Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 193/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. decembra 2013

v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti Mgr. M. O., B., zastúpeného advokátom JUDr. R. O.,

B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s prvou vetou Slovenskej

republiky uznesením Okresného súdu Bratislava IV č. k. -16 z 11.

novembra 2011, za účasti Okresného súdu Bratislava IV, takto

rozhodol:

Sťažnosti Mgr. M. O. n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-13 z 5. apríla 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. M. O. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa

(ďalej len „“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa v spojení s

prvou vetou uznesením Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-16 z 11. novembra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ v exekučnej

veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. v prospech oprávneného

Slovenská republika – Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave, Špitálska 14,

Bratislava, proti nemu ako povinnému o vymoženie sumy 16,59 € podal námietky proti

exekúcii a námietky proti trovám exekúcie. Sťažovateľ tvrdil, že vykonateľnosť exekučného

titulu (bloku na pokutu vydaného 18. júla 2007) v dôsledku uplynutia prekluzívnej lehoty

na vymáhanie povinnosti z neho vyplývajúcej zanikla. Podľa sťažovateľa „vymáhateľnosť

pokuty za priestupok a lehoty pre zánik jeho vymáhateľnosti sa spravujú zákonom účinným

v čase, keď bolo rozhodnutie vydané“. Zároveň nesúhlasil s vypočítanými trovami exekúcie.

Napadnutým uznesením okresného súdu boli námietky sťažovateľa proti exekúcii,

ako aj proti trovám exekúcie zamietnuté. Podľa napadnutého uznesenia okresného súdu

„Exekučným titulom v predmetnej exekúcii je blok na pokutu nezaplatenú na mieste OR PZ

Bratislava I v Bratislave č. k. AA 771890 zo dňa 18. 07. 2007, ktorý nadobudol

vykonateľnosť dňa 03. 08. 2007. Trojročná prekluzívna lehota stanovená podľa § 88 ods. 1

zákona o priestupkoch účinného do 31. 08. 2008 na vymáhanie pohľadávky by uplynula dňa

03. 08. 2010, v priebehu uplynutia tejto lehoty však novelizáciou zákona o priestupkoch

vykonanej , účinným od 01. 09. 2008 došlo k vypusteniu

ustanovenia o trojročnej prekluzívnej lehote na možnosť vymáhania uloženej pokuty

za priestupok z ustanovenia § 88 ods. 1. V novele zákona o priestupkoch neexistujú

prechodné ustanovenia účinné pre prípady od 01. 09. 2008, ktoré by upravovali prípad, keď

exekučný titul bol vydaný pred 01. 09. 2008 a trojročná prekluzívna lehota na vymáhanie by

uplynula po 01. 09. 2008.

Exekučný súd je toho názoru, že v danom prípade nemožno vyhovieť námietkam

povinného proti exekúcii a exekúciu zastaviť v súlade s § 57 ods. 1 písm. f) EP z titulu

prekluzívnej lehoty na vymoženie uloženej pokuty za priestupok. V rozhodnom období,

t. j. ku dňu 03. 08. 2010 nemožno už aplikovať právnu normu (ust. § 88 ods. 1 zákona

o priestupkoch v znení do 31. 08. 2008), pretože ide o právnu normu, ktorá už v tomto

rozhodnom období nebola platná. Novelizácia ust. § 88 ods. 1 zákona o priestupkoch

v znení od 01. 09. 2008 je príkladom nepriamej retroaktivity. Novela nerieši stav stretu

rozdielnych úprav, a preto právne účinky novelizovaného ust. § 88 sa od 01. 09. 2008

vzťahujú aj na právne vzťahy založené v minulosti. Pokiaľ ide o samotnú lehotu na výkon

rozhodnutia, súd poukazuje na ust. § 51 zákona o priestupkoch v spojení s § 71 ods. 3

Toto ustanovenie umožňuje pre prípad, že nie je

v zákone o priestupkoch úprava ohľadne výkonu rozhodnutia použiť úpravu uvedenú

v zákone o správnom konaní. Čo sa týka lehoty na vymoženie uloženej pokuty za priestupok,

táto je upravená v § 71 ods. 3 zákona o správnom konaní tak, že výkon rozhodnutia možno

nariadiť najneskôr do 3 rokov po uplynutí lehoty učenej pre splnenie uloženej povinnosti.

V danom prípade teda už nie je potrebné, aby v stanovenej trojročnej lehote došlo

k vymoženiu uloženej pokuty, ale postačí, aby v lehote troch rokov po uplynutí lehoty

určenej na splnenie povinnosti došlo k nariadeniu výkonu rozhodnutia.

Vzhľadom na vyššie uvedené a vzhľadom k tomu, že exekučný súd má za to, že

po vydaní exekučného titulu, ktorý nadobudol právoplatnosť a stal sa vykonateľným,

nenastala žiadna okolnosť, ktorá by spôsobila zánik vymáhaného nároku, bránila jeho

vymáhateľnosti a povinný v námietkach neuviedol žiadne iné dôvody, pre ktoré by bola

predmetná exekúcia neprípustná, súd v súlade s § 50 ods. 1 EP rozhodol tak, že námietky

povinného ako nedôvodné zamietol.

Súdny exekútor v upovedomení o začatí exekúcie vyčíslil trovy exekúcie ako

predbežné. Nejedná sa o skutočné trovy exekúcie, lebo ich výška je podmienená

okolnosťami, za ktorých sa exekúcia uskutoční. Predbežné trovy exekúcie nie sú, ani

nemôžu byť na samom začiatku exekučného konania presne špecifikované a z objektívnych

dôvodov nie je možné dopredu určiť, v akej výške vzniknú trovy exekúcie počas jej

vykonávania. Ak by po skončení exekúcie došlo k vymoženiu určených predbežných trov,

ktoré by presahovali skutočné trovy exekúcie, súdny exekútor je povinný vrátiť preplatok

povinnému.“.

Podľa sťažovateľa napadnuté uznesenie okresného súdu odporuje čl. 46 ods. 1

v spojení s , pretože neobsahuje jasné právne závery majúce pre vec

podstatný význam, a tiež preto, že právne závery v ňom obsiahnuté sú svojvoľné a zjavne

neodôvodnené.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti argumentuje dvoma základnými námietkami. Podľa

neho zanikla vykonateľnosť exekučného titulu, na základe ktorého bola vedená exekúcia,

a to uplynutím prekluzívnej lehoty na jeho vykonanie. Navyše, okresný súd mal pochybiť

aj pri posudzovaní jeho námietok proti trovám exekúcie.

Vo vzťahu k zániku vykonateľnosti exekučného titulu v dôsledku uplynutia

prekluzívnej lehoty sťažovateľ uvádza:

«Právne závery súdu v odôvodnení napadnutého uznesenia ohľadom plynutia

prekluzívnej lehoty pre zánik vymáhateľnosti rozhodnutia o uložení pokuty za priestupok

odporujú požiadavke právneho štátu ( ) a tieto

právne závery súdu sú tiež zjavne neodôvodnené a svojvoľné (

Slovenskej republiky).

Požiadavke právnej istoty a dôvery občana v právo, ktoré sú obsiahnuté v princípe

právneho štátu, zodpovedá jedine taký výklad § 88 ods. 1 (v znení účinnom do 31. 8. 2008

a od 1. 9. 2008) o priestupkoch, že vymáhateľnosť rozhodnutia

o uložení pokuty za priestupok a lehoty pre zánik jeho vymáhateľnosti sa spravujú zákonom

účinným v čase, keď bolo rozhodnutie vydané.

V ust. § 88 ods. 1 zákona o priestupkoch účinnom do 31. 8. 2008 uvedená trojročná

lehota je prekluzívna, uplynutím ktorej prestáva byť blok na pokutu nezaplatenú na mieste

exekučným titulom, stráca účinnosť (zaniká právo ním priznané) a na jeho základe sa už

ďalej nemôže viesť exekúcia.

Podľa o priestupkoch, v znení účinnom

do 31. 8. 2008 (teda aj v čase vydania exekučného titulu v tejto veci), rozhodnutie o uložení

pokuty za priestupok možno vykonať do troch rokov od uplynutia lehoty určenej na jej

zaplatenie. Novela účinná od 1. 9. 2008 síce

dovtedy účinné ust. § 88 ods. 1 cit. zák. pojednávajúce o trojročnej prekluzívnej lehote

zrušila, avšak žiadne prechodné ustanovenia novela neobsahuje, preto sa zrušenie

trojročnej prekluzívnej doby na vymáhateľnosť rozhodnutia o priestupku vzťahuje len

na rozhodnutia vydané po 1. 9. 2008. Pre posúdenie vymáhateľnosti rozhodnutí o uložení

pokuty za priestupok vydaných do 31. 8. 2008 sa majú použiť predpisy účinné pred týmto

dňom, ktoré ustanovili trojročnú prekluzívnu dobu v § 88 ods. 1 zákona o priestupkoch

v znení účinnom do 31. 8. 2008. Opačný výklad by znamenal retroaktívne vzťahovanie

zrušenia trojročnej prekluzívnej doby (novelou č. účinnou od 1. 9. 2008)

na rozhodnutia, ktorých vymáhateľnosť v čase ich vydania bola obmedzená len na trojročnú

prekluzívnu dobu (§ 88 ods. 1 zákona o priestupkoch účinný do 31. 8. 2008), čo odporuje

požiadavke právneho štátu, právnej istoty a ochrany už nadobudnutých práv podľa článku 1

ods. 1 SR ako aj všeobecnému zákazu retroaktivity v trestnom a priestupkovom

práve založenom v článku 50 ods. 6 SR. ...

Dlžník z pokuty za priestupok má podľa

o priestupkoch, v znení účinnom do 31. 8. 2008, právnu istotu a nadobudnuté právo, že

rozhodnutie možno voči nemu vykonať len v prekluzívnej lehote 3 rokov od vykonateľnosti

rozhodnutia. Zrušenie tejto trojročnej prekluzívnej lehoty novelou § 88 ods. 1 zák.

č. o priestupkoch, účinnou od 1. 9. 2008 sa nemôže týkať tých rozhodnutí,

ktoré sa stali vykonateľnými pred 1. 9. 2008; inak by sa jednalo o retroaktívne odňatie

práva už nadobudnutého (práva dlžníka, že rozhodnutie voči nemu možno vykonať len

v trojročnej prekluzívnej lehote) a to bez výslovného intertemporálneho ustanovenia

zákona.

Neobstojí ani záver súdu o tom, že v danej veci sa jedná o „nepriamu“ (zrejme

myslel nepravú) retroaktivitu. Tá môže byť založená len na základe výslovného

intertemporálneho ustanovenia zákona, pričom sám súd uznáva, že novela č.

účinná od 1. 9. 2008 žiadne intertemporálne ustanovenie neobsahuje a vykonateľnosť

rozhodnutí spred 1. 9. 2008 nerieši. Tak isto neobstojí záver súdu o podpornom použití § 71

ods. 3 o správnom konaní, pretože ten sa na danú vec nevzťahuje,

a vykonateľnosť rozhodnutí o priestupku sa spravuje výlučne § 88 ods. 1 zákona

č. o priestupkoch (či už v znení pred alebo po 1. 9. 2008).»

Sťažovateľ nesúhlasí ani s posúdením trov exekúcie okresným súdom. Podľa neho sú

právne závery okresného súdu «v odôvodnení napadnutého uznesenia ohľadom trov

exekúcie... zjavne neodôvodnené a svojvoľné do tej miery, že sa súd odchýlil od zmyslu

a účelu ust. Exekučného poriadku ( ).

Podľa § 201 ods. 1 Exekučného poriadku predbežné trovy exekúcie určuje exekútor

podľa osobitného právneho predpisu v upovedomení o začatí exekúcie. V rámci

predbežných trov exekúcie exekútor vyčísli odmenu najviac v rozsahu ako pri upustení

od exekúcie; náhradu výdavkov a náhradu za stratu času vyčísli len v rozsahu ich skutočnej

výšky v čase vydania upovedomenia o začatí exekúcie. Zároveň povinného upozorní, že ak

dlh nesplní, tak trovy exekúcie môžu byť vyššie, a predbežne vyčísli ich výšku.

Zmyslom uvedeného zákonného ustanovenia je, že v čase vydania upovedomenia

o začatí exekúcie má byť odmena exekútora len v rozsahu, ako pri upustení od exekúcie

(t. j. v najmenšom rozsahu predpokladanom zákonom ) a náhrada vecných výdavkov má byť

v upovedomení vyčíslená len v rozsahu, v akom tieto vecné výdavky exekútorovi reálne

a preukázateľne vznikli (t. j. nie je prípustné v upovedomení vyčísľovať náhradu vecných

výdavkov predbežne či orientačne bez reálneho vydokladovania ich vynaloženia). Uvedený

výklad zodpovedá aj požiadavke hospodárnosti exekučného konania a zásade

proporcionality medzi právom oprávneného a ochranou povinného.

Zmysel a účel citovaného § 201 ods. 1 Exekučného poriadku úplne neguje záver súdu

v napadnutom uznesení: „Nejedná sa o skutočné trovy exekúcie, lebo ich výška je

podmienená okolnosťami, za ktorých sa exekúcia uskutoční. Predbežné trovy exekúcie nie

sú, ani nemôžu byť na samom začiatku exekučného konania presne špecifikované

a z objektívnych dôvodov nie je možné dopredu určiť v akej výške vzniknú trovy exekúcie

počas jej vykonávania. Ak by po skončení exekúcie došlo k vymoženiu určených

predbežných trov, ktoré by presahovali skutočné trovy exekúcie, súdny exekútor je povinný

vrátiť preplatok povinnému.“

Vzhľadom na uvedené je povinnosťou súdu sa pri rozhodovaní o námietkach proti

trovám exekúcie vysporiadať s každou jednou položkou trov exekúcie namietanou povinným

a v odôvodnení uznesenia uviesť, ktorá položka trov exekúcie namietaná povinným je či nie

je dôvodná; nestačí námietky proti trovám exekúcie zamietnuť všeobecným odkazom na to,

že trovy sú určené len orientačne či predbežne, pretože by sa jednalo priam až

o „odmietnutie spravodlivosti“ či „denegatio iustitiae“.

Pritom je bežnou praxou aj odvolacích súdov (ak sa k nim dostane rozhodovanie

o trovách exekúcie) vysporiadať sa s každou jednou položkou trov exekúcie namietanou

povinným.» (Sťažovateľ odkazuje na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 23. decembra 2010, ktoré pripojil k sťažnosti, pozn.)

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť podľa

, ktorou sa domáha, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie

a následne vo veci samej rozhodol, že týmto uznesením bolo porušené jeho základné právo

domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde podľa v spojení s . Ďalej navrhuje, aby napadnuté

uznesenie okresného súdu bolo zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Napokon

navrhuje aj priznanie úhrady trov konania.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd z vyžiadaného spisu zistil, že

sťažovateľ podal 12. decembra 2011 (pred podaním sťažnosti ústavnému súdu) podnet

na podanie mimoriadneho dovolania proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, pričom

tento podnet odôvodnil v podstate rovnakými argumentmi, ako samotnú sťažnosť podľa

smerujúcu proti napadnutému uzneseniu okresného súdu.

Z vyžiadaného súvisiaceho spisu okresného súdu ďalej vyplýva, že generálny

prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podal 4. júna 2012 proti

napadnutému uzneseniu okresného súdu mimoriadne dovolanie. Pre rozhodnutie o sťažnosti

je podstatné, že generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní vytýkal rozhodnutiu

okresného súdu, že spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, a to z toho dôvodu, že

okresný súd mal podľa jeho názoru nesprávne posúdiť otázku subsidiárneho použitia § 71

ods. 3 Správneho poriadku v znení účinnom od 1. septembra 2008 na vykonateľnosť

rozhodnutia o uložení pokuty za priestupok. Generálny prokurátor zastáva názor, že okresný

súd nesprávne posúdil nemožnosť aplikácie § 88 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady

č. 372 /1990 Zb. o priestupkoch v znení účinnom do 31. augusta 2008 na posudzovanú vec.

Generálny prokurátor nesúhlasil ani so spôsobom, akým sa okresný súd v napadnutom

uznesení vysporiadal s námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa trov konania. Pokiaľ ide

o odôvodnenie napadnutého uznesenia, generálny prokurátor sa stotožnil s argumentáciou

sťažovateľa obsiahnutou v podnete na podanie mimoriadneho dovolania (v zásade zhodnou

s jeho argumentáciu obsiahnutou v sťažnosti ústavnému súdu).

Potom, ako ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie, Najvyšší súd Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. z 26. júna 2013

(ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“) mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora

zamietol. Vo vzťahu k rozhodovaniu o sťažnosti sú z pohľadu ústavného súdu významné tie

časti odôvodnenia tohto uznesenia, v ktorých najvyšší súd uvádza:

„Pre procesné právo vo všeobecnosti platí, že nové ustanovenia zákona sa aplikujú

nielen v konaniach, ktoré boli začaté po účinnosti novely, ale aj v konaniach, ktoré boli

začaté podľa starších právnych predpisov. Táto zásada sa neuplatní v tých prípadoch, ak

zákon z nej ustanoví výnimky. Pokiaľ ide o lehoty, platí všeobecná zásada, podľa ktorej pre

tie lehoty, ktoré sa v deň, keď novela zákona nadobudla účinnosť, ešte neskončili, platia

ustanovenia nového zákona. Len v prípade, ak by zákon doteraz ustanovoval dlhšiu lehotu,

skončí sa až v tomto neskoršom čase.

V posudzovanej veci podkladom pre exekúciu je blok na pokutu za priestupok vydaný

18. júla 2007, ktorý nadobudol vykonateľnosť 3. augusta 2007. Ide teda o exekučný titul,

ktorý bol vydaný za účinnosti staršej právnej úpravy, t. j. v období, keď platilo ustanovenie

§ 88 ods. 1 zákona o priestupkoch. Trojročná lehota uvedená v tomto ustanovení začala

plynúť dňom nadobudnutia vykonateľnosti tohto exekučného titulu, t. j. dňom 3. augusta

2007 a uplynula 3. augusta 2010. Ide teda nepochybne o lehotu, ktorá sa v deň účinnosti

novely neskončila. V

ods. 1 zákona o priestupkoch nebola ustanovená dlhšia lehota ako tá, ktorá je predmetom

úpravy v § 71 ods. 3 správneho poriadku, a ktoré ustanovenie je potrebné na danú vec

podporne použiť. To znamená, že aj podľa novej právnej úpravy trojročná lehota začne

plynúť 3. augusta 2007 a uplynie 3. augusta 2010. Oproti úprave v zákone o priestupkoch

sa zmenila len skutočnosť, s ktorou sa spája zachovanie uvedenej lehoty. Účelom uvedeného

časového obmedzenia pri vymáhaní rozhodnutí vydaných správnym orgánom je iniciovať

jeho realizáciu oprávneným v primeranom čase. Nejde tu o lehotu, v ktorej by povinný mal

určitý procesný úkon uskutočniť. Povinný žiadne procesné oprávnenie, ktoré by bolo

obmedzené lehotou uvedenou v § 88 ods. 1 zákona o priestupkoch, nezískava. Neprichádza

preto do úvahy ani porušenie skôr nadobudnutých procesných práv na strane povinného

aplikáciou novej právnej úpravy, a teda porušenie zásady ochrany už nadobudnutých práv

podľa SR.

So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že v posudzovanej veci

treba pri strete právnych úprav uplatniť vyššie uvedenú všeobecnú zásadu pre lehoty, a teda

že v danej veci treba použiť znenie nového právneho predpisu. Aj v tejto časti treba preto

považovať námietky generálneho prokurátora za neopodstatnene podané.“

Najvyšší súd sa v uvedenom uznesení vysporiadal aj s námietkami vo vzťahu

k trovám konania, uvádzajúc:

„Napokon, ani námietka generálneho prokurátora, že rozhodnutie exekučného súdu

v časti, v ktorej zamietol námietky povinného proti trovám exekúcie, je nepreskúmateľné,

nie je dôvodná. Exekučný súd síce stručne, ale zrozumiteľne a jasne uviedol dôvody, pre

ktoré nepovažoval námietky povinného v tejto časti vznesené za opodstatnené. Tým, ako

rozhodnutie v tejto časti odôvodnil, sa fakticky vyporiadal aj s námietkami uvedenými

povinným. Odôvodnenie uznesenia exekučného súdu v dotknutej časti spĺňa preto parametre

zákonného odôvodnenia ( ). Za porušenie základného práva zaručeného

v v žiadnom prípade nemožno považovať to, že

exekučný súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv povinného.“

Ústavný súd po prijatí návrhu na ďalšie konanie výzvou z 22. apríla 2013 požiadal

o vyjadrenie okresný súd, ktorý prípisom z 9. mája 2013 oboznámil ústavný súd s tým, že

spis sp. zn. sa nachádza na najvyššom súde na účel rozhodnutia

o podanom mimoriadnom dovolaní. Následne listom z 5. septembra 2013 spolu so zaslaným

spisom vzťahujúcim sa na danú vec sa okresný súd vyslovil, že napadnutým uznesením

okresného súdu nedošlo k porušeniu základných práv a slobôd sťažovateľa, pričom

poukázal aj na závery uznesenia najvyššieho súdu, ktoré majú potvrdzovať tento jeho názor,

a súhlasil taktiež s upustením od ústneho pojednávania v danej veci. Uvedené stanovisko

okresného súdu bolo zaslané sťažovateľovi na vyjadrenie.

Sťažovateľ vo svojom podaní z 18. septembra 2013 vyjadril názor, že podaná

sťažnosť je jediným účinným prostriedkom nápravy. Vo vzťahu k sťažnosti je dôležité

tvrdenie sťažovateľa, že „uznesenie najvyššieho súdu nemôže slúžiť ako argument

o neodôvodnenosti ústavnej sťažnosti, pretože sa v ňom nijako nevysporiadal s aktuálnom

judikatúrou ústavného súdu k právnej otázke zákazu retroaktivity, právnej istoty a ochrany

už nadobudnutých práv tak, ako bola prezentovaná v ústavnej sťažnosti a aj v mimoriadnom

dovolaní“. Sťažovateľ taktiež nesúhlasil ani so záverom najvyššieho súdu vo vzťahu k jeho

námietkam o trovách konania, poukazujúc na to, že jeho argumentáciu si osvojil

aj generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní. Napokon taktiež vyjadril súhlas, aby

ústavný súd v tejto veci upustil od ústneho pojednávania.

Ústavný súd po oboznámení sa so stanoviskami účastníkov konania k sťažnosti

dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci,

a preto upustil v danej veci od ústneho pojednávania. V dôsledku toho senát predmetnú

sťažnosť prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov

a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého

spisu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorá určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že oprávnenie na podanie

mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna

ochrana (, ).

Avšak podľa názoru ústavného súdu po podaní mimoriadneho dovolania generálnym

prokurátorom na základe podnetu sťažovateľa proti rozhodnutiu napadnutému sťažnosťou

podľa a z dôvodov, ktoré sa zhodujú s dôvodmi sťažnosti, by mal

ústavný súd v konaní o sťažnosti postupovať analogicky ako v prípade súčasne

prebiehajúceho konania o dovolaní sťažovateľa a konania o sťažnosti, t. j. považovať

sťažnosť za neprípustnú, resp. ako predčasne podanú (m. m. , ,

).

V okolnostiach danej veci ale ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľ ani

v sťažnosti a ani neskôr po jej podaní neinformoval ústavný súd o tom, že už pred podaním

sťažnosti podal podnet na mimoriadne dovolanie, práve naopak, v sťažnosti vo vzťahu

k mimoriadnemu dovolaniu uviedol iba to, že „generálny prokurátor podľa § 243e a nasl.

síce môže podať na základe podnetu účastníka mimoriadne dovolanie, avšak nie je

podnetom účastníka viazaný a sám rozhoduje, či mimoriadne dovolanie podá“, čím chcel

poukázať na to, že nemá iný účinný prostriedok nápravy, ako podať sťažnosť ústavnému

súdu. Zároveň taktiež neoboznámil ústavný súd so skutočnosťou, že po podaní sťažnosti

bolo jeho podnetu vyhovené a generálny prokurátor podal proti napadnutému uzneseniu

okresného súdu mimoriadne dovolanie. Sťažovateľ tým, že podal nielen sťažnosť

ústavnému súdu, ale aj podnet generálnemu prokurátorovi na podanie mimoriadneho

dovolania, ktorý ho aj následne podal, vytvoril minimálne odvtedy, ako vedel o podaní

mimoriadneho dovolania, v zásade vedome taký stav, keď v identickej veci ešte pred

rozhodnutím o týchto prostriedkoch nápravy súbežne konali tak najvyšší súd, ako aj ústavný

súd, v dôsledku čoho by mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej

veci (m. m. , , ), pričom sťažovateľ o tejto

skutočnosti, ako už bolo uvedené, ústavný súd neinformoval.

Rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým bolo mimoriadne dovolanie zamietnuté, bolo

prijaté až 26. júna 2013, po rozhodnutí ústavného súdu o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(5. apríla 2013).

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie tak najvyšší súd na základe mimoriadneho

opravného prostriedku, na podanie ktorého dal sťažovateľ podnet, prijal nové rozhodnutie,

ktorým sa rozhodnutie v jeho veci v rámci všeobecného súdnictva skončilo (uznesením

najvyššieho súdu o zamietnutí mimoriadneho dovolania) a ktorým sa zároveň vysporiadal

s argumentáciou, ktorá zodpovedá sťažovateľovej argumentácii v sťažnosti podanej

ústavnému súdu (generálny prokurátor sa stotožnil s odôvodnením podnetu sťažovateľa).

To potvrdzuje aj vyjadrenie sťažovateľa z 18. septembra 2013, podľa ktorého bolo

mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom „z dôvodov, ktoré sa

v podstatných rysoch zhodujú s dôvodmi uvedenými v sťažnosti“.

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani

z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých

orgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania

všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. ).

Ústavný súd podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný

súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné

rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne

skončilo ().

Po podaní mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom na podnet sťažovateľa

bolo úlohou najvyššieho súdu, aby zabezpečil ochranu základných práv sťažovateľa.

Vzhľadom na princíp subsidiarity nastupuje ochrana garantovaná ústavným súdom až

v prípade zlyhania tohto mechanizmu a primárne má byť orientovaná na preskúmanie

výsledku (prijatého rozhodnutia) a procesu (konania, ktoré mu predchádzalo) v rámci tohto

mechanizmu.

Sťažnosť sťažovateľa smeruje iba proti napadnutému uzneseniu okresného súdu,

ktoré ale v okolnostiach danej veci nie je tým rozhodnutím, ktorým sa konanie právoplatne

skončilo. Sťažovateľ mal možnosť sťažnosťou napadnúť aj uznesenie najvyššieho súdu

o zamietnutí mimoriadneho dovolania, ale neurobil tak. Ani jeho podanie z 18. septembra

2013, v ktorom sa vyjadruje k predmetnému uzneseniu najvyššieho súdu, nemožno

považovať za sťažnosť podľa a ani za rozšírenie jej petitu.

Z toho dôvodu ústavný súd nemohol hodnotiť ústavnú konformitu záverov,

ku ktorým dospel najvyšší súd vo svojom uznesení, ktoré je v okolnostiach danej veci tým

rozhodnutím, ktorým sa konanie skončilo.

Zmyslom a funkciou sťažnosti podľa je náprava zásahu orgánu

verejnej moci do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených

základných práv alebo slobôd, avšak k tejto náprave nemôže dôjsť tak, že by do konania

o sťažnosti nebolo zahrnuté a z prieskumu ústavného súdu bolo vyňaté práve rozhodnutie

o poslednom právnom prostriedku, ktorý zákon na ochranu práv sťažovateľovi poskytuje.

V dôsledku toho by prípadné rozhodnutie ústavného súdu o sťažnosti smerujúcej voči

napadnutému uzneseniu okresného súdu, ktorým by sa vyhovelo sťažovateľovi

(za podmienky, že by sa ústavný súd stotožnil s jeho argumentáciou), ale ktorým by nebolo

dotknuté uznesenie najvyššieho súdu, nemohlo byť v podmienkach právneho štátu

rešpektujúceho princíp právnej istoty považované za ústavne akceptovateľné, pretože by

mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozličných rozhodnutí v tej istej veci (m. m. ,

). Aj po prípadnom zrušení napadnutého uznesenia okresného súdu by totiž

uznesenie najvyššieho súdu ostalo nedotknuté, a to vrátane právnej argumentácie týkajúcej

sa sťažovateľom uplatnených námietok. Zároveň by takým rozhodnutím došlo k popretiu

princípu subsidiarity.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosti sťažovateľa nemohol vyhovieť, a preto

rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

V nadväznosti na tento záver ústavný súd o ďalších požiadavkách sťažovateľa

nerozhodoval.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok

V Košiciach 12. decembra 2013