Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 64 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (72)III. ÚS 307/2012
PDF · 371.93 KB
No categories available
III. ÚS 307/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. februára 2013
v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka
prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti N., s. r. o., V., zastúpenej advokátom JUDr. M.
Š., B., vo veci porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo 11/2010 z 31. januára 2012 a jeho
postupom a takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti N., s. r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo 11/2010 z 31. januára 2012 a jeho postupom
p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo 11/2010
z 31. januára 2012 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej
spoločnosti NASK, s. r. o., trovy konania v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť
eur a päťdesiatosem centov) na účet advokáta JUDr. Milana Šulvu, Hlučínska 1, Bratislava,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti obchodnej spoločnosti NASK, s. r. o.,
n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2012
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti N., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka), ktorou
namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na právnu pomoc
v konaní podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní
podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 51 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 6 M Cdo 11/2010 z 31. januára 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 307/2012-35 z 3. júla 2012 sťažnosť v časti,
ktorou sťažovateľka namieta porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, prijal na ďalšie konanie a vo zvyšnej
časti sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Najvyšší súd napadnutým uznesením zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 404/2007 z 1. októbra 2009, ako aj rozsudok
Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 C 150/06-417 z 19. júna 2007
a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Predmetom konania všeobecných súdov
v danej veci je rozhodovanie o návrhu sťažovateľky na náhradu škody, ktorá jej mala byť
spôsobená nezákonnými rozhodnutiami a nesprávnym úradným postupom štátnych
orgánov. Okresný súd medzitýmnym rozsudkom sp. zn. 6 C 150/06 z 19. júna 2007
rozhodol, že základ žalobného návrhu sťažovateľky je opodstatnený, pričom krajský súd
svojím rozsudkom sp. zn. 9 Co 404/2007 z 1. októbra 2009 rozsudok súdu prvého stupňa
potvrdil.
Podstata sťažovateľkinej argumentácie spočíva v spochybnení prípustnosti
mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky (ďalej
len „generálny prokurátor“), ako aj v spochybnení meritórnych záverov najvyššieho súdu v
ním vydanom rozhodnutí. Podľa sťažovateľky má byť pripustenie mimoriadneho dovolania
v danej veci v rozpore s ústavnými princípmi, so zákonom aj s ustálenou rozhodovacou
praxou. Poukazuje pritom na kritériá prípustnosti mimoriadneho dovolania uvedené
v uznesení ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 57/99 z 19. júla 2000 vydanom v konaní o súlade
právnych predpisov. Sťažovateľka namieta, že žalovaná (t. j. Slovenská republika, v mene
ktorej koná Ministerstvo financií Slovenskej republiky) „mala k dispozícii inštitút
dovolania, ktorý však nevyužila. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sám konštatoval
porušenie ustanovenia § 237 písm. f) súdmi nižšieho stupňa, čím potvrdil, že bola daná
prípustnosť dovolania, ktorým mohla žalovaná dosiahnuť ochranu svojich práv a naplniť
sledovaný účel - zrušenie rozhodnutí a vrátenie veci na ďalšie konanie, no napriek tomu
pripustil mimoriadne dovolanie...
Z už spomínaného uznesenia PL. ÚS 57/99... jednoznačne vyplýva nevyhnutnosť
zachovania právnej istoty pri podávaní mimoriadneho opravného prostriedku v tom smere,
že možnosť jeho podania musí predpokladať nielen nezákonnosť rozhodnutia súdu, ale aj
potrebu chrániť záujem spoločnosti alebo práva fyzických osôb alebo právnických osôb za
podmienky, že túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.“.
V tejto súvislosti sťažovateľka upriamuje pozornosť na odôvodnenia iných
rozhodnutí najvyššieho súdu (5 M Cdo 13/2007, 4 M Cdo 19/2008, 2 M Cdo 14/2005,
2 M Cdo 15/2005, 4 M Cdo 15/2005 a iné), z ktorých má vyplývať, že požiadavka ochrany
práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu ako
podmienka konania o mimoriadnom dovolaní nie je daná vtedy, ak sám podnecovateľ
mimoriadneho dovolania v konaní predchádzajúcom podaniu takéhoto mimoriadneho
opravného prostriedku opomenul hájiť svoje práva najmä nepodaním niektorého
z opravných prostriedkov vrátane mimoriadnych opravných prostriedkov, resp. ich
oneskoreným podaním, hoci ich mohol účinne využiť. Ak jeden z účastníkov občianskeho
súdneho konania nevyužije svoje právo na účinné podanie opravného prostriedku proti
rozhodnutiu súdu, hoci mu v tom nebránili dôležité, resp. závažné dôvody (čím realizuje
svoje procesné dispozičné právo zdržať sa, resp. nevyužiť možnosť podať riadny či
mimoriadny opravný prostriedok), právna istota druhého účastníka, spoliehajúceho sa na
záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie, nemôže byť narušená inštitútom mimoriadneho
dovolania generálneho prokurátora. Sťažovateľka tiež cituje z rozhodnutia najvyššieho súdu
sp. zn. 4 M Cdo 16/2007 z 27. januára 2009, podľa ktorého „kritériom akceptovateľnosti
právnej úpravy mimoriadneho dovolania je, okrem iného, aj povinnosť vyčerpať iné,
dostupné právne (procesné) prostriedky nápravy pochybení vytýkaných v mimoriadnom
opravnom prostriedku“, a teda že ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je
prípustná len subsidiárne. Ústavnú súladnosť tejto argumentácie najvyššieho súdu podľa
sťažovateľky potvrdzuje aj uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 391/09 z 26. novembra
2009, ktorý odmietol sťažnosť podanú proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.
4 M Cdo 16/2007 z 27. januára 2009. Nadväzne na to sťažovateľka poukazuje aj na ďalšiu
rozhodovaciu činnosť ústavného súdu (II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010, I. ÚS 59/00,
II. ÚS 72/01, II. ÚS 172/03 a iné).
V ďalšej časti sťažnosti namieta sťažovateľka nedostatky odôvodnenia napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu. Podľa jej názoru najvyšší súd „nijako nereagoval na námietku,
že nie je daná prípustnosť mimoriadneho dovolania, keďže ochranu bolo možné dosiahnuť
inými právnymi prostriedkami, ktoré žalovaná nevyužila“, tiež nereagoval ani na „námietku
sťažovateľky, že generálny prokurátor bližšie obsahovo neodôvodňuje, v čom konkrétne má
nesprávne právne posúdenie súdmi spočívať“ a ani na námietku, že „generálny prokurátor
vyvodzuje nesprávne právne posúdenie veci takmer výlučne z nesprávneho hodnotenia
dôkazov“. To malo podľa sťažovateľky viesť k tomu, že dovolací dôvod nesprávneho
právneho posúdenia veci nebol riadne uplatnený. Sťažovateľka ďalej vyslovuje názor,
že najvyšší súd sa „k námietke sťažovateľky ohľadne nemožnosti kvalifikácie ohliadky
miesta činu podľa § 113 a § 113a Tr. poriadku ako zaisťovacieho úkonu vyjadril absolútne
nejasným a neuspokojivým spôsobom, keď na ňu v zásade nereagoval“. Nedostatky
odôvodnenia vidí sťažovateľka aj vo vnútornej rozpornosti, celkovej nepresvedčivosti
a nekoherentnosti odôvodnenia napadnutého uznesenia, ktorá sa má týkať aj záverov
o neexistencii príčinnej súvislosti medzi sťažovateľkou tvrdenou škodou a konaním škodcu.
Poukazuje pritom na rozpor v názoroch najvyššieho súdu v tom, či otázka existencie, resp.
neexistencie príčinnej súvislosti je otázkou právnou alebo otázkou skutkovou. Sťažovateľka
poukazuje aj na protirečivosť odôvodnenia najvyššieho súdu, keď ako svoju inšpiráciu
uvádza „text vzťahujúci sa k multikauzálnym škodám, no na strane druhej vyslovuje, že bola
len jediná príčina škody, a to existencia falošných kontrolných pások“.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta aj porušenie zásady rovnosti zbraní
a kontradiktórnosti konania, a tým aj práva na spravodlivý proces. Uvedené porušenie má
vyplývať z toho, že najvyšší súd „rozhodol na základe dôvodov odlišných od dôvodov,
na základe ktorých rozhodli súdy v predchádzajúcom konaní. Sťažovateľka mala
po prvýkrát možnosť dozvedieť sa o týchto dôvodoch až z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
bez toho, aby jej predtým bola poskytnutá možnosť vyjadriť sa k nim. Súčasne tak Najvyšší
súd SR nemal možnosť vysporiadať sa s jej argumentmi...
Uvedeným postupom Najvyššieho súdu SR nielenže došlo k odňatiu zákonom
priznanej možnosti konať pred súdom, ale z hľadiska intenzity tiež k zásahu do základných
práv sťažovateľky. V kontexte odôvodnenia sa totiž ukázalo, že išlo o dôvody rozhodujúce
pre posúdenie veci Najvyšším súdom SR. Bol porušený princíp kontradiktórnosti a právo
na spravodlivé súdne konanie...
Porušenie svojich základných práv sťažovateľka vidí aj v tom, že generálny
prokurátor v prevažnej miere bližšie obsahovo neodôvodnil, v čom konkrétne má ním
namietané nesprávne právne posúdenie súdmi spočívať a napriek tomu Najvyšší súd SR
takéto uplatnenie dovolacieho dôvodu akceptoval. Následkom však je, že sťažovateľka
nemala účinnú možnosť reagovať na tieto vágne tvrdenia generálneho prokurátora a tým
jej bolo znemožnené vyvrátiť potenciálny záver o nesprávnosti právneho posúdenia veci
súdmi nižšieho stupňa...
Sťažovateľka má za to, že keby jej bola poskytnutá možnosť účinne reagovať
aj na tvrdenia generálneho prokurátora, ktoré však neboli dostatočne vymedzené, mohol by
Najvyšší súd SR zvážiť ich dôvodnosť aj vo svetle vyjadrení druhého účastníka konania -
sťažovateľky a dospieť k odlišným záverom.“.
Podstatná časť odôvodnenia sťažnosti sa však týka arbitrárnosti postupu najvyššieho
súdu pri rozhodovaní o mimoriadnom dovolaní a svojvôle pri výklade a aplikácii
relevantných právnych predpisov, ktorá je podľa sťažovateľky daná „formalistickým
prístupom pri posudzovaní dôvodnosti mimoriadneho dovolania, ďalej právnym posúdením
veci napriek uzneseniu sa na nedostatočnosti podkladu pre právne posúdenie veci,
svojvôľou pri výklade a aplikácii ustanovení o príčinnej súvislosti medzi konaním škodcu
a vznikom škody, produkciou vlastných skutkových zistení namiesto rešpektovania
skutkových zistení súdov nižšieho stupňa, použitím dôvodov rozhodnutia, ktoré nemajú
oporu v dovtedajšom konaní a ktoré vychádzajú zo svojvoľnej interpretácie a aplikácie
právnych predpisov a v neposlednom rade postupom nezohľadňujúcim, že rozhodnutím boli
dotknuté práva niekoho iného než účastníka konania“.
Podľa sťažovateľky sa najvyšší súd dopustil formalistického prístupu
pri posudzovaní inej vady, ktorá mala mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Takáto vada mala spočívať v nevykonaní listinných dôkazov pred súdom prvého stupňa
spôsobom ustanoveným v § 129 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),
t. j. ich prečítaním, a preto takéto listinné dôkazy nemohli byť podkladom na právne
posúdenie veci o základe uplatneného nároku, pričom uvedený stav mal pretrvať
aj v odvolacom konaní. Sťažovateľka v tejto súvislosti uvádza, že „žalovaná v doterajšom
konaní nevyužila žiadny opravný prostriedok, ktorý na odstránenie tejto potenciálnej vady
mala k dispozícii. Žalovaná bola na všetkých pojednávaniach riadne zastúpená. V zmysle
§ 40 ods. 3 O. s. p. mala žalovaná k dispozícii opravný prostriedok - námietku proti vedeniu
konania alebo námietku proti zneniu zápisnice. Takúto námietku žalovaná nevyužila.
Žalovaná mala k dispozícii tiež odvolanie, ktoré mohla v zmysle § 205 ods. 2 písm. b)
odôvodniť tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo v zmysle § 205 ods. 2 písm. c) tým, že súd prvého stupňa neúplné
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností. Tieto odvolacie dôvody žalovaná vo svojom odvolaní neuviedla.
Napokon, žalovaná mala za danej prípustnosti podľa § 237 písm. f) k dispozícii dovolanie
odôvodnené v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) tým, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie veci. Dovolanie žalovaná nepodala.“. Podľa
názoru sťažovateľky, keďže žalovaná nikdy vadu tejto povahy nenamietala, k „tejto vade
reálne nikdy nedošlo... Samotné formálne znenie zápisnice nemôže mať vplyv na správnosť
rozhodnutia vo veci, pokiaľ z ďalších okolností je zrejmé, že relevantné dôkazy boli riadne
vykonané.“.
Najvyšší súd sa mal podľa sťažovateľky dopustiť aj svojvôle v otázke o príčinnej
súvislosti, keď vo svojom rozhodnutí uviedol, že „príčinná súvislosť je skutkovou otázkou.
Takýto záver je v súlade aj so stálou rozhodovacou praxou všeobecných súdov. Následne
ale tvrdí, že súd nesprávne právne posúdil medzi akým následkom a akou príčinou má
zisťovať príčinnú súvislosť. Sťažovateľka sa voči uvedenému záveru dôrazne ohradzuje.
Podľa Najvyššieho súdu SR totiž, inými slovami, súdy nižšieho stupňa nesprávne právne
posúdili, ktoré dôkazy mali vyhodnotiť ako prekazujúce príčinu, následok a príčinnú
súvislosť medzi nimi. Tu sa zjavne nejedná o právne posúdenie, ako to prezentuje Najvyšší
súd SR. Zo strany súdov ide o hodnotenie dôkazov, nie právne posúdenie. Civilné konanie je
založené na zásade voľného hodnotenia dôkazov a prípadné nesprávne hodnotenie dôkazov
nie je nesprávnym právnym posúdením veci.“. Sťažovateľka ďalej tvrdí, že najvyšší súd
zavádzajúcim spôsobom poukazuje na princípy európskeho deliktného práva, na základe
ktorých dospel k záverom vzťahujúcim sa na príčinnú súvislosť.
Sťažovateľka napokon tvrdí, že najvyšší súd v rozhodnutí o mimoriadnom dovolaní
produkoval vlastné skutkové zistenia, keď uviedol, že skutočnou a výlučnou príčinou
vzniku škody na strane žalobkyne bolo označenie zabezpečeného SBL falzifikátmi
kontrolných pások, avšak súčasne nerešpektoval skutkové zistenie príčinnej súvislosti medzi
konaním správcu dane a vznikom škody sťažovateľke. Ďalším vyprodukovaným skutkovým
zistením najvyššieho súdu má byť podľa sťažovateľky skutočnosť, že dispozíciu
so spotrebnými baleniami liehu (SBL) zamedzili policajné orgány. Najvyšší súd mal ďalej
vysloviť skutkové zistenie, že „v danej veci bolo viac ako pol milióna zabezpečených SBL
opatrených falzifikátmi kontrolných pások, a to napriek tomu, že zo skutkových zistení súdov
nižšieho stupňa, z vykonaných alebo predložených dôkazov žiadna takáto skutočnosť
nevyplynula. Najvyšší súd SR potom na takomto skutkovom zistení postavil celú svoju
argumentáciu o príčinnej súvislosti medzi falzifikátmi kontrolných pások a vznikom škody.
Toto skutkové zistenie si Najvyšší súd SR doslova vymyslel. Nie je pravdivé a nemá
absolútne žiadnu oporu v spise. Akákoľvek argumentácia, ktorá vychádza z tohto mylného
skutkového zistenia je postavená na vratkých, či žiadnych základoch a nemá v okolnostiach
prípadu žiadnu relevanciu.“.
Sťažovateľka tiež namieta svojvoľnú interpretáciu a aplikáciu právnych predpisov,
predovšetkým § 120 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisov poukazujúc pritom na znenie § 10 zákona č. 105/2004 Z. z. o spotrebnej dani
z liehu a o zmene a doplnení zákona č. 467/2002 Z. z. o výrobe a uvádzaní liehu na trh
v znení zákona č. 211/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o spotrebnej dani z liehu“). Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd vôbec nerozlišoval dva
zákonom upravené osobitné režimy, konkrétne režim „v daňovom sklade v pozastavení
dane“ a režim „prepustenie do voľného obehu“, a rovnako tak nerozlišoval „medzi
miestnym zisťovaním“ a „začatím daňovej kontroly“, pričom ide o 2 rozličné inštitúty.
V závere sťažovateľka uvádza, že postupom najvyššieho súdu boli dotknuté práva
niekoho iného než účastníka konania, keďže po právoplatnosti rozsudku krajského súdu
nadobudla uplatňovanú pohľadávku v konaní tretia osoba, a súčasne vyslovuje obavu, či
v danej veci bol zachovaný princíp nestrannosti a nezávislosti, ktorú odvodzuje z činnosti
iných štátnych orgánov, ktoré viacnásobne žiadali o zapožičanie súdneho spisu, prípadne
dokladali do spisu „pochybné dokumenty, ktoré evidentne v očiach príslušného Senátu
vyvolávali dojem, že sťažovateľka a jej predstavitelia sú kriminálnici“.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd svojím rozhodnutím vyslovil porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru „postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 31. januára 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 M Cdo 11/2010“. Súčasne
žiadala vysloviť aj porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 4, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 51
ods. 1 ústavy, avšak v tejto časti ústavný súd svojím uznesením č. k. III. ÚS 307/2012-35
z 3. júla 2012 sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Nadväzne na výrok
o vyslovení porušenia označených práv sťažovateľka žiada napadnuté uznesenie zrušiť
a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a sťažovateľke priznať „náhradu trov
právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd... povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu
sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu“.
II.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti vyjadril
predseda najvyššieho súdu stanoviskom č. KP 4/2012-41 zo 6. augusta 2012, v ktorom
okrem iného uviedol, že sťažnosť „obsahuje rovnaké, resp. podobné námietky aké
obsahovalo jej vyjadrenie proti mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora SR.
Najvyšší súd sa s týmito námietkami vysporiadal v dovolacom konaní a svoje rozhodnutie
riadne odôvodnil (viď strana 8 až 10 bod 25 až 29). Výklad ustanovení zákona
o prípustnosti mimoriadneho dovolania uskutočnil, osobitne v súvislosti s posudzovaním
vyčerpania opravných prostriedkov, v súlade s vlastnou judikatúrou pričom vzal do úvahy
aj ústavný aspekt danej veci. Rozhodnutie najvyššieho súdu nie je teda možné považovať za
svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na
spravodlivé súdne konanie a súdnu ochranu... Vo vzťahu k námietkam sťažovateľky
týkajúcich sa formalistického prístupu k zisteniu inej vady najvyšší súd upriamuje pozornosť
na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej hoci čl. 6 ods. 1 Dohovoru
súdy zaväzuje, aby svoje rozhodnutia odôvodňovali, tento záväzok nemôže byť chápaný tak,
že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument (viď Van Hurk v. Holandsko, 1994),
a preto rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť
analyzovaný vo svetle okolností každého prípadu (viď Ruiz Torija a Hiro Balani
v. Španielsko, 1994). Odvolací súd sa tak pri potvrdení rozsudku v princípe môže obmedziť
za prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (viď Helle v. Fínsko, 1997 - ktorý prípad citoval
aj krajský súd), ale nie takým arbitrárnym spôsobom (dokonca nezrozumiteľným - viď
doslovnú citáciu vyššie), ako to v tejto veci urobil Krajský súd v Bratislave (viď strana 13-
14 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu), ktorý sa vôbec nezmienil o tom, prečo
nevykonal navrhnuté dôkazy žalovaným, neakceptoval jeho námietky a pod. (porov. aj
I. ÚS 226/03). Z práva na spravodlivý proces totiž vyplýva povinnosť súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou,
že (ne)majú význam pre rozhodnutie vo veci samej (porov. Krasko v. Švajčiarsko, 1993).
Tým, že uvedené princípy neboli rešpektované odvolacím súdom (ale aj súdom prvého
stupňa), došlo k porušeniu základného práva dovolateľa na spravodlivý proces v zmysle čl.
6 ods. 1 Dohovoru, resp. čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s § 157 ods. 2) O. s. p. a tým
aj k naplneniu dovolacieho dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) O. s. p., ktorý viedol nielen
k prípustnosti, ale aj dôvodnosti mimoriadneho opravného prostriedku.
K ďalšej námietke treba uviesť iba to, že najvyšší súd nevykonával sám žiadne
dokazovanie (ustanovenie § 243a ods. 2 O. s. p. mu to ani neumožňuje), a preto nemohlo
jeho rozhodnutím dôjsť ani k porušeniu práva sťažovateľky vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy.“.
Vo vzťahu k ostatnej časti sťažnosti, ktorá sa týka interpretácie zákona o spotrebnej
dani z liehu v súvislosti s posúdením následkov spojených s označením spotrebiteľského
balenia liehu falzifikátom kontrolnej pásky, sa najvyšší súd obmedzil odkázaním
na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej môžu byť skutkové a právne závery
všeobecného súdu predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (napr. I. US 325/09), a tiež na to, že právo na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) neznamená právo na to, aby bol
účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s
jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z uvedených dôvodov najvyšší súd
nesúhlasí so závermi sťažovateľky uvedenými v jej sťažnosti a navrhuje jej sťažnosti
nevyhovieť.
K uvedenému stanovisku pripojil predseda najvyššieho súdu vyjadrenie predsedu
senátu najvyššieho súdu rozhodujúceho v danej veci z 1. augusta 2012, podľa ktorého senát
„dôsledne vychádzal z obsahu spisu podľa stavu, ktorý tu bol v čase do rozhodovania
odvolacieho súdu, rozhodoval vo veci bez akýchkoľvek predsudkov, a nijakým spôsobom ho
neovplyvnili dokumenty zakladané do spisu sporovými stranami v priebehu dovolacieho
konania, ani žiadosti orgánov činných v trestnom konaní o poskytnutie informácie, resp.
žiadosti ministerstva spravodlivosti o zapožičanie spisu“.
Sťažovateľka sa k stanovisku najvyššieho súdu zo 6. augusta 2012 vyjadrila podaním
z 20. augusta 2012, v ktorom zhodnocuje, že najvyšší súd neuviedol v stanovisku žiadne
výhrady k viacerým „aspektom porušenia práv“, ktoré v sťažnosti uvádza, a poukazujúc na
obsah ňou podanej sťažnosti a osobitne na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 57/99
z 19. júla 2000 opätovne spochybňuje odôvodnenie prijateľnosti mimoriadneho dovolania.
Nad rámec argumentácie obsiahnutej vo svojej sťažnosti sa v zásade vyjadrila len k otázke
namietanej zaujatosti predsedu senátu najvyššieho súdu rozhodujúceho v jej prípade, keď
poukázala na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci
Kinský v. Česká republika, kde podľa sťažovateľky v obdobnej situácii ESĽP vyslovil
„porušenie práva na spravodlivé súdne konanie“.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) v danej veci upustil od ústneho pojednávania, pretože
po oboznámení sa s obsahom sťažnosti, s vyjadrením predsedu najvyššieho súdu
č. KP 4/2012-41 zo 6. augusta 2012, vyjadrením sťažovateľky z 20. augusta 2012,
doručeným ústavnému súdu 23. augusta 2012, ako aj s obsahom napadnutého rozhodnutia,
spisu vedeného okresným súdom pod sp. zn. 6 C/150/2006 a zberného spisu vedeného
najvyšším súdom pod sp. zn. 1 M Cdo/11/2010 dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
Z citovanej judikatúry vyplýva, že arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí
všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov
a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo
absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti
takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať
mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv
uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy.
Okrem toho však arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu môže vyplývať
aj z ústavne nekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov aplikovaných
na prerokúvaný skutkový prípad. Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie
základného práva účastníka konania na súdnu ochranu je založená v prípade, ak dospeje
k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore s požiadavkou ústavne
konformného výkladu právnych predpisov.
Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania
všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom
a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy
riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a jemu
porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné
posudzovať spoločne a niet medzi nimi zásadných odlišností.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
ochrany sa fyzická osoba alebo právnická osoba domáha, poskytnutá ochrana v medziach
zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46
ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov
vzhľadom na ich postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom
na povinnosť Slovenskej republiky rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce
z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr.
III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého
súdneho konania vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 dohovoru
v súlade s judikatúrou ESĽP. Otázku, či konanie rešpektovalo princípy uvedené v čl. 6
ods. 1 dohovoru, posudzuje ESĽP so zreteľom na „osobitné okolnosti prípadu“ posudzujúc
konanie ako celok.
Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť
súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť
(§ 132 a § 157 ods. 1 OSP, m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho
rozhodnutia (§ 157 ods. 2 OSP) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami
a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej
(m. m. III. ÚS 36/2010).
Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho
rozhodnutia dbať tiež na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery,
ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)
verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.
Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať
v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená
spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP; obdobne
napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi
súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad
a používanie ustanovení príslušných právnych predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať
základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06,
III. ÚS 127/2010) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými
súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom
právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že nevyhnutnou
súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem
na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej
normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický
postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom
jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému
a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii
ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich
doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný
absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu)
odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická
súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto
prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej
normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo
nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií
interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného
ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad
e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych
orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú
nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení.
Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj
zmyslom a účelom zákona (III. ÚS 341/07, III. ÚS 72/2010).
Sťažovateľkine námietky proti napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu v časti
prijatej na ďalšie konanie sa týkajú otázky samotnej prípustnosti mimoriadneho dovolania,
nedostatkov odôvodnenia napadnutého uznesenia, porušenia princípu kontradiktórnosti
konania a arbitrárnosti pri výklade a aplikácii relevantných právnych predpisov.
Najvyšší súd mal podľa názoru sťažovateľky ignorovať „závery Ústavného súdu SR
v otázke kritérií prípustnosti mimoriadneho dovolania“, keď napriek konštatovaniu
o naplnení dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP dospel k záveru o prípustnosti
mimoriadneho dovolania, aj keď žalovaná vo veci nevyužila možnosť podať proti rozsudku
krajského súdu dovolanie. V tejto súvislosti namieta, že najvyšší súd sa s ňou namietanou
neprípustnosťou mimoriadneho dovolania nevysporiadal a že v tomto smere je odôvodnenie
napadnutého uznesenia nedostatočné.
Podľa § 243e ods. 1 OSP ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka
konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu
zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje
ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu
a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto
rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.
Najvyšší súd k otázke prípustnosti a ústavnej akceptovateľnosti inštitútu
mimoriadneho dovolania uviedol:
«24. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) prv než pristúpil
k posúdeniu podmienok prípustnosti mimoriadneho dovolania a jeho dôvodnosti, zaoberal
sa námietkou žalobkyne o nezlučiteľnosti tohto opravného prostriedku s princípom právnej
istoty a tým aj s článkom 6 ods. 1 Dohovoru. S názorom, že z judikatúry ESĽP, na ktorú
poukazovala žalobkyňa, vyplýva nezákonnosť a neopodstatnenosť mimoriadneho dovolania
podaného generálnym prokurátorom, sa nestotožňuje.
25. Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora je procesným inštitútom
upraveným v ustanoveniach §§ 243e až 243j Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„O. s. p.“). Aplikáciu tohto inštitútu nemožno odmietnuť poukazom na označenú judikatúru
ESĽP, ktorá inak právnu úpravu mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora
v právnom poriadku Slovenskej republiky z hľadiska jej zlučiteľnosti s článkom 6 ods. 1
Dohovoru neposudzovala.
26. V zmysle článku 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) sú
sudcovia pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Sú teda viazaní aj článkom 152 ods. 3 ústavy, podľa
ktorého o neplatnosti právnych predpisov rozhoduje Ústavný súd Slovenskej republiky
(ďalej len „ústavný súd“) na návrh osôb uvedených v čl. 130 ústavy. Z článku 152 ústavy
vyplýva prezumpcia ústavnosti, t. j. domnienka o ústavnosti všeobecne záväzného právneho
predpisu s ústavou (porovnaj uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 47/95 z 23. augusta
1995, Zbierka nálezov a uznesení ústavného súdu 1995, str. 245). Táto domnienka je
vyvrátiteľná, platí dovtedy, kým ju ústavný súd vo svojom rozhodnutí nevyvráti (porovnaj
nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 8/94 zo 6. októbra 1994, Zbierka nálezov a uznesení
ústavného súdu 1993-1994, str. 113). Pretože ústavný súd nerozhodol o nesúlade inštitútu
mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora s ústavou, resp. medzinárodnou
zmluvou, platí prezumpcia jeho ústavnosti, teda súladu s ústavou a tým aj s jej článkom 46
zaručujúcim právo na spravodlivé súdne konanie, a zároveň aj s Dohovorom.
27. Mimoriadne dovolanie je opravným prostriedkom, ktorým za presne a prísne
stanovených podmienok možno celkom výnimočne dosiahnuť prelomenie právoplatnosti
rozhodnutia. Môže sa tak stať len vtedy, ak exituje dôležitý verejný záujem, ktorý tento
zásah aj z hľadiska materiálne poňatej koncepcie právneho štátu legitimizuje. Za takýto
dôležitý verejný záujem nesporne treba považovať v prvom rade ochranu ústavnosti, resp.
ochranu zákonnosti (porovnaj nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 21/08 z 23. septembra
2009, Zbierka nálezov a uznesení ústavného súdu 2009, str. 287).
28. Mimoriadne opravné prostriedky sú zásadne prípustné v rozsahu, v ktorom je
potrebné optimálnym spôsobom riešiť vzťah medzi stabilitou súdneho rozhodnutia (danou
jeho právoplatnosťou nastoľujúcou právu istotu) a jeho vecnou správnosťou
(spravodlivosťou). Ústavnosť inštitútu mimoriadneho dovolania, zavedeného do právneho
poriadku Slovenskej republiky zákonom č. 169/1998 Z. z. posudzoval ústavný súd v uznesení
PL. ÚS 57/99 z 19. júla 2000 (dostupné na www.concourt.sk), v ktorom vymedzil kritériá
akceptovateľnosti mimoriadnych opravných prostriedkov. Uviedol, že rešpektovanie týchto
kritérií je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ale aj z aspektov
práva na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý proces v súlade
s hodnotami, ktoré sa zaručujú čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Tieto kritériá alebo limity náležitej
a ústavne súladnej úpravy mimoriadnych opravných prostriedkov ústavný súd konfrontoval
so zákonnou úpravou mimoriadneho dovolania, pričom vyslovil záver, že zákonná
koncepcia mimoriadneho dovolania spĺňa všetky ústavné predpoklady, ktoré sú vyžadované
pre mimoriadne opravné prostriedky.
29. Rešpektujúc prezumpciu ústavnosti ako aj vyššie uvedený záver ústavného súdu
bol dovolací súd právnou úpravou mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora
viazaný a nemohol ju neakceptovať.
30. Aplikujúc túto právnu úpravu po zistení, že boli splnené podmienky pre podanie
mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom Slovenskej republiky a že dovolanie je
prípustné, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 v spojení s § 243i ods. 2
O. s. p.) preskúmal rozsudky oboch súdov ako aj konanie, ktoré im predchádzalo, a dospel
k záveru, že mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora je dôvodné.»
Ústavný súd zo spisu vedeného najvyšším súdom k mimoriadnemu dovolaniu
generálneho prokurátora zistil, že sťažovateľka sa k mimoriadnemu dovolaniu vyjadrila
podaním zo 7. septembra 2010 a podaním z 18. októbra 2011. V obidvoch vyjadreniach sa
zaoberala najmä meritórnymi otázkami v kontexte s argumentmi formulovaným generálnym
prokurátorom v mimoriadnom dovolaní. Vo vyjadrení z 18. októbra 2011 však sťažovateľka
spochybnila podanie mimoriadneho dovolania v danej veci z hľadiska jeho nesúladu
s judikatúrou ESĽP a porušenia princípu právnej istoty vrátane práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a navrhla, aby „vzhľadom na to, že z ustanovenia čl. 7
ods. 2 Ústavy SR vyplýva prednosť práva Európskej únie pred zákonmi SR“, sa najvyšší súd
s týmito otázkami vysporiadal. Citovaná časť odôvodnenia najvyššieho súdu teda svojím
obsahom reaguje predovšetkým na argumenty predložené sťažovateľkou v jej vyjadreniach
k mimoriadnemu dovolaniu v súvislosti so spochybnením prípustnosti tohto mimoriadneho
opravného prostriedku.
V súvislosti s konaním o súlade ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
týkajúcich sa mimoriadneho dovolania s ústavou v uznesení sp. zn. PL. ÚS 57/99 z 19. júla
2000 vyslovil ústavný súd svoj názor, podľa ktorého mimoriadne dovolanie môžeme
považovať za ďalší mimoriadny opravný prostriedok. Je to však napriek tomu dovolanie,
ktoré je mimoriadne výlučne z dôvodu, že na jeho podanie je procesne legitimovaný iba
generálny prokurátor, a je zásadne obmedzené len na prípady, v ktorých nemožno podať
dovolanie účastníkom konania. Inak, tak ako to potvrdzuje aj zákon, pre mimoriadne
dovolanie a mimoriadne dovolacie konanie platí tá istá procesná úprava, ako to je pri
dovolaní podanom účastníkom konania (§ 242 až § 243c OSP, kde sa síce ustanovuje
primerané použitie ustanovení o dovolaní, ale v podstate ide o ich priame použitie).
Účel mimoriadneho dovolania spočíva v odstránení nezákonnosti, ktorej sa dopustil
súd v konaní podľa Občianskeho súdneho poriadku, pričom toto odstránenie nezákonnosti
vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb
alebo štátu. Tento účel mimoriadneho dovolania je v súlade s účelom občianskeho súdneho
konania vyjadreného v § 1 OSP. Súčasne tento účel sleduje ochranu účastníka pred
dôsledkami nespravodlivého procesu (konania, ktoré trpí základnými procesnými
pochybeniami a postupmi súdov znamenajúcimi až porušenie práva na súdnu ochranu).
Tento záver podľa názoru ústavného súdu potvrdzujú dôvody mimoriadneho dovolania
ustanovené § 243f OSP (PL. ÚS 57/99).
Ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je však prípustná len subsidiárne, t. j.
vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania, neúspešne využila
všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom
chránených záujmov [s výnimkou dovolania – § 243f ods. 2 písm. c) OSP] alebo takéto
právne prostriedky nemala k dispozícii, tak ako to je vo veciach správneho súdnictva, kde
nie je prípustné (až na výnimku) ani odvolanie, alebo jej bolo zákonnými prekážkami
znemožnené využiť tieto právne prostriedky nápravy. Z tohto zákonného predpokladu
vyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktoré zabezpečuje
jeho výnimočnosť v súlade s teoretickou podstatou mimoriadneho opravného prostriedku
(PL. ÚS 57/99).
Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie
predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho
právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,
ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť
súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne
dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;
jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy
pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií je
nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva
na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami
zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010).
Sťažovateľka v sťažnosti rozsiahlo argumentuje voči právnemu záveru najvyššieho
súdu o prípustnosti mimoriadneho dovolania citovaním z viacerých rozhodnutí najvyššieho
súdu, ktorými bolo konanie o mimoriadnom dovolaní zastavené, resp. odmietnuté
pre nesplnenie predpokladov jeho prípustnosti najmä z dôvodu, že účastníci konania,
v prospech ktorých generálny prokurátor mimoriadne dovolanie podal, nevyužili opravné
prostriedky, na ktorých využitie boli v týchto konaniach oprávnení.
Ústavný súd zistil, že v prípade vedenom pod sp. zn. 5 M Cdo 13/2007 najvyšší súd
uznesením z 22. júla 2009 mimoriadne dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
odmietol, pretože účastník konania, v prospech ktorého bolo mimoriadne dovolanie podané,
mohol na ochranu svojich práv využiť podanie nového návrhu na vydanie predbežného
opatrenia. V konaní vedenom pod sp. zn. 4 M Cdo 19/2008 najvyšší súd uznesením
z 27. januára 2009 mimoriadne dovolanie proti platobnému rozkazu Okresného súdu
Košice I odmietol z dôvodu, že „podnecovateľ mimoriadneho dovolania v konaní
predchádzajúcom podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku opomenul hájiť
svoje práva najmä nepodaním niektorého z opravných prostriedkov“, pričom sťažnosť proti
uvedenému uzneseniu najvyššieho súdu bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená
uznesením ústavného súdu č. k. I. ÚS 136/06-10 z 11. apríla 2006. V ďalšom konaní
vedenom pod sp. zn. 2 M Cdo 15/2005 najvyšší súd uznesením z 21. apríla 2006
mimoriadne dovolanie proti rozsudku Okresného súdu Levice odmietol z dôvodu, že
žalovaný, ktorý podal podnet na mimoriadne dovolanie, nevyužil zákonom dovolené a
efektívne procesné prostriedky nápravy ním tvrdeného nezákonného stavu, pričom aj
sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená uznesením
ústavného súdu č. k. III. ÚS 331/06-12 z 19. októbra 2006. Obdobný právny názor zaujal aj
ústavný súd v náleze č. k. II. ÚS 185/09-37 z 12. novembra 2009, ktorým rozsudok
najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Cdo 5/2008 zo 14. októbra 2008 zrušil z dôvodu, že najvyšší
súd sa odchýlil od ústavne súladného výkladu a aplikácie zákonného ustanovenia
o mimoriadnom dovolaní, keď preskúmal vecnú správnosť (zákonnosť) uznesenia
Okresného súdu Bratislava IV, ktorým bol schválený rozvrh výťažku z dražby nehnuteľnosti,
hoci nebolo napadnuté riadnym opravným prostriedkom. Aj keď vo väčšine z uvedených
prípadov (okrem veci vedenej pod sp. zn. 5 M Cdo 13/2007) považoval najvyšší súd
mimoriadne dovolanie za neprípustné pre nevyužitie riadnych opravných prostriedkov
účastníkmi konania, podľa názoru ústavného súdu je potrebné obdobné pravidlá aplikovať
aj v prípadoch, ak účastník konania nevyužil svoje oprávnenie iniciovať súdny prieskum na
základe mimoriadneho opravného prostriedku, na použitie ktorého bol oprávnený.
V okolnostiach sťažovateľkinej veci je nesporné, že sa žalovaná proti medzitýmnemu
rozsudku okresného súdu bránila (aj keď neúspešne) podaním odvolania, na podanie
ktorého bola podľa platného procesného predpisu oprávnená. Vzhľadom na potvrdzujúci
charakter výroku rozsudku krajského súdu, ktorý výrokom tohto rozsudku zároveň nezaložil
prípustnosť dovolania z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, je zrejmé, že žalovaná mohla rozsudok krajského súdu napadnúť dovolaním iba
z dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237
OSP, nie však z dôvodov ustanovených § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP (t. j. že konanie bolo
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo
že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci).
Z obsahu mimoriadneho dovolania ústavný súd zistil, že generálny prokurátor
napadol rozsudok krajského súdu mimoriadnym dovolaním z dôvodu podľa § 243f ods. 1
písm. c) OSP, t. j. že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Najvyšší
súd však v súvislosti s posúdením dôvodnosti mimoriadneho dovolania konštatoval
naplnenie vady konania podľa § 237 písm. f) OSP (t. j. odňatia možnosti žalovanej konať
pred súdom), ako aj to, že generálny prokurátor tento dôvod podania mimoriadneho
dovolania naznačil.
Je teda zrejmé, že žalovaná mohla rozsudok krajského súdu dôvodne napadnúť
dovolaním z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 OSP, a teda že nápravu
porušenia svojich práv mohla okrem mimoriadneho dovolania podaného generálnym
prokurátorom dosiahnuť aj sama, a to podaním dovolania. Najvyšší súd sa s touto
okolnosťou podstatnou pre posúdenie prípustnosti dovolania žiadnym spôsobom
nevysporiadal a v tomto smere svoje rozhodnutie prakticky neodôvodnil, keďže okrem
konštatovania prípustnosti mimoriadneho dovolania nie je z odôvodnenia napadnutého
uznesenia zrejmé, ako dospel k záveru o prípustnosti mimoriadneho dovolania (pozri bod 30
odôvodnenia napadnutého uznesenia).
Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd pri posudzovaní prípustnosti
mimoriadneho dovolania v danej veci dôsledne nezaoberal tým, či sú naplnené predpoklady
prelomenia právoplatnosti napadnutého rozsudku krajského súdu týmto mimoriadnym
opravným prostriedkom. Princíp stability súdneho rozhodnutia vyjadrený jeho
právoplatnosťou vyplýva z princípu právnej istoty ako jedného zo základných princípov
právneho štátu. Takýmto postupom sa najvyšší súd bez odôvodnenia odchýlil od ústavne
súladného výkladu aplikovaného zákonného ustanovenia o mimoriadnom dovolaní (§ 243e
ods. 1 OSP), následkom čoho došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na vyslovenie porušenia označených práv v súvislosti s postupom
a napadnutým uznesením najvyššieho súdu pri posudzovaní kritérií prípustnosti
mimoriadneho dovolania už ústavný súd nepovažoval za potrebné zvlášť sa zaoberať
námietkou porušenia označených práv samotným obsahom rozhodnutia najvyššieho súdu,
v ktorom tento realizoval vlastný výklad právnych predpisov relevantných podľa jeho
názoru na daný prípad, keďže v zmysle ustálenej judikatúry ústavný súd zásadne nie je
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré ich viedli
k rozhodnutiu vo veci samej.
Napokon, pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie základného práva vyjadriť
sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd vychádzajúc
z povahy dovolacieho konania, v ktorom dovolací súd dokazovanie nevykonáva (§ 243a
ods. 2 OSP), dospel k záveru, že postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu
uvedené základné právo nemohlo byť porušené, pričom ani z previerky súdneho spisu
a napadnutého uznesenia nevyplýva, že by najvyšší súd v konaní o mimoriadnom dovolaní
vôbec vykonal nejaké dokazovanie, ktoré by bolo možné skúmať z ústavne relevantných
hľadísk vyplývajúcich z čl. 48 ods. 2 ústavy. Z uvedeného dôvodu ústavný súd v tejto časti
návrhu nevyhovel, ako to vyplýva zo 4. bodu výrokovej časti nálezu.
Vzhľadom na to, že ústavný súd posúdil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako
porušujúce základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jemu
porovnateľné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo
namieste toto rozhodnutie podľa čl. 127 ods. 2 ústavy (a jemu zodpovedajúcemu § 56 ods. 2
a 3 zákona o ústavnom súde) zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, ako to
vyplýva z druhého bodu výroku rozhodnutia. V ďalšom konaní je najvyšší súd viazaný
právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).
IV.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľka si uplatnila náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú ústavný súd
považuje za dôvodné priznať za dva úkony právnych služieb vykonané v roku 2012 (t. j.
prevzatie a príprava zastupovania, podanie sťažnosti) v sume 269,58 €, čo zodpovedá
odmene, ako aj sume paušálnych náhrad za dva úkony právnej služby podľa § 11 ods. 3
a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (odmena za 1 úkon predstavuje sumu 127,16 € a paušálna náhrada
za 1 úkon sumu 7,63 €). Na základe uvedeného ústavný súd porušovateľa práv zaviazal
na zaplatenie úhrady trov konania tak, ako to vyplýva z 3. bodu výroku nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. februára 2013