Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/237/2007

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Daniely Sučanskej a sudcov JUDr. Emila Franciscyho a JUDr. Eleny Siebenstichovej,

v právnej veci navrhovateľa I., bývajúceho v B., zastúpeného JUDr. M., advokátom v B.,

proti odporcovi J., advokátovi so sídlom v P., správcovi konkurznej podstaty úpadcu D., a.s.

v konkurze, B., o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy,

vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. , o dovolaní navrhovateľa

proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 27. júna 2007, sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 27. júna

2007, sp. zn. vo výroku, ktorým zmenil rozsudok Okresného súdu

Bratislava II č.k. -128 tak, že návrh zamieta a v súvisiacom výroku o trovách

konania, z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 2. februára 2006, č.k. -128 uložil

odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy v sume 203 361 Sk brutto

a náhradu trov právneho zastúpenia 80 183 Sk na účet právneho zástupcu navrhovateľa do

3 dní od právoplatnosti rozsudku, konanie v časti o zaplatenie úrokov z omeškania zastavil

a odporcovi uložil povinnosť zaplatiť na účet súdu súdny poplatok 9 132 Sk do 3 dní od

právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie odôvodnil tým, že čiastočným rozsudkom Okresného

súdu Bratislava II zo dňa 22. januára 2004 č.k. -67 bolo rozhodnuté

o neplatnosti skončenia pracovného pomeru navrhovateľa, čím bol vyriešený základ jeho

nároku na náhradu mzdy. Keďže navrhovateľ listom z 18. septembra 2001 oznámil odporcovi

nesúhlas s okamžitým skončením pracovného pomeru dňom 14. septembra 2001, vznikol mu

nárok na náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku. Za obdobie od 15. septembra 2001 do

31. októbra 2001 náhradu mzdy navrhovateľovi nepriznal, pretože v tomto období bol

práceneschopný a boli mu vyplácané dávky nemocenského poistenia; za obdobie 4 mesiace

a 15 dní priznal mu náhradu mzdy vo výške 203 361 Sk brutto. Námietku odporcu, že

navrhovateľ skončil pracovný pomer dohodou dňom odchodu do starobného dôchodku

považoval za účelovú, keď žiaden úkon smerujúci k skončeniu pracovného pomeru alebo

uzatvoreniu dohody nezistil. Odchod navrhovateľa do dôchodku bol výsledkom splnenia

predpokladov zákona na priznanie tejto dávky (starobného dôchodku), došlo k nemu pod

tlakom udalostí predchádzajúcich žiadosti o dôchodok ako aj hendikepom navrhovateľa

z dôvodu jeho veku a časovej tiesne pri hľadaní si nového zamestnania za účelom

zabezpečenia rodiny. V časti o zaplatenie úrokov z omeškania, súd, vzhľadom na späťvzatie

návrhu navrhovateľom, v tejto časti konanie zastavil ( ). O náhrade trov konania

rozhodol podľa

Krajský súd v Bratislave na odvolanie odporcu rozsudkom z 27. júna 2007, sp. zn.

rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej zmenil tak, že

návrh zamietol. Výrok o povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok zrušil. Odporcovi

nepriznal náhradu trov. Poukázal na

v znení platnom do 1. apríla 2002 (ďalej len „ZP“), v zmysle ktorého v prípade neplatného

skončenia pracovného pomeru so zamestnancom zo strany zamestnávateľa patrí

zamestnancovi pri splnení zákonných predpokladov, jedným z ktorých je aj trvanie

zamestnanca na ďalšom zamestnávaní náhrada mzdy. Účelom náhrady mzdy poskytovanej

podľa tohto ustanovenia je reparovanie ujmy, ktorú zamestnanec utrpel v dôsledku toho, že

zamestnávateľ mu po neplatnom skončení pracovného pomeru prestal v rozpore s § 35 ods. l

písm. a/ prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy napriek tomu, že zamestnanec trval na

ďalšom zamestnávaní a bol ochotný a schopný prácu podľa pracovnej zmluvy vykonávať. Ak

sa však zamestnanec, ktorý spĺňa predpoklady pre vznik nároku na starobný dôchodok,

rozhodne o túto dávku dôchodkového poistenia požiadať a starobný dôchodok je mu

priznaný, stráca nárok na náhradu mzdy podľa aj napriek tomu, že po skončení

pracovného pomeru trval na ďalšom zamestnávaní, pričom dôvody, pre ktoré sa zamestnanec

rozhodol požiadať o starobný dôchodok, nie sú rozhodujúce. Podľa názoru odvolacieho súdu

podstatné je, že zamestnanec nemôže za súčasného poberania starobného dôchodku naďalej

vykonávať u zamestnávateľa prácu podľa pracovnej zmluvy, nakoľko by to bolo v rozpore

s v znení zmien neskorších predpisov. Zamestnanec nemá

nárok na náhradu mzdy podľa ani vtedy, ak nie je schopný vykonávať prácu

podľa pracovnej zmluvy v dôsledku pracovnej neschopnosti, kedy mu prislúcha nemocenské.

V danej veci právoplatný rozsudok Okresného súdu Bratislava II z 28. novembra 2002 č.k.

-67 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo 4. decembra 2003

č.k. , ktorým bolo okamžité skončenie pracovného pomeru zo 14. septembra

2001 podľa ods. l písm. b/ určené za neplatné, by inak bol základom pre nárok na

náhradu mzdy podľa . V konaní však bolo preukázané, že navrhovateľ po

doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru odporcom dňa 14. septembra 2001,

zostal práceneschopným (od 15. do 31. októbra 2001), za toto obdobie poberal nemocenské

dávky, z ktorého dôvodu mu za toto obdobie náhrada mzdy podľa nepatrila.

V septembri 2001 požiadal o priznanie starobného dôchodku, ktorý mu bol od 1. októbra

2001 aj priznaný. Z tohto dôvodu neboli splnené predpoklady pre priznanie náhrady mzdy

z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru, nakoľko v zmysle

nebol možný súbeh pracovného pomeru a dôchodku. Odvolací súd preto rozsudok súdu

prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej ako vecne nesprávny podľa

zmenil a návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol. Výrok o povinnosti odporcu zaplatiť

súdny poplatok podľa ods. l zrušil z dôvodu, že navrhovateľ bol v konaní od

poplatkovej povinnosti oslobodený ( v znení

neskorších predpisov) a odporca bol v konaní úspešný. O náhrade trov celého konania

rozhodol odvolací súd podľa ods. l a 2 a v spojení s

ods. 1 a odporcovi, úspešnému v konaní, náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si

ich náhradu neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal navrhovateľ dovolanie, prípustnosť

ktorého odôvodnil a jeho dôvodnosť

Rozhodnutie odvolacieho súdu je založené na nesprávnom právnom názore, spočívajúcom

v nesprávnej aplikácii ako aj výklade ustanovenia o sociálnom

zabezpečení v spojení s . Ustanovenie ,

jednoznačne uvádza taxatívne prípady, kedy sa osobe bez ohľadu na vznik jej nároku na

starobný dôchodok, tento nevypláca, pričom jedným z prípadov je doba ďalšieho

zamestnania, kde sa samozrejme predpokladá, že takejto osobe sa vypláca mzda. Právna

úprava obsiahnutá v tomto ustanovení upravuje len tie prípady, kedy sa starobný dôchodok

nevypláca, pričom ani zo znenia zákona ani z jeho výkladu nevyplýva záver krajského súdu,

že vyplatením dôchodku zaniká nárok na vyplatenie mzdy, nehovoriac o tom, že v danom

prípade sa jedná o náhradu mzdy, ktorý pojem nemožno stotožniť s pojmom mzda. V zmysle

tohto ustanovenia platí len to, že po dobu ďalšieho zamestnania sa dôchodok nevypláca

a v tejto súvislosti poukázal na súvisiace ustanovenie , ktoré

odvolací súd neposudzoval, čo zrejme viedlo k nesprávnemu právnemu záveru. Podľa § 96

ods. l platí, že ak zanikol nárok na dávku alebo ak sa zistí, že dávka sa

priznala neprávom, dávka sa odníme. V súvislosti s ustanovením § 98 uvedeného zákona

potom v prípade, ak sa zistí, že navrhovateľ za obdobie, za ktoré mu bola priznaná náhrada

mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru poberal starobný dôchodok, tak za

uvedené obdobie mu môže byť uvedená dávka odňatá. Vychádzajúc z uvedeného, v prípade

existencie oprávneného nároku na náhradu mzdy, nie je možné navrhovateľovi toto právo

uprieť s poukazom na poberanie starobného dôchodku, keďže takýto postup nemá oporu

v zákone (právna úprava takéhoto postupu absentuje), ale v prípade priznania nároku na

náhradu mzdy, je možné zákonnou cestou odňať navrhovateľovi nárok na starobný dôchodok

za uvedené obdobie. Z uvedených dôvodov žiadal, aby dovolací zrušil rozhodnutie krajského

súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odporca vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie ako nedôvodné zamietnuť.

Stotožnil sa so záverom odvolacieho súdu, že ak zamestnanec, ktorý spĺňa predpoklady pre

vznik nároku na starobný dôchodok, rozhodne sa o túto dávku dôchodkového poistenia

požiadať a starobný dôchodok je mu priznaný, stráca nárok na náhradu mzdy podľa § 61

ods. 1 . Zamestnanec nemôže za súčasného poberania starobného dôchodku vykonávať

u zamestnávateľa prácu podľa pracovnej zmluvy, nakoľko by to bolo v rozpore s § 98 ods. 1

v znení neskorších predpisov. Poskytnutie náhrady mzdy a starobného

dôchodku za to isté obdobie by bolo v rozpore s citovaným ustanovením a navrhovateľ by bol

zvýhodnený voči ostatným poberateľom starobných dôchodkov, ktorým zákon zakazoval

počas poberania starobného dôchodku vykonávať u zamestnávateľa prácu podľa pracovnej

zmluvy.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý je zastúpený advokátom

( ), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom

( ), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba zrušiť.

V zmysle môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( ) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci.

Prejednávanú veci treba posudzovať vzhľadom k tomu, že odporca rozviazal pracovný

pomer s navrhovateľom okamžitým skončením pracovného pomeru zo 14. septembra 2001,

ktoré mu bolo v ten deň aj doručené, podľa v znení

účinnom do 1. apríla 2002 (ďalej len „Zák. práce“).

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( druhá veta ) skúmať vždy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v , zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,

či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/

Dovolateľ žiadnu z týchto vád ani inú vadu konania, na ktorú musí dovolací súd

prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, nenamietal a jej existencia nevyšla

v dovolacom konaní najavo. Dovolací dôvod v zmysle , preto

nie je daný.

Dovolací súd ďalej posudzoval opodstatnenosť dovolacej námietky, že napadnutý

rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne

posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd

nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,

nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne

právne závery.

So zreteľom na predmet daného dovolacieho konania, ktorý vymedzil dovolateľ

uplatnením a formulovaním dovolacieho dôvodu (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p), posudzoval

dovolací súd správnosť právnych záverov odvolacieho súdu v otázke existencie nároku na

náhradu mzdy v zmysle § 61 ods. 1 Zák. práce v súvislosti s poberaním starobného dôchodku

navrhovateľom v období, za ktoré mu vznikol nárok na náhradu mzdy v zmysle tohto

ustanovenia.

Podľa § 61 ods. 1 Zák. práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď,

alebo ak s ním neplatne zrušil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak

zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho

pracovný pomer trvá i naďalej a zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu náhradu mzdy. Táto

náhrada patrí zamestnancovi vo výške priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil

zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do doby, keď mu zamestnávateľ

umožní pokračovať v práci, alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru.

Nároky účastníkov z neplatného rozviazania pracovného pomeru sa riadia

ustanoveniami § 61 - § 64 Zák. práce, ktoré upravujú práva a povinnosti účastníkov

pracovného pomeru v období, v ktorom sú ich vzťahy sporné v dôsledku rozviazania

pracovného pomeru, ktoré urobil jeden účastník pracovného pomeru a ktorého platnosť druhý

účastník neuznáva, a v ktorom je neistota, či pracovný pomer účastníkov skutočne skončil

(podľa urobeného rozviazania pracovného pomeru), alebo či bude (môže) pokračovať. Ak

bola neplatnosť rozviazania pracovného pomeru určená právoplatným súdnym rozhodnutím

a ak trvá pracovný pomer účastníkov naďalej, je tým stav neistoty vo vzťahoch účastníkov

pracovného pomeru odstránený, ich vzťahy sa preto po právoplatnosti rozhodnutia riadia opäť

len pracovnou zmluvou a príslušnými pracovnoprávnymi predpismi. Pracovný pomer

účastníkov, ako vyplýva z vyššie uvedeného ustanovenia naďalej trvá len vtedy, ak

zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával. Ak netrvá

zamestnanec na ďalšom zamestnávaní, nastáva, hoci bola právoplatným rozhodnutím súdu

vyslovená neplatnosť rozviazania pracovného pomeru, právna fikcia rozviazania pracovného

pomeru dohodou (§ 61 ods. 3 Zák. práce). Pretože zmyslom ustanovení §§ 61 - 64 Zák. práce

je upraviť vzťahy účastníkov pracovného pomeru práve v období neistoty o ďalšom trvaní

pracovného pomeru, je z hľadiska § 61 ods. 1 Zák. práce rozhodujúci stav, aký tu bol v čase

vyhlásenia (vydania) rozhodnutia o určení neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, teda

okolnosť, či v tomto čase zamestnanec trval alebo netrval na ďalšom zamestnávaní. Len

v prípade, že zamestnanec v tomto čase netrval na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej

zamestnával, nastáva právna fikcia skončenia pracovného pomeru dohodou podľa § 61 ods. 3

Zák. práce.

Základným a rozhodujúcim predpokladom vzniku nároku na náhradu mzdy

v súvislosti s neplatným rozviazaním pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je teda

neplatnosť tohto rozviazania pracovného pomeru, to znamená, že výpoveď, okamžité zrušenie

pracovného pomeru alebo zrušenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe sú z hľadiska § 61

ods. 1 Zák. práce neplatné len vtedy, ak ich neplatnosť bola určená právoplatným

rozhodnutím súdu.

Z hľadiska skutkového stavu bolo zistené, že navrhovateľ po doručení okamžitého

zrušenia pracovného pomeru zo 14. septembra 2001, listom z 18. septembra 2001 oznámil

odporcovi, že nesúhlasí so skončením pracovného pomeru a trvá na ďalšom zamestnávaní.

V období od 15. októbra do 31. októbra 2001 bol navrhovateľ práceneschopný, v septembri

2001 požiadal o starobný dôchodok, ktorý mu bol priznaný od 1. októbra 2001. Návrhom na

začatie konania doručeným súdu 5. októbra 2001 sa navrhovateľ domáhal 1/ určenia

neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru zo 14. septembra 2001 a 2/ náhrady

mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie od 16. októbra 2001 do

4. marca 2002 (t.j. do vyhlásenia konkurzu na odporcu). Čiastočným rozsudkom Okresného

súdu Bratislava II z 28. novembra 2002, č.k. -67 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave zo 4. decembra 2003, sp. zn. bolo okamžité

zrušenie pracovného pomeru určené za neplatné; rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom

22. januára 2004.

Súd prvého stupňa pri rozhodovaní o náhrade mzdy vychádzal z uvedeného

právoplatného rozsudku o určení neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru,

ktorým je vyriešený základ pre nárok na náhradu mzdy v zmysle § 61 ods. 1 Zák. práce.

Navrhovateľovi priznal náhradu mzdy za ním požadované obdobie 4 mesiacov a 15 dní vo

výške 203 361 Sk, za obdobie práceneschopnosti od 15. do 31. októbra 2001 mu náhradu

mzdy nepriznal, pretože v tomto období poberal dávky nemocenského poistenia.

Krajský súd, ktorý zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a návrh na náhradu mzdy

zamietol, na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že nie sú splnené predpoklady pre

priznanie náhrady mzdy navrhovateľovi z neplatného rozviazania pracovného pomeru

(napriek právoplatnému rozsudku, ktorým bolo okamžité zrušenie pracovného pomeru určené

za neplatné) podľa § 61 ods. 1 Zák. práce z dôvodu, že navrhovateľ poberal starobný

dôchodok od 1. októbra 2001, nakoľko v zmysle nebol možný „súbeh

pracovného pomeru a starobného dôchodku“.

Dovolací súd právny záver odvolacieho súdu nepovažuje za správny pre jeho

predčasnosť. Pre posúdenie dôvodnosti nároku navrhovateľa na náhradu mzdy z neplatného

rozviazania pracovného pomeru podľa § 61 ods. 1 Zák. práce je významné najmä to, či

navrhovateľ po doručení okamžitého zrušenia pracovného pomeru zo 14. septembra 2001

svoje stanovisko, že trvá na ďalšom zamestnávaní zmenil, či nezmenil, prípadne či došlo

k inej skutočnosti, ktorá by trvanie nároku podľa § 61 ods. 1 Zák. práce vylučovala (napr.

dohoda o skončení pracovného pomeru v súvislosti s podaním žiadosti o priznanie starobného

dôchodku) ako už bolo vyššie uvedené, rozhodujúci v tomto smere je stav v čase vyhlásenia

(vydania) rozhodnutia o určení neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, teda okolnosť, či

v tejto dobe zamestnanec trval na ďalšom zamestnávaní, bol schopný a ochotný prácu

vykonávať, alebo netrval na ďalšom zamestnávaní. Samotná okolnosť, že navrhovateľovi,

ktorý spĺňal podmienky nároku na starobný dôchodok a na jeho žiadosť mu bol od 1. októbra

2001 starobný dôchodok aj priznaný, neznamená bez ďalšieho, že na ďalšom zamestnávaní

netrvá, najmä za situácie, ak listom z 18. septembra 2001 (doposiaľ nebolo v konaní zistené,

kedy toto oznámenie bolo doručené odporcovi) oznámil odporcovi, že trvá na ďalšom

zamestnávaní a v konaní doposiaľ nebolo preukázané, že by svoje stanovisko v tomto smere

zmenil.

Pretože rozhodujúcim je prejav vôle zamestnanca vo vzťahu k ďalšiemu

zamestnávaniu, odvolací súd pre svoj záver, že navrhovateľovi, ktorý poberal od 1. októbra

2001 starobný dôchodok, náhrada mzdy z titulu neplatného rozviazania pracovného pomeru

nepatrí, nemal dostatok skutkových zistení, z ktorého dôvodu, ako už bolo vyššie uvedené,

jeho záver sa javí predčasný. Za tým účelom bude potrebné v ďalšom konaní ustáliť, k čomu

smeroval prejav vôle navrhovateľa jednak v oznámení z 18. septembra 2001 zaslanom

odporcovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, ako aj pri podávaní žiadosti o dôchodok, prípade

zistiť aj zo samotnej žiadosti (zadovážením zo sociálnej poisťovne), či jeho úmysel smeroval

ku skončeniu pracovného pomeru u odporcu, prípadne či aj v žiadosti neuviedol, že je

v pracovnom spore s odporcom a trvá na ďalšom zamestnávaní. Až po objasnení uvedených

okolností bude možné jednoznačne ustáliť, k čomu smerovala vôľa navrhovateľa, teda či jeho

rozhodnutie smerovalo k tomu, že zdrojom jeho príjmov nebude naďalej mzda

u zamestnávateľa ale priznaný starobný dôchodok; v takom prípade by zrejme nemal odo dňa,

kedy mu bol dôchodok priznaný, ani nárok na náhradu mzdy podľa § 61 ods. 1 Zák. práce.

Pokiaľ bude po doplnení dokazovania preukázané, že jeho vôľa smerovala k tomu, že mal

záujem naďalej pracovať u odporcu v pracovnom pomere na dobu neurčitú s tým, že naďalej

zdrojom jeho príjmov bude mzda za vykonanú práce u doterajšieho zamestnávateľa, nárok na

náhradu mzdy treba považovať za dôvodný.

Dovolací súd v tejto súvislosti zároveň považuje za potrebné poukázať na § 98 zákona

č. o sociálnom zabezpečení (ktorý platil v čase vzniku nároku navrhovateľa na

starobný dôchodok), podľa ktorého starobný dôchodok sa nevypláca po dobu ďalšieho

zamestnania po vzniku nároku na tento dôchodok a po dobu počas pracovnej neschopnosti, po

ktorú sa oprávnenému poskytuje nemocenské alebo plat, alebo služobný príjem podľa

osobitného predpisu, pokiaľ sa ďalej neustanovuje inak (ods. 1). Ak občan vykonáva

zamestnanie dojednané po dobu najviac jedného roka, starobný dôchodok sa vypláca, a to aj

za dobu, keď mu patrí nemocenské z toho zamestnania (ods. 2 veta prvá).

Citované ustanovenie upravuje podmienky, za ktorých nedôjde k výplate dávky

starobného dôchodku. Pokiaľ chcela poistená osoba, ktorej bol priznaný starobný dôchodok,

naďalej poberať príjmy zo zárobkovej činnosti, bola limitovaná zákonnými podmienkami

požadujúcimi existenciu pracovnoprávneho vzťahu uzavretého na dobu určitú.

So zreteľom na uvedené podľa názoru dovolacieho súdu nemožno prisvedčiť

správnosti záveru, ku ktorému dospel odvolací súd, že nie sú splnené predpoklady pre

náhradu mzdy z titulu neplatného rozviazania pracovného pomeru z dôvodu poberania

starobného dôchodku v období, za ktoré navrhovateľovi vznikol nárok na náhradu mzdy

podľa Zák. práce, pretože „súbeh pracovného pomeru

a starobného dôchodku vylučoval“. Je už potom vecou sociálnej poisťovne, prípadne

opätovne posúdiť ( ), či v tomto období trval nárok na výplatu

starobného dôchodku, ktorý navrhovateľovi vznikol splnením podmienok pre priznanie

starobného dôchodku (dovŕšenie veku, počet odpracovaných rokov, skončenie pracovného

pomeru uzavretého na dobu neurčitú).

Z uvedených dôvodov vyššie je zrejmé, že navrhovateľ dovolaním opodstatnene

napadol rozsudok odvolacieho súdu, ktorý spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci

( ). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnuté rozhodnutie

Krajského súdu v Bratislave zrušil podľa a vec mu vrátil na ďalšie

konanie ( ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 13. októbra 2008

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková