Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 737/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. decembra 2017

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpenej advokátskou kanceláriou PAICEK LEGAL

s. r. o., Panská 17, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Martin Paiček, ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. z 29. januára 2013,

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 8. júla 2013,

ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. januára 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája 2016

faxovou správou a 20. mája 2016 poštou doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou kanceláriou PAICEK

LEGAL s. r. o., Panská 17, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Martin Paiček,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 29. januára 2013 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 8. júla 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“),

ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“)

sp. zn. z 27. januára 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou

konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. v procesnom postavení

žalobkyne, v ktorom sa domáhala proti a , obaja

, určenia vlastníckeho práva k v žalobe špecifikovaným

nehnuteľnostiam v katastrálnom území .

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 29. januára 2013 žalobu sťažovateľky

ako nedôvodnú zamietol. Sťažovateľka v tejto súvislosti uvádza, že okresný súd „mal

v konaní za preukázané, že majetok právneho predchodcu Sťažovateľky -

bol po 2. svetovej vojne skonfiškovaný, a to na základe listu (matky

Sťažovateľky) zo dňa 20. 07. 1948, adresovaný Povereníctvu pôdohospodárstva

a pozemkovej reformy - konfiškačné oddelenie, ktorým žiadala matka Sťažovateľky vyňať

majetok jej manžela - otca Sťažovateľky, spod konfiškácie, nakoľko je Slovenka, tak ako

aj jej dcéra - Sťažovateľka.

Okresný súd Bratislava IV mal tiež za preukázané, že majetok bol skonfiškovaný aj

matke Sťažovateľky, a to na základe rozhodnutia konfiškačnej komisie zo dňa 05. 09. 1946

na meno . Podľa názoru súdu nie je síce možné vyvodiť, že sa týka práve

matky Sťažovateľky, ale nie je zrejmé, či mali v obci majetok aj iné osoby s rovnakým

menom, ktorý by podliehal konfiškácii...

Súd... uvádza, že nie je možné domáhať sa ochrany vlastníckeho práva určovacou

žalobou podľa ust. , nakoľko sa podľa názoru

súdu mala Sťažovateľka domáhať ochrany podľa reštitučných predpisov.“.

O odvolaní proti napadnutému rozsudku okresného súdu z 29. januára 2013 rozhodol

krajský súd napadnutým rozsudkom, ktorým rozhodnutie prvostupňového súdu o zamietnutí

žaloby potvrdil ako vecne správny. Odvolací súd poukázal na to, že v zozname

poľnohospodárskych nehnuteľností v katastrálnom území skonfiškovaných

podľa nariadenia Slovenskej národnej rady č. o konfiškovaní a urýchlenom

rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov

2

slovenského národa sú uvedené aj parcely č. – vinica s výmerou 1 467 ma parcela

2

č. – vinica s výmerou 209 m. Konfiškačná komisia rozhodnutiami z 30. októbra 1946,

resp. z 5. septembra 1946 rozhodla, že a sú osobami nemeckej

národnosti a všetok ich poľnohospodársky majetok sa považuje za skonfiškovaný

k 1. marcu 1945. Krajský súd v tejto súvislosti v napadnutom rozsudku mal uviesť,

že „Sťažovateľka sa nemohla domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa zákonov

o reštitúcii (), nakoľko uvedený zákon upravuje reštitúciu k majetku,

ktorý prešiel na štát od 25. 02. 1948 do 01. 01. 1990. Konfiškácia tiež nie je uvedená medzi

spôsobmi nadobudnutia vlastníctva štátom podľa uvedeného zákona. Vzhľadom na uvedené

sa Sťažovateľka mohla domáhať určenia jej vlastníckeho práva v zmysle Občianskeho

zákonníka.“.

Sťažovateľka uvádza, že na účely zrušenia nezákonného rozhodnutia podala

generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podnet

na podanie mimoriadneho dovolania. Generálny prokurátor na základe jej podnetu podal

najvyššiemu súdu mimoriadne dovolanie, ktoré bolo napadnutým uznesením najvyššieho

súdu odmietnuté ako procesne neprípustné.

Podľa sťažovateľky nesprávnosť a nezákonnosť napadnutého rozsudku krajského

súdu (v spojení s napadnutým rozsudkom okresného súdu) spočíva v tom, že «žiaden

z týchto súdov prejednávajúcich vec sa dostatočne nevysporiadal s otázkou, či vôbec došlo

z hľadiska práva k platnej konfiškácii majetku právnych predchodcov Sťažovateľky...

Súd prvého stupňa rozhodoval na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu,

keď sám uvádza, že nie je isté, či matke Sťažovateľky bol skonfiškovaný majetok. Uvedená

skutočnosť bola pritom rozhodujúca pre posúdenie nároku Sťažovateľky a dôkazné bremeno

mali v uvedenom prípade odporcovia, nakoľko oni tvrdili, že Pozemky boli skonfiškované.

Konanie je tak postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, keď uvádza, že podkladom

pre určenie, že majetok otca Sťažovateľky bol skonfiškovaný, je list matky Sťažovateľky.

Uvedený list je z právneho hľadiska irelevantný, pre prechod vlastníckeho práva na základe

konfiškácie sa podľa nariadenia SNR č. a vyžaduje

presne stanovené rozhodnutie - verejná listina, a to rozhodnutie konfiškačnej komisie,

výmer o vlastníctve pôdy, prídelová listina, protokol o odovzdaní a prevzatí pozemkov.

Súd prvého stupňa sa taktiež nevysporiadal so všetkými dôkazmi, ktoré boli

predložené v konaní, najmä s výpisom z matriky sobášených zo dňa 04. 11. 2012,

ktorý preukazuje, že v obci žilo viacero osôb s menom a

. Taktiež sa nevysporiadal s listom od Pracovnej skupiny P-44 t. č. v zo dňa

23. 07. 1948, adresovanom ako odpoveď na jej list zo dňa 20. 07. 1948,

v ktorom je uvedené, že rozhodnutie konfiškačnej komisie zatiaľ nedošlo, stav bol

ponechaný „zatiaľ nezmenený“. (osoba, ktorá si nárokovala majetok

rodičov Sťažovateľky) o parcely rodičov Sťažovateľky požiadal neoprávnene na základe

chyby v pozemkovoknižných vložkách.

Súd prvého stupňa sa tiež nevysporiadal s vyjadrením Štátneho archívu v Bratislave

zo dňa 14. 01. 2011, Slovenského národného archívu zo dňa 26. 01. 2011, Magistrátu

hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy zo dňa 28. 02. 2011, podľa ktorých uvedené

inštitúcie neevidujú listiny, ktoré by preukazovali konfiškáciu majetku rodičov Sťažovateľky.

Vyššie uvedená vada konania mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Súd druhého stupňa nesprávne právne posúdil vec, keď uvádza, že dôkazom

o skutočnosti, že Pozemky boli skonfiškované, je zoznam poľnohospodárskych nehnuteľností

v kat. úz. zo dňa 17. 10. 1958, kde sú Pozemky uvedené. Ako už bolo uvedené vyššie,

právnym titulom na prechod vlastníckeho práva bolo len rozhodnutie konfiškačnej komisie,

výmer o vlastníctve pôdy, prídelová listina, protokol o odovzdaní a prevzatí pozemkov.

Nie je preto pravdivé tvrdenie, že je irelevantné, či v rozhodnutiach konfiškačnej komisie

zo dňa 05. 09. 1946 a 30. 10. 1946 boli uvedení rodičia Sťažovateľky, alebo nie.

Súd druhého stupňa tiež uvádza, že konfiškáciu Pozemkov preukazujú aj vyššie

uvedené rozhodnutia konfiškačnej komisie. Osoby uvedené v označených rozhodnutiach

však nie sú rodičmi Podávateľky. Ide teda opäť o nesprávne právne posúdenie veci.».

Sťažovateľka na základe uvedenej argumentácie zastáva názor, že „neexistuje žiadna

listina, ktorá by predstavovala právny titul konfiškácie, schopný vkladu do príslušnej

evidencie nehnuteľností, a ktorá by preukazovala konfiškáciu Pozemkov právnym

predchodcom Sťažovateľky.

Rozhodnutie konfiškačnej komisie zo dňa 05. 09. 1946 bolo určené ,

narodenej neznámo kedy v , bytom vo . Podľa uvedeného rozhodnutia to bola

osoba nemeckej národnosti. Matka Sťažovateľky však bola Slovenka a vo nikdy

nežila - bývala v . Uvedené rozhodnutie tak nebolo určené matke

Sťažovateľky.

Rozhodnutie konfiškačnej komisie zo dňa 30. 10. 1946 bolo určené

, narodenému neznámo kedy v , bytom v . Otec Sťažovateľky

však žil na inej adrese v . Uvedené rozhodnutie tak nebolo určené otcovi

Sťažovateľky.

Rozhodnutie konfiškačnej komisie v Bratislave zo dňa 20. 06. 1948 určovalo, koho

možno považovať za zradcu a nepriateľa slovenského a českého národa a ČSR v súlade

s ust. nariadenia SNR č. Teda označovalo občanov inej ako

nemeckej alebo maďarskej národnosti, ktorí kolaborovali s nepriateľmi štátu. Vzhľadom

na to sa nevzťahovalo na občanov nemeckej a maďarskej národnosti, ktorým bolo určené

iné rozhodnutie komisie (rozhodnutia z roku 1946). V predmetnom rozhodnutí sa matka

Sťažovateľky nenachádzala. Nachádzal sa tam len

a , pobyt neznámy, obaja inej ako nemeckej národnosti. Uvedené rozhodnutie

teda nebolo určené rodičom Sťažovateľky.“.

Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým bolo mimoriadne

dovolanie vo veci sťažovateľky odmietnuté ako procesne neprípustné pre nevyužitie

dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku, považuje sťažovateľka

za nedostatočné a nepreskúmateľné. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že «dôvod, pre ktorý

generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie, je esenciálny pre posúdenie danej veci

predovšetkým z toho hľadiska, že v zmysle (v odbornom právnom prostredí notoricky

známej) ustálenej praxe a judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nesprávne

právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle

a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle .

... ak Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení rozhodnutia o mimoriadnom

dovolaní poukazuje na to, že Sťažovateľka nevyužila možnosť skoršie v konaní podať

dovolanie, koná Najvyšší súd Slovenskej republiky arbitrárne a doslova alibisticky ju

odkazuje na použitie právneho prostriedku, v ktorom by celkom zjavne nemohla byť ani

úspešná a Najvyšší súd Slovenskej republiky by takéto jej dovolanie bezpochyby odmietol.

Pri dovolaní teda podľa názoru Sťažovateľky nemožno v tomto konkrétnom prejednávanom

prípade hovoriť o účinne poskytnutom opravnom prostriedku a nemožno vyššie opísaným

postupom zvoleným Najvyšším súdom Slovenskej republiky takpovediac „sankcionovať“

Sťažovateľku a odmietnuť mimoriadne dovolanie „len z procesných dôvodov“ - v dôsledku

nevyužitia možnosti podať (hoci aj zrejme bezúčelné) dovolanie.».

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Základné právo Sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo dňa 27. 01. 2016 porušené bolo.

Základné právo Sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Slovenskej

republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -286 zo dňa

08. 07. 2013 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV č. k. -239

zo dňa 29. 01. 2013 porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

27. 01. 2016 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -286 zo dňa

08. 07. 2013 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV č. k. -239

zo dňa 29. 01. 2013 zrušuje a vec vracia vecne a miestne príslušnému súdu na ďalšie

konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 29. januára 2013

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa ochrany svojich základných práv alebo

slobôd môže domôcť (a aj sa domáhala) využitím jej dostupných a účinných prostriedkov

nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ).

Sťažovateľka sťažnosťou napáda rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn.

z 29. januára 2013, ktorým okresný súd zamietol jej žalobu o určenie vlastníctva

k nehnuteľnostiam.

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu sťažovateľka bola oprávnená podať

odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.

Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom

súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 8. júla 2013

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa

sťažovateľka mohla o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je

zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25

ods. 2 ). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom

ustanovenej lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť

(pozri napr. , , ).

Podľa možno sťažnosť podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu.

Zo sťažnosti vyplýva, že napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol

právoplatnosť 16. augusta 2013. Keďže sťažovateľka doručila ústavnému súdu svoju

sťažnosť 17. mája 2016, je zjavné, že v časti namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu garantovaného a práva na spravodlivé súdne konanie

garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu bola sťažnosť

podaná oneskorene (po uplynutí lehoty podľa ).

Ústavný súd v nadväznosti na uvedený záver považuje za vhodné ešte poznamenať,

že počítanie zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty odo dňa, kedy jej bolo doručené

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté mimoriadne dovolanie

nemá žiadnu právnu relevanciu, pretože v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu

nemožno podnet na podanie mimoriadneho dovolania považovať za účinne poskytnutý

prostriedok nápravy práv zaručených sťažovateľke , na ktorých použitie

je sťažovateľka oprávnená podľa osobitných predpisov (, ,

, , , ). Ústavný súd v tejto súvislosti

viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania nemá charakter práva,

ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (, , ,

).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

v spojení s ako podanú oneskorene.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 27. januára 2016

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil

na posúdenie, či nie je zjavne neopodstatnená. Z totiž

vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť,

či táto nie je zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prorokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

garantovaného a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

Úlohou ústavného súdu je posúdiť ústavnú udržateľnosť odôvodnenia napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu z pohľadu záruk obsiahnutých v a

ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

za nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné, keďže najvyšší súd sa nezaoberal

zákonnými podmienkami prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu.

Nesúhlasí s kľúčovým právnym názorom najvyššieho súdu vyjadreným v napadnutom

uznesení, podľa ktorého každé dovolanie podané v občianskom súdnom konaní je spôsobilé

otvoriť priestor pre posúdenie správnosti niektorých aspektov postupu vo veci konajúceho

všeobecného súdu.

Napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo mimoriadne dovolanie smerujúce

proti napadnutému rozsudku krajského súdu (výrok I) odmietnuté ako procesne neprípustné

v súlade s v tom čase platným a účinným § 243i ods. 2 v spojení s § 243b ods. 5 a § 218

ods. 1 písm. c) (ďalej len „OSP“) na podklade zistenia,

že sťažovateľka nevyužila možnosť podať proti napadnutému rozsudku krajského súdu

dovolanie.

V súvislosti s otázkou posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania ústavný súd

zdôrazňuje, že ide primárne o otázku zákonnosti, pričom jej riešenie nemôže samo osebe

viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (m. m. ).

V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľky ústavný súd poukazuje na svoju

konštantnú judikatúru, v rámci ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. ,

, ).

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa (obdobne listiny) je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je pritom vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgiadis v. Grécko, rozsudok

z 29. 5. 1997, sťažnosť č. 21522/93, bod 42).

V napadnutom uznesení najvyšší súd poukázal na zjednocujúce stanovisko ústavného

súdu sp. zn. PLz. , podľa ktorého „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola

nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1

, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako

mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej

republiky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania

všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov,

ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich

práv a oprávnených záujmov.“.

V nadväznosti na citované stanovisko najvyšší súd v prerokúvanej veci zdôraznil, že

«vyššie uvedené naznačuje, ako tieto súdne orgány (ESĽP a ústavný súd), oprávnené

za splnenia určitých predpokladov zrušiť aj rozhodnutie najvyššieho súdu, budú rozhodovať

v skutkovo a právne podobných veciach, v ktorých generálny prokurátor podá mimoriadne

dovolanie napriek tomu, že mimoriadnemu dovolaniu nepredchádzalo využitie všetkých

dostupných riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov účastníkom, ktorý podal

podnet na mimoriadne dovolanie...

Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy, a to aj v prípade pochybnosti o jeho

účinnosti, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok

z roku 1980). Účastník konania je povinný vyčerpať všetky dostupné opravné prostriedky

až po najvyššiu úroveň do takej miery, do akej je možné rozumne predpokladať, že ten ktorý

opravný prostriedok, oprávnenie podať ktorý účastník má, je (aspoň) potenciálne spôsobilý

podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Osobný názor účastníka konania na účinnosť

alebo neúčinnosť konkrétneho riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku nie je

významný. Právomoc vyhodnotiť, či boli využité všetky dostupné opravné prostriedky, náleží

ex officio súdu, ktorý rozhoduje o tomto opravnom prostriedku.

Prípustnosť dovolania vymedzuje stanovením jednak

určitých objektívnych znakov rozhodnutia [ (pokiaľ ide o rozsudok

odvolacieho súdu) a (pokiaľ ide o uznesenie odvolacieho súdu)], jednak

objektívnym zadefinovaním závažných procesných vád uvedených v .

Vzhľadom na to, že na procesné vady konania taxatívne vymenované v

je dovolací súd povinný prihliadať ex lege (viď ) vždy - teda bez ohľadu

na to, či boli alebo neboli v dovolaní namietané, je opodstatnený záver, že v zásade každé

dovolanie podané v občianskom súdnom konaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu

(s výnimkou exekučného konania - viď ) otvára priestor pre posúdenie

správnosti niektorých aspektov procesného postupu súdu, ktorý vydal dovolaním napadnuté

rozhodnutie a tým zároveň dáva určité vyhliadky na úspech dovolateľa v konaní o dovolaní.

Každé dovolanie je teda v tomto zmysle potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť

rozhodnutie v merite veci.

Postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal v určitom prípade

možnosť napadnúť rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním, uvedenú možnosť ale

nevyužil, i keď tieto opravné prostriedky mali potenciál podstatne ovplyvniť rozhodnutie

súdu, sa prieči zásade „vigilantibus iura scripta sunt“ zdôrazňujúcej procesnú povinnosť

účastníka vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby sám svojimi procesnými úkonmi

riadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledoval ochranu svojich

subjektívnych práv. Pokiaľ účastník konania zostane v naznačenom smere pasívny,

je (neskoršia) aktivita generálneho prokurátora vyústiaca do podania mimoriadneho

dovolania neprípustná a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané Občianskym

súdnym poriadkom v ustanoveniach až Aj ústavný súd už dávnejšie

konštatoval, že „ak účastník konania mohol podať dovolanie a neurobil tento procesný

úkon, nemá už žiadnu možnosť dosiahnuť podnetom podanie mimoriadneho dovolania“

(viď ).

V danom prípade prebehlo štandardné dvojstupňové konanie, v ktorom mala

navrhovateľka možnosť realizovať svoje procesné oprávnenia. Zo spisu nevyplýva,

že by sama náležite chránila svoje práva a konala dostatočne predvídavo, starostlivo

a obozretne. Navrhovateľka nepodala dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

z 8. júla 2013 sp. zn. .

V zmysle vyššie uvedeného výkladu najvyššieho súdu to znamená, že sama nevyužila

dostupný mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mala k dispozícii a ktorý bol potenciálne

spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Vzhľadom na pasivitu samotnej

navrhovateľky pri včasnej ochrane jej práv je procesne neprípustná dodatočná aktivita

generálneho prokurátora, ku ktorej došlo podaním mimoriadneho dovolania

podnecovaného navrhovateľkou.».

Na podklade zistenia, podľa ktorého sťažovateľka v prerokúvanej veci dovolanie

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nepodala, najvyšší súd napadnutým uznesením

mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora odmietol ako procesne neprípustné.

Zo sťažnosti zjavne vyplýva nesúhlas sťažovateľky so záverom najvyššieho súdu

prezentovaným v napadnutom uznesení, naopak sťažovateľka tvrdí, že podmienky

na meritórne preskúmanie mimoriadneho dovolania boli dané. Z tohto postoja možno

zároveň vyvodiť jej nesúhlas s názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého je podmienkou

procesnej prípustnosti mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom

(predchádzajúce) aktívne využitie mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania

zo strany nespokojného účastníka konania.

V judikatúre ústavného súdu sa ustálil právny názor, že mimoriadne dovolanie

predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho

právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,

ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť

súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne

dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;

jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy

pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií

je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu ( ), ako aj z hľadiska práva

na súdnu ochranu ( ) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami

zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. , , ).

Reštriktívne posudzovanie mimoriadneho dovolania súvisí s princípom právnej

istoty, ktorý je integrálnou súčasťou generálneho princípu právneho štátu. Zákonným

naplnením princípu právneho štátu v civilnom procese je inštitút právoplatnosti súdnych

rozhodnutí, teda ich záväznosť a nezmeniteľnosť. Rovnako reštriktívny prístup

k mimoriadnemu dovolaniu súvisí aj s princípom rovnosti, keďže intervenciou tretej osoby

(generálneho prokurátora) sa prima facie narúša právna istota druhého účastníka

spoliehajúceho sa na záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie. S princípom rovnosti

a bezrozpornosti právneho poriadku súvisí aj okolnosť, že v prípadoch dovolania podaného

účastníkom konania je za dôvod neprípustnosti považovaný tiež finančný cenzus

(„čo je v hre“) vyjadrený v , kým v prípade mimoriadneho dovolania

podávaného generálnym prokurátorom takýto finančný cenzus explicitne z právnej úpravy

nevyplýva ().

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že aj z početnej judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) možno vyvodiť jeho kritický postoj k mimoriadnym

opravným prostriedkom, ktorého uplatnenie závisí od úvahy príslušného orgánu verejnej

moci, či dôjde k jeho podaniu, alebo nie a následne k vyneseniu rozhodnutia, ktorým sa

zruší (môže zrušiť) právoplatné konečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽP je však

prípustné zasiahnuť do právoplatným rozhodnutím vnútroštátneho súdu nastolenej právnej

istoty len vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu, ktorý

je potrebné napraviť, resp. ak sú „prítomné“ mimoriadne okolnosti posudzovaného prípadu.

Podľa judikatúry ESĽP však za takúto vadu (exces) nemožno považovať skutočnosť, že

na predmet konania existujú dva rozličné názory, pretože právna istota v sebe zahŕňa

požiadavku rešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je nezmeniteľnosť

rozhodnutia. Uplatňovanie tohto princípu je určené zásadou, že žiadna zo strán nie je

oprávnená žiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu,

aby dosiahla znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny

opravný prostriedok by de facto mal charakter odvolania. Zrušené môžu byť po tejto línii

rozhodnutia iba na účely nápravy fundamentálnych chýb (pozri Ryabykh proti Rusku

z 24. 7. 2003, sťažnosť č. 52854/99, bod 52). V tejto súvislosti tiež ESĽP už judikoval,

že nesúhlas s právnym posúdením prípadu odvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou

okolnosťou odôvodňujúcou zrušenie právoplatného rozhodnutia (pozri Kot proti Rusku

z 18. 1. 2007, sťažnosť č. 20887/03, bod 29).

Judikatúra ústavného súdu i všeobecných súdov k otázke prípustnosti mimoriadneho

dovolania podávaného generálnym prokurátorom sa plynutím času menila (aj pod vplyvom

judikatúry ESĽP) a premietla sa do tendencie prehlbovania reštriktívneho prístupu súdnych

orgánov k oprávneniu generálneho prokurátora podávať mimoriadne dovolanie. Európsky

súd pre ľudské práva opakovane potvrdil, že pripúšťa určité zásahy do konečných súdnych

rozhodnutí ako výnimku zo zásady právnej istoty a zo zásady res judicata, ak je takýto

zásah odôvodnený potrebou nápravy extrémnej chyby.

Mimoriadny prieskum sa nesmie uplatňovať ako zastreté odvolanie (appeal

in disguise) a samotná možnosť existencie dvoch právnych názorov na predmet konania

nie je dôvodom na opätovné posúdenie veci. Odkloniť sa od tohto princípu je možné

iba tam, kde je to nevyhnutné z dôvodu okolností podstatného a závažného významu

(Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z 23. 7. 2009, sťažnosť č. 8269/02, bod 33).

Európsky súd pre ľudské práva vo veci Bulgakova proti Rusku (rozsudok

z 18. 1. 2007, sťažnosť č. 69524/01, bod 34) uviedol: «... Dohovor zásadne umožňuje

„znovuotvorenie“ právoplatne rozhodnutých konaní v prípade, ak vyjdú najavo nové

skutočnosti. Akokoľvek preskúmanie rozhodnutia by sa malo uplatniť pre účely nápravy

hrubých (veľkých) pochybení súdu... a nie iba ako inštitút predstavujúci vo svojej podstate

odvolanie.» Aj rozhodnutia ESĽP z 9. júna 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej

republike (DRAFT-OVA, a. s., PSMA, s. r. o., a COMPCAR, s. r. o.) pripomínajú význam

a obsah princípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí

otázka záväznosti, nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí,

ktoré boli napadnuté z iniciatívy generálneho prokurátora vyjadrenej podaním

mimoriadneho dovolania ().

Ústavný súd prijal 18. marca 2015 pod sp. zn. PLz. zjednocujúce

stanovisko, ktorého právna veta znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola

nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1

, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako

mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej

republiky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania

všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov,

ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich

práv a oprávnených záujmov.“

Následne aj najvyšší súd (jeho občianskoprávne a obchodnoprávne kolégium) prijal

20. októbra 2015 zjednocujúce stanovisko publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 94/2015, podľa ktorého „Procesná

prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom

súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť

podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli

potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť

nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“.

Kľúčový dôvod uvádzaný v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu, na základe

ktorého bolo vo veci sťažovateľky odmietnuté mimoriadne dovolanie podané generálnym

prokurátorom, spočíva v tom, že sťažovateľka predtým, ako v jej veci generálny prokurátor

podal mimoriadne dovolanie, sama mohla a mala podať mimoriadny opravný prostriedok

(dovolanie) podľa a nasl. , ktorý mala k dispozícii a ktorý bol potenciálne

spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v jej veci. Keďže tak neurobila, ani podľa

názoru ústavného súdu nebola naplnená dikcia procesného predpisu „a túto ochranu nie je

možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami“ ( in fine ).

Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu odôvodnené

závermi obsiahnutými v stanovisku dovolacieho súdu možno v posudzovanom prípade

považovať pre účely procesného rozhodnutia o mimoriadnom dovolaní podanom

generálnym prokurátorom za primerane odôvodnené a nemožno ho považovať za arbitrárne.

Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí objasnil sťažovateľke prijaté stanovisko,

ktoré vychádza z názoru, že postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal

v určitom prípade možnosť napadnúť rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním

a uvedenú možnosť nevyužil, aj keď také opravné prostriedky mali potenciál podstatne

ovplyvniť rozhodnutie súdu, sa prieči všeobecne rešpektovanej zásade „vigilantibus iura

scripta sunt“. V prípade pasivity účastníka konania pri takejto ochrane svojich práv je

neskoršia aktivita generálneho prokurátora vyúsťujúca do podania mimoriadneho dovolania

neprípustná a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané v až .

Preskúmaním napadnutého uznesenia ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd

konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku podstatné pre posúdenie danej veci interpretoval a aplikoval ústavne súladným

spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom

legitímne a právne akceptovateľné. Najvyšší súd svoje rozhodnutie o odmietnutí

mimoriadneho opravného prostriedku náležite odôvodnil v zmysle ,

čím zodpovedal právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, ktorej sa sťažovateľka pred ním domáhala, preto jeho závery nemožno považovať

za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené.

Skutočnosť, že sa najvyšší súd odchýlil od predstáv a očakávaní sťažovateľky, ešte

neznamená, že došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru (podobne napr. , ,

, ).

V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu (pozri nález sp. zn.

z 2. júla 2014 a uznesenia sp. zn. z 24. februára 2016 a sp. zn.

zo 17. februára 2016) nemožno považovať napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu za také, ktoré by porušovalo sťažovateľkou označené základné právo zaručené čl. 46

ods. 1 a právo zaručené dohovoru. Ústavný súd akceptuje (v zmysle

svojej ustálenej judikatúry) ako súladné s dikciou a duchom základného práva na prístup

k súdu podľa a práva podľa dohovoru rozhodnutia

najvyššieho súdu, ktorými najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolania podané z iných

než zmätočných dôvodov [vrátane v okolnostiach prerokúvaneho prípadu z dôvodu

nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom v zmysle § 243f ods. 1 písm. c)

] z toho dôvodu, že sťažovateľka ako účastník konania, v prospech ktorého bolo

mimoriadne dovolanie podané, nevyčerpala dovolanie ako mimoriadny opravný

prostriedok. Z uvedeného dôvodu je námietka sťažovateľky, podľa ktorej je pre riešenie

právnej otázky prípustnosti mimoriadneho dovolania s ohľadom na podmienku vyčerpania

všetkých opravných prostriedkov podstatné skúmanie faktickej prípustnosti dovolania,

irelevantná (pozri aj uznesenie ústavného súdu sp. zn. PLz. z 9. novembra 2016

o zjednotení odchýlnych právnych názorov senátov ústavného súdu).

Už len pre úplnosť ústavný súd zdôrazňuje, že účelom prijímania stanovísk

k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov je

zabezpečenie ich jednotného výkladu a používania, a tým aj faktické rešpektovanie

konštantnej judikatúry všeobecnými súdmi s prihliadnutím na princíp právnej istoty

zaručený v , ktorý sa premieta aj do obsahu základného práva na súdnu

ochranu ( ). Vzhľadom na uvedené je taktiež námietka sťažovateľky

opierajúca sa o rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 29. októbra 2015,

podľa ktorej «ani od generálneho prokurátora SR ako prostredníka jedného z účastníkov

konania na mimoriadne opravné konanie, nemožno očakávať, aby v prípade reálneho

využitia svojho mimoriadneho oprávnenia v „tolerantnom právnom prostredí“, mohol

odhadovať budúci názorový vývoj Ústavného a najvyššieho súdu SR v otázke výkladu jeho

zákonných predpokladov», irelevantná. Princíp právnej istoty totiž zaväzoval najvyšší súd

vo veci podaného mimoriadneho dovolania konať a v súlade s už v čase vydania

napadnutého uznesenia publikovaným stanoviskom ho aj fakticky rešpektovať.

Ústavný súd nezistil medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a základným

právom podľa a dohovoru príčinnú súvislosť, a preto

predloženú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa

ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2017