Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 590/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka

prerokoval prijatú sťažnosť mesta Vysoké Tatry, Starý Smokovec 1, zastúpeného

primátorom Ing. Jánom Mokošom, právne zastúpeného advokátom JUDr. Františkom

Komkom, Hlavná 27, Prešov, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. júna 2014

a takto

rozhodol:

1. Základné právo mesta Vysoké Tatry podľa Slovenskej

republiky a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. júna 2014 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. júna 2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť mestu Vysoké Tatry

trovy konania v sume 511,34 € (slovom päťstojedenásť eur a tridsaťštyri centov) na účet jeho

právneho zástupcu JUDr. Františka Komku, Hlavná 27, Prešov, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

8. septembra 2014 doručená sťažnosť mesta Vysoké Tatry, Starý Smokovec 1, zastúpeného

primátorom Ing. Jánom Mokošom (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. júna 2014

(ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval v procesnom postavení

žalovaného v právnej veci obchodnej spoločnosti (ďalej len „žalobca“)

o zaplatenie sumy 102 901,15 € s príslušenstvom vedenej na Okresnom súde Poprad (ďalej

len ,,okresný súd“) pod sp. zn. . Okresný súd rozsudkom

sp. zn. zo 4. novembra 2008 zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu

80 000 Sk s 13 % úrokom z omeškania ročne za obdobie od 26. októbra 2005 do zaplatenia.

Vo zvyšnej časti okresný súd žalobu zamietol a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo

na náhradu trov konania.

Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podali obaja účastníci konania odvolanie,

o ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.

z 20. októbra 2009 tak, že zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vrátil mu

vec na ďalšie konanie. Okresný súd v súlade s názorom vysloveným odvolacím súdom

doplnil dokazovanie v naznačenom smere a vo veci opakovane rozhodol rozsudkom

sp. zn. z 24. februára 2011 tak, že zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi

sumu 2 655,51 € s 13% úrokom z omeškania ročne od 26. októbra 2005

do 31. decembra 2008, s 12,5 % úrokom z omeškania ročne za obdobie od 1. januára 2009

do 30. júna 2009 a s 11 % úrokom z omeškania ročne od 1. júla 2009 do zaplatenia, ďalej

sťažovateľa zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania. Okresný súd vo zvyšnej časti

žalobu zamietol a v časti o zaplatenie 3 319,39 s 13 % úrokom z omeškania ročne

od 26. októbra 2005 do zaplatenia konanie zastavil. Aj tento v poradí druhý rozsudok súdu

prvého stupňa napadli odvolaním obaja účastníci konania. Krajský súd rozsudkom

sp. zn. z 13. novembra 2012 rozhodol tak, že zmenil rozsudok súdu prvého

stupňa vo výroku, ktorým bol sťažovateľ zaviazaný na plnenie žalobcovi tak, že návrh

žalobcu zamietol. Súčasne potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti

a zmenil ho vo výroku o trovách konania tak, že žalobca je povinný nahradiť sťažovateľovi

trovy celého konania v sume 16 144,52 €.

Na podnet žalobcu podal proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 13. novembra 2012 mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky

(ďalej len „generálny prokurátor“) a navrhol rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť

na ďalšie konanie z dôvodu, že je neprípustné, aby krajský súd dospel k odlišným

skutkovým zisteniam vedúcim k záveru o neodôvodnenosti žaloby len na základe

prehodnotenia dôkazov vykonaných okresným súdom. Ak bol krajský súd toho názoru,

že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam, dokazovanie mal sám opakovať, prípadne ho doplniť.

Sťažovateľ v rámci konania o mimoriadnom dovolaní na výzvu najvyššieho súdu

vo svojom písomnom stanovisku navrhol, aby dovolací súd mimoriadne dovolanie odmietol

a zaviazal žalobcu zaplatiť mu trovy dovolacieho konania. Sťažovateľ vo svojom vyjadrení,

poukazujúc na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, ako aj judikatúru ústavného súdu,

uviedol, že mimoriadne dovolanie je možné podať iba vtedy, pokiaľ sú súčasne splnené tieto

podmienky:

1. porušenie zákona právoplatným rozhodnutím súdu,

2. požiadavka na ochranu práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,

právnických osôb alebo štátu,

3. nemožnosť dosiahnutia ochrany inými právnymi prostriedkami.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej argumentoval, že z nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS

307/2012 z 12. februára 2013 vyplýva, že judikatúra ústavného súdu „zastáva stabilne

názor, že mimoriadne dovolanie predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho

rozhodnutia vyjadreného jeho právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je aj účel

mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť

vecnú správnosť a spravodlivosť súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch.

Uvedený účel môže mimoriadne dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá

akceptovateľnosti jeho právnej úpravy.

Jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky

nápravy pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní.“.

Totožné právne závery, podľa ktorých rešpektovanie kritérií spočívajúcich

v povinnosti vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy pochybení vytýkaných

v mimoriadnom dovolaní je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu, ako aj

z hľadiska základného práva zaručeného a práva podľa

dohovoru, podľa sťažovateľa vyplývajú aj z nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 15. júla 2013, ako aj z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. novembra 2009.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd v jeho právnej veci napadnutým uznesením

absolútne nerešpektoval judikatúru ústavného súdu, ako aj judikatúru samotného

najvyššieho súdu. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na nález ústavného súdu

sp. zn. , podľa ktorého všeobecné pravidlo, že proti nálezu ústavného súdu

sa nemožno odvolať, má za následok, že nález v celku (výrok aj odôvodnenie) predstavuje

definitívne riešenie ústavnoprávnych otázok v konkrétnej veci, a preto musí byť

všeobecným súdom rešpektovaný a verne vykonaný v ďalšom štádiu konania.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež namietal, že v napadnutom uznesení najvyšší súd rozsudok

krajského súdu zrušil v dôsledku zistenia procesnej vady majúcej za následok odňatie

možnosti účastníka konať pred súdom podľa

(ďalej len „OSP“), pričom sa vôbec nezaoberal argumentáciou sťažovateľa, ktorá sa týkala

„predovšetkým neprípustnosti podania mimoriadneho dovolania z dôvodu, že žalobca

nesplnil jednu zo základných a potrebných podmienok, t. j. že sám ako účastník konania

nepodal riadne dovolanie, a to i napriek tomu, že takéto riadne dovolanie mohol podať

podľa ust. a .

Práve v tejto okolnosti spočíva arbitrárnosť postupu Najvyššieho súdu SR, ktorý

v rámci konania o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora zrušením rozsudku

KS Prešov z dôvodu, pre ktorého bolo možné zrušiť napadnuté rozhodnutie prostredníctvom

iného právneho prostriedku nápravy (riadneho dovolania podaného žalobcom do 1 mesiaca

od právoplatnosti rozsudku Krajského súdu Prešov), zasiahol neprípustným spôsobom

do právoplatne skončeného konania prekračujúc účel a zmysel ústavných limitov

ustanovených pre prípustnosť zásahu do právoplatne skončeného konania prostredníctvom

mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom.“.

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo Mesta Vysoké Tatry zaručené v SR a práva

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu SR, sp. zn. zo dňa 30. 6. 2014 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. zo dňa 30. 6. 2014

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť trovy konania Mestu Vysoké Tatry, ktoré je

povinný zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľa advokátovi JUDr. Františkovi Komkovi,

Prešov, Hlavná 27... vo výške 340,90 Eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

Ústavný súd uznesením sp. zn. z 1. októbra 2014 prijal podľa § 25

ods. 3 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie

v senáte zloženom z Petra Brňáka (predseda senátu), Marianny Mochnáčovej (sudkyňa)

a Milana Ľalíka (sudca). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2015 účinného

od 1. marca 2015 I. senát ústavného súdu rozhoduje v zložení Marianna Mochnáčová

(predsedníčka senátu), Peter Brňák (sudca) a Milan Ľalík (sudca). Z uvedeného dôvodu vec

prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené

v záhlaví tohto nálezu.

Najvyšší súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn.

KP 3/2014 (Nobs 79/2014) doručeným ústavnému súdu 6. novembra 2014, v ktorom sa

okrem iného uvádza, že „sťažnosťou napadnuté rozhodnutie dovolacieho súdu, ktoré prijal

senát najvyššieho súdu jednohlasne, obsahuje relevantné dôvody, pre ktoré došlo k zrušeniu

rozsudku odvolacieho súdu z 13. novembra 2012. Na týchto dôvodoch, a to porušenie § 213

ods. 3 tým, že odvolací súd nezopakoval dokazovanie v zmysle a nasl. ,

čím sa v konaní vyskytla vada podľa , najvyšší súd naďalej zotrváva a

má za to, že takáto procesná vada nepochybne zakladá odňatie možnosti účastníkovi konať

pred súdom. Uvedená vada predstavuje dôvod pre zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu,

pretože ide o procesnú vadu, ktorej odstránenie musí vykonať zo zákona samotný dovolací

súd, a to s dôrazom na výskyt procesných vád vymenovaných v až g/

Ak je totiž konanie postihnuté niektorou z vád uvedených v , možno dovolaním

napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak procesné neprípustné, čo nastalo v danom

prípade.

V nadväznosti na uvedené skutočnosti, najvyšší súd zastáva názor, že medzi

napadnutým uznesením dovolacieho súdu z 30. júna 2014 v konaní vedenom pod sp. zn.

a namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa či. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, neexistuje taká spojitosť, ktorá by

umožňovala vysloviť záver o ich porušení.

Najvyšší súd má za to, že postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. júna 2014, k porušeniu

sťažovateľom namietaných práv, nedošlo.“.

K vyjadreniu najvyššieho súdu sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu

zaujal stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu 24. novembra 2014, v ktorom

uviedol:

«Najvyšší súd SR vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti podpísanej predsedníčkou

Najvyššieho súdu SR zaujíma stanovisko, ktorým prakticky iba obhajuje svoje rozhodnutie

vo veci vedenej pod sp. zn. , a to bez toho, aby sa čo i len v najmenšom

zaoberal obsahom a dôvodmi, ktoré sťažovateľ (právny zástupca sťažovateľa má zrejme

na mysli, že „sťažovateľ uviedol...“, pozn.) vo svojej písomnej ústavnej sťažnosti.

Podstata sťažovateľovej argumentácie spočíva v spochybnení prípustnosti

mimoriadneho dovolania podaného Generálnym prokurátorom SR, ako aj v spochybnení

meritórnych záverov Najvyššieho súdu SR v ním vydanom rozhodnutí.

Z viacerých nálezov Ústavného súdu SR, ako aj pléna Ústavného súdu SR

(, , , ) jednoznačne

vyplýva, že judikatúra Ústavného súdu SR zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie

predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho

právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,

ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť

súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch.

Uvedený účel môže mimoriadne dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá

akceptovateľnosti jeho právnej úpravy.

Jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky

nápravy, pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní.

Rešpektovanie týchto kritérií je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1

SR), ako aj z hľadiska práva na súdnu ochranu ( SR) a práva

na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami zaručenými čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Aj v odôvodnení nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. z 10.9.1996 sa

okrem iného poukazuje na „Zásady civilného procesu na lepšie fungovanie justície“ prijaté

Výborom ministrov Rady Európy v roku 1984, v ktorých sa odporúča, aby sa obmedzili

najmä dozorové opravné prostriedky, čo sa týka oprávnení generálnych prokurátorov.

Tento cieľ sa napĺňa predovšetkým možnosťou účastníkov konania podať proti

rozhodnutiu súdu riadny opravný a prípadne aj mimoriadny opravný prostriedok.

Požiadavku na využití riadnych a prípadne aj mimoriadnych opravných prostriedkov

samotným účastníkom možno odôvodniť aj zásadou (princípom) „Vigilantibus iura scripta

sunt“ (Práva patria bdelým, alebo Nech si každý stráži svoje práva, alebo Zákony sú písané

pre bdelých).

Ústavnú súladnosť vyššie uvedeného výkladu a aplikáciu ust.

konštatoval aj Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. .

V súlade s judikatúrou Ústavného súdu SR rozhodovali aj iné senáty Najvyššieho

súdu SR, o čom svedčia ich jednotlivé rozhodnutia, uznesenia sp. zn. ,

.

Aj z rozsudku NS SR sp. zn. , ktoré sa ako prvé výslovne a otvorene

zaoberá záväznosťou judikatúry v rozhodovacej praxi súdov vyplýva, ... „ak bol v určitej

právnej otázke vyslovený právny názor v stanovisku Najvyššieho súdu SR, sú všetky súdy

všeobecných súdov vrátane samotného Najvyššieho súdu SR, povinné pri svojom

rozhodovaní z neho vychádzať, lebo stanovisko je pre ne záväzné.“ Vyplýva to z postavenia

Najvyššieho súdu SR, ktorý ex lége sleduje a vyhodnocuje právoplatné rozhodnutia súdov

v občianskom súdnom konaní a na ich základe, v záujme jednotného rozhodovania súdov,

zaujíma stanoviská k ich rozhodovacej činnosti vo veciach určitého druhu alebo charakteru,

a tak predurčuje ich následný postup aj v iných obdobných veciach (uplatňuje sa záväznosť

súdnej judikatúry erga omnes).

Aj z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. vyplýva: „Všeobecné pravidlo,

že proti nálezu ústavného súdu sa nemožno odvolať, má za následok, že nález v celku (výrok

aj odôvodnenie) predstavuje definitívne riešenie ústavnoprávnych otázok v konkrétnej veci,

a preto musí byť všeobecným súdom rešpektovaný a verne vykonaný v ďalšom štádiu

konania. Nerešpektovanie predchádzajúceho nálezu ústavného súdu spôsobuje, že sa

konanie pred všeobecnými súdmi ďalej a zbytočne predlžuje.“

Treba mať za to, že v prejednávanej veci Najvyšší súd SR v dovolacom konaní

pri prejednávaní mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, o ktorom v dovolacom

konaní svojim uznesením sp. zn. zo dňa 30.6.2014, zrušil rozsudok

Krajského súdu Prešov z 13.11.2012, sp. zn. 538 a vec mu vrátil na ďalšie

konanie, sa neriadil a výslovne nerešpektoval záväznosť judikatúry Ústavného súdu SR

a ani záväznosť súdnej judikatúry, v dôsledku čoho došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa SR spojenú so základným právom

na rovnosť účastníkov konania podľa SR a práva na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Je taktiež nepochybné, že Najvyšší súd SR rozhodol o mimoriadnom dovolaní

Generálneho prokurátora SR i napriek tomu, že neboli splnené kritériá akceptovateľnosti

jeho právnej úpravy. Dovolateľ v rámci svojej ochrany nevyužil iné právne prostriedky,

ktoré mu zákon umožňoval a ktoré spočívali v možnosti podať riadne dovolanie v zmysle

ust. .

V právnom štáte by malo byť samozrejmé a najmä žiadúce, že všeobecné súdy

v rámci danej súdnej sústavy budú striktne a konzistentne dodržiavať právne názory

vyslovené v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, v nálezoch Ústavného súdu SR, lebo len

tak sa zabezpečí právna istota, ochrany dôvery občanov v platné právo a predvídateľnosť

súdneho rozhodovania v obdobných veciach.

Súdna judikatúra zodpovedá súčasnej sofistikovanej koncepcii záväznej sily

precedentu ako súčasti širšieho kontinua normatívneho pôsobenia judikatúry aj

v kontinentálnom právnom systéme.

Ako to aj z poznámky R NS SR (uverejneného v časopise ZSP 4/2006,

str. 135) vyplýva, treba už len dúfať, že Najvyšší súd SR a všetky všeobecné súdy sa budú

držať tejto zásady aj pri riešení iných prípadov. Prevažná väčšina slovenských sudcov sa

totiž doteraz vníma len ako neomylný ochranca objektívneho práva na úkor práv

subjektívnych, čo je stále fenomén totalitného štátu. Preto pokiaľ sudcovia nepresvedčia

verejnosť prostredníctvom jednotlivo rozhodovaných vecí, že sú tu skutočne na to, aby

spravodlivo chránili subjektívne práva fyzických a právnických osôb, a to aj pred štátom

samotným, ktorý prípadne prostredníctvom neústavných zákonov alebo podzákonných

právnych predpisov narušuje spravodlivosť, len veľmi ťažko získajú renomé svojich kolegov

v ostatných štátoch EÚ.»

Sťažovateľ si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia za tri právne úkony

v celkovej výške 511,34 €.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení

sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť

prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len

na základe písomne podaných stanovísk účastníkov.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júna 2014, ktorým tento súd na základe

mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom zrušil rozsudok krajského

súdu, ktorým bol rozsudok súdu I. stupňa vo výroku, ktorým bol sťažovateľ zaviazaný na

plnenie žalobcovi, zmenený a súčasne potvrdený v zamietavej časti.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v súvislosti s rozhodovaním o sťažnostiach podľa

konštantne zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , , atď.). O

svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno

uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že

by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ).

Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či napadnuté

uznesenie nie je arbitrárne a či ho najvyšší súd ústavne akceptovateľným a udržateľným

spôsobom zdôvodnil.

Ústavný súd preto preskúmal namietané uznesenie najvyššieho súdu, ktorým bolo

rozhodnutie odvolacieho súdu zrušené. V jeho odôvodnení sa okrem iného uvádza:

„Podľa ustanovenia , ak generálny prokurátor na základe

podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo poškodenej

rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f),

a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických

osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami,

podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Dovolací súd je toho názoru, že v konaní došlo k vade podľa § 237 písm. f/

účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie procesné nesprávny postup súdu

priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má

za následok znemožnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho

konania.

Podľa ustanovenia , ak má odvolací súd za to, že súd prvého

stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám.

Z obsahu spisu vyplýva, že po predložení spisu Krajskému súdu v Prešove

na rozhodnutie o odvolaní žalovaného a žalobcu, nariadil Krajský súd v Prešove

pojednávanie na 25. septembra 2012. Zo zápisnice z pojednávania (č. 1. 515) je zrejmé, že

predseda senátu po tom, čo podal správu o priebehu konania, oboznámil a prečítal zmluvu

o dielo, v súvislosti s ktorou položil stranám niekoľko otázok. Následne predseda

senátu v súvislosti s poučil strany o tom, že bude aplikovať ust.

a a Autorského zákona a ponechal im dostatočnú lehotu

na vyjadrenie sa k použitiu uvedených ustanovení. Zo zápisnice o pojednávaní

z 13. novembra 2012 (č. l. 535) je zrejmé, že predseda senátu oboznámil podania, ktoré boli

súdu zaslané a v tejto súvislosti sa vyjadrili zástupcovia žalobcu aj žalovaného. Následne

súd vyhlásil predmetný rozsudok, v ktorého písomnom vyhotovení odvolací súd uviedol, že

na základe písomných vyjadrení účastníkov konania, na základe obsahu zmluvy o dielo,

ktorá na odvolacom pojednávaní bola prečítaná a na základe takto vykonaného

dokazovania žalobca potvrdil, že predmetom zmluvy o dielo bolo vypracovanie žiadosti

o poskytnutie finančného príspevku a súčasne aj projektový spis.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je toho názoru, že na základe obsahu uvedených

zápisníc nemožno dospieť k záveru, že na pojednávaniach boli vykonané dôkazy v zmysle

a nasl.

Priebeh odvolacieho konania upravujú ust. a Podanie správy

o priebehu doterajšieho konania a oboznámenie s dokazovaním, vykonaným súdom prvého

stupňa, nemožno považovať za doplnenie alebo zopakovanie dokazovania, keďže ide

o povinnosť, ktorá vyplýva odvolaciemu súdu z ustanovenia Za dôkaz

nemožno považovať ani vyjadrenia zástupcov účastníkov a účastníkov konania na otázky

súdu, ktorých účelom je len vysvetlenie skutkového deja.

V danom prípade odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 220

bez toho, aby zopakoval, príp. doplnil dokazovanie spôsobom, uvedeným v

a nasl. Odvolací súd však nepostupoval zákonom predpísaným spôsobom a v konaní

došlo k vade podľa ust. “

V nadväznosti na citované ústavný súd konštatuje, že kľúčová námietka sťažovateľa

spočíva v tvrdenej arbitrárnosti namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorým v rámci

konania o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora zrušil rozsudok krajského súdu

ako odvolacieho súdu z dôvodu zistenia vady majúcej za následok odňatie možnosti

účastníka konať pred súdom v zmysle , teda z dôvodu, ktorý zakladal

prípustnosť využitia iného opravného prostriedku (dovolania) priamo účastníkom konania,

ktorý nebol v konaní vyčerpaný. Podanie riadneho dovolania bolo v danom prípade

podporené aj skutočnosťou, že išlo o zmeňujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, teda bol

splnený základný procesný predpoklad prípustnosti dovolania vyplývajúci z § 238 ods. 1

. Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím podľa sťažovateľa neprípustným spôsobom

zasiahol do právoplatne skončeného konania prekračujúc tak účel a zmysel mimoriadneho

dovolania, ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť

a spravodlivosť súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch.

Podľa ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka

konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu

zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje

ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu

a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto

rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Podľa mimoriadne dovolanie možno podať len proti tomu výroku

súdneho rozhodnutia, ktoré účastník konania, osoba dotknutá týmto rozhodnutím alebo

osoba poškodená týmto rozhodnutím súdu namieta.

Podľa mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,

b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci,

c) rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Podľa mimoriadne dovolanie podáva generálny prokurátor

na dovolacom súde do jedného roka od právoplatnosti rozhodnutia súdu.

Podľa v konaní o mimoriadnom dovolaní platia primerane

ustanovenia o konaní na dovolacom súde (§ 242 až § 243d), ak tento zákon neustanovuje

niečo iné.

Ústavný súd v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti sťažovateľa z vlastnej

rozhodovacej činnosti zistil, že judikatúra ústavného súdu vo vzťahu k inštitútu

mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora nie je úplne jednotná. Možno

konštatovať, že vo väčšine svojich rozhodnutí sa ústavný súd priklonil k záveru, že podanie

mimoriadneho dovolania je podmienené vyčerpaním iných dostupných právnych

prostriedkov nápravy pochybení súdnych rozhodnutí vytýkaných v mimoriadnom dovolaní

(, , , , , ,

, , , , ).

V nadväznosti na už uvedené I. senát ústavného súdu zároveň zistil, že vo vzťahu

k niektorým sťažnostiam namietajúcim nesprávny postup a rozhodnutie najvyššieho súdu

v otázke posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora

jednotlivé senáty ústavného súdu založili svoje rozhodnutia (konkrétne ide o nález

sp. zn. zo 4. februára 2009, uznesenia sp. zn. z 19. januára

2012, z 25. novembra 2010 a z 11. októbra 2012, pozn.)

na právnom názore, podľa ktorého je generálny prokurátor oprávnený napadnúť

mimoriadnym dovolaním aj také právoplatné rozhodnutie súdu, proti ktorému žiaden

z účastníkov konania nepodal prípustný (riadny alebo mimoriadny) opravný prostriedok.

V súvislosti s prípravou meritórneho rozhodnutia o sťažnosti sťažovateľa ústavný súd

zároveň zistil, že vo vzťahu k posudzovanému právnemu problému, ktorého podstatou bola

aplikácia ustanovenia , bolo vydané zjednocujúce stanovisko

občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2008 pod č. 36 v tomto

znení:

„Podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom nie je podmienené

využitím riadneho opravného prostriedku účastníkom konania.

Mimoriadnym dovolaním v zmysle ustanovenia môže generálny

prokurátor napadnúť aj právoplatné rozhodnutie súdu prvého stupňa.“

Napriek uvedenému zjednocovaciemu stanovisku občianskoprávneho kolégia

najvyššieho súdu boli aj v nasledujúcom období najvyšším súdom vydané rozhodnutia,

ktoré ho nerešpektovali (napr. uznesenia sp. zn. 1 M Obdo V 2/2011 z 27. septembra 2012,

sp. zn. z 27. januára 2009 a sp. zn. z 27. januára 2009).

Konfrontujúc právne názory vyjadrené v označených rozhodnutiach jednotlivých

senátov ústavného súdu a stanovisku občianskoprávneho kolégia I. senát ústavného súdu

konštatoval, že sú v zásade rozdielne. V nadväznosti na túto skutočnosť I. senát ústavného

súdu vychádzajúc zo svojej judikatúry, ako aj z doterajšej judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva, ktorý opakovane vyslovil, že v dôsledku zrušenia právoplatného

a záväzného súdneho rozhodnutia došlo k porušeniu čl. 6 dohovoru v prípadoch, v ktorých

na základe procesného úkonu osoby odlišnej od účastníkov konania, hoci aj na podnet

niektorého z účastníkov konania, došlo k zrušeniu právoplatného a záväzného súdneho

rozhodnutia [napr. vo veci Kutepov a Anikeyenko proti Rusku, rozsudok z 25. 10. 2005,

č. 68029/01, bod 33; Tripon proti Rumunsku (č. 2), rozsudok z 23. 9. 2008, č. 4828/04,

bod 22; Asito proti Moldavsku, rozsudok z 8. 11. 2005, č. 40663/98, bod 47 ̶bod 49],

za súčasného zdôraznenia princípu právnej istoty dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie

ako mimoriadny opravný prostriedok dostupný výlučne generálnemu prokurátorovi je

prípustné len vo výnimočných prípadoch, pokiaľ účastník konania neúspešne využil

zákonom dovolené právne prostriedky na ochranu svojich práv a právom chránených

záujmov alebo také právne prostriedky nemal k dispozícii.

Podľa senát, ktorý v súvislosti so svojou rozhodovacou

činnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného už

v rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie

odchylných právnych názorov. Plénum ústavného súdu rozhodne o zjednotení odchylných

právnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna ústavného

súdu.

Keďže I. senát ústavného súdu v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou dospel

k odchylnému právnemu názoru, ako je vyjadrený v už uvedených rozhodnutiach

jednotlivých senátov ústavného súdu, predložil v zmysle prvej vety § 6 zákona o ústavnom

súde plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov senátov

ústavného súdu. Plénum ústavného súdu návrh I. senátu ústavného súdu prerokovalo

a uznesením sp. zn. PLz. z 18. marca 2015 prijalo zjednocujúce stanovisko

v tomto znení: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným

rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa Slovenskej

republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného

prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho prípustnosť

v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených

riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania

k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“

V zmysle tretej vety je senát ústavného súdu v ďalšom

konaní viazaný zjednocujúcim stanoviskom vyjadreným v predmetnom uznesení pléna

ústavného súdu, t. j. v posudzovanom prípade názorom uvedeným v uznesení

sp. zn.PLz. zo 18. marca 2015. Aplikujúc uvedené ustanovenie zákona

o ústavnom súde na vec sťažovateľa ústavný súd v zhode so svojím zjednocujúcim

stanoviskom dospel k záveru, že najvyšší súd v napadnutom uznesení neuplatnil ústavne

konformný výklad , keď na základe mimoriadneho dovolania podaného

generálnym prokurátorom podrobil prieskumu postup a právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu, ktoré zrušil, nezohľadňujúc skutočnosť, že v danej veci mohol sám

účastník konania prostredníctvom dovolania [uplatnením dovolacieho dôvodu podľa § 237

písm. f) ] dosiahnuť nápravu, resp. zvrátenie stavu založeného rozhodnutím

porušujúcim zákon. Ústavný súd dodáva, že z predložených listinných dokumentov,

vyjadrení sťažovateľa ani najvyššieho súdu nevyplynuli žiadne objektíve prekážky, ktoré by

využitie mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) v tejto veci znemožňovali.

V tomto prípade je potrebné rešpektovať zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“,

ktorá zdôrazňuje vlastné pričinenie účastníkov konania o ochranu svojich práv, keď

požaduje, aby svoje procesné oprávnenia uplatňovali včas a s dostatočnou starostlivosťou

a predvídavosťou, teda dôsledne sledovali svoje subjektívne práva a robili také kroky,

v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že jedným zo základných princípov právneho štátu je

princíp právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v rámci civilného konania je inštitút

právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosť a zásadná nezmeniteľnosť. Snaha

presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť konečného meritórneho rozhodnutia vyneseného v

občianskom súdnom konaní bez ohľadu na nezmeniteľnosť a záväznosť súdneho rozhodnutia

je legitímna v okamihu, keď sa v konaní alebo v rozhodnutí vyskytnú také pochybenia,

ktoré sú v príkrom rozpore s ústavnými princípmi platiacimi v civilnom procese, pričom

tieto pochybenia nie sú riešiteľné inak, než použitím mimoriadneho opravného prostriedku.

Na základe uvedeného je ústavný súd toho názoru, že postupom, ktorým najvyšší súd

zrušil rozsudok krajského súdu len z dôvodu, pre ktorý mohol sám žalobca podať dovolanie,

sa najvyšší súd odchýlil od ústavne súladného výkladu aplikovaného zákonného

ustanovenia o mimoriadnom dovolaní ( ), čím porušil základné práva

sťažovateľa podľa , ako aj jeho právo podľa dohovoru (bod 1

výroku tohto nálezu).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší...

Podľa ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,

môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že uznesením najvyššieho súdu bolo

porušené základné právo sťažovateľa podľa a právo podľa dohovoru, bolo potrebné

zároveň v zmysle a rozhodnúť

o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľa aj vrátiť vec v zmysle § 56

ods. 3 písm. b) najvyššiemu súdu na nové prerokovanie (bod 2

výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli

v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom. Ústavný súd pri priznaní

náhrady trov právneho zastúpenia vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 €, keďže

išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2014. Náhradu priznal za tri úkony právnej

služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti a stanovisko k vyjadreniu

najvyššieho súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“), a to každý úkon po 134 €, t. j. spolu 402 €, čo spolu s režijným paušálom

trikrát po 8,04 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 426,12 €, ktorú bolo potrebné

zvýšiť o 20 % daň z pridanej hodnoty, pretože právny zástupca sťažovateľa je platcom DPH.

Priznaná úhrada trov konania tak predstavuje sumu 511,34 €, čo zodpovedá sume uplatnenej

právnym zástupcom sťažovateľa. Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný

zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s §

149 ; bod 3 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2015