Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 136/06

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. apríla 2006

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. V., B., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., vo

veci namietaného porušenia základných práv zaručených v Slovenskej

republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 23. novembra 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla 2006

doručená sťažnosť Ing. P. V., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn.

z 23. novembra 2005.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že: «(...) Predmetom tejto sťažnosti je porušovanie

práv sťažovateľa garantovaných

(ďalej aj „Ústava“) v Čl. 46 ods. 1, ako aj Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uverejnenom v Zbierke (ďalej len

„Dohovor“).

Rozsudkom Okresného súdu v Senici zo dňa 23. 03. 2004, sp. zn. súd

zamietol návrh sťažovateľa o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti a zaviazal ho k náhrade

trov konania.

Proti uvedenému rozhodnutiu podal sťažovateľ dňa 20. 08. 2004 odvolanie, ktoré

Krajský súd v Trnave uznesením sp. zn. zo dňa 14. 06. 2005 odmietol

z dôvodu zmeškania lehoty pre podanie odvolania. Sťažovateľ podal proti rozsudku

Okresného súdu v Senici sp. zn. dňa 10. 08. 2005 prostredníctvom svojho

právneho zástupcu podnet na podanie mimoriadneho dovolania, na základe ktorého

generálny prokurátor dňa 17. 08. 2005 podal mimoriadne dovolanie. Cieľom

mimoriadneho dovolania bola snaha o odstránenie nesprávneho posúdenia veci

a odstránenie duality vlastníckeho práva k tej istej nehnuteľnosti. (...)

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“, „dovolací súd“ alebo

NS SR“) vydal dňa 23. 11. 2005 rozhodnutie – uznesenie sp. zn. , ktorým

zastavil konanie o mimoriadnom dovolaní v právnej veci žalobcu Ing. P. V. c/a odporca:

I. H. st. a spol. Predmetné rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené 03. 02. 2006.

Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že podľa názoru najvyššieho súdu ochrana práv

a zákonom chránených záujmov osôb vyžaduje intervenciu formou mimoriadneho dovolania

vtedy, ak sám účastník využil všetky právom predpokladané prostriedky na zvrátenie stavu

založeného rozhodnutím porušujúcim zákon. V prípade tvrdenia o porušení zákona

rozhodnutím súdu prvého stupňa je preto podľa názoru dovolacieho súdu nevyhnutné, aby

sa účastník konania proti takémuto rozhodnutiu bránil včas podaným odvolaním. Len

v prípade, ak by účastník s takýmto odvolaním neuspel, závisí potom od okolností

konkrétneho prípadu, či do úvahy prichádza náprava tohto stavu prostredníctvom

niektorého z mimoriadnych opravných prostriedkov. (...)

V zmysle ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka

konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí,

že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana

práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto

ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto

rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie. Mimoriadne dovolanie možno podať len proti

tomu výroku súdneho rozhodnutia, ktoré účastník konania, osoba dotknutá týmto

rozhodnutím alebo osoba poškodená týmto rozhodnutím súdu namieta.

Procesnými predpokladmi na podanie mimoriadneho dovolania, okrem podnetu

procesne legitimovaného subjektu, sú:

a) zistenie, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon, a kumulatívne

b) dovolanie vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,

právnických osôb alebo štátu a

c) túto ochranu nemožno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami (§ 243e ods. 1

).

Vyššie uvedené podmienky konania o mimoriadnom dovolaní musia byť splnené

súčasne.

Súdy sú povinné vykladať a používať príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom

ustanovenia nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu.

Príslušný súd je povinný rešpektovať základné zásady civilného konania, v zmysle ktorých

súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby

bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov ( ).

Občianske súdne konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti

a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie ( ). Podmieňovanie uplatnenia opravných

prostriedkov o podmienky, ktoré nemajú oporu v zákone alebo ktoré idú nad rámec zákona

a nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi

spravodlivého procesu.

Z vyššie uvedených zákonných ustanovení upravujúcich podmienky pre podanie

mimoriadneho dovolania vyplýva, že zákon pre jeho podanie nevyžaduje bezpodmienečné

využitie všetkých riadnych opravných prostriedkov ako nevyhnutnej podmienky pre podanie

daného mimoriadneho opravného prostriedku.

Interpretácia zákonnej podmienky o ochrane práv a zákonom chránených záujmov

osôb alebo štátu, ako nevyhnutnosti využitia všetkých právom predpokladaných

prostriedkov na zvrátenie stavu založeného rozhodnutím porušujúcim zákon, je v rozpore

s príslušnými ustanoveniami .

V prípade, ak zákonodarca ako podmienku podania mimoriadneho opravného

prostriedku alebo návrhu na začatie konania stanovuje povinnosť vyčerpania všetkých

opravných prostriedkov, je daná podmienka vyjadrená explicitne.

V zmysle dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa o organizácii Ústavného súdu sťažnosť nie je

prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,

ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na

ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je v rozpore aj s jeho doterajšou

judikatúrou.

„... že v spornom konaní môže generálny prokurátor napadnúť mimoriadnym

dovolaním rozsudky všetkých stupňov súdov okrem rozsudkov, ktorými sa rozhodlo

o dovolaní alebo mimoriadnom dovolaní [ ], pričom vo svojej

dispozícii je viazaný rozsahom, v ktorom podnecovateľ požaduje preskúmanie napadnutého

rozhodnutia. Toto prieskumné konanie má totiž svoju kvalitatívnu aj kvantitatívnu stránku,

s výnimkami uvedenými v “.

„Mimoriadnym dovolaním možno napadnúť rozhodnutie súdu prvého aj druhého

stupňa, ale riadnym dovolaním len rozhodnutie súdu druhého stupňa, bez obmedzenia jeho

predmetu, atď.“. (...)

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa

ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle

a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnuté

ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok o základnom práve na súdnu

ochranu vykonávajú ( v spojení s ). Reálne uplatnenie

základného práva na súdnu ochranu teda predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa

táto ochrana v zákonom predpokladanej kvalite dostane bez toho, aby sa mu ukladali –

v spojitosti s jej uplatnením – povinnosti, ktoré zákon v súvislosti s uplatňovaním jeho

uvedeného práva od účastníkom nevyžaduje ( ). (...)

Podstata základného práva na súdnu ochranu spočíva v oprávnení každého reálne sa

domáhať ochrany svojich práv na súde a tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu

nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému právu poskytnutá ochrana

v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú (

v spojitosti s ), a teda že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len

v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným

postupom súdu, dostať.

Najvyšší súd SR svojím rozhodnutím vo veci sp. zn. o zastavení

konania zamedzil sťažovateľovi domôcť sa svojho práva na súde v rozpore so zákonom –

. (...).

V súlade s vymedzila ako jednu z úloh, ktorou sa bude Ústavný

súd pri svojej činnosti zaoberať – rozhodovanie o sťažnostiach fyzických alebo právnických

osôb, ak namietajú porušenie svojich práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných

slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

V právnom štáte neexistujú závažnejšie práva než tie, ktoré sa priznávajú v ústave.

Povinnosťou štátnych orgánov je zabezpečiť dosažiteľnosť ich uplatnenia nositeľom

priznaného práva.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky po

predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti rozhodol tak, že vydá toto uznesenie:

Ústavný súd Slovenskej republiky prijíma sťažnosť o porušení práva sťažovateľa na

súdnu ochranu v zmysle Čl. 46 ods. 1 SR, ako aj na právo spravodlivé súdne

konanie podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 M Cdo

15/2005.

Po konaní vo veci samej navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vydal

tento nález:

Základné právo sťažovateľa, a to právo na súdnu ochranu v zmysle Čl. 46 ods. 1

SR, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. .

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

23. 11. 2005 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Podľa o organizácii Ústavného súdu priznáva sa

sťažovateľovi náhrada trov právneho zastúpenia splatná do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. S. J. (...).»

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127

ods. 1 o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa prvej vety ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do

takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis , ).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv sťažovateľa na súdnu

ochranu zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru, postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 23. novembra 2005.

Citovaný je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú

právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ( až 50). Zároveň

podľa podmienky a podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon,

resp. v zmysle je možné domáhať sa práv podľa len

v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (mutatis mutandis ).

Podľa svojej ustálenej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale

chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo

veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. ).

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na

skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania

zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať

a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán,

ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh

týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre

konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu

tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (, ,

). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí aj pokiaľ

ide o skúmanie splnenie podmienok konania o mimoriadnom dovolaní.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil

aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup

k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení

však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by

uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú

zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len

vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými

prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Pravidlá týkajúce sa splnenia podmienok konania o mimoriadnom dovolaní majú za

cieľ zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá

bola nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto

pravidlá budú aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto

osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De

Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok ESĽP z 28. októbra 1998).

Otázka posúdenia podmienok konania o mimoriadnom dovolaní je otázkou

zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv

sťažovateľa (mutatis mutandis ). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou

je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky

podmienok konania o mimoriadnom dovolaní v danej veci.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po

zistení, že mimoriadne dovolanie bolo podané včas na to oprávnenou osobou (§ 243e ods. 1

a ) skúmal predovšetkým splnenie podmienok konania o mimoriadnom

dovolaní. Dospel pritom k záveru, že jednu z takýchto podmienok v prejednávanej veci

nemožno považovať za splnenú.

Ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej

rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným

rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom

chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je

možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu

mimoriadne dovolanie ( ).

Citované ustanovenie vymedzuje (nad rámec podmienok konania v prvom stupni,

odvolacieho konania a tiež konaní o mimoriadnych opravných prostriedkov podávaných

účastníkmi konania) ďalšie tri podmienky konania, ktorých splnenie zákon vyžaduje práve

v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky. Prvou

z týchto podmienok je okolnosť porušenia zákona právoplatným rozhodnutím súdu, druhou

požiadavka na ochrane práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických

osôb alebo štátu (majúca byť zabezpečená práve odstránením rozhodnutia porušujúceho

zákon) a treťou potom nemožnosť dosiahnutia ochrany inými právnymi prostriedkami.

Pretože všetky uvedené podmienky konania o mimoriadnom dovolaní musia byť splnené

súčasne, nedostatok ktorejkoľvek z nich bráni vecnému prejednaniu mimoriadneho

dovolania.

Ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb

alebo štátu zásadne vyžaduje intervenciu (mimoriadnym dovolaním generálneho

prokurátora) vtedy, ak sám účastník využil všetky právom predpokladané prostriedky na

zvrátenie stavu založeného rozhodnutím porušujúcim zákon; avšak stav porušenia zákona

napriek tejto aktivite účastníka pretrval. V prípade tvrdenia o porušení zákona rozhodnutím

súdu prvého stupňa je preto vždy nevyhnutné, aby sa účastník konania proti takémuto

rozhodnutiu bránil včas podaným odvolaním (pokiaľ samozrejme zákon takýto riadny

opravný prostriedok pripúšťa). Ak by účastník s takýmto odvolaním neuspel alebo by sa

odvolací súd odmietol jeho odvolaním vecne zaoberať, závisí potom od okolnosti

konkrétneho prípadu, či do úvahy prichádza náprava tohto stavu prostredníctvom

niektorého z mimoriadnych opravných prostriedkov.

Z už uvedeného potom treba mimo akúkoľvek pochybnosť vyvodiť, že požiadavka na

ochrane práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu

ako podmienka konania o mimoriadnom dovolaní nie je daná vtedy, ak sám podnecovateľ

mimoriadneho dovolania v konaní predchádzajúcom podaniu takéhoto mimoriadneho

opravného prostriedku opomenul účinne hájiť svoje práva (najmä nepodaním niektorého

z opravných prostriedkov, ktoré zákon poskytuje samotnému účastníkovi).

Práve o taký prípad šlo i v prejednávanej veci, pretože žalobca opomenul podať proti

rozsudku súdu prvého stupňa včas odvolanie, rovnako opomenul s oneskoreným odvolaním

spojiť návrh na odpustenie zmeškania lehoty a sám tak prispel k tomu, že rozhodnutie

neskôr spochybňované i mimoriadnym dovolaním nadobudlo právoplatnosť. Rovnako na

opomenutie žalobcu by bolo treba inak usudzovať i v prípade nesprávnosti názoru

krajského súdu o oneskorenosti odvolania, pretože v takom prípade by žalobcovi bolo na

neprospech nepodanie dovolania proti uzneseniu o odmietnutí odvolania. O druhý uvedený

prípad však v prejednávanej veci nešlo, nakoľko žalobca odvolanie nielen podal, ale ho i

datoval až dňom nasledujúcim po uplynutí lehoty na odvolanie (a vylúčený tak bol i

hodnoverný dôkaz o podaní odvolania na poštovú prepravu už v skoršom čase).

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky tak neostalo iné, než konanie o mimoriadnom

dovolaní pre nedostatok jednej z podmienok takého konania a neodstrániteľnosť takej

prekážky konania podľa § 243i ods. 2, § 243c, § 243e ods. 1 a § 104 ods. 1 vety prvej

zastaviť (...)“.

Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu o splnení podmienok

konania o mimoriadnom dovolaní v danej veci je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom,

najvyšší súd k zásadným námietkam sťažovateľa zaujal stanovisko, a preto aj ústavný súd

ho považuje za dostačujúci, ale aj ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré bolo treba považovať podmienky konania o mimoriadnom dovolaní za

nesplnené. V každom prípade postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho

záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho

súdu, ktorý prijíma aj stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov. Ingerencia ústavného

súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho

nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd aj

keby nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánom zákonov“,

v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu

iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny

výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť

odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. apríla 2006