Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 234/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. mája 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Ľ. Š. – A., K., zastúpenej advokátom JUDr. J. F., B.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v a práva zaručeného v Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 8. decembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. Ľ. Š. – A. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. februára

2010 doručená sťažnosť Mgr. Ľ. Š. – A., K. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 8. decembra

2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom Košice II

(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. sa žalobca domáhal od sťažovateľky

zaplatenia finančnej sumy z titulu neuhradenia zročných faktúr. Okresný súd rozsudkom

sp. zn. zo 6. marca 2003 žalobe žalobcu čiastočne vyhovel a sťažovateľke

uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi časť žalovanej sumy s príslušenstvom a vo zvyšku

žalobcom uplatneného finančného nároku konanie zastavil.

Sťažovateľka sa podľa jej tvrdení o predmetnom rozsudku okresného súdu dozvedela

až v roku 2009, keď z listu vlastníctva k nehnuteľnosti, ktorá je jej vlastníctvom, zistila, že

na základe pokynu súdneho exekútora bolo k tejto nehnuteľnosti zriadené exekučné záložné

právo na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok okresného súdu sp. zn.

zo 6. marca 2003. Podľa tvrdení sťažovateľky okresný súd s ňou nekonal ako

s účastníčkou konania, nepredvolal ju na pojednávania, neumožnil jej vyjadriť sa k veci,

a teda rozhodol v jej neprítomnosti. Z vyjadrení sťažovateľky ďalej vyplýva, že okresný súd

jej síce doručoval korešpondenciu v súvislosti s prerokúvaním danej veci, avšak na adresu

D., K., ktorá nebola aktuálna. Sťažovateľka uviedla, že táto adresa bola adresou jej

podnikania iba do 4. februára 2002, keď podala žiadosť o koncesiu na Živnostenskom úrade

v Košiciach (ďalej len „živnostenský úrad“), ktorou súčasne žiadala o zmenu sídla

podnikania z D. na V., K. Živnostenský úrad však jej žiadosť o zmenu sídla podnikania

nezaevidoval, a tak ako miesto podnikania sťažovateľky bolo evidované stále D., K.

Sťažovateľka sa z dôvodu, že okresný súd podľa jej názoru nedostatočne

zisťoval adresu miesta jej podnikania (napr. podľa sťažovateľky mal okresný súd

dožiadať Slovenskú poštu, a. s., či sťažovateľka nepožiadala o preposielanie pošty z adresy

D. na inú adresu), podala 4. augusta 2009 proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

zo 6. marca 2003 odvolanie, ktoré krajský súd napadnutým uznesením sp. zn.

z 8. decembra 2009 odmietol ako oneskorene podané.

Sťažovateľka svoju nespokojnosť s rozhodnutím krajského súdu, ktorý mal porušiť

jej právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v a

dohovoru, odôvodnila takto:

„Máme za to, že súd však nesprávne posúdil danú situáciu s tým, že musel mať z

podaného odvolania za preukázané, že Okresný súd, resp. Krajský súd mal predmetné

odvolanie prejednať s tým, že nemohlo dôjsť ku konštatovaniu právoplatnosti rozsudku

prvostupňového súdu, za použitia ustanovenia , nakoľko skutočnosť z ktorej

súd vychádzal a to miesto a prevádzka, kde odporkyňa podnikala mu nebolo oznámené

korektne zo strany Obvodného úradu v Košiciach, napriek skutočnosti, že odporkyňa riadne

zmenu nahlásila. Súd prvého stupňa zároveň mohol vyžiadať vyjadrenie od Slovenskej pošty

o existencii alebo neexistencii služby preposielania zásielok a tak by sa dozvedel o adrese

odporkyne, na ktorú jej mohol doručovať zásielky. Podľa nášho názoru neobstojí

konštatovanie, že súdu iná adresa nebola známa. Dikcia zákona v ustanovení § 48 ods. 3

nemôže byť len slovná deklarácia toho, že iná adresa nie súdu známa, ale súd musí

uskutočniť všetky rozumné šetrenia, na základe ktorých sa môže dozvedieť adresu inú ako

adresu sídla podnikateľa FO, kde môže zásielky doručovať. Súd prvého stupňa tak nekonal

a zároveň súd druhého stupňa tento postup nesprávne odobril. ...

Je zrejmé, že Krajský súd konštatoval určité námietky súvisiace z doručovaním

odporkyni no neurobil žiadne faktické skúmanie námietky odporkyne, resp. uvedené

námietky jednoducho neakceptoval čím jej fakticky odňal právo konať pred súdom.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti

na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 08. 12.

2009 sa zrušuje pre porušenie práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 a pre

porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

základných práv a slobôd a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je tvrdenie o porušení jej práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v a dohovoru uznesením

krajského súdu sp. zn. z 8. decembra 2009, k porušeniu ktorých malo dôjsť

tým, že krajský súd v odvolacom konaní o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného

súdu sp. zn. zo 6. marca 2003 nenapravil pochybenia okresného súdu

spočívajúce v tom, že okresný súd nevyvinul dostatočnú aktivitu na zisťovanie jej adresy

pre účely doručovania jej písomností v súvislosti s týmto súdnym konaním, pričom

sťažovateľka mala zo svojej strany urobiť všetky potrebné úkony k nahláseniu zmeny jej

adresy, takže podľa jej presvedčenia ona sama nemala na uvedenom stave žiadny podiel

viny. V dôsledku uvedeného krajský súd tým, že nezohľadnil uvedené argumenty

sťažovateľky, mal znemožniť sťažovateľke konať pred súdom, resp. jej zabránil v prístupe

k súdu.

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou

právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto

právomoc spolu s právomocou podľa mu umožňuje preskúmať aj

napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo nie sú v súlade

s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá iné ako

ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom,

ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo

omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na

preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej

spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,

a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

«Odvolací súd podľa preskúmal napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa vrátane konania ktoré mu predchádzalo, a to podľa bez

nariadenia pojednávania.

Ako prvé odvolací súd posudzoval, či odvolanie bolo podané v zákonnej lehote.

Podľa , odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia

na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota

plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Z obsahu spisu vyplýva, že konanie bolo začaté dňa 7. 9. 2001, kedy bol súdu

doručený návrh na začatie konania, v ktorom žalobca ako sídlo žalovanej uviedol D., K.

Súd prvého stupňa rozsudok ako aj ostatné zásielky zasielal na uvedenú adresu a zásielky

boli vrátené súdu nedoručené. Prvá zásielka bola žalovanej na uvedenú adresu doručovaná

dňa 11. 10. 2001 a bolo zistené, že na uvedenej adrese žalovaná nebýva. Žalobca na výzvu

súdu, aby oznámil miesto pobytu, resp. sídla žalovanej, v prípise zo dňa 30. 11. 2001

uviedol, že sa obrátil na Register obyvateľov SR a z potvrdenia uvedeného úradu vyplýva,

že adresa je nezmenená, t. j. D., K. a pripojil fotokópiu uvedeného potvrdenia z 20. 11.

2001.

To znamená, Že v čase doručovania prvej zásielky, žalovaná mala trvalé bydlisko

zapísané na adrese D., K., na ktorej sa však nezdržiavala. Na žiadosť súdu Okresný úrad

Košice II, odbor živnostenského podnikania v prílohe podania zo dňa 1. 8. 2002 zaslal súdu

Výpis zo živnostenského registra žalovanej zo dňa 1. 8. 2002 (č. l. 31), v ktorom ako miesto

podnikania je zapísaná adresa D., K.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa doručoval žalovanej

rozsudok na adresu D. K., z ktorej adresy pošta vrátila súdu zásielku nedoručenú s

oznámením „adresát neznámy“, a zásielka bola súdu doručená dňa 19. 5. 2003.

Vzhľadom na námietku žalovanej uvedenú v odvolaní, že jej miesto podnikania bolo

v čase doručovania zásielok na V., odvolací súd prípisom zo dňa 9. 9. 2009 požiadal

Obvodný úrad Košice - mesto, živnostenský odbor o zapožičanie spisu súkromnej

podnikateľky Mgr. Ľ. Š. – A.,... Uvedený spis bol odvolaciemu súdu zaslaný v prílohe

prípisu zo dňa 16. 9. 2009.

Z predloženého spisu odvolací súd zistil, že Obvodný úrad Košice II rozhodnutím zo

dňa 23. 7. 1991 č. k. SP-2339/1991/Že registroval žalovanú, bytom D., K. ako podnikateľa a

je uvedené, že miesto podnikania nemá. Vo vydanom živnostenskom liste zo dňa 8. 12. 1992

č. j. Žo 4409/1992/Fá je ako miesto podnikania žalovanej uvedená adresa K., D. Rovnaká

adresa je uvedená aj v živnostenskom liste zo dňa 18. 10. 1994 ev. č. Žo-94/2021/Mo .

V Žiadosti o koncesiu fyzickej osoby, ohlásenie živnosti zo dňa 4. 2. 2002, žalovaná

ako trvalé bydlisko uviedla D., K. a ako miesto podnikania uviedla adresu V., K. Na základe

uvedenej žiadosti Okresný úrad Košice II vydal Živnostenský list zo dňa 6. 2. 2002 sp. č. Žo-

SAB, v ktorom ako miesto podnikania a bydlisko žalovanej je uvedená

adresa D. Na rozhodnutí je uvedené, že žalovaná živnostenský list prevzala dňa 8. 2. 2004 a

vzdala sa práva odvolania, čo svojim podpisom aj potvrdila. Dňa 11. 10. 2004 bolo

Obvodnému úradu v Košiciach doručené oznámenie žalovanej o ukončení podnikania u

ohlasovacích živností v celom rozsahu, na ktorom je ako adresa jej bydliska uvedená D.

Na výzvu odvolacieho súdu, či žalovaná, i keď' sa vzdala práva na odvolanie,

dodatočne žiadala o opravu miesta podnikania uvedeného v Živnostenskom liste zo dňa 6.

2. 2002, právna zástupkyňa žalovanej v podaní zo dňa 23. 11. 2009 uviedla, že žalovaná

podala odvolanie zo dňa 21. 2. 2002, ktorého fotokópiu v prílohe zaslala. Ako dôkaz zaslala

žalovanou ručne spracovaný list, na ktorom je pod bodom 13/ uvedené zaslanie odvolania

OÚ Košice II, Živnostenský register, na ktorom však nie je pečiatka pošty.

Pokiaľ ide o odvolanie žalovanej proti údajom uvedeným v živnostenskom liste

odvolací súd uvedené neposudzuje, ale za závažný považuje údaj, ktorý bol ako mesto

podnikania žalovanej uvedený v živnostenskom liste žalovanej a v živnostenskom registri

Obvodného úradu Košice v čase doručovania rozsudku, ktorý údaj je pre súd záväzný

neposudzuje ani plnenie povinnosti pošty pri pokyne žalovanej na doposielanie zásielok z

adresy D. na V., K., čo je vzťah medzi žalovanou a Slovenskou poštou.

Z výpisu zo živnostenského registra Obvodného úradu Košice zo dňa 1. 12. 200(?)

vyplýva, že ako miesto podnikania žalovanej je uvedená adresa D., K. a ako deň zániku

oprávnenia je uvedený dátum 31. 10. 2004.

Rozsudok súdu prvého stupňa bol žalovanej doručovaný v máji 2003, t. j. v čase, keď

žalovaná bola podnikateľkou a podľa živnostenského listu zo dňa 6. 2. 2002 ako aj zo

živnostenského registra bola adresa žalovanej ako aj miesto jej podnikania zapísané na

adrese D., K.a táto adresa je ako miesto podnikania zapísaná až do zániku oprávneniu ku

dňu 31. 10. 2004.

Doručovanie zásielok v súdnom konaní je upravené v ustanoveniach § 45 až 50

. Podľa , ak nie je možné doručiť

písomnosť fyzickej osobe oprávnenej podnikať na adresu jej miesta podnikania uvedenú v

obchodnom registri alebo v inom registri, v ktorom je zapísaná, a jej iná adresa nie je súdu

známa, písomnosť sa považuje po troch dňoch od vrátenia nedoručenej zásielky súdu za

doručenú, o to aj vtedy, ak sa fyzická osoba oprávnená podnikať o tom nedozvie.

Súd prvého stupňa doručoval žalovanej rozsudok na adresu D., K., zapísanú v

živnostenskom liste žalovanej a v živnostenskom registri ako jej bydlisko aj miesto

podnikania, pričom iná adresa nebola súdu známa a súdu bola zásielka vrátená ako

nedoručená dňa 19. 5. 2003. Na základe uvedeného podľa , odvolací súd

má za to, že rozsudok sa považuje za doručený žalovanej dňa 22. 5. 2003 (štvrtok).

Zákonná 15-dňová lehota na podanie odvolania začala žalovanej plynúť dňa 23. 5.

2003 a uplynula dňa 6. 6. 2003 (piatok). Odvolanie žalovaná podala dňa 5. 8. 2009, čo je

po uplynutí zákonnej lehoty.

Podľa , odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo

podané oneskorene.»

Z citovanej časti sťažnosťou napadnutého uznesenia krajského súdu je zrejmé, že

krajský súd svoje rozhodnutie založil na dôkladnom zisťovaní rozhodujúcich skutočností

pre vysporiadanie sa s odvolacími námietkami sťažovateľky týkajúcimi sa jej aktuálnej

adresy pre doručovanie písomností súvisiacich so súdnym konaním, a teda aj s doručovaním

meritórneho rozhodnutia okresného súdu v danej veci, proti ktorému odvolanie

sťažovateľky smerovalo.

Podľa zistenia krajského súdu sťažovateľka síce v žiadosti o koncesiu zo 4. februára

2002 adresovanej živnostenskému úradu uviedla ako miesto podnikania V., K., avšak už aj

v tejto žiadosti sama sťažovateľka uviedla ako miesto svojho trvalého bydliska D., K., na

ktorej teda zásielky preberať mohla. Okrem toho, aj keď živnostenský úrad nezaevidoval

žiadosť sťažovateľky o zmenu sídla jej podnikania, o čom sa sťažovateľka s istotou

dozvedela, keďže 8. februára 2004 jej bol preukázateľne doručený živnostenský list,

sťažovateľka sama neučinila žiadne kroky na zjednanie nápravy, práve naopak, až do jej

oznámenia z 11. októbra 2004 o ukončení podnikania bola v živnostenskom registri ako

miesto jej podnikania uvedená D., K. Z týchto dôvodov považoval krajský súd za správny

postup okresného súdu pri doručovaní rozsudku sťažovateľke na jej adresu D., K., ktorá

bola uvedená na listine, o pravdivosti ktorej nemal okresný súd dôvod pochybovať, takže

sťažovateľke bol rozsudok okresného súdu doručený 22. mája 2003, a teda jej odvolanie

proti nemu z 5. augusta 2009 bolo zákonite oneskorené.

Podľa o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „živnostenský zákon“)

preukazom živnostenského oprávnenia je koncesná listina, ktorou bola udelená koncesia.

Týmto dokladom sa podnikateľ preukazuje.

Podľa § 53 ods. 6 živnostenského zákona koncesná listina nahrádza pri

prevádzkovaní koncesovanej živnosti povolenie alebo oprávnenie podľa osobitných

predpisov.

V uvedených súvislostiach ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že bolo

predovšetkým povinnosťou a aj v záujme samotnej sťažovateľky, aby ako podnikateľka,

ktorá pri svojej podnikateľskej činnosti zákonite prichádzala do kontaktu s tretími osobami

(či už právnickými osobami, fyzickými osobami alebo aj so štátnymi orgánmi), aby aj

v záujme právnej istoty týchto tretích osôb uviedla do súladu so skutočnosťou údaje

uvedené v listine, ktorou sa podľa živnostenského zákona ako podnikateľka preukazovala.

Uvedené však sama sťažovateľka zanedbala a v tejto súvislosti tak okresný súd, ako ani

krajský súd nebol oprávnený ani povinný v sťažnosťou napádanom konaní preskúmavať

postup živnostenského úradu týkajúci sa vybavovania žiadosti sťažovateľky o udelenie

koncesie, pretože na preskúmanie tohto postupu mala sťažovateľka k dispozícií iné právne

prostriedky ochrany, ktoré však nevyužila, takže v tejto súvislosti krajský súd podľa

ústavného súdu správne uviedol, že „... za závažný považuje údaj, ktorý bol ako mesto

podnikania žalovanej uvedený v živnostenskom liste žalovanej a v živnostenskom registri

Obvodného úradu Košice v čase doručovania rozsudku, ktorý údaj je pre súd záväzný...“.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd svoje závery

uviedol a zdôvodnil v ich logickej postupnosti spôsobom, ktorý nemožno považovať

za zjavne neodôvodnený, svojvoľný a arbitrárny alebo v rozpore s .

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti (, ,

) vyslovil, že právo na súdnu ochranu podľa (tým aj

ods. 1 dohovoru) nezahŕňa v sebe záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred

všeobecným súdom neskončí podľa predstáv účastníka konania, táto okolnosť sama osebe

nie je právnym základom pre namietnutie porušenie týchto práv sťažnosťou pred ústavným

súdom.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už

ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu.

Podľa názoru ústavného súdu právny názor krajského súdu v danej veci je

zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom, ktorý ústavný súd považuje za ústavne

akceptovateľný. Zo záverov krajského súdu nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty či zmyslu.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu

verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označila

sťažovateľka, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní

pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,

aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo

stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. , , ,

).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom

prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Okrem toho ústavný súd poznamenáva, že ak sa sťažovateľka domnieva, že krajský

súd jej svojím postupom znemožnil prístup k súdu, mala možnosť toto rozhodnutie

napadnúť dovolaním podľa , podľa ktorého

dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania

sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Podľa zistenia ústavného súdu však sťažovateľka uvedený mimoriadny opravný

prostriedok nevyužila, takže v prípade, že by sťažnosť sťažovateľky smerovala iba proti

postupu krajského súdu, bolo by možné ju odmietnuť pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2

.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie

o zrušení napádaného rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní trov

konania je podmienené vyslovením porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127

ods. 2 prvá veta ), ústavný súd o tejto časti sťažnosti už nerozhodoval.

V súvislosti s právnym zastúpením sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom

ústavný súd ešte na záver poznamenáva, že v konaní pred ústavným súdom považoval

sťažovateľku za riadne právne zastúpenú, aj keď k sťažnosti pripojené splnomocnenie

nebolo udelené advokátovi sťažovateľkou (Mgr. Ľ. Š. – A., D., K., resp. V., K.), ktorá bola

aj účastníčkou konania pred všeobecnými súdmi, ale bolo udelené Mgr. Ľ. Š., B. Ústavný

súd toto splnomocnenie však napriek uvedenému akceptoval, pretože sťažovateľka Mgr. Ľ.

Š. – A, K., podľa údajov živnostenského registra svoju podnikateľskú činnosť, a teda aj

existenciu ukončila ešte k 31. októbru 2004, takže označený subjekt v čase vydania

rozhodnutia krajského súdu už nemal možnosť domáhať sa ochrany svojich práv.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2010