Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 737/2017
PDF · 349.99 KB
No categories available
II. ÚS 737/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. decembra 2017
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpenej advokátskou kanceláriou PAICEK LEGAL
s. r. o., Panská 17, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Martin Paiček, ktorou
namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 6 C 189/2009 z 29. januára 2013,
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 Co 382/2013 z 8. júla 2013,
ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 MCdo 11/2014
z 27. januára 2016, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája 2016
faxovou správou a 20. mája 2016 poštou doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou kanceláriou PAICEK
LEGAL s. r. o., Panská 17, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Martin Paiček,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 C 189/2009 z 29. januára 2013 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 6 Co 382/2013 z 8. júla 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“),
ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“)
sp. zn. 7 MCdo 11/2014 z 27. januára 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou
konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 6 C 189/2009 v procesnom postavení
žalobkyne, v ktorom sa domáhala proti a , obaja
, určenia vlastníckeho práva k v žalobe špecifikovaným
nehnuteľnostiam v katastrálnom území .
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 6 C 189/2009 z 29. januára 2013 žalobu sťažovateľky
ako nedôvodnú zamietol. Sťažovateľka v tejto súvislosti uvádza, že okresný súd „mal
v konaní za preukázané, že majetok právneho predchodcu Sťažovateľky -
bol po 2. svetovej vojne skonfiškovaný, a to na základe listu (matky
Sťažovateľky) zo dňa 20. 07. 1948, adresovaný Povereníctvu pôdohospodárstva
a pozemkovej reformy - konfiškačné oddelenie, ktorým žiadala matka Sťažovateľky vyňať
majetok jej manžela - otca Sťažovateľky, spod konfiškácie, nakoľko je Slovenka, tak ako
aj jej dcéra - Sťažovateľka.
Okresný súd Bratislava IV mal tiež za preukázané, že majetok bol skonfiškovaný aj
matke Sťažovateľky, a to na základe rozhodnutia konfiškačnej komisie zo dňa 05. 09. 1946
na meno . Podľa názoru súdu nie je síce možné vyvodiť, že sa týka práve
matky Sťažovateľky, ale nie je zrejmé, či mali v obci majetok aj iné osoby s rovnakým
menom, ktorý by podliehal konfiškácii...
Súd... uvádza, že nie je možné domáhať sa ochrany vlastníckeho práva určovacou
žalobou podľa ust. § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, nakoľko sa podľa názoru
súdu mala Sťažovateľka domáhať ochrany podľa reštitučných predpisov.“.
O odvolaní proti napadnutému rozsudku okresného súdu z 29. januára 2013 rozhodol
krajský súd napadnutým rozsudkom, ktorým rozhodnutie prvostupňového súdu o zamietnutí
žaloby potvrdil ako vecne správny. Odvolací súd poukázal na to, že v zozname
poľnohospodárskych nehnuteľností v katastrálnom území skonfiškovaných
podľa nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Zb. o konfiškovaní a urýchlenom
rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov
2
slovenského národa sú uvedené aj parcely č. – vinica s výmerou 1 467 ma parcela
2
č. – vinica s výmerou 209 m. Konfiškačná komisia rozhodnutiami z 30. októbra 1946,
resp. z 5. septembra 1946 rozhodla, že a sú osobami nemeckej
národnosti a všetok ich poľnohospodársky majetok sa považuje za skonfiškovaný
k 1. marcu 1945. Krajský súd v tejto súvislosti v napadnutom rozsudku mal uviesť,
že „Sťažovateľka sa nemohla domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa zákonov
o reštitúcii (zákon č. 229/1991 Zb.), nakoľko uvedený zákon upravuje reštitúciu k majetku,
ktorý prešiel na štát od 25. 02. 1948 do 01. 01. 1990. Konfiškácia tiež nie je uvedená medzi
spôsobmi nadobudnutia vlastníctva štátom podľa uvedeného zákona. Vzhľadom na uvedené
sa Sťažovateľka mohla domáhať určenia jej vlastníckeho práva v zmysle Občianskeho
zákonníka.“.
Sťažovateľka uvádza, že na účely zrušenia nezákonného rozhodnutia podala
generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podnet
na podanie mimoriadneho dovolania. Generálny prokurátor na základe jej podnetu podal
najvyššiemu súdu mimoriadne dovolanie, ktoré bolo napadnutým uznesením najvyššieho
súdu odmietnuté ako procesne neprípustné.
Podľa sťažovateľky nesprávnosť a nezákonnosť napadnutého rozsudku krajského
súdu (v spojení s napadnutým rozsudkom okresného súdu) spočíva v tom, že «žiaden
z týchto súdov prejednávajúcich vec sa dostatočne nevysporiadal s otázkou, či vôbec došlo
z hľadiska práva k platnej konfiškácii majetku právnych predchodcov Sťažovateľky...
Súd prvého stupňa rozhodoval na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu,
keď sám uvádza, že nie je isté, či matke Sťažovateľky bol skonfiškovaný majetok. Uvedená
skutočnosť bola pritom rozhodujúca pre posúdenie nároku Sťažovateľky a dôkazné bremeno
mali v uvedenom prípade odporcovia, nakoľko oni tvrdili, že Pozemky boli skonfiškované.
Konanie je tak postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, keď uvádza, že podkladom
pre určenie, že majetok otca Sťažovateľky bol skonfiškovaný, je list matky Sťažovateľky.
Uvedený list je z právneho hľadiska irelevantný, pre prechod vlastníckeho práva na základe
konfiškácie sa podľa nariadenia SNR č. 104/1945 Zb. a zákona č. 90/1947 Zb. vyžaduje
presne stanovené rozhodnutie - verejná listina, a to rozhodnutie konfiškačnej komisie,
výmer o vlastníctve pôdy, prídelová listina, protokol o odovzdaní a prevzatí pozemkov.
Súd prvého stupňa sa taktiež nevysporiadal so všetkými dôkazmi, ktoré boli
predložené v konaní, najmä s výpisom z matriky sobášených zo dňa 04. 11. 2012,
ktorý preukazuje, že v obci žilo viacero osôb s menom a
. Taktiež sa nevysporiadal s listom od Pracovnej skupiny P-44 t. č. v zo dňa
23. 07. 1948, adresovanom ako odpoveď na jej list zo dňa 20. 07. 1948,
v ktorom je uvedené, že rozhodnutie konfiškačnej komisie zatiaľ nedošlo, stav bol
ponechaný „zatiaľ nezmenený“. (osoba, ktorá si nárokovala majetok
rodičov Sťažovateľky) o parcely rodičov Sťažovateľky požiadal neoprávnene na základe
chyby v pozemkovoknižných vložkách.
Súd prvého stupňa sa tiež nevysporiadal s vyjadrením Štátneho archívu v Bratislave
zo dňa 14. 01. 2011, Slovenského národného archívu zo dňa 26. 01. 2011, Magistrátu
hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy zo dňa 28. 02. 2011, podľa ktorých uvedené
inštitúcie neevidujú listiny, ktoré by preukazovali konfiškáciu majetku rodičov Sťažovateľky.
Vyššie uvedená vada konania mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Súd druhého stupňa nesprávne právne posúdil vec, keď uvádza, že dôkazom
o skutočnosti, že Pozemky boli skonfiškované, je zoznam poľnohospodárskych nehnuteľností
v kat. úz. zo dňa 17. 10. 1958, kde sú Pozemky uvedené. Ako už bolo uvedené vyššie,
právnym titulom na prechod vlastníckeho práva bolo len rozhodnutie konfiškačnej komisie,
výmer o vlastníctve pôdy, prídelová listina, protokol o odovzdaní a prevzatí pozemkov.
Nie je preto pravdivé tvrdenie, že je irelevantné, či v rozhodnutiach konfiškačnej komisie
zo dňa 05. 09. 1946 a 30. 10. 1946 boli uvedení rodičia Sťažovateľky, alebo nie.
Súd druhého stupňa tiež uvádza, že konfiškáciu Pozemkov preukazujú aj vyššie
uvedené rozhodnutia konfiškačnej komisie. Osoby uvedené v označených rozhodnutiach
však nie sú rodičmi Podávateľky. Ide teda opäť o nesprávne právne posúdenie veci.».
Sťažovateľka na základe uvedenej argumentácie zastáva názor, že „neexistuje žiadna
listina, ktorá by predstavovala právny titul konfiškácie, schopný vkladu do príslušnej
evidencie nehnuteľností, a ktorá by preukazovala konfiškáciu Pozemkov právnym
predchodcom Sťažovateľky.
Rozhodnutie konfiškačnej komisie zo dňa 05. 09. 1946 bolo určené ,
narodenej neznámo kedy v , bytom vo . Podľa uvedeného rozhodnutia to bola
osoba nemeckej národnosti. Matka Sťažovateľky však bola Slovenka a vo nikdy
nežila - bývala v . Uvedené rozhodnutie tak nebolo určené matke
Sťažovateľky.
Rozhodnutie konfiškačnej komisie zo dňa 30. 10. 1946 bolo určené
, narodenému neznámo kedy v , bytom v . Otec Sťažovateľky
však žil na inej adrese v . Uvedené rozhodnutie tak nebolo určené otcovi
Sťažovateľky.
Rozhodnutie konfiškačnej komisie v Bratislave zo dňa 20. 06. 1948 určovalo, koho
možno považovať za zradcu a nepriateľa slovenského a českého národa a ČSR v súlade
s ust. § 1 ods. 7 nariadenia SNR č. 104/1945 Zb. Teda označovalo občanov inej ako
nemeckej alebo maďarskej národnosti, ktorí kolaborovali s nepriateľmi štátu. Vzhľadom
na to sa nevzťahovalo na občanov nemeckej a maďarskej národnosti, ktorým bolo určené
iné rozhodnutie komisie (rozhodnutia z roku 1946). V predmetnom rozhodnutí sa matka
Sťažovateľky nenachádzala. Nachádzal sa tam len
a , pobyt neznámy, obaja inej ako nemeckej národnosti. Uvedené rozhodnutie
teda nebolo určené rodičom Sťažovateľky.“.
Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým bolo mimoriadne
dovolanie vo veci sťažovateľky odmietnuté ako procesne neprípustné pre nevyužitie
dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku, považuje sťažovateľka
za nedostatočné a nepreskúmateľné. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že «dôvod, pre ktorý
generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie, je esenciálny pre posúdenie danej veci
predovšetkým z toho hľadiska, že v zmysle (v odbornom právnom prostredí notoricky
známej) ustálenej praxe a judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nesprávne
právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle
§ 237 písm. f/ OSP a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 OSP.
... ak Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení rozhodnutia o mimoriadnom
dovolaní poukazuje na to, že Sťažovateľka nevyužila možnosť skoršie v konaní podať
dovolanie, koná Najvyšší súd Slovenskej republiky arbitrárne a doslova alibisticky ju
odkazuje na použitie právneho prostriedku, v ktorom by celkom zjavne nemohla byť ani
úspešná a Najvyšší súd Slovenskej republiky by takéto jej dovolanie bezpochyby odmietol.
Pri dovolaní teda podľa názoru Sťažovateľky nemožno v tomto konkrétnom prejednávanom
prípade hovoriť o účinne poskytnutom opravnom prostriedku a nemožno vyššie opísaným
postupom zvoleným Najvyšším súdom Slovenskej republiky takpovediac „sankcionovať“
Sťažovateľku a odmietnuť mimoriadne dovolanie „len z procesných dôvodov“ - v dôsledku
nevyužitia možnosti podať (hoci aj zrejme bezúčelné) dovolanie.».
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:
„Základné právo Sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 7 MCdo 11/2014 zo dňa 27. 01. 2016 porušené bolo.
Základné právo Sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co/382/2013-286 zo dňa
08. 07. 2013 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV č. k. 6 C/189/2009-239
zo dňa 29. 01. 2013 porušené bolo.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 MCdo 11/2014 zo dňa
27. 01. 2016 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co/382/2013-286 zo dňa
08. 07. 2013 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV č. k. 6 C/189/2009-239
zo dňa 29. 01. 2013 zrušuje a vec vracia vecne a miestne príslušnému súdu na ďalšie
konanie.“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6 C 189/2009
z 29. januára 2013
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa ochrany svojich základných práv alebo
slobôd môže domôcť (a aj sa domáhala) využitím jej dostupných a účinných prostriedkov
nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľka sťažnosťou napáda rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn. 6 C 189/2009
z 29. januára 2013, ktorým okresný súd zamietol jej žalobu o určenie vlastníctva
k nehnuteľnostiam.
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu sťažovateľka bola oprávnená podať
odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.
Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje
právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom
súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co 382/2013
z 8. júla 2013
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa
sťažovateľka mohla o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je
zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom
ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť
(pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu.
Zo sťažnosti vyplýva, že napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol
právoplatnosť 16. augusta 2013. Keďže sťažovateľka doručila ústavnému súdu svoju
sťažnosť 17. mája 2016, je zjavné, že v časti namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu bola sťažnosť
podaná oneskorene (po uplynutí lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd v nadväznosti na uvedený záver považuje za vhodné ešte poznamenať,
že počítanie zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty odo dňa, kedy jej bolo doručené
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté mimoriadne dovolanie
nemá žiadnu právnu relevanciu, pretože v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu
nemožno podnet na podanie mimoriadneho dovolania považovať za účinne poskytnutý
prostriedok nápravy práv zaručených sťažovateľke čl. 127 ods. 1 ústavy, na ktorých použitie
je sťažovateľka oprávnená podľa osobitných predpisov (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03,
IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05, I. ÚS 43/07, III. ÚS 342/2010). Ústavný súd v tejto súvislosti
viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania nemá charakter práva,
ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04,
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
v spojení s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.
II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 7 MCdo 11/2014 z 27. januára 2016
Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil
na posúdenie, či nie je zjavne neopodstatnená. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde totiž
vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť,
či táto nie je zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prorokovaní
ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Úlohou ústavného súdu je posúdiť ústavnú udržateľnosť odôvodnenia napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu z pohľadu záruk obsiahnutých v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
za nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné, keďže najvyšší súd sa nezaoberal
zákonnými podmienkami prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu.
Nesúhlasí s kľúčovým právnym názorom najvyššieho súdu vyjadreným v napadnutom
uznesení, podľa ktorého každé dovolanie podané v občianskom súdnom konaní je spôsobilé
otvoriť priestor pre posúdenie správnosti niektorých aspektov postupu vo veci konajúceho
všeobecného súdu.
Napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo mimoriadne dovolanie smerujúce
proti napadnutému rozsudku krajského súdu (výrok I) odmietnuté ako procesne neprípustné
v súlade s v tom čase platným a účinným § 243i ods. 2 v spojení s § 243b ods. 5 a § 218
ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) na podklade zistenia,
že sťažovateľka nevyužila možnosť podať proti napadnutému rozsudku krajského súdu
dovolanie.
V súvislosti s otázkou posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania ústavný súd
zdôrazňuje, že ide primárne o otázku zákonnosti, pričom jej riešenie nemôže samo osebe
viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (m. m. IV. ÚS 35/02).
V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľky ústavný súd poukazuje na svoju
konštantnú judikatúru, v rámci ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.
Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02,
Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne čl. 36 ods. 1 listiny) je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je pritom vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgiadis v. Grécko, rozsudok
z 29. 5. 1997, sťažnosť č. 21522/93, bod 42).
V napadnutom uznesení najvyšší súd poukázal na zjednocujúce stanovisko ústavného
súdu sp. zn. PLz. ÚS 3/2015, podľa ktorého „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola
nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako
mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej
republiky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania
všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov,
ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich
práv a oprávnených záujmov.“.
V nadväznosti na citované stanovisko najvyšší súd v prerokúvanej veci zdôraznil, že
«vyššie uvedené naznačuje, ako tieto súdne orgány (ESĽP a ústavný súd), oprávnené
za splnenia určitých predpokladov zrušiť aj rozhodnutie najvyššieho súdu, budú rozhodovať
v skutkovo a právne podobných veciach, v ktorých generálny prokurátor podá mimoriadne
dovolanie napriek tomu, že mimoriadnemu dovolaniu nepredchádzalo využitie všetkých
dostupných riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov účastníkom, ktorý podal
podnet na mimoriadne dovolanie...
Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy, a to aj v prípade pochybnosti o jeho
účinnosti, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok
z roku 1980). Účastník konania je povinný vyčerpať všetky dostupné opravné prostriedky
až po najvyššiu úroveň do takej miery, do akej je možné rozumne predpokladať, že ten ktorý
opravný prostriedok, oprávnenie podať ktorý účastník má, je (aspoň) potenciálne spôsobilý
podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Osobný názor účastníka konania na účinnosť
alebo neúčinnosť konkrétneho riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku nie je
významný. Právomoc vyhodnotiť, či boli využité všetky dostupné opravné prostriedky, náleží
ex officio súdu, ktorý rozhoduje o tomto opravnom prostriedku.
Prípustnosť dovolania vymedzuje Občiansky súdny poriadok stanovením jednak
určitých objektívnych znakov rozhodnutia [§ 238 O. s. p. (pokiaľ ide o rozsudok
odvolacieho súdu) a § 239 O. s. p. (pokiaľ ide o uznesenie odvolacieho súdu)], jednak
objektívnym zadefinovaním závažných procesných vád uvedených v § 237 ods. 1 O. s. p..
Vzhľadom na to, že na procesné vady konania taxatívne vymenované v § 237 ods. 1 O. s. p.
je dovolací súd povinný prihliadať ex lege (viď § 242 ods. 1 O. s. p.) vždy - teda bez ohľadu
na to, či boli alebo neboli v dovolaní namietané, je opodstatnený záver, že v zásade každé
dovolanie podané v občianskom súdnom konaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
(s výnimkou exekučného konania - viď § 237 ods. 2 O. s. p.) otvára priestor pre posúdenie
správnosti niektorých aspektov procesného postupu súdu, ktorý vydal dovolaním napadnuté
rozhodnutie a tým zároveň dáva určité vyhliadky na úspech dovolateľa v konaní o dovolaní.
Každé dovolanie je teda v tomto zmysle potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť
rozhodnutie v merite veci.
Postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal v určitom prípade
možnosť napadnúť rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním, uvedenú možnosť ale
nevyužil, i keď tieto opravné prostriedky mali potenciál podstatne ovplyvniť rozhodnutie
súdu, sa prieči zásade „vigilantibus iura scripta sunt“ zdôrazňujúcej procesnú povinnosť
účastníka vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby sám svojimi procesnými úkonmi
riadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledoval ochranu svojich
subjektívnych práv. Pokiaľ účastník konania zostane v naznačenom smere pasívny,
je (neskoršia) aktivita generálneho prokurátora vyústiaca do podania mimoriadneho
dovolania neprípustná a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané Občianskym
súdnym poriadkom v ustanoveniach § 243e až § 243j O. s. p. Aj ústavný súd už dávnejšie
konštatoval, že „ak účastník konania mohol podať dovolanie a neurobil tento procesný
úkon, nemá už žiadnu možnosť dosiahnuť podnetom podanie mimoriadneho dovolania“
(viď PL. ÚS 57/99).
V danom prípade prebehlo štandardné dvojstupňové konanie, v ktorom mala
navrhovateľka možnosť realizovať svoje procesné oprávnenia. Zo spisu nevyplýva,
že by sama náležite chránila svoje práva a konala dostatočne predvídavo, starostlivo
a obozretne. Navrhovateľka nepodala dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
z 8. júla 2013 sp. zn. 6 Co 382/2013.
V zmysle vyššie uvedeného výkladu najvyššieho súdu to znamená, že sama nevyužila
dostupný mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mala k dispozícii a ktorý bol potenciálne
spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Vzhľadom na pasivitu samotnej
navrhovateľky pri včasnej ochrane jej práv je procesne neprípustná dodatočná aktivita
generálneho prokurátora, ku ktorej došlo podaním mimoriadneho dovolania
podnecovaného navrhovateľkou.».
Na podklade zistenia, podľa ktorého sťažovateľka v prerokúvanej veci dovolanie
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nepodala, najvyšší súd napadnutým uznesením
mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora odmietol ako procesne neprípustné.
Zo sťažnosti zjavne vyplýva nesúhlas sťažovateľky so záverom najvyššieho súdu
prezentovaným v napadnutom uznesení, naopak sťažovateľka tvrdí, že podmienky
na meritórne preskúmanie mimoriadneho dovolania boli dané. Z tohto postoja možno
zároveň vyvodiť jej nesúhlas s názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého je podmienkou
procesnej prípustnosti mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom
(predchádzajúce) aktívne využitie mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania
zo strany nespokojného účastníka konania.
V judikatúre ústavného súdu sa ustálil právny názor, že mimoriadne dovolanie
predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho
právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,
ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť
súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne
dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;
jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy
pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií
je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva
na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami
zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010).
Reštriktívne posudzovanie mimoriadneho dovolania súvisí s princípom právnej
istoty, ktorý je integrálnou súčasťou generálneho princípu právneho štátu. Zákonným
naplnením princípu právneho štátu v civilnom procese je inštitút právoplatnosti súdnych
rozhodnutí, teda ich záväznosť a nezmeniteľnosť. Rovnako reštriktívny prístup
k mimoriadnemu dovolaniu súvisí aj s princípom rovnosti, keďže intervenciou tretej osoby
(generálneho prokurátora) sa prima facie narúša právna istota druhého účastníka
spoliehajúceho sa na záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie. S princípom rovnosti
a bezrozpornosti právneho poriadku súvisí aj okolnosť, že v prípadoch dovolania podaného
účastníkom konania je za dôvod neprípustnosti považovaný tiež finančný cenzus
(„čo je v hre“) vyjadrený v § 238 ods. 5 OSP, kým v prípade mimoriadneho dovolania
podávaného generálnym prokurátorom takýto finančný cenzus explicitne z právnej úpravy
nevyplýva (I. ÚS 117/2016).
Ústavný súd ďalej poznamenáva, že aj z početnej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) možno vyvodiť jeho kritický postoj k mimoriadnym
opravným prostriedkom, ktorého uplatnenie závisí od úvahy príslušného orgánu verejnej
moci, či dôjde k jeho podaniu, alebo nie a následne k vyneseniu rozhodnutia, ktorým sa
zruší (môže zrušiť) právoplatné konečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽP je však
prípustné zasiahnuť do právoplatným rozhodnutím vnútroštátneho súdu nastolenej právnej
istoty len vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu, ktorý
je potrebné napraviť, resp. ak sú „prítomné“ mimoriadne okolnosti posudzovaného prípadu.
Podľa judikatúry ESĽP však za takúto vadu (exces) nemožno považovať skutočnosť, že
na predmet konania existujú dva rozličné názory, pretože právna istota v sebe zahŕňa
požiadavku rešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je nezmeniteľnosť
rozhodnutia. Uplatňovanie tohto princípu je určené zásadou, že žiadna zo strán nie je
oprávnená žiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu,
aby dosiahla znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny
opravný prostriedok by de facto mal charakter odvolania. Zrušené môžu byť po tejto línii
rozhodnutia iba na účely nápravy fundamentálnych chýb (pozri Ryabykh proti Rusku
z 24. 7. 2003, sťažnosť č. 52854/99, bod 52). V tejto súvislosti tiež ESĽP už judikoval,
že nesúhlas s právnym posúdením prípadu odvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou
okolnosťou odôvodňujúcou zrušenie právoplatného rozhodnutia (pozri Kot proti Rusku
z 18. 1. 2007, sťažnosť č. 20887/03, bod 29).
Judikatúra ústavného súdu i všeobecných súdov k otázke prípustnosti mimoriadneho
dovolania podávaného generálnym prokurátorom sa plynutím času menila (aj pod vplyvom
judikatúry ESĽP) a premietla sa do tendencie prehlbovania reštriktívneho prístupu súdnych
orgánov k oprávneniu generálneho prokurátora podávať mimoriadne dovolanie. Európsky
súd pre ľudské práva opakovane potvrdil, že pripúšťa určité zásahy do konečných súdnych
rozhodnutí ako výnimku zo zásady právnej istoty a zo zásady res judicata, ak je takýto
zásah odôvodnený potrebou nápravy extrémnej chyby.
Mimoriadny prieskum sa nesmie uplatňovať ako zastreté odvolanie (appeal
in disguise) a samotná možnosť existencie dvoch právnych názorov na predmet konania
nie je dôvodom na opätovné posúdenie veci. Odkloniť sa od tohto princípu je možné
iba tam, kde je to nevyhnutné z dôvodu okolností podstatného a závažného významu
(Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z 23. 7. 2009, sťažnosť č. 8269/02, bod 33).
Európsky súd pre ľudské práva vo veci Bulgakova proti Rusku (rozsudok
z 18. 1. 2007, sťažnosť č. 69524/01, bod 34) uviedol: «... Dohovor zásadne umožňuje
„znovuotvorenie“ právoplatne rozhodnutých konaní v prípade, ak vyjdú najavo nové
skutočnosti. Akokoľvek preskúmanie rozhodnutia by sa malo uplatniť pre účely nápravy
hrubých (veľkých) pochybení súdu... a nie iba ako inštitút predstavujúci vo svojej podstate
odvolanie.» Aj rozhodnutia ESĽP z 9. júna 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej
republike (DRAFT-OVA, a. s., PSMA, s. r. o., a COMPCAR, s. r. o.) pripomínajú význam
a obsah princípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí
otázka záväznosti, nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí,
ktoré boli napadnuté z iniciatívy generálneho prokurátora vyjadrenej podaním
mimoriadneho dovolania (I. ÚS 117/2016).
Ústavný súd prijal 18. marca 2015 pod sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 zjednocujúce
stanovisko, ktorého právna veta znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola
nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako
mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej
republiky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania
všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov,
ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich
práv a oprávnených záujmov.“
Následne aj najvyšší súd (jeho občianskoprávne a obchodnoprávne kolégium) prijal
20. októbra 2015 zjednocujúce stanovisko publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 94/2015, podľa ktorého „Procesná
prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom
súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť
podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli
potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť
nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“.
Kľúčový dôvod uvádzaný v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu, na základe
ktorého bolo vo veci sťažovateľky odmietnuté mimoriadne dovolanie podané generálnym
prokurátorom, spočíva v tom, že sťažovateľka predtým, ako v jej veci generálny prokurátor
podal mimoriadne dovolanie, sama mohla a mala podať mimoriadny opravný prostriedok
(dovolanie) podľa § 236 a nasl. OSP, ktorý mala k dispozícii a ktorý bol potenciálne
spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v jej veci. Keďže tak neurobila, ani podľa
názoru ústavného súdu nebola naplnená dikcia procesného predpisu „a túto ochranu nie je
možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami“ (§ 243e ods. 1 in fine OSP).
Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu odôvodnené
závermi obsiahnutými v stanovisku dovolacieho súdu možno v posudzovanom prípade
považovať pre účely procesného rozhodnutia o mimoriadnom dovolaní podanom
generálnym prokurátorom za primerane odôvodnené a nemožno ho považovať za arbitrárne.
Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí objasnil sťažovateľke prijaté stanovisko,
ktoré vychádza z názoru, že postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal
v určitom prípade možnosť napadnúť rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním
a uvedenú možnosť nevyužil, aj keď také opravné prostriedky mali potenciál podstatne
ovplyvniť rozhodnutie súdu, sa prieči všeobecne rešpektovanej zásade „vigilantibus iura
scripta sunt“. V prípade pasivity účastníka konania pri takejto ochrane svojich práv je
neskoršia aktivita generálneho prokurátora vyúsťujúca do podania mimoriadneho dovolania
neprípustná a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané v § 243e až § 243j OSP.
Preskúmaním napadnutého uznesenia ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd
konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku podstatné pre posúdenie danej veci interpretoval a aplikoval ústavne súladným
spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom
legitímne a právne akceptovateľné. Najvyšší súd svoje rozhodnutie o odmietnutí
mimoriadneho opravného prostriedku náležite odôvodnil v zmysle § 157 ods. 2 OSP,
čím zodpovedal právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, ktorej sa sťažovateľka pred ním domáhala, preto jeho závery nemožno považovať
za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené.
Skutočnosť, že sa najvyšší súd odchýlil od predstáv a očakávaní sťažovateľky, ešte
neznamená, že došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (podobne napr. II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05,
V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu (pozri nález sp. zn. III. ÚS 357/2013
z 2. júla 2014 a uznesenia sp. zn. III. ÚS 104/2016 z 24. februára 2016 a sp. zn.
I. ÚS 117/2016 zo 17. februára 2016) nemožno považovať napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu za také, ktoré by porušovalo sťažovateľkou označené základné právo zaručené čl. 46
ods. 1 ústavy a právo zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd akceptuje (v zmysle
svojej ustálenej judikatúry) ako súladné s dikciou a duchom základného práva na prístup
k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutia
najvyššieho súdu, ktorými najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolania podané z iných
než zmätočných dôvodov [vrátane v okolnostiach prerokúvaneho prípadu z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom v zmysle § 243f ods. 1 písm. c)
OSP] z toho dôvodu, že sťažovateľka ako účastník konania, v prospech ktorého bolo
mimoriadne dovolanie podané, nevyčerpala dovolanie ako mimoriadny opravný
prostriedok. Z uvedeného dôvodu je námietka sťažovateľky, podľa ktorej je pre riešenie
právnej otázky prípustnosti mimoriadneho dovolania s ohľadom na podmienku vyčerpania
všetkých opravných prostriedkov podstatné skúmanie faktickej prípustnosti dovolania,
irelevantná (pozri aj uznesenie ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 3/2016 z 9. novembra 2016
o zjednotení odchýlnych právnych názorov senátov ústavného súdu).
Už len pre úplnosť ústavný súd zdôrazňuje, že účelom prijímania stanovísk
k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov je
zabezpečenie ich jednotného výkladu a používania, a tým aj faktické rešpektovanie
konštantnej judikatúry všeobecnými súdmi s prihliadnutím na princíp právnej istoty
zaručený v čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý sa premieta aj do obsahu základného práva na súdnu
ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy). Vzhľadom na uvedené je taktiež námietka sťažovateľky
opierajúca sa o rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 MCdo 13/2014 z 29. októbra 2015,
podľa ktorej «ani od generálneho prokurátora SR ako prostredníka jedného z účastníkov
konania na mimoriadne opravné konanie, nemožno očakávať, aby v prípade reálneho
využitia svojho mimoriadneho oprávnenia v „tolerantnom právnom prostredí“, mohol
odhadovať budúci názorový vývoj Ústavného a najvyššieho súdu SR v otázke výkladu jeho
zákonných predpokladov», irelevantná. Princíp právnej istoty totiž zaväzoval najvyšší súd
vo veci podaného mimoriadneho dovolania konať a v súlade s už v čase vydania
napadnutého uznesenia publikovaným stanoviskom ho aj fakticky rešpektovať.
Ústavný súd nezistil medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a základným
právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru príčinnú súvislosť, a preto
predloženú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa
ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. decembra 2017