Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 436/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátom

Mgr. Miroslavom Hanecom, advokátska kancelária, Hruštiny 602, Žilina, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 a 4

a práva na majetok podľa č. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s

Slovenskej republiky a čl. 1 ods. 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 20. januára 2016, rozsudkom Krajského súdu v Žiline

č. k. -253 z 15. októbra 2013 a rozsudkom Okresného súdu Čadca

č. k. -176 z 21. februára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného

práva na vlastníctvo podľa a 4 a práva na majetok podľa č. 1

Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) v spojení s čl. 12

ods. 4 a Protokolu č. 12 k dohovoru (ďalej len „protokol č. 12

k dohovoru“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 20. januára 2016, rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -253 z 15. októbra 2013 a rozsudkom Okresného súdu

Čadca č. k. -176 z 21. februára 2013 (ďalej len „okresný súd“), ktorou žiada

vydať tento nález:

„Základné právo sťažovateľa podľa

a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné

právo podľa a a podľa

dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa

a podľa protokolu č. 12 k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 20. 01. 2016, ktorým odmietol dovolanie žalobcu zo dňa

13. 11. 2013 a Rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 15. 10. 2013,

ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Čadca zo dňa 21. 02. 2013 vo veci

samej, porušené boli.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. 01.

2016, ktorým odmietol dovolanie žalobcu proti rozsudkom Krajského súdu v Žiline

zo dňa 15. 10. 2013, zrušuje.

Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 15. 10. 2013, ktorým

potvrdil rozsudok Okresného súdu Čadca zo dňa 21. 02. 2013 vo výroku

o zamietnutí návrhu navrhovateľa, zrušuje. Rozsudok Okresného súdu Čadca

zo dňa 21. 02. 2013 vo výroku o zamietnutí návrhu navrhovateľa zrušuje a vracia na ďalšie

konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,00 €

(slovom: desaťtisíc eur), ktoré sú povinní Najvyšší súd Slovenskej republiky, Krajský súd

v Žiline a Okresný súd Čadca zaplatiť sťažovateľovi spoločne a nerozdielne do jedného

mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania tvoriaca trovy právneho zastúpenia

v sume 1.053,08 €...“

Ako zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a jej príloh vyplynulo, sťažovateľ bol

ako žalobca účastníkom konania vedeného pred okresným súdom sp. zn. ,

v ktorom sa proti žalovanému obci (ďalej len „žalovaný“) domáhal

zaplatenia sumy 6 101,49 € s príslušenstvom. Svoju žalobu sťažovateľ odôvodnil tým, že je

vlastníkom pozemkov – parciel CKN č. , CKN č. , CKN č. , CKN

č. , CKN č. , CKN č. , CKN č. , CKN č. , CKN

2 2

č. a CKN č. (spolu vo výmere 10 467 mneskôr spresnenej na 9 705 m),

na ktorých žalovaný prevádzkoval miestne lyžiarske stredisko, vlek ,

vlek a vlek . Žalobou sa domáhal zaplatenia odplaty

žalovaným za užívanie týchto pozemkov za obdobie od 1. augusta 2009 do 31. decembra

2010, teda za 518 dní (ďalej len „sporné obdobie“). V predchádzajúcom období mal

sťažovateľ so žalovaným uzatvorené nájomné zmluvy (s nájomným dojednaným ako podiel

z tržby žalovaného za prevádzku lyžiarskeho strediska), tvrdil však, že ich uzatvoril

pod nátlakom, pretože vždy najskôr musel podpísať nájomnú zmluvu na ďalšie časové

obdobie, inak by mu žalovaný nezaplatil nájomné za predchádzajúce obdobie.

Preto odmietol uzatvoriť nájomné zmluvy na sporné obdobie. Napriek tomu aj v tomto

období žalovaný pozemky sťažovateľa užíval, čím na strane žalovaného vzniklo

bezdôvodné obohatenie, ktorého vydania sa domáhal žalobou. Na preukázanie výšky

žalovanej sumy predložil sťažovateľ znalecký posudok, podľa ktorého hodnota nájmu

2

pozemkov je 0,443 €/m/rok, čo za sporné obdobie zodpovedá žalovanej sume.

Žalovaný nesúhlasil s výškou žalovanej sumy a znaleckým posudkom predloženým

sťažovateľom. Argumentoval tým, že lyžiarske stredisko prevádzkoval iba v zimnej sezóne,

neužíval pozemky sťažovateľa v celej výmere a znalecký posudok predložený sťažovateľom

je nesprávny. Bránil sa i tým, že podľa došlo

po skončení nájmu podľa predchádzajúcej nájomnej zmluvy k jej obnoveniu, pretože

sťažovateľ nepodal proti žalovanému návrh na vypratanie pozemkov.

Prvý raz okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. z 19. júla

2012 tak, že žalobu zamietol. Prisvedčil žalovanému, že došlo k obnoveniu nájomnej

zmluvy na sporné obdobie. Napriek tomu si však sťažovateľ uplatnil žalobou právo

na vydanie bezdôvodného obohatenia, a nie na zaplatenie zmluvného plnenia. Pretože súd

je viazaný takto formulovanou žalobou sťažovateľa, žalobu zamietol.

Krajský súd uznesením č. k. -156 z 3. decembra 2012 rozsudok

okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým,

že súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou nároku, a preto nie je rozhodujúce, či uplatnený

nárok označuje sťažovateľ ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ale rozhodujúce

sú skutkové tvrdenia, ktorými nárok odôvodňuje.

Okresný súd v ďalšom priebehu konania vyzval žalovaného, aby v prípade, ak tvrdí,

že dlh bol zaplatený, doručil o tom dôkaz. Žalovaný predložil okresnému súdu vyúčtovanie

tržieb a nájomného z 25. mája 2010 za sezónu 2009/2010 (za obdobie od 1. januára 2010

do 30. apríla 2010), z ktorého vyplýva, že nájomné určené spôsobom podľa naposledy

uzatvorenej nájomnej zmluvy je 109,52 € a toto bolo sťažovateľovi uhradené 24. januára

2013 prostredníctvom poštovej poukážky, ktorú okresnému súdu tiež predložil.

Okresný súd rozsudkom č. k. -176 z 21. februára 2013 žalobu

sťažovateľa zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania. Dospel k záveru, že medzi

účastníkmi bola na obdobie predchádzajúce spornému obdobiu uzatvorená platná nájomná

zmluva (z 2. januára 2007), došlo k obnoveniu nájmu podľa § 676 ods. 2 Občianskeho

zákonníka, pretože sťažovateľ žalobu o vypratanie proti žalovanému nepodal.

Sťažovateľovi vzniklo teda právo na nájomné, a nie právo na vydanie bezdôvodného

obohatenia. V rozsahu 109,52 € (nájomné za obdobie od 1. januára 2010 do 30. apríla 2010,

ktoré považoval okresný súd za správne vyčíslené) dlh žalovaného zanikol zaplatením.

Vo zvyšnej časti okresný súd žalobu sťažovateľa zamietol preto, že sťažovateľovi právo

na nájomné nevzniklo. Nájomná zmluva z 2. januára 2007 bola totiž uzatvorená na dobu

určitú od 1. januára 2007 do 20. apríla 2007. Nájomná zmluva nemohla byť teda

obnovovaná na dobu celého kalendárneho roku, ale len na obdobie mesiacov január až apríl.

Preto sťažovateľovi nájomné za zostávajúce časti žalovaného obdobia, t. j. od 1. augusta

2009 do 31. decembra 2009 a od 1. mája 2010 do 31. decembra 2010, nepatrí. Sťažovateľ

nemôže totiž uplatňovať nájomné za obdobie, ktoré nezodpovedá dohodnutej dobe, počas

ktorej nemal pozemky prenajaté. Okresný súd považoval takéto rozhodnutie

za zodpovedajúce i požiadavke spravodlivosti, pretože bolo vecou sťažovateľa, aby buď

nájomný vzťah ukončil, ak mu nevyhovuje, alebo rešpektoval jeho obsah. Okresný súd

hodnotil podanie žaloby sťažovateľom ako účelový postup smerujúci k tomu, aby žalovaný

s ním uzatvoril novú nájomnú zmluvu s výhodnejšími podmienkami pre sťažovateľa

(vyšším nájomným).

Krajský súd o odvolaní podanom sťažovateľom rozhodol rozsudkom

č. k. -253 z 15. októbra 2013 tak, že rozsudok okresného súdu vo veci samej

ako vecne správny postupom podľa a (ďalej

aj „OSP“) potvrdil a vo výroku o náhrade trov konania zmenil a žalovanému náhradu trov

konania nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že okresný súd dospel

k právnemu záveru, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil i krajský súd. Vo vzťahu

k zmene výroku o náhrade trov konania ( ) odvolací súd svoje rozhodnutie

odôvodnil tým, že vzhľadom na rozsiahlu výmeru pozemkov, ktoré žalovaný užíval

pri prevádzkovaní vlekov na základe už uvedenej nájomnej zmluvy, sa odvolaciemu súdu

javilo spravodlivé a zákonné, aby v prejednávanej veci každý z účastníkov si hradil

vzniknuté trovy konania sám.

Rozsudok okresného súdu č. k. -176 z 21. februára 2013 v spojení

s rozsudkom krajského súdu č. k. -253 z 15. októbra 2013 nadobudol

právoplatnosť 15. októbra 2013.

Proti rozsudku krajského súdu č. k. -253 z 15. októbra 2013 podal

sťažovateľ dovolanie. Dovolanie odôvodnil odňatím možnosti konať pred súdom

spočívajúcim v nevykonaní dokazovania, najmä pokiaľ ide o navrhované geodetické

zameranie areálu, riadnym nevyhodnotením vykonaného dokazovania, nedostatočným

odôvodnením rozsudku krajského súdu a odročením pojednávania na vyhlásenie rozsudku

v lehote dlhšej ako tri týždne. Ako dovolacie dôvody uviedol i existenciu inej vady konania

majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a nesprávne právne posúdenie veci.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 20. januára 2016 dovolanie

sťažovateľa odmietol ako neprípustné, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému

dovolanie nie je prípustné [ v spojení s ]

a žiadnemu z účastníkov náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.

Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 20. januára 2016 nadobudlo

právoplatnosť 17. marca 2016.

Sťažovateľ sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý proces podľa

dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa a 4 a práva na majetok

podľa dodatkového protokolu v spojení s a protokolu

č. 12 k dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. -176 z 21. februára 2013,

rozsudkom krajského súdu č. k. -253 z 15. októbra 2013 a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 20. januára 2016 odôvodnil tým, že ten istý senát

odvolacieho súdu rozhodol o tej istej právnej otázke protichodne a dovolací súd k tejto

otázke nezaujal žiadne stanovisko. Okresný súd nerozhodol o celom predmete žaloby,

pretože sa vecou zaoberal len v rozsahu nájomnej zmluvy z 2. januára 2007, rozhodoval iba

2

o výmere 3 274 m, hoci v konaní sťažovateľ uplatňoval nárok na odplatu za užívanie

2

9 705 m. Vo vzťahu k rozdielu výmer súdy neposudzovali, či sú splnené podmienky

pre vydanie bezdôvodného obohatenia sťažovateľovi. Bolo to dôsledkom skutočnosti,

že nevzali do úvahy rozdiel medzi prenajatou výmerou EN parciel v zmluve a žalovanou

výmerou CKN parciel, ktorá je väčšia. Okresný súd riadne nezistil skutkový stav týkajúci sa

rozsahu užívania pozemkov sťažovateľa žalovaným, odvolací súd toto pochybenie

nenapravil, hoci sťažovateľ navrhoval vykonať geodetické zameranie, čím by bola táto

okolnosť objasnená navyše v situácii, keď hranice lyžiarskeho strediska nie sú relevantným

spôsobom evidované v katastri nehnuteľností. Rozhodnutia okresného súdu, krajského súdu

i najvyššieho súdu nie sú dostatočne odôvodnené, odvolací a dovolací súd sa nevysporiadali

so sťažovateľom namietanými skutkovými a právnymi nezrovnalosťami. Navyše,

v súvisiacom konaní pred okresným súdom sp. zn. , v ktorom sa proti

sťažovateľovi domáhal žalovaný uloženia povinnosti strpieť prevádzkovanie lyžiarskeho

strediska a zriadenie vecného bremena tvrdiac, že sťažovateľ odmieta uzatvoriť

so žalovaným nájomnú zmluvu, bol vydaný právoplatný rozsudok 23. marca 2010, ktorým

bola žaloba zamietnutá s odôvodnením, že sťažovateľ trpí prevádzkovanie vlekov bez

vzájomnej dohody. Súd teda vo veci sp. zn. dospel k odlišným skutkovým

i právnym záverom ako vo veci sp. zn. . Nesprávne boli vyhodnotené

i dôkazy, a to výpoveď svedkyne a polohopisný plán zo 4. mája 2012

predložený žalovaným. Odvolací súd ani dovolací súd neprihliadli na dôkazy, ktoré

sťažovateľ predložil odvolaciemu súdu podaním z 11. októbra 2013, hoci pre ich

predloženie boli splnené zákonné predpoklady, keďže ich sťažovateľ nemal k dispozícii

v čase podania odvolania. Všeobecné súdy nevzali do úvahy ani to, že žalovaný mimo

súdneho konania sp. zn. vychádza z toho, že nemá právny titul na užívanie

pozemkov sťažovateľa, pričom táto nejednotnosť prejavu a vôle žalovaného spôsobuje

absolútnu neplatnosť nájomnej zmluvy z 2. januára 2007. V konaní súdy neprihliadli ani na

to, že žalovaný najprv na pojednávaní 24. apríla 2012 uznal dlh voči sťažovateľovi. Navyše,

nesprávne aplikovali , keď dospeli k záveru, že nájom

sa predĺžil, ale vždy iba na štyri mesiace a navyše nie kontinuálne. Rozhodnutím súdov

došlo i k porušeniu práva na majetok sťažovateľa, keďže bolo obmedzené jeho vlastníctvo

bez zaplatenia protihodnoty.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2

.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú

za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Podľa nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to,

že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Podľa čl. 1 ods. 1 protokolu č. 12 k dohovoru užívanie všetkých práv ustanovených

zákonom sa zabezpečuje bez diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu, ako je pohlavie, rasa,

farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické a iné presvedčenie, národný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rodové alebo postavenie.

Podľa čl. 1 ods. 2 protokolu č. 12 k dohovoru nikto nesmie byť diskriminovaný

akýmkoľvek verejným orgánom z akýchkoľvek dôvodov, najmä ako sú dôvody uvedené

v odseku 1.

Ako z podanej sťažnosti vyplýva, sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu týchto jeho práv

malo dôjsť rozsudkom okresného súdu č. k. -176 z 21. februára 2013,

rozsudkom krajského súdu č. k. -253 z 15. októbra 2013, ako aj uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 20. januára 2016.

Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku

okresného súdu č. k. -176 z 21. februára 2013.

Z vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich

sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo

slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. ).

V súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky

konania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľa, a dospel k záveru, že vzhľadom

na princíp subsidiarity vyplývajúci z je vylúčená právomoc ústavného súdu

meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho

základných práv týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu

zveruje v tomto prípade odvolaciemu súdu. Krajský súd vo veci

o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. -253

z 15. októbra 2013. Krajský súd ako súd odvolací bol súdom, ktorému patrí právomoc

posúdiť, či odvolanie sťažovateľa bolo dôvodné a rozhodnúť o ňom.

Ústavný súd preto podľa odmietol sťažnosť

sťažovateľa v jej časti, ktorá smerovala proti rozsudku okresného súdu č. k. 4 C 235/2011-

176 z 21. februára 2013, pre nedostatok právomoci.

Odlišná je situácia vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. -253

z 15. októbra 2013 a uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. z 20. januára 2016.

Na prerokovanie tejto časti sťažnosti sťažovateľa je právomoc ústavného súdu daná, avšak

sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ,

, ).

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie

je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť

všeobecných súdov.

Najvyšší súd uznesenie sp. zn. z 20. januára 2016 odôvodnil takto:

«V preskúmavanej veci dovolateľ napadol dovolaním rozsudok odvolacieho súdu,

ktorým bol v merite veci potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa.

Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu sú

upravené v ustanoveniach a

Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa neprichádza do úvahy.

Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom

by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci,

pretože dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku

ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok

súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. ...

Za nedôvodnú považoval dovolaciu námietku o odňatí možnosti žalobcovi riadne

konať pred súdom nevykonaním dokazovania a nevyhodnocovaním dôkazov v celom

rozsahu žaloby, ako aj nenariadením znaleckého dokazovania na geodetické zameranie

lyžiarskeho areálu. Súd totiž nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania

a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie

dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovaniu vykonané, je vždy vecou

súdu (viď ), a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu

konania nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy

na zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu podľa , lebo týmto postupom súd neodňal

účastníkovi možnosť pred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).

V súvislosti s dovolacou námietkou o nevykonaní dôkazov navrhnutých v priebehu

odvolacieho konania dovolací súd navyše poznamenáva, že nebolo povinnosťou

odvolacieho súdu sa týmto návrhom žalobcu, predloženým v štádiu odvolacieho konania,

keď bolo odvolacie pojednávanie odročené len na vyhlásenie rozsudku, zaoberať a jeho

neakceptovanie odôvodňovať, pretože z podaného odvolania je zrejmé, že žalobca v ňom

neuplatnil odvolací dôvod uvedený v , t. j. že doteraz zistený

skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz,

neboli uplatnené.

Vadou konania v zmysle v zmysle nie je ani pripadne

nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov. Hodnotenie dôkazov prislúcha zásadne len

tomu súdu, ktorý ich vykonal. Ak súd v procese dokazovania nevykoná dokazovanie určitým

dôkazným prostriedkom takým spôsobom, ktorý predpisuje zákon alebo ak hodnotí

vykonané dôkazy v rozpore so zásadami formálnej logiky, dochádza k tzv. inej (v § 237 O. s.

p. neuvedenej) vade. Takáto vada je síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2

písm. b/ ), prípustnosť dovolania ale nezakladá (porovnaj napríklad rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. ).

Odňatie možnosti konať pred súdom nezakladalo ani prekročenie lehoty

na vyhlásenie rozsudku odvolacieho sudu o niekoľko dní, keďže tento postup zjavne

nedosahoval ani len intenzitu tzv. inej vady konania a nebol spôsobilý zhoršiť procesné

postavenie ani jedného z účastníkov.

K odňatiu možnosti konať pred súdom nedošlo ani nedostatočným odôvodnením

rozhodnutia odvolacieho súdu. V zmysle stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 3. 12. 2015 nepreskúmateľnosť rozhodnutia môže len

výnimočne zakladať prípustnosť dovolania podľa , a to ak písomné

vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných

pre rozhodnutie súdu.

O taký prípad však v preskúmavanej veci nešlo. Tým, že sa odvolací súd stotožnil

so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a výslovne na ne odkázal, bolo

potrebné odôvodnenie jeho rozsudku posudzovať v kontexte s odôvodnením rozsudku

prvostupňového súdu. Z hľadiska náležitostí vyžadovaných ustanovením § 157 ods. 2

na riadne odôvodnenie rozsudku je postačujúce, ak súd v odôvodnení stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia. Podľa názoru dovolacieho súdu

rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa spĺňa požiadavky

na riadne a presvedčivé odôvodnenie v zmysle , keďže ním bola daná

odpoveď na všetky podstatné otázky týkajúce sa predmetu konania z hľadiska skutkového

a právneho posúdenia veci. Sú z neho zrejmé podstatné dôvody, pre ktoré bola žaloba

ako nedôvodná zamietnutá. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozsudku osobitne

vysporiadal aj s odvolacími námietkami týkajúcimi sa návrhu na vykonanie nového

geodetického zamerania a zaplatenia sumy predstavujúcej dlžné nájomné.

Dovolací súd poznamenáva, že pri posudzovaní riadneho odôvodnenia rozhodnutí

sudov v základnom konaní sa nezaoberá správnosťou skutkových a právnych záverov v nich

obsiahnutých, pretože správnosť dovolaním napadnutého rozsudku by mohol skúmať, len

ak by dovolanie bolo prípustné.

Žalobcom uplatnenými ďalšími dovolacími dôvodmi, spočívajúcimi v tzv. iných

vadách konania a v nesprávnom právnom posúdení veci odvolacím sudom, sa dovolací súd

nemohol zaoberať, pretože tieto dovolacie dôvody by mohli byť relevantné len v prípade, ak

by dovolanie bolo prípustné. Samotné však prípustnosť dovolania nezakladajú. Aj keby teda

tvrdenie dovolateľa o nesprávnom právnom posúdení veci bolo opodstatnené, nezakladala

by táto okolnosť prípustnosť dovolania v zmysle »

Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. z 20. januára 2016

sťažovateľ tvrdil, že týmto uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý proces podľa

ods. 1 dohovoru, pretože dovolanie sťažovateľa najvyšší súd riadne neprerokoval

a neposkytol mu ochranu, keď odmietol jeho dovolanie, pretože dospel k záveru, že jeho

dovolanie prípustné nie je.

Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,

aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles

c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).

Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných

predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť

k záveru o porušení označených práv sťažovateľa v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie

nepripúšťajú (mutatis mutandis ). Postup súdu v súlade so zákonom nemôže

byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne uviedol, z akých dôvodov

považoval dovolanie sťažovateľa za neprípustné, z akých dôvodov dospel k záveru o tom,

že nedošlo vo vzťahu k sťažovateľovi k odňatiu možnosti konať pred súdom [§ 237 písm. f)

]. Tieto dôvody uvedené najvyšším súdom považuje ústavný súd za dostatočné,

výstižné a ústavne konformne formulované.

Ústavný súd nemá dôvod ani vo veci sťažovateľa odchýliť sa od ustálenej

rozhodovacej praxe, tobôž v situácii, keď sťažovateľ nepredkladá k tejto otázke vo svojej

sťažnosti žiadnu novú argumentáciu. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je

nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti

dovolania v danej veci. Iba skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného

súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným (). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia

sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov ().

Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil

odmietnutie dovolania sťažovateľa za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také,

ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení , ktorý

by popieral ich účel a zmysel, ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným

porušením práv sťažovateľov a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní

sťažovateľov. Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľa v jej časti smerujúcej proti uzneseniu

najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ďalej sa ústavný súd zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku

krajského súdu č. k. -253 z 15. októbra 2013. Napriek tomu, že tento

rozsudok nadobudol právoplatnosť ešte 15. októbra 2013 a sťažovateľ doručil sťažnosť

ústavnému súdu až 16. mája 2016, považoval ústavný súd sťažnosť za podanú včas.

Vychádzal z týchto úvah:

Ústavný súd judikoval, že dovolanie z dôvodu uvedeného v

považuje za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a súčasne práva podľa dohovoru (, ).

Vzhľadom na to, že ústavný súd zaujal názor (podobne napr. , ,

), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)

a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú

až po rozhodnutí o dovolaní a majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu

zaručeného konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia

najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania je potrebné v takýchto prípadoch považovať

lehotu na podanie sťažnosti ústavnému súdu za zachovanú aj vo vzťahu k

predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (, porovnaj

tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská

verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, bod 51, 53, 54) za predpokladu, že lehota pre

podanie sťažnosti je zachovaná vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu, ktorým bolo

dovolanie sťažovateľa proti rovnakému rozhodnutiu odvolacieho súdu odmietnuté. Táto

podmienka vo veci sťažovateľa splnená bola.

Z tohto dôvodu sa ústavný súd zaoberal i posúdením námietok sťažovateľa

smerujúcich proti rozsudku krajského súdu č. k. -253 z 15. októbra 2013,

podľa ktorého malo dôjsť k porušeniu ním označených základných práv aj týmto

rozsudkom, a to v dôsledku nesprávnosti právneho posúdenia veci, spôsobu vyhodnotenia

výsledkov vykonaného dokazovania a v dôsledku toho, že postupom krajského súdu mala

byť sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom, a to i nedostatočným odôvodnením

jeho rozhodnutia.

Krajský súd v rozsudku č. k. -253 z 15. októbra 2013 skonštatoval,

že rozsudok okresného súdu považuje za vecne správny, stotožňuje sa s jeho dôvodmi

( ) a na zvýraznenie jeho správnosti a pre vysporiadanie sa s odvolacími

námietkami sťažovateľa uviedol:

„Odvolací súd nemohol prisvedčiť odvolateľovi, ktorého odvolanie nepovažoval

za dôvodné. Aj podľa odvolacieho súdu v prejednávanej veci považuje právny úkon

nájomnej zmluvy zo dňa 2.1.2007 za platný právny úkon. Uvedená nájomná zmluva zo dňa

2. 1. 2007 má všetky náležitosti nájomnej zmluvy. Odporca teda neužíval sporné

nehnuteľnosti bez právneho dôvodu, keďže platná nájomná zmluva zo dňa 2. 1. 2007

s poukazom na sa obnovovala. Správne prvostupňový

súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že nehnuteľnosti boli vyjadrené parcelným číslom EN

pred THM, čo znamená, že nájomná zmluva bola vyjadrená určitým a zrozumiteľným

spôsobom, pretože tieto nehnuteľnosti boli zaevidované v katastri nehnuteľností

aj zamapované ako parcely EN pred THM čo do hraníc i výmery. Nebolo preto dôvodné,

ako požadoval odvolateľ, vykonať nové geodetické zameranie. Rovnako určitým

a vyjadriteľným spôsobom bola dohodnutá aj výška nájomného vo výške 6 % z čistej tržby.

S poukazom na uvedené ani odvolací súd nemal pochybnosť o zrozumiteľnom a určitom

spôsobe dojednania výšky nájomného. Tvrdenie odvolateľa, že peniaze na základe poštovej

poukážky zo dňa 24. 1. 2013 mu neboli vyplatené, ničím nepreukázal, pretože odporca

práve ústrižkom poštovej poukážky zo dňa 24. 1. 2013 mal preukázané, že prostredníctvom

pošty navrhovateľovi doručil sumu 109,52 €. Skutočnosť, či uvedenú sumu navrhovateľ

prevzal alebo neprevzal, už nie je v prejednávanej veci relevantné. Právne relevantným

je preukázanie poukázania uvedenej sumy navrhovateľovi. Keďže odvolací súd

v napadnutom rozsudku pochybenie nezistil, nemohol prisvedčiť odvolateľovi a jeho

argumentom, na ktorých založil svoje odvolanie, a preto rozsudok vo veci samej potvrdil

ako vecne správny.“

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu,

ktorý využil za splnenia zákonných podmienok (ako to jasne odôvodnil aj najvyšší súd)

možnosť danú mu ustanovením , dospel vo vzťahu k tvrdeniam

sťažovateľa o tom, že krajský súd dostatočne neodôvodnil záver svojho rozhodnutia, že táto

argumentácia v sťažnosti sťažovateľa neobstojí. Krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú

odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, ktoré sťažovateľ vo veci nastolil. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že takto

čiastočne urobil odkazom na dôvody uvedené v rozhodnutí prvostupňového súdu. V tejto

súvislosti poukazuje ústavný súd i na dôvody rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorým bolo

dovolanie sťažovateľa odmietnuté v dôsledku toho, že najvyšší súd nezistil v postupe

krajského súdu okolnosti, ktoré by svedčili o tom, že sťažovateľovi bola postupom

odvolacieho súdu odňatá možnosť konať pred súdom.

Vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci krajským súdom, t. j. k jeho záveru o tom,

že došlo k obnoveniu nájomného vzťahu podľa ,

ústavný súd konštatuje, že na správnosti tohto záveru nič nemení ani skutočnosť, že nájom

mal byť takto obnovovaný za rovnakých podmienok, aké boli dojednané v nájomnej

zmluve, teda s právom užívania predmetu nájmu a povinnosťou platiť nájomné iba za časť

kalendárneho roku. Takýto výklad a aplikáciu tohto ustanovenia nemožno považovať

za ústavne nekonformnú, teda takú, ktorá by popierala zmysel a účel právnej úpravy

v kontexte veci sťažovateľa.

Navyše, ústavný súd k okolnostiam veci sťažovateľa pripomína, tak ako to ostatne

už naznačil aj okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, že je vecou sťažovateľa,

aby buď nájomný vzťah ukončil, ak ho považuje za nevýhodný, alebo, naopak, rešpektoval

vzájomne dojednané podmienky v nájomnej zmluve. Aj z tohto dôvodu dospieva ústavný

súd k záveru, podľa ktorého považuje rozsudok krajského súdu za vyhovujúci

i požiadavkám spravodlivosti. Krajský súd nepostupoval vo veci neprípustne formalisticky,

neumožnil priechod zjavnej nespravodlivosti, naopak, hľadal a našiel rovnováhu

pri posudzovaní obsahu právneho vzťahu, o ktorom rozhodoval.

Z týchto dôvodov odmietol ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v časti smerujúcej

proti rozhodnutiu krajského súdu podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že vzhľadom na to, že okolnosti naznačujúce

možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces,

a to ani v spojení s a protokolu č. 12 k dohovoru neboli

zistené, považuje za vylúčené, aby rozhodnutím všeobecných súdov došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľa na vlastníctvo podľa , resp. dodatkového

protokolu. Z okolností vecí je totiž zrejmé, že sťažovateľ je viazaný obsahom nájomnej

zmluvy, ktorá je platná a ktorej je sám pôvodnou zmluvnou stranou, k jej ukončeniu

nepristúpil a vypratania žalovaného sa nedomáhal. Za tejto situácie nemožno hovoriť

ani o nútenom obmedzení vlastníckeho práva sťažovateľa bez náhrady.

Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júna 2016