Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)II. ÚS 793/2016
PDF · 533.93 KB
No categories available
II. ÚS 793/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. februára 2017
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Vevurkom, Advokátska kancelária,
Mieru 312/13, Námestovo, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5 MCdo 14/2013 zo 16. decembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2016
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 5 MCdo 14/2013 zo 16. decembra 2015 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie“). Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 21. marca 2016.
Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 793/2016-11 z 27. októbra 2016 prijal sťažnosť
na ďalšie konanie.
Zo sťažnosti vyplýva, že žalobkyňa sa voči sťažovateľovi domáhala určenia
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, hoci podľa názoru sťažovateľa správne mala
požadovať určenie, že označené nehnuteľnosti patria do dedičstva po jej matke.
Rozsudkom Okresného súdu Námestovo (ďalej len „okresný súd“) č. k. 2 C 24/2010-
163 zo 16. apríla 2012 bolo žalobe vyhovené. Rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej
len „krajský súd“) č. k. 8 Co 275/2012-190 z 10. januára 2013 bol rozsudok okresného súdu
potvrdený. Napokon uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 MCdo 14/2013 zo 16. decembra
2015 bolo odmietnuté mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky
(ďalej len „generálny prokurátor“) podané na základe podnetu sťažovateľa proti rozsudkom
krajského súdu a okresného súdu.
Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd sa nevysporiadal s primárnou otázkou, teda
s nesprávne podaným žalobným petitom. Krajský súd k tomu inak uviedol, že pred podaním
žaloby už prebehlo dedičské konanie po matke žalobkyne, v ktorom bola žalobkyňa zistená
ako jediná dedička, a preto nebolo nutné podávať žalobu o určenie, že sporné nehnuteľnosti
patria do dedičstva po matke žalobkyne.
Sťažovateľ je ďalej presvedčený, že najvyšší súd obišiel zákon, keď sa stotožnil
s názorom krajského súdu. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“) totiž upravuje
spôsob, ako sa má domáhať dedič svojho majetku, avšak neupravuje tzv. priame
nadobudnutie dedičstva na základe určovacej žaloby. Najvyšší súd tým, že nenapravil
pochybenia okresného súdu a krajského súdu, podľa názoru sťažovateľa porušil jeho
označené práva podľa ústavy a dohovoru. Ďalej sťažovateľ namieta, že najvyšší súd vec
nesprávne právne posúdil, keď mimoriadne dovolanie odmietol aj preto, že sťažovateľ sám
nepodal dovolanie proti rozsudku krajského súdu, čo má znamenať, že sám náležite svoje
práva nechránil a nekonal dostatočne predvídavo, starostlivo a obozretne.
Podľa názoru sťažovateľa bol žalobný petit nesprávny a touto skutočnosťou
argumentoval aj v podnete na podanie mimoriadneho dovolania. Bolo právom sťažovateľa
rozhodnúť sa, aký postup si zvolí, teda či podá dovolanie sám, alebo sa obráti na
generálneho prokurátora s podnetom na podanie mimoriadneho dovolania. Občiansky súdny
poriadok upravuje oba inštitúty (dovolanie a mimoriadne dovolanie), pritom súd je povinný
zaoberať sa takýmito podaniami, či už ich podá účastník sám, alebo prostredníctvom
podnetu generálny prokurátor.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„I. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5MCdo 14/2013 zo dňa
16. decembra 2015 porušené bolo.
II. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa zrušuje a vec sa Najvyššiemu
súdu Slovenskej republiky vracia na ďalšie konanie.
III. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné
zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 1.500,- eur (slovom tisícpäťsto eur) na účet právneho
zástupcu sťažovateľa.
IV. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania
vo výške 363,79 eur do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“
II.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 MCdo 14/2013 zo 16. decembra 2015
vyplýva, že ním bolo odmietnuté mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora proti
rozsudku krajského súdu sp. zn. 8 Co 275/2012 z 10. januára 2013 a proti rozsudku
okresného súdu č. k. 2 C 24/2010-163 zo 16. apríla 2012.
Najvyšší súd predovšetkým poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom
poriadku zmluvnej strany dohovoru musí byť v súlade s požiadavkami čl. 6 dohovoru. Ďalej
poukazuje na závery pléna ústavného súdu vyplývajúce z uznesenia sp. zn. PLz. ÚS 3/2015,
podľa ktorého je prípustnosť mimoriadneho dovolania akceptovateľná za podmienky
vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych a mimoriadnych opravných
prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na
ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.
Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy, a to aj v prípade pochybnosti o jeho
účinnosti, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Účastník konania je povinný vyčerpať
všetky dostupné opravné prostriedky až po najvyššiu úroveň do takej miery, do akej je
možné rozumne predpokladať, že ten-ktorý opravný prostriedok je aspoň potenciálne
spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci.
Ďalej najvyšší súd zdôrazňuje spoločné zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho
a obchodnoprávneho kolégia k prípustnosti mimoriadneho dovolania (uverejnené v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 94/2015), podľa
ktorého procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je
v občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne
využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky,
ktoré boli potenciálne spôsobilé pre neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie s tým, že
pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť. Toto stanovisko
vychádza z názoru o potrebe rešpektovať zásadu „nech si každý chráni svoje práva“. Táto
zásada zdôrazňuje procesnú povinnosť účastníka vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak,
aby sám svojimi procesnými úkonmi riadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou
a predvídavosťou sledoval ochranu svojich subjektívnych práv. Pokiaľ účastník zostane
pasívny, je neskoršia aktivita generálneho prokurátora ústiaca do podania mimoriadneho
dovolania neprípustná a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané v ustanoveniach
§ 243 písm. e) až písm. j) Občianskeho súdneho poriadku.
Na základe uvedeného dospel najvyšší súd k záveru, že v dvojstupňovom konaní mal
sťažovateľ možnosť realizovať svoje procesné oprávnenia. Zo spisu nevyplýva, že by sám
náležite chránil svoje práva a konal dostatočne predvídavo, starostlivo a obozretne. Nepodal
dovolanie proti rozsudku krajského súdu, a preto nevyužil dostupný mimoriadny opravný
prostriedok, ktorý mal k dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť
rozhodnutie v merite veci. Vzhľadom na pasivitu samotného sťažovateľa pri včasnej
ochrane jeho práv je procesne neprípustná dodatočná aktivita generálneho prokurátora,
ku ktorej došlo podaním mimoriadneho dovolania na základe podnetu sťažovateľa.
Z týchto dôvodov najvyšší súd mimoriadne dovolanie odmietol ako procesne
neprípustné.
III.
Vyjadrenie odporcu, dotknutej osoby, replika sťažovateľa
Vyjadrenie odporcu
Listom č. KP 3/2016-78 zo 7. decembra 2016 doručeným ústavnému súdu
15. decembra 2016 sa k sťažnosti vyjadril najvyšší súd ako odporca v konaní.
Najvyšší súd v úvode odkazuje na svoje stanovisko z 10. decembra 2015 k sťažnosti
vo veci vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. I. ÚS 349/2015, ako aj na stanovisko
z 24. augusta 2015 k sťažnosti vedenej pod sp. zn. I. ÚS 379/2016 a dopĺňa, že najvyšší súd
v zásade jednotne vychádza zo spoločného stanoviska občianskoprávneho a obchodného
kolégia najvyššieho súdu z 20. októbra 2015 uverejneného pod č. 94/2015 v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky č. 8/2015.
Najvyšší súd dospel k uvedenému stanovisku na základe judikatúry ESĽP, ktorý
vo svojej rozhodovacej praxi už viackrát konštatoval porušenie čl. 6 dohovoru vtedy, keď
k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného
právneho posúdenia veci oproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec
s konečnou platnosťou prerokovali a meritórne rozhodli.
V zmysle judikatúry ESĽP je podľa najvyššieho súdu prípustné zasiahnuť do
nastolenej právnej istoty právoplatným rozhodnutím vnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní
došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu, ktorý je potrebné napraviť, ak sú tu
mimoriadne okolnosti prípadu, pričom podľa judikatúry ESĽP za takúto vadu (exces) však
nemožno považovať skutočnosť, že na predmet konania existujú dva rozličné názory,
pretože právna istota v sebe zahŕňa požiadavku rešpektovania princípu res iudicata, ktorej
prejavom je nezmeniteľnosť rozhodnutia. Uplatňovanie tohto princípu je podľa najvyššieho
súdu zdôraznené zásadou, že žiadna zo strán nie je oprávnená žiadať o preskúmanie
konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu, aby dosiahla znovuotvorenie
prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny opravný prostriedok by de facto
mal charakter odvolania (najvyšší súd odkazuje na vec Ryabykh proti Rusku z 3. 12. 2003,
sťažnosť č. 52854/99, bod 52). V tejto súvislosti tiež ESĽP podľa najvyššieho súdu už
judikoval, že nesúhlas s právnym posúdením prípadu odvolacím súdom nie je sám osebe
mimoriadnou okolnosťou odôvodňujúcou zrušenie právoplatného rozhodnutia (najvyšší súd
odkazuje na vec Kot proti Rusku z 18. 1. 2007, sťažnosť č. 20887/03, bod 29, Tripon proti
Rumunsku, rozsudok z 23. 9. 2008, bod 22, Brumarescu proti Rumunsku, rozsudok
z 28. 10. 1999, bod 62, Cornif proti Rumunsku, rozsudok z 11. 1. 2007, body 29 ‒30, Asito
proti Moldavsku, rozsudok z 8. 11. 2005, body 48 ‒49, Sitkov proti Rusku, rozsudok
z 18. 1. 2007, bod 77, Sovtransavto Holding proti Ukrajine, rozsudok z 25. 7. 2002,
UkraineTyumen proti Ukrajine, rozsudok z 22. 11. 2007, Eugénia a Doina Duca proti
Moldavsku, rozsudok z 3. 3. 2009). Podľa vyjadrenia najvyššieho súdu ESĽP tieto
predpoklady prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov opätovne zdôraznil
v rozhodnutiach z 9. 6. 2015 vo veciach DRAFT-OVA, a. s., proti Slovenskej republike,
PSMA, s. r. o., proti Slovenskej republike a COMPCAR, s. r. o., proti Slovenskej republike.
I najvyšší súd v súvislosti s aplikáciou predmetných ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku (právny predpis účinný do 30. 6. 2016) o mimoriadnom dovolaní a ich ústavne
konformným výkladom, majúc na pamäti judikatúru ESĽP i judikatúru ústavného súdu,
dospel vo svojich viacerých rozhodnutiach k záveru (najvyšší súd odkazuje na vec sp. zn.
8 MCdo 4/2014, sp. zn. 5 MCdo 1/2013), že pokiaľ zákonodarca odvádzal prípustnosť
mimoriadneho dovolania z porušenia zákona s odkazom na ustanovenie § 243f OSP, kde
bližšie konkretizuje možné dôvody, medzi ktoré zaradil aj nesprávne právne posúdenie veci,
tak potom v prípade podania mimoriadneho dovolania práve z dôvodu nesprávneho
právneho posúdenia je potrebné pod porušením zákona rozumieť také porušenie procesného
práva ‒ zákona, ktorév konečnom dôsledku znamená zároveň aj nesprávne právne
posúdenie (či už hmotnoprávneho, alebo prípadne procesného charakteru). K takémuto
interpretačnému záveru dospel najvyšší súd v spojitosti s kumulatívnym predpokladom
prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktorý stanovoval podmienku, ak to vyžaduje ochrana
práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu.
V opačnom prípade, najvyšší súd argumentuje, že ak by nesprávne právne posúdenie
bolo spájané výlučne s porušením hmotnoprávnych ustanovení zákona (ktoréhokoľvek), tak
by de facto v takmer každom prípade bolo možné napadnúť právoplatne rozhodnutú vec
týmto mimoriadnym opravným prostriedkom, čím by sa tento mimoriadny opravný
prostriedok dostal na úroveň „ďalšieho“ odvolania a bolo by len na svojvôli generálneho
prokurátora, do ktorej právoplatne skončenej veci zasiahne podaním mimoriadneho
dovolania s odvolaním sa na nesprávne právne posúdenie veci. Takýto výklad by podľa
najvyššieho súdu vo svojich dôsledkoch znamenal porušenie minimálne základného práva
na súdnu ochranu jedného z účastníkov konania, rovnosti účastníkov konania, zásady
nezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, a to treťou stranou, odlišnou od
účastníkov konania, ktorá nepatrí do súdnej moci. Čo podľa mienky najvyššieho súdu
opodstatnene vyvoláva otázky, či ide o prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti
súdov a súdnej moci ako takej. Vychádzajúc z uvedeného najvyšší súd bol v citovaných
rozhodnutiach toho názoru, že ustanovenie § 243e ods. 1 OSP je potrebné vykladať
reštriktívne a pod porušením zákona v prípade dôvodu vyjadreného v § 243f ods. 1 písm. c)
OSP (nesprávne právne posúdenie) je potrebné predovšetkým rozumieť závažné porušenie
zákona procesného charakteru, pretože v opačnom prípade by nebola splnená ďalšia
podmienka prípustnosti mimoriadneho dovolania, a to požiadavka ochrany práv a zákonom
chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu. Požiadavka presadenia
vecnej správnosti a spravodlivosti meritórneho právoplatného rozhodnutia prostredníctvom
mimoriadneho dovolania by nemala byť podľa názoru najvyššieho súdu legitímna v prípade,
ak generálny prokurátor napriek záveru o rešpektovaní všetkých relevantných procesných
pravidiel všeobecným súdom konajúcim o veci samej presadzuje využitím predmetného
mimoriadneho opravného prostriedku výlučne svoj odlišný právny názor na hmotno-právne
posúdenie právoplatne ukončenej kauzy.
K zásadnému stanovisku o podmienkach prípustnosti mimoriadneho dovolania
generálneho prokurátora dospel i ústavný súd (najvyšší súd odkazuje na zjednocujúce
stanovisko sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18. marca 2015).
Tak stanovisko ústavného súdu, ako i už uvedené stanovisko najvyššieho súdu
vychádzajú podľa najvyššieho súdu z presvedčenia, že ak k naplneniu účelu sledovanému
dovolateľom podaním dovolania mohlo dôjsť už tým, že by predtým podal odvolanie
a v odvolacom konaní sa domáhal nápravy nesprávností prvostupňového konania
a rozhodovania, je procesne neprípustné dovolanie podané tým, kto túto možnosť nevyužil
a nepodal odvolanie. Podobne, ak by účastník konania mohol svojím dovolaním dosiahnuť
účel sledovaný mimoriadnym dovolaním, je podľa najvyššieho súdu procesne neprípustný
tento mimoriadny opravný prostriedok generálneho prokurátora podaný v prospech
účastníka, ktorý nevyužil možnosť podať dovolanie. Pokiaľ účastník konania má sám
možnosť použiť opravný prostriedok, ktorý je v jeho vlastnej dispozícii, musí podľa
najvyššieho súdu prednostne použiť tento opravný prostriedok. Pravidlo vyčerpania
opravných prostriedkov podľa najvyššieho súdu požaduje využiť možnosti všetkých
opravných prostriedkov dostupných podľa právneho poriadku, o ktorých sa dá
predpokladať, že budú predstavovať efektívnu ochranu práv a sú postačujúce na dosiahnutie
nápravy rozhodnutia súdu. Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy, a to aj v prípade
pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva podľa odkazu najvyššieho súdu tiež z ustálenej
judikatúry ESĽP (najvyšší súd odkazuje na vec Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok
z roku 1980). Účastník konania je podľa úvah najvyššieho súdu povinný vyčerpať všetky
dostupné opravné prostriedky až po najvyššiu úroveň do takej miery, do akej je možné
rozumne predpokladať, že ten-ktorý opravný prostriedok, oprávnenie podať ktorý má, je
potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Osobný názor
účastníka konania na účinnosť alebo neúčinnosť konkrétneho opravného prostriedku nie je
podľa najvyššieho súdu významný. Právomoc vyhodnotiť, či boli využité všetky dostupné
opravné prostriedky, náleží podľa najvyššieho súdu totiž ex officio súdu, ktorý rozhoduje
o mimoriadnom opravnom prostriedku. Zjednocujúce stanovisko má podľa mienky
najvyššieho súdu pôsobiť nielen do budúcna, ako je to pri zrušení protiústavných právnych
predpisov, ale nový právny názor vyjadrený v stanovisku treba aplikovať na všetky pred
súdmi prebiehajúce konania. Zásadou vo všetkých štátoch s kontinentálnym právnym
systémom práva (rovnako aj v systéme common lem) je podľa presvedčenia najvyššieho
súdu aplikácia novej sudcom vytvorenej normy na všetky aktuálne pred súdmi prebiehajúce
kauzy (incidentná retrospektíva). Nový právny názor sa aplikuje do minulosti
(retrospektívne). Vychádza sa podľa názoru najvyššieho súdu z prevažujúceho prístupu, že
súd právo netvorí, ale iba nachádza. Nepripúšťa sa, aby na právne vzťahy z minulosti boli
aplikované mylné právne názory. Najvyšší súd preferuje incidentnú retrospektívu s tým, že
len v celkom špecifických prípadoch chráni právnu istotu a legitímne očakávania adresátov
právnej normy, spravidla len pri aplikácii hmotnoprávnej normy. Aplikácia nového
právneho názoru na skôr začaté a ešte neukončené konanie sa často spája so zmenou
procesnoprávnej judikatúry, čo je podľa najvyššieho súdu umocnené zásadou, že zmeny
v procesnom práve sa spravidla vzťahujú na dosiaľ neukončené konania, ak nová zákonná
úprava neustanovuje niečo iné.
Najvyšší súd je toho názoru, že sťažnosť proti uzneseniu najvyššieho súdu nie je
dôvodná, rozhodnutie o nej ponecháva na úvahe ústavného súdu a súhlasí s upustením od
ústneho pojednávania.
Vyjadrenie dotknutej osoby
Listom č. Akc 4/17 doručeným ústavnému súdu 1. februára 2017 sa k podanej
sťažnosti a vyjadreniu najvyššieho súdu vyjadrila dotknutá osoba – .
Dotknutá osoba považuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za vecne správne.
Sťažovateľ neuplatnil svoje právo v rámci dovolacieho konania, a teda nevyužil všetky
opravné prostriedky na ochranu svojich práv. Aj v prípade vyhovenia sťažnosti možno
podľa dotknutej osoby „v zásade očakávať, že výsledok konania by bol v uvedenej veci taký
istý, lebo nehnuteľnosti by nadobudla v konečnom dôsledku (...),
pretože v konaniach bolo jednoznačne preukázané, že jedinou dedičkou po nebohej
je jej dcéra “. Dedičské konanie po nebohej
vykonal notár JUDr. Marián Zboja ako súdny komisár pod sp. zn. 5 D 69/2003,
v ktorom dedila ako jediná dedička – žalobkyňa. V tomto dedičskom
konaní nemohli byť podľa dotknutej osoby prerokované žalované nehnuteľnosti, „lebo
v rámci pozemkových úprav boli zapísané na vyššie cit. listy vlastníctva v prospech pôvodne
žalovanej “. nadobudla uvedené nehnuteľnosti podľa
§ 460 Občianskeho zákonníka smrťou poručiteľky. Podľa dotknutej osoby Občiansky
zákonník vychádza pri úprave dedenia zo zásady univerzálnej sukcesie, to znamená, že
dedič vstupuje smrťou poručiteľa do jeho majetkoprávnych vzťahov v celej ich šírke
a vo všetkých zložkách, tak do jeho práv, ako aj povinností. Za situácie, že v uvedenej veci
pred podaním žaloby bolo už vykonané dedičské konanie po nebohej ,
v tomto konaní bol zistený jeden dedič ‒, ktorá dedičstvo neodmietla,
nebolo podľa dotknutej osoby nutné podávať žalobu, že „nehnuteľnosti patria do dedičstva
po poručiteľke“, pretože by žalobkyňa nadobudla tie isté nehnuteľnosti, a to aj v prípade
dodatočného dedičského konania.
Podľa názoru dotknutej osoby sú rozhodnutia prvostupňového, odvolacieho
a dovolacieho súdu vecne a právne správne a zároveň napĺňajú požiadavku na spravodlivý
proces stanovenú nielen slovenským právnym poriadkom, ale aj medzinárodným právom,
ktorým sú súdy pri svojej rozhodovacej činnosti viazané. Súdy pri rozhodovaní
predmetného sporu podľa dotknutej osoby správne právne posúdili nárok a právo žalobkyne
a rozhodli tak, ako je uvedené vo výrokových častiach rozsudkov s tým, že odôvodnenie
rozhodnutí je zákonné a je z neho zrejmé, prečo a z akých dôvodov súdy rozhodli tak, ako je
v nich uvedené. Dotknutá osoba je toho názoru, že právny poriadok platný na území
Slovenskej republiky nezakazuje súdu, aby v spore o určenie vlastníckeho práva, pri
súčasne naplnenej podmienke existencie jediného dediča, ktorý dedičstvo neodmietol,
rozhodol tak, že vlastnícke právo prizná priamo tomuto jedinému dedičovi. Zároveň je
takýto postup najspravodlivejší nielen z pohľadu žalobcu, ale aj žalovaných, pretože iný
postup, ktorý by len predĺžil nezákonný stav s rovnakým výsledkom, by bol v rozpore
so zásadou spravodlivého procesu.
Dotknutá osoba sa plne stotožňuje s právnymi názormi vyslovenými v písomnom
stanovisku najvyššieho súdu k podanej sťažnosti a žiada ústavný súd, aby sťažnosť
vyhodnotil ako nedôvodnú, a zároveň navrhuje, aby ústavný súd rozhodol bez ústneho
pojednávania.
Replika sťažovateľa
Listom z 29. decembra 2016 doručeným ústavnému súdu 30. decembra 2016 sa
k vyjadreniu najvyššieho súdu vyjadril sťažovateľ.
Sťažovateľ sa nestotožňuje s vyjadrením najvyššieho súdu.
Ak najvyšší súd argumentuje, že sťažovateľ nevyužil všetky dostupné prostriedky na
nápravu rozhodnutia všeobecných súdov, potom je potrebné podľa sťažovateľa poukázať na
skutočnosť, že využil na nápravu rozhodnutia všetky zákonom pripúšťajúce riadne opravné
prostriedky.
Sťažovateľ uvádza, že dovolanie a mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora
vtedy platný právny predpis Občiansky súdny poriadok upravoval ako mimoriadne opravné
prostriedky. Využitie týchto mimoriadnych opravných prostriedkov nie je podľa
sťažovateľa v Občianskom súdnom poriadku žiadnym spôsobom podmienené svojím
poradím a nie je to ani možné, a účastník konania má možnosť využitia len jedného
z mimoriadnych opravných prostriedkov. Voľba využitia mimoriadneho opravného
prostriedku je podľa názoru sťažovateľa na účastníkovi konania.
V čase podávania podnetu na podanie mimoriadneho opravného prostriedku ‒
mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora ‒vychádzal sťažovateľ aj
z publikovaného stanoviska najvyššieho súdu č. S 36/2008. V tejto súvislosti je potrebné
poukázať aj na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 EMCdo 1/2015 z 31. marca 2016.
Aj v tomto prípade, t. j. prípade sťažovateľa, napadol podľa dôkazu sťažovateľa
generálny prokurátor mimoriadnym dovolaním rozsudky všeobecných súdov pre nesprávne
právne posúdenie veci. Podľa sťažovateľa sám najvyšší súd dôvodí, že podanie dovolania
účastníkom konania by bolo neprípustné a jediná možná náprava chybných rozhodnutí
všeobecných súdov bola možná len prostredníctvom podania podnetu generálnemu
prokurátorovi na podanie mimoriadneho dovolania, ktorý mimoriadne dovolanie po
preskúmaní veci podal.
Ak v jednej veci najvyšší súd mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora
vyhovel (na ktorú sťažovateľ odkázal), resp. ho prerokoval, nie je podľa názoru sťažovateľa
možné akceptovať iný prístup najvyššieho súdu v jeho veci, kde mimoriadnym dovolaním
generálneho prokurátora sú napadnuté rozsudky všeobecných súdov z dôvodu nesprávneho
právneho posúdenia veci, kde by účastník konania podaním dovolania neuspel z dôvodu
jeho neprípustnosti.
Sťažovateľ súhlasil s upustením od ústneho pojednávania.
IV.
Prehľad doterajšieho rozhodovania I. a III. senátu ústavného súdu o niektorých
sťažnostiach proti rozhodnutiam najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní
Ústavný súd je skôr, ako prejde k právnemu posúdeniu sťažnosti sťažovateľa, nútený
konštatovať, že pred podaním sťažnosti zo strany sťažovateľa sa s problematikou
odmietnutia mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora najvyšším súdom z dôvodov
rovnakých, aké boli prezentované v napadnutom uznesení, stretol opakovane v sťažnostiach
viacerých sťažovateľov, ktoré v minulosti prerokúval.
V tomto smere bola pre vývoj judikatúry ústavného súdu určujúca najmä judikatúra
I. a III. senátu ústavného súdu, a preto je na tomto mieste vhodné odkázať na niektoré
kľúčové rozhodnutia týchto senátov ústavného súdu vo veciach obdobných, ako je vec
sťažovateľa. Ide o nasledovné rozhodnutia spolu s kľúčovými právnymi závermi:
Nález sp. zn. III. ÚS 357/2013 z 2. júla 2014
Tretí senát ústavného súdu nálezom sp. zn. III. ÚS 357/2013 z 2. júla 2014 rozhodol,
že základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 3 M Obdo 2/2012 z 29. novembra 2012 boli porušené. Najvyšší súd rozhodoval
o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 2 Cob 258/2010 z 22. marca 2011 (účastníci konania nepodali proti
tomuto rozsudku krajského súdu dovolanie) podanom z dôvodu podľa § 243f ods. 1 písm. c)
OSP (nesprávne právne posúdenie veci), pričom najvyšší súd zrušil napadnutý rozsudok
krajského súdu a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Tretí senát dospel k týmto záverom:
«Ústavný súd v súvislosti s aplikáciou predmetných ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku a ich ústavne konformným výkladom, majúc na pamäti judikatúru ESĽP, dospel
k záveru, že pokiaľ zákonodarca odvádza prípustnosť mimoriadneho dovolania z porušenia
zákona s odkazom na ustanovenie § 243f OSP, kde bližšie konkretizuje možné dôvody,
medzi ktoré zaradil aj nesprávne právne posúdenie veci, tak potom v prípade podania
mimoriadneho dovolania práve z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia je potrebné
pod porušením zákona rozumieť také porušenie procesného práva – zákona, ktoré
v konečnom dôsledku znamená zároveň aj nesprávne právne posúdenie (či už
hmotnoprávneho alebo prípadne procesného charakteru). K takémuto interpretačnému
záveru dospel ústavný súd v spojitosti s kumulatívnym predpokladom prípustnosti
mimoriadneho dovolania, ktorý stanovuje podmienku, ak to vyžaduje ochrana práv
a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu. V opačnom
prípade ak by nesprávne právne posúdenie bolo spájané výlučne s porušením
hmotnoprávnych ustanovení zákona (ktoréhokoľvek), tak by de facto v takmer každom
prípade bolo možné napadnúť právoplatne rozhodnutú vec týmto mimoriadnym opravným
prostriedkom, čím by sa tento mimoriadny opravný prostriedok dostal na úroveň
„ďalšieho“ odvolania a bolo by len na svojvôli generálneho prokurátora, do ktorej
právoplatne skončenej veci zasiahne podaním mimoriadneho dovolania s odvolaním sa
na nesprávne právne posúdenie veci. Takýto výklad dotknutých ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku by vo svojich dôsledkoch znamenal porušenie minimálne základného
práva na súdnu ochranu jedného z účastníkov konania, rovnosti účastníkov konania, zásady
nezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, a to treťou stranou, odlišnou
od účastníkov konania, ktorá nepatrí do súdnej moci, čo opodstatnene vyvoláva otázky, či
ide o prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti súdov a súdnej moci ako takej.
Ústavný súd na tomto mieste opätovne poukazuje na už citovanú judikatúru ESĽP, z ktorej
vyplýva, že samotná okolnosť (možnosť) existencie dvoch rôznych právnych názorov na vec
nie je dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci. ...
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že ustanovenie § 243e OSP je
potrebné vykladať reštriktívne a pod porušením zákona v prípade dôvodu vyjadreného
v § 243f ods. 1 písm. c) OSP (nesprávne právne posúdenie) je potrebné predovšetkým
rozumieť závažné porušenie zákona procesného charakteru, pretože v opačnom prípade by
nebola splnená ďalšia podmienka prípustnosti mimoriadneho dovolania, a to požiadavka
ochrany práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu.
Požiadavka presadenia vecnej správnosti a spravodlivosti meritórneho právoplatného
rozhodnutia prostredníctvom mimoriadneho dovolania podľa názoru ústavného súdu nie je
legitímna v prípade, ak generálny prokurátor napriek záveru o rešpektovaní všetkých
relevantných procesných pravidiel všeobecným súdom konajúcim o veci samej presadzuje
využitím predmetného mimoriadneho opravného prostriedku výlučne svoj odlišný právny
názor na hmotno-právne posúdenie právoplatne ukončenej kauzy. Totiž aj v prípade, ak by
právny názor generálneho prokurátora rešpektoval kritérium vecnej správnosti
pri rozhodovaní v merite veci, „porušenie“ zákona pričítateľné všeobecnému súdu by
nemalo charakter narušenia princípov spravodlivého procesu a v konečnom dôsledku by
neznamenalo odoprenie práva na súdnu ochranu v duchu čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože
absentuje podstatné (závažné) porušenie práv účastníkov konania, ktorých ťažisko je
Inými slovami, podľa tretieho senátu ústavného súdu pod porušením zákona
(v prípade podania mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom) z dôvodu
vyjadreného v § 243f ods. 1 písm. c) OSP (nesprávne právne posúdenie) je potrebné
predovšetkým rozumieť závažné porušenie zákona procesného charakteru, pričom závažné
porušenia procesných pravidiel sú v zásade dôvodmi zmätočnosti podľa § 237 OSP, ktoré
sú dovolacími dôvodmi a pri existencii ktorých je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu. Na túto konštrukciu nadväzujú následne ďalšie právne závery prvého a tretieho
senátu ústavného súdu v ďalej citovaných uzneseniach.
Pre komplexný pohľad možno doplniť, že už v čase pred rozhodnutím o náleze
sp. zn. III. ÚS 357/2013, III. senát zrušoval rozsudok vydaný na základe mimoriadneho
dovolania pre porušenie právnej istoty. Išlo o nález sp. zn. III. ÚS 179/2013, ktorý bol
publikovaný v Zbierke nálezov a uznesení (č. 41/2013) s nasledujúcou právnou vetou:
„Princíp stability súdneho rozhodnutia vyjadrený jeho právoplatnosťou vyplýva z princípu
právnej istoty ako jedného zo základných princípov právneho štátu. Postupom, ktorým
Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozsudok krajského súdu na základe mimoriadneho
dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky len z dôvodu, pre ktorý mohol sám
účastník konania podať dovolanie, sa Najvyšší súd Slovenskej republiky odchýlil od ústavne
súladného výkladu aplikovaného zákonného ustanovenia o mimoriadnom dovolaní (§ 243e
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), následkom čoho došlo k porušeniu základného
práva dotknutého účastníka konania na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“ Z pohľadu zjednocovania nález
sp. zn. III. ÚS 179/2013 nie je sporný, pretože rozhodnutie krajského súdu bolo zrušené
mimoriadnym dovolaním podaným zo zmätočných dôvodov, ktoré mohol uplatniť aj
sťažovateľ sám. Každopádne ide o prvý nález dotýkajúci sa vzťahu zrušujúceho rozsudku
vzišlého z mimoriadneho dovolania a právnej istoty.
Uznesenie sp. zn. III. ÚS 104/2016 z 24. februára 2016
Tretí senát v odôvodnení uvedeného uznesenia o odmietnutí sťažnosti k právnym
záverom najvyššieho súdu z preskúmavaného rozhodnutia, ktorým najvyšší súd odmietol
mimoriadne dovolanie, uviedol:
«Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie
predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho
právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,
ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť
súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne
dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej
úpravy; jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky
nápravy pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií je
nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva na
súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami
zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010). ...
Obdobne najvyšší súd v spoločnom stanovisku občianskoprávneho kolégia
a obchodnoprávneho kolégia č. 94 z 20. októbra 2015 k prípustnosti mimoriadneho
dovolania v zmysle § 243e až § 243j OSP ustálil, že „Procesná prípustnosť mimoriadneho
dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým,
že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené
riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre
neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba
odmietnuť.“. ...
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd preskúmaním napadnutého uznesenia dospel
k záveru, že najvyšší súd pri posudzovaní ne/splnenia podmienok prípustnosti
mimoriadneho dovolania postupoval nielen v súlade s vlastnou judikatúrou, ale aj
s judikatúrou ústavného súdu. Najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď
príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku podstatné pre posúdenie danej veci
interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych
faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Najvyšší súd svoje
rozhodnutie o odmietnutí mimoriadneho opravného prostriedku náležite a presvedčivo
odôvodnil v zmysle § 157 ods. 2 OSP, čím zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľ pred ním domáhal, preto
jeho závery v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne alebo zjavne
neodôvodnené. Skutočnosť, že sa najvyšší súd odchýlil od predstáv a očakávaní sťažovateľa,
ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (podobne
napr. II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07, I. ÚS 232/08).»
Totožné závery vyslovil III. senát ústavného súdu v obdobnej veci aj v uznesení
sp. zn. III. ÚS 113/2016 z 24. februára 2016.
Uznesenie sp. zn. I. ÚS 117/2016 zo 17. februára 2016
Prvý senát ústavného súdu odmietol uznesením sp. zn. I. ÚS 117/2016
zo 17. februára 2016 sťažnosť sťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojich ústavných
práv o. i. uznesením sp. zn. 7 M Cdo 17/2014 z 21. októbra 2015 z dôvodu, že najvyšší súd
odmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora podané podľa § 243f ods. 1
písm. c) (nesprávne právne posúdenie veci) OSP ako neprípustné s odôvodnením, že:
„Navrhovateľka (sťažovateľka, pozn.) nepodala dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu
v Žiline z 20. decembra 2013 sp. zn. 5 Co 566/2013.“
Prvý senát v odôvodnení uvedeného uznesenia uviedol:
«21. Následne aj najvyšší súd (jeho občianskoprávne a obchodnoprávne kolégia)
prijal 20. októbra 2015 zovšeobecňujúce stanovisko: „Procesná prípustnosť mimoriadneho
dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým,
že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené
riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre
neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba
odmietnuť.“ Týmto stanoviskom sa revidovali prijaté závery vyjadrené v predchádzajúcom
období (R 36/2008).
22. Nosné dôvody uvádzané vo všetkých troch napadnutých rozhodnutiach
najvyššieho súdu (sp. zn. 7 MCdo 17/2014 z 21. októbra 2015, sp. zn. 1 MCdo 6/2014
z 12. novembra 2015 a sp. zn. 1 MCdo 2/2014 z 27. októbra 2015), na základe ktorých bolo
odmietnuté mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom, spočívajú –
zjednodušene povedané – v názore, že sťažovateľka predtým, ako v jej veciach generálny
prokurátor podal mimoriadne dovolanie, sama mohla podať mimoriadny opravný
prostriedok (dovolanie) podľa § 236 a nasl. OSP, „ktorý mala k dispozícii a ktorý bol
potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci“. A keďže tak
sťažovateľka neurobila, nebola naplnená dikcia procesného predpisu „a túto ochranu nie je
možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami“ (§ 243e ods. 1 in fine OSP), v dôsledku
čoho nebol generálny prokurátor oprávnený podať mimoriadne dovolanie. ...
23. Otázka posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania je otázkou zákonnosti
a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (mutatis
mutandis IV. ÚS 35/02). Podľa názoru ústavného súdu v bode 22 uvedený výklad
najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.
V citovaných častiach odôvodnení napadnutých rozhodnutí najvyšší súd zrozumiteľným
a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovať mimoriadne
dovolanie generálneho prokurátora za neprípustné, a vysporiadal sa so skutkovou i
právnou problematikou posudzovaných vecí, a preto ich ústavný súd považuje i z hľadiska
ústavných aspektov za dostačujúce a ústavne relevantné. Ústavný súd k namietaným
rozhodnutiam najvyššieho súdu už iba v krátkosti dodáva, že v súvislosti s namietanými
rozhodnutiami sp. zn. 7 MCdo 17/2014 a sp. zn. 1 MCdo 2/2014 nebolo v hre konečné
„meritórne“ rozhodnutie súdov, ale iba posúdenie otázky, či vedľajší účastník konania
môže alebo nemôže podať odpor proti vydanému platobnému rozkazu, táto okolnosť má
súvislosť s ustanovením § 237 ods. 1 OSP. ...»
V.
Autoritatívne právne názory ústavného súdu a najvyššieho súdu
k inštitútu mimoriadneho dovolania
Uznesenie pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18. marca 2015:
„Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím,
zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako
i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku
podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky je jeho prípustnosť v civilnom
konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych,
ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii
a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“
Spoločné stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu
a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. R 94/2015 z 20. októbra 2015
k prípustnosti mimoriadneho dovolania v zmysle § 243e až § 243j Občianskeho súdneho
poriadku: „Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka
je v občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne
využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky,
ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto
možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“
VI.
Právne názory, ku ktorým dospel II. senát ústavného súdu v prerokúvanej veci (ako aj
vo veciach sp. zn. II. ÚS 454/2016, sp. zn. II. ÚS 296/2016 a sp. zn. Rvp 5863/2016)
Prerokúvajúc sťažnosť sťažovateľa, ako aj iné sťažnosti s obdobnými námietkami
sťažovateľov proti rozhodnutiam najvyššieho súdu o odmietnutí mimoriadneho dovolania
z dôvodov totožných, ako sú uvedené v napadnutom uznesení, dospel II. senát ústavného
súdu k záverom odlišným od záverov I. a III. senátu ústavného súdu vyslovených v skorších
rozhodnutiach týkajúcich sa obdobných, už prezentovaných vecí.
Z toho dôvodu bol II. senát ústavného súdu povinný iniciovať v zmysle § 6 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) konanie o zjednotení odchylných právnych
názorov senátov ústavného súdu. Sudca spravodajca Lajos Mészáros pripravil a v mene
II. senátu ústavného súdu plénu ústavného súdu predložil návrh na zjednotenie odchylných
právnych názorov I. a III. senátu ústavného súdu vyslovených v náleze sp. zn.
III. ÚS 357/2013 z 2. júla 2014 a uzneseniach sp. zn. III. ÚS 104/2016 z 24. februára 2016
a sp. zn. I. ÚS 117/2016 zo 17. februára 2016 a v stanovisku II. senátu ústavného súdu,
ku ktorému dospel pri prerokovaní sťažností sp. zn. II. ÚS 454/2016, sp. zn.
II. ÚS 296/2016 a sp. zn. Rvp 5863/2016 (návrh vzišiel formálne z na tento účel
prerušeného konania sp. zn. II. ÚS 296/2016, keďže išlo o časovo skoršie podanú sťažnosť
ako sťažnosť sťažovateľa), s týmito závermi a argumentmi:
Ústavný súd chráni súdnou formou (nezávislými sudcami viazanými právom)
ústavnosť, a preto aj v konaní o zjednotení právnych názorov je potrebné hľadať a vnímať
ústavnoprávny rozmer. Ústavný súd sa z tohto dôvodu musí vysporiadať s otázkou, či právo
na prístup k súdu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy chráni aj procesno-právnu pozíciu
účastníka civilného konania, v prospech ktorého podal generálny prokurátor mimoriadne
dovolanie. Pozíciu protistrany chráni nepochybne komponent právnej istoty, ktorý je
súčasťou práva na súdnu ochranu. Ústavný súd má k dispozícii dva pohľady, resp.
koncepcie: (a) Ak podanie podnetu na mimoriadne dovolanie nie je považované za effective
remedy a ak sa generálny prokurátor predsa len rozhodne mimoriadne dovolanie podať, tak
to síce zákon umožňuje, ale nie je to súčasťou súdnej ochrany konkrétneho účastníka. Inými
slovami, ak sa najvyšší súd odmietne zaoberať niečím, na čo účastník konania nikdy nemal
nárok, nejde o zásah do práva na súdnu ochranu. (b) Druhý pohľad vychádza z textu zákona
a z možnosti, že generálny prokurátor podá mimoriadne dovolanie z výnimočných – ústavne
akceptovateľných dôvodov. Napriek signálom z ESĽP a tiež z domáceho prostredia, že
mimoriadne dovolanie je ústavne hraničný inštitút, je Občiansky súdny poriadok v „živých“
veciach stále platný a aplikovateľný, teda platí zákonom dané vyváženie medzi ústavnou
hodnotou právnej istoty na jednej strane a ochranou objektívneho práva, resp. zákonnosti na
strane druhej. (Text právnej úpravy obmedzuje možnosti, aby sa prostredníctvom
„normatívnej“ judikatúry znížilo riziko zásahu do právnej istoty druhého účastníka
konania.) Momentom uchopenia veci generálnym prokurátorom podaním mimoriadneho
dovolania tak nastupujú všetky ústavné záruky práv účastníkov. Inými slovami, ak už
v niekoho prospech podá generálny prokurátor mimoriadne dovolanie, tak potom má mať
prístup k súdu podľa zákona. Ústavný súd sa neľahko prikláňa k druhému variantu, a robí
tak z dôvodu rešpektu k demokratickou formou prijatému zákonu s tým, že signály
o medzinárodnoprávnej zodpovednosti za systémový problém v civilnom procesnom práve
majú byť zvážené Národnou radou Slovenskej republiky, exekutívou, a v tomto špecifickom
prípade aj generálnym prokurátorom v koncepcii (ne)podávania mimoriadneho dovolania.
Skutočnosť, že konanie o mimoriadnom dovolaní spadá do rozsahu čl. 46 ods. 1
ústavy, možno podporiť v prvom rade judikatúrou, ktorá sa formovala od počiatku
rozhodovacej činnosti ústavného súdu. Uvedená judikatúra vychádza zo zákonnej
konkretizácie práva na súdnu ochranu (každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde) a z požiadavky zabezpečiť
reálnosť prístupu (I. ÚS 84/97, II. ÚS 88/01, II. ÚS 400/2011) k jednotlivým zákonom
upraveným štádiám a inštanciám konania [porov. Feťková, G., Klučka, J. (eds.): Právne
vety z rozhodovacej činnosti ústavného súdu SR 1993 ‒ 2000, s. 71 anasl.]. Z toho
vyplýva, že ak už zákon pozná určitý inštitút, opravný prostriedok, tak sa na jeho
uplatňovanie vzťahujú záruky vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, aj keď, prirodzene, nie
každé porušenie zákona je porušením čl. 46 ods. 1 ústavy. (To nie je samozrejmé, pretože
ústavný súd by mohol postupovať teoreticky opačne a viac akcentovať ochranu v nižších
inštanciách, prípadne akcentovať vnímanie konania ako celku.) Judikatúra zahŕňa
subjektívne práva účastníkov po už podanom mimoriadnom dovolaní do rozsahu práva na
súdnu ochranu priamo (II. ÚS 42/01 ‒Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora
podané na návrh navrhovateľa možno (vzhľadom na kasačné účinky rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o ňom) považovať za účinný právny prostriedok
nápravy toho základného práva alebo slobody, s namietaným porušením ktorých sa
navrhovateľ obrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky; tiež I. ÚS 178/08), ale aj nepriamo
tým, že ústavný súd odmietal sťažnosti z dôvodu subsidiarity, ak zistil, že prebieha konanie
o mimoriadnom dovolaní (III. ÚS 40/04 ‒Ak bolo vo veci podané mimoriadne dovolanie,
tak sa v nej už nemožno podľa zásady subsidiarity (čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky)
domáhať ochrany pred Ústavným súdom Slovenskej republiky; tiež III. ÚS 202/02).
V náleze sp. zn. II. ÚS 591/2012 ústavný súd vrátane právnych viet vyjadril mnohé
myšlienky dôležité pre uchopenie problému ústavne korektnejšej aplikácie mimoriadneho
dovolania. V predmetnej veci ústavný súd zrušil zrušujúci rozsudok „MCdo“, pretože
najvyšší súd za inú vadu konania považoval aj medzitým zrušenú vadu spočívajúcu v tom,
že rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu
vo vykonanom dokazovaní. Najvyšší súd tu rozšíril dôvody kasácie, čím porušil právnu
istotu. (V zjednotení ide o to, že najvyšší súd podmieňuje použitie jednej vady využitím
inej.) Z uvedeného nálezu možno vnímať, že ústavná ochrana poskytnutá po podaní
mimoriadneho dovolania patrí obidvom protistranám, ako aj dôležitosť rozlišovať dovolacie
dôvody.
Informačné pole potrebné pre zjednotenie si žiada aj pohľad generálneho
prokurátora. V správe generálneho prokurátora o činnosti prokuratúry v roku 2014
a poznatkoch prokuratúry o stave zákonnosti v Slovenskej republike sa uvádza, že
«mimoriadne dovolanie je dôležitým prostriedkom na ochranu práv účastníkov konania,
ako aj osôb dotknutých, poškodených nepriaznivými účinkami napadnutých rozhodnutí,
ktoré sa nepodáva výlučne v ich záujme, ale v prvom rade v záujme spravodlivosti
a zákonnosti súdnych rozhodnutí. Sleduje ochranu tiež účastníka pred dôsledkami
nespravodlivého procesu, konania, ktoré trpí základnými procesnými pochybeniami a pred
postupom súdov, znamenajúcim v konečnom dôsledku porušenie práva na súdnu ochranu.
Generálny prokurátor oprávnením podať mimoriadne dovolanie sa stáva len
zákonným sprostredkovateľom zabezpečenia ochrany práv nielen účastníkov konania, ale aj
osôb rozhodnutím súdu dotknutých alebo osôb rozhodnutím súdu poškodených. Nie je voči
súdu v postavení nadradenosti, koná len na základe zákona a v medziach zákona.
Nezasahuje do nezávislosti súdu.
Mimoriadne dovolanie predstavuje výnimku z princípu právnej istoty. Podstatou tejto
výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je jeho výnimočné použitie,
s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť súdneho rozhodnutia v odôvodnených
prípadoch. Právny štát nie je založený iba na princípe právnej istoty, ale proporcionálne
musí rešpektovať aj princíp legality (zákonnosti rozhodnutí). K obom princípom je potrebné
pristupovať tak, aby boli vyvážene zastúpené. Mimoriadne dovolanie možno podať len za
kumulatívneho splnenia zákonom stanovených podmienok uvedených v § 243e OSP.
Podanie mimoriadneho dovolania je teda možné, ak generálny prokurátor zistí na základe
podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej
rozhodnutím súdu, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon a ak to vyžaduje
ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb, alebo
štátu, ktorú nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.
V roku 2014 napadlo 1 761 podnetov na podanie mimoriadneho dovolania. Oproti
predchádzajúcemu roku, kedy bolo podaných 2 010 podnetov to predstavuje pokles o 249
vecí (pokles o 12,3 %). Pokles možno, okrem bežného medziročného kolísania nápadu,
pričítať aj zúženiu rozsahu možnosti na podanie mimoriadneho dovolania generálnym
prokurátorom v exekučných veciach. Nápad podnetov sa dostal na úroveň rokov 2010-
2011, kedy bolo evidovaných 1 746, resp. 1 663 vecí.
V roku 2014 bolo podaných 155 mimoriadnych dovolaní, čo predstavuje dôvodnosť
podnetov 8,8 %. V roku 2013 bola dôvodnosť podnetov na podanie mimoriadneho
dovolania 8,1 %. Najčastejšie bolo mimoriadne dovolanie podané proti rozhodnutiam
súdov týkajúcich sa záväzkových vzťahov (50 vecí) a trov konania (14 vecí).
Pri vyhodnocovaní úspešnosti mimoriadneho dovolania treba brať do úvahy fakt, že
údaje nie sú kompletné a odvíjajú sa od dĺžky konania na najvyššom súde. Dosiaľ evidujeme
nerozhodnuté mimoriadne dovolania i z rokov 2010 (7 vecí) a 2011 (39 vecí).
Z mimoriadnych dovolaní podaných v roku 2014 bolo rozhodnutých 25 vecí. Najvyšší súd
vyhovel 23 podaným mimoriadnym dovolaniam (92 %). Z mimoriadnych dovolaní podaných
v roku 2013 bolo už súdom rozhodnutých 109 vecí, pričom vyhovených dovolaní bolo 91
(83,5 %).».
Štrasburská perspektíva tlmí nutnosť podávania mimoriadneho dovolania.
Zástupkyňa Slovenskej republiky pred Európskym súdom pre ľudské práva v tlačovej
správe z 9. júna 2015 uviedla, že s poukazom na konštantnú judikatúru ESĽP dlhodobo
upozorňovala na problematiku normatívnej formulácie a využívania inštitútu mimoriadneho
dovolania. Uvedenej problematike sa preto venovala aj ako členka Komisie pre
rekodifikáciu Občianskeho súdneho poriadku. Nový Civilný sporový poriadok, ktorý je
účinný od 1. júla 2016, už judikatúru ESĽP reflektuje, a to v úprave nového inštitútu
dovolania generálneho prokurátora. Podľa zástupkyne Slovenskej republiky pred
Európskym súdom pre ľudské práva je potrebné, aby judikatúra ESĽP vrátane dnešných
rozhodnutí bola zohľadňovaná v ďalšej praxi generálnej prokuratúry, ako aj najvyššieho
súdu. Zároveň upozorňuje účastníkov konania požadujúcich podanie mimoriadneho
dovolania na to, že sa vystavujú riziku zmeškania lehoty na podanie sťažnosti podľa čl. 127
ústavy a následnej sťažnosti na ESĽP, keďže mimoriadne dovolanie nie je považované za
taký prostriedok, ktorý je potrebné v zmysle judikatúry ESĽP vyčerpať. Ďalej upozorňuje
na to, že sa iniciovaním tohto mimoriadneho opravného prostriedku vystavujú riziku jeho
napadnutia na ESĽP druhým účastníkom konania.
Pochybnosti o potrebe kultivovať judikatúru týkajúcu sa mimoriadneho dovolania,
ktoré môžu z hľadiska intertemporality prirodzene vyvstať, možno rýchlo rozptýliť tým, že
aj keď už nie je účinný Občiansky súdny poriadok, tak to nezbavuje ústavný súd riadne
rozhodnúť dobiehajúce veci týkajúce sa mimoriadneho dovolania.
Ústavný súd už v zjednocujúcom uznesení sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 rozsiahlo
poukazoval na rozhodnutia ESĽP týkajúce sa opravných prostriedkov podobných
mimoriadnemu dovolaniu. Nie dlho po prijatí uvedeného uznesenia a vzápätí po prijatí
Civilného sporového poriadku v Národnej rade Slovenskej republiky ESĽP prijal tri
rozsudky proti Slovenskej republike, a to veci DRAFT-OVA a. s., proti Slovenskej
republike č. 72493/10, PSMA, spol. s r. o., proti Slovenskej republike č. 42533/11
a COMPCAR, s. r. o., proti Slovenskej republike č. 25132/13, v ktorých vyslovil porušenie
práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 dohovoru. Vo veci DRAFT-OVA a. s., bolo
zároveň konštatované porušenie čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k dohovoru, teda práva na
pokojné užívanie majetku, a to tým, že došlo k zrušeniu právoplatného rozsudku
priznávajúceho sťažujúcej sa spoločnosti peňažné plnenie. Išlo o prvé rozhodnutia ESĽP
proti Slovenskej republike, ktorým podľa záveru ESĽP došlo k neprípustnému zásahu do
čl. 6 ods. 1 dohovoru súdnym rozhodnutím vydaným na základe mimoriadneho dovolania,
konkrétne do princípu právnej istoty ako zložky práva na súdnu ochranu. Nálezom sp. zn.
I. ÚS 76/2016 ústavný súd povolil obnovu konania vo veci obchodnej spoločnosti
COMPCAR, s. r. o., vedenej ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 421/2012.
Možno zhrnúť (porov. tlačovú správu zástupkyne vlády Slovenskej republiky pred
ESĽP z 9. júna 2015), že ide o prípady, v ktorých sťažovatelia namietali porušenie svojich
práv v dôsledku využitia inštitútu mimoriadneho dovolania. Vo všetkých troch prípadoch
boli právoplatné rozsudky vydané vnútroštátnymi súdmi v prospech sťažovateľov zrušené
najvyšším súdom na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom
z podnetu druhého z účastníkov konania. Sťažovatelia na ESĽP tvrdili, že týmto krokom
došlo k porušeniu ich práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 dohovoru.
Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozsudkoch poukázal na svoju ustálenú
judikatúru týkajúcu sa porušenia princípu právnej istoty v dôsledku zrušenia právoplatných
súdnych rozhodnutí v súkromnoprávnych sporoch na základe mimoriadnych opravných
prostriedkov, v rámci ktorej pripúšťa takýto postup len na účely napravenia podstatných vád
konania alebo omylov vo výkone spravodlivosti, ktoré majú zásadný vplyv na právny
systém, a nie na účely zabezpečenia právnej čistoty. Európsky súd pre ľudské práva
konštatoval, že v týchto prípadoch nezistil žiadne „podstatné a presvedčivé okolnosti“, ktoré
by odôvodňovali výnimku z princípu právnej istoty, ktorý vyžaduje nezrušiteľnosť súdnych
rozhodnutí v súkromnoprávnych sporoch. Poukázal na to, že v rámci konania
o mimoriadnom dovolaní neboli predložené žiadne skutočnosti alebo argumenty, ktoré by
nebolo možné predložiť už v priebehu prejednávania veci súdmi dvoch stupňov. Vzhľadom
na uvedené ESĽP rozhodol, že neboli dané okolnosti odôvodňujúce zásah do právoplatného
a vykonateľného rozsudku v prospech sťažovateľov a tento zásah bol v rozpore s princípom
právnej istoty a rovnosti zbraní v súdnom konaní. Došlo preto k porušeniu čl. 6 dohovoru.
Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozsudkoch tiež vychádzal zo záverov
Benátskej komisie. Benátska komisia v správe o nezávislosti súdneho systému ako reakciu
na právomoc prokuratúry v post-sovietskych štátoch na podanie mimoriadneho dovolania
akcentuje zásadu, že súdne rozhodnutie by nemalo podliehať žiadnej revízii mimo
odvolacieho konania, najmä nie prostredníctvom protestu prokurátora alebo iného štátneho
orgánu a zároveň mimo odvolacieho konania po právoplatnosti. Podľa ESĽP dovolanie
generálneho prokurátora sa vo veci DRAFT-OVA a. s., javilo ako ďalšie odvolanie, inak
povedané, tzv. odvolanie v prestrojení.
Užitočné je pripomenúť si vývoj inštitútu dovolania na našom území, pretože v ňom
sú ukryté mnohé odpovede. V demokratickom Československu malo podanie dovolania
suspenzívny účinok (porov. § 410 Civilného sporového poriadku – zákon č. I/1911)
a sťažnosti pre porušenie zákona neboli. To sa „prevrátilo“ prijatím zákona č. 319/1948 Zb.
o zľudovení súdnictva (porov. jeho § 142 bod 14). Judikatúra sa zjednocovala
prostredníctvom sťažností pre porušenie zákona podávaných ministrom spravodlivosti alebo
generálnym prokurátorom proti právoplatným rozhodnutiam. Chránilo sa objektívne právo,
zákonnosť a účastníci konania boli len objektom. Z tohto dôvodu napríklad z doby
neslobody nie je judikatúra týkajúca sa odňatia možnosti konať pred súdom, pretože tá bola
dôvodom obnovy konania, a nie súčasťou sťažnosti pre porušenie zákona. Rokmi sa tak
zafixovala právna úprava a povedomie, že „treťostupňové“ opravné prostriedky sú viazané
na právoplatnosť, a to spôsobuje veľké starosti. Pri návrate k tradičným princípom procesu,
po prijatí novely č. 519/1991 Zb. sa tak ponechala podmienka právoplatnosti na podanie
dovolania a zvláštnym previazaním dovolania a sťažnosti pre porušenie zákona vzniklo
mimoriadne dovolanie. Všetko sa ešte skomplikovalo návratom k štandardnej ústavnej
sťažnosti v roku 2002.
Ústavný súd to vyjadril v uznesení sp. zn. II. ÚS 337/2016 (bod 11): „Zložitý vzťah
dovolania podľa § 237 OSP (dôvody zmätočnosti) a ústavnej sťažnosti je daný tiež tým, že
(i) dovolanie aj ústavná sťažnosť smerujú proti právoplatným rozhodnutiam, (ii) dovolaním
podľa § 237 OSP možno kasáciou zahojiť niektoré procesné záťaže s ústavným rozmerom,
ale nie akékoľvek ústavné záťaže (iii) a napokon pri dovolaní podľa § 237 OSP splýva
prípustnosť s dôvodnosťou. V záujme umožnenia riadneho využitia dovolania aj ústavnej
sťažnosti ústavný súd konštantne akceptuje podanie ústavnej sťažnosti po rozhodnutí súdu
dovolacieho, a to jednak proti rozhodnutiu druhostupňového súdu, ako aj proti rozhodnutiu
dovolacieho súdu (II. ÚS 592/2015, I. ÚS 169/09, III. ÚS 166/2014, IV. ÚS 317/2013).
S týmto poňatím súvisí, že ústavný súd považuje podané dovolanie za účinný prostriedok
nápravy, a tak ústavné sťažnosti proti rozhodnutiam, proti ktorým bolo zároveň podané
dovolanie, odmieta pre nedostatok právomoci alebo pre neprípustnosť.“
Kľúčom k zjednoteniu právnych názorov je uvedomenie si „dvoj-inštitútovosti“
dovolania a jeho väzby na právoplatnosť. Pozícia oponujúceho senátu vychádza z názoru, že
ak existuje teoretická možnosť kasácie napadnutého rozhodnutia, a to prakticky výlučne na
základe extrémnej procesnej arbitrárnosti podľa § 237 písm. f) OSP, tak musí byť využitá.
Táto pozícia sa posilňuje sporným ústavným zázemím mimoriadneho dovolania.
V súvislosti s dovolaním je teda nutné rozlišovať (i) prípustnosť dovolania, (ii) dôvod
podania dovolania (§ 241 ods. 2, § 243f ods. 1 OSP) a (iii) dôvodnosť – meritórnosť,
dovolania.
Ústavný súd už viackrát zdôraznil, že opravný prostriedok, ktorý zákon nazýva
dovolaním, zahŕňa v sebe v podstate dva rôzne inštitúty, a to tzv. zmätočné dovolanie a tzv.
zjednocujúce dovolanie. Tie majú prienik v tom, že ak je prípustné zjednocujúce dovolanie,
tak najvyšší súd musí ex offo posúdiť aj zmätočné dôvody, lebo tie sú také závažné, že
„toxifikujú“ celé konanie a znemožňujú iný prieskum.
Dovolanie zo zmätočných dôvodov je takpovediac NEPRIAMO prípustné, lebo
o prípustnosti sa rozhoduje uno actu s meritórnym rozhodovaním, t. j. akoby ústavný súd
rozhodoval o porušení práva naraz s prijatím veci a inak by vec odmietal. Dovolanie
zo zjednocovacích dôvodov je PRIAMO prípustné, lebo v zásade už z výroku krajského
súdu je jasná jeho prípustnosť (t. j. akoby ústavný súd rozhodoval len
PORUŠENÉ/NEVYHOVUJE). Priamu prípustnosť možno označiť aj technickou
prípustnosťou a nepriamu prípustnosťou diskréčnou.
Podstatou zjednotenia je právny názor, podľa ktorého ak generálny prokurátor podal
mimoriadne dovolanie z konkrétneho DÔVODU podľa § 243f ods. 1 písm. b) a c) OSP,
teda že v konaní došlo k inej (ne-zmätočnej) vade alebo že vec bola nesprávne právne
posúdená, tak najvyšší súd nemôže požadovať na účastníkovi podanie iného prostriedku
nápravy – dovolania zo zmätočných dôvodov s tým uvažovaním, že TEORETICKY by
prostredníctvom neho mohlo dôjsť ku kasácii rozhodnutia v prospech účastníka, ktorý dal
podnet na mimoriadne dovolanie. (Na tomto mieste treba povedať, že aj keď extrémne
neodôvodnenie súdneho rozhodnutia možno kvalifikovať ako odňatie možnosti konania
pred súdom, tak sa tým nerieši vecná správnosť rozhodnutia.)
Inými slovami, najvyšší súd môže odmietnuť mimoriadne dovolanie podané pre ne-
zmätočné dôvody, len ak má účastník PRIAMO PRÍPUSTNÉ dovolanie. Uvedený právny
názor vyplýva z toho, že nemožno len tak prechádzať medzi (a) typmi dovolania,
zo skutočnosti, že už uchopenie veci (b) verejnou autoritou – generálnym prokurátorom je
istou formou prípustnosti (a contrario § 243f ods. 2 OSP), a (c) z toho, že ak prípustnosť
vyplýva z diskrécie najvyššieho súdu, tak právny prostriedok ‒dovolanie podľa § 237 OSP
‒nemôže byť vnímaný ako (účinný) prostriedok nápravy podľa § 243e ods. 2 OSP.
Účelom mimoriadneho dovolania je práve uchopovať prípady, kde nebolo dovolanie
priamo prípustné, a verejná autorita sa rozhodla akceptovať podnet účastníka, a tak
kultivovať objektívne právo, ako aj zlepšiť právnu pozíciu podnecovateľa.
Na tomto mieste sa ponúka otázka, kedy by generálny prokurátor mohol podať
dovolanie podľa § 243f ods. 1 písm. a) OSP. Úprimne možno odpovedať, že v zásade len
v kombinácii s ďalšími dôvodmi, pretože účastníkovi nemôže nič brániť, aby sám podal tzv.
zmätočné dovolanie.
Ústavný súd pozná judikatúru ESĽP, avšak kým platí aj „ultraaktívny“ bývalý
Občiansky súdny poriadok, a hlavne ak sa sám generálny prokurátor neobmedzuje
rozhodnutiami ESĽP, tak sa najvyšší súd a aj ústavný súd musia dívať na zákon neutrálne
ako na platné ústavne súladné právo.
Zjednotenie právnych názorov senátov ústavného súdu v už popísanom duchu by
nebolo popretím, ale spresnením zjednocovacieho uznesenia sp. zn. PLz. ÚS 3/2015
z 18. marca 2015 a najvyššieho súdu č. R 94/2015 z 20. októbra 2015. Zmyslom zjednotenia
je aj kultivácia uvažovania o rozlišovaní hmotných a procesných záťaží a taktiež intenzity
procesných záťaží naprávaných v dovolacom konaní, a sprostredkovane aj o rozlišovaní
medzi hmotnými základnými právami a právom na súdnu ochranu [porov. tiež rozsudky
ESĽP zo 7. 1. 2014 Ringier Axel Springer Slovakia, a. s., (č. 2) proti Slovenskej republike a
Ringier Axel Springer Slovakia, a. s., (č. 3) proti Slovenskej republike.]. Obdobne
zjednocujúce rozhodnutie najvyššieho súdu č. R 2/2016 (Nepreskúmateľnosť rozhodnutia
zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku.
Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov
podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť
dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.) nie je úplným
popretím R 111/1998, ktorý „chirurgicky“ rozlišoval medzi inou vadou a zmätočnosťou, ale
jeho spresnením, ako jasne vyplýva z prvej vety R 2/2016. Z tohto pohľadu upúta, ako senát
3Cdo, ktorý roky podporoval pozíciu R 111/1998, teraz odmieta mimoriadne dovolania
podané z nezmätočných dôvodov pre nevyčerpanie dôvodu podľa § 237 ods. 1 písm. f)
OSP.
Vzhľadom na už uvedené zaujal II. senát právny názor, ktorý možno vyjadriť touto
právnou vetou (návrh výroku v druhým senátom ústavného súdu navrhovanom uznesení
o zjednotení odchylných právnych názorov): „Najvyšší súd Slovenskej republiky poruší
základné právo na prístup k súdu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
ak ako neprípustné odmietne mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom
Slovenskej republiky z iných než zmätočných dôvodov (§ 237 Občianskeho súdneho
poriadku) s odôvodnením, že podnecovateľ nepodal dovolanie, hoci podanie dovolania
podľa § 238 a § 239 Občianskeho súdneho poriadku nebolo prípustné.“
VII.
Konanie pléna ústavného súdu o zjednotení odchylných právnych názorov
Dňa 9. novembra 2016 ústavný súd v pléne zloženom z predsedníčky pléna Ivetty
Macejkovej a sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta,
Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), Marianny Mochnáčovej, Ladislava
Orosza a Rudolfa Tkáčika na neverejnom zasadnutí prerokoval návrh II. senátu ústavného
súdu na zjednotenie už popísaných odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu.
Otázkou, ktorá bola predmetom konania o zjednotení odchylných právnych názorov,
tak v tomto prípade v zmysle už prezentovaných východísk a argumentov bolo, či je
z ústavného hľadiska udržateľný taký prístup najvyššieho súdu ako súdu rozhodujúceho
o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, v zmysle ktorého najvyšší súd,
argumentujúc, že v zásade každé dovolanie podané v občianskom súdnom konaní proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu otvára priestor pre posúdenie správnosti niektorých aspektov
procesného postupu súdu, ktorý vydal dovolaním napadnuté rozhodnutie, a tým zároveň
dáva určité vyhliadky na úspech dovolateľa v konaní o dovolaní, odmieta mimoriadne
dovolania generálneho prokurátora ako neprípustné, ak dotknutý účastník konania nepodal
dovolanie z dôvodov podľa § 237 OSP, a to aj v prípade, keď generálny prokurátor namieta
v mimoriadnom dovolaní výlučne nesprávne hmotnoprávne posúdenie veci napr. podľa
§ 243f ods. 1 písm. c) OSP (nesprávne právne posúdenie veci).
Plénum ústavného súdu citovaný návrh stanoviska II. senátu ústavného súdu na
zjednotenie odchylných právnych názorov neschválilo, resp. uvedený návrh sudcu
spravodajcu zamietlo. Z toho dôvodu je II. senát ústavného súdu viazaný platnými právnymi
závermi I. a III. senátu ústavného súdu v obdobných/totožných veciach (ktoré sú
právoplatne judikované) a nie je oprávnený (predovšetkým v záujme zachovania právnej
istoty sťažovateľov, ktorí sa obrátia na ústavný súd v budúcnosti v obdobných/totožných
veciach) prelamovať právne názory I. a III. senátu ústavného súdu (na prelomenie už
vyslovených a opakujúcich sa právnych názorov senátov ústavného súdu na konkrétnu
právnu otázku v prípade nesúhlasu iného senátu ústavného súdu s týmito právnymi názormi
slúži práve inštitút zjednocovania odchylných právnych názorov podľa § 6 zákona
o ústavnom súde).
VIII.
Závery ústavného súdu vo veci sťažnosti sťažovateľa
Ústavný súd viazaný
(i) svojou ustálenou judikatúrou (najmä I. a III. senátu ústavného súdu) vo veci
prieskumu prístupu najvyššieho súdu ako súdu rozhodujúceho o mimoriadnom dovolaní
generálneho prokurátora, v zmysle ktorého najvyšší súd, argumentujúc, že v zásade každé
dovolanie podané v občianskom súdnom konaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu otvára
priestor pre posúdenie správnosti niektorých aspektov procesného postupu súdu, ktorý vydal
dovolaním napadnuté rozhodnutie, a tým zároveň dáva určité vyhliadky na úspech
dovolateľa v konaní o dovolaní, odmieta mimoriadne dovolania generálneho prokurátora
ako neprípustné, ak dotknutý účastník konania nepodal dovolanie z dôvodov podľa § 237
OSP, a to aj v prípade, keď generálny prokurátor namieta v mimoriadnom dovolaní výlučne
nesprávne hmotnoprávne posúdenie veci, ako aj viazaný
(ii) výsledkom konania pléna ústavného súdu o zjednotení odchylných právnych
názorov z 9. novembra 2016 a
(iii) zjednocovacím uznesením ústavného súdu z 18. marca 2015 pod sp. zn.
PLz. ÚS 3/2015, rešpektujúc zároveň
(iv) judikatúru ESĽP v sporoch sťažovateľov proti Slovenskej republike vo veciach
týkajúcich sa rozhodovania najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní generálneho
prokurátora a
(v) spoločné stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu a
obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu R 94/2015 z 20. októbra 2015,
konštatuje, že najvyšší súd napadnutým uznesením, ktorým, odvolávajúc sa na
judikatúru ESĽP a zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 3/2015,
odmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora z dôvodu, že podnecovateľ
nepodal v jeho veci dovolanie, a teda opomenul účinne hájiť svoje práva, ktoré zákon
poskytuje dotknutej osobe, a opomenutie využitia opravného prostriedku nemôže byť
nahradené mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora, ktorý má iný účel
a podmienky, konal a rozhodol v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu v súlade
so zjednocujúcim stanoviskom pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 3/2015, rešpektujúc
pritom vlastnú judikatúru najvyššieho súdu a spoločné stanovisko občianskoprávneho
kolégia najvyššieho súdu a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu R 94/2015
z 20. októbra 2015.
Na základe uvedeného nemožno (v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu)
považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za také, ktoré by porušovalo
sťažovateľom označené ústavné práva. Ústavný súd akceptuje (v zmysle ustálenej
judikatúry ústavného súdu) ako súladné s dikciou a duchom základného práva na prístup
k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu, ktorými najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolania podané z iných než
zmätočných dôvodov z toho dôvodu, že sťažovateľ ako účastník konania, v prospech
ktorého bolo mimoriadne dovolanie podané, nevyčerpal dovolanie podľa § 237 OSP.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. februára 2017