Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 58 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (63)II. ÚS 280/2010
PDF · 127.28 KB
No categories available
II. ÚS 280/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2010 predbežne
prerokoval sťažnosť O. Ž., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. M. R., Ž., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom
Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 5 M Cdo 10/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť O. Ž. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. mája 2010
doručená sťažnosť O. Ž., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní
vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn.
5 M Cdo 10/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 28. mája 2010.
Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že žalobou doručenou
Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sa sťažovateľ ako žalobca 1 a spoločnosť
T., s. r. o., ako žalobkyňa (ďalej len „žalobkyňa 2“) domáhali vydania platobného rozkazu,
ktorým by bol žalovaný zaviazaný zaplatiť im spoločne a nerozdielne istinu vo výške
990 Sk s prísl. Uznesením okresného súdu č. k. 27 Ro 125/2007-25 z 15. júna 2007 bolo
podanie odmietnuté. Tak sťažovateľ, ako aj žalobkyňa 2 podali odvolanie, na základe
ktorého uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 10 Co 227/2007-
37 z 2. augusta 2007 bolo uznesenie okresného súdu zrušené a vec vrátená na ďalšie
konanie. Krajský súd vo vzťahu k sťažovateľovi poukázal na ustanovenie § 243 ods. 3 tretej
vety Obchodného zákonníka a uviedol, že splnomocnenie na zastupovanie v konaní malo
byť okrem predsedu predstavenstva sťažovateľa podpísané ešte aspoň jedným ďalším
členom predstavenstva. Následne okresný súd 29. októbra 2007 sťažovateľa vyzval na
odstránenie vád žaloby, a to tak, že žaloba a jej rovnopisy budú podpísané osobou
(osobami) oprávnenou (oprávnenými) konať v mene sťažovateľa. Sťažovateľ však na výzvu
nereagoval. Následne uznesením okresného súdu č. k. 27 Ro 125/2007-49 z 29. novembra
2007 bolo podanie sťažovateľa odmietnuté. Na základe odvolania sťažovateľa uznesením
krajského súdu č. k. 10 Co 384/2007-60 z 28. novembra 2008 bolo uznesenie okresného
súdu potvrdené. Sťažovateľ podal 11. februára 2009 Generálnej prokuratúre Slovenskej
republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) podnet na mimoriadne dovolanie proti
právoplatným uzneseniam okresného súdu a krajského súdu. Na základe tohto podnetu
generálna prokuratúra 3. júla 2009 podala najvyššiemu súdu proti uzneseniu okresného súdu
č. k. 27 Ro 125/2007-49 z 29. novembra 2007 v spojení s uznesením krajského súdu č. k.
10 Co 384/2007-60 z 28. novembra 2008 mimoriadne dovolanie. Odôvodnila ho tým, že
postupom všeobecných súdov bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom, keďže
všeobecné súdy nesprávne považovali splnomocnenie dané advokátovi na zastupovanie
sťažovateľa za nedostatočné, pretože splnomocnenie v rozpore so zákonom podpísal iba
predseda predstavenstva, teda nie aj ďalší člen predstavenstva sťažovateľa. Uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Cdo 10/2009 z 10. marca 2010 bolo mimoriadne dovolanie
zamietnuté, keďže podľa názoru najvyššieho súdu splnomocnenie dané sťažovateľom
advokátovi malo byť podpísané nielen predsedom predstavenstva, ale aj ďalším členom
predstavenstva. Podľa rukou písanej poznámky uznesenie bolo doručené sťažovateľovi
7. apríla 2010.
Podľa názoru sťažovateľa postupom okresného súdu a krajského súdu došlo
k odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom, pričom najvyšší súd toto pochybenie
nenapravil. Zákonná požiadavka na to, aby v mene družstva ako právnickej osoby konali
predseda predstavenstva a ďalší člen predstavenstva, sa vzťahuje iba na také úkony, ktoré zo
zákona musia mať písomnú formu. Nevzťahuje sa teda na tie prípady, v ktorých povinnosť
písomnej formy úkonu vyplýva nie zo zákona, ale iba z dohody účastníkov. Procesné
splnomocnenie na zastupovanie v občianskom súdnom konaní nemusí mať písomnú formu,
pretože zákon pripúšťa udelenie splnomocnenia aj ústnou formou do súdnej zápisnice
o pojednávaní. Právny názor vyslovený všeobecným súdom je preto porušením označených
práv podľa ústav a dohovoru.
Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.
5 M Cdo 10/2009 s tým, aby bolo uznesenie z 10. marca 2010 zrušené a vec vrátená na
ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 254,88 €. Žiada aj
nahradenie obchodného mena, ako aj mena a priezviska právneho zástupcu iniciálkami.
Z uznesenia ústavného súdu č. k. II. ÚS 129/09-13 z 24. marca 2009 vyplýva, že ním
bola odmietnutá ako neprípustná sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu krajského
súdu sp. zn. 10 Co 384/2007 z 28. novembra 2008. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ
nevyužil možnosť podať proti uzneseniu krajského súdu dovolanie prípustné podľa § 237
písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, hoci namietal, že postupom okresného súdu
a krajského súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Dovolanie treba pritom
považovať za účinný opravný prostriedok, na použitie ktorého bol sťažovateľ oprávnený.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Mimoriadne dovolanie možno považovať popri dovolaní za ďalší mimoriadny
opravný prostriedok. Je to však napriek tomu dovolanie, ktoré je mimoriadne výlučne
z dôvodu, že na jeho podanie je procesne legitimovaný iba generálny prokurátor Slovenskej
republiky (ďalej len „generálny prokurátor“), a je zásadne obmedzené len na prípady,
v ktorých nemožno podať dovolanie účastníkom konania (PL. ÚS 57/99).
Ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne,
t. j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania, neúspešne využila
všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom
chránených záujmov [s výnimkou dovolania – § 243f ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho
poriadku] alebo takéto právne prostriedky nemala k dispozícii. Z tohto zákonného
predpokladu vyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktoré
zabezpečuje jeho výnimočnosť v súlade s teoretickou podstatou mimoriadneho opravného
prostriedku (PL. ÚS 57/99).
Tento záver ústavného súdu vo vzťahu k prípustnosti mimoriadneho dovolania
generálneho prokurátora bez predošlého využitia opravných prostriedkov proti napádanému
rozhodnutiu prvostupňového súdu si napokon osvojil aj samotný najvyšší súd. Svedčí o tom
aj jeho rozhodnutie sp. zn. 4 M Cdo 19/2008 z 27. januára 2009, ale aj ďalšie rozhodnutia
najvyššieho súdu (sp. zn. 2 M Cdo 14/2005, sp. zn. 2 M Cdo 15/2005, sp. zn.
4 M Cdo 3/2006 a ďalšie), z odôvodnenia ktorých vyplýva názor, že mimoriadne dovolanie
predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho
právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,
ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť
súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne
dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;
jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy
pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií je
nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva na
súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami
zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 185/09).
Možno konštatovať, že sťažovateľ nevyužil možnosť podať proti uzneseniu
krajského súdu dovolanie. Napriek tejto skutočnosti najvyšší súd považoval mimoriadne
dovolanie generálnej prokuratúry proti tomu istému uzneseniu krajského súdu za prípustné,
a to aj napriek tomu, že sťažovateľom požadovanú ochranu bolo možné dosiahnuť inými
právnymi prostriedkami, ktoré boli pre sťažovateľa priamo osobne prístupné.
Za daného stavu je zrejmé, že pokiaľ by ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho
súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, musel by zároveň poukázať na to, že mimoriadne
dovolanie nie je vzhľadom na ustanovenie § 243e ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
prípustné. Sťažovateľom požadované rozhodnutie ústavného súdu by sa v konečnom
dôsledku obrátilo v jeho neprospech.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júna 2010