Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 119 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (124)fa2/362816.e9907b.pdf
PDF · 116.25 KB
No categories available
3Cdo/266/2009
Najvyšší súd 3 Cdo 266/2009
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa I. K., bývajúceho v B.,
zastúpeného J. P., advokátom so sídlom v B., proti odporcovi J. L., advokátovi so sídlom
v P., správcovi konkurznej podstaty úpadcu D., a.s. v konkurze, B., o neplatnosť okamžitého
zrušenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, vedenej na Okresnom súde Bratislava II
pod sp. zn. 10 C 54/2001, o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave z 8. apríla 2009 sp. zn. 4 Co 312/2008, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
z 8. apríla 2009 sp. zn. 4 Co 312/2008 z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 2. februára 2006 č.k. 10 C 54/2001-128 uložil
odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi do 3 dní náhradu mzdy 203 361 Sk a v rovnakej
lehote mu nahradiť trovy konania; konanie v časti o zaplatenie úrokov z omeškania zastavil.
Odporcovi uložil aj povinnosť zaplatiť na účet súdu súdny poplatok. V odôvodnení uviedol,
že rozsudkom z 22. januára 2004 č.k. 10 C 54/2001-67 bolo právoplatne rozhodnuté
o neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru zo 14. septembra 2001. Súd prvého
stupňa zohľadnil, že navrhovateľ listom z 18. septembra 2001 oznámil zamestnávateľovi, že
trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával. Za obdobie od 15. septembra do 31. októbra 2001
súd nepriznal navrhovateľovi náhradu mzdy, lebo navrhovateľ bol vtedy práceneschopný a za
toto obdobie mu boli vyplatené dávky nemocenského poistenia; náhradu mzdy 203 361 Sk
(6 750,34 €) priznal navrhovateľovi za obdobie v dĺžke 4 mesiacov a 15 dní. Námietku
odporcu, že navrhovateľ skončil pracovný pomer dohodou dňom odchodu do starobného
dôchodku, považoval súd za neopodstatnenú, lebo nebol zistený žiadny úkon smerujúci
k takému skončeniu pracovného pomeru. V časti o zaplatenie úrokov z omeškania súd prvého
stupňa konanie zastavil (§ 96 O.s.p.) vzhľadom na čiastočné späťvzatie návrhu. O náhrade
trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p.
Na odvolanie odporcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 27. júna 2007 sp. zn.
4 Co 166/2006 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej zmenil tak, že
návrh zamietol. Výrok ukladajúci odporcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok zrušil
a odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Zmeňujúci výrok odôvodnil nesplnením
predpokladov pre priznanie náhrady mzdy navrhovateľovi z neplatného rozviazania
pracovného pomeru podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce – zákona č. 65/1965 Zb. v znení
účinnom v čase zrušovacieho prejavu (ďalej len „Zákonníka práce“) z dôvodu, že
navrhovateľ poberá od 1. októbra 2001 starobný dôchodok, pričom podľa § 98 zákona
č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení nebol možný „súbeh pracovného pomeru
a starobného dôchodku“.
Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadol navrhovateľ dovolaním. Najvyšší súd
Slovenskej republiky rozsudkom z 13. októbra 2008 sp. zn. 3 Cdo 237/2007 tomuto
mimoriadnemu opravnému prostriedku vyhovel, rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutej
časti zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Podľa jeho
právneho názoru bolo v tejto veci podstatné zistenie, k čomu smerovali prejavy vôle
navrhovateľa v oznámení z 18. septembra 2001 a v žiadosti o dôchodok. Význam bolo
potrebné pripísať tiež tomu, či navrhovateľ nezmenil svoje stanovisko, že trvá na ďalšom
zamestnávaní, prípadne či nedošlo k inej skutočnosti, ktorá by vylučovala trvania nároku
podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce. Keďže skutkové zistenia odvolacieho súdu v tomto smere
nepovažoval dovolací súd za úplné, označil za predčasný záver odvolacieho súdu, že
navrhovateľ na ďalšom zamestnávaní netrval; dovolací súd ale konštatoval, že samo priznanie
starobného dôchodku navrhovateľovi na jeho žiadosť neznamená, že navrhovateľ na ďalšom
zamestnávaní netrval.
Krajský súd v Bratislave po vrátení veci dovolacím súdom na ďalšie konanie
rozsudkom z 8. apríla 2009 sp. zn. 4 Co 312/2008 odvolaním napadnutý rozsudok Okresného
súdu Bratislava II z 2. februára 2006 č.k. 10 C 54/2001-128 zmenil v napadnutej časti tak, že
návrh zamietol; rozhodol tiež o trovách konania. V odôvodnení uviedol, že „na pojednávaní
podľa § 214 ods. 1 O.s.p. doplnil dokazovania oboznámením sa so žiadosťou o dôchodok
podanou navrhovateľom Sociálnej poisťovni 1. októbra 2001 a dospel k záveru, že odvolanie
odporcu je dôvodné“. K tomuto záveru dospel na základe žiadosti navrhovateľa o starobný
dôchodok, v ktorej navrhovateľ uviedol, že nebude ďalej pracovať. Z toho odvolací súd
vyvodil, že navrhovateľ už v skutočnosti na ďalšom zamestnávaní netrval a sám sa rozhodol
pre dávku dôchodkového poistenia; tým ale stratil nárok na náhradu mzdy (§ 61 ods. 1
Zákonníka práce). O náhrade trov celého konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. l
a 2 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.; procesne úspešnému odporcovi
nepriznal náhradu trov konania, lebo nepodal návrh na rozhodnutie o priznaní tejto náhrady.
Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 8. apríla 2009 sp. zn. 4 Co 312/2008 podal
navrhovateľ dovolanie, v ktorom uplatnil dovolacie dôvody v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/
a c/ O.s.p. Podľa názoru dovolateľa je rozhodnutie odvolacieho súdu založené na nesprávnych
skutkových zisteniach, spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, nerešpektuje skôr
zaujatý právny názor dovolacieho súdu, vydané bolo v konaní postihnutom inou vadou a bez
náležitého preskúmania a zdôvodnenie výsledkov vykonaného dokazovania. Opätovne
zdôraznil, že trval na ďalšom zamestnávaní u zamestnávateľa, čo mu aj oznámil listom
z 18. septembra 2001, ktorého obsah nikdy nespochybnil a svoju písomne prejavenú vôľu
potvrdil aj vo svojich výpovediach pred súdom; odvolací súd pochybil, keď bez náležitého
vysvetlenia nezohľadnil dôkazy preukazujúce tento jeho úmysel. Dovolaním napadnuté
rozhodnutie je preto aj nepreskúmateľné. Odvolací súd jednostranne akcentoval iba obsah
žiadosti o priznanie starobného dôchodku a nezohľadnil jeho argumentáciu na pojednávaní
8. apríla 2009. Pokiaľ odvolací súd dospel k názoru, že existujú rozpory medzi tým, čo
navrhovateľ prejavil v liste z 18. septembra 2001 a v žiadosti o starobný dôchodok, mal tento
rozpor odstrániť výsluchom navrhovateľa a s výsledkom dokazovania sa relevantne
vyporiadať v odôvodnení rozsudku. Zdôraznil však, že medzi žiadosťou o starobný dôchodok
a jeho vôľou naďalej pracovať u odporcu neexistuje žiadna logická spojitosť, oba prejavy vôle
boli adresované odlišným subjektom a v odlišných životných situáciách. Z týchto dôvodov
žiadal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Odporca sa k dovolaniu písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom, proti
rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie a jemu predchádzajúce konanie bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu treba
zrušiť.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci.
Vzhľadom na § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. dovolací súd skúmal, či v konaní nedošlo
k vadám konania vymenovaným v § 237 O.s.p. Procesné vady tejto povahy neboli v dovolaní
namietané a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. V zmysle § 242 ods. 1 O.s.p. dovolací
súd ďalej skúmal, či v konaní nedošlo k inej vade konania majúcej za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Na výskyt procesnej vady tejto povahy je
dovolací súd povinný prihliadnuť bez ohľadu na to, či na ňu dovolateľ poukázal alebo
nepoukázal. Dovolací súd dospel k záveru, že v odvolacom konaní k takejto vade došlo.
1. O procesnú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. ide medziiným
vtedy, keď súd v procese dokazovania nevykoná dokazovanie spôsobom, ktorý predpisuje
zákon.
V predchádzajúcom (zrušujúcom) rozhodnutí dovolací súd zdôraznil, že samo podanie
žiadosti o starobný dôchodok a priznanie tohto dôchodku „neznamená bez ďalšieho, že
navrhovateľ na ďalšom zamestnávaní netrvá, najmä za situácie, ak listom z 18. septembra
2001 oznámil odporcovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní“. Dovolací súd zdôraznil potrebu
náležite zistiť, aká bola vôľa navrhovateľa jednak v čase oznámenia zamestnávateľovi
o trvaní na ďalšom zamestnávaní, jednak v čase podania žiadosti o starobný dôchodok.
V oboch prípadoch išlo o zistenie skutkových okolností v čase písomného prejavenia vôle
navrhovateľa v jeho písomných právnych úkonoch (listinách), dokazovanie ktorými ale
v preskúmavanej veci nebolo vykonané v súlade so zákonom.
Dokazovanie vykonáva súd na pojednávaní (§ 122 ods. 1 O.s.p.). Dôkaz listinou sa
vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta
alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie (§ 129 ods. 1
O.s.p.).
Z obsahu spisu nevyplýva, že by na niektorom zo súdnych pojednávaní bolo vykonané
dokazovanie listinou – oznámením navrhovateľa zamestnávateľovi z 18. septembra 2001
o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Takéto dokazovanie nevykonal ani odvolací súd.
Po vrátení veci dovolacím súdom na ďalšie konanie požiadal odvolací súd Sociálnu poisťovňu
o zaslanie fotokópie žiadosti navrhovateľa o starobný dôchodok. Z obsahu tejto žiadosti
odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal a uzavrel, že navrhovateľ po podaní žiadosti
o starobný dôchodok nemal vôľu pokračovať v ďalšom zamestnaní. Odvolací súd ale
dokazovanie touto listinou – žiadosťou o starobný dôchodok (č.l. 177 spisu) nevykonal
(resp. nevykonal spôsobom, ktorý predpisuje ustanovenie § 129 ods. 1 O.s.p.). Zo zápisnice
spísanej na odvolacom pojednávaní 8. apríla 2009 (č.l. 182 spisu) vyplýva, že predsedníčka
senátu na ňom oboznámila priebeh doterajšieho konania a účastníci sa vyjadrili k veci; žiadne
dokazovanie ale na tomto pojednávaní vykonané nebolo.
So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že odvolací súd k skutkovým
zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie, nedospel v súlade s § 122 ods. 1, § 129 ods. 1
O.s.p., § 211 ods. 2 a § 213 ods. 3 O.s.p. To opodstatňuje záver, že v konaní pred odvolacím
súdom došlo k procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.).
2. K procesnej vade v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. došlo tiež nedostatočným
odôvodnením napadnutého rozhodnutia (viď R 111/1998). Dovolací súd poukazuje na to, že
navrhovateľ: a/ v žiadosti o starobný dôchodok uviedol, že jeho zamestnanie skončilo
14. septembra 2001 (č.l. 177 spisu), b/ oznámenie zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom
zamestnávaní, vyhotovil 18. septembra 2001 (č.l. 12 a 180 spisu), c/ o starobný dôchodok
požiadal Sociálnu poisťovňu od 1. októbra 2001, d/ návrh na začatie občianskeho súdneho
konania v danej veci podal 5. októbra 2001 (č.l. 1 spisu) a f/ aj v konaní pred súdmi oboch
nižších stupňov zotrvával na ďalšom zamestnávaní (č.l. 122 a 182 spisu). Z týchto úkonov
navrhovateľa vyplývajúce údaje sú z hľadiska časového a vecného nejednoznačnej povahy, so
zreteľom na ktorú spornosť v otázke jeho trvania na ďalšom zamestnávaní v zmysle § 61
ods. 1 Zákonníka práce neodstraňuje sama skutočnosť, že podal žiadosť o starobný dôchodok,
v ktorej uviedol, že „zamestnanie skončilo“ a po priznaní dôchodku nebude pracovať.
Prax súdov sa aj po úkone zamestnávateľa, ktorým prejavil vôľu skončiť so
zamestnancom pracovný pomer, stretáva s prípadmi, v ktorých zamestnávateľ alebo
zamestnanec robia rôzne následné právne úkony, týkajúce sa niekedy tiež zrušovacieho
prejavu alebo pracovného pomeru medzi nimi. Pokiaľ je sporné, či a akú vôľu v takomto
úkone niektorý z nich prejavil, je v zmysle § 240 ods. 3 Zákonníka práce potrebné spornú
otázku riešiť s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu. Judikatúra
súdov už dávnejšie dospela napríklad k záveru, že samo vyznačenie skončenia pracovného
pomeru v občianskom preukaze na žiadosť zamestnanca po tom, čo mu zamestnávateľ dal
neplatnú výpoveď, neznamená ešte, že tým zamestnanec mienil skončiť pracovný pomer so
zamestnávateľom (viď R 39/1985). Na potrebu dôslednej aplikácie ustanovenia § 240 ods. 3
Zákonníka práce poukázalo v obdobnej súvislosti aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 Cdo 125/1996 publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 6/1997.
Dovolací súd pre účely preskúmavanej veci (i keď s dopadom na riešenie odlišnej
právnej otázky) podobne konštatuje, že pokiaľ zamestnanec podal žiadosť o starobný
dôchodok, v ktorej uviedol, že jeho zamestnanie skončilo, a zamestnávateľa požiadal, aby
podpisom a pečiatkou na tlačive žiadosti o starobný dôchodok potvrdil správnosť v nej
uvedených údajov, nemožno z toho ešte vyvodiť, že zamestnanec v rozhodujúcom čase
netrval na ďalšom zamestnávaní (§ 61 ods. 1 Zákonníka práce). Aj takýto prejav vôle
zamestnanca treba vykladať v súlade s ustanovením § 240 ods. 3 Zákonníka práce
a s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých k nemu došlo. So zreteľom na individuálne
okolnosti prípadu treba vziať do úvahy, či vôľa zamestnanca prejavená v jeho právnom úkone
bola vážna a či chcel alebo nechcel zotrvávať na ďalšom zamestnávaní. Dovolací súd
pripomína, že v čase podania žiadosti o starobný dôchodok pretrvávala právna neistota
v otázke platnosti zrušovacieho prejavu zamestnávateľa a že spornosť v otázke, či
„zamestnanie skončilo“ dňa 14. septembra 2001, bola v danom konaní odstránená
až 22. januára 2004, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok Okresného súdu Bratislava II
z 28. novembra 2002 č.k. 10 C 54/2001-67 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave zo 4. decembra 2003 sp. zn. 9 Co 103/2003 určujúci neplatnosť okamžitého
zrušenia pracovného pomeru. Vzhľadom na už vyššie uvedené okolnosti a tiež vecnú a časovú
nejednoznačnosť mal odvolací súd (v nadväznosti na výsledky dokazovania vykonaného
v podstatne širšom rozsahu a najmä v súlade so zákonom) bližšie vysvetliť všetky svoje
úvahy, ktorými sa riadil (§ 157 ods. 2 O.s.p.), a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že
oznámenie zamestnávateľovi (č.l. 12 a 180 spisu) robil navrhovateľ bezpochyby so zámerom
vyvolať právne účinky v pracovnoprávnom vzťahu a žiadosť o starobný dôchodok podal
so zámerom vyvolať právne účinky vo sfére dôchodkového zabezpečenia.
Pokiaľ dovolateľ namietal, že napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, že
právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový aplikuje príslušnú
právnu normu a pri ktorej zo svojich skutkových zistení vyvodzuje právne závery.
Dovolateľom napadnutý rozsudok nebolo možné v dovolacom konaní podrobiť prieskumu
z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov, lebo skutkové zistenia odvolacieho súdu
vyplývajúce zo spisu nedávali v dovolacom konaní (vzhľadom na už spomenutú tzv. inú vadu
konania) pre toto posúdenie dostatočný podklad.
Z uvedených dôvodov dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil (§ 243b ods. 1
O.s.p.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj
o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. mája 2011
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková