Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 482/2012
PDF · 306.75 KB
No categories available
IV. ÚS 482/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. G., B., zastúpenej advokátom JUDr. V. Š., B.,
vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co/231/2011 a jeho rozsudkom z 30. júna 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. D. G. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. októbra
2011 doručená sťažnosť Ing. D. G. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 ods. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 3 Co/231/2011-162 z 30. júna 2011 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“)
a „konaniami, ktoré mu predchádzali“.
Zo sťažnosti a z priložených dokumentov ústavný súd zistil, že rozsudkom bývalého
Obvodného súdu Bratislava I (ďalej len „obvodný súd“) č. k. 10 C/73/1992-37 z 29. júna
1993 v spojení s rozsudkom bývalého Mestského súdu v Bratislave (ďalej len „mestský
súd“) sp. zn. 13 Co/131/1994 z 27. júla 1994 bola mestskej časti Bratislava Staré Mesto
uložená postupom podľa reštitučného zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 87/1991 Zb.“) povinnosť vydať
sťažovateľke nehnuteľnosti – stavbu nachádzajúcu sa v Bratislave..., zastavané plochy
a nádvoria, katastrálne územie..., zapísané na LV č... (ďalej len „nehnuteľnosti“). Následne
povinná osoba uzatvorila 17. novembra 1994 so sťažovateľkou dohodu o vydaní veci podľa
zákona č. 87/1991 Zb., v nadväznosti na ktorú 17. januára 1995 Katastrálny úrad
v Bratislave pod č... povolil vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v prospech
sťažovateľky.
Z priloženého uznesenia Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. D 422/97 z 12. novembra 2003 vyplýva, že mu bol 19. júna 1997 doručený návrh
na prerokovanie novoobjaveného majetku po poručiteľke J. K. Návrh podal syn poručiteľky
Ing. R. F. Na základe označeného uznesenia začal okresný súd rekonštrukciu dedičského
spisu sp. zn. D 422/97 po poručiteľke, pričom už 22. júla 1997 bolo vydané poverenie pre
notára, aby ako súdny komisár vykonal úkony v konaní o novoobjavenom dedičstve.
Sťažovateľka bola ale iba jednou z dedičov po zosnulej vlastníčke reštituovaných
nehnuteľností.
Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že okresný súd rozsudkom sp. zn. 20 C 1/2004
z 30. apríla 2004 na návrh ostatných dedičov určil, že predmetné nehnuteľnosti patria
do aktív majetku, ktorý je predmetom dedičstva po nebohej poručiteľke. Uvedený rozsudok
z 30. apríla 2004 bol potvrdený rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co/49/2005-138
z 25. októbra 2005 a sťažovateľka nevyužila možnosť napadnúť ho sťažnosťou podľa
V konaní vedenom pod sp. zn D 422/1997 (Dnot 122/1997) rozhodol okresný súd
uznesením zo 6. novembra 2006 tak, že nadobudnutie dedičstva vo vzťahu k predmetným
nehnuteľnostiam potvrdil viacerým dedičom. Sťažovateľka sa tak stala iba podielovou
spoluvlastníčkou predmetných nehnuteľností vo veľkosti podielu 1/6 k celku. Predmetné
uznesenie okresného súdu bolo potvrdené uznesením krajského súdu č. k. 13 CoD/2/2007-
90 z 30. marca 2007, pričom sťažovateľka ani v tomto prípade nevyužila možnosť napadnúť
ho sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Žalobou doručenou okresnému súdu sa sťažovateľka domáhala určenia neplatnosti
právneho úkonu okresného súdu, ktorý 22. júla 1997 vydal v dedičskom konaní vedenom
pod sp. zn. D 422/97 poverenie pre notára na vykonanie úkonov súdneho komisára v konaní
o novoobjavenom dedičstve, ako aj určenia toho, že je výlučnou vlastníčkou predmetných
nehnuteľností. Okresný súd rozsudkom č. k. 11 C/12/2008-125 zo 6. apríla 2009 v spojení
s opravným uznesením č. k. 11 C/l2/2008-155 z 18. apríla 2011 žalobu sťažovateľky
zamietol. Podľa názoru okresného súdu je návrh sťažovateľky na určenie neplatnosti
právneho úkonu neodôvodnený. Okresný súd v odôvodnení zamietajúceho rozsudku ďalej
poukázal na to, že notár plní funkciu súdneho komisára na základe poverenia vydaného
(príslušným okresným súdom) v súvislosti s dedičským konaním. Zároveň okresný súd
vyslovil názor, že poverenie nie je súdnym rozhodnutím, ale je neformálnym opatrením
súdu, a preto nie je proti nemu prípustný opravný prostriedok, a to ani zo strany notára, ani
zo strany účastníkov dedičského konania. Ide o inštitút občianskeho práva procesného.
Okresný súd taktiež konštatoval, že právny úkon ako prejav vôle v zmysle § 34
Občianskeho zákonníka nemožno zamieňať s procesnými úkonmi súdu v rámci jeho
zákonného postupu podľa Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) účinného
v čase konania, keďže pri ich vykonávaní všeobecný súd nevystupuje ako subjekt
súkromnoprávneho vzťahu vo vzťahu k účastníkom konania a neprejavuje svoju vôľu
v rámci súkromných hmotnoprávnych vzťahov. Vzhľadom na uvedené je podľa okresného
súdu vylúčené posudzovanie platnosti, resp. neplatnosti poverenia ako právneho úkonu
v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.
Vo vzťahu k návrhu sťažovateľky na určenie toho, že je vlastníčkou nehnuteľností,
okresný súd okrem iného uviedol, že o jej vlastníckom práve už bolo rozhodnuté
v predchádzajúcom dedičskom konaní, keď jej bolo potvrdené (deklaratórne) nadobudnutie
vlastníckeho práva v podiele 1/6 k celku. Podľa § 135 ods. 2 OSP súd z takéhoto
rozhodnutia pri svojom ďalšom rozhodovaní vychádza. Zároveň okresný súd uviedol, že
sťažovateľka nepreukázala žiadny iný spôsob (titul) nadobudnutia vlastníckeho práva
k predmetným nehnuteľnostiam. Sťažovateľka podala proti tomuto rozsudku odvolanie.
Krajský súd sa napadnutým rozsudkom v zmysle § 219 ods. 1 a 2 OSP v celom
rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu konštatujúc vecnú správnosť
jeho dôvodov a na základe toho rozsudok okresného súdu potvrdil.
Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka sťažnosť podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou navrhovala, aby ústavný súd rozhodol, že jej základné práva
podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu boli napadnutým rozsudkom krajského súdu
a konaniami, ktoré mu predchádzali, porušené. Sťažovateľka zároveň navrhla, aby ústavný
súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd považuje v prvom rade za potrebné ustáliť predmet konania o sťažnosti
sťažovateľky a rozsah jeho skúmania ústavným súdom. Podľa § 20 ods. 3 zákona
o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľky, ktorá je v tomto prípade
zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom. Preto v danej veci ústavný súd rozhodoval
o namietanom porušení tých práv, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľka domáha
v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení ďalších základných
práv, resp. článkov ústavy (napr. čl. 2 ústavy), ktoré sťažovateľka uvádza v texte sťažnosti
mimo petitu, je v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba
za súčasť jej argumentácie (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 287/2011).
Sťažovateľka sa v petite sťažnosti domáhala, aby ústavný súd rozhodol, že
napadnutým rozsudkom krajského súdu a „konaniami, ktoré mu predchádzali“, boli
porušené jej označené práva.
Ústavný súd považuje petit sťažnosti, pokiaľ ide o slovné spojenie „konaniami, ktoré
mu predchádzali“, za nejednoznačný až neurčitý, keďže takáto formulácia by mohla
zahŕňať nielen samotný postup okresného súdu a krajského súdu v konaní o určenie toho, že
poverenie pre notára na vykonanie úkonov súdneho komisára v konaní o novoobjavenom
dedičstve je neplatné, ako aj o určenie toho, že sťažovateľka je výlučnou vlastníčkou
predmetných nehnuteľností (teda konanie, ktorého výsledkom bol rozsudok krajského súdu
napadnutý sťažnosťou), ale aj všetky iné súdne konania, ktoré časovo predchádzali
uvedenému konaniu a ktoré v určitom zmysle s týmto konaním o určenie neplatnosti
poverenia a určenia vlastníctva k nehnuteľnostiam súvisia a ktorých priebeh sťažovateľka
vo svojej sťažnosti popisuje (konkrétne ide o konanie vo veci jej reštitučného nároku pred
obvodným súdom vedené pod sp. zn. 10 C/73/1992 a v druhom stupni pred mestským
súdom vedené pod sp. zn. 13 Co/131/1994, konanie o určenie toho, že nehnuteľnosti patria
do aktív majetku, ktorý je predmetom dedičstva po nebohej J. K., vedené v prvom stupni
pred okresným súdom pod sp. zn. 20 C/1/2004 a v druhom stupni pred krajským súdom pod
sp. zn. 6 Co/49/2005, ako aj konanie o vyporiadaní novoobjaveného dedičstva, v ktorom
bolo vydané poverenie pre notára a potvrdené v konaní pred krajským súdom vedenom pod
sp. zn. 13 CoD/2/2007). Ústavný súd nevyzval sťažovateľku, kvalifikovane zastúpenú
advokátom, na spresnenie petitu sťažnosti, keďže aj v prípade, ak by ústavný súd vyložil
uvedenú časť petitu tak extenzívne, že by zahŕňala všetky do úvahy prichádzajúce konania,
musel by sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako oneskorene podanú (§ 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde). Prípadné odstránenie nedostatku petitu by tak nemohlo postavenie
sťažovateľky zlepšiť, pretože ústavný súd by sa v rámci konania o tejto sťažnosti nemohol
zaoberať súvisiacimi konaniami, ktoré boli medzičasom právoplatne skončené, pričom
sťažovateľka nevyužila možnosť podať proti rozhodnutiam v nich vydaným v zákonom
ustanovenej lehote sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Konaniami, ktoré predchádzali vydaniu napadnutého rozhodnutia, sa ústavný súd
z uvedených dôvodov nezaoberal. Týchto konaní sa týkali výhrady sťažovateľky voči
obsahu dedičského spisu sp. zn. D 422/97, v ktorom sa podľa jej tvrdenia nemal nachádzať
návrh na začatie konania o novoobjavenom dedičstve, ako aj výhrady k tomu, že jej takýto
návrh nebol doručený, a napokon tiež výhrady smerujúce voči tomu, že do aktív majetku
patriaceho ho dedičstva nemohli patriť predmetné nehnuteľnosti, keďže tie už boli vydané
sťažovateľke v rámci reštitúcie s účinkami ex nunc. Konajúce súdy tak mali sťažovateľke
na základe uvedených námietok odňať podľa jej názoru vlastníctvo k predmetným
nehnuteľnostiam.
Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že v žiadnom prípade sa nemožno
stotožniť s výhradou sťažovateľky, že súdy rozhodujúce v konaní o prerokovaní
novoobjaveného dedičstva ignorujú právny stav, podľa ktorého má byť sťažovateľka
výlučnou vlastníčkou predmetných nehnuteľností, keď ona sama neberie na vedomie
skutočnosť, že predchádzajúcim právoplatným súdnym rozhodnutím (rozsudkom krajského
súdu č. k. 6 Co/49/2005-138 z 25. októbra 2005), ktoré nebolo napadnuté sťažnosťou podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy, boli tieto nehnuteľnosti zahrnuté do aktív po poručiteľke, v dôsledku
čoho sa stali predmetom dedenia viacerých dedičov, a preto nemôžu byť jej výlučným
vlastníctvom.
Ústavný súd sa preto v pri predbežnom prerokovaní sťažnosti obmedzil výlučne
na skúmanie, či sa krajský súd ústavne konformným spôsobom vysporiadal s argumentmi
sťažovateľky domáhajúcej sa určenia, že poverenie pre notára na vykonanie úkonov
súdneho komisára v konaní o novoobjavenom dedičstve je neplatné, ako aj o určenia, že
sťažovateľka je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností (teda konanie, ktorého výsledkom bol
rozsudok krajského súdu napadnutý sťažnosťou), a nemohol prihliadať na tie argumenty
a námietky sťažovateľky, ktoré sa týkajú iných konaní a iných rozsudkov než tých, ktoré sú
výslovne označené v petite.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd v nadväznosti na to pri predbežnom prerokovaní preskúmal sťažnosť
predovšetkým z hľadiska toho, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd najskôr skúmal možnosť porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 46
ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
rozsudkom krajského súdu a konaním, ktoré mu predchádzalo.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Sťažovateľka tvrdí, že „napadnutým rozsudkom (krajského súdu, pozn.) došlo
k porušeniu jej práva na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 6 ods. 1
Dohovoru ako i k porušeniu práva na kontradiktórne súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy SR v spojitosti s čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Súčasne namietame porušenie práva
na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR v spojení s čl. 6 ods. Dohovoru.“.
Podľa názoru sťažovateľky rozhodol krajský súd „na podklade záverov, ktoré sú
arbitrárne a zjavne neopodstatnené a zároveň nimi neboli chránené označené základné
práva a slobody, ktoré mali byť chránené v rámci všeobecného súdnictva“.
Sťažovateľka odôvodnila svoju sťažnosť proti napadnutému rozsudku krajského súdu
dvoma námietkami. V prvom rade namieta, že jej nebolo doručené vyjadrenie protistrany
v konaní k jej odvolaniu. Okrem toho sťažovateľka namieta voči krajskému súdu aj to, že
na prerokovanie odvolania nenariadil ústne pojednávanie a dôvody nenariadenia
pojednávania v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec neobjasnil.
1. Prvá námietka sťažovateľky smeruje proti tomu, že „v odvolacom konaní podala
odvolanie, ku ktorému sa písomne vyjadril žalobca. Táto skutočnosť jasne vyplýva
z napadnutého rozsudku, keďže odvolací súd sa v napadnutom rozsudku odvolával
na vyjadrenie žalobcu k odvolaniu, ktoré podala sťažovateľka... odvolací súd vyjadrenie
žalobcu k odvolaniu sťažovateľky ani nedoručil sťažovateľke na vyjadrenie. Bolo jej teda
znemožnené reagovať na právnu argumentáciu, ktorú uviedol žalobca v odvolacom konaní.
Postupom odvolacieho súdu bola sťažovateľka ukrátená na svojich procesných právach,
a tým jej bola odňatá možnosť konať pred súdom.“. Napriek tomu, že sťažovateľka
opakovane namieta nedoručenie vyjadrenia „žalobcu“ k odvolaniu, ústavný súd poukazuje
na to, že v konaní pred okresným súdom a krajským súdom, ktoré vyústilo do napadnutého
rozsudku krajského súdu, bola sama sťažovateľka v pozícii navrhovateľky a jediné
stanovisko k odvolaniu sťažovateľky, ktoré môže mať na mysli, je vyjadrenie odporkýň
v 5. a 6. rade k jej odvolaniu, ktoré je spomenuté v odôvodnení napadnutého rozsudku
krajského súdu (s. 4 napadnutého rozsudku krajského súdu).
Na podporu svojej argumentácie vo vzťahu k prvej námietke sa sťažovateľka
odvolala na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci
Hudáková a ostatní proti Slovensku (rozsudok z 27. apríla 2010, č. sťažnosti 23083/05).
Podľa nej z tohto rozsudku vyplýva, že súd rozhodujúci o odvolaní je povinný zaslať
stranám vyjadrenie k odvolaniu (v prípade citovaného rozsudku ESĽP k dovolaniu)
aj v prípade, ak nie je jeho rozhodnutie založené na tomto stanovisku, keďže podľa ESĽP
„stanovisko však vyjadrovalo názor na dovolanie sťažovateľov, a zreteľne tak malo za cieľ
ovplyvniť rozhodnutie Najvyššieho súdu tým, že navrhovalo zamietnutie podaného
dovolania... Požiadavka, aby strany súdneho konania mali príležitosť zoznámiť sa
so všetkými v ich prípade predloženými dôkazmi a podanými vyjadreniami a reagovať
na ne, sa vzťahuje na konania o opravných prostriedkoch rovnako ako na konanie pred
súdom prvého stupňa, a to bez ohľadu na to, či v opravnom prostriedku neboli uplatnené
nové argumenty... dôležitosť požiadavky, aby vyjadrenia boli zasielané všetkým stranám,
spočíva v potrebe zabezpečiť, aby strany mali dôveru k práci justícii a aby nebola odňatá
možnosť reagovať na otázky, ktoré mohli ovplyvniť rozhodnutie súdu. Bolo na Najvyššom
súde SR, aby poskytol sťažovateľom príležitosť reagovať na predložené písomné stanovisko
ešte pred svojím rozhodnutím...“. Podľa sťažovateľky tým, že jej odvolací súd nezaslal
spomínané vyjadrenie, porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 236 ods. 1 OSP dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 237 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Ústavný súd pripomína, že považuje dovolanie z dôvodov uvedených v § 237 OSP
za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, najmä ak postupom súdu bola
účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom (m. m. II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04,
III. ÚS 192/2011). Pod odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle tohto ustanovenia
treba rozumieť taký chybný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní
realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní na účel
obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Ústavný súd v spojitosti s uvedeným ďalej poznamenáva, že na posúdenie
prípustnosti dovolania, a teda aj na výklad ustanovenia § 237 OSP je zásadne príslušný
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (napr.
IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011). Najvyšší súd v analogickom prípade nedoručenia
vyjadrenia žalovaného k odvolaniu a s odvolaním sa na sťažovateľkou uvedený rozsudok
ESĽP vo veci Hudáková proti Slovensku uviedol: „Právo účastníkov konania na doručenie
procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva na spravodlivý
proces. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára
stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom
kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces...
význam požiadavky, aby bolo vyjadrenie k odvolaniu zaslané všetkým účastníkom konania,
spočíva v potrebe zabezpečenia, aby procesné strany mali vieru vo výkon spravodlivosti
a aby im nebola odopretá možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré by mohli ovplyvniť
rozsudok súdu..., v dôsledku čoho bola dovolateľom odňatá možnosť konať pred súdom
(§ 237 písm. f) O. s. p.)“ (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 204/2011 z 28. júna
2012).
Námietka sťažovateľky by tak podľa rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu mohla
a mala byť dôvodom podania dovolania ako prostriedku právnej ochrany, ktorého
vyčerpanie musí predchádzať podaniu sťažnosti ústavnému súdu. Zo sťažnosti ani z jej
príloh nevyplýva, že by bola sťažovateľka dovolanie podala. Ústavný súd preto musel
sťažnosť v časti vzťahujúcej sa k tejto námietke posúdiť ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1
2. Druhá námietka sťažovateľky sa týka toho, že v napadnutom rozsudku krajského
súdu chýba odôvodnenie, prečo nebolo na prerokovanie odvolania nariadené pojednávanie.
Sťažovateľka svoju námietku podporila poukazom na záver vyplývajúci z nálezu ústavného
súdu sp. zn. II. ÚS 105/09 z 10. septembra 2009, neuviedla ale žiadne podporné argumenty,
prečo malo byť v zmysle § 214 ods. 1 OSP nariadené pojednávanie na prejednanie jej
odvolania.
Ústavný súd k uvedenej námietke uvádza, že krajský súd bez ďalšieho dospel
k záveru, že nariadiť pojednávanie nie je v zmysle § 214 ods. 2 OSP potrebné.
Podľa § 214 ods. 1 OSP na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej
nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak
a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,
c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
Podľa § 214 ods. 2 OSP v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez
nariadenia pojednávania.
Podľa názoru ústavného súdu v posudzovanej veci boli splnené všetky podmienky
na to, aby krajský súd postupoval podľa § 214 ods. 2 OSP, t. j. rozhodol o odvolaní bez
nariadenia pojednávania (m. m. IV. ÚS 312/2011), a sťažovateľka ani nepoukázala
na dôvody, ktoré by potvrdzovali naplnenie predpokladov, keď je v zmysle § 214 ods. 1
OSP predseda senátu povinný nariadiť pojednávanie s výnimkou poukázania
na nedoručenie vyjadrenia odporkýň v 5. a 6. rade k jej odvolaniu. Odvolací súd preto
v súlade s čl. 46 ods. 4 ústavy a § 214 ods. 2 písm. c) OSP konal a rozhodol tak, ako mu to
výslovne umožňoval zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy). Ústavný súd súčasne pripomína, že
odvolací súd podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku nevykonal žiaden osobitný úkon
týkajúci sa dokazovania, z ktorého by bola sťažovateľka ako účastníčka konania vylúčená.
Krajský súd rozhodol len na základe obsahu spisu, ku ktorému sa sťažovateľka mohla
vyjadriť nielen v rámci prvostupňového konania, ale aj v odvolaní proti rozsudku okresného
súdu (m. m. IV. ÚS 229/04). Postup krajského súdu preto nemožno podľa názoru ústavného
súdu dávať do takej spojitosti s obsahom základného práva sťažovateľky na verejné
prerokovanie veci v jej prítomnosti a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným
dôkazom v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, že by mohol byť predmetom posudzovania jeho
ústavnosti v konaní o veci samej. Ústavný súd taktiež konštatuje, že v postupe
a v napadnutom rozsudku krajského súdu nezistil ani žiadne nedostatky, ktoré by
signalizovali porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47
ods. 3 ústavy. Ústavný súd ďalej uvádza, že v rozsahu, v ktorom táto námietka sťažovateľky
súvisí s prvou námietkou o nemožnosti vyjadriť sa k stanovisku odporkýň v 5. a 6. rade,
poukazuje na svoj už uvedený záver o neprípustnosti takej námietky, ktorá mala a mohla
byť využitá v rámci dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu. Vo vzťahu
k sťažovateľkou uvedenému nálezu ústavného súdu (II. ÚS 105/09) považuje ústavný súd
za potrebné poukázať na to, že v danom konaní bola predmetom konania odlišná situácia
(nenariadenie pojednávania v prípade nedoručenia podaného odvolania na vyjadrenie
protistrane), ako je to v tomto prípade.
Z uvedených dôvodov ústavný súd nepovažuje odôvodnenie napadnutého rozsudku
krajského súdu vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľky za zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska za neospravedlniteľné, resp. neudržateľné do tej
miery, aby indikovalo možnosť porušenia označených základných práv sťažovateľky.
Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľka s rozsudkom krajského súdu nestotožňuje, nemôže
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu, resp.
rozhodnutia (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97). Vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky je
preto táto časť sťažnosti podľa názoru ústavného súdu zjavne neopodstatnená, a preto ju
bolo potrebné z toho dôvodu v tejto časti po predbežnom prerokovaní odmietnuť.
Sťažovateľka ďalej uviedla, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo
aj k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú
judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, IV. ÚS 396/08), ktorej súčasťou je aj právny
názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne
porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. O prípadnom
porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (a práva podľa čl. 1 ods. 1
dodatkového protokolu) by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany
všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.
ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich
porušením.
Z toho dôvodu ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť
sťažnosti sťažovateľky pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti a závery ústavný súd po predbežnom
prerokovaní rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. septembra 2012