Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)PLz. ÚS 3/2015
PDF · 351.38 KB
No categories available
PLz. ÚS 3/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
PLz. ÚS 3/2015-22
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v pléne
zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,
Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Lajosa
Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika podľa § 6 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov vo veci zjednotenia odchylných právnych názorov II. senátu Ústavného súdu
Slovenskej republiky vyslovených v uznesení sp. zn. II. ÚS 507/2010 z 25. novembra 2010
a v stanovisku I. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ku ktorému dospel
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti mesta Vysoké Tatry vedenej pod sp. zn.
I. ÚS 590/2014, prijal toto
s t a n o v i s k o :
Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím,
zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako
i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku
podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky je jeho prípustnosť v civilnom
konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych,
ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii
a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Charakteristika sťažnosti vedenej pod sp. zn. I. ÚS 590/2014
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola
8. septembra 2014 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
aj „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 5 M Obdo 3/2013 z 30. júna 2014
(ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval v procesnom postavení
žalovaného v právnej veci obchodnej spoločnosti (ďalej len „žalobca“)
o zaplatenie sumy 102 901,15 € s príslušenstvom vedenej na Okresnom súde Poprad (ďalej
len ,,okresný súd“) pod sp. zn. 18 Cb 14/2006. Okresný súd rozsudkom sp. zn.
18 Cb 14/2006 zo 4. novembra 2008 zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi
sumu 80 000 Sk s 13 % úrokom z omeškania ročne za obdobie od 26. októbra 2005
do zaplatenia. Vo zvyšnej časti okresný súd žalobu zamietol a vyslovil, že žiaden
z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podali obaja účastníci konania odvolanie,
o ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.
3 Cob 22/2009 z 20. októbra 2009 tak, že zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vrátil mu
vec na ďalšie konanie. Okresný súd v súlade s názorom vysloveným odvolacím súdom
doplnil dokazovanie v naznačenom smere a vo veci opakovane rozhodol rozsudkom sp. zn.
18 Cb 14/2006 z 24. februára 2011 tak, že zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu
2 655,51 € s 13 % úrokom z omeškania ročne od 26. októbra 2005 do 31. decembra 2008,
s 12,5 % úrokom z omeškania ročne za obdobie od 1. januára 2009 do 30. júna 2009
a s 11 % úrokom z omeškania ročne od 1. júla 2009 do zaplatenia, ďalej sťažovateľa
zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania. Okresný súd vo zvyšnej časti
žalobu zamietol a v časti o zaplatenie 3 319,39 s 13 % úrokom z omeškania ročne
od 26. októbra 2005 do zaplatenia konanie zastavil. Aj tento v poradí druhý rozsudok súdu
prvého stupňa napadli odvolaním obaja účastníci konania. Krajský súd rozsudkom
sp. zn. 3 Cob 2/2012 z 13. novembra 2012 rozhodol tak, že zmenil rozsudok súdu prvého
stupňa vo výroku, ktorým bol sťažovateľ zaviazaný na plnenie žalobcovi tak, že návrh
žalobcu zamietol. Súčasne potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti
a zmenil ho vo výroku o trovách konania tak, že žalobca je povinný nahradiť sťažovateľovi
trovy celého konania v sume 16 144,52 €.
Na podnet žalobcu podal proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Cob 2/2012
z 13. novembra 2012 mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky
(ďalej len „generálny prokurátor“) a navrhol rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie z dôvodu, že je neprípustné, aby krajský súd dospel k odlišným
skutkovým zisteniam vedúcim k záveru o neodôvodnenosti žaloby len na základe
prehodnotenia dôkazov vykonaných okresným súdom. Ak bol krajský súd toho názoru,
že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, dokazovanie mal sám opakovať, prípadne ho doplniť.
Sťažovateľ v rámci konania o mimoriadnom dovolaní na výzvu najvyššieho súdu
vo svojom písomnom stanovisku navrhol, aby dovolací súd mimoriadne dovolanie odmietol
a zaviazal žalobcu zaplatiť mu trovy dovolacieho konania. Sťažovateľ vo svojom vyjadrení,
poukazujúc na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, ako aj judikatúru ústavného súdu,
uviedol, že mimoriadne dovolanie je možné podať iba vtedy, pokiaľ sú súčasne splnené
tieto podmienky:
1. porušenie zákona právoplatným rozhodnutím súdu,
2. požiadavka na ochranu práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,
právnických osôb alebo štátu,
3. nemožnosť dosiahnutia ochrany inými právnymi prostriedkami.
V tejto súvislosti poukázal na judikatúru ústavného súdu, v zmysle ktorej
rešpektovanie kritérií spočívajúcich v povinnosti vyčerpať iné dostupné právne prostriedky
nápravy pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní je nevyhnutné z hľadiska
princípov právneho štátu, ako aj z hľadiska základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (sp. zn. III. ÚS 179/2013 z 15. júla 2013, sp. zn.
III. ÚS 307/2012 z 12. februára 2013). Totožné právne závery vyplývajú napríklad
aj z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Cdo 6/2009 z 27. novembra 2009.
Najvyšší súd podľa názoru sťažovateľa v jeho právnej veci napadnutým uznesením
absolútne nerešpektoval judikatúru ústavného súdu, ako aj judikatúru samotného
najvyššieho súdu. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na nález ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 343/2010, podľa ktorého všeobecné pravidlo, že proti nálezu ústavného súdu
sa nemožno odvolať, má za následok, že nález v celku (výrok aj odôvodnenie) predstavuje
definitívne riešenie ústavnoprávnych otázok v konkrétnej veci, a preto musí byť
všeobecným súdom rešpektovaný a verne vykonaný v ďalšom štádiu konania.
Sťažovateľ v sťažnosti tiež namietal, že v napadnutom uznesení najvyšší súd
rozsudok krajského súdu zrušil v dôsledku zistenia procesnej vady majúcej za následok
odňatie možnosti účastníka konať pred súdom podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“), pričom sa vôbec nezaoberal argumentáciou sťažovateľa, ktorá
sa týkala „predovšetkým neprípustnosti podania mimoriadneho dovolania z dôvodu, že
žalobca nesplnil jednu zo základných a potrebných podmienok, t. j. že sám ako účastník
konania nepodal riadne dovolanie, a to i napriek tomu, že takéto riadne dovolanie mohol
podať podľa ust. § 237 písm. f) OSP a § 238 ods. 1 OSP.
Práve v tejto okolnosti spočíva arbitrárnosť postupu Najvyššieho súdu SR, ktorý
v rámci konania o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora zrušením rozsudku
KS Prešov z dôvodu, pre ktorého bolo možné zrušiť napadnuté rozhodnutie prostredníctvom
iného právneho prostriedku nápravy (riadneho dovolania podaného žalobcom do 1 mesiaca
od právoplatnosti rozsudku Krajského súdu Prešov), zasiahol neprípustným spôsobom
do právoplatne skončeného konania prekračujúc účel a zmysel ústavných limitov
ustanovených pre prípustnosť zásahu do právoplatne skončeného konania prostredníctvom
mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom.“.
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že
jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako i právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Obdo 3/2013 z 30. júna 2014 porušené bolo,
predmetné uznesenie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal mu trovy konania.
Najvyšší súd v namietanom uznesení v jeho relevantnej časti uviedol:
„Podľa ustanovenia § 243e ods. 1 O. s. p., ak generálny prokurátor na základe
podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo poškodenej
rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f),
a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických
osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami,
podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.
Dovolací súd je toho názoru, že v konaní došlo k vade podľa § 237 písm. f/
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie procesne nesprávny postup súdu
priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má
za následok znemožnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho
konania.
Podľa ustanovenia § 213 ods. 3 O. s. p., ak má odvolací súd za to, že súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám.
Z obsahu spisu vyplýva, že po predložení spisu Krajskému súdu v Prešove
na rozhodnutie o odvolaní žalovaného a žalobcu, nariadil Krajský súd v Prešove
pojednávanie na 25. septembra 2012. Zo zápisnice z pojednávania (č. l. 515) je zrejmé,
že predseda senátu po tom, čo podal správu o priebehu konania, oboznámil a prečítal
zmluvu o dielo, v súvislosti ktorou položil stranám niekoľko otázok. Následne predseda
senátu v súvislosti s § 213 ods. 2 O. s. p. poučil strany o tom, že bude aplikovať ust. § 508
a § 558 Obchodného zákonníka a § 40 Autorského zákona a ponechal im dostatočnú lehotu
na vyjadrenie sa k použitiu uvedených ustanovení. Zo zápisnice o pojednávaní
z 13. novembra 2012 (č. 1. 535) je zrejmé, že predseda senátu oboznámil podania, ktoré
boli súdu zaslané a v tejto súvislosti sa vyjadrili zástupcovia žalobcu aj žalovaného.
Následne súd vyhlásil predmetný rozsudok, v ktorého písomnom vyhotovení odvolací súd
uviedol, že na základe písomných vyjadrení účastníkov konania, na základe obsahu zmluvy
o dielo, ktorá na odvolacom pojednávaní bola prečítaná a na základe takto vykonaného
dokazovania žalobca potvrdil, že predmetom zmluvy o dielo bolo vypracovanie žiadosti
o poskytnutie finančného príspevku a súčasne aj projektový spis.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je toho názor, že na základe obsahu uvedených
zápisníc nemožno dospieť k záveru, že na pojednávaniach boli vykonané dôkazy v zmysle
Priebeh odvolacieho konania upravujú ust. § 215 a § 216 O. s. p. Podanie správy
o priebehu doterajšieho konania a oboznámenie s dokazovaním, vykonaným súdom prvého
stupňa, nemožno považovať za doplnenie alebo zopakovanie dokazovania, keďže ide
o povinnosť, ktorá vyplýva odvolaciemu súdu z ustanovenia § 215 O. s. p. Za dôkaz
nemožno považovať ani vyjadrenia zástupcov účastníkov a účastníkov konania na otázky
súdu, ktorých účelom je len vysvetlenie skutkového deja V danom prípade odvolací súd
zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 220 O. s. p. bez toho, aby zopakoval, príp.
doplnil dokazovanie spôsobom, uvedeným v § 120 a nasl. O. s. p. Odvolací súd však
nepostupoval zákonom predpísaným spôsobom a v konaní došlo k vade podľa ust. § 237
písm. f/ O. s. p.“
Analogické sťažnosti fyzických alebo právnických osôb týkajúce sa problematiky
uvedenej v tejto časti uznesenia boli postupne pridelené všetkým senátom ústavného súdu,
pričom z ich doterajšej rozhodovacej činnosti vyplýva, že ústavný súd dospel v obdobných
prípadoch k odlišným právnym záverom.
II.
Rozhodnutia senátov Ústavného súdu Slovenskej republiky v porovnateľných
právnych veciach podporujúce tento návrh
Z hľadiska prehľadu vývoja rozhodovacej činnosti ústavného súdu v obdobných
veciach možno uviesť:
- Uznesením sp. zn. I. ÚS 136/06 z 11. apríla 2006 ústavný súd odmietol ako zjavne
neopodstatnenú sťažnosť , ktorou sa domáhal vyslovenia porušenia
svojich práv uznesením najvyššieho súdu, ktorým tento zastavil konanie o mimoriadnom
dovolaní dôvodiac, že ochrana práv a zákonom chránených záujmov osôb vyžaduje
intervenciu formou mimoriadneho dovolania vtedy, ak sám účastník využil všetky právom
predpokladané prostriedky na zvrátenie stavu založeného rozhodnutím porušujúcim zákon.
Ústavný súd súčasne vyslovil názor, že otázka posúdenia podmienok konania
o mimoriadnom dovolaní je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo nemôže viesť k záveru
o porušení označených práv.
- V uznesení sp. zn. III. ÚS 268/06 z 23. augusta 2006 ústavný súd konštatoval,
že generálny prokurátor môže podať mimoriadne dovolanie, len ak ochranu práv a právom
chránených záujmov fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktorá sa jeho podania
podnetom domáha, nemožno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.
- Z uznesenia sp. zn. III. ÚS 331/06 z 19. októbra 2006 vyplýva, že podľa názoru
ústavného súdu ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne,
t. j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania, neúspešne využila
všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom
chránených záujmov alebo takéto právne prostriedky nemala k dispozícii, prípadne boli tu
objektívne prekážky, ktoré jej znemožnili ich využitie. Z tohto zákonného predpokladu
vyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania.
- V uznesení sp. zn. II. ÚS 19/08 zo 16. januára 2008 ústavný súd konštatoval,
že ochrana práv a právom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo
štátu zásadne vyžaduje intervenciu (mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora)
vtedy, ak sám účastník konania využil všetky právom predpokladané prostriedky
na zvrátenie stavu založeného rozhodnutím porušujúcim zákon, no nebol úspešný. Nie je
však daná vtedy, ak sám podnecovateľ mimoriadneho dovolania v konaní predchádzajúcom
podaniu mimoriadneho dovolania opomenul hájiť svoje práva najmä nepodaním niektorého
z opravných prostriedkov vrátane dovolania.
- Obdobné právne závery v zásade vyslovil ústavný súd v uzneseniach
sp. zn. IV. ÚS 200/09 zo 4. júna 2009, sp. zn. II. ÚS 391/09 z 26. novembra 2009 a sp. zn.
II. ÚS 280/2010 zo 17. júna 2010.
- Nálezom sp. zn. II. ÚS 185/09 z 12. novembra 2009 ústavný súd vyslovil porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a namietaný rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Cdo 5/2008
zo 14. októbra 2008 (ktorým najvyšší súd zrušil napadnuté rozhodnutie Okresného súdu
Bratislava IV v exekučnom konaní) zrušil konštatujúc, že mimoriadne dovolanie
predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho
právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,
ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť
súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne
dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;
jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy
pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní.
- Nálezom sp. zn. III. ÚS 179/2013 z 18. júla 2013 ústavný súd vyslovil porušenie
označených práv sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
3 MObdo 4/2012 z 31. októbra 2012 (ktorým zrušil namietaný rozsudok odvolacieho súdu
z dôvodu zistenia procesnej vady majúcej za následok odňatie možnosti konať pred súdom)
a uvedené rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie poukazujúc na právne závery
obsiahnuté v uznesení ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 57/99 z 19. júla 2000, na základe
ktorých dospel k záveru, že princíp stability súdneho rozhodnutia vyjadrený jeho
právoplatnosťou vyplýva z princípu právnej istoty ako jedného zo základných princípov
právneho štátu. Takýmto postupom, ktorým najvyšší súd zrušil rozsudok krajského súdu len
z dôvodu, pre ktorý mohla sama žalobkyňa podať dovolanie, sa najvyšší súd odchýlil
od ústavne súladného výkladu aplikovaného zákonného ustanovenia o mimoriadnom
dovolaní (§ 243e ods. 1 OSP).
- Nálezom sp. zn. III. ÚS 307/2012 z 12. februára 2013 ústavný súd konštatoval
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
sťažovateľky obchodnej spoločnosti , uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
6 M Cdo 11/2010 z 31. januára 2012 [ktorým zrušil predchádzajúce rozhodnutia
odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa z dôvodu naplnenia vady konania podľa § 237
písm. f) OSP] a súčasne predmetné rozhodnutie zrušil. Ústavný súd poukazujúc na svoju
judikatúru dospel k záveru, že žalovaná mohla rozsudok krajského súdu dôvodne napadnúť
dovolaním z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 OSP, a teda že nápravu
porušenia svojich práv mohla okrem mimoriadneho dovolania podaného generálnym
prokurátorom dosiahnuť aj sama, a to podaním dovolania.
Pozornosti ústavného súdu neuniklo, že problematikou prípustnosti mimoriadneho
dovolania, avšak menej podrobným spôsobom, sa zaoberal už v uznesení sp. zn.
PL. ÚS 57/99 z 1. júla 2000, ktorým v súvislosti s konaním o súlade napadnutých
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku týkajúcich sa mimoriadneho dovolania s ústavou
pri analýze mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku vyslovil:
„Mimoriadne dovolanie môžeme považovať za ďalší mimoriadny opravný
prostriedok. Je to však napriek tomu dovolanie, ktoré je mimoriadne výlučne z dôvodu,
že na jeho podanie je procesne legitimovaný iba generálny prokurátor a je zásadne
obmedzené len na prípady, v ktorých nemožno podať dovolanie účastníkom konania.
Inak, tak ako to potvrdzuje aj zákon, platí pre mimoriadne dovolanie a mimoriadne
dovolacie konanie tá istá procesná úprava, ako je to pri dovolaní podanom účastníkom
konania (§ 242 až 243c OSP, kde sa síce ustanovuje o primeranom použití, ale v podstate
ide o priame použitie týchto ustanovení).
Účel mimoriadneho dovolania spočíva v odstránení nezákonnosti, ktorej sa dopustil
súd v konaní podľa Občianskeho súdneho poriadku, pričom toto odstránenie nezákonnosti
vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb
alebo štátu. Tento účel mimoriadneho dovolania je v súlade s účelom občianskeho súdneho
konania vyjadreného v § 1 OSP. Súčasne tento účel sleduje ochranu účastníka pred
dôsledkami nespravodlivého procesu, konania, ktoré trpí základnými procesnými
pochybenia a postupmi súdov, znamenajúcimi až porušenie práva na súdnu ochranu. Tento
záver podľa názoru ústavného súdu potvrdzujú dôvody mimoriadneho dovolania ustanovené
Ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne, t. j.
vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania, neúspešne využila
všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom
chránených záujmov [s výnimkou dovolania ̶§ 243f ods. 2 písm. c) OSP] alebo takéto
právne prostriedky nemala k dispozícii, tak ako to je vo veciach správneho súdnictva, kde
nie je prípustné (až na výnimku) ani odvolanie, alebo jej bolo zákonnými prekážkami
znemožnené využiť tieto právne prostriedky nápravy. Z tohto zákonného predpokladu
vyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktoré zabezpečuje
jeho výnimočnosť v súlade s teoretickou podstatou mimoriadneho opravného prostriedku.“
III.
Odchylné právne názory, ku ktorým dospeli jednotlivé senáty ústavného súdu
V náleze sp. zn. I. ÚS 178/08 zo 4. februára 2009 ústavný súd rozhodol o porušení
označených práv sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Cdo 10/2007
z 27. augusta 2007, ktorým tento konanie o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora
proti rozsudku súdu prvého stupňa zastavil s odôvodnením, že ochrana poskytovaná
mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne, t. j. len vtedy, ak osoba, ktorá sa
domáha mimoriadneho dovolania, neúspešne využila všetky zákonom dovolené a efektívne
opravné prostriedky. Nepodanie riadneho opravného prostriedku účastníkom konania
považoval najvyšší súd za neodstrániteľnú prekážku súdneho konania. Ústavný súd
vo svojom rozhodnutí konštatoval, že povinnosť vyčerpať riadne opravné prostriedky pred
podaním mimoriadneho dovolania nevyplýva zo žiadneho z ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku. Generálny prokurátor je teda oprávnený napadnúť mimoriadnym
dovolaním aj také právoplatné rozhodnutie okresného súdu, proti ktorému žiaden
z účastníkov nepodal prípustný, teda riadny opravný prostriedok. Ak najvyšší súd zastavil
konanie o mimoriadnom dovolaní, porušil tým ústavou garantované právo dotknutého
účastníka na riadny proces, a preto ústavný súd využijúc svoje kasačné oprávnenie zrušil
posudzované rozhodnutie najvyššieho súdu.
Uznesením sp. zn. IV. ÚS 35/2012 z 19. januára 2012 ústavný súd odmietol sťažnosť
obchodnej spoločnosti , v ktorej namietala porušenie svojich základných
a iných práv postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Obdo 4/2009
z 12. mája 2010, ktorým zrušil predchádzajúce rozhodnutie krajského súdu v spojení
s rozhodnutím okresného súdu, z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Ústavný súd
konštatoval, že judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), na ktorú
sťažovateľka v sťažnosti poukazovala, nie je v tejto veci aplikovateľná, pretože dovolanie
podal generálny prokurátor na podnet účastníka konania, pri výkone tejto právomoci
bol obmedzený zákonnou lehotou na jeho podanie a zákonnými podmienkami
ustanovenými na podanie mimoriadneho dovolania. V tejto veci však je potrebné zohľadniť
skutočnosť, že najvyšší súd konštatoval naplnenie dovolacích dôvodov podľa § 243f ods. 1
písm. b) a c) OSP (teda, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci; rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci). Sťažovateľka v záujme ochrany svojich práv podala sťažnosť na ESĽP, ktorá bola
prijatá na ďalšie konanie a je vedená pod číslom 72493/10.
Obdobne ústavný súd rozhodol vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 507/2010
o sťažnosti obchodnej spoločnosti , smerujúcej proti uzneseniu
najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Obdo 5/2008 z 12. augusta 2009 (sťažnosť sťažovateľky bola
ESĽP prijatá na ďalšie konanie a je vedená pod číslom 42533/11), ako aj vo veci vedenej
pod sp. zn. II. ÚS 421/2012 o sťažnosti obchodnej spoločnosti , ktorou
namietala porušenie svojich označených práv zaručených ústavou, Listinou základných práv
a slobôd a dohovorom uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 M Cdo 1/2011
z 30. apríla 2012 (sťažnosť sťažovateľky bola prijatá na ďalšie konanie ESĽP
pod č. 25132/13).
IV.
Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
Z dôvodu nejednotnosti senátov občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu
pri aplikácii ustanovenia § 243e ods. 1 OSP na základe podnetu generálneho prokurátora
prijalo občianskoprávne kolégium zjednocujúce stanovisko k výkladu tohto procesného
ustanovenia, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky č. 4/2008 pod č. 36 v tomto znení:
„Podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom nie je podmienené
využitím riadneho opravného prostriedku účastníkom konania.
Mimoriadnym dovolaním v zmysle ustanovenia § 243e O. s. p. môže generálny
prokurátor napadnúť aj právoplatné rozhodnutie súdu prvého stupňa.“
Napriek uvedenému zjednocovaciemu stanovisku občianskoprávneho kolégia
najvyššieho súdu boli aj v nasledujúcom období najvyšším súdom vydané rozhodnutia,
ktoré ho nerešpektovali (napr. uznesenia sp. zn. 1 M Obdo V 2/2011 z 27. septembra 2012,
sp. zn. 4 M Cdo 16/2007 z 27. januára 2009 a sp. zn. 4 M Cdo 19/2008 z 27. januára 2009).
V.
Relevantná judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva
Na podporu navrhovaného stanoviska ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP,
ktorý opakovane dospel k názoru, že v dôsledku zrušenia právoplatného a záväzného
súdneho rozhodnutia došlo k porušeniu čl. 6 dohovoru v prípadoch, v ktorých na základe
procesného úkonu osoby odlišnej od účastníkov konania, a to hoci aj na podnet niektorého
z účastníkov konania, došlo ku zrušeniu právoplatného a záväzného súdneho rozhodnutia
(napr. vo veci Kutepov a Anikeyenko proti Rusku, rozsudok z 25. októbra 2005, kde výkon
právomoci požiadať o mimoriadny prieskum spočíval výlučne na voľnej úvahe úradníka
a na jeho posúdení, či ten ktorý prípad vyžaduje mimoriadny prieskum). Inštitút veľmi
podobný mimoriadnemu dovolaniu upravenému v Občianskom súdnom poriadku
bol predmetom skúmania ESĽP vo veci Tripon proti Rumunsku (rozsudok
z 23. septembra 2008). V odseku 20 predmetného rozhodnutia ESĽP konštatoval, že
v skúmanom prípade generálny prokurátor nekonal na základe vlastnej iniciatívy, ale konal
na základe žiadosti jednej zo strán sporu, pričom v danom prípade išlo o spor
súkromnoprávny a navyše obom účastníkom konania prislúchalo rovnaké oprávnenie
požiadať generálneho prokurátora o iniciovanie prieskumného konania. Európsky súd
pre ľudské práva v predmetnom prípade nepripísal žiadnu dôležitosť tomu, že obe strany
mohli požiadať generálneho prokurátora o intervenciu v ich súkromnoprávnom spore.
Európsky súd pre ľudské práva zásah generálneho prokurátora do takéhoto
súkromnoprávneho súdneho konania označil za priťažujúci faktor, pretože, hoci tento štátny
úradník konal na základe podnetu účastníka súdneho konania, podanie mimoriadneho
dovolania bolo ponechané výlučne na voľnej úvahe generálneho prokurátora. Európsky súd
pre ľudské práva v danej veci preto dospel k záveru, že zrušenie dotknutého právoplatného
a záväzného rozhodnutia porušilo sťažovateľovo právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Európsky súd pre ľudské práva konštatoval porušenie princípu právnej istoty
a v dôsledku toho aj práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
v prípadoch, keď preskúmavaný mimoriadny opravný prostriedok nebol prístupný
pre účastníkov súdneho konania, ale bol dostupný iba generálnemu prokurátorovi
a v dôsledku jeho podania príslušný súd zmaril celé súdne konanie, ktoré sa skončilo
právoplatným súdnym rozhodnutím, ktoré predstavovalo res iudicata (porovnaj Tripon proti
Rumunsku, rozsudok z 23. septembra 2008, § 22; Brumarescu proti Rumunsku, rozsudok
z 28. októbra 1999, § 62; Cornif proti Rumunsku, rozsudok z 11. januára 2007, § 29 ̶§ 30).
Vo veci Asito proti Moldavsku (rozsudok z 8. novembra 2005, § 48 ̶§ 49) sa ESĽP
zaoberal obdobným právnym inštitútom, ako je mimoriadne dovolanie upravené
v Občianskom súdnom poriadku, a to návrhom na zrušenie, prostredníctvom ktorého mohol
generálny prokurátor napadnúť akékoľvek konečné rozhodnutie súdu. Týmto postupom
bolo možné docieliť zrušenie konečných a vykonateľných súdnych rozhodnutí a ESĽP
vyslovil, že takýto postup predstavuje porušenie princípu právnej istoty. Európsky súd pre
ľudské práva zároveň konštatoval porušenie práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Z relevantnej judikatúry ESĽP tiež vyplýva, že systém opravných prostriedkov
zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany dohovoru musí byť nevyhnutne v súlade
s požiadavkami čl. 6 dohovoru. Európsky súd pre ľudské práva sa vo veci Sitkov proti
Rusku (rozsudok z 18. januára 2007) odvolal na § 77 v rozsudku vo veci Sovtransavto
Holding proti Ukrajine, podľa ktorého „súdne systémy, pre ktoré je charakteristické
námietkové konanie (objection procedure), predstavujúce možnosť opakovaného zrušenia
konečných rozsudkov..., sú ako také nezlučiteľné s princípom právnej istoty, ktorá je jedným
zo základných aspektov právneho štátu pre účely čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“. Vo všeobecnosti
pre použitie mimoriadnych opravných prostriedkov platí, že sú prípustné iba
vo výnimočných prípadoch. Vo vzťahu k zrušovaniu právoplatných a záväzných súdnych
rozhodnutí je judikatúra ESĽP konštantná (ustálená). Európsky súd pre ľudské práva
v rámci svojej rozhodovacej činnosti v mnohých prípadoch uviedol, že „nevidí dôvod,
pre ktorý by sa mal odchýliť od svojej predchádzajúcej judikatúry“ (porovnaj rozsudok
Ryabykh proti Rusku z 24. júla 2003, Sovtransavto Holding proti Ukrajine, rozsudok
z 25. júla 2002) a ohľadom zrušenia právoplatného a záväzného rozsudku v posudzovaných
prípadoch vyslovil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru. Európsky súd pre ľudské práva tak
v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát vyslovil nezlučiteľnosť mimoriadneho
opravného prostriedku s princípom právnej istoty, a konštatoval preto porušenie čl. 6 ods. 1
dohovoru v tých prípadoch, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo z dôvodu
existencie odlišného právneho posúdenia veci oproti právnemu názoru vnútroštátnych
súdov, ktoré vec s konečnou platnosťou prerokovali a meritórne rozhodli (porovnaj
Roseltrans proti Rusku, rozsudok z 21. júla 2005, § 27).
Európsky súd pre ľudské práva vo veci Abdullayev proti Rusku (rozsudok
z 11. februára 2010) zdôraznil, že v záujme právnej istoty implicitne zahrnutej v čl. 6
dohovoru by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať „nedotknuté“. K ich
zrušeniu by preto malo dochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád. Podľa názoru
vysloveného ESĽP v žiadnom prípade však za takú vadu nemožno označiť skutočnosť,
že na predmet konania existujú dva odlišné právne názory (dve odlišné právne posúdenia),
a ESĽP dospel k záveru, že takýto dôvod nemožno považovať za opodstatnený
pre znovuposúdenie veci.
Vo veci Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z 23. júla 2009, § 36) ESĽP judikoval,
že predpokladom, aby bolo možné, resp. dokonca aby bolo žiaduce preskúmať určité
rozhodnutie, ktoré predstavuje res iudicata, je, že nastalo také závažné pochybenie,
v dôsledku ktorého by sa vyžadovalo preskúmanie rozhodnutia predstavujúceho
res iudicata. V prípade Cornif proti Rumunsku (rozsudok z 11. januára 2009, § 29) ESĽP
uviedol: „Súd preto dospel k záveru, že ide o typický prípad existencie dvoch odlišných
právnych názorov na ten istý predmet konania, čo v žiadnom prípade neoprávňuje zrušenie
právoplatného a záväzného rozhodnutia... Navyše, v danom prípade týkajúcom sa právneho
sporu medzi súkromnoprávnymi subjektmi nič nepredstavovalo okolnosti tak podstatného
a závažného záujmu, ktoré by oprávňovali zrušenie právoplatného rozhodnutia v súlade
s princípmi vyslovenými vo veci Ryabykh (Ryabykh, § 52).“ V zmysle judikatúry ESĽP bola
opodstatnenosť použitia mimoriadneho opravného prostriedku pre účely zrušenia súdneho
rozhodnutia a prípustnosť odklonu od zachovania princípu právnej istoty uznaná
v prípadoch, keď v priebehu konania došlo k závažným procesným pochybeniam
konajúcich súdov, t. j. k vadám konania, avšak nie v prípadoch odlišného hodnotenia
skutkového stavu a odlišných skutkových a právnych záverov niektorého z účastníkov
konania oproti skutkovému a právnemu posúdeniu vyslovenému súdom v rámci riadneho
konania.
Európsky súd pre ľudské práva sa zaoberal zlučiteľnosťou mimoriadneho opravného
prostriedku s čl. 6 ods. 1 dohovoru v týchto prípadoch:
Ukraine-Tyumen proti Ukrajine (rozsudok z 22. novembra 2007, § 40): „Absencia
akýchkoľvek osobitných okolností, ktoré by mohli odôvodňovať oprávnenosť použitia
mimoriadneho opravného prostriedku... je postačujúca na to, aby Súd vyslovil, že právo
na súd podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru bolo porušené.“
Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z 23. júla 2009, § 33): „... Mimoriadny prieskum
sa nesmie uplatňovať ako zastreté odvolanie (appeal in disguise), a samotná možnosť
existencie dvoch právnych názorov na predmet konania nie je dôvodom pre opätovné
posúdenie veci. Odkloniť sa od tohto princípu je možné iba tam, kde je to nevyhnutné
z dôvodu okolností podstatného a závažného významu.“
Eugenia a Doina Duca proti Moldavsku (rozsudok z 3. marca 2009, § 28):
„Sťažovatelia namietali porušenie princípu právnej istoty, pričom sa spoliehali na čl. 6
ods. 1 Dohovoru. Sťažovatelia mali za to, že opravné revízne konanie z hľadiska svojej
podstaty predstavovalo konanie o odvolaní (appeal in disguise), pretože I. A. a S. A. sa
výlučne snažili dosiahnuť nariadenie opätovného prejednania veci, jej posúdenie a nové
rozhodnutie.“
Bulgakova proti Rusku (rozsudok z 18. januára 2007, § 34): „... Dohovor zásadne
umožňuje „znovuotvorenie“ právoplatne rozhodnutých konaní v prípade, ak vyjdú najavo
nové skutočnosti. Akokoľvek, preskúmanie rozhodnutia by sa malo uplatniť za účelom
nápravy hrubých (veľkých) pochybení súdu..., a nie iba ako inštitút predstavujúci vo svojej
podstate odvolanie.“
Uvedená judikatúra ESĽP bola premietnutá do Návrhu Odporúčania o úlohe
prokurátorov v netrestnej oblasti, ktorý má byť predmetom rokovania Výboru ministrov
Rady Európy v nasledujúcom období. Vo vzťahu k mimoriadnemu dovolaniu má význam
bod 22, v ktorom sa uvádza: „Za účelom dosiahnutia súladu s princípmi právnej istoty a res
iudicata, dôvody, na základe ktorých môže prokurátor podať návrh na preskúmanie
konečného rozhodnutia súdu by mali byť obmedzené na výnimočné prípady a preskúmanie
by malo byť vykonané v rozumnej lehote. Účastníci konania by mali byť informovaní a ak si
to želajú, mali by sa zúčastniť prieskumného konania.“
VI.
Na neverejnom zasadnutí I. senátu ústavného súdu 1. októbra 2014 tento senát
predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa, ktorú uznesením sp. zn. I. ÚS 590/2014 prijal
na ďalšie konanie, keďže nezistil žiadne dôvody na jej odmietnutie uvedené v § 25 ods. 2
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“).
Pri predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti sa I. senát ústavného súdu oboznámil
s odôvodnením jednotlivých rozhodnutí senátov ústavného súdu uvedených v časti
II. a III. tohto rozhodnutia a tiež so zjednocujúcim stanoviskom občianskoprávneho kolégia
najvyššieho súdu č. 36/2008.
Vychádzajúc z uvedených zistení I. senát ústavného súdu po posúdení týchto
právnych názorov dospel k záveru, že pri rozhodovaní o ďalších porovnateľných
sťažnostiach sťažovateľov, teda aj vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 590/2014, je potrebné
vychádzať z týchto právnych názorov:
1. Uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku je podľa právneho poriadku
Slovenskej republiky priamo dostupné účastníkovi konania v prípade závažných pochybení
na strane súdu, a to prostredníctvom niektorého z dovolacích dôvodov zakotvených v § 237
OSP, v zmysle ktorého „dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov; b) ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania; c) účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený; d) v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie; e) sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný; f) účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom; g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd
nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát“. Ide o tzv. dôvody
zmätočnosti rozhodnutia.
2. V prípade existencie niektorého z už uvedených dovolacích dôvodov má samotný
účastník konania k dispozícii mimoriadny opravný prostriedok v podobe dovolania, ktoré
môže úspešne využiť aj v prípadoch, keď je podanie tohto mimoriadneho opravného
prostriedku procesne neprípustné. Ak nejde o takéto závažné pochybenia konajúcich súdov,
je uplatnenie mimoriadneho dovolania nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru.
3. Rovnaká zásada platí aj pri posudzovaní vyčerpania riadnych opravných
prostriedkov účastníkmi konania, ktoré môžu účinne vyučiť v zmysle príslušných
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (odpor, odvolanie) na ochranu svojich práv
a právom chránených záujmov.
4. V týchto prípadoch je potrebné rešpektovať zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“,
ktorá zdôrazňuje vlastné pričinenie účastníkov konania o ochranu svojich práv, keď
požaduje, aby svoje procesné oprávnenia uplatňovali včas a s dostatočnou starostlivosťou
a predvídavosťou, teda dôsledne sledovali svoje subjektívne práva a robili také kroky,
v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu.
5. Jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty, ktorého
zákonným naplnením v rámci civilného konania je inštitút právoplatnosti súdnych
rozhodnutí, teda ich záväznosť a zásadná nezmeniteľnosť.
6. Snaha presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť konečného meritórneho
rozhodnutia vyneseného v občianskom súdnom konaní bez ohľadu na nezmeniteľnosť
a záväznosť súdneho rozhodnutia je legitímna v okamihu, keď sa v konaní alebo
v rozhodnutí vyskytnú také pochybenia, ktoré sú v príkrom rozpore s ústavnými princípmi
platiacimi v civilnom procese, pričom tieto pochybenia nie sú riešiteľné inak, než použitím
mimoriadneho opravného prostriedku.
Ústavný súd v súvislosti s rozhodovaním o sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb, v ktorých sa namietajú odlišnosti v rozhodovacej činnosti všeobecných
súdov, vo svojej stabilizovanej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že mu neprislúcha
zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a nahrádzať tak funkciu, ktorú
zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) zveruje najvyššiemu súdu (jeho plénu
a kolégiám), ktorej súčasťou je aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu
zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01).
Jednou z primárnych úloh ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy) je chrániť ústavné princípy, v prvom rade generálny princíp
právneho štátu vyvoditeľný z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorého integrálnou súčasťou je aj princíp
právnej istoty. V tejto súvislosti I. senát ústavného súdu zdôrazňuje, že z ústavného
hľadiska nie je dlhodobejšie akceptovateľný stav, keď sa k určitej právne významnej otázke
rozdielne vyjadrí niektorý zo senátov ústavného súdu a zároveň tiež niektoré z kolégií
najvyššieho súdu v stanovisku k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne
záväzných právnych predpisov vydaného podľa § 22 ods. 1 zákona o súdoch, pričom toto
stanovisko nie je rešpektované ani v nasledujúcom období všetkými senátmi najvyššieho
súdu. Takýto stav je totiž v rozpore s princípom právnej istoty, a preto je úlohou (pléna)
ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti čo najskôr takýto
rozpor právne relevantným spôsobom odstrániť. K právne relevantným spôsobom
odstránenia takéhoto rozporu patrí postup podľa § 6 zákona o ústavnom súde.
Vychádzajúc z uvedeného I. senát ústavného súdu, zdôrazňujúc zásadu, podľa ktorej
každý si má strážiť svoje práva (vigilantibus iura), a prihliadajúc na výnimočnosť
mimoriadneho dovolania ako opravného prostriedku, dospel k záveru, že pre účely
rozhodovania o sťažnosti sťažovateľa vedenej pod sp. zn. I. ÚS 590/2004 považuje
za potrebné vyjadriť svoj právny názor takto:
„Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím,
zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako
i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku
podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky je jeho prípustnosť v civilnom
konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych,
ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii
a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“
VII.
Podľa § 6 zákona o ústavnom súde senát, ktorý v súvislosti so svojou rozhodovacou
činnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného už
v rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie
odchylných právnych názorov. Plénum ústavného súdu rozhodne o zjednotení odchylných
právnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna ústavného
súdu.
Vzhľadom na skutočnosť, že I. senát ústavného súdu v súvislosti so svojou
rozhodovacou činnosťou (rozhodovaním o sťažnosti vedenej pod sp. zn. I. ÚS 590/2014,
pozn.) dospel k právnym názorom, ktoré sú odchylné od právnych názorov, na ktorých sú
založené niektoré doterajšie rozhodnutia senátov ústavného súdu, predkladá pred
rozhodnutím vec plénu ústavného súdu, aby rozhodlo o zjednotení odchylných právnych
názorov podľa § 6 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na uvedené I. senát ústavného súdu navrhol, aby plénum ústavného súdu
rozhodlo o zjednotení odchylných právnych názorov senátov tak, že si osvojí jeho už
uvedené právne názory a premietne ich do výroku tohto uznesenia.
Plénum ústavného súdu preskúmalo právne názory I. senátu ústavného súdu
k právnym problémom vyplývajúcim zo sťažnosti sťažovateľa a stotožňujúc sa s jeho
argumentáciou vyjadrenou v časti IV tohto uznesenia prijalo k zjednoteniu odchylných
právnych názorov stanovisko uvedené vo výroku tohto uznesenia.
Senáty ústavného súdu budú v zmysle § 6 poslednej vety zákona o ústavnom súde
pri rozhodovaní o ďalších obdobných veciach viazané týmto uznesením ústavného súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. marca 2015