Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 197/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Füzerom, M. R. Štefánika 1256/22, Trebišov,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení

s právom na ochranu majetku podľa ,

Listiny základných práv a slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 24. októbra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

14. decembra 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s právom na ochranu majetku

podľa , listiny a Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 24. októbra 2016 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) .

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Trebišov (ďalej len „okresný

súd“) rozsudkom sp. zn. z 21. októbra 2011 v spojení s opravným uznesením

z 21. marca 2012 zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu 30 306 € s prísl. a náhradu

trov konania. Toto rozhodnutie bolo na základe odvolania sťažovateľa potvrdené aj

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 1. októbra 2009 (obidve rozhodnutia nadobudli právoplatnosť 14. februára 2012, pozn.).

3. Na základe podnetu sťažovateľa generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej

len „generálny prokurátor“) podal proti rozsudkom okresného súdu a krajského súdu

mimoriadne dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 26. júna 2014 tak, že obidva mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky zrušil a vec

vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

4. Ústavný súd nálezom sp. zn. z 18. augusta 2015 zrušil uznesenie

najvyššieho súdu z 26. júna 2014 a vec mu vrátil na ďalšie konanie „nakoľko základné

právo žalobcu na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie bolo porušené, lebo

generálny prokurátor nepodal v zákonnej lehote mimoriadne dovolanie“.

5. Najvyšší súd následne napadnutým rozhodnutím mimoriadne dovolanie

generálneho prokurátora odmietol z dôvodu, že „jednoročná lehota na podanie

mimoriadneho dovolania uplynula 12.02.2014 a keďže mimoriadne dovolanie bolo podané

na dovolacom súde 22.01.2014, tak bolo podané včas a je mylný a chybný nález ústavného

súdu, že mimoriadne dovolanie nebolo podané včas. Aj napriek tejto skutočnosti však

mimoriadne dovolanie NS SR odmietol. Ako dôvody... uviedol, že medzičasom t.j.

od právoplatnosti rozhodnutí prvostupňového, druhostupňového súdu, najvyššieho súdu

došlo k zmene judikatúry tak, že Ústavný súd SR dňa 18.03.2015 pod sp. zn.

prijal zjednocujúce stanovisko, že prípustnosť a výnimočnosť mimoriadneho dovolania

podávaného generálnym prokurátorom SR je akceptovateľná za podmienky vyčerpania

všetkých zákonom dovolených riadnych ako aj mimoriadnych prostriedkov, ktoré som mal

k dispozícii. “.

6. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu proti napadnutému rozhodnutiu najvyššieho

súdu sťažovateľ namieta porušenie svojich práv z dôvodu arbitrárnosti a svojvoľnosti tohto

rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré vidí v prvom rade v tom, že v čase podania jeho

podnetu existovalo stanovisko najvyššieho súdu uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho

súdu a súdov Slovenskej republiky pod č. R 36/2008, podľa ktorého podanie mimoriadneho

dovolania generálnym prokurátorom nie je podmienené využitím riadneho opravného

prostriedku účastníkom konania s tým, že mimoriadnym dovolaním v zmysle § 243e

môže generálny prokurátor napadnúť aj právoplatné

rozhodnutie súdu prvého stupňa.

7. V zmysle uvedeného sťažovateľ v zmysle princípu právnej istoty ako jednej

zo základných princípov právneho štátu legitímne očakával, že najvyšší súd bude

postupovať podľa tohto stanoviska. Preto výklad najvyššieho súdu v napadnutom

rozhodnutí považuje za nedôvodný, arbitrárny a z ústavného hľadiska neudržateľný

a neospravedlniteľný.

8. Podľa názoru sťažovateľa „je preukázané, že mimoriadne dovolanie bolo podané

včas“ a ústavný súd vydal mylné rozhodnutie „per incuriam“, ktoré ho poškodilo. Najvyšší

súd nemal odmietnuť mimoriadne dovolanie, ale rozhodnúť v súlade s predchádzajúcim

uznesením, lebo skutková právna situácia sa nezmenila. Opak je svojvôľou v rozhodnutí,

a teda v rozpore s citovanými článkami , listiny a dohovoru.

9. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, opisujúc súčasný skutkový stav svojej veci,

sťažovateľ v závere žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie

nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva občana na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 ... Listiny... a Dohovoru... v spojení s právom na ochranu

majetku podľa SR, Listiny... a Dodatkového

protokolu... uznesením Najvyššieho súdu... zo dňa 24.10.2016 sp. zn. ... boli

porušené.

2. Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu.. zo dňa 24.10.2016 sp. zn.

v celom rozsahu a vec vracia najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd... je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania.... a to

v sume 1 147,97 €...“

II.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

).

13. Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľom namietané porušenie

základného práva podľa a listiny, ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru v spojení s právom na ochranu majetku podľa ,

ods. 1 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu

sp. zn. z 24. októbra 2016 z dôvodov uvedených v bodoch 6 a 7. Sťažovateľ

súčasne napáda aj nález ústavného súdu sp. zn. z 18. augusta 2015

(dôvody pozri v bode 8).

14. Podľa ( listiny) každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho

občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného

obvinenia proti nemu. Podľa ( listiny) každý má právo

vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah

a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva.

Dedenie sa zaručuje. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická

osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku

s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

15. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu zaručeného v je umožniť každému reálny prístup

k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.

), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Základné

právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ako aj právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu

všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi

upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní.

16. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či

právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom,

nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (obdobne napr. , ,

). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

prislúcha interpretácia zákonov. Podľa konštantnej judikatúry sa úloha ústavného súdu

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa tak môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel

a význam zákonného predpisu (, , , ).

17. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý

súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným

súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že

všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka

konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania

implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah

opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky

tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom

reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného

procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich

uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (, ,

, ).

18. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky

na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné

súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv

a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru ().

19. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí ako dôvod na procesné odmietnutie

mimoriadneho dovolania (bod 38) zvolil skutočnosť, že sťažovateľ (ako jeho podnecovateľ)

„nevyužil dostupný (mimoriadny) opravný prostriedok“, t. j. nepodal ako žalovaný v spore

dovolanie, preto dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je v danom prípade procesne

neprípustné. K rovnakým záverom dospelo aj spoločné zasadnutie občianskoprávneho

a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu 20. októbra 2015, na ktorom bolo

k problematike prijaté spoločné stanovisko, podľa ktorého „procesná prípustnosť

mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní

podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky

zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne

spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil,

mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“. Týmto stanoviskom sa revidovali prijaté závery

vyjadrené v predchádzajúcom období (R 36/2008, pozn.).

20. Tento názor zastáva najvyšší súd (bod 29 napadnutého rozhodnutia) i za situácie,

že mu je známe stanovisko publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky pod č. 36/2008, na ktoré poukazuje aj sťažovateľ. Zhodný názor

ako v uvedenom stanovisku vyslovil aj ústavný súd, a to napr. v náleze zo 4. februára 2009

sp. zn. . I keď názor ústavného súdu v tomto náleze je odchylný od jeho názoru

vysloveného v rozhodnutiach sp. zn. , ,

a , podstatné je to, že medzitým došlo k rozhodnutiu pléna ústavného súdu

o zjednotení odchylných právnych názorov.

21. V tejto súvislosti najvyšší súd taktiež konštatoval (bod 30 napadnutého

rozhodnutia), že za účelom prekonania nejednotnosti rozhodovania prijal ústavný súd pod

sp. zn. PLz. 18. marca 2015 zjednocujúce stanovisko, ktorého právna veta znie:

„Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím,

zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa , ako

i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku

podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho prípustnosť v civilnom

konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych,

ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii

a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“

22. Najvyšší súd svoje rozhodnutie podporil aj ďalšími úvahami uvedenými v bodoch

31 až 36 napadnutého rozhodnutia, ktoré sú jasné a zrozumiteľné, teda ústavný súd je toho

názoru, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia postačuje na záver, ktorý bol v tejto veci

prijatý. V odôvodnení najvyšší súd uviedol logické dôvody, pre ktoré bolo potrebné

považovať mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora za neprípustné, a preto ich

ústavný súd považuje i z hľadiska ústavných aspektov za dostačujúce a ústavne relevantné.

23. Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie

predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho

právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,

ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť

súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne

dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;

jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy

pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií

je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu ( ), ako aj z hľadiska práva

na súdnu ochranu ( ) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami

zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. , , ).

24. Judikatúra ústavného súdu i všeobecných súdov sa v otázke prípustnosti

mimoriadneho dovolania podávaného generálnym prokurátorom plynutím času menila, a to

predovšetkým pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Zmenu možno

vyjadriť trendom reštriktívnejšieho prístupu súdnych orgánov k oprávneniu generálneho

prokurátora podávať mimoriadne dovolanie. Európsky súd pre ľudské práva opakovane

potvrdil, že pripúšťa určité zásahy do konečných súdnych rozhodnutí ako výnimku

zo zásady právnej istoty a zo zásady res judicata, ak je takýto zásah odôvodnený potrebou

nápravy extrémnej chyby. „... Mimoriadny prieskum sa nesmie uplatňovať ako zastreté

odvolanie (appeal in disguise) a samotná možnosť existencie dvoch právnych názorov

na predmet konania nie je dôvodom na opätovné posúdenie veci. Odkloniť sa od tohto

princípu je možné iba tam, kde je to nevyhnutné z dôvodu okolností podstatného

a závažného významu.“ (Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z 23. júla 2009, bod 33).

«... Dohovor zásadne umožňuje „znovuotvorenie“ právoplatne rozhodnutých konaní

v prípade, ak vyjdú najavo nové skutočnosti. Akokoľvek, preskúmanie rozhodnutia by sa

malo uplatniť za účelom nápravy hrubých (veľkých) pochybení súdu..., a nie iba ako inštitút

predstavujúci vo svojej podstate odvolanie.» (Bulgakova proti Rusku, rozsudok

z 18. januára 2007, bod 34). Aj rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské

práva z 9. júna 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike (DRAFT - OVA a. s.,

PSMA, spol. s r. o., a COMPCAR, s. r. o.) pripomínajú význam a obsah princípu rovnosti

zbraní a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti,

nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté

z iniciatívy generálneho prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania.

25. Napokon otázka posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania je otázkou

zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa

(m. m. ). Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad najvyššieho súdu

nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

26. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným

už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu.

Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len

v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, mohol by

v zmysle citovanej judikatúry nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba

v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný, čo

však, ako už bolo uvedené, v okolnostiach prípadu ústavný súd nezistil.

27. Ústavný súd preskúmajúc námietky sťažovateľa preto sťažnosť v tejto časti

v zmysle dikcie ustanovenia odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

28. Z obsahu podania sťažovateľa vyplýva, že brojí aj proti nálezu ústavného súdu

sp. zn. z 18. augusta 2015 (v petite ako porušovateľa však ústavný súd

neuvádza, pozn.). Konanie pred ústavným súdom ako nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti ( ) je v dôsledku zvolenej podoby špecializovaného

a koncentrovaného modelu ústavného súdnictva v Slovenskej republike konaním

jednoinštančným a rozhodnutia ústavného súdu sú (okrem výnimiek v súčasnosti uvedených

v za bodkočiarkou , ktoré sa však netýkajú podanej sťažnosti, pozn.) konečné

a záväzné pre všetky orgány verejnej moci, fyzické osoby alebo právnické osoby, ktorých sa

týkajú. Právomoci a pôsobnosť, ktoré má ústavný súd a

presne vymedzené, nemôže prekračovať. V nadväznosti na to ústavný súd považuje

za potrebné zdôrazniť, že medzi jeho oprávnenia nepatrí rozhodovanie o opravných

prostriedkoch vo všeobecnosti „a fortiori“ o opravných prostriedkoch, ktorými sa fyzické

osoby alebo právnické osoby domáhajú preskúmania rozhodnutí ústavného súdu, proti

ktorým podľa a podľa žiaden opravný

prostriedok nie je prípustný (obdobne ). Neexistuje teda žiadny riadny ani

mimoriadny opravný prostriedok, pomocou ktorého by bolo možné rozhodnutie ústavného

súdu (a aj konanie pred ním) preskúmať. Takúto právomoc nemá ani ústavný súd (obdobne

).

29. Ústavný súd v súvislosti s uvedeným v bode 29 uvádza, že aj pokiaľ by

sťažovateľ kvalifikovaným spôsobom, t. j. v petite sťažnosti, napádal (aj) postup ústavného

súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím sp. zn. z 18. augusta 2015, musel by

v tejto časti sťažnosť odmietnuť pre jej neprípustnosť [§ 24 písm. c) zákona o ústavnom

súde].

30. Pokiaľ sťažovateľ v spojitosti s napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu

namietal aj porušenie čl. 20 ods. 1, čl. 11 ods. 1 a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu,

ústavný súd konštatuje, že ani tieto jeho námietky týkajúce sa zmenšenia jeho majetku

nemohli byť spôsobilé na prijatie iného rozhodnutia, keďže iba nadväzovali (navyše bez

riadneho odôvodnenia ‒ § 20 ods. 1 zákona oústavnom súde, pozn.) na argumentáciu

sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojich práv podľa (

listiny) a čl. 6 ods. 1 dohovoru (sťažovateľ ako žalovaný bol v spore zaviazaný zaplatiť

žalobcovi peňažnú sumu s prísl. a bola proti nemu vedená exekúcia, ktorú napadol

na ústavnom súde aj vo veci sp. zn. , pozn.).

31. Z uvedených dôvodov jeho sťažnosť ústavný súd odmietol po jej predbežnom

prerokovaní v tejto časti taktiež z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti a pre nesplnenie

zákonom predpísaných náležitostí podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok;

to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie

medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej

republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté

rozhodnutie ústavného súdu ( )

V Košiciach 5. apríla 2017