Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 280/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2010 predbežne

prerokoval sťažnosť O. Ž., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. M. R., Ž., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 2 , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom

Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť O. Ž. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. mája 2010

doručená sťažnosť O. Ž., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní

vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn.

. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 28. mája 2010.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že žalobou doručenou

Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sa sťažovateľ ako žalobca 1 a spoločnosť

T., s. r. o., ako žalobkyňa (ďalej len „žalobkyňa 2“) domáhali vydania platobného rozkazu,

ktorým by bol žalovaný zaviazaný zaplatiť im spoločne a nerozdielne istinu vo výške

990 Sk s prísl. Uznesením okresného súdu č. k. -25 z 15. júna 2007 bolo

podanie odmietnuté. Tak sťažovateľ, ako aj žalobkyňa 2 podali odvolanie, na základe

ktorého uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k.

37 z 2. augusta 2007 bolo uznesenie okresného súdu zrušené a vec vrátená na ďalšie

konanie. Krajský súd vo vzťahu k sťažovateľovi poukázal na ustanovenie § 243 ods. 3 tretej

vety a uviedol, že splnomocnenie na zastupovanie v konaní malo

byť okrem predsedu predstavenstva sťažovateľa podpísané ešte aspoň jedným ďalším

členom predstavenstva. Následne okresný súd 29. októbra 2007 sťažovateľa vyzval na

odstránenie vád žaloby, a to tak, že žaloba a jej rovnopisy budú podpísané osobou

(osobami) oprávnenou (oprávnenými) konať v mene sťažovateľa. Sťažovateľ však na výzvu

nereagoval. Následne uznesením okresného súdu č. k. -49 z 29. novembra

2007 bolo podanie sťažovateľa odmietnuté. Na základe odvolania sťažovateľa uznesením

krajského súdu č. k. -60 z 28. novembra 2008 bolo uznesenie okresného

súdu potvrdené. Sťažovateľ podal 11. februára 2009 Generálnej prokuratúre Slovenskej

republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) podnet na mimoriadne dovolanie proti

právoplatným uzneseniam okresného súdu a krajského súdu. Na základe tohto podnetu

generálna prokuratúra 3. júla 2009 podala najvyššiemu súdu proti uzneseniu okresného súdu

č. k. -49 z 29. novembra 2007 v spojení s uznesením krajského súdu č. k.

-60 z 28. novembra 2008 mimoriadne dovolanie. Odôvodnila ho tým, že

postupom všeobecných súdov bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom, keďže

všeobecné súdy nesprávne považovali splnomocnenie dané advokátovi na zastupovanie

sťažovateľa za nedostatočné, pretože splnomocnenie v rozpore so zákonom podpísal iba

predseda predstavenstva, teda nie aj ďalší člen predstavenstva sťažovateľa. Uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 10. marca 2010 bolo mimoriadne dovolanie

zamietnuté, keďže podľa názoru najvyššieho súdu splnomocnenie dané sťažovateľom

advokátovi malo byť podpísané nielen predsedom predstavenstva, ale aj ďalším členom

predstavenstva. Podľa rukou písanej poznámky uznesenie bolo doručené sťažovateľovi

7. apríla 2010.

Podľa názoru sťažovateľa postupom okresného súdu a krajského súdu došlo

k odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom, pričom najvyšší súd toto pochybenie

nenapravil. Zákonná požiadavka na to, aby v mene družstva ako právnickej osoby konali

predseda predstavenstva a ďalší člen predstavenstva, sa vzťahuje iba na také úkony, ktoré zo

zákona musia mať písomnú formu. Nevzťahuje sa teda na tie prípady, v ktorých povinnosť

písomnej formy úkonu vyplýva nie zo zákona, ale iba z dohody účastníkov. Procesné

splnomocnenie na zastupovanie v občianskom súdnom konaní nemusí mať písomnú formu,

pretože zákon pripúšťa udelenie splnomocnenia aj ústnou formou do súdnej zápisnice

o pojednávaní. Právny názor vyslovený všeobecným súdom je preto porušením označených

práv podľa ústav a dohovoru.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.

s tým, aby bolo uznesenie z 10. marca 2010 zrušené a vec vrátená na

ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 254,88 €. Žiada aj

nahradenie obchodného mena, ako aj mena a priezviska právneho zástupcu iniciálkami.

Z uznesenia ústavného súdu č. k. -13 z 24. marca 2009 vyplýva, že ním

bola odmietnutá ako neprípustná sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu krajského

súdu sp. zn. z 28. novembra 2008. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ

nevyužil možnosť podať proti uzneseniu krajského súdu dovolanie prípustné podľa § 237

písm. f) , hoci namietal, že postupom okresného súdu

a krajského súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Dovolanie treba pritom

považovať za účinný opravný prostriedok, na použitie ktorého bol sťažovateľ oprávnený.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Mimoriadne dovolanie možno považovať popri dovolaní za ďalší mimoriadny

opravný prostriedok. Je to však napriek tomu dovolanie, ktoré je mimoriadne výlučne

z dôvodu, že na jeho podanie je procesne legitimovaný iba generálny prokurátor Slovenskej

republiky (ďalej len „generálny prokurátor“), a je zásadne obmedzené len na prípady,

v ktorých nemožno podať dovolanie účastníkom konania ().

Ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne,

t. j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania, neúspešne využila

všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom

chránených záujmov [s výnimkou dovolania – § 243f ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho

poriadku] alebo takéto právne prostriedky nemala k dispozícii. Z tohto zákonného

predpokladu vyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktoré

zabezpečuje jeho výnimočnosť v súlade s teoretickou podstatou mimoriadneho opravného

prostriedku ().

Tento záver ústavného súdu vo vzťahu k prípustnosti mimoriadneho dovolania

generálneho prokurátora bez predošlého využitia opravných prostriedkov proti napádanému

rozhodnutiu prvostupňového súdu si napokon osvojil aj samotný najvyšší súd. Svedčí o tom

aj jeho rozhodnutie sp. zn. z 27. januára 2009, ale aj ďalšie rozhodnutia

najvyššieho súdu (sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a ďalšie), z odôvodnenia ktorých vyplýva názor, že mimoriadne dovolanie

predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho

právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,

ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť

súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne

dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;

jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy

pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií je

nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu ( ), ako aj z hľadiska práva na

súdnu ochranu ( ) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami

zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru ().

Možno konštatovať, že sťažovateľ nevyužil možnosť podať proti uzneseniu

krajského súdu dovolanie. Napriek tejto skutočnosti najvyšší súd považoval mimoriadne

dovolanie generálnej prokuratúry proti tomu istému uzneseniu krajského súdu za prípustné,

a to aj napriek tomu, že sťažovateľom požadovanú ochranu bolo možné dosiahnuť inými

právnymi prostriedkami, ktoré boli pre sťažovateľa priamo osobne prístupné.

Za daného stavu je zrejmé, že pokiaľ by ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho

súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, musel by zároveň poukázať na to, že mimoriadne

dovolanie nie je vzhľadom na ustanovenie

prípustné. Sťažovateľom požadované rozhodnutie ústavného súdu by sa v konečnom

dôsledku obrátilo v jeho neprospech.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2010