Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 793/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. februára 2017

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Vevurkom, Advokátska kancelária,

Mieru 312/13, Námestovo, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 16. decembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2016

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa (ďalej

len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. zo 16. decembra 2015 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“). Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 21. marca 2016.

Ústavný súd uznesením č. k. -11 z 27. októbra 2016 prijal sťažnosť

na ďalšie konanie.

Zo sťažnosti vyplýva, že žalobkyňa sa voči sťažovateľovi domáhala určenia

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, hoci podľa názoru sťažovateľa správne mala

požadovať určenie, že označené nehnuteľnosti patria do dedičstva po jej matke.

Rozsudkom Okresného súdu Námestovo (ďalej len „okresný súd“) č. k. 2 C 24/2010-

163 zo 16. apríla 2012 bolo žalobe vyhovené. Rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej

len „krajský súd“) č. k. -190 z 10. januára 2013 bol rozsudok okresného súdu

potvrdený. Napokon uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. decembra

2015 bolo odmietnuté mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky

(ďalej len „generálny prokurátor“) podané na základe podnetu sťažovateľa proti rozsudkom

krajského súdu a okresného súdu.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd sa nevysporiadal s primárnou otázkou, teda

s nesprávne podaným žalobným petitom. Krajský súd k tomu inak uviedol, že pred podaním

žaloby už prebehlo dedičské konanie po matke žalobkyne, v ktorom bola žalobkyňa zistená

ako jediná dedička, a preto nebolo nutné podávať žalobu o určenie, že sporné nehnuteľnosti

patria do dedičstva po matke žalobkyne.

Sťažovateľ je ďalej presvedčený, že najvyšší súd obišiel zákon, keď sa stotožnil

s názorom krajského súdu. (ďalej aj „OSP“) totiž upravuje

spôsob, ako sa má domáhať dedič svojho majetku, avšak neupravuje tzv. priame

nadobudnutie dedičstva na základe určovacej žaloby. Najvyšší súd tým, že nenapravil

pochybenia okresného súdu a krajského súdu, podľa názoru sťažovateľa porušil jeho

označené práva podľa a dohovoru. Ďalej sťažovateľ namieta, že najvyšší súd vec

nesprávne právne posúdil, keď mimoriadne dovolanie odmietol aj preto, že sťažovateľ sám

nepodal dovolanie proti rozsudku krajského súdu, čo má znamenať, že sám náležite svoje

práva nechránil a nekonal dostatočne predvídavo, starostlivo a obozretne.

Podľa názoru sťažovateľa bol žalobný petit nesprávny a touto skutočnosťou

argumentoval aj v podnete na podanie mimoriadneho dovolania. Bolo právom sťažovateľa

rozhodnúť sa, aký postup si zvolí, teda či podá dovolanie sám, alebo sa obráti na

generálneho prokurátora s podnetom na podanie mimoriadneho dovolania. Občiansky súdny

poriadok upravuje oba inštitúty (dovolanie a mimoriadne dovolanie), pritom súd je povinný

zaoberať sa takýmito podaniami, či už ich podá účastník sám, alebo prostredníctvom

podnetu generálny prokurátor.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„I. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a SR

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa

16. decembra 2015 porušené bolo.

II. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa zrušuje a vec sa Najvyššiemu

súdu Slovenskej republiky vracia na ďalšie konanie.

III. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné

zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 1.500,- eur (slovom tisícpäťsto eur) na účet právneho

zástupcu sťažovateľa.

IV. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

vo výške 363,79 eur do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. decembra 2015

vyplýva, že ním bolo odmietnuté mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora proti

rozsudku krajského súdu sp. zn. z 10. januára 2013 a proti rozsudku

okresného súdu č. k. -163 zo 16. apríla 2012.

Najvyšší súd predovšetkým poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom

poriadku zmluvnej strany dohovoru musí byť v súlade s požiadavkami čl. 6 dohovoru. Ďalej

poukazuje na závery pléna ústavného súdu vyplývajúce z uznesenia sp. zn. PLz. ,

podľa ktorého je prípustnosť mimoriadneho dovolania akceptovateľná za podmienky

vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych a mimoriadnych opravných

prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na

ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.

Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy, a to aj v prípade pochybnosti o jeho

účinnosti, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Účastník konania je povinný vyčerpať

všetky dostupné opravné prostriedky až po najvyššiu úroveň do takej miery, do akej je

možné rozumne predpokladať, že ten-ktorý opravný prostriedok je aspoň potenciálne

spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci.

Ďalej najvyšší súd zdôrazňuje spoločné zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho

a obchodnoprávneho kolégia k prípustnosti mimoriadneho dovolania (uverejnené v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 94/2015), podľa

ktorého procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je

v občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne

využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky,

ktoré boli potenciálne spôsobilé pre neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie s tým, že

pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť. Toto stanovisko

vychádza z názoru o potrebe rešpektovať zásadu „nech si každý chráni svoje práva“. Táto

zásada zdôrazňuje procesnú povinnosť účastníka vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak,

aby sám svojimi procesnými úkonmi riadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou

a predvídavosťou sledoval ochranu svojich subjektívnych práv. Pokiaľ účastník zostane

pasívny, je neskoršia aktivita generálneho prokurátora ústiaca do podania mimoriadneho

dovolania neprípustná a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané v ustanoveniach

až písm. j) .

Na základe uvedeného dospel najvyšší súd k záveru, že v dvojstupňovom konaní mal

sťažovateľ možnosť realizovať svoje procesné oprávnenia. Zo spisu nevyplýva, že by sám

náležite chránil svoje práva a konal dostatočne predvídavo, starostlivo a obozretne. Nepodal

dovolanie proti rozsudku krajského súdu, a preto nevyužil dostupný mimoriadny opravný

prostriedok, ktorý mal k dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť

rozhodnutie v merite veci. Vzhľadom na pasivitu samotného sťažovateľa pri včasnej

ochrane jeho práv je procesne neprípustná dodatočná aktivita generálneho prokurátora,

ku ktorej došlo podaním mimoriadneho dovolania na základe podnetu sťažovateľa.

Z týchto dôvodov najvyšší súd mimoriadne dovolanie odmietol ako procesne

neprípustné.

III.

Vyjadrenie odporcu, dotknutej osoby, replika sťažovateľa

Vyjadrenie odporcu

Listom č. KP 3/2016-78 zo 7. decembra 2016 doručeným ústavnému súdu

15. decembra 2016 sa k sťažnosti vyjadril najvyšší súd ako odporca v konaní.

Najvyšší súd v úvode odkazuje na svoje stanovisko z 10. decembra 2015 k sťažnosti

vo veci vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. , ako aj na stanovisko

z 24. augusta 2015 k sťažnosti vedenej pod sp. zn. a dopĺňa, že najvyšší súd

v zásade jednotne vychádza zo spoločného stanoviska občianskoprávneho a obchodného

kolégia najvyššieho súdu z 20. októbra 2015 uverejneného pod č. 94/2015 v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky č. 8/2015.

Najvyšší súd dospel k uvedenému stanovisku na základe judikatúry ESĽP, ktorý

vo svojej rozhodovacej praxi už viackrát konštatoval porušenie čl. 6 dohovoru vtedy, keď

k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného

právneho posúdenia veci oproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec

s konečnou platnosťou prerokovali a meritórne rozhodli.

V zmysle judikatúry ESĽP je podľa najvyššieho súdu prípustné zasiahnuť do

nastolenej právnej istoty právoplatným rozhodnutím vnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní

došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu, ktorý je potrebné napraviť, ak sú tu

mimoriadne okolnosti prípadu, pričom podľa judikatúry ESĽP za takúto vadu (exces) však

nemožno považovať skutočnosť, že na predmet konania existujú dva rozličné názory,

pretože právna istota v sebe zahŕňa požiadavku rešpektovania princípu res iudicata, ktorej

prejavom je nezmeniteľnosť rozhodnutia. Uplatňovanie tohto princípu je podľa najvyššieho

súdu zdôraznené zásadou, že žiadna zo strán nie je oprávnená žiadať o preskúmanie

konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu, aby dosiahla znovuotvorenie

prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny opravný prostriedok by de facto

mal charakter odvolania (najvyšší súd odkazuje na vec Ryabykh proti Rusku z 3. 12. 2003,

sťažnosť č. 52854/99, bod 52). V tejto súvislosti tiež ESĽP podľa najvyššieho súdu už

judikoval, že nesúhlas s právnym posúdením prípadu odvolacím súdom nie je sám osebe

mimoriadnou okolnosťou odôvodňujúcou zrušenie právoplatného rozhodnutia (najvyšší súd

odkazuje na vec Kot proti Rusku z 18. 1. 2007, sťažnosť č. 20887/03, bod 29, Tripon proti

Rumunsku, rozsudok z 23. 9. 2008, bod 22, Brumarescu proti Rumunsku, rozsudok

z 28. 10. 1999, bod 62, Cornif proti Rumunsku, rozsudok z 11. 1. 2007, body 29 ‒30, Asito

proti Moldavsku, rozsudok z 8. 11. 2005, body 48 ‒49, Sitkov proti Rusku, rozsudok

z 18. 1. 2007, bod 77, Sovtransavto Holding proti Ukrajine, rozsudok z 25. 7. 2002,

UkraineTyumen proti Ukrajine, rozsudok z 22. 11. 2007, Eugénia a Doina Duca proti

Moldavsku, rozsudok z 3. 3. 2009). Podľa vyjadrenia najvyššieho súdu ESĽP tieto

predpoklady prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov opätovne zdôraznil

v rozhodnutiach z 9. 6. 2015 vo veciach DRAFT-OVA, a. s., proti Slovenskej republike,

PSMA, s. r. o., proti Slovenskej republike a COMPCAR, s. r. o., proti Slovenskej republike.

I najvyšší súd v súvislosti s aplikáciou predmetných ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku (právny predpis účinný do 30. 6. 2016) o mimoriadnom dovolaní a ich ústavne

konformným výkladom, majúc na pamäti judikatúru ESĽP i judikatúru ústavného súdu,

dospel vo svojich viacerých rozhodnutiach k záveru (najvyšší súd odkazuje na vec sp. zn.

, sp. zn. ), že pokiaľ zákonodarca odvádzal prípustnosť

mimoriadneho dovolania z porušenia zákona s odkazom na ustanovenie , kde

bližšie konkretizuje možné dôvody, medzi ktoré zaradil aj nesprávne právne posúdenie veci,

tak potom v prípade podania mimoriadneho dovolania práve z dôvodu nesprávneho

právneho posúdenia je potrebné pod porušením zákona rozumieť také porušenie procesného

práva ‒ zákona, ktorév konečnom dôsledku znamená zároveň aj nesprávne právne

posúdenie (či už hmotnoprávneho, alebo prípadne procesného charakteru). K takémuto

interpretačnému záveru dospel najvyšší súd v spojitosti s kumulatívnym predpokladom

prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktorý stanovoval podmienku, ak to vyžaduje ochrana

práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu.

V opačnom prípade, najvyšší súd argumentuje, že ak by nesprávne právne posúdenie

bolo spájané výlučne s porušením hmotnoprávnych ustanovení zákona (ktoréhokoľvek), tak

by de facto v takmer každom prípade bolo možné napadnúť právoplatne rozhodnutú vec

týmto mimoriadnym opravným prostriedkom, čím by sa tento mimoriadny opravný

prostriedok dostal na úroveň „ďalšieho“ odvolania a bolo by len na svojvôli generálneho

prokurátora, do ktorej právoplatne skončenej veci zasiahne podaním mimoriadneho

dovolania s odvolaním sa na nesprávne právne posúdenie veci. Takýto výklad by podľa

najvyššieho súdu vo svojich dôsledkoch znamenal porušenie minimálne základného práva

na súdnu ochranu jedného z účastníkov konania, rovnosti účastníkov konania, zásady

nezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, a to treťou stranou, odlišnou od

účastníkov konania, ktorá nepatrí do súdnej moci. Čo podľa mienky najvyššieho súdu

opodstatnene vyvoláva otázky, či ide o prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti

súdov a súdnej moci ako takej. Vychádzajúc z uvedeného najvyšší súd bol v citovaných

rozhodnutiach toho názoru, že ustanovenie je potrebné vykladať

reštriktívne a pod porušením zákona v prípade dôvodu vyjadreného v § 243f ods. 1 písm. c)

(nesprávne právne posúdenie) je potrebné predovšetkým rozumieť závažné porušenie

zákona procesného charakteru, pretože v opačnom prípade by nebola splnená ďalšia

podmienka prípustnosti mimoriadneho dovolania, a to požiadavka ochrany práv a zákonom

chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu. Požiadavka presadenia

vecnej správnosti a spravodlivosti meritórneho právoplatného rozhodnutia prostredníctvom

mimoriadneho dovolania by nemala byť podľa názoru najvyššieho súdu legitímna v prípade,

ak generálny prokurátor napriek záveru o rešpektovaní všetkých relevantných procesných

pravidiel všeobecným súdom konajúcim o veci samej presadzuje využitím predmetného

mimoriadneho opravného prostriedku výlučne svoj odlišný právny názor na hmotno-právne

posúdenie právoplatne ukončenej kauzy.

K zásadnému stanovisku o podmienkach prípustnosti mimoriadneho dovolania

generálneho prokurátora dospel i ústavný súd (najvyšší súd odkazuje na zjednocujúce

stanovisko sp. zn. PLz. z 18. marca 2015).

Tak stanovisko ústavného súdu, ako i už uvedené stanovisko najvyššieho súdu

vychádzajú podľa najvyššieho súdu z presvedčenia, že ak k naplneniu účelu sledovanému

dovolateľom podaním dovolania mohlo dôjsť už tým, že by predtým podal odvolanie

a v odvolacom konaní sa domáhal nápravy nesprávností prvostupňového konania

a rozhodovania, je procesne neprípustné dovolanie podané tým, kto túto možnosť nevyužil

a nepodal odvolanie. Podobne, ak by účastník konania mohol svojím dovolaním dosiahnuť

účel sledovaný mimoriadnym dovolaním, je podľa najvyššieho súdu procesne neprípustný

tento mimoriadny opravný prostriedok generálneho prokurátora podaný v prospech

účastníka, ktorý nevyužil možnosť podať dovolanie. Pokiaľ účastník konania má sám

možnosť použiť opravný prostriedok, ktorý je v jeho vlastnej dispozícii, musí podľa

najvyššieho súdu prednostne použiť tento opravný prostriedok. Pravidlo vyčerpania

opravných prostriedkov podľa najvyššieho súdu požaduje využiť možnosti všetkých

opravných prostriedkov dostupných podľa právneho poriadku, o ktorých sa dá

predpokladať, že budú predstavovať efektívnu ochranu práv a sú postačujúce na dosiahnutie

nápravy rozhodnutia súdu. Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy, a to aj v prípade

pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva podľa odkazu najvyššieho súdu tiež z ustálenej

judikatúry ESĽP (najvyšší súd odkazuje na vec Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok

z roku 1980). Účastník konania je podľa úvah najvyššieho súdu povinný vyčerpať všetky

dostupné opravné prostriedky až po najvyššiu úroveň do takej miery, do akej je možné

rozumne predpokladať, že ten-ktorý opravný prostriedok, oprávnenie podať ktorý má, je

potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Osobný názor

účastníka konania na účinnosť alebo neúčinnosť konkrétneho opravného prostriedku nie je

podľa najvyššieho súdu významný. Právomoc vyhodnotiť, či boli využité všetky dostupné

opravné prostriedky, náleží podľa najvyššieho súdu totiž ex officio súdu, ktorý rozhoduje

o mimoriadnom opravnom prostriedku. Zjednocujúce stanovisko má podľa mienky

najvyššieho súdu pôsobiť nielen do budúcna, ako je to pri zrušení protiústavných právnych

predpisov, ale nový právny názor vyjadrený v stanovisku treba aplikovať na všetky pred

súdmi prebiehajúce konania. Zásadou vo všetkých štátoch s kontinentálnym právnym

systémom práva (rovnako aj v systéme common lem) je podľa presvedčenia najvyššieho

súdu aplikácia novej sudcom vytvorenej normy na všetky aktuálne pred súdmi prebiehajúce

kauzy (incidentná retrospektíva). Nový právny názor sa aplikuje do minulosti

(retrospektívne). Vychádza sa podľa názoru najvyššieho súdu z prevažujúceho prístupu, že

súd právo netvorí, ale iba nachádza. Nepripúšťa sa, aby na právne vzťahy z minulosti boli

aplikované mylné právne názory. Najvyšší súd preferuje incidentnú retrospektívu s tým, že

len v celkom špecifických prípadoch chráni právnu istotu a legitímne očakávania adresátov

právnej normy, spravidla len pri aplikácii hmotnoprávnej normy. Aplikácia nového

právneho názoru na skôr začaté a ešte neukončené konanie sa často spája so zmenou

procesnoprávnej judikatúry, čo je podľa najvyššieho súdu umocnené zásadou, že zmeny

v procesnom práve sa spravidla vzťahujú na dosiaľ neukončené konania, ak nová zákonná

úprava neustanovuje niečo iné.

Najvyšší súd je toho názoru, že sťažnosť proti uzneseniu najvyššieho súdu nie je

dôvodná, rozhodnutie o nej ponecháva na úvahe ústavného súdu a súhlasí s upustením od

ústneho pojednávania.

Vyjadrenie dotknutej osoby

Listom č. Akc 4/17 doručeným ústavnému súdu 1. februára 2017 sa k podanej

sťažnosti a vyjadreniu najvyššieho súdu vyjadrila dotknutá osoba – .

Dotknutá osoba považuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za vecne správne.

Sťažovateľ neuplatnil svoje právo v rámci dovolacieho konania, a teda nevyužil všetky

opravné prostriedky na ochranu svojich práv. Aj v prípade vyhovenia sťažnosti možno

podľa dotknutej osoby „v zásade očakávať, že výsledok konania by bol v uvedenej veci taký

istý, lebo nehnuteľnosti by nadobudla v konečnom dôsledku (...),

pretože v konaniach bolo jednoznačne preukázané, že jedinou dedičkou po nebohej

je jej dcéra “. Dedičské konanie po nebohej

vykonal notár JUDr. Marián Zboja ako súdny komisár pod sp. zn. ,

v ktorom dedila ako jediná dedička – žalobkyňa. V tomto dedičskom

konaní nemohli byť podľa dotknutej osoby prerokované žalované nehnuteľnosti, „lebo

v rámci pozemkových úprav boli zapísané na vyššie cit. listy vlastníctva v prospech pôvodne

žalovanej “. nadobudla uvedené nehnuteľnosti podľa

smrťou poručiteľky. Podľa dotknutej osoby Občiansky

zákonník vychádza pri úprave dedenia zo zásady univerzálnej sukcesie, to znamená, že

dedič vstupuje smrťou poručiteľa do jeho majetkoprávnych vzťahov v celej ich šírke

a vo všetkých zložkách, tak do jeho práv, ako aj povinností. Za situácie, že v uvedenej veci

pred podaním žaloby bolo už vykonané dedičské konanie po nebohej ,

v tomto konaní bol zistený jeden dedič ‒, ktorá dedičstvo neodmietla,

nebolo podľa dotknutej osoby nutné podávať žalobu, že „nehnuteľnosti patria do dedičstva

po poručiteľke“, pretože by žalobkyňa nadobudla tie isté nehnuteľnosti, a to aj v prípade

dodatočného dedičského konania.

Podľa názoru dotknutej osoby sú rozhodnutia prvostupňového, odvolacieho

a dovolacieho súdu vecne a právne správne a zároveň napĺňajú požiadavku na spravodlivý

proces stanovenú nielen slovenským právnym poriadkom, ale aj medzinárodným právom,

ktorým sú súdy pri svojej rozhodovacej činnosti viazané. Súdy pri rozhodovaní

predmetného sporu podľa dotknutej osoby správne právne posúdili nárok a právo žalobkyne

a rozhodli tak, ako je uvedené vo výrokových častiach rozsudkov s tým, že odôvodnenie

rozhodnutí je zákonné a je z neho zrejmé, prečo a z akých dôvodov súdy rozhodli tak, ako je

v nich uvedené. Dotknutá osoba je toho názoru, že právny poriadok platný na území

Slovenskej republiky nezakazuje súdu, aby v spore o určenie vlastníckeho práva, pri

súčasne naplnenej podmienke existencie jediného dediča, ktorý dedičstvo neodmietol,

rozhodol tak, že vlastnícke právo prizná priamo tomuto jedinému dedičovi. Zároveň je

takýto postup najspravodlivejší nielen z pohľadu žalobcu, ale aj žalovaných, pretože iný

postup, ktorý by len predĺžil nezákonný stav s rovnakým výsledkom, by bol v rozpore

so zásadou spravodlivého procesu.

Dotknutá osoba sa plne stotožňuje s právnymi názormi vyslovenými v písomnom

stanovisku najvyššieho súdu k podanej sťažnosti a žiada ústavný súd, aby sťažnosť

vyhodnotil ako nedôvodnú, a zároveň navrhuje, aby ústavný súd rozhodol bez ústneho

pojednávania.

Replika sťažovateľa

Listom z 29. decembra 2016 doručeným ústavnému súdu 30. decembra 2016 sa

k vyjadreniu najvyššieho súdu vyjadril sťažovateľ.

Sťažovateľ sa nestotožňuje s vyjadrením najvyššieho súdu.

Ak najvyšší súd argumentuje, že sťažovateľ nevyužil všetky dostupné prostriedky na

nápravu rozhodnutia všeobecných súdov, potom je potrebné podľa sťažovateľa poukázať na

skutočnosť, že využil na nápravu rozhodnutia všetky zákonom pripúšťajúce riadne opravné

prostriedky.

Sťažovateľ uvádza, že dovolanie a mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora

vtedy platný právny predpis upravoval ako mimoriadne opravné

prostriedky. Využitie týchto mimoriadnych opravných prostriedkov nie je podľa

sťažovateľa v žiadnym spôsobom podmienené svojím

poradím a nie je to ani možné, a účastník konania má možnosť využitia len jedného

z mimoriadnych opravných prostriedkov. Voľba využitia mimoriadneho opravného

prostriedku je podľa názoru sťažovateľa na účastníkovi konania.

V čase podávania podnetu na podanie mimoriadneho opravného prostriedku ‒

mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora ‒vychádzal sťažovateľ aj

z publikovaného stanoviska najvyššieho súdu č. S 36/2008. V tejto súvislosti je potrebné

poukázať aj na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 31. marca 2016.

Aj v tomto prípade, t. j. prípade sťažovateľa, napadol podľa dôkazu sťažovateľa

generálny prokurátor mimoriadnym dovolaním rozsudky všeobecných súdov pre nesprávne

právne posúdenie veci. Podľa sťažovateľa sám najvyšší súd dôvodí, že podanie dovolania

účastníkom konania by bolo neprípustné a jediná možná náprava chybných rozhodnutí

všeobecných súdov bola možná len prostredníctvom podania podnetu generálnemu

prokurátorovi na podanie mimoriadneho dovolania, ktorý mimoriadne dovolanie po

preskúmaní veci podal.

Ak v jednej veci najvyšší súd mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora

vyhovel (na ktorú sťažovateľ odkázal), resp. ho prerokoval, nie je podľa názoru sťažovateľa

možné akceptovať iný prístup najvyššieho súdu v jeho veci, kde mimoriadnym dovolaním

generálneho prokurátora sú napadnuté rozsudky všeobecných súdov z dôvodu nesprávneho

právneho posúdenia veci, kde by účastník konania podaním dovolania neuspel z dôvodu

jeho neprípustnosti.

Sťažovateľ súhlasil s upustením od ústneho pojednávania.

IV.

Prehľad doterajšieho rozhodovania I. a III. senátu ústavného súdu o niektorých

sťažnostiach proti rozhodnutiam najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní

Ústavný súd je skôr, ako prejde k právnemu posúdeniu sťažnosti sťažovateľa, nútený

konštatovať, že pred podaním sťažnosti zo strany sťažovateľa sa s problematikou

odmietnutia mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora najvyšším súdom z dôvodov

rovnakých, aké boli prezentované v napadnutom uznesení, stretol opakovane v sťažnostiach

viacerých sťažovateľov, ktoré v minulosti prerokúval.

V tomto smere bola pre vývoj judikatúry ústavného súdu určujúca najmä judikatúra

I. a III. senátu ústavného súdu, a preto je na tomto mieste vhodné odkázať na niektoré

kľúčové rozhodnutia týchto senátov ústavného súdu vo veciach obdobných, ako je vec

sťažovateľa. Ide o nasledovné rozhodnutia spolu s kľúčovými právnymi závermi:

Nález sp. zn. z 2. júla 2014

Tretí senát ústavného súdu nálezom sp. zn. z 2. júla 2014 rozhodol,

že základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 29. novembra 2012 boli porušené. Najvyšší súd rozhodoval

o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 22. marca 2011 (účastníci konania nepodali proti

tomuto rozsudku krajského súdu dovolanie) podanom z dôvodu podľa § 243f ods. 1 písm. c)

(nesprávne právne posúdenie veci), pričom najvyšší súd zrušil napadnutý rozsudok

krajského súdu a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Tretí senát dospel k týmto záverom:

«Ústavný súd v súvislosti s aplikáciou predmetných ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku a ich ústavne konformným výkladom, majúc na pamäti judikatúru ESĽP, dospel

k záveru, že pokiaľ zákonodarca odvádza prípustnosť mimoriadneho dovolania z porušenia

zákona s odkazom na ustanovenie , kde bližšie konkretizuje možné dôvody,

medzi ktoré zaradil aj nesprávne právne posúdenie veci, tak potom v prípade podania

mimoriadneho dovolania práve z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia je potrebné

pod porušením zákona rozumieť také porušenie procesného práva – zákona, ktoré

v konečnom dôsledku znamená zároveň aj nesprávne právne posúdenie (či už

hmotnoprávneho alebo prípadne procesného charakteru). K takémuto interpretačnému

záveru dospel ústavný súd v spojitosti s kumulatívnym predpokladom prípustnosti

mimoriadneho dovolania, ktorý stanovuje podmienku, ak to vyžaduje ochrana práv

a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu. V opačnom

prípade ak by nesprávne právne posúdenie bolo spájané výlučne s porušením

hmotnoprávnych ustanovení zákona (ktoréhokoľvek), tak by de facto v takmer každom

prípade bolo možné napadnúť právoplatne rozhodnutú vec týmto mimoriadnym opravným

prostriedkom, čím by sa tento mimoriadny opravný prostriedok dostal na úroveň

„ďalšieho“ odvolania a bolo by len na svojvôli generálneho prokurátora, do ktorej

právoplatne skončenej veci zasiahne podaním mimoriadneho dovolania s odvolaním sa

na nesprávne právne posúdenie veci. Takýto výklad dotknutých ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku by vo svojich dôsledkoch znamenal porušenie minimálne základného

práva na súdnu ochranu jedného z účastníkov konania, rovnosti účastníkov konania, zásady

nezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, a to treťou stranou, odlišnou

od účastníkov konania, ktorá nepatrí do súdnej moci, čo opodstatnene vyvoláva otázky, či

ide o prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti súdov a súdnej moci ako takej.

Ústavný súd na tomto mieste opätovne poukazuje na už citovanú judikatúru ESĽP, z ktorej

vyplýva, že samotná okolnosť (možnosť) existencie dvoch rôznych právnych názorov na vec

nie je dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci. ...

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že ustanovenie je

potrebné vykladať reštriktívne a pod porušením zákona v prípade dôvodu vyjadreného

v (nesprávne právne posúdenie) je potrebné predovšetkým

rozumieť závažné porušenie zákona procesného charakteru, pretože v opačnom prípade by

nebola splnená ďalšia podmienka prípustnosti mimoriadneho dovolania, a to požiadavka

ochrany práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu.

Požiadavka presadenia vecnej správnosti a spravodlivosti meritórneho právoplatného

rozhodnutia prostredníctvom mimoriadneho dovolania podľa názoru ústavného súdu nie je

legitímna v prípade, ak generálny prokurátor napriek záveru o rešpektovaní všetkých

relevantných procesných pravidiel všeobecným súdom konajúcim o veci samej presadzuje

využitím predmetného mimoriadneho opravného prostriedku výlučne svoj odlišný právny

názor na hmotno-právne posúdenie právoplatne ukončenej kauzy. Totiž aj v prípade, ak by

právny názor generálneho prokurátora rešpektoval kritérium vecnej správnosti

pri rozhodovaní v merite veci, „porušenie“ zákona pričítateľné všeobecnému súdu by

nemalo charakter narušenia princípov spravodlivého procesu a v konečnom dôsledku by

neznamenalo odoprenie práva na súdnu ochranu v duchu , pretože

absentuje podstatné (závažné) porušenie práv účastníkov konania, ktorých ťažisko je

v až .»

Inými slovami, podľa tretieho senátu ústavného súdu pod porušením zákona

(v prípade podania mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom) z dôvodu

vyjadreného v (nesprávne právne posúdenie) je potrebné

predovšetkým rozumieť závažné porušenie zákona procesného charakteru, pričom závažné

porušenia procesných pravidiel sú v zásade dôvodmi zmätočnosti podľa , ktoré

sú dovolacími dôvodmi a pri existencii ktorých je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu. Na túto konštrukciu nadväzujú následne ďalšie právne závery prvého a tretieho

senátu ústavného súdu v ďalej citovaných uzneseniach.

Pre komplexný pohľad možno doplniť, že už v čase pred rozhodnutím o náleze

sp. zn. , III. senát zrušoval rozsudok vydaný na základe mimoriadneho

dovolania pre porušenie právnej istoty. Išlo o nález sp. zn. , ktorý bol

publikovaný v Zbierke nálezov a uznesení (č. 41/2013) s nasledujúcou právnou vetou:

„Princíp stability súdneho rozhodnutia vyjadrený jeho právoplatnosťou vyplýva z princípu

právnej istoty ako jedného zo základných princípov právneho štátu. Postupom, ktorým

Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozsudok krajského súdu na základe mimoriadneho

dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky len z dôvodu, pre ktorý mohol sám

účastník konania podať dovolanie, sa Najvyšší súd Slovenskej republiky odchýlil od ústavne

súladného výkladu aplikovaného zákonného ustanovenia o mimoriadnom dovolaní (§ 243e

ods. 1 ), následkom čoho došlo k porušeniu základného

práva dotknutého účastníka konania na súdnu ochranu zaručeného

Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“ Z pohľadu zjednocovania nález

sp. zn. nie je sporný, pretože rozhodnutie krajského súdu bolo zrušené

mimoriadnym dovolaním podaným zo zmätočných dôvodov, ktoré mohol uplatniť aj

sťažovateľ sám. Každopádne ide o prvý nález dotýkajúci sa vzťahu zrušujúceho rozsudku

vzišlého z mimoriadneho dovolania a právnej istoty.

Uznesenie sp. zn. z 24. februára 2016

Tretí senát v odôvodnení uvedeného uznesenia o odmietnutí sťažnosti k právnym

záverom najvyššieho súdu z preskúmavaného rozhodnutia, ktorým najvyšší súd odmietol

mimoriadne dovolanie, uviedol:

«Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie

predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho

právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,

ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť

súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne

dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej

úpravy; jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky

nápravy pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií je

nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu ( ), ako aj z hľadiska práva na

súdnu ochranu ( ) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami

zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. , , ). ...

Obdobne najvyšší súd v spoločnom stanovisku občianskoprávneho kolégia

a obchodnoprávneho kolégia č. 94 z 20. októbra 2015 k prípustnosti mimoriadneho

dovolania v zmysle až ustálil, že „Procesná prípustnosť mimoriadneho

dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým,

že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené

riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre

neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba

odmietnuť.“. ...

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd preskúmaním napadnutého uznesenia dospel

k záveru, že najvyšší súd pri posudzovaní ne/splnenia podmienok prípustnosti

mimoriadneho dovolania postupoval nielen v súlade s vlastnou judikatúrou, ale aj

s judikatúrou ústavného súdu. Najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď

príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie danej veci

interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych

faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Najvyšší súd svoje

rozhodnutie o odmietnutí mimoriadneho opravného prostriedku náležite a presvedčivo

odôvodnil v zmysle , čím zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľ pred ním domáhal, preto

jeho závery v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne alebo zjavne

neodôvodnené. Skutočnosť, že sa najvyšší súd odchýlil od predstáv a očakávaní sťažovateľa,

ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru (podobne

napr. , , , ).»

Totožné závery vyslovil III. senát ústavného súdu v obdobnej veci aj v uznesení

sp. zn. z 24. februára 2016.

Uznesenie sp. zn. zo 17. februára 2016

Prvý senát ústavného súdu odmietol uznesením sp. zn.

zo 17. februára 2016 sťažnosť sťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojich ústavných

práv o. i. uznesením sp. zn. z 21. októbra 2015 z dôvodu, že najvyšší súd

odmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora podané podľa § 243f ods. 1

písm. c) (nesprávne právne posúdenie veci) ako neprípustné s odôvodnením, že:

„Navrhovateľka (sťažovateľka, pozn.) nepodala dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu

v Žiline z 20. decembra 2013 sp. zn. .“

Prvý senát v odôvodnení uvedeného uznesenia uviedol:

«21. Následne aj najvyšší súd (jeho občianskoprávne a obchodnoprávne kolégia)

prijal 20. októbra 2015 zovšeobecňujúce stanovisko: „Procesná prípustnosť mimoriadneho

dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým,

že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené

riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre

neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba

odmietnuť.“ Týmto stanoviskom sa revidovali prijaté závery vyjadrené v predchádzajúcom

období (R 36/2008).

22. Nosné dôvody uvádzané vo všetkých troch napadnutých rozhodnutiach

najvyššieho súdu (sp. zn. z 21. októbra 2015, sp. zn.

z 12. novembra 2015 a sp. zn. z 27. októbra 2015), na základe ktorých bolo

odmietnuté mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom, spočívajú –

zjednodušene povedané – v názore, že sťažovateľka predtým, ako v jej veciach generálny

prokurátor podal mimoriadne dovolanie, sama mohla podať mimoriadny opravný

prostriedok (dovolanie) podľa a nasl. , „ktorý mala k dispozícii a ktorý bol

potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci“. A keďže tak

sťažovateľka neurobila, nebola naplnená dikcia procesného predpisu „a túto ochranu nie je

možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami“ ( in fine ), v dôsledku

čoho nebol generálny prokurátor oprávnený podať mimoriadne dovolanie. ...

23. Otázka posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania je otázkou zákonnosti

a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (mutatis

mutandis ). Podľa názoru ústavného súdu v bode 22 uvedený výklad

najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

V citovaných častiach odôvodnení napadnutých rozhodnutí najvyšší súd zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovať mimoriadne

dovolanie generálneho prokurátora za neprípustné, a vysporiadal sa so skutkovou i

právnou problematikou posudzovaných vecí, a preto ich ústavný súd považuje i z hľadiska

ústavných aspektov za dostačujúce a ústavne relevantné. Ústavný súd k namietaným

rozhodnutiam najvyššieho súdu už iba v krátkosti dodáva, že v súvislosti s namietanými

rozhodnutiami sp. zn. a sp. zn. nebolo v hre konečné

„meritórne“ rozhodnutie súdov, ale iba posúdenie otázky, či vedľajší účastník konania

môže alebo nemôže podať odpor proti vydanému platobnému rozkazu, táto okolnosť má

súvislosť s ustanovením . ...»

V.

Autoritatívne právne názory ústavného súdu a najvyššieho súdu

k inštitútu mimoriadneho dovolania

Uznesenie pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. z 18. marca 2015:

„Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím,

zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa , ako

i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku

podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky je jeho prípustnosť v civilnom

konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych,

ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii

a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“

Spoločné stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu

a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. R 94/2015 z 20. októbra 2015

k prípustnosti mimoriadneho dovolania v zmysle § 243e až § 243j Občianskeho súdneho

poriadku: „Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka

je v občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne

využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky,

ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto

možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“

VI.

Právne názory, ku ktorým dospel II. senát ústavného súdu v prerokúvanej veci (ako aj

vo veciach sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. )

Prerokúvajúc sťažnosť sťažovateľa, ako aj iné sťažnosti s obdobnými námietkami

sťažovateľov proti rozhodnutiam najvyššieho súdu o odmietnutí mimoriadneho dovolania

z dôvodov totožných, ako sú uvedené v napadnutom uznesení, dospel II. senát ústavného

súdu k záverom odlišným od záverov I. a III. senátu ústavného súdu vyslovených v skorších

rozhodnutiach týkajúcich sa obdobných, už prezentovaných vecí.

Z toho dôvodu bol II. senát ústavného súdu povinný iniciovať v zmysle § 6 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) konanie o zjednotení odchylných právnych

názorov senátov ústavného súdu. Sudca spravodajca Lajos Mészáros pripravil a v mene

II. senátu ústavného súdu plénu ústavného súdu predložil návrh na zjednotenie odchylných

právnych názorov I. a III. senátu ústavného súdu vyslovených v náleze sp. zn.

z 2. júla 2014 a uzneseniach sp. zn. z 24. februára 2016

a sp. zn. zo 17. februára 2016 a v stanovisku II. senátu ústavného súdu,

ku ktorému dospel pri prerokovaní sťažností sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. (návrh vzišiel formálne z na tento účel

prerušeného konania sp. zn. , keďže išlo o časovo skoršie podanú sťažnosť

ako sťažnosť sťažovateľa), s týmito závermi a argumentmi:

Ústavný súd chráni súdnou formou (nezávislými sudcami viazanými právom)

ústavnosť, a preto aj v konaní o zjednotení právnych názorov je potrebné hľadať a vnímať

ústavnoprávny rozmer. Ústavný súd sa z tohto dôvodu musí vysporiadať s otázkou, či právo

na prístup k súdu zaručené v chráni aj procesno-právnu pozíciu

účastníka civilného konania, v prospech ktorého podal generálny prokurátor mimoriadne

dovolanie. Pozíciu protistrany chráni nepochybne komponent právnej istoty, ktorý je

súčasťou práva na súdnu ochranu. Ústavný súd má k dispozícii dva pohľady, resp.

koncepcie: (a) Ak podanie podnetu na mimoriadne dovolanie nie je považované za effective

remedy a ak sa generálny prokurátor predsa len rozhodne mimoriadne dovolanie podať, tak

to síce zákon umožňuje, ale nie je to súčasťou súdnej ochrany konkrétneho účastníka. Inými

slovami, ak sa najvyšší súd odmietne zaoberať niečím, na čo účastník konania nikdy nemal

nárok, nejde o zásah do práva na súdnu ochranu. (b) Druhý pohľad vychádza z textu zákona

a z možnosti, že generálny prokurátor podá mimoriadne dovolanie z výnimočných – ústavne

akceptovateľných dôvodov. Napriek signálom z ESĽP a tiež z domáceho prostredia, že

mimoriadne dovolanie je ústavne hraničný inštitút, je v „živých“

veciach stále platný a aplikovateľný, teda platí zákonom dané vyváženie medzi ústavnou

hodnotou právnej istoty na jednej strane a ochranou objektívneho práva, resp. zákonnosti na

strane druhej. (Text právnej úpravy obmedzuje možnosti, aby sa prostredníctvom

„normatívnej“ judikatúry znížilo riziko zásahu do právnej istoty druhého účastníka

konania.) Momentom uchopenia veci generálnym prokurátorom podaním mimoriadneho

dovolania tak nastupujú všetky ústavné záruky práv účastníkov. Inými slovami, ak už

v niekoho prospech podá generálny prokurátor mimoriadne dovolanie, tak potom má mať

prístup k súdu podľa zákona. Ústavný súd sa neľahko prikláňa k druhému variantu, a robí

tak z dôvodu rešpektu k demokratickou formou prijatému zákonu s tým, že signály

o medzinárodnoprávnej zodpovednosti za systémový problém v civilnom procesnom práve

majú byť zvážené Národnou radou Slovenskej republiky, exekutívou, a v tomto špecifickom

prípade aj generálnym prokurátorom v koncepcii (ne)podávania mimoriadneho dovolania.

Skutočnosť, že konanie o mimoriadnom dovolaní spadá do rozsahu čl. 46 ods. 1

, možno podporiť v prvom rade judikatúrou, ktorá sa formovala od počiatku

rozhodovacej činnosti ústavného súdu. Uvedená judikatúra vychádza zo zákonnej

konkretizácie práva na súdnu ochranu (každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde) a z požiadavky zabezpečiť

reálnosť prístupu (, , ) k jednotlivým zákonom

upraveným štádiám a inštanciám konania [porov. Feťková, G., Klučka, J. (eds.): Právne

vety z rozhodovacej činnosti ústavného súdu SR 1993 ‒ 2000, s. 71 anasl.]. Z toho

vyplýva, že ak už zákon pozná určitý inštitút, opravný prostriedok, tak sa na jeho

uplatňovanie vzťahujú záruky vyplývajúce z , aj keď, prirodzene, nie

každé porušenie zákona je porušením . (To nie je samozrejmé, pretože

ústavný súd by mohol postupovať teoreticky opačne a viac akcentovať ochranu v nižších

inštanciách, prípadne akcentovať vnímanie konania ako celku.) Judikatúra zahŕňa

subjektívne práva účastníkov po už podanom mimoriadnom dovolaní do rozsahu práva na

súdnu ochranu priamo ( ‒Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora

podané na návrh navrhovateľa možno (vzhľadom na kasačné účinky rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o ňom) považovať za účinný právny prostriedok

nápravy toho základného práva alebo slobody, s namietaným porušením ktorých sa

navrhovateľ obrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky; tiež ), ale aj nepriamo

tým, že ústavný súd odmietal sťažnosti z dôvodu subsidiarity, ak zistil, že prebieha konanie

o mimoriadnom dovolaní ( ‒Ak bolo vo veci podané mimoriadne dovolanie,

tak sa v nej už nemožno podľa zásady subsidiarity ( )

domáhať ochrany pred Ústavným súdom Slovenskej republiky; tiež ).

V náleze sp. zn. ústavný súd vrátane právnych viet vyjadril mnohé

myšlienky dôležité pre uchopenie problému ústavne korektnejšej aplikácie mimoriadneho

dovolania. V predmetnej veci ústavný súd zrušil zrušujúci rozsudok „MCdo“, pretože

najvyšší súd za inú vadu konania považoval aj medzitým zrušenú vadu spočívajúcu v tom,

že rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu

vo vykonanom dokazovaní. Najvyšší súd tu rozšíril dôvody kasácie, čím porušil právnu

istotu. (V zjednotení ide o to, že najvyšší súd podmieňuje použitie jednej vady využitím

inej.) Z uvedeného nálezu možno vnímať, že ústavná ochrana poskytnutá po podaní

mimoriadneho dovolania patrí obidvom protistranám, ako aj dôležitosť rozlišovať dovolacie

dôvody.

Informačné pole potrebné pre zjednotenie si žiada aj pohľad generálneho

prokurátora. V správe generálneho prokurátora o činnosti prokuratúry v roku 2014

a poznatkoch prokuratúry o stave zákonnosti v Slovenskej republike sa uvádza, že

«mimoriadne dovolanie je dôležitým prostriedkom na ochranu práv účastníkov konania,

ako aj osôb dotknutých, poškodených nepriaznivými účinkami napadnutých rozhodnutí,

ktoré sa nepodáva výlučne v ich záujme, ale v prvom rade v záujme spravodlivosti

a zákonnosti súdnych rozhodnutí. Sleduje ochranu tiež účastníka pred dôsledkami

nespravodlivého procesu, konania, ktoré trpí základnými procesnými pochybeniami a pred

postupom súdov, znamenajúcim v konečnom dôsledku porušenie práva na súdnu ochranu.

Generálny prokurátor oprávnením podať mimoriadne dovolanie sa stáva len

zákonným sprostredkovateľom zabezpečenia ochrany práv nielen účastníkov konania, ale aj

osôb rozhodnutím súdu dotknutých alebo osôb rozhodnutím súdu poškodených. Nie je voči

súdu v postavení nadradenosti, koná len na základe zákona a v medziach zákona.

Nezasahuje do nezávislosti súdu.

Mimoriadne dovolanie predstavuje výnimku z princípu právnej istoty. Podstatou tejto

výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je jeho výnimočné použitie,

s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť súdneho rozhodnutia v odôvodnených

prípadoch. Právny štát nie je založený iba na princípe právnej istoty, ale proporcionálne

musí rešpektovať aj princíp legality (zákonnosti rozhodnutí). K obom princípom je potrebné

pristupovať tak, aby boli vyvážene zastúpené. Mimoriadne dovolanie možno podať len za

kumulatívneho splnenia zákonom stanovených podmienok uvedených v .

Podanie mimoriadneho dovolania je teda možné, ak generálny prokurátor zistí na základe

podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej

rozhodnutím súdu, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon a ak to vyžaduje

ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb, alebo

štátu, ktorú nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.

V roku 2014 napadlo 1 761 podnetov na podanie mimoriadneho dovolania. Oproti

predchádzajúcemu roku, kedy bolo podaných 2 010 podnetov to predstavuje pokles o 249

vecí (pokles o 12,3 %). Pokles možno, okrem bežného medziročného kolísania nápadu,

pričítať aj zúženiu rozsahu možnosti na podanie mimoriadneho dovolania generálnym

prokurátorom v exekučných veciach. Nápad podnetov sa dostal na úroveň rokov 2010-

2011, kedy bolo evidovaných 1 746, resp. 1 663 vecí.

V roku 2014 bolo podaných 155 mimoriadnych dovolaní, čo predstavuje dôvodnosť

podnetov 8,8 %. V roku 2013 bola dôvodnosť podnetov na podanie mimoriadneho

dovolania 8,1 %. Najčastejšie bolo mimoriadne dovolanie podané proti rozhodnutiam

súdov týkajúcich sa záväzkových vzťahov (50 vecí) a trov konania (14 vecí).

Pri vyhodnocovaní úspešnosti mimoriadneho dovolania treba brať do úvahy fakt, že

údaje nie sú kompletné a odvíjajú sa od dĺžky konania na najvyššom súde. Dosiaľ evidujeme

nerozhodnuté mimoriadne dovolania i z rokov 2010 (7 vecí) a 2011 (39 vecí).

Z mimoriadnych dovolaní podaných v roku 2014 bolo rozhodnutých 25 vecí. Najvyšší súd

vyhovel 23 podaným mimoriadnym dovolaniam (92 %). Z mimoriadnych dovolaní podaných

v roku 2013 bolo už súdom rozhodnutých 109 vecí, pričom vyhovených dovolaní bolo 91

(83,5 %).».

Štrasburská perspektíva tlmí nutnosť podávania mimoriadneho dovolania.

Zástupkyňa Slovenskej republiky pred Európskym súdom pre ľudské práva v tlačovej

správe z 9. júna 2015 uviedla, že s poukazom na konštantnú judikatúru ESĽP dlhodobo

upozorňovala na problematiku normatívnej formulácie a využívania inštitútu mimoriadneho

dovolania. Uvedenej problematike sa preto venovala aj ako členka Komisie pre

rekodifikáciu . Nový , ktorý je

účinný od 1. júla 2016, už judikatúru ESĽP reflektuje, a to v úprave nového inštitútu

dovolania generálneho prokurátora. Podľa zástupkyne Slovenskej republiky pred

Európskym súdom pre ľudské práva je potrebné, aby judikatúra ESĽP vrátane dnešných

rozhodnutí bola zohľadňovaná v ďalšej praxi generálnej prokuratúry, ako aj najvyššieho

súdu. Zároveň upozorňuje účastníkov konania požadujúcich podanie mimoriadneho

dovolania na to, že sa vystavujú riziku zmeškania lehoty na podanie sťažnosti podľa čl. 127

a následnej sťažnosti na ESĽP, keďže mimoriadne dovolanie nie je považované za

taký prostriedok, ktorý je potrebné v zmysle judikatúry ESĽP vyčerpať. Ďalej upozorňuje

na to, že sa iniciovaním tohto mimoriadneho opravného prostriedku vystavujú riziku jeho

napadnutia na ESĽP druhým účastníkom konania.

Pochybnosti o potrebe kultivovať judikatúru týkajúcu sa mimoriadneho dovolania,

ktoré môžu z hľadiska intertemporality prirodzene vyvstať, možno rýchlo rozptýliť tým, že

aj keď už nie je účinný , tak to nezbavuje ústavný súd riadne

rozhodnúť dobiehajúce veci týkajúce sa mimoriadneho dovolania.

Ústavný súd už v zjednocujúcom uznesení sp. zn. PLz. rozsiahlo

poukazoval na rozhodnutia ESĽP týkajúce sa opravných prostriedkov podobných

mimoriadnemu dovolaniu. Nie dlho po prijatí uvedeného uznesenia a vzápätí po prijatí

v Národnej rade Slovenskej republiky ESĽP prijal tri

rozsudky proti Slovenskej republike, a to veci DRAFT-OVA a. s., proti Slovenskej

republike č. 72493/10, PSMA, spol. s r. o., proti Slovenskej republike č. 42533/11

a COMPCAR, s. r. o., proti Slovenskej republike č. 25132/13, v ktorých vyslovil porušenie

práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 dohovoru. Vo veci DRAFT-OVA a. s., bolo

zároveň konštatované porušenie čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k dohovoru, teda práva na

pokojné užívanie majetku, a to tým, že došlo k zrušeniu právoplatného rozsudku

priznávajúceho sťažujúcej sa spoločnosti peňažné plnenie. Išlo o prvé rozhodnutia ESĽP

proti Slovenskej republike, ktorým podľa záveru ESĽP došlo k neprípustnému zásahu do

čl. 6 ods. 1 dohovoru súdnym rozhodnutím vydaným na základe mimoriadneho dovolania,

konkrétne do princípu právnej istoty ako zložky práva na súdnu ochranu. Nálezom sp. zn.

ústavný súd povolil obnovu konania vo veci obchodnej spoločnosti

COMPCAR, s. r. o., vedenej ústavným súdom pod sp. zn. .

Možno zhrnúť (porov. tlačovú správu zástupkyne vlády Slovenskej republiky pred

ESĽP z 9. júna 2015), že ide o prípady, v ktorých sťažovatelia namietali porušenie svojich

práv v dôsledku využitia inštitútu mimoriadneho dovolania. Vo všetkých troch prípadoch

boli právoplatné rozsudky vydané vnútroštátnymi súdmi v prospech sťažovateľov zrušené

najvyšším súdom na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom

z podnetu druhého z účastníkov konania. Sťažovatelia na ESĽP tvrdili, že týmto krokom

došlo k porušeniu ich práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 dohovoru.

Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozsudkoch poukázal na svoju ustálenú

judikatúru týkajúcu sa porušenia princípu právnej istoty v dôsledku zrušenia právoplatných

súdnych rozhodnutí v súkromnoprávnych sporoch na základe mimoriadnych opravných

prostriedkov, v rámci ktorej pripúšťa takýto postup len na účely napravenia podstatných vád

konania alebo omylov vo výkone spravodlivosti, ktoré majú zásadný vplyv na právny

systém, a nie na účely zabezpečenia právnej čistoty. Európsky súd pre ľudské práva

konštatoval, že v týchto prípadoch nezistil žiadne „podstatné a presvedčivé okolnosti“, ktoré

by odôvodňovali výnimku z princípu právnej istoty, ktorý vyžaduje nezrušiteľnosť súdnych

rozhodnutí v súkromnoprávnych sporoch. Poukázal na to, že v rámci konania

o mimoriadnom dovolaní neboli predložené žiadne skutočnosti alebo argumenty, ktoré by

nebolo možné predložiť už v priebehu prejednávania veci súdmi dvoch stupňov. Vzhľadom

na uvedené ESĽP rozhodol, že neboli dané okolnosti odôvodňujúce zásah do právoplatného

a vykonateľného rozsudku v prospech sťažovateľov a tento zásah bol v rozpore s princípom

právnej istoty a rovnosti zbraní v súdnom konaní. Došlo preto k porušeniu čl. 6 dohovoru.

Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozsudkoch tiež vychádzal zo záverov

Benátskej komisie. Benátska komisia v správe o nezávislosti súdneho systému ako reakciu

na právomoc prokuratúry v post-sovietskych štátoch na podanie mimoriadneho dovolania

akcentuje zásadu, že súdne rozhodnutie by nemalo podliehať žiadnej revízii mimo

odvolacieho konania, najmä nie prostredníctvom protestu prokurátora alebo iného štátneho

orgánu a zároveň mimo odvolacieho konania po právoplatnosti. Podľa ESĽP dovolanie

generálneho prokurátora sa vo veci DRAFT-OVA a. s., javilo ako ďalšie odvolanie, inak

povedané, tzv. odvolanie v prestrojení.

Užitočné je pripomenúť si vývoj inštitútu dovolania na našom území, pretože v ňom

sú ukryté mnohé odpovede. V demokratickom Československu malo podanie dovolania

suspenzívny účinok (porov. – zákon č. I/1911)

a sťažnosti pre porušenie zákona neboli. To sa „prevrátilo“ prijatím

o zľudovení súdnictva (porov. jeho § 142 bod 14). Judikatúra sa zjednocovala

prostredníctvom sťažností pre porušenie zákona podávaných ministrom spravodlivosti alebo

generálnym prokurátorom proti právoplatným rozhodnutiam. Chránilo sa objektívne právo,

zákonnosť a účastníci konania boli len objektom. Z tohto dôvodu napríklad z doby

neslobody nie je judikatúra týkajúca sa odňatia možnosti konať pred súdom, pretože tá bola

dôvodom obnovy konania, a nie súčasťou sťažnosti pre porušenie zákona. Rokmi sa tak

zafixovala právna úprava a povedomie, že „treťostupňové“ opravné prostriedky sú viazané

na právoplatnosť, a to spôsobuje veľké starosti. Pri návrate k tradičným princípom procesu,

po prijatí novely č. sa tak ponechala podmienka právoplatnosti na podanie

dovolania a zvláštnym previazaním dovolania a sťažnosti pre porušenie zákona vzniklo

mimoriadne dovolanie. Všetko sa ešte skomplikovalo návratom k štandardnej ústavnej

sťažnosti v roku 2002.

Ústavný súd to vyjadril v uznesení sp. zn. (bod 11): „Zložitý vzťah

dovolania podľa (dôvody zmätočnosti) a ústavnej sťažnosti je daný tiež tým, že

(i) dovolanie aj ústavná sťažnosť smerujú proti právoplatným rozhodnutiam, (ii) dovolaním

podľa možno kasáciou zahojiť niektoré procesné záťaže s ústavným rozmerom,

ale nie akékoľvek ústavné záťaže (iii) a napokon pri dovolaní podľa splýva

prípustnosť s dôvodnosťou. V záujme umožnenia riadneho využitia dovolania aj ústavnej

sťažnosti ústavný súd konštantne akceptuje podanie ústavnej sťažnosti po rozhodnutí súdu

dovolacieho, a to jednak proti rozhodnutiu druhostupňového súdu, ako aj proti rozhodnutiu

dovolacieho súdu (, , , ).

S týmto poňatím súvisí, že ústavný súd považuje podané dovolanie za účinný prostriedok

nápravy, a tak ústavné sťažnosti proti rozhodnutiam, proti ktorým bolo zároveň podané

dovolanie, odmieta pre nedostatok právomoci alebo pre neprípustnosť.“

Kľúčom k zjednoteniu právnych názorov je uvedomenie si „dvoj-inštitútovosti“

dovolania a jeho väzby na právoplatnosť. Pozícia oponujúceho senátu vychádza z názoru, že

ak existuje teoretická možnosť kasácie napadnutého rozhodnutia, a to prakticky výlučne na

základe extrémnej procesnej arbitrárnosti podľa , tak musí byť využitá.

Táto pozícia sa posilňuje sporným ústavným zázemím mimoriadneho dovolania.

V súvislosti s dovolaním je teda nutné rozlišovať (i) prípustnosť dovolania, (ii) dôvod

podania dovolania (, ) a (iii) dôvodnosť – meritórnosť,

dovolania.

Ústavný súd už viackrát zdôraznil, že opravný prostriedok, ktorý zákon nazýva

dovolaním, zahŕňa v sebe v podstate dva rôzne inštitúty, a to tzv. zmätočné dovolanie a tzv.

zjednocujúce dovolanie. Tie majú prienik v tom, že ak je prípustné zjednocujúce dovolanie,

tak najvyšší súd musí ex offo posúdiť aj zmätočné dôvody, lebo tie sú také závažné, že

„toxifikujú“ celé konanie a znemožňujú iný prieskum.

Dovolanie zo zmätočných dôvodov je takpovediac NEPRIAMO prípustné, lebo

o prípustnosti sa rozhoduje uno actu s meritórnym rozhodovaním, t. j. akoby ústavný súd

rozhodoval o porušení práva naraz s prijatím veci a inak by vec odmietal. Dovolanie

zo zjednocovacích dôvodov je PRIAMO prípustné, lebo v zásade už z výroku krajského

súdu je jasná jeho prípustnosť (t. j. akoby ústavný súd rozhodoval len

PORUŠENÉ/NEVYHOVUJE). Priamu prípustnosť možno označiť aj technickou

prípustnosťou a nepriamu prípustnosťou diskréčnou.

Podstatou zjednotenia je právny názor, podľa ktorého ak generálny prokurátor podal

mimoriadne dovolanie z konkrétneho DÔVODU podľa a ,

teda že v konaní došlo k inej (ne-zmätočnej) vade alebo že vec bola nesprávne právne

posúdená, tak najvyšší súd nemôže požadovať na účastníkovi podanie iného prostriedku

nápravy – dovolania zo zmätočných dôvodov s tým uvažovaním, že TEORETICKY by

prostredníctvom neho mohlo dôjsť ku kasácii rozhodnutia v prospech účastníka, ktorý dal

podnet na mimoriadne dovolanie. (Na tomto mieste treba povedať, že aj keď extrémne

neodôvodnenie súdneho rozhodnutia možno kvalifikovať ako odňatie možnosti konania

pred súdom, tak sa tým nerieši vecná správnosť rozhodnutia.)

Inými slovami, najvyšší súd môže odmietnuť mimoriadne dovolanie podané pre ne-

zmätočné dôvody, len ak má účastník PRIAMO PRÍPUSTNÉ dovolanie. Uvedený právny

názor vyplýva z toho, že nemožno len tak prechádzať medzi (a) typmi dovolania,

zo skutočnosti, že už uchopenie veci (b) verejnou autoritou – generálnym prokurátorom je

istou formou prípustnosti (a contrario ), a (c) z toho, že ak prípustnosť

vyplýva z diskrécie najvyššieho súdu, tak právny prostriedok ‒dovolanie podľa

‒nemôže byť vnímaný ako (účinný) prostriedok nápravy podľa .

Účelom mimoriadneho dovolania je práve uchopovať prípady, kde nebolo dovolanie

priamo prípustné, a verejná autorita sa rozhodla akceptovať podnet účastníka, a tak

kultivovať objektívne právo, ako aj zlepšiť právnu pozíciu podnecovateľa.

Na tomto mieste sa ponúka otázka, kedy by generálny prokurátor mohol podať

dovolanie podľa . Úprimne možno odpovedať, že v zásade len

v kombinácii s ďalšími dôvodmi, pretože účastníkovi nemôže nič brániť, aby sám podal tzv.

zmätočné dovolanie.

Ústavný súd pozná judikatúru ESĽP, avšak kým platí aj „ultraaktívny“ bývalý

, a hlavne ak sa sám generálny prokurátor neobmedzuje

rozhodnutiami ESĽP, tak sa najvyšší súd a aj ústavný súd musia dívať na zákon neutrálne

ako na platné ústavne súladné právo.

Zjednotenie právnych názorov senátov ústavného súdu v už popísanom duchu by

nebolo popretím, ale spresnením zjednocovacieho uznesenia sp. zn. PLz.

z 18. marca 2015 a najvyššieho súdu č. R 94/2015 z 20. októbra 2015. Zmyslom zjednotenia

je aj kultivácia uvažovania o rozlišovaní hmotných a procesných záťaží a taktiež intenzity

procesných záťaží naprávaných v dovolacom konaní, a sprostredkovane aj o rozlišovaní

medzi hmotnými základnými právami a právom na súdnu ochranu [porov. tiež rozsudky

ESĽP zo 7. 1. 2014 Ringier Axel Springer Slovakia, a. s., (č. 2) proti Slovenskej republike a

Ringier Axel Springer Slovakia, a. s., (č. 3) proti Slovenskej republike.]. Obdobne

zjednocujúce rozhodnutie najvyššieho súdu č. R 2/2016 (Nepreskúmateľnosť rozhodnutia

zakladá inú vadu konania v zmysle .

Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov

podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť

dovolania podľa .) nie je úplným

popretím R 111/1998, ktorý „chirurgicky“ rozlišoval medzi inou vadou a zmätočnosťou, ale

jeho spresnením, ako jasne vyplýva z prvej vety R 2/2016. Z tohto pohľadu upúta, ako senát

3Cdo, ktorý roky podporoval pozíciu R 111/1998, teraz odmieta mimoriadne dovolania

podané z nezmätočných dôvodov pre nevyčerpanie dôvodu podľa § 237 ods. 1 písm. f)

.

Vzhľadom na už uvedené zaujal II. senát právny názor, ktorý možno vyjadriť touto

právnou vetou (návrh výroku v druhým senátom ústavného súdu navrhovanom uznesení

o zjednotení odchylných právnych názorov): „Najvyšší súd Slovenskej republiky poruší

základné právo na prístup k súdu vyplývajúce z ,

ak ako neprípustné odmietne mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom

Slovenskej republiky z iných než zmätočných dôvodov (§ 237 Občianskeho súdneho

poriadku) s odôvodnením, že podnecovateľ nepodal dovolanie, hoci podanie dovolania

podľa a nebolo prípustné.“

VII.

Konanie pléna ústavného súdu o zjednotení odchylných právnych názorov

Dňa 9. novembra 2016 ústavný súd v pléne zloženom z predsedníčky pléna Ivetty

Macejkovej a sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta,

Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), Marianny Mochnáčovej, Ladislava

Orosza a Rudolfa Tkáčika na neverejnom zasadnutí prerokoval návrh II. senátu ústavného

súdu na zjednotenie už popísaných odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu.

Otázkou, ktorá bola predmetom konania o zjednotení odchylných právnych názorov,

tak v tomto prípade v zmysle už prezentovaných východísk a argumentov bolo, či je

z ústavného hľadiska udržateľný taký prístup najvyššieho súdu ako súdu rozhodujúceho

o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, v zmysle ktorého najvyšší súd,

argumentujúc, že v zásade každé dovolanie podané v občianskom súdnom konaní proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu otvára priestor pre posúdenie správnosti niektorých aspektov

procesného postupu súdu, ktorý vydal dovolaním napadnuté rozhodnutie, a tým zároveň

dáva určité vyhliadky na úspech dovolateľa v konaní o dovolaní, odmieta mimoriadne

dovolania generálneho prokurátora ako neprípustné, ak dotknutý účastník konania nepodal

dovolanie z dôvodov podľa , a to aj v prípade, keď generálny prokurátor namieta

v mimoriadnom dovolaní výlučne nesprávne hmotnoprávne posúdenie veci napr. podľa

(nesprávne právne posúdenie veci).

Plénum ústavného súdu citovaný návrh stanoviska II. senátu ústavného súdu na

zjednotenie odchylných právnych názorov neschválilo, resp. uvedený návrh sudcu

spravodajcu zamietlo. Z toho dôvodu je II. senát ústavného súdu viazaný platnými právnymi

závermi I. a III. senátu ústavného súdu v obdobných/totožných veciach (ktoré sú

právoplatne judikované) a nie je oprávnený (predovšetkým v záujme zachovania právnej

istoty sťažovateľov, ktorí sa obrátia na ústavný súd v budúcnosti v obdobných/totožných

veciach) prelamovať právne názory I. a III. senátu ústavného súdu (na prelomenie už

vyslovených a opakujúcich sa právnych názorov senátov ústavného súdu na konkrétnu

právnu otázku v prípade nesúhlasu iného senátu ústavného súdu s týmito právnymi názormi

slúži práve inštitút zjednocovania odchylných právnych názorov podľa § 6 zákona

o ústavnom súde).

VIII.

Závery ústavného súdu vo veci sťažnosti sťažovateľa

Ústavný súd viazaný

(i) svojou ustálenou judikatúrou (najmä I. a III. senátu ústavného súdu) vo veci

prieskumu prístupu najvyššieho súdu ako súdu rozhodujúceho o mimoriadnom dovolaní

generálneho prokurátora, v zmysle ktorého najvyšší súd, argumentujúc, že v zásade každé

dovolanie podané v občianskom súdnom konaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu otvára

priestor pre posúdenie správnosti niektorých aspektov procesného postupu súdu, ktorý vydal

dovolaním napadnuté rozhodnutie, a tým zároveň dáva určité vyhliadky na úspech

dovolateľa v konaní o dovolaní, odmieta mimoriadne dovolania generálneho prokurátora

ako neprípustné, ak dotknutý účastník konania nepodal dovolanie z dôvodov podľa § 237

, a to aj v prípade, keď generálny prokurátor namieta v mimoriadnom dovolaní výlučne

nesprávne hmotnoprávne posúdenie veci, ako aj viazaný

(ii) výsledkom konania pléna ústavného súdu o zjednotení odchylných právnych

názorov z 9. novembra 2016 a

(iii) zjednocovacím uznesením ústavného súdu z 18. marca 2015 pod sp. zn.

PLz. , rešpektujúc zároveň

(iv) judikatúru ESĽP v sporoch sťažovateľov proti Slovenskej republike vo veciach

týkajúcich sa rozhodovania najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní generálneho

prokurátora a

(v) spoločné stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu a

obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu R 94/2015 z 20. októbra 2015,

konštatuje, že najvyšší súd napadnutým uznesením, ktorým, odvolávajúc sa na

judikatúru ESĽP a zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ,

odmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora z dôvodu, že podnecovateľ

nepodal v jeho veci dovolanie, a teda opomenul účinne hájiť svoje práva, ktoré zákon

poskytuje dotknutej osobe, a opomenutie využitia opravného prostriedku nemôže byť

nahradené mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora, ktorý má iný účel

a podmienky, konal a rozhodol v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu v súlade

so zjednocujúcim stanoviskom pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. , rešpektujúc

pritom vlastnú judikatúru najvyššieho súdu a spoločné stanovisko občianskoprávneho

kolégia najvyššieho súdu a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu R 94/2015

z 20. októbra 2015.

Na základe uvedeného nemožno (v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu)

považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za také, ktoré by porušovalo

sťažovateľom označené ústavné práva. Ústavný súd akceptuje (v zmysle ustálenej

judikatúry ústavného súdu) ako súladné s dikciou a duchom základného práva na prístup

k súdu podľa a práva podľa dohovoru napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu, ktorými najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolania podané z iných než

zmätočných dôvodov z toho dôvodu, že sťažovateľ ako účastník konania, v prospech

ktorého bolo mimoriadne dovolanie podané, nevyčerpal dovolanie podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2017