Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 607/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. októbra 2017

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť mesta Košice,

Trieda SNP 48/A, Košice, zastúpeného primátorom MUDr. Richardom Rašim, PhD., MPH,

právne zastúpeného advokátom prof. JUDr. Petrom Vojčíkom, CSc., Rázusova 28, Košice,

ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. júna 2016,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť mesta Košice o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

14. septembra 2016 doručená sťažnosť mesta Košice, Trieda SNP 48/A, Košice,

zastúpeného primátorom MUDr. Richardom Rašim, PhD., MPH (ďalej len „sťažovateľ“),

právne zastúpeného advokátom prof. JUDr. Petrom Vojčíkom, CSc., Rázusova 28, Košice,

ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie“) a jeho uznesením

z 29. júna 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že na Okresnom súde Košice II

(ďalej len „okresný súd“) sa žalobca proti sťažovateľovi domáhal zaplatenia finančnej

náhrady za vecné bremeno zriadené o niektorých opatreniach

pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu

na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov. Okresný súd medzitýmnym rozsudkom sp. zn. zo 14. januára 2013

(ďalej len „medzitýmny rozsudok zo 14. januára 2013“) rozhodol tak, že nárok žalobcu

na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa citovaného zákona je daný, pričom

o rozsahu náhrady bude rozhodovať po vykonaní dokazovania. Krajský súd v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. z 27. februára 2014 (ďalej len

„rozsudok z 27. februára 2014“) rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil ako vecne

správne. Z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci sťažovateľ podal podnet

na podanie mimoriadneho dovolania, na základe ktorého generálny prokurátor Slovenskej

republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podal proti medzitýmnemu rozsudku

okresného súdu zo 14. januára 2013 a rozsudku krajského súdu z 27. februára 2014

mimoriadne dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd tak, že ho odmietol ako procesne

neprípustné z dôvodu nevyužitia dovolania ako dostupného mimoriadneho opravného

prostriedku.

Sťažovateľ v súvislosti s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej aj „ESĽP“), na ktorú odkazuje v napadnutom uznesení najvyšší súd, zdôrazňuje,

že vo vzťahu k neprípustnosti mimoriadneho dovolania je potrebné sa zaoberať skutkovým

stavom, z ktorého rozhodnutie ESĽP vzišlo. S prihliadnutím na analýzu rozhodnutí ESĽP

sťažovateľ zdôrazňuje, že významnou je „pri posúdení súladnosti mimoriadneho prieskumu

s Dohovorom... skutočnosť, že verejný žalobca mohol tento proces iniciovať bez časového

obmedzenia... V rozhodnutí Tripon proti Rumunsku ESĽP označil za priťažujúci faktor

pri posúdení zásahu do princípu právnej istoty ponechanie podania mimoriadneho

dovolania výlučne na voľnej úvahe prokurátora.“. Sťažovateľ na základe uvedeného

zastáva názor, že „slovenská právna úprava mimoriadneho dovolania takéto priťažujúce

skutočnosti ako mali prípady riešené pred ESĽP neobsahuje, a preto nie je možné

bez ďalšieho považovať mimoriadne dovolanie v podmienkach slovenského právneho

poriadku za nesúladné s Dohovorom.“.

S odvolaním sa na svoje legitímne očakávania v súvislosti s rozhodovacou činnosťou

všeobecných súdov sťažovateľ zdôrazňuje, že pri podaní podnetu na podanie mimoriadneho

dovolania sa opieral o zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu č. R 36/2008, ktoré platilo

a bolo všeobecne akceptované súdnou praxou v čase rozhodnom pre podanie predmetného

podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, z ktorého nevyplývala podmienka využitia

riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku účastníkom konania. Týmto spôsobom

zároveň najvyšší súd podľa sťažovateľa vniesol do rozhodovania prvok neistoty

nezlučiteľný s právom na spravodlivý proces.

Sťažovateľ ďalej namieta argumentácii najvyššieho súdu, podľa ktorej každé

dovolanie je v istom zmysle potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite

veci a poukazuje na vzájomnú nezávislosť inštitútov dovolania a mimoriadneho dovolania

a zároveň uvádza, že ak napriek splneniu podmienok na podanie mimoriadneho dovolania

najvyšší súd napadnutým rozhodnutím „odmietol poskytnúť ochranu práv Sťažovateľa,

v konečnom dôsledku napadnuté rozhodnutie zakladá odopretie práva na súdnu ochranu,

ktorej ťažisko je v až 50 , resp. v Dohovoru“.

Konanie na prvom a druhom stupni podľa sťažovateľa nevykazovalo známky

procesných pochybení, ktoré by bolo možné subsumovať pod niektorý z dôvodov

zmätočnosti podľa v tom čase platného a účinného § 237 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“), a preto podanie dovolania v jeho veci by nemalo reálny účinok

a nebolo by potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci.

Sťažovateľ zdôrazňuje, že „Odmietnutie mimoriadneho dovolania napadnutým

rozhodnutím na základe ústavne nekonformnej argumentácie s použitím neskoršej zmenenej

judikatúry na skorší právny úkon účastníka, tak zbavuje Sťažovateľa účinnej právnej obrany

voči rozhodnutiu nižších súdov, ktoré nesprávne interpretovali dotknuté právne normy,

čím napadnuté rozhodnutie porušuje práva Sťažovateľa garantované v a nasl. ,

ako aj v čl. 6 Dohovoru.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol o nej nálezom tak, že vysloví porušenie práv

zaručených a dohovoru postupom najvyššieho súdu

v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

zruší a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a zároveň rozhodne o úhrade trov

konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie, či nie je

zjavne neopodstatnená. Z totiž vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Predmetom ústavného prieskumu je posúdenie ústavnej akceptovateľnosti

a udržateľnosti postupu najvyššieho súdu v napadnutom konaní a odôvodnenia napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu z hľadiska záruk vyplývajúcich z a

ods. 1 dohovoru berúc do úvahy argumentáciu sťažovateľa uvádzanú v časti I tohto

rozhodnutia. Ústavný súd konštatuje, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo

mimoriadne dovolanie smerujúce proti medzitýmnemu rozsudku okresného súdu

zo 14. januára 2013 a rozsudku krajského súdu z 27. februára 2014 odmietnuté ako procesne

neprípustné na podklade zistenia, že sťažovateľ nevyužil možnosť podať proti rozsudku

krajského súdu z 27. februára 2014 dovolanie.

Sťažovateľ v tejto súvislosti argumentuje, že podmienky na podanie podnetu

na podanie mimoriadneho dovolania boli splnené, pričom ústavnou, ako aj zákonnou

povinnosťou najvyššieho súdu bolo mimoriadne dovolanie meritórne preskúmať a vo veci

rozhodnúť.

V súvislosti s otázkou posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania ústavný súd

v prvom rade konštatuje, že ide v podstate o otázku zákonnosti, ktorej riešenie v zásade

nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (m. m. ).

V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľa ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú

judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov,

ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní

tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory

všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými

sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. ,

, atď.). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (m. m. , , ).

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (, ). Splnenie povinnosti

odôvodniť rozhodnutie je pritom vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad

(porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

V napadnutom uznesení najvyšší súd poukázal na zjednocujúce stanovisko

občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu publikované v Zbierke

stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 94/2015,

podľa ktorého „Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet

účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám

neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné

prostriedky, ktoré boli potencionálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie.

Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“.

V nadväznosti na citované stanovisko najvyšší súd v prerokúvanej veci zdôraznil,

že jeho podstatou je rešpektovanie zásady „nech si každý chráni svoje práva“, ktorá

„zdôrazňuje procesnú povinnosť účastníka vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby sám

svojimi procesnými úkonmi riadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou

sledoval ochranu svojich subjektívnych práv. Pokiaľ účastník konania zostane

v naznačenom smere pasívny, je (neskoršia) aktivita generálneho prokurátora vyústiaca

do podania mimoriadneho dovolania neprípustná a nemôže mať procesné dôsledky

predpokladané v ustanoveniach v až

“.

Na podklade zistenia, podľa ktorého sťažovateľ v prerokúvanej veci dovolanie proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudok krajského súdu z 27. februára 2014) nepodal,

najvyšší súd napadnutým uznesením mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora

odmietol ako procesne neprípustné.

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť postoj sťažovateľa, ktorý nesúhlasí so záverom

najvyššieho súdu prezentovaným v napadnutom uznesení a naopak tvrdí, že boli splnené

všetky podmienky stanovené zákonom na meritórne preskúmanie veci a jej rozhodnutie.

Z tohto postoja možno zároveň vyvodiť nesúhlas sťažovateľa s názorom najvyššieho súdu,

podľa ktorého je podmienkou procesnej prípustnosti mimoriadneho dovolania podaného

generálnym prokurátorom aktívne využitie mimoriadneho opravného prostriedku ‒

dovolania „nespokojným“ účastníkom konania.

V judikatúre ústavného súdu sa taktiež postupne sformoval postoj k inštitútu

mimoriadneho dovolania, v rámci ktorého ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje,

že mimoriadne dovolanie predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia

vyjadreného jeho právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho

opravného prostriedku, ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú

správnosť a spravodlivosť súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel

môže mimoriadne dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti

jeho právnej úpravy; jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne

prostriedky nápravy pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto

kritérií je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu ( ), ako aj z hľadiska

práva na súdnu ochranu ( ) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade

s hodnotami zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. , ,

).

Reštriktívne posudzovanie mimoriadneho dovolania súvisí s princípom právneho

štátu, a to s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v civilnom procese

je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti a nezmeniteľnosti.

Rovnako súvisí s princípom rovnosti, keď intervenciou tretej osoby (generálneho

prokurátora Slovenskej republiky) sa prima facie narúša právna istota druhého účastníka

spoliehajúceho sa na záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie. S princípom rovnosti

a bezrozpornosti právneho poriadku súvisí napríklad aj okolnosť, že v prípadoch dovolania

podaného účastníkom konania je za dôvod neprípustnosti považovaný tiež finančný cenzus

(čo je v hre) vyjadrený v , kým v prípade mimoriadneho dovolania

podávaného generálnym prokurátorom takýto finančný cenzus explicitne z právnej úpravy

nevyplýva ().

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že aj z početnej judikatúry ESĽP možno vyvodiť

kritický postoj ESĽP k mimoriadnym opravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy

príslušného orgánu verejnej moci, či dôjde k podaniu takéhoto mimoriadneho opravného

prostriedku alebo nie, a následne k vyneseniu rozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné

konečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽP je však prípustné zasiahnuť do nastolenej

právnej istoty právoplatným rozhodnutím vnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo

k zásadnej vade alebo závažnému excesu, ktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne

okolnosti prípadu, pričom však podľa judikatúry ESĽP za takúto vadu (exces) však

nemožno považovať skutočnosť, že na predmet konania existujú dva rozličné názory,

pretože právna istota v sebe zahŕňa požiadavku rešpektovania princípu res iudicata, ktorej

prejavom je nezmeniteľnosť rozhodnutia. Uplatňovanie tohto princípu je zdôraznené

zásadou, že žiadna zo strán nie je oprávnená žiadať o preskúmanie konečného a záväzného

rozhodnutia len z toho dôvodu, aby dosiahla znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie,

pretože takýto mimoriadny opravný prostriedok by de facto mal charakter odvolania.

Zrušené môžu byť po tejto línii rozhodnutia iba na účely nápravy fundamentálnych chýb

(pozri Ryabykh proti Rusku z 24. 7. 2003, sťažnosť č. 52854/99, bod 52). V tejto súvislosti

tiež ESĽP už judikoval, že nesúhlas s právnym posúdením prípadu odvolacím súdom nie je

sám osebe mimoriadnou okolnosťou odôvodňujúcou zrušenie právoplatného rozhodnutia

(pozri Kot proti Rusku z 18. 1. 2007, sťažnosť č. 20887/03, bod 29).

Judikatúra ústavného súdu i všeobecných súdov sa k otázke prípustnosti

mimoriadneho dovolania podávaného generálnym prokurátorom postupom času menila,

a to predovšetkým pod vplyvom judikatúry ESĽP. Zmeny sa prejavovali v tendencii

reštriktívnejšieho prístupu súdnych orgánov k oprávneniu generálneho prokurátora podávať

mimoriadne dovolanie. Európsky súd pre ľudské práva opakovane potvrdil, že pripúšťa

určité zásahy do konečných súdnych rozhodnutí ako výnimku zo zásady právnej istoty

a zo zásady res judicata, ak je takýto zásah odôvodnený potrebou nápravy extrémnej chyby.

Mimoriadny prieskum sa nesmie uplatňovať ako zastreté odvolanie (appeal

in disguise) a samotná možnosť existencie dvoch právnych názorov na predmet konania

nie je dôvodom na opätovné posúdenie veci. Odkloniť sa od tohto princípu je možné iba

tam, kde je to nevyhnutné z dôvodu okolností podstatného a závažného významu

(Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z 23. 7. 2009, sťažnosť č. 8269/02, bod 33). Vo veci

Bulgakova proti Rusku (rozsudok z 18. 1. 2007, sťažnosť č. 69524/01, bod 34) ESĽP

uviedol, že «... Dohovor zásadne umožňuje „znovuotvorenie“ právoplatne rozhodnutých

konaní v prípade, ak vyjdú najavo nové skutočnosti. Akokoľvek preskúmanie rozhodnutia

by sa malo uplatniť pre účely nápravy hrubých (veľkých) pochybení súdu..., a nie iba ako

inštitút predstavujúci vo svojej podstate odvolanie.».

Obdobne aj v rozhodnutiach z 9. júna 2015 vydaných vo veciach proti Slovenskej

republike (DRAFT-OVA, a. s., PSMA, s. r. o., a COMPCAR, s. r. o.) ESĽP pripomína

význam a obsah princípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne

súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných súdnych

rozhodnutí, ktoré boli napadnuté z iniciatívy generálneho prokurátora vyjadrenej podaním

mimoriadneho dovolania (m. m. ).

Ústavný súd vzhľadom na odchylné právne názory jeho senátov k otázke

mimoriadneho dovolania prijal 18. marca 2015 zjednocujúce stanovisko (PLz. ),

v ktorom je uvedená táto právna veta: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola

nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1

, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako

mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej

republiky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania

všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov,

ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich

práv a oprávnených záujmov.“

Následne aj najvyšší súd (jeho občianskoprávne a obchodnoprávne kolégium) prijal

20. októbra 2015 už citované zovšeobecňujúce stanovisko.

Nosný dôvod uvádzaný v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu, na základe

ktorého bolo odmietnuté mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom, spočíva

v názore, že sťažovateľ predtým, ako v jeho veci generálny prokurátor podal mimoriadne

dovolanie, sám mohol podať mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) podľa § 236

a nasl. , ktorý mal k dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť

rozhodnutie v merite veci. Keďže tak sťažovateľ neurobil, ani podľa názoru ústavného súdu

nebola naplnená dikcia procesného predpisu „a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými

právnymi prostriedkami“ ( in fine ).

Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu odôvodnené

závermi obsiahnutými v zjednocujúcom stanovisku najvyššieho súdu možno

v posudzovanom prípade považovať pre účely procesného rozhodnutia o mimoriadnom

dovolaní podanom generálnym prokurátorom za primerane odôvodnené a nemožno

ho považovať za arbitrárne.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení objasnil sťažovateľovi svoje stanovisko, ktoré

vychádza z názoru, že postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal v určitom

prípade možnosť napadnúť rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním a uvedenú

možnosť nevyužil, aj keď také opravné prostriedky mali potenciál podstatne ovplyvniť

rozhodnutie súdu, sa prieči všeobecne rešpektovanej zásade „vigilantibus iura scripta

sunt“.

V prípade pasivity účastníka konania pri takejto ochrane svojich práv je neskoršia

aktivita generálneho prokurátora vyúsťujúca v podanie mimoriadneho dovolania

neprípustná a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané v až .

Pokiaľ sťažovateľ osobitne namieta, že v čase podania podnetu na podanie

mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom boli dané jeho legitímne očakávania

vyplývajúce zo zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu č. R 36/2008, podľa ktorého

podanie mimoriadneho dovolania nebolo podmienené využitím riadneho alebo

mimoriadneho opravného prostriedku účastníkom konania, ústavný súd podotýka,

že už v tomto čase bola rozhodovacia prax najvyššieho súdu nejednotná [(pričom

rozhodovacia prax ústavného súdu bola dokonca prevažne opačná), k tomu pozri nálezy

ústavného súdu sp. zn. z 18. júla 2013 a sp. zn.

z 12. februára 2013], a nie vždy rešpektovala závery vyplývajúce zo zjednocujúceho

stanoviska občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. R 36/2008 (k tomu pozri

aj uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 2/2011 z 27. septembra 2012,

sp. zn. z 27. januára 2009 a sp. zn. z 27. januára 2009).

Uvedený právny stav napokon vyústil 18. marca 2015 do prijatia už spomínaného uznesenia

pléna ústavného súdu o zjednotení právnych názorov (uznesenie sp. zn. )

a následne do prijatia zjednocujúceho stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho

kolégia najvyššieho súdu, ktoré predchádzajúce zjednocujúce stanovisko č. R 36/2008

revidovalo (stanovisko č. R 94/2015). Z uvedených dôvodov sa sťažovateľ nemôže

domáhať záverov zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu z roku 2008 ako niečoho

nemenného a vžitého, zvlášť ak rozhodovacia prax najvyššieho súdu v čase podania

a následného rozhodovania o mimoriadnom dovolaní toto stanovisko (sprevádzané

rozdielnou rozhodovacou činnosťou najvyššieho súdu) preklenula prijatím nových

zjednocujúcich stanovísk najvyššieho súdu a ústavného súdu.

Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľa v sťažnosti

ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o takej príčinnej

súvislosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal

jeho vydaniu, a základným právom na súdnu ochranu podľa a právom

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, na základe ktorej by ústavný súd

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru

o ich porušení.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa

v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. októbra 2017