Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 391/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. novembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť D. Š., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. A., B.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného

v a Listiny základných práv a slobôd

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 27. januára 2009

a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2009

(telefaxom) a 13. mája 2009 (doplnená predložením originálu) doručená sťažnosť D. Š., B.

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu zaručeného v (ďalej len „“)

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 27. januára 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi ako účastníkovi konania na

strane odporcu v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. bola rozsudkom zo 7. novembra 2006 uložená povinnosť zaplatiť

Mestskej časti B. (ďalej len „navrhovateľka“) sumu 75 650 Sk s 25 % úrokom z omeškania

do zaplatenia. Zároveň bol sťažovateľ zaviazaný nahradiť navrhovateľke trovy konania.

Proti tomuto rozsudku sťažovateľ nevyužil riadny opravný prostriedok a odvolanie nepodal.

Po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku okresného súdu však sťažovateľ podal

generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podnet

na podanie mimoriadneho dovolania proti tomuto prvostupňovému rozhodnutiu, a to v časti

týkajúcej sa povinnosti zaplatiť navrhovateľke úrok z omeškania.

Generálny prokurátor podnetu vyhovel a proti rozsudku okresného súdu

zo 7. novembra 2006 podal mimoriadne dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol tak, že

konanie o ňom uznesením sp. zn. z 27. januára 2009 zastavil.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd svojím uznesením porušil jeho základné

právo na súdnu ochranu zaručené v a listiny, ako aj právo

na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Toto svoje presvedčenie

sťažovateľ odôvodnil takto:

«Sťažovateľ je presvedčený, že postupom Najvyššieho súdu SR v rozpore s vyššie

uvedenými ustanoveniami SR a medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská

republika viazaná, ako aj v rozpore so zákonnými ustanoveniami mu dovolací súd odňal

možnosť konať pred súdom. (...)

Z(...) ustanovení, upravujúcich prípustnosť mimoriadneho dovolania, ani

z akýchkoľvek iných zákonných ustanovení nevyplýva také obmedzenie, podľa ktorého by

mimoriadne dovolanie nebolo prípustné proti právoplatnému rozhodnutiu prvostupňového

súdu. Podrobne túto problematiku rozobral Najvyšší súd SR vo svojom stanovisku

publikovanom pod č. 36/2008. Práve na uvedené stanovisko odkazuje dovolací súd aj

v predmetnom prípade s tým, že sa nestotožňuje so závermi v ňom uvedenými. (...)

Sťažovateľ má za to, že argumenty dovolacieho súdu voči zjednocujúcemu stanovisku NS SR

neobstoja. (...) Slovenský právny poriadok neobsahuje ustanovenie, z ktorého by boli možné

vyvodiť závery podobné záverom dovolacieho súdu o potrebe vyčerpania všetkých riadnych

či mimoriadnych opravných prostriedkov pred podaním mimoriadneho dovolania. Pokiaľ

sa takýto výklad aj zhoduje s právnym názorom sudcov senátu dovolacieho súdu, ich

povinnosťou je riadiť sa právnym poriadkom SR a nie tento poriadok vytvárať. To isté platí

pre ďalšie rozhodnutie ÚS SR spomínané dovolacím súdom (), ktoré iba

obsahuje (bez toho, aby šlo o meritum veci) krátku definíciu mimoriadneho dovolania ako

subsidiárneho mimoriadneho opravného prostriedku, avšak bez bližšieho odôvodnenia

a podopretia tohto názoru ustanoveniami právneho poriadku SR. Naproti tomu,

zjednocujúce stanovisko NS SR sa venuje výhradne predmetnej problematike prípustnosti

mimoriadneho dovolania a obšírne definuje zákonné podmienky, ktoré sú nevyhnutné pre

konanie o mimoriadnom dovolaní a súčasne jasne vymedzuje, že vyžadovanie splnenia

akýchkoľvek iných, ako uvedených zákonných podmienok je protiprávne a protiústavné.

(...) Z právnej úpravy obsiahnutej v je zrejmé, že minimálne po dobu jedného

roku má požiadavka riadneho a zákonného súdnictva prednosť pred stabilitou súdnou

mocou protizákonne upravených súkromnoprávnych právnych vzťahov.

Záverom si sťažovateľ dovoľuje poukázať na skutočnosť, že hoci dovolací súd na

strane jednej založil svoje rozhodnutie na „nedotknuteľnosti“ stability právnych vzťahov,

a to bez opory v zákonných ustanoveniach, na strane druhej rozhodol v rozpore

so zjednocujúcim stanoviskom NS SR, ktoré síce nie je oficiálne záväzné, ale jeho ukotvenie

v právnom poriadku jeho „nepriamu záväznosť“ predpokladá. Sťažovateľ má za to, že

rovnaké rozhodnutie štátneho orgánu v prakticky totožných prípadoch predstavuje

významnejší a dôležitejší pilier právnej istoty, ako nezmeniteľnosť právoplatného

nezákonného súdneho rozhodnutia.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 27. januára 2009 bolo porušené jeho základné

právo na súdnu ochranu zaručené v a listiny, ako aj právo

na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň žiadal, aby ústavný

súd zrušil napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Napokon si sťažovateľ uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným

súdom.

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, , , , ).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 27. januára 2009 bolo porušené jeho základné právo zaručené v

a čl. 36 ods. 1 listiny a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ je presvedčený, že najvyšší súd mu „odňal možnosť konať pred súdom“,

keď zastavil dovolacie konanie pre nesplnenie podmienok jeho prípustnosti, pretože takto

postupoval v rozpore s relevantnými ustanoveniami (ďalej

aj „OSP“), ale aj v rozpore s ustanoveniami a medzinárodných zmlúv, ktorými je

Slovenská republika viazaná. Podľa jeho názoru zo žiadneho ustanovenia v právnom

poriadku Slovenskej republiky nevyplýva obmedzenie, podľa ktorého by mimoriadne

dovolanie generálneho prokurátora nebolo prípustné proti právoplatnému rozhodnutiu

prvostupňového súdu.

Sťažovateľ svoje presvedčenie odôvodnil najmä tým, že otázkou prípustnosti

mimoriadneho dovolania podľa sa najvyšší súd už zaoberal, a to na základe

podnetu generálneho prokurátora č. k. -46 z 8. novembra 2006 v súvislosti

s nejednotnosťou senátov občianskoprávneho kolégia (najvyššieho súdu) pri aplikácii

ustanovenia . Najvyšší súd (jeho občianskoprávne kolégium) napokon

prijal k zjednoteniu výkladu tohto ustanovenia stanovisko č. 36/2008 Zbierky rozhodnutí

a stanovísk súdov Slovenskej republiky, z ktorého vyplýva, že podanie mimoriadneho

dovolania generálnym prokurátorom nie je podmienené využitím riadneho opravného

prostriedku účastníkom konania a mimoriadnym dovolaním v zmysle ustanovenia § 243e

môže generálny prokurátor napadnúť aj právoplatné rozhodnutie súdu prvého stupňa.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (mutatis mutandis , , ,

).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (mutatis mutandis , , , ).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

a listiny spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv

na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať

tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,

ktorú tento článok (resp. listiny) o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva

( v spojení s ).

Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon.

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecných súdov, ktoré ich viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu

rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento postup je dôsledkom toho, že

všeobecné súdy vychádzajú pri prerokovaní a rozhodovaní vecí patriacich do ich právomoci

zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov.

Základné právo na súdnu ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania

pred všeobecným súdom úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami,

resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať

a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd

nemá príčinu doň zasahovať.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci. A preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj sťažovateľom

napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu.

Uznesením sp. zn. z 27. januára 2009 najvyšší súd konanie

o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora podaného na podnet sťažovateľa zastavil,

a to z dôvodu, že jedna zo zákonných podmienok mimoriadneho dovolania nebola splnená.

Podľa ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka

konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu

zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon ( ), a ak to vyžaduje

ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu

a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto

rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Najvyšší súd zastavenie dovolacieho konania odôvodnil tým, že sťažovateľ pred

podnetom generálnemu prokurátorovi na podanie mimoriadneho dovolania nevyčerpal

riadny opravný prostriedok – odvolanie – proti rozsudku okresného súdu, hoci prípustný

a sťažovateľ ním mohol dosiahnuť požadovanú zmenu prvostupňového rozhodnutia.

Z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že:

«Ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej

rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným

rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom

chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je

možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu

mimoriadne dovolanie ( ).

Citované ustanovenie vymedzuje (nad rámec podmienok konania v prvom stupni,

odvolacieho konania a tiež konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch podávaných

účastníkmi konania) ďalšie tri podmienky konania, ktorých splnenie zákon vyžaduje práve

v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky. Prvou

z týchto podmienok je okolnosť porušenia zákona právoplatným rozhodnutím súdu, druhou

požiadavka na ochranu práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických

osôb alebo štátu a treťou nemožnosť dosiahnutia ochrany inými právnymi prostriedkami.

Pretože všetky uvedené podmienky konania o mimoriadnom dovolaní musia byť splnené

súčasne, nedostatok ktorejkoľvek z nich bráni vecnému prejednaniu mimoriadneho

dovolania.

Podľa názoru dovolacieho súdu ochrana práv a zákonom chránených záujmov

fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu zásadne vyžaduje intervenciu (mimoriadnym

dovolaním generálneho prokurátora) vtedy, ak sám účastník využil všetky právom,

predpokladané prostriedky na zvrátenie stavu založeného rozhodnutím porušujúcim zákon,

no nebol úspešný. Požiadavka na ochranu práv a zákonom chránených záujmov fyzických

osôb, právnických osôb alebo štátu ako podmienka konania o mimoriadnom dovolaní nie je

daná vtedy, ak sám podnecovateľ mimoriadneho dovolania v konaní predchádzajúcom

podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku opomenul hájiť svoje práva najmä

nepodaním niektorého z opravných prostriedkov vrátane mimoriadnych opravných

prostriedkov, resp. ich oneskoreným podaním, hoci ich mohol účinne využiť. Splnenie

uvedenej požiadavky ako jedného zo základných predpokladov prípustnosti mimoriadneho

dovolania generálneho prokurátora súvisí s princípom právneho štátu a to s princípom

právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v civilnom procese je inštitút právoplatnosti

súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti a nezmeniteľnosti. Ak jeden z účastníkov

občianskeho súdneho konania nevyužije svoje právo na účinné podanie opravného

prostriedku proti rozhodnutiu súdu, hoci mu v tom nebránili dôležité, resp. závažné dôvody

(čím realizuje svoje procesné dispozičné právo zdržať sa, resp. nevyužiť možnosť podať

riadny či mimoriadny opravný prostriedok), právna istota druhého účastníka,

spoliehajúceho sa na záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie, nemôže byť narušená

inštitútom mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora. V súvislosti s tým dovolací

súd dáva do pozornosti nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. septembra 1996

sp. zn. , v odôvodnení ktorého sa okrem iného poukazuje na „Zásady civilného

procesu na lepšie fungovanie justície“ prijaté Výborom ministrov Rady Európy v roku

1984, v ktorých sa odporúča, aby sa obmedzili dozorové opravné prostriedky, týkajúce sa

najmä oprávnení generálnych prokurátorov. Tento cieľ sa napĺňa predovšetkým možnosťou

účastníkov konania podať proti rozhodnutiu súdu riadny opravný a prípadne aj mimoriadny

opravný prostriedok. Požiadavka na využití riadnych a prípadne aj mimoriadnych

opravných prostriedkov samotným účastníkom vyplýva aj zo zásady, podľa ktorej každý si

má strážiť svoje práva (vigilantibus iura). V riešení tejto otázky sa senát dovolacieho súdu

nestotožňuje so stanoviskom publikovaným v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 36/2008, podľa ktorého podanie

mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom nie je podmienené využitím riadneho

opravného prostriedku účastníkom konania. Uvedené stanovisko argumentujúce tým, že

právna úprava výslovne nepodmieňuje podanie mimoriadneho dovolania využitím riadneho

opravného prostriedku účastníkom konania, neprihliada na výnimočnosť mimoriadneho

dovolania a na výklad rešpektujúci vyššie uvedené právne princípy a zásady. Okrem toho

nie je v súlade ani s názorom pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadreným

v uznesení z 19. júla 2000 sp. zn. , v ktorom Ústavný súd zaujal stanovisko ku

kritériám prípustnosti mimoriadneho dovolania. Vychádzajúc z výnimočnosti tohto

opravného prostriedku Ústavný súd vyslovil v uvedenom rozhodnutí názor, že kritériom

akceptovateľnosti právnej úpravy mimoriadneho dovolania je, okrem iného, povinnosť

vyčerpať iné, dostupné právne (procesné) prostriedky nápravy pochybení vytýkaných

v mimoriadnom opravnom prostriedku, že ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je

prípustná len subsidiárne, t. j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha mimoriadneho dovolania,

neúspešne využila všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv

a zákonom chránených záujmov (s výnimkou dovolania - )

alebo také prostriedky nemala k dispozícii alebo jej bolo zákonnými prekážkami

znemožnené využiť tieto právne prostriedky nápravy, a že oprávnenie generálneho

prokurátora vzniká až vtedy, ak sa preukáže, že účastník tieto prostriedky buď nemal, alebo

mal a bol s nimi neúspešný, prípadne objektívne prekážky mu znemožnili ich využitie.

V zmysle ustanovenia a doručený rozsudok, ktorý už

nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný. Jeho výrok je záväzný v rozsahu stanovenom

v a je prekážkou právoplatne rozsúdenej veci ( ).

Podľa ak podá ten, kto je na to oprávnený, včas odvolanie,

nenadobúda rozhodnutie právoplatnosť, dokiaľ o odvolaní právoplatne nerozhodne

odvolací súd. Odvolanie je teda riadnym opravným prostriedkom aj proti rozhodnutiu súdu

vydanému vo forme rozsudku. Včas podané odvolanie na to oprávnenou osobou má

odkladný (suspenzívny) účinok spočívajúci v tom, že podaním odvolania sa odkladá

právoplatnosť napadnutého rozhodnutia. Okrem odkladného účinku má aj účinok

devolutívny, ktorý spočíva v tom, že po podaní odvolania je oprávnený ďalej vo veci konať

a o nej rozhodnúť iba odvolací súd.

V prejednávanej veci žalovaný, namietajúci vo svojom podnete nesprávnosť rozsudku

okresného súdu, nepodal proti nemu odvolanie ako riadny opravný prostriedok, hoci

odvolanie proti rozsudku bolo prípustné a jeho podaním mohol dosiahnuť zmenu rozsudku

okresného súdu vo výroku, ktorým bolo rozhodnuté o úrokoch z omeškania. Využitím tohto

opravného prostriedku nielenže mohol, ale aj mal možnosť dosiahnuť nápravu, resp.

zvrátenie stavu založeného rozhodnutím porušujúcim zákon. Z obsahu spisu pritom

nevyplývajú žiadne objektívne prekážky, ktoré by žalovanému znemožnili využitie tohto

opravného prostriedku. Nebola preto splnená podmienka konania o mimoriadnom dovolaní,

a to že jeho podanie vyžaduje ochrana práv žalovaného.

So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie o mimoriadnom

dovolaní pre nedostatok jednej z podmienok takého konania a neodstrániteľnosť takej

prekážky konania podľa § 243i ods. 2, § 243c, § 243e ods. 1 a § 104 ods. 1 vety prvej

zastavil.»

V zmysle už citovanej judikatúry ústavného súdu je teda jeho úlohou posúdiť, či

najvyšší súd v napadnutom konaní ústavne súladným spôsobom vyložil právnu normu,

ktorú vo svojom rozhodovacom procese aplikoval, a či v tomto smere nedošlo k porušeniu

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces.

Rovnako je z hľadiska poskytnutia ochrany základným právam sťažovateľa potrebné

preskúmať, či rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti a či je ústavne

konformným spôsobom odôvodnené.

Prihliadnuc na uvedené požiadavky ústavný súd dospel k záveru, že uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 27. januára 2009 spĺňa všetky požadované

ústavnoprávne kritéria na ochranu základných práv a slobôd. Jednoznačne dáva odpovede

na všetky relevantné otázky, prečo dovolacie konanie zastavil. Najvyšší súd uviedol, na

základe ktorých ustanovení v tomto konaní postupoval, ako

ich aplikoval, a dostatočne svoj názor, prečo tak urobil, odôvodnil, a to v súlade s názorom

ústavného súdu už v minulosti prezentovaným v uznesení sp. zn. z 19. júla

2000. Podľa neho ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len

subsidiárne, t. j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania,

neúspešne využila všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich

práv a zákonom chránených záujmov [s výnimkou dovolania – ]

alebo takéto právne prostriedky nemala k dispozícii, tak ako to je vo veciach správneho

súdnictva, kde nie je prípustné (až na výnimku) ani odvolanie, alebo jej bolo zákonnými

prekážkami znemožnené využiť tieto právne prostriedky nápravy. Z tohto zákonného

predpokladu vyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktoré

zabezpečuje jeho výnimočnosť v súlade s teoretickou podstatou mimoriadneho opravného

prostriedku ().

Podľa názoru ústavného súdu sa teda v posudzovanom prípade postup najvyššieho

súdu v žiadnom smere neodchyľuje od ústavne súladného výkladu a aplikácie zákonného

ustanovenia o mimoriadnom dovolaní, preto ním nemohlo dôjsť k porušeniu základného

práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v a listiny

a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z týchto dôvodov

ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa už na

predbežnom prerokovaní z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2009