Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 25 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (30)I. ÚS 178/08
PDF · 123.18 KB
No categories available
I. ÚS 178/08
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 178/08-26
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2009 v senáte
zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana
Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť J. P., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., P., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 27. augusta 2007 sp. zn. 4 M Cdo 10/2007 a takto
rozhodol:
1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 27. augusta 2007 sp. zn.
4 M Cdo 10/2007 p o r u š i l základné právo J. P. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. augusta 2007 sp. zn.
4 M Cdo 10/2007 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. J. P. priznáva náhradu trov konania v sume 248,70 €, ktorú j e Najvyšší súd
Slovenskej republiky p o v i n n ý zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. V.
do 1 mesiaca.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca
2008 doručená sťažnosť J. P. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) z 27. augusta 2007 sp. zn. 4 M Cdo 10/2007, ktorým bolo konanie
o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len
„generálny prokurátor“) proti rozsudku Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“)
z 28. apríla 2006 č. k. 7 C 123/2005-47 zastavené z dôvodu, že tento opravný prostriedok
možno podať len vtedy, ak sám účastník (sťažovateľ) využil všetky právom predpokladané
prostriedky na zvrátenie stavu založeného rozhodnutím porušujúcim zákon, no úspešný
nebol. Keďže v danej veci neúspešný účastník (sťažovateľ) nepodal odvolanie proti
rozsudku okresného súdu, nebola splnená jedna z podmienok na podanie mimoriadneho
dovolania.
2. Ústavný súd uznesením z 22. mája 2008 uvedenú sťažnosť prijal na ďalšie konanie
a preskúmal napadnuté rozhodnutie dovolacieho súdu z hľadiska trvdeného porušenia
ústavne zaručených práv. Po vykonanom konaní a potom, ako mu boli doručené súhlasy
účastníkov konaní s upustením od ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“), dospel k záveru, že sťažnosť podaná ústavnému súdu
je dôvodná.
3. Ústavný súd si na posúdenie námietok a tvrdení sťažovateľa vyžiadal spis
najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Cdo 10/2007. Z pripojeného uznesenia z 27. augusta 2007
zistil, že dovolací súd konanie o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora proti
rozsudku okresného súdu zastavil s odôvodnením, že ochrana poskytovaná mimoriadnym
dovolaním je prípustná len subsidiárne, t. j. len vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha
mimoriadneho dovolania, neúspešne využila všetky zákonom dovolené a efektívne
prostriedky na ochranu svojich práv a právom chránených záujmov alebo takéto právne
prostriedky nemala k dispozícii, resp. boli tu objektívne prekážky, ktoré jej znemožnili ich
využitie. Neuplatnenie riadneho opravného prostriedku zo strany účastníka konania preto
považoval dovolací súd za neodstrániteľnú prekážku súdneho konania o mimoriadnom
dovolaní.
4. Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti podanej ústavnému
súdu uviedol, že konajúci dovolací senát v danej veci uskutočnil výklad ustanovení zákona
o prípustnosti mimoriadneho dovolania odlišne od iných senátov, a potom aj následného
stanoviska občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu. Navrhoval preto tejto sťažnosti
vyhovieť.
5. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že jeho úlohou je podľa čl. 124 ústavy
ochrana ústavnosti. Ústavný súd nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov a neprislúcha
mu právo dozoru nad ich rozhodovacou činnosťou. Do nej je oprávnený zasiahnuť len
vtedy, ak boli právoplatným rozhodnutím týchto orgánov porušené sťažovateľove základné
práva chránené ústavným poriadkom Slovenskej republiky.
6. O také porušenie sťažovateľových základných práv išlo aj v predmetnej veci
postupom najvyššieho súdu, ktorý bol v rozpore s ústavne namietaným právom na prístup
k súdu zakotveným v čl. 46 ods. 1 ústavy. Svojím postupom najvyšší súd zabránil
sťažovateľovi, aby jeho vec bola prerokovaná ustanoveným postupom na nezávislom
a nestrannom dovolacom súde, ako znie dikcia zmieneného ustanovenia ústavy.
7. Z dokazovania vykonaného ústavným súdom vyplynulo, že v skutkovo rovnakých
veciach najvyšší súd vyslovil celkom zreteľný právny názor (išlo o veci sp. zn.
M Cdo 57/2000, M Cdo 48/01, M Cdo 36/03, 1 M Cdo 9/2005 a ďalšie), podľa ktorého
zo žiadneho z ustanovení § 243e a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)
nebolo možné vyvodiť záver, že právoplatný rozsudok súdu prvého stupňa nebol
spôsobilým predmetom mimoriadneho dovolania a že teda ochrana poskytovaná
mimoriadnym dovolaním bola prípustná len subsidiárne, t. j. vtedy, ak osoba, ktorá sa
domáhala podania mimoriadneho dovolania, neúspešne využila všetky zákonom dovolené
a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov, alebo
takéto právne prostriedky nemala k dispozícii.
Naproti tomu v teraz preskúmavanom rozhodnutí, ktorý bol vydaný až po prijatí
už uvedených rozhodnutí, bol akceptovaný - ako je to už známe z bodu 3 tohto nálezu -
právny záver celkom opačný.
8. Taký rozpor sám osebe ešte nemusí byť dôvodom pre kasáciu napadnutého
rozhodnutia. Judikatúra totiž nemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby (a to aj pri
nezmenenej právnej úprave) bola nielen doplňovaná o nové interpretačné závery, ale aj
menená. Každá zmena rozhodovacej súdnej praxe, zvlášť ak ide o prax najvyššej súdnej
inštancie povolanej aj na zjednocovanie judikatúry nižších súdov, je však javom vo svojej
podstate nežiadúcim, lebo takouto zmenou je zjavne narušený jeden z princípov
demokratického právneho štátu, a to princíp právnej istoty a predvídateľnosti súdneho
rozhodovania. To je prioritným dôvodom, prečo platná právna úprava predpisovala
pre najvyšší súd osobitné a záväzné pravidlá prijímania rozhodnutí v situáciách,
keď nimi má byť ich doterajšia judikatúra prekonaná [porov. § 21 ods. 3 písm. a) zákona
č. 757/2004 Z. z.]. Dokonca aj keby takéto procedúry neboli pre uvedené prípady zakotvené
pozitívnym právom, nič by to nemenilo na povinnosti najvyššieho súdu pristupovať
k zmene judikatúry nielen opatrne a zdržanlivo (t. j. výlučne v nevyhnutných prípadoch,
opodstatňujúcich prekročenie princípu predvídateľnosti), ale tiež s dôkladným odôvodnením
takého postupu. Jeho súčasťou nevyhnutne by malo byť presvedčivé vysvetlenie toho, prečo
aj napriek očakávaniu rešpektu k doterajšej rozhodovacej praxi bolo rozhodnuté inak.
Táto časť odôvodnenia v napadnutom uznesení chýba.
9. Vyložené zásady treba osobitne a dôsledne dodržiavať vtedy, ak je dôsledkom
zmeny judikatúry - ako v prerokovávanom prípade - odopretie dovolacieho prieskumu
takého rozhodnutia nižšieho súdu, ktoré bolo založené na už prekonanom výklade určitej
procesnoprávnej otázky, alebo povedané inak, ak je týmto dôsledkom bezdôvodné odopretie
práva na prístup k dovolaciemu súdu.
10. Povinnosť vyčerpať riadne opravné prostriedky pred podaním mimoriadneho
dovolania nevyplýva zo žiadneho z ustanovení OSP. Generálny prokurátor je teda
oprávnený napadnúť mimoriadnym dovolaním aj také právoplatné rozhodnutie okresného
súdu, proti ktorému žiaden z účastníkov nepodal prípustný, teda riadny opravný prostriedok.
11. Ak je právo na podanie dovolania zakotvené v právnom predpise, požíva ústavnej
ochrany, a to vzhľadom na ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy. Pokiaľ za tejto situácie najvyšší
súd zastaví konanie o mimoriadnom dovolaní, poruší tým ústavne garantované právo
dotknutého účastníka konania na riadny proces.
12. Uvedené zistenia dostatočne opodstatňujú kasáciu uznesenia najvyššieho súdu.
Zrušením napadnutého uznesenia sa sťažovateľovi otvorí možnosť prerokovania ním
uplatnených námietok pred povolaným všeobecným súdom.
13. Pre tieto dôvody ústavný súd považoval túto sťažnosť iba za čiastočne
opodstatnenú. Primerané finančné zadosťučinenie sťažovateľovi nepriznal, lebo zásah
do jeho práv garantovaných ústavou je plne odčiniteľný zrušením napadnutého rozhodnutia
najvyššieho súdu [§ 56 ods. 1 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde] a o náhrade škody
neprislúcha ústavnému súdu rozhodovať.
14. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
aj o náhrade trov konania sťažovateľovi, ktoré mu vznikli v súvislosti s právnym
zastupovaním advokátom JUDr. J. V. v úspešnom konaní pred ústavným súdom. Úhradu
priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti)
v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“),
každý úkon po 98,59 € (2 970 Sk), plus 2 x 5,91 € režijný paušál (§ 16 vyhlášky),
čo predstavuje spolu 208,99 €. Keďže advokát je platcom DPH, uvedená suma bola zvýšená
o 19 % DPH, takže celkom trovy konania predstavuje čiastka 248,70 €, ktorú najvyšší súd
zaplatí na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení
15. Ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec
vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo
vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo
postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).
16. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
17. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2009