Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)II. ÚS 233/2010
PDF · 151.34 KB
No categories available
II. ÚS 233/2010
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. mája 2010
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. J. K., T., zastúpeného Advokátskou kanceláriou P.,
s. r. o., T., v mene ktorej koná advokát JUDr. Ing. P. P., vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
ako aj základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co 160/2009 z 13. októbra
2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. J. K. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra
2009 doručená sťažnosť Mgr. J. K., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj základného práva vlastniť majetok
zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Co 160/2009 z 13. októbra
2009.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou 16. októbra 2006 sa
sťažovateľ na Okresnom súde Brezno (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 5 C 217/06 (sťažovateľ v sťažnosti nesprávne uvádza konanie okresného súdu sp. zn.
5 C 254/04, ktoré však bolo podľa zistenia ústavného súdu konaním v inej veci, a to vo veci
zaplatenia sumy 3 044 538 Sk s príslušenstvom, pozn.) domáhal určenia neúčinnosti
kúpnopredajnej zmluvy podľa § 42a a § 42b Občianskeho zákonníka (odporovateľné právne
úkony) uzavretej medzi dlžníkom sťažovateľa ako predávajúcim a žalovaným ako
kupujúcim. Táto zmluva mala byť podľa sťažovateľa uzatvorená s úmyslom zmenšiť
dlžníkov majetok tak, aby sťažovateľova pohľadávka voči dlžníkovi bola nevymožiteľná,
t. j. zmluva bola uzavretá s úmyslom poškodiť sťažovateľa. Okresný súd rozsudkom
z 5. júna 2009 žalobu sťažovateľa zamietol z dôvodu, že nebolo preukázané, že by dlžník
sťažovateľa konal s úmyslom poškodiť ho. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd
v konaní bez nariadenia pojednávania rozsudkom sp. zn. 14 Co 160/09 z 13. októbra 2009
rozsudok okresného súdu potvrdil, avšak z iných dôvodov, než na základe akých rozhodol
okresný súd. Podľa názoru krajského súdu bola totiž žaloba sťažovateľa podaná oneskorene,
pričom trojročnú lehotu podľa § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka na podanie žaloby
krajský súd počítal nie od povolenia vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v prospech
kupujúceho na základe tejto zmluvy, ale túto lehotu počítal od dátumu uzatvorenia kúpnej
zmluvy.
Podľa názoru sťažovateľa je rozhodnutie krajského súdu založené na nesprávnom
právnom posúdení veci, pričom navyše sa závery krajského súdu vyslovené v konaní bez
pojednávania odlišujú od záverov okresného súdu konajúceho v danej veci v prvom stupni.
Sťažovateľ svoj názor v sťažnosti odôvodnil takto:
„V tejto súvislosti dodávam, že i samotný prvostupňový súd v predmetnej veci
považoval žalobu za podanú včas, v zákonné 3-ročnej hmotnoprávnej lehote. Rovnako tak
Najvyšší súd ČR dospel vo svojom judikáte č. 41/2001 k záveru, že lehota na podanie
odporovacej žaloby vo vzťahu k právnemu úkonu o prevode nehnuteľnosti začína plynú
dňom nasledujúcom po dni, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie príslušného orgánu
o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.
Som toho názoru, že zákonným, ako aj ústavne konformným výkladom ustanovenia
§ 42 ods. 2 Občianskeho zákonníka možno dospieť k záveru, že 3-ročná hmotnoprávna
lehota na podanie odporovacej žaloby začína plynúť od okamihu, kedy došlo k zmenšeniu
majetkovej podstaty dlžníka na úkor veriteľa, teda od okamihu, kedy de jure odišli z majetku
dlžníka majetkové hodnoty, ktoré mohli byť použité na uspokojenie vymáhateľnej
pohľadávky veriteľa. Takýmto okamihom je nepochybne okamih, kedy dlžník prišiel o
vlastnícke právo k veci, čo je v prípade nehnuteľnosti okamih právoplatného vkladu
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na nadobúdateľa. Z tohto aspektu považujem za
nesprávny názor súdu, ktorý považuje za právne relevantný pre začiatok plynutia lehoty
okamih vzniku obligačno-právneho záväzku, a nie jeho vecno-právny následok, hoci práve
týmto okamihom dochádza k možnému ukráteniu uspokojenia pohľadávky veriteľa. Zo
samotného uzavretia resp. vzniku zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
vyplýva pre prevádzajúceho (dlžníka) len záväzok previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti
na kupujúceho, k čomu však vôbec nemusí dôjsť a v takomto prípade podanie samotnej
odporovacej žaloby by nemalo ani právne opodstatnenie. Domnievam sa, že úmyslom
zákonodarcu, najmä vychádzajúc z účelu ustanovení upravujúcich odporovateľnosť
právneho úkonu, nebolo posudzovať resp. upraviť začiatok plynutia predmetnej prekluzívnej
lehoty tak, ako to urobil vo svojom posúdení a rozhodnutí Krajský súd Banská Bystrica.
Dodávam, že ak nedôjde k zápisu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, veriteľ
nielenže nemôže tvrdiť, že bol ukrátený na uspokojení svojej pohľadávky, ale ani sa nemá
ako dozvedieť, že ho dlžník svojimi úkonmi ukracuje, keďže o zmene vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti sa môže dozvedieť len z katastra nehnuteľností, nakoľko samotný dlžník ako
prevádzajúci a nadobúdateľ nehnuteľnosti nemajú v takýchto prípadoch záujem informovať
veriteľa o tomto scudzovacom úkone. I tieto skutočnosti zvýrazňujú nelogickosť
a nesprávnosť prístupu uvedeného súdu k otázke začiatku plynutia spomenutej prekluzívnej
lehoty. ...
Nakoľko predmetné rozhodnutie Krajského sud Banská Bystrica nebolo týmto súdom
presvedčivo odôvodnené a vyložené, tvrdím, že súd rozhodol celkom formalisticky,
svojvoľne a arbitrárne. Výrok jeho rozhodnutia sa nezakladá na rozumnej argumentácii,
nemá rozumnú oporu v platnej právnej úprave a neposkytuje rozumné vysvetlenie.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na
ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo navrhovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v
spojení s právom na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co/160/2009.
Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp zn. 14 Co/160/2009 zo dňa 13. 10.
2009 sa zrušuje v celom rozsahu a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Krajský súd Banská Bystrica je povinný nahradiť navrhovateľovi trovy právneho
zastúpenia vo výške 292,38 EUR a to v lehote 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho
právneho zástupcu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako
aj práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 14 Co 160/2009 z 13. októbra 2009.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Inými slovami, ak na ochranu označených práv je sťažovateľ podľa osobitných
právnych predpisov oprávnený využiť iné opravné prostriedky, ktoré pred podaním
sťažnosti ústavnému súdu nevyčerpal, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom
prerokovaní odmietne pre neprípustnosť.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či na ochranu tých
práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, t. j. práva na spravodlivé konanie, ako aj práva
na ochranu vlastníctva, mal sťažovateľ k dispozícii iné dostupné opravné prostriedky
predstavujúce účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.
Vzhľadom na to, že zo sťažnosti, ako aj z rozsudku krajského súdu sp. zn.
14 Co 160/2009 z 13. októbra 2009 vyplýva, že krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľa na
podklade dôvodov odlišných od dôvodov, na základe ktorých rozhodol okresný súd, možno
vyvodiť, že argumenty sťažovateľa uvádzané v sťažnosti podanej ústavnému súdu proti
označenému rozhodnutiu krajského súdu sťažovateľ namieta po prvýkrát v konaní pred
ústavným súdom, pretože v konaní pred všeobecnými súdmi ich nemal možnosť uplatniť,
keďže smerujú proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu, o ktorých sa mohol sťažovateľ
prvýkrát dozvedieť až z tohto rozhodnutia. Keďže sťažovateľ sa k úvahám, resp. k dôvodom
rozhodnutia krajského súdu nemal možnosť vyjadriť v konaní pred všeobecnými súdmi,
pretože krajský súd vec sťažovateľa prerokoval bez nariadenia pojednávania, všeobecné
súdy teda nemali možnosť posúdiť, resp. vysporiadať sa s jeho argumentmi, sťažovateľovi
sa týmto postupom krajského súdu v podstate odňala možnosť konať pred súdom, t. j.
odňala sa mu možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, na ktorých krajský súd
založil svoje rozhodnutie a ktoré boli v rozpore so skutočnosťami, z ktorých pri svojom
rozhodnutí vychádzal prvostupňový súd.
Z uvedených dôvodov sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania postupu
krajského súdu využitím mimoriadneho opravného prostriedku, a to dovolania z dôvodu
uvedeného v § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom).
V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ústavný súd považuje dovolanie za účinný
právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd v občianskoprávnom konaní (napr.
I. ÚS 1/00, II. ÚS 31/00, I. ÚS 209/05), preto ho nemožno nahradiť rozhodnutím o sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Na základe podaného dovolania mohlo dôjsť k naplneniu účelu sledovaného
sťažovateľom v konaní o sťažnosti, a to predovšetkým k zrušeniu rozhodnutia krajského
súdu sp. zn. 14 Co 160/2009 z 13. októbra 2009. Tento záver potvrdzuje aj § 243b
Občianskeho súdneho poriadku, ktorý umožňuje dovolaciemu súdu zrušiť rozhodnutie
odvolacieho súdu a vrátiť mu vec na ďalšie konanie. V rozsahu svojho preskúmavacieho
oprávnenia sa dovolací súd v podstate musí vyrovnať s rovnakými argumentmi, ako
sťažovateľ uvádza v konaní pred ústavným súdom.
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci iných orgánov verejnej moci, ústavný súd sťažnosť
sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2
Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie
o zrušení napádaného rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní trov
konania je podmienené vyslovením porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127
ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tejto časti sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. mája 2010