Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 38 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (43)I. ÚS 129/2015
PDF · 445.72 KB
No categories available
I. ÚS 129/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2015
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti SCInvest s. r. o., Majerská cesta 96,
Banská Bystrica, zastúpenej advokátom JUDr. Milošom Barancom, Majerská cesta 96,
Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf 76/2013 z 30. októbra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti SCInvest s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
29. decembra 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti SCInvest s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžf 76/2013 z 30. októbra 2014 (ďalej len
„napadnuté rozhodnutie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou správneho
konania pred Daňovým úradom Banská Bystrica a Finančným riaditeľstvom Slovenskej
republiky, ktorého výsledkom bol právoplatný dodatočný platobný výmer
č. 9600401/5/1126705/2012/Rač z 21. júna 2012 (ďalej len „platobný výmer“). Ako ďalej
sťažovateľka uvádza, „... predmetný platobný výmer dala sťažovateľka preskúmať v rámci
správneho súdnictva, a to v konaní pred Krajským súdom v Banskej Bystrici sp. zn.
24 S 134/2012, kde bola jej žaloba zamietnutá rozsudkom krajského súdu č. k.
24 S 134/2012 82 z 19. apríla 2013. Následne bola sťažovateľka účastníčkou odvolacieho
konania pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf 76/2013, v ktorom bol
potvrdený prvostupňový rozsudok, a to napadnutým rozsudkom z 30. októbra 2014.
Sťažovateľka je presvedčená, že napadnutým rozsudkom došlo zo strany Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky k zásahu do jej ústavných práv a jej ústavné práva boli týmto
rozhodnutím porušené.“.
Sťažovateľka sa domnieva, že jej práva zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj v čl. 6
ods. 1 dohovoru boli porušené „... prvostupňovým rozsudkom Krajského súdu Banská
Bystrica, ako aj napadnutým rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky...
Sťažovateľka tvrdí, že napadnutý rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
ako aj jemu predchádzajúci prvostupňový rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica, sú
postihnuté arbitrárnosťou výnimočného rozsahu.“.
3. Sťažovateľka v sťažnosti ďalej podrobne opisuje priebeh konania tak pred
Daňovým úradom Banská Bystrica a Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky, ako
i pred Krajským súdom v Banskej Bystrici a najvyšším súdom. Následne konštatuje, že
„... všetky tieto štyri štátne orgány sa stretli s námietkou zaujatosti, ktorú sťažovateľka
uplatnila pred vydaním platobného výmeru. Námietka zaujatosti sťažovateľky bola podaná
2
ústne do zápisnice u správcu dane Daňového úradu Banská Bystrica 7. júna 2012. Toto
podanie bolo formálne uznané ako námietka zaujatosti naposledy v napadnutom rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a to na strane 2, v druhom odseku, kde Najvyšší súd
Slovenskej republiky uvádza a nerozporuje, že Krajský súd v Banskej Bystrici poukázal na
to, že obsah podania žalobcu označený ako návrh na zastavenie konania mal charakter
námietok zaujatosti. Zo všetkých vyjadrení Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako aj
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky má sťažovateľka za preukázané, že jej podanie
z 7. júna 2012 bolo vyhodnotené ako námietka zaujatosti.
Žiadny z vyššie uvedených štátnych orgánov Slovenskej republiky však nedal
sťažovateľke odpoveď, na akom právnom základe došlo k vylúčeniu uplatnenia § 24 odsek 5
vtedy platného zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, ktorý ustanovuje presný
postup rozhodovania o vylúčení zamestnanca. Taktiež nedali odpoveď na to, ako došlo
k vylúčeniu pôsobnosti ustanovenia § 24 odsek 4 vtedy platného zákona č. 511/1992 Zb.
o správe daní a poplatkov a jeho určitého odkladného účinku, ktorý celkom jasne
ustanovuje, že zamestnanci, voči ktorým bola uplatnená námietka zaujatosti mohli v danom
prípade vykonať nevyhnutné úkony a nie rozhodnúť vo veci samej, k čomu však došlo. Tohto
vysvetlenia sa sťažovateľka opakovane domáhala, naposledy v odvolaní proti
prvostupňovému rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici na strane 8 hore, kde
pojednávala o spôsobe, akým mala byť námietka zaujatosti vyhodnotená. Všetky štyri vyššie
vymenované štátne orgány sa však tejto otázke vyhli.“.
4. S ohľadom na uvedené sa sťažovateľka domnieva, že pre postup správneho orgánu
po uplatnení námietky zaujatosti toho času platilo ustanovenie § 24 ods. 4 a 5 zákona
Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave
územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992
Zb.“). V nadväznosti na uvedené sťažovateľka upriamuje pozornosť na argumentáciu,
v zmysle ktorej «... najvyšší súd v napadnutom rozsudku v tejto veci konštatoval (strana 6,
tretí odstavec), že správca dane „správne vykonával daňovú kontrolu u žalobcu, keď na
jeho všeobecné a nekonkrétne námietky neprihliadal“. Toto konštatovanie je...
nepochopiteľné. V situácii, ak je nejaké podanie sťažovateľa hodnotené ako námietka
zaujatosti, Najvyšší súd Slovenskej republiky hodnotí len „neprihliadanie“ na takúto
námietku, pričom mu však vôbec nechýba rozhodnutie o takejto námietke pred rozhodnutím
vo veci samej. Akým spôsobom Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že
rozhodnutie o námietke zaujatosti pred rozhodnutím vo veci samej nie je potrebné,
v napadnutom rozsudku nikde nenájdeme. Rovnako odpoveď na túto otázku nenájdeme ani
v rozhodnutiach ostatných troch štátnych orgánov, ktoré sa vecou predtým zaoberali. Ak
teda napadnutý rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nedáva odpoveď na
skutočnosť, prečo mohol správny orgán „neprihliadať“, inak povedané odignorovať,
námietku zaujatosti sťažovateľa, jedná sa celkom jednoznačne o rozhodnutie arbitrárne.
Výraz „odignorovať“ je plne namieste najmä pri postupe správcu dane, pretože ten podanie
námietky zaujatosti v platobnom výmere nikde ani len nespomenul, čo podľa názoru
sťažovateľa nemá obdobu. Štátne orgány musia postupovať v medziach zákonov, a ak zákon
spája s nejakým inštitútom (napr. námietkou zaujatosti) určité právne následky či postupy,
tieto sa musia bezpodmienečne rešpektovať. ...
Krajský súd v Banskej Bystrici síce pristúpil k vecnému vyhodnoteniu námietky
zaujatosti, avšak svedkov navrhnutých na jej ozrejmenie po vecnej stránke odmietol
vypočuť. V zmysle vyššie citovaných ustanovení zákona o správe daní a poplatkov je však
evidentné, že ani Krajský súd v Banskej Bystrici, ani Najvyšší súd Slovenskej republiky
nemali kompetenciu hodnotiť námietku zaujatosti po vecnej stránke.».
5. Sťažovateľka v podanej sťažnosti dáva do rozporu závery najvyššieho súdu o tom,
že neuniesla dôkazné bremeno, a konštatuje arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia
najvyššieho súdu z dôvodu, že najvyšší súd „... nijako nevysvetlil, prečo by dôkazy
predložené sťažovateľkou do daňovej kontroly mali byť irelevantné.
Rovnaké námietky, ako sťažovateľka uplatňuje v tejto sťažnosti voči napadnutému
rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, platia aj voči prvostupňovému rozsudku
Krajského súdu v Banskej Bystrici, nakoľko na jeho odôvodnenie sa Najvyšší súd Slovenskej
republiky bezvýhradne odvoláva a stotožňuje sa s ním.“.
6. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
4
„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 8 Sžf 76/2013 z 30. októbra 2014 porušené bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf 76/2013
z 30. októbra 2014 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania
v sume 269,58 € (2 x úkon á 127,16 € + 2 x 7,63 € paušál, a to za prevzatie veci a túto
sťažnosť) + 20 % DPH, spolu s DPH v sume 323,50 € na účet jeho právneho zástupcu
advokáta, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
7. Ústavnému súdu bolo na základe jeho výzvy 18. februára 2015 doručené písomné
stanovisko najvyššieho súdu k podanej ústavnej sťažnosti. Najvyšší súd v ňom, reagujúc
na argumentáciu sťažovateľky, na podporu svojich tvrdení uvádza, že „... súdy konajúce
o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov podľa piatej časti druhej hlavy OSP nie
sú súdmi skutkovými, ale súdmi preskúmacími, a preto nevykonávajú dôkazy (iba
výnimočne) v konaní tak, ako je to pri civilných žalobách, v civilnom sporovom konaní.
Na základe toho potom ani nie sú viazané návrhmi účastníka vykonávať v daných veciach
dokazovanie. Dokazovanie totiž vykonáva správny orgán, ktorého rozhodnutie sa
preskúmava, pričom, ak by bolo dokazovanie vykonané nedostatočne, teda tak, že by nebol
náležité zistený skutkový stav veci, súd by napadnuté rozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie za účelom doplnenia zistenia skutkového stavu veci. Takáto situácia však
v tomto prípade nenastala. Správne orgány oboch stupňov dostatočne zistili skutkový stav
veci a správne rozhodli o tom, že žalobca v daňovom konaní neuniesol dôkazné bremeno
na dodanie služieb od spoločnosti ROYAL REAL, s.r.o.
Pokiaľ ide o vznesenú námietku zaujatosti zo strany žalobcu, tak odvolací súd
rovnako ako prvostupňový súd ju nepovažoval za námietku v zmysle § 24 zákona
č. 511/1992 Zb. o správe daní v znení neskorších predpisov, nakoľko nebola smerovaná voči
konkrétnym zamestnancom správcu dane s ich pomerom k veci alebo daňovému subjektu
alebo ich zástupcovi.
Ani v ústavnej sťažnosti sťažovateľa nebolo uvedené voči komu a z akých dôvodov
vzniesol námietku zaujatosti a nepredložil žiadne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení,
pričom na preukázanie reálnosti zdaniteľných plnení je potrebné nielen mať doklady
dokumentujúce uskutočnenie obchodu alebo dodanie služby, ale musí byť v daňovom konaní
aj preukázaná reálnosť uskutočnenia zdaniteľných plnení osobami ktoré obchod alebo
službu mali dodať alebo vykonať.
Vychádzajúc z uvedeného považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosť
sťažovateľa za nedôvodnú a navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky túto sťažnosť
neprijal.“.
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný
súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva a slobody podľa odseku 1, a zruší také
rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1
vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten kto tieto práva alebo slobody
porušil, vo veci konal. ... Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím,
ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,
primerané finančné zadosťučinenie.
9. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
6
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti
predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že rozsudkom najvyššieho súdu sp.
zn. 8 Sžf 76/2013 z 30. októbra 2014 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Ústavný súd si pre účely preskúmania sťažovateľkou tvrdených námietok zadovážil
príslušný spis Daňového úradu Banská Bystrica.
11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
12. Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných
súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti
rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov
orgánov verejnej moci, patrí v rozsahu ustanovenom zákonnými predpismi do právomoci
všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných
prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený
posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu
(obdobne napr. III. ÚS 78/07).
13. Právomoc ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti právnickej osoby podľa
čl. 127 ústavy voči rozhodnutiu či zásahom „všeobecných súdov“ vrátane najvyššieho súdu
je výlučne založená na jeho prieskume z hľadiska dodržania ústavnoprávnych princípov,
t. j. či v konaní a rozhodnutí v ňom vydanom (ne)boli dotknuté predpismi ústavného
poriadku chránené práva alebo slobody právnickej osoby. To v danom kontexte znamená, že
ani prípadná vecná nesprávnosť rozhodnutia všeobecného súdu nie je sama osebe významná,
lebo konanie o sťažnosti nie je pokračovaním konania v ďalšej inštancii mimo rámca
všeobecného súdu a ústavnému súdu v ňom zásadne neprislúcha, aby v jeho rámci
prehodnocoval skutkové a právne závery všeobecného súdu alebo zjednocoval ich
judikatúru. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).
14. O taký prípad však v prerokúvanej veci nešlo, keďže konaniu pred najvyšším
súdom a jeho rozhodnutiu, ktoré sťažovateľka sťažnosťou napadla, nemožno
z ústavnoprávneho hľadiska nič vytknúť. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí sp. zn.
8 Sžf 76/2013 z 30. októbra 2014 vyslovil názor náležite odôvodnený a interpretačne
zvládnutý na takej úrovni, na akej je odvolací súd zvyknutý štandardne rozhodovať obdobné
právne otázky.
15. Sťažnosti sťažovateľky chýba v tomto smere akákoľvek ústavnoprávna dimenzia,
keď jej základom bolo iba vyjadrenie nesúhlasu s vysloveným právnym názorom
najvyššieho súdu.
16. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako
8
primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky
rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku
rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 47
ods. 3 a z čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj z čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).
17. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr.
III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06).
18. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na náležité odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia najvyššieho súdu, v rámci ktorého odvolací súd správne poznamenal, že
„... krajský súd... preskúmal napadnuté rozhodnutia z tých dôvodov, ktoré ako dôvody
nezákonnosti žalobca uplatnil v žalobe. Krajský súd poukázal na to, že žalobcovo podanie
vo veci námietok zaujatosti pracovníkov správcu dane, resp. celej finančnej správy
a Ministerstva financií SR neobsahuje žiadne skutočností, ktoré by nasvedčovali vzťahu
medzi konkrétnym zamestnancom správcu dane a konateľom žalobcu ani v osobnej a ani
v inej rovine. Poukázal na to, že obsah podania žalobcu označený ako návrh na zastavenie
konania mal charakter námietok zaujatosti voči zamestnancom správcu dane, avšak takáto
pochybnosť nemôže založiť všeobecné tvrdenie o zaujatosti správneho orgánu ako takého
z dôvodu pomsty zo strany štátu, ale musí isť o konkrétnu námietku voči konkrétnemu
zamestnancovi správcu dane. ...
Krajský súd sa posudzovanou vecou dôsledne zaoberal a vyvodil správne skutkové aj
právne závery, ktoré náležité aj odôvodnil, a s ktorými sa odvolací súd v zmysle § 219 ods.
2 OSP, v celom rozsahu stotožnil a považuje ich za svoje vlastné.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd
odvolací napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 219 ods. 1 OSP v spojení s § 247
a nasl. OSP a § 250ja ods. 3 veta druhá OSP potvrdil. ...
Taktiež neobstojí ani námietka ohľadom nezákonnosti vykonania daňovej kontroly
zamestnancami správcu dane, t. j. Daňového úradu Banská Bystrica a Finančného
riaditeľstva SR. Žalobca nikde ani v daňovom konaní a ani v napadnutej žalobe
nepreukázal, že by mal konkrétne námietky voči zamestnancom správcu dane alebo
žalovaného. Preto správne vykonával daňovú kontrolu u žalobcu, keď na jeho všeobecné
a nekonkrétne námietky neprihliadal. Zo strany správcu dane a žalovaného išlo o naplnenie
legitímnosti zákonom o správe daní sledovaného cieľa, t. j. zabezpečenia fiškálnych záujmov
štátu. Preto uvedený postup krajského súdu v danej veci nevybočil z rámcov legálnosti
a zákonnosti a nemal charakter svojvoľnosti a arbitrárnosti.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa na základe vyššie uvedených dôvodov stotožnil
s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici a nepovažujúc námietky žalobcu
za dôvodné, napadnutý rozsudok postupom podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP ako vecne správny
potvrdil, pričom v podrobnostiach naň odkazuje.“.
19. V zmysle ustanovenia § 24 ods. 1 a 2 zákona č. 511/1992 Zb. zamestnanec
správcu dane je z daňového konania vylúčený, ak so zreteľom na jeho pomer k veci,
k daňovým subjektom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosť o jeho nezaujatosti.
Zamestnanec správcu dane je z daňového konania vylúčený aj v prípade, že sa v tej istej
veci zúčastnil daňového konania ako zamestnanec orgánu iného stupňa.
20. Zamestnanec, o ktorého nezaujatosti sú pochybnosti, smie do doby, než bude
rozhodnuté o jeho nezaujatosti, vykonať vo veci len nevyhnutné úkony. O vylúčení
zamestnanca z daňového konania rozhodne jeho priamo nadriadený vedúci zamestnanec,
ktorý môže rozhodnúť o vylúčení i z vlastného podnetu. Pri námietke zaujatosti vedúceho
zamestnanca správcu dane rozhodne o vylúčení jeho najbližšie nadriadený vedúci
zamestnanec. Pri námietke zaujatosti vedúceho zamestnanca správcu dane, ktorý nemá
nadriadeného vedúceho zamestnanca, rozhodne o vylúčení orgán najbližšie nadriadený
správcovi dane (ustanovenie § 24 ods. 4 a 5 zákona č. 511/1992 Zb.).
10
21. V zmysle ustanovenia § 165 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní
(daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
sa daňová kontrola začatá a neukončená pred účinnosťou tohto zákona dokončí podľa
doterajších predpisov.
Zo spisu Daňového úradu Banská Bystrica považoval ústavný súd za preukázané, že
daňové konanie bolo u sťažovateľky v súvislosti s výkonom daňovej kontroly dane
z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 1. až 4. štvrťroka 2010 začaté 20. júna 2011
na základe oznámenia o výkone daňovej kontroly č. 651/320/30917/2011/Rač z 23. mája
2011.
22. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poznamenáva, že námietka zaujatosti
spôsobilá na jej posúdenie príslušným orgánom musí mať v zmysle zákona č. 511/1992 Zb.
určitú mieru nevyhnutnej kvality, ktorou tak v počiatku (t. j. 7. júna 2012 v čase podania
námietky zaujatosti ústne do zápisnice o ústnom pojednávaní), ako i následne v priebehu
samotného konania (v dôsledku jej doplnenia zo strany sťažovateľky) sťažovateľkina
námietka nedisponovala.
Hoci sťažovateľka vo vznesenej námietke zo 7. júna 2012 uviedla, že „... uplatňuje
zaujatosti podľa § 24 zákona č. 511/1992 Zb., a to vo vzťahu ku všetkým zamestnancom
správcu dane, vrátane vedúceho zamestnanca, ktorý už nemá nadriadeného zamestnanca...
namietam, pre potreby posudzovania medzinárodnými súdnymi inštanciami, aj zaujatosť
celej Finančnej správy SR, ako aj Ministerstva financií SR....“, predmetná námietka sama
osebe nebola podľa názoru ústavného súdu spôsobilá jej prieskumu v zmysle ustanovenia
§ 24 ods. 1 zákona 511/1992 Zb., pretože právna úprava v tomto smere hovorí
o konkrétnom zamestnancovi, ktorý môže byť vylúčený len z uvedeného zákonného
dôvodu.
23. S ohľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že v čase vydania
dodatočného platobného výmeru, t. j. 21. júna 2012 (teda v čase konania pred príslušným
prvostupňovým orgánom), neexistovala právne spôsobilá námietka zaujatosti, keďže
sťažovateľka príslušnému daňovému úradu predostrela námietku zaujatosti všeobecnú
a nekonkrétnu tak, ako to správne vyhodnotil najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí.
Rovnako i podľa názoru ústavného súdu v čase rozhodovania tak Daňového úradu
Banská Bystrica (t. j. rozhodnutie č. 9600401/5/1135758/2012/Rač 21. júna 2012), ako
i v čase vydania rozhodnutia Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky (t. j.
rozhodnutie č. 1100301/1/1194015/2012/5094 z 22. októbra 2012) sťažovateľka príslušným
daňovým úradom konkretizovanú a odôvodnenú námietku zaujatosti, adresovanú voči
konkrétnym zamestnancom správcu dane, nepredložila.
V kontexte uvedeného následné dodatočné rozhodovanie o nevylúčení zamestnanca
správcu dane – (rozhodnutie č. 9600401/5/3422394/2012/Sovo
z 20. novembra 2012), respektíve o zastavení daňového konania vo veci námietky zaujatosti
voči zamestnancom správcu dane – (rozhodnutie
č. 9600401/5/3744965/2012/Sovo zo 14. decembra 2012, ako i rozhodnutie
č. 9600401/5/3745014/2012/Sovo zo 14. decembra 2012) – nemá vplyv na správnosť
rozhodnutí príslušných daňových orgánov.
24. V závere ústavný súd dáva do pozornosti, že nie je jeho úlohou perfekcionisticky
„prerábať“ konanie pred všeobecnými súdmi, a to aj keby k nimi urobeným čiastkovým
procesným úkonom mal výhrady. Úlohou ústavného súdu je ochraňovať ústavnosť (nie
„obyčajnú“ zákonnosť) konania pred všeobecnými súdmi. Preto je povinnosťou ústavného
súdu rozlišovať medzi prípadmi, kedy procesný postup priečiaci sa zákonu zároveň vyústi
do protiústavnosti a nespravodlivosti konania ako celku, a prípady, kedy určitý procesný
postup – hoci by ho aj bolo možné osamotene (inkontextuálne) hodnotiť, a to výlučne
z formálneho pohľadu, ako postup contra legem – protiústavnosť konania nezaloží.
25. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom
prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľky.
12
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. marca 2015