Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 607/2017
PDF · 237.49 KB
No categories available
II. ÚS 607/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. októbra 2017
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť mesta Košice,
Trieda SNP 48/A, Košice, zastúpeného primátorom MUDr. Richardom Rašim, PhD., MPH,
právne zastúpeného advokátom prof. JUDr. Petrom Vojčíkom, CSc., Rázusova 28, Košice,
ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 MCdo 3/2015 a jeho uznesením z 29. júna 2016,
a takto
rozhodol:
Sťažnosť mesta Košice o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
14. septembra 2016 doručená sťažnosť mesta Košice, Trieda SNP 48/A, Košice,
zastúpeného primátorom MUDr. Richardom Rašim, PhD., MPH (ďalej len „sťažovateľ“),
právne zastúpeného advokátom prof. JUDr. Petrom Vojčíkom, CSc., Rázusova 28, Košice,
ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 MCdo 3/2015 (ďalej len „napadnuté konanie“) a jeho uznesením
z 29. júna 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že na Okresnom súde Košice II
(ďalej len „okresný súd“) sa žalobca proti sťažovateľovi domáhal zaplatenia finančnej
náhrady za vecné bremeno zriadené zákonom č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach
pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu
na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. Okresný súd medzitýmnym rozsudkom sp. zn. 42 C 64/2012 zo 14. januára 2013
(ďalej len „medzitýmny rozsudok zo 14. januára 2013“) rozhodol tak, že nárok žalobcu
na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa citovaného zákona je daný, pričom
o rozsahu náhrady bude rozhodovať po vykonaní dokazovania. Krajský súd v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 2 Co 145/2013 z 27. februára 2014 (ďalej len
„rozsudok z 27. februára 2014“) rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil ako vecne
správne. Z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci sťažovateľ podal podnet
na podanie mimoriadneho dovolania, na základe ktorého generálny prokurátor Slovenskej
republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podal proti medzitýmnemu rozsudku
okresného súdu zo 14. januára 2013 a rozsudku krajského súdu z 27. februára 2014
mimoriadne dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd tak, že ho odmietol ako procesne
neprípustné z dôvodu nevyužitia dovolania ako dostupného mimoriadneho opravného
prostriedku.
Sťažovateľ v súvislosti s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej aj „ESĽP“), na ktorú odkazuje v napadnutom uznesení najvyšší súd, zdôrazňuje,
že vo vzťahu k neprípustnosti mimoriadneho dovolania je potrebné sa zaoberať skutkovým
stavom, z ktorého rozhodnutie ESĽP vzišlo. S prihliadnutím na analýzu rozhodnutí ESĽP
sťažovateľ zdôrazňuje, že významnou je „pri posúdení súladnosti mimoriadneho prieskumu
s Dohovorom... skutočnosť, že verejný žalobca mohol tento proces iniciovať bez časového
obmedzenia... V rozhodnutí Tripon proti Rumunsku ESĽP označil za priťažujúci faktor
pri posúdení zásahu do princípu právnej istoty ponechanie podania mimoriadneho
dovolania výlučne na voľnej úvahe prokurátora.“. Sťažovateľ na základe uvedeného
zastáva názor, že „slovenská právna úprava mimoriadneho dovolania takéto priťažujúce
skutočnosti ako mali prípady riešené pred ESĽP neobsahuje, a preto nie je možné
bez ďalšieho považovať mimoriadne dovolanie v podmienkach slovenského právneho
poriadku za nesúladné s Dohovorom.“.
S odvolaním sa na svoje legitímne očakávania v súvislosti s rozhodovacou činnosťou
všeobecných súdov sťažovateľ zdôrazňuje, že pri podaní podnetu na podanie mimoriadneho
dovolania sa opieral o zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu č. R 36/2008, ktoré platilo
a bolo všeobecne akceptované súdnou praxou v čase rozhodnom pre podanie predmetného
podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, z ktorého nevyplývala podmienka využitia
riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku účastníkom konania. Týmto spôsobom
zároveň najvyšší súd podľa sťažovateľa vniesol do rozhodovania prvok neistoty
nezlučiteľný s právom na spravodlivý proces.
Sťažovateľ ďalej namieta argumentácii najvyššieho súdu, podľa ktorej každé
dovolanie je v istom zmysle potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite
veci a poukazuje na vzájomnú nezávislosť inštitútov dovolania a mimoriadneho dovolania
a zároveň uvádza, že ak napriek splneniu podmienok na podanie mimoriadneho dovolania
najvyšší súd napadnutým rozhodnutím „odmietol poskytnúť ochranu práv Sťažovateľa,
v konečnom dôsledku napadnuté rozhodnutie zakladá odopretie práva na súdnu ochranu,
ktorej ťažisko je v čl. 46 až 50 Ústavy, resp. v čl. 6 Dohovoru“.
Konanie na prvom a druhom stupni podľa sťažovateľa nevykazovalo známky
procesných pochybení, ktoré by bolo možné subsumovať pod niektorý z dôvodov
zmätočnosti podľa v tom čase platného a účinného § 237 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“), a preto podanie dovolania v jeho veci by nemalo reálny účinok
a nebolo by potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci.
Sťažovateľ zdôrazňuje, že „Odmietnutie mimoriadneho dovolania napadnutým
rozhodnutím na základe ústavne nekonformnej argumentácie s použitím neskoršej zmenenej
judikatúry na skorší právny úkon účastníka, tak zbavuje Sťažovateľa účinnej právnej obrany
voči rozhodnutiu nižších súdov, ktoré nesprávne interpretovali dotknuté právne normy,
čím napadnuté rozhodnutie porušuje práva Sťažovateľa garantované v čl. 46 a nasl. Ústavy,
ako aj v čl. 6 Dohovoru.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol o nej nálezom tak, že vysloví porušenie práv
zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu
v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
zruší a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a zároveň rozhodne o úhrade trov
konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie, či nie je
zjavne neopodstatnená. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Predmetom ústavného prieskumu je posúdenie ústavnej akceptovateľnosti
a udržateľnosti postupu najvyššieho súdu v napadnutom konaní a odôvodnenia napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu z hľadiska záruk vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru berúc do úvahy argumentáciu sťažovateľa uvádzanú v časti I tohto
rozhodnutia. Ústavný súd konštatuje, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo
mimoriadne dovolanie smerujúce proti medzitýmnemu rozsudku okresného súdu
zo 14. januára 2013 a rozsudku krajského súdu z 27. februára 2014 odmietnuté ako procesne
neprípustné na podklade zistenia, že sťažovateľ nevyužil možnosť podať proti rozsudku
krajského súdu z 27. februára 2014 dovolanie.
Sťažovateľ v tejto súvislosti argumentuje, že podmienky na podanie podnetu
na podanie mimoriadneho dovolania boli splnené, pričom ústavnou, ako aj zákonnou
povinnosťou najvyššieho súdu bolo mimoriadne dovolanie meritórne preskúmať a vo veci
rozhodnúť.
V súvislosti s otázkou posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania ústavný súd
v prvom rade konštatuje, že ide v podstate o otázku zákonnosti, ktorej riešenie v zásade
nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 35/02).
V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľa ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú
judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov,
ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní
tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory
všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými
sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti
odôvodniť rozhodnutie je pritom vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad
(porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).
V napadnutom uznesení najvyšší súd poukázal na zjednocujúce stanovisko
občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu publikované v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 94/2015,
podľa ktorého „Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet
účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám
neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné
prostriedky, ktoré boli potencionálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie.
Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“.
V nadväznosti na citované stanovisko najvyšší súd v prerokúvanej veci zdôraznil,
že jeho podstatou je rešpektovanie zásady „nech si každý chráni svoje práva“, ktorá
„zdôrazňuje procesnú povinnosť účastníka vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby sám
svojimi procesnými úkonmi riadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou
sledoval ochranu svojich subjektívnych práv. Pokiaľ účastník konania zostane
v naznačenom smere pasívny, je (neskoršia) aktivita generálneho prokurátora vyústiaca
do podania mimoriadneho dovolania neprípustná a nemôže mať procesné dôsledky
predpokladané Občianskym súdnym poriadkom v ustanoveniach v § 243e až § 243j
O. s. p.“.
Na podklade zistenia, podľa ktorého sťažovateľ v prerokúvanej veci dovolanie proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudok krajského súdu z 27. februára 2014) nepodal,
najvyšší súd napadnutým uznesením mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora
odmietol ako procesne neprípustné.
Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť postoj sťažovateľa, ktorý nesúhlasí so záverom
najvyššieho súdu prezentovaným v napadnutom uznesení a naopak tvrdí, že boli splnené
všetky podmienky stanovené zákonom na meritórne preskúmanie veci a jej rozhodnutie.
Z tohto postoja možno zároveň vyvodiť nesúhlas sťažovateľa s názorom najvyššieho súdu,
podľa ktorého je podmienkou procesnej prípustnosti mimoriadneho dovolania podaného
generálnym prokurátorom aktívne využitie mimoriadneho opravného prostriedku ‒
dovolania „nespokojným“ účastníkom konania.
V judikatúre ústavného súdu sa taktiež postupne sformoval postoj k inštitútu
mimoriadneho dovolania, v rámci ktorého ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje,
že mimoriadne dovolanie predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia
vyjadreného jeho právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho
opravného prostriedku, ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú
správnosť a spravodlivosť súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel
môže mimoriadne dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti
jeho právnej úpravy; jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne
prostriedky nápravy pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto
kritérií je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska
práva na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade
s hodnotami zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09,
Reštriktívne posudzovanie mimoriadneho dovolania súvisí s princípom právneho
štátu, a to s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v civilnom procese
je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti a nezmeniteľnosti.
Rovnako súvisí s princípom rovnosti, keď intervenciou tretej osoby (generálneho
prokurátora Slovenskej republiky) sa prima facie narúša právna istota druhého účastníka
spoliehajúceho sa na záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie. S princípom rovnosti
a bezrozpornosti právneho poriadku súvisí napríklad aj okolnosť, že v prípadoch dovolania
podaného účastníkom konania je za dôvod neprípustnosti považovaný tiež finančný cenzus
(čo je v hre) vyjadrený v § 238 ods. 5 OSP, kým v prípade mimoriadneho dovolania
podávaného generálnym prokurátorom takýto finančný cenzus explicitne z právnej úpravy
nevyplýva (I. ÚS 117/2016).
Ústavný súd ďalej poznamenáva, že aj z početnej judikatúry ESĽP možno vyvodiť
kritický postoj ESĽP k mimoriadnym opravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy
príslušného orgánu verejnej moci, či dôjde k podaniu takéhoto mimoriadneho opravného
prostriedku alebo nie, a následne k vyneseniu rozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné
konečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽP je však prípustné zasiahnuť do nastolenej
právnej istoty právoplatným rozhodnutím vnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo
k zásadnej vade alebo závažnému excesu, ktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne
okolnosti prípadu, pričom však podľa judikatúry ESĽP za takúto vadu (exces) však
nemožno považovať skutočnosť, že na predmet konania existujú dva rozličné názory,
pretože právna istota v sebe zahŕňa požiadavku rešpektovania princípu res iudicata, ktorej
prejavom je nezmeniteľnosť rozhodnutia. Uplatňovanie tohto princípu je zdôraznené
zásadou, že žiadna zo strán nie je oprávnená žiadať o preskúmanie konečného a záväzného
rozhodnutia len z toho dôvodu, aby dosiahla znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie,
pretože takýto mimoriadny opravný prostriedok by de facto mal charakter odvolania.
Zrušené môžu byť po tejto línii rozhodnutia iba na účely nápravy fundamentálnych chýb
(pozri Ryabykh proti Rusku z 24. 7. 2003, sťažnosť č. 52854/99, bod 52). V tejto súvislosti
tiež ESĽP už judikoval, že nesúhlas s právnym posúdením prípadu odvolacím súdom nie je
sám osebe mimoriadnou okolnosťou odôvodňujúcou zrušenie právoplatného rozhodnutia
(pozri Kot proti Rusku z 18. 1. 2007, sťažnosť č. 20887/03, bod 29).
Judikatúra ústavného súdu i všeobecných súdov sa k otázke prípustnosti
mimoriadneho dovolania podávaného generálnym prokurátorom postupom času menila,
a to predovšetkým pod vplyvom judikatúry ESĽP. Zmeny sa prejavovali v tendencii
reštriktívnejšieho prístupu súdnych orgánov k oprávneniu generálneho prokurátora podávať
mimoriadne dovolanie. Európsky súd pre ľudské práva opakovane potvrdil, že pripúšťa
určité zásahy do konečných súdnych rozhodnutí ako výnimku zo zásady právnej istoty
a zo zásady res judicata, ak je takýto zásah odôvodnený potrebou nápravy extrémnej chyby.
Mimoriadny prieskum sa nesmie uplatňovať ako zastreté odvolanie (appeal
in disguise) a samotná možnosť existencie dvoch právnych názorov na predmet konania
nie je dôvodom na opätovné posúdenie veci. Odkloniť sa od tohto princípu je možné iba
tam, kde je to nevyhnutné z dôvodu okolností podstatného a závažného významu
(Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z 23. 7. 2009, sťažnosť č. 8269/02, bod 33). Vo veci
Bulgakova proti Rusku (rozsudok z 18. 1. 2007, sťažnosť č. 69524/01, bod 34) ESĽP
uviedol, že «... Dohovor zásadne umožňuje „znovuotvorenie“ právoplatne rozhodnutých
konaní v prípade, ak vyjdú najavo nové skutočnosti. Akokoľvek preskúmanie rozhodnutia
by sa malo uplatniť pre účely nápravy hrubých (veľkých) pochybení súdu..., a nie iba ako
inštitút predstavujúci vo svojej podstate odvolanie.».
Obdobne aj v rozhodnutiach z 9. júna 2015 vydaných vo veciach proti Slovenskej
republike (DRAFT-OVA, a. s., PSMA, s. r. o., a COMPCAR, s. r. o.) ESĽP pripomína
význam a obsah princípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne
súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných súdnych
rozhodnutí, ktoré boli napadnuté z iniciatívy generálneho prokurátora vyjadrenej podaním
mimoriadneho dovolania (m. m. I. ÚS 117/2016).
Ústavný súd vzhľadom na odchylné právne názory jeho senátov k otázke
mimoriadneho dovolania prijal 18. marca 2015 zjednocujúce stanovisko (PLz. ÚS 3/2015),
v ktorom je uvedená táto právna veta: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola
nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako
mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej
republiky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania
všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov,
ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich
práv a oprávnených záujmov.“
Následne aj najvyšší súd (jeho občianskoprávne a obchodnoprávne kolégium) prijal
20. októbra 2015 už citované zovšeobecňujúce stanovisko.
Nosný dôvod uvádzaný v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu, na základe
ktorého bolo odmietnuté mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom, spočíva
v názore, že sťažovateľ predtým, ako v jeho veci generálny prokurátor podal mimoriadne
dovolanie, sám mohol podať mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) podľa § 236
a nasl. OSP, ktorý mal k dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť
rozhodnutie v merite veci. Keďže tak sťažovateľ neurobil, ani podľa názoru ústavného súdu
nebola naplnená dikcia procesného predpisu „a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými
právnymi prostriedkami“ (§ 243e ods. 1 in fine OSP).
Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu odôvodnené
závermi obsiahnutými v zjednocujúcom stanovisku najvyššieho súdu možno
v posudzovanom prípade považovať pre účely procesného rozhodnutia o mimoriadnom
dovolaní podanom generálnym prokurátorom za primerane odôvodnené a nemožno
ho považovať za arbitrárne.
Najvyšší súd v napadnutom uznesení objasnil sťažovateľovi svoje stanovisko, ktoré
vychádza z názoru, že postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal v určitom
prípade možnosť napadnúť rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním a uvedenú
možnosť nevyužil, aj keď také opravné prostriedky mali potenciál podstatne ovplyvniť
rozhodnutie súdu, sa prieči všeobecne rešpektovanej zásade „vigilantibus iura scripta
sunt“.
V prípade pasivity účastníka konania pri takejto ochrane svojich práv je neskoršia
aktivita generálneho prokurátora vyúsťujúca v podanie mimoriadneho dovolania
neprípustná a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané v § 243e až § 243j OSP.
Pokiaľ sťažovateľ osobitne namieta, že v čase podania podnetu na podanie
mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom boli dané jeho legitímne očakávania
vyplývajúce zo zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu č. R 36/2008, podľa ktorého
podanie mimoriadneho dovolania nebolo podmienené využitím riadneho alebo
mimoriadneho opravného prostriedku účastníkom konania, ústavný súd podotýka,
že už v tomto čase bola rozhodovacia prax najvyššieho súdu nejednotná [(pričom
rozhodovacia prax ústavného súdu bola dokonca prevažne opačná), k tomu pozri nálezy
ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 179/2013 z 18. júla 2013 a sp. zn. III. ÚS 307/2012
z 12. februára 2013], a nie vždy rešpektovala závery vyplývajúce zo zjednocujúceho
stanoviska občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. R 36/2008 (k tomu pozri
aj uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 2/2011 z 27. septembra 2012,
sp. zn. 4 M Cdo 16/2007 z 27. januára 2009 a sp. zn. 4 M Cdo 19/2008 z 27. januára 2009).
Uvedený právny stav napokon vyústil 18. marca 2015 do prijatia už spomínaného uznesenia
pléna ústavného súdu o zjednotení právnych názorov (uznesenie sp. zn. Plz. ÚS 3/2015)
a následne do prijatia zjednocujúceho stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho
kolégia najvyššieho súdu, ktoré predchádzajúce zjednocujúce stanovisko č. R 36/2008
revidovalo (stanovisko č. R 94/2015). Z uvedených dôvodov sa sťažovateľ nemôže
domáhať záverov zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu z roku 2008 ako niečoho
nemenného a vžitého, zvlášť ak rozhodovacia prax najvyššieho súdu v čase podania
a následného rozhodovania o mimoriadnom dovolaní toto stanovisko (sprevádzané
rozdielnou rozhodovacou činnosťou najvyššieho súdu) preklenula prijatím nových
zjednocujúcich stanovísk najvyššieho súdu a ústavného súdu.
Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľa v sťažnosti
ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o takej príčinnej
súvislosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal
jeho vydaniu, a základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, na základe ktorej by ústavný súd
po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru
o ich porušení.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa
v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. októbra 2017