Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 104/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného Advokátskou kanceláriou Illeš, Šimčák, Bröstl, s. r. o., Štúrova 27, Košice,

v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Alexander Bröstl, pre namietané porušenie

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

3 M z 28. októbra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. februára

2015 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 28. októbra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojenej prílohy vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu

Michalovce (ďalej len „okresný súd“) č. k. -162 z 29. apríla 2011 bol

sťažovateľ ako účastník konania vystupujúci v procesnom postavení žalovaného zaviazaný

zaplatiť Slovenskému plynárenskému priemyslu, a. s., ako žalobcovi sumu 48 686,65 €

s príslušenstvom z titulu nezaplatenia faktúr za odber plynu. Na základe odvolania

sťažovateľa Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom

č. k. -193 z 27. apríla 2012 rozsudok okresného súdu potvrdil. Sťažovateľ

sa následne ochrany svojich práv domáhal podaním sťažnosti podľa ,

avšak ústavný súd jeho sťažnosť vo vzťahu k rozsudku krajského súdu po jeho meritórnom

preskúmaní uznesením sp. zn. z 9. októbra 2012 odmietol z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti. Keďže ani s rozhodnutím ústavného súdu sa sťažovateľ nevedel

stotožniť, podal podnet, na základe ktorého generálny prokurátor Slovenskej republiky

(ďalej len „generálny prokurátor“) 7. mája 2013 podal mimoriadne dovolanie. Najvyšší súd

napadnutým uznesením mimoriadne dovolanie odmietol, čo odôvodnil v podstate tým, že

„opomenutie využitia dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku účastníkom

konania nemožno nahradiť mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora, ktoré má iný

účel a podmienky“.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že „nemal v danom prípade k dispozícii možnosť

podať dovolanie, resp. dovolanie nebolo možné za danej procesnoprávnej situácie

považovať za účinný právny prostriedok nápravy, pretože vada napadnutého rozhodnutia sa

týkala nesprávneho právneho posúdenia... Podľa nášho názoru bolo povinnosťou

dovolacieho súdu skúmať, či boli splnené podmienky procesnej prípustnosti dovolania, čo

však dovolací súd opomenul – nemožno sa preto uspokojiť a akceptovať iba všeobecné

konštatovanie dovolacieho súdu o možnosti podať dovolanie (ako iného právneho

prostriedku, ktorým možno dosiahnuť nápravu) bez predchádzajúceho preskúmania

naplnenia konkrétnych podmienok prípustnosti dovolania v zmysle . V dôsledku

tejto mechanickej a formalistickej aplikácie procesnoprávnej úpravy došlo postupom

dovolacieho súdu k nezákonnému odmietnutiu mimoriadneho dovolania, čím bolo porušené

právo sťažovateľa na prístup k súdu a spravodlivý proces. Záver dovolacieho súdu možno

aplikovať výlučne na prípady, kedy je daná prípustnosť dovolania.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil,

že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 28. októbra 2014 bolo porušené

jeho základné právo na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 355,73 €.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr.

, , , ).

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 28. októbra 2014, ktorým

odmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora z dôvodu, že „opomenutie

využitia dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku účastníkom konania nemožno

nahradiť mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora, ktoré má iný účel

a podmienky“. S takýmto rozhodnutím najvyššieho súdu sťažovateľ nesúhlasí a vyslovuje

presvedčenie, že „dovolanie nebolo možné za danej procesnoprávnej situácie považovať za

účinný právny prostriedok nápravy“.

V súvislosti s predostretou námietkou ústavný súd upriamuje pozornosť sťažovateľa

na to, že už v konaní o súlade ustanovení týkajúcich sa

mimoriadneho dovolania s uznesením sp. zn. z 19. júla 2000 vyslovil

svoj názor, podľa ktorého mimoriadne dovolanie môžeme považovať za ďalší mimoriadny

opravný prostriedok. Je to však napriek tomu dovolanie, ktoré je mimoriadne výlučne

z dôvodu, že na jeho podanie je procesne legitimovaný iba generálny prokurátor, a je

zásadne obmedzené len na prípady, v ktorých nemožno podať dovolanie účastníkom

konania. Inak, tak ako to potvrdzuje aj zákon, pre mimoriadne dovolanie a mimoriadne

dovolacie konanie platí tá istá procesná úprava, ako to je pri dovolaní podanom účastníkom

konania [ až (ďalej aj „OSP“)], kde sa síce

ustanovuje primerané použitie ustanovení o dovolaní, ale v podstate ide o ich priame

použitie.

Účel mimoriadneho dovolania spočíva v odstránení nezákonnosti, ktorej sa dopustil

súd v konaní podľa , pričom toto odstránenie nezákonnosti

vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb

alebo štátu. Tento účel mimoriadneho dovolania je v súlade s účelom občianskeho súdneho

konania vyjadreného v . Súčasne tento účel sleduje ochranu účastníka

pred dôsledkami nespravodlivého procesu, konania, ktoré trpí základnými procesnými

pochybeniami a postupmi súdov znamenajúcimi až porušenie práva na súdnu ochranu.

Tento záver podľa názoru ústavného súdu potvrdzujú dôvody mimoriadneho dovolania

ustanovené ().

Ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je však prípustná len subsidiárne,

t. j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania, neúspešne využila

všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom

chránených záujmov [s výnimkou dovolania – ] alebo takéto

právne prostriedky nemala k dispozícii, tak ako to je vo veciach správneho súdnictva,

kde nie je prípustné (až na výnimku) ani odvolanie, alebo jej bolo zákonnými prekážkami

znemožnené využiť tieto právne prostriedky nápravy. Z tohto zákonného predpokladu

vyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktoré zabezpečuje

jeho výnimočnosť v súlade s teoretickou podstatou mimoriadneho opravného prostriedku

().

Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie

predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho

právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,

ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť

súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne

dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;

jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy

pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií

je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu ( ), ako aj z hľadiska práva

na súdnu ochranu ( ) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami

zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. , , ).

Prax ukázala, že judikatúra ústavného súdu zaoberajúca sa problematikou

prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora sa premietla

aj do rozhodovania najvyššieho súdu o ne/splnení všeobecných procesných podmienok

na podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom.

Ako jeden z mnohých príkladov možno uviesť uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 27. januára 2009, z ktorého vyplýva: „Podľa názoru

dovolacieho súdu ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,

právnických osôb alebo štátu zásadne vyžaduje intervenciu (mimoriadnym dovolaním

generálneho prokurátora) vtedy, ak sám účastník využil všetky právom predpokladané

prostriedky na zvrátenie stavu založeného rozhodnutím porušujúcim zákon, no nebol

úspešný. Požiadavka na ochrane práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,

právnických osôb alebo štátu ako podmienka konania o mimoriadnom dovolaní nie je daná

vtedy, ak sám podnecovateľ mimoriadneho dovolania v konaní predchádzajúcom podaniu

takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku opomenul hájiť svoje práva, najmä

nepodaním niektorého z opravných prostriedkov vrátane mimoriadnych opravných

prostriedkov, resp. ich oneskoreným podaním, hoci ich mohol účinne využiť. Splnenie

uvedenej požiadavky ako jedného zo základných predpokladov prípustnosti mimoriadneho

dovolania generálneho prokurátora súvisí s princípom právneho štátu, a to s princípom

právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v civilnom procese je inštitút právoplatnosti

súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti a nezmeniteľnosti. Ak jeden z účastníkov

občianskeho súdneho konania nevyužije svoje právo na účinné podanie opravného

prostriedku proti rozhodnutiu súdu, hoci mu v tom nebránili dôležité, resp. záväzné dôvody

(čím realizuje svoje procesné dispozičné právo zdržať sa, resp. nevyužiť možnosť podať

riadny či mimoriadny opravný prostriedok), právna istota druhého účastníka,

spoliehajúceho sa na záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie, nemôže byť narušená

inštitútom mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora.“

Najvyšší súd však vyslovil aj to, že súd konajúci o mimoriadnom dovolaní

generálneho prokurátora musí v každej veci posúdiť, či zákonom ustanovené podmienky

na jeho podanie boli splnené. Pritom je aj viazaný dôvodmi uvedenými v mimoriadnom

dovolaní (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. M-Sždo V 3/00 z 1. mája 2001), resp.

že opomenutie využitia mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) účastníkom

konania nemožno nahradiť mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora, ktorý má iný

účel a podmienky (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 2/2011 z 1. januára

2013).

Na tomto mieste nemožno opomenúť ani stanoviská ústavného súdu a najvyššieho

súdu prijaté v roku 2015.

Ústavný súd sa vo svojom stanovisku č. k. -22 z 18. marca 2015

k prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora vyslovil tak, že

„Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím,

zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa , ako

i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku

podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky je jeho prípustnosť v civilnom

konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych,

ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii

a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“.

Obdobne najvyšší súd v spoločnom stanovisku občianskoprávneho kolégia

a obchodnoprávneho kolégia č. 94 z 20. októbra 2015 k prípustnosti mimoriadneho

dovolania v zmysle až ustálil, že „Procesná prípustnosť mimoriadneho

dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým,

že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené

riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre

neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba

odmietnuť.“.

Obe tieto stanoviská reflektujú aj relevantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práv (ďalej aj „ESĽP“), keď tento súd v rámci svojej rozhodovacej praxe viackrát

konštatoval porušenie čl. 6 dohovoru, najmä porušenie princípu právnej istoty a v dôsledku

toho aj práva na spravodlivý súdny proces (napr. vo veci Brumarescu proti Rumunsku

z roku 1999, Ryabykh proti Rusku z roku 2003, Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku

2009, Roseltrans proti Rusku či Kutepov a Anikeyenko proti Rusku z roku 2005,

Tripon proti Rumunsku z roku 2008, Cornif proti Rumunsku z roku 2007, Abdullayev

proti Rusku z roku 2010). Vo vzťahu k Slovenskej republike ESĽP predpoklady

prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov opätovne zdôraznil vo veciach DRAFT-

OVA, a. s., proti Slovenskej republike, PSMA, s. r. o., proti Slovenskej republike a

COMPCAR, s. r. o., proti Slovenskej republike z roku 2015.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd preskúmaním napadnutého uznesenia dospel

k záveru, že najvyšší súd pri posudzovaní ne/splnenia podmienok prípustnosti

mimoriadneho dovolania postupoval nielen v súlade s vlastnou judikatúrou, ale aj

s judikatúrou ústavného súdu. Najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď

príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie danej veci

interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie o odmietnutí mimoriadneho opravného prostriedku náležite

a presvedčivo odôvodnil v zmysle , čím zodpovedal všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľ

pred ním domáhal, preto jeho závery v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne

alebo zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že sa najvyšší súd odchýlil od predstáv

a očakávaní sťažovateľa, ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho základného práva na

súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru (podobne napr. , , , ).

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a označenými právami, porušenie ktorých sťažovateľ namietal, predloženú

sťažnosť odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2016