Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 77/2010
PDF · 629.59 KB
No categories available
IV. ÚS 77/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. septembra 2011
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Jána Lubyho o sťažnosti Ú., zastúpeného advokátom JUDr. P. V., K., vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 MCdo 6/2009 z 27.
novembra 2009, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto
rozhodol:
Sťažnosti Ú. n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára
2010 doručená sťažnosť Ú. (ďalej aj „sťažovateľ“ alebo „úrad“), zastúpeného advokátom
JUDr. P. V., K. (ďalej len „právny zástupca sťažovateľa“), vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 5 MCdo 6/2009 z 27. novembra 2009.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že Okresný súd Žilina (ďalej len „okresný
súd“) rozhodnutím č. k. 12 C 235/03-225 zo 17. februára 2006 rozhodol o jeho povinnosti
zaplatiť žalobcovi pohľadávku v sume 35 000 000 Sk do 30 dní po právoplatnosti rozsudku
na účet právnej zástupkyne žalobcu; vo zvyšnej časti návrh zamietol. Ďalej mu okresný súd
uložil povinnosť zaplatiť trovy konania v sume 718 344 Sk do troch dní po právoplatnosti
rozsudku na účet právnej zástupkyne žalobcu. V odôvodnení tohto rozsudku okresný súd
konštatoval, že zo strany sťažovateľa došlo k nesprávnemu úradnému postupu a že
žalobcovi v dôsledku neho vznikla škoda v sume 35 000 000 Sk, ktorá predstavuje kúpnu
cenu, ktorú by žalobca získal predajom vlastných nehnuteľností na základe zmluvy
o budúcej zmluve, ktorú žalobca uzatvoril.
O odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu rozhodol Krajský súd v Žiline
(ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 5 Co/203/2006-306 z 18. októbra 2007 tak, „že
rozsudok Okresného súdu Žilina v celom rozsahu potvrdil, sťažovateľovi uložil povinnosť
nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v sume Sk 993.992,- do troch dní na účet
právnej zástupkyne žalobcu. Proti tomuto rozsudku pripustil Krajský súd v Žiline dovolanie.
V odôvodnení tohto rozsudku Krajský súd v Žiline konštatoval, že Okresný súd Žilina
dostatočne zistil skutkový stav, vykonané dôkazy správne vyhodnotil a dospel k správnemu
právnemu záveru, s ktorým sa v plnej miere stotožnil. Ďalej Krajský súd v Žiline uviedol, že
ušlým ziskom žalobcu je nevyplatená kúpna cena.“.
Pripustenie dovolania proti rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co/203/2006-306
z 18. októbra 2007 (právoplatnému 18. apríla 2008) odôvodnil krajský súd takto:
„Na žiadosť splnomocnenej zástupkyne odporcu pripustil odvolací súd podľa § 238
ods. 3 O. s. p. možnosť podania dovolania proti svojmu rozhodnutiu, pretože pripúšťa, že
môže ísť o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Otázku zásadného právneho
významu formuloval odporca tak, či platná právna úprava v čase vzniku škody, t. j. zákon
č. 58/1969 Zb. v spojitosti s Ústavou SR pripúšťa náhradu škody aj z nezákonného
rozhodnutia aj z nesprávneho úradného postupu. Odvolací súd teda uznal odporcovi, že
táto otázka má zásadný právny význam, a to i napriek tomu, že odvolací súd produkoval v
rámci právneho posúdenia veci na túto konkrétnu otázku svoj jednoznačný právny názor.“
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ 29. apríla 2008 dovolanie podľa
§ 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
Najvyšší súd rozhodol o dovolaní uznesením sp. zn. 2 Cdo 210/2008 z 25. februára
2010 (toto rozhodnutie bolo vydané po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, pozn.) tak, že
zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 5 Co 203/2006 z 18. októbra 2007 a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
Podaním z 12. marca 2009 podal sťažovateľ podľa § 243e OSP podnet generálnemu
prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) na podanie
mimoriadneho dovolania, na základe ktorého generálny prokurátor podal proti označenému
rozsudku krajského súdu 17. apríla 2009 mimoriadne dovolanie, keďže bol toho názoru, že
konanie pred krajským súdom (ako aj konanie pred okresným súdom) je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci, že rozsudkom krajského súdu a aj rozsudkom
okresného súdu bol porušený zákon a podanie mimoriadneho dovolania vyžaduje ochrana
práv a zákonom chránených záujmov účastníka konania, ktorú nemožno dosiahnuť inými
prostriedkami.
Najvyšší súd mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom odmietol
uznesením sp. zn. 5 MCdo 6/2009 z 27. novembra 2009 (právoplatné 7. decembra 2009),
t. j. v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu bolo už právoplatné a vykonateľné
(15. januára 2010).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že „Najvyšší súd Slovenskej republiky
uznesením zo dňa 27. 11. 2009, sp. zn. 5 MCdo 6/2009 odmietol mimoriadne dovolanie
generálneho prokurátora a sťažovateľa zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu trov
dovolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení tohto uznesenia
konštatoval, že dovolaciemu súdu rozhodujúcemu o mimoriadnom dovolaní generálneho
prokurátora je známe, že proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 18. 10. 2007, sp. zn.
5 Co 203/2006 podala žalovaná dovolanie, prípustnosť ktorého založil odvolací súd svojím
rozhodnutím podľa § 238 ods. 3 O. s. p. O dovolaní žalovanej dovolací súd koná pod sp. zn.
2 Cdo 210/2008; uznesením zo dňa 16. 12. 2008, sp. zn. 2 Cdo 210/2008 odložil
vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Žiline z 18. 10. 2007, sp. zn. 5 Co 203/2006 do
rozhodnutia v dovolacej veci. Z uvedeného vyplýva, že ochranu práv a zákonom chránených
záujmov žalovanej možno teda dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, ktorú možnosť
žalovaná i využila. Z týchto dôvodov dovolací súd mal za to, že generálny prokurátor nebol
oprávnený podať v danej veci mimoriadny opravný prostriedok.“.
Podľa sťažovateľa týmto rozhodnutím došlo k porušeniu jeho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Argumentuje tým, že ako účastník občianskoprávneho vzťahu
má, pokiaľ ide o právne vzťahy vyplývajúce zo zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom orgánu štátu, právo na súdnu a inú právnu ochranu, ako aj
právo na spravodlivé súdne konanie.
V tejto súvislosti uvádza, že „Podľa § 243e ods. 1 O. s. p., ak generálny prokurátor
na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby
poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon,
a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických
osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami,
podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.
Je zrejmé, že Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru o neprípustnosti
mimoriadneho dovolania iba na základe skutočnosti, že proti rozsudku Krajského súdu
v Žiline bolo podané popri mimoriadnom dovolaní aj dovolanie, ktoré zrejme nebude
odmietnuté pre neprípustnosť. Z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 27. 11. 2009, sp. zn. 5 MCdo 6/2009 nevyplýva, že by sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky pri posudzovaní prípustnosti mimoriadneho dovolania proti rozsudku
Krajského súdu v Žiline zaoberal otázkou, v akom rozsahu sa bude rozsudok Krajského
súdu v Žiline preskúmavať na základe dovolania sťažovateľa zo dňa 29. 4. 2008 a v akom
rozsahu by sa tento rozsudok preskúmaval na základe mimoriadneho dovolania.“.
Na svoju podporu sa sťažovateľ odvoláva na judikatúru najvyššieho súdu (sp. zn.
1 MCdo 10/2007), podľa ktorej keď „bolo mimoriadne dovolanie podané skôr, ako
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol o dovolaní podanom proti tomu istému rozsudku
súdu ako mimoriadne dovolanie (o dovolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
dňa 29. 4. 2008, zatiaľ čo mimoriadne dovolanie, ako to vyplýva zo spisovej značky, bolo
podané v roku 2007), avšak v tomto prípade Najvyšší súd Slovenskej republiky neodmietol
mimoriadne dovolanie ako neprípustné. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 28. 7. 2008, sp. zn. 1 M Cdo 10/2007 podľa sťažovateľa vyplýva, že mimoriadne
dovolanie je popri dovolaní prípustné, ak sa má na základe mimoriadneho dovolania
rozhodnutie súdu preskúmavať z iného hľadiska ako na základe dovolania.
Keďže Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rozsudku zo dňa 28. 7. 2008, sp. zn.
1 MCdo 10/2007, ktorý bol aj publikovaný (www.nssr.blox.sk), pripustil, že samotná
skutočnosť podania dovolania proti určitému rozhodnutiu súdu nezakladá sama osebe
neprípustnosť mimoriadneho dovolania smerujúceho proti tomu istému rozhodnutiu súdu,
sťažovateľ nemal žiadny dôvod predpokladať, že Najvyšší súd Slovenskej republiky sa od
tohto právneho názoru odchýli. Sťažovateľ predpokladajúc, že Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky je známa vlastná judikatúra (a to navyše v otázke tak zásadného významu),
nepovažoval za potrebné ani poukazovať na jeho rozsudok zo dňa 28. 7. 2008, sp. zn.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení uznesenia zo dňa 27. 11. 2009,
sp. zn. 5 MCdo 6/2009 nevysvetlil, prečo sa odchýlil od právneho názoru vysloveného
v skutkovo a právne podobnej veci, o ktorej rozhodol rozsudkom zo dňa 28. 7. 2008, sp. zn.
1 MCdo 10/2007, ktorý rozsudok bol dokonca aj publikovaný (www.nssr.blox.sk).
Do pozornosti Ústavného súdu Slovenskej republiky sťažovateľ odporúča aj rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 4. 2008, sp. zn. 5 Cdo 136/2007. V tomto
rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že ak odvolací súd vysloví
prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je dovolateľ oprávnený napadnúť jeho
rozhodnutie len z dôvodu, že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a to práve len
v tej konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú bolo dovolanie pripustené, pričom
v dovolacom konaní potom predmetom posudzovania a riešenia môžu byť len právne
otázky. Vychádzajúc z toho, ako ďalej uviedol Najvyšší súd Slovenskej republiky, dovolací
súd v predmetnom dovolacom konaní nepreskúmal správnosť žiadneho skutkového záveru,
ale ani správnosť tých právnych záverov, ktoré nesúvisia s otázkou zásadného právneho
významu, pre ktorú bolo dovolanie prípustné.“.
Sťažovateľ ďalej uvádza, že „Ak by sa Najvyšší súd Slovenskej republiky pri
rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Žiline stotožnil
s právnym názorom ohľadne rozsahu preskúmania rozhodnutia odvolacieho súdu
v prípadoch, kedy bolo dovolanie podané podľa § 238 ods. 3 O. s. p., vysloveným vo vyššie
uvedenom rozsudku zo dňa 30. 4. 2008, sp. zn. 5 Cdo 136/2007, potom sa v rámci konania
o dovolaní nebude rozsudok Krajského súdu v Žiline preskúmavať z tých hľadísk, z ktorých
bolo toto rozhodnutie napádané v mimoriadnom dovolaní. Ochranu sťažovateľa proti
rozhodnutiu, ktorým bol porušený zákon (keďže odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu
prvého stupňa, ktorým bol sťažovateľ zaviazaný nahradiť škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom orgánu štátu, hoci podmienky jeho zodpovednosti za škodu, ktorej
náhrady sa žalobca domáhal, neboli splnené), teda nie je možné reálne dosiahnuť inými
právnymi prostriedkami ako mimoriadnym dovolaním.
Senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodujúcemu o mimoriadnom
dovolaní nemohol byť neznámy spomínaný rozsudok zo dňa 30. 4. 2008, sp. zn.
5 Cdo 136/2007, keďže v obidvoch prípadoch predsedom senátu bol JUDr. L. G.“.
Sťažovateľ je toho názoru, že „rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 27. 11. 2009, sp. zn. 5 MCdo 6/2009 o trovách konania nie je v súlade s požiadavkou
spravodlivosti rozhodnutia súdu (§ 1 O. s. p.). Nie je spravodlivé, aby mala fyzická osoba
alebo právnická osoba brániaca sa proti neopodstatnenej žalobe, resp. voči uplatňovaniu
práva v zjavne neprimeranom rozsahu škodu z obrany proti takejto žalobe, resp. voči
uplatňovaniu práva v zjavne neprimeranom rozsahu využitím zákonných prostriedkov.
Podľa názoru sťažovateľa o trovách konania o mimoriadnom dovolaní možno spravodlivo
rozhodnúť až v nadväznosti na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o jeho
dovolaní zo dňa 29. 4. 2008 proti rozsudku Krajského súdu v Žiline. Ak by totiž Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie zamietol (a Ústavný súd Slovenskej republiky by túto
sťažnosť odmietol, alebo by konštatoval, že uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 27.11.2009, sp. zn. 5 MCdo 6/2009 právo sťažovateľa na súdnu a inú
právnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky porušené nebolo), s konečnou platnosťou by sa vyriešila otázka, či bola žaloba
žalobcu opodstatnená. Pokiaľ by však Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok
Krajského súdu v Žiline na základe dovolania sťažovateľa zo dňa 29. 4. 2008 zrušil,
o trovách konania o mimoriadnom dovolaní by bolo možné spravodlivo rozhodnúť až
v nadväznosti na nové rozhodnutie Okresného súdu Žilina a Krajského súdu v Žiline.“.
Napokon sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že «podnet na podanie mimoriadneho
dovolania podal vzhľadom na stav právnej neistoty vyvolaný (podľa názoru sťažovateľa)
protiústavnou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach
dovolaní podaných podľa § 238 ods. 3 O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky totiž
v týchto veciach akceptuje obmedzenie práva priznaného vo výroku rozhodnutia
odôvodnením rozhodnutia. Na podporu tohto tvrdenia sťažovateľ poukazuje na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v zo dňa 18. 12. 2007, sp. zn. 4 Cdo 274/2006,
v ktorom tento súd konštatoval, že v danom prípade je dovolanie prípustné podľa § 238
ods. 3 O. s. p., t. j. len preto, že jeho prípustnosť vyslovil vo svojom potvrdzujúcom rozsudku
odvolací súd, ktorý zároveň v odôvodnení rozsudku vymedzil otázku po právnej stránke
zásadného významu, za ktorú považoval otázku, aké účinky má zrušenie právoplatného
rozhodnutia o udelení príklepu. To znamená, že dovolateľ bol oprávnený napadnúť
rozhodnutie odvolacieho súdu len z dôvodu, že spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci, a to iba v konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú bolo dovolanie pripustené. Dovolací
súd preto skúmal v dovolacom konaní vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho
súdu len vo vzťahu k tej otázke zásadného právneho významu, pre ktorú bolo pripustené
dovolanie, a ostatnými dovolacími námietkami sa nezaoberal. (V tejto súvislosti sťažovateľ
odporúča do pozornosti Ústavného súdu Slovenskej republiky nález Ústavného súdu Českej
republiky zo dňa 20. 2. 1997, sp. zn. III ÚS 253/96, z ktorého je zrejmé, že takýto výklad
príslušných ustanovení O. s. p. je neakceptovateľný.) Vzhľadom na túto (podľa názoru
sťažovateľa) protiústavnú prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je (resp. bol)
sťažovateľ vystavený neistote, či na základe jeho dovolania zo dňa 29. 4. 2008 bude
Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmať správnosť výkladu pojmu „ušlý zisk“ Krajským
súdom v Žiline a Okresným súdom Žilina v ich rozsudkoch sp. zn. 5 Co 203/2006, resp.
12 C 235/03. Za rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky samozrejme
nezodpovedá žalobca. Na druhej strane to však bol práve žalobca, ktorý podaním žaloby
uviedol do pohybu celý procesný aparát, preto by mal znášať všetky náklady spojené
s uplatňovaním neexistujúceho práva na náhradu škody...
Sťažovateľ je toho názoru, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 27. 11. 2009, sp. zn. 5MCdo 6 /2009 o trovách konania nie je v súlade s požiadavkou
spravodlivosti rozhodnutia súdu (§ 1 O. s. p.). Nie je spravodlivé, aby mala fyzická osoba
alebo právnická osoba brániaca sa proti neopodstatnenej žalobe, resp. voči uplatňovaniu
práva v zjavne neprimeranom rozsahu škodu z obrany proti takejto žalobe, resp. voči
uplatňovaniu práva v zjavne neprimeranom rozsahu využitím zákonných prostriedkov.».
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo Slovenskej republiky, za ktorú koná Ú. na súdnu a inú právnu
ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 11. 2009, sp. zn. 5 MCdo
6/2009 porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 11. 2009, sp. zn.
5 MCdo 6/2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi sa priznáva úhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd
Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet právnemu zástupcovi sťažovateľa do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Podaním z 12. mája 2011 právny zástupca sťažovateľa vyčíslil trovy konania v sume
458,78 € za tri úkony právnej služby, pričom si ako platca dane z pridanej hodnoty uplatnil
zvýšenie tejto sumy o príslušnú percentuálnu čiastku.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní rozhodol uznesením č. k.
IV. ÚS 77/2010-13 z 18. februára 2010 o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval najvyšší súd, aby sa
vyjadril k prijatej sťažnosti.
Najvyšší súd sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadril prípisom z 9. apríla 2010 takto:
„Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti vytýka Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, že
svojím uznesením sp. zn. 5 MCdo 6/2009 z 27. novembra 2009 zasiahol do jeho práv
garantovaných čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky. Navrhol, aby Ústavný súd
Slovenskej republiky toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie
konanie. Sťažovateľ namieta, že Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý rozhodoval
v napadnutom rozhodnutí ako dovolací súd porušil jeho právo na súdnu ochranu, tým že
odmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora ako neprípustné, napriek tomu, že
pre takýto postup neboli splnené zákonné podmienky. Uviedol, že najvyšší súd k záveru
o neprípustnosti mimoriadneho dovolania dospel iba na základe skutočnosti, že proti
rozsudku Krajského súdu v Žiline bolo podané popri mimoriadnom dovolaní aj dovolanie,
ktoré zrejme nebude odmietnuté pre neprípustnosť, pretože dovolací prieskum bol založený
na základe pripustenia dovolania v zmysle § 238 ods. 3 O. s. p. Sťažovateľ v tejto súvislosti
vyslovil obavu, že jeho ochranu proti rozhodnutiu, ktorým bol porušený zákon (keďže
odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým bol sťažovateľ zaviazaný
nahradiť škodu, hoci podmienky jeho zodpovednosti za škodu neboli splnené) nebude reálne
možné dosiahnuť inými prostriedkami, za predpokladu, že najvyšší súd bude preskúmavať
rozhodnutie iba v medziach pripustenej dovolacej otázky.
Najvyšší sud Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 5 MCdo 6/2009 z 27. novembra
2009 odmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora proti rozsudku Krajského
súdu v Žiline z 18. októbra 2007, sp. zn. 5Co 203/2006, pretože ochranu práv a zákonom
chránených záujmov sťažovateľa možno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. V danom
prípade proti rozsudku odvolacieho súdu je prípustné dovolanie podľa § 238 ods. 3 O. s. p.,
ktoré žalovaný (sťažovateľ) aj podal a koná o ňom dovolací súd pod sp. zn. 2 Cdo 210/2008.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci dovolania sťažovateľa vedenej pod sp. zn.
2Cdo 210/2008 rozhodol 25. februára 2010 tak, že rozsudok Krajského súdu v Žiline
z 18. októbra 2007, sp. zn. 5Co 203/2006, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane a k súdu
ako k orgánu verejnej moci, ktorý vykonáva súdnu moc podľa čl. 142 ústavy. Základné
právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru umožňuje
každému, aby sa po splnení predpokladov ustanovených zákonom stal účastníkom súdneho
konania. Ak fyzická osoba alebo právnická osoba splní predpoklady ustanovené zákonom,
súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale
aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú. K odňatiu základného práva podľa čl.
46 ods. 1 ústavy by podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu došlo vtedy, pokiaľ by
komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde a pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej
osoby alebo právnickej osoby (PL. ÚS 139/02, I. ÚS 22/03, I. ÚS 52/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky konajúc ako súd dovolací uskutočnil výklad
ustanovení zákona o prípustnosti mimoriadneho dovolania ústavne konformným spôsobom
a v súlade s doterajšou praxou. Pri skúmaní opodstatnenosti ústavnej sťažnosti nemožno
opomenúť následné rozhodnutie dovolacieho súdu o dovolaní, ktorým bolo sťažovateľovi
plne vyhovené, teda jeho právo na súdnu ochranu bolo plne rešpektované.
Z uvedených dôvodov navrhujem, aby ústavný súd sťažnosť zamietol; súčasne
súhlasím s upustením od ústneho pojednávania, keďže od ústneho pojednávania nemožno
očakávať ďalšie objasnenie veci.“
Na vyjadrenie najvyššieho súdu zareagoval sťažovateľ takto:
«V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že sťažovateľom je „Slovenská republika“
a nie „Ú.“ ako sa uvádza v podaní NS SR. Rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 27. 11. 2009, sp. zn. 5 MCdo 6/2009 totiž neboli porušené práva „Ú.“, ale
boli porušené práva „Slovenskej republiky“. Na rozdiel od „Slovenskej republiky“
vystupujúcej v občianskoprávnych vzťahoch ako právnická osoba, „Ú.“ ani nie je (ako
štátny orgán) oprávnený podať (vo vlastnom mene) sťažnosť proti porušeniu základných
práv. Oprávnenie sťažovateľa (t. j. Slovenskej republiky) podať sťažnosť proti porušeniu
základných práv je bližšie odôvodnené v samotnej sťažnosti.
Vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 2. 2010,
sp. zn. 2Cdo 210/2008, ktoré sa spomína v podaní NS SR, sťažovateľ poznamenáva, že do
dnešného dňa (t. j. do 27. 4. 2010) mu toto rozhodnutie nebolo doručené (!).
Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že jeho rozhodnutím o dovolaní (t. j.
rozhodnutím zo dňa 25. 2. 2010, sp. zn. 2Cdo 210/2008) bolo sťažovateľovi plne vyhovené.
Keďže toto rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o dovolaní ešte nebolo
sťažovateľovi doručené (!), tento môže vychádzať len z obsahu podania NS SR, podľa
ktorého Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa
18. 10. 2007, sp. zn. 5Co 203/2006 (ďalej len „rozsudok Krajského súdu v Žiline“). Ak teda
bol na základe dovolania zrušený „len“ rozsudok Krajského súdu v Žiline, nemožno
akceptovať vyjadrenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že sťažovateľovi bolo v
plnom rozsahu vyhovené rozhodnutím o dovolaní, pretože sťažovateľ sa dovolaním domáhal
zrušenia tak rozsudku Krajského súdu v Žiline ako aj rozsudku Okresného súdu Žilina
zo dňa 17. 2. 2006, sp. zn. 12C 235/2003 (ďalej len „rozsudok Okresného súdu Žilina“)
v napadnutej časti. Aj generálny prokurátor sa mimoriadnym dovolaním domáhal zrušenia
nielen rozsudku Krajského súdu v Žiline, ale aj rozsudku Okresného súdu Žilina.
Rozhodnutím o dovolaní teda (zrejme) nebolo v plnom rozsahu vyhovené sťažovateľovi.
Obava sťažovateľa, že jeho dovolaniu nebude v plnom rozsahu vyhovené sa teda ukázala
byť dôvodná.
Sťažovateľ sa nestotožňuje ani s námietkou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
že výklad ustanovení zákona o prípustnosti mimoriadneho dovolania uskutočnil v súlade
s doterajšou praxou. Sťažovateľ už v sťažnosti proti porušeniu základných práv poukázal
na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 7. 2008, sp. zn. 1 MCdo
10/2007, a na skutočnosť, že v právnej veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, Najvyšší
súd Slovenskej republiky neodmietol mimoriadne dovolanie, aj keď proti rozhodnutiu
napadnutému mimoriadnym dovolaním bolo podané aj dovolanie. Sťažovateľ nemal žiadny
dôvod predpokladať, že Najvyšší súd Slovenskej republiky sa od tohto (publikovaného)
právneho názoru odchýli.
Podľa sťažovateľa bolo mimoriadne dovolanie nielen prípustné, ale aj dôvodné.
V mimoriadnom dovolaní (a aj v podnete na podanie mimoriadneho dovolania) sa namieta
- okrem iných - nesprávne právne posúdenie veci a to nesprávny výklad pojmu „ušlý zisk
zo zmluvy o budúcej zmluve“. V tejto súvislosti považuje sťažovateľ za relevantné riešenie
otázky výšky ušlého zisku zo zmluvy o budúcej zmluve Najvyšším súdom Českej republiky
napr. v rozsudku (vydanom v právnej veci, v ktorej si žalobcovia uplatňovali právo
na náhradu škody spôsobenej porušením záväzku žalovanej zo zmluvy o budúcej zmluve)
zo dňa 18. 12. 2007, sp. zn. 25Cdo 1415/2006, ktorý konštatoval, že žalobcom mohol ujsť
majetkový prínos v hodnote rozdielu medzi dohodnutou kúpnou cenou a hodnotou
nehnuteľností, pretože tým, že nehnuteľnosti nenadobudli, nezväčšil sa ich majetkový stav,
aj keď bolo možné dôvodne očakávať, že kúpou nehnuteľností k očakávanému majetkovému
prírastku dôjde, a ďalej, že ušlý zisk môže predstavovať rozdiel medzi hodnotou veci
a výhodnou kúpnou cenou. Ak teda Krajský súd v Žiline aj Okresný súd Žilina považovali za
ušlý zisk žalobcu kúpnu cenu dohodnutú v zmluve o budúcej zmluve, potom je zrejmé, že vec
nesprávne právne posúdili. Sťažovateľ zdôrazňuje, že § 243b ods. 3 O. s. p. (ktoré
ustanovenie sa primerane vzťahuje na konanie o mimoriadnom dovolaní) nedáva
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky ako dovolaciemu súdu priestor na zváženie, či zruší
aj rozhodnutie súdu prvého stupňa. Ak teda Najvyšší súd Slovenskej republiky nezrušil
rozsudok Okresného súdu Žilina, hoci tak ako rozsudok Krajského súdu v Žiline spočívalo
na nesprávnom právnom posúdení veci, právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu
bolo porušené. Sťažovateľ poznamenáva, že zrušenie rozsudku odvolacieho súdu ako aj
rozsudku súdu prvého stupňa predstavuje úplne inú procesnú situáciu ako „len“ zrušenie
rozsudku odvolacieho súdu (napr. čo do možnosti navrhovať dôkazy alebo čo sa týka
možnosti podania opravných prostriedkov).
Vychádzajúc zo zrušenia rozsudku Krajského súdu v Žiline sa javí dôvodnou
námietka porušenia práva sťažovateľa na súdnu ochranu rozhodnutím Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 27. 11. 2009, sp. zn. 5 MCdo 6/2009 o trovách konania, pretože
obrana proti rozsudku Krajského súdu v Žiline bola dôvodná. Sťažovateľ je naďalej toho
názoru, že o trovách konania o mimoriadnom dovolaní je možné spravodlivo rozhodnúť, až
keď sa s konečnou platnosťou rozhodne, či bola žaloba dôvodná.
Z vyššie uvedených dôvodov sa sťažovateľ aj po oboznámení sa s podaním NS SR
pridržiava petitu sťažnosti proti porušeniu základných práv.»
Dňa 19. júla 2010 bolo ústavnému súdu doručené podanie M. N., Česká republika,
zastúpeného advokátkou JUDr. T. P., Ž., v ktorom oznámil, že má právny záujem na
výsledku konania vedeného na ústavnom súde pod sp. zn. IV. ÚS 77/2010, pretože bol
účastníkom dovolacieho konania vedeného najvyšším súdom pod sp. zn. 5 MCdo 6/2009.
M. N. k sťažnosti a vyjadreniam najvyššieho súdu a sťažovateľa zaujal zároveň toto
stanovisko:
«Dňa 15. 07. 2010 bolo na poštovú prepravu odovzdané podanie klienta pána M. N.
s prílohou, v ktorom žiada o doručenie rovnopisu sťažnosti a ďalších listín k veci sa
vzťahujúcich. Podľa poznatku klienta sa v označenej veci koná proti rozhodnutiu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci, v ktorej bol účastníkom konania aj M. N.
Nie je sporným, že rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len
ústavný súd) môže byť na svojich právach dotknutý aj M. N.
K dnešnému dňu ústavný súd nereagoval na podanie z 15. 07. 2010.
V náleze č. k. II. ÚS 379/2009-126 z 19. 10. 2010 ústavný súd povedal: „... súčasťou
obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nielen právo každého domáhať sa
svojho práva na súde alebo na inom orgáne Slovenskej republiky, ale aj právo byť
účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje o jeho právach a povinnostiach. Z toho vyplýva,
. že každý má právo byť účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje o jeho právach
a povinnostiach, lebo ináč v ňom nemôže chrániť svoje práva a právom chránené záujmy.
Inak povedané, domáhať sa jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú ochranu možno len
v medziach príslušných zákonov, pričom však v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť
výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných
predpisov v súlade sústavou a súčasne v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy majú príslušné
medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách vrátane dohovoru
prednosť pred zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah základných práv a slobôd
(I. ÚS 5/02)“.
Z vysloveného záveru ústavného súdu vyplýva, že hoci M. N. nie je podľa zákona o
ústavnom súde účastníkom konania podľa čl. 127 ústavy, prednostným aplikovaním čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom podľa čl. 154c
Ústavy Slovenskej republiky je podstatné zabezpečiť, aby jeho základné právo nebolo
porušené. Inak môže dôjsť k zrušeniu rozhodnutia najvyššieho súdu bez toho, aby o tom
M. N. vôbec vedel, resp. aby sa k tomu mohol vôbec vyjadriť.»
Na výzvu ústavného súdu predložila právna zástupkyňa M. N. (žalobcu v konaniach
pred okresným súdom a krajským súdom) 11. februára 2011 ústavnému súdu kópiu
rovnopisu rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 5 MCdo 6/2009 z 27. novembra 2009
(nadobudlo právoplatnosť 7. decembra 2009) a sp. zn. 2 Cdo 210/2008 z 25. februára 2010.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd zaslal právnej zástupkyni M. N. 31. mája
2011 na vyjadrenie sťažnosť sťažovateľa zo 4. februára 2010, uznesenie ústavného súdu č.
k. IV. ÚS 77/2010-13 z 18. februára 2010, vyjadrenie najvyššieho súdu č. k. KP 4/2010-18
z 9. apríla 2010 a vyjadrenie sťažovateľa z 27. apríla 2010 s tým, aby sa k nemu v lehote 15
dní od doručenia vyjadrila.
Právna zástupkyňa M. N. doručila ústavnému súdu 23. júna 2011 vyjadrenie
k sťažnosti, v ktorom uvádza:
«Sťažnosťou napadnuté rozhodnutie je v súlade s judikatúrou ústavného súdu a nie je
ani náznakom odmietnutia práva na prístup sťažovateľky k súdnej ochrane.
Podľa názoru žalobcu skutočným dôvodom ústavnej sťažnosti je rozhodnutie
o trovách konania, ktoré, ale nevykazuje žiadne znaky arbitrárnosti a svojvôle. Žalobca len
využil ústavou dané právo na právnu pomoc a vzhľadom na rozhodnutie o mimoriadnom
dovolaní mu trovy konania právom patria. Nie je daný žiadny zákonný dôvod, aby znášal
náklady na právnu pomoc v konaní, ktoré bolo úplne nadbytočné, tak zo strany subjektu,
ktorý podal podnet na mimoriadne dovolanie, ako i zo strany samotného generálneho
prokurátora (resp. jeho námestníka, ktorý mimoriadne dovolanie podpísal).
Samotný žalobca vníma mimoriadne dovolanie podané v čase, keď sám účastník
konania podal dovolanie, ktoré je zo zákona prípustné, ako demonštráciu prostriedku,
ktorým disponuje štát v konaní žalobcu o vlastný majetok.
3. Podľa sťažnosti z 29. 01. 2010 je za sťažovateľa označený subjekt: „Slovenská
republika, za ktorú koná Ú.“.
Rovnako je označený aj subjekt v petite sťažnosti, ktorého základne právo malo byť
sporný rozhodnutím porušené.
Ústavný súd v uznesení č. k. IV. ÚS 77/2010-13 z 18. 02. 2010 označuje za
sťažovateľa Ú. Z označeného uznesenia ústavného súdu nie je možné zistiť z akého dôvodu
označil za sťažovateľa iný subjekt ako je označený v samotnej sťažnosti. V tejto časti
ústavný súd svoje rozhodnutie vôbec neodôvodnil.
Vo vyjadrení z 27. 04. 2010 je za sťažovateľa znova označený subjekt: „Slovenská
republika, za ktorú koná Ú.“.
Vo vyjadrení sťažovateľka doslova uvádza: „V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že
sťažovateľom je „Slovenská republika“ a nie „Ú.“ ako sa uvádza v podaní NS SR.
Rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 11. 2009, sp. zn. 5
MCdo/6/2009 totiž neboli porušené práva „Ú.“, ale boli porušené práva „Slovenskej
republiky“. Na rozdiel od „Slovenskej republiky“ vystupujúcej v občianskoprávnych
vzťahoch ako právnická osoba, „Ú.“ ani nie je (ako štátny orgán) oprávnený podať
(vo vlastnom mene) sťažnosť proti porušeniu základných práv. Oprávnenie sťažovateľa (t. j.
Slovenskej republiky) podať sťažnosť proti porušeniu základných práv je bližšie odôvodnené
v samotnej sťažnosti.
Samotná sťažovateľka teda spochybňuje uznesenie ústavného súdu č. k.
IV. ÚS 77/2010-13 z 18. 02. 2010, ktoré za sťažovateľa označuje iný subjekt.
Žalobca poznamenáva, že podľa § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za
škodu spôsobenú ...nesprávnym úradným postupom ...
Z označeného zákonného ustanovenia vyplýva pasívna vecná hmotnoprávna
legitimácia štátu pre konanie pred súdom a nie orgánu vystupujúceho jeho menom (§ 25
zákona č. 58/1969 Zb.). Z toho potom vyplýva, že právo na súdnu ochranu má subjekt,
ktorému toto právo vyplýva z jeho hmotnoprávneho postavenia ako účastníka konania.
4. Žalobca na záver len poznamenáva, že k dnešnému dňu nemôže predmet svojho
vlastníctva užívať a nemá z neho žiaden úžitok ani po desaťročiach. Všeobecné súdy
a Správa katastra nerešpektujú právny názor vyslovený Najvyšším súdom SR v rozhodnutí z
25. 02. 2010 sp. zn. 2Cdo/210/2008 ako i právny názor Ú. o jeho vlastníckom práve. Správa
katastra odmieta vykonať záznam vlastníckeho práva do operátu katastra, odmieta povoliť
vklad vlastníctva na základe kúpnej zmluvy, všeobecné súdy odmietajú autoritatívnym
výrokom určiť vlastníctvo a zosúladiť tak stav právny so stavom v katastri nehnuteľností.
Tvrdenia, že žalobcovi nevznikla škoda z titulu ušlého zisku nemajú oporu v aktuálnom
reálnom stave, v ktorom sa nachádza snaha 74 - ročného žalobcu o úžitok zo svojho
majetku.
5. Žalobca uplatňuje trovy konania pred ústavným súdom nasledovne:
- §11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a/, § 18 ods. 3 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z.
120,23,- EUR + 7,21,- EUR ( režijný paušál) + 20% DPH ................... 152,93,- EUR
(prevzatie a príprava - rok 2010)
- §11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. b/, § 18 ods. 3 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z.
123,50,- EUR + 7,41,- EUR (režijný paušál) + 20%............................... 157,09,-
EUR
(písomné podanie - 20.06.2011).»
Právna zástupkyňa M. N. argumentuje vo svojom vyjadrení aj uznesením ústavného
súdu č. k. II. ÚS 391/09-11 z 26. novembra 2009, ktorým ústavný súd už v rovnakej veci
rozhodol.
Z prípisu súdneho exekútora JUDr. J. K., Ž., ústavný súd zistil, že uznesením
Okresného súdu Bratislava II č. k. 55 Er/181/2010-26, EX 376/2010 z 28. júna 2010
v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 20 CoE/498/2010-34 z 11.
novembra 2010 bol povolený odklad exekúcie do rozhodnutia ústavného súdu v konaní sp.
zn. IV. ÚS 77/2010.
Ústavný súd za účelom svojej informovanosti vo veci sťažovateľa preskúmal aj spis
okresného súdu sp. zn. 12 C 235/2003, z ktorého zistil nasledujúce skutočnosti:
V dedičskom konaní po neb. L. N. okresný súd vydal dve opravné uznesenia, a to
č. k. NcG 131/02-10 z 12. augusta 2002, ktoré nadobudlo právoplatnosť 4. septembra 2002,
a sp. zn. D 538/58 z 30. augusta 2006, ktoré nadobudlo právoplatnosť 19. októbra 2006,
a obidve sa týkali opravy výroku uznesenia bývalého Štátneho notárstva v Ž. č. k. D 538/58-
14 z 24. apríla 1959, a to zápisov vyznačených v poz. knihe katastrálneho územia B.
V uvedenom spise okresného súdu je založené aj rozhodnutie Správy katastra (ďalej
len „správa katastra“) č. V-23660/10 z 8. októbra 2010 o návrhu vkladu vlastníckeho práva
na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi konania, a to M. N., Maďarská
republika (ako predávajúcim), a JUDr. K. M., rod. P., a Mgr. K. P., (ako kupujúcimi),
týkajúce sa nehnuteľnosti nachádzajúcich sa v katastrálnom území B., ktorým Okresný súd
Bratislava II prerušil konanie o návrhu na vklad vlastníckeho práva z dôvodu nedostatkov
v identifikácii pozemkov, a to až do právoplatného rozhodnutia súdu o určení vlastníckeho
práva k pozemkom, ktoré sú predmetom kúpnej zmluvy.
Zo spisu ďalej vyplýva, že Okresný súd Bratislava II uznesením č. k. 7 C/163/2008-
388 zo 6. decembra 2010 zamietol návrh M. N., Maďarská republika, proti odporcovi D.,
B., na určenie vlastníctva k nehnuteľnosti vzhľadom na to, že nemožno jednoznačne na
základe predložených listinných dôkazov identifikovať vlastníctvo, resp. spoluvlastníctvo
k nehnuteľnosti, ktoré je predmetom už uvedenej kúpnej zmluvy.
V súvislosti s podaním návrhu M. N. ako žalobcu v namietanom konaní pred
všeobecnými súdmi na náhradu škody v sume 38 500 000 Sk proti žalovanej Slovenskej
republike, a to 1. zastúpenej M., 2. zastúpenej Ú., doručeného okresnému súdu sa v spise sp.
zn. 12 C 235/03 nachádza aj informácia predsedu okresného súdu z 12. decembra 2003
adresovaná všetkým jeho zamestnancom, v ktorej uvádza, že 23. júna 2003 bol podaný
návrh vo veci sp. zn. 27 C 135/03 na náhradu škody v sume 19 210 000 Sk proti Slovenskej
republike, M., a ten istý navrhovateľ podal 27. augusta 2003 žalobu o 38 500 000 Sk opäť
proti tomu istému žalovanému a aj proti Ú. s tým, že táto žaloba bola podaná v rovnakom
znení desaťkrát, žalobca nebol v konaní zastúpený právnym zástupcom, nepodával ju
žalobca osobne, ale iná osoba, ktorá uvádzala, že bola len poverená doručiť podanie do
podateľne, pričom tieto žaloby podala krátko pred 15.00 h. V niektorých veciach boli
následne konania zastavené a v niektorých bola žaloba zobratá späť, až na jedno, práve
konanie vedené vo veci sp. zn. „12 C“ nebolo zastavené pre litispendenciu ani návrh nebol
zobratý späť.
Súčasťou spisu bol aj návrh právnej zástupkyne M. N. z 15. marca 2011, aby
konajúci súd pripustil vstup obchodnej spoločnosti I., s. r. o., B., do konania v procesnom
postavení žalobkyne, a to z toho dôvodu, že žalobca M. N. jej postúpil svoju pohľadávku
proti žalovanej Slovenskej republike.
Sťažovateľ vo svojom vyjadrení krajskému súdu 30. mája 2011 k návrhu na vstup
obchodnej spoločnosti I., s. r. o., do konania vyjadril svoju pochybnosť o možnosti
realizácie tohto návrhu, keďže má vedomosť o tom, že spoločnosť S. listom z mája, resp.
júna 2008 požiadala M. o úhradu pohľadávky v sume 35 993 992 Sk v zmysle rozsudku
krajského súdu sp. zn. 5 Co/203/2006 z 18. októbra 2007 poukazujúc na uznesenie
Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 39 Er/1045/2008 z 8. decembra 2008 (právoplatné
23. decembra 2008), v ktorom sú uvedené pochybnosti Okresného súdu Bratislava II o tom,
či žalobca (M. N.) 25. júna 2008 skutočne disponoval aktívnou legitimáciou pri postúpení
pohľadávky z exekučného titulu na spoločnosť I., s. r. o., a na uznesenie Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 18 CoE 258/2010 z 26. januára 2011, keď Krajský súd v Bratislave
považoval za zrejmé, že žalobca opakovane pred podaním návrhu na začatie exekúcie, ako
aj následne po podaní návrhu na začatie exekúcie z toho istého exekučného titulu uzatváral
zmluvy o postúpení pohľadávky.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Zásada subsidiarity reflektuje okrem
iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,
ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne pripomína, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho
úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03).
V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej
judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách.
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis II. ÚS 1/95, I. ÚS 37/95, II. ÚS 21/96, II. ÚS 58/98, I. ÚS 4/00,
I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, II. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý
sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci
konať tak, aby bola právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach
zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46
ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov
vzhľadom na ich postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na
povinnosť Slovenskej republiky rešpektovať medzinárodné záväzky vyplývajúce
z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr.
III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého
súdneho konania vyplývajúcich z čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“).
Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym ústavným východiskom pre zákonom
upravené konanie súdov a iných orgánov verejnej moci Slovenskej republiky príslušných na
poskytovanie právnej ochrany, a tým aj východiskom ústavnej úpravy jednotlivých
aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50). Zároveň podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o tejto
ochrane ustanoví zákon, resp. v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa práv
podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (mutatis
mutandis I. ÚS 56/01, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03).
Základné právo vyjadrené v čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému právo na prístup
k súdu a právo na určitú kvalitu súdneho konania pred nezávislým a nestranným súdom,
inak povedané, právo na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 233/04, IV. ÚS 95/07). Ústavný
súd ale zároveň zdôrazňuje, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemožno
interpretovať ako právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,
teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi.
Neúspech v súdnom konaní nemožno automaticky považovať za porušenie základného
práva.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad IV. ÚS 77/02) do obsahu
základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci
rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom
poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská
republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne
má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal taký výklad dotknutej právnej normy,
ktorý je v súlade s ústavou, čo je základným predpokladom na ústavne konformnú aplikáciu
tejto právnej normy na zistený skutkový stav veci.
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy predpokladá, že účastníkovi súdneho alebo iného právom upraveného konania
sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie
zákonných ustanovení príslušných procesných predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať
základné právo účastníkov na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr.
m. m. II. ÚS 63/06). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony.
Podľa právneho názoru ústavného súdu ústavne súladný výklad zákonov týkajúcich sa
rozhodovacej činnosti súdov a iných orgánov verejnej moci Slovenskej republiky
predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej činnosti a ako taký jediný zodpovedá
základnému právu každého na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (I. ÚS 24/00,
K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo
predovšetkým vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom
návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98), ale tiež
v prípade, ak by rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda prejavom zjavnej
svojvôle pri výklade a aplikácii právnej normy, ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade
s priebehom konania alebo ak by rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené. Pokiaľ výklad
nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať
(napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06).
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj
právo účastníka konania na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorého rámec ustanovuje
§ 157 ods. 2 OSP. Odôvodnenie rozhodnutí umožňuje účastníkom konania posúdiť, ako
všeobecný súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné a hmotnoprávne predpisy
a akými úvahami sa riadil pri svojom rozhodovaní o veci samej. Podľa judikatúry ústavného
súdu (III. ÚS 209/04) je súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Pritom všeobecný súd však
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia (m. m. napr. IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy konštantne
zdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom
aj na judikatúru ESĽP, podľa ktorej „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na
odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý
argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti
odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr.
Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci
Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B). Odôvodnenie
rozhodnutí všeobecných súdov preto tvorí súčasť spravodlivého súdneho procesu
a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež právu
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií
uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo
ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom
verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní
dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.
Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva
alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania
a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné
požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní
predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná
zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov
na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne
pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom
sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy
orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené
zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 9/00,
II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, III. ÚS 300/06).
Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť jednak vo využití všetkých
dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie,
ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj odôvodnenie, ktoré
preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlade
s procesnými predpismi.
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
v napadnutej veci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich
skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska
akceptovateľná a udržateľná.
Ústavný súd pred preskúmaním jednotlivých námietok sťažovateľa proti označenému
uzneseniu najvyššieho súdu považoval za potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie
pri preskúmavaní rozhodnutí všeobecných súdov, ako aj na svoju doterajšiu judikatúru
k čl. 46 ods. 1 ústavy aplikovateľnú vzhľadom na obsah námietok sťažovateľa aj na
rozhodovanie o tejto sťažnosti.
A.
1. V prvom rade považoval ústavný súd za potrebné vyjadriť sa k otázke postavenia
Slovenskej republiky ako účastníčky konania pred ústavným súdom. Úrad v sťažnosti
uviedol, že sťažnosť podáva v zastúpení Slovenskej republiky, tvrdiac, že štátny orgán
nemôže byť subjektom, ktorého základné práva by mohli byť porušené. Po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie poukázal na to, že ústavný súd prijal na ďalšie konanie „len“ sťažnosť
úradu, a nie Slovenskej republiky. Na túto skutočnosť poukázal aj najvyšší súd, ako aj M.
N. vo svojich vyjadreniach.
Predmetom namietaného konania pred všeobecnými súdmi bolo rozhodovanie
o náhrade škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“).
Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym
notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej
v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo
orgán štátnej organizácie (ďalej len „štátny orgán“). Štát zodpovedá taktiež za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení
úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.
Podľa § 12 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. ak štát nahradil podľa ustanovení tohto
zákona škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, má právo požadovať úhradu od
štátneho orgánu, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal, ak má spôsobilosť mať práva
a povinnosti.
Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov taktiež ustanovuje
zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci [§ 1 písm. a)].
Ústavný súd považuje za potrebné v tejto súvislosti uviesť, že podľa čl. 127 ústavy
rozhoduje o porušení základných práv a slobôd právnických a fyzických osôb. Takouto
právnickou osobou v konaní pred ústavným súdom nemôže byť Slovenská republika, ale len
jej orgány, t. j. štátne orgány. Tieto môžu byť účastníkmi konania v konaní pred ústavným
súdom v rozsahu korešpondujúcom rozsahu a druhu ich právomoci a v rozsahu práv
a povinností, ktorými ako právnické osoby disponujú.
Úrad bol účastníkom napadnutého súdneho konania práve v súvislosti
s výkonom svojich právomocí, ktoré mu boli zverené, a jeho rozhodnutím malo dôjsť
ku vzniku škody M. N., ktorej náhradu si uplatňuje v označeným súdnych konaniach podľa
zákona č. 58/1969 Zb. Vzhľadom na uvedené v konaní o namietanom porušení základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy pred ústavným súdom je účastníkom konania sťažovateľ
(úrad), a nie Slovenská republika. Takýto postup je v súlade aj s doterajšou judikatúrou
ústavného súdu (I. ÚS 146/09, II. ÚS 182/2010, IV. ÚS 60/2010).
2. M. N. prostredníctvom svojej právnej zástupkyne vzniesol voči ústavnému súdu
požiadavku, aby mu ústavný súd poskytol možnosť vyjadriť sa k sťažnosti a k stanovisku
najvyššieho súdu, keďže ako účastník konania, v ktorom bolo napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu vydané, má opodstatnený právny záujem na výsledku tohto konania,
pretože jeho práva ním môžu byť dotknuté, pričom túto požiadavku odôvodnil takto:
«V náleze č. k. II. ÚS 379/2009-126 z 19. 10. 2010 ústavný súd povedal: ,,... súčasťou
obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nielen právo každého domáhať sa
svojho práva na súde alebo na inom orgáne Slovenskej republiky, ale aj právo byť
účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje o jeho právach a povinnostiach. Z toho vyplýva,
že každý má právo byť účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje o jeho právach
a povinnostiach, lebo ináč v ňom nemôže chrániť svoje práva a právom chránené záujmy.
Inak povedané, domáhať sa jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú ochranu možno len
v medziach príslušných zákonov, pričom však v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť
výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných
predpisov v súlade sústavou a súčasne v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy majú príslušné
medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách vrátane dohovoru
prednosť pred zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah základných práv a slobôd
(I. ÚS 5/02)“.
Z vysloveného záveru ústavného súdu vyplýva, že hoci M. N. nie je podľa zákona o
ústavnom súde účastníkom konania podľa čl. 127 ústavy, prednostným aplikovaním čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom podľa čl. 154c
Ústavy Slovenskej republiky je podstatné zabezpečiť, aby jeho základné právo nebolo
porušené. Inak môže dôjsť k zrušeniu rozhodnutia najvyššieho súdu bez toho, aby o tom
M. N. vôbec vedel, resp. aby sa k tomu mohol vôbec vyjadriť.»
Ústavný súd akceptoval požiadavku M. N., poskytol mu možnosť vyjadriť sa
k relevantným otázkam, sťažnosti a vyjadreniam účastníkov konania v súlade so svojou
doterajšou judikatúrou (II. ÚS 91/08), v zmysle ktorej ho v danej veci považuje za dotknutú
osobu v tomto konaní.
Keďže zo zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) nevyplýva, že by M. N. bolo
možné priznať postavenie vedľajšieho účastníka konania (inštitút vedľajšieho účastníka
konania je explicitne ustanovený podľa zákona o ústavnom súde len v konaní o súlade
právnych predpisov), ústavný súd umožňuje fyzickým osobám a právnickým osobám, ktoré
môžu byť rozhodnutím ústavného súdu dotknuté týmto spôsobom, zúčastňovať sa na konaní
o sťažnosti, ktoré má pre nich právny význam.
B.
Podstatou sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 MCdo 6/2009 z 27. novembra
2009, ktorým najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora ako
neprípustné, pretože ochranu svojich práv mohol sťažovateľ dosiahnuť inými prostriedkami,
čo aj využil; poukázal pritom aj na judikatúru najvyššieho súdu.
Pri svojom rozhodovaní o sťažnosti ústavný súd považoval za relevantné posúdiť
1. vzťah dovolania podaného podľa § 239 ods. 2 písm. a) OSP a mimoriadneho
dovolania v občianskom súdnom konaní,
2. dátum rozhodovania najvyššieho súdu o dovolaní a o mimoriadnom dovolaní,
3. obsah dovolania a obsah mimoriadneho dovolania.
1. Ku vzťahu dovolania a mimoriadneho dovolania ústavný súd uvádza:
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je v dispozičnej sfére účastníka
konania, t. j. v danom prípade sťažovateľa, na ktorý sa vzťahuje § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde a ktorý aj sťažovateľ využil. Za špecifikum dovolania podaného podľa
§ 239 ods. 2 písm. a) OSP treba považovať skutočnosť, že ho možno podať len na základe
uznesenia odvolacieho súdu nad rámec explicitne ustanovených dôvodov v Občianskom
súdnom poriadku, a to vtedy, ak ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.
Za také možno považovať také rozhodnutia, ktorými súdna prax rieši prípad, na ktorý
nemožno aplikovať predošlú judikatúru, alebo judikatúra v danej právnej otázke je
nejednotná a chýba zjednotenie judikatúry jednak najvyšším súdom, alebo ide
o interpretáciu a aplikáciu nového právneho predpisu.
Mimoriadne dovolanie je taktiež mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je však
v dispozičnej sfére generálneho prokurátora, aj keď podnet na jeho podanie môže podať
účastník konania alebo osoba dotknutá rozhodnutím súdu, alebo osoba poškodená
rozhodnutím súdu (§ 243e OSP), t. j. nejde o bezprostredný, t. j. účinný právny prostriedok
v rukách účastníka konania. Za špecifikum mimoriadneho dovolania možno považovať to,
že generálny prokurátor môže napadnúť mimoriadnym dovolaním rozsudky všetkých
stupňov súdov, okrem rozsudkov o dovolaní a o mimoriadnom dovolaní, uznesenia
s výnimkou uznesení o vedení konania, platobné rozkazy, rozkazy na plnenie, zmenkové
platobné rozkazy, šekové platobné rozkazy. V danom prípade podnet na podanie
mimoriadneho dovolania, ktorému generálny prokurátor aj vyhovel, podal sťažovateľ ako
žalovaný (úrad) v označených konaniach pred všeobecnými súdmi.
Relevantnou otázkou, ku ktorej ústavný súd musel zaujať stanovisko, bola otázka, či
vzťah dovolania podaného podľa § 239 ods. 2 písm. a) OSP a mimoriadneho dovolania sa
spravuje princípom subsidiarity. Vzhľadom na rozdiel medzi aktívne procesne
legitimovanými subjektmi na podanie dovolania a na podanie mimoriadneho dovolania
a špecifiká ich podávania podľa názoru ústavného súdu medzi týmito mimoriadnymi
opravnými prostriedkami vzťah subsidiarity nie je a v nadväznosti na to neexistuje ani
podmienka prioritného využitia dovolania pred podaním mimoriadneho dovolania, aj keď
v danom prípade sťažovateľ pri podávaní dovolania takúto postupnosť zachoval.
2. K časovému vzťahu podania dovolania a mimoriadneho dovolania a rozhodnutia
o nich ústavný súd uvádza:
Podanie dovolania v danej veci síce časovo predchádzalo podaniu mimoriadneho
dovolania, avšak rozhodnutiu o dovolaní časovo predchádzalo rozhodnutie o mimoriadnom
dovolaní generálneho prokurátora. V čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu najvyšší súd
už rozhodol o mimoriadnom dovolaní jeho zamietnutím (uznesením z 27. novembra 2009)
a bezprostredne po prijatí sťažnosti (podanej z dôvodu zamietnutia mimoriadneho
dovolania) na ďalšie konanie (18. februára 2010) najvyšší súd rozhodol aj o dovolaní
(uznesením z 25. februára 2010) tak, že rozsudok krajského súdu sp. zn. 5 Co 203/2006
z 18. októbra 2007 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Čas rozhodovania najvyššieho
súdu o dovolaní a mimoriadnom dovolaní a čas rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti
patril ku skutočnostiam, ktoré ústavný súd pri svojom rozhodovaní zohľadnil.
3. K obsahovej stránke a v nadväznosti na to k obsahovému (vecnému) vzťahu
dovolania a mimoriadneho dovolania ústavný súd uvádza:
Za relevantnú skutočnosť pre určenie vecného vzťahu konania o dovolaní a konania
o mimoriadnom dovolaní ústavný súd považoval východisko porovnania dôvodov
obsiahnutých tak v dovolaní, ako aj v mimoriadnom dovolaní. Z hľadiska zákonom
(Občiansky súdny poriadok) ustanovených dôvodov na podanie obidvoch mimoriadnych
opravných prostriedkov sťažovateľ aj generálny prokurátor uviedli, že ide o
- vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
- nesprávne právne posúdenie veci ako základ pre rozhodnutie príslušného súdu.
Sťažovateľ dôvody na podanie dovolania podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP
formuloval takto:
«Podľa § 9 ods. 1 v spojitosti s § 25 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb... možno určiť len
ústredný orgán, ktorý vystupuje v mene štátu v právnych vzťahoch týkajúcich sa škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím a to určením odvetvia štátnej správy, v ktorom bolo
vydané nezákonné rozhodnutie. ...
... zákon č. 58/1969 Zb. podľa nášho názoru nesplnomocnil žiadny subjekt, aby v
jeho mene konal v právnych vzťahoch týkajúcich sa náhrady škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom, resp. takýto subjekt podľa zákona č. 58/1969 Zb. nie je možné určiť.
Žiadny subjekt podľa nášho názoru nie je oprávnený v mene štátu nahradiť škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom, keďže žiadny subjekt nemá oprávnenie
vystupovať v mene štátu v právnych vzťahoch týkajúcich sa náhrady škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom. Vzhľadom na uvedené nemožno škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom podľa nášho názoru nahradiť. ...
Odvolací súd neobjasnil v odôvodnení rozsudku, z ktorého ustanovenia zákona
č. 58/1969 Zb. vyplýva možnosť nahradiť škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
a či existuje štátny organ, ktorý by bol oprávnený konať v mene štátu v právnych vzťahoch
upravených i v zákone č. 58/1969 Zb., ktoré vznikli z nesprávneho úradného postupu a teda
či existuje štátny orgán oprávnený vykonať úkon smerujúci, k náhrade škody. Pokiaľ takýto
orgán neexistuje, resp. ho nemožno určiť zákon č. 58/1969 Zb. nepripúšťa náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Pokiaľ by sa mal takýto orgán určiť na základe
analógie, mal odvolací súd objasniť, či nie je v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, ak štátny
orgán koná, resp. má konať na základe analógie.
Rozhodnutie teda spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c) O. s. p.).
V odôvodnení cit. rozsudku odvolací súd uviedol, že „navrhovateľovi bola spôsobená
škoda vo forme ušlého zisku v zmysle § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka a podstatou
ušlého zisku je ujma vyjadriteľná v peniazoch.“ Ďalej odvolací súd uviedol, že „ušlým
ziskom navrhovateľa je nevyplatená kúpna cena.“ ... Podľa nášho názoru pokiaľ ide
o otázku existencie škody vo forme ušlého zisku a jej výšky, odvolací súd nesprávne vyložil
pojem „ušlý zisk“. Ušlý zisk sa obvykle vymedzuje ako ujma vyjadriteľná v peniazoch
spočívajúca v tom, že poškodený v dôsledku škodnej udalosti nedosiahne rozmnoženie
majetkových hodnôt, ktoré sa dalo očakávať pri pravidelnom chode vecí, t.j. keby nebolo
došlo k vzniku škody, resp. k udalosti, z ktorej škoda vznikla. ... Kúpnu cenu dojednanú
v kúpnej zmluve alebo v zmluve o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy možno považovať za
ušlý zisk, len ak všeobecná hodnota predmetu kúpy určená napr. znaleckým posudkom je
0,-Sk. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu, ani z odôvodnenia rozsudku odvolacieho
súdu nevyplýva, že okresný súd alebo odvolací súd zisťovali všeobecnú hodnotu
nehnuteľnosti. V tejto súvislosti by sme chceli poukázať na ustanovenie § 120 ods. 2 O. s. p.,
podľa ktorého súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich
vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V danom prípade bolo potrebné zistiť
všeobecnú hodnotu predmetu kúpy, aby bolo možné rozhodnúť, či navrhovateľovi vznikla
škoda a teda, či je splnená jedna z podmienok vzniku zodpovednosti za škodu. Vykonanie
dôkazu bolo teda nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Podľa § 213 ods. 3 O. s. p. odvolací
súd môže doplniť dokazovanie aj vykonaním ďalších dôkazov, ktoré nenavrhli účastníci
konania, za podmienok uvedených v § 120 ods. 1 tretej vete alebo pri zisťovaní vád konania
podľa § 212 ods. 3 O. s. p. ...
Pokiaľ teda odvolací súd mal za to, že ušlým ziskom je kúpna cena dojednaná
v zmluve o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy bez odpočítania všeobecnej hodnoty predmetu
kúpy od uvedenej kúpnej ceny, rozhodnutie odvolacieho súdu podľa nášho názoru spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c) O. s. p.) - odvolací súd
nesprávne vyložil pojem „ušlý zisk“.
V tejto súvislosti za otázku po právnej stránke zásadného významu možno považovať
otázku, či je možné považovať za ušlý zisk z kúpnej zmluvy alebo zmluvy o uzatvorení
budúcej kúpnej zmluvy kúpnu cenu dojednanú v kúpnej zmluve alebo v zmluve o uzatvorení
budúcej kúpnej zmluvy bez odpočítania všeobecnej hodnoty predmetu kúpy, určenej napr.
znaleckým posudkom od uvedenej kúpnej ceny. ...
V tejto súvislosti za otázku po právnej stránke zásadného významu zrejme možno
považovať aj otázku, či predávajúcemu z kúpnej zmluvy alebo budúcemu predávajúcemu
zo zmluvy o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy vznikla škoda vo forme ušlého zisku,
neuzatvorením kúpnej zmluvy alebo zmluvy o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy, ak je
predávajúci alebo budúci predávajúci aj naďalej vlastníkom predmetu kúpy v situácii, kedy
nemožno objektívne vylúčiť, že predávajúci alebo budúci predávajúci v budúcnosti predá
predmet kúpy za pre seba aspoň tak výhodných alebo výhodnejších podmienok, aké boli
dojednané v kúpnej zmluve alebo v zmluve o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy,
k uzatvoreniu ktorej nedošlo. ...
Dňa 1. 4. 1964 nadobudol účinnosť zákon č. 22/1964 Zb., podľa ktorého zápisy do
evidencie nehnuteľností mali evidenčné účinky.
Vzhľadom na vyššie uvedené je nesprávne konštatovanie krajského súdu, že
navrhovateľ nemôže užívať svoj majetok. Navrhovateľ nadobudol právo k nehnuteľnosti
dedením a teda k tomu, aby mohol realizovať svoje právo k nehnuteľnosti jej užívaním nie je
potrebný zápis do katastra nehnuteľností.
Súd teda nesprávne vyložil príslušné ustanovenia vyššie uvedených právnych
predpisov, čo mohlo mať vplyv na rozhodovanie súdu o možnosti navrhovateľa disponovať
predmetom dedičstva a teda aj o jeho oprávnení previesť predmet dedičstva na iné subjekty.
Aj bez zápisu do katastra nehnuteľností bol oprávnený navrhovateľ uzatvoriť kúpnu zmluvu,
podľa ktorej predmetom kúpy mala byť časť jeho vyššie uvedeného dedičstva.
Aj v súvislosti s týmto možno konštatovať, že rozhodnutie odvolacieho súdu podľa
nášho názoru spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c)
O. s. p.). ...
Nesprávny úradný postup musí byť hlavnou, priamou a bezprostrednou príčinou
škody. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku neuviedol, či na základe návrhu na vykonanie
záznamu doručeného Správe katastra, resp. jej právnemu predchodcovi (ďalej len „správa
katastra“) dňa 28. 10. 2002 bolo možné vykonať zápis do katastra nehnuteľností. ...
Aj v súvislosti s týmto možno konštatovať, že rozhodnutie podľa nášho názoru
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c) O. s. p.) - odvolací
súd nesprávne vyložil zákon č. 58/1969 Zb. a príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka
upravujúce podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. ...
Pokiaľ by mal dovolací súd za to..., že dovolací súd má prihliadnuť v prípadoch, keď
dovolanie bolo podané podľa § 238 ods. 3 O. s. p., len na odôvodnenie dovolania, ktoré
nadväzuje na otázku po právnej stránke zásadného významu formulovanú v odôvodnení
rozsudku odvolacieho súdu, avšak neuvedenú vo výroku tohto rozsudku, je podľa nášho
názoru potrebné, aby dovolací súd objasnil dôvod nesprávnosti výkladu obsiahnutého
v uvedenej poznámke. Pokiaľ by teda dovolací súd neprihliadol na tú časť odôvodnenia
dovolania, ktorá nenadväzuje na otázku po právnej stránke zásadného významu
sformulovanú v odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu, navrhujeme, aby dovolací súd túto
časť odôvodnenia dovolania bral na zreteľ, pri rozhodovaní, či konanie malo vady, ktoré
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. § 242 ods. 1 druhá veta O. s. p. totiž
ustanovuje, že ak nejde o vady uvedené v § 237 O. s. p., neprihliada (dovolací súd) na vady
konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, ibaže tieto vady mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.
Inou vadou konania, mimo vád uvedených v § 237 O. s. p., je aj neúplné zistenie
skutkového stavu, spočívajúce v nezistení všeobecnej hodnoty predmetu kúpy vykonaním
potrebného dôkazu. Následkom neúplné zisteného skutkového stavu je nesprávne
rozhodnutie súdu vo veci, prinajmenšom pokiaľ ide o výšku škody, ktorá mala
navrhovateľovi vzniknúť. ...
Ďalšou vadou konania je nesprávne zistenie skutkového stavu odvolacím súdom (ako,
aj súdom prvého stupňa), ktorý v odôvodnení predmetného rozsudku uviedol, že
„navrhovateľ nadobudol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiach nachádzajúcim
sa v katastrálnom území B. titulom dedenia po svojom otcovi Dr. L. N., ktorý zomrel dňa...“
- str. 8 písomného vyhotovenia rozsudku odvolacieho súdu. Z uznesenia Okresného súdu v
Žiline č. NcG 131/02 - 10 zo dňa 12.8.2002 je však nepochybné, že navrhovateľ zdedil len
spoluvlastnícky podiel k predmetným nehnuteľnostiam a teda, že nadobudol práva a
povinnosti spoluvlastníka. ... V súvislosti s uvedeným nesprávnym skutkovým zistením
odvolacieho súdu (ako aj súdu prvého stupňa) je potrebné poukázať na to, že predmetom
kúpy podľa budúcej kúpnej zmluvy, ako to bolo dojednané v zmluve o uzatvorení budúcej
kúpnej zmluvy, „boli nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom zápisu do katastra
nehnuteľností.“ ... Aj podľa výpovede Ing. V. Ď. pred súdom prvého stupňa predmetom
zmluvy o budúcej kúpnej zmluve boli „nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území
B..“ - str. 6 písomného vyhotovenia rozsudku súdu prvého stupňa. Zrejme mali byť
predmetom kúpy nehnuteľnosti, ku ktorým navrhovateľ dedením po Dr. L. N. nadobudol
spoluvlastnícky podiel. ... Budúcu kúpnu zmluvu mohol teda navrhovateľ uzatvoriť, len ak
bol v čase kedy sa mala budúca kúpna zmluva uzatvoriť výlučným vlastníkom predmetných
nehnuteľností. Či bol navrhovateľ v čase, kedy sa mala budúca kúpna zmluva uzatvoriť,
výlučným vlastníkom predmetných nehnuteľností, mal odvolací súd zisťovať vykonaním
potrebných dôkazov aj bez návrhu účastníkov konania podľa § 213 ods. 3 O. s. p.
v spojitosti s § 120 ods. 1 tretia veta O. s. p., keďže takéto zistenie bolo potrebné pre
rozhodnutie vo veci – pokiaľ totiž navrhovateľ v čase, kedy sa mala uzatvoriť budúca kúpna
zmluva, nebol výlučným vlastníkom predmetných nehnuteľnosti a to, že sa do tohto času
nestal výlučným vlastníkom predmetných nehnuteľností, nebolo spôsobené pochybením
správy katastra, prípadná škoda nevznikla v príčinnej súvislosti s postupom správy katastra.
... Aj keby správa katastra vykonala zápis na základe „záznamových listín“ v spojitosti
s uznesením Okresného súdu v Žiline č. NcG 131/02-10 zo dňa 12. 8. 2002, mohol mať
navrhovateľ k dispozícii len list vlastníctva, na ktorom by bol zapísaný ako podielový
spoluvlastník, čo by zrejme nestačilo k uzatvoreniu budúcej kúpnej zmluvy, ktorej
predmetom mali byť nehnuteľnosti.
Nesprávnym skutkovým zistením je podľa nášho názoru aj zistenie odvolacieho súdu,
že navrhovateľovi bola zmarená možnosť získať úžitok z majetku jeho predajom postupom
pracovníkov katastra (- str. 8 písomného vyhotovenia rozsudku odvolacieho súdu).
Odvolací súd nevzal do úvahy skutočnosť, že ani po predložení uznesenia Okresného súdu v
Žiline č. NcG 131/02-10 zo dňa 12. 8. 2002 správe katastra nebolo možné vykonať záznam.
... z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu... nie je zrejmé akú lehotu
nerešpektovali pracovníci katastra na vykonanie zápisu do katastra nehnuteľností (možno
len predpokladať, že ide o lehotu na vykonanie záznamu), resp. pokiaľ mal odvolací súd za
to, že správa katastra mala vykonať záznam, mal odvolací súd objasniť, prečo bol
nesprávny záver správy katastra a prokurátora Okresnej prokuratúry B., podľa ktorých
vykonanie záznamu na základe predložených listín nebolo možné. Taktiež je potrebné
poukázať na tú skutočnosť, že aj keby správa katastra vykonala záznam, bol by navrhovateľ
zapísaný v katastri nehnuteľností len ako podielový spoluvlastník a teda výpisom z listu
vlastníctva by nemohol preukázať, že je výlučným vlastníkom predmetných nehnuteľností, z
čoho vyplýva, že aj keby bol záznam vykonaný, pokiaľ by sme sa aj stotožnili zo záverom, že
k budúcej kúpnej zmluve bolo potrebné pripojiť výpis z listu vlastníctva, nemohol by
navrhovateľ uzatvoriť budúcu kúpnu zmluvu, keďže by nemohol výpisom z listu vlastníctva
preukázať výlučné vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam.
... pokiaľ by mal aj dovolací súd za to, že správa katastra sa dopustila nesprávneho
úradného postupu, nemožno ho považovať za hlavnú príčinu škody, a rozhodnutie je teda
nesprávne, pričom nesprávnosť rozhodnutia je spôsobená aj nesprávnym zistením
skutkového stavu.»
Priestor na podanie dovolania za danej právnej situácie vytvoril odvolací súd, keď
uznal, že otázka, či platná právna úprava v čase vzniku škody, t. j. zákon č. 58/1969 Zb.
v spojitosti s ústavou pripúšťa náhradu škody aj z dôvodu nezákonného rozhodnutia, resp.
z nesprávneho úradného postupu, má zásadný právny význam, a to aj napriek tomu, že
v rámci právneho posúdenia veci mal na túto otázku svoj jednoznačný právny názor.
Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní označil podľa § 243f ods. 1 písm. b)
a c) OSP tieto dôvody, ktoré ho viedli k podaniu mimoriadneho dovolania:
„Keďže žalobca nepredložil katastrálnemu úradu na vykonanie záznamu perfektnú
verejnú listinu s prílohami spôsobilú na vykonanie záznamu údajov v nej uvedených, som
toho názoru, že katastrálny úrad nepostupoval pri vykonaní záznamu v rozpore s § 43 ods. 1
písm. b) katastrálneho zákona, pretože na takýto prípad sa zákonom stanovená lehota
nevzťahovala. ...
V ČI. III zmluvy o budúcej kúpnej zmluve sa žalobca zaviazal, že nehnuteľnosti
uvedené v bode II tejto zmluvy odpredá budúcemu kupujúcemu v lehote 5 dní od zápisu práv
k nehnuteľnostiam katastrálnym úradom. Teda žalobca sa dobrovoľne zaviazal k uzavretiu
kúpnej zmluvy až po vyhotovení listu vlastníctva napriek tomu, že ako dedič sa stal
vlastníkom nehnuteľností smrťou poručiteľa (§ 460 OZ), ktorú skutočnosť verejné listiny
-uznesenie Štátneho notárstva v Ž. z 24. apríla 1959 č. k. D 538/58-14 a uznesenie
Okresného súdu v Žiline z 12. augusta 2002 č. k. NcG 131/02-10 iba deklarovali. Záznam
týchto verejných listín v katastri nehnuteľností má výlučne evidenčný charakter (§ 5 ods. 2
katastrálneho zákona). ...
... žalobca sa s budúcim kupujúcim dohodol na podmienke, ktorej splnenie nebolo
pre uzavretie kúpnej zmluvy potrebné a katastrálny zákon pri podaní návrhu na vklad
vlastníckeho práva na základe kúpnej zmluvy preukázanie vlastníctva kupujúceho výpisom
z listu vlastníctva v takomto prípade nevyžadoval. Preto som toho názoru, že absencia
zápisu vlastníctva v prospech žalobcu nemohla byť prekážkou k uzavretiu kúpnej zmluvy,
keď verejná listina vlastníctvo predávajúceho deklaruje. ... Táto príčinná súvislosť existuje
výlučne medzi vôľou zmluvných strán vyjadrenou v obsahu zmluvy a v prípade, ak by aj
vznik škody žalobca preukázal, nie je za ňu zodpovedný žalovaný.
Na základe uvedeného možno konštatovať, že žalobca v konaní nepreukázal vznik
škody ani ušlý zisk. K poškodeniu nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu nedošlo a výšku
odplaty pri predaji nehnuteľností, t. j. cenu nehnuteľností, ktorá mu nebola zaplatená
následkom neuzavretia kúpnej zmluvy, nemožno považovať za zisk. Ušlý zisk sa chápe ako
ujma spočívajúca vtom, že u poškodeného nedôjde v dôsledku škodnej udalosti
k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to dalo očakávať s ohľadom na pravidelný
priebeh vecí. O takýto prípad nejde. Cena nehnuteľností je vzájomným plnením
vyplývajúcim zo zmluvy. Keďže k plneniu nedošlo, predmet budúcej kúpnej zmluvy zostal
vo vlastníctve žalobcu.
V dôsledku toho, že súdy oboch stupňov nesprávne právne posúdili naplnenie
zákonných predpokladov na priznanie nároku na náhradu škody podľa § 18 ods. 1 zákona
č. 58/19.69 Zb., naplnili dôvod na podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243f ods. 1
písm. c) OSP. ...
Katastrálny zákon pre kúpnu zmluvu na to, aby bola listinou spôsobilou na vklad,
predpisuje obsahové náležitosti, okrem iného označenie nehnuteľností podľa katastrálnych
území /§ 42 ods. 2 písm. c) katastrálneho zákona/. Zmluva o budúcej kúpnej zmluve
označenie nehnuteľností, ktoré majú byť predmetom kúpnej zmluvy, podľa katastrálnych
území neobsahuje. V úvode Čl. II zmluvy je uvedené, že žalobca je vlastníkom v podiele 1/4
nehnuteľností vedených v Pozemkovej knihe katastrálneho územia B. vo vložke č. 3669 A I
r. č. 4, 7, 8, 9, 10, m. č. 15333, 15334, 15336, 15344, 15335, B 7, avšak v ďalšom texte na
strane 2/ zmluvy, kde sa uvádza, ktoré nehnuteľnosti podľa stavu v katastri nehnuteľností
zodpovedajú pozemnoknižnym vložkám, sa pri parcelnom čísle pozemkov evidovaných v
súbore popisných informácií označenie nehnuteľností podľa katastrálnych území
nenachádza. Z uvedeného dôvodu nie je obsah zmluvy dostatočne určitý a neobsahuje
náležitosti predpísané katastrálnym zákonom a preto je zmluva o budúcej kúpnej zmluve
absolútne neplatným právnym úkonom (§ 37 ods. 1 OZ) a na jej základe nemôže byť platne
založený nárok na náhradu škody. Otázku platnosti zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, ako
právneho základu uplatneného nároku, mali súdy oboch stupňov vyriešiť v rámci zistenia
skutkového stavu veci, posúdiť ako prejudiciálnu otázku a zo zistených nedostatkov vyvodiť
relevantné právne závery. Keďže tak nepostupovali, zaťažili konanie inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa §243f ods. 1 písm. b) OSP.“
Z uvedeného vyplýva, že dôvody na podanie týchto mimoriadnych opravných
prostriedkov sú v obidvoch prípadoch rovnaké [§ 241 ods. 2 písm. b) a c) a § 243j ods. 1
písm. b) a c) OSP] – smerujú proti označenému rozsudku krajského súdu z dôvodov, že
konanie je postihnuté inou vadou (ako uvedenou v § 237 OSP), ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci a spočíva na nesprávnom posúdení veci. V obidvoch
prípadoch sa uplatňujú porovnateľné argumenty, aj keď nie sú obsahovo totožné.
Ústavný súd sa po preskúmaní obsahu mimoriadnych opravných prostriedkov
limitujúcich rozsah preskúmania odvolacieho rozhodnutia stotožnil so závermi dovolacieho
súdu, ktorý v odôvodnení uviedol, že vzhľadom na to, že „dovolací (správne má byť
odvolací, pozn.) súd pripustil dovolanie proti celému svojmu rozsudku a vo výrokovej časti
rozhodnutia neuviedol výrok otázky“, a preto dospel k záveru, že „bolo povinnosťou
dovolacieho súdu s poukazom na námietky dovolateľky preskúmať celý rozsudok krajského
súdu“.
Najvyšší súd svoje uznesenie sp. zn. 2 Cdo 210/2008 z 25. februára 2010, ktorým
na základe dovolania podaného sťažovateľkou zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn.
5 Co 203/2006 z 18. októbra 2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, odôvodnil takto:
«Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú
v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánu Spoločenskej organizácie uvedených v § 1
ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktoré tieto úlohy plnia.
Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej OZ) právny úkon sa musí urobiť
slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný.
Podľa § 50a OZ účastníci sa môžu písomne zaviazať, že do dohodnutej doby, uzavrú
zmluvu, nemusia sa však pritom dohodnúť o jej potrebných náležitostiach.
Podľa § 460 OZ dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa.
Podľa § 5 ods. 2 katastrálneho zákona záznam je úkon správy katastra plniaci
evidenčné funkcie, ktoré nemajú vplyv na vznik, zmenu ani na zánik práv k nehnuteľnostiam.
Podľa § 42 ods. 4 katastrálneho zákona ak písomné vyhotovenia zmluvy, verejnej
listiny alebo inej listiny obsahujú chyby v písaní alebo počítaní alebo iné zrejmé
nesprávnosti, pre ktoré je nezrozumiteľné alebo neurčité, prípadne ak neobsahuje
náležitosti podľa ods. 1, správa katastra ho vráti vyhotoviteľovi alebo tomu, kto podal
návrh na vklad, alebo vlastníkovi, alebo inej oprávnenej osobe a určí lehotu na opravu,
prípadne na doplnenie.
Podľa § 43 ods. 1 písm. b/ katastrálneho zákona správa katastra vykoná zápis podľa
§ 41 do 60 dní od doručenia verejnej listiny alebo inej listiny spôsobilých na záznam, ktoré
potvrdzujú alebo osvedčujú vznik, zmenu alebo zánik práva k nehnuteľnosti.
V zmysle § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú
v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov Spoločenskej organizácie uvedených v § 1
ods. 1 tohto zákona nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Právo na
náhradu škody majú tí, ktorí boli účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosť za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom je jeho objektívna Zodpovednosť (bez ohľadu na zavinenie),
ktorej sa nemožno zbaviť; zlúčená je na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch
podmienok:
1. nesprávny úradný postup štátneho orgánu
2. vznik škody
3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
Zákon č. 58/1969 Zb. nedefinuje „nesprávny úradný postup“, z obsahu tohto pojmu
ale vyplýva, že podľa konkrétnych okolností toho - ktorého prípadu môže ísť o akúkoľvek
činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo
v súvislostí s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie
štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z poruchy, funkcie alebo cieľov
tejto činnosti. Pretože úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do
najmenších podrobností, treba správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu,
k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje.
Navrhovateľovi mala vzniknúť škoda v dôsledku nesprávneho úradného postupu
orgánu verejnej správy v oblasti katastra nehnuteľnosti pri výkone jeho pôsobnosti
vyplývajúcej z katastrálneho zákona a to tak, že pri zápise vlastníckeho práva do katastra
nehnuteľnosti v prospech navrhovateľa záznamu na základe uznesenia Okresného súdu
Žilina z 12. 8. 2002, č. k, Nc G 131/02-10, nedodržal katastrálny úrad zákonom stanovenú
lehotu vyplývajúcu z § 43 ods. 1 písm. b/ katastrálneho zákona ä tým mu znemožnil uzavrieť
s budúcim kupujúcim kúpnu zmluvu v dohodnutej lehote. Výška škody mala predstavovať
35 000 000,- Sk (kúpna cena nehnuteľnosti), ktorú by získal navrhovateľ predajom.
V zmysle ustanovenia § 43 ods. 1 písm. b/ katastrálneho zákona vyplýva, že zápis
práv k nehnuteľnostiam záznamu vykoná správa katastra do 60 dní od doručenia verejnej
listiny alebo inej listiny spôsobilej na záznam, ktorá potvrdzuje alebo osvedčuje vznik,
zmenu alebo zánik práva k nehnuteľnosti. V predmetnej veci bolo touto verejnou listinou
uznesenie Okresného súdu Žilina z 12. 8. 2002, č. k. Nc G 131/02-10, ktorým z dedičskej
veci po neb. Dr. L. N. súd opravil bod 2/ výroku uznesenia Štátneho notárstva v Ž. 24. 4.
1959, č. k: D 538/58-14 tak, že v Pozemkovej knihe katastrálneho územia B. vo vl. č. 3669
AI r. č. 4, 07, 08, 09, 010 m. č. 15333,15334, 15336, 15344, 15335, B7 vložil vlastnícke
právo titulom zákonného dedenia pre M. N. v1/4-tine. Zákonom stanovená 60 dňová lehota
sa vzťahuje len na záznam perfektnej verejnej listiny, ktorá obsahuje všetky náležitosti
uvedené v ustanovení § 42 ods. 1, 2 katastrálneho zákona.
Identifikačné údaje o pozemku, ktoré boli predmetom dedenia uvedené vo verejnej
listine podľa stavu vyplývajúceho z Pozemkovej knihy, ktorá je v súčasnosti archívnym
dokumentom a neukazuje stav aktuálneho katastrálneho aparátu. Katastrálny úrad preto
vypracoval Výpis z pozemkoknižnej vložky a identifikáciu parciel, ktoré boli predmetom
záznamu, za účelom porovnania zápisu a zákresu totožnosti dotknutých nehnuteľností. Bez
vyhotovenia výpisu z pozemkoknižnej vložky a identifikácie parciel by katastrálny úrad
vlastníctvo k nehnuteľnostiam v prospech navrhovateľa nemohol zaznamenať. Nesprávny
postup katastrálneho úradu vytknutý protestom prokurátora (Okresná prokuratúra B.) však
nesmeroval k poškodeniu navrhovateľa, ale smeroval k vyhoveniu žiadosti o vykonanie
záznamu. Navrhovateľ však nepredložil katastrálnemu úradu na vykonanie záznamu
perfektnú verejnú listinu s prílohami spôsobilú na vykonanie záznamu údajov v nej
uvedených a preto katastrálny úrad nepostupoval v rozpore s ustanovením § 43 ods. 1 písm.
b/ katastrálneho zákona. Na takúto situáciu sa stanovená zákonná lehota nevzťahovala.
Vykonanie záznamu 31. marca 2003 a oznámenie tejto skutočnosti právnej
zástupkyni navrhovateľa listom z 3. 4. 2003 sp. zn. Z-2190/00 a doručením výpisu z listu
vlastníctva č. 3466, katastrálne územie Nivy, 14. 4. 2003 nie sú v príčinnej súvislosti
so vznikom škody (ak by vznikla) následkom nedodržania lehoty na uzavretie kúpnej zmluvy
dohodnutej medzi navrhovateľom a budúcim kupujúcim v zmluve o budúcej kúpnej zmluve
a teda nezakladajú nárok navrhovateľa na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
postupom katastrálneho úradu.
Právnym základom nároku, z ktorého mala škoda vzniknúť je zmluva o budúcej
kúpnej zmluve, uzavretá medzi navrhovateľom a Ing. V. Ď. 20. decembra 2002 v P. V čl. III
zmluvy o budúcej zmluve sa navrhovateľ zaviazal, že nehnuteľnosti uvedené v bode II
zmluvy odpredá budúcemu kupujúcemu v lehote 5 dní od zápisu práv k nehnuteľnostiam
katastrálnym úradom. Navrhovateľ sa zaviazal k uzavretiu kúpnej zmluvy až po vyhotovení
listu vlastníctva napriek tomu, že ako dedič sa stal vlastníkom nehnuteľností smrťou
poručiteľa. Navrhovateľ sa k tejto podmienke zaviazal napriek tomu, že mohol uzavrieť s
budúcim kupujúcim priamo kúpnu zmluvu a túto spolu s verejnou listinou, ktorá potvrdzuje
právo k nehnuteľnosti, ak toto právo nie je vpísané na liste vlastníctva (§ 30 ods. 3 písm. c/,
§ 30 ods. 4 písm. b/ katastrálneho zákona) predložiť katastrálnemu úradu s návrhom na
vklad vlastníckeho práva v prospech kupujúceho. Absencia zápisu vlastníctva v prospech
navrhovateľa nemohla byť prekážkou k uzavretiu kúpnej zmluvy, keď verejná listina
vlastníctvo predávajúceho deklaruje. Ak navrhovateľovi vznikla škoda v dôsledku
skutočnosti, že nevyužil možnosť vyplývajúcu zo zákona na uzavretie kúpnej zmluvy na
uvedené nehnuteľnosti následkom nesplnenia podmienky - zápisu práv k nehnuteľnostiam
katastrálnym úradom v zmluvne dohodnutej lehote, neexistuje príčinná súvislosť medzi
prípadným nesprávnym postupom katastrálneho úradu a neuzavretím kúpnej zmluvy. Táto
príčinná súvislosť existuje iba medzi vôľou zmluvných strán vyjadrenou v obsahu zmluvy a v
prípade, ak by aj vznik škody navrhovateľ preukázal, nie je za ňu zodpovedná odporkyňa.
Navrhovateľ teda v konaní nepreukázal vznik škody a ani ušlý zisk. K poškodeniu
nehnuteľnosti vo vlastníctve navrhovateľa nedošlo a výška odplaty pri predaji
nehnuteľnosti, t.j. cena nehnuteľností, ktorá mu nebola zaplatená následkom neuzavretia
kúpnej zmluvy, nie je zisk. Ušlý zisk je ujma spočívajúca v tom, že u poškodeného nedôjde v
dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt. Cena nehnuteľnosti je
vzájomným plnením vyplývajúcim zo zmluvy. Keďže k plneniu nedošlo, predmet budúcej
kúpnej zmluvy zostal vo vlastníctve navrhovateľa.
Za daného skutkového a právneho stavu s poukazom na vyššie uvedené vyplýva, že
navrhovateľ v konaní nepreukázal vznik škody a tiež existenciu príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom katastrálneho úradu a znížením jeho majetku. Keďže
podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sú
stanovené kumulatívne a v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich nie je daná táto
zodpovednosť. Súdy sa (prejudiciálne) takisto nezaoberali platnosťou zmluvy o budúcej
kúpnej zmluve (§37 ods. 1 OZ), ako právneho základu vyhotoveného návrhu na náhradu
škody v rámci riadneho zistenia skutkového stavu. Keďže tak nepostupovali, konanie je
zaťažené inou vadou i s poukazom na námietky dovolateľky týkajúce sa neúplného zistenia
skutkového stavu. V danej veci sú preto právne závery odvolacieho súdu predčasné a teda
nesprávne a úlohou odvolacieho súdu bude sa týmito námietkami v ďalšom konaní
zaoberať. Odvolací súd preto nesprávne posúdil naplnenie zákonných predpokladov na
priznanie návrhu na náhradu škody podľa § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.
So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu spočívajúce na nesprávnom právnom posúdení veci a existencie inej vady (§ 241
ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p.) zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 243b
O. s. p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu o trovách pôvodného a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O. s. p.).»
Z odôvodnenia je zrejmé, že dovolací súd sa v odôvodnení vysporiadal s kľúčovými
otázkami relevantnými na správne rozhodnutie vo veci. Vyjadril jednoznačné právne názory
na zodpovednosť štátu za škodu vzniknutú nesprávnym postupom štátneho orgánu, na
otázku vzniku škody navrhovateľovi z dôvodu nesprávneho postupu orgánu verejnej správy
v oblasti katastra nehnuteľností, ako aj k navrhovateľom formulovanej relevantnej prekážke
uzatvorenia kúpnej zmluvy z dôvodu ním označeného „nesprávneho úradného postupu
katastrálnym úradom“, pričom ide o právne názory, ktoré sú podľa názoru ústavného súdu
náležite vyargumentované a ústavne udržateľné.
Pri rozhodovaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora najvyšší súd
uznesením sp. zn. 5 MCdo 6/2009 z 27. novembra 2009 odmietol mimoriadne dovolanie
a žalovaného (sťažovateľa) zaviazal povinnosťou zaplatiť žalobcovi náhradu trov
dovolacieho konania. Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:
„Po zistení, že mimoriadne dovolanie bolo podané včas osobou oprávnenou na tento
opravný prostriedok (§ 243g O. s. p.), dovolací súd preskúmal vec bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p. v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p.) a dospel
k záveru, že mimoriadne dovolanie treba odmietnuť, pretože neboli splnené zákonné
procesné predpoklady na jeho podanie.
Ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej
rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným
rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom
chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je
možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu
mimoriadne dovolanie (§ 243e ods. 1 O. s. p.).
Citované ustanovenie priznáva generálnemu prokurátorovi procesné oprávnenie
podať mimoriadne dovolanie vtedy, ak sú splnené (okrem procesných podmienok) aj ním
ustanovené procesné predpoklady na podanie tohto mimoriadneho opravného prostriedku.
Generálny prokurátor môže podať mimoriadne dovolanie
• na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu, alebo
osoby poškodenej rozhodnutím súdu,
• na základe zistenia, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon,
• ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,
právnických osôb alebo štátu
• a ak túto ochranu nemožno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.
Tieto predpoklady musia byť splnené kumulatívne (pozri dikciu ustanovenia § 243e
ods. 1 in fine O. s. p.). Ak uvedené zákonné predpoklady nie sú splnené, treba mať za to, že
generálny prokurátor nebol oprávnený podať tento mimoriadny opravný prostriedok; ak ho
napriek tomu podal, dovolací súd ho musí ako neprípustný odmietnuť [§ 243b ods. 5, § 218
ods. 1 písm. b/ O. s. p., v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p.].
Pri skúmaní, či sú splnené uvedené procesné predpoklady mimoriadneho dovolania,
je potrebné si uvedomiť, že mimoriadne dovolanie predstavuje výnimku z pravidla stability
súdneho rozhodnutia, vyjadreného jeho právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel
mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je jeho výnimočné použitie, s cieľom presadiť
vecnú správnosť a spravodlivosť súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch.
Mimoriadne dovolanie ale môže splniť uvedený účel iba vtedy, ak sú splnené kritéria
akceptovateľnosti jeho úpravy.
Jedným z vyššie uvedených procesných predpokladov na podanie mimoriadneho
dovolania je, že ochranu práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických
osôb alebo štátu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Vymedzenie tohto
predpokladu teda znamená, že mimoriadne dovolanie nemožno podať, ak ochranu možno
dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, napr. návrhom na obnovu konania, dovolaním
podaným účastníkom konania, návrhom na zrušenie uznesenia o predbežnom opatrení, ako
aj v prípadoch, keď zrušenie alebo zmenu rozhodnutia možno dosiahnuť inak.
Dovolaciemu súdu rozhodujúcemu o mimoriadnom dovolaní generálneho
prokurátora je známe, že proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 18. októbra 2007 sp. zn.
5 Co 203/2006, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Žilina zo 17. februára 2006
č. k. 12 C 235/03-225, žalovaný podal dovolanie, prípustnosť ktorého založil odvolací súd
svojím rozhodnutím podľa § 238 ods. 3 O. s. p. O dovolaní žalovaného dovolací súd koná
pod sp. zn. 2 Cdo 210/2008; uznesením zo 16. decembra 2008 sp. zn. 2 Cdo 210/2008
odložil vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Žiline z 18. októbra 2007 sp. zn. 5 Co
203/2006 do rozhodnutia v dovolacej veci. Z uvedeného vyplýva, že ochranu práv
a zákonom chránených záujmov žalovaného možno teda dosiahnuť inými právnymi
prostriedkami, ktorú možnosť žalovaný i využil.
Z týchto dôvodov dovolací súd mal za to, že generálny prokurátor nebol oprávnený
podať v danej veci mimoriadny opravný prostriedok. Vzhľadom na uvedené dovolací súd
mimoriadne dovolanie odmietol (§ 243b ods. 5, § 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p., v spojení
s § 243i ods. 2 O. s. p.).“
Kvalitatívna odlišnosť rozhodnutí najvyššieho súdu spočíva v tom, že najvyšší súd
rozhodol o dovolaní meritórne a v prípade rozhodnutia o mimoriadnom dovolaní ide
o procesné rozhodnutie najvyššieho súdu.
Napriek tomu, že medzi konaním o dovolaní a konaním o mimoriadnom dovolaní nie
je podľa názoru ústavného súdu vzťah subsidiarity a sú medzi týmito konaniami určité
rozdiely v procesných pravidlách (resp. majú svoje špecifické pravidlá), ústavný súd
konštatuje, že vzhľadom na to, že sťažovateľ tým, že podal dovolanie a podnet generálnemu
prokurátorovi na podanie mimoriadneho dovolania, ktorý ho aj podal, vytvoril v zásade
vedome taký stav, keď v identickej veci v čase podania obidvoch mimoriadnych opravných
prostriedkov ešte pred rozhodnutím o nich súbežne konal v zásade v identickej veci
v obidvoch prípadoch funkčne príslušný rovnaký súdny orgán (najvyšší súd), čo nie je
v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne
akceptovateľné, pretože by mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozličných rozhodnutí v tej istej
veci. Priestor na vytvorenie takéhoto stavu v danej veci vytvára reálna procesná situácia
v obidvoch konaniach založená na rozsahu preskúmavania toho istého rozhodnutia, keďže
odvolací súd (krajský súd) pripustil podanie dovolania vzhľadom na to, že ide o otázku
zásadného právneho významu, pričom túto otázku neformuloval konkrétne, resp. ju ničím
„neohraničil“, a tak vytvoril priestor na preskúmanie celého svojho rozhodnutia zo všetkých
hľadísk uplatnených sťažovateľom v dovolaní. Navyše, dôvody na podanie obidvoch
mimoriadnych opravných prostriedkov boli založené na rovnakých právnych základoch
ustanovených v § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP (dovolanie) a v § 243f ods. 1 písm. b) a c)
OSP (mimoriadne dovolanie).
V dôsledku rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní, keď najvyšší súd zrušil
rozsudok krajského súdu a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie pred rozhodnutím
ústavného súdu o sťažnosti, je vec v štádiu konania krajského súdu, ktorý sa pri svojom
rozhodovaní bude musieť vyrovnať so všetkými dôvodmi uvedenými v označenom
uznesení najvyššieho súdu o dovolaní, ktoré sú porovnateľné, aj keď nie identické
s dôvodmi uvedenými v mimoriadnom dovolaní, a ktoré smerovali rovnako tak v dovolaní,
ako aj v mimoriadnom dovolaní k návrhu na zrušenie rozsudku krajského súdu, ktorý
v súlade s príslušnými právnymi predpismi dovolací súd zrušil, na čo je oprávnený. Po
vrátení veci sa odvolací súd bude musieť vysporiadať nielen s vlastným rozhodnutím, ale
v nadväznosti naň aj s rozhodnutím okresného súdu, pretože išlo o prvostupňové
rozhodnutie, s ktorým sa krajský súd (odvolací) v celom rozsahu stotožnil, čo uviedol vo
svojom rozhodnutí.
Podľa názoru ústavného súdu sa účel sťažnosti doručenej sťažovateľom ústavnému
súdu naplnil a ochranu základných práv poskytol sťažovateľovi najvyšší súd v konaní
o dovolaní, aj keď v inom konaní a iným rozhodnutím, akého sa sťažovateľ domáhal
v konaní pred ústavným súdom. Uplatňujúc materiálne chápanie ochrany ústavnosti
a ochrany základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb (IV. ÚS 192/08,
IV. ÚS 265/09, IV. ÚS 132/2011) za danej situácie považuje ústavný súd za dostatočné
poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľa rozhodnutím najvyššieho súdu
o dovolaní, a preto sťažnosti sťažovateľa nevyhovel.
V nadväznosti na tento záver ústavný súd o ďalších požiadavkách sťažovateľa
nerozhodoval.
V konaní o sťažnosti si M. N. uplatnil nárok úhrady trov konania podľa § 36 ods. 2
zákona o ústavnom súde. Ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku
konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil
inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd po posúdení žiadosti M. N. nepovažoval
za dôvodné uplatniť v danom prípade § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže M. N.
nebol účastníkom konania v konaní pred ústavným súdom.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. septembra 2011