Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 77/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-60

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. septembra 2011

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Jána Lubyho o sťažnosti Ú., zastúpeného advokátom JUDr. P. V., K., vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27.

novembra 2009, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

rozhodol:

Sťažnosti Ú. n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára

2010 doručená sťažnosť Ú. (ďalej aj „sťažovateľ“ alebo „úrad“), zastúpeného advokátom

JUDr. P. V., K. (ďalej len „právny zástupca sťažovateľa“), vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 27. novembra 2009.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že Okresný súd Žilina (ďalej len „okresný

súd“) rozhodnutím č. k. -225 zo 17. februára 2006 rozhodol o jeho povinnosti

zaplatiť žalobcovi pohľadávku v sume 35 000 000 Sk do 30 dní po právoplatnosti rozsudku

na účet právnej zástupkyne žalobcu; vo zvyšnej časti návrh zamietol. Ďalej mu okresný súd

uložil povinnosť zaplatiť trovy konania v sume 718 344 Sk do troch dní po právoplatnosti

rozsudku na účet právnej zástupkyne žalobcu. V odôvodnení tohto rozsudku okresný súd

konštatoval, že zo strany sťažovateľa došlo k nesprávnemu úradnému postupu a že

žalobcovi v dôsledku neho vznikla škoda v sume 35 000 000 Sk, ktorá predstavuje kúpnu

cenu, ktorú by žalobca získal predajom vlastných nehnuteľností na základe zmluvy

o budúcej zmluve, ktorú žalobca uzatvoril.

O odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu rozhodol Krajský súd v Žiline

(ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. -306 z 18. októbra 2007 tak, „že

rozsudok Okresného súdu Žilina v celom rozsahu potvrdil, sťažovateľovi uložil povinnosť

nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v sume Sk 993.992,- do troch dní na účet

právnej zástupkyne žalobcu. Proti tomuto rozsudku pripustil Krajský súd v Žiline dovolanie.

V odôvodnení tohto rozsudku Krajský súd v Žiline konštatoval, že Okresný súd Žilina

dostatočne zistil skutkový stav, vykonané dôkazy správne vyhodnotil a dospel k správnemu

právnemu záveru, s ktorým sa v plnej miere stotožnil. Ďalej Krajský súd v Žiline uviedol, že

ušlým ziskom žalobcu je nevyplatená kúpna cena.“.

Pripustenie dovolania proti rozsudku krajského súdu č. k. -306

z 18. októbra 2007 (právoplatnému 18. apríla 2008) odôvodnil krajský súd takto:

„Na žiadosť splnomocnenej zástupkyne odporcu pripustil odvolací súd podľa § 238

ods. 3 možnosť podania dovolania proti svojmu rozhodnutiu, pretože pripúšťa, že

môže ísť o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Otázku zásadného právneho

významu formuloval odporca tak, či platná právna úprava v čase vzniku škody, t. j. zákon

č. v spojitosti s SR pripúšťa náhradu škody aj z nezákonného

rozhodnutia aj z nesprávneho úradného postupu. Odvolací súd teda uznal odporcovi, že

táto otázka má zásadný právny význam, a to i napriek tomu, že odvolací súd produkoval v

rámci právneho posúdenia veci na túto konkrétnu otázku svoj jednoznačný právny názor.“

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ 29. apríla 2008 dovolanie podľa

(ďalej aj „OSP“).

Najvyšší súd rozhodol o dovolaní uznesením sp. zn. z 25. februára

2010 (toto rozhodnutie bolo vydané po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, pozn.) tak, že

zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. z 18. októbra 2007 a vec mu vrátil

na ďalšie konanie.

Podaním z 12. marca 2009 podal sťažovateľ podľa podnet generálnemu

prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) na podanie

mimoriadneho dovolania, na základe ktorého generálny prokurátor podal proti označenému

rozsudku krajského súdu 17. apríla 2009 mimoriadne dovolanie, keďže bol toho názoru, že

konanie pred krajským súdom (ako aj konanie pred okresným súdom) je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že rozhodnutie spočíva

v nesprávnom právnom posúdení veci, že rozsudkom krajského súdu a aj rozsudkom

okresného súdu bol porušený zákon a podanie mimoriadneho dovolania vyžaduje ochrana

práv a zákonom chránených záujmov účastníka konania, ktorú nemožno dosiahnuť inými

prostriedkami.

Najvyšší súd mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom odmietol

uznesením sp. zn. z 27. novembra 2009 (právoplatné 7. decembra 2009),

t. j. v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu bolo už právoplatné a vykonateľné

(15. januára 2010).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že „Najvyšší súd Slovenskej republiky

uznesením zo dňa 27. 11. 2009, sp. zn. odmietol mimoriadne dovolanie

generálneho prokurátora a sťažovateľa zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu trov

dovolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení tohto uznesenia

konštatoval, že dovolaciemu súdu rozhodujúcemu o mimoriadnom dovolaní generálneho

prokurátora je známe, že proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 18. 10. 2007, sp. zn.

podala žalovaná dovolanie, prípustnosť ktorého založil odvolací súd svojím

rozhodnutím podľa O dovolaní žalovanej dovolací súd koná pod sp. zn.

; uznesením zo dňa 16. 12. 2008, sp. zn. odložil

vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Žiline z 18. 10. 2007, sp. zn. do

rozhodnutia v dovolacej veci. Z uvedeného vyplýva, že ochranu práv a zákonom chránených

záujmov žalovanej možno teda dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, ktorú možnosť

žalovaná i využila. Z týchto dôvodov dovolací súd mal za to, že generálny prokurátor nebol

oprávnený podať v danej veci mimoriadny opravný prostriedok.“.

Podľa sťažovateľa týmto rozhodnutím došlo k porušeniu jeho základného práva

podľa . Argumentuje tým, že ako účastník občianskoprávneho vzťahu

má, pokiaľ ide o právne vzťahy vyplývajúce zo zodpovednosti za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom orgánu štátu, právo na súdnu a inú právnu ochranu, ako aj

právo na spravodlivé súdne konanie.

V tejto súvislosti uvádza, že „Podľa , ak generálny prokurátor

na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby

poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon,

a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických

osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami,

podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Je zrejmé, že Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru o neprípustnosti

mimoriadneho dovolania iba na základe skutočnosti, že proti rozsudku Krajského súdu

v Žiline bolo podané popri mimoriadnom dovolaní aj dovolanie, ktoré zrejme nebude

odmietnuté pre neprípustnosť. Z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 27. 11. 2009, sp. zn. nevyplýva, že by sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky pri posudzovaní prípustnosti mimoriadneho dovolania proti rozsudku

Krajského súdu v Žiline zaoberal otázkou, v akom rozsahu sa bude rozsudok Krajského

súdu v Žiline preskúmavať na základe dovolania sťažovateľa zo dňa 29. 4. 2008 a v akom

rozsahu by sa tento rozsudok preskúmaval na základe mimoriadneho dovolania.“.

Na svoju podporu sa sťažovateľ odvoláva na judikatúru najvyššieho súdu (sp. zn.

), podľa ktorej keď „bolo mimoriadne dovolanie podané skôr, ako

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol o dovolaní podanom proti tomu istému rozsudku

súdu ako mimoriadne dovolanie (o dovolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

dňa 29. 4. 2008, zatiaľ čo mimoriadne dovolanie, ako to vyplýva zo spisovej značky, bolo

podané v roku 2007), avšak v tomto prípade Najvyšší súd Slovenskej republiky neodmietol

mimoriadne dovolanie ako neprípustné. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 28. 7. 2008, sp. zn. podľa sťažovateľa vyplýva, že mimoriadne

dovolanie je popri dovolaní prípustné, ak sa má na základe mimoriadneho dovolania

rozhodnutie súdu preskúmavať z iného hľadiska ako na základe dovolania.

Keďže Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rozsudku zo dňa 28. 7. 2008, sp. zn.

, ktorý bol aj publikovaný (www.nssr.blox.sk), pripustil, že samotná

skutočnosť podania dovolania proti určitému rozhodnutiu súdu nezakladá sama osebe

neprípustnosť mimoriadneho dovolania smerujúceho proti tomu istému rozhodnutiu súdu,

sťažovateľ nemal žiadny dôvod predpokladať, že Najvyšší súd Slovenskej republiky sa od

tohto právneho názoru odchýli. Sťažovateľ predpokladajúc, že Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky je známa vlastná judikatúra (a to navyše v otázke tak zásadného významu),

nepovažoval za potrebné ani poukazovať na jeho rozsudok zo dňa 28. 7. 2008, sp. zn.

.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení uznesenia zo dňa 27. 11. 2009,

sp. zn. nevysvetlil, prečo sa odchýlil od právneho názoru vysloveného

v skutkovo a právne podobnej veci, o ktorej rozhodol rozsudkom zo dňa 28. 7. 2008, sp. zn.

, ktorý rozsudok bol dokonca aj publikovaný (www.nssr.blox.sk).

Do pozornosti Ústavného súdu Slovenskej republiky sťažovateľ odporúča aj rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 4. 2008, sp. zn. . V tomto

rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že ak odvolací súd vysloví

prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je dovolateľ oprávnený napadnúť jeho

rozhodnutie len z dôvodu, že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a to práve len

v tej konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú bolo dovolanie pripustené, pričom

v dovolacom konaní potom predmetom posudzovania a riešenia môžu byť len právne

otázky. Vychádzajúc z toho, ako ďalej uviedol Najvyšší súd Slovenskej republiky, dovolací

súd v predmetnom dovolacom konaní nepreskúmal správnosť žiadneho skutkového záveru,

ale ani správnosť tých právnych záverov, ktoré nesúvisia s otázkou zásadného právneho

významu, pre ktorú bolo dovolanie prípustné.“.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že „Ak by sa Najvyšší súd Slovenskej republiky pri

rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Žiline stotožnil

s právnym názorom ohľadne rozsahu preskúmania rozhodnutia odvolacieho súdu

v prípadoch, kedy bolo dovolanie podané podľa , vysloveným vo vyššie

uvedenom rozsudku zo dňa 30. 4. 2008, sp. zn. , potom sa v rámci konania

o dovolaní nebude rozsudok Krajského súdu v Žiline preskúmavať z tých hľadísk, z ktorých

bolo toto rozhodnutie napádané v mimoriadnom dovolaní. Ochranu sťažovateľa proti

rozhodnutiu, ktorým bol porušený zákon (keďže odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu

prvého stupňa, ktorým bol sťažovateľ zaviazaný nahradiť škodu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom orgánu štátu, hoci podmienky jeho zodpovednosti za škodu, ktorej

náhrady sa žalobca domáhal, neboli splnené), teda nie je možné reálne dosiahnuť inými

právnymi prostriedkami ako mimoriadnym dovolaním.

Senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodujúcemu o mimoriadnom

dovolaní nemohol byť neznámy spomínaný rozsudok zo dňa 30. 4. 2008, sp. zn.

, keďže v obidvoch prípadoch predsedom senátu bol JUDr. L. G.“.

Sťažovateľ je toho názoru, že „rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 27. 11. 2009, sp. zn. o trovách konania nie je v súlade s požiadavkou

spravodlivosti rozhodnutia súdu ( ). Nie je spravodlivé, aby mala fyzická osoba

alebo právnická osoba brániaca sa proti neopodstatnenej žalobe, resp. voči uplatňovaniu

práva v zjavne neprimeranom rozsahu škodu z obrany proti takejto žalobe, resp. voči

uplatňovaniu práva v zjavne neprimeranom rozsahu využitím zákonných prostriedkov.

Podľa názoru sťažovateľa o trovách konania o mimoriadnom dovolaní možno spravodlivo

rozhodnúť až v nadväznosti na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o jeho

dovolaní zo dňa 29. 4. 2008 proti rozsudku Krajského súdu v Žiline. Ak by totiž Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolanie zamietol (a Ústavný súd Slovenskej republiky by túto

sťažnosť odmietol, alebo by konštatoval, že uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 27.11.2009, sp. zn. právo sťažovateľa na súdnu a inú

právnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa Slovenskej

republiky porušené nebolo), s konečnou platnosťou by sa vyriešila otázka, či bola žaloba

žalobcu opodstatnená. Pokiaľ by však Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok

Krajského súdu v Žiline na základe dovolania sťažovateľa zo dňa 29. 4. 2008 zrušil,

o trovách konania o mimoriadnom dovolaní by bolo možné spravodlivo rozhodnúť až

v nadväznosti na nové rozhodnutie Okresného súdu Žilina a Krajského súdu v Žiline.“.

Napokon sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že «podnet na podanie mimoriadneho

dovolania podal vzhľadom na stav právnej neistoty vyvolaný (podľa názoru sťažovateľa)

protiústavnou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach

dovolaní podaných podľa Najvyšší súd Slovenskej republiky totiž

v týchto veciach akceptuje obmedzenie práva priznaného vo výroku rozhodnutia

odôvodnením rozhodnutia. Na podporu tohto tvrdenia sťažovateľ poukazuje na rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v zo dňa 18. 12. 2007, sp. zn. ,

v ktorom tento súd konštatoval, že v danom prípade je dovolanie prípustné podľa § 238

ods. 3 , t. j. len preto, že jeho prípustnosť vyslovil vo svojom potvrdzujúcom rozsudku

odvolací súd, ktorý zároveň v odôvodnení rozsudku vymedzil otázku po právnej stránke

zásadného významu, za ktorú považoval otázku, aké účinky má zrušenie právoplatného

rozhodnutia o udelení príklepu. To znamená, že dovolateľ bol oprávnený napadnúť

rozhodnutie odvolacieho súdu len z dôvodu, že spočíva na nesprávnom právnom posúdení

veci, a to iba v konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú bolo dovolanie pripustené. Dovolací

súd preto skúmal v dovolacom konaní vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho

súdu len vo vzťahu k tej otázke zásadného právneho významu, pre ktorú bolo pripustené

dovolanie, a ostatnými dovolacími námietkami sa nezaoberal. (V tejto súvislosti sťažovateľ

odporúča do pozornosti Ústavného súdu Slovenskej republiky nález Ústavného súdu Českej

republiky zo dňa 20. 2. 1997, sp. zn. , z ktorého je zrejmé, že takýto výklad

príslušných ustanovení je neakceptovateľný.) Vzhľadom na túto (podľa názoru

sťažovateľa) protiústavnú prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je (resp. bol)

sťažovateľ vystavený neistote, či na základe jeho dovolania zo dňa 29. 4. 2008 bude

Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmať správnosť výkladu pojmu „ušlý zisk“ Krajským

súdom v Žiline a Okresným súdom Žilina v ich rozsudkoch sp. zn. , resp.

. Za rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky samozrejme

nezodpovedá žalobca. Na druhej strane to však bol práve žalobca, ktorý podaním žaloby

uviedol do pohybu celý procesný aparát, preto by mal znášať všetky náklady spojené

s uplatňovaním neexistujúceho práva na náhradu škody...

Sťažovateľ je toho názoru, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 27. 11. 2009, sp. zn. o trovách konania nie je v súlade s požiadavkou

spravodlivosti rozhodnutia súdu ( ). Nie je spravodlivé, aby mala fyzická osoba

alebo právnická osoba brániaca sa proti neopodstatnenej žalobe, resp. voči uplatňovaniu

práva v zjavne neprimeranom rozsahu škodu z obrany proti takejto žalobe, resp. voči

uplatňovaniu práva v zjavne neprimeranom rozsahu využitím zákonných prostriedkov.».

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo Slovenskej republiky, za ktorú koná Ú. na súdnu a inú právnu

ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 11. 2009, sp. zn.

6/2009 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 11. 2009, sp. zn.

sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva úhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd

Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet právnemu zástupcovi sťažovateľa do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Podaním z 12. mája 2011 právny zástupca sťažovateľa vyčíslil trovy konania v sume

458,78 € za tri úkony právnej služby, pričom si ako platca dane z pridanej hodnoty uplatnil

zvýšenie tejto sumy o príslušnú percentuálnu čiastku.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní rozhodol uznesením č. k.

-13 z 18. februára 2010 o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval najvyšší súd, aby sa

vyjadril k prijatej sťažnosti.

Najvyšší súd sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadril prípisom z 9. apríla 2010 takto:

„Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti vytýka Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, že

svojím uznesením sp. zn. z 27. novembra 2009 zasiahol do jeho práv

garantovaných . Navrhol, aby Ústavný súd

Slovenskej republiky toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie

konanie. Sťažovateľ namieta, že Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý rozhodoval

v napadnutom rozhodnutí ako dovolací súd porušil jeho právo na súdnu ochranu, tým že

odmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora ako neprípustné, napriek tomu, že

pre takýto postup neboli splnené zákonné podmienky. Uviedol, že najvyšší súd k záveru

o neprípustnosti mimoriadneho dovolania dospel iba na základe skutočnosti, že proti

rozsudku Krajského súdu v Žiline bolo podané popri mimoriadnom dovolaní aj dovolanie,

ktoré zrejme nebude odmietnuté pre neprípustnosť, pretože dovolací prieskum bol založený

na základe pripustenia dovolania v zmysle Sťažovateľ v tejto súvislosti

vyslovil obavu, že jeho ochranu proti rozhodnutiu, ktorým bol porušený zákon (keďže

odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým bol sťažovateľ zaviazaný

nahradiť škodu, hoci podmienky jeho zodpovednosti za škodu neboli splnené) nebude reálne

možné dosiahnuť inými prostriedkami, za predpokladu, že najvyšší súd bude preskúmavať

rozhodnutie iba v medziach pripustenej dovolacej otázky.

Najvyšší sud Slovenskej republiky uznesením sp. zn. z 27. novembra

2009 odmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora proti rozsudku Krajského

súdu v Žiline z 18. októbra 2007, sp. zn. , pretože ochranu práv a zákonom

chránených záujmov sťažovateľa možno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. V danom

prípade proti rozsudku odvolacieho súdu je prípustné dovolanie podľa ,

ktoré žalovaný (sťažovateľ) aj podal a koná o ňom dovolací súd pod sp. zn. .

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci dovolania sťažovateľa vedenej pod sp. zn.

rozhodol 25. februára 2010 tak, že rozsudok Krajského súdu v Žiline

z 18. októbra 2007, sp. zn. , zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Účelom je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane a k súdu

ako k orgánu verejnej moci, ktorý vykonáva súdnu moc podľa . Základné

právo zaručené a právo zaručené v dohovoru umožňuje

každému, aby sa po splnení predpokladov ustanovených zákonom stal účastníkom súdneho

konania. Ak fyzická osoba alebo právnická osoba splní predpoklady ustanovené zákonom,

súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale

aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú. K odňatiu základného práva podľa čl.

46 ods. 1 by podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu došlo vtedy, pokiaľ by

komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej

osoby alebo právnickej osoby (, , ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky konajúc ako súd dovolací uskutočnil výklad

ustanovení zákona o prípustnosti mimoriadneho dovolania ústavne konformným spôsobom

a v súlade s doterajšou praxou. Pri skúmaní opodstatnenosti ústavnej sťažnosti nemožno

opomenúť následné rozhodnutie dovolacieho súdu o dovolaní, ktorým bolo sťažovateľovi

plne vyhovené, teda jeho právo na súdnu ochranu bolo plne rešpektované.

Z uvedených dôvodov navrhujem, aby ústavný súd sťažnosť zamietol; súčasne

súhlasím s upustením od ústneho pojednávania, keďže od ústneho pojednávania nemožno

očakávať ďalšie objasnenie veci.“

Na vyjadrenie najvyššieho súdu zareagoval sťažovateľ takto:

«V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že sťažovateľom je „Slovenská republika“

a nie „Ú.“ ako sa uvádza v podaní NS SR. Rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 27. 11. 2009, sp. zn. totiž neboli porušené práva „Ú.“, ale

boli porušené práva „Slovenskej republiky“. Na rozdiel od „Slovenskej republiky“

vystupujúcej v občianskoprávnych vzťahoch ako právnická osoba, „Ú.“ ani nie je (ako

štátny orgán) oprávnený podať (vo vlastnom mene) sťažnosť proti porušeniu základných

práv. Oprávnenie sťažovateľa (t. j. Slovenskej republiky) podať sťažnosť proti porušeniu

základných práv je bližšie odôvodnené v samotnej sťažnosti.

Vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 2. 2010,

sp. zn. , ktoré sa spomína v podaní NS SR, sťažovateľ poznamenáva, že do

dnešného dňa (t. j. do 27. 4. 2010) mu toto rozhodnutie nebolo doručené (!).

Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že jeho rozhodnutím o dovolaní (t. j.

rozhodnutím zo dňa 25. 2. 2010, sp. zn. ) bolo sťažovateľovi plne vyhovené.

Keďže toto rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o dovolaní ešte nebolo

sťažovateľovi doručené (!), tento môže vychádzať len z obsahu podania NS SR, podľa

ktorého Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa

18. 10. 2007, sp. zn. (ďalej len „rozsudok Krajského súdu v Žiline“). Ak teda

bol na základe dovolania zrušený „len“ rozsudok Krajského súdu v Žiline, nemožno

akceptovať vyjadrenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že sťažovateľovi bolo v

plnom rozsahu vyhovené rozhodnutím o dovolaní, pretože sťažovateľ sa dovolaním domáhal

zrušenia tak rozsudku Krajského súdu v Žiline ako aj rozsudku Okresného súdu Žilina

zo dňa 17. 2. 2006, sp. zn. (ďalej len „rozsudok Okresného súdu Žilina“)

v napadnutej časti. Aj generálny prokurátor sa mimoriadnym dovolaním domáhal zrušenia

nielen rozsudku Krajského súdu v Žiline, ale aj rozsudku Okresného súdu Žilina.

Rozhodnutím o dovolaní teda (zrejme) nebolo v plnom rozsahu vyhovené sťažovateľovi.

Obava sťažovateľa, že jeho dovolaniu nebude v plnom rozsahu vyhovené sa teda ukázala

byť dôvodná.

Sťažovateľ sa nestotožňuje ani s námietkou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

že výklad ustanovení zákona o prípustnosti mimoriadneho dovolania uskutočnil v súlade

s doterajšou praxou. Sťažovateľ už v sťažnosti proti porušeniu základných práv poukázal

na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 7. 2008, sp. zn. 1 MCdo

10/2007, a na skutočnosť, že v právnej veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, Najvyšší

súd Slovenskej republiky neodmietol mimoriadne dovolanie, aj keď proti rozhodnutiu

napadnutému mimoriadnym dovolaním bolo podané aj dovolanie. Sťažovateľ nemal žiadny

dôvod predpokladať, že Najvyšší súd Slovenskej republiky sa od tohto (publikovaného)

právneho názoru odchýli.

Podľa sťažovateľa bolo mimoriadne dovolanie nielen prípustné, ale aj dôvodné.

V mimoriadnom dovolaní (a aj v podnete na podanie mimoriadneho dovolania) sa namieta

- okrem iných - nesprávne právne posúdenie veci a to nesprávny výklad pojmu „ušlý zisk

zo zmluvy o budúcej zmluve“. V tejto súvislosti považuje sťažovateľ za relevantné riešenie

otázky výšky ušlého zisku zo zmluvy o budúcej zmluve Najvyšším súdom Českej republiky

napr. v rozsudku (vydanom v právnej veci, v ktorej si žalobcovia uplatňovali právo

na náhradu škody spôsobenej porušením záväzku žalovanej zo zmluvy o budúcej zmluve)

zo dňa 18. 12. 2007, sp. zn. , ktorý konštatoval, že žalobcom mohol ujsť

majetkový prínos v hodnote rozdielu medzi dohodnutou kúpnou cenou a hodnotou

nehnuteľností, pretože tým, že nehnuteľnosti nenadobudli, nezväčšil sa ich majetkový stav,

aj keď bolo možné dôvodne očakávať, že kúpou nehnuteľností k očakávanému majetkovému

prírastku dôjde, a ďalej, že ušlý zisk môže predstavovať rozdiel medzi hodnotou veci

a výhodnou kúpnou cenou. Ak teda Krajský súd v Žiline aj Okresný súd Žilina považovali za

ušlý zisk žalobcu kúpnu cenu dohodnutú v zmluve o budúcej zmluve, potom je zrejmé, že vec

nesprávne právne posúdili. Sťažovateľ zdôrazňuje, že (ktoré

ustanovenie sa primerane vzťahuje na konanie o mimoriadnom dovolaní) nedáva

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky ako dovolaciemu súdu priestor na zváženie, či zruší

aj rozhodnutie súdu prvého stupňa. Ak teda Najvyšší súd Slovenskej republiky nezrušil

rozsudok Okresného súdu Žilina, hoci tak ako rozsudok Krajského súdu v Žiline spočívalo

na nesprávnom právnom posúdení veci, právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu

bolo porušené. Sťažovateľ poznamenáva, že zrušenie rozsudku odvolacieho súdu ako aj

rozsudku súdu prvého stupňa predstavuje úplne inú procesnú situáciu ako „len“ zrušenie

rozsudku odvolacieho súdu (napr. čo do možnosti navrhovať dôkazy alebo čo sa týka

možnosti podania opravných prostriedkov).

Vychádzajúc zo zrušenia rozsudku Krajského súdu v Žiline sa javí dôvodnou

námietka porušenia práva sťažovateľa na súdnu ochranu rozhodnutím Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 27. 11. 2009, sp. zn. o trovách konania, pretože

obrana proti rozsudku Krajského súdu v Žiline bola dôvodná. Sťažovateľ je naďalej toho

názoru, že o trovách konania o mimoriadnom dovolaní je možné spravodlivo rozhodnúť, až

keď sa s konečnou platnosťou rozhodne, či bola žaloba dôvodná.

Z vyššie uvedených dôvodov sa sťažovateľ aj po oboznámení sa s podaním NS SR

pridržiava petitu sťažnosti proti porušeniu základných práv.»

Dňa 19. júla 2010 bolo ústavnému súdu doručené podanie M. N., Česká republika,

zastúpeného advokátkou JUDr. T. P., Ž., v ktorom oznámil, že má právny záujem na

výsledku konania vedeného na ústavnom súde pod sp. zn. , pretože bol

účastníkom dovolacieho konania vedeného najvyšším súdom pod sp. zn. .

M. N. k sťažnosti a vyjadreniam najvyššieho súdu a sťažovateľa zaujal zároveň toto

stanovisko:

«Dňa 15. 07. 2010 bolo na poštovú prepravu odovzdané podanie klienta pána M. N.

s prílohou, v ktorom žiada o doručenie rovnopisu sťažnosti a ďalších listín k veci sa

vzťahujúcich. Podľa poznatku klienta sa v označenej veci koná proti rozhodnutiu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci, v ktorej bol účastníkom konania aj M. N.

Nie je sporným, že rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len

ústavný súd) môže byť na svojich právach dotknutý aj M. N.

K dnešnému dňu ústavný súd nereagoval na podanie z 15. 07. 2010.

V náleze č. k. -126 z 19. 10. 2010 ústavný súd povedal: „... súčasťou

obsahu základného práva podľa je nielen právo každého domáhať sa

svojho práva na súde alebo na inom orgáne Slovenskej republiky, ale aj právo byť

účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje o jeho právach a povinnostiach. Z toho vyplýva,

. že každý má právo byť účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje o jeho právach

a povinnostiach, lebo ináč v ňom nemôže chrániť svoje práva a právom chránené záujmy.

Inak povedané, domáhať sa jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú ochranu možno len

v medziach príslušných zákonov, pričom však v súlade s musí byť

výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných

predpisov v súlade sústavou a súčasne v zmysle c ods. 1 majú príslušné

medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách vrátane dohovoru

prednosť pred zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah základných práv a slobôd

()“.

Z vysloveného záveru ústavného súdu vyplýva, že hoci M. N. nie je podľa zákona o

ústavnom súde účastníkom konania podľa , prednostným aplikovaním

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom podľa čl. 154c

je podstatné zabezpečiť, aby jeho základné právo nebolo

porušené. Inak môže dôjsť k zrušeniu rozhodnutia najvyššieho súdu bez toho, aby o tom

M. N. vôbec vedel, resp. aby sa k tomu mohol vôbec vyjadriť.»

Na výzvu ústavného súdu predložila právna zástupkyňa M. N. (žalobcu v konaniach

pred okresným súdom a krajským súdom) 11. februára 2011 ústavnému súdu kópiu

rovnopisu rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. z 27. novembra 2009

(nadobudlo právoplatnosť 7. decembra 2009) a sp. zn. z 25. februára 2010.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd zaslal právnej zástupkyni M. N. 31. mája

2011 na vyjadrenie sťažnosť sťažovateľa zo 4. februára 2010, uznesenie ústavného súdu č.

k. -13 z 18. februára 2010, vyjadrenie najvyššieho súdu č. k. -18

z 9. apríla 2010 a vyjadrenie sťažovateľa z 27. apríla 2010 s tým, aby sa k nemu v lehote 15

dní od doručenia vyjadrila.

Právna zástupkyňa M. N. doručila ústavnému súdu 23. júna 2011 vyjadrenie

k sťažnosti, v ktorom uvádza:

«Sťažnosťou napadnuté rozhodnutie je v súlade s judikatúrou ústavného súdu a nie je

ani náznakom odmietnutia práva na prístup sťažovateľky k súdnej ochrane.

Podľa názoru žalobcu skutočným dôvodom ústavnej sťažnosti je rozhodnutie

o trovách konania, ktoré, ale nevykazuje žiadne znaky arbitrárnosti a svojvôle. Žalobca len

využil dané právo na právnu pomoc a vzhľadom na rozhodnutie o mimoriadnom

dovolaní mu trovy konania právom patria. Nie je daný žiadny zákonný dôvod, aby znášal

náklady na právnu pomoc v konaní, ktoré bolo úplne nadbytočné, tak zo strany subjektu,

ktorý podal podnet na mimoriadne dovolanie, ako i zo strany samotného generálneho

prokurátora (resp. jeho námestníka, ktorý mimoriadne dovolanie podpísal).

Samotný žalobca vníma mimoriadne dovolanie podané v čase, keď sám účastník

konania podal dovolanie, ktoré je zo zákona prípustné, ako demonštráciu prostriedku,

ktorým disponuje štát v konaní žalobcu o vlastný majetok.

3. Podľa sťažnosti z 29. 01. 2010 je za sťažovateľa označený subjekt: „Slovenská

republika, za ktorú koná Ú.“.

Rovnako je označený aj subjekt v petite sťažnosti, ktorého základne právo malo byť

sporný rozhodnutím porušené.

Ústavný súd v uznesení č. k. -13 z 18. 02. 2010 označuje za

sťažovateľa Ú. Z označeného uznesenia ústavného súdu nie je možné zistiť z akého dôvodu

označil za sťažovateľa iný subjekt ako je označený v samotnej sťažnosti. V tejto časti

ústavný súd svoje rozhodnutie vôbec neodôvodnil.

Vo vyjadrení z 27. 04. 2010 je za sťažovateľa znova označený subjekt: „Slovenská

republika, za ktorú koná Ú.“.

Vo vyjadrení sťažovateľka doslova uvádza: „V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že

sťažovateľom je „Slovenská republika“ a nie „Ú.“ ako sa uvádza v podaní NS SR.

Rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 11. 2009, sp. zn. 5

totiž neboli porušené práva „Ú.“, ale boli porušené práva „Slovenskej

republiky“. Na rozdiel od „Slovenskej republiky“ vystupujúcej v občianskoprávnych

vzťahoch ako právnická osoba, „Ú.“ ani nie je (ako štátny orgán) oprávnený podať

(vo vlastnom mene) sťažnosť proti porušeniu základných práv. Oprávnenie sťažovateľa (t. j.

Slovenskej republiky) podať sťažnosť proti porušeniu základných práv je bližšie odôvodnené

v samotnej sťažnosti.

Samotná sťažovateľka teda spochybňuje uznesenie ústavného súdu č. k.

-13 z 18. 02. 2010, ktoré za sťažovateľa označuje iný subjekt.

Žalobca poznamenáva, že podľa štát zodpovedá za

škodu spôsobenú ...nesprávnym úradným postupom ...

Z označeného zákonného ustanovenia vyplýva pasívna vecná hmotnoprávna

legitimácia štátu pre konanie pred súdom a nie orgánu vystupujúceho jeho menom (§ 25

). Z toho potom vyplýva, že právo na súdnu ochranu má subjekt,

ktorému toto právo vyplýva z jeho hmotnoprávneho postavenia ako účastníka konania.

4. Žalobca na záver len poznamenáva, že k dnešnému dňu nemôže predmet svojho

vlastníctva užívať a nemá z neho žiaden úžitok ani po desaťročiach. Všeobecné súdy

a Správa katastra nerešpektujú právny názor vyslovený Najvyšším súdom SR v rozhodnutí z

25. 02. 2010 sp. zn. ako i právny názor Ú. o jeho vlastníckom práve. Správa

katastra odmieta vykonať záznam vlastníckeho práva do operátu katastra, odmieta povoliť

vklad vlastníctva na základe kúpnej zmluvy, všeobecné súdy odmietajú autoritatívnym

výrokom určiť vlastníctvo a zosúladiť tak stav právny so stavom v katastri nehnuteľností.

Tvrdenia, že žalobcovi nevznikla škoda z titulu ušlého zisku nemajú oporu v aktuálnom

reálnom stave, v ktorom sa nachádza snaha 74 - ročného žalobcu o úžitok zo svojho

majetku.

5. Žalobca uplatňuje trovy konania pred ústavným súdom nasledovne:

- , , vyhl. MS SR č.

120,23,- EUR + 7,21,- EUR ( režijný paušál) + 20% DPH ................... 152,93,- EUR

(prevzatie a príprava - rok 2010)

- , , vyhl. MS SR č.

123,50,- EUR + 7,41,- EUR (režijný paušál) + 20%............................... 157,09,-

EUR

(písomné podanie - 20.06.2011).»

Právna zástupkyňa M. N. argumentuje vo svojom vyjadrení aj uznesením ústavného

súdu č. k. -11 z 26. novembra 2009, ktorým ústavný súd už v rovnakej veci

rozhodol.

Z prípisu súdneho exekútora JUDr. J. K., Ž., ústavný súd zistil, že uznesením

Okresného súdu Bratislava II č. k. -26, EX 376/2010 z 28. júna 2010

v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -34 z 11.

novembra 2010 bol povolený odklad exekúcie do rozhodnutia ústavného súdu v konaní sp.

zn. .

Ústavný súd za účelom svojej informovanosti vo veci sťažovateľa preskúmal aj spis

okresného súdu sp. zn. , z ktorého zistil nasledujúce skutočnosti:

V dedičskom konaní po neb. L. N. okresný súd vydal dve opravné uznesenia, a to

č. k. -10 z 12. augusta 2002, ktoré nadobudlo právoplatnosť 4. septembra 2002,

a sp. zn. D 538/58 z 30. augusta 2006, ktoré nadobudlo právoplatnosť 19. októbra 2006,

a obidve sa týkali opravy výroku uznesenia bývalého Štátneho notárstva v Ž. č. k. D 538/58-

14 z 24. apríla 1959, a to zápisov vyznačených v poz. knihe katastrálneho územia B.

V uvedenom spise okresného súdu je založené aj rozhodnutie Správy katastra (ďalej

len „správa katastra“) č. V-23660/10 z 8. októbra 2010 o návrhu vkladu vlastníckeho práva

na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi konania, a to M. N., Maďarská

republika (ako predávajúcim), a JUDr. K. M., rod. P., a Mgr. K. P., (ako kupujúcimi),

týkajúce sa nehnuteľnosti nachádzajúcich sa v katastrálnom území B., ktorým Okresný súd

Bratislava II prerušil konanie o návrhu na vklad vlastníckeho práva z dôvodu nedostatkov

v identifikácii pozemkov, a to až do právoplatného rozhodnutia súdu o určení vlastníckeho

práva k pozemkom, ktoré sú predmetom kúpnej zmluvy.

Zo spisu ďalej vyplýva, že Okresný súd Bratislava II uznesením č. k.

388 zo 6. decembra 2010 zamietol návrh M. N., Maďarská republika, proti odporcovi D.,

B., na určenie vlastníctva k nehnuteľnosti vzhľadom na to, že nemožno jednoznačne na

základe predložených listinných dôkazov identifikovať vlastníctvo, resp. spoluvlastníctvo

k nehnuteľnosti, ktoré je predmetom už uvedenej kúpnej zmluvy.

V súvislosti s podaním návrhu M. N. ako žalobcu v namietanom konaní pred

všeobecnými súdmi na náhradu škody v sume 38 500 000 Sk proti žalovanej Slovenskej

republike, a to 1. zastúpenej M., 2. zastúpenej Ú., doručeného okresnému súdu sa v spise sp.

zn. nachádza aj informácia predsedu okresného súdu z 12. decembra 2003

adresovaná všetkým jeho zamestnancom, v ktorej uvádza, že 23. júna 2003 bol podaný

návrh vo veci sp. zn. na náhradu škody v sume 19 210 000 Sk proti Slovenskej

republike, M., a ten istý navrhovateľ podal 27. augusta 2003 žalobu o 38 500 000 Sk opäť

proti tomu istému žalovanému a aj proti Ú. s tým, že táto žaloba bola podaná v rovnakom

znení desaťkrát, žalobca nebol v konaní zastúpený právnym zástupcom, nepodával ju

žalobca osobne, ale iná osoba, ktorá uvádzala, že bola len poverená doručiť podanie do

podateľne, pričom tieto žaloby podala krátko pred 15.00 h. V niektorých veciach boli

následne konania zastavené a v niektorých bola žaloba zobratá späť, až na jedno, práve

konanie vedené vo veci sp. zn. „12 C“ nebolo zastavené pre litispendenciu ani návrh nebol

zobratý späť.

Súčasťou spisu bol aj návrh právnej zástupkyne M. N. z 15. marca 2011, aby

konajúci súd pripustil vstup obchodnej spoločnosti I., s. r. o., B., do konania v procesnom

postavení žalobkyne, a to z toho dôvodu, že žalobca M. N. jej postúpil svoju pohľadávku

proti žalovanej Slovenskej republike.

Sťažovateľ vo svojom vyjadrení krajskému súdu 30. mája 2011 k návrhu na vstup

obchodnej spoločnosti I., s. r. o., do konania vyjadril svoju pochybnosť o možnosti

realizácie tohto návrhu, keďže má vedomosť o tom, že spoločnosť S. listom z mája, resp.

júna 2008 požiadala M. o úhradu pohľadávky v sume 35 993 992 Sk v zmysle rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 18. októbra 2007 poukazujúc na uznesenie

Okresného súdu Bratislava II sp. zn. z 8. decembra 2008 (právoplatné

23. decembra 2008), v ktorom sú uvedené pochybnosti Okresného súdu Bratislava II o tom,

či žalobca (M. N.) 25. júna 2008 skutočne disponoval aktívnou legitimáciou pri postúpení

pohľadávky z exekučného titulu na spoločnosť I., s. r. o., a na uznesenie Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 26. januára 2011, keď Krajský súd v Bratislave

považoval za zrejmé, že žalobca opakovane pred podaním návrhu na začatie exekúcie, ako

aj následne po podaní návrhu na začatie exekúcie z toho istého exekučného titulu uzatváral

zmluvy o postúpení pohľadávky.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Zásada subsidiarity reflektuje okrem

iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,

ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané ().

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne pripomína, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho

úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách (napr. , , ).

V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej

judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , , , ,

, , , ).

Základné právo na súdnu ochranu podľa zaručuje, že každý

sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej

republiky. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci

konať tak, aby bola právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach

zákonov, ktoré tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (

ods. 4 v spojení s ). Táto povinnosť všeobecných súdov

vzhľadom na ich postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na

povinnosť Slovenskej republiky rešpektovať medzinárodné záväzky vyplývajúce

z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr.

) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého

súdneho konania vyplývajúcich z čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“).

Článok 46 ods. 1 je primárnym ústavným východiskom pre zákonom

upravené konanie súdov a iných orgánov verejnej moci Slovenskej republiky príslušných na

poskytovanie právnej ochrany, a tým aj východiskom ústavnej úpravy jednotlivých

aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Zároveň podľa podmienky a podrobnosti o tejto

ochrane ustanoví zákon, resp. v zmysle je možné domáhať sa práv

podľa len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (mutatis

mutandis , , ).

Základné právo vyjadrené v zaručuje každému právo na prístup

k súdu a právo na určitú kvalitu súdneho konania pred nezávislým a nestranným súdom,

inak povedané, právo na spravodlivý proces (napr. , ). Ústavný

súd ale zároveň zdôrazňuje, že základné právo podľa nemožno

interpretovať ako právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,

teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi.

Neúspech v súdnom konaní nemožno automaticky považovať za porušenie základného

práva.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad ) do obsahu

základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci

rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom

poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne

má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal taký výklad dotknutej právnej normy,

ktorý je v súlade s , čo je základným predpokladom na ústavne konformnú aplikáciu

tejto právnej normy na zistený skutkový stav veci.

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 predpokladá, že účastníkovi súdneho alebo iného právom upraveného konania

sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie

zákonných ustanovení príslušných procesných predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať

základné právo účastníkov na súdnu a inú právnu ochranu podľa (napr.

m. m. ). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony.

Podľa právneho názoru ústavného súdu ústavne súladný výklad zákonov týkajúcich sa

rozhodovacej činnosti súdov a iných orgánov verejnej moci Slovenskej republiky

predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej činnosti a ako taký jediný zodpovedá

základnému právu každého na súdnu a inú právnu ochranu podľa (,

).

K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa by došlo

predovšetkým vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom

návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. ), ale tiež

v prípade, ak by rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda prejavom zjavnej

svojvôle pri výklade a aplikácii právnej normy, ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade

s priebehom konania alebo ak by rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené. Pokiaľ výklad

nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať

(napr. , ).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa patrí aj

právo účastníka konania na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorého rámec ustanovuje

. Odôvodnenie rozhodnutí umožňuje účastníkom konania posúdiť, ako

všeobecný súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné a hmotnoprávne predpisy

a akými úvahami sa riadil pri svojom rozhodovaní o veci samej. Podľa judikatúry ústavného

súdu () je súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa

a práva podľa dohovoru aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Pritom všeobecný súd však

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia (m. m. napr. ).

Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa konštantne

zdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom

aj na judikatúru ESĽP, podľa ktorej „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na

odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý

argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti

odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr.

Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci

Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B). Odôvodnenie

rozhodnutí všeobecných súdov preto tvorí súčasť spravodlivého súdneho procesu

a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa a tiež právu

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií

uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo

ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní

dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva

alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania

a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné

požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní

predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná

zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov

na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne

pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom

sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy

orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené

zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (,

, , ).

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť jednak vo využití všetkých

dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie,

ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj odôvodnenie, ktoré

preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlade

s procesnými predpismi.

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

v napadnutej veci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich

skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska

akceptovateľná a udržateľná.

Ústavný súd pred preskúmaním jednotlivých námietok sťažovateľa proti označenému

uzneseniu najvyššieho súdu považoval za potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie

pri preskúmavaní rozhodnutí všeobecných súdov, ako aj na svoju doterajšiu judikatúru

k aplikovateľnú vzhľadom na obsah námietok sťažovateľa aj na

rozhodovanie o tejto sťažnosti.

A.

1. V prvom rade považoval ústavný súd za potrebné vyjadriť sa k otázke postavenia

Slovenskej republiky ako účastníčky konania pred ústavným súdom. Úrad v sťažnosti

uviedol, že sťažnosť podáva v zastúpení Slovenskej republiky, tvrdiac, že štátny orgán

nemôže byť subjektom, ktorého základné práva by mohli byť porušené. Po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie poukázal na to, že ústavný súd prijal na ďalšie konanie „len“ sťažnosť

úradu, a nie Slovenskej republiky. Na túto skutočnosť poukázal aj najvyšší súd, ako aj M.

N. vo svojich vyjadreniach.

Predmetom namietaného konania pred všeobecnými súdmi bolo rozhodovanie

o náhrade škody podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú

rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Podľa štát zodpovedá za škodu spôsobenú

nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym

notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej

v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo

orgán štátnej organizácie (ďalej len „štátny orgán“). Štát zodpovedá taktiež za škodu

spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení

úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.

Podľa ak štát nahradil podľa ustanovení tohto

zákona škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, má právo požadovať úhradu od

štátneho orgánu, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal, ak má spôsobilosť mať práva

a povinnosti.

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov taktiež ustanovuje

zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci [§ 1 písm. a)].

Ústavný súd považuje za potrebné v tejto súvislosti uviesť, že podľa

rozhoduje o porušení základných práv a slobôd právnických a fyzických osôb. Takouto

právnickou osobou v konaní pred ústavným súdom nemôže byť Slovenská republika, ale len

jej orgány, t. j. štátne orgány. Tieto môžu byť účastníkmi konania v konaní pred ústavným

súdom v rozsahu korešpondujúcom rozsahu a druhu ich právomoci a v rozsahu práv

a povinností, ktorými ako právnické osoby disponujú.

Úrad bol účastníkom napadnutého súdneho konania práve v súvislosti

s výkonom svojich právomocí, ktoré mu boli zverené, a jeho rozhodnutím malo dôjsť

ku vzniku škody M. N., ktorej náhradu si uplatňuje v označeným súdnych konaniach podľa

Vzhľadom na uvedené v konaní o namietanom porušení základného

práva podľa pred ústavným súdom je účastníkom konania sťažovateľ

(úrad), a nie Slovenská republika. Takýto postup je v súlade aj s doterajšou judikatúrou

ústavného súdu (, , ).

2. M. N. prostredníctvom svojej právnej zástupkyne vzniesol voči ústavnému súdu

požiadavku, aby mu ústavný súd poskytol možnosť vyjadriť sa k sťažnosti a k stanovisku

najvyššieho súdu, keďže ako účastník konania, v ktorom bolo napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu vydané, má opodstatnený právny záujem na výsledku tohto konania,

pretože jeho práva ním môžu byť dotknuté, pričom túto požiadavku odôvodnil takto:

«V náleze č. k. -126 z 19. 10. 2010 ústavný súd povedal: ,,... súčasťou

obsahu základného práva podľa je nielen právo každého domáhať sa

svojho práva na súde alebo na inom orgáne Slovenskej republiky, ale aj právo byť

účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje o jeho právach a povinnostiach. Z toho vyplýva,

že každý má právo byť účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje o jeho právach

a povinnostiach, lebo ináč v ňom nemôže chrániť svoje práva a právom chránené záujmy.

Inak povedané, domáhať sa jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú ochranu možno len

v medziach príslušných zákonov, pričom však v súlade s musí byť

výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných

predpisov v súlade sústavou a súčasne v zmysle c ods. 1 majú príslušné

medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách vrátane dohovoru

prednosť pred zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah základných práv a slobôd

()“.

Z vysloveného záveru ústavného súdu vyplýva, že hoci M. N. nie je podľa zákona o

ústavnom súde účastníkom konania podľa , prednostným aplikovaním

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom podľa čl. 154c

je podstatné zabezpečiť, aby jeho základné právo nebolo

porušené. Inak môže dôjsť k zrušeniu rozhodnutia najvyššieho súdu bez toho, aby o tom

M. N. vôbec vedel, resp. aby sa k tomu mohol vôbec vyjadriť.»

Ústavný súd akceptoval požiadavku M. N., poskytol mu možnosť vyjadriť sa

k relevantným otázkam, sťažnosti a vyjadreniam účastníkov konania v súlade so svojou

doterajšou judikatúrou (), v zmysle ktorej ho v danej veci považuje za dotknutú

osobu v tomto konaní.

Keďže zo o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) nevyplýva, že by M. N. bolo

možné priznať postavenie vedľajšieho účastníka konania (inštitút vedľajšieho účastníka

konania je explicitne ustanovený podľa len v konaní o súlade

právnych predpisov), ústavný súd umožňuje fyzickým osobám a právnickým osobám, ktoré

môžu byť rozhodnutím ústavného súdu dotknuté týmto spôsobom, zúčastňovať sa na konaní

o sťažnosti, ktoré má pre nich právny význam.

B.

Podstatou sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základného práva podľa

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 27. novembra

2009, ktorým najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora ako

neprípustné, pretože ochranu svojich práv mohol sťažovateľ dosiahnuť inými prostriedkami,

čo aj využil; poukázal pritom aj na judikatúru najvyššieho súdu.

Pri svojom rozhodovaní o sťažnosti ústavný súd považoval za relevantné posúdiť

1. vzťah dovolania podaného podľa a mimoriadneho

dovolania v občianskom súdnom konaní,

2. dátum rozhodovania najvyššieho súdu o dovolaní a o mimoriadnom dovolaní,

3. obsah dovolania a obsah mimoriadneho dovolania.

1. Ku vzťahu dovolania a mimoriadneho dovolania ústavný súd uvádza:

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je v dispozičnej sfére účastníka

konania, t. j. v danom prípade sťažovateľa, na ktorý sa vzťahuje § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde a ktorý aj sťažovateľ využil. Za špecifikum dovolania podaného podľa

treba považovať skutočnosť, že ho možno podať len na základe

uznesenia odvolacieho súdu nad rámec explicitne ustanovených dôvodov v Občianskom

súdnom poriadku, a to vtedy, ak ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Za také možno považovať také rozhodnutia, ktorými súdna prax rieši prípad, na ktorý

nemožno aplikovať predošlú judikatúru, alebo judikatúra v danej právnej otázke je

nejednotná a chýba zjednotenie judikatúry jednak najvyšším súdom, alebo ide

o interpretáciu a aplikáciu nového právneho predpisu.

Mimoriadne dovolanie je taktiež mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je však

v dispozičnej sfére generálneho prokurátora, aj keď podnet na jeho podanie môže podať

účastník konania alebo osoba dotknutá rozhodnutím súdu, alebo osoba poškodená

rozhodnutím súdu ( ), t. j. nejde o bezprostredný, t. j. účinný právny prostriedok

v rukách účastníka konania. Za špecifikum mimoriadneho dovolania možno považovať to,

že generálny prokurátor môže napadnúť mimoriadnym dovolaním rozsudky všetkých

stupňov súdov, okrem rozsudkov o dovolaní a o mimoriadnom dovolaní, uznesenia

s výnimkou uznesení o vedení konania, platobné rozkazy, rozkazy na plnenie, zmenkové

platobné rozkazy, šekové platobné rozkazy. V danom prípade podnet na podanie

mimoriadneho dovolania, ktorému generálny prokurátor aj vyhovel, podal sťažovateľ ako

žalovaný (úrad) v označených konaniach pred všeobecnými súdmi.

Relevantnou otázkou, ku ktorej ústavný súd musel zaujať stanovisko, bola otázka, či

vzťah dovolania podaného podľa a mimoriadneho dovolania sa

spravuje princípom subsidiarity. Vzhľadom na rozdiel medzi aktívne procesne

legitimovanými subjektmi na podanie dovolania a na podanie mimoriadneho dovolania

a špecifiká ich podávania podľa názoru ústavného súdu medzi týmito mimoriadnymi

opravnými prostriedkami vzťah subsidiarity nie je a v nadväznosti na to neexistuje ani

podmienka prioritného využitia dovolania pred podaním mimoriadneho dovolania, aj keď

v danom prípade sťažovateľ pri podávaní dovolania takúto postupnosť zachoval.

2. K časovému vzťahu podania dovolania a mimoriadneho dovolania a rozhodnutia

o nich ústavný súd uvádza:

Podanie dovolania v danej veci síce časovo predchádzalo podaniu mimoriadneho

dovolania, avšak rozhodnutiu o dovolaní časovo predchádzalo rozhodnutie o mimoriadnom

dovolaní generálneho prokurátora. V čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu najvyšší súd

už rozhodol o mimoriadnom dovolaní jeho zamietnutím (uznesením z 27. novembra 2009)

a bezprostredne po prijatí sťažnosti (podanej z dôvodu zamietnutia mimoriadneho

dovolania) na ďalšie konanie (18. februára 2010) najvyšší súd rozhodol aj o dovolaní

(uznesením z 25. februára 2010) tak, že rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 18. októbra 2007 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Čas rozhodovania najvyššieho

súdu o dovolaní a mimoriadnom dovolaní a čas rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti

patril ku skutočnostiam, ktoré ústavný súd pri svojom rozhodovaní zohľadnil.

3. K obsahovej stránke a v nadväznosti na to k obsahovému (vecnému) vzťahu

dovolania a mimoriadneho dovolania ústavný súd uvádza:

Za relevantnú skutočnosť pre určenie vecného vzťahu konania o dovolaní a konania

o mimoriadnom dovolaní ústavný súd považoval východisko porovnania dôvodov

obsiahnutých tak v dovolaní, ako aj v mimoriadnom dovolaní. Z hľadiska zákonom

() ustanovených dôvodov na podanie obidvoch mimoriadnych

opravných prostriedkov sťažovateľ aj generálny prokurátor uviedli, že ide o

- vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

- nesprávne právne posúdenie veci ako základ pre rozhodnutie príslušného súdu.

Sťažovateľ dôvody na podanie dovolania podľa a

formuloval takto:

«Podľa v spojitosti s .. možno určiť len

ústredný orgán, ktorý vystupuje v mene štátu v právnych vzťahoch týkajúcich sa škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím a to určením odvetvia štátnej správy, v ktorom bolo

vydané nezákonné rozhodnutie. ...

... podľa nášho názoru nesplnomocnil žiadny subjekt, aby v

jeho mene konal v právnych vzťahoch týkajúcich sa náhrady škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom, resp. takýto subjekt podľa nie je možné určiť.

Žiadny subjekt podľa nášho názoru nie je oprávnený v mene štátu nahradiť škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom, keďže žiadny subjekt nemá oprávnenie

vystupovať v mene štátu v právnych vzťahoch týkajúcich sa náhrady škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom. Vzhľadom na uvedené nemožno škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom podľa nášho názoru nahradiť. ...

Odvolací súd neobjasnil v odôvodnení rozsudku, z ktorého ustanovenia zákona

č. vyplýva možnosť nahradiť škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom

a či existuje štátny organ, ktorý by bol oprávnený konať v mene štátu v právnych vzťahoch

upravených i v , ktoré vznikli z nesprávneho úradného postupu a teda

či existuje štátny orgán oprávnený vykonať úkon smerujúci, k náhrade škody. Pokiaľ takýto

orgán neexistuje, resp. ho nemožno určiť nepripúšťa náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Pokiaľ by sa mal takýto orgán určiť na základe

analógie, mal odvolací súd objasniť, či nie je v rozpore s SR, ak štátny

orgán koná, resp. má konať na základe analógie.

Rozhodnutie teda spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2

písm. c) ).

V odôvodnení cit. rozsudku odvolací súd uviedol, že „navrhovateľovi bola spôsobená

škoda vo forme ušlého zisku v zmysle a podstatou

ušlého zisku je ujma vyjadriteľná v peniazoch.“ Ďalej odvolací súd uviedol, že „ušlým

ziskom navrhovateľa je nevyplatená kúpna cena.“ ... Podľa nášho názoru pokiaľ ide

o otázku existencie škody vo forme ušlého zisku a jej výšky, odvolací súd nesprávne vyložil

pojem „ušlý zisk“. Ušlý zisk sa obvykle vymedzuje ako ujma vyjadriteľná v peniazoch

spočívajúca v tom, že poškodený v dôsledku škodnej udalosti nedosiahne rozmnoženie

majetkových hodnôt, ktoré sa dalo očakávať pri pravidelnom chode vecí, t.j. keby nebolo

došlo k vzniku škody, resp. k udalosti, z ktorej škoda vznikla. ... Kúpnu cenu dojednanú

v kúpnej zmluve alebo v zmluve o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy možno považovať za

ušlý zisk, len ak všeobecná hodnota predmetu kúpy určená napr. znaleckým posudkom je

0,-Sk. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu, ani z odôvodnenia rozsudku odvolacieho

súdu nevyplýva, že okresný súd alebo odvolací súd zisťovali všeobecnú hodnotu

nehnuteľnosti. V tejto súvislosti by sme chceli poukázať na ustanovenie ,

podľa ktorého súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich

vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V danom prípade bolo potrebné zistiť

všeobecnú hodnotu predmetu kúpy, aby bolo možné rozhodnúť, či navrhovateľovi vznikla

škoda a teda, či je splnená jedna z podmienok vzniku zodpovednosti za škodu. Vykonanie

dôkazu bolo teda nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Podľa odvolací

súd môže doplniť dokazovanie aj vykonaním ďalších dôkazov, ktoré nenavrhli účastníci

konania, za podmienok uvedených v § 120 ods. 1 tretej vete alebo pri zisťovaní vád konania

podľa ...

Pokiaľ teda odvolací súd mal za to, že ušlým ziskom je kúpna cena dojednaná

v zmluve o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy bez odpočítania všeobecnej hodnoty predmetu

kúpy od uvedenej kúpnej ceny, rozhodnutie odvolacieho súdu podľa nášho názoru spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ) - odvolací súd

nesprávne vyložil pojem „ušlý zisk“.

V tejto súvislosti za otázku po právnej stránke zásadného významu možno považovať

otázku, či je možné považovať za ušlý zisk z kúpnej zmluvy alebo zmluvy o uzatvorení

budúcej kúpnej zmluvy kúpnu cenu dojednanú v kúpnej zmluve alebo v zmluve o uzatvorení

budúcej kúpnej zmluvy bez odpočítania všeobecnej hodnoty predmetu kúpy, určenej napr.

znaleckým posudkom od uvedenej kúpnej ceny. ...

V tejto súvislosti za otázku po právnej stránke zásadného významu zrejme možno

považovať aj otázku, či predávajúcemu z kúpnej zmluvy alebo budúcemu predávajúcemu

zo zmluvy o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy vznikla škoda vo forme ušlého zisku,

neuzatvorením kúpnej zmluvy alebo zmluvy o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy, ak je

predávajúci alebo budúci predávajúci aj naďalej vlastníkom predmetu kúpy v situácii, kedy

nemožno objektívne vylúčiť, že predávajúci alebo budúci predávajúci v budúcnosti predá

predmet kúpy za pre seba aspoň tak výhodných alebo výhodnejších podmienok, aké boli

dojednané v kúpnej zmluve alebo v zmluve o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy,

k uzatvoreniu ktorej nedošlo. ...

Dňa 1. 4. 1964 nadobudol účinnosť , podľa ktorého zápisy do

evidencie nehnuteľností mali evidenčné účinky.

Vzhľadom na vyššie uvedené je nesprávne konštatovanie krajského súdu, že

navrhovateľ nemôže užívať svoj majetok. Navrhovateľ nadobudol právo k nehnuteľnosti

dedením a teda k tomu, aby mohol realizovať svoje právo k nehnuteľnosti jej užívaním nie je

potrebný zápis do katastra nehnuteľností.

Súd teda nesprávne vyložil príslušné ustanovenia vyššie uvedených právnych

predpisov, čo mohlo mať vplyv na rozhodovanie súdu o možnosti navrhovateľa disponovať

predmetom dedičstva a teda aj o jeho oprávnení previesť predmet dedičstva na iné subjekty.

Aj bez zápisu do katastra nehnuteľností bol oprávnený navrhovateľ uzatvoriť kúpnu zmluvu,

podľa ktorej predmetom kúpy mala byť časť jeho vyššie uvedeného dedičstva.

Aj v súvislosti s týmto možno konštatovať, že rozhodnutie odvolacieho súdu podľa

nášho názoru spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c)

). ...

Nesprávny úradný postup musí byť hlavnou, priamou a bezprostrednou príčinou

škody. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku neuviedol, či na základe návrhu na vykonanie

záznamu doručeného Správe katastra, resp. jej právnemu predchodcovi (ďalej len „správa

katastra“) dňa 28. 10. 2002 bolo možné vykonať zápis do katastra nehnuteľností. ...

Aj v súvislosti s týmto možno konštatovať, že rozhodnutie podľa nášho názoru

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( ) - odvolací

súd nesprávne vyložil a príslušné ustanovenia

upravujúce podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom. ...

Pokiaľ by mal dovolací súd za to..., že dovolací súd má prihliadnuť v prípadoch, keď

dovolanie bolo podané podľa , len na odôvodnenie dovolania, ktoré

nadväzuje na otázku po právnej stránke zásadného významu formulovanú v odôvodnení

rozsudku odvolacieho súdu, avšak neuvedenú vo výroku tohto rozsudku, je podľa nášho

názoru potrebné, aby dovolací súd objasnil dôvod nesprávnosti výkladu obsiahnutého

v uvedenej poznámke. Pokiaľ by teda dovolací súd neprihliadol na tú časť odôvodnenia

dovolania, ktorá nenadväzuje na otázku po právnej stránke zásadného významu

sformulovanú v odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu, navrhujeme, aby dovolací súd túto

časť odôvodnenia dovolania bral na zreteľ, pri rozhodovaní, či konanie malo vady, ktoré

mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. druhá veta totiž

ustanovuje, že ak nejde o vady uvedené v , neprihliada (dovolací súd) na vady

konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, ibaže tieto vady mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci.

Inou vadou konania, mimo vád uvedených v , je aj neúplné zistenie

skutkového stavu, spočívajúce v nezistení všeobecnej hodnoty predmetu kúpy vykonaním

potrebného dôkazu. Následkom neúplné zisteného skutkového stavu je nesprávne

rozhodnutie súdu vo veci, prinajmenšom pokiaľ ide o výšku škody, ktorá mala

navrhovateľovi vzniknúť. ...

Ďalšou vadou konania je nesprávne zistenie skutkového stavu odvolacím súdom (ako,

aj súdom prvého stupňa), ktorý v odôvodnení predmetného rozsudku uviedol, že

„navrhovateľ nadobudol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiach nachádzajúcim

sa v katastrálnom území B. titulom dedenia po svojom otcovi Dr. L. N., ktorý zomrel dňa...“

- str. 8 písomného vyhotovenia rozsudku odvolacieho súdu. Z uznesenia Okresného súdu v

Žiline č. NcG 131/02 - 10 zo dňa 12.8.2002 je však nepochybné, že navrhovateľ zdedil len

spoluvlastnícky podiel k predmetným nehnuteľnostiam a teda, že nadobudol práva a

povinnosti spoluvlastníka. ... V súvislosti s uvedeným nesprávnym skutkovým zistením

odvolacieho súdu (ako aj súdu prvého stupňa) je potrebné poukázať na to, že predmetom

kúpy podľa budúcej kúpnej zmluvy, ako to bolo dojednané v zmluve o uzatvorení budúcej

kúpnej zmluvy, „boli nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom zápisu do katastra

nehnuteľností.“ ... Aj podľa výpovede Ing. V. Ď. pred súdom prvého stupňa predmetom

zmluvy o budúcej kúpnej zmluve boli „nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území

B..“ - str. 6 písomného vyhotovenia rozsudku súdu prvého stupňa. Zrejme mali byť

predmetom kúpy nehnuteľnosti, ku ktorým navrhovateľ dedením po Dr. L. N. nadobudol

spoluvlastnícky podiel. ... Budúcu kúpnu zmluvu mohol teda navrhovateľ uzatvoriť, len ak

bol v čase kedy sa mala budúca kúpna zmluva uzatvoriť výlučným vlastníkom predmetných

nehnuteľností. Či bol navrhovateľ v čase, kedy sa mala budúca kúpna zmluva uzatvoriť,

výlučným vlastníkom predmetných nehnuteľností, mal odvolací súd zisťovať vykonaním

potrebných dôkazov aj bez návrhu účastníkov konania podľa

v spojitosti s tretia veta , keďže takéto zistenie bolo potrebné pre

rozhodnutie vo veci – pokiaľ totiž navrhovateľ v čase, kedy sa mala uzatvoriť budúca kúpna

zmluva, nebol výlučným vlastníkom predmetných nehnuteľnosti a to, že sa do tohto času

nestal výlučným vlastníkom predmetných nehnuteľností, nebolo spôsobené pochybením

správy katastra, prípadná škoda nevznikla v príčinnej súvislosti s postupom správy katastra.

... Aj keby správa katastra vykonala zápis na základe „záznamových listín“ v spojitosti

s uznesením Okresného súdu v Žiline č. NcG 131/02-10 zo dňa 12. 8. 2002, mohol mať

navrhovateľ k dispozícii len list vlastníctva, na ktorom by bol zapísaný ako podielový

spoluvlastník, čo by zrejme nestačilo k uzatvoreniu budúcej kúpnej zmluvy, ktorej

predmetom mali byť nehnuteľnosti.

Nesprávnym skutkovým zistením je podľa nášho názoru aj zistenie odvolacieho súdu,

že navrhovateľovi bola zmarená možnosť získať úžitok z majetku jeho predajom postupom

pracovníkov katastra (- str. 8 písomného vyhotovenia rozsudku odvolacieho súdu).

Odvolací súd nevzal do úvahy skutočnosť, že ani po predložení uznesenia Okresného súdu v

Žiline č. NcG 131/02-10 zo dňa 12. 8. 2002 správe katastra nebolo možné vykonať záznam.

... z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu... nie je zrejmé akú lehotu

nerešpektovali pracovníci katastra na vykonanie zápisu do katastra nehnuteľností (možno

len predpokladať, že ide o lehotu na vykonanie záznamu), resp. pokiaľ mal odvolací súd za

to, že správa katastra mala vykonať záznam, mal odvolací súd objasniť, prečo bol

nesprávny záver správy katastra a prokurátora Okresnej prokuratúry B., podľa ktorých

vykonanie záznamu na základe predložených listín nebolo možné. Taktiež je potrebné

poukázať na tú skutočnosť, že aj keby správa katastra vykonala záznam, bol by navrhovateľ

zapísaný v katastri nehnuteľností len ako podielový spoluvlastník a teda výpisom z listu

vlastníctva by nemohol preukázať, že je výlučným vlastníkom predmetných nehnuteľností, z

čoho vyplýva, že aj keby bol záznam vykonaný, pokiaľ by sme sa aj stotožnili zo záverom, že

k budúcej kúpnej zmluve bolo potrebné pripojiť výpis z listu vlastníctva, nemohol by

navrhovateľ uzatvoriť budúcu kúpnu zmluvu, keďže by nemohol výpisom z listu vlastníctva

preukázať výlučné vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam.

... pokiaľ by mal aj dovolací súd za to, že správa katastra sa dopustila nesprávneho

úradného postupu, nemožno ho považovať za hlavnú príčinu škody, a rozhodnutie je teda

nesprávne, pričom nesprávnosť rozhodnutia je spôsobená aj nesprávnym zistením

skutkového stavu.»

Priestor na podanie dovolania za danej právnej situácie vytvoril odvolací súd, keď

uznal, že otázka, či platná právna úprava v čase vzniku škody, t. j.

v spojitosti s pripúšťa náhradu škody aj z dôvodu nezákonného rozhodnutia, resp.

z nesprávneho úradného postupu, má zásadný právny význam, a to aj napriek tomu, že

v rámci právneho posúdenia veci mal na túto otázku svoj jednoznačný právny názor.

Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní označil podľa § 243f ods. 1 písm. b)

a c) tieto dôvody, ktoré ho viedli k podaniu mimoriadneho dovolania:

„Keďže žalobca nepredložil katastrálnemu úradu na vykonanie záznamu perfektnú

verejnú listinu s prílohami spôsobilú na vykonanie záznamu údajov v nej uvedených, som

toho názoru, že katastrálny úrad nepostupoval pri vykonaní záznamu v rozpore s § 43 ods. 1

písm. b) katastrálneho zákona, pretože na takýto prípad sa zákonom stanovená lehota

nevzťahovala. ...

V ČI. III zmluvy o budúcej kúpnej zmluve sa žalobca zaviazal, že nehnuteľnosti

uvedené v bode II tejto zmluvy odpredá budúcemu kupujúcemu v lehote 5 dní od zápisu práv

k nehnuteľnostiam katastrálnym úradom. Teda žalobca sa dobrovoľne zaviazal k uzavretiu

kúpnej zmluvy až po vyhotovení listu vlastníctva napriek tomu, že ako dedič sa stal

vlastníkom nehnuteľností smrťou poručiteľa ( ), ktorú skutočnosť verejné listiny

-uznesenie Štátneho notárstva v Ž. z 24. apríla 1959 č. k. D 538/58-14 a uznesenie

Okresného súdu v Žiline z 12. augusta 2002 č. k. -10 iba deklarovali. Záznam

týchto verejných listín v katastri nehnuteľností má výlučne evidenčný charakter (§ 5 ods. 2

katastrálneho zákona). ...

... žalobca sa s budúcim kupujúcim dohodol na podmienke, ktorej splnenie nebolo

pre uzavretie kúpnej zmluvy potrebné a katastrálny zákon pri podaní návrhu na vklad

vlastníckeho práva na základe kúpnej zmluvy preukázanie vlastníctva kupujúceho výpisom

z listu vlastníctva v takomto prípade nevyžadoval. Preto som toho názoru, že absencia

zápisu vlastníctva v prospech žalobcu nemohla byť prekážkou k uzavretiu kúpnej zmluvy,

keď verejná listina vlastníctvo predávajúceho deklaruje. ... Táto príčinná súvislosť existuje

výlučne medzi vôľou zmluvných strán vyjadrenou v obsahu zmluvy a v prípade, ak by aj

vznik škody žalobca preukázal, nie je za ňu zodpovedný žalovaný.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že žalobca v konaní nepreukázal vznik

škody ani ušlý zisk. K poškodeniu nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu nedošlo a výšku

odplaty pri predaji nehnuteľností, t. j. cenu nehnuteľností, ktorá mu nebola zaplatená

následkom neuzavretia kúpnej zmluvy, nemožno považovať za zisk. Ušlý zisk sa chápe ako

ujma spočívajúca vtom, že u poškodeného nedôjde v dôsledku škodnej udalosti

k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to dalo očakávať s ohľadom na pravidelný

priebeh vecí. O takýto prípad nejde. Cena nehnuteľností je vzájomným plnením

vyplývajúcim zo zmluvy. Keďže k plneniu nedošlo, predmet budúcej kúpnej zmluvy zostal

vo vlastníctve žalobcu.

V dôsledku toho, že súdy oboch stupňov nesprávne právne posúdili naplnenie

zákonných predpokladov na priznanie nároku na náhradu škody podľa § 18 ods. 1 zákona

č. 58/19.69 Zb., naplnili dôvod na podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243f ods. 1

písm. c) . ...

Katastrálny zákon pre kúpnu zmluvu na to, aby bola listinou spôsobilou na vklad,

predpisuje obsahové náležitosti, okrem iného označenie nehnuteľností podľa katastrálnych

území /§ 42 ods. 2 písm. c) katastrálneho zákona/. Zmluva o budúcej kúpnej zmluve

označenie nehnuteľností, ktoré majú byť predmetom kúpnej zmluvy, podľa katastrálnych

území neobsahuje. V úvode Čl. II zmluvy je uvedené, že žalobca je vlastníkom v podiele 1/4

nehnuteľností vedených v Pozemkovej knihe katastrálneho územia B. vo vložke č. 3669 A I

r. č. 4, 7, 8, 9, 10, m. č. 15333, 15334, 15336, 15344, 15335, B 7, avšak v ďalšom texte na

strane 2/ zmluvy, kde sa uvádza, ktoré nehnuteľnosti podľa stavu v katastri nehnuteľností

zodpovedajú pozemnoknižnym vložkám, sa pri parcelnom čísle pozemkov evidovaných v

súbore popisných informácií označenie nehnuteľností podľa katastrálnych území

nenachádza. Z uvedeného dôvodu nie je obsah zmluvy dostatočne určitý a neobsahuje

náležitosti predpísané katastrálnym zákonom a preto je zmluva o budúcej kúpnej zmluve

absolútne neplatným právnym úkonom ( ) a na jej základe nemôže byť platne

založený nárok na náhradu škody. Otázku platnosti zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, ako

právneho základu uplatneného nároku, mali súdy oboch stupňov vyriešiť v rámci zistenia

skutkového stavu veci, posúdiť ako prejudiciálnu otázku a zo zistených nedostatkov vyvodiť

relevantné právne závery. Keďže tak nepostupovali, zaťažili konanie inou vadou, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa .“

Z uvedeného vyplýva, že dôvody na podanie týchto mimoriadnych opravných

prostriedkov sú v obidvoch prípadoch rovnaké [§ 241 ods. 2 písm. b) a c) a § 243j ods. 1

písm. b) a c) ] – smerujú proti označenému rozsudku krajského súdu z dôvodov, že

konanie je postihnuté inou vadou (ako uvedenou v ), ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci a spočíva na nesprávnom posúdení veci. V obidvoch

prípadoch sa uplatňujú porovnateľné argumenty, aj keď nie sú obsahovo totožné.

Ústavný súd sa po preskúmaní obsahu mimoriadnych opravných prostriedkov

limitujúcich rozsah preskúmania odvolacieho rozhodnutia stotožnil so závermi dovolacieho

súdu, ktorý v odôvodnení uviedol, že vzhľadom na to, že „dovolací (správne má byť

odvolací, pozn.) súd pripustil dovolanie proti celému svojmu rozsudku a vo výrokovej časti

rozhodnutia neuviedol výrok otázky“, a preto dospel k záveru, že „bolo povinnosťou

dovolacieho súdu s poukazom na námietky dovolateľky preskúmať celý rozsudok krajského

súdu“.

Najvyšší súd svoje uznesenie sp. zn. z 25. februára 2010, ktorým

na základe dovolania podaného sťažovateľkou zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 18. októbra 2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, odôvodnil takto:

«Podľa štát zodpovedá za škodu spôsobenú

v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánu Spoločenskej organizácie uvedených v § 1

ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktoré tieto úlohy plnia.

Podľa (ďalej ) právny úkon sa musí urobiť

slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný.

Podľa účastníci sa môžu písomne zaviazať, že do dohodnutej doby, uzavrú

zmluvu, nemusia sa však pritom dohodnúť o jej potrebných náležitostiach.

Podľa dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa.

Podľa § 5 ods. 2 katastrálneho zákona záznam je úkon správy katastra plniaci

evidenčné funkcie, ktoré nemajú vplyv na vznik, zmenu ani na zánik práv k nehnuteľnostiam.

Podľa § 42 ods. 4 katastrálneho zákona ak písomné vyhotovenia zmluvy, verejnej

listiny alebo inej listiny obsahujú chyby v písaní alebo počítaní alebo iné zrejmé

nesprávnosti, pre ktoré je nezrozumiteľné alebo neurčité, prípadne ak neobsahuje

náležitosti podľa ods. 1, správa katastra ho vráti vyhotoviteľovi alebo tomu, kto podal

návrh na vklad, alebo vlastníkovi, alebo inej oprávnenej osobe a určí lehotu na opravu,

prípadne na doplnenie.

Podľa § 43 ods. 1 písm. b/ katastrálneho zákona správa katastra vykoná zápis podľa

§ 41 do 60 dní od doručenia verejnej listiny alebo inej listiny spôsobilých na záznam, ktoré

potvrdzujú alebo osvedčujú vznik, zmenu alebo zánik práva k nehnuteľnosti.

V zmysle štát zodpovedá za škodu spôsobenú

v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov Spoločenskej organizácie uvedených v § 1

ods. 1 tohto zákona nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Právo na

náhradu škody majú tí, ktorí boli účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným

rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosť za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom je jeho objektívna Zodpovednosť (bez ohľadu na zavinenie),

ktorej sa nemožno zbaviť; zlúčená je na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch

podmienok:

1. nesprávny úradný postup štátneho orgánu

2. vznik škody

3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

nedefinuje „nesprávny úradný postup“, z obsahu tohto pojmu

ale vyplýva, že podľa konkrétnych okolností toho - ktorého prípadu môže ísť o akúkoľvek

činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo

v súvislostí s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie

štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z poruchy, funkcie alebo cieľov

tejto činnosti. Pretože úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do

najmenších podrobností, treba správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu,

k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje.

Navrhovateľovi mala vzniknúť škoda v dôsledku nesprávneho úradného postupu

orgánu verejnej správy v oblasti katastra nehnuteľnosti pri výkone jeho pôsobnosti

vyplývajúcej z katastrálneho zákona a to tak, že pri zápise vlastníckeho práva do katastra

nehnuteľnosti v prospech navrhovateľa záznamu na základe uznesenia Okresného súdu

Žilina z 12. 8. 2002, č. k, -10, nedodržal katastrálny úrad zákonom stanovenú

lehotu vyplývajúcu z § 43 ods. 1 písm. b/ katastrálneho zákona ä tým mu znemožnil uzavrieť

s budúcim kupujúcim kúpnu zmluvu v dohodnutej lehote. Výška škody mala predstavovať

35 000 000,- Sk (kúpna cena nehnuteľnosti), ktorú by získal navrhovateľ predajom.

V zmysle ustanovenia § 43 ods. 1 písm. b/ katastrálneho zákona vyplýva, že zápis

práv k nehnuteľnostiam záznamu vykoná správa katastra do 60 dní od doručenia verejnej

listiny alebo inej listiny spôsobilej na záznam, ktorá potvrdzuje alebo osvedčuje vznik,

zmenu alebo zánik práva k nehnuteľnosti. V predmetnej veci bolo touto verejnou listinou

uznesenie Okresného súdu Žilina z 12. 8. 2002, č. k. -10, ktorým z dedičskej

veci po neb. Dr. L. N. súd opravil bod 2/ výroku uznesenia Štátneho notárstva v Ž. 24. 4.

1959, č. k: D 538/58-14 tak, že v Pozemkovej knihe katastrálneho územia B. vo vl. č. 3669

AI r. č. 4, 07, 08, 09, 010 m. č. 15333,15334, 15336, 15344, 15335, B7 vložil vlastnícke

právo titulom zákonného dedenia pre M. N. v1/4-tine. Zákonom stanovená 60 dňová lehota

sa vzťahuje len na záznam perfektnej verejnej listiny, ktorá obsahuje všetky náležitosti

uvedené v ustanovení § 42 ods. 1, 2 katastrálneho zákona.

Identifikačné údaje o pozemku, ktoré boli predmetom dedenia uvedené vo verejnej

listine podľa stavu vyplývajúceho z Pozemkovej knihy, ktorá je v súčasnosti archívnym

dokumentom a neukazuje stav aktuálneho katastrálneho aparátu. Katastrálny úrad preto

vypracoval Výpis z pozemkoknižnej vložky a identifikáciu parciel, ktoré boli predmetom

záznamu, za účelom porovnania zápisu a zákresu totožnosti dotknutých nehnuteľností. Bez

vyhotovenia výpisu z pozemkoknižnej vložky a identifikácie parciel by katastrálny úrad

vlastníctvo k nehnuteľnostiam v prospech navrhovateľa nemohol zaznamenať. Nesprávny

postup katastrálneho úradu vytknutý protestom prokurátora (Okresná prokuratúra B.) však

nesmeroval k poškodeniu navrhovateľa, ale smeroval k vyhoveniu žiadosti o vykonanie

záznamu. Navrhovateľ však nepredložil katastrálnemu úradu na vykonanie záznamu

perfektnú verejnú listinu s prílohami spôsobilú na vykonanie záznamu údajov v nej

uvedených a preto katastrálny úrad nepostupoval v rozpore s ustanovením § 43 ods. 1 písm.

b/ katastrálneho zákona. Na takúto situáciu sa stanovená zákonná lehota nevzťahovala.

Vykonanie záznamu 31. marca 2003 a oznámenie tejto skutočnosti právnej

zástupkyni navrhovateľa listom z 3. 4. 2003 sp. zn. Z-2190/00 a doručením výpisu z listu

vlastníctva č. 3466, katastrálne územie Nivy, 14. 4. 2003 nie sú v príčinnej súvislosti

so vznikom škody (ak by vznikla) následkom nedodržania lehoty na uzavretie kúpnej zmluvy

dohodnutej medzi navrhovateľom a budúcim kupujúcim v zmluve o budúcej kúpnej zmluve

a teda nezakladajú nárok navrhovateľa na náhradu škody spôsobenej nesprávnym

postupom katastrálneho úradu.

Právnym základom nároku, z ktorého mala škoda vzniknúť je zmluva o budúcej

kúpnej zmluve, uzavretá medzi navrhovateľom a Ing. V. Ď. 20. decembra 2002 v P. V čl. III

zmluvy o budúcej zmluve sa navrhovateľ zaviazal, že nehnuteľnosti uvedené v bode II

zmluvy odpredá budúcemu kupujúcemu v lehote 5 dní od zápisu práv k nehnuteľnostiam

katastrálnym úradom. Navrhovateľ sa zaviazal k uzavretiu kúpnej zmluvy až po vyhotovení

listu vlastníctva napriek tomu, že ako dedič sa stal vlastníkom nehnuteľností smrťou

poručiteľa. Navrhovateľ sa k tejto podmienke zaviazal napriek tomu, že mohol uzavrieť s

budúcim kupujúcim priamo kúpnu zmluvu a túto spolu s verejnou listinou, ktorá potvrdzuje

právo k nehnuteľnosti, ak toto právo nie je vpísané na liste vlastníctva (§ 30 ods. 3 písm. c/,

§ 30 ods. 4 písm. b/ katastrálneho zákona) predložiť katastrálnemu úradu s návrhom na

vklad vlastníckeho práva v prospech kupujúceho. Absencia zápisu vlastníctva v prospech

navrhovateľa nemohla byť prekážkou k uzavretiu kúpnej zmluvy, keď verejná listina

vlastníctvo predávajúceho deklaruje. Ak navrhovateľovi vznikla škoda v dôsledku

skutočnosti, že nevyužil možnosť vyplývajúcu zo zákona na uzavretie kúpnej zmluvy na

uvedené nehnuteľnosti následkom nesplnenia podmienky - zápisu práv k nehnuteľnostiam

katastrálnym úradom v zmluvne dohodnutej lehote, neexistuje príčinná súvislosť medzi

prípadným nesprávnym postupom katastrálneho úradu a neuzavretím kúpnej zmluvy. Táto

príčinná súvislosť existuje iba medzi vôľou zmluvných strán vyjadrenou v obsahu zmluvy a v

prípade, ak by aj vznik škody navrhovateľ preukázal, nie je za ňu zodpovedná odporkyňa.

Navrhovateľ teda v konaní nepreukázal vznik škody a ani ušlý zisk. K poškodeniu

nehnuteľnosti vo vlastníctve navrhovateľa nedošlo a výška odplaty pri predaji

nehnuteľnosti, t.j. cena nehnuteľností, ktorá mu nebola zaplatená následkom neuzavretia

kúpnej zmluvy, nie je zisk. Ušlý zisk je ujma spočívajúca v tom, že u poškodeného nedôjde v

dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt. Cena nehnuteľnosti je

vzájomným plnením vyplývajúcim zo zmluvy. Keďže k plneniu nedošlo, predmet budúcej

kúpnej zmluvy zostal vo vlastníctve navrhovateľa.

Za daného skutkového a právneho stavu s poukazom na vyššie uvedené vyplýva, že

navrhovateľ v konaní nepreukázal vznik škody a tiež existenciu príčinnej súvislosti medzi

nesprávnym úradným postupom katastrálneho úradu a znížením jeho majetku. Keďže

podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sú

stanovené kumulatívne a v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich nie je daná táto

zodpovednosť. Súdy sa (prejudiciálne) takisto nezaoberali platnosťou zmluvy o budúcej

kúpnej zmluve ( ), ako právneho základu vyhotoveného návrhu na náhradu

škody v rámci riadneho zistenia skutkového stavu. Keďže tak nepostupovali, konanie je

zaťažené inou vadou i s poukazom na námietky dovolateľky týkajúce sa neúplného zistenia

skutkového stavu. V danej veci sú preto právne závery odvolacieho súdu predčasné a teda

nesprávne a úlohou odvolacieho súdu bude sa týmito námietkami v ďalšom konaní

zaoberať. Odvolací súd preto nesprávne posúdil naplnenie zákonných predpokladov na

priznanie návrhu na náhradu škody podľa

So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu spočívajúce na nesprávnom právnom posúdení veci a existencie inej vady (§ 241

ods. 2 písm. b/ a c/ ) zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (

).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu o trovách pôvodného a dovolacieho

konania ( ).»

Z odôvodnenia je zrejmé, že dovolací súd sa v odôvodnení vysporiadal s kľúčovými

otázkami relevantnými na správne rozhodnutie vo veci. Vyjadril jednoznačné právne názory

na zodpovednosť štátu za škodu vzniknutú nesprávnym postupom štátneho orgánu, na

otázku vzniku škody navrhovateľovi z dôvodu nesprávneho postupu orgánu verejnej správy

v oblasti katastra nehnuteľností, ako aj k navrhovateľom formulovanej relevantnej prekážke

uzatvorenia kúpnej zmluvy z dôvodu ním označeného „nesprávneho úradného postupu

katastrálnym úradom“, pričom ide o právne názory, ktoré sú podľa názoru ústavného súdu

náležite vyargumentované a ústavne udržateľné.

Pri rozhodovaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 27. novembra 2009 odmietol mimoriadne dovolanie

a žalovaného (sťažovateľa) zaviazal povinnosťou zaplatiť žalobcovi náhradu trov

dovolacieho konania. Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Po zistení, že mimoriadne dovolanie bolo podané včas osobou oprávnenou na tento

opravný prostriedok ( ), dovolací súd preskúmal vec bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( v spojení s ) a dospel

k záveru, že mimoriadne dovolanie treba odmietnuť, pretože neboli splnené zákonné

procesné predpoklady na jeho podanie.

Ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej

rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným

rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom

chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je

možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu

mimoriadne dovolanie ( ).

Citované ustanovenie priznáva generálnemu prokurátorovi procesné oprávnenie

podať mimoriadne dovolanie vtedy, ak sú splnené (okrem procesných podmienok) aj ním

ustanovené procesné predpoklady na podanie tohto mimoriadneho opravného prostriedku.

Generálny prokurátor môže podať mimoriadne dovolanie

• na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu, alebo

osoby poškodenej rozhodnutím súdu,

• na základe zistenia, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon,

• ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,

právnických osôb alebo štátu

• a ak túto ochranu nemožno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.

Tieto predpoklady musia byť splnené kumulatívne (pozri dikciu ustanovenia § 243e

ods. 1 in fine ). Ak uvedené zákonné predpoklady nie sú splnené, treba mať za to, že

generálny prokurátor nebol oprávnený podať tento mimoriadny opravný prostriedok; ak ho

napriek tomu podal, dovolací súd ho musí ako neprípustný odmietnuť [§ 243b ods. 5, § 218

ods. 1 písm. b/ , v spojení s ].

Pri skúmaní, či sú splnené uvedené procesné predpoklady mimoriadneho dovolania,

je potrebné si uvedomiť, že mimoriadne dovolanie predstavuje výnimku z pravidla stability

súdneho rozhodnutia, vyjadreného jeho právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel

mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je jeho výnimočné použitie, s cieľom presadiť

vecnú správnosť a spravodlivosť súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch.

Mimoriadne dovolanie ale môže splniť uvedený účel iba vtedy, ak sú splnené kritéria

akceptovateľnosti jeho úpravy.

Jedným z vyššie uvedených procesných predpokladov na podanie mimoriadneho

dovolania je, že ochranu práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických

osôb alebo štátu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Vymedzenie tohto

predpokladu teda znamená, že mimoriadne dovolanie nemožno podať, ak ochranu možno

dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, napr. návrhom na obnovu konania, dovolaním

podaným účastníkom konania, návrhom na zrušenie uznesenia o predbežnom opatrení, ako

aj v prípadoch, keď zrušenie alebo zmenu rozhodnutia možno dosiahnuť inak.

Dovolaciemu súdu rozhodujúcemu o mimoriadnom dovolaní generálneho

prokurátora je známe, že proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 18. októbra 2007 sp. zn.

, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Žilina zo 17. februára 2006

č. k. -225, žalovaný podal dovolanie, prípustnosť ktorého založil odvolací súd

svojím rozhodnutím podľa O dovolaní žalovaného dovolací súd koná

pod sp. zn. ; uznesením zo 16. decembra 2008 sp. zn.

odložil vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Žiline z 18. októbra 2007 sp. zn. 5 Co

203/2006 do rozhodnutia v dovolacej veci. Z uvedeného vyplýva, že ochranu práv

a zákonom chránených záujmov žalovaného možno teda dosiahnuť inými právnymi

prostriedkami, ktorú možnosť žalovaný i využil.

Z týchto dôvodov dovolací súd mal za to, že generálny prokurátor nebol oprávnený

podať v danej veci mimoriadny opravný prostriedok. Vzhľadom na uvedené dovolací súd

mimoriadne dovolanie odmietol (, , v spojení

s ).“

Kvalitatívna odlišnosť rozhodnutí najvyššieho súdu spočíva v tom, že najvyšší súd

rozhodol o dovolaní meritórne a v prípade rozhodnutia o mimoriadnom dovolaní ide

o procesné rozhodnutie najvyššieho súdu.

Napriek tomu, že medzi konaním o dovolaní a konaním o mimoriadnom dovolaní nie

je podľa názoru ústavného súdu vzťah subsidiarity a sú medzi týmito konaniami určité

rozdiely v procesných pravidlách (resp. majú svoje špecifické pravidlá), ústavný súd

konštatuje, že vzhľadom na to, že sťažovateľ tým, že podal dovolanie a podnet generálnemu

prokurátorovi na podanie mimoriadneho dovolania, ktorý ho aj podal, vytvoril v zásade

vedome taký stav, keď v identickej veci v čase podania obidvoch mimoriadnych opravných

prostriedkov ešte pred rozhodnutím o nich súbežne konal v zásade v identickej veci

v obidvoch prípadoch funkčne príslušný rovnaký súdny orgán (najvyšší súd), čo nie je

v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne

akceptovateľné, pretože by mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozličných rozhodnutí v tej istej

veci. Priestor na vytvorenie takéhoto stavu v danej veci vytvára reálna procesná situácia

v obidvoch konaniach založená na rozsahu preskúmavania toho istého rozhodnutia, keďže

odvolací súd (krajský súd) pripustil podanie dovolania vzhľadom na to, že ide o otázku

zásadného právneho významu, pričom túto otázku neformuloval konkrétne, resp. ju ničím

„neohraničil“, a tak vytvoril priestor na preskúmanie celého svojho rozhodnutia zo všetkých

hľadísk uplatnených sťažovateľom v dovolaní. Navyše, dôvody na podanie obidvoch

mimoriadnych opravných prostriedkov boli založené na rovnakých právnych základoch

ustanovených v a (dovolanie) a v a

(mimoriadne dovolanie).

V dôsledku rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní, keď najvyšší súd zrušil

rozsudok krajského súdu a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie pred rozhodnutím

ústavného súdu o sťažnosti, je vec v štádiu konania krajského súdu, ktorý sa pri svojom

rozhodovaní bude musieť vyrovnať so všetkými dôvodmi uvedenými v označenom

uznesení najvyššieho súdu o dovolaní, ktoré sú porovnateľné, aj keď nie identické

s dôvodmi uvedenými v mimoriadnom dovolaní, a ktoré smerovali rovnako tak v dovolaní,

ako aj v mimoriadnom dovolaní k návrhu na zrušenie rozsudku krajského súdu, ktorý

v súlade s príslušnými právnymi predpismi dovolací súd zrušil, na čo je oprávnený. Po

vrátení veci sa odvolací súd bude musieť vysporiadať nielen s vlastným rozhodnutím, ale

v nadväznosti naň aj s rozhodnutím okresného súdu, pretože išlo o prvostupňové

rozhodnutie, s ktorým sa krajský súd (odvolací) v celom rozsahu stotožnil, čo uviedol vo

svojom rozhodnutí.

Podľa názoru ústavného súdu sa účel sťažnosti doručenej sťažovateľom ústavnému

súdu naplnil a ochranu základných práv poskytol sťažovateľovi najvyšší súd v konaní

o dovolaní, aj keď v inom konaní a iným rozhodnutím, akého sa sťažovateľ domáhal

v konaní pred ústavným súdom. Uplatňujúc materiálne chápanie ochrany ústavnosti

a ochrany základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb (,

, ) za danej situácie považuje ústavný súd za dostatočné

poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľa rozhodnutím najvyššieho súdu

o dovolaní, a preto sťažnosti sťažovateľa nevyhovel.

V nadväznosti na tento záver ústavný súd o ďalších požiadavkách sťažovateľa

nerozhodoval.

V konaní o sťažnosti si M. N. uplatnil nárok úhrady trov konania podľa § 36 ods. 2

. Ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku

konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil

inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd po posúdení žiadosti M. N. nepovažoval

za dôvodné uplatniť v danom prípade , keďže M. N.

nebol účastníkom konania v konaní pred ústavným súdom.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2011