Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 192/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. V. N., správcu konkurznej podstaty úpadcu

spoločnosti D., a spoločnosti D., N., zastúpených Advokátskou kanceláriou P., s. r. o., B.,

konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Ing. V. N., vo veci namietaného

porušenia ich základných práv zaručených a Slovenskej

republiky, čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 29. septembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Ing. V. N., správcu konkurznej podstaty úpadcu spoločnosti D.,

a spoločnosti D., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2011

doručená sťažnosť JUDr. Ing. V. N., správcu konkurznej podstaty úpadcu spoločnosti D.,

a spoločnosti D. (ďalej aj „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného

práva zaručeného a (ďalej len

„ústava“), čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 29. septembra 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že JUDr. Ing. V. N., správca konkurznej

podstaty úpadcu spoločnosti D. (ďalej len „sťažovateľ“ alebo aj „správca“), podal návrh

na určenie vlastníckeho práva na Okresnom súde Nitra (ďalej len „okresný súd“). O jeho

návrhu rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. z 22. marca 2010 tak, že

návrh zamietol a zaviazal ho na náhradu trov konania.

Proti uvedenému rozsudku okresného súdu z 22. marca 2010 podal správca včas

odvolanie, v ktorom namietal, že v konaní došlo k vadám podľa § 221 ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

že okresný súd neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie okresného súdu vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Krajský súd o podanom odvolaní rozhodol napadnutým rozsudkom sp. zn.

z 29. septembra 2010, ktorým rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovatelia sú toho názoru, že rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 29. septembra 2010 boli porušené ich základné práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a listiny v spojení s právom na ochranu majetku

podľa , listiny a dodatkového protokolu, pretože podľa

ich názoru sa krajský súd v nedostatočnom odôvodnení svojho rozhodnutia prakticky vôbec

nevysporiadal s ich námietkami uvedenými v odvolaní a „len veľmi všeobecne poukázal

na obsah a , avšak bez akýchkoľvek

bližších konkretizácií resp. vysvetlení vo vzťahu k predmetu konania a k obsahu odvolania

sťažovateľa v 1. rade“. V ďalšom sťažovatelia argumentujú a poukazujú na nesprávnosť

právnych záverov okresného súdu, ako aj krajského súdu, ktorým podľa ich názoru došlo

k porušeniu označených práv.

Sťažovatelia v sťažnosti tiež uviedli, že „sťažovateľ v 1. rade podaním zo dňa

10.2.2011 doručeným Okresnému súdu Nitra dňa 11.2.2011 podal dovolanie v zmysle § 237

písm. f) z dôvodu, že rozsudkom Krajského súdu v Nitre č.

k. -332 zo dňa 29.9.2010 bolo porušené jeho základné právo na súdnu

ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa článku 46 ods. 1 v

dôsledku čoho sťažovateľovi bola odňatá možnosť konať pred súdom“. Podanie tejto

sťažnosti sťažovatelia odôvodňujú „potrebou naliehavej ochrany základného práva na

súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie od orgánu, ktorý je najvyšším orgánom

ochrany ústavnosti a ochrany základných práv a slobôd“.

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd v náleze

vyslovil, že:

„1. Krajský súd v Nitre postupom a rozsudkom č. k. -332 zo dňa

29.9.2010 porušil základné práva sťažovateľa v 1. rade a sťažovateľa v 2. rade na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a Listiny

základných práv a slobôd v spojení s právom na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1

, Listiny základných práv a slobôd a

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. -332 zo dňa 29.9.2010 sa

zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú

za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti namietali ústavnú súladnosť rozsudku krajského

súdu sp. zn. z 29. septembra 2010. Z obsahu sťažnosti tiež vyplýva, že proti

uvedenému rozsudku krajského súdu podal správca dovolanie, ktoré odôvodnil dovolacím

dôvodom podľa . Dovolanie zo 7. februára 2010 (zrejmý omyl v dátume,

správne má byť 2011, pozn.) sťažovatelia predložili v prílohe sťažnosti. Dovolanie bolo

podané na okresnom súde 11. februára 2011 a ku dňu rozhodovania o sťažnosti nebolo

o podanom dovolaní rozhodnuté.

Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci

ústavného súdu podľa vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom

nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ

k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých

prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv

alebo slobôd sťažovateľa (m. m. ).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré

zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje

a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,

neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným

orgánom ().

Ústavný súd pripomína, že dovolanie z dôvodu uvedeného v

ústavný súd považuje za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základného práva

podľa a listiny a súčasne práva podľa dohovoru

(ak postupom súdu bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom)

(, ). Táto okolnosť vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci

z vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať

o uplatnených námietkach porušenia označených základných práv zaručených

a listinou a práva zaručeného dodatkovým protokolom, ak je zrejmé, že sťažovatelia svoje

námietky uplatnili v sťažnosti podanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní podanom

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), pričom v čase

rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené. Preto musela byť sťažnosť

v časti námietky týkajúcej sa porušenia základného práva podľa a

ods. 1 listiny odmietnutá pre jej predčasnosť, keďže o ochrane označených práv, ktorých

porušenie sťažovatelia namietajú, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší

súd ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje

situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba

v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53

ods. 1 , podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ,

), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)

a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až

po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky

bude mať pre sťažovateľov prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva

na súdnu ochranu zaručeného (ako aj základného práva podľa

ods. 1 listiny) konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní

bude sťažovateľom lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú

aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež

rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský

a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, bod 51, 53, 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším

súdom o dovolaní budú mať sťažovatelia k dispozícii už iba podanie sťažnosti na ústavnom

súde týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej porušenie

základných práv podľa a listiny podľa zásady rationae

temporis odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2

.

Sťažovatelia namietali aj porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného

, identické základné právo podľa listiny (. ods. 1 listiny, pozn.)

a obdobné právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým

rozsudkom krajského súdu, pričom je nepochybné, že vyslovenie porušenia týchto práv je

argumentačne spojené s vyslovením porušenia základného práva podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny. Ústavný súd tu poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr.

, ), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd môže

byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým

patrí aj základné právo vyplývajúce z a listiny a právo

vyplývajúce z čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie vyplýva z toho, že

všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

.

Z uvedeného vyplýva, že v okolnostiach posudzovaného prípadu predpokladom

vyslovenia porušenia základných práv hmotného charakter, je vyslovenie porušenia

ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z až (respektíve identického

práva podľa listiny). Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľov v časti, ktorou sa

domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a tiež čl. 36 ods. 1

listiny z dôvodu jej neprípustnosti pre jej predčasnosť, ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti

odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť.

Vzhľadom na všetky uvedené závery ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2011