Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)III. ÚS 104/2016
PDF · 177.24 KB
No categories available
III. ÚS 104/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2016
predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpeného Advokátskou kanceláriou Illeš, Šimčák, Bröstl, s. r. o., Štúrova 27, Košice,
v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Alexander Bröstl, pre namietané porušenie
jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 M Obdo/2/2013 z 28. októbra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. februára
2015 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 3 M Obdo/2/2013 z 28. októbra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojenej prílohy vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu
Michalovce (ďalej len „okresný súd“) č. k. 22 Cb/8/2011-162 z 29. apríla 2011 bol
sťažovateľ ako účastník konania vystupujúci v procesnom postavení žalovaného zaviazaný
zaplatiť Slovenskému plynárenskému priemyslu, a. s., ako žalobcovi sumu 48 686,65 €
s príslušenstvom z titulu nezaplatenia faktúr za odber plynu. Na základe odvolania
sťažovateľa Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom
č. k. 4 Cob/60/2011-193 z 27. apríla 2012 rozsudok okresného súdu potvrdil. Sťažovateľ
sa následne ochrany svojich práv domáhal podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,
avšak ústavný súd jeho sťažnosť vo vzťahu k rozsudku krajského súdu po jeho meritórnom
preskúmaní uznesením sp. zn. IV. ÚS 505/2012 z 9. októbra 2012 odmietol z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti. Keďže ani s rozhodnutím ústavného súdu sa sťažovateľ nevedel
stotožniť, podal podnet, na základe ktorého generálny prokurátor Slovenskej republiky
(ďalej len „generálny prokurátor“) 7. mája 2013 podal mimoriadne dovolanie. Najvyšší súd
napadnutým uznesením mimoriadne dovolanie odmietol, čo odôvodnil v podstate tým, že
„opomenutie využitia dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku účastníkom
konania nemožno nahradiť mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora, ktoré má iný
účel a podmienky“.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že „nemal v danom prípade k dispozícii možnosť
podať dovolanie, resp. dovolanie nebolo možné za danej procesnoprávnej situácie
považovať za účinný právny prostriedok nápravy, pretože vada napadnutého rozhodnutia sa
týkala nesprávneho právneho posúdenia... Podľa nášho názoru bolo povinnosťou
dovolacieho súdu skúmať, či boli splnené podmienky procesnej prípustnosti dovolania, čo
však dovolací súd opomenul – nemožno sa preto uspokojiť a akceptovať iba všeobecné
konštatovanie dovolacieho súdu o možnosti podať dovolanie (ako iného právneho
prostriedku, ktorým možno dosiahnuť nápravu) bez predchádzajúceho preskúmania
naplnenia konkrétnych podmienok prípustnosti dovolania v zmysle § 237 OSP. V dôsledku
tejto mechanickej a formalistickej aplikácie procesnoprávnej úpravy došlo postupom
dovolacieho súdu k nezákonnému odmietnutiu mimoriadneho dovolania, čím bolo porušené
právo sťažovateľa na prístup k súdu a spravodlivý proces. Záver dovolacieho súdu možno
aplikovať výlučne na prípady, kedy je daná prípustnosť dovolania.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil,
že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 M Obdo/2/2013 z 28. októbra 2014 bolo porušené
jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil
najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 355,73 €.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,
ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr.
I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 M Obdo/2/2013 z 28. októbra 2014, ktorým
odmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora z dôvodu, že „opomenutie
využitia dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku účastníkom konania nemožno
nahradiť mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora, ktoré má iný účel
a podmienky“. S takýmto rozhodnutím najvyššieho súdu sťažovateľ nesúhlasí a vyslovuje
presvedčenie, že „dovolanie nebolo možné za danej procesnoprávnej situácie považovať za
účinný právny prostriedok nápravy“.
V súvislosti s predostretou námietkou ústavný súd upriamuje pozornosť sťažovateľa
na to, že už v konaní o súlade ustanovení Občianskeho súdneho poriadku týkajúcich sa
mimoriadneho dovolania s ústavou uznesením sp. zn. PL. ÚS 57/99 z 19. júla 2000 vyslovil
svoj názor, podľa ktorého mimoriadne dovolanie môžeme považovať za ďalší mimoriadny
opravný prostriedok. Je to však napriek tomu dovolanie, ktoré je mimoriadne výlučne
z dôvodu, že na jeho podanie je procesne legitimovaný iba generálny prokurátor, a je
zásadne obmedzené len na prípady, v ktorých nemožno podať dovolanie účastníkom
konania. Inak, tak ako to potvrdzuje aj zákon, pre mimoriadne dovolanie a mimoriadne
dovolacie konanie platí tá istá procesná úprava, ako to je pri dovolaní podanom účastníkom
konania [§ 242 až § 243c Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)], kde sa síce
ustanovuje primerané použitie ustanovení o dovolaní, ale v podstate ide o ich priame
použitie.
Účel mimoriadneho dovolania spočíva v odstránení nezákonnosti, ktorej sa dopustil
súd v konaní podľa Občianskeho súdneho poriadku, pričom toto odstránenie nezákonnosti
vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb
alebo štátu. Tento účel mimoriadneho dovolania je v súlade s účelom občianskeho súdneho
konania vyjadreného v § 1 OSP. Súčasne tento účel sleduje ochranu účastníka
pred dôsledkami nespravodlivého procesu, konania, ktoré trpí základnými procesnými
pochybeniami a postupmi súdov znamenajúcimi až porušenie práva na súdnu ochranu.
Tento záver podľa názoru ústavného súdu potvrdzujú dôvody mimoriadneho dovolania
ustanovené § 243f OSP (PL. ÚS 57/99).
Ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je však prípustná len subsidiárne,
t. j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania, neúspešne využila
všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom
chránených záujmov [s výnimkou dovolania – § 243f ods. 2 písm. c) OSP] alebo takéto
právne prostriedky nemala k dispozícii, tak ako to je vo veciach správneho súdnictva,
kde nie je prípustné (až na výnimku) ani odvolanie, alebo jej bolo zákonnými prekážkami
znemožnené využiť tieto právne prostriedky nápravy. Z tohto zákonného predpokladu
vyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktoré zabezpečuje
jeho výnimočnosť v súlade s teoretickou podstatou mimoriadneho opravného prostriedku
(PL. ÚS 57/99).
Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie
predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho
právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,
ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť
súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne
dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;
jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy
pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií
je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva
na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami
zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010).
Prax ukázala, že judikatúra ústavného súdu zaoberajúca sa problematikou
prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora sa premietla
aj do rozhodovania najvyššieho súdu o ne/splnení všeobecných procesných podmienok
na podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom.
Ako jeden z mnohých príkladov možno uviesť uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 4 M Cdo 19/2008 z 27. januára 2009, z ktorého vyplýva: „Podľa názoru
dovolacieho súdu ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,
právnických osôb alebo štátu zásadne vyžaduje intervenciu (mimoriadnym dovolaním
generálneho prokurátora) vtedy, ak sám účastník využil všetky právom predpokladané
prostriedky na zvrátenie stavu založeného rozhodnutím porušujúcim zákon, no nebol
úspešný. Požiadavka na ochrane práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,
právnických osôb alebo štátu ako podmienka konania o mimoriadnom dovolaní nie je daná
vtedy, ak sám podnecovateľ mimoriadneho dovolania v konaní predchádzajúcom podaniu
takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku opomenul hájiť svoje práva, najmä
nepodaním niektorého z opravných prostriedkov vrátane mimoriadnych opravných
prostriedkov, resp. ich oneskoreným podaním, hoci ich mohol účinne využiť. Splnenie
uvedenej požiadavky ako jedného zo základných predpokladov prípustnosti mimoriadneho
dovolania generálneho prokurátora súvisí s princípom právneho štátu, a to s princípom
právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v civilnom procese je inštitút právoplatnosti
súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti a nezmeniteľnosti. Ak jeden z účastníkov
občianskeho súdneho konania nevyužije svoje právo na účinné podanie opravného
prostriedku proti rozhodnutiu súdu, hoci mu v tom nebránili dôležité, resp. záväzné dôvody
(čím realizuje svoje procesné dispozičné právo zdržať sa, resp. nevyužiť možnosť podať
riadny či mimoriadny opravný prostriedok), právna istota druhého účastníka,
spoliehajúceho sa na záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie, nemôže byť narušená
inštitútom mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora.“
Najvyšší súd však vyslovil aj to, že súd konajúci o mimoriadnom dovolaní
generálneho prokurátora musí v každej veci posúdiť, či zákonom ustanovené podmienky
na jeho podanie boli splnené. Pritom je aj viazaný dôvodmi uvedenými v mimoriadnom
dovolaní (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. M-Sždo V 3/00 z 1. mája 2001), resp.
že opomenutie využitia mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) účastníkom
konania nemožno nahradiť mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora, ktorý má iný
účel a podmienky (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 2/2011 z 1. januára
2013).
Na tomto mieste nemožno opomenúť ani stanoviská ústavného súdu a najvyššieho
súdu prijaté v roku 2015.
Ústavný súd sa vo svojom stanovisku č. k. Plz. ÚS 3/2015-22 z 18. marca 2015
k prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora vyslovil tak, že
„Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím,
zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako
i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku
podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky je jeho prípustnosť v civilnom
konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych,
ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii
a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“.
Obdobne najvyšší súd v spoločnom stanovisku občianskoprávneho kolégia
a obchodnoprávneho kolégia č. 94 z 20. októbra 2015 k prípustnosti mimoriadneho
dovolania v zmysle § 243e až § 243j OSP ustálil, že „Procesná prípustnosť mimoriadneho
dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým,
že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené
riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre
neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba
odmietnuť.“.
Obe tieto stanoviská reflektujú aj relevantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práv (ďalej aj „ESĽP“), keď tento súd v rámci svojej rozhodovacej praxe viackrát
konštatoval porušenie čl. 6 dohovoru, najmä porušenie princípu právnej istoty a v dôsledku
toho aj práva na spravodlivý súdny proces (napr. vo veci Brumarescu proti Rumunsku
z roku 1999, Ryabykh proti Rusku z roku 2003, Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku
2009, Roseltrans proti Rusku či Kutepov a Anikeyenko proti Rusku z roku 2005,
Tripon proti Rumunsku z roku 2008, Cornif proti Rumunsku z roku 2007, Abdullayev
proti Rusku z roku 2010). Vo vzťahu k Slovenskej republike ESĽP predpoklady
prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov opätovne zdôraznil vo veciach DRAFT-
OVA, a. s., proti Slovenskej republike, PSMA, s. r. o., proti Slovenskej republike a
COMPCAR, s. r. o., proti Slovenskej republike z roku 2015.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd preskúmaním napadnutého uznesenia dospel
k záveru, že najvyšší súd pri posudzovaní ne/splnenia podmienok prípustnosti
mimoriadneho dovolania postupoval nielen v súlade s vlastnou judikatúrou, ale aj
s judikatúrou ústavného súdu. Najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď
príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku podstatné pre posúdenie danej veci
interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
Najvyšší súd svoje rozhodnutie o odmietnutí mimoriadneho opravného prostriedku náležite
a presvedčivo odôvodnil v zmysle § 157 ods. 2 OSP, čím zodpovedal všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľ
pred ním domáhal, preto jeho závery v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne
alebo zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že sa najvyšší súd odchýlil od predstáv
a očakávaní sťažovateľa, ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru (podobne napr. II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07, I. ÚS 232/08).
Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením
najvyššieho súdu a označenými právami, porušenie ktorých sťažovateľ namietal, predloženú
sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. februára 2016