Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 312/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť V. V., O., zastúpenej advokátom JUDr. S. K., V., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v spojení s a

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. januára 2011

a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. V. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája 2011

doručená sťažnosť V. V. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 27. januára 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola v konaní vedenom

Okresným súdom Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

v procesnom postavení žalovanej. Predmetom tohto konania bolo rozhodovanie o žalobe

obchodnej spoločnosti S., a. s. (ďalej len „žalobkyňa“), o zaplatenie 3 692,17 €

s príslušenstvom z titulu neoprávneného odberu zemného plynu podľa § 59 ods. 1 písm. d)

o energetike a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov, pričom okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom č. k. -70

zo 17. marca 2010, ktorým žalobe v celom rozsahu vyhovel.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 46/2010-

104 z 26. októbra 2010 odvolaním sťažovateľky napadnutý prvostupňový rozsudok ako

vecne správny potvrdil. Napriek tomu, že sťažovateľka v odvolaní proti označenému

prvostupňovému rozsudku uviedla, že nesúhlasí s rozhodnutím odvolacieho súdu bez

nariadenia pojednávania, krajský súd jej požiadavke nevyhovel. Tým mala byť sťažovateľke

podľa jej názoru odňatá možnosť konať pred súdom a na tomto tvrdení založila aj svoje

presvedčenie o existencii dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“).

V dovolaní proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu sťažovateľka namietala,

že v konaní predchádzajúcom jeho vydaniu došlo k vadám uvedeným podľa ,

a tiež to, že spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Ďalšie dovolacie námietky

sťažovateľky smerovali proti tomu, že ju krajský súd chybne nepovažoval za spotrebiteľku

vo vzťahu k žalobcovi, ako aj proti tomu, že vo veci súdy oboch stupňov aplikovali vo veci

iné ustanovenia, než aké správne aplikovať mali.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 27. januára 2011 dovolanie

sťažovateľky proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súd ako neprípustné odmietol. Proti

namietanému uzneseniu najvyššieho súdu (ktoré sťažovateľka nesprávne označuje ako

rozsudok, pozn.) smeruje sťažnosť, keďže sťažovateľka je presvedčená, že ním došlo

k porušeniu jej práv označených v sťažnosti.

Sťažovateľka poukazuje na obsah svojich písomných podaní a vyjadrení v tejto

právnej veci a osobitne akcentuje svoje výhrady voči tomu, že najvyšší súd odobril postup

krajského súdu, ktorý na prerokovanie jej odvolania nenariadil pojednávanie. Vyjadruje

nesúhlas s názorom uvedeným v odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu,

podľa ktorého keďže „žalovaná v tomto spore vystupuje ako podnikateľka, nie sú

aplikovateľné ustanovenia až 53 o spotrebiteľských

zmluvách“. K tomu uvádza, že aj keď je podnikateľkou, nepodniká v oblasti energetiky,

preto mala byť posudzovaná iba ako spotrebiteľka.

Najzávažnejšie pochybenie najvyššieho súdu (rovnako pred ním krajského súdu)

spočíva podľa sťažovateľky „v tom, že ani NS SR ani odvolací súd vôbec neuvažovali

o možnosti, že by údaj o spotrebe plynu na znalecky skúmanom plynomery sťažovateľ[ky]

(žalovanej) mohol byť spoľahlivý“.

Podľa sťažovateľky „Bolo správne a dôvodné postupovať v súdenom prípade

aplikáciou ustanovenia , pretože údaje na číselníku

predmetného plynomera (ktorý meral spotrebu plynu sťažovateľ[ky] a aj ju odmeral, sú

hodnoverné, objektívne.“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom rozhodol tak, že

vysloví porušenie jej práv označených v sťažnosti uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. januára 2011, zároveň namietané uznesenie zruší (tiež nadväzujúce

predchádzajúce rozsudky krajského súdu a okresného súdu) a vráti vec najvyššiemu súdu

na ďalšie konanie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri

predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

v spojení s a namietaným uznesením najvyššieho súdu.

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ). K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí

aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.

nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná

v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní preskúmal sťažnosť z hľadiska toho,

či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd je podľa viazaný návrhom

na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku

rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom,

čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý

označil za porušovateľa svojich práv ( ). Konanie pred ústavným súdom je

navyše ovládané princípom dispozitívnosti, ktorý vylučuje, aby ústavný súd zapájal

do konania o sťažnosti iný všeobecný súd bez výslovného návrhu sťažovateľa.

Týmito pravidlami sa ústavný súd spravoval aj pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

sťažovateľky. V danom prípade to znamenalo, že ústavný súd predbežne prerokoval

sťažnosť iba z hľadiska možného porušenia označených práv sťažovateľky zaručených

a dohovorom najvyšším súdom, t. j. v rozsahu korešpondujúcom s návrhom

na rozhodnutie vo veci samej (petitom).

Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú

právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu.

Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť ().

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ako aj právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry

ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade

s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý súdny

proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom

úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný

súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania.

Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať

povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných

prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto

procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom

reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného

procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich

uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (, ,

, ). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, m. m.

, , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak nimi alebo konaniami, ktoré mu predchádzalo, došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu

byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, m. m. ,

, , ).

Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného

prostriedku (odvolania či dovolania) uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich

„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného

základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné

dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného odvolania či dovolania vôbec boli

naplnené.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené predovšetkým konštatuje, že argumentácia

uvedená v sťažnosti a skutkové vymedzenie zásahov do označených práv sa v prevažnej

miere netýkajú konania a rozhodnutia, vo vzťahu ku ktorému žiada sťažovateľka

od ústavného súdu vyslovenie porušenia jej práv podľa a dohovoru (teda sa netýkajú

namietaného uznesenia najvyššieho súdu), ale smerujú, okrem jednej výnimky, voči

namietaným pochybeniam, ku ktorým malo dôjsť v konaní pred krajským súdom, resp.

okresným súdom. Najvyšší súd ako súd dovolací totiž v rámci konania o dovolaní vôbec

nepristúpil k vecnému preskúmaniu rozsudku krajského súdu č. k. -104

z 26. októbra 2010 a neposudzoval správnosť skutkových a právnych záverov založených

na dokazovaní, keďže, ako uviedol, tieto „by bolo možné v dovolacom konaní posúdiť

až v prípade, ak by bolo dovolanie prípustné (ide o dôvody, ktoré síce môžu zakladať

dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť). O taký prípad v prejednávanej veci nešlo.

Z uvedených teda vyplýva, že posúdenie, či rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci, prichádza do úvahy iba vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné.“.

Keďže najvyšší súd, ako už bolo spomenuté, dovolanie sťažovateľky odmietol podľa

v spojení s ako dovolanie smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému tento opravný prostriedok nie je prípustný, neobstojí námietka

sťažovateľky, že sa nevysporiadal s jej námietkami v súvislosti s právnymi vzťahmi medzi

ňou ako žalovanou a žalobkyňou a nedal odpoveď na dovolaním nastolené otázky.

Nevyhnutnou podmienkou možného posudzovania týchto otázok v nadväznosti na predmet

sporu by musela byť prípustnosť dovolania, čo v danej veci splnené nebolo. Najvyšší súd

preto nepochybil, ak sa nezaoberal dovolacími námietkami sťažovateľky týkajúcimi sa napr.

jej tvrdením o nesprávnom posúdení skutkového stavu odvolacím súdom a v spojitosti s tým

posudzovaním možnosti vierohodnosti nameranej spotreby plynu na preskúmavanom

elektromere sťažovateľky, resp. otázkou, či množstvo plynu, ktoré žalobkyňa požadovala

ňou uhradiť, mohlo byť vôbec reálne odobraté.

Vo vzťahu k týmto tvrdeným nedostatkom namietaného uznesenia najvyššieho súdu

je preto sťažnosť zjavne neopodstatnená.

Už spomínanou jedinou námietkou sťažovateľky, ktorou sa najvyšší súd mohol

v okolnostiach danej veci zaoberať a aj zaberal, je tvrdenie, že jej bola postupom krajského

súdu odňatá možnosť konať pred súdom tým, že krajský súd nenariadil na prerokovanie jej

odvolania pojednávanie, hoci to výslovne požadovala.

Najvyšší súd sa v namietanom uznesení podrobne zaoberal prípustnosťou dovolania

z hľadiska dovolacieho dôvodu podľa uvádzajúc:

„Dovolateľ v dovolaní prípustnosť dovolania zakladá tým, že sa mu postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom v zmysle V ustanovení sú

taxatívne uvedené dôvody, ktoré zakladajú prípustnosť dovolania, lebo v konaní došlo

k vadám taxatívne v tomto ustanovení uvedených. Dovolací súd je vždy povinný prihliadnuť

na tieto procesné vady, aj keď ich účastník nenamieta.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Dovolateľ naplnenie ust. vidí v tom, že odvolací súd o dovolaní

žalovanej rozhodol bez nariadenia pojednávania na neverejnom zasadnutí. Dovolateľ

poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. a uviedol, že rozsudkom odvolacieho

súdu boli porušené princípy spravodlivosti konania.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní

účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym

poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí

však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník

mohol pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postup súdu bol vylúčený.

Odvolací súd vždy nariadi pojednávanie v prípadoch uvedených v ust. § 214 ods. 1

Je na úvahe odvolacieho súdu, či v ostatných prípadoch nariadi pojednávania.

Odvolací súd postupoval v súlade s , keď v danej veci

nenariadil pojednávanie, nakoľko dôvod uvedený v nebol daný.

V predmetnej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, skutkový stav veci

bol zistený správne a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem, z toho plynie, že

nariadenie pojednávania bolo na vôli odvolacieho súdu, a tým nemohlo dôjsť k porušeniu

práva žalovanej.“

Z citovanej časti odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu zjavne

vyplýva, že tento sa s argumentmi sťažovateľky týkajúcimi sa jej tvrdenia, že jej bola

postupom krajského súdu odňatá možnosť konať pred súdom [dovolací dôvod podľa

, pozn.], podrobne a pritom ústavne akceptovateľným spôsobom

vysporiadal, uvádzajúc konkrétne dôvody, prečo nebolo potrebné v danom prípade nariadiť

pojednávanie. Ústavný súd sa so závermi najvyššieho súdu stotožňuje, a preto považuje

za postačujúce na nich v podrobnostiach len poukázať.

Po oboznámení sa so súvisiacou spisovou dokumentáciou ústavný súd vzhľadom

na uvedené dospel k záveru, že aj táto námietka sťažovateľky je zjavne neopodstatnená,

keďže v posudzovanej veci boli splnené všetky podmienky na to, aby krajský súd

postupoval podľa , t. j. rozhodol o odvolaní bez nariadenia pojednávania.

Napokon je potrebné uviesť, že krajský súd preskúmal rozhodnutie odvolacieho súdu

aj z toho hľadiska, či nie je postihnuté niektorou z vád taxatívne uvedených v § 237

písm. a), b), c), d), e) a g), pričom ani k takémuto záveru nedospel.

V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na meritórne rozhodnutie

o dovolaní, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,

a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ). Zo subsidiárnej

štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd

vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto právomoc ústavného súdu pri

ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu

označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré

upravujú výkon ich právomoci.

Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane

dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravuje § 236 a nasl.

. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu z výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide

o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné

aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v .

Dovolacie námietky sťažovateľky tak, ako boli formulované v jej dovolaní spísanom

advokátom, bolo potrebné vyhodnotiť ako námietky týkajúce sa nesprávneho právneho

posúdenia veci, ktoré však samy osebe prípustnosť dovolania nezakladajú. Nesprávne

právne posúdenie veci je len jedným z dôvodov, ktorým možno inak prípustné dovolanie

v zmysle odôvodniť.

Najvyšší súd rozhodol vo veci sťažovateľky spôsobom, s ktorým sťažovateľka síce

nesúhlasí, ale namietané uznesenie bolo primeraným spôsobom odôvodnené na základe jeho

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd v danom prípade nie je

oprávnený ani povinný nahrádzať. Ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by

signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci oporu v zákone.

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že v dovolacom konaní nedošlo

k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože najvyšší

súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol dovolanie

proti rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťažovateľke neodňala

možnosť konať pred súdom [ ]. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho

súdu výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom

prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom

opravnom prostriedku. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 27. januára

2011 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov

a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho

súdneho poriadku.

Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho

súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľky podľa

a práva podľa dohovoru (v spojení s a ) nie je taký

vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom

prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2011