Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 193/2013
PDF · 286.78 KB
No categories available
IV. ÚS 193/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. decembra 2013
v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti Mgr. M. O., B., zastúpeného advokátom JUDr. R. O.,
B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 prvou vetou Ústavy Slovenskej
republiky uznesením Okresného súdu Bratislava IV č. k. 15 Er 1146/2009-16 z 11.
novembra 2011, za účasti Okresného súdu Bratislava IV, takto
rozhodol:
Sťažnosti Mgr. M. O. n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
IV. ÚS 193/2013-13 z 5. apríla 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. M. O. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa
čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1
prvou vetou ústavy uznesením Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) č. k.
15 Er 1146/2009-16 z 11. novembra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ v exekučnej
veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 15 Er 1146/2009 v prospech oprávneného
Slovenská republika – Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave, Špitálska 14,
Bratislava, proti nemu ako povinnému o vymoženie sumy 16,59 € podal námietky proti
exekúcii a námietky proti trovám exekúcie. Sťažovateľ tvrdil, že vykonateľnosť exekučného
titulu (bloku na pokutu vydaného 18. júla 2007) v dôsledku uplynutia prekluzívnej lehoty
na vymáhanie povinnosti z neho vyplývajúcej zanikla. Podľa sťažovateľa „vymáhateľnosť
pokuty za priestupok a lehoty pre zánik jeho vymáhateľnosti sa spravujú zákonom účinným
v čase, keď bolo rozhodnutie vydané“. Zároveň nesúhlasil s vypočítanými trovami exekúcie.
Napadnutým uznesením okresného súdu boli námietky sťažovateľa proti exekúcii,
ako aj proti trovám exekúcie zamietnuté. Podľa napadnutého uznesenia okresného súdu
„Exekučným titulom v predmetnej exekúcii je blok na pokutu nezaplatenú na mieste OR PZ
Bratislava I v Bratislave č. k. AA 771890 zo dňa 18. 07. 2007, ktorý nadobudol
vykonateľnosť dňa 03. 08. 2007. Trojročná prekluzívna lehota stanovená podľa § 88 ods. 1
zákona o priestupkoch účinného do 31. 08. 2008 na vymáhanie pohľadávky by uplynula dňa
03. 08. 2010, v priebehu uplynutia tejto lehoty však novelizáciou zákona o priestupkoch
vykonanej zákonom č. 298/2008 Z. z., účinným od 01. 09. 2008 došlo k vypusteniu
ustanovenia o trojročnej prekluzívnej lehote na možnosť vymáhania uloženej pokuty
za priestupok z ustanovenia § 88 ods. 1. V novele zákona o priestupkoch neexistujú
prechodné ustanovenia účinné pre prípady od 01. 09. 2008, ktoré by upravovali prípad, keď
exekučný titul bol vydaný pred 01. 09. 2008 a trojročná prekluzívna lehota na vymáhanie by
uplynula po 01. 09. 2008.
Exekučný súd je toho názoru, že v danom prípade nemožno vyhovieť námietkam
povinného proti exekúcii a exekúciu zastaviť v súlade s § 57 ods. 1 písm. f) EP z titulu
prekluzívnej lehoty na vymoženie uloženej pokuty za priestupok. V rozhodnom období,
t. j. ku dňu 03. 08. 2010 nemožno už aplikovať právnu normu (ust. § 88 ods. 1 zákona
o priestupkoch v znení do 31. 08. 2008), pretože ide o právnu normu, ktorá už v tomto
rozhodnom období nebola platná. Novelizácia ust. § 88 ods. 1 zákona o priestupkoch
v znení od 01. 09. 2008 je príkladom nepriamej retroaktivity. Novela nerieši stav stretu
rozdielnych úprav, a preto právne účinky novelizovaného ust. § 88 sa od 01. 09. 2008
vzťahujú aj na právne vzťahy založené v minulosti. Pokiaľ ide o samotnú lehotu na výkon
rozhodnutia, súd poukazuje na ust. § 51 zákona o priestupkoch v spojení s § 71 ods. 3
zákona o správnom konaní č. 71/1967 Zb. Toto ustanovenie umožňuje pre prípad, že nie je
v zákone o priestupkoch úprava ohľadne výkonu rozhodnutia použiť úpravu uvedenú
v zákone o správnom konaní. Čo sa týka lehoty na vymoženie uloženej pokuty za priestupok,
táto je upravená v § 71 ods. 3 zákona o správnom konaní tak, že výkon rozhodnutia možno
nariadiť najneskôr do 3 rokov po uplynutí lehoty učenej pre splnenie uloženej povinnosti.
V danom prípade teda už nie je potrebné, aby v stanovenej trojročnej lehote došlo
k vymoženiu uloženej pokuty, ale postačí, aby v lehote troch rokov po uplynutí lehoty
určenej na splnenie povinnosti došlo k nariadeniu výkonu rozhodnutia.
Vzhľadom na vyššie uvedené a vzhľadom k tomu, že exekučný súd má za to, že
po vydaní exekučného titulu, ktorý nadobudol právoplatnosť a stal sa vykonateľným,
nenastala žiadna okolnosť, ktorá by spôsobila zánik vymáhaného nároku, bránila jeho
vymáhateľnosti a povinný v námietkach neuviedol žiadne iné dôvody, pre ktoré by bola
predmetná exekúcia neprípustná, súd v súlade s § 50 ods. 1 EP rozhodol tak, že námietky
povinného ako nedôvodné zamietol.
Súdny exekútor v upovedomení o začatí exekúcie vyčíslil trovy exekúcie ako
predbežné. Nejedná sa o skutočné trovy exekúcie, lebo ich výška je podmienená
okolnosťami, za ktorých sa exekúcia uskutoční. Predbežné trovy exekúcie nie sú, ani
nemôžu byť na samom začiatku exekučného konania presne špecifikované a z objektívnych
dôvodov nie je možné dopredu určiť, v akej výške vzniknú trovy exekúcie počas jej
vykonávania. Ak by po skončení exekúcie došlo k vymoženiu určených predbežných trov,
ktoré by presahovali skutočné trovy exekúcie, súdny exekútor je povinný vrátiť preplatok
povinnému.“.
Podľa sťažovateľa napadnuté uznesenie okresného súdu odporuje čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, pretože neobsahuje jasné právne závery majúce pre vec
podstatný význam, a tiež preto, že právne závery v ňom obsiahnuté sú svojvoľné a zjavne
neodôvodnené.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti argumentuje dvoma základnými námietkami. Podľa
neho zanikla vykonateľnosť exekučného titulu, na základe ktorého bola vedená exekúcia,
a to uplynutím prekluzívnej lehoty na jeho vykonanie. Navyše, okresný súd mal pochybiť
aj pri posudzovaní jeho námietok proti trovám exekúcie.
Vo vzťahu k zániku vykonateľnosti exekučného titulu v dôsledku uplynutia
prekluzívnej lehoty sťažovateľ uvádza:
«Právne závery súdu v odôvodnení napadnutého uznesenia ohľadom plynutia
prekluzívnej lehoty pre zánik vymáhateľnosti rozhodnutia o uložení pokuty za priestupok
odporujú požiadavke právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) a tieto
právne závery súdu sú tiež zjavne neodôvodnené a svojvoľné (čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky).
Požiadavke právnej istoty a dôvery občana v právo, ktoré sú obsiahnuté v princípe
právneho štátu, zodpovedá jedine taký výklad § 88 ods. 1 (v znení účinnom do 31. 8. 2008
a od 1. 9. 2008) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, že vymáhateľnosť rozhodnutia
o uložení pokuty za priestupok a lehoty pre zánik jeho vymáhateľnosti sa spravujú zákonom
účinným v čase, keď bolo rozhodnutie vydané.
V ust. § 88 ods. 1 zákona o priestupkoch účinnom do 31. 8. 2008 uvedená trojročná
lehota je prekluzívna, uplynutím ktorej prestáva byť blok na pokutu nezaplatenú na mieste
exekučným titulom, stráca účinnosť (zaniká právo ním priznané) a na jeho základe sa už
ďalej nemôže viesť exekúcia.
Podľa § 88 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, v znení účinnom
do 31. 8. 2008 (teda aj v čase vydania exekučného titulu v tejto veci), rozhodnutie o uložení
pokuty za priestupok možno vykonať do troch rokov od uplynutia lehoty určenej na jej
zaplatenie. Novela zákona o priestupkoch č. 298/2008 Z. z. účinná od 1. 9. 2008 síce
dovtedy účinné ust. § 88 ods. 1 cit. zák. pojednávajúce o trojročnej prekluzívnej lehote
zrušila, avšak žiadne prechodné ustanovenia novela neobsahuje, preto sa zrušenie
trojročnej prekluzívnej doby na vymáhateľnosť rozhodnutia o priestupku vzťahuje len
na rozhodnutia vydané po 1. 9. 2008. Pre posúdenie vymáhateľnosti rozhodnutí o uložení
pokuty za priestupok vydaných do 31. 8. 2008 sa majú použiť predpisy účinné pred týmto
dňom, ktoré ustanovili trojročnú prekluzívnu dobu v § 88 ods. 1 zákona o priestupkoch
v znení účinnom do 31. 8. 2008. Opačný výklad by znamenal retroaktívne vzťahovanie
zrušenia trojročnej prekluzívnej doby (novelou č. 298/2008 Z. z. účinnou od 1. 9. 2008)
na rozhodnutia, ktorých vymáhateľnosť v čase ich vydania bola obmedzená len na trojročnú
prekluzívnu dobu (§ 88 ods. 1 zákona o priestupkoch účinný do 31. 8. 2008), čo odporuje
požiadavke právneho štátu, právnej istoty a ochrany už nadobudnutých práv podľa článku 1
ods. 1 Ústavy SR ako aj všeobecnému zákazu retroaktivity v trestnom a priestupkovom
práve založenom v článku 50 ods. 6 Ústavy SR. ...
Dlžník z pokuty za priestupok má podľa § 88 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch, v znení účinnom do 31. 8. 2008, právnu istotu a nadobudnuté právo, že
rozhodnutie možno voči nemu vykonať len v prekluzívnej lehote 3 rokov od vykonateľnosti
rozhodnutia. Zrušenie tejto trojročnej prekluzívnej lehoty novelou § 88 ods. 1 zák.
č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, účinnou od 1. 9. 2008 sa nemôže týkať tých rozhodnutí,
ktoré sa stali vykonateľnými pred 1. 9. 2008; inak by sa jednalo o retroaktívne odňatie
práva už nadobudnutého (práva dlžníka, že rozhodnutie voči nemu možno vykonať len
v trojročnej prekluzívnej lehote) a to bez výslovného intertemporálneho ustanovenia
zákona.
Neobstojí ani záver súdu o tom, že v danej veci sa jedná o „nepriamu“ (zrejme
myslel nepravú) retroaktivitu. Tá môže byť založená len na základe výslovného
intertemporálneho ustanovenia zákona, pričom sám súd uznáva, že novela č. 298/2008 Z. z.
účinná od 1. 9. 2008 žiadne intertemporálne ustanovenie neobsahuje a vykonateľnosť
rozhodnutí spred 1. 9. 2008 nerieši. Tak isto neobstojí záver súdu o podpornom použití § 71
ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, pretože ten sa na danú vec nevzťahuje,
a vykonateľnosť rozhodnutí o priestupku sa spravuje výlučne § 88 ods. 1 zákona
č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (či už v znení pred alebo po 1. 9. 2008).»
Sťažovateľ nesúhlasí ani s posúdením trov exekúcie okresným súdom. Podľa neho sú
právne závery okresného súdu «v odôvodnení napadnutého uznesenia ohľadom trov
exekúcie... zjavne neodôvodnené a svojvoľné do tej miery, že sa súd odchýlil od zmyslu
a účelu ust. § 201 ods. 1 Exekučného poriadku (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).
Podľa § 201 ods. 1 Exekučného poriadku predbežné trovy exekúcie určuje exekútor
podľa osobitného právneho predpisu v upovedomení o začatí exekúcie. V rámci
predbežných trov exekúcie exekútor vyčísli odmenu najviac v rozsahu ako pri upustení
od exekúcie; náhradu výdavkov a náhradu za stratu času vyčísli len v rozsahu ich skutočnej
výšky v čase vydania upovedomenia o začatí exekúcie. Zároveň povinného upozorní, že ak
dlh nesplní, tak trovy exekúcie môžu byť vyššie, a predbežne vyčísli ich výšku.
Zmyslom uvedeného zákonného ustanovenia je, že v čase vydania upovedomenia
o začatí exekúcie má byť odmena exekútora len v rozsahu, ako pri upustení od exekúcie
(t. j. v najmenšom rozsahu predpokladanom zákonom ) a náhrada vecných výdavkov má byť
v upovedomení vyčíslená len v rozsahu, v akom tieto vecné výdavky exekútorovi reálne
a preukázateľne vznikli (t. j. nie je prípustné v upovedomení vyčísľovať náhradu vecných
výdavkov predbežne či orientačne bez reálneho vydokladovania ich vynaloženia). Uvedený
výklad zodpovedá aj požiadavke hospodárnosti exekučného konania a zásade
proporcionality medzi právom oprávneného a ochranou povinného.
Zmysel a účel citovaného § 201 ods. 1 Exekučného poriadku úplne neguje záver súdu
v napadnutom uznesení: „Nejedná sa o skutočné trovy exekúcie, lebo ich výška je
podmienená okolnosťami, za ktorých sa exekúcia uskutoční. Predbežné trovy exekúcie nie
sú, ani nemôžu byť na samom začiatku exekučného konania presne špecifikované
a z objektívnych dôvodov nie je možné dopredu určiť v akej výške vzniknú trovy exekúcie
počas jej vykonávania. Ak by po skončení exekúcie došlo k vymoženiu určených
predbežných trov, ktoré by presahovali skutočné trovy exekúcie, súdny exekútor je povinný
vrátiť preplatok povinnému.“
Vzhľadom na uvedené je povinnosťou súdu sa pri rozhodovaní o námietkach proti
trovám exekúcie vysporiadať s každou jednou položkou trov exekúcie namietanou povinným
a v odôvodnení uznesenia uviesť, ktorá položka trov exekúcie namietaná povinným je či nie
je dôvodná; nestačí námietky proti trovám exekúcie zamietnuť všeobecným odkazom na to,
že trovy sú určené len orientačne či predbežne, pretože by sa jednalo priam až
o „odmietnutie spravodlivosti“ či „denegatio iustitiae“.
Pritom je bežnou praxou aj odvolacích súdov (ak sa k nim dostane rozhodovanie
o trovách exekúcie) vysporiadať sa s každou jednou položkou trov exekúcie namietanou
povinným.» (Sťažovateľ odkazuje na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
20 CoE 315/2010 z 23. decembra 2010, ktoré pripojil k sťažnosti, pozn.)
Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou sa domáha, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie
a následne vo veci samej rozhodol, že týmto uznesením bolo porušené jeho základné právo
domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy. Ďalej navrhuje, aby napadnuté
uznesenie okresného súdu bolo zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Napokon
navrhuje aj priznanie úhrady trov konania.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd z vyžiadaného spisu zistil, že
sťažovateľ podal 12. decembra 2011 (pred podaním sťažnosti ústavnému súdu) podnet
na podanie mimoriadneho dovolania proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, pričom
tento podnet odôvodnil v podstate rovnakými argumentmi, ako samotnú sťažnosť podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti napadnutému uzneseniu okresného súdu.
Z vyžiadaného súvisiaceho spisu okresného súdu ďalej vyplýva, že generálny
prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podal 4. júna 2012 proti
napadnutému uzneseniu okresného súdu mimoriadne dovolanie. Pre rozhodnutie o sťažnosti
je podstatné, že generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní vytýkal rozhodnutiu
okresného súdu, že spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, a to z toho dôvodu, že
okresný súd mal podľa jeho názoru nesprávne posúdiť otázku subsidiárneho použitia § 71
ods. 3 Správneho poriadku v znení účinnom od 1. septembra 2008 na vykonateľnosť
rozhodnutia o uložení pokuty za priestupok. Generálny prokurátor zastáva názor, že okresný
súd nesprávne posúdil nemožnosť aplikácie § 88 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady
č. 372 /1990 Zb. o priestupkoch v znení účinnom do 31. augusta 2008 na posudzovanú vec.
Generálny prokurátor nesúhlasil ani so spôsobom, akým sa okresný súd v napadnutom
uznesení vysporiadal s námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa trov konania. Pokiaľ ide
o odôvodnenie napadnutého uznesenia, generálny prokurátor sa stotožnil s argumentáciou
sťažovateľa obsiahnutou v podnete na podanie mimoriadneho dovolania (v zásade zhodnou
s jeho argumentáciu obsiahnutou v sťažnosti ústavnému súdu).
Potom, ako ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie, Najvyšší súd Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 6 MCdo 12/2012 z 26. júna 2013
(ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“) mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora
zamietol. Vo vzťahu k rozhodovaniu o sťažnosti sú z pohľadu ústavného súdu významné tie
časti odôvodnenia tohto uznesenia, v ktorých najvyšší súd uvádza:
„Pre procesné právo vo všeobecnosti platí, že nové ustanovenia zákona sa aplikujú
nielen v konaniach, ktoré boli začaté po účinnosti novely, ale aj v konaniach, ktoré boli
začaté podľa starších právnych predpisov. Táto zásada sa neuplatní v tých prípadoch, ak
zákon z nej ustanoví výnimky. Pokiaľ ide o lehoty, platí všeobecná zásada, podľa ktorej pre
tie lehoty, ktoré sa v deň, keď novela zákona nadobudla účinnosť, ešte neskončili, platia
ustanovenia nového zákona. Len v prípade, ak by zákon doteraz ustanovoval dlhšiu lehotu,
skončí sa až v tomto neskoršom čase.
V posudzovanej veci podkladom pre exekúciu je blok na pokutu za priestupok vydaný
18. júla 2007, ktorý nadobudol vykonateľnosť 3. augusta 2007. Ide teda o exekučný titul,
ktorý bol vydaný za účinnosti staršej právnej úpravy, t. j. v období, keď platilo ustanovenie
§ 88 ods. 1 zákona o priestupkoch. Trojročná lehota uvedená v tomto ustanovení začala
plynúť dňom nadobudnutia vykonateľnosti tohto exekučného titulu, t. j. dňom 3. augusta
2007 a uplynula 3. augusta 2010. Ide teda nepochybne o lehotu, ktorá sa v deň účinnosti
novely zákona o priestupkoch vykonanej zákonom č. 298/2008 Z. z. neskončila. V § 88
ods. 1 zákona o priestupkoch nebola ustanovená dlhšia lehota ako tá, ktorá je predmetom
úpravy v § 71 ods. 3 správneho poriadku, a ktoré ustanovenie je potrebné na danú vec
podporne použiť. To znamená, že aj podľa novej právnej úpravy trojročná lehota začne
plynúť 3. augusta 2007 a uplynie 3. augusta 2010. Oproti úprave v zákone o priestupkoch
sa zmenila len skutočnosť, s ktorou sa spája zachovanie uvedenej lehoty. Účelom uvedeného
časového obmedzenia pri vymáhaní rozhodnutí vydaných správnym orgánom je iniciovať
jeho realizáciu oprávneným v primeranom čase. Nejde tu o lehotu, v ktorej by povinný mal
určitý procesný úkon uskutočniť. Povinný žiadne procesné oprávnenie, ktoré by bolo
obmedzené lehotou uvedenou v § 88 ods. 1 zákona o priestupkoch, nezískava. Neprichádza
preto do úvahy ani porušenie skôr nadobudnutých procesných práv na strane povinného
aplikáciou novej právnej úpravy, a teda porušenie zásady ochrany už nadobudnutých práv
podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR.
So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že v posudzovanej veci
treba pri strete právnych úprav uplatniť vyššie uvedenú všeobecnú zásadu pre lehoty, a teda
že v danej veci treba použiť znenie nového právneho predpisu. Aj v tejto časti treba preto
považovať námietky generálneho prokurátora za neopodstatnene podané.“
Najvyšší súd sa v uvedenom uznesení vysporiadal aj s námietkami vo vzťahu
k trovám konania, uvádzajúc:
„Napokon, ani námietka generálneho prokurátora, že rozhodnutie exekučného súdu
v časti, v ktorej zamietol námietky povinného proti trovám exekúcie, je nepreskúmateľné,
nie je dôvodná. Exekučný súd síce stručne, ale zrozumiteľne a jasne uviedol dôvody, pre
ktoré nepovažoval námietky povinného v tejto časti vznesené za opodstatnené. Tým, ako
rozhodnutie v tejto časti odôvodnil, sa fakticky vyporiadal aj s námietkami uvedenými
povinným. Odôvodnenie uznesenia exekučného súdu v dotknutej časti spĺňa preto parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že
exekučný súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv povinného.“
Ústavný súd po prijatí návrhu na ďalšie konanie výzvou z 22. apríla 2013 požiadal
o vyjadrenie okresný súd, ktorý prípisom z 9. mája 2013 oboznámil ústavný súd s tým, že
spis sp. zn. 15 Er 1146/2009 sa nachádza na najvyššom súde na účel rozhodnutia
o podanom mimoriadnom dovolaní. Následne listom z 5. septembra 2013 spolu so zaslaným
spisom vzťahujúcim sa na danú vec sa okresný súd vyslovil, že napadnutým uznesením
okresného súdu nedošlo k porušeniu základných práv a slobôd sťažovateľa, pričom
poukázal aj na závery uznesenia najvyššieho súdu, ktoré majú potvrdzovať tento jeho názor,
a súhlasil taktiež s upustením od ústneho pojednávania v danej veci. Uvedené stanovisko
okresného súdu bolo zaslané sťažovateľovi na vyjadrenie.
Sťažovateľ vo svojom podaní z 18. septembra 2013 vyjadril názor, že podaná
sťažnosť je jediným účinným prostriedkom nápravy. Vo vzťahu k sťažnosti je dôležité
tvrdenie sťažovateľa, že „uznesenie najvyššieho súdu nemôže slúžiť ako argument
o neodôvodnenosti ústavnej sťažnosti, pretože sa v ňom nijako nevysporiadal s aktuálnom
judikatúrou ústavného súdu k právnej otázke zákazu retroaktivity, právnej istoty a ochrany
už nadobudnutých práv tak, ako bola prezentovaná v ústavnej sťažnosti a aj v mimoriadnom
dovolaní“. Sťažovateľ taktiež nesúhlasil ani so záverom najvyššieho súdu vo vzťahu k jeho
námietkam o trovách konania, poukazujúc na to, že jeho argumentáciu si osvojil
aj generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní. Napokon taktiež vyjadril súhlas, aby
ústavný súd v tejto veci upustil od ústneho pojednávania.
Ústavný súd po oboznámení sa so stanoviskami účastníkov konania k sťažnosti
dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci,
a preto upustil v danej veci od ústneho pojednávania. V dôsledku toho senát predmetnú
sťažnosť prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov
a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého
spisu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorá určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že oprávnenie na podanie
mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna
ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03).
Avšak podľa názoru ústavného súdu po podaní mimoriadneho dovolania generálnym
prokurátorom na základe podnetu sťažovateľa proti rozhodnutiu napadnutému sťažnosťou
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a z dôvodov, ktoré sa zhodujú s dôvodmi sťažnosti, by mal
ústavný súd v konaní o sťažnosti postupovať analogicky ako v prípade súčasne
prebiehajúceho konania o dovolaní sťažovateľa a konania o sťažnosti, t. j. považovať
sťažnosť za neprípustnú, resp. ako predčasne podanú (m. m. I. ÚS 169/09, III. ÚS 192/2011,
V okolnostiach danej veci ale ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľ ani
v sťažnosti a ani neskôr po jej podaní neinformoval ústavný súd o tom, že už pred podaním
sťažnosti podal podnet na mimoriadne dovolanie, práve naopak, v sťažnosti vo vzťahu
k mimoriadnemu dovolaniu uviedol iba to, že „generálny prokurátor podľa § 243e a nasl.
O. s. p. síce môže podať na základe podnetu účastníka mimoriadne dovolanie, avšak nie je
podnetom účastníka viazaný a sám rozhoduje, či mimoriadne dovolanie podá“, čím chcel
poukázať na to, že nemá iný účinný prostriedok nápravy, ako podať sťažnosť ústavnému
súdu. Zároveň taktiež neoboznámil ústavný súd so skutočnosťou, že po podaní sťažnosti
bolo jeho podnetu vyhovené a generálny prokurátor podal proti napadnutému uzneseniu
okresného súdu mimoriadne dovolanie. Sťažovateľ tým, že podal nielen sťažnosť
ústavnému súdu, ale aj podnet generálnemu prokurátorovi na podanie mimoriadneho
dovolania, ktorý ho aj následne podal, vytvoril minimálne odvtedy, ako vedel o podaní
mimoriadneho dovolania, v zásade vedome taký stav, keď v identickej veci ešte pred
rozhodnutím o týchto prostriedkoch nápravy súbežne konali tak najvyšší súd, ako aj ústavný
súd, v dôsledku čoho by mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej
veci (m. m. IV. ÚS 146/08, IV. ÚS 363/08, IV. ÚS 228/2010), pričom sťažovateľ o tejto
skutočnosti, ako už bolo uvedené, ústavný súd neinformoval.
Rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým bolo mimoriadne dovolanie zamietnuté, bolo
prijaté až 26. júna 2013, po rozhodnutí ústavného súdu o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
(5. apríla 2013).
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie tak najvyšší súd na základe mimoriadneho
opravného prostriedku, na podanie ktorého dal sťažovateľ podnet, prijal nové rozhodnutie,
ktorým sa rozhodnutie v jeho veci v rámci všeobecného súdnictva skončilo (uznesením
najvyššieho súdu o zamietnutí mimoriadneho dovolania) a ktorým sa zároveň vysporiadal
s argumentáciou, ktorá zodpovedá sťažovateľovej argumentácii v sťažnosti podanej
ústavnému súdu (generálny prokurátor sa stotožnil s odôvodnením podnetu sťažovateľa).
To potvrdzuje aj vyjadrenie sťažovateľa z 18. septembra 2013, podľa ktorého bolo
mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom „z dôvodov, ktoré sa
v podstatných rysoch zhodujú s dôvodmi uvedenými v sťažnosti“.
Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani
z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých
orgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania
všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09).
Ústavný súd podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety
čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný
súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné
rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne
skončilo (IV. ÚS 254/2011).
Po podaní mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom na podnet sťažovateľa
bolo úlohou najvyššieho súdu, aby zabezpečil ochranu základných práv sťažovateľa.
Vzhľadom na princíp subsidiarity nastupuje ochrana garantovaná ústavným súdom až
v prípade zlyhania tohto mechanizmu a primárne má byť orientovaná na preskúmanie
výsledku (prijatého rozhodnutia) a procesu (konania, ktoré mu predchádzalo) v rámci tohto
mechanizmu.
Sťažnosť sťažovateľa smeruje iba proti napadnutému uzneseniu okresného súdu,
ktoré ale v okolnostiach danej veci nie je tým rozhodnutím, ktorým sa konanie právoplatne
skončilo. Sťažovateľ mal možnosť sťažnosťou napadnúť aj uznesenie najvyššieho súdu
o zamietnutí mimoriadneho dovolania, ale neurobil tak. Ani jeho podanie z 18. septembra
2013, v ktorom sa vyjadruje k predmetnému uzneseniu najvyššieho súdu, nemožno
považovať za sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a ani za rozšírenie jej petitu.
Z toho dôvodu ústavný súd nemohol hodnotiť ústavnú konformitu záverov,
ku ktorým dospel najvyšší súd vo svojom uznesení, ktoré je v okolnostiach danej veci tým
rozhodnutím, ktorým sa konanie skončilo.
Zmyslom a funkciou sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je náprava zásahu orgánu
verejnej moci do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených
základných práv alebo slobôd, avšak k tejto náprave nemôže dôjsť tak, že by do konania
o sťažnosti nebolo zahrnuté a z prieskumu ústavného súdu bolo vyňaté práve rozhodnutie
o poslednom právnom prostriedku, ktorý zákon na ochranu práv sťažovateľovi poskytuje.
V dôsledku toho by prípadné rozhodnutie ústavného súdu o sťažnosti smerujúcej voči
napadnutému uzneseniu okresného súdu, ktorým by sa vyhovelo sťažovateľovi
(za podmienky, že by sa ústavný súd stotožnil s jeho argumentáciou), ale ktorým by nebolo
dotknuté uznesenie najvyššieho súdu, nemohlo byť v podmienkach právneho štátu
rešpektujúceho princíp právnej istoty považované za ústavne akceptovateľné, pretože by
mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozličných rozhodnutí v tej istej veci (m. m. IV. ÚS 77/2010,
IV. ÚS 369/2011). Aj po prípadnom zrušení napadnutého uznesenia okresného súdu by totiž
uznesenie najvyššieho súdu ostalo nedotknuté, a to vrátane právnej argumentácie týkajúcej
sa sťažovateľom uplatnených námietok. Zároveň by takým rozhodnutím došlo k popretiu
princípu subsidiarity.
Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosti sťažovateľa nemohol vyhovieť, a preto
rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.
V nadväznosti na tento záver ústavný súd o ďalších požiadavkách sťažovateľa
nerozhodoval.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok
V Košiciach 12. decembra 2013