Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PLz. ÚS 3/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PLz. -22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v pléne

zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,

Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Lajosa

Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika podľa § 6 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov vo veci zjednotenia odchylných právnych názorov II. senátu Ústavného súdu

Slovenskej republiky vyslovených v uznesení sp. zn. z 25. novembra 2010

a v stanovisku I. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ku ktorému dospel

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti mesta Vysoké Tatry vedenej pod sp. zn.

, prijal toto

s t a n o v i s k o :

Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím,

zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa , ako

i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku

podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky je jeho prípustnosť v civilnom

konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych,

ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii

a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Charakteristika sťažnosti vedenej pod sp. zn.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola

8. septembra 2014 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

aj „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. júna 2014

(ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval v procesnom postavení

žalovaného v právnej veci obchodnej spoločnosti (ďalej len „žalobca“)

o zaplatenie sumy 102 901,15 € s príslušenstvom vedenej na Okresnom súde Poprad (ďalej

len ,,okresný súd“) pod sp. zn. . Okresný súd rozsudkom sp. zn.

zo 4. novembra 2008 zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi

sumu 80 000 Sk s 13 % úrokom z omeškania ročne za obdobie od 26. októbra 2005

do zaplatenia. Vo zvyšnej časti okresný súd žalobu zamietol a vyslovil, že žiaden

z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podali obaja účastníci konania odvolanie,

o ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.

z 20. októbra 2009 tak, že zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vrátil mu

vec na ďalšie konanie. Okresný súd v súlade s názorom vysloveným odvolacím súdom

doplnil dokazovanie v naznačenom smere a vo veci opakovane rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 24. februára 2011 tak, že zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu

2 655,51 € s 13 % úrokom z omeškania ročne od 26. októbra 2005 do 31. decembra 2008,

s 12,5 % úrokom z omeškania ročne za obdobie od 1. januára 2009 do 30. júna 2009

a s 11 % úrokom z omeškania ročne od 1. júla 2009 do zaplatenia, ďalej sťažovateľa

zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania. Okresný súd vo zvyšnej časti

žalobu zamietol a v časti o zaplatenie 3 319,39 s 13 % úrokom z omeškania ročne

od 26. októbra 2005 do zaplatenia konanie zastavil. Aj tento v poradí druhý rozsudok súdu

prvého stupňa napadli odvolaním obaja účastníci konania. Krajský súd rozsudkom

sp. zn. z 13. novembra 2012 rozhodol tak, že zmenil rozsudok súdu prvého

stupňa vo výroku, ktorým bol sťažovateľ zaviazaný na plnenie žalobcovi tak, že návrh

žalobcu zamietol. Súčasne potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti

a zmenil ho vo výroku o trovách konania tak, že žalobca je povinný nahradiť sťažovateľovi

trovy celého konania v sume 16 144,52 €.

Na podnet žalobcu podal proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 13. novembra 2012 mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky

(ďalej len „generálny prokurátor“) a navrhol rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť

na ďalšie konanie z dôvodu, že je neprípustné, aby krajský súd dospel k odlišným

skutkovým zisteniam vedúcim k záveru o neodôvodnenosti žaloby len na základe

prehodnotenia dôkazov vykonaných okresným súdom. Ak bol krajský súd toho názoru,

že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam, dokazovanie mal sám opakovať, prípadne ho doplniť.

Sťažovateľ v rámci konania o mimoriadnom dovolaní na výzvu najvyššieho súdu

vo svojom písomnom stanovisku navrhol, aby dovolací súd mimoriadne dovolanie odmietol

a zaviazal žalobcu zaplatiť mu trovy dovolacieho konania. Sťažovateľ vo svojom vyjadrení,

poukazujúc na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, ako aj judikatúru ústavného súdu,

uviedol, že mimoriadne dovolanie je možné podať iba vtedy, pokiaľ sú súčasne splnené

tieto podmienky:

1. porušenie zákona právoplatným rozhodnutím súdu,

2. požiadavka na ochranu práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,

právnických osôb alebo štátu,

3. nemožnosť dosiahnutia ochrany inými právnymi prostriedkami.

V tejto súvislosti poukázal na judikatúru ústavného súdu, v zmysle ktorej

rešpektovanie kritérií spočívajúcich v povinnosti vyčerpať iné dostupné právne prostriedky

nápravy pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní je nevyhnutné z hľadiska

princípov právneho štátu, ako aj z hľadiska základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru (sp. zn. z 15. júla 2013, sp. zn.

z 12. februára 2013). Totožné právne závery vyplývajú napríklad

aj z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 27. novembra 2009.

Najvyšší súd podľa názoru sťažovateľa v jeho právnej veci napadnutým uznesením

absolútne nerešpektoval judikatúru ústavného súdu, ako aj judikatúru samotného

najvyššieho súdu. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na nález ústavného súdu

sp. zn. , podľa ktorého všeobecné pravidlo, že proti nálezu ústavného súdu

sa nemožno odvolať, má za následok, že nález v celku (výrok aj odôvodnenie) predstavuje

definitívne riešenie ústavnoprávnych otázok v konkrétnej veci, a preto musí byť

všeobecným súdom rešpektovaný a verne vykonaný v ďalšom štádiu konania.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež namietal, že v napadnutom uznesení najvyšší súd

rozsudok krajského súdu zrušil v dôsledku zistenia procesnej vady majúcej za následok

odňatie možnosti účastníka konať pred súdom podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“), pričom sa vôbec nezaoberal argumentáciou sťažovateľa, ktorá

sa týkala „predovšetkým neprípustnosti podania mimoriadneho dovolania z dôvodu, že

žalobca nesplnil jednu zo základných a potrebných podmienok, t. j. že sám ako účastník

konania nepodal riadne dovolanie, a to i napriek tomu, že takéto riadne dovolanie mohol

podať podľa ust. a .

Práve v tejto okolnosti spočíva arbitrárnosť postupu Najvyššieho súdu SR, ktorý

v rámci konania o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora zrušením rozsudku

KS Prešov z dôvodu, pre ktorého bolo možné zrušiť napadnuté rozhodnutie prostredníctvom

iného právneho prostriedku nápravy (riadneho dovolania podaného žalobcom do 1 mesiaca

od právoplatnosti rozsudku Krajského súdu Prešov), zasiahol neprípustným spôsobom

do právoplatne skončeného konania prekračujúc účel a zmysel ústavných limitov

ustanovených pre prípustnosť zásahu do právoplatne skončeného konania prostredníctvom

mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom.“.

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že

jeho základné právo podľa , ako i právo podľa dohovoru

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júna 2014 porušené bolo,

predmetné uznesenie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal mu trovy konania.

Najvyšší súd v namietanom uznesení v jeho relevantnej časti uviedol:

„Podľa ustanovenia , ak generálny prokurátor na základe

podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo poškodenej

rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f),

a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických

osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami,

podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Dovolací súd je toho názoru, že v konaní došlo k vade podľa § 237 písm. f/

účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie procesne nesprávny postup súdu

priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má

za následok znemožnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho

konania.

Podľa ustanovenia , ak má odvolací súd za to, že súd prvého

stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám.

Z obsahu spisu vyplýva, že po predložení spisu Krajskému súdu v Prešove

na rozhodnutie o odvolaní žalovaného a žalobcu, nariadil Krajský súd v Prešove

pojednávanie na 25. septembra 2012. Zo zápisnice z pojednávania (č. l. 515) je zrejmé,

že predseda senátu po tom, čo podal správu o priebehu konania, oboznámil a prečítal

zmluvu o dielo, v súvislosti ktorou položil stranám niekoľko otázok. Následne predseda

senátu v súvislosti s poučil strany o tom, že bude aplikovať ust.

a a Autorského zákona a ponechal im dostatočnú lehotu

na vyjadrenie sa k použitiu uvedených ustanovení. Zo zápisnice o pojednávaní

z 13. novembra 2012 (č. 1. 535) je zrejmé, že predseda senátu oboznámil podania, ktoré

boli súdu zaslané a v tejto súvislosti sa vyjadrili zástupcovia žalobcu aj žalovaného.

Následne súd vyhlásil predmetný rozsudok, v ktorého písomnom vyhotovení odvolací súd

uviedol, že na základe písomných vyjadrení účastníkov konania, na základe obsahu zmluvy

o dielo, ktorá na odvolacom pojednávaní bola prečítaná a na základe takto vykonaného

dokazovania žalobca potvrdil, že predmetom zmluvy o dielo bolo vypracovanie žiadosti

o poskytnutie finančného príspevku a súčasne aj projektový spis.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je toho názor, že na základe obsahu uvedených

zápisníc nemožno dospieť k záveru, že na pojednávaniach boli vykonané dôkazy v zmysle

a nasl.

Priebeh odvolacieho konania upravujú ust. a Podanie správy

o priebehu doterajšieho konania a oboznámenie s dokazovaním, vykonaným súdom prvého

stupňa, nemožno považovať za doplnenie alebo zopakovanie dokazovania, keďže ide

o povinnosť, ktorá vyplýva odvolaciemu súdu z ustanovenia Za dôkaz

nemožno považovať ani vyjadrenia zástupcov účastníkov a účastníkov konania na otázky

súdu, ktorých účelom je len vysvetlenie skutkového deja V danom prípade odvolací súd

zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa bez toho, aby zopakoval, príp.

doplnil dokazovanie spôsobom, uvedeným v a nasl. Odvolací súd však

nepostupoval zákonom predpísaným spôsobom a v konaní došlo k vade podľa ust. § 237

písm. f/ “

Analogické sťažnosti fyzických alebo právnických osôb týkajúce sa problematiky

uvedenej v tejto časti uznesenia boli postupne pridelené všetkým senátom ústavného súdu,

pričom z ich doterajšej rozhodovacej činnosti vyplýva, že ústavný súd dospel v obdobných

prípadoch k odlišným právnym záverom.

II.

Rozhodnutia senátov Ústavného súdu Slovenskej republiky v porovnateľných

právnych veciach podporujúce tento návrh

Z hľadiska prehľadu vývoja rozhodovacej činnosti ústavného súdu v obdobných

veciach možno uviesť:

- Uznesením sp. zn. z 11. apríla 2006 ústavný súd odmietol ako zjavne

neopodstatnenú sťažnosť , ktorou sa domáhal vyslovenia porušenia

svojich práv uznesením najvyššieho súdu, ktorým tento zastavil konanie o mimoriadnom

dovolaní dôvodiac, že ochrana práv a zákonom chránených záujmov osôb vyžaduje

intervenciu formou mimoriadneho dovolania vtedy, ak sám účastník využil všetky právom

predpokladané prostriedky na zvrátenie stavu založeného rozhodnutím porušujúcim zákon.

Ústavný súd súčasne vyslovil názor, že otázka posúdenia podmienok konania

o mimoriadnom dovolaní je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo nemôže viesť k záveru

o porušení označených práv.

- V uznesení sp. zn. z 23. augusta 2006 ústavný súd konštatoval,

že generálny prokurátor môže podať mimoriadne dovolanie, len ak ochranu práv a právom

chránených záujmov fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktorá sa jeho podania

podnetom domáha, nemožno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.

- Z uznesenia sp. zn. z 19. októbra 2006 vyplýva, že podľa názoru

ústavného súdu ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne,

t. j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania, neúspešne využila

všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom

chránených záujmov alebo takéto právne prostriedky nemala k dispozícii, prípadne boli tu

objektívne prekážky, ktoré jej znemožnili ich využitie. Z tohto zákonného predpokladu

vyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania.

- V uznesení sp. zn. zo 16. januára 2008 ústavný súd konštatoval,

že ochrana práv a právom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo

štátu zásadne vyžaduje intervenciu (mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora)

vtedy, ak sám účastník konania využil všetky právom predpokladané prostriedky

na zvrátenie stavu založeného rozhodnutím porušujúcim zákon, no nebol úspešný. Nie je

však daná vtedy, ak sám podnecovateľ mimoriadneho dovolania v konaní predchádzajúcom

podaniu mimoriadneho dovolania opomenul hájiť svoje práva najmä nepodaním niektorého

z opravných prostriedkov vrátane dovolania.

- Obdobné právne závery v zásade vyslovil ústavný súd v uzneseniach

sp. zn. zo 4. júna 2009, sp. zn. z 26. novembra 2009 a sp. zn.

zo 17. júna 2010.

- Nálezom sp. zn. z 12. novembra 2009 ústavný súd vyslovil porušenie

základného práva podľa , ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru a namietaný rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. októbra 2008 (ktorým najvyšší súd zrušil napadnuté rozhodnutie Okresného súdu

Bratislava IV v exekučnom konaní) zrušil konštatujúc, že mimoriadne dovolanie

predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho

právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,

ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť

súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne

dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;

jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy

pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní.

- Nálezom sp. zn. z 18. júla 2013 ústavný súd vyslovil porušenie

označených práv sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. októbra 2012 (ktorým zrušil namietaný rozsudok odvolacieho súdu

z dôvodu zistenia procesnej vady majúcej za následok odňatie možnosti konať pred súdom)

a uvedené rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie poukazujúc na právne závery

obsiahnuté v uznesení ústavného súdu sp. zn. z 19. júla 2000, na základe

ktorých dospel k záveru, že princíp stability súdneho rozhodnutia vyjadrený jeho

právoplatnosťou vyplýva z princípu právnej istoty ako jedného zo základných princípov

právneho štátu. Takýmto postupom, ktorým najvyšší súd zrušil rozsudok krajského súdu len

z dôvodu, pre ktorý mohla sama žalobkyňa podať dovolanie, sa najvyšší súd odchýlil

od ústavne súladného výkladu aplikovaného zákonného ustanovenia o mimoriadnom

dovolaní ( ).

- Nálezom sp. zn. z 12. februára 2013 ústavný súd konštatoval

porušenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru

sťažovateľky obchodnej spoločnosti , uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. januára 2012 [ktorým zrušil predchádzajúce rozhodnutia

odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa z dôvodu naplnenia vady konania podľa § 237

písm. f) ] a súčasne predmetné rozhodnutie zrušil. Ústavný súd poukazujúc na svoju

judikatúru dospel k záveru, že žalovaná mohla rozsudok krajského súdu dôvodne napadnúť

dovolaním z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v , a teda že nápravu

porušenia svojich práv mohla okrem mimoriadneho dovolania podaného generálnym

prokurátorom dosiahnuť aj sama, a to podaním dovolania.

Pozornosti ústavného súdu neuniklo, že problematikou prípustnosti mimoriadneho

dovolania, avšak menej podrobným spôsobom, sa zaoberal už v uznesení sp. zn.

z 1. júla 2000, ktorým v súvislosti s konaním o súlade napadnutých

ustanovení týkajúcich sa mimoriadneho dovolania s

pri analýze mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku vyslovil:

„Mimoriadne dovolanie môžeme považovať za ďalší mimoriadny opravný

prostriedok. Je to však napriek tomu dovolanie, ktoré je mimoriadne výlučne z dôvodu,

že na jeho podanie je procesne legitimovaný iba generálny prokurátor a je zásadne

obmedzené len na prípady, v ktorých nemožno podať dovolanie účastníkom konania.

Inak, tak ako to potvrdzuje aj zákon, platí pre mimoriadne dovolanie a mimoriadne

dovolacie konanie tá istá procesná úprava, ako je to pri dovolaní podanom účastníkom

konania ( až 243c , kde sa síce ustanovuje o primeranom použití, ale v podstate

ide o priame použitie týchto ustanovení).

Účel mimoriadneho dovolania spočíva v odstránení nezákonnosti, ktorej sa dopustil

súd v konaní podľa , pričom toto odstránenie nezákonnosti

vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb

alebo štátu. Tento účel mimoriadneho dovolania je v súlade s účelom občianskeho súdneho

konania vyjadreného v . Súčasne tento účel sleduje ochranu účastníka pred

dôsledkami nespravodlivého procesu, konania, ktoré trpí základnými procesnými

pochybenia a postupmi súdov, znamenajúcimi až porušenie práva na súdnu ochranu. Tento

záver podľa názoru ústavného súdu potvrdzujú dôvody mimoriadneho dovolania ustanovené

.

Ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne, t. j.

vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania, neúspešne využila

všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom

chránených záujmov [s výnimkou dovolania ̶ ] alebo takéto

právne prostriedky nemala k dispozícii, tak ako to je vo veciach správneho súdnictva, kde

nie je prípustné (až na výnimku) ani odvolanie, alebo jej bolo zákonnými prekážkami

znemožnené využiť tieto právne prostriedky nápravy. Z tohto zákonného predpokladu

vyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktoré zabezpečuje

jeho výnimočnosť v súlade s teoretickou podstatou mimoriadneho opravného prostriedku.“

III.

Odchylné právne názory, ku ktorým dospeli jednotlivé senáty ústavného súdu

V náleze sp. zn. zo 4. februára 2009 ústavný súd rozhodol o porušení

označených práv sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. augusta 2007, ktorým tento konanie o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora

proti rozsudku súdu prvého stupňa zastavil s odôvodnením, že ochrana poskytovaná

mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne, t. j. len vtedy, ak osoba, ktorá sa

domáha mimoriadneho dovolania, neúspešne využila všetky zákonom dovolené a efektívne

opravné prostriedky. Nepodanie riadneho opravného prostriedku účastníkom konania

považoval najvyšší súd za neodstrániteľnú prekážku súdneho konania. Ústavný súd

vo svojom rozhodnutí konštatoval, že povinnosť vyčerpať riadne opravné prostriedky pred

podaním mimoriadneho dovolania nevyplýva zo žiadneho z ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku. Generálny prokurátor je teda oprávnený napadnúť mimoriadnym

dovolaním aj také právoplatné rozhodnutie okresného súdu, proti ktorému žiaden

z účastníkov nepodal prípustný, teda riadny opravný prostriedok. Ak najvyšší súd zastavil

konanie o mimoriadnom dovolaní, porušil tým garantované právo dotknutého

účastníka na riadny proces, a preto ústavný súd využijúc svoje kasačné oprávnenie zrušil

posudzované rozhodnutie najvyššieho súdu.

Uznesením sp. zn. z 19. januára 2012 ústavný súd odmietol sťažnosť

obchodnej spoločnosti , v ktorej namietala porušenie svojich základných

a iných práv postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 12. mája 2010, ktorým zrušil predchádzajúce rozhodnutie krajského súdu v spojení

s rozhodnutím okresného súdu, z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Ústavný súd

konštatoval, že judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), na ktorú

sťažovateľka v sťažnosti poukazovala, nie je v tejto veci aplikovateľná, pretože dovolanie

podal generálny prokurátor na podnet účastníka konania, pri výkone tejto právomoci

bol obmedzený zákonnou lehotou na jeho podanie a zákonnými podmienkami

ustanovenými na podanie mimoriadneho dovolania. V tejto veci však je potrebné zohľadniť

skutočnosť, že najvyšší súd konštatoval naplnenie dovolacích dôvodov podľa § 243f ods. 1

písm. b) a c) (teda, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci; rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení

veci). Sťažovateľka v záujme ochrany svojich práv podala sťažnosť na ESĽP, ktorá bola

prijatá na ďalšie konanie a je vedená pod číslom 72493/10.

Obdobne ústavný súd rozhodol vo veci vedenej pod sp. zn.

o sťažnosti obchodnej spoločnosti , smerujúcej proti uzneseniu

najvyššieho súdu sp. zn. z 12. augusta 2009 (sťažnosť sťažovateľky bola

ESĽP prijatá na ďalšie konanie a je vedená pod číslom 42533/11), ako aj vo veci vedenej

pod sp. zn. o sťažnosti obchodnej spoločnosti , ktorou

namietala porušenie svojich označených práv zaručených , Listinou základných práv

a slobôd a dohovorom uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. apríla 2012 (sťažnosť sťažovateľky bola prijatá na ďalšie konanie ESĽP

pod č. 25132/13).

IV.

Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

Z dôvodu nejednotnosti senátov občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu

pri aplikácii ustanovenia na základe podnetu generálneho prokurátora

prijalo občianskoprávne kolégium zjednocujúce stanovisko k výkladu tohto procesného

ustanovenia, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky č. 4/2008 pod č. 36 v tomto znení:

„Podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom nie je podmienené

využitím riadneho opravného prostriedku účastníkom konania.

Mimoriadnym dovolaním v zmysle ustanovenia môže generálny

prokurátor napadnúť aj právoplatné rozhodnutie súdu prvého stupňa.“

Napriek uvedenému zjednocovaciemu stanovisku občianskoprávneho kolégia

najvyššieho súdu boli aj v nasledujúcom období najvyšším súdom vydané rozhodnutia,

ktoré ho nerešpektovali (napr. uznesenia sp. zn. 1 M Obdo V 2/2011 z 27. septembra 2012,

sp. zn. z 27. januára 2009 a sp. zn. z 27. januára 2009).

V.

Relevantná judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva

Na podporu navrhovaného stanoviska ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP,

ktorý opakovane dospel k názoru, že v dôsledku zrušenia právoplatného a záväzného

súdneho rozhodnutia došlo k porušeniu čl. 6 dohovoru v prípadoch, v ktorých na základe

procesného úkonu osoby odlišnej od účastníkov konania, a to hoci aj na podnet niektorého

z účastníkov konania, došlo ku zrušeniu právoplatného a záväzného súdneho rozhodnutia

(napr. vo veci Kutepov a Anikeyenko proti Rusku, rozsudok z 25. októbra 2005, kde výkon

právomoci požiadať o mimoriadny prieskum spočíval výlučne na voľnej úvahe úradníka

a na jeho posúdení, či ten ktorý prípad vyžaduje mimoriadny prieskum). Inštitút veľmi

podobný mimoriadnemu dovolaniu upravenému v

bol predmetom skúmania ESĽP vo veci Tripon proti Rumunsku (rozsudok

z 23. septembra 2008). V odseku 20 predmetného rozhodnutia ESĽP konštatoval, že

v skúmanom prípade generálny prokurátor nekonal na základe vlastnej iniciatívy, ale konal

na základe žiadosti jednej zo strán sporu, pričom v danom prípade išlo o spor

súkromnoprávny a navyše obom účastníkom konania prislúchalo rovnaké oprávnenie

požiadať generálneho prokurátora o iniciovanie prieskumného konania. Európsky súd

pre ľudské práva v predmetnom prípade nepripísal žiadnu dôležitosť tomu, že obe strany

mohli požiadať generálneho prokurátora o intervenciu v ich súkromnoprávnom spore.

Európsky súd pre ľudské práva zásah generálneho prokurátora do takéhoto

súkromnoprávneho súdneho konania označil za priťažujúci faktor, pretože, hoci tento štátny

úradník konal na základe podnetu účastníka súdneho konania, podanie mimoriadneho

dovolania bolo ponechané výlučne na voľnej úvahe generálneho prokurátora. Európsky súd

pre ľudské práva v danej veci preto dospel k záveru, že zrušenie dotknutého právoplatného

a záväzného rozhodnutia porušilo sťažovateľovo právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Európsky súd pre ľudské práva konštatoval porušenie princípu právnej istoty

a v dôsledku toho aj práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

v prípadoch, keď preskúmavaný mimoriadny opravný prostriedok nebol prístupný

pre účastníkov súdneho konania, ale bol dostupný iba generálnemu prokurátorovi

a v dôsledku jeho podania príslušný súd zmaril celé súdne konanie, ktoré sa skončilo

právoplatným súdnym rozhodnutím, ktoré predstavovalo res iudicata (porovnaj Tripon proti

Rumunsku, rozsudok z 23. septembra 2008, § 22; Brumarescu proti Rumunsku, rozsudok

z 28. októbra 1999, § 62; Cornif proti Rumunsku, rozsudok z 11. januára 2007, § 29 ̶§ 30).

Vo veci Asito proti Moldavsku (rozsudok z 8. novembra 2005, § 48 ̶§ 49) sa ESĽP

zaoberal obdobným právnym inštitútom, ako je mimoriadne dovolanie upravené

v , a to návrhom na zrušenie, prostredníctvom ktorého mohol

generálny prokurátor napadnúť akékoľvek konečné rozhodnutie súdu. Týmto postupom

bolo možné docieliť zrušenie konečných a vykonateľných súdnych rozhodnutí a ESĽP

vyslovil, že takýto postup predstavuje porušenie princípu právnej istoty. Európsky súd pre

ľudské práva zároveň konštatoval porušenie práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z relevantnej judikatúry ESĽP tiež vyplýva, že systém opravných prostriedkov

zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany dohovoru musí byť nevyhnutne v súlade

s požiadavkami čl. 6 dohovoru. Európsky súd pre ľudské práva sa vo veci Sitkov proti

Rusku (rozsudok z 18. januára 2007) odvolal na § 77 v rozsudku vo veci Sovtransavto

Holding proti Ukrajine, podľa ktorého „súdne systémy, pre ktoré je charakteristické

námietkové konanie (objection procedure), predstavujúce možnosť opakovaného zrušenia

konečných rozsudkov..., sú ako také nezlučiteľné s princípom právnej istoty, ktorá je jedným

zo základných aspektov právneho štátu pre účely čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“. Vo všeobecnosti

pre použitie mimoriadnych opravných prostriedkov platí, že sú prípustné iba

vo výnimočných prípadoch. Vo vzťahu k zrušovaniu právoplatných a záväzných súdnych

rozhodnutí je judikatúra ESĽP konštantná (ustálená). Európsky súd pre ľudské práva

v rámci svojej rozhodovacej činnosti v mnohých prípadoch uviedol, že „nevidí dôvod,

pre ktorý by sa mal odchýliť od svojej predchádzajúcej judikatúry“ (porovnaj rozsudok

Ryabykh proti Rusku z 24. júla 2003, Sovtransavto Holding proti Ukrajine, rozsudok

z 25. júla 2002) a ohľadom zrušenia právoplatného a záväzného rozsudku v posudzovaných

prípadoch vyslovil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru. Európsky súd pre ľudské práva tak

v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát vyslovil nezlučiteľnosť mimoriadneho

opravného prostriedku s princípom právnej istoty, a konštatoval preto porušenie čl. 6 ods. 1

dohovoru v tých prípadoch, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo z dôvodu

existencie odlišného právneho posúdenia veci oproti právnemu názoru vnútroštátnych

súdov, ktoré vec s konečnou platnosťou prerokovali a meritórne rozhodli (porovnaj

Roseltrans proti Rusku, rozsudok z 21. júla 2005, § 27).

Európsky súd pre ľudské práva vo veci Abdullayev proti Rusku (rozsudok

z 11. februára 2010) zdôraznil, že v záujme právnej istoty implicitne zahrnutej v čl. 6

dohovoru by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať „nedotknuté“. K ich

zrušeniu by preto malo dochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád. Podľa názoru

vysloveného ESĽP v žiadnom prípade však za takú vadu nemožno označiť skutočnosť,

že na predmet konania existujú dva odlišné právne názory (dve odlišné právne posúdenia),

a ESĽP dospel k záveru, že takýto dôvod nemožno považovať za opodstatnený

pre znovuposúdenie veci.

Vo veci Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z 23. júla 2009, § 36) ESĽP judikoval,

že predpokladom, aby bolo možné, resp. dokonca aby bolo žiaduce preskúmať určité

rozhodnutie, ktoré predstavuje res iudicata, je, že nastalo také závažné pochybenie,

v dôsledku ktorého by sa vyžadovalo preskúmanie rozhodnutia predstavujúceho

res iudicata. V prípade Cornif proti Rumunsku (rozsudok z 11. januára 2009, § 29) ESĽP

uviedol: „Súd preto dospel k záveru, že ide o typický prípad existencie dvoch odlišných

právnych názorov na ten istý predmet konania, čo v žiadnom prípade neoprávňuje zrušenie

právoplatného a záväzného rozhodnutia... Navyše, v danom prípade týkajúcom sa právneho

sporu medzi súkromnoprávnymi subjektmi nič nepredstavovalo okolnosti tak podstatného

a závažného záujmu, ktoré by oprávňovali zrušenie právoplatného rozhodnutia v súlade

s princípmi vyslovenými vo veci Ryabykh (Ryabykh, § 52).“ V zmysle judikatúry ESĽP bola

opodstatnenosť použitia mimoriadneho opravného prostriedku pre účely zrušenia súdneho

rozhodnutia a prípustnosť odklonu od zachovania princípu právnej istoty uznaná

v prípadoch, keď v priebehu konania došlo k závažným procesným pochybeniam

konajúcich súdov, t. j. k vadám konania, avšak nie v prípadoch odlišného hodnotenia

skutkového stavu a odlišných skutkových a právnych záverov niektorého z účastníkov

konania oproti skutkovému a právnemu posúdeniu vyslovenému súdom v rámci riadneho

konania.

Európsky súd pre ľudské práva sa zaoberal zlučiteľnosťou mimoriadneho opravného

prostriedku s čl. 6 ods. 1 dohovoru v týchto prípadoch:

Ukraine-Tyumen proti Ukrajine (rozsudok z 22. novembra 2007, § 40): „Absencia

akýchkoľvek osobitných okolností, ktoré by mohli odôvodňovať oprávnenosť použitia

mimoriadneho opravného prostriedku... je postačujúca na to, aby Súd vyslovil, že právo

na súd podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru bolo porušené.“

Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z 23. júla 2009, § 33): „... Mimoriadny prieskum

sa nesmie uplatňovať ako zastreté odvolanie (appeal in disguise), a samotná možnosť

existencie dvoch právnych názorov na predmet konania nie je dôvodom pre opätovné

posúdenie veci. Odkloniť sa od tohto princípu je možné iba tam, kde je to nevyhnutné

z dôvodu okolností podstatného a závažného významu.“

Eugenia a Doina Duca proti Moldavsku (rozsudok z 3. marca 2009, § 28):

„Sťažovatelia namietali porušenie princípu právnej istoty, pričom sa spoliehali na čl. 6

ods. 1 Dohovoru. Sťažovatelia mali za to, že opravné revízne konanie z hľadiska svojej

podstaty predstavovalo konanie o odvolaní (appeal in disguise), pretože I. A. a S. A. sa

výlučne snažili dosiahnuť nariadenie opätovného prejednania veci, jej posúdenie a nové

rozhodnutie.“

Bulgakova proti Rusku (rozsudok z 18. januára 2007, § 34): „... Dohovor zásadne

umožňuje „znovuotvorenie“ právoplatne rozhodnutých konaní v prípade, ak vyjdú najavo

nové skutočnosti. Akokoľvek, preskúmanie rozhodnutia by sa malo uplatniť za účelom

nápravy hrubých (veľkých) pochybení súdu..., a nie iba ako inštitút predstavujúci vo svojej

podstate odvolanie.“

Uvedená judikatúra ESĽP bola premietnutá do Návrhu Odporúčania o úlohe

prokurátorov v netrestnej oblasti, ktorý má byť predmetom rokovania Výboru ministrov

Rady Európy v nasledujúcom období. Vo vzťahu k mimoriadnemu dovolaniu má význam

bod 22, v ktorom sa uvádza: „Za účelom dosiahnutia súladu s princípmi právnej istoty a res

iudicata, dôvody, na základe ktorých môže prokurátor podať návrh na preskúmanie

konečného rozhodnutia súdu by mali byť obmedzené na výnimočné prípady a preskúmanie

by malo byť vykonané v rozumnej lehote. Účastníci konania by mali byť informovaní a ak si

to želajú, mali by sa zúčastniť prieskumného konania.“

VI.

Na neverejnom zasadnutí I. senátu ústavného súdu 1. októbra 2014 tento senát

predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa, ktorú uznesením sp. zn. prijal

na ďalšie konanie, keďže nezistil žiadne dôvody na jej odmietnutie uvedené v § 25 ods. 2

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len ,,“).

Pri predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti sa I. senát ústavného súdu oboznámil

s odôvodnením jednotlivých rozhodnutí senátov ústavného súdu uvedených v časti

II. a III. tohto rozhodnutia a tiež so zjednocujúcim stanoviskom občianskoprávneho kolégia

najvyššieho súdu č. 36/2008.

Vychádzajúc z uvedených zistení I. senát ústavného súdu po posúdení týchto

právnych názorov dospel k záveru, že pri rozhodovaní o ďalších porovnateľných

sťažnostiach sťažovateľov, teda aj vo veci vedenej pod sp. zn. , je potrebné

vychádzať z týchto právnych názorov:

1. Uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku je podľa právneho poriadku

Slovenskej republiky priamo dostupné účastníkovi konania v prípade závažných pochybení

na strane súdu, a to prostredníctvom niektorého z dovolacích dôvodov zakotvených v § 237

, v zmysle ktorého „dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov; b) ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania; c) účastník konania

nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený; d) v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie; e) sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný; f) účastníkovi konania sa postupom

súdu odňala možnosť konať pred súdom; g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd

nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát“. Ide o tzv. dôvody

zmätočnosti rozhodnutia.

2. V prípade existencie niektorého z už uvedených dovolacích dôvodov má samotný

účastník konania k dispozícii mimoriadny opravný prostriedok v podobe dovolania, ktoré

môže úspešne využiť aj v prípadoch, keď je podanie tohto mimoriadneho opravného

prostriedku procesne neprípustné. Ak nejde o takéto závažné pochybenia konajúcich súdov,

je uplatnenie mimoriadneho dovolania nezlučiteľné s a

dohovoru.

3. Rovnaká zásada platí aj pri posudzovaní vyčerpania riadnych opravných

prostriedkov účastníkmi konania, ktoré môžu účinne vyučiť v zmysle príslušných

ustanovení (odpor, odvolanie) na ochranu svojich práv

a právom chránených záujmov.

4. V týchto prípadoch je potrebné rešpektovať zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“,

ktorá zdôrazňuje vlastné pričinenie účastníkov konania o ochranu svojich práv, keď

požaduje, aby svoje procesné oprávnenia uplatňovali včas a s dostatočnou starostlivosťou

a predvídavosťou, teda dôsledne sledovali svoje subjektívne práva a robili také kroky,

v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu.

5. Jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty, ktorého

zákonným naplnením v rámci civilného konania je inštitút právoplatnosti súdnych

rozhodnutí, teda ich záväznosť a zásadná nezmeniteľnosť.

6. Snaha presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť konečného meritórneho

rozhodnutia vyneseného v občianskom súdnom konaní bez ohľadu na nezmeniteľnosť

a záväznosť súdneho rozhodnutia je legitímna v okamihu, keď sa v konaní alebo

v rozhodnutí vyskytnú také pochybenia, ktoré sú v príkrom rozpore s ústavnými princípmi

platiacimi v civilnom procese, pričom tieto pochybenia nie sú riešiteľné inak, než použitím

mimoriadneho opravného prostriedku.

Ústavný súd v súvislosti s rozhodovaním o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb, v ktorých sa namietajú odlišnosti v rozhodovacej činnosti všeobecných

súdov, vo svojej stabilizovanej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že mu neprislúcha

zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a nahrádzať tak funkciu, ktorú

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) zveruje najvyššiemu súdu (jeho plénu

a kolégiám), ktorej súčasťou je aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu

zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. ).

Jednou z primárnych úloh ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ) je chrániť ústavné princípy, v prvom rade generálny princíp

právneho štátu vyvoditeľný z , ktorého integrálnou súčasťou je aj princíp

právnej istoty. V tejto súvislosti I. senát ústavného súdu zdôrazňuje, že z ústavného

hľadiska nie je dlhodobejšie akceptovateľný stav, keď sa k určitej právne významnej otázke

rozdielne vyjadrí niektorý zo senátov ústavného súdu a zároveň tiež niektoré z kolégií

najvyššieho súdu v stanovisku k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne

záväzných právnych predpisov vydaného podľa § 22 ods. 1 zákona o súdoch, pričom toto

stanovisko nie je rešpektované ani v nasledujúcom období všetkými senátmi najvyššieho

súdu. Takýto stav je totiž v rozpore s princípom právnej istoty, a preto je úlohou (pléna)

ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti čo najskôr takýto

rozpor právne relevantným spôsobom odstrániť. K právne relevantným spôsobom

odstránenia takéhoto rozporu patrí postup podľa .

Vychádzajúc z uvedeného I. senát ústavného súdu, zdôrazňujúc zásadu, podľa ktorej

každý si má strážiť svoje práva (vigilantibus iura), a prihliadajúc na výnimočnosť

mimoriadneho dovolania ako opravného prostriedku, dospel k záveru, že pre účely

rozhodovania o sťažnosti sťažovateľa vedenej pod sp. zn. považuje

za potrebné vyjadriť svoj právny názor takto:

„Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím,

zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa ako

i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku

podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky je jeho prípustnosť v civilnom

konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych,

ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii

a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“

VII.

Podľa senát, ktorý v súvislosti so svojou rozhodovacou

činnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného už

v rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie

odchylných právnych názorov. Plénum ústavného súdu rozhodne o zjednotení odchylných

právnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna ústavného

súdu.

Vzhľadom na skutočnosť, že I. senát ústavného súdu v súvislosti so svojou

rozhodovacou činnosťou (rozhodovaním o sťažnosti vedenej pod sp. zn. ,

pozn.) dospel k právnym názorom, ktoré sú odchylné od právnych názorov, na ktorých sú

založené niektoré doterajšie rozhodnutia senátov ústavného súdu, predkladá pred

rozhodnutím vec plénu ústavného súdu, aby rozhodlo o zjednotení odchylných právnych

názorov podľa .

Vzhľadom na uvedené I. senát ústavného súdu navrhol, aby plénum ústavného súdu

rozhodlo o zjednotení odchylných právnych názorov senátov tak, že si osvojí jeho už

uvedené právne názory a premietne ich do výroku tohto uznesenia.

Plénum ústavného súdu preskúmalo právne názory I. senátu ústavného súdu

k právnym problémom vyplývajúcim zo sťažnosti sťažovateľa a stotožňujúc sa s jeho

argumentáciou vyjadrenou v časti IV tohto uznesenia prijalo k zjednoteniu odchylných

právnych názorov stanovisko uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Senáty ústavného súdu budú v zmysle poslednej vety

pri rozhodovaní o ďalších obdobných veciach viazané týmto uznesením ústavného súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2015