Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 185/09

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. novembra 2009

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja

Kohuta o sťažnosti JUDr. J. P., B., zastúpeného JUDr. I. R., K., vo veci namietaného

porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v Slovenskej

republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3

, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku

zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 14. októbra 2008 takto

rozhodol:

1. Základné právo JUDr. J. P. na súdnu ochranu zaručené v

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo 14. októbra 2008 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 14. októbra 2008 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť JUDr. J. P. trovy

právneho zastúpenia v sume 412,11 € (slovom štyristodvanásť eur a jedenásť centov) na

účet jeho právnej zástupkyne JUDr. I. R., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

4. Sťažnosti JUDr. J. P. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-14 zo 14. mája 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. J. P., B. (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namietal porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1

(ďalej len „“), základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v , základného práva na rovnosť účastníkov v konaní

zaručeného v , práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a

práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len

„dodatkový protokol“) rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. zo 14. októbra 2008.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že: „Na základe návrhu oprávneného(...)

a poverenia vydaného Okresným súdom BA IV som ako súdny exekútor vykonával exekúciu

proti povinnému spoločnosti B. spol. s r. o.(...)

Uznesením Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. Er 798/00-43 zo dňa 14. 10.

2002(...) súd schválil príklep udelený dňa 7. 3. 2002 pri dražbe nehnuteľnosti(...)

vydražiteľke(...)

Dňa 18. 3. 2003 podala oprávnená osoba(...) návrh na zastavenie exekúcie spolu

s námietkami voči Zápisnici o rozvrhu výťažku č. k. EX 217/2000(...)

Dňa 24. 3. 2003 som k sp. zn. Er 798/00 zaslal Okresnému súdu Bratislava IV návrh

na schválenie rozvrhu výťažku z dražby nehnuteľností(...)

Uznesením Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. Er 798/00, Ex 217/00 zo dňa 8. 2.

2006(...), súd námietky oprávneného proti rozvrhu výťažku odmietol a zároveň súd návrh

oprávneného na zastavenie exekučného konania zamietol.

Uznesením Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. Er 798/00-74, Ex 217/00 zo dňa

30. 8. 2007(...), súd schválil rozvrh výťažku z dražby nehnuteľnosti(...), v ktorom

rozdeľovaný výťažok predstavuje sumu 1.506.000,- Sk a bola rozvrhnutá tak: trovy exekúcie

a odmena exekútora(...): 1.230.800,- Sk, oprávnený: 275.200,- Sk, pričom zostatok

pohľadávky zoslal neuspokojený.

Okresný súd Bratislava IV mi(...) zaslal prípis zo dňa 2. 10. 2007(...), v ktorom mi

oznámil, že uznesenie čl. 74 je právoplatné dňa 1. 10. 2007 a zároveň ma požiadal

o vrátenie poverenia. (...)

Generálna prokuratúra Slovenskej republiky podala na Najvyššom súde SR dňa

31. 3. 2008 mimoriadne dovolanie proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV z 30. 8.

2007 č. k. -74, Ex 217/00, ktorým bol schválený rozvrh výťažku z dražby

nehnuteľnosti(...)

Dňa 4. 4. 2008 mi bol doručený prípis Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

v prílohe ktorého mi bolo doručené predmetné mimoriadne dovolanie

generálneho prokurátora zo dňa 31. 3. 2008 na písomné vyjadrenie, v lehote 60 dní od

doručenia.

K sp. zn. som sa vyjadril vyjadrením k mimoriadnemu dovolaniu

generálneho prokurátora SR zo dňa 3. 6. 2008.

Rozsudkom Najvyššieho súdu zo dňa 14. 10. 2008 sp. zn. (...) ten

rozhodol, že napadnuté uznesenie Okresného súdu Bratislava IV z 30. 8. 2007 č. k.

Er 798/00-74 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. (...)

Ja, sťažovateľ, som presvedčený o tom, že rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 14. 10. 2008 bolo porušené moje právo na spravodlivé

súdne konanie zakotvené v čl. 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru, právo na konanie pred súdom

zákonom ustanoveným spôsobom podľa , právo

nebyť zbavený majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu, právo na ochranu

vlastníckeho práva podľa SR a právo na rovnosť účastníkov v konaní

podľa SR. (...)

(...) Ako(...) vyplýva z ustanovenia (...), mimoriadne dovolanie

možno podať len vtedy, ak bol právoplatným rozhodnutím súdu porušený zákon, ak to

vyžaduje zároveň ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických, právnických

osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.

V predmetnej veci však nenastali podmienky ustanovené v (...)

a preto nebolo možné, mimoriadnemu dovolaniu vyhovieť. (...)

(...) nebola splnená jedna z týchto podmienok, a to, že ochranu nebolo možné

dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.

Rozhodnutie, ktoré bolo zrušené rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

ktoré je predmetom tejto sťažnosti, bolo totiž uznesením, proti ktorému zákon pripúšťa

odvolanie (§ 164 ods. 1 Exekučného poriadku).

Oprávnený proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nepodal, napriek tomu, že tento

prostriedok nápravy mal v predmetnej veci k dispozícii, teda nejde o prípad keď ochranu

tvrdených práv a právom chránených záujmov nie je možné dosiahnuť inak. (...)

Je teda zrejmé, že účastník konania, oprávnený, v prospech koho bolo mimoriadne

dovolanie podané, k dispozícii právne prostriedky ochrany svojich práv a právom

chránených záujmov mal, ale nevyužil ich.

Za týchto okolností nemožno považovať za splnené podmienky prípustnosti

mimoriadneho dovolania. (...)

Podľa môjho názoru odporuje zmyslu spravodlivého konania aby nedostatočný

záujem účastníka konania o ochranu svojich tvrdených práv nahrádzal zásahom, orgán

verejnej moci, a to generálny prokurátor podaním mimoriadneho dovolania.

Takýto postup odporuje aj SR, keďže účastníkovi konania, ktorý

z dôvodov na jeho strane, nevyužil prostriedky ochrany, ktorú mu právny poriadok

poskytuje, ponúka možnosť zvrátiť ustanovený postup konania obchádzaním inštitútu

opravných prostriedkov, lehôt na ich podanie a náležitostí týchto opravných prostriedkov.

(...)

Ďalšou vadou konania, ktorá podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

odôvodňuje zrušenie napadnutého uznesenia Okresného súdu Bratislava IV o schválení

rozvrhu výťažku dražby je skutočnosť, že(...) súd mal z úradnej moci zastaviť konanie

so zreteľom na ustanovenie , keďže táto bola zrušená bez právneho

nástupcu dňa 27. 3. 2002.

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, je táto vada konania spojená

s nesprávnym právnym posúdením výkladom ustanovenia § 61 Exekučného poriadku.

S uvedeným právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nemožno

súhlasiť, pretože ten nie je v súlade s výslovným znením ustanovenia § 61 Exekučného

poriadku a svojim arbitrárnym výkladom zasahuje do môjho práva na spravodlivé súdne

konanie ako aj do práva na ochranu môjho vlastníckeho práva a do práva nebyť zbavený

majetku. (...)

Najvyšší súd Slovenskej republiky si toto zákonné ustanovenie vyložil v rozpore s

jeho jazykovým znením, keďže ho zúžil len na vzťah k tretím osobám stojacim mimo

exekučného konania, napr. vydražiteľom. Tento výklad je však v rozpore so samotným

znením citovaného zákonného ustanovenia, keďže toto vylučuje navrátenie do predošlého

stavu v exekučnom konaní. (...)

Zákon nevylučuje zo zákazu navrátenia do predošlého stavu ani účastníkov konania,

ani iné osoby, a preto postup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorým tak urobil, je

porušením zásady spravodlivého konania vyjadrenej v SR a

vety prvej Dohovoru. (...)“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom

takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zakotvené v čl. 6 ods. 1 vety prvej

Dohovoru, právo na konanie pred súdom zákonom ustanoveným spôsobom podľa čl. 46

ods. 1 , právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa

ods. 3 SR, právo nebyť zbavený majetku podľa Dodatkového protokolu,

právo na ochranu vlastníckeho práva podľa SR rozhodnutím

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 14. 10. 2008 bolo

porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 14. 10. 2008 a vracia mu vec na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

porušovať namietané práva sťažovateľa.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančne zadosťučinenie vo výške

50.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci

konania: podpredsedníčka najvyššieho súdu listom zo 4. augusta 2009 a právna zástupkyňa

sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu listom z 31. augusta 2009.

2.1 Podpredsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení uviedla:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky uskutočnil výklad ustanovenia § 243e a nasl.

o prípustnosti mimoriadneho dovolania v súlade so zaužívanou praxou najvyššieho

súdu a v súlade so stanoviskom občianskoprávneho kolégia (§ 22 ods. 1 písm. a/ zákona

č. , podľa ktorého podanie mimoriadneho dovolania generálnym

prokurátorom nie je podmienené využitím riadneho opravného prostriedku účastníkom

konania. Mimoriadnym dovolaním v zmysle ustanovenia môže generálny

prokurátor napadnúť aj právoplatné rozhodnutie súdu prvého stupňa.

Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľ porušenie jeho práva na nezávislé

a nestranné konanie vidí v tom, že najvyšší súd nerozhodol v danej veci v súlade s jeho

názorom na výklad ustanovenia § 61 Exekučného poriadku. Štruktúra odôvodnenia

rozsudku plne zodpovedá ustanoveniu ;

skutkový stav a právne závery sú náležite a veľmi podrobne odôvodnené. Skutočnosť, že

sťažovateľ sa s vyslovenými závermi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k úsudku

o arbitrárnom prístupe alebo svojvôli a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť

ich právny názor svojím vlastným.

Keďže nemožno súhlasiť so závermi sťažovateľa uvedenými v ústavnej sťažnosti

navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky, tejto sťažnosti nevyhovel. Súčasne

súhlasím s upustením od ústneho pojednávania.“

2.2 Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu

uviedla:

«Týmto oznamujem, že sťažovateľ súhlasí s tým, aby Ústavný súd Slovenskej

republiky upustil od ústneho pojednávania vo veci jeho prijatej sťažnosti vzhľadom na to, že

od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie vecí. (...)

Vo vzťahu k uvedenému konštatovaniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

poukazuje sťažovateľ na obsah svojej sťažnosti, z ktorého vyplýva, že výklad relevantných

ustanovení exekučného poriadku je v rozpore s jeho jazykovým vyjadrením a je teda krajne

arbitrárny a zároveň znamená porušenie základných práv sťažovateľa zakotvených v čl. 6

ods. 1 vety 1 Dohovoru a v spojení s článkami 1

ods. 1 Dodatkového protokolu a článkom 20 ods. 1 .

V sťažnosti sťažovateľ dostatočne odôvodnil prečo považuje napadnuté rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky za také, ktoré do jeho práv vyššie označených

zasahuje. Sťažovateľ sťažnosti tieto dôvody jasne a zrozumiteľne konkretizoval a vyjadrenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 4. 8. 2009 sa obmedzuje len na konštatovanie

nemožnosti preskúmavať závery všeobecného súdu ústavným súdom.

Vo svojom vyjadrení Najvyšší súd Slovenskej republiky rovnako polemizuje s tou

časťou argumentov sťažovateľa, ktorá vidí porušenie jeho základných práv aj v tom, že

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutým rozhodnutím vyhovel mimoriadnemu

dovolaniu podaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky napriek tomu, že

účastník konania, ktorý podnet na podanie mimoriadneho dovolania podal, nevyužil riadne

opravné prostriedky, ktoré zákon pripúšťa.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti argumentuje tým, že uskutočnil

výklad e) a nasled. o prípustnosti mimoriadneho

dovolania v súlade so zaužívanou praxou najvyššieho súdu a v súlade so stanoviskom

občianskoprávneho kolégia, podľa ktorého podanie mimoriadneho dovolania generálnym

prokurátorom nie je podmienené využitím riadneho opravného poriadku účastníkom

konania. Mimoriadnym dovolaním možno napadnúť aj právoplatné rozhodnutia súdu

prvého stupňa.

Tento názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je v rozpore s čl. 46 ods. 1

a vety 1 Dohovoru.

Úpravu mimoriadneho dovolania obsahuje

v ustanoveniach § 243e) až § 243j).

Pre postup podľa týchto ustanovení je základným kritériom ustanovenie §243 e)

ods. 1 , ktoré vymedzuje podmienky, za ktorých podá

generálny prokurátor Slovenskej republiky proti rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

(...)

Ako vyplýva z citovaného znenia ustanovenia § 243e) Občianskeho súdneho

poriadku, podmienkou sine qua non prípustnosti mimoriadneho dovolania je nemožnosť

dosiahnuť ochranu inými právnymi prostriedkami. So zreteľom na uvedené mal Najvyšší

súd SR konanie o mimoriadnom dovolaní pre nedostatok jednej z podmienok takéhoto

konania a neodstrániteľnosť takej prekážky konania podľa § 243i) ods. 2, § 243c), § 243e)

ods. 1 a vety 1 zastaviť.

Podľa právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 27. 1. 2009 „podľa názoru dovolacieho súdu ochrana

práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu zásadne

vyžaduje intervenciu (mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora) vtedy, ak sám

účastník využil všetky právom predpokladané prostriedky na zvrátenie stavu založeného

rozhodnutím porušujúcim zákon, no nebol úspešný. Požiadavka na ochrane práv a zákonom

chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu ako podmienka konania

o mimoriadnom dovolaní nie je daná vtedy, ak sám podnecovateľ mimoriadneho dovolania

v konaní predchádzajúcom podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku

opomenul hájiť svoje práva, najmä nepodanie niektorého z opravných prostriedkov vrátane

mimoriadnych opravných prostriedkov ich oneskoreným podaním, hoci ich mohol účinne

využiť. Splnenie uvedenej požiadavky ako jedného zo základných predpokladov prípustnosti

mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora súvisí s princípom právneho štátu, a to

s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v civilnom procese je inštitút

právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti a nezmeniteľnosti. Ak jeden

z účastníkov občianskeho súdneho konania nevyužije svoje právo na účinné podanie

opravného prostriedku proti rozhodnutiu súdu, hoci mu v tom nebránili dôležité resp.

záväzné dôvody, čím realizuje svoje procesné dispozičné právo zdržať sa, resp. nevyužiť

možnosť podať riadny či mimoriadny opravný prostriedok), právna istota druhého

účastníka, spoliehajúceho sa na záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie, nemôže byť

narušená inštitútom mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora“.

Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 10. 9.

1996 okrem iného vyplýva: „pri úvahe o tom, či sa zverí oprávnenie na podania dovolania

generálnemu prokurátorovi by mal zákonodarca brať do úvahy odporúčanie Výboru

ministrov Rady Európy z roku 1984 nazvané „Zásady civilného procesu na lepšie

fungovanie justície“, ktorý sa okrem iného odporúča, aby sa obmedzili najmä dozorové

opravné prostriedky, čo sa týka najmä oprávnení generálnych prokurátorov. Tento cieľ

možno dosiahnuť aj rozšírením práva účastníkov konania podať dovolanie a rozšírením

práva prokurátora podávať návrhy na začatie konania vo veci spoločenského záujmu.“

Napriek tomu, že toto rozhodnutie ústavného súdu sa vzťahuje na ustanovenia

, princíp, podľa ktorého je potrebné obmedziť zásah orgánov

štátnej moci do konaní vedených pred súdmi o občianskych právach a záväzkoch, platí bezo

zvyšku aj pre posúdenie mimoriadneho dovolania.

Táto skutočnosť vyplýva aj z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky

, z ktorého okrem iného vyplýva: „ochrana poskytovaná mimoriadnym

dovolaním je prípustná len subsidiárne, t. j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania

mimoriadneho dovolania neúspešne využila všetky zákonom dovolené a efektívne

prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov (s výnimkou dovolania

- f) ods. 2 písm. c ) alebo takéto právne prostriedky nemala k dispozícií tak, ako

je to vo veciach správneho súdnictva, kde nie je prípustné (až na výnimku) ani odvolanie,

alebo jej bolo zákonnými prekážkami znemožnené využiť tieto právne prostriedky nápravy.

Z toho zákonného predpokladu vyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho

dovolania, ktoré zabezpečuje jeho výnimočnosť v súlade s teoretickou podstatou

mimoriadneho opravného prostriedku. Ako vyplýva už zo sťažnosti, oprávnený mal možnosť

podať proti uzneseniu prvostupňového súdu, zrušeného napadnutým uznesením najvyššieho

súdu, odvolanie, ako to vyplýva z ustanovenia v znení platnom do 14. 8.

2008.

So zreteľom na vyššie uvedené, sťažovateľ trvá v celom rozsahu na sťažnosti

a navrhuje, aby jej ústavný súd v celom rozsahu vyhovel.»

3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na

súdnu ochranu zaručeného v , základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj namietaného porušenia základného práva vlastniť

majetok zaručeného v a práva na ochranu majetku zaručeného v

dodatkového protokolu.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za

podmienok ustanovených zákonom.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

1. Podstata námietok sťažovateľa týkajúca sa porušenia označených základných práv

podľa a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. zo 14. októbra 2008 je predovšetkým založená na tvrdení, že

mimoriadne dovolanie, ktorého výsledkom bol napadnutý rozsudok, nebolo prípustné, a to

z dôvodu absencie zákonnej podmienky upravenej v § 243e ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“).

Podľa ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka

konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu

zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon ( ), a ak to vyžaduje

ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu

a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto

rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Sťažovateľ zastáva názor, že pokiaľ v exekučnom konaní oprávnená spoločnosť

vtedy G., s. r. o., B., neskôr R., s. r. o., B. (ďalej len „oprávnená spoločnosť“), nepodala

riadny opravný prostriedok proti rozhodnutiu Okresného súdu Bratislava IV č. k. Er 798/00-

74 z 30. augusta 2007, ktorým bol schválený rozvrh výťažku z dražby nehnuteľnosti,

nemôže byť splnená zákonná podmienka na podanie mimoriadneho dovolania, t. j. ochranu

práv a zákonom chránených záujmov nie je možné dosiahnuť inými právnymi

prostriedkami.

Napriek tomu najvyšší súd o mimoriadnom dovolaní podanom generálnym

prokurátorom Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) pod č. k.

VI/1 Pz 147/08-8 z 31. marca 2008 konal a napokon aj v jeho prospech rozhodol.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (mutatis mutandis , , ,

).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím,

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (mutatis mutandis , , , ).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ).

Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon.

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecných súdov, ktoré ich viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu

rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento postup je dôsledkom toho, že

všeobecné súdy vychádzajú pri prerokovaní a rozhodovaní vecí patriacich do ich právomoci

zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov.

Základné právo na súdnu ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania

pred všeobecným súdom úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami,

resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať

a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd

nemá príčinu doň zasahovať.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci. A preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj sťažovateľom

napadnutý rozsudok najvyššieho súdu.

Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. októbra 2008 bola na

základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora preskúmavaná zákonnosť

uznesenia Okresného súdu Bratislava IV z 30. augusta 2007, ktorým bol schválený rozvrh

výťažku z dražby nehnuteľnosti. Toto rozhodnutie je teda rozhodnutím prvostupňového

súdu, ktoré nebolo napadnuté riadnym opravným prostriedkom.

Na základe mimoriadneho dovolania, ktoré podal generálny prokurátor na podnet

z exekučného konania oprávnenej osoby, najvyšší súd dovolacie konanie uskutočnil

a napadnuté rozhodnutie okresného súdu zrušil.

Ústavný súd v súvislosti s konaním o súlade ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku týkajúcich sa mimoriadneho dovolania s v uznesení sp. zn.

z 19. júla 2000 vyslovil svoj názor, podľa ktorého mimoriadne dovolanie môžeme

považovať za ďalší mimoriadny opravný prostriedok. Je to však napriek tomu dovolanie,

ktoré je mimoriadne výlučne z dôvodu, že na jeho podanie je procesne legitimovaný iba

generálny prokurátor, a je zásadne obmedzené len na prípady, v ktorých nemožno podať

dovolanie účastníkom konania. Inak, tak ako to potvrdzuje aj zákon, platí pre mimoriadne

dovolanie a mimoriadne dovolacie konanie tá istá procesná úprava, ako to je pri dovolaní

podanom účastníkom konania ( až , kde sa síce ustanovuje o primeranom

použití, ale v podstate ide o priame použitie týchto ustanovení).

Účel mimoriadneho dovolania spočíva v odstránení nezákonnosti, ktorej sa dopustil

súd v konaní podľa , pričom toto odstránenie nezákonnosti

vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb

alebo štátu. Tento účel mimoriadneho dovolania je v súlade s účelom občianskeho súdneho

konania vyjadreného v . Súčasne tento účel sleduje ochranu účastníka pred

dôsledkami nespravodlivého procesu, konania, ktoré trpí základnými procesnými

pochybeniami a postupmi súdov znamenajúcimi až porušenie práva na súdnu ochranu.

Tento záver podľa názoru ústavného súdu potvrdzujú dôvody mimoriadneho dovolania

ustanovené ().

Ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne,

t. j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania, neúspešne využila

všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom

chránených záujmov [s výnimkou dovolania – ] alebo takéto

právne prostriedky nemala k dispozícii, tak ako to je vo veciach správneho súdnictva, kde

nie je prípustné (až na výnimku) ani odvolanie, alebo jej bolo zákonnými prekážkami

znemožnené využiť tieto právne prostriedky nápravy. Z tohto zákonného predpokladu

vyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktoré zabezpečuje

jeho výnimočnosť v súlade s teoretickou podstatou mimoriadneho opravného prostriedku.

()

Tento záver ústavného súdu vo vzťahu k prípustnosti mimoriadneho dovolania

generálneho prokurátora bez predošlého využitia riadnych opravných prostriedkov proti

napádanému rozhodnutiu prvostupňového súdu si napokon osvojil aj samotný najvyšší súd.

Svedčí o tom aj jeho rozhodnutie sp. zn. z 27. januára 2009, o ktoré oprel

svoju argumentáciu sťažovateľ, ale aj ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu (sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a ďalšie),

z odôvodnenia ktorých vyplýva názor, že mimoriadne dovolanie predstavuje výnimku

z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho právoplatnosťou. Podstatou tejto

výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je jeho výnimočné použitie

s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť súdneho rozhodnutia v odôvodnených

prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené

kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy; jedným z týchto kritérií je povinnosť

vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy pochybení vytýkaných v mimoriadnom

dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu

( ), ako aj z hľadiska práva na súdnu ochranu ( ) a práva na

spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd zastáva názor, že uvedené závery sú akceptovateľné aj vo veci

sťažovateľa, preto v posudzovanom prípade postup najvyššieho súdu považuje za také

odchýlenie sa od ústavne súladného výkladu a aplikácie zákonného ustanovenia

o mimoriadnom dovolaní, že ním došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu zaručeného v a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Čo sa týka namietaného porušenia základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 20

ods. 1 a práva zaručeného v dodatkového protokolu, ústavný súd uvádza, že

v nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 dohovoru a zrušenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. októbra 2008 (bod 2 výroku tohto nálezu) sa v súlade s doterajšou judikatúrou

ústavného súdu (napr. , ) otvára priestor na to, aby sa najvyšší

súd sám vyrovnal s ochranou označených práv hmotného charakteru. Ústavný súd preto

sťažnosti v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia základného práva

zaručeného v a práva zaručeného v dodatkového protokolu,

nevyhovel (bod 4 výroku) uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu

subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným

súdom.

Pri tomto rozhodovaní ústavný súd prihliadol na svoju stabilizovanú judikatúru (napr.

, ), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd môže

byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým

patrí aj základné právo vyplývajúce z a právo vyplývajúce z

dodatkového protokolu, ak toto porušenie vyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp. dohovoru,

k čomu v danom konaní došlo.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní

zaručeného v , sťažovateľ ho vidí v tom, že oprávnenej spoločnosti bolo

umožnené zvrátiť existujúci právny stav obchádzaním inštitútu opravných prostriedkov. Ani

v tejto časti ústavný súd sťažnosti nevyhovel, a to z dôvodov obdobných, ako sú uvedené

v odôvodnení nevyhovenia namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 20

ods. 1 a práva zaručeného v dodatkového protokolu.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na

súdnu ochranu ( ) a práva na spravodlivé súdne konanie (

dohovoru) tým, že najvyšší súd nesprávne vyložil ustanovenie

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“).

Ústavný súd vzhľadom na vyslovenie porušenia označených práv v súvislosti

s postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorým v podstate uznal prípustnosť

mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora napriek nevyčerpaniu riadnych

opravných prostriedkov, už nepovažoval za potrebné zvlášť sa zaoberať námietkou

porušenia základných práv samotným rozhodnutím najvyššieho súdu v sťažovateľom

naznačenom smere (nesprávny výklad a aplikácia § 61 Exekučného poriadku), pretože

ochrana základných práv podľa a práv podľa dohovoru bola zrušením napadnutého

rozhodnutia najvyššieho súdu sťažovateľovi poskytnutá. Ústavný súd preto o tejto časti

sťažnosti nerozhodoval (bod 4 výroku tohto nálezu).

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. zo 14. októbra 2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2

výroku nálezu). V ďalšom bude povinnosťou najvyššieho súdu riadiť sa právnym názorom

ústavného súdu.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi ( ) úhradu trov

konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátkou, ktorá si uplatnila nárok na ich

náhradu v sume 412,11 €.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal

z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny

za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2008 je 3 176 Sk (105,42 €) a hodnota režijného

paušálu je 191 Sk (6,34 €). Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený

v roku 2009 je 115,90 € a hodnota režijného paušálu je 6,95 €.

S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov

konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2008 (prevzatie a príprava

zastúpenia 17. decembra 2008 a podanie ústavnému súdu z 23. decembra 2008) v sume

6 734 Sk (223,53 €) vrátane režijného paušálu a za jeden úkon právnej služby uskutočnený

v roku 2009 (stanovisko z 31. augusta 2009) v sume 122,85 € vrátane režijného paušálu.

Celkovo tak trovy právneho zastúpenia sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom

predstavujú sumu 412,19 € vrátane 19 % DPH.

Vzhľadom na to, že právna zástupkyňa sťažovateľa si uplatnila nárok na úhradu trov

iba v sume 412,11 €, ústavný súd ich priznal iba v ňou uplatnenej sume, tak ako to je

uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Sťažovateľ napokon požadoval priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 50 000 Sk (1 659,70 €).

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy

prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo

slobody už nemožno napraviť, a to napríklad zrušením protiústavného rozhodnutia

či opatrenia, prípadne uvedením do pôvodného stavu (napr. , ,

).

V danom prípade porušenie základného práva sťažovateľa je v plnej miere

kompenzované (popri vyslovení porušenia základného práva) zrušením uznesenia

najvyššieho súdu a vrátením veci na ďalšie konanie. Preto nebolo možné vyhovieť

požiadavke sťažovateľa na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (bod 4 výroku

nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2009