Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 307/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-63

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. februára 2013

v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka

prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti N., s. r. o., V., zastúpenej advokátom JUDr. M.

Š., B., vo veci porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. januára 2012 a jeho

postupom a takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti N., s. r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 31. januára 2012 a jeho postupom

p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 31. januára 2012 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej

spoločnosti NASK, s. r. o., trovy konania v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť

eur a päťdesiatosem centov) na účet advokáta JUDr. Milana Šulvu, Hlučínska 1, Bratislava,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti obchodnej spoločnosti NASK, s. r. o.,

n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti N., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka), ktorou

namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4

(ďalej len „“), základného práva na právnu pomoc

v konaní podľa , základného práva na rovnosť účastníkov v konaní

podľa , základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom podľa , a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 31. januára 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Ústavný súd uznesením č. k. -35 z 3. júla 2012 sťažnosť v časti,

ktorou sťažovateľka namieta porušenie a a

dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, prijal na ďalšie konanie a vo zvyšnej

časti sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Najvyšší súd napadnutým uznesením zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 1. októbra 2009, ako aj rozsudok

Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. -417 z 19. júna 2007

a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Predmetom konania všeobecných súdov

v danej veci je rozhodovanie o návrhu sťažovateľky na náhradu škody, ktorá jej mala byť

spôsobená nezákonnými rozhodnutiami a nesprávnym úradným postupom štátnych

orgánov. Okresný súd medzitýmnym rozsudkom sp. zn. z 19. júna 2007

rozhodol, že základ žalobného návrhu sťažovateľky je opodstatnený, pričom krajský súd

svojím rozsudkom sp. zn. z 1. októbra 2009 rozsudok súdu prvého stupňa

potvrdil.

Podstata sťažovateľkinej argumentácie spočíva v spochybnení prípustnosti

mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky (ďalej

len „generálny prokurátor“), ako aj v spochybnení meritórnych záverov najvyššieho súdu v

ním vydanom rozhodnutí. Podľa sťažovateľky má byť pripustenie mimoriadneho dovolania

v danej veci v rozpore s ústavnými princípmi, so zákonom aj s ustálenou rozhodovacou

praxou. Poukazuje pritom na kritériá prípustnosti mimoriadneho dovolania uvedené

v uznesení ústavného súdu sp. zn. z 19. júla 2000 vydanom v konaní o súlade

právnych predpisov. Sťažovateľka namieta, že žalovaná (t. j. Slovenská republika, v mene

ktorej koná Ministerstvo financií Slovenskej republiky) „mala k dispozícii inštitút

dovolania, ktorý však nevyužila. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sám konštatoval

porušenie ustanovenia § 237 písm. f) súdmi nižšieho stupňa, čím potvrdil, že bola daná

prípustnosť dovolania, ktorým mohla žalovaná dosiahnuť ochranu svojich práv a naplniť

sledovaný účel - zrušenie rozhodnutí a vrátenie veci na ďalšie konanie, no napriek tomu

pripustil mimoriadne dovolanie...

Z už spomínaného uznesenia ... jednoznačne vyplýva nevyhnutnosť

zachovania právnej istoty pri podávaní mimoriadneho opravného prostriedku v tom smere,

že možnosť jeho podania musí predpokladať nielen nezákonnosť rozhodnutia súdu, ale aj

potrebu chrániť záujem spoločnosti alebo práva fyzických osôb alebo právnických osôb za

podmienky, že túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.“.

V tejto súvislosti sťažovateľka upriamuje pozornosť na odôvodnenia iných

rozhodnutí najvyššieho súdu (, , ,

, a iné), z ktorých má vyplývať, že požiadavka ochrany

práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu ako

podmienka konania o mimoriadnom dovolaní nie je daná vtedy, ak sám podnecovateľ

mimoriadneho dovolania v konaní predchádzajúcom podaniu takéhoto mimoriadneho

opravného prostriedku opomenul hájiť svoje práva najmä nepodaním niektorého

z opravných prostriedkov vrátane mimoriadnych opravných prostriedkov, resp. ich

oneskoreným podaním, hoci ich mohol účinne využiť. Ak jeden z účastníkov občianskeho

súdneho konania nevyužije svoje právo na účinné podanie opravného prostriedku proti

rozhodnutiu súdu, hoci mu v tom nebránili dôležité, resp. závažné dôvody (čím realizuje

svoje procesné dispozičné právo zdržať sa, resp. nevyužiť možnosť podať riadny či

mimoriadny opravný prostriedok), právna istota druhého účastníka, spoliehajúceho sa na

záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie, nemôže byť narušená inštitútom mimoriadneho

dovolania generálneho prokurátora. Sťažovateľka tiež cituje z rozhodnutia najvyššieho súdu

sp. zn. z 27. januára 2009, podľa ktorého „kritériom akceptovateľnosti

právnej úpravy mimoriadneho dovolania je, okrem iného, aj povinnosť vyčerpať iné,

dostupné právne (procesné) prostriedky nápravy pochybení vytýkaných v mimoriadnom

opravnom prostriedku“, a teda že ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je

prípustná len subsidiárne. Ústavnú súladnosť tejto argumentácie najvyššieho súdu podľa

sťažovateľky potvrdzuje aj uznesenie ústavného súdu sp. zn. z 26. novembra

2009, ktorý odmietol sťažnosť podanú proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. januára 2009. Nadväzne na to sťažovateľka poukazuje aj na ďalšiu

rozhodovaciu činnosť ústavného súdu (, , ,

, a iné).

V ďalšej časti sťažnosti namieta sťažovateľka nedostatky odôvodnenia napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu. Podľa jej názoru najvyšší súd „nijako nereagoval na námietku,

že nie je daná prípustnosť mimoriadneho dovolania, keďže ochranu bolo možné dosiahnuť

inými právnymi prostriedkami, ktoré žalovaná nevyužila“, tiež nereagoval ani na „námietku

sťažovateľky, že generálny prokurátor bližšie obsahovo neodôvodňuje, v čom konkrétne má

nesprávne právne posúdenie súdmi spočívať“ a ani na námietku, že „generálny prokurátor

vyvodzuje nesprávne právne posúdenie veci takmer výlučne z nesprávneho hodnotenia

dôkazov“. To malo podľa sťažovateľky viesť k tomu, že dovolací dôvod nesprávneho

právneho posúdenia veci nebol riadne uplatnený. Sťažovateľka ďalej vyslovuje názor,

že najvyšší súd sa „k námietke sťažovateľky ohľadne nemožnosti kvalifikácie ohliadky

miesta činu podľa a ako zaisťovacieho úkonu vyjadril absolútne

nejasným a neuspokojivým spôsobom, keď na ňu v zásade nereagoval“. Nedostatky

odôvodnenia vidí sťažovateľka aj vo vnútornej rozpornosti, celkovej nepresvedčivosti

a nekoherentnosti odôvodnenia napadnutého uznesenia, ktorá sa má týkať aj záverov

o neexistencii príčinnej súvislosti medzi sťažovateľkou tvrdenou škodou a konaním škodcu.

Poukazuje pritom na rozpor v názoroch najvyššieho súdu v tom, či otázka existencie, resp.

neexistencie príčinnej súvislosti je otázkou právnou alebo otázkou skutkovou. Sťažovateľka

poukazuje aj na protirečivosť odôvodnenia najvyššieho súdu, keď ako svoju inšpiráciu

uvádza „text vzťahujúci sa k multikauzálnym škodám, no na strane druhej vyslovuje, že bola

len jediná príčina škody, a to existencia falošných kontrolných pások“.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta aj porušenie zásady rovnosti zbraní

a kontradiktórnosti konania, a tým aj práva na spravodlivý proces. Uvedené porušenie má

vyplývať z toho, že najvyšší súd „rozhodol na základe dôvodov odlišných od dôvodov,

na základe ktorých rozhodli súdy v predchádzajúcom konaní. Sťažovateľka mala

po prvýkrát možnosť dozvedieť sa o týchto dôvodoch až z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR

bez toho, aby jej predtým bola poskytnutá možnosť vyjadriť sa k nim. Súčasne tak Najvyšší

súd SR nemal možnosť vysporiadať sa s jej argumentmi...

Uvedeným postupom Najvyššieho súdu SR nielenže došlo k odňatiu zákonom

priznanej možnosti konať pred súdom, ale z hľadiska intenzity tiež k zásahu do základných

práv sťažovateľky. V kontexte odôvodnenia sa totiž ukázalo, že išlo o dôvody rozhodujúce

pre posúdenie veci Najvyšším súdom SR. Bol porušený princíp kontradiktórnosti a právo

na spravodlivé súdne konanie...

Porušenie svojich základných práv sťažovateľka vidí aj v tom, že generálny

prokurátor v prevažnej miere bližšie obsahovo neodôvodnil, v čom konkrétne má ním

namietané nesprávne právne posúdenie súdmi spočívať a napriek tomu Najvyšší súd SR

takéto uplatnenie dovolacieho dôvodu akceptoval. Následkom však je, že sťažovateľka

nemala účinnú možnosť reagovať na tieto vágne tvrdenia generálneho prokurátora a tým

jej bolo znemožnené vyvrátiť potenciálny záver o nesprávnosti právneho posúdenia veci

súdmi nižšieho stupňa...

Sťažovateľka má za to, že keby jej bola poskytnutá možnosť účinne reagovať

aj na tvrdenia generálneho prokurátora, ktoré však neboli dostatočne vymedzené, mohol by

Najvyšší súd SR zvážiť ich dôvodnosť aj vo svetle vyjadrení druhého účastníka konania -

sťažovateľky a dospieť k odlišným záverom.“.

Podstatná časť odôvodnenia sťažnosti sa však týka arbitrárnosti postupu najvyššieho

súdu pri rozhodovaní o mimoriadnom dovolaní a svojvôle pri výklade a aplikácii

relevantných právnych predpisov, ktorá je podľa sťažovateľky daná „formalistickým

prístupom pri posudzovaní dôvodnosti mimoriadneho dovolania, ďalej právnym posúdením

veci napriek uzneseniu sa na nedostatočnosti podkladu pre právne posúdenie veci,

svojvôľou pri výklade a aplikácii ustanovení o príčinnej súvislosti medzi konaním škodcu

a vznikom škody, produkciou vlastných skutkových zistení namiesto rešpektovania

skutkových zistení súdov nižšieho stupňa, použitím dôvodov rozhodnutia, ktoré nemajú

oporu v dovtedajšom konaní a ktoré vychádzajú zo svojvoľnej interpretácie a aplikácie

právnych predpisov a v neposlednom rade postupom nezohľadňujúcim, že rozhodnutím boli

dotknuté práva niekoho iného než účastníka konania“.

Podľa sťažovateľky sa najvyšší súd dopustil formalistického prístupu

pri posudzovaní inej vady, ktorá mala mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Takáto vada mala spočívať v nevykonaní listinných dôkazov pred súdom prvého stupňa

spôsobom ustanoveným v (ďalej aj „OSP“),

t. j. ich prečítaním, a preto takéto listinné dôkazy nemohli byť podkladom na právne

posúdenie veci o základe uplatneného nároku, pričom uvedený stav mal pretrvať

aj v odvolacom konaní. Sťažovateľka v tejto súvislosti uvádza, že „žalovaná v doterajšom

konaní nevyužila žiadny opravný prostriedok, ktorý na odstránenie tejto potenciálnej vady

mala k dispozícii. Žalovaná bola na všetkých pojednávaniach riadne zastúpená. V zmysle

mala žalovaná k dispozícii opravný prostriedok - námietku proti vedeniu

konania alebo námietku proti zneniu zápisnice. Takúto námietku žalovaná nevyužila.

Žalovaná mala k dispozícii tiež odvolanie, ktoré mohla v zmysle § 205 ods. 2 písm. b)

odôvodniť tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo v zmysle § 205 ods. 2 písm. c) tým, že súd prvého stupňa neúplné

zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie

rozhodujúcich skutočností. Tieto odvolacie dôvody žalovaná vo svojom odvolaní neuviedla.

Napokon, žalovaná mala za danej prípustnosti podľa § 237 písm. f) k dispozícii dovolanie

odôvodnené v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) tým, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie veci. Dovolanie žalovaná nepodala.“. Podľa

názoru sťažovateľky, keďže žalovaná nikdy vadu tejto povahy nenamietala, k „tejto vade

reálne nikdy nedošlo... Samotné formálne znenie zápisnice nemôže mať vplyv na správnosť

rozhodnutia vo veci, pokiaľ z ďalších okolností je zrejmé, že relevantné dôkazy boli riadne

vykonané.“.

Najvyšší súd sa mal podľa sťažovateľky dopustiť aj svojvôle v otázke o príčinnej

súvislosti, keď vo svojom rozhodnutí uviedol, že „príčinná súvislosť je skutkovou otázkou.

Takýto záver je v súlade aj so stálou rozhodovacou praxou všeobecných súdov. Následne

ale tvrdí, že súd nesprávne právne posúdil medzi akým následkom a akou príčinou má

zisťovať príčinnú súvislosť. Sťažovateľka sa voči uvedenému záveru dôrazne ohradzuje.

Podľa Najvyššieho súdu SR totiž, inými slovami, súdy nižšieho stupňa nesprávne právne

posúdili, ktoré dôkazy mali vyhodnotiť ako prekazujúce príčinu, následok a príčinnú

súvislosť medzi nimi. Tu sa zjavne nejedná o právne posúdenie, ako to prezentuje Najvyšší

súd SR. Zo strany súdov ide o hodnotenie dôkazov, nie právne posúdenie. Civilné konanie je

založené na zásade voľného hodnotenia dôkazov a prípadné nesprávne hodnotenie dôkazov

nie je nesprávnym právnym posúdením veci.“. Sťažovateľka ďalej tvrdí, že najvyšší súd

zavádzajúcim spôsobom poukazuje na princípy európskeho deliktného práva, na základe

ktorých dospel k záverom vzťahujúcim sa na príčinnú súvislosť.

Sťažovateľka napokon tvrdí, že najvyšší súd v rozhodnutí o mimoriadnom dovolaní

produkoval vlastné skutkové zistenia, keď uviedol, že skutočnou a výlučnou príčinou

vzniku škody na strane žalobkyne bolo označenie zabezpečeného SBL falzifikátmi

kontrolných pások, avšak súčasne nerešpektoval skutkové zistenie príčinnej súvislosti medzi

konaním správcu dane a vznikom škody sťažovateľke. Ďalším vyprodukovaným skutkovým

zistením najvyššieho súdu má byť podľa sťažovateľky skutočnosť, že dispozíciu

so spotrebnými baleniami liehu (SBL) zamedzili policajné orgány. Najvyšší súd mal ďalej

vysloviť skutkové zistenie, že „v danej veci bolo viac ako pol milióna zabezpečených SBL

opatrených falzifikátmi kontrolných pások, a to napriek tomu, že zo skutkových zistení súdov

nižšieho stupňa, z vykonaných alebo predložených dôkazov žiadna takáto skutočnosť

nevyplynula. Najvyšší súd SR potom na takomto skutkovom zistení postavil celú svoju

argumentáciu o príčinnej súvislosti medzi falzifikátmi kontrolných pások a vznikom škody.

Toto skutkové zistenie si Najvyšší súd SR doslova vymyslel. Nie je pravdivé a nemá

absolútne žiadnu oporu v spise. Akákoľvek argumentácia, ktorá vychádza z tohto mylného

skutkového zistenia je postavená na vratkých, či žiadnych základoch a nemá v okolnostiach

prípadu žiadnu relevanciu.“.

Sťažovateľka tiež namieta svojvoľnú interpretáciu a aplikáciu právnych predpisov,

predovšetkým v znení neskorších

predpisov poukazujúc pritom na znenie o spotrebnej dani

z liehu a o zmene a doplnení o výrobe a uvádzaní liehu na trh

v znení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o spotrebnej dani z liehu“). Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd vôbec nerozlišoval dva

zákonom upravené osobitné režimy, konkrétne režim „v daňovom sklade v pozastavení

dane“ a režim „prepustenie do voľného obehu“, a rovnako tak nerozlišoval „medzi

miestnym zisťovaním“ a „začatím daňovej kontroly“, pričom ide o 2 rozličné inštitúty.

V závere sťažovateľka uvádza, že postupom najvyššieho súdu boli dotknuté práva

niekoho iného než účastníka konania, keďže po právoplatnosti rozsudku krajského súdu

nadobudla uplatňovanú pohľadávku v konaní tretia osoba, a súčasne vyslovuje obavu, či

v danej veci bol zachovaný princíp nestrannosti a nezávislosti, ktorú odvodzuje z činnosti

iných štátnych orgánov, ktoré viacnásobne žiadali o zapožičanie súdneho spisu, prípadne

dokladali do spisu „pochybné dokumenty, ktoré evidentne v očiach príslušného Senátu

vyvolávali dojem, že sťažovateľka a jej predstavitelia sú kriminálnici“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd svojím rozhodnutím vyslovil porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa , základného práva vyjadriť sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru „postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 31. januára 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. “. Súčasne

žiadala vysloviť aj porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 4, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 51

ods. 1 , avšak v tejto časti ústavný súd svojím uznesením č. k. -35

z 3. júla 2012 sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Nadväzne na výrok

o vyslovení porušenia označených práv sťažovateľka žiada napadnuté uznesenie zrušiť

a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a sťažovateľke priznať „náhradu trov

právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd... povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu“.

II.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti vyjadril

predseda najvyššieho súdu stanoviskom č. KP 4/2012-41 zo 6. augusta 2012, v ktorom

okrem iného uviedol, že sťažnosť „obsahuje rovnaké, resp. podobné námietky aké

obsahovalo jej vyjadrenie proti mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora SR.

Najvyšší súd sa s týmito námietkami vysporiadal v dovolacom konaní a svoje rozhodnutie

riadne odôvodnil (viď strana 8 až 10 bod 25 až 29). Výklad ustanovení zákona

o prípustnosti mimoriadneho dovolania uskutočnil, osobitne v súvislosti s posudzovaním

vyčerpania opravných prostriedkov, v súlade s vlastnou judikatúrou pričom vzal do úvahy

aj ústavný aspekt danej veci. Rozhodnutie najvyššieho súdu nie je teda možné považovať za

svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na

spravodlivé súdne konanie a súdnu ochranu... Vo vzťahu k námietkam sťažovateľky

týkajúcich sa formalistického prístupu k zisteniu inej vady najvyšší súd upriamuje pozornosť

na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej hoci čl. 6 ods. 1 Dohovoru

súdy zaväzuje, aby svoje rozhodnutia odôvodňovali, tento záväzok nemôže byť chápaný tak,

že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument (viď Van Hurk v. Holandsko, 1994),

a preto rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť

analyzovaný vo svetle okolností každého prípadu (viď Ruiz Torija a Hiro Balani

v. Španielsko, 1994). Odvolací súd sa tak pri potvrdení rozsudku v princípe môže obmedziť

za prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (viď Helle v. Fínsko, 1997 - ktorý prípad citoval

aj krajský súd), ale nie takým arbitrárnym spôsobom (dokonca nezrozumiteľným - viď

doslovnú citáciu vyššie), ako to v tejto veci urobil Krajský súd v Bratislave (viď strana 13-

14 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu), ktorý sa vôbec nezmienil o tom, prečo

nevykonal navrhnuté dôkazy žalovaným, neakceptoval jeho námietky a pod. (porov. aj

). Z práva na spravodlivý proces totiž vyplýva povinnosť súdu zaoberať sa

účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou,

že (ne)majú význam pre rozhodnutie vo veci samej (porov. Krasko v. Švajčiarsko, 1993).

Tým, že uvedené princípy neboli rešpektované odvolacím súdom (ale aj súdom prvého

stupňa), došlo k porušeniu základného práva dovolateľa na spravodlivý proces v zmysle čl.

6 ods. 1 Dohovoru, resp. v spojení s ) a tým

aj k naplneniu dovolacieho dôvodu uvedeného v , ktorý viedol nielen

k prípustnosti, ale aj dôvodnosti mimoriadneho opravného prostriedku.

K ďalšej námietke treba uviesť iba to, že najvyšší súd nevykonával sám žiadne

dokazovanie (ustanovenie mu to ani neumožňuje), a preto nemohlo

jeho rozhodnutím dôjsť ani k porušeniu práva sťažovateľky vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa .“.

Vo vzťahu k ostatnej časti sťažnosti, ktorá sa týka interpretácie zákona o spotrebnej

dani z liehu v súvislosti s posúdením následkov spojených s označením spotrebiteľského

balenia liehu falzifikátom kontrolnej pásky, sa najvyšší súd obmedzil odkázaním

na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej môžu byť skutkové a právne závery

všeobecného súdu predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (napr. ), a tiež na to, že právo na spravodlivý súdny proces

podľa (aj podľa dohovoru) neznamená právo na to, aby bol

účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s

jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z uvedených dôvodov najvyšší súd

nesúhlasí so závermi sťažovateľky uvedenými v jej sťažnosti a navrhuje jej sťažnosti

nevyhovieť.

K uvedenému stanovisku pripojil predseda najvyššieho súdu vyjadrenie predsedu

senátu najvyššieho súdu rozhodujúceho v danej veci z 1. augusta 2012, podľa ktorého senát

„dôsledne vychádzal z obsahu spisu podľa stavu, ktorý tu bol v čase do rozhodovania

odvolacieho súdu, rozhodoval vo veci bez akýchkoľvek predsudkov, a nijakým spôsobom ho

neovplyvnili dokumenty zakladané do spisu sporovými stranami v priebehu dovolacieho

konania, ani žiadosti orgánov činných v trestnom konaní o poskytnutie informácie, resp.

žiadosti ministerstva spravodlivosti o zapožičanie spisu“.

Sťažovateľka sa k stanovisku najvyššieho súdu zo 6. augusta 2012 vyjadrila podaním

z 20. augusta 2012, v ktorom zhodnocuje, že najvyšší súd neuviedol v stanovisku žiadne

výhrady k viacerým „aspektom porušenia práv“, ktoré v sťažnosti uvádza, a poukazujúc na

obsah ňou podanej sťažnosti a osobitne na nález ústavného súdu sp. zn.

z 19. júla 2000 opätovne spochybňuje odôvodnenie prijateľnosti mimoriadneho dovolania.

Nad rámec argumentácie obsiahnutej vo svojej sťažnosti sa v zásade vyjadrila len k otázke

namietanej zaujatosti predsedu senátu najvyššieho súdu rozhodujúceho v jej prípade, keď

poukázala na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci

Kinský v. Česká republika, kde podľa sťažovateľky v obdobnej situácii ESĽP vyslovil

„porušenie práva na spravodlivé súdne konanie“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) v danej veci upustil od ústneho pojednávania, pretože

po oboznámení sa s obsahom sťažnosti, s vyjadrením predsedu najvyššieho súdu

č. KP 4/2012-41 zo 6. augusta 2012, vyjadrením sťažovateľky z 20. augusta 2012,

doručeným ústavnému súdu 23. augusta 2012, ako aj s obsahom napadnutého rozhodnutia,

spisu vedeného okresným súdom pod sp. zn. a zberného spisu vedeného

najvyšším súdom pod sp. zn. dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Podľa ústavný súd je nezávislým orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (mutatis mutandis , , ,

).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , , ,

).

Z citovanej judikatúry vyplýva, že arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí

všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov

a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo

absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti

takému uplatneniu (napr. ). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať

mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv

uvedených v .

Okrem toho však arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu môže vyplývať

aj z ústavne nekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov aplikovaných

na prerokúvaný skutkový prípad. Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie

základného práva účastníka konania na súdnu ochranu je založená v prípade, ak dospeje

k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore s požiadavkou ústavne

konformného výkladu právnych predpisov.

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania

všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom

a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy

riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z a nasl. a

dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ( až ) a jemu

porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné

posudzovať spoločne a niet medzi nimi zásadných odlišností.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

ochrany sa fyzická osoba alebo právnická osoba domáha, poskytnutá ochrana v medziach

zákonov, ktoré tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (

ods. 4 v spojení s ). Táto povinnosť všeobecných súdov

vzhľadom na ich postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom

na povinnosť Slovenskej republiky rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce

z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr.

) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého

súdneho konania vyplývajúcich z a a dohovoru

v súlade s judikatúrou ESĽP. Otázku, či konanie rešpektovalo princípy uvedené v čl. 6

ods. 1 dohovoru, posudzuje ESĽP so zreteľom na „osobitné okolnosti prípadu“ posudzujúc

konanie ako celok.

Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1

a dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť

súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť

( a , m. m. ), pritom starostlivo prihliada na všetko, čo

vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho

rozhodnutia ( ) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami

a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej

(m. m. ).

Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho

rozhodnutia dbať tiež na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery,

ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)

verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.

Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať

v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená

spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov ( ; obdobne

napr. , , , ).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad

a používanie ustanovení príslušných právnych predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať

základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa .

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, ,

) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými

súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že nevyhnutnou

súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem

na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej

normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický

postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom

jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému

a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii

ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich

doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný

absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu)

odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická

súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov ( ). Samozrejme, že sa v takýchto

prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej

normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo

nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií

interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného

ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad

e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych

orgánov zákonom v zmysle totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú

nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení.

Ustanovenie nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj

zmyslom a účelom zákona (, ).

Sťažovateľkine námietky proti napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu v časti

prijatej na ďalšie konanie sa týkajú otázky samotnej prípustnosti mimoriadneho dovolania,

nedostatkov odôvodnenia napadnutého uznesenia, porušenia princípu kontradiktórnosti

konania a arbitrárnosti pri výklade a aplikácii relevantných právnych predpisov.

Najvyšší súd mal podľa názoru sťažovateľky ignorovať „závery Ústavného súdu SR

v otázke kritérií prípustnosti mimoriadneho dovolania“, keď napriek konštatovaniu

o naplnení dovolacieho dôvodu podľa dospel k záveru o prípustnosti

mimoriadneho dovolania, aj keď žalovaná vo veci nevyužila možnosť podať proti rozsudku

krajského súdu dovolanie. V tejto súvislosti namieta, že najvyšší súd sa s ňou namietanou

neprípustnosťou mimoriadneho dovolania nevysporiadal a že v tomto smere je odôvodnenie

napadnutého uznesenia nedostatočné.

Podľa ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka

konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu

zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje

ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu

a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto

rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Najvyšší súd k otázke prípustnosti a ústavnej akceptovateľnosti inštitútu

mimoriadneho dovolania uviedol:

«24. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) prv než pristúpil

k posúdeniu podmienok prípustnosti mimoriadneho dovolania a jeho dôvodnosti, zaoberal

sa námietkou žalobkyne o nezlučiteľnosti tohto opravného prostriedku s princípom právnej

istoty a tým aj s článkom 6 ods. 1 Dohovoru. S názorom, že z judikatúry ESĽP, na ktorú

poukazovala žalobkyňa, vyplýva nezákonnosť a neopodstatnenosť mimoriadneho dovolania

podaného generálnym prokurátorom, sa nestotožňuje.

25. Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora je procesným inštitútom

upraveným v ustanoveniach § až 243j (ďalej len

„“). Aplikáciu tohto inštitútu nemožno odmietnuť poukazom na označenú judikatúru

ESĽP, ktorá inak právnu úpravu mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora

v právnom poriadku Slovenskej republiky z hľadiska jej zlučiteľnosti s článkom 6 ods. 1

Dohovoru neposudzovala.

26. V zmysle článku 144 ods. 1 (ďalej len „“) sú

sudcovia pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou

podľa a 5 a zákonom. Sú teda viazaní aj článkom 152 ods. 3 , podľa

ktorého o neplatnosti právnych predpisov rozhoduje Ústavný súd Slovenskej republiky

(ďalej len „ústavný súd“) na návrh osôb uvedených v . Z článku 152

vyplýva prezumpcia ústavnosti, t. j. domnienka o ústavnosti všeobecne záväzného právneho

predpisu s (porovnaj uznesenie ústavného súdu sp. zn. z 23. augusta

1995, Zbierka nálezov a uznesení ústavného súdu 1995, str. 245). Táto domnienka je

vyvrátiteľná, platí dovtedy, kým ju ústavný súd vo svojom rozhodnutí nevyvráti (porovnaj

nález ústavného súdu sp. zn. zo 6. októbra 1994, Zbierka nálezov a uznesení

ústavného súdu 1993-1994, str. 113). Pretože ústavný súd nerozhodol o nesúlade inštitútu

mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora s , resp. medzinárodnou

zmluvou, platí prezumpcia jeho ústavnosti, teda súladu s a tým aj s jej článkom 46

zaručujúcim právo na spravodlivé súdne konanie, a zároveň aj s Dohovorom.

27. Mimoriadne dovolanie je opravným prostriedkom, ktorým za presne a prísne

stanovených podmienok možno celkom výnimočne dosiahnuť prelomenie právoplatnosti

rozhodnutia. Môže sa tak stať len vtedy, ak exituje dôležitý verejný záujem, ktorý tento

zásah aj z hľadiska materiálne poňatej koncepcie právneho štátu legitimizuje. Za takýto

dôležitý verejný záujem nesporne treba považovať v prvom rade ochranu ústavnosti, resp.

ochranu zákonnosti (porovnaj nález ústavného súdu sp. zn. z 23. septembra

2009, Zbierka nálezov a uznesení ústavného súdu 2009, str. 287).

28. Mimoriadne opravné prostriedky sú zásadne prípustné v rozsahu, v ktorom je

potrebné optimálnym spôsobom riešiť vzťah medzi stabilitou súdneho rozhodnutia (danou

jeho právoplatnosťou nastoľujúcou právu istotu) a jeho vecnou správnosťou

(spravodlivosťou). Ústavnosť inštitútu mimoriadneho dovolania, zavedeného do právneho

poriadku Slovenskej republiky posudzoval ústavný súd v uznesení

z 19. júla 2000 (dostupné na www.concourt.sk), v ktorom vymedzil kritériá

akceptovateľnosti mimoriadnych opravných prostriedkov. Uviedol, že rešpektovanie týchto

kritérií je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu ( ), ale aj z aspektov

práva na súdnu ochranu ( ) a práva na spravodlivý proces v súlade

s hodnotami, ktoré sa zaručujú čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Tieto kritériá alebo limity náležitej

a ústavne súladnej úpravy mimoriadnych opravných prostriedkov ústavný súd konfrontoval

so zákonnou úpravou mimoriadneho dovolania, pričom vyslovil záver, že zákonná

koncepcia mimoriadneho dovolania spĺňa všetky ústavné predpoklady, ktoré sú vyžadované

pre mimoriadne opravné prostriedky.

29. Rešpektujúc prezumpciu ústavnosti ako aj vyššie uvedený záver ústavného súdu

bol dovolací súd právnou úpravou mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora

viazaný a nemohol ju neakceptovať.

30. Aplikujúc túto právnu úpravu po zistení, že boli splnené podmienky pre podanie

mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom Slovenskej republiky a že dovolanie je

prípustné, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 v spojení s § 243i ods. 2

) preskúmal rozsudky oboch súdov ako aj konanie, ktoré im predchádzalo, a dospel

k záveru, že mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora je dôvodné.»

Ústavný súd zo spisu vedeného najvyšším súdom k mimoriadnemu dovolaniu

generálneho prokurátora zistil, že sťažovateľka sa k mimoriadnemu dovolaniu vyjadrila

podaním zo 7. septembra 2010 a podaním z 18. októbra 2011. V obidvoch vyjadreniach sa

zaoberala najmä meritórnymi otázkami v kontexte s argumentmi formulovaným generálnym

prokurátorom v mimoriadnom dovolaní. Vo vyjadrení z 18. októbra 2011 však sťažovateľka

spochybnila podanie mimoriadneho dovolania v danej veci z hľadiska jeho nesúladu

s judikatúrou ESĽP a porušenia princípu právnej istoty vrátane práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a navrhla, aby „vzhľadom na to, že z ustanovenia čl. 7

ods. 2 SR vyplýva prednosť práva Európskej únie pred zákonmi SR“, sa najvyšší súd

s týmito otázkami vysporiadal. Citovaná časť odôvodnenia najvyššieho súdu teda svojím

obsahom reaguje predovšetkým na argumenty predložené sťažovateľkou v jej vyjadreniach

k mimoriadnemu dovolaniu v súvislosti so spochybnením prípustnosti tohto mimoriadneho

opravného prostriedku.

V súvislosti s konaním o súlade ustanovení

týkajúcich sa mimoriadneho dovolania s v uznesení sp. zn. z 19. júla

2000 vyslovil ústavný súd svoj názor, podľa ktorého mimoriadne dovolanie môžeme

považovať za ďalší mimoriadny opravný prostriedok. Je to však napriek tomu dovolanie,

ktoré je mimoriadne výlučne z dôvodu, že na jeho podanie je procesne legitimovaný iba

generálny prokurátor, a je zásadne obmedzené len na prípady, v ktorých nemožno podať

dovolanie účastníkom konania. Inak, tak ako to potvrdzuje aj zákon, pre mimoriadne

dovolanie a mimoriadne dovolacie konanie platí tá istá procesná úprava, ako to je pri

dovolaní podanom účastníkom konania ( až , kde sa síce ustanovuje

primerané použitie ustanovení o dovolaní, ale v podstate ide o ich priame použitie).

Účel mimoriadneho dovolania spočíva v odstránení nezákonnosti, ktorej sa dopustil

súd v konaní podľa , pričom toto odstránenie nezákonnosti

vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb

alebo štátu. Tento účel mimoriadneho dovolania je v súlade s účelom občianskeho súdneho

konania vyjadreného v . Súčasne tento účel sleduje ochranu účastníka pred

dôsledkami nespravodlivého procesu (konania, ktoré trpí základnými procesnými

pochybeniami a postupmi súdov znamenajúcimi až porušenie práva na súdnu ochranu).

Tento záver podľa názoru ústavného súdu potvrdzujú dôvody mimoriadneho dovolania

ustanovené ().

Ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je však prípustná len subsidiárne, t. j.

vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania, neúspešne využila

všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom

chránených záujmov [s výnimkou dovolania – ] alebo takéto

právne prostriedky nemala k dispozícii, tak ako to je vo veciach správneho súdnictva, kde

nie je prípustné (až na výnimku) ani odvolanie, alebo jej bolo zákonnými prekážkami

znemožnené využiť tieto právne prostriedky nápravy. Z tohto zákonného predpokladu

vyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktoré zabezpečuje

jeho výnimočnosť v súlade s teoretickou podstatou mimoriadneho opravného prostriedku

().

Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie

predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho

právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,

ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť

súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne

dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;

jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy

pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií je

nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu ( ), ako aj z hľadiska práva

na súdnu ochranu ( ) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami

zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. , , ).

Sťažovateľka v sťažnosti rozsiahlo argumentuje voči právnemu záveru najvyššieho

súdu o prípustnosti mimoriadneho dovolania citovaním z viacerých rozhodnutí najvyššieho

súdu, ktorými bolo konanie o mimoriadnom dovolaní zastavené, resp. odmietnuté

pre nesplnenie predpokladov jeho prípustnosti najmä z dôvodu, že účastníci konania,

v prospech ktorých generálny prokurátor mimoriadne dovolanie podal, nevyužili opravné

prostriedky, na ktorých využitie boli v týchto konaniach oprávnení.

Ústavný súd zistil, že v prípade vedenom pod sp. zn. najvyšší súd

uznesením z 22. júla 2009 mimoriadne dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu

odmietol, pretože účastník konania, v prospech ktorého bolo mimoriadne dovolanie podané,

mohol na ochranu svojich práv využiť podanie nového návrhu na vydanie predbežného

opatrenia. V konaní vedenom pod sp. zn. najvyšší súd uznesením

z 27. januára 2009 mimoriadne dovolanie proti platobnému rozkazu Okresného súdu

Košice I odmietol z dôvodu, že „podnecovateľ mimoriadneho dovolania v konaní

predchádzajúcom podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku opomenul hájiť

svoje práva najmä nepodaním niektorého z opravných prostriedkov“, pričom sťažnosť proti

uvedenému uzneseniu najvyššieho súdu bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená

uznesením ústavného súdu č. k. -10 z 11. apríla 2006. V ďalšom konaní

vedenom pod sp. zn. najvyšší súd uznesením z 21. apríla 2006

mimoriadne dovolanie proti rozsudku Okresného súdu Levice odmietol z dôvodu, že

žalovaný, ktorý podal podnet na mimoriadne dovolanie, nevyužil zákonom dovolené a

efektívne procesné prostriedky nápravy ním tvrdeného nezákonného stavu, pričom aj

sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená uznesením

ústavného súdu č. k. -12 z 19. októbra 2006. Obdobný právny názor zaujal aj

ústavný súd v náleze č. k. -37 z 12. novembra 2009, ktorým rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. októbra 2008 zrušil z dôvodu, že najvyšší

súd sa odchýlil od ústavne súladného výkladu a aplikácie zákonného ustanovenia

o mimoriadnom dovolaní, keď preskúmal vecnú správnosť (zákonnosť) uznesenia

Okresného súdu Bratislava IV, ktorým bol schválený rozvrh výťažku z dražby nehnuteľnosti,

hoci nebolo napadnuté riadnym opravným prostriedkom. Aj keď vo väčšine z uvedených

prípadov (okrem veci vedenej pod sp. zn. ) považoval najvyšší súd

mimoriadne dovolanie za neprípustné pre nevyužitie riadnych opravných prostriedkov

účastníkmi konania, podľa názoru ústavného súdu je potrebné obdobné pravidlá aplikovať

aj v prípadoch, ak účastník konania nevyužil svoje oprávnenie iniciovať súdny prieskum na

základe mimoriadneho opravného prostriedku, na použitie ktorého bol oprávnený.

V okolnostiach sťažovateľkinej veci je nesporné, že sa žalovaná proti medzitýmnemu

rozsudku okresného súdu bránila (aj keď neúspešne) podaním odvolania, na podanie

ktorého bola podľa platného procesného predpisu oprávnená. Vzhľadom na potvrdzujúci

charakter výroku rozsudku krajského súdu, ktorý výrokom tohto rozsudku zároveň nezaložil

prípustnosť dovolania z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, je zrejmé, že žalovaná mohla rozsudok krajského súdu napadnúť dovolaním iba

z dôvodu podľa , že v konaní došlo k vadám uvedeným v

, nie však z dôvodov ustanovených a (t. j. že konanie bolo

postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo

že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci).

Z obsahu mimoriadneho dovolania ústavný súd zistil, že generálny prokurátor

napadol rozsudok krajského súdu mimoriadnym dovolaním z dôvodu podľa § 243f ods. 1

písm. c) , t. j. že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Najvyšší

súd však v súvislosti s posúdením dôvodnosti mimoriadneho dovolania konštatoval

naplnenie vady konania podľa (t. j. odňatia možnosti žalovanej konať

pred súdom), ako aj to, že generálny prokurátor tento dôvod podania mimoriadneho

dovolania naznačil.

Je teda zrejmé, že žalovaná mohla rozsudok krajského súdu dôvodne napadnúť

dovolaním z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v , a teda že nápravu

porušenia svojich práv mohla okrem mimoriadneho dovolania podaného generálnym

prokurátorom dosiahnuť aj sama, a to podaním dovolania. Najvyšší súd sa s touto

okolnosťou podstatnou pre posúdenie prípustnosti dovolania žiadnym spôsobom

nevysporiadal a v tomto smere svoje rozhodnutie prakticky neodôvodnil, keďže okrem

konštatovania prípustnosti mimoriadneho dovolania nie je z odôvodnenia napadnutého

uznesenia zrejmé, ako dospel k záveru o prípustnosti mimoriadneho dovolania (pozri bod 30

odôvodnenia napadnutého uznesenia).

Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd pri posudzovaní prípustnosti

mimoriadneho dovolania v danej veci dôsledne nezaoberal tým, či sú naplnené predpoklady

prelomenia právoplatnosti napadnutého rozsudku krajského súdu týmto mimoriadnym

opravným prostriedkom. Princíp stability súdneho rozhodnutia vyjadrený jeho

právoplatnosťou vyplýva z princípu právnej istoty ako jedného zo základných princípov

právneho štátu. Takýmto postupom sa najvyšší súd bez odôvodnenia odchýlil od ústavne

súladného výkladu aplikovaného zákonného ustanovenia o mimoriadnom dovolaní (§ 243e

ods. 1 ), následkom čoho došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu zaručeného v , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na vyslovenie porušenia označených práv v súvislosti s postupom

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu pri posudzovaní kritérií prípustnosti

mimoriadneho dovolania už ústavný súd nepovažoval za potrebné zvlášť sa zaoberať

námietkou porušenia označených práv samotným obsahom rozhodnutia najvyššieho súdu,

v ktorom tento realizoval vlastný výklad právnych predpisov relevantných podľa jeho

názoru na daný prípad, keďže v zmysle ustálenej judikatúry ústavný súd zásadne nie je

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré ich viedli

k rozhodnutiu vo veci samej.

Napokon, pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie základného práva vyjadriť

sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa , ústavný súd vychádzajúc

z povahy dovolacieho konania, v ktorom dovolací súd dokazovanie nevykonáva (§ 243a

ods. 2 ), dospel k záveru, že postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

uvedené základné právo nemohlo byť porušené, pričom ani z previerky súdneho spisu

a napadnutého uznesenia nevyplýva, že by najvyšší súd v konaní o mimoriadnom dovolaní

vôbec vykonal nejaké dokazovanie, ktoré by bolo možné skúmať z ústavne relevantných

hľadísk vyplývajúcich z . Z uvedeného dôvodu ústavný súd v tejto časti

návrhu nevyhovel, ako to vyplýva zo 4. bodu výrokovej časti nálezu.

Vzhľadom na to, že ústavný súd posúdil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako

porušujúce základné právo na súdnu ochranu podľa , ako aj jemu

porovnateľné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo

namieste toto rozhodnutie podľa (a jemu zodpovedajúcemu

a 3 ) zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, ako to

vyplýva z druhého bodu výroku rozhodnutia. V ďalšom konaní je najvyšší súd viazaný

právnym názorom ústavného súdu ( ).

IV.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka si uplatnila náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú ústavný súd

považuje za dôvodné priznať za dva úkony právnych služieb vykonané v roku 2012 (t. j.

prevzatie a príprava zastupovania, podanie sťažnosti) v sume 269,58 €, čo zodpovedá

odmene, ako aj sume paušálnych náhrad za dva úkony právnej služby podľa § 11 ods. 3

a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (odmena za 1 úkon predstavuje sumu 127,16 € a paušálna náhrada

za 1 úkon sumu 7,63 €). Na základe uvedeného ústavný súd porušovateľa práv zaviazal

na zaplatenie úhrady trov konania tak, ako to vyplýva z 3. bodu výroku nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2013