Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 129/09
PDF · 117.58 KB
No categories available
II. ÚS 129/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2009
predbežne prerokoval sťažnosť O., Ž., právne zastúpeného advokátom JUDr. M. R., Ž.,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline
pod sp. zn. 10 Co 384/2007 a takto
rozhodol:
Sťažnosť O. o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2009
doručená sťažnosť O., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
pod sp. zn. 10 Co 384/2007. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 2. marca 2009.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca 1 spolu so spoločnosťou T., s. r. o.,
ako žalobcom 2 podali 8. marca 2007 žalobu o zaplatenie 990 Sk s prísl. Uznesením
Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 27 Ro 125/2007 z 29. novembra
2007 bolo podanie sťažovateľa odmietnuté z dôvodu, že z predloženého splnomocnenia pre
advokáta malo byť zrejmé, že ako splnomocniteľ v ňom nie je označený sťažovateľ tak, ako
je označený v žalobe. Podľa názoru okresného súdu zo splnomocnenia vyplýva, že ho
advokátovi neudelil sťažovateľ, ale Ing. D. K., predseda predstavenstva sťažovateľa, ktorý
konal vo vlastnom mene, a nie v mene sťažovateľa ako právnickej osoby. S poukazom na
uvedené dospel okresný súd k záveru, že advokát nepredložil riadne splnomocnenie na
zastupovanie sťažovateľa v prerokúvanej veci. Nebolo preto preukázané oprávnenie
advokáta konať v mene sťažovateľa. Podanie v mene sťažovateľa nebolo podpísané
oprávneným štatutárnym zástupcom sťažovateľa. Podľa názoru okresného súdu
splnomocnenie dané v mene sťažovateľa by mali podpísať dvaja členovia predstavenstva,
resp. dvaja členovia predstavenstva by mali podpísať samotnú žalobu. K odmietnutiu
podania došlo v zmysle § 43 Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovateľ podal proti
uzneseniu okresného súdu odvolanie. Uznesením krajského súdu sp. zn. 10 Co 384/2007
z 27. novembra 2008 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené. Podľa názoru krajského
súdu nemožno postup okresného súdu a jeho uznesenie považovať za arbitrárne či
nedostatočne zdôvodnené. Postup okresného súdu nevykazuje ani znaky nepredvídateľnosti.
Bolo jednoznačne výlučne na sťažovateľovi, či (z pohľadu náročnosti v podstate triviálne)
požiadavky splní, alebo nesplní.
Sťažovateľ považuje postup všeobecných súdov za taký, ktorým sa mu znemožnila
realizácia procesných práv poskytovaných Občianskym súdnym poriadkom. Dôsledkom
toho je porušenie označených základných práv.
Sťažovateľ požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 10 Co 384/2007
s tým, aby bolo uznesenie z 28. novembra 2008 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie.
Napokon požaduje náhradu trov právneho zastúpenia advokátom v celkovej sume
245,70 eur.
Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 10 Co 384/2007 z 28. novembra 2008 vyplýva, že
ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 27 Ro 125/2007-49 z 29. novembra
2007. Podľa doložky právoplatnosti uznesenie nadobudlo právoplatnosť 15. januára 2009.
Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ nepodal proti uzneseniu krajského súdu
dovolanie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie
sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 53 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na
ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je
sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Ústavný súd neodmietne prijatie
sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto
podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Podľa názoru ústavného súdu treba podanú sťažnosť považovať za neprípustnú.
Z tvrdení sťažovateľa, ako aj z listinných dôkazov je nepochybné, že všeobecné súdy
odmietli v merite veci konať o žalobe sťažovateľa o zaplatenie sumy 990 Sk z dôvodu, že
podľa ich názoru v mene sťažovateľa konal advokát, ktorý nemal oprávnenie vystupovať
v jeho mene. Podľa názoru sťažovateľa uvedené závery všeobecných súdov sú nesprávne,
znamenajú vlastne odňatie možnosti konať pred súdom, a preto sú porušením označených
základných práv.
Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom.
V danom prípade sťažovateľ tvrdí, že mu bola možnosť konať pred súdom postupom
súdu odňatá. Nasvedčuje tomu skutočnosť, že o jeho žalobe sa meritórne nekonalo
a nerozhodlo a bez posudzovania podstaty veci bola žaloba odmietnutá.
Za daného stavu bolo proti uzneseniu krajského súdu prípustné dovolanie, ktoré
ústavný súd považuje za účinný prostriedok na ochranu označených základných práv
sťažovateľa, ktorý mu dáva k dispozícii Občiansky súdny poriadok. Sťažovateľ však
dovolanie nepodal. Preto je sťažnosť neprípustná.
Vzhľadom na to, že sťažovateľ netvrdil a nepreukázal, že k nepodaniu dovolania
došlo z jeho strany z dôvodov hodných osobitného zreteľa, nebolo ani potrebné zaoberať sa
prípadným výnimočným postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 53 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to je
uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. marca 2009