Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 319/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána

Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť T. L., zastúpeného BAJO

LEGAL, s. r. o., Astrová 2/A, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta

JUDr. Branislav Jablonku, PhD., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv

podľa a a práv podľa

a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave č. k. -626 zo 16. apríla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť T. L. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej

republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2012

doručená sťažnosť T. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“, v citáciách aj „porušovateľ“) č. k. -626 zo 16. apríla 2012

(ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou

o ochrane osobnosti a náhrade nemajetkovej ujmy spolu s návrhom na vydanie predbežného

opatrenia domáhal na Okresnom súde Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) „ochrany

svojich osobnostných práv, do ktorých bolo zasiahnuté postupom vydavateľa – odporcu:

Spoločnosť 7 plus s. r. o. so sídlom Panónska cesta 9, 852 32 Bratislava“ (ďalej len

„odporca“ alebo „žalovaný vydavateľ“), a to uverejnením článku „Čertovský kšeft“

v týždenníku PLUS 7 DNÍ 2. februára 2007 a v tom istom týždenníku tiež v článku

pod názvom „Vraždy pre vládnych“ uverejneného 9. februára 2007. Prvý článok sa týkal

sťažovateľa a v spojitosti s druhým z nich boli uverejnené aj dve fotografie sťažovateľa

z obdobia, keď bol 1. februára 2007 prepustený z výkonu väzby.

Okresný súd návrhu sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia vyhovel

uznesením zo 14. mája 2007, ktorým uložil odporcovi povinnosť zdržať sa uverejňovania

výrokov v časopise PLUS 7 DNÍ, obsahom ktorých je tvrdenie, že sťažovateľ je

nebezpečným recidivistom. Okresný súd v odôvodnení svojho uznesenia zdôraznil, že

sťažovateľ nemá žiaden záznam v registri trestov, a z toho dôvodu pre rešpektovanie

princípu prezumpcie neviny bolo návrhu sťažovateľa vyhovené. Na odvolanie odporcu

krajský súd napadnuté prvostupňové uznesenie potvrdil, pričom v odôvodnení svojho

uznesenia z 31. marca 2008 zdôraznil, že „odporca celkom zjavne nerešpektuje zásadu

prezumpcie neviny, podľa ktorej právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým bolo odsúdenie

zahladené, nastáva zákonná fikcia neodsúdenia“.

Sťažovateľ v priebehu konania spresnil návrh v časti náhrady nemajetkovej ujmy,

požadujúc od odporcu jej náhradu v sume 70 000 €.

Následne okresný súd „rozsudkom zo dňa 31. 05. 2011 uložil odporcovi povinnosť

ospravedlniť sa sťažovateľovi v časopise PLUS 7 DNÍ v dvoch po sebe nasledujúcich

týždenníkoch, a to uverejnením ospravedlnenia uvedeného vo výrokovej časti rozsudku,

pričom odporca sa sťažovateľovi mal ospravedlniť za to, že autorka článku o ňom uviedla,

že si objednal vraždy iných osôb, ako aj za to, že v súvislosti s predmetnými článkami bolo

zverejnené meno, priezvisko a fotografie sťažovateľa najmä v súvislosti s tým, že si objednal

vraždy iných osôb. V časti náhrady nemajetkovej ujmy súd sťažovateľov návrh zamietol.

V časti náhrady trov konania rozhodol prvostupňový súd tak, že žiaden z účastníkov nemá

právo na ich náhradu.

Na odvolanie sťažovateľa a odporcu porušovateľ rozsudkom zo dňa 16. 04. 2012.

ktorý bol sťažovateľovi doručený dňa 16. 04. 2012 sp. zn.: , zmenil

odvolaním napadnutý rozsudok prvostupňového súdu tak, že odporcovi uložil povinnosť

ospravedlniť sa sťažovateľovi v časopise PLUS 7 DNÍ v dvoch po sebe nasledujúcich

číslach časopisu spôsobom uvedeným v tomto sťažnosťou napadnutom rozsudku za to, že

autorka článku o sťažovateľovi uviedla, že je nebezpečný recidivista, sebavedomý zločinec,

známy kriminálnik, nebezpečný človek, a recidivista s primitívnymi spôsobmi, ako aj za to,

že v súvislosti s predmetnými článkami bolo zverejnené meno, priezvisko a fotografie

sťažovateľa v súvislosti stým, že sťažovateľ je nebezpečný recidivista, sebavedomý zločinec,

známy kriminálnik, nebezpečný človek a recidivista s primitívnymi spôsobmi.

Vo časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a trov konania

porušovateľ rozsudok prvostupňového súdu potvrdil, t. j. sťažovateľovi nepriznal náhradu

nemajetkovej ujmy a ani náhradu trov konania.

Sťažovateľ sa touto sťažnosťou domáha ochrany svojich práv voči vyššie uvedenému

rozsudku porušovateľa v tej časti, v ktorej porušovateľ potvrdil rozsudok prvostupňového

súdu.“.

Podľa sťažovateľa došlo napadnutým rozsudkom krajského súdu k porušeniu jeho

v sťažnosti označených práv, a to v časti, v ktorej „rozsudok Okresného súdu Bratislava V

zo dňa 31. 05. 2011, sp. zn.: potvrdil, t. j. v súvislosti so zásahom

do osobnostných práv sťažovateľa nepriznal sťažovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy

a náhradu trov konania.

Porušovateľ svoj rozsudok náležité neodôvodnil, nevysporiadal sa so všetkými

námietkami sťažovateľa uvádzanými v jeho odvolaní v konaní pred všeobecnými súdmi,

svojím konaním a rozhodovaním sťažovateľovi neposkytol ochranu

a medzinárodným dohovorom garantovaných práv na ochranu práva na spravodlivý proces

v spojení s ochranou ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a ochranu mena,

ochrany ktorých sa v konaní pred všeobecnými súdmi domáhal, keď pri rozhodovaní

o náhrade nemajetkovej ujmy v rozpore s príslušnou judikatúrou nevzal v úvahu charakter

dotknutých práv a ani spôsob prezentovania a charakter informácií prezentovaných

odporcom širokému spektru čitateľov dotknutého týždenníka a nepriznal ani náhradu trov

konania, a to napriek tomu, že sťažovateľ bol v časti zásahu do osobnostných práv v konaní

pred porušovateľom úspešný.“.

V ďalšej časti sťažnosti sa sťažovateľ venuje obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súde konanie podľa

dohovoru, ako aj základného práva na ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej

povesti a ochrane mena podľa v spojení s právom na slobodu prejavu podľa

čl. 10 dohovoru, citujúc z judikatúry ústavného súdu, judikatúry súdov Českej republiky

a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. V zmysle sťažovateľom citovanej

judikatúry je „zásah spočívajúci v tvrdenej, avšak právoplatným rozsudkom nepreukázanej

trestnej činnosti, v podstate zakladá nárok oprávnenej osoby domáhať sa náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch“. Vo vzťahu k trovám konania poukazuje sťažovateľ

na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. z 22. júna 2000,

v zmysle ktorého „ak mal žalobca, domáhajúci sa žalobou na ochranu osobnosti

morálneho zadosťučinenia a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch úspech len čo do

morálneho zadosťučinenia, prichádza do úvahy plná náhrada nákladov konania v zmysle

ustanovenia , pretože nepriznanie požadovanej náhrady nemajetkovej

ujmy bolo dané na úvahu súdu“.

Sťažovateľ je toho názoru, že informácie zverejnené o jeho osobe v spomínaných

článkoch boli nepravdivé a vo vzťahu k jeho osobe difamujúce, pričom dôvodom podania

žaloby „bolo aj zverejnenie výraznej podobizne tváre sťažovateľa s jeho menom

a priezviskom v súvislosti s uvedenými informáciami“.

Pokiaľ ide o preukázanie namietaného porušenia svojich práv, sťažovateľ uvádza, že

zverejnenie jeho «fotografií a informácií ako objednávateľ vrážd, nebezpečný recidivista,

známy kriminálnik, či nebezpečný človek sú informáciami, ktoré v očiach každého čitateľa

predmetných článkov vyvolávajú pocit strachu a nebezpečenstva vyplývajúceho z osoby

sťažovateľa a odsúdeniahodností akéhokoľvek jeho konania, považoval sťažovateľ

za výrazný zásah do svojich osobnostných práv, preto žiadal, aby mu bola poskytnutá

ochrana v konaní pred všeobecnými súdmi. Bolo teda na nich, aby v rámci svojej

rozhodovacej právomoci posúdili zásah do sťažovateľových práv nielen z hľadiska splnenia

zákonných podmienok ochrany osobnostných práv, ale aj v rámci a medzinárodným

dohovorom garantovaných práv, a to najmä práva na spravodlivý súdny proces, v ktorom

by ústavne konformne posúdili a poskytli ochranu sťažovateľovej dôstojnosti, osobnej cti,

dobrej povesti a mena.

Sťažovateľ pociťuje v napadnutom rozhodnutím porušovateľa zásah do svojich

garantovaných práv tým, že porušovateľ sa zásadným spôsobom odchýlil

od ustálenej judikatúry v otázke posúdenia priznania náhrady nemajetkovej ujmy ako

kompenzácie zásahu do sťažovateľových osobnostných práv. Napriek tomu, že porušovateľ

vyslovil zásah do osobnostných práv sťažovateľa a priznal mu za vzniknutý závadný stav

morálnu satisfakciu vo forme ospravedlnenia, neposkytol mu ochranu adekvátnu zásahu

do jeho osobnostných práv tým, že prvostupňové rozhodnutie nezmenil v časti nepriznania

náhrady nemajetkovej ujmy bez akéhokoľvek ústavne akceptovateľného odôvodnenia, a to

napriek tomu, že sťažovateľ viackrát vo svojich predchádzajúcich podaniach poukazoval

na príslušnú judikatúru vyšších a ústavných súdov, z ktorých vyplýva, že pokiaľ došlo

k zásahu do osobnostných práv v súvislosti s medializáciou dotknutej osoby a morálna

satisfakcia nepostačuje na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho

zásahu, je na mieste, aby bola dotknutej osobe náhrada nemateriálnej ujmy v peniazoch

priznaná.

V zmysle príslušnej judikatúry je totiž nutné vziať do úvahy charakter samotného

zásahu, jeho intenzitu, rozsah a trvanie. Preto aj odôvodnenie rozhodnutia musí obsahovať

presvedčivé odôvodnenie, z ktorého by vyplývalo, že sa všeobecný súd všetkými okolnosťami

posudzovania zásahu zaoberal. Pokiaľ sa porušovateľ odchýlil od právneho názoru súdu

vyššej inštancie v obdobnej veci, je ústavne nevyhnutné, aby sa v odôvodnení svojho

rozhodnutia odchylnosť svojho právneho názoru argumentačne zdôvodnil, čo sa však

nestalo.

V časti zamietnutia priznania náhrady trov konania prvostupňovým súdom sa

porušovateľ v potvrdzujúcej časti napadnutého rozsudku s dôvodmi zamietnutia priznania

žiadnym spôsobom nezaoberal.

Sťažovateľ v tomto smere poukazuje na ústavnú neakceptovateľnosť odôvodnenia

napadnutého rozsudku porušovateľa, podľa ktorého najskôr porušovateľ uvádza, že „musí

ísť vždy o takú nemajetkovú ujmu, ktorú fyzická osoba pociťuje a prežíva“, pričom priamo

v ďalšej vete uvádza, že „nie sú preto v tomto smere rozhodujúce púhe subjektívne pocity

dotknutej fyzickej osoby. Ujmu v značnej miere závažnú by preto musela pociťovať i každá

iná osoba nachádzajúca sa v postavení a na mieste dotknutej osoby.“. Sťažovateľ má za to,

že informácie o ňom zverejnené by pociťovala ako zásah do svojich osobnostných práv

každá osoba, ktorá by sa ocitla na sťažovateľovom mieste. Nejedná sa teda výlučne

o subjektívne pocity sťažovateľa, keďže zásah do jeho osobnostných práv bol potvrdený aj

zo strany vypočutých svedkov. V tomto smere je zásadné, že vzťah sťažovateľ – svedok sa

po zverejnení predmetných článkov nezmenil len z toho dôvodu, že svedkovia nadobudli

presvedčenie, že informácie zverejnené o sťažovateľovi nie sú pravdivé, a teda nie je dôvod,

aby sťažovateľa vytláčali mimo okruhu osôb, s ktorými sa stýkajú, ako osobu nebezpečnú.

Porušovateľ však uvedené vôbec nevzal na vedomie a v odôvodnení napadnutého rozsudku

sa obmedzil na púhe rozporné konštatovanie. Pokiaľ by svedkovia uviedli, že sa od času

zverejnenia ich článkov zmenil ich vzťah so sťažovateľom negatívnym smerom, viedlo by to

k vysloveniu zásahu do osobnostných práv sťažovateľa a s tým spojenému priznaniu

náhrady nemajetkovej ujmy? V zmysle príslušnej judikatúry nie je súd pri skúmaní

priznania náhrady nemajetkovej ujmy oprávnený skúmať vzťah dotknutá osoba – svedok,

ale zverejnené informácie posúdiť z objektívneho hľadiska, ale aj zo subjektívneho hľadiska,

či by zverejnenie týchto informácií pociťoval ako zásah do osobnostných práv každý, kto by

sa ocitol na sťažovateľovom mieste. Porušovateľ však dokazovanie týmto smerom neviedol

a v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa mimo nepreskúmateľného konštatovania

s uvedeným vôbec nevysporiadal.

Porušovateľ v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej odkazuje na použitie dvoch

kritérií pri posudzovaní náhrady nemajetkovej ujmy, a to závažnosť vzniknutej ujmy

a okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu.

K splneniu týchto kritérií náhrady nemajetkovej ujmy je potrebné uviesť, že práve

zverejnenie tak hrubo difamujúcich informácií o sťažovateľovi, z ktorých vyplýva, že ako

nebezpečná a viackrát súdne trestaná osoba si objednal vraždy viacerých osôb, sú tak

závažnými informáciami, že ich zverejnenie o ktorejkoľvek fyzickej osobe vie v každom

vyvolať pocit odsúdeniahodnosti jeho konania a automatického stranenia sa kontaktu

s takouto osobou. Vzniknutá ujma na cti a dôstojnosti dotknutej osoby je uverejnením

takýchto informácii mimoriadne závažná. Sťažovateľ zastáva názor, že spôsob zverejnenia

týchto difamujúcich informácii (masovokomunikačnými prostriedkami so širokým ohlasom

v laickej verejnosti v dvoch po sebe nasledujúcich vydaniach), rozsah ich zverejnenia, ako

aj uvedenie ďalších skutočností identifikujúcich sťažovateľa, je spôsobilé privodiť závažnú

ujmu každému, kto by sa ocitol na mieste sťažovateľa. Uvedené je podporené najmä tým, že

sťažovateľ v čase uverejnenia článkov nebol právoplatne odsúdený za žiaden trestný čin,

ktorého by sa článok dotýkal (pozn.: ani v súčasnosti nie je) a rovnako všetky

predchádzajúce tresty mal zahladené. Bolo preto povinnosťou autorky článku, odporcu,

všeobecných súdov, resp. kohokoľvek, hľadieť na sťažovateľa akoby nebol odsúdený.».

Ako zásadné nerešpektovanie sťažovateľovho súkromného života a zároveň

porušenie práva na spravodlivé súdne konanie pociťuje sťažovateľ «výrok porušovateľa

uvedený v závere odôvodnenia napadnutého rozsudku, podľa ktorého „sťažovateľ

nepreukázal, že by morálna satisfakcia vo forme ospravedlnenia bola nepostačujúca

z dôvodu, že by bola v značnej miere znížená jeho dôstojnosť alebo vážnosť v spoločnosti.

Takýto stav, by podľa názoru odvolacieho súdu mohol nastať iba za predpokladu, že by

žalobca pred neoprávneným zásahom do jeho osobnostných práv viedol život čestného

a bezúhonného človeka. Tento predpoklad naplnený nebol.“».

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ uvádza, že krajskému súdu v žiadnom prípade

neprináležalo hodnotiť česť a dôstojnosť jeho života, pričom „Dokazovanie na tieto

okolnosti všeobecnými súdmi ani nebolo žiadne vykonané! Úlohou porušovateľa bolo

posúdiť, či zverejnené články sú alebo nie sú spôsobilé zasiahnuť do sťažovateľových

osobnostných práv a či má nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Sťažovateľovi nie je

z odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé, na základe akých skutočností si porušovateľ

dovolil hodnotiť česť a bezúhonnosť sťažovateľa, a preto, akékoľvek úvahy porušovateľa

o jeho cti vníma sťažovateľ ako zásah do svojho súkromia, garanciu ktorého mu poskytuje

SR. Rovnako tak nie je zrejmé, na základe akých skutočností porušovateľ dospel

k názoru, že pred neoprávneným zásahom neviedol sťažovateľ život bezúhonného človeka.

Sťažovateľ opätovne, tak ako uviedol mnohokrát v konaní pred všeobecnými súdmi,

zdôrazňuje, že v čase uverejnenia predmetných článkov (t. j. v čase neoprávneného zásahu)

mal všetky predchádzajúce odsúdenia zahľadené. Zverejnenie akýchkoľvek pochybností

o bezúhonnosti sťažovateľa v napadnutom rozsudku porušovateľa preto sťažovateľ vníma

ako výrazný zásah do svojej osobnej cti a dôstojnosti a zároveň porušenie práva

na spravodlivý proces. Porušovateľovi v tomto smere neprináleží akokoľvek hodnotiť česť

a dôstojnosť sťažovateľa.“.

Pokiaľ ide o nepriznanie náhrady trov konania, sťažovateľ argumentuje tým, že mal

„takmer plný úspech v konaní pred oboma všeobecnými súdmi, za čo mu v zmysle príslušnej

judikatúry mala byť priznaná plná náhrada nákladov konania. Nepriznanie náhrady trov

konania, resp. ústavne neakceptovateľné odôvodnenie, resp. žiadne odôvodnenie

pre úspešného sťažovateľa hodnotí sťažovateľ ako neposkytnutie ochrany v konaní

pred všeobecnými súdmi, t.j. ako postup odporujúci právu na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovateľ ma za to, že k porušeniu práva na spravodlivý proces došlo aj tým, že mu neboli

priznané trovy konania, keďže bol v konaní o ochrane osobnosti o «základnom» návrhu

konania úspešný.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

jeho sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľa na ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej

povesti a ochranu mena podľa , práva na ochranu

dobrého mena a cti podľa čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a práva na spravodlivý súdny proces podľa

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 16. 04. 2012 v konaní vedenom pod sp. zn.: porušené

bolo.

Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie

v sume 5.000,- EUR (slovom: päťtisíc eur) do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) návrhy

vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky

upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Na základe citovaného článku a uvedených ustanovení zákona o ústavnom

súde ústavný súd preskúmal v prvom rade svoju právomoc na konanie a rozhodovanie

o predmetnej sťažnosti.

Sťažnosť smeruje proti výroku rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený výrok

rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bola žaloba sťažovateľa vo vzťahu k požadovanej

náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch zamietnutá; sťažnosť zároveň smeruje aj

proti výroku o náhrade trov konania.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza, že podľa právneho záveru odvolacieho

súdu nedostatočnosť morálnej satisfakcie vo forme ospravedlnenia by bola preukázaná len

vtedy, ak by sťažovateľ (žalobca) pred neoprávneným zásahom do jeho osobnostných práv

viedol život čestného a bezúhonného človeka; tento predpoklad podľa odvolacieho súdu

naplnený nebol.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že odvolaciemu súdu v žiadnom prípade neprináležalo

hodnotiť česť a dôstojnosť jeho života. Podľa neho žiadne dokazovanie vo vzťahu k týmto

okolnostiam nebolo všeobecnými súdmi vykonané.

Porovnaním obsahu odôvodnení okresného súdu a krajského súdu ako odvolacieho

súdu vo veci sťažovateľa ústavný súd zistil, že odvolací súd skutočne odôvodnil nepriznanie

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch tým, že potrebná miera značného zníženia

dôstojnosti sťažovateľa (žalobcu) alebo jeho vážnosti v spoločnosti nebola preukázaná.

Taký stav by podľa odvolacieho súdu nastal iba vtedy, ak by sťažovateľ (žalobca)

pred neoprávneným zásahom do jeho osobnostných práv viedol život čestného

a bezúhonného človeka; tento predpoklad podľa názoru krajského súdu však naplnený

nebol.

Odvolací súd sa síce stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého

stupňa, ale kým sa okresný súd opieral o výpovede svedkov a bližšie neurčené listinné

dôkazy a vyvodil z nich neunesenie dôkazného bremena, tak krajský súd ako odvolací súd

v jeho potvrdzujúcom rozsudku poukazuje po stotožnení sa s odôvodnením rozsudku súdu

prvého stupňa na viaceré skutkové okolnosti, o ktoré sa okresný súd neopieral. Konkrétne

ide o poukázanie na:

- veľkú mieru pričinenia sťažovateľa o záujem verejnosti o jeho osobu,

- značný podiel na činnosti žalovaného vydavateľstva, ktoré vyústilo do zásahu

do jeho osobnostných práv,

- to, že sťažovateľ nebol právoplatne odsúdený za objednávku vrážd, nemôže samo

osebe odôvodniť priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, a napokon

- to, že taký nárok by vznikol len v prípade, ak by sťažovateľ pred neoprávneným

zásahom do jeho osobnostných práv viedol život čestného a bezúhonného človeka.

Z týchto skutkových okolností je najzávažnejšou časťou odôvodnenia rozsudku

odvolacieho súdu konštatovanie, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch by

vznikol len v prípade, ak by sťažovateľ pred neoprávneným zásahom do jeho osobnostných

práv viedol život čestného a bezúhonného človeka.

Vo vzťahu k tejto skutkovej okolnosti však ani jeden z na rozhodovaní vo veci

sťažovateľa zúčastnených súdov nevykonal žiadne dokazovanie, tak ako to napokon tvrdí

aj samotný sťažovateľ.

Dokazovanie bolo vykonané iba vo vzťahu k zamietnutiu časti žaloby, v ktorej sa

sťažovateľ domáhal morálneho zadosťučinenia aj v vzťahu k jeho hodnoteniu autorkou

článku ako „recidivistu, kriminálnika“ a podobne. Okresný súd zamietnutie tejto časti

žaloby odôvodnil tým, že išlo o oprávnenú kritiku, ktorá medziiným vychádzala aj

z odsúdení sťažovateľa i za násilnú trestnú činnosť, a to aj po roku 1989, hoci sťažovateľ

tvrdil, že k jeho odsúdeniu po tomto roku už nedošlo, opak vyplynul z odpisu registra

trestov. Podľa okresného súdu „označenie nebezpečný recidivista v danom prípade je

potrebné posudzovať v širšom slova zmysle a nie len z hľadiska trestnoprávneho“.

Tieto skutkové závery však ani jeden zo súdov nepoužil na odôvodnenie nepriznania

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu, že sťažovateľ podľa nich

pred neoprávneným zásahom do jeho osobnostných práv neviedol život čestného

a bezúhonného človeka.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu v prvom rade vyplýva, že ak sa fyzická

osoba alebo právnická osoba priamo obrátila na ústavný súd so sťažnosťou, v ktorej tvrdí

také porušenie jej procesných oprávnení, ktoré napĺňajú prípustnosť dovolania podľa § 237

písm. f) (ďalej aj „OSP“), bez toho, aby podala dovolanie,

potom nevyčerpala podľa a všetky

účastníkovi dostupné a účinné prostriedky nápravy v konaní pred všeobecnými súdmi a jej

sťažnosť treba odmietnuť pre nedostatok právomoci ().

Sťažovateľ jednoznačne v sťažnosti tvrdí, že pokiaľ ide o záver odvolacieho súdu,

podľa ktorého nedostatočnosť morálnej satisfakcie vo forme ospravedlnenia by bola

preukázaná len vtedy, ak by pred neoprávneným zásahom do jeho osobnostných práv viedol

život čestného a bezúhonného človeka, pričom tento predpoklad podľa odvolacieho súdu

naplnený nebol, tak vo vzťahu k uvedenému záveru nebolo vykonané žiadne dokazovanie.

Okrem toho tento záver bol použitý len odvolacím súdom. Sťažovateľovi preto nie je

z napadnutého rozsudku zrejmé, na základe akých skutočností si krajský súd dovolil

hodnotiť jeho česť a bezúhonnosť, a preto akékoľvek úvahy o jeho cti vníma ako zásah

do svojho súkromia, ktorého garanciu mu poskytuje . Z toho vyplýva, že sťažovateľ

ani nemal možnosť sa k takému záveru vyjadriť, navrhnúť vykonanie dokazovania

a hodnotiť jeho výsledky vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Zo stabilnej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že sťažovateľovi bola

druhostupňovým súdom odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle

v prípade, keď druhostupňový súd rozhodol na základe dôvodov odlišných od dôvodov,

na základe ktorých rozhodol prvostupňový okresný súd, a sťažovateľ sa teda po prvýkrát

mal možnosť o týchto dôvodoch dozvedieť až z rozhodnutia druhostupňového súdu

bez toho, aby mu predtým bola poskytnutá možnosť vyjadriť sa k nim, a súčasne tak

všeobecné súdy nemali možnosť posúdiť, resp. vysporiadať sa s jeho argumentmi (napr.

).

Z tvrdení sťažovateľa, rozsudkov okresného súdu a krajského súdu ako odvolacieho

súdu a citovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ bol povinný predtým,

ako sa obrátil so sťažnosťou na ústavný súd, podať dovolanie pre odňatie možnosti konať

pred súdom v zmysle proti tým výrokom rozsudku odvolacieho súdu,

ktoré napadá svojou sťažnosťou podľa .

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ústavný súd považuje dovolanie za účinný

právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd v občianskoprávnom konaní

(napr. , , ), a to najmä ak postupom súdu mala byť

účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom (m. m. , ,

).

Ústavný súd uvádza, že zmyslom a účelom princípu subsidiarity zakotveného

v je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže

byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im

zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú (,

). Podľa princípu subsidiarity obsiahnutého v a v zmysle

musia byť pred podaním sťažnosti vyčerpané všetky

procesné prostriedky, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv priznáva, inak je

sťažnosť neprípustná. Zmysel tejto právnej úpravy nie je iba v tom, aby bola vec posúdená

tým orgánom, ktorý je na posúdenie danej veci príslušný, ale aj v tom, aby prípadné

nedostatky mohli byť predmetom posúdenia v opravnom konaní pred súdmi a odstránené

spôsobom predpokladaným zákonom.

Ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých

sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom vlastnými,

dovolenými a ustanovenými procesnými úkonmi (podobne

napr. , , ) vrátane dovolania.

ani () nepripúšťajú, aby si účastník

konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušení základných práv a slobôd, naopak,

jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných

a účinných prostriedkov nápravy.

Na základe podaného dovolania mohlo podľa názoru ústavného súdu dôjsť

k naplneniu účelu sledovaného sťažovateľom v konaní o sťažnosti, a to predovšetkým

k zrušeniu rozhodnutia krajského súdu č. k. -626 zo 16. apríla 2012. Tento

záver potvrdzuje aj , ktorý umožňuje dovolaciemu súdu zrušiť rozhodnutie

odvolacieho súdu a vrátiť mu vec na ďalšie konanie. V rozsahu svojho preskúmavacieho

oprávnenia sa dovolací súd v podstate musel vyrovnať s rovnakými argumentmi, ako

sťažovateľ uvádza v konaní pred ústavným súdom.

Keďže sťažovateľ tento mimoriadny opravný prostriedok nevyužil, ústavnému súdu,

ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich

do právomoci iných orgánov verejnej moci, nevznikla v tomto konaní právomoc

na prerokovanie a rozhodnutie o jeho sťažnosti, a preto bolo potrebné túto sťažnosť

odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu ( a

a ).

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá a rozhodovanie o zrušení

napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ako aj o priznaní úhrady trov konania je

podmienené vyslovením porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá

veta ), ústavný súd o sťažnosti v tejto časti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2014