivosť oboch rodičov, ktorú však do rozhodnutia NS SR dňa 12. 3.

2013, Krajský súd Bratislava dňa 22. 2. 2013, t. j. pred ukončením konania NS SR, v č. k.

– zrušil – NS SR sa tam neoboznámil so všetkými podnetmi, návrhmi

a novými skutočnosťami, čím konaním NS SR došlo k porušeniu čl. 6 Dohovoru.»

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia žiadajú, aby po prijatí ich sťažnosti na ďalšie

konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné práva Ing. I. K. a maloletého S. K. a H. K. podľa čl. 1 odst. 2; čl. 2 odst.

2; čl. 7 odst. 2 a odst. 5; čl. 12 odst. 1 a odst. 2; čl. 16 ods. 1; čl. 19 ods. 2; čl. 41 odst. 1 a

odst. 4; a odst. 2; a a odst. 2 a

porušenie práv podľa medzinárodných dohovorov: Dohovoru o ochrane ľudských práv a

slobôd čl. 6, čl. 8, čl. 13, čl. 14 a Protokol č. 7 - čl. 5 a Listiny základných ľudských práv a

slobôd čl. 1; čl. 3; čl. 7; čl. 32 odst. 1 a odst. 4; čl. 36 odst. 1, ods. 2 a ods. 3; a čl. 37 odst.

3 Listiny základných ľudských práv a slobôd, čl. 6 Dohovoru o výkone práv detí, ako aj

porušenie Práv dieťaťa podľa čl. 2 odst. 1 a odst. 2; čl. 3 odst. 1, odst. 2 a odst. 3; 41; čl. 5,

čl. 9 odst. 1, odst. 2 a ods. 3, čl. 12 odst. 1 a 2, čl. 13, čl. 16 odst. 1 a odst. 2, čl. 18 odst. 1,

odst. 2 a odst. 3, čl. 19 odst. 1 a odst. 2; čl. 27 odst.2, čl. 29, čl. 35 Dohovoru o právach

dieťaťa boli postupom Krajského súdu Bratislava V, v konaní vedenom pod sp. zn. 8

Co/265/ 2012, Najvyššieho súdu SR v konaní porušené. ...

Okresnému súdu Bratislava V ukladá, aby:

1. Vo veci v č. k. konal v súlade s SR a platným komunitárnym

právom EU a OSN a so Všeobecným komentárom č. 12 k čl. 12 Dohovoru o právach

dieťaťa a Všeobecným komentárom č. 13 a Všeobecným komentárom č. 14 /platný od 29. 5.

2013/ tak, aby k ďalšiemu porušovaniu základných práv podľa čl. 1 odst. 2; čl. 2 odst. 2; čl.

12 odst. 1 a odst. 2; čl. 7 odst. 2 a odsl. 5; čl. 12 odst. 1 a odst. 2; čl. 16 ods. 1; čl. 10 ods.

2; čl. 35 odst. 1; čl. 41 odst. 1 a odst. 4; čl. 46 odst. 1 a odst. 2; a čl. 48 ods. 1 a odst. 2

a porušenie práv podľa medzinárodných dohovorov: Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd čl. 6, čl. 8, čl. 13, čl. 14 a Protokol č. 7, čl. 5 a Listiny

základných ľudských práv a slobôd čl. 1; čl. 3; čl. 7; čl. 32 odst. l a odst. 4; čl. 36 odst. 1,

ods. 2 a ods. 3; a čl. 37 odst. 3 Listiny základných ľudských práv a slobôd, čl. 6 Dohovoru

o výkone práv detí ako aj porušenie Práv dieťaťa podľa čl. 2 odst. 1 a odst. 2; čl. 3 odst. 1,

odst. 2 a odst. 3; čl. 4; čl. 5, čl. 9 odst. 1, odst. 2 a ods. 3, čl. 12 odst. 1 a 2, čl. 13, čl. 16

odst. 1 a odst. 2, čl. 18 odst. 1, odst. 2 a odst. 3, čl. 19 odst. 1 a odst. 2; čl. 27 odst. 2, čl. 29,

čl. 35, Dohovoru o právach dieťaťa už nedochádzalo a ukladá obnoviť stav pred porušením

základných práv a nariadiť

2.1. Návrat maloletých detí do miesta trvalého bydliska...

2.2. Prehlásenie a nástup maloletého S. K. na povinnú školskú dochádzku podľa

platných VZN Mestskej časti Bratislava - Petržalka, na Základnú školu... B. v mieste jeho

trvalého bydliska...

2.3 Prehlásenie a opakovaný nástup maloletej H. do jej Materskej Školy... v mieste

trvalého bydliska...

2.4 Návrat maloletých detí do lekárskej starostlivosti ošetrujúcej lekárky Mudr. L.

v ZS... B.

2.5 Návrat maloletého S. do jeho futbalového oddielu I.

2.6 Nariadil zrušenie diskriminačného uznesenia OS BA V č. k. -335

o Znaleckom dokazovaní

2.7. nariadil vrátiť sťažovateľovi sumu 1 100,- EUR, ktorú OS BA V protiprávne

zadržiava od 6. 12. 2011 za účelom znaleckého dokazovania napriek tomu, že 22. 8. 2012

bola uznesením OS BA V č. k. -738 znalecká organizácia vylúčená

z dokazovania a po vylúčení sa sudcu v konaní vo veci samej v č. k. súd od

20. 9. 2012 nekoná a do dnešného dňa nebol v konaní vo veci samej v č. k.

ustanovený zákonný sudca.

3. Ing. I. K., maloletému S. a maloletej H. priznáva finančné zadosťučinenie

109 000,- EUR (slovom stodeväťtisíc EUR), ktoré je Najvyšší súd povinný Ing. I. K. vyplatiť

do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Ing. I. K. priznáva trovy konania/právneho zastúpenia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pokiaľ ide o maloletých sťažovateľov, ústavný súd dáva do pozornosti (napr.

), že sťažovateľ, kvalifikovane zastúpený advokátkou, nepreukázal/nedoložil

aktívnu legitimáciu maloletých sťažovateľov (dvoch maloletých detí), ktorých v konaní

vzhľadom na stret ich záujmov so záujmami rodičov (t. j. sťažovateľa ako ich otca, pozn.)

zastupuje ich kolízny opatrovník (a nie ich otec, pozn.), pričom rovnaká výhrada sa týka aj

okolnosti, že splnomocnenie pre advokátku v mene maloletých detí (maloletých

sťažovateľov) podpísal ich otec (sťažovateľ). Ústavný súd preto v tomto smere posudzoval

predmetnú sťažnosť iba ako podanú sťažovateľom a vo vzťahu k maloletým sťažovateľom

sťažnosť odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa je

síce viazaný návrhom sťažovateľa (petitom sťažnosti), ktorý je v danom prípade navyše

zastúpený kvalifikovanou právnou zástupkyňou, avšak iba v rozsahu svojej právomoci

nezávislého orgánu ochrany ústavnosti. Inými slovami, v prípade, že sa v petite sťažnosti

sťažovateľ domáha nárokov, rozhodovanie o ktorých nie je v právomoci ústavného súdu,

v tejto časti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietne pre nedostatok svojej právomoci

( ods. ).

Vzhľadom na uvedené tak ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pre nedostatok svojej

právomoci odmietol v časti, v ktorej sa domáha, aby ústavný súd určil, resp. aby okresnému

súdu nariadil, aby sa maloletí sťažovatelia vrátili do miesta svojho trvalého bydliska, aby

určil, že majú nastúpiť do sťažovateľom označeného predškolského (maloletá sťažovateľka)

a školského (maloletý sťažovateľ) zariadenia, resp. aby bolo maloletým sťažovateľom

uložené navštevovať určité voľnočasové aktivity alebo určité zdravotnícke zariadenie.

O uvedených nárokoch môže rozhodovať na základe určovacej žaloby všeobecný súd, a nie

ústavný súd.

Okrem toho ústavný súd dáva sťažovateľovi (ktorý je navyše zastúpený aj

kvalifikovanou právnou zástupkyňou, pozn.) do pozornosti, že odôvodnenie jeho sťažnosti

ako jednej z jej obligatórnych náležitostí ( )

nekorešponduje s jej petitom, t. j. s návrhom na rozhodnutie. Sťažovateľ sa na jednej strane

domáha, aby ústavný súd konštatoval porušenie ním označených základných práv a práv

zaručených v ústave a medzinárodných dohovoroch v príčinnej súvislosti s ním označeným

postupom krajského súdu a najvyššieho súdu, avšak na strane druhej súčasne žiada, aby

z dôvodu ich porušenia ústavný súd uložil určité povinnosti okresnému súdu, v príčinnej

súvislosti s postupom ktorého však porušenie svojich práv v petite sťažnosti nenamieta.

Navyše, uvedené povinnosti žiada sťažovateľ uložiť okresnému súdu všeobecne v konaní

vedenom pod sp. zn. ako takom, predmetom ktorého je úprava práv a povinností

k maloletým sťažovateľom na čas po rozvode, avšak ním namietaný postup krajského súdu

a najvyššieho súdu sa netýka označeného konania okresného súdu ako celku (t. j. tieto súdy

vyššej inštancie nepreskúmavali v sťažnosťou napádaných konaniach napr. meritórny

rozsudok okresného súdu v tejto veci, pozn.), ale tento namietaný postup krajského súdu

a najvyššieho súdu sa týka iba konkrétnej časti označeného konania okresného súdu, a to

rozhodovania o čiastočnom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia z 12. júna 2012

o „dočasnej“ úprave práv a povinností k maloletým sťažovateľom na čas do meritórneho

rozhodnutia vo veci sp. zn. .

V súvislosti s konaním okresného súdu vedeným pod sp. zn. a v tej

spojitosti na margo námietky sťažovateľa, že okresný súd v tejto veci nekoná, ústavný súd

nad rámec podotýka, že konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. je

z dôvodu vylúčenia pôvodnej zákonnej sudkyne okresného súdu v tejto veci pre zaujatosť

už od 14. septembra 2012 vedené okresným súdom v registri „P“, a to pod sp. zn.

. Táto skutočnosť je sťažovateľovi známa, pretože sa o nej dozvedel pri

štúdiu spisu 18. septembra 2012 (keď si podľa oznámenia okresného súdu dal vyhotoviť

zo súdneho spisu fotokópie listín o pridelení tejto veci do registra „P“ inej zákonnej

sudkyni, pozn.), ako aj z potvrdenia o pridelení veci do senátu „20 P“ zákonnej sudkyni

Mgr. A. K., ktoré podľa oznámenia okresného súdu bolo spolu s uznesením č. k. 20 P

325/2012-779 z 20. septembra 2012 doručené jeho právnemu zástupcovi 28. septembra

2012. Z uvedeného tak vyplýva, že sťažovateľ má vedomosť o tom, že konanie o úprave

práv a povinností k jeho maloletým deťom neprebieha na okresnom súde pod sp. zn.

, ale pod sp. zn. , takže z tohto hľadiska sa námietka sťažovateľa

(ktorá navyše nekorešponduje s petitom sťažnosti, pozn.), že okresný súd vo veci sp. zn.

nekoná, javí ako nedôvodná.

Ústavný súd nad rámec ešte podotýka, že aj napriek tomu, že sťažovateľ je v konaní

pred ústavným súdom kvalifikovane právne zastúpený, jeho sťažnosť je zmätočná,

neprehľadná a nejasná, a to z už uvedených dôvodov a tiež z dôvodu, že sťažovateľ

v sťažnosti označil v podstate bez odôvodnenia (napr. vo vzťahu ku ktorému konkrétnemu

sťažovateľovi namieta porušenie ktorých práv, pretože napr. v prípade sťažovateľa nemohli

byť porušené práva týkajúce sa detí a pod., pozn.) celý rad práv, ktorých vyslovenia

porušenia sa domáha, ako aj z dôvodu, že v sťažnosti uviedol celý rad spisových značiek

bez potrebných informácií potrebných na ich identifikáciu, t. j. bez uvedenia, o aké konania

ide a aký majú vzťah k v petite napádaným konaniam krajského súdu a najvyššieho súdu

(uvedené musel iniciatívne zisťovať ústavný súd, pozn.), čo napokon svedčí aj o tom, že

sám sťažovateľ nemá v takom množstve konaní prehľad.

Aj napriek uvedenému, v záujme presvedčivosti vlastnej rozhodovacej činnosti, ako

aj v záujme materiálno-právnej ochrany práv sťažovateľa, najmä s ohľadom na skutočnosť,

že daná vec sa týka maloletých, ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľa v rozsahu, či

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, porušenia ktorého sa týkali

jeho námietky a od porušenia ktorého sťažovateľ odvíja aj porušenie ďalších ním

označených základných práv a práv zaručených v ústave a medzinárodných dohovoroch.

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn.

V súlade judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, a jeho body 51, 52, 53, 54), podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie

sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom

opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, ústavný súd považoval lehotu na podanie

sťažnosti ústavnému súdu za zachovanú nielen voči postupu najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. , 298/2012, uznesenie z ktorého nadobudlo právoplatnosť

18. apríla 2013, ale aj voči postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

(napr. , , ).

Pokiaľ ide o namietaný postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

, výhrady sťažovateľa sa týkajú skutočnosti, že krajský súd v danej veci

rozhodol bez vyjadrenia sa kolízneho opatrovníka maloletých, a to aj napriek tomu, že ten

istý krajský súd mal už v minulosti zrušiť meritórne rozhodnutie okresného súdu vo veci

sp. zn. o úprave pomerov k maloletým práve z dôvodu nešetrenia pomerov

kolíznym opatrovníkom. Námietky sťažovateľa sa tiež týkajú aj toho, že krajský súd mal

v predmetnom konaní rozhodnúť bez spisového materiálu, ktorý sa mal nachádzať u znalca.

Čo sa týka prvej námietky sťažovateľa (t. j. rozhodovanie bez vyjadrenia kolízneho

opatrovníka), vzhľadom na to, že touto námietkou sa v dovolacom konaní vedenom pod

sp. zn. , 298/2012 zaoberal už najvyšší súd (pozri ďalej, pozn.), a to v rozsahu

skúmania prípustnosti dovolania proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

zo 16. augusta 2012 podľa [(ďalej len

„OSP“) t. j. najvyšší súd skúmal, či nevyjadrenie sa kolízneho opatrovníka v odvolacom

konaní pred krajským súdom môže byť považované za dovolací dôvod proti jeho

rozhodnutiu, pozn.], nebolo v právomoci ústavného súdu vo vzťahu k namietanému postupu

krajského súdu identickú námietku sťažovateľa opätovne posudzovať (k ústavnosti záverov

najvyššieho súdu v tomto bode pozri ďalej, pozn.).

Vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva

z , môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo

slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo

právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred iným štátnym orgánom

Slovenskej republiky (vrátane všeobecných súdov).

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného základného práva

alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po

predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

V súvislosti s poznámkou sťažovateľa, že ten istý krajský súd rozhoduje protichodne

v identických prípadoch, t. j. v prípadoch s tým istým predmetom konania a s tými istými

účastníkmi konania, ústavný súd podotýka, že v argumentácii sťažovateľa (kvalifikovane

právne zastúpeným, pozn.) označené dva prípady ako „identické“ v skutočnosti nie sú

identické z hľadiska charakteru predmetu konania a tomu zodpovedajúcemu rozsahu

dokazovania. Zatiaľ čo v posudzovanom prípade všeobecné súdy (aj krajský súd) konali

vo veci nariadenia predbežného opatrenia, ktoré svojím účelom zabezpečuje iba „akútnu“

a „dočasnú“, a nie trvalú úpravu pomerov medzi účastníkmi konania, čomu zodpovedá aj

nevyhnutný rozsah dokazovania na osvedčenie tvrdených skutočností, ktorých úprava tak

môže byť zvrátená konečným rozhodnutím, tak v druhom prípade, na ktorý sťažovateľ

poukázal, a to v prípade, keď krajský súd v minulosti zrušil meritórne rozhodnutie

(rozsudok) v danej veci, ide o skutočne „definitívnu“, resp. „konečnú“ úpravu pomerov

medzi účastníkmi konania, čomu zodpovedá aj potreba širšieho rozsahu dokazovania.

Napokon v konaní o nariadení predbežného opatrenia rozhoduje všeobecný súd, zohľadniac

aj znalosti a poznatky získané z dokazovania vo veci samej, t. j. majúc komplexnú

vedomosť a predstavu o danej veci.

Pokiaľ ide o druhú z uvedených námietok sťažovateľa, ktorou spochybňuje ústavnosť

postupu krajského súdu tým, že v napádanom odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.

mal rozhodovať bez spisového materiálu okresného súdu, ktorý mal byť

v tom čase u znalca, ústavný súd podotýka, že táto námietka, ktorá mohla byť dôvodom

zrušenia rozhodnutia krajského súdu vydaného v napádanom konaní, práve naopak nebola

predmetom dovolania [t. j. sťažovateľ sa z tohto dôvodu nedomáhal prípustnosti dovolania

proti rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. zo 16. augusta 2012 podľa § 237

písm. f) ]. Napokon opodstatnenosť tejto námietky pre zrušenie rozhodnutia krajského

súdu sp. zn. zo 16. augusta 2012 vyplýva aj zo samotného rozhodnutia

najvyššieho súdu sp. zn. , 298/2012 z 12. marca 2013 vydaného v tejto veci

(najvyšší súd rozhodoval jedným rozhodnutím o viacerých dovolaniach súčasne, pozn.)

ktorý práve z tohto dôvodu (t. j. rozhodovanie bez spisového materiálu, pozn.), zrušil iné

rozhodnutie (t. j. uznesenie sp. zn. , 123, 124 a 125/2012 z 30. apríla 2012)

krajského súdu v tejto veci (s. 15 označeného rozhodnutia najvyššieho súdu, pozn.). Takže

vzhľadom na to, že v dovolaní proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

zo 16. augusta 2012 sťažovateľ predmetnú námietku neuplatnil, hoci tým mohol dosiahnuť

účel sledovaný v konaní pred ústavným súdom (t. j. zrušenie označeného rozhodnutia

krajského súdu, pozn.), a prvýkrát ju predložil na posúdenie až v konaní pred ústavným

súdom, a vzhľadom na to, že nie je prípustné, aby ústavný súd nahrádzal rozhodovaciu

činnosť všeobecných súdov, bolo potrebné aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietnuť

pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej preskúmanie (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Napokon, pokiaľ sťažovateľ (kvalifikovane právne zastúpený, pozn.) v petite

sťažnosti podanej ústavnému súdu spochybňuje postup krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. v príčinnej súvislosti s právnym názorom krajského súdu na

striedavú rodičovskú starostlivosť, ktorej nariadenie podmieňuje dohodou rodičov, pričom

však samotné rozhodnutie krajského súdu sp. zn. zo 16. augusta 2012

v petite sťažnosti sťažovateľ vôbec nenapáda (t. j. inými slovami, procesný postup

vo všeobecnosti nemôže byť napádaný v príčinnej súvislosti s hmotnoprávnym názorom

súdu, pozn.), ústavnému súdu neostávalo nič iné, ako sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú ( ).

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn.

Postup najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , 298/2012

sťažovateľ spochybňuje tým, že aj najvyšší súd obdobne ako pred ním aj krajský súd konal

v danej veci bez vyjadrenia sa kolízneho opatrovníka.

V uvedenej súvislosti ústavný súd opakovane (pozri už uvedené, pozn.) upozorňuje

(podobne ako to konštatoval aj najvyšší súd vo vzťahu ku krajskému súdu, pozn.), že

účastník konania má právo, nie povinnosť vyjadriť sa k veci, pričom za nevyužitie tohto

práva nemožno účastníka konania sankcionovať, ale sám účastník konania sa nevyužitím

tejto možnosti vystavuje nebezpečenstvu, že jeho právam a záujmom nebude poskytnutá

dostatočná ochrana a pozornosť aj z pohľadu jeho obrannej argumentácie. O porušení

základného princípu kontradiktórnosti konania by však bolo možné uvažovať iba v prípade,

ak by účastníkovi konania bola vôbec odňatá reálna možnosť k veci sa vyjadriť, t. j. ak by

mu na zaujatie stanoviska ani nebolo zaslané vyjadrenie protistrany. V danom prípade

k takejto situácii nedošlo, pretože podľa zistenia ústavného súdu dovolanie sťažovateľa,

ktoré podal proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. zo 16. augusta 2012, bolo

kolíznemu opatrovníkovi maloletých doručené 25. septembra 2012 (v spise okresného súdu

č. l. 779, pozn.).

Uvedené zistenia boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť

sťažovateľa aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013