Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 308/2018
PDF · 274.46 KB
No categories available
I. ÚS 308/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. septembra 2018
predbežne prerokoval sťažnosť a
, zastúpených advokátom JUDr. Mgr. Štefanom Buchom, Námestie
M. R. Štefánika 1, Žilina, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivý
súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného
v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Žiline sp. zn. 9 Co 1026/2014 z 30. decembra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 215/2017 z 30. apríla 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
6. augusta 2018 doručená sťažnosť a (ďalej len „sťažovatelia“)
vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny
proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len ,,krajský súd“) sp. zn. 9 Co 1026/2014
z 30. decembra 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 215/2017 z 30. apríla 2018
(ďalej len „uznesenie dovolacieho súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa žalobou podanou v zmysle
§ 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a doručenou Okresnému
súdu Žilina 14. mája 2013 domáhali proti žalovaným a
určenia vlastníckeho práva k rodinnému domu a k zastavaným plochám
a nádvoriam. Krajský súd uznesením sp. zn. 9 Co 1026/2014 z 30. decembra 2014 zmenil
uznesenie Okresného súdu Žilina č. k. 27 C 141/2013-106 z 27. augusta 2014 tak, že návrh
sťažovateľky (ako žalobkyne 2) na prerušenie konania zamietol. Uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 1 Cdo 215/2017 z 30. apríla 2018 bolo dovolanie sťažovateľov smerujúce proti
uzneseniu krajského súdu odmietnuté, pretože jeho prípustnosť bola v zmysle § 239 ods. 3
OSP vylúčená a vady zmätočnosti v zmysle § 237 ods. 1 písm. a) až g) OSP dovolací súd
nezistil.
3. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sa sťažovatelia snažili namietať arbitrárnosť
a ústavnú neudržateľnosť záverov krajského súdu i najvyššieho súdu, spochybňujúc
skutkové a právne závery vyslovené v ich odôvodneniach. V kontexte toho v sťažnosti
uvádzajú:
«Máme za to, že Krajský súd v Žiline nesprávne rozhodol keď zmenil uznesenie
Okresného súdu Žilina zo dňa 27.8.2014, sp. zn. 27C/141/2013-106 a tým porušil naše
ústavné a základné ľudské práva... V prvom rade poukazujem na to, že výrok Uznesenia
Krajského súdu v Žiline zo dňa 30.12.2014, sp. zn.: 9Co/1026/2014... nie je správny,
pretože odvolací súd nerozhodol o návrhu na prerušenie konania žalobcu v 1/ rade, pretože
aj on podanie: „Návrh žalobcov na prerušenie konania“ zo dňa 13.05.2014... podpísal
a z obsahu podania jednoznačne vyplýva, že ho podali obaja žalobcovia... o uvedenom
návrhu žalobcu v 1/ rade na prerušenie konania nerozhodol ani Okresný súd Žilina, preto
považujem uznesenia súdov oboch stupňov za zmätočné... názor krajského súdu nie je
správny... Máme zato, že pokiaľ sa v trestnom konaní preukáže obvineným, že náš rodinný
dom súpisné číslo s príslušnými pozemkami odkúpili od nás tak, že sa dopustili zločinu
podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3, písm. b/, ods. 4, písm. a/ Trestného zákona a budú zaň
aj právoplatne odsúdení, potom bude mať Okresný súd Žilina pri rozhodovaní o našej
žalobe oveľa ľahšie rozhodovanie a nemusí robiť rozsiahle dokazovanie, pričom
poukazujeme na hospodárnosť konania. Okrem toho poukazujeme na to, že obvinené osoby
zo zločinu podvodu ako je a my ich nemôžeme v civilnom
konaní žalovať, pretože nie sú pasívne legitimovaní a pokiaľ by sme ich žalovali vznikli by
nám zbytočné trovy konania. Ďalej poukazujeme na to, že v civilnom dokazovaní je dôkazné
bremeno na nás, ale v trestnom konaní je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní
preukázať obžalovaným, že skutok spáchali a majú k tomu rôzne prostriedky, ktoré im
umožňuje Trestný poriadok, čo my nemáme...
Sme presvedčení o tom, že v uvedenom trestnom konaní vyjdú najavo nové
skutočnosti a dôkazy, ktoré v civilnom konaní nemáme možnosť získať, preto sme toho
názoru, že v predmetnom konaní sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre toto
rozhodnutie. Pričom poukazujeme na to, že v danom prípade sa zrejme jedná o zločineckú
skupinu, ktorá nás pripravila o náš rodinný dom s jeho príslušenstvom. Tým, že sa Krajský
súd v Žiline v predmetnom uznesení vôbec nezaoberal a nevysporiadal s mojimi
argumentmi, ktoré som uviedla v mojom vyjadrení, alebo sa len o nich okrajovo zmienil,
preto ho v súlade s platnou judikatúrou považujem za rozhodnutie, ktoré je zmätočné
a nepreskúmateľné...
Sme presvedčení o tom, že Najvyšší súd Slovenskej republiky... nesprávne odmietol
naše dovolanie... V danom prípade došlo k procesnej vade podľa § 237 ods. 1, písm. f/
O.s.p. pretože účastníkovi konania sa postupom súdov v oboch stupňoch
odňala možnosť konať pred súdom a to tým, že i napriek tomu, že aj on podal návrh
na prerušenie konania. Krajský súd v Žiline v uznesení zo dňa 30.12.2014, sp. zn.
9Co/1026/2014 o jeho návrhu nerozhodol. Rozhodol iba o návrhu jeho manželky
a to isté urobil aj okresný súd. Nemožno súhlasiť s právnym názorom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky... ktorý znie: „Uvedené pochybenia oboch nižších súdov
predstavujú tzv. inú zrejmú nesprávnosť, ktorú možno kedykoľvek aj bez návrhu opraviť
postupom podľa § 224 v spojení s § 234 ods. 2 CSP“ ... Máme za to, že dovolanie je tiež
prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu podľa § 239 ods. 1, ak „a) odvolací súd zmenil
uznesenie súdu prvého stupňa.“ ... Vieme, že Ústavný súd Slovenskej republiky nie je
povinný skúmať právny názor obecných súdov...»
4. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
nálezom takto rozhodol:
«1. Základné právo sťažovateľov... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom a uznesením Krajského
súdu v Žiline zo dňa 30.12.2014, sp. zn. 9Co/1026/2014 porušené boli.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa
30.12.2014, sp. zn. 9Co/1026/2014 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Základné právo sťažovateľov... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, ods. 2,
Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1, právo
na činný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.04.2018,
sp. zn.: 1 Cdo 215/2017-157 porušené boli.
4. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 30.04.2018, sp. zn. 1 Cdo 215/2017-157 zrušuje.
5. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľom... priznáva finančné
zadosťučinenie..., ktoré je im povinný uhradiť na ich účet Najvyšší súd Slovenskej republiky
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
6. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľom... priznáva finančné
zadosťučinenie..., ktoré je im povinný uhradiť na ich účet Krajský súd v Žiline do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
7. Sťažovateľom... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd
Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet JUDr. Mgr. Štefana Buchu... a to do troch dní
od právoplatnosti nálezu.»
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Ústavný súd ešte pred vyslovením svojich záverov k napadnutým uzneseniam
krajského súdu a najvyššieho súdu považuje za žiaduce poukázať na skutočnosť,
že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou
ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
9. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde
presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých
formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20
a § 50 zákona o ústavnom súde).
10. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a práva
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 9 Co 1026/2014
11. Z princípu subsidiarity vo vzťahu ústavného súdu ku všeobecným súdom
v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde tiež vyplýva, že v prípade
konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv
a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne
v konaní pred ústavným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo
slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.
Konštatovanie o existencii právomoci ústavného súdu zásadne predpokladá to,
že sťažovateľ vyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon
na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je
podľa osobitných predpisov oprávnený.
12. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú v občianskoprávnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity
reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci
všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané
13. Podstatou sťažnosti sú námietky sťažovateľov tkvejúce v tvrdeniach, že krajský
súd porušil základné práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy,
právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 a právo na účinný prostriedok nápravy
podľa čl. 13 dohovoru tým, že dosiaľ nebolo rozhodnuté o sťažovateľovom návrhu
na prerušenie súdneho konania a na ďalšie argumenty sťažovateľov, ktoré boli potrebné
pre rozhodnutie, a v tejto súvislosti im neposkytol špecifickú odpoveď, v dôsledku toho
sťažovatelia považujú napadnuté rozhodnutie krajského súdu za zmätočné, arbitrárne
i nepreskúmateľné.
14. V rozsahu nosných dôvodov podanej sťažnosti (pozri bod 3 a 13) ústavný súd
konštatuje, že tieto v zásade zodpovedajú dôvodom dovolania (ako mimoriadneho
opravného prostriedku) podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP („dovolanie je prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom“), čo konštatujú v sťažnosti aj samotní sťažovatelia.
15. Ústavný súd konštatuje, že podľa svojej doterajšej judikatúry sa dovolanie
ako mimoriadny opravný prostriedok v zmysle ustanovení § 236 a nasl. Občianskeho
súdneho poriadku a od 1. júla 2016, keď nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok,
v zmysle ustanovenia § 419 a nasl. považuje za účinný právny prostriedok ochrany
základných práv a slobôd v občianskoprávnom konaní (napr. I. ÚS 1/00, II. ÚS 31/00,
I. ÚS 209/05), preto ho nemožno nahradiť rozhodnutím ústavného súdu o sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
16. Vzhľadom na princíp subsidiarity [„ak... nerozhoduje iný súd“], ktorý vyplýva
z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu
právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická
osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi
orgánmi Slovenskej republiky.
17. Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo
slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd sťažnosť
už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2
18. Z čl. 127 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu je subsidiárna. Z tohto
dôvodu nemá ústavný súd právomoc vo veci rozhodovať v prípadoch, keď na preskúmanie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktorým malo dôjsť k porušeniu základných práv,
je príslušný všeobecný súd vyššieho stupňa.
19. Sťažovatelia mali právo podať proti napadnutému uzneseniu krajského súdu
dovolanie (čo aj využili), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd
ako súd dovolací (čo sa aj stalo). Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o dovolaní
sťažovateľov [§ 237 ods. 1 OSP] vylučuje právomoc ústavného súdu. V danom prípade
postup krajského súdu preskúmal najvyšší súd ako súd dovolací, ústavný súd vychádzajúc
zo svojho postavenia ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy),
ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), sťažnosť sťažovateľov v časti
smerujúcej proti napadnutému uzneseniu krajského súdu po jej predbežnom prerokovaní
odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
20. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2
a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru uznesením dovolacieho súdu
sp. zn. 1 Cdo 215/2017
21. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).
22. Podstatou sťažnosti sú námietky sťažovateľov, že najvyšší súd porušil
základné práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2
ústavy, právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 a právo na účinný prostriedok
nápravy podľa čl. 13 dohovoru tým, že nesprávne odmietol ich dovolanie v dôsledku
existencie vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) OSP spočívajúcej v tom,
že sťažovateľovi sa postupom súdu odňala možnosť konania pred súdom, pokiaľ súdy
dosiaľ nerozhodli o jeho návrhu na prerušenie konania z 13. mája 2014, ktorý mal byť
podaný spoločne, teda aj sťažovateľkou. Podľa právneho názoru sťažovateľov prípustnosť
ich dovolania je založená aj zmenou rozhodnutia súdu prvej inštancie, ku ktorej pristúpil
krajský súd [§ 239 ods. 1 písm. a) OSP].
23. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 vzťahujúceho sa na tento prípad
bolo dovolaním možné napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy,
ak to zákon pripúšťal (§ 236 ods. 1 OSP). Dovolanie sťažovateľov síce smeruje proti
uzneseniu odvolacieho súdu, ktoré má znaky tých uznesení uvedených v § 239 ods. 1 OSP
[t. j. ktoré sú založené na diformite (rozdielnosti) výrokov súdu prvej inštancie a odvolacím
súdom] avšak zároveň tých, ktoré sú v ustanovení § 239 ods. 3 OSP taxatívne uvedené
ako rozhodnutia, proti ktorým je možnosť podať dovolanie zákonom výslovne vylúčená.
Konštantná judikatúra dovolacieho súdu (napr. R 27/2014, 3 Cdo 54/2016, 3 Cdo 579/2014)
vychádza z názoru, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré spĺňa znaky rozhodnutia
podľa § 239 ods. 1 písm. a) OSP a zároveň ide o niektoré z rozhodnutí, proti ktorým zákon
vylučuje možnosť podať dovolanie v zmysle § 239 ods. 3 OSP, je dovolanie vzhľadom
na už uvedené prípustné a zároveň dôvodne, len ak v konaní došlo k procesnej vade
uvedenej v § 237 ods. 1 OSP. V tomto prípade je síce sťažovateľmi dovolaním napadnuté
zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, prípustnosť proti nemu smerujúceho dovolania
(§ 239 ods. 1 OSP) je však vylúčená ex lege – § 239 ods. 3 OSP. Ustanovenia § 239 ods. 1
a 2 OSP totiž neplatia, ak dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu o prerušení
konania a o zamietnutí návrhu na prerušenie konania (§ 239 ods. 3 OSP). V takom prípade
dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu nepreskúmava z dôvodov uvedených v § 241
ods. 2 písm. b) a c) OSP (iné vady konania a nesprávne právne posúdenie veci),
ale len v zmysle § 237 ods. 1 OSP. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného
ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád
vymenovaných v § 237 ods. 1 OSP, možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je
inak dovolanie neprípustné (napr. R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho
súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).
24. K námietke o odňatí možnosti sťažovateľa konať pred súdom dovolací súd
uviedol:
«Námietku žalobcov, že nižšie súdy opomenuli rozhodnúť o návrhu žalobcu 1/
na prerušenie konania, považuje dovolací súd za neopodstatnenú. S názorom žalobcov sa
možno stotožniť len v tom, že zjavne išlo o ich spoločný návrh na prerušenie konania,
pretože bol oboma žalobcami podpísaný. Hoci súd prvej inštancie v záhlaví a odôvodnení
uznesenia hovorí len o návrhu žalobkyne 2/, vzhľadom na to, že išlo o spoločné podanie
oboch žalobcov, t. j. len o jedno podanie obsahujúce totožnú argumentáciu oboch žalobcov,
v skutočnosti vo svojom uznesení rozhodol aj o návrhu žalobcu 1/. Rovnako to platí
aj pre odvolací súd, ktorý v napadnutom uznesení (vrátane jeho výroku) taktiež spomína iba
návrh žalobkyne 2/. Uvedené pochybenia oboch nižších súdov predstavujú tzv. inú zrejmú
nesprávnosť, ktorú možno kedykoľvek aj bez návrhu opraviť postupom podľa § 224
v spojení s § 234 ods. 2 C.s.p. »
25. Ústavný súd poznamenáva, že pokiaľ by išlo o jeden návrh na prerušenie konania
založený na jednotnej skutkovej argumentácii, ktorý mali podať obaja sťažovatelia spoločne
(ako manželia) a o ktorom súdy konali a rozhodli, potom je potrebné považovať
za preukázané, že došlo k prejednaniu spoločného návrhu ako celku voči obom
sťažovateľom. Len formálna nesprávnosť v neúplnom označení niektorého z navrhovateľov
takto prerokovaného spoločného úkonu v súdnych rozhodnutiach nie je z materiálneho
hľadiska spôsobilá založiť porušenie s tým spojených práv žiadnemu z nich.
26. Z ďalšieho aspektu, ktorý mal podľa názoru sťažovateľov zakladať dovolací
dôvod v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) OSP, dovolací súd skonštatoval:
«Pokiaľ žalobcovia v dovolaní naznačovali, že zamietnutím návrhu na prerušenie
konania odvolací súd porušil ich právo na spravodlivé súdne konanie, ani táto nimi
vznesená námietka neobstojí. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť
fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní
pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom.
Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces
ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom
všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami,
ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom
a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04,
I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
V danom prípade treba naviac zohľadniť aj to, že rozhodnutia súdu o prerušení
konania a o zamietnutí návrhu na prerušenie konania sú procesné rozhodnutia, ktorými sa
nerozhoduje o právach a povinnostiach strán sporu vo veci samej (porovnaj
IV. ÚS 41/2014); takéto rozhodnutia majú procesnoprávne dôsledky len pre určité štádium
konania - nejde o rozhodnutia vo veci samej, ktoré by do práv a povinností strán sporu
zasahovali konečným spôsobom. Preto, ak odvolací súd po posúdení návrhu žalobcov sa
s ich argumentáciou nestotožnil a dospel k záveru, že v predmetnom spore nebol dôvod
na fakultatívne prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., pričom svoje
rozhodnutie aj náležite odôvodnil (viď nižšie), nemožno mu len s poukazom na zamietnutie
návrhu vytýkať, že porušil právo žalobcov na spravodlivý proces.
V súvislosti s námietkou žalobcov o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia
dovolací súd poukazuje na stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu
z 3. decembra 2015, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016 a ktorého právna veta znie:
„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/
Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť
o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho
súdneho poriadku“.
Uvedené stanovisko považuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej
veci. Dodáva, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila
druhá časť predmetnej právnej vety, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa
výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné
aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad
vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli
„vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku,
rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok
„justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu však obsahuje vysvetlenie dôvodov, na ktorých odvolací súd
založil svoje rozhodnutie. Návrh žalobcov na prerušenie konania zamietol s odôvodnením,
že platnosť, resp. neplatnosť právnych úkonov bude súd v konaní posudzovať podľa
ustanovení Občianskeho zákonníka a je preto právne irelevantné, či postupom niektorých
osôb došlo k spáchaniu zločinu podvodu. S poukazom na to, že predmetné trestné konanie
sa nachádza ešte len v štádiu prípravného konania, uzavrel, že prerušenie konania by v
tejto situácii nebolo ani hospodárne. Týmto odvolací súd zároveň postačujúco
reagoval aj na základné námietky žalobkyne 2/ vznesené vo vyjadrení k odvolaniu,
t. j. na nevyhnutnosť skoršieho rozhodnutia v trestnej veci a hospodárnosť konania, ktorú
videla v tom, že po právoplatnom odsúdení obvinených za zločin podvodu spáchaný
v súvislosti s kúpou domu žalobcov by mal súd prvej inštancie uľahčené dokazovanie
a rozhodovanie. Dovolací súd v tejto spojitosti opätovne pripomína, že za vadu konania
v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací
súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.»
27. Ústavný súd v spojitosti s uvedeným poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti
dovolania vrátane (ne)existencie vád zmätočnosti v zmysle § 237 ods. 1 OSP je zásadne
príslušný dovolací súd. Skutočnosť, že sťažovatelia zastávajú iný právny názor, než prijal
v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho
súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy,
ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel
ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02). Podľa ústavného súdu však posúdenie prípustnosti
dovolania vrátane záveru o neexistencii vád konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a) až g)
OSP, a to aj vo vzťahu k odôvodneniu záverov, pre ktoré došlo k zamietnutiu návrhu
sťažovateľov domáhajúcich sa fakultatívneho prerušenia konania podľa § 109 ods. 2
písm. c) OSP, zo strany najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje. Naopak,
ním vyslovené závery sú súčasťou konštantnej súdnej praxe nielen všeobecných súdov,
ale i ústavného súdu, na ktorú najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia odkazuje.
28. Vychádzajúc z citovaného ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa
v napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal všetkými kľúčovými
námietkami, ktoré sťažovatelia uplatnili vo svojom dovolaní a na ktoré poukazujú vo svojej
sťažnosti, pričom právne závery, ktoré k nim zaujal, sú primeraným spôsobom odôvodnené
a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré najvyšší súd pri rozhodovaní
o dovolaní aplikoval. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je preto podľa názoru
ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné a nesignalizuje existenciu
takej príčinnej súvislosti medzi ním a sťažovateľom označenými základnými právami,
ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie.
29. Pokiaľ ide o namietané porušenie práva sťažovateľov podľa čl. 13 dohovoru,
ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí
preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv zaručených
dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A,
č. 131, bod 52). V danom prípade však ústavný súd k takému záveru nedospel.
30. Právo na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru nemôže
všeobecný súd porušiť vtedy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi
upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (m. m. IV. ÚS 36/04). Napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu preto nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti
s možným porušením práva sťažovateľov mať účinné právne prostriedky nápravy
pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.
31. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že medzi napadnutým
uznesením najvyššieho súdu a obsahom sťažovateľmi označených základných práv
neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti
na ďalšie konanie mohla reálne viesť k vysloveniu ich porušenia, a preto rozhodol
pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, že sťažnosť
v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu odmietol z dôvodu
jej zjavnej neopodstatnenosti.
32. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho
dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov formulovanými v petite ich sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. septembra 2018