Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 308/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. septembra 2018

predbežne prerokoval sťažnosť a

, zastúpených advokátom JUDr. Mgr. Štefanom Buchom, Námestie

M. R. Štefánika 1, Žilina, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v a 2 , práva na spravodlivý

súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného

v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Žiline sp. zn. z 30. decembra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 30. apríla 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

6. augusta 2018 doručená sťažnosť a (ďalej len „sťažovatelia“)

vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 a 2 (ďalej len „“) a práva na spravodlivý súdny

proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len ,,krajský súd“) sp. zn.

z 30. decembra 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn. z 30. apríla 2018

(ďalej len „uznesenie dovolacieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa žalobou podanou v zmysle

(ďalej len „OSP“) a doručenou Okresnému

súdu Žilina 14. mája 2013 domáhali proti žalovaným a

určenia vlastníckeho práva k rodinnému domu a k zastavaným plochám

a nádvoriam. Krajský súd uznesením sp. zn. z 30. decembra 2014 zmenil

uznesenie Okresného súdu Žilina č. k. -106 z 27. augusta 2014 tak, že návrh

sťažovateľky (ako žalobkyne 2) na prerušenie konania zamietol. Uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 30. apríla 2018 bolo dovolanie sťažovateľov smerujúce proti

uzneseniu krajského súdu odmietnuté, pretože jeho prípustnosť bola v zmysle § 239 ods. 3

vylúčená a vady zmätočnosti v zmysle až g) dovolací súd

nezistil.

3. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sa sťažovatelia snažili namietať arbitrárnosť

a ústavnú neudržateľnosť záverov krajského súdu i najvyššieho súdu, spochybňujúc

skutkové a právne závery vyslovené v ich odôvodneniach. V kontexte toho v sťažnosti

uvádzajú:

«Máme za to, že Krajský súd v Žiline nesprávne rozhodol keď zmenil uznesenie

Okresného súdu Žilina zo dňa 27.8.2014, sp. zn. -106 a tým porušil naše

ústavné a základné ľudské práva... V prvom rade poukazujem na to, že výrok Uznesenia

Krajského súdu v Žiline zo dňa 30.12.2014, sp. zn.: ... nie je správny,

pretože odvolací súd nerozhodol o návrhu na prerušenie konania žalobcu v 1/ rade, pretože

aj on podanie: „Návrh žalobcov na prerušenie konania“ zo dňa 13.05.2014... podpísal

a z obsahu podania jednoznačne vyplýva, že ho podali obaja žalobcovia... o uvedenom

návrhu žalobcu v 1/ rade na prerušenie konania nerozhodol ani Okresný súd Žilina, preto

považujem uznesenia súdov oboch stupňov za zmätočné... názor krajského súdu nie je

správny... Máme zato, že pokiaľ sa v trestnom konaní preukáže obvineným, že náš rodinný

dom súpisné číslo s príslušnými pozemkami odkúpili od nás tak, že sa dopustili zločinu

podvodu podľa , , , , a budú zaň

aj právoplatne odsúdení, potom bude mať Okresný súd Žilina pri rozhodovaní o našej

žalobe oveľa ľahšie rozhodovanie a nemusí robiť rozsiahle dokazovanie, pričom

poukazujeme na hospodárnosť konania. Okrem toho poukazujeme na to, že obvinené osoby

zo zločinu podvodu ako je a my ich nemôžeme v civilnom

konaní žalovať, pretože nie sú pasívne legitimovaní a pokiaľ by sme ich žalovali vznikli by

nám zbytočné trovy konania. Ďalej poukazujeme na to, že v civilnom dokazovaní je dôkazné

bremeno na nás, ale v trestnom konaní je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní

preukázať obžalovaným, že skutok spáchali a majú k tomu rôzne prostriedky, ktoré im

umožňuje , čo my nemáme...

Sme presvedčení o tom, že v uvedenom trestnom konaní vyjdú najavo nové

skutočnosti a dôkazy, ktoré v civilnom konaní nemáme možnosť získať, preto sme toho

názoru, že v predmetnom konaní sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre toto

rozhodnutie. Pričom poukazujeme na to, že v danom prípade sa zrejme jedná o zločineckú

skupinu, ktorá nás pripravila o náš rodinný dom s jeho príslušenstvom. Tým, že sa Krajský

súd v Žiline v predmetnom uznesení vôbec nezaoberal a nevysporiadal s mojimi

argumentmi, ktoré som uviedla v mojom vyjadrení, alebo sa len o nich okrajovo zmienil,

preto ho v súlade s platnou judikatúrou považujem za rozhodnutie, ktoré je zmätočné

a nepreskúmateľné...

Sme presvedčení o tom, že Najvyšší súd Slovenskej republiky... nesprávne odmietol

naše dovolanie... V danom prípade došlo k procesnej vade podľa § 237 ods. 1, písm. f/

pretože účastníkovi konania sa postupom súdov v oboch stupňoch

odňala možnosť konať pred súdom a to tým, že i napriek tomu, že aj on podal návrh

na prerušenie konania. Krajský súd v Žiline v uznesení zo dňa 30.12.2014, sp. zn.

o jeho návrhu nerozhodol. Rozhodol iba o návrhu jeho manželky

a to isté urobil aj okresný súd. Nemožno súhlasiť s právnym názorom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky... ktorý znie: „Uvedené pochybenia oboch nižších súdov

predstavujú tzv. inú zrejmú nesprávnosť, ktorú možno kedykoľvek aj bez návrhu opraviť

postupom podľa v spojení s “ ... Máme za to, že dovolanie je tiež

prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu podľa § 239 ods. 1, ak „a) odvolací súd zmenil

uznesenie súdu prvého stupňa.“ ... Vieme, že Ústavný súd Slovenskej republiky nie je

povinný skúmať právny názor obecných súdov...»

4. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

nálezom takto rozhodol:

«1. Základné právo sťažovateľov... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, ods. 2

, právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom a uznesením Krajského

súdu v Žiline zo dňa 30.12.2014, sp. zn. porušené boli.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa

30.12.2014, sp. zn. zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Základné právo sťažovateľov... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, ods. 2,

, právo na spravodlivé súdne konanie podľa , právo

na činný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.04.2018,

sp. zn.: -157 porušené boli.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 30.04.2018, sp. zn. -157 zrušuje.

5. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľom... priznáva finančné

zadosťučinenie..., ktoré je im povinný uhradiť na ich účet Najvyšší súd Slovenskej republiky

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľom... priznáva finančné

zadosťučinenie..., ktoré je im povinný uhradiť na ich účet Krajský súd v Žiline do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

7. Sťažovateľom... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd

Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet JUDr. Mgr. Štefana Buchu... a to do troch dní

od právoplatnosti nálezu.»

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Ústavný súd ešte pred vyslovením svojich záverov k napadnutým uzneseniam

krajského súdu a najvyššieho súdu považuje za žiaduce poukázať na skutočnosť,

že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

9. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v

presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých

formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania ( ,

a ).

10. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a práva

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.

11. Z princípu subsidiarity vo vzťahu ústavného súdu ku všeobecným súdom

v zmysle a tiež vyplýva, že v prípade

konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv

a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne

v konaní pred ústavným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo

slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Konštatovanie o existencii právomoci ústavného súdu zásadne predpokladá to,

že sťažovateľ vyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon

na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je

podľa osobitných predpisov oprávnený.

12. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú v občianskoprávnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ). Zásada subsidiarity

reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci

všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané

().

13. Podstatou sťažnosti sú námietky sťažovateľov tkvejúce v tvrdeniach, že krajský

súd porušil základné práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa a 2 ,

právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 a právo na účinný prostriedok nápravy

podľa čl. 13 dohovoru tým, že dosiaľ nebolo rozhodnuté o sťažovateľovom návrhu

na prerušenie súdneho konania a na ďalšie argumenty sťažovateľov, ktoré boli potrebné

pre rozhodnutie, a v tejto súvislosti im neposkytol špecifickú odpoveď, v dôsledku toho

sťažovatelia považujú napadnuté rozhodnutie krajského súdu za zmätočné, arbitrárne

i nepreskúmateľné.

14. V rozsahu nosných dôvodov podanej sťažnosti (pozri bod 3 a 13) ústavný súd

konštatuje, že tieto v zásade zodpovedajú dôvodom dovolania (ako mimoriadneho

opravného prostriedku) podľa („dovolanie je prípustné proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom“), čo konštatujú v sťažnosti aj samotní sťažovatelia.

15. Ústavný súd konštatuje, že podľa svojej doterajšej judikatúry sa dovolanie

ako mimoriadny opravný prostriedok v zmysle ustanovení § 236 a nasl. Občianskeho

súdneho poriadku a od 1. júla 2016, keď nadobudol účinnosť ,

v zmysle ustanovenia § 419 a nasl. považuje za účinný právny prostriedok ochrany

základných práv a slobôd v občianskoprávnom konaní (napr. , ,

), preto ho nemožno nahradiť rozhodnutím ústavného súdu o sťažnosti

podľa .

16. Vzhľadom na princíp subsidiarity [„ak... nerozhoduje iný súd“], ktorý vyplýva

z citovaného , môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu

právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická

osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi

orgánmi Slovenskej republiky.

17. Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo

slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd sťažnosť

už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2

).

18. Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu je subsidiárna. Z tohto

dôvodu nemá ústavný súd právomoc vo veci rozhodovať v prípadoch, keď na preskúmanie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktorým malo dôjsť k porušeniu základných práv,

je príslušný všeobecný súd vyššieho stupňa.

19. Sťažovatelia mali právo podať proti napadnutému uzneseniu krajského súdu

dovolanie (čo aj využili), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd

ako súd dovolací (čo sa aj stalo). Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o dovolaní

sťažovateľov [ ] vylučuje právomoc ústavného súdu. V danom prípade

postup krajského súdu preskúmal najvyšší súd ako súd dovolací, ústavný súd vychádzajúc

zo svojho postavenia ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ),

ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov (, ), sťažnosť sťažovateľov v časti

smerujúcej proti napadnutému uzneseniu krajského súdu po jej predbežnom prerokovaní

odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

20. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru uznesením dovolacieho súdu

sp. zn.

21. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, , , , ).

22. Podstatou sťažnosti sú námietky sťažovateľov, že najvyšší súd porušil

základné práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2

, právo na spravodlivý súdny proces podľa a právo na účinný prostriedok

nápravy podľa čl. 13 dohovoru tým, že nesprávne odmietol ich dovolanie v dôsledku

existencie vady konania v zmysle spočívajúcej v tom,

že sťažovateľovi sa postupom súdu odňala možnosť konania pred súdom, pokiaľ súdy

dosiaľ nerozhodli o jeho návrhu na prerušenie konania z 13. mája 2014, ktorý mal byť

podaný spoločne, teda aj sťažovateľkou. Podľa právneho názoru sťažovateľov prípustnosť

ich dovolania je založená aj zmenou rozhodnutia súdu prvej inštancie, ku ktorej pristúpil

krajský súd [ ].

23. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 vzťahujúceho sa na tento prípad

bolo dovolaním možné napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy,

ak to zákon pripúšťal ( ). Dovolanie sťažovateľov síce smeruje proti

uzneseniu odvolacieho súdu, ktoré má znaky tých uznesení uvedených v

[t. j. ktoré sú založené na diformite (rozdielnosti) výrokov súdu prvej inštancie a odvolacím

súdom] avšak zároveň tých, ktoré sú v ustanovení taxatívne uvedené

ako rozhodnutia, proti ktorým je možnosť podať dovolanie zákonom výslovne vylúčená.

Konštantná judikatúra dovolacieho súdu (napr. R 27/2014, , )

vychádza z názoru, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré spĺňa znaky rozhodnutia

podľa a zároveň ide o niektoré z rozhodnutí, proti ktorým zákon

vylučuje možnosť podať dovolanie v zmysle , je dovolanie vzhľadom

na už uvedené prípustné a zároveň dôvodne, len ak v konaní došlo k procesnej vade

uvedenej v . V tomto prípade je síce sťažovateľmi dovolaním napadnuté

zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, prípustnosť proti nemu smerujúceho dovolania

( ) je však vylúčená ex lege – . Ustanovenia

a 2 totiž neplatia, ak dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu o prerušení

konania a o zamietnutí návrhu na prerušenie konania ( ). V takom prípade

dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu nepreskúmava z dôvodov uvedených v § 241

ods. 2 písm. b) a c) (iné vady konania a nesprávne právne posúdenie veci),

ale len v zmysle . Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného

ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád

vymenovaných v , možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je

inak dovolanie neprípustné (napr. R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho

súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).

24. K námietke o odňatí možnosti sťažovateľa konať pred súdom dovolací súd

uviedol:

«Námietku žalobcov, že nižšie súdy opomenuli rozhodnúť o návrhu žalobcu 1/

na prerušenie konania, považuje dovolací súd za neopodstatnenú. S názorom žalobcov sa

možno stotožniť len v tom, že zjavne išlo o ich spoločný návrh na prerušenie konania,

pretože bol oboma žalobcami podpísaný. Hoci súd prvej inštancie v záhlaví a odôvodnení

uznesenia hovorí len o návrhu žalobkyne 2/, vzhľadom na to, že išlo o spoločné podanie

oboch žalobcov, t. j. len o jedno podanie obsahujúce totožnú argumentáciu oboch žalobcov,

v skutočnosti vo svojom uznesení rozhodol aj o návrhu žalobcu 1/. Rovnako to platí

aj pre odvolací súd, ktorý v napadnutom uznesení (vrátane jeho výroku) taktiež spomína iba

návrh žalobkyne 2/. Uvedené pochybenia oboch nižších súdov predstavujú tzv. inú zrejmú

nesprávnosť, ktorú možno kedykoľvek aj bez návrhu opraviť postupom podľa § 224

v spojení s »

25. Ústavný súd poznamenáva, že pokiaľ by išlo o jeden návrh na prerušenie konania

založený na jednotnej skutkovej argumentácii, ktorý mali podať obaja sťažovatelia spoločne

(ako manželia) a o ktorom súdy konali a rozhodli, potom je potrebné považovať

za preukázané, že došlo k prejednaniu spoločného návrhu ako celku voči obom

sťažovateľom. Len formálna nesprávnosť v neúplnom označení niektorého z navrhovateľov

takto prerokovaného spoločného úkonu v súdnych rozhodnutiach nie je z materiálneho

hľadiska spôsobilá založiť porušenie s tým spojených práv žiadnemu z nich.

26. Z ďalšieho aspektu, ktorý mal podľa názoru sťažovateľov zakladať dovolací

dôvod v zmysle , dovolací súd skonštatoval:

«Pokiaľ žalobcovia v dovolaní naznačovali, že zamietnutím návrhu na prerušenie

konania odvolací súd porušil ich právo na spravodlivé súdne konanie, ani táto nimi

vznesená námietka neobstojí. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť

fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní

pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom.

Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces

ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil

s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom

všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami,

ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom

a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (,

, , a ).

V danom prípade treba naviac zohľadniť aj to, že rozhodnutia súdu o prerušení

konania a o zamietnutí návrhu na prerušenie konania sú procesné rozhodnutia, ktorými sa

nerozhoduje o právach a povinnostiach strán sporu vo veci samej (porovnaj

); takéto rozhodnutia majú procesnoprávne dôsledky len pre určité štádium

konania - nejde o rozhodnutia vo veci samej, ktoré by do práv a povinností strán sporu

zasahovali konečným spôsobom. Preto, ak odvolací súd po posúdení návrhu žalobcov sa

s ich argumentáciou nestotožnil a dospel k záveru, že v predmetnom spore nebol dôvod

na fakultatívne prerušenie konania podľa , pričom svoje

rozhodnutie aj náležite odôvodnil (viď nižšie), nemožno mu len s poukazom na zamietnutie

návrhu vytýkať, že porušil právo žalobcov na spravodlivý proces.

V súvislosti s námietkou žalobcov o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia

dovolací súd poukazuje na stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu

z 3. decembra 2015, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016 a ktorého právna veta znie:

„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/

. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia

neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť

o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho

súdneho poriadku“.

Uvedené stanovisko považuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej

veci. Dodáva, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila

druhá časť predmetnej právnej vety, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa

výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné

aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad

vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli

„vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku,

rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok

„justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu však obsahuje vysvetlenie dôvodov, na ktorých odvolací súd

založil svoje rozhodnutie. Návrh žalobcov na prerušenie konania zamietol s odôvodnením,

že platnosť, resp. neplatnosť právnych úkonov bude súd v konaní posudzovať podľa

ustanovení a je preto právne irelevantné, či postupom niektorých

osôb došlo k spáchaniu zločinu podvodu. S poukazom na to, že predmetné trestné konanie

sa nachádza ešte len v štádiu prípravného konania, uzavrel, že prerušenie konania by v

tejto situácii nebolo ani hospodárne. Týmto odvolací súd zároveň postačujúco

reagoval aj na základné námietky žalobkyne 2/ vznesené vo vyjadrení k odvolaniu,

t. j. na nevyhnutnosť skoršieho rozhodnutia v trestnej veci a hospodárnosť konania, ktorú

videla v tom, že po právoplatnom odsúdení obvinených za zločin podvodu spáchaný

v súvislosti s kúpou domu žalobcov by mal súd prvej inštancie uľahčené dokazovanie

a rozhodovanie. Dovolací súd v tejto spojitosti opätovne pripomína, že za vadu konania

v zmysle v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací

súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.»

27. Ústavný súd v spojitosti s uvedeným poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti

dovolania vrátane (ne)existencie vád zmätočnosti v zmysle je zásadne

príslušný dovolací súd. Skutočnosť, že sťažovatelia zastávajú iný právny názor, než prijal

v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho

súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy,

ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel

ich účel a význam (m. m. ). Podľa ústavného súdu však posúdenie prípustnosti

dovolania vrátane záveru o neexistencii vád konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a) až g)

, a to aj vo vzťahu k odôvodneniu záverov, pre ktoré došlo k zamietnutiu návrhu

sťažovateľov domáhajúcich sa fakultatívneho prerušenia konania podľa § 109 ods. 2

písm. c) , zo strany najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje. Naopak,

ním vyslovené závery sú súčasťou konštantnej súdnej praxe nielen všeobecných súdov,

ale i ústavného súdu, na ktorú najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia odkazuje.

28. Vychádzajúc z citovaného ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa

v napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal všetkými kľúčovými

námietkami, ktoré sťažovatelia uplatnili vo svojom dovolaní a na ktoré poukazujú vo svojej

sťažnosti, pričom právne závery, ktoré k nim zaujal, sú primeraným spôsobom odôvodnené

a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré najvyšší súd pri rozhodovaní

o dovolaní aplikoval. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je preto podľa názoru

ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné a nesignalizuje existenciu

takej príčinnej súvislosti medzi ním a sťažovateľom označenými základnými právami,

ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie.

29. Pokiaľ ide o namietané porušenie práva sťažovateľov podľa čl. 13 dohovoru,

ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí

preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv zaručených

dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A,

č. 131, bod 52). V danom prípade však ústavný súd k takému záveru nedospel.

30. Právo na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru nemôže

všeobecný súd porušiť vtedy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi

upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (m. m. ). Napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu preto nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti

s možným porušením práva sťažovateľov mať účinné právne prostriedky nápravy

pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.

31. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že medzi napadnutým

uznesením najvyššieho súdu a obsahom sťažovateľmi označených základných práv

neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti

na ďalšie konanie mohla reálne viesť k vysloveniu ich porušenia, a preto rozhodol

pri predbežnom prerokovaní podľa tak, že sťažnosť

v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu odmietol z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti.

32. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho

dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov formulovanými v petite ich sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. septembra 2018