Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 369/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť I. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva podľa v spojení s a práv podľa

ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z

8. októbra 2010, postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 8

a jeho rozsudkom z 28. apríla 2011, postupom Okresného súdu Bardejov v

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 10. januára 1995 a postupom

Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom zo 6. marca 1996 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna 2011

doručená sťažnosť I. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“). Predmetnú sťažnosť na základe výzvy

ústavného súdu z 15. júla 2011 sťažovateľ doplnil podaním doručeným 5. augusta 2011.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1

(ďalej len „“) a práv podľa , a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4

a jeho rozsudkom z 8. októbra 2010, postupom Krajského súdu v Prešove v

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. apríla 2011, postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 10. januára

1995 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 16

Co/136/1995 a jeho rozsudkom zo 6. marca 1996.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:

«Ešte dňom 2. VIII. 1991 mi bol právoplatne a priamo zo zákona obnovený môj

pracovný pomer titulom vyslovenia verdiktu našich súdov, že daná mi výpoveď

z pracovného pomeru, zo dňa 14. XI. 1988, je neplatná, a to nielen v tomto momente, ale aj

ex tunc a do budúcna! Vzniklo mi tak právo na prideľovanie práce podľa pracovnej zmluvy,

ktorej som sa od svojho štátu a jeho štruktúr nedočkal ani po 20-rokoch, ale ani náhrady

mzdy a ušlých mi všetkých zákonných náležitostí! Tým mi nielen v minulosti, ale aj

v súčasnosti naďalej vzniká obrovská škoda, o ktorej v mojom štáte zo zodpovedných nikto

nechce i čo len počuť, nie to ešte so mnou na túto tému seriózne hovoriť. A preto, že tento

abnormálny stav v demokracii a právnom štáte je neprípustný a neudržateľný, musí

nasledovať táto ďalšia ústavná sťažnosť a po nej, keď si to bude situácia vyžadovať, pôjde

celá vec znovu za hranice môjho na spravodlivosť totálne bezprávneho štátu! ...

Opakujem, že zákon o zrušení NV, ako celej sústavy neexistuje, len o obecnom

zriadení, ktorý sa bezprostredne dotýka jej najnižších článkov, ktorými boli v tomto čase

MNV a MsNV. 2.) Čo sa konštituuje štátu a jeho zákonmi, nemôže sa zrušovať iba

vládnym uznesením, ktorý nie je žiadnym predpisom, hlavne vo vzťahu k občanovi a tobôž

už vonkoncom nie, keď ide o súdny spor, v ktorom odporcom je štát! 3.) v Mesiaci VIII.

1991 nebol u mňa žiadny dôvod na výpoveď z prac. pomeru a ak bol, tak bol v nej uvedený

nesprávny a teda nezákonný, a preto musí byť tento právny akt neplatný, lebo ho takým

u mňa činí §-44 , ktorý naše všeob. súdy ignorovali!!! 4.) Pre mňa právne

nástupnictvo tu nie je rozhodujúce, lebo právny subjekt na uspokojenie mojich právoplatne

vysúdených nárokov tu štátom legitímne určený bol, o čom nie je možné polemizovať a ani

spochybňovať, lebo na túto vec sa ani kompetencia súdu nevzťahuje! 5.) Ja som od mes.

VIII. 91 dostával riadnu mzdu a nie náhradu mzdy! až do 31. 12. 91, takže je tu namieste

otázka, že čijím som ja v tomto období bol zamestnancom? Dostanem na to odpoveď od

ústavného súdu? 6.) Výpovedná lehota musí plynúť z existujúceho pracovného pomeru a nie

z „luftu“! 7.) Ja mám právo na súdnom pojednávaní sa k veci vyjadriť, ale mne to dňa 8. X.

10 nebolo sudcom bardejovského súdu umožnené a ani inak sa ma na to v poslednú dobu

nikto nič nepýtal, aby som súdu objasňoval, čo je v kauze sporné.»

V doplnení sťažnosti doručenej ústavnému súdu 5. augusta 2011 sťažovateľ uvádza:

«Napriek predom uvedenému, keďže nevidím žiadny osobný dôvod na to, aby som

naďalej netrval na mojej sťažnosti, z čoho by ste mohli mať veľkú radosť, dovolím si

v krátkosti uviesť aspoň to, na čo ešte stačím, a to v podobe poznámok k vašim otázkam

a nastoleným požiadavkám:

- pýtam sa, že prečo môj návrh na konanie o tejto mojej ústavnej sťažnosti z 24. VI.

11 ústavný súd už dopredu spochybňuje natoľko, že ním v takejto podobe nateraz akože

vôbec nie je, napriek tomu, že aj táto moja ústavná sťažnosť bola napísaná presne tak, ako

mnohé iné, ktoré on bez problémov odpojednal i uzavrel bez toho, aby ich akokoľvek

spochybňoval a ako spochybňuje najmä túto pre mňa životne veľmi závažnú!

- pokiaľ Ústavný súd SR chce odrazu aj o tejto mojej kauze do detailu všetko vedieť,

tak nech si – prosím – od bardejovského súdu vyžiada všetky moje relevantné kauzy s ňou

súvisiace a tých je vyše 50 a keď sa po ich naštudovaní ním takto stane, potom som ochotný

na jeho každú konkrétnu a zmysluplnú otázku odpovedať!

- Každopádne žiadam Ústavný súd SR, aby z tohto konania nevylučoval súdne

konanie pod č. k. , ktoré tomuto sporu pod č. k. predchádzalo,

pretože práv v ňom je ako sa hovorí „pes zakopaný“! Jednoducho povedané v tomto konaní

, naše všeobecné súdy sa dopustili množstva nehoráznych, kardinálnych

a katastrofálnych chýb, ktoré následne po sebe iba ututlávali a kamuflážou doslova dusili!

- keď berieme širší rozsah a dopad kauzy na moju osobu, ktorá je tu nesporne podľa

mňa dlhodobo a vedome diskriminovaná, tak potom aj v širšom kontexte, pokiaľ ide

o porušovanie mojich základných a ľudských práv podľa SR pripadá v úvahu nielen

iba jej čl. 46, ale i čl. 35 a 36 a čo sa týka medzinárodného práva, prioritu tu má Dohovor

s Paktom o občianskych a politických právach a ďalej Dohovor MOP č. 111/58 a tiež

Európska sociálna charta, čo všetko som uviedol už do svojej ústavnej sťažnosti, zo dňa

6. III. 2003 v kauze pod č. k. a čo všetko tam máte popísané a znovu to odo

mňa požadujete! V neposlednom rade upriamujem pozornosť na Smernicu Rady EÚ

č. 2000/78 a na náš antidiskriminačný zákon.

- Právoplatných rozhodnutí, ktorými mi boli porušené moje základné a ľudské práva

v tejto oblasti, a to nepripustením ma k môjmu povolaniu a zamestnaniu je habadej a náš

ústavný súd o všetkom dobre vie, lebo najmä v poslednú dobu doslova všetko išlo cez jeho

ruky, a to v rámci mojich opravných prostriedkov, kde som dopodrobna všetko opisoval

a zdôvodňoval a odrazu akoby ústavný súd o ničom nevedel!

- Ja ako neprávnik nie som povinný ani vedieť, že čo znamená pre mňa celkom cudzie

slovo petit. Tým menej ho dokážem s tzv. právnickými fintami, aby som bol v konaní

úspešným, presne formulovať podľa predstáv ústavného súdu

- Preto s poukazom na predom uvedené veľmi rozpačite prijímam vaše odporúčanie,

aby som už v tomto štádiu pri odstraňovaní vád tohto konania spolupracoval s advokátom,

keď ho nemám a toho v mojom meste ho bohužiaľ ani nenájdem, pretože každý sa tu od

mojich vecí dištancuje! Preto je tu z mojej strany v tejto dôležitej veci apel práve na ústavný

súd, aby mi pomohol, a to v snahe o úspešne dovedenie tejto neľahkej kauzy do konca.

A keď to nepôjde, tak sa obrátim trebárs aj priamo na Benátsku Komisiu, nech mi

zabezpečia právnika pre toto dôležité súdne konanie, prípadne s radou aj aj o pomoc, čo

mám ďalej robiť a kde na koho už na tomto svete sa mám obrátiť!»

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„... základné a ľudské práva I. K. podľa SR a ods. 1/, Dohovoru v

spojení s jeho čl. 13 a 14, postupom Krajského súdu v Prešove v súdnom konaní vedenom

na Okresnom súde v Bardejove pod č. k. v spojení s č. k. , ktoré mu

predchádzalo, porušené boli.

2./ Zrušuje konečné rozsudky Krajského súdu v Prešove sp. zn. , zo dňa

28. IV. 2011 a v Košiciach sp. zn. -223, zo dňa 6. III. 1996, v spojení

s právoplatným rozsudkom Okresného súdu v Bardejove pod č. k. , zo dňa 8. X.

2010 a , zo dňa 10. I. 1995 a vracia miestne príslušnému súdu tieto právne veci

na nové konanie a spravodlivé, ústavné a zákonné rozhodnutie.

3./ Priznáva I. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 66 tis. EUR /slovom

šesťdesiatšesťtisíceur/, ktoré je mu povinný Krajský sud v Prešove a Košiciach spoločne a

nerozdielne zaplatiť najneskôr do 2-och mesiacov od právoplatnosti tohto ústavného

nálezu.

4./ Ukladá obidvom súdom... aby spoločne a nerozdielne uhradili aj trovy tohto

súdneho konania, a to najneskôr do 2-och mesiacov od právoplatnosti tohto ústavného

nálezu.“

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tiež žiadal, aby mu ústavný súd ustanovil zástupcu

z radov advokátov na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a porušenie , porušenie práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušenie svojich práv podľa čl. 13 a čl. 14 dohovoru

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 8. októbra 2010, postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 28. apríla 2011, postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 10. januára 1995 a postupom

Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom zo 6. marca 1996.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s a práv podľa , a dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 8. októbra 2010, ako aj postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 10. januára 1995

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť

využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Zásada subsidiarity rešpektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní

o sťažnosti podľa preskúmané ().

Proti namietanému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudku z 8. októbra 2010 mohol sťažovateľ podať odvolanie (čo aj

využil), o ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. -139

z 28. apríla 2011. Právomoc Krajského súdu v Prešove v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu.

Rovnako tak proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudku z 10. januára 1995 podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

rozhodol Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. -223 zo 6. marca 1996.

Aj v tomto prípade preto platí, že právomoc Krajského súdu v Košiciach v danej veci

vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa

v časti, ktorou namietal porušenie označeného základného práva podľa a práv podľa

dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 8. októbra 2010 a postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 10. januára 1995, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s a práv podľa , a dohovoru postupom

Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 28. apríla 2011

Pokiaľ ide o preskúmanie postupu Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudku z 28. apríla 2011, ústavný súd zistil, že uvedený

postup Krajského súdu v Prešove a jeho rozsudok č. k. -139 z 28. apríla 2011

napadol sťažovateľ dovolaním, ktoré podal osobne 3. júna 2011 na okresnom súde.

V okolnostiach daného prípadu tak sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním

sťažnosti podľa vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne

rozhodovať dva orgány súdneho typu [Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) ako dovolací súd a ústavný súd], čo nie je v podmienkach právneho štátu

rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť

k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci (m. m. ,

, ).

Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci

sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie

sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom

prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné (m. m. ,

, ).

Ústavný súd v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva vo svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil názor (napr. ,

, , , , ),

podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)

a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto sťažnosť považovaná

za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. m. m. ,

, , , , ,

), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa

po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade, ak podal

dovolanie, zároveň podal aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu,

že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa

smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu

dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu tiež rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti

Českej republike, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54, a tiež rozhodnutia ústavného

súdu , , , ).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľa pred rozhodnutím

najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania

všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu,

mohlo by to viesť k neúmernému predĺženiu konania o sťažnosti.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj taký výklad § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde, podľa ktorého podmienka vyčerpania všetkých opravných prostriedkov

alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných

práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa

osobitných právnych predpisov, nie je splnená samotným podaním opravného prostriedku

oprávnenou osobou, ale až rozhodnutím o tomto prostriedku príslušným orgánom. Iná

interpretácia by v danej veci mala za následok nežiaducu situáciu, keď by to isté

rozhodnutie súčasne preskúmaval najvyšší súd, ako aj ústavný súd (,

).

Z týchto dôvodov sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale

podľa zásady ratio temporis ju po predbežnom prerokovaní odmietol v časti, v ktorej

smeruje proti postupu Krajského súdu v Prešove a jeho rozsudku č. k. -139

z 28. apríla 2011, ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde, pretože o ochrane označených práv, porušenie ktorých sťažovateľ

namieta, bude vo vzťahu k napadnutému rozsudku Krajského súdu v Prešove rozhodovať

najvyšší súd v konaní o dovolaní.

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s a práv podľa , a dohovoru postupom

Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom zo 6. marca 1996

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , , ).

Podľa zistení ústavného súdu napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach

nadobudol právoplatnosť 18. apríla 1996, pričom sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu

24. júna 2011, teda zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom

súde.

Na základe tohto zistenia ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti podľa z dôvodu, že bola

podaná oneskorene.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa ako celok podľa tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia. Vzhľadom na to sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2011