Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 454/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-162

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 26. januára 2017 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť mesta Martin, Námestie S. H.

Vajanského 1, Martin, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Kubinom, Advokátska

kancelária Dentons Europe CS LLP, organizačná zložka, Štefánikova 15, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 1 M Obdo V 2/2015 z 25. februára 2016 a takto

rozhodol:

1. Základné právo mesta Martin na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 1 M Obdo V 2/2015 z 25. februára 2016 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Obdo V 2/2015

z 25. februára 2016 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na

ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť mestu Martin trovy

konania v sume 909,48 € (slovom deväťstodeväť eur a štyridsaťosem centov), a to na účet

advokáta JUDr. Petra Kubinu, Advokátska kancelária Dentons Europe CS LLP, organizačná

zložka, Štefánikova 15, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca

2016 doručená sťažnosť mesta Martin (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaniami

doručenými ústavnému súdu 30. marca 2016, 6. apríla 2016, 8. apríla 2016, 18. apríla 2016,

27. apríla 2016 a 3. mája 2016, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na

súdnu ochranu podľa (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 M Obdo V 2/2015 z 25. februára 2016 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie“).

1.1 Ústavný súd uznesením č. k. -51 z 1. júna 2016 prijal sťažnosť na

ďalšie konanie, pričom návrhu sťažovateľa na vydanie dočasného opatrenia nevyhovel.

1.2 Ústavný súd hneď v úvode dáva do pozornosti, že 19. júla 2016 bola zo strany

obchodnej spoločnosti PK Faktoring, s. r. o., ako dotknutej osoby (ďalej aj „dotknutá

osoba“) vznesená (podaná) námietka zaujatosti proti všetkým trom sudcom druhého senátu

ústavného súdu. Zároveň 31. augusta 2016 bola zo strany sťažovateľa vznesená (podaná)

námietka zaujatosti proti všetkým sudcom prvého a tretieho senátu ústavného súdu

(s výnimkou sudcu Rudolfa Tkáčika).

1.2.1 Podaním uvedených námietok vznikol stav, keď bolo námietkami predpojatosti

dotknutej osoby a účastníka konania namietnutých pre predpojatosť celkovo 9 z 10 sudcov

ústavného súdu. Nebolo teda možné zostaviť námietkový senát zložený zo sudcov

nedotknutých námietkami, ktorí by mohli rozhodnúť o námietke dotknutej osoby a námietke

sťažovateľa. Z toho dôvodu bol 12. októbra 2016 predsedníčkou ústavného súdu spis sp. zn.

vrátený v zmysle § 28 ods. 3 a 4 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) a čl. IV ods. 2 úplného znenia rozvrhu práce ústavného súdu na obdobie

1. 3. 2016 – 28. 2. 2017 na konanie a rozhodovanie pôvodnému meritórnemu senátu II. ÚS

v zložení predseda Lajos Mészáros (sudca spravodajca), sudkyňa Ľudmila Gajdošíková

a sudca Ladislav Orosz.

2. Zo sťažnosti, z jej doplnení a z jej príloh vyplýva, že najvyšší súd v právnej veci

žalobcu PK Faktoring, s. r. o. (predtým ), proti žalovanému sťažovateľovi

o zaplatenie 3 422 293,04 eur s príslušenstvom vedenej na Krajskom súde v Žiline (ďalej aj

„krajský súd“) pod sp. zn. o mimoriadnom dovolaní (ďalej aj „druhé

mimoriadne dovolanie“) generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len

„generálny prokurátor“) proti rozsudku najvyššieho súdu č. k. ,

-1167 z 26. februára 2015 (vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu

prvého stupňa v časti, ktorou uložil žalovanému sťažovateľovi povinnosť zaplatiť

žalobcovi 3 422 293,04 eur s 11,4 % úrokom z omeškania od 15. septembra 2002 do

zaplatenia; ďalej aj „meritórny rozsudok“) rozhodol tak, že mimoriadne dovolanie

generálneho prokurátora odmietol. Najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol: «Najvyšší

súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po preskúmaní veci podľa

v spojení s dospel k záveru, že mimoriadne

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.

Predmetom dovolacieho konania je rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho

súdu v časti, ktorou rozhodli o zaplatení 3 422 293,04 eur s príslušenstvom.

Z obsahu spisu vyplýva, že v prejednávanej veci už v roku 2009 podal generálny

prokurátor mimoriadne dovolanie proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 03.09.2008, č. k. -564 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline

zo dňa 12.05.2005, č. k. -487 z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia

veci. V mimoriadnom dovolaní okrem iného sa generálny prokurátor vyslovil aj k začiatku

plynutia premlčacej doby (str. 10, prvý odsek), keď uviedol, že od 06.09.1999 začala plynúť

nová štvorročná premlčacia doba (, ). Tento názor si

osvojil dovolací súd vo svojom uznesení zo dňa 29.04.2010, č. k. 1MObdo V 15/2009-657,

ktorým vyslovil právne záväzný názor pre súdy nižších stupňov, že žaloba bola podaná na

súd v zákonnej premlčacej dobe. Krajský súd v Žiline ako súd prvého stupňa a aj Najvyšší

súd Slovenskej republiky ako súd odvolací sa týmto záväzným právnym názorom v ďalšom

konaní riadili a rozhodli v jeho intenciách.

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu žalovaný

dovolanie nepodal, ale podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania.

Dovolací súd preto skúmal, či podaním mimoriadneho dovolania bola splnená jedna

z podmienok konania o mimoriadnom dovolaní, a to že jeho podanie vyžaduje ochranu práv

žalovaného.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na zjednocujúce stanovisko Ústavného súdu

Slovenskej republiky zo dňa 18.03.2015, sp. zn. PLz. : „Rešpektujúc princíp

právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp

subsidiarity podľa , ako i výnimočnosť

mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku podávaného

generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní

akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj

mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré

mohol účinne využiť na ochranu svojich práv.“

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej rozhodovacej praxi

viackrát konštatoval porušenie čl. 6 dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného

preskúmania veci došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci

oproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou platnosťou prerokovali

a meritórne rozhodli (porovnaj Roseltrans proti Rusko z roku 2005). Zdôraznil, že v záujme

právnej istoty by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať nedotknuté a k ich

zrušeniu by malo dochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád. Právoplatnosť

rozhodnutia súdu môže byť prelomená len výnimočne a výlučne iba za účelom zaistenia

opravy základných vád alebo justičných omylov a napravenia „vád najzákladnejšej

dôležitosti pre súdny systém“, nie však z dôvodu právnej čistoty alebo iného právneho

názoru.

Uvedené predpoklady prípustnosti mimoriadneho dovolania ESĽP zdôraznil

v rozhodnutiach zo dňa 09.06.2015 vo veciach: DRAFT - OVA, a. s. proti Slovenskej

republike, PSMA, s. r. o,. proti Slovenskej republike a COMPCAR, s. r. o. proti Slovenskej

republike. ESĽP v uvedených rozhodnutiach vyslovil názor, že ak súd nezistí žiadne

„ostatné a presvedčivé okolnosti“, ktoré by odôvodňovali výnimku z princípu právnej istoty,

ktorý vyžaduje nezrušiteľnosť súdnych rozhodnutí v súkromnoprávnych sporoch, nemožno

takýto mimoriadny opravný prostriedok použiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v prejednávanej veci postupoval podľa ústavného

výkladu a v súlade s judikatúrou ESĽP a skúmal, či nápravu nezákonného stavu

v napadnutej časti žalovaný nemohol dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Zistil, že

žalovaný, ktorý podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania, nenamietal nesprávne

právne posúdenie súdom prvého stupňa o ním vznesenej námietke premlčania práva

v odvolaní a nepodal ani dovolanie pre vady konania, ktoré naznačuje vo svojom vyjadrení

k mimoriadnemu dovolaniu. Teda opomenul účinne hájiť svoje práva, ktoré zákon poskytuje

dotknutej osobe. Opomenutie využitia opravného prostriedku nemôže byť nahradené

mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora, ktorý má iný účel a podmienky.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti dovolací súd mimoriadne dovolanie odmietol

podľa ustanovenia v spojení s a »

3. Sťažovateľove výhrady proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu vznesené

v sťažnosti a v jej doplneniach možno rozdeliť do dvoch skupín.

3.1 Po prvé, sťažovateľ namieta arbitrárnosť napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu spočívajúcu v nesprávnych alebo nepravdivých skutkových východiskách, na ktorých

je napadnuté uznesenie založené.

3.1.1 Sťažovateľ uviedol, že najvyšší súd odôvodnil napadnuté uznesenie tým, že

v konaní, ktoré predchádzalo podaniu druhého mimoriadneho dovolania, údajne „opomenul

účinne hájiť svoje práva, ktoré zákon poskytuje dotknutej osobe,“ keďže „nenamietal

nesprávne právne posúdenie súdom prvého stupňa o ním vznesenej námietke premlčania

práva v odvolaní“ a „nepodal ani dovolanie pre vady konania, ktoré naznačuje vo svojom

vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu“. Konštatovanie najvyššieho súdu, že sťažovateľ

„nenamietal nesprávne právne posúdenie súdom prvého stupňa o ním vznesenej námietke

premlčania práva v odvolaní“, je podľa sťažovateľa nesprávne a nepravdivé. Naopak,

sťažovateľ tvrdí, že je preukázateľné podaniami obsiahnutými v súdnom spise a aj

rozhodnutiami súdov v konaní predchádzajúcom vydaniu meritórneho rozsudku, že

námietku premlčania uplatňoval od začiatku konania na súdoch všetkých stupňov, ktoré

v predmetnej veci konali. Rovnako konštatovanie najvyššieho súdu, že sťažovateľ „nepodal

ani dovolanie pre vady konania, ktoré naznačuje vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu

dovolaniu“, je podľa sťažovateľa nesprávne a nepravdivé. Uvedeným konštatovaním

najvyšší súd podľa sťažovateľa naznačuje, že proti meritórnemu rozsudku mohol podať

(riadne) dovolanie. To však nie je podľa presvedčenia sťažovateľa pravda, keďže je toho

názoru, že proti meritórnemu rozsudku riadne dovolanie, na ktorého podanie by bol aktívne

legitimovaný, nebolo prípustné, pretože nebola splnená žiadna z podmienok jeho

prípustnosti podľa a (ďalej aj „OSP“).

Sťažovateľ k tomu doplnil, že práve preto, že proti meritórnemu rozsudku nebol k dispozícii

žiaden riadny ani mimoriadny opravný prostriedok, na ktorého podanie by bol aktívne

legitimovaný, podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania.

3.1.2 Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu založené na dôvodoch už uvedených je

preto podľa sťažovateľa nad mieru akejkoľvek rozumnej pochybnosti arbitrárne a svojvoľné

a je v rozpore nielen s platným právom, ale aj so zisteným skutkovým stavom. Sťažovateľ

„netuší“, ako sa k nim najvyšší súd dopracoval. Miera svojvôle obsiahnutá v napadnutom

uznesení je podľa sťažovateľa taká veľká, že dokonca môže vzbudzovať odôvodnené

pochybnosti o tom, či vydanie napadnutého uznesenia „nebolo motivované aj niečím iným“

než záujmom na riadnej a ústavne súladnej aplikácii práva. Tieto skutočnosti sú samy osebe

podľa sťažovateľa dôvodom na zrušenie napadnutého uznesenia.

3.2 Po druhé, sťažovateľ namieta arbitrárnosť napadnutého uznesenia spočívajúcu

v interpretačnej a aplikačnej svojvôli vo vzťahu k judikatúre Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej aj „ESĽP“).

3.2.1 Sťažovateľ sa v priebehu konania o druhom mimoriadnom dovolaní (k prvému

mimoriadnemu dovolaniu vo veci pozri bod 3.2.2) k mimoriadnemu dovolaniu písomne

vyjadril a poukázal pritom na relevantnú judikatúru ESĽP, v ktorej podľa neho ESĽP

zásadným spôsobom obmedzil podmienky prípustnosti mimoriadneho dovolania a ktorá

bola zverejnená až po podaní mimoriadneho dovolania (avšak podľa sťažovateľa sa týka

mimoriadnych dovolaní podaných približne v tom istom čase, ako bolo v jeho neprospech

podané mimoriadne dovolanie proti pôvodnému právoplatnému rozsudku najvyššieho

súdu). Táto judikatúra sa podľa sťažovateľa týka rovnakých skutočností, aké viedli

k vydaniu meritórneho rozsudku a ktoré nastali zhruba v rovnakom čase, v akom nastali aj

v konaní predchádzajúcom vydaniu meritórneho rozsudku. Celé konanie po vydaní

meritórneho rozsudku, ktoré vyvrcholilo podaním druhého mimoriadneho dovolania

a následne vydaním napadnutého uznesenia, bolo iba výsledkom realizácie krokov

sťažovateľa na obranu proti meritórnemu rozsudku v rámci procesných možností, ktoré mal

ako účastník konania k dispozícii.

3.2.2 K uvedenému sťažovateľ dôvodí, že je preukázané a všeobecne známe, že

konanie o žalobe žalobcu PK Faktoring, s. r. o., a jeho právnych predchodcov proti

sťažovateľovi predchádzajúce vydaniu napadnutého uznesenia trvá od 21. mája 2002,

pričom 3. septembra 2008 bolo toto konanie právoplatne skončené v prospech sťažovateľa

pôvodným právoplatným rozsudkom najvyššieho súdu (rozsudok č. k. -564

z 3. septembra 2008, pozn.), ktorým bol potvrdený pôvodný právoplatný rozsudok

Krajského súdu v Žiline (rozsudok č. k. -487 z 12. mája 2005, pozn.). Tento

stav podľa sťažovateľa trval až do 1. októbra 2009, keď na podnet právneho predchodcu

žalobcu a vtedajšieho majiteľa spornej pohľadávky podal voči

pôvodnému právoplatnému rozsudku najvyššieho súdu prvé mimoriadne dovolanie

generálny prokurátor. Sťažovateľ uvádza, že na základe tohto prvého mimoriadneho

dovolania bol potom pôvodný právoplatný rozsudok najvyššieho súdu zrušený (uznesením

najvyššieho súdu č. k. 1 M Obdo V 15/2009-657 z 29. apríla 2010, pozn.), vec bola vrátená

postupne až prvostupňovému súdu a súčasným výsledkom tohto konania je meritórny

rozsudok (rozsudok najvyššieho súdu č. k. , -1167

z 26. februára 2015, pozn.) a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu. Podľa sťažovateľa

pôvodný právoplatný rozsudok najvyššieho súdu bol zrušený na základe uvedeného prvého

mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora výlučne pre odlišné právne posúdenie

veci, a to v otázke vzniku a existencie spornej pohľadávky a v otázke jej premlčania.

Zrušenie právoplatného rozsudku na základe prvého mimoriadneho dovolania výlučne

z dôvodu odlišného právneho posúdenia veci je podľa názoru sťažovateľa porušením práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a tým aj základného práva na

súdnu ochranu podľa .

3.2.3 V tejto otázke sťažovateľ odkazuje na stanovisko ESĽP v rozsudkoch

z 9. 6. 2015 vo veciach PSMA, spol. s. r. o., proti Slovenskej republike (sťažnosť

č. 42533/11), COMPCAR, s. r. o., proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 25132/13)

a DRAFT-OVA, a. s., proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 72493/10). Sťažovateľ

dopĺňa, že tieto rozsudky ESĽP nadobudli právoplatnosť 9. septembra 2015. Sťažovateľ na

ne poukázal vo svojom písomnom vyjadrení k druhému mimoriadnemu dovolaniu.

Namiesto toho, aby najvyšší súd na základe tejto judikatúry rozhodol v prospech

sťažovateľa (čím by po rokoch odstránil protiprávny stav, ktorý podľa neho najvyšší súd

vytvoril zrušením pôvodného právoplatného rozsudku na základe prvého mimoriadneho

dovolania výlučne pre odlišné právne posúdenie veci), podľa sťažovateľa závery tejto

judikatúry svojvoľne prekrútil a odôvodnil nimi neprípustnosť druhého mimoriadneho

dovolania proti meritórnemu rozsudku. Urobil tak svojvoľne napriek tomu, že zo spisu

a z celého priebehu konania je zrejmé, že druhé mimoriadne dovolanie bolo len

prostriedkom obrany sťažovateľa proti presne takému porušeniu jeho práv, aké konštatoval

ESĽP v uvedenej judikatúre.

3.2.4 Sťažovateľ zakončuje, že aj keď v súčasnosti existuje právoplatné

a vykonateľné rozhodnutie súdu v prospech žalobcu (ktorým je meritórny rozsudok

najvyššieho súdu), toto rozhodnutie je výsledkom rovnakého postupu, aký ESĽP vo svojich

už citovaných rozsudkoch označil za porušenie práva dotknutého účastníka na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto podľa sťažovateľa právnu ochranu pred

preskúmaním a zvrátením právoplatného súdneho rozhodnutia vymedzenú v uvedenej

judikatúre ESĽP nemôže požívať meritórny rozsudok, ale iba pôvodný právoplatný

rozsudok najvyššieho súdu a ním potvrdený pôvodný právoplatný rozsudok Krajského súdu

v Žiline. Rozhodnutie ústavného súdu o sťažnosti v zmysle jej petitu by podľa sťažovateľa

túto právnu ochranu zabezpečilo a v ďalšom konaní by najvyšší súd bol povinný vo veci

druhého mimoriadneho dovolania rozhodnúť v súlade s právnym názorom ústavného súdu

tak, aby jeho rozhodnutím bolo rešpektované právo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

a základné právo podľa , ako si to vyžaduje citovaná judikatúra ESĽP.

Účelom sťažnosti je podľa sťažovateľa dosiahnuť právnu ochranu pred porušením jeho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru, ktorú mu

spôsobili všeobecné súdy na čele s najvyšším súdom tým, že v rozpore s čl. 6 ods. 1

dohovoru a (i) zrušili iba z dôvodu odlišného právneho posúdenia veci

pôvodný právoplatný rozsudok najvyššieho súdu znejúci v prospech sťažovateľa na základe

prvého mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora podaného v prospech druhého

účastníka konania a (ii) dopustili sa aplikačnej a výkladovej svojvôle pri posudzovaní

otázok prípustnosti druhého mimoriadneho dovolania, ktorého cieľom bolo už uvedený

protiprávny stav odstrániť.

3.3 V doplneniach k svojej sťažnosti doručených ústavnému súdu 6. apríla 2016

a 18. apríla 2016 sťažovateľ uviedol, že členmi senátu, ktorý vydal napadnuté uznesenie,

boli sudcovia JUDr. Juraj Seman, JUDr. Darina Ličková a JUDr. Anna Marková, ktorí boli

zároveň členmi senátu, ktorý vydal uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 15/2009

z 29. apríla 2010, ako aj členmi senátu v jednej z predchádzajúcich fáz súdneho konania

vo veci sťažovateľa na najvyššom súde pod sp. zn. . Keďže predmetom

mimoriadneho dovolania, ktoré bolo napadnutým uznesením odmietnuté, bola (v podstatnej

časti) revízia uvedeného právneho názoru formulovaného v uznesení najvyššieho súdu

sp. zn. z 29. apríla 2010, uvedení sudcovia podľa sťažovateľa

rozhodovali v konaní predchádzajúcom vydaniu napadnutého uznesenia sami o sebe. Podľa

sťažovateľa asi nikto nemôže rozumne očakávať, že sudcovia s takouto predispozíciou budú

nezávisle a nestranne rozhodovať vo veci, v ktorej ide o preskúmanie ich skôr vysloveného

právneho názoru. Podľa sťažovateľa okrem toho v senáte, ktorý vydal napadnuté uznesenie,

bola členkou aj sudkyňa JUDr. Beáta Miničová, ktorá rozhodovala v jeho veci v jednej

z predchádzajúcich fáz súdneho konania (konanie vedené na najvyššom súde pod sp. zn.

), a preto podľa neho tiež rozhodovala sama o sebe, pretože v rozhodnutí

v uvedenom konaní potvrdila právny názor, ktorý bol predmetom prieskumu na základe

ostatného mimoriadneho dovolania odmietnutého napadnutým uznesením. Uvedený

problém sa podľa sťažovateľa teda priamo týkal štvorčlennej väčšiny konajúceho senátu,

keď štyria z piatich sudcov rozhodovali o preskúmaní vlastného právneho názoru, a teda

nemohli byť nezávislí a nestranní. Tým malo podľa jeho názoru dôjsť k porušeniu jeho

označených ústavných práv.

3.4 V doplnení svojej sťažnosti doručenom ústavnému súdu 27. apríla 2016

sťažovateľ rozšíril svoju sťažnosť o argumentáciu a dôkazy ku konštatovaniu najvyššieho

súdu v napadnutom uznesení, že „opomenul účinne hájiť svoje práva, ktoré zákon poskytuje

dotknutej osobe“, tým, že „nenamietal nesprávne právne posúdenie súdom prvého stupňa

o ním vznesenej námietke premlčania v odvolaní“. (Odvolaním sa tu má na mysli

pravdepodobne odvolanie sťažovateľa z 28. apríla 2014.) Podľa sťažovateľa odvolanie

smerovalo proti rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 19. marca 2014.

V tomto rozsudku Krajský súd v Žiline však vôbec právne neposudzoval premlčanie nároku

žalobcu a námietku premlčania uplatnenú sťažovateľom, pretože tak urobiť nemohol.

V otázke (ne)premlčania nároku žalobcu bol prvostupňový súd podľa sťažovateľa viazaný

právnym názorom dovolacieho súdu vysloveným v uznesení sp. zn.

z 29. apríla 2010, ktorým najvyšší súd vyhovel mimoriadnemu dovolaniu generálneho

prokurátora v neprospech sťažovateľa.

4. Sťažovateľ navrhol vydať tento nález:

„Základné právo sťažovateľ[a] na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Obdo V 2/2015 zo dňa 25. februára 2016

porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Obdo V 2/2015 zo dňa

25. februára 2016 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred Ústavným

súdom Slovenskej republiky vo vyčíslenej výške, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky

povinný uhradiť sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Vyjadrenie odporcu, dotknutej osoby a replika sťažovateľa

Vyjadrenie odporcu

5. Listom č. KP 3/2016-43 doručeným ústavnému súdu 30. júna 2016 sa k podanej

sťažnosti vyjadril najvyšší súd ako odporca v konaní.

5.1 Najvyšší súd v úvode svojho vyjadrenia uviedol, že je toho názoru, že dovolací

súd sa v sťažnosťou napadnutom uznesení adekvátne zaoberal všetkými podstatnými

skutočnosťami a preskúmateľným spôsobom sa s nimi vysporiadal tak, ako to vyplýva

z odôvodnenia rozhodnutia. Odôvodnenie napadnutého uznesenia dovolacieho súdu podľa

odporcu spĺňa kritériá ústavnej akceptovateľnosti zodpovedajúce ustanoveniu § 157 ods. 2

, súčasne zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania, rovnako

spĺňa základné gramatické a štylistické hľadiská a poskytuje dostatočný základ pre svoj

výrok, čím spĺňa požiadavky vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd, ako aj . Odôvodnenia sťažnosťou

napadnutého uznesenia sa najvyšší súd naďalej pridržiava, majúc na zreteli, že inštitút

odôvodnenia súdneho rozhodnutia je jednou z podstatných záruk výkonu súdnej moci

a súčasne že výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie musí byť v súlade

s ( ). Podľa názoru najvyššieho súdu sťažovateľ svojimi

tvrdeniami sleduje len dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré skončilo pre neho

nepriaznivým výsledkom. Táto okolnosť však sama osebe podľa odporcu nemôže byť

právnym základom pre namietnutie porušenia základného práva na súdnu ochranu, resp.

práva na spravodlivý proces.

5.2 Zhrnúc už uvedené, najvyšší súd zastáva názor, že medzi napadnutým uznesením

dovolacieho súdu a namietaným porušením základných práv zaručených

a dohovorom neexistuje taká spojitosť, ktorá by umožňovala vysloviť záver o ich porušení.

5.3 Vzhľadom na uvedené je najvyšší súd toho názoru, že napadnutým uznesením

k porušeniu sťažovateľom označených práv nedošlo.

5.4 Vo vzťahu k vhodnosti ústneho pojednávania v predmetnej veci na ústavnom

súde najvyšší súd oznámil, že na ústnom pojednávaní netrvá a súhlasí s jeho upustením.

Vyjadrenie dotknutej osoby

6. Listami z 28. júna 2016 a 28. júla 2016 doručenými ústavnému súdu 30. júna 2016

a 2. augusta 2016 sa k podanej sťažnosti, jej doplneniam a sťažovateľovým vyjadreniam

v zmysle vyjadrila dotknutá osoba.

6.1 Dotknutá osoba v prvom rade uvádza, že sťažnosť sťažovateľa voči napadnutému

uzneseniu je zjavne a bez akejkoľvek pochybnosti bezdôvodná, napadnuté uznesenie spĺňa

nielen všetky ústavnoprávne požiadavky z hľadiska obsahu a formy, ale vydanie

rozhodnutia o odmietnutí mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora ako procesne

neprípustného muselo byť v danom prípade jednoznačne očakávaným dôsledkom podania

mimoriadneho dovolania, a dokonca muselo byť sťažovateľovi už pri podaní podnetu na

podanie mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora (14. apríla 2015) zrejmé, že aj

v prípade vyhovenia tohto podnetu zo strany generálneho prokurátora bude bez využitia

dovolania ako dostupného mimoriadneho opravného prostriedku mimoriadne dovolanie ako

procesne neprípustné odmietnuté, keďže za daných okolností dovolací súd ani inak

o mimoriadnom dovolaní rozhodnúť nemohol.

6.2 Dotknutá osoba ďalej poukázala na zjednocujúce stanovisko pléna ústavného

súdu sp. zn. PLz. z 18. marca 2015, judikatúru ESĽP vo veciach DRAFT-OVA,

PSMA, COMPCAR proti Slovenskej republike a spoločné stanovisko občianskoprávneho

kolégia a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu R 94/2015 z 20. októbra 2015.

Zároveň poukázala na mnohé rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sa podľa nej skončili

odmietnutím mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora z dôvodov obdobných, aké

najvyšší súd uviedol v napadnutom uznesení.

6.3 Z uvedeného je tak podľa dotknutej osoby zrejmé, že pokiaľ by malo byť

sťažovateľom napádané uznesenie o odmietnutí mimoriadneho dovolania generálneho

prokurátora v rozpore s alebo dohovorom, tak by nemohlo platiť, resp. muselo by

byť nesprávne už uvedené stanovisko pléna ústavného súdu, ako aj spoločné stanovisko

oboch civilných kolégií najvyššieho súdu, nesprávne by musel byť aj 3 x vyslovený názor

ESĽP a konečne všetky obdobné rozhodnutia najvyššieho súdu (vo všetkých veciach

totožné) by museli byť nesúladné s a/alebo dohovorom. Dotknutá osoba,

vychádzajúc z týchto skutočností, z absolútnej predvídateľnosti, zrozumiteľnosti,

štandardnosti (keďže je x-krát opakované v mnohých iných súdnych rozhodnutiach, ako

uvádza dotknutá osoba) napádaného uznesenia o odmietnutí mimoriadneho dovolania

generálneho prokurátora, zastáva názor, že sťažnosť sťažovateľa je bez akýchkoľvek

pochybností bezdôvodná.

6.4 Sťažovateľ si podľa dotknutej osoby zjavne zamieňa podanie námietky

premlčania na strane jednej a obsah odvolacích dôvodov, resp. dôvodov podaného

mimoriadneho dovolania na strane druhej (ako to podľa nej vyplýva z odôvodnenia ústavnej

sťažnosti). Podľa dotknutej osoby niet sporu, že sťažovateľ v predmetnom sporovom konaní

skutočne námietku premlčania podal (čo najvyšší súd výslovne aj v citovanej vete

napádaného uznesenia uvádza, keď hovorí o „... vznesenej námietke premlčania“). Súčasne

však (a to je podľa dotknutej osoby podstatné aj vo vzťahu k napádanej vete zdôvodnenia

napádaného uznesenia) je faktom, že sťažovateľ nenamietal nesprávne právne posúdenie

súdom prvého stupňa o ním vznesenej námietke premlčania práva v odvolaní.

6.5 Slovami dotknutej osoby povedané ‒obsahom mimoriadneho dovolania

generálneho prokurátora by nemali byť argumenty, ktoré sám účastník ani len nepoužil ako

svoje odvolacie argumenty voči rozsudku prvostupňového súdu, pretože mimoriadne

dovolanie generálneho prokurátora z hľadiska princípov rovnosti zbraní nemá nahradzovať

procesnú pasivitu účastníka konania (dotknutá osoba odkazuje na DRAFT-OVA, a. s., proti

Slovenskej republike, bod 84 a 79, PSMA, s. r. o., proti Slovenskej republike, bod 75 a 76,

bod 71). V tejto súvislosti je podľa mienky dotknutej osoby potrebné poukázať na celý

priebeh konania, a to najmä na vyjadrenia sťažovateľa pred súdom prvého stupňa

v poslednom štádiu konania a zvlášť na jeho odvolanie voči rozsudku Krajského súdu

v Žiline z 28. apríla 2014, v ktorom sa sťažovateľ vôbec nedomáhal nesprávnosti rozsudku

Krajského súdu v Žiline z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia námietky premlčania

z dôvodov, ktoré uviedol generálny prokurátor v jeho mimoriadnom dovolaní. Podľa

dotknutej osoby je teda zrejmé, že pokiaľ sa samotný sťažovateľ nebránil v konaní a najmä

v odvolacom konaní touto argumentáciou, súdy nemali dôvod a priestor sa touto

argumentáciou zaoberať, a teda táto argumentácia nemohla byť dôvodom na preskúmavanie

právoplatného a záväzného rozsudku v prospech dotknutej osoby. Námietka sťažovateľa

v podanej sťažnosti preto podľa dotknutej osoby zjavne neobstojí, konštatovanie

z napadnutého uznesenia je pravdivé a námietka sťažovateľa skôr vyplýva zo subjektívneho

neporozumenia inak celkom jednoznačne a pravdivo uvedeného faktu zo strany najvyššieho

súdu v odôvodnení napadnutého uznesenia.

6.6 Pokračujúc vo svojom vyjadrení, dotknutá osoba konštatuje, že je očividným

faktom, že sťažovateľ nepodal vo veci dovolanie, v dôsledku čoho podľa nej bolo

mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora neprípustné, čo aj dovolací súd

skonštatoval. Dotknutej osobe aj vo vzťahu ku všetkému uvedenému potom „uniká“,

z akého dôvodu považuje sťažovateľ napadnuté uznesenie za nesprávne, arbitrárne, či

dokonca zmätočné.

6.7 Úvahy sťažovateľa dotknutá osoba považuje za rozporné s elementárnou právnou

logikou. Podľa nej je predsa nepochybné, že sťažovateľ dovolanie podať mohol. To, či by

bolo prípustné alebo neprípustné, ak by podané bolo, je v danom prípade irelevantné, keďže

podané objektívne nebolo. O vecnej prípustnosti dovolania predsa je oprávnený rozhodnúť

jedine dovolací súd, a to iba za podmienky, že dovolanie podané je, a prípustnosť dovolania

závisí potom (aj) od toho, ako je dovolanie formulované a z akých dovolacích dôvodov je

podané. Čiže všetky úvahy sťažovateľa dnes zdôvodňujúce a ospravedlňujúce nepodanie

dovolania sú podľa názoru dotknutej osoby celkom irelevantné, nijako však

nespochybňujúce vecne správny záver najvyššieho súdu v napadnutom uznesení, že

dovolanie sťažovateľ nepodal, a v dôsledku toho je mimoriadne dovolanie generálneho

prokurátora neprípustné.

6.8 Dotknutá osoba následne uvádza chronológiu konania vo veci samej pred

všeobecnými súdmi a konštatuje, že sa domnieva, že pre už uvádzané, ako aj mnohé ďalšie

dôvody nie je možné zo strany ústavného súdu postupovať tak, ako to navrhuje sťažovateľ.

V konaní o ústavnej sťažnosti smerujúcej proti konkrétnemu uzneseniu najvyššieho súdu,

ktorým bolo mimoriadne dovolanie odmietnuté pre jeho neprípustnosť, nie je podľa

dotknutej osoby možné skúmať iné okolnosti, ktoré nesúvisia s ústavnou sťažnosťou

napadnutým uznesením a ani s konaním, ktoré mu predchádzalo. Ak by však ústavný súd

bol toho názoru, že v danom prípade toto preskúmavanie postupu najvyššieho súdu v roku

2010 o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora z roku 2009 je možné, dotknutá

osoba uvádza, že mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora z roku 2009 bolo zjavne

prípustné aj v zmysle najnovšej rozhodovacej praxe ústavného súdu, najvyššieho súdu, ako

aj ESĽP, a to z veľmi prozaického dôvodu ‒generálny prokurátor podal mimoriadne

dovolanie v roku 2009 na podnet , ktorý nebol účastníkom súdneho

konania, ktorého práva však boli vydaným rozsudkom odvolacieho súdu nepriaznivo

dotknuté (keďže pohľadávku tvoriacu predmet sporu nadobudol z konkurzu pôvodného

účastníka konania) a ktorý tak nemal možnosť podať sám dovolanie. Z tohto dôvodu sa

podľa dotknutej osoby obrátil na generálneho prokurátora, ktorý vo veci podal mimoriadne

dovolanie, ktorému následne bolo vecne vyhovené zo strany najvyššieho súdu.

6.9 K doplneniam sťažnosti sťažovateľa a jeho námietkam tam vzneseným dotknutá

osoba uviedla, že pokiaľ sa sťažovateľ domnieva, že dovolací súd mal v rámci ústavnou

sťažnosťou napadnutého uznesenia preskúmať aj skoršie dovolacie rozhodnutie sp. zn.

z 29. apríla 2010 a keďže tak dovolací súd neurobil, bolo porušené jeho

právo na spravodlivý súdny proces, potom dotknutá osoba považuje takýto názor

sťažovateľa za absolútne nezákonný, mylný, nekorektný a zákonne nekonformný, a to

najmä z dôvodu, že (i) dovolací súd nepreskúmava v rámci mimoriadneho dovolania

správnosť alebo nesprávnosť skôr právoplatného rozhodnutia dovolacieho súdu, ale

preskúmava iba správnosť alebo nesprávnosť rozhodnutia napadnutého mimoriadnym

dovolaním, (ii) bez ohľadu na už uvedené dovolací súd rozhoduje o mimoriadnom dovolaní

generálneho prokurátora v rozsahu podaného mimoriadneho dovolania, a nie mimo rozsahu

tohto mimoriadneho opravného prostriedku.

6.10 Pokiaľ sťažovateľ v logickej následnosti úvah namieta, že JUDr. Seman (alebo

ktorýkoľvek iný sudca dovolacieho senátu) nemohol o mimoriadnom dovolaní rozhodnúť

z dôvodu, že bol súčasne členom dovolacieho senátu rozhodujúceho o mimoriadnom

dovolaní generálneho prokurátora voči rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 3. septembra 2008 alebo o dovolaní voči rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 8. marca 2011, tak dotknutá osoba konštatuje, že bez ohľadu na to, či JUDr. Seman bol

alebo nebol členom dovolacieho senátu vo veci sp. zn. , tieto úvahy

sťažovateľa sú mylné práve z dôvodu, že je absolútne mylný ich predpoklad. Dovolací senát

podľa dotknutej osoby nepreskúmava iné rozhodnutie dovolacieho súdu, a preto sudcovia

dovolacieho senátu ani „nerozhodujú sami o sebe“, ako uvádza sťažovateľ. Tento právny

názor sťažovateľa sa dotknutej osobe javí až „vtipný“, keďže tak ako odvolací súd

nepreskúma skoršie rozhodnutie odvolacieho súdu alebo prvostupňový súd nepreskúmava

svoje predchádzajúce rozhodnutie, a preto je podľa nej každodennou a nikým

nespochybňovanou realitou, že v zmysle ústavného práva na zákonného sudcu rozhoduje

v jednej veci aj viackrát ten istý sudca a že ten istý odvolací senát zložený z tých istých

sudcov rozhoduje v tom istom konaní o viacerých nasledujúcich odvolaniach účastníkov

konania. Dotknutá osoba v závere poukazuje aj na jedinú zákonnú dikciu upravujúcu túto

problematiku v konaní pred civilným súdom, a to dikciu v tom čase platného a účinného

, kde sú vylúčení z rozhodovania sudcovia, ktorí v tej istej veci rozhodovali

na súde iného stupňa, vylúčení z rozhodovania však nie sú rozhodujúci sudcovia toho istého

stupňa.

6.11 K doplneniu sťažnosti sťažovateľa z 27. apríla 2016 dotknutá osoba uvádza, že

podľa jej názoru platí nespochybniteľný fakt, že keď sa účastník súdneho konania

domnieva, že nárok voči nemu je premlčaný, a prvostupňový súd rozhodne v neprospech

tohto účastníka (tzn. explicitne alebo implicitne neprihliadne na námietku premlčania, lebo

vysloví, že nárok existuje a ho prizná), tak skutočne nič nebráni takémuto účastníkovi

súdneho konania v odvolaní uviesť, že nárok je premlčaný z takého alebo onakého dôvodu

(rovnako ako takéto zdôvodnenie podľa odkazu dotknutej osoby použil generálny

prokurátor vo svojom mimoriadnom dovolaní).

Replika sťažovateľa

7. Na výzvu ústavného súdu zaslal k vyjadreniam odporcu a dotknutej osoby

sťažovateľ repliku podaním doručeným ústavnému súdu 29. júla 2016.

7.1 K vyjadreniu odporcu sťažovateľ konštatuje, že odporca neuviedol nič nové

oproti tomu, čo bolo uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia. Z toho pre sťažovateľa

vyplýva, že odporca neuviedol nič, čím by vyvrátil alebo spochybnil argumentáciu

sťažovateľa uvedenú v sťažnosti, na ktorú opätovne sťažovateľ v replike poukazuje.

7.2 K vyjadreniu dotknutej osoby sťažovateľ uvádza, že k tomu, prečo nemusel a ani

účinne nemohol podať proti meritórnemu rozsudku (riadne) dovolanie, sa podrobne

vyjadruje v sťažnosti. Tieto argumenty dotknutá osoba podľa sťažovateľa nijakým

spôsobom nevyvracia, a preto nepovažuje za potrebné ich znova opakovať a odkazuje na

argumentáciu zo sťažnosti.

7.2.1 Sťažovateľ v reakcii na ďalšiu argumentáciu dotknutej osoby uvádza, že proti

meritórnemu rozsudku mu neposkytoval možnosť podať riadne

dovolanie. Podanie riadneho dovolania by podľa mienky sťažovateľa nespĺňalo ani

požiadavku dodržania „logického sledu“ zohľadňujúceho stav konania, pretože ak konanie

bolo skončené rozhodnutím, proti ktorému je riadne dovolanie objektívne neprípustné,

potom podanie takéhoto dovolania by bolo vrcholne nelogické. Sťažovateľ by tým navyše

riskoval, že zmešká lehotu na podanie ústavnej sťažnosti, ako aj lehotu na podanie

prípadného mimoriadneho dovolania. V tomto prípade podľa názoru sťažovateľa neboli ani

nemohli byť žiadne pochybnosti o účinnosti či neúčinnosti riadneho dovolania. Princíp

publicity zákonov a prezumpcia ich znalosti platia podľa úvahy sťažovateľa preto, aby si

každý mohol zákon prečítať a podľa neho konať. Zákon podľa sťažovateľa v žiadnom

prípade nenúti nikoho, aby obťažoval súdy zjavne zbytočnými podaniami, o ktorých

zbytočnosti a neprípustnosti nie sú pochybnosti. O riadnom dovolaní proti meritórnemu

rozsudku sa nedalo podľa presvedčenia sťažovateľa predpokladať, že povedie k dosiahnutiu

nápravy, a to z dôvodov explicitne uvedených v a . Záver, že riadne

dovolanie proti meritórnemu rozsudku nie je prípustné, nie je podľa sťažovateľa jeho

osobným názorom. Tento záver je podľa sťažovateľa uvedený v a , podľa

ktorých aj postupoval. Z a podľa sťažovateľa vyplýva, že proti

meritórnemu rozsudku nemal k dispozícii riadne dovolanie. Ak by teda sťažovateľ podal

proti meritórnemu rozsudku riadne dovolanie a toto by dovolací súd odmietol, mimoriadne

dovolanie by podľa neho už podľa nebolo prípustné. Okrem

toho by podľa sťažovateľa pravdepodobne došlo aj k zmeškaniu lehoty na podanie

mimoriadneho dovolania, ktorá je 1 rok od právoplatnosti napádaného rozhodnutia (a táto

lehota sa podaním riadneho dovolania neprerušuje ani počas konania o ňom nespočíva).

Podanie mimoriadneho dovolania v tomto prípade podľa sťažovateľa teda spĺňalo všetky

podmienky jeho akceptovateľnosti aj podľa zjednocujúceho stanoviska pléna ústavného

súdu sp. zn. PLz. .

7.2.2 Sťažovateľ k údajnému opomenutiu v odvolaní namietať nesprávne právne

posúdenie námietky premlčania odkazuje na svoje doplnenie sťažnosti z 27. apríla 2016

a argumentáciu tam uvedenú.

7.2.3 K údajnej nejasnosti toho, čoho sa v sťažnosti domáha, sťažovateľ uvádza, že

ústavný súd nemôže na základe sťažnosti svojím výrokom zrušiť iné rozhodnutia

všeobecných súdov než napadnuté uznesenie, a sťažovateľ to od ústavného súdu ani

nepožaduje. Po prípadnom vrátení veci odporcovi na ďalšie konanie však bude podľa

názoru sťažovateľa najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným

v rozhodnutí o sťažnosti, ktorým môže ústavný súd (v rozsahu svojej právomoci

a rešpektujúc zásady zdržanlivosti, sebaobmedzenia a subsidiarity) usmerniť najvyšší súd,

ako má pristupovať k výkladu a aplikácii právnych noriem a judikatúry tak, aby tým

neporušoval základné práva sťažovateľa, prípadne ako má, resp. ako nesmie byť zložený

dovolací senát konajúci o mimoriadnom dovolaní a pod. Na základe toho môže podľa

sťažovateľa dôjsť k tomu, že všeobecné súdy (najskôr dovolací a následne po ňom aj súdy

nižších stupňov) vrátia vec aj do stavu, v akom sa nachádzala pred podaním mimoriadneho

dovolania v neprospech sťažovateľa v roku 2009.

7.2.4 Pokiaľ vo vyjadrení dotknutá osoba uvádza argumenty, že prvé mimoriadne

dovolanie v neprospech sťažovateľa bolo prípustné preto, lebo , ktorý dal

podnet na jeho podanie, údajne nebol účastníkom daného konania, a tým mali byť údajne

porušené jeho procesné práva, sťažovateľ preukazuje, že dotknutá osoba bola v danom

konaní (na svoju vlastnú žiadosť) riadne zastúpená konkurznou správkyňou, ktorú písomne

podľa poverila uplatňovaním postúpeného nároku v jej mene,

ale na účet dotknutej osoby, a preto o upretí jej procesných práv v danom konaní nemôže

byť podľa sťažovateľa reč.

III.

Verejné ústne pojednávanie

8. Dňa 15. decembra 2016 sa vo veci konalo verejné ústne pojednávanie pred

ústavným súdom, na ktorom bol prítomný sťažovateľ, zastúpený právnym zástupcom

(advokátom). Odporca sa verejného ústneho pojednávania nezúčastnil.

9. Sťažovateľ na verejnom ústnom pojednávaní zhrnul podstatné argumenty,

na ktorých sa zakladá sťažnosť, jej doplnenia, ako aj replika sťažovateľa.

9.1 Potom, čo sťažovateľ ozrejmil genézu veci a jej priebeh na všeobecných súdoch,

zopakoval hlavné 4 výhrady voči napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, ktoré

komunikoval v sťažnosti, jej doplneniach alebo v replike.

9.2 Sťažovateľ sa vyjadril (i) k podmienke podania dovolania a (ii) nenamietnutia

premlčania odvolaním takto: „Tvrdíme, že dovolanie v tejto veci bolo zjavne neprípustné,

pretože nebola splnená žiadna z podmienok jeho prípustnosti podľa . Odporca aj

dotknutá osoba tvrdia, že sťažovateľ bol povinný toto dovolanie podať, aj keď bolo zjavne

neprípustné. ... Čiže naozaj nebolo podané práve preto, lebo naozaj žiaden dôvod jeho

prípustnosti nebol daný a nebol daný objektívne. Z uvedeného je jednoznačné, že to

dovolanie je potrebné vyčerpať iba vtedy, ak je prípustné určite alebo je jeho prípustnosť

sporná. V prípade sťažovateľa nebolo prípustné ani len teoreticky. Tu si dovolím

poznamenať, že ak dovolací súd odmieta mimoriadne dovolanie z dôvodu, že podľa jeho

názoru mohol účastník podať sám riadne dovolanie, avšak ho nepodal a obdobne ak to tvrdí

dotknutá osoba, tak potom je v záujme preskúmateľnosti takéhoto rozhodnutia alebo na

podporu takejto argumentácie, mal dovolací súd, resp. alebo tá osoba, uviesť, teraz ide

hlavne o dovolací súd, lebo jeho rozhodnutie napádame, mal by uviesť na základe ktorého

dôvodu a ktorej podmienky prípustnosti toho riadneho dovolania mohol a mal účastník

podať. Toto dovolací súd v napadnutom rozhodnutí neuviedol, pretože ani nemohol.

Rovnako ani dotknutá osoba nikdy nikde neuviedla túto informáciu. Dotknutá osoba

a najvyšší súd len tvrdia, že podmienkou prípustnosti akéhokoľvek mimoriadneho dovolania

je predchádzajúce podanie riadneho dovolania účastníkom konania, čo je záver, ktorý

považujeme vzhľadom na dikciu za svojvoľný.

To napadnuté rozhodnutie obsahuje tvrdenie, že sťažovateľ mesto Martin opomenul

účinne hájiť svoje práva, ktoré zákon poskytuje dotknutej osobe tým, že nenamietal

nesprávne právne posúdenie súdom prvého stupňa o ním vznesenej námietke premlčania

odvolaním. Tu treba povedať, že odvolanie smerovalo proti rozsudku Krajského súdu

v Žiline z 19. marca 2014, kópiu tohto rozsudku sme priložili k jednému

z našich podaní, a v tomto konaní prvostupňový súd vôbec právne neposudzoval otázku

premlčania, pretože tak urobiť jednoducho nemohol. K otázke nepremlčania nároku bol

prvostupňový súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu vysloveným práve v tom

prvotnom uznesení o mimoriadnom dovolaní, kedy sa vyslovene konštatovalo, že ten nárok

je nepremlčaný. Čiže ten súd nemohol znova tú otázku právne posudzovať, on to mohol iba

prevziať. ... Aj keď sťažovateľ vždy v tom priebehu toho sporu dôsledne uplatňoval námietku

premlčania a nesúhlasil s tým, ako bola táto námietka posúdená tým dovolacím súdom,

nesúhlasil s tým záverom, že ten nárok nie je premlčaný, tak v odvolaní nemal žiaden dôvod

ani možnosť namietať nesprávne právne posúdenie námietky premlčania prvostupňovým

súdom Krajským súdom v Žiline. Tieto argumenty by boli proti právnemu posúdeniu, ktoré

v tomto prípade nebolo prípustné. Sťažovateľ tú námietku premlčania uplatnil, to je

dôležité, že ju uplatnil vždy, keď ju uplatniť mohol. O tom niet pochýb, lebo vlastne všetky

tieto relevantné rozhodnutia, kde to bolo urobené, to nepochybne konštatujú. Tento bod

uzavriem tým, že ten Krajský súd v Žiline – prvostupňový si uplatnil na tú námietku

premlčania záväzný právny názor dovolacieho súdu a sám ju právne neposudzoval, že ani

odvolací súd ju nemohol posúdiť inak a práve preto jediným prostriedkom, na základe

ktorého bolo možné v rámci systému všeobecného súdnictva tento právny názor korigovať

a odstrániť tú svojvôľu, ktorá ním bola nastolená, bolo to mimoriadne dovolanie, ktoré

odmietol najvyšší súd pre neprípustnosť.“

9.3 Následne sa sťažovateľ vyjadril (iii) k súladu, resp. nesúladu napadnutého

uznesenia s judikatúrou ESĽP: „Ohľadom súladu tohto druhého mimoriadneho dovolania

s citovanou judikatúrou ESĽP sťažovateľ sa, ako ste pán predseda uviedli, v priebehu

konania o mimoriadnom dovolaní písomne vyjadril a poukázal na tú judikatúru, avšak

nebolo to nejakým spôsobom zohľadnené, judikatúra bola citovaná v tom napadnutom

uznesení, ale nebola vôbec korektne interpretovaná. Vybrali si z nej čo sa im hodilo, inými

slovami. ...

Najvyšší súd v rozhodnutí, ktoré tu dnes napádame závery tejto judikatúry svojvoľne

prekrútil a odôvodnil nimi neprípustnosť mimoriadneho dovolania proti ostatnému

meritórnemu rozsudku. Urobil tak napriek tomu svojvoľne, že zo spisu a z celého priebehu

konania je jasné každému, kto si to prečíta, kto má teda trpezlivosť celé čítať, že

mimoriadne dovolanie bolo len prostriedkom obrany sťažovateľa proti presne takému

porušeniu jeho práv, ktoré konštatoval ESĽP v uvedenej judikatúre. Táto judikatúra uvádza,

že zásah štátu do právoplatne uzavretého civilného sporu podaním mimoriadneho

dovolania v prospech jedného z účastníkov, čiže inak povedané ľudskou rečou, narušenie

zásady rovnosti zbraní je prípustný iba vtedy, ak je to nevyhnutné na odstránenie tých

najhrubších procesných chýb, kde verejný záujem na očiste právneho systému ich

odstránením, je nadradený právnej istote účastníkov v nezmeniteľnosti a nezrušiteľnosti

právoplatného súdneho rozhodnutia. Presne preto sme my tu dnes. My chceme odstrániť

jednu z najhorších procesných chýb. Kde vlastne rozhodnutie, ktoré bolo právoplatne

prijaté v prospech mesta a následne sa s tým rok nič nerobilo, zrazu na základe právneho

názoru iného, bolo zrušené. V takomto prípade je záujem na právnej istote dotknutej osoby,

lebo prvý kto má právnu istotu v tomto celom procese je sťažovateľ, lebo on ju už raz mal

a mala mu ostať. Dôvod, prečo to dospelo až do štádia riešenia veci mimoriadnym

dovolaním, nie už skôr ústavnou sťažnosťou, k tomu som sa už dostatočne vyjadril.“

9.4 Pokračujúc vo svojom prednese, sťažovateľ sa zaoberal (iv) zložením senátu,

ktorý rozhodoval o napadnutom uznesení: „Ako doplnenie alebo zdôraznenie k zhrnutiu

prezentovaného pánom predsedom senátu by som uviedol, že tento problém sa týkal nielen

pána sudcu Semana a pani sudkyne Miničovej, ale týkal sa rovnako aj paní sudkýň

Ličkovej, Markovej a Priecelovej. ...

Po prvom mimoriadnom dovolaní rozhodoval senát v zložení: Seman, Ličková,

Marková, Priecelová a piaty sudca, ktorého meno neni dôležité pre túto analýzu. O tom

riadnom dovolaní rozhodoval senát v zložení: Seman, Ličková, Marková, Priecelová

a Miničová a o tom druhom, čiže o tom napadnutom rozhodnutí rozhodoval senát v zložení:

Seman, Ličková, Marková, Miničová a opäť piaty sudca, ktorý neni pre účely tohto

posudzovania dôležitý. ...

Sťažovateľ tvrdí, že na meritórne rozhodnutie v konaní o mimoriadnom dovolaní,

ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, je potrebné posúdiť a vysporiadať sa aj

s právnym názorom vysloveného v tom skoršom dovolacom rozhodnutí, v tom, ktoré som

nazval tým krivo zapnutým gombíkom, pretože to rozhodnutie vydali tí istí sudcovia

z väčšinového hľadiska, ktorí vydali aj to druhé. A v takomto prípade by nemali rozhodovať

sudcovia, ktorí rozhodovali v skoršej fáze toho konania, nakoľko pri tom svojom

rozhodovaní nemôžu byť nezávislí a nestranní. ...

Z tohto vyplýva, že v záujme zabezpečenia... nezávislosti a nestrannosti meritórneho

rozhodovania nemôžu o ňom [druhom mimoriadnom dovolaní, pozn.] rozhodovať tí istí

sudcovia, ktorí vo veci už skôr rozhodovali a ktorí by sa mohli pri rozhodovaní dostať do

situácie, že musia posudzovať aj svoj vlastný skorší právny názor v dotknutej veci. Ja som

uviedol, že teda mal ten prvý dovolací senát to rozhodnutie zmeniť, tak tu len uvediem, že ja

hovorím predovšetkým, že mal to dovolanie zamietnuť alebo mu nevyhovieť, ale keď už teda

sa rozhodol mu vyhovieť, tak potom mal postupovať v súlade so zákonom a mal ho teda

zmeniť. Ak rozhoduje ten istý sudca v tej istej veci na tom istom stupni viackrát, tak

takýto stav výslovne predpokladá len v prípadoch, keď

pri druhom a prípadnom ďalšom rozhodovaní sa k tomuto sudcovi tá vec dostane z titulu

toho, že vyšší súd, ktorého názorom právnym je viazaný, tak mu to vráti. A v takomto

prípade na kľúčové právne otázky sa ten konflikt záujmov alebo ľudovo povedané zaujatosť,

vylučuje, pretože v tých kľúčových otázkach jednoducho ten vyšší súd tomu nižšiemu povie,

ako má rozhodnúť. Toto sa udialo aj vo veci sťažovateľa, keď tí istí sudcovia na prvom

a druhom stupni najskôr rozhodli v jeho prospech a potom, keď im bola na základe

mimoriadneho dovolania vec vrátená, tak rozhodli v jeho neprospech, lebo boli viazaní tým

právnym názorom dovolacieho súdu.

Situácia, ktorá je predmetom našej sťažnosti, je však odlišná. Vo veci má druhýkrát

rozhodovať dovolací senát nie na základe toho, že mu to nejaký vyšší orgán vráti, ale

na základe nezávisle podaného mimoriadneho dovolania. Dovolací senát teda nie je

viazaný právnym názorom žiadneho vyššieho súdu, ale má nanovo nezávisle a nestranne

rozhodnúť o merite veci. My tvrdíme, že takto nezávisle a nestranne o danej veci nemôžu

jednoducho rozhodovať sudcovia, ktorí o podstate predmetného sporu už raz alebo dvakrát

predtým nejako rozhodli. Sťažovateľ samozrejme nežiada, aby títo sudcovia boli nútení

korigovať svoj vlastný predchádzajúci právny názor, my rešpektujeme, že ho majú, aj keď

nie je jasné, na základe čoho, na základe ktorých paragrafov, tak my len žiadame, aby v tom

konaní títo sudcovia nerozhodovali a aby v ňom rozhodovali takí sudcovia, ktorí z dôvodu

svojho predchádzajúceho rozhodovania v tej istej veci nemôžu byť vo vzťahu k meritu veci

nezávislí a nestranní.“

9.6 Sťažovateľ na záver navrhol vydať nález v znení, ktorý sa zhoduje s návrhom

uplatneným v sťažnosti (pozri bod 4).

10. Verejného ústneho pojednávania sa zúčastnila aj dotknutá osoba, ktorá však

vzhľadom na svoje postavenie v konaní pred ústavným súdom nemala možnosť zaujať ústne

stanovisko. Dotknutá osoba však svoje stanovisko, ktoré mala v úmysle predniesť na

verejnom ústnom pojednávaní, zaslala ústavnému súdu v písomnej podobe listom

zo 16. decembra 2016 doručeným ústavnému súdu 19. decembra 2016.

IV.

Prehľad doterajšieho rozhodovania I. a III. senátu ústavného súdu o niektorých

sťažnostiach proti rozhodnutiam najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní

11. Ústavný súd skôr, ako prejde k právnemu posúdeniu sťažnosti sťažovateľa, je

nútený konštatovať, že pred podaním sťažnosti zo strany sťažovateľa sa ústavný súd

s problematikou odmietnutia mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora najvyšším

súdom z dôvodov rovnakých, aké boli prezentované v napadnutom uznesení, stretol

opakovane v sťažnostiach viacerých sťažovateľov, ktoré v minulosti prerokúval.

11.1 V tomto smere bola pre vývoj judikatúry ústavného súdu určujúca najmä

judikatúra I. a III. senátu ústavného súdu, a preto je na tomto mieste vhodné odkázať na

niektoré kľúčové rozhodnutia týchto senátov ústavného súdu vo veciach obdobných, ako je

vec sťažovateľa.

Nález sp. zn. z 2. júla 2014

12. Tretí senát ústavného súdu nálezom sp. zn. z 2. júla 2014

rozhodol, že základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 29. novembra 2012 boli porušené. Najvyšší súd rozhodoval

o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 22. marca 2011 (účastníci konania nepodali proti

tomuto rozsudku dovolanie) podanom z dôvodu podľa

(nesprávne právne posúdenie veci), pričom najvyšší súd zrušil napadnutý rozsudok

Krajského súdu v Bratislave a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

12.1 Tretí senát dospel k týmto záverom:

„Ústavný súd v úvode poznamenáva, že z početnej judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva... je možno vyvodiť kritický postoj ESĽP k mimoriadnym opravným

prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu verejnej moci, či dôjde k podaniu

takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku alebo nie a následne k vyneseniu

rozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽP je

však prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty právoplatným rozhodnutím

vnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu,

ktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu, pričom však podľa

judikatúry ESĽP za takúto vadu exces nemožno považovať skutočnosť, že na predmet

konania existujú dva rozličné názory, pretože právna istota v sebe zahŕňa požiadavku

rešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je nezmeniteľnosť rozhodnutia. ...

Ústavný súd v súvislosti s aplikáciou predmetných ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku a ich ústavne konformným výkladom, majúc na pamäti judikatúru ESĽP, dospel

k záveru, že pokiaľ zákonodarca odvádza prípustnosť mimoriadneho dovolania z porušenia

zákona s odkazom na ustanovenie , kde bližšie konkretizuje možné dôvody,

medzi ktoré zaradil aj nesprávne právne posúdenie veci, tak potom v prípade podania

mimoriadneho dovolania práve z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia je potrebné

pod porušením zákona rozumieť také porušenie procesného práva – zákona, ktoré

v konečnom dôsledku znamená zároveň aj nesprávne právne posúdenie (či už

hmotnoprávneho alebo prípadne procesného charakteru). K takémuto interpretačnému

záveru dospel ústavný súd v spojitosti s kumulatívnym predpokladom prípustnosti

mimoriadneho dovolania, ktorý stanovuje podmienku, ak to vyžaduje ochrana práv

a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu. V opačnom

prípade ak by nesprávne právne posúdenie bolo spájané výlučne s porušením

hmotnoprávnych ustanovení zákona (ktoréhokoľvek), tak by de facto v takmer každom

prípade bolo možné napadnúť právoplatne rozhodnutú vec týmto mimoriadnym opravným

prostriedkom, čím by sa tento mimoriadny opravný prostriedok dostal na úroveň

„ďalšieho“ odvolania a bolo by len na svojvôli generálneho prokurátora, do ktorej

právoplatne skončenej veci zasiahne podaním mimoriadneho dovolania s odvolaním sa

na nesprávne právne posúdenie veci. Takýto výklad dotknutých ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku by vo svojich dôsledkoch znamenal porušenie minimálne základného

práva na súdnu ochranu jedného z účastníkov konania, rovnosti účastníkov konania, zásady

nezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, a to treťou stranou, odlišnou

od účastníkov konania, ktorá nepatrí do súdnej moci, čo opodstatnene vyvoláva otázky, či

ide o prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti súdov a súdnej moci ako takej...

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že ustanovenie je

potrebné vykladať reštriktívne a pod porušením zákona v prípade dôvodu vyjadreného

v (nesprávne právne posúdenie) je potrebné predovšetkým

rozumieť závažné porušenie zákona procesného charakteru, pretože v opačnom prípade by

nebola splnená ďalšia podmienka prípustnosti mimoriadneho dovolania, a to požiadavka

ochrany práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo

štátu.“

12.2 Inými slovami, podľa tretieho senátu ústavného súdu pod porušením zákona

(v prípade podania mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom) z dôvodu

vyjadreného v (nesprávne právne posúdenie) je potrebné

predovšetkým rozumieť závažné porušenie zákona procesného charakteru, pričom závažné

porušenia procesných pravidiel sú v zásade dôvodmi zmätočnosti podľa , ktoré

sú dovolacími dôvodmi a pri existencii ktorých je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu. Na túto konštrukciu nadväzujú následne ďalšie právne závery prvého a tretieho

senátu ústavného súdu v ďalej citovaných uzneseniach.

Uznesenie sp. zn. z 24. februára 2016

13. Tretí senát ústavného súdu odmietol uznesením sp. zn.

z 24. februára 2016 sťažnosť sťažovateľa, ktorý namietal porušenie svojich ústavných práv

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 28. októbra 2014 z dôvodu, že

najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora podané podľa § 243e

ods. 1 a (nesprávne právne posúdenie veci) v podstate tým, že

„v danej veci účastník... dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nepodal. ...

opomenutie využitia dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku účastníkom

konania nemožno nahradiť mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora, ktoré má iný

účel a podmienky.“.

13.1 Tretí senát v odôvodnení uvedeného uznesenia k citovaným právnym záverom

najvyššieho súdu, pre ktoré odmietol mimoriadne dovolanie, uviedol:

«Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie

predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho

právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,

ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť

súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne

dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej

úpravy; jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky

nápravy pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. ...

Ústavný súd sa vo svojom stanovisku č. k. PLz. -22 z 18. marca 2015

k prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora vyslovil tak, že

„Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím,

zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa , ako

i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku

podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky je jeho prípustnosť v civilnom

konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych,

ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii

a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“.

Obdobne najvyšší súd v spoločnom stanovisku občianskoprávneho kolégia

a obchodnoprávneho kolégia č. 94 z 20. októbra 2015 k prípustnosti mimoriadneho

dovolania v zmysle až ustálil, že „Procesná prípustnosť mimoriadneho

dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým,

že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené

riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre

neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba

odmietnuť.“.

Obe tieto stanoviská reflektujú aj relevantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práv (ďalej aj „ESĽP“), keď tento súd v rámci svojej rozhodovacej praxe viackrát

konštatoval porušenie čl. 6 dohovoru, najmä porušenie princípu právnej istoty a v dôsledku

toho aj práva na spravodlivý súdny proces ...

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd preskúmaním napadnutého uznesenia dospel

k záveru, že najvyšší súd pri posudzovaní ne/splnenia podmienok prípustnosti

mimoriadneho dovolania postupoval nielen v súlade s vlastnou judikatúrou, ale aj

s judikatúrou ústavného súdu.»

13.2 Totožné závery vyslovil tretí senát ústavného súdu v obdobnej veci aj

v uznesení sp. zn. z 24. februára 2016.

Uznesenie sp. zn. zo 17. februára 2016

14. Prvý senát ústavného súdu odmietol uznesením sp. zn.

zo 17. februára 2016 sťažnosť sťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojich ústavných

práv o. i. uznesením sp. zn. z 21. októbra 2015, z dôvodu, že najvyšší súd

odmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora podané podľa § 243f ods. 1

písm. c) (nesprávne právne posúdenie veci) ako neprípustné s odôvodnením, že:

„Navrhovateľka (sťažovateľka, pozn.) nepodala dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu

v Žiline z 20. decembra 2013 sp. zn. . ... V zmysle vyššie uvedeného výkladu

najvyššieho súdu to znamená, že sama nevyužila dostupný mimoriadny opravný prostriedok,

ktorý mala k dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie

v merite veci. Vzhľadom na pasivitu samotnej navrhovateľky pri včasnej ochrane jej práv je

procesne neprípustná dodatočná aktivita generálneho prokurátora, ku ktorej došlo podaním

mimoriadneho dovolania podnecovaného navrhovateľkou...“

14.1 Prvý senát v odôvodnení uvedeného uznesenia uviedol:

«20. Ústavný súd 18. marca 2015 pod sp. zn. PLz. prijal zjednocujúce

stanovisko, ktorého právna veta znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola

nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1

, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako

mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej

republiky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania

všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov,

ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich

práv a oprávnených záujmov.“

21. Následne aj najvyšší súd (jeho občianskoprávne a obchodnoprávne kolégia)

prijal 20. októbra 2015 zovšeobecňujúce stanovisko: „Procesná prípustnosť mimoriadneho

dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým,

že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené

riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre

neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba

odmietnuť.“ Týmto stanoviskom sa revidovali prijaté závery vyjadrené v predchádzajúcom

období (R 36/2008).

22. Nosné dôvody uvádzané vo všetkých troch napadnutých rozhodnutiach

najvyššieho súdu (sp. zn. z 21. októbra 2015, sp. zn.

z 12. novembra 2015 a sp. zn. z 27. októbra 2015), na základe ktorých bolo

odmietnuté mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom, spočívajú –

zjednodušene povedané – v názore, že sťažovateľka predtým, ako v jej veciach generálny

prokurátor podal mimoriadne dovolanie, sama mohla podať mimoriadny opravný

prostriedok (dovolanie) podľa a nasl. , „ktorý mala k dispozícii a ktorý bol

potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci“. A keďže tak

sťažovateľka neurobila, nebola naplnená dikcia procesného predpisu „a túto ochranu nie je

možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami“ ( in fine ), v dôsledku

čoho nebol generálny prokurátor oprávnený podať mimoriadne dovolanie. ...

23. Otázka posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania je otázkou zákonnosti

a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (mutatis

mutandis ). Podľa názoru ústavného súdu v bode 22 uvedený výklad

najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.»

V.

Autoritatívne právne názory ústavného súdu a najvyššieho súdu k inštitútu

mimoriadneho dovolania

15. Uznesenie pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. z 18. marca 2015:

„Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím,

zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa , ako

i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku

podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky je jeho prípustnosť v civilnom

konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych,

ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii

a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“

16. Spoločné stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu

a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu R 94/2015 z 20. októbra 2015 k prípustnosti

mimoriadneho dovolania v zmysle až : „Procesná prípustnosť

mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní

podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky

zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne

spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil,

mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“

VI.

Právne názory, ku ktorým dospel II. senát ústavného súdu vo veci

sp. zn. (ako aj vo veciach sp. zn. a sp. zn.

)

17. Prerokúvajúc sťažnosť sťažovateľa, ako aj iné sťažnosti s obdobnými námietkami

sťažovateľov proti rozhodnutiam najvyššieho súdu o odmietnutí mimoriadneho dovolania

z dôvodov totožných, ako sú uvedené v napadnutom uznesení, dospel II. senát ústavného

súdu k záverom odlišným od záverov I. a III. senátu ústavného súdu vyslovených v skorších

rozhodnutiach týkajúcich sa obdobných už prezentovaných vecí.

17.1 Z toho dôvodu bol druhý senát ústavného súdu povinný iniciovať v zmysle § 6

konanie o zjednotení odchylných právnych názorov senátov

ústavného súdu. Sudca spravodajca Lajos Mészáros pripravil a v mene druhého senátu

ústavného súdu predložil plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych

názorov I. a III. senátu ústavného súdu vyslovených v náleze sp. zn.

z 2. júla 2014 a uzneseniach sp. zn. z 24. februára 2016 a sp. zn.

zo 17. februára 2016, a v stanovisku II. senátu ústavného súdu, ku ktorému

dospel pri prerokovaní sťažností sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

(návrh vzišiel formálne z na tento účel prerušeného konania vedeného pod

sp. zn. , keďže išlo o časovo skôr podanú sťažnosť ako sťažnosť

sťažovateľa), s týmito závermi a argumentmi:

18. Ústavný súd chráni súdnou formou (nezávislými sudcami viazanými právom)

ústavnosť, a preto aj v konaní o zjednotení právnych názorov je potrebné hľadať a vnímať

ústavnoprávny rozmer. Ústavný súd sa z tohto dôvodu musí vysporiadať s otázkou, či právo

na prístup k súdu zaručené v chráni aj procesnú-právnu pozíciu

účastníka civilného konania, v prospech ktorého podal generálny prokurátor mimoriadne

dovolanie. Pozíciu protistrany chráni nepochybne komponent právnej istoty, ktorý je

súčasťou práva na súdnu ochranu. Ústavný súd má k dispozícii dva pohľady, resp.

koncepcie: (a) Ak podanie podnetu na mimoriadne dovolanie nie je považované za effective

remedy a ak sa generálny prokurátor predsa len rozhodne mimoriadne dovolanie podať, tak

to síce zákon umožňuje, ale nie je to súčasťou súdnej ochrany konkrétneho účastníka. Inými

slovami, ak sa najvyšší súd odmietne zaoberať niečím, na čo účastník konania nikdy nemal

nárok, nejde o zásah do práva na súdnu ochranu. (b) Druhý pohľad vychádza z textu zákona

a z možnosti, že generálny prokurátor podá mimoriadne dovolanie z výnimočných – ústavne

akceptovateľných dôvodov. Napriek signálom z ESĽP a tiež z domáceho prostredia, že

mimoriadne dovolanie je ústavne hraničný inštitút, je v „živých“

veciach stále platný a aplikovateľný, teda platí zákonom dané vyváženie medzi ústavnou

hodnotou právnej istoty na jednej strane a ochranou objektívneho práva, resp. zákonnosti na

strane druhej. (Text právnej úpravy obmedzuje možnosti, aby sa prostredníctvom

„normatívnej“ judikatúry znížilo riziko zásahu do právnej istoty druhého účastníka

konania.) Momentom uchopenia veci generálnym prokurátorom podaním mimoriadneho

dovolania tak nastupujú všetky ústavné záruky práv účastníkov. Inými slovami, ak už

v niekoho prospech podá generálny prokurátor mimoriadne dovolanie, tak potom má mať

prístup k súdu podľa zákona. Ústavný súd sa neľahko prikláňa k druhému variantu, a robí

tak z dôvodu rešpektu k demokratickou formou prijatému zákonu s tým, že signály

o medzinárodnoprávnej zodpovednosti za systémový problém v civilnom procesnom práve

majú byť zvážené Národnou radou Slovenskej republiky, exekutívou, a v tomto špecifickom

prípade aj generálnym prokurátorom v koncepcii (ne)podávania mimoriadneho dovolania.

18.1 Skutočnosť, že konanie o mimoriadnom dovolaní spadá do rozsahu čl. 46 ods. 1

, možno podporiť v prvom rade judikatúrou, ktorá sa formovala od počiatku

rozhodovacej činnosti ústavného súdu. Uvedená judikatúra vychádza zo zákonnej

konkretizácie práva na súdnu ochranu (Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.) a z požiadavky zabezpečiť

reálnosť prístupu (, , ) k jednotlivým zákonom

upraveným štádiám a inštanciám konania [porov. Feťková, G., Klučka, J. (eds.): Právne

vety z rozhodovacej činnosti ústavného súdu SR 1993 ‒ 2000, s. 71 anasl.]. Z toho

vyplýva, že ak už zákon pozná určitý inštitút, opravný prostriedok, tak sa na jeho

uplatňovanie vzťahujú záruky vyplývajúce z , aj keď prirodzene, nie

každé porušenie zákona je porušením . (To nie je samozrejmé, pretože

ústavný súd by mohol postupovať teoreticky opačne a viac akcentovať ochranu v nižších

inštanciách, prípadne akcentovať vnímanie konania ako celku.) Judikatúra zahŕňa

subjektívne práva účastníkov po už podanom mimoriadnom dovolaní do rozsahu práva na

súdnu ochranu priamo [II. ÚS 42/01 ‒Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora

podané na návrh navrhovateľa možno (vzhľadom na kasačné účinky rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o ňom) považovať za účinný právny prostriedok

nápravy toho základného práva alebo slobody, s namietaným porušením ktorých sa

navrhovateľ obrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky; tiež ], ale aj nepriamo

tým, že ústavný súd odmietal sťažnosti z dôvodu subsidiarity, ak zistil, že prebieha konanie

o mimoriadnom dovolaní [III. ÚS 40/04 ‒Ak bolo vo veci podané mimoriadne dovolanie,

tak sa v nej už nemožno podľa zásady subsidiarity ( )

domáhať ochrany pred Ústavným súdom Slovenskej republiky; tiež ].

18.2 V náleze sp. zn. ústavný súd vyjadril vrátane právnych viet

mnohé myšlienky dôležité pre uchopenie problému ústavne korektnejšej aplikácie

mimoriadneho dovolania. V predmetnej veci ústavný súd zrušil zrušujúci rozsudok

„MCdo“, pretože najvyšší súd za inú vadu konania považoval aj medzitým zrušenú vadu

spočívajúcu v tom, že rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá

v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Najvyšší súd tu rozšíril dôvody kasácie,

čím porušil právnu istotu. (V zjednotení ide o to, že najvyšší súd podmieňuje použitie jednej

vady využitím inej.) V náleze sa uvádza, že « zaručuje každému

právo domáhať sa ochrany svojho práva zákonom ustanoveným postupom pred súdom

alebo iným orgánom. Ústavný súd však vo svojej konštantnej judikatúre v podstate

rozširujúcim výkladom tohto ustanovenia zdôrazňuje, že obsahom tohto práva je právo

účastníka, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa platnej a účinnej právnej normy majúcej

svoj základ v právnom poriadku Slovenskej republiky (porov. , č. 108/2002

Zbierky nálezov a uznesení ústavného súdu, ďalej len „Zb. ÚS“). Súd preto podľa skoršej

judikatúry ústavného súdu poruší základné právo zaručené v vždy vtedy,

keď postupuje v rozpore so zákonom upravujúcim konanie pred ním (, č. 2/94

Zb. ÚS). Praktickému presadeniu požiadavky zákonnosti v súdnom konaní tak slúžia okrem

iného aj opravné prostriedky. Citované ustanovenie preto poskytuje rovnakú ochranu aj

právu na opravný prostriedok (porov. napr. , č. 43/96 Zb. ÚS) vrátane tých

opravných prostriedkov, ktoré možno uplatniť až proti právoplatným rozhodnutiam (teda

tzv. mimoriadnych opravných prostriedkov), medzi ktoré sa zaraďuje i mimoriadne

dovolanie upravené v (porov. , č.

ÚS).

Na druhej strane však ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. (č. 7/96

Zb. ÚS) označil inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí za jeden zo základných prvkov

právneho štátu a za zákonný výraz naplnenia jeho požiadaviek. Súčasne ústavný súd

obmedzil prípustnosť zásahov do právoplatnosti len na základe zákona a z dôvodov, ktoré

sú významnejšie než je záujem štátu na právnej istote a stabilite súdnych rozhodnutí.

V rozhodnutí sp. zn. (č. 4/99 Zb. ÚS) ústavný súd na tomto názore zotrval

a doplnil, že právnu istotu vytvorenú nezmeniteľnosťou súdnych rozhodnutí treba považovať

za súčasť základného práva na súdnu ochranu. To samo osebe nevylučuje existenciu

mimoriadnych opravných prostriedkov, ktorými možno napadnúť aj právoplatné

rozhodnutie všeobecného súdu a na základe ktorého môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu

takého rozhodnutia. Práve naopak, jednostranná preferencia záujmu na nezmeniteľnosti

a záväznosti súdneho rozhodnutia by mohla mať veľmi významné negatívne dôsledky.

Vo veľkej miere by sa totiž oslabila dôvera vo vecnú správnosť a spravodlivosť

rozhodovania súdov (porov. ). Je však úlohou zákonodarcu vymedziť rozsah

rozhodnutí napadnuteľných mimoriadnymi opravnými prostriedkami a dôvody ich

napadnutia, ktoré sa musia obmedziť iba na najzávažnejšie pochybenia v procese alebo

v rozhodnutí (porov. ).

Úlohou zákonodarcu (porov. a ) je tak vyvážiť a zabezpečiť

praktický „súzvuk“ viacerých ústavných práv, ktoré možno vyvodiť z ustanovenia čl. 46

ods. 1 , a to práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy na jednej strane

a práva na právnu istotu založenú síce (objektívne) nesprávnym, ale predsa právoplatným

súdnym rozhodnutím.

S požiadavkou zabezpečiť praktický súzvuk viacerých (kolidujúcich) základných práv

vyplývajúcich z súvisí aj úprava spôsobu rozhodovania o opravnom

prostriedku. Ustanovenia v zásade nezaväzujú zákonodarcu upraviť žiadny

konkrétny systém opravných prostriedkov v civilnom procese a ten má pri jeho úprave

širokú mieru právnopolitickej úvahy. Mysliteľný je tak systém apelačný, kasačný alebo

revízny, prípadne ich rozdielne kombinácie (všeobecne napríklad Ficová, S. Systém

opravných prostriedkov v civilnom procese. Bratislava: IURA EDITION, 1998). Vždy je

však potrebné vnímať, že procesná úprava má vytvárať len rámec na presadenie

súkromných subjektívnych práv a nemá sa stať účelom sama pre seba. Ústavnoprávne

problematickou by sa úprava opravného prostriedku mohla stať vtedy, ak by jej dôsledkom

bolo podstatné zníženie efektívnej možnosti na dosiahnutie cieľa súdnej ochrany – teda

nastolenia stavu právnej istoty v podobe právoplatného rozhodnutia (, č. 3/97

Zb. ÚS, odvtedy konštantná judikatúra), prípadne ak by jej praktickým dôsledkom bol zásah

do iných procesných práv (napríklad do základného práva na rovnosť účastníkov konania

podľa ).

Je zrejmé, že k najväčšiemu napätiu medzi týmito princípmi dochádza v tzv.

kasačnom systéme mimoriadnych opravných prostriedkov. Dôsledkom kasácie je totiž na

jednej strane zrušenie už raz právoplatného rozhodnutia, teda odstránenie vytvoreného

stavu právnej istoty, avšak bez toho, aby bol súčasne (bezprostredne) nahradený stavom

novej právnej istoty v podobe nového (konečného a právoplatného) súdneho rozhodnutia.

Z ústavnej požiadavky zabezpečenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa tak pre zákonodarcu vyplýva pozitívny záväzok, aby v prípade, že

zavedie tzv. kasačný systém pri rozhodovaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch,

zabezpečil efektívny vplyv kasačného rozhodnutia na ďalšie konanie tak, aby mohlo čo

najrýchlejšie smerovať k odstráneniu obnoveného stavu právnej neistoty takým spôsobom,

aby už nebol potrebný opätovný zásah vyššieho súdu na základe ďalšieho mimoriadneho

opravného prostriedku. Prostriedkami takého efektívneho vplyvu je najmä záväznosť

vyslovených právnych názorov v kasačnom rozhodnutí pre súdy, ktoré majú o veci znova

alebo ďalej konať.

Vyváženie záujmu na správnosti súdnych rozhodnutí a na nastolení a zachovaní

právnej istoty reprezentovanej ich právoplatnosťou je v zmysle uvedených právnych záverov

ústavného súdu v prvom rade úlohou zákonodarcu (už cit. , časť III.B),

ktorého úlohou je tiež úprava procesných následkov vyhovenia mimoriadnemu opravnému

prostriedku. Úlohou súdov, ktoré sú pri rozhodovaní v zmysle viazané

zákonom, je pohybovať sa v tomto zákonnom rámci, a tým zabezpečovať právo účastníkov

na súdnu ochranu „postupom ustanoveným zákonom“ v zmysle .

Požiadavky vyslovené v citovanej judikatúre ústavného súdu boli síce adresované v prvom

rade zákonodarcovi, no podľa názoru ústavného súdu sú použiteľné a záväzné i pre

všeobecný súd aplikujúci zákonné ustanovenia o mimoriadnom opravnom prostriedku.

Všeobecný súd je tak povinný vykladať ustanovenia týkajúce sa mimoriadnych opravných

prostriedkov práve vo svetle toho, čo vyjadruje „mimoriadnosť“ opravných prostriedkov –

rovnováha medzi právnou istotou nastolenou (napadnutým) právoplatným rozhodnutím na

jednej strane a záujmom účastníkov a v neposlednom rade aj spoločnosti na správnosti

súdnych rozhodnutí a na zabezpečení ústavných práv účastníkov v konaní, ktoré vydaniu

rozhodnutia predchádza, na strane druhej.

Táto požiadavka nevyhnutne neznamená, ako tvrdí sťažovateľka, že by sa

ustanovenia o prípustnosti a dôvodnosti mimoriadneho opravného prostriedku mali

vykladať vždy „reštriktívne“. Uprednostňovanie reštriktívneho výkladu by totiž znamenalo

priznať „v pochybnostiach“ o výklade vždy prednosť zachovaniu právnej istoty v podobe

právoplatného rozhodnutia na úkor jeho správnosti (najmä zákonnosti), hoci z už podaného

výkladu vyplýva, že zmyslom úpravy mimoriadnych opravných prostriedkov je práve

vyrovnávanie týchto ústavných požiadaviek, ktoré vyplývajú z . Úlohou

všeobecného súdu je však pri výklade jednotlivých právnych noriem upravujúcich

prípustnosť a dôvodnosť mimoriadneho opravného prostriedku (ako napokon pri výklade

všetkých právnych noriem) vykladať ich vždy s ohľadom na účel (telos), ktorému majú

podľa prejavenej a poznateľnej vôle zákonodarcu slúžiť, a v súlade so systematikou

zákonodarcom vymedzených dôvodov mimoriadneho opravného prostriedku. Splnenie

podmienok konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku, ako aj naplnenie určitého

dovolacieho dôvodu je súd povinný vyčerpávajúco odôvodniť (porov. napr.

a tiež , č. ÚS). Ďalej je súd povinný v prípade, že na základe

mimoriadneho opravného prostriedku dospeje k záveru, že podmienky jeho prípustnosti

a dovôdnosti sú splnené a že treba prelomiť napadnuté (právoplatné) súdne rozhodnutie,

využiť dostupné procesné prostriedky na to, aby takto odstránený stav právnej istoty buď

okamžite nahradil „novou“ právnou istotou v podobe nového meritórneho rozhodnutia,

alebo aby nižšie súdy pre ďalšie konanie zaviazal natoľko jednoznačným právnym názorom,

aby bolo v ďalšom konaní možné čo najrýchlejšie dospieť k novému (právoplatnému)

rozhodnutiu, o ktorom bude možné rozumne predpokladať, že bude v súlade s právnym

názorom súdu, ktorý o mimoriadnom opravnom prostriedku rozhodoval. Podľa zistení

ústavného súdu uvedené závery do svojej rozhodovacej činnosti čiastočne prevzal i najvyšší

súd (porov. napr. ).

Z ustanovenia potom možno vyvodiť právo účastníka nebyť bez

splnenia zákonných predpokladov prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku

vystavený účinkom pre neho nepriaznivého rozhodnutia v opravnom konaní (,

č. ÚS). Inými slovami, zaručuje právnu istotu vyjadrenú

právoplatnosťou a nezmeniteľnosťou súdnych rozhodnutí, do ktorej nemožno zasiahnuť

rozhodnutím o mimoriadnom opravnom prostriedku bez splnenia „postupu ustanoveného

zákonom“, nielen ako objektívny ústavný príkaz, ale aj ako ústavne chránené verejné

subjektívne (t. j. základné) právo, ktorého porušenie možno namietať aj sťažnosťou podľa

.

Veľmi podobné je vnímanie princípu právnej istoty založenej právoplatným

rozhodnutím v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6

dohovoru. Už v rozsudku Veľkej komory z 28. októbra 1999 vo veci Brumărescu proti

Rumunsku, sťažnosť č. 28342/95, zdôraznil, že toto právo sa musí vykladať vo svetle

preambuly dohovoru, ktorá vyhlasuje právny štát za súčasť spoločného dedičstva

zmluvných štátov. Jednou zo základných stránok právneho štátu je princíp právnej istoty,

ktorý si okrem iného vyžaduje, aby sa potom, čo súdy s konečnou platnosťou rozhodli určitú

vec, ich rozhodnutie nespochybňovalo. V neskoršej judikatúre k tomu ESĽP dodal, že

právna istota predpokladá rešpektovanie princípu rei iudicatae. Tento princíp znamená, že

nikto z účastníkov súdneho konania nemôže žiadať preskúmanie právoplatného a záväzného

rozhodnutia len s tým cieľom, aby sa jeho vec opakovane prerokovala a aby sa o nej

rozhodlo znova. Vyššie (nadriadené) súdy by v takom prípade svoje prieskumné oprávnenie

mali vykonávať na účel nápravy skutkových a právnych omylov a procesných pochybení,

nie opätovného prerokovania veci. Takéto preskúmanie sa nesmie stať skrytým riadnym

opravným prostriedkom a sama okolnosť, že na vec môžu existovať dva názory, nie je

dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci. Odklon od týchto princípov je

prípustný len z výnimočných dôvodov (porov. Rjabich proti Rusku, sťažnosť č. 52854/99,

rozsudok z 24. júla 2003, ods. 52; naposledy napr. Gridan a ďalší proti Rumunsku,

sťažnosti č. 28237/03, 24386/04, 46124/07 a 33488/10, rozsudok zo 4. júla 2012, ods. 13

a 14).

Zákonodarca upravil mimoriadne dovolanie v občianskom súdnom konaní (§ 243e až

) ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť v zásade len

právoplatné rozhodnutie súdu. V dôsledku toho sa na mimoriadne dovolanie vzťahujú

všetky ústavné požiadavky na mimoriadne opravné prostriedky, ako aj požiadavky na ne

vyplývajúce z judikatúry ESĽP. (...)

Literatúra i doktrína sa zhodujú v tom, že „inou vadou konania“ uvedenou v § 243f

ods. 1 písm. b) sa rozumie error in procedendo – porušenie ustanovenia zákona

upravujúceho konanie od začiatku až do skončenia (porov. Bajánková, J. In Števček, M.,

Ficová, S., a kol. . Komentár. Praha : C. H. BECK, 2011, s. 687).

Ako príklady sa uvádzajú nezisťovanie skutočností podstatných pre rozhodnutie, porušenie

ustanovení o vykonávaní jednotlivých dôkazov, nesprávne meritórne rozhodnutie namiesto

odmietnutia alebo zastavenia konania (pozri Bajánková, J. In cit. dielo), nesprávne

vyhodnotenie určitej skutočnosti ako nespornej, prípadne všeobecne známej, a na to

nadväzujúce nevykonanie navrhnutého dôkazu alebo nedostatok predpísaných poučení

(porov. Drápal, L., Bureš, J., a kol. Občanský soudní řád. II. diel. Komentář. Praha : C. H.

BECK, 2009, s. 1918 až 1919). Dovolacím dôvodom je však takéto porušenie zákona len

v prípade, ak bolo kauzálne pre nesprávne rozhodnutie vo veci. Z textu právnej normy

pritom možno súdiť, že kauzalita musí byť konkrétna, preto nepostačuje len abstraktná

spôsobilosť zistenej vady konania založiť nesprávnosť napadnutého rozhodnutia [porov.

verba legis „mala za následok“ v § 243f ods. 1 písm. b) na rozdiel od formulácie „mohla

mať za následok“ v ].

Kým odlíšenie inej vady konania od tzv. dôvodov zmätočnosti spravidla nespôsobuje

zásadnejší problém (vzhľadom na taxatívny výpočet dôvodov zmätočnosti v ),

problematickejším môže byť odlíšenie inej vady konania od nesprávneho právneho

posúdenia. Ešte problematickejším potom môže byť vzťah inej vady konania a zisťovania

skutkového stavu.»

18.3 Z uvedeného nálezu možno vnímať, že ústavná ochrana poskytnutá po podaní

mimoriadneho dovolania patrí obidvom protistranám, ako aj dôležitosť rozlišovať dovolacie

dôvody.

18.4 Informačné pole potrebné pre zjednotenie si žiada aj pohľad generálneho

prokurátora. V správe generálneho prokurátora o činnosti prokuratúry v roku 2014

a poznatkoch prokuratúry o stave zákonnosti v Slovenskej republike sa uvádza, že

«mimoriadne dovolanie je dôležitým prostriedkom na ochranu práv účastníkov konania,

ako aj osôb dotknutých, poškodených nepriaznivými účinkami napadnutých rozhodnutí,

ktoré sa nepodáva výlučne v ich záujme, ale v prvom rade v záujme spravodlivosti

a zákonnosti súdnych rozhodnutí. Sleduje ochranu tiež účastníka pred dôsledkami

nespravodlivého procesu konania, ktoré trpí základnými procesnými pochybeniami a pred

postupom súdov, znamenajúcim v konečnom dôsledku porušenie práva na súdnu ochranu.

Generálny prokurátor oprávnením podať mimoriadne dovolanie sa stáva len

zákonným sprostredkovateľom zabezpečenia ochrany práv nielen účastníkov konania, ale aj

osôb rozhodnutím súdu dotknutých alebo osôb rozhodnutím súdu poškodených. Nie je voči

súdu v postavení nadradenosti, koná len na základe zákona a v medziach zákona.

Nezasahuje do nezávislosti súdu.

Mimoriadne dovolanie predstavuje výnimku z princípu právnej istoty. Podstatou tejto

výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je jeho výnimočné použitie,

s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť súdneho rozhodnutia v odôvodnených

prípadoch. Právny štát nie je založený iba na princípe právnej istoty, ale proporcionálne

musí rešpektovať aj princíp legality (zákonnosti rozhodnutí). K obom princípom je potrebné

pristupovať tak, aby boli vyvážene zastúpené. Mimoriadne dovolanie možno podať len za

kumulatívneho splnenia zákonom stanovených podmienok uvedených v .

Podanie mimoriadneho dovolania je teda možné, ak generálny prokurátor zistí na základe

podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej

rozhodnutím súdu, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon a ak to vyžaduje

ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb, alebo

štátu, ktorú nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.

V roku 2014 napadlo 1 761 podnetov na podanie mimoriadneho dovolania. Oproti

predchádzajúcemu roku, kedy bolo podaných 2 010 podnetov to predstavuje pokles o 249

vecí (pokles o 12,3 %). Pokles možno, okrem bežného medziročného kolísania nápadu,

pričítať aj zúženiu rozsahu možnosti na podanie mimoriadneho dovolania generálnym

prokurátorom v exekučných veciach. Nápad podnetov sa dostal na úroveň rokov 2010-

2011, kedy bolo evidovaných 1 746, resp. 1 663 vecí.

V roku 2014 bolo podaných 155 mimoriadnych dovolaní, čo predstavuje dôvodnosť

podnetov 8,8 %. V roku 2013 bola dôvodnosť podnetov na podanie mimoriadneho

dovolania 8,1 %. Najčastejšie bolo mimoriadne dovolanie podané proti rozhodnutiam

súdov týkajúcich sa záväzkových vzťahov (50 vecí) a trov konania (14 vecí).

Pri vyhodnocovaní úspešnosti mimoriadneho dovolania treba brať do úvahy fakt, že

údaje nie sú kompletné a odvíjajú sa od dĺžky konania na najvyššom súde. Dosiaľ evidujeme

nerozhodnuté mimoriadne dovolania i z rokov 2010 (7 vecí) a 2011 (39 vecí).

Z mimoriadnych dovolaní podaných v roku 2014 bolo rozhodnutých 25 vecí. Najvyšší súd

vyhovel 23 podaným mimoriadnym dovolaniam (92 %). Z mimoriadnych dovolaní podaných

v roku 2013 bolo už súdom rozhodnutých 109 vecí, pričom vyhovených dovolaní bolo 91

(83,5 %).».

18.5 Štrasburská perspektíva tlmí nutnosť podávania mimoriadneho dovolania.

Zástupkyňa Slovenskej republiky pred Európskym súdom pre ľudské práva v tlačovej

správe z 9. júna 2015 uviedla, že s poukazom na konštantnú judikatúru ESĽP dlhodobo

upozorňovala na problematiku normatívnej formulácie a využívania inštitútu mimoriadneho

dovolania. Uvedenej problematike sa preto venovala aj ako členka Komisie pre

rekodifikáciu . Nový , ktorý je

účinný od 1. júla 2016, už judikatúru ESĽP reflektuje, a to v úprave nového inštitútu

dovolania generálneho prokurátora. Podľa zástupkyne Slovenskej republiky pred

Európskym súdom pre ľudské práva je potrebné, aby judikatúra ESĽP vrátane dnešných

rozhodnutí bola zohľadňovaná v ďalšej praxi generálnej prokuratúry, ako aj najvyššieho

súdu. Zároveň upozorňuje účastníkov konania požadujúcich podanie mimoriadneho

dovolania na to, že sa vystavujú riziku zmeškania lehoty na podanie sťažnosti podľa čl. 127

a následnej sťažnosti na ESĽP, keďže mimoriadne dovolanie nie je považované za

taký prostriedok, ktorý je potrebné v zmysle judikatúry ESĽP vyčerpať. Ďalej upozorňuje

na to, že sa iniciovaním tohto mimoriadneho opravného prostriedku vystavujú riziku jeho

napadnutia na ESĽP druhým účastníkom konania.

18.6 Pochybnosti o potrebe kultivovať judikatúru týkajúcu sa mimoriadneho

dovolania, ktoré môžu z hľadiska intertemporality prirodzene nastať, možno rýchlo

rozptýliť tým, že aj keď už nie je účinný , tak to nezbavuje

ústavný súd riadne rozhodnúť dobiehajúce veci týkajúce sa mimoriadneho dovolania.

18.7 Ústavný súd už v zjednocujúcom uznesení sp. zn. PLz. rozsiahlo

poukazoval na rozhodnutia ESĽP týkajúce sa opravných prostriedkov podobných

mimoriadnemu dovolaniu. Nie dlho po prijatí uvedeného uznesenia a vzápätí po prijatí

v Národnej rade Slovenskej republiky ESĽP prijal tri

rozsudky proti Slovenskej republike, a to veci DRAFT-OVA a. s., proti Slovenskej

republike č. 72493/10, PSMA, spol. s r. o., proti Slovenskej republike č. 42533/11

a COMPCAR, s. r. o., proti Slovenskej republike č. 25132/13, v ktorých ESĽP vyslovil

porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 dohovoru. Vo veci DRAFT-OVA a. s.,

bolo zároveň konštatované porušenie čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k dohovoru, teda

práva na pokojné užívanie majetku, a to tým, že došlo k zrušeniu právoplatného rozsudku

priznávajúceho sťažujúcej sa spoločnosti peňažné plnenie. Išlo o prvé rozhodnutia ESĽP

proti Slovenskej republike, ktorým podľa záveru ESĽP došlo k neprípustnému zásahu do

čl. 6 ods. 1 dohovoru súdnym rozhodnutím vydaným na základe mimoriadneho dovolania,

konkrétne do princípu právnej istoty ako zložky práva na súdnu ochranu. Nálezom sp. zn.

ústavný súd povolil obnovu konania vo veci obchodnej spoločnosti

COMPCAR, s. r. o., vedenej ústavným súdom pod sp. zn. .

18.8 Možno zhrnúť (porov. tlačovú správu zástupkyne vlády Slovenskej republiky

pred ESĽP z 9. júna 2015), že ide o prípady, v ktorých sťažovatelia namietali porušenie

svojich práv v dôsledku využitia inštitútu mimoriadneho dovolania. Vo všetkých troch

prípadoch boli právoplatné rozsudky vydané vnútroštátnymi súdmi v prospech sťažovateľov

zrušené najvyšším súdom na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym

prokurátorom z podnetu druhého z účastníkov konania. Sťažovatelia na ESĽP tvrdili, že

týmto krokom došlo k porušeniu ich práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6

dohovoru. Európsky súd pre ľudské práva v rozsudkoch poukázal na svoju ustálenú

judikatúru týkajúcu sa porušenia princípu právnej istoty v dôsledku zrušenia právoplatných

súdnych rozhodnutí v súkromnoprávnych sporoch na základe mimoriadnych opravných

prostriedkov, v rámci ktorej pripúšťa takýto postup len na účely napravenia podstatných vád

konania alebo omylov vo výkone spravodlivosti, ktoré majú zásadný vplyv na právny

systém, a nie na účely zabezpečenia právnej čistoty. Európsky súd pre ľudské práva

konštatoval, že v týchto prípadoch nezistil žiadne „podstatné a presvedčivé okolnosti“, ktoré

by odôvodňovali výnimku z princípu právnej istoty, ktorý vyžaduje nezrušiteľnosť súdnych

rozhodnutí v súkromnoprávnych sporoch. Poukázal na to, že v rámci konania

o mimoriadnom dovolaní neboli predložené žiadne skutočnosti alebo argumenty, ktoré by

nebolo možné predložiť už v priebehu prejednávania veci súdmi dvoch stupňov. Vzhľadom

na uvedené ESĽP rozhodol, že neboli dané okolnosti odôvodňujúce zásah do právoplatného

a vykonateľného rozsudku v prospech sťažovateľov a tento zásah bol v rozpore s princípom

právnej istoty a rovnosti zbraní v súdnom konaní. Došlo preto k porušeniu čl. 6 dohovoru.

18.9 Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozsudkoch tiež vychádzal zo záverov

Benátskej komisie, ktorá vo svojej správe o nezávislosti súdneho systému ako reakciu na

právomoc prokuratúry v post-sovietskych štátoch na podanie mimoriadneho dovolania

akcentuje zásadu, že súdne rozhodnutie by nemalo podliehať žiadnej revízii mimo

odvolacieho konania, najmä nie prostredníctvom protestu prokurátora alebo iného štátneho

orgánu a zároveň mimo odvolacieho konania po právoplatnosti. Podľa ESĽP dovolanie

generálneho prokurátora sa vo veci DRAFT-OVA a. s., javilo ako ďalšie odvolanie, inak

povedané, tzv. odvolanie v prestrojení.

18.10 Užitočné je pripomenúť si vývoj inštitútu dovolania na našom území, pretože

v ňom sú ukryté mnohé odpovede. V demokratickom Československu malo podanie

dovolania suspenzívny účinok (porov. – zákon

č. I/1911) a sťažnosti pre porušenie zákona nebolo. To sa „prevrátilo“ prijatím zákona

č. o zľudovení súdnictva (porov. jeho ). Judikatúra sa

zjednocovala prostredníctvom sťažností pre porušenie zákona podávaných ministrom

spravodlivosti alebo generálnym prokurátorom proti právoplatným rozhodnutiam. Chránilo

sa objektívne právo, zákonnosť a účastníci konania boli len objektom. Z tohto dôvodu

napríklad niet z doby neslobody judikatúry k odňatiu možnosti konať pred súdom, pretože

tá bola dôvodom obnovy konania, a nie súčasťou sťažnosti pre porušenie zákona. Rokmi sa

tak zafixovala právna úprava a povedomie, že „treťostupňové“ opravné prostriedky sú

viazané na právoplatnosť, a to spôsobuje veľké starosti. Pri návrate k tradičným princípom

procesu po prijatí novely , ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky

súdny poriadok a notársky poriadok v znení neskorších predpisov sa tak ponechala

podmienka právoplatnosti na podanie dovolania a zvláštnym previazaním dovolania

a sťažnosti pre porušenie zákona vzniklo mimoriadne dovolanie. Všetko sa ešte

skomplikovalo návratom k štandardnej ústavnej sťažnosti v roku 2002.

18.11 Ústavný súd to vyjadril v uznesení sp. zn. (bod 11): „Zložitý

vzťah dovolania podľa (dôvody zmätočnosti) a ústavnej sťažnosti je daný tiež

tým, že (i) dovolanie aj ústavná sťažnosť smerujú proti právoplatným rozhodnutiam, (ii)

dovolaním podľa možno kasáciou zahojiť niektoré procesné záťaže s ústavným

rozmerom, ale nie akékoľvek ústavné záťaže (iii) a napokon pri dovolaní podľa

splýva prípustnosť s dôvodnosťou. V záujme umožnenia riadneho využitia dovolania aj

ústavnej sťažnosti ústavný súd konštantne akceptuje podanie ústavnej sťažnosti po

rozhodnutí súdu dovolacieho, a to jednak proti rozhodnutiu druhostupňového súdu, ako aj

proti rozhodnutiu dovolacieho súdu (, , ,

). S týmto poňatím súvisí, že ústavný súd považuje podané dovolanie za

účinný prostriedok nápravy, a tak ústavné sťažnosti proti rozhodnutiam, proti ktorým bolo

zároveň podané dovolanie, odmieta pre nedostatok právomoci alebo pre neprípustnosť.“

18.12 Kľúčom k zjednoteniu právnych názorov je uvedomenie si „dvojinštitútovosti“

dovolania a jeho väzbu na právoplatnosť. Pozícia oponujúceho senátu vychádza z názoru, že

ak existuje teoretická možnosť kasácie napadnutého rozhodnutia, a to prakticky výlučne na

základe extrémnej procesnej arbitrárnosti podľa , tak táto musí byť

využitá. Táto pozícia sa posilňuje sporným ústavným zázemím mimoriadneho dovolania.

V súvislosti s dovolaním je teda nutné rozlišovať (i) prípustnosť dovolania, (ii) dôvod

podania dovolania ( a ) a (iii) dôvodnosť – meritórnosť

dovolania.

18.13 Ústavný súd už viackrát zdôraznil, že opravný prostriedok, ktorý zákon nazýva

dovolaním, zahŕňa v sebe v podstate dva rôzne inštitúty, a to tzv. zmätočné dovolanie a tzv.

zjednocujúce dovolanie. Tie majú prienik v tom, že ak je prípustné zjednocujúce dovolanie,

tak najvyšší súd musí ex offo posúdiť aj zmätočné dôvody, lebo tie sú také závažné, že

„toxifikujú“ celé konanie a znemožňujú iný prieskum.

18.14 Dovolanie zo zmätočných dôvodov je takpovediac NEPRIAMO prípustné,

lebo o prípustnosti sa rozhoduje uno actu s meritórnym rozhodovaním, t. j. akoby ústavný

súd rozhodoval o porušení práva naraz s prijatím veci a inak by vec odmietal. Dovolanie

zo zjednocovacích dôvodov je PRIAMO prípustné, lebo v zásade už z výroku krajského

súdu je jasná jeho prípustnosť (t. j. akoby ústavný súd rozhodoval len

PORUŠENÉ/NEVYHOVUJE). Priamu prípustnosť možno označiť aj technickou

prípustnosťou a nepriamu prípustnosťou diskréčnou.

18.15 Podstatou zjednotenia je právny názor, podľa ktorého ak generálny prokurátor

podal mimoriadne dovolanie z konkrétneho DÔVODU podľa § 243f ods. 1 písm. b) a c)

, teda že v konaní došlo k inej [(ne)zmätočnej] vade alebo že vec bola nesprávne právne

posúdená, tak najvyšší súd nemôže požadovať od účastníka podanie iného prostriedku

nápravy – dovolania zo zmätočných dôvodov s tým uvažovaním, že TEORETICKY by

prostredníctvom neho mohlo dôjsť ku kasácii rozhodnutia v prospech účastníka, ktorý dal

podnet na mimoriadne dovolanie. (Na tomto mieste treba povedať, že aj keď extrémne

neodôvodnenie súdneho rozhodnutia možno kvalifikovať ako odňatie možnosti konania

pred súdom, tak sa tým nerieši vecná správnosť rozhodnutia.)

18.16 Inými slovami, najvyšší súd môže odmietnuť mimoriadne dovolanie podané

pre (ne)zmätočné dôvody, len ak má účastník PRIAMO PRÍPUSTNÉ dovolanie. Uvedený

právny názor vyplýva z toho, že nemožno len tak prechádzať medzi (a) typmi dovolania,

zo skutočnosti, že už uchopenie veci (b) verejnou autoritou – generálnym prokurátorom je

istou formou prípustnosti (a contrario ), a (c) z toho, že ak prípustnosť

vyplýva z diskrécie najvyššieho súdu, tak právny prostriedok, dovolanie podľa ,

nemôže byť vnímaný ako (účinný) prostriedok nápravy podľa .

18.17 Účelom mimoriadneho dovolania je práve uchopovať prípady, kde nebolo

dovolanie priamo prípustné, a verejná autorita sa rozhodla akceptovať podnet účastníka,

a tak kultivovať objektívne právo, ako aj zlepšiť právnu pozíciu podnecovateľa.

18.18 Na tomto mieste sa ponúka otázka, kedy by generálny prokurátor mohol podať

dovolanie podľa . Úprimne možno odpovedať, že v zásade len

v kombinácii s ďalšími dôvodmi, pretože účastníkovi nemôže nič brániť, aby sám podal tzv.

zmätočné dovolanie.

18.19 Ústavný súd pozná judikatúru ESĽP, avšak kým platí aj „ultraaktívne“ bývalý

, a hlavne ak sa sám generálny prokurátor neobmedzuje

rozhodnutiami ESĽP, tak sa najvyšší súd a aj ústavný súd musia dívať na zákon neutrálne

ako na platné, ústavne súladné právo.

18.20 Zjednotenie právnych názorov senátov ústavného súdu v už popísanom duchu

by nebolo popretím, ale spresnením zjednocovacieho uznesenia z 18. marca 2015 pod

sp. zn. PLz. a najvyššieho súdu R 94/2015 z 20. októbra 2015. Zmyslom

zjednotenia je aj kultivácia uvažovania o rozlišovaní hmotných a procesných záťaží

a taktiež intenzity procesných záťaží naprávaných v dovolacom konaní a sprostredkovane aj

o rozlišovaní medzi hmotnými základnými právami a právom na súdnu ochranu [porov. tiež

rozsudky ESĽP zo 7. 1. 2014 Ringier Axel Springer Slovakia, a. s., (č. 2) proti Slovenskej

republike a Ringier Axel Springer Slovakia, a. s., (č. 3) proti Slovenskej republike].

Obdobne zjednocujúce rozhodnutie najvyššieho súdu R 2/2016 (Nepreskúmateľnosť

rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho

poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné

vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá

prípustnosť dovolania podľa .) nie je

úplným popretím R 111/1998, ktorý „chirurgicky“ rozlišoval medzi inou vadou

a zmätočnosťou, ale jeho spresnením, ako jasne vyplýva z prvej vety R 2/2016. Z tohto

pohľadu upúta, ako senát „3Cdo“, ktorý roky podporoval pozíciu R 111/1998, teraz odmieta

mimoriadne dovolania podané z nezmätočných dôvodov pre nevyčerpanie dôvodu § 237

ods. 1 písm. f) .

18.21 Vzhľadom na už uvedené zaujal druhý senát ústavného súdu právny názor,

ktorý možno vyjadriť touto právnou vetou (návrh výroku v druhým senátom ústavného súdu

navrhovanom uznesení o zjednotení odchylných právnych názorov): „Najvyšší súd

Slovenskej republiky poruší základné právo na prístup k súdu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1

, ak ako neprípustné odmietne mimoriadne dovolanie podané

generálnym prokurátorom Slovenskej republiky z iných než zmätočných dôvodov (§ 237

) s odôvodnením, že podnecovateľ nepodal dovolanie, hoci

podanie dovolania podľa a nebolo prípustné.“

VII.

Konanie pléna ústavného súdu o zjednotení odchylných právnych názorov

19. Dňa 9. novembra 2016 ústavný súd v pléne zloženom z predsedníčky pléna Ivetty

Macejkovej a sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta,

Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), Marianny Mochnáčovej, Ladislava

Orosza a Rudolfa Tkáčika na neverejnom zasadnutí prerokoval návrh II. senátu ústavného

súdu na zjednotenie už popísaných odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu.

19.1 Otázkou, ktorá bola predmetom konania o zjednotení odchylných právnych

názorov, tak v tomto prípade v zmysle už prezentovaných východísk a argumentov bolo, či

je z ústavného hľadiska udržateľný taký prístup najvyššieho súdu ako súdu rozhodujúceho

o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, v zmysle ktorého najvyšší súd,

argumentujúc, že v zásade každé dovolanie podané v občianskom súdnom konaní proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu otvára priestor pre posúdenie správnosti niektorých aspektov

procesného postupu súdu, ktorý vydal dovolaním napadnuté rozhodnutie, a tým zároveň

dáva určité vyhliadky na úspech dovolateľa v konaní o dovolaní, odmieta mimoriadne

dovolania generálneho prokurátora ako neprípustné, ak dotknutý účastník konania nepodal

dovolanie z dôvodov podľa , a to aj v prípade, keď generálny prokurátor namieta

v mimoriadnom dovolaní výlučne nesprávne hmotnoprávne posúdenie veci napr. podľa

(nesprávne právne posúdenie veci).

19.2 Plénum ústavného súdu už citovaný návrh stanoviska druhého senátu ústavného

súdu na zjednotenie odchylných právnych názorov neschválilo, resp. uvedený návrh sudcu

spravodajcu zamietlo. Z toho dôvodu je II. senát ústavného súdu viazaný platnými právnymi

závermi I. a III. senátu ústavného súdu v obdobných/totožných veciach (ktoré sú

právoplatne judikované), a nie je oprávnený (predovšetkým v záujme zachovania právnej

istoty tých sťažovateľov, ktorí sa obrátia na ústavný súd v budúcnosti

v obdobných/totožných veciach) prelamovať právne názory I. a III. senátu ústavného súdu

(na prelomenie už vyslovených a opakujúcich sa právnych názorov senátov ústavného súdu

na konkrétnu právnu otázku v prípade nesúhlasu iného senátu ústavného súdu s týmito

právnymi názormi slúži práve inštitút zjednocovania odchylných právnych názorov podľa

). Nemožno preto súhlasiť s názorom sťažovateľa, že druhý

senát ústavného súdu nie je v prípade plenárneho zamietnutia jeho návrhu na zjednotenie

odchylných právnych názorov viazaný predchádzajúcou judikatúrou iných senátov

ústavného súdu a ich právnymi názormi na totožné (obdobné) právne problémy, aké sa

vyskytujú v sťažovateľovej veci.

VIII.

Závery ústavného súdu vo veci sťažnosti sťažovateľa

K arbitrárnosti napadnutého uznesenia

20. Ústavný súd tak viazaný (i) svojou ustálenou judikatúrou (najmä I. a III. senátu

ústavného súdu) vo veci prieskumu prístupu najvyššieho súdu ako súdu rozhodujúceho

o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, v zmysle ktorého najvyšší súd,

argumentujúc, že v zásade každé dovolanie podané v občianskom súdnom konaní proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu otvára priestor pre posúdenie správnosti niektorých aspektov

procesného postupu súdu, ktorý vydal dovolaním napadnuté rozhodnutie, a tým zároveň

dáva určité vyhliadky na úspech dovolateľa v konaní o dovolaní, odmieta mimoriadne

dovolania generálneho prokurátora ako neprípustné, ak dotknutý účastník konania nepodal

dovolanie z dôvodov podľa , a to aj v prípade, keď generálny prokurátor namieta

v mimoriadnom dovolaní výlučne nesprávne hmotnoprávne posúdenie veci, ako aj viazaný

(ii) výsledkom konania pléna ústavného súdu o zjednotení odchylných právnych názorov

z 9. novembra 2016 a (iii) zjednocovacím uznesením pléna ústavného súdu sp. zn.

PLz. z 18. marca 2015, rešpektujúc zároveň (iv) judikatúru ESĽP v sporoch

sťažovateľov proti Slovenskej republike vo veciach týkajúcich sa rozhodovania najvyššieho

súdu o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora a (v) spoločné stanovisko

občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu

R 94/2015 z 20. októbra 2015, konštatuje, že najvyšší súd napadnutým uznesením, ktorým,

odvolávajúc sa na judikatúru ESĽP a zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn.

PLz. , odmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora z dôvodu, že

podnecovateľ nepodal vo veci dovolanie, a teda „opomenul účinne hájiť svoje práva, ktoré

zákon poskytuje dotknutej osobe“ a „opomenutie využitia opravného prostriedku nemôže

byť nahradené mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora, ktorý má iný účel

a podmienky“, konal a rozhodol v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu, v súlade

so zjednocujúcim stanoviskom pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. a rešpektujúc

pritom vlastnú judikatúru najvyššieho súdu a spoločné stanovisko občianskoprávneho

kolégia najvyššieho súdu a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu R 94/2015

z 20. októbra 2015.

20.1 Na základe uvedeného nemožno (v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu)

považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za také, ktoré by porušovalo

sťažovateľom označené ústavné práva. Ústavný súd akceptuje (v zmysle ustálenej

judikatúry ústavného súdu) ako súladné s dikciou a duchom základného práva na prístup

k súdu podľa a práva podľa dohovoru napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolania podané z iných než

zmätočných dôvodov z toho dôvodu, že sťažovateľ ako účastník konania, v prospech

ktorého bolo mimoriadne dovolanie podané, nevyčerpal dovolanie podľa .

20.2 Ústavný súd sťažnosti sťažovateľa v tejto časti z dôvodov prezentovaných

dosiaľ v tomto náleze vyhovieť nemohol.

K námietke zaujatosti členov senátu najvyššieho súdu rozhodujúcich

o napadnutom uznesení

21. Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa týkajúce sa účasti sudcov JUDr. Juraja

Semana, JUDr. Dariny Ličkovej, JUDr. Anny Markovej a JUDr. Beáty Miničovej

v senátoch, ktoré rozhodovali o prvom mimoriadnom dovolaní (JUDr. Juraj Seman,

JUDr. Darina Ličková, JUDr. Anna Marková), resp. v minulosti v inej fáze konania (vo veci

riadneho dovolania – aj JUDr. Beáta Miničová) vo veci sťažovateľa, ústavný súd hodnotí,

že ani jeden z uvedených sudcov nebol členom senátov najvyššieho súdu alebo krajského

súdu pri meritórnom rozhodovaní veci na prvom a druhom stupni všeobecných súdov

(rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 19. marca 2014 a rozsudok

najvyššieho súdu č. k. , -1167 z 26. februára 2015), proti

rozhodnutiam ktorým smerovalo druhé mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora.

Sudcovia JUDr. Juraj Seman, JUDr. Darina Ličková, JUDr. Anna Marková boli

členmi senátu najvyššieho súdu, ktorý rozhodoval o prvom mimoriadnom dovolaní

generálneho prokurátora, a to uznesením sp. zn. z 29. apríla 2010,

ktorým najvyšší súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu (najvyššieho súdu) č. k.

-564 z 3. septembra 2008 z dôvodu, že napriek zmluve o postúpení

pohľadávky uzavretej medzi žalobkyňou ako postupcom a M. G. ako postupníkom dňa

26. júna 2008 konal odvolací súd naďalej s pôvodným účastníkom konania na strane

žalobcu a 3. septembra 2008 vydal rozsudok. Dovolací súd uložil odvolaciemu súdu

povinnosť zaoberať sa aktívnou legitimáciou postupníka v zmysle zmluvy o postúpení

vymáhanej pohľadávky. Záväzný právny názor vyriekol dovolací súd aj vo vzťahu k otázke

splatenia nepeňažného vkladu žalovaným konštatujúc, že „... odvolací súd v preskúmavanej

veci dospel k nesprávnemu záveru, že záväzok splatiť nepeňažný vklad, ku ktorému sa

žalovaný zaviazal, splnil na základe jeho písomného vyhlásenia...“.

Sudkyňa JUDr. Beáta Miničová bola spolu s už uvedenými sudcami členkou senátu

najvyššieho súdu vo veci sp. zn. , ktorý rozhodoval o riadnom dovolaní

žalobkyne a M. G. proti rozsudku najvyššieho súdu č. k. -677 z 8. marca

2011. Najvyšší súd uznesením o dovolaní sp. zn. z 29. novembra 2012

zrušil uvedený rozsudok odvolacieho súdu z dôvodu, že ten nerešpektoval záväzné

stanovisko dovolacieho súdu (konkrétne povinnosti zaoberať sa aktívnou procesnou

legitimáciou postupníka v zmysle zmluvy o postúpení vymáhanej pohľadávky, pričom

odvolací súd konal opäť s pôvodným žalobcom, zastávajúc názor, že je na mieste vecnú

procesnú spôsobilosť M. G. nepriznať) vyslovené v uznesení najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. apríla 2010, ktorým sa rozhodlo o prvom mimoriadnom dovolaní

generálneho prokurátora.

21.1 Z uvedeného opisu vyplýva, že označení štyria sudcovia, ktorí boli členmi

senátu najvyššieho súdu rozhodujúceho o druhom mimoriadnom dovolaní generálneho

prokurátora napadnutým uznesením, (i) nerozhodovali dotknutú vec na súdoch nižšej

inštancie (čo by v prípade opaku zakladalo, samozrejme, automaticky dôvod na ich

vylúčenie podľa , t. j. uvedení sudcovia boli vždy členmi dovolacích

senátov, a nie zákonnými sudcami odvolacích alebo prvostupňových súdov) a (ii)

v napadnutom uznesení sa nevyjadrili k hmotnoprávnemu posúdeniu veci.

21.2 Avšak ústavný súd je nútený k vypovedanému doplniť, že pri rozhodovaní

o tom, či v danom prípade existuje legitímny dôvod na obavy, že istému sudcovi chýba

nestrannosť, hľadisko namietateľa je dôležité, ale nie je rozhodujúce; rozhodujúce je, či

tieto obavy môžu byť považované za objektívne odôvodnené (Thorgeir Thorgeirson v.

Island, sťažnosť č. 13778/88, rozsudok ESĽP z 25. 6. 1992, bod 51). V tomto smere je

dôležitý objektívny test nestrannosti (ktorý v rámci skúmania nestrannosti sudcu plynule

nadväzuje na subjektívny test), ktorý si všíma, či sudca vykazuje legitímne pochybnosti

z hľadiska jeho nestrannosti. Tu je dôležitá perspektíva nestranného pozorovateľa

a relevantné je aj zdanie (ne)strannosti („Justice must not only be done, it must also be seen

to be done“). Podľa ESĽP musí byť ustálené, či existujú zistiteľné skutočnosti, ktoré môžu

vzbudzovať pochybnosti o nestrannosti sudcov, a v tomto zmysle môže mať aj zdanie určitú

dôležitosť, pretože „v stávke“ je dôvera, ktorú musia súdy v spoločnosti vzbudzovať,

nehovoriac o dôvere samotných účastníkov konania (Daktaras v. Litva, sťažnosť

č. 42095/98, rozsudok ESĽP z 10. 10. 2000, bod 32). Ústavný súd dodáva, že súčasne

s dôverou, na ktorú musia súdy v demokratickej spoločnosti ašpirovať, je cez ňu „v stávke“

aj autorita súdnych rozhodnutí.

21.3 Uvedení štyria sudcovia ako členovia senátov dovolacieho súdu rozhodovali

vo veci sťažovateľa spolu trikrát (resp. dvakrát ‒JUDr. Beáta Miničová), pričom

nerozhodovali vždy len v rámci mimoriadneho dovolania, ale aj v rámci riadneho dovolania

v sťažovateľovej veci.

21.4 Podľa ústavného súdu uvedení sudcovia tým, že vo veci sťažovateľa pred

rozhodovaním o druhom mimoriadnom dovolaní (t. j. pred prijatím napadnutého uznesenia)

rozhodovali vo veci opakovane a zaujali v minulosti pri prvom mimoriadnom dovolaní

a riadnom dovolaní meritórnu pozíciu, môžu v očiach nestranného pozorovateľa vyvolať

obavy, že daní sudcovia už majú na vec (aj vzhľadom na nemenný skutkový stav) vytvorený

silný konštantný meritórny názor a pri hoci aj procesnom odmietnutí druhého

mimoriadneho dovolania napadnutým uznesením už môžu (po opakovanom

a viacnásobnom rozhodovaní v sťažovateľovej veci) pôsobiť v očiach tretích subjektov

(nestranného pozorovateľa) nie nezaujato v prospech jedného účastníka konania, a to toho

účastníka konania, v prospech ktorého (v tomto prípade v prospech žalobcu) v minulosti

dvakrát meritórne rozhodli v rámci mimoriadneho dovolania a riadneho dovolania.

21.5 K tomu ústavný súd odkazuje, že ESĽP sa pri posudzovaní zaujatosti snaží

rekonštruovať stav mysle sudcu [„state of mind“; van Dijk, P. Article 6 § 1 of the

Convention and the concept of „objective impartiality“. In: Mahoney, P., Matscher, F.,

Petzold, H., Wildhaber, L. (eds.) Protecting Human Rights: The European Perspective.

Studies in memory of Rolv Ryssdal. 2. Edition, Köln: Carl Heymanns Verlag, 2000,

s. 1503], a to tak z hľadiska subjektívneho, ako aj z hľadiska objektívneho, pričom sa zvlášť

zamýšľa nad situáciou, keď posudzovaný sudca bol viackrát angažovaný v posudzovaní

určitej veci (the same person has been involved in a certain case in two different capacties;

double involvement, van Dijk, cit dielo, s. 1503; z doterajšej judikatúry možno vyvodiť, že

do rámca skutočností spochybňujúcich nestrannosť súdu z objektívneho hľadiska patria

predovšetkým rôzne prípady inkompatibility, teda situácie, keď sudca rozhodujúci o veci

mal s ňou dočinenia predtým, resp. v skoršej fáze v inom postavení).

21.6 Na základe opísaného právneho a skutkového stavu možno teda dospieť

k záveru, že označení sudcovia sa môžu z objektívneho hľadiska javiť ako zaujatí vo veci

rozhodovania o druhom mimoriadnom dovolaní, a preto ústavný súd vyhovel v tejto časti

námietke sťažovateľa a konštatuje, že tým, že menovaní štyria sudcovia boli členmi senátu

rozhodujúceho o druhom mimoriadnom dovolaní a napadnutom uznesení, došlo vzhľadom

na už prezentované závery k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci

nestranným a nezaujatým súdom v zmysle ods. a práva podľa

dohovoru.

21.7 Ústavný súd preto napadnuté uznesenie v zmysle § 56 ods. 2 zákona o ústavnom

súde zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd sa bude musieť

vysporiadať v zmysle záverov ústavného súdu so zložením zákonného senátu

prerokúvajúcim druhé mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora.

IX.

Trovy konania

22. Ústavný súd napokon rozhodol podľa

aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním advokátom JUDr. Petrom Kubinom v konaní pred ústavným súdom (bod 3

výroku nálezu).

22.1 Ústavný súd konštatuje, že predmet sporu pred ústavným súdom nie je možné

oceniť peniazmi. Ústavný súd vo veci sťažovateľa viedol jedno konanie na základe jednej

sťažnosti podanej sťažovateľom, preto pri priznaní úhrady trov právneho zastúpenia

vychádzal z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

22.2 Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia za 5 úkonov

právnej služby v roku 2016 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti, doplnenie

sťažnosti, replika sťažovateľa a účasť na verejnom ústnom pojednávaní). Ústavný súd

k tomu upresňuje, že viacnásobné doplnenie sťažnosti sťažovateľom ústavný súd na účely

trov konania posudzoval vzhľadom na obsah týchto doplnení ako 1 úkon právnej služby,

rovnako tak viacnásobné písomné reakcie na vyjadrenie odporcu alebo dotknutej osoby

ústavný súd na účely trov konania posudzoval vzhľadom na obsah týchto reakcií (replík)

ako 1 úkon právnej služby.

22.3 Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2015 (§ 1

ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky 858 eur

(z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 143 eur a jedna stotina

v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 8,58 eur).

22.4 Ústavný súd priznal úhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľa za 5 úkonov

právnej služby v roku 2016 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 715 eur

(5 úkonov x 143 eur) a 5 x režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky spolu v sume

42,90 eur (5 x 8,58 eur). Podľa zoznamu daňových subjektov registrovaných pre DPH

vedeného Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky je advokát sťažovateľa daňovým

subjektom registrovaným pre DPH (IČ DPH SK1072214726). Ústavný súd priznal

sťažovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia spolu v sume 909,48 eur (757,90 eur + 20 %

DPH).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. januára 2017