Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 38 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (43)I. ÚS 1/00
PDF · 89.9 KB
No categories available
I. ÚS 1/00
-1
Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu
5. januára 2000 predbežne prerokoval podnet ,
, vo veci porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Prievidzi vo veci sp.
zn. 9 C 185/93 a takto
rozhodol:
Podnet o d m i e t a pre nepríslušnosť na prerokovanie
veci.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR") bolo
4. novembra 1999 doručené podanie (ďalej len „navrhovateľ“),
, označené ako „Porušenie ústavného práva na právnu
a súdnu ochranu - návrh na konanie“ s prílohami. Z jeho obsahu o. i. vyplynulo, že
navrhovateľ sa v konaní o podnete pred Ústavným súdom SR podľa čl. 130 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“) domáhal vyslovenia „porušenia
môjho ústavného a zákonného práva na súdnu a právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3
Ústavy SR zo strany štátneho orgánu - Okresného súdu v Prievidzi“. Z obsahu podania
tiež vyplynulo, že navrhovateľ sa v septembri 1993 obrátil na Okresný súd v Prievidzi so
žalobou o „určenie správnej výšky mzdového vyrovnania“ so svojím bývalým
zamestnávateľom podľa vyhlášky Federálneho ministerstva práce a sociálnych vecí
č. 195/1989 Zb. o zabezpečení pracovníkov pri organizačných zmenách a občanov pred
nástupom do zamestnania (sp. zn. 9 C 185/93). Nakoľko navrhovateľ bol toho názoru, že
žalovaný mzdový nárok voči bývalej zamestnávateľskej organizácii predstavuje z jej
strany plnenie záväzku z kolektívnej zmluvy, podľa § 4 ods. 1 písm. f) zákona č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v platnom znení malo byť súdne konanie o ňom
oslobodené od súdneho poplatku. Okresný súd v Prievidzi však žiadosti navrhovateľa o
oslobodenie od súdneho poplatku z tohto dôvodu nevyhovel, po jeho neuhradení
konanie o ňom zastavil a aj po podaní odvolania proti takémuto uzneseniu Okresného
súdu v Prievidzi ho Krajský súd v Banskej Bystrici následne potvrdil. V postupe
Okresného súdu v Prievidzi, ktorý vo veci navrhovateľa sp. zn. 9 C 185/93 uznesením
konanie zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku, videl navrhovateľ porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, „pretože predmet
sporu bol obsiahnutý v kolektívnej zmluve, a preto malo byť konanie od poplatkov
oslobodené“.
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 130 ods. 3
Ústavy SR oprávnený konať o podnetoch, ktorými fyzické alebo právnické osoby
namietajú porušenie svojich práv. Z konania o podnetoch nie je možné vylúčiť ani
postup všeobecných súdov Slovenskej republiky, pokiaľ v jeho dôsledku došlo k
porušeniu niektorého zo základných práv alebo slobôd fyzickej alebo právnickej osoby
ako účastníka súdneho konania (čl. 46 až 50 Ústavy SR) a pokiaľ tomuto základnému
právu alebo slobode žiadny orgán Slovenskej republiky neposkytuje právnu ochranu
využitím účinného právneho prostriedku nápravy dostupného navrhovateľovi. Pri
predbežnom prerokovaní každého podnetu Ústavný súd SR skúma jeho zákonom
predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o
Ústavnom súde SR“), ako aj ďalšie dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2
citovaného zákona. Medzi tie podmienky konania, ktoré Ústavný súd SR skúma pri
predbežnom prerokovaní každého podnetu, patrí aj príslušnosť na jeho prerokovanie a
rozhodnutie, nakoľko podľa svojej stabilizovanej judikatúry na konanie a rozhodovanie
o porušení základných práv fyzickej alebo právnickej osoby je oprávnený len vtedy, ak
im ochranu neposkytujú všeobecné súdy alebo iné orgány.
Ústavný súd SR pri predbežnom prerokovaní podnetu
preto zisťoval, či ochranu tomu základnému právu, porušenie ktorého namietal (t. j.
právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR), neposkytujú všeobecné súdy na
základe opravných prostriedkov dostupných navrhovateľovi predstavujúcich účinné
právne prostriedky nápravy namietaného porušenia základného práva alebo slobody. Z
obsahu podnetu Ústavný súd SR zistil, že hoci navrhovateľ na ochranu svojho práva
využil odvolanie proti uzneseniu prvostupňového súdu o zastavení konania podľa § 201
Občianskeho súdneho poriadku, nevyužil však dovolanie ako mimoriadny opravný
prostriedok podľa § 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.
Dovolanie z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f ) Občianskeho súdneho poriadku
(postupom súdu odňatie možnosti účastníkovi konania konať pred súdom) bolo v
prípade navrhovateľa prípustné a v súlade s § 243b ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku ho možno považovať za účinný právny prostriedok nápravy namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Ústavný súd SR zobral v
tejto súvislosti do úvahy aj judikatúru všeobecných súdov, podľa ktorej: „Ak okresný a
krajský súd zastavili konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku, hoci pre takýto záver
neboli dané dôvody, zabránili tým žalobcovi, aby jeho žalobný návrh bol posudzovaný
meritórne, čím bol zároveň naplnený tvrdený dovolávací dôvod podľa ust. § 237 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku“, takže „zastavenie konania pre nezaplatenie súdneho
poplatku podľa § 10 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb., hoci pre tento postup nebol zákonný
dôvod, je odňatím možnosti účastníkovi konať pred súdom podľa § 237 Občianskeho
súdneho poriadku“, t. j. „... domáhať sa ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo
porušené u prvostupňového súdu na súde vyššieho stupňa, a to na základe riadneho
opravného prostriedku“ (Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky 5-
6/1997, č. 50).
Pri predbežnom prerokovaní podnetu navrhovateľa preto Ústavný súd SR
skonštatoval, že navrhovateľ mal k dispozícii účinný opravný prostriedok nápravy
označeného základného práva, ktorý mu bol prístupný v systéme všeobecného
súdnictva, a to dovolanie podľa § 236 Občianskeho súdneho poriadku. Keďže Ústavný
súd SR je o namietanom porušení základného práva alebo slobody navrhovateľa v
konaní o podnete oprávnený konať len vtedy, ak ochranu tomuto právu neposkytuje iný
orgán a keďže v tomto prípade mal navrhovateľ k dispozícii účinný právny prostriedok
nápravy ním namietaného porušenia základného práva na právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy SR, podľa § 25 ods. 2 zákona o konaní pred Ústavným súdom SR bolo
neba jeho podnet odmietnuť pre nepríslušnosť Ústavného sudu SR.
Vzhľadom na túto skutočnosť bolo už bez právneho významu zaoberať sa aj
namietaným porušením čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, tak ako to požadoval navrhovateľ
vo svojom podnete.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. januára 2000