Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 42 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (47)I. ÚS 136/06
PDF · 235.48 KB
No categories available
I. ÚS 136/06
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 136/06-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. apríla 2006
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. V., B., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., vo
veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 15/2005
z 23. novembra 2005 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť Ing. P. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla 2006
doručená sťažnosť Ing. P. V., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 4 M Cdo 15/2005
z 23. novembra 2005.
Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že: «(...) Predmetom tejto sťažnosti je porušovanie
práv sťažovateľa garantovaných zákonom č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky
(ďalej aj „Ústava“) v Čl. 46 ods. 1, ako aj Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uverejnenom v Zbierke zákonov pod č. 209/1992 (ďalej len
„Dohovor“).
Rozsudkom Okresného súdu v Senici zo dňa 23. 03. 2004, sp. zn. 7 C 10/03 súd
zamietol návrh sťažovateľa o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti a zaviazal ho k náhrade
trov konania.
Proti uvedenému rozhodnutiu podal sťažovateľ dňa 20. 08. 2004 odvolanie, ktoré
Krajský súd v Trnave uznesením sp. zn. 10 Co 239/04 zo dňa 14. 06. 2005 odmietol
z dôvodu zmeškania lehoty pre podanie odvolania. Sťažovateľ podal proti rozsudku
Okresného súdu v Senici sp. zn. 7 C 10/03 dňa 10. 08. 2005 prostredníctvom svojho
právneho zástupcu podnet na podanie mimoriadneho dovolania, na základe ktorého
generálny prokurátor dňa 17. 08. 2005 podal mimoriadne dovolanie. Cieľom
mimoriadneho dovolania bola snaha o odstránenie nesprávneho posúdenia veci
a odstránenie duality vlastníckeho práva k tej istej nehnuteľnosti. (...)
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“, „dovolací súd“ alebo
NS SR“) vydal dňa 23. 11. 2005 rozhodnutie – uznesenie sp. zn. 4 Mcdo 15/2005, ktorým
zastavil konanie o mimoriadnom dovolaní v právnej veci žalobcu Ing. P. V. c/a odporca:
I. H. st. a spol. Predmetné rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené 03. 02. 2006.
Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že podľa názoru najvyššieho súdu ochrana práv
a zákonom chránených záujmov osôb vyžaduje intervenciu formou mimoriadneho dovolania
vtedy, ak sám účastník využil všetky právom predpokladané prostriedky na zvrátenie stavu
založeného rozhodnutím porušujúcim zákon. V prípade tvrdenia o porušení zákona
rozhodnutím súdu prvého stupňa je preto podľa názoru dovolacieho súdu nevyhnutné, aby
sa účastník konania proti takémuto rozhodnutiu bránil včas podaným odvolaním. Len
v prípade, ak by účastník s takýmto odvolaním neuspel, závisí potom od okolností
konkrétneho prípadu, či do úvahy prichádza náprava tohto stavu prostredníctvom
niektorého z mimoriadnych opravných prostriedkov. (...)
V zmysle § 243e OSP ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka
konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí,
že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana
práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto
ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto
rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie. Mimoriadne dovolanie možno podať len proti
tomu výroku súdneho rozhodnutia, ktoré účastník konania, osoba dotknutá týmto
rozhodnutím alebo osoba poškodená týmto rozhodnutím súdu namieta.
Procesnými predpokladmi na podanie mimoriadneho dovolania, okrem podnetu
procesne legitimovaného subjektu, sú:
a) zistenie, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon, a kumulatívne
b) dovolanie vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,
právnických osôb alebo štátu a
c) túto ochranu nemožno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami (§ 243e ods. 1
OSP).
Vyššie uvedené podmienky konania o mimoriadnom dovolaní musia byť splnené
súčasne.
Súdy sú povinné vykladať a používať príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom
ustanovenia nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu.
Príslušný súd je povinný rešpektovať základné zásady civilného konania, v zmysle ktorých
súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby
bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP).
Občianske súdne konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti
a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie (§ 3 OSP). Podmieňovanie uplatnenia opravných
prostriedkov o podmienky, ktoré nemajú oporu v zákone alebo ktoré idú nad rámec zákona
a nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi
spravodlivého procesu.
Z vyššie uvedených zákonných ustanovení upravujúcich podmienky pre podanie
mimoriadneho dovolania vyplýva, že zákon pre jeho podanie nevyžaduje bezpodmienečné
využitie všetkých riadnych opravných prostriedkov ako nevyhnutnej podmienky pre podanie
daného mimoriadneho opravného prostriedku.
Interpretácia zákonnej podmienky o ochrane práv a zákonom chránených záujmov
osôb alebo štátu, ako nevyhnutnosti využitia všetkých právom predpokladaných
prostriedkov na zvrátenie stavu založeného rozhodnutím porušujúcim zákon, je v rozpore
s príslušnými ustanoveniami OSP.
V prípade, ak zákonodarca ako podmienku podania mimoriadneho opravného
prostriedku alebo návrhu na začatie konania stanovuje povinnosť vyčerpania všetkých
opravných prostriedkov, je daná podmienka vyjadrená explicitne.
V zmysle § 236 ods. 1 OSP dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 53 ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu sťažnosť nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,
ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na
ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je v rozpore aj s jeho doterajšou
judikatúrou.
„... že v spornom konaní môže generálny prokurátor napadnúť mimoriadnym
dovolaním rozsudky všetkých stupňov súdov okrem rozsudkov, ktorými sa rozhodlo
o dovolaní alebo mimoriadnom dovolaní [§ 243f ods. 2 písm. c) OSP], pričom vo svojej
dispozícii je viazaný rozsahom, v ktorom podnecovateľ požaduje preskúmanie napadnutého
rozhodnutia. Toto prieskumné konanie má totiž svoju kvalitatívnu aj kvantitatívnu stránku,
s výnimkami uvedenými v § 242 ods. 2 OSP“.
„Mimoriadnym dovolaním možno napadnúť rozhodnutie súdu prvého aj druhého
stupňa, ale riadnym dovolaním len rozhodnutie súdu druhého stupňa, bez obmedzenia jeho
predmetu, atď.“. (...)
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa
ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle
a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnuté
ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu
ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Reálne uplatnenie
základného práva na súdnu ochranu teda predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa
táto ochrana v zákonom predpokladanej kvalite dostane bez toho, aby sa mu ukladali –
v spojitosti s jej uplatnením – povinnosti, ktoré zákon v súvislosti s uplatňovaním jeho
uvedeného práva od účastníkom nevyžaduje (čl. 2 ods. 3 ústavy). (...)
Podstata základného práva na súdnu ochranu spočíva v oprávnení každého reálne sa
domáhať ochrany svojich práv na súde a tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu
nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému právu poskytnutá ochrana
v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú (čl. 46 ústavy
v spojitosti s čl. 51 ústavy), a teda že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len
v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným
postupom súdu, dostať.
Najvyšší súd SR svojím rozhodnutím vo veci sp. zn. 4 M Cdo 15/2005 o zastavení
konania zamedzil sťažovateľovi domôcť sa svojho práva na súde v rozpore so zákonom –
Občianskym súdnym poriadkom. (...).
V súlade s čl. 127 ods. 1 Ústava vymedzila ako jednu z úloh, ktorou sa bude Ústavný
súd pri svojej činnosti zaoberať – rozhodovanie o sťažnostiach fyzických alebo právnických
osôb, ak namietajú porušenie svojich práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných
slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
V právnom štáte neexistujú závažnejšie práva než tie, ktoré sa priznávajú v ústave.
Povinnosťou štátnych orgánov je zabezpečiť dosažiteľnosť ich uplatnenia nositeľom ústavou
priznaného práva.
Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky po
predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti rozhodol tak, že vydá toto uznesenie:
Ústavný súd Slovenskej republiky prijíma sťažnosť o porušení práva sťažovateľa na
súdnu ochranu v zmysle Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj na právo spravodlivé súdne
konanie podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 M Cdo
15/2005.
Po konaní vo veci samej navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vydal
tento nález:
Základné právo sťažovateľa, a to právo na súdnu ochranu v zmysle Čl. 46 ods. 1
Ústavy SR, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 M Cdo 15/2005.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 15/2005 zo dňa
23. 11. 2005 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
Podľa § 36 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu priznáva sa
sťažovateľovi náhrada trov právneho zastúpenia splatná do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. S. J. (...).»
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127
ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do
takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv sťažovateľa na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 6 ods. 1 dohovoru, postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4 M Cdo 15/2005 z 23. novembra 2005.
Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej
ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú
právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50). Zároveň
podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon,
resp. v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy len
v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (mutatis mutandis I. ÚS 56/01).
Podľa svojej ustálenej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným
súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale
chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo
veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).
V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na
skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania
zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať
a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán,
ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh
týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre
konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu
tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 74/02, I. ÚS 115/02,
I. ÚS 46/03). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí aj pokiaľ
ide o skúmanie splnenie podmienok konania o mimoriadnom dovolaní.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil
aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup
k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení
však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by
uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú
zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len
vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými
prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Pravidlá týkajúce sa splnenia podmienok konania o mimoriadnom dovolaní majú za
cieľ zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá
bola nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto
pravidlá budú aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto
osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De
Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok ESĽP z 28. októbra 1998).
Otázka posúdenia podmienok konania o mimoriadnom dovolaní je otázkou
zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv
sťažovateľa (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou
je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky
podmienok konania o mimoriadnom dovolaní v danej veci.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po
zistení, že mimoriadne dovolanie bolo podané včas na to oprávnenou osobou (§ 243e ods. 1
a § 243g O. s. p.) skúmal predovšetkým splnenie podmienok konania o mimoriadnom
dovolaní. Dospel pritom k záveru, že jednu z takýchto podmienok v prejednávanej veci
nemožno považovať za splnenú.
Ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej
rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným
rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom
chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je
možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu
mimoriadne dovolanie (§ 243e ods. 1 O. s. p.).
Citované ustanovenie vymedzuje (nad rámec podmienok konania v prvom stupni,
odvolacieho konania a tiež konaní o mimoriadnych opravných prostriedkov podávaných
účastníkmi konania) ďalšie tri podmienky konania, ktorých splnenie zákon vyžaduje práve
v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky. Prvou
z týchto podmienok je okolnosť porušenia zákona právoplatným rozhodnutím súdu, druhou
požiadavka na ochrane práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických
osôb alebo štátu (majúca byť zabezpečená práve odstránením rozhodnutia porušujúceho
zákon) a treťou potom nemožnosť dosiahnutia ochrany inými právnymi prostriedkami.
Pretože všetky uvedené podmienky konania o mimoriadnom dovolaní musia byť splnené
súčasne, nedostatok ktorejkoľvek z nich bráni vecnému prejednaniu mimoriadneho
dovolania.
Ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb
alebo štátu zásadne vyžaduje intervenciu (mimoriadnym dovolaním generálneho
prokurátora) vtedy, ak sám účastník využil všetky právom predpokladané prostriedky na
zvrátenie stavu založeného rozhodnutím porušujúcim zákon; avšak stav porušenia zákona
napriek tejto aktivite účastníka pretrval. V prípade tvrdenia o porušení zákona rozhodnutím
súdu prvého stupňa je preto vždy nevyhnutné, aby sa účastník konania proti takémuto
rozhodnutiu bránil včas podaným odvolaním (pokiaľ samozrejme zákon takýto riadny
opravný prostriedok pripúšťa). Ak by účastník s takýmto odvolaním neuspel alebo by sa
odvolací súd odmietol jeho odvolaním vecne zaoberať, závisí potom od okolnosti
konkrétneho prípadu, či do úvahy prichádza náprava tohto stavu prostredníctvom
niektorého z mimoriadnych opravných prostriedkov.
Z už uvedeného potom treba mimo akúkoľvek pochybnosť vyvodiť, že požiadavka na
ochrane práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu
ako podmienka konania o mimoriadnom dovolaní nie je daná vtedy, ak sám podnecovateľ
mimoriadneho dovolania v konaní predchádzajúcom podaniu takéhoto mimoriadneho
opravného prostriedku opomenul účinne hájiť svoje práva (najmä nepodaním niektorého
z opravných prostriedkov, ktoré zákon poskytuje samotnému účastníkovi).
Práve o taký prípad šlo i v prejednávanej veci, pretože žalobca opomenul podať proti
rozsudku súdu prvého stupňa včas odvolanie, rovnako opomenul s oneskoreným odvolaním
spojiť návrh na odpustenie zmeškania lehoty a sám tak prispel k tomu, že rozhodnutie
neskôr spochybňované i mimoriadnym dovolaním nadobudlo právoplatnosť. Rovnako na
opomenutie žalobcu by bolo treba inak usudzovať i v prípade nesprávnosti názoru
krajského súdu o oneskorenosti odvolania, pretože v takom prípade by žalobcovi bolo na
neprospech nepodanie dovolania proti uzneseniu o odmietnutí odvolania. O druhý uvedený
prípad však v prejednávanej veci nešlo, nakoľko žalobca odvolanie nielen podal, ale ho i
datoval až dňom nasledujúcim po uplynutí lehoty na odvolanie (a vylúčený tak bol i
hodnoverný dôkaz o podaní odvolania na poštovú prepravu už v skoršom čase).
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky tak neostalo iné, než konanie o mimoriadnom
dovolaní pre nedostatok jednej z podmienok takého konania a neodstrániteľnosť takej
prekážky konania podľa § 243i ods. 2, § 243c, § 243e ods. 1 a § 104 ods. 1 vety prvej
O. s. p. zastaviť (...)“.
Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu o splnení podmienok
konania o mimoriadnom dovolaní v danej veci je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom,
najvyšší súd k zásadným námietkam sťažovateľa zaujal stanovisko, a preto aj ústavný súd
ho považuje za dostačujúci, ale aj ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré bolo treba považovať podmienky konania o mimoriadnom dovolaní za
nesplnené. V každom prípade postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho
záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže
sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.
V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho
súdu, ktorý prijíma aj stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov. Ingerencia ústavného
súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho
nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd aj
keby nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánom zákonov“,
v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu
iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný.
O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny
výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť
odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti a dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. apríla 2006