Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 129/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2015

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti SCInvest s. r. o., Majerská cesta 96,

Banská Bystrica, zastúpenej advokátom JUDr. Milošom Barancom, Majerská cesta 96,

Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. októbra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti SCInvest s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

29. decembra 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti SCInvest s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“), ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. októbra 2014 (ďalej len

„napadnuté rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou správneho

konania pred Daňovým úradom Banská Bystrica a Finančným riaditeľstvom Slovenskej

republiky, ktorého výsledkom bol právoplatný dodatočný platobný výmer

č. 9600401/5/1126705/2012/Rač z 21. júna 2012 (ďalej len „platobný výmer“). Ako ďalej

sťažovateľka uvádza, „... predmetný platobný výmer dala sťažovateľka preskúmať v rámci

správneho súdnictva, a to v konaní pred Krajským súdom v Banskej Bystrici sp. zn.

, kde bola jej žaloba zamietnutá rozsudkom krajského súdu č. k.

82 z 19. apríla 2013. Následne bola sťažovateľka účastníčkou odvolacieho

konania pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky sp. zn. , v ktorom bol

potvrdený prvostupňový rozsudok, a to napadnutým rozsudkom z 30. októbra 2014.

Sťažovateľka je presvedčená, že napadnutým rozsudkom došlo zo strany Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky k zásahu do jej ústavných práv a jej ústavné práva boli týmto

rozhodnutím porušené.“.

Sťažovateľka sa domnieva, že jej práva zaručené v , ako aj v

ods. 1 dohovoru boli porušené „... prvostupňovým rozsudkom Krajského súdu Banská

Bystrica, ako aj napadnutým rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky...

Sťažovateľka tvrdí, že napadnutý rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

ako aj jemu predchádzajúci prvostupňový rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica, sú

postihnuté arbitrárnosťou výnimočného rozsahu.“.

3. Sťažovateľka v sťažnosti ďalej podrobne opisuje priebeh konania tak pred

Daňovým úradom Banská Bystrica a Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky, ako

i pred Krajským súdom v Banskej Bystrici a najvyšším súdom. Následne konštatuje, že

„... všetky tieto štyri štátne orgány sa stretli s námietkou zaujatosti, ktorú sťažovateľka

uplatnila pred vydaním platobného výmeru. Námietka zaujatosti sťažovateľky bola podaná

2

ústne do zápisnice u správcu dane Daňového úradu Banská Bystrica 7. júna 2012. Toto

podanie bolo formálne uznané ako námietka zaujatosti naposledy v napadnutom rozsudku

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a to na strane 2, v druhom odseku, kde Najvyšší súd

Slovenskej republiky uvádza a nerozporuje, že Krajský súd v Banskej Bystrici poukázal na

to, že obsah podania žalobcu označený ako návrh na zastavenie konania mal charakter

námietok zaujatosti. Zo všetkých vyjadrení Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako aj

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky má sťažovateľka za preukázané, že jej podanie

z 7. júna 2012 bolo vyhodnotené ako námietka zaujatosti.

Žiadny z vyššie uvedených štátnych orgánov Slovenskej republiky však nedal

sťažovateľke odpoveď, na akom právnom základe došlo k vylúčeniu uplatnenia § 24 odsek 5

vtedy platného o správe daní a poplatkov, ktorý ustanovuje presný

postup rozhodovania o vylúčení zamestnanca. Taktiež nedali odpoveď na to, ako došlo

k vylúčeniu pôsobnosti ustanovenia vtedy platného

o správe daní a poplatkov a jeho určitého odkladného účinku, ktorý celkom jasne

ustanovuje, že zamestnanci, voči ktorým bola uplatnená námietka zaujatosti mohli v danom

prípade vykonať nevyhnutné úkony a nie rozhodnúť vo veci samej, k čomu však došlo. Tohto

vysvetlenia sa sťažovateľka opakovane domáhala, naposledy v odvolaní proti

prvostupňovému rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici na strane 8 hore, kde

pojednávala o spôsobe, akým mala byť námietka zaujatosti vyhodnotená. Všetky štyri vyššie

vymenované štátne orgány sa však tejto otázke vyhli.“.

4. S ohľadom na uvedené sa sťažovateľka domnieva, že pre postup správneho orgánu

po uplatnení námietky zaujatosti toho času platilo ustanovenie § 24 ods. 4 a 5 zákona

Slovenskej národnej rady č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave

územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „

Zb.“). V nadväznosti na uvedené sťažovateľka upriamuje pozornosť na argumentáciu,

v zmysle ktorej «... najvyšší súd v napadnutom rozsudku v tejto veci konštatoval (strana 6,

tretí odstavec), že správca dane „správne vykonával daňovú kontrolu u žalobcu, keď na

jeho všeobecné a nekonkrétne námietky neprihliadal“. Toto konštatovanie je...

nepochopiteľné. V situácii, ak je nejaké podanie sťažovateľa hodnotené ako námietka

zaujatosti, Najvyšší súd Slovenskej republiky hodnotí len „neprihliadanie“ na takúto

námietku, pričom mu však vôbec nechýba rozhodnutie o takejto námietke pred rozhodnutím

vo veci samej. Akým spôsobom Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že

rozhodnutie o námietke zaujatosti pred rozhodnutím vo veci samej nie je potrebné,

v napadnutom rozsudku nikde nenájdeme. Rovnako odpoveď na túto otázku nenájdeme ani

v rozhodnutiach ostatných troch štátnych orgánov, ktoré sa vecou predtým zaoberali. Ak

teda napadnutý rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nedáva odpoveď na

skutočnosť, prečo mohol správny orgán „neprihliadať“, inak povedané odignorovať,

námietku zaujatosti sťažovateľa, jedná sa celkom jednoznačne o rozhodnutie arbitrárne.

Výraz „odignorovať“ je plne namieste najmä pri postupe správcu dane, pretože ten podanie

námietky zaujatosti v platobnom výmere nikde ani len nespomenul, čo podľa názoru

sťažovateľa nemá obdobu. Štátne orgány musia postupovať v medziach zákonov, a ak zákon

spája s nejakým inštitútom (napr. námietkou zaujatosti) určité právne následky či postupy,

tieto sa musia bezpodmienečne rešpektovať. ...

Krajský súd v Banskej Bystrici síce pristúpil k vecnému vyhodnoteniu námietky

zaujatosti, avšak svedkov navrhnutých na jej ozrejmenie po vecnej stránke odmietol

vypočuť. V zmysle vyššie citovaných ustanovení zákona o správe daní a poplatkov je však

evidentné, že ani Krajský súd v Banskej Bystrici, ani Najvyšší súd Slovenskej republiky

nemali kompetenciu hodnotiť námietku zaujatosti po vecnej stránke.».

5. Sťažovateľka v podanej sťažnosti dáva do rozporu závery najvyššieho súdu o tom,

že neuniesla dôkazné bremeno, a konštatuje arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu z dôvodu, že najvyšší súd „... nijako nevysvetlil, prečo by dôkazy

predložené sťažovateľkou do daňovej kontroly mali byť irelevantné.

Rovnaké námietky, ako sťažovateľka uplatňuje v tejto sťažnosti voči napadnutému

rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, platia aj voči prvostupňovému rozsudku

Krajského súdu v Banskej Bystrici, nakoľko na jeho odôvodnenie sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky bezvýhradne odvoláva a stotožňuje sa s ním.“.

6. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

4

„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 30. októbra 2014 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. októbra 2014 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

v sume 269,58 € (2 x úkon á 127,16 € + 2 x 7,63 € paušál, a to za prevzatie veci a túto

sťažnosť) + 20 % DPH, spolu s DPH v sume 323,50 € na účet jeho právneho zástupcu

advokáta, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

7. Ústavnému súdu bolo na základe jeho výzvy 18. februára 2015 doručené písomné

stanovisko najvyššieho súdu k podanej ústavnej sťažnosti. Najvyšší súd v ňom, reagujúc

na argumentáciu sťažovateľky, na podporu svojich tvrdení uvádza, že „... súdy konajúce

o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov podľa piatej časti druhej hlavy nie

sú súdmi skutkovými, ale súdmi preskúmacími, a preto nevykonávajú dôkazy (iba

výnimočne) v konaní tak, ako je to pri civilných žalobách, v civilnom sporovom konaní.

Na základe toho potom ani nie sú viazané návrhmi účastníka vykonávať v daných veciach

dokazovanie. Dokazovanie totiž vykonáva správny orgán, ktorého rozhodnutie sa

preskúmava, pričom, ak by bolo dokazovanie vykonané nedostatočne, teda tak, že by nebol

náležité zistený skutkový stav veci, súd by napadnuté rozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie za účelom doplnenia zistenia skutkového stavu veci. Takáto situácia však

v tomto prípade nenastala. Správne orgány oboch stupňov dostatočne zistili skutkový stav

veci a správne rozhodli o tom, že žalobca v daňovom konaní neuniesol dôkazné bremeno

na dodanie služieb od spoločnosti ROYAL REAL, s.r.o.

Pokiaľ ide o vznesenú námietku zaujatosti zo strany žalobcu, tak odvolací súd

rovnako ako prvostupňový súd ju nepovažoval za námietku v zmysle § 24 zákona

č. o správe daní v znení neskorších predpisov, nakoľko nebola smerovaná voči

konkrétnym zamestnancom správcu dane s ich pomerom k veci alebo daňovému subjektu

alebo ich zástupcovi.

Ani v ústavnej sťažnosti sťažovateľa nebolo uvedené voči komu a z akých dôvodov

vzniesol námietku zaujatosti a nepredložil žiadne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení,

pričom na preukázanie reálnosti zdaniteľných plnení je potrebné nielen mať doklady

dokumentujúce uskutočnenie obchodu alebo dodanie služby, ale musí byť v daňovom konaní

aj preukázaná reálnosť uskutočnenia zdaniteľných plnení osobami ktoré obchod alebo

službu mali dodať alebo vykonať.

Vychádzajúc z uvedeného považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosť

sťažovateľa za nedôvodnú a navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky túto sťažnosť

neprijal.“.

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva a slobody podľa odseku 1, a zruší také

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1

vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten kto tieto práva alebo slobody

porušil, vo veci konal. ... Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím,

ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,

primerané finančné zadosťučinenie.

9. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

6

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Podľa návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že rozsudkom najvyššieho súdu sp.

zn. z 30. októbra 2014 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu

podľa , ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

Ústavný súd si pre účely preskúmania sťažovateľkou tvrdených námietok zadovážil

príslušný spis Daňového úradu Banská Bystrica.

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných

súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti

rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov

orgánov verejnej moci, patrí v rozsahu ustanovenom zákonnými predpismi do právomoci

všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných

prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený

posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu

(obdobne napr. ).

13. Právomoc ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti právnickej osoby podľa

voči rozhodnutiu či zásahom „všeobecných súdov“ vrátane najvyššieho súdu

je výlučne založená na jeho prieskume z hľadiska dodržania ústavnoprávnych princípov,

t. j. či v konaní a rozhodnutí v ňom vydanom (ne)boli dotknuté predpismi ústavného

poriadku chránené práva alebo slobody právnickej osoby. To v danom kontexte znamená, že

ani prípadná vecná nesprávnosť rozhodnutia všeobecného súdu nie je sama osebe významná,

lebo konanie o sťažnosti nie je pokračovaním konania v ďalšej inštancii mimo rámca

všeobecného súdu a ústavnému súdu v ňom zásadne neprislúcha, aby v jeho rámci

prehodnocoval skutkové a právne závery všeobecného súdu alebo zjednocoval ich

judikatúru. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, , ).

14. O taký prípad však v prerokúvanej veci nešlo, keďže konaniu pred najvyšším

súdom a jeho rozhodnutiu, ktoré sťažovateľka sťažnosťou napadla, nemožno

z ústavnoprávneho hľadiska nič vytknúť. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí sp. zn.

z 30. októbra 2014 vyslovil názor náležite odôvodnený a interpretačne

zvládnutý na takej úrovni, na akej je odvolací súd zvyknutý štandardne rozhodovať obdobné

právne otázky.

15. Sťažnosti sťažovateľky chýba v tomto smere akákoľvek ústavnoprávna dimenzia,

keď jej základom bolo iba vyjadrenie nesúhlasu s vysloveným právnym názorom

najvyššieho súdu.

16. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako

8

primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky

rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. ) zahŕňa zároveň požiadavku

rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 47

ods. 3 a z , ako aj z dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).

17. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr.

, , ).

18. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na náležité odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia najvyššieho súdu, v rámci ktorého odvolací súd správne poznamenal, že

„... krajský súd... preskúmal napadnuté rozhodnutia z tých dôvodov, ktoré ako dôvody

nezákonnosti žalobca uplatnil v žalobe. Krajský súd poukázal na to, že žalobcovo podanie

vo veci námietok zaujatosti pracovníkov správcu dane, resp. celej finančnej správy

a Ministerstva financií SR neobsahuje žiadne skutočností, ktoré by nasvedčovali vzťahu

medzi konkrétnym zamestnancom správcu dane a konateľom žalobcu ani v osobnej a ani

v inej rovine. Poukázal na to, že obsah podania žalobcu označený ako návrh na zastavenie

konania mal charakter námietok zaujatosti voči zamestnancom správcu dane, avšak takáto

pochybnosť nemôže založiť všeobecné tvrdenie o zaujatosti správneho orgánu ako takého

z dôvodu pomsty zo strany štátu, ale musí isť o konkrétnu námietku voči konkrétnemu

zamestnancovi správcu dane. ...

Krajský súd sa posudzovanou vecou dôsledne zaoberal a vyvodil správne skutkové aj

právne závery, ktoré náležité aj odôvodnil, a s ktorými sa odvolací súd v zmysle § 219 ods.

2 , v celom rozsahu stotožnil a považuje ich za svoje vlastné.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd

odvolací napadnutý rozsudok krajského súdu podľa v spojení s

a nasl. a veta druhá potvrdil. ...

Taktiež neobstojí ani námietka ohľadom nezákonnosti vykonania daňovej kontroly

zamestnancami správcu dane, t. j. Daňového úradu Banská Bystrica a Finančného

riaditeľstva SR. Žalobca nikde ani v daňovom konaní a ani v napadnutej žalobe

nepreukázal, že by mal konkrétne námietky voči zamestnancom správcu dane alebo

žalovaného. Preto správne vykonával daňovú kontrolu u žalobcu, keď na jeho všeobecné

a nekonkrétne námietky neprihliadal. Zo strany správcu dane a žalovaného išlo o naplnenie

legitímnosti zákonom o správe daní sledovaného cieľa, t. j. zabezpečenia fiškálnych záujmov

štátu. Preto uvedený postup krajského súdu v danej veci nevybočil z rámcov legálnosti

a zákonnosti a nemal charakter svojvoľnosti a arbitrárnosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa na základe vyššie uvedených dôvodov stotožnil

s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici a nepovažujúc námietky žalobcu

za dôvodné, napadnutý rozsudok postupom podľa a ako vecne správny

potvrdil, pričom v podrobnostiach naň odkazuje.“.

19. V zmysle ustanovenia a zamestnanec

správcu dane je z daňového konania vylúčený, ak so zreteľom na jeho pomer k veci,

k daňovým subjektom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosť o jeho nezaujatosti.

Zamestnanec správcu dane je z daňového konania vylúčený aj v prípade, že sa v tej istej

veci zúčastnil daňového konania ako zamestnanec orgánu iného stupňa.

20. Zamestnanec, o ktorého nezaujatosti sú pochybnosti, smie do doby, než bude

rozhodnuté o jeho nezaujatosti, vykonať vo veci len nevyhnutné úkony. O vylúčení

zamestnanca z daňového konania rozhodne jeho priamo nadriadený vedúci zamestnanec,

ktorý môže rozhodnúť o vylúčení i z vlastného podnetu. Pri námietke zaujatosti vedúceho

zamestnanca správcu dane rozhodne o vylúčení jeho najbližšie nadriadený vedúci

zamestnanec. Pri námietke zaujatosti vedúceho zamestnanca správcu dane, ktorý nemá

nadriadeného vedúceho zamestnanca, rozhodne o vylúčení orgán najbližšie nadriadený

správcovi dane (ustanovenie a ).

10

21. V zmysle ustanovenia o správe daní

(daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

sa daňová kontrola začatá a neukončená pred účinnosťou tohto zákona dokončí podľa

doterajších predpisov.

Zo spisu Daňového úradu Banská Bystrica považoval ústavný súd za preukázané, že

daňové konanie bolo u sťažovateľky v súvislosti s výkonom daňovej kontroly dane

z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 1. až 4. štvrťroka 2010 začaté 20. júna 2011

na základe oznámenia o výkone daňovej kontroly č. /Rač z 23. mája

2011.

22. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poznamenáva, že námietka zaujatosti

spôsobilá na jej posúdenie príslušným orgánom musí mať v zmysle

určitú mieru nevyhnutnej kvality, ktorou tak v počiatku (t. j. 7. júna 2012 v čase podania

námietky zaujatosti ústne do zápisnice o ústnom pojednávaní), ako i následne v priebehu

samotného konania (v dôsledku jej doplnenia zo strany sťažovateľky) sťažovateľkina

námietka nedisponovala.

Hoci sťažovateľka vo vznesenej námietke zo 7. júna 2012 uviedla, že „... uplatňuje

zaujatosti podľa , a to vo vzťahu ku všetkým zamestnancom

správcu dane, vrátane vedúceho zamestnanca, ktorý už nemá nadriadeného zamestnanca...

namietam, pre potreby posudzovania medzinárodnými súdnymi inštanciami, aj zaujatosť

celej Finančnej správy SR, ako aj Ministerstva financií SR....“, predmetná námietka sama

osebe nebola podľa názoru ústavného súdu spôsobilá jej prieskumu v zmysle ustanovenia

zákona , pretože právna úprava v tomto smere hovorí

o konkrétnom zamestnancovi, ktorý môže byť vylúčený len z uvedeného zákonného

dôvodu.

23. S ohľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že v čase vydania

dodatočného platobného výmeru, t. j. 21. júna 2012 (teda v čase konania pred príslušným

prvostupňovým orgánom), neexistovala právne spôsobilá námietka zaujatosti, keďže

sťažovateľka príslušnému daňovému úradu predostrela námietku zaujatosti všeobecnú

a nekonkrétnu tak, ako to správne vyhodnotil najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí.

Rovnako i podľa názoru ústavného súdu v čase rozhodovania tak Daňového úradu

Banská Bystrica (t. j. rozhodnutie č. 9600401/5/1135758/2012/Rač 21. júna 2012), ako

i v čase vydania rozhodnutia Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky (t. j.

rozhodnutie č. 1100301/1/1194015/2012/5094 z 22. októbra 2012) sťažovateľka príslušným

daňovým úradom konkretizovanú a odôvodnenú námietku zaujatosti, adresovanú voči

konkrétnym zamestnancom správcu dane, nepredložila.

V kontexte uvedeného následné dodatočné rozhodovanie o nevylúčení zamestnanca

správcu dane – (rozhodnutie č. 9600401/5/3422394/2012/Sovo

z 20. novembra 2012), respektíve o zastavení daňového konania vo veci námietky zaujatosti

voči zamestnancom správcu dane – (rozhodnutie

č. 9600401/5/3744965/2012/Sovo zo 14. decembra 2012, ako i rozhodnutie

č. 9600401/5/3745014/2012/Sovo zo 14. decembra 2012) – nemá vplyv na správnosť

rozhodnutí príslušných daňových orgánov.

24. V závere ústavný súd dáva do pozornosti, že nie je jeho úlohou perfekcionisticky

„prerábať“ konanie pred všeobecnými súdmi, a to aj keby k nimi urobeným čiastkovým

procesným úkonom mal výhrady. Úlohou ústavného súdu je ochraňovať ústavnosť (nie

„obyčajnú“ zákonnosť) konania pred všeobecnými súdmi. Preto je povinnosťou ústavného

súdu rozlišovať medzi prípadmi, kedy procesný postup priečiaci sa zákonu zároveň vyústi

do protiústavnosti a nespravodlivosti konania ako celku, a prípady, kedy určitý procesný

postup – hoci by ho aj bolo možné osamotene (inkontextuálne) hodnotiť, a to výlučne

z formálneho pohľadu, ako postup contra legem – protiústavnosť konania nezaloží.

25. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom

prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi

sťažovateľky.

12

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2015