Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 482/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. G., B., zastúpenej advokátom JUDr. V. Š., B.,

vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3

a a práv podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 30. júna 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. D. G. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. októbra

2011 doručená sťažnosť Ing. D. G. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa , , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 ods. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -162 z 30. júna 2011 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“)

a „konaniami, ktoré mu predchádzali“.

Zo sťažnosti a z priložených dokumentov ústavný súd zistil, že rozsudkom bývalého

Obvodného súdu Bratislava I (ďalej len „obvodný súd“) č. k. -37 z 29. júna

1993 v spojení s rozsudkom bývalého Mestského súdu v Bratislave (ďalej len „mestský

súd“) sp. zn. z 27. júla 1994 bola mestskej časti Bratislava Staré Mesto

uložená postupom podľa reštitučného o mimosúdnych rehabilitáciách

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) povinnosť vydať

sťažovateľke nehnuteľnosti – stavbu nachádzajúcu sa v Bratislave..., zastavané plochy

a nádvoria, katastrálne územie..., zapísané na LV č... (ďalej len „nehnuteľnosti“). Následne

povinná osoba uzatvorila 17. novembra 1994 so sťažovateľkou dohodu o vydaní veci podľa

, v nadväznosti na ktorú 17. januára 1995 Katastrálny úrad

v Bratislave pod č... povolil vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v prospech

sťažovateľky.

Z priloženého uznesenia Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. D 422/97 z 12. novembra 2003 vyplýva, že mu bol 19. júna 1997 doručený návrh

na prerokovanie novoobjaveného majetku po poručiteľke J. K. Návrh podal syn poručiteľky

Ing. R. F. Na základe označeného uznesenia začal okresný súd rekonštrukciu dedičského

spisu sp. zn. D 422/97 po poručiteľke, pričom už 22. júla 1997 bolo vydané poverenie pre

notára, aby ako súdny komisár vykonal úkony v konaní o novoobjavenom dedičstve.

Sťažovateľka bola ale iba jednou z dedičov po zosnulej vlastníčke reštituovaných

nehnuteľností.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 30. apríla 2004 na návrh ostatných dedičov určil, že predmetné nehnuteľnosti patria

do aktív majetku, ktorý je predmetom dedičstva po nebohej poručiteľke. Uvedený rozsudok

z 30. apríla 2004 bol potvrdený rozsudkom krajského súdu č. k. -138

z 25. októbra 2005 a sťažovateľka nevyužila možnosť napadnúť ho sťažnosťou podľa

.

V konaní vedenom pod sp. zn D 422/1997 () rozhodol okresný súd

uznesením zo 6. novembra 2006 tak, že nadobudnutie dedičstva vo vzťahu k predmetným

nehnuteľnostiam potvrdil viacerým dedičom. Sťažovateľka sa tak stala iba podielovou

spoluvlastníčkou predmetných nehnuteľností vo veľkosti podielu 1/6 k celku. Predmetné

uznesenie okresného súdu bolo potvrdené uznesením krajského súdu č. k.

90 z 30. marca 2007, pričom sťažovateľka ani v tomto prípade nevyužila možnosť napadnúť

ho sťažnosťou podľa .

Žalobou doručenou okresnému súdu sa sťažovateľka domáhala určenia neplatnosti

právneho úkonu okresného súdu, ktorý 22. júla 1997 vydal v dedičskom konaní vedenom

pod sp. zn. D 422/97 poverenie pre notára na vykonanie úkonov súdneho komisára v konaní

o novoobjavenom dedičstve, ako aj určenia toho, že je výlučnou vlastníčkou predmetných

nehnuteľností. Okresný súd rozsudkom č. k. -125 zo 6. apríla 2009 v spojení

s opravným uznesením č. k. -155 z 18. apríla 2011 žalobu sťažovateľky

zamietol. Podľa názoru okresného súdu je návrh sťažovateľky na určenie neplatnosti

právneho úkonu neodôvodnený. Okresný súd v odôvodnení zamietajúceho rozsudku ďalej

poukázal na to, že notár plní funkciu súdneho komisára na základe poverenia vydaného

(príslušným okresným súdom) v súvislosti s dedičským konaním. Zároveň okresný súd

vyslovil názor, že poverenie nie je súdnym rozhodnutím, ale je neformálnym opatrením

súdu, a preto nie je proti nemu prípustný opravný prostriedok, a to ani zo strany notára, ani

zo strany účastníkov dedičského konania. Ide o inštitút občianskeho práva procesného.

Okresný súd taktiež konštatoval, že právny úkon ako prejav vôle v zmysle § 34

nemožno zamieňať s procesnými úkonmi súdu v rámci jeho

zákonného postupu podľa (ďalej len „OSP“) účinného

v čase konania, keďže pri ich vykonávaní všeobecný súd nevystupuje ako subjekt

súkromnoprávneho vzťahu vo vzťahu k účastníkom konania a neprejavuje svoju vôľu

v rámci súkromných hmotnoprávnych vzťahov. Vzhľadom na uvedené je podľa okresného

súdu vylúčené posudzovanie platnosti, resp. neplatnosti poverenia ako právneho úkonu

v zmysle .

Vo vzťahu k návrhu sťažovateľky na určenie toho, že je vlastníčkou nehnuteľností,

okresný súd okrem iného uviedol, že o jej vlastníckom práve už bolo rozhodnuté

v predchádzajúcom dedičskom konaní, keď jej bolo potvrdené (deklaratórne) nadobudnutie

vlastníckeho práva v podiele 1/6 k celku. Podľa súd z takéhoto

rozhodnutia pri svojom ďalšom rozhodovaní vychádza. Zároveň okresný súd uviedol, že

sťažovateľka nepreukázala žiadny iný spôsob (titul) nadobudnutia vlastníckeho práva

k predmetným nehnuteľnostiam. Sťažovateľka podala proti tomuto rozsudku odvolanie.

Krajský súd sa napadnutým rozsudkom v zmysle a v celom

rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu konštatujúc vecnú správnosť

jeho dôvodov a na základe toho rozsudok okresného súdu potvrdil.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka sťažnosť podľa

, ktorou navrhovala, aby ústavný súd rozhodol, že jej základné práva

podľa , , a , ako aj práva podľa

dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu boli napadnutým rozsudkom krajského súdu

a konaniami, ktoré mu predchádzali, porušené. Sťažovateľka zároveň navrhla, aby ústavný

súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. 38/1993 o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd považuje v prvom rade za potrebné ustáliť predmet konania o sťažnosti

sťažovateľky a rozsah jeho skúmania ústavným súdom. Podľa § 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľky, ktorá je v tomto prípade

zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom. Preto v danej veci ústavný súd rozhodoval

o namietanom porušení tých práv, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľka domáha

v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení ďalších základných

práv, resp. článkov (napr. ), ktoré sťažovateľka uvádza v texte sťažnosti

mimo petitu, je v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba

za súčasť jej argumentácie (, , ).

Sťažovateľka sa v petite sťažnosti domáhala, aby ústavný súd rozhodol, že

napadnutým rozsudkom krajského súdu a „konaniami, ktoré mu predchádzali“, boli

porušené jej označené práva.

Ústavný súd považuje petit sťažnosti, pokiaľ ide o slovné spojenie „konaniami, ktoré

mu predchádzali“, za nejednoznačný až neurčitý, keďže takáto formulácia by mohla

zahŕňať nielen samotný postup okresného súdu a krajského súdu v konaní o určenie toho, že

poverenie pre notára na vykonanie úkonov súdneho komisára v konaní o novoobjavenom

dedičstve je neplatné, ako aj o určenie toho, že sťažovateľka je výlučnou vlastníčkou

predmetných nehnuteľností (teda konanie, ktorého výsledkom bol rozsudok krajského súdu

napadnutý sťažnosťou), ale aj všetky iné súdne konania, ktoré časovo predchádzali

uvedenému konaniu a ktoré v určitom zmysle s týmto konaním o určenie neplatnosti

poverenia a určenia vlastníctva k nehnuteľnostiam súvisia a ktorých priebeh sťažovateľka

vo svojej sťažnosti popisuje (konkrétne ide o konanie vo veci jej reštitučného nároku pred

obvodným súdom vedené pod sp. zn. a v druhom stupni pred mestským

súdom vedené pod sp. zn. , konanie o určenie toho, že nehnuteľnosti patria

do aktív majetku, ktorý je predmetom dedičstva po nebohej J. K., vedené v prvom stupni

pred okresným súdom pod sp. zn. a v druhom stupni pred krajským súdom pod

sp. zn. , ako aj konanie o vyporiadaní novoobjaveného dedičstva, v ktorom

bolo vydané poverenie pre notára a potvrdené v konaní pred krajským súdom vedenom pod

sp. zn. ). Ústavný súd nevyzval sťažovateľku, kvalifikovane zastúpenú

advokátom, na spresnenie petitu sťažnosti, keďže aj v prípade, ak by ústavný súd vyložil

uvedenú časť petitu tak extenzívne, že by zahŕňala všetky do úvahy prichádzajúce konania,

musel by sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako oneskorene podanú (§ 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde). Prípadné odstránenie nedostatku petitu by tak nemohlo postavenie

sťažovateľky zlepšiť, pretože ústavný súd by sa v rámci konania o tejto sťažnosti nemohol

zaoberať súvisiacimi konaniami, ktoré boli medzičasom právoplatne skončené, pričom

sťažovateľka nevyužila možnosť podať proti rozhodnutiam v nich vydaným v zákonom

ustanovenej lehote sťažnosť podľa .

Konaniami, ktoré predchádzali vydaniu napadnutého rozhodnutia, sa ústavný súd

z uvedených dôvodov nezaoberal. Týchto konaní sa týkali výhrady sťažovateľky voči

obsahu dedičského spisu sp. zn. D 422/97, v ktorom sa podľa jej tvrdenia nemal nachádzať

návrh na začatie konania o novoobjavenom dedičstve, ako aj výhrady k tomu, že jej takýto

návrh nebol doručený, a napokon tiež výhrady smerujúce voči tomu, že do aktív majetku

patriaceho ho dedičstva nemohli patriť predmetné nehnuteľnosti, keďže tie už boli vydané

sťažovateľke v rámci reštitúcie s účinkami ex nunc. Konajúce súdy tak mali sťažovateľke

na základe uvedených námietok odňať podľa jej názoru vlastníctvo k predmetným

nehnuteľnostiam.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že v žiadnom prípade sa nemožno

stotožniť s výhradou sťažovateľky, že súdy rozhodujúce v konaní o prerokovaní

novoobjaveného dedičstva ignorujú právny stav, podľa ktorého má byť sťažovateľka

výlučnou vlastníčkou predmetných nehnuteľností, keď ona sama neberie na vedomie

skutočnosť, že predchádzajúcim právoplatným súdnym rozhodnutím (rozsudkom krajského

súdu č. k. -138 z 25. októbra 2005), ktoré nebolo napadnuté sťažnosťou podľa

, boli tieto nehnuteľnosti zahrnuté do aktív po poručiteľke, v dôsledku

čoho sa stali predmetom dedenia viacerých dedičov, a preto nemôžu byť jej výlučným

vlastníctvom.

Ústavný súd sa preto v pri predbežnom prerokovaní sťažnosti obmedzil výlučne

na skúmanie, či sa krajský súd ústavne konformným spôsobom vysporiadal s argumentmi

sťažovateľky domáhajúcej sa určenia, že poverenie pre notára na vykonanie úkonov

súdneho komisára v konaní o novoobjavenom dedičstve je neplatné, ako aj o určenia, že

sťažovateľka je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností (teda konanie, ktorého výsledkom bol

rozsudok krajského súdu napadnutý sťažnosťou), a nemohol prihliadať na tie argumenty

a námietky sťažovateľky, ktoré sa týkajú iných konaní a iných rozsudkov než tých, ktoré sú

výslovne označené v petite.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Ústavný súd v nadväznosti na to pri predbežnom prerokovaní preskúmal sťažnosť

predovšetkým z hľadiska toho, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd najskôr skúmal možnosť porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 46

ods. 1, a a práva podľa dohovoru napadnutým

rozsudkom krajského súdu a konaním, ktoré mu predchádzalo.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Sťažovateľka tvrdí, že „napadnutým rozsudkom (krajského súdu, pozn.) došlo

k porušeniu jej práva na prístup k súdu podľa SR v spojení s

Dohovoru ako i k porušeniu práva na kontradiktórne súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2

SR v spojitosti s Dohovoru. Súčasne namietame porušenie práva

na rovnosť účastníkov podľa SR v spojení s ods. Dohovoru.“.

Podľa názoru sťažovateľky rozhodol krajský súd „na podklade záverov, ktoré sú

arbitrárne a zjavne neopodstatnené a zároveň nimi neboli chránené označené základné

práva a slobody, ktoré mali byť chránené v rámci všeobecného súdnictva“.

Sťažovateľka odôvodnila svoju sťažnosť proti napadnutému rozsudku krajského súdu

dvoma námietkami. V prvom rade namieta, že jej nebolo doručené vyjadrenie protistrany

v konaní k jej odvolaniu. Okrem toho sťažovateľka namieta voči krajskému súdu aj to, že

na prerokovanie odvolania nenariadil ústne pojednávanie a dôvody nenariadenia

pojednávania v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec neobjasnil.

1. Prvá námietka sťažovateľky smeruje proti tomu, že „v odvolacom konaní podala

odvolanie, ku ktorému sa písomne vyjadril žalobca. Táto skutočnosť jasne vyplýva

z napadnutého rozsudku, keďže odvolací súd sa v napadnutom rozsudku odvolával

na vyjadrenie žalobcu k odvolaniu, ktoré podala sťažovateľka... odvolací súd vyjadrenie

žalobcu k odvolaniu sťažovateľky ani nedoručil sťažovateľke na vyjadrenie. Bolo jej teda

znemožnené reagovať na právnu argumentáciu, ktorú uviedol žalobca v odvolacom konaní.

Postupom odvolacieho súdu bola sťažovateľka ukrátená na svojich procesných právach,

a tým jej bola odňatá možnosť konať pred súdom.“. Napriek tomu, že sťažovateľka

opakovane namieta nedoručenie vyjadrenia „žalobcu“ k odvolaniu, ústavný súd poukazuje

na to, že v konaní pred okresným súdom a krajským súdom, ktoré vyústilo do napadnutého

rozsudku krajského súdu, bola sama sťažovateľka v pozícii navrhovateľky a jediné

stanovisko k odvolaniu sťažovateľky, ktoré môže mať na mysli, je vyjadrenie odporkýň

v 5. a 6. rade k jej odvolaniu, ktoré je spomenuté v odôvodnení napadnutého rozsudku

krajského súdu (s. 4 napadnutého rozsudku krajského súdu).

Na podporu svojej argumentácie vo vzťahu k prvej námietke sa sťažovateľka

odvolala na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci

Hudáková a ostatní proti Slovensku (rozsudok z 27. apríla 2010, č. sťažnosti 23083/05).

Podľa nej z tohto rozsudku vyplýva, že súd rozhodujúci o odvolaní je povinný zaslať

stranám vyjadrenie k odvolaniu (v prípade citovaného rozsudku ESĽP k dovolaniu)

aj v prípade, ak nie je jeho rozhodnutie založené na tomto stanovisku, keďže podľa ESĽP

„stanovisko však vyjadrovalo názor na dovolanie sťažovateľov, a zreteľne tak malo za cieľ

ovplyvniť rozhodnutie Najvyššieho súdu tým, že navrhovalo zamietnutie podaného

dovolania... Požiadavka, aby strany súdneho konania mali príležitosť zoznámiť sa

so všetkými v ich prípade predloženými dôkazmi a podanými vyjadreniami a reagovať

na ne, sa vzťahuje na konania o opravných prostriedkoch rovnako ako na konanie pred

súdom prvého stupňa, a to bez ohľadu na to, či v opravnom prostriedku neboli uplatnené

nové argumenty... dôležitosť požiadavky, aby vyjadrenia boli zasielané všetkým stranám,

spočíva v potrebe zabezpečiť, aby strany mali dôveru k práci justícii a aby nebola odňatá

možnosť reagovať na otázky, ktoré mohli ovplyvniť rozhodnutie súdu. Bolo na Najvyššom

súde SR, aby poskytol sťažovateľom príležitosť reagovať na predložené písomné stanovisko

ešte pred svojím rozhodnutím...“. Podľa sťažovateľky tým, že jej odvolací súd nezaslal

spomínané vyjadrenie, porušil jej základné právo podľa a právo podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Ústavný súd pripomína, že považuje dovolanie z dôvodov uvedených v

za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a a práva podľa dohovoru, najmä ak postupom súdu bola

účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom (m. m. , ,

). Pod odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle tohto ustanovenia

treba rozumieť taký chybný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní

realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní na účel

obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Ústavný súd v spojitosti s uvedeným ďalej poznamenáva, že na posúdenie

prípustnosti dovolania, a teda aj na výklad ustanovenia je zásadne príslušný

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (napr.

, ). Najvyšší súd v analogickom prípade nedoručenia

vyjadrenia žalovaného k odvolaniu a s odvolaním sa na sťažovateľkou uvedený rozsudok

ESĽP vo veci Hudáková proti Slovensku uviedol: „Právo účastníkov konania na doručenie

procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva na spravodlivý

proces. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára

stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom

kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces...

význam požiadavky, aby bolo vyjadrenie k odvolaniu zaslané všetkým účastníkom konania,

spočíva v potrebe zabezpečenia, aby procesné strany mali vieru vo výkon spravodlivosti

a aby im nebola odopretá možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré by mohli ovplyvniť

rozsudok súdu..., v dôsledku čoho bola dovolateľom odňatá možnosť konať pred súdom

( )“ (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 28. júna

2012).

Námietka sťažovateľky by tak podľa rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu mohla

a mala byť dôvodom podania dovolania ako prostriedku právnej ochrany, ktorého

vyčerpanie musí predchádzať podaniu sťažnosti ústavnému súdu. Zo sťažnosti ani z jej

príloh nevyplýva, že by bola sťažovateľka dovolanie podala. Ústavný súd preto musel

sťažnosť v časti vzťahujúcej sa k tejto námietke posúdiť ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1

.

2. Druhá námietka sťažovateľky sa týka toho, že v napadnutom rozsudku krajského

súdu chýba odôvodnenie, prečo nebolo na prerokovanie odvolania nariadené pojednávanie.

Sťažovateľka svoju námietku podporila poukazom na záver vyplývajúci z nálezu ústavného

súdu sp. zn. z 10. septembra 2009, neuviedla ale žiadne podporné argumenty,

prečo malo byť v zmysle nariadené pojednávanie na prejednanie jej

odvolania.

Ústavný súd k uvedenej námietke uvádza, že krajský súd bez ďalšieho dospel

k záveru, že nariadiť pojednávanie nie je v zmysle potrebné.

Podľa na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej

nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak

a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,

c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez

nariadenia pojednávania.

Podľa názoru ústavného súdu v posudzovanej veci boli splnené všetky podmienky

na to, aby krajský súd postupoval podľa , t. j. rozhodol o odvolaní bez

nariadenia pojednávania (m. m. ), a sťažovateľka ani nepoukázala

na dôvody, ktoré by potvrdzovali naplnenie predpokladov, keď je v zmysle § 214 ods. 1

predseda senátu povinný nariadiť pojednávanie s výnimkou poukázania

na nedoručenie vyjadrenia odporkýň v 5. a 6. rade k jej odvolaniu. Odvolací súd preto

v súlade s a konal a rozhodol tak, ako mu to

výslovne umožňoval zákon ( ). Ústavný súd súčasne pripomína, že

odvolací súd podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku nevykonal žiaden osobitný úkon

týkajúci sa dokazovania, z ktorého by bola sťažovateľka ako účastníčka konania vylúčená.

Krajský súd rozhodol len na základe obsahu spisu, ku ktorému sa sťažovateľka mohla

vyjadriť nielen v rámci prvostupňového konania, ale aj v odvolaní proti rozsudku okresného

súdu (m. m. ). Postup krajského súdu preto nemožno podľa názoru ústavného

súdu dávať do takej spojitosti s obsahom základného práva sťažovateľky na verejné

prerokovanie veci v jej prítomnosti a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným

dôkazom v zmysle , že by mohol byť predmetom posudzovania jeho

ústavnosti v konaní o veci samej. Ústavný súd taktiež konštatuje, že v postupe

a v napadnutom rozsudku krajského súdu nezistil ani žiadne nedostatky, ktoré by

signalizovali porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47

ods. 3 . Ústavný súd ďalej uvádza, že v rozsahu, v ktorom táto námietka sťažovateľky

súvisí s prvou námietkou o nemožnosti vyjadriť sa k stanovisku odporkýň v 5. a 6. rade,

poukazuje na svoj už uvedený záver o neprípustnosti takej námietky, ktorá mala a mohla

byť využitá v rámci dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu. Vo vzťahu

k sťažovateľkou uvedenému nálezu ústavného súdu () považuje ústavný súd

za potrebné poukázať na to, že v danom konaní bola predmetom konania odlišná situácia

(nenariadenie pojednávania v prípade nedoručenia podaného odvolania na vyjadrenie

protistrane), ako je to v tomto prípade.

Z uvedených dôvodov ústavný súd nepovažuje odôvodnenie napadnutého rozsudku

krajského súdu vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľky za zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska za neospravedlniteľné, resp. neudržateľné do tej

miery, aby indikovalo možnosť porušenia označených základných práv sťažovateľky.

Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľka s rozsudkom krajského súdu nestotožňuje, nemôže

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu, resp.

rozhodnutia (, resp. ). Vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky je

preto táto časť sťažnosti podľa názoru ústavného súdu zjavne neopodstatnená, a preto ju

bolo potrebné z toho dôvodu v tejto časti po predbežnom prerokovaní odmietnuť.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo

aj k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú

judikatúru (napr. , , ), ktorej súčasťou je aj právny

názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až . O prípadnom

porušení základného práva podľa (a práva podľa

dodatkového protokolu) by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany

všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.

ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich

porušením.

Z toho dôvodu ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť

sťažnosti sťažovateľky pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti a závery ústavný súd po predbežnom

prerokovaní rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2012