Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)I. ÚS 590/2014
PDF · 538.3 KB
No categories available
I. ÚS 590/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka
prerokoval prijatú sťažnosť mesta Vysoké Tatry, Starý Smokovec 1, zastúpeného
primátorom Ing. Jánom Mokošom, právne zastúpeného advokátom JUDr. Františkom
Komkom, Hlavná 27, Prešov, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 M Obdo 3/2013 z 30. júna 2014
a takto
rozhodol:
1. Základné právo mesta Vysoké Tatry podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 M Obdo 3/2013
z 30. júna 2014 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 M Obdo 3/2013
z 30. júna 2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť mestu Vysoké Tatry
trovy konania v sume 511,34 € (slovom päťstojedenásť eur a tridsaťštyri centov) na účet jeho
právneho zástupcu JUDr. Františka Komku, Hlavná 27, Prešov, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
8. septembra 2014 doručená sťažnosť mesta Vysoké Tatry, Starý Smokovec 1, zastúpeného
primátorom Ing. Jánom Mokošom (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 M Obdo 3/2013 z 30. júna 2014
(ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval v procesnom postavení
žalovaného v právnej veci obchodnej spoločnosti (ďalej len „žalobca“)
o zaplatenie sumy 102 901,15 € s príslušenstvom vedenej na Okresnom súde Poprad (ďalej
len ,,okresný súd“) pod sp. zn. 18 Cb 14/2006. Okresný súd rozsudkom
sp. zn. 18 Cb 14/2006 zo 4. novembra 2008 zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu
80 000 Sk s 13 % úrokom z omeškania ročne za obdobie od 26. októbra 2005 do zaplatenia.
Vo zvyšnej časti okresný súd žalobu zamietol a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo
na náhradu trov konania.
Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podali obaja účastníci konania odvolanie,
o ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.
3 Cob 22/2009 z 20. októbra 2009 tak, že zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vrátil mu
vec na ďalšie konanie. Okresný súd v súlade s názorom vysloveným odvolacím súdom
doplnil dokazovanie v naznačenom smere a vo veci opakovane rozhodol rozsudkom
sp. zn. 18 Cb 14/2006 z 24. februára 2011 tak, že zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi
sumu 2 655,51 € s 13% úrokom z omeškania ročne od 26. októbra 2005
do 31. decembra 2008, s 12,5 % úrokom z omeškania ročne za obdobie od 1. januára 2009
do 30. júna 2009 a s 11 % úrokom z omeškania ročne od 1. júla 2009 do zaplatenia, ďalej
sťažovateľa zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania. Okresný súd vo zvyšnej časti
žalobu zamietol a v časti o zaplatenie 3 319,39 s 13 % úrokom z omeškania ročne
od 26. októbra 2005 do zaplatenia konanie zastavil. Aj tento v poradí druhý rozsudok súdu
prvého stupňa napadli odvolaním obaja účastníci konania. Krajský súd rozsudkom
sp. zn. 3 Cob 2/2012 z 13. novembra 2012 rozhodol tak, že zmenil rozsudok súdu prvého
stupňa vo výroku, ktorým bol sťažovateľ zaviazaný na plnenie žalobcovi tak, že návrh
žalobcu zamietol. Súčasne potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti
a zmenil ho vo výroku o trovách konania tak, že žalobca je povinný nahradiť sťažovateľovi
trovy celého konania v sume 16 144,52 €.
Na podnet žalobcu podal proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Cob 2/2012
z 13. novembra 2012 mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky
(ďalej len „generálny prokurátor“) a navrhol rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie z dôvodu, že je neprípustné, aby krajský súd dospel k odlišným
skutkovým zisteniam vedúcim k záveru o neodôvodnenosti žaloby len na základe
prehodnotenia dôkazov vykonaných okresným súdom. Ak bol krajský súd toho názoru,
že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, dokazovanie mal sám opakovať, prípadne ho doplniť.
Sťažovateľ v rámci konania o mimoriadnom dovolaní na výzvu najvyššieho súdu
vo svojom písomnom stanovisku navrhol, aby dovolací súd mimoriadne dovolanie odmietol
a zaviazal žalobcu zaplatiť mu trovy dovolacieho konania. Sťažovateľ vo svojom vyjadrení,
poukazujúc na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, ako aj judikatúru ústavného súdu,
uviedol, že mimoriadne dovolanie je možné podať iba vtedy, pokiaľ sú súčasne splnené tieto
podmienky:
1. porušenie zákona právoplatným rozhodnutím súdu,
2. požiadavka na ochranu práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,
právnických osôb alebo štátu,
3. nemožnosť dosiahnutia ochrany inými právnymi prostriedkami.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej argumentoval, že z nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS
307/2012 z 12. februára 2013 vyplýva, že judikatúra ústavného súdu „zastáva stabilne
názor, že mimoriadne dovolanie predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho
rozhodnutia vyjadreného jeho právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je aj účel
mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť
vecnú správnosť a spravodlivosť súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch.
Uvedený účel môže mimoriadne dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá
akceptovateľnosti jeho právnej úpravy.
Jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky
nápravy pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní.“.
Totožné právne závery, podľa ktorých rešpektovanie kritérií spočívajúcich
v povinnosti vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy pochybení vytýkaných
v mimoriadnom dovolaní je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu, ako aj
z hľadiska základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, podľa sťažovateľa vyplývajú aj z nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 179/2013
z 15. júla 2013, ako aj z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Cdo 6/2009
z 27. novembra 2009.
Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd v jeho právnej veci napadnutým uznesením
absolútne nerešpektoval judikatúru ústavného súdu, ako aj judikatúru samotného
najvyššieho súdu. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na nález ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 343/2010, podľa ktorého všeobecné pravidlo, že proti nálezu ústavného súdu
sa nemožno odvolať, má za následok, že nález v celku (výrok aj odôvodnenie) predstavuje
definitívne riešenie ústavnoprávnych otázok v konkrétnej veci, a preto musí byť
všeobecným súdom rešpektovaný a verne vykonaný v ďalšom štádiu konania.
Sťažovateľ v sťažnosti tiež namietal, že v napadnutom uznesení najvyšší súd rozsudok
krajského súdu zrušil v dôsledku zistenia procesnej vady majúcej za následok odňatie
možnosti účastníka konať pred súdom podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“), pričom sa vôbec nezaoberal argumentáciou sťažovateľa, ktorá sa týkala
„predovšetkým neprípustnosti podania mimoriadneho dovolania z dôvodu, že žalobca
nesplnil jednu zo základných a potrebných podmienok, t. j. že sám ako účastník konania
nepodal riadne dovolanie, a to i napriek tomu, že takéto riadne dovolanie mohol podať
podľa ust. § 237 písm. f) OSP a § 238 ods. 1 OSP.
Práve v tejto okolnosti spočíva arbitrárnosť postupu Najvyššieho súdu SR, ktorý
v rámci konania o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora zrušením rozsudku
KS Prešov z dôvodu, pre ktorého bolo možné zrušiť napadnuté rozhodnutie prostredníctvom
iného právneho prostriedku nápravy (riadneho dovolania podaného žalobcom do 1 mesiaca
od právoplatnosti rozsudku Krajského súdu Prešov), zasiahol neprípustným spôsobom
do právoplatne skončeného konania prekračujúc účel a zmysel ústavných limitov
ustanovených pre prípustnosť zásahu do právoplatne skončeného konania prostredníctvom
mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom.“.
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo Mesta Vysoké Tatry zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 M Obdo 3/2013 zo dňa 30. 6. 2014 porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 M Obdo 3/2013 zo dňa 30. 6. 2014
zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť trovy konania Mestu Vysoké Tatry, ktoré je
povinný zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľa advokátovi JUDr. Františkovi Komkovi,
Prešov, Hlavná 27... vo výške 340,90 Eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.“
Ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 590/2014 z 1. októbra 2014 prijal podľa § 25
ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie
v senáte zloženom z Petra Brňáka (predseda senátu), Marianny Mochnáčovej (sudkyňa)
a Milana Ľalíka (sudca). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2015 účinného
od 1. marca 2015 I. senát ústavného súdu rozhoduje v zložení Marianna Mochnáčová
(predsedníčka senátu), Peter Brňák (sudca) a Milan Ľalík (sudca). Z uvedeného dôvodu vec
prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené
v záhlaví tohto nálezu.
Najvyšší súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn.
KP 3/2014 (Nobs 79/2014) doručeným ústavnému súdu 6. novembra 2014, v ktorom sa
okrem iného uvádza, že „sťažnosťou napadnuté rozhodnutie dovolacieho súdu, ktoré prijal
senát najvyššieho súdu jednohlasne, obsahuje relevantné dôvody, pre ktoré došlo k zrušeniu
rozsudku odvolacieho súdu z 13. novembra 2012. Na týchto dôvodoch, a to porušenie § 213
ods. 3 O. s. p. tým, že odvolací súd nezopakoval dokazovanie v zmysle § 120 a nasl. O. s. p.,
čím sa v konaní vyskytla vada podľa § 237 písm. f/ O. s. p., najvyšší súd naďalej zotrváva a
má za to, že takáto procesná vada nepochybne zakladá odňatie možnosti účastníkovi konať
pred súdom. Uvedená vada predstavuje dôvod pre zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu,
pretože ide o procesnú vadu, ktorej odstránenie musí vykonať zo zákona samotný dovolací
súd, a to s dôrazom na výskyt procesných vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p.
Ak je totiž konanie postihnuté niektorou z vád uvedených v § 237 O. s. p., možno dovolaním
napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak procesné neprípustné, čo nastalo v danom
prípade.
V nadväznosti na uvedené skutočnosti, najvyšší súd zastáva názor, že medzi
napadnutým uznesením dovolacieho súdu z 30. júna 2014 v konaní vedenom pod sp. zn.
5MObdo/3/2013 a namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa či. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, neexistuje taká spojitosť, ktorá by
umožňovala vysloviť záver o ich porušení.
Najvyšší súd má za to, že postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 5MObdo/3/2013 a jeho uznesením z 30. júna 2014, k porušeniu
sťažovateľom namietaných práv, nedošlo.“.
K vyjadreniu najvyššieho súdu sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu
zaujal stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu 24. novembra 2014, v ktorom
uviedol:
«Najvyšší súd SR vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti podpísanej predsedníčkou
Najvyššieho súdu SR zaujíma stanovisko, ktorým prakticky iba obhajuje svoje rozhodnutie
vo veci vedenej pod sp. zn. 5MObdo 3/2013, a to bez toho, aby sa čo i len v najmenšom
zaoberal obsahom a dôvodmi, ktoré sťažovateľ (právny zástupca sťažovateľa má zrejme
na mysli, že „sťažovateľ uviedol...“, pozn.) vo svojej písomnej ústavnej sťažnosti.
Podstata sťažovateľovej argumentácie spočíva v spochybnení prípustnosti
mimoriadneho dovolania podaného Generálnym prokurátorom SR, ako aj v spochybnení
meritórnych záverov Najvyššieho súdu SR v ním vydanom rozhodnutí.
Z viacerých nálezov Ústavného súdu SR, ako aj pléna Ústavného súdu SR
(III. ÚS 307/2012 63, III. ÚS 179/2013 43, II. ÚS 185/2009, PL. ÚS 57/1999) jednoznačne
vyplýva, že judikatúra Ústavného súdu SR zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie
predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho
právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,
ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť
súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch.
Uvedený účel môže mimoriadne dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá
akceptovateľnosti jeho právnej úpravy.
Jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky
nápravy, pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní.
Rešpektovanie týchto kritérií je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1
Ústavy SR), ako aj z hľadiska práva na súdnu ochranu (čl. 46 Ústavy SR) a práva
na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami zaručenými čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Aj v odôvodnení nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 43/1995 z 10.9.1996 sa
okrem iného poukazuje na „Zásady civilného procesu na lepšie fungovanie justície“ prijaté
Výborom ministrov Rady Európy v roku 1984, v ktorých sa odporúča, aby sa obmedzili
najmä dozorové opravné prostriedky, čo sa týka oprávnení generálnych prokurátorov.
Tento cieľ sa napĺňa predovšetkým možnosťou účastníkov konania podať proti
rozhodnutiu súdu riadny opravný a prípadne aj mimoriadny opravný prostriedok.
Požiadavku na využití riadnych a prípadne aj mimoriadnych opravných prostriedkov
samotným účastníkom možno odôvodniť aj zásadou (princípom) „Vigilantibus iura scripta
sunt“ (Práva patria bdelým, alebo Nech si každý stráži svoje práva, alebo Zákony sú písané
pre bdelých).
Ústavnú súladnosť vyššie uvedeného výkladu a aplikáciu ust. § 243e ods. 1 OSP
konštatoval aj Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 391/2009.
V súlade s judikatúrou Ústavného súdu SR rozhodovali aj iné senáty Najvyššieho
súdu SR, o čom svedčia ich jednotlivé rozhodnutia, uznesenia sp. zn. 5MCdo 6/2009,
Aj z rozsudku NS SR sp. zn. 1Cdo 185/2006, ktoré sa ako prvé výslovne a otvorene
zaoberá záväznosťou judikatúry v rozhodovacej praxi súdov vyplýva, ... „ak bol v určitej
právnej otázke vyslovený právny názor v stanovisku Najvyššieho súdu SR, sú všetky súdy
všeobecných súdov vrátane samotného Najvyššieho súdu SR, povinné pri svojom
rozhodovaní z neho vychádzať, lebo stanovisko je pre ne záväzné.“ Vyplýva to z postavenia
Najvyššieho súdu SR, ktorý ex lége sleduje a vyhodnocuje právoplatné rozhodnutia súdov
v občianskom súdnom konaní a na ich základe, v záujme jednotného rozhodovania súdov,
zaujíma stanoviská k ich rozhodovacej činnosti vo veciach určitého druhu alebo charakteru,
a tak predurčuje ich následný postup aj v iných obdobných veciach (uplatňuje sa záväznosť
súdnej judikatúry erga omnes).
Aj z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 343/2010 vyplýva: „Všeobecné pravidlo,
že proti nálezu ústavného súdu sa nemožno odvolať, má za následok, že nález v celku (výrok
aj odôvodnenie) predstavuje definitívne riešenie ústavnoprávnych otázok v konkrétnej veci,
a preto musí byť všeobecným súdom rešpektovaný a verne vykonaný v ďalšom štádiu
konania. Nerešpektovanie predchádzajúceho nálezu ústavného súdu spôsobuje, že sa
konanie pred všeobecnými súdmi ďalej a zbytočne predlžuje.“
Treba mať za to, že v prejednávanej veci Najvyšší súd SR v dovolacom konaní
pri prejednávaní mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, o ktorom v dovolacom
konaní svojim uznesením sp. zn. 5 MObdo 3/2013 zo dňa 30.6.2014, zrušil rozsudok
Krajského súdu Prešov z 13.11.2012, sp. zn. 3Cob 2/2012 538 a vec mu vrátil na ďalšie
konanie, sa neriadil a výslovne nerešpektoval záväznosť judikatúry Ústavného súdu SR
a ani záväznosť súdnej judikatúry, v dôsledku čoho došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR spojenú so základným právom
na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Je taktiež nepochybné, že Najvyšší súd SR rozhodol o mimoriadnom dovolaní
Generálneho prokurátora SR i napriek tomu, že neboli splnené kritériá akceptovateľnosti
jeho právnej úpravy. Dovolateľ v rámci svojej ochrany nevyužil iné právne prostriedky,
ktoré mu zákon umožňoval a ktoré spočívali v možnosti podať riadne dovolanie v zmysle
ust. § 238 ods. 1 OSP.
V právnom štáte by malo byť samozrejmé a najmä žiadúce, že všeobecné súdy
v rámci danej súdnej sústavy budú striktne a konzistentne dodržiavať právne názory
vyslovené v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, v nálezoch Ústavného súdu SR, lebo len
tak sa zabezpečí právna istota, ochrany dôvery občanov v platné právo a predvídateľnosť
súdneho rozhodovania v obdobných veciach.
Súdna judikatúra zodpovedá súčasnej sofistikovanej koncepcii záväznej sily
precedentu ako súčasti širšieho kontinua normatívneho pôsobenia judikatúry aj
v kontinentálnom právnom systéme.
Ako to aj z poznámky R NS SR 2Cdo 281/2005 (uverejneného v časopise ZSP 4/2006,
str. 135) vyplýva, treba už len dúfať, že Najvyšší súd SR a všetky všeobecné súdy sa budú
držať tejto zásady aj pri riešení iných prípadov. Prevažná väčšina slovenských sudcov sa
totiž doteraz vníma len ako neomylný ochranca objektívneho práva na úkor práv
subjektívnych, čo je stále fenomén totalitného štátu. Preto pokiaľ sudcovia nepresvedčia
verejnosť prostredníctvom jednotlivo rozhodovaných vecí, že sú tu skutočne na to, aby
spravodlivo chránili subjektívne práva fyzických a právnických osôb, a to aj pred štátom
samotným, ktorý prípadne prostredníctvom neústavných zákonov alebo podzákonných
právnych predpisov narušuje spravodlivosť, len veľmi ťažko získajú renomé svojich kolegov
v ostatných štátoch EÚ.»
Sťažovateľ si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia za tri právne úkony
v celkovej výške 511,34 €.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení
sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť
prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len
na základe písomne podaných stanovísk účastníkov.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Obdo 3/2013 z 30. júna 2014, ktorým tento súd na základe
mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom zrušil rozsudok krajského
súdu, ktorým bol rozsudok súdu I. stupňa vo výroku, ktorým bol sťažovateľ zaviazaný na
plnenie žalobcovi, zmenený a súčasne potvrdený v zamietavej časti.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd v súvislosti s rozhodovaním o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
konštantne zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, atď.). O
svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno
uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že
by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či napadnuté
uznesenie nie je arbitrárne a či ho najvyšší súd ústavne akceptovateľným a udržateľným
spôsobom zdôvodnil.
Ústavný súd preto preskúmal namietané uznesenie najvyššieho súdu, ktorým bolo
rozhodnutie odvolacieho súdu zrušené. V jeho odôvodnení sa okrem iného uvádza:
„Podľa ustanovenia § 243e ods. 1 O. s. p., ak generálny prokurátor na základe
podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo poškodenej
rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f),
a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických
osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami,
podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.
Dovolací súd je toho názoru, že v konaní došlo k vade podľa § 237 písm. f/
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie procesné nesprávny postup súdu
priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má
za následok znemožnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho
konania.
Podľa ustanovenia § 213 ods. 3 O. s. p., ak má odvolací súd za to, že súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám.
Z obsahu spisu vyplýva, že po predložení spisu Krajskému súdu v Prešove
na rozhodnutie o odvolaní žalovaného a žalobcu, nariadil Krajský súd v Prešove
pojednávanie na 25. septembra 2012. Zo zápisnice z pojednávania (č. 1. 515) je zrejmé, že
predseda senátu po tom, čo podal správu o priebehu konania, oboznámil a prečítal zmluvu
o dielo, v súvislosti s ktorou položil stranám niekoľko otázok. Následne predseda
senátu v súvislosti s § 213 ods. 2 O. s. p. poučil strany o tom, že bude aplikovať ust. § 508
a § 558 Obchodného zákonníka a § 40 Autorského zákona a ponechal im dostatočnú lehotu
na vyjadrenie sa k použitiu uvedených ustanovení. Zo zápisnice o pojednávaní
z 13. novembra 2012 (č. l. 535) je zrejmé, že predseda senátu oboznámil podania, ktoré boli
súdu zaslané a v tejto súvislosti sa vyjadrili zástupcovia žalobcu aj žalovaného. Následne
súd vyhlásil predmetný rozsudok, v ktorého písomnom vyhotovení odvolací súd uviedol, že
na základe písomných vyjadrení účastníkov konania, na základe obsahu zmluvy o dielo,
ktorá na odvolacom pojednávaní bola prečítaná a na základe takto vykonaného
dokazovania žalobca potvrdil, že predmetom zmluvy o dielo bolo vypracovanie žiadosti
o poskytnutie finančného príspevku a súčasne aj projektový spis.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je toho názoru, že na základe obsahu uvedených
zápisníc nemožno dospieť k záveru, že na pojednávaniach boli vykonané dôkazy v zmysle
Priebeh odvolacieho konania upravujú ust. § 215 a § 216 O. s. p. Podanie správy
o priebehu doterajšieho konania a oboznámenie s dokazovaním, vykonaným súdom prvého
stupňa, nemožno považovať za doplnenie alebo zopakovanie dokazovania, keďže ide
o povinnosť, ktorá vyplýva odvolaciemu súdu z ustanovenia § 215 O. s. p. Za dôkaz
nemožno považovať ani vyjadrenia zástupcov účastníkov a účastníkov konania na otázky
súdu, ktorých účelom je len vysvetlenie skutkového deja.
V danom prípade odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 220
O. s. p. bez toho, aby zopakoval, príp. doplnil dokazovanie spôsobom, uvedeným v § 120
a nasl. O. s. p. Odvolací súd však nepostupoval zákonom predpísaným spôsobom a v konaní
došlo k vade podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p.“
V nadväznosti na citované ústavný súd konštatuje, že kľúčová námietka sťažovateľa
spočíva v tvrdenej arbitrárnosti namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorým v rámci
konania o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora zrušil rozsudok krajského súdu
ako odvolacieho súdu z dôvodu zistenia vady majúcej za následok odňatie možnosti
účastníka konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP, teda z dôvodu, ktorý zakladal
prípustnosť využitia iného opravného prostriedku (dovolania) priamo účastníkom konania,
ktorý nebol v konaní vyčerpaný. Podanie riadneho dovolania bolo v danom prípade
podporené aj skutočnosťou, že išlo o zmeňujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, teda bol
splnený základný procesný predpoklad prípustnosti dovolania vyplývajúci z § 238 ods. 1
OSP. Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím podľa sťažovateľa neprípustným spôsobom
zasiahol do právoplatne skončeného konania prekračujúc tak účel a zmysel mimoriadneho
dovolania, ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť
a spravodlivosť súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch.
Podľa § 243e ods. 1 OSP ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka
konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu
zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje
ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu
a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto
rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.
Podľa § 243e ods. 2 OSP mimoriadne dovolanie možno podať len proti tomu výroku
súdneho rozhodnutia, ktoré účastník konania, osoba dotknutá týmto rozhodnutím alebo
osoba poškodená týmto rozhodnutím súdu namieta.
Podľa § 243f ods. 1 OSP mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,
b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci,
c) rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
Podľa § 243g OSP mimoriadne dovolanie podáva generálny prokurátor
na dovolacom súde do jedného roka od právoplatnosti rozhodnutia súdu.
Podľa § 243i ods. 2 OSP v konaní o mimoriadnom dovolaní platia primerane
ustanovenia o konaní na dovolacom súde (§ 242 až § 243d), ak tento zákon neustanovuje
niečo iné.
Ústavný súd v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti sťažovateľa z vlastnej
rozhodovacej činnosti zistil, že judikatúra ústavného súdu vo vzťahu k inštitútu
mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora nie je úplne jednotná. Možno
konštatovať, že vo väčšine svojich rozhodnutí sa ústavný súd priklonil k záveru, že podanie
mimoriadneho dovolania je podmienené vyčerpaním iných dostupných právnych
prostriedkov nápravy pochybení súdnych rozhodnutí vytýkaných v mimoriadnom dovolaní
(I. ÚS 136/06, III. ÚS 268/06, III. ÚS 331/06, II. ÚS 19/08, IV. ÚS 200/09, II. ÚS 391/09,
II. ÚS 280/2010, II. ÚS 185/09, III. ÚS 179/2013, III. ÚS 307/2012, PL. ÚS 57/99).
V nadväznosti na už uvedené I. senát ústavného súdu zároveň zistil, že vo vzťahu
k niektorým sťažnostiam namietajúcim nesprávny postup a rozhodnutie najvyššieho súdu
v otázke posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora
jednotlivé senáty ústavného súdu založili svoje rozhodnutia (konkrétne ide o nález
sp. zn. I. ÚS 178/08 zo 4. februára 2009, uznesenia sp. zn. IV. ÚS 35/2012 z 19. januára
2012, II. ÚS 507/2010 z 25. novembra 2010 a II. ÚS 421/2012 z 11. októbra 2012, pozn.)
na právnom názore, podľa ktorého je generálny prokurátor oprávnený napadnúť
mimoriadnym dovolaním aj také právoplatné rozhodnutie súdu, proti ktorému žiaden
z účastníkov konania nepodal prípustný (riadny alebo mimoriadny) opravný prostriedok.
V súvislosti s prípravou meritórneho rozhodnutia o sťažnosti sťažovateľa ústavný súd
zároveň zistil, že vo vzťahu k posudzovanému právnemu problému, ktorého podstatou bola
aplikácia ustanovenia § 243e ods. 1 OSP, bolo vydané zjednocujúce stanovisko
občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2008 pod č. 36 v tomto
znení:
„Podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom nie je podmienené
využitím riadneho opravného prostriedku účastníkom konania.
Mimoriadnym dovolaním v zmysle ustanovenia § 243e O. s. p. môže generálny
prokurátor napadnúť aj právoplatné rozhodnutie súdu prvého stupňa.“
Napriek uvedenému zjednocovaciemu stanovisku občianskoprávneho kolégia
najvyššieho súdu boli aj v nasledujúcom období najvyšším súdom vydané rozhodnutia,
ktoré ho nerešpektovali (napr. uznesenia sp. zn. 1 M Obdo V 2/2011 z 27. septembra 2012,
sp. zn. 4 M Cdo 16/2007 z 27. januára 2009 a sp. zn. 4 M Cdo 19/2008 z 27. januára 2009).
Konfrontujúc právne názory vyjadrené v označených rozhodnutiach jednotlivých
senátov ústavného súdu a stanovisku občianskoprávneho kolégia I. senát ústavného súdu
konštatoval, že sú v zásade rozdielne. V nadväznosti na túto skutočnosť I. senát ústavného
súdu vychádzajúc zo svojej judikatúry, ako aj z doterajšej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva, ktorý opakovane vyslovil, že v dôsledku zrušenia právoplatného
a záväzného súdneho rozhodnutia došlo k porušeniu čl. 6 dohovoru v prípadoch, v ktorých
na základe procesného úkonu osoby odlišnej od účastníkov konania, hoci aj na podnet
niektorého z účastníkov konania, došlo k zrušeniu právoplatného a záväzného súdneho
rozhodnutia [napr. vo veci Kutepov a Anikeyenko proti Rusku, rozsudok z 25. 10. 2005,
č. 68029/01, bod 33; Tripon proti Rumunsku (č. 2), rozsudok z 23. 9. 2008, č. 4828/04,
bod 22; Asito proti Moldavsku, rozsudok z 8. 11. 2005, č. 40663/98, bod 47 ̶bod 49],
za súčasného zdôraznenia princípu právnej istoty dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie
ako mimoriadny opravný prostriedok dostupný výlučne generálnemu prokurátorovi je
prípustné len vo výnimočných prípadoch, pokiaľ účastník konania neúspešne využil
zákonom dovolené právne prostriedky na ochranu svojich práv a právom chránených
záujmov alebo také právne prostriedky nemal k dispozícii.
Podľa § 6 zákona o ústavnom súde senát, ktorý v súvislosti so svojou rozhodovacou
činnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného už
v rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie
odchylných právnych názorov. Plénum ústavného súdu rozhodne o zjednotení odchylných
právnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna ústavného
súdu.
Keďže I. senát ústavného súdu v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou dospel
k odchylnému právnemu názoru, ako je vyjadrený v už uvedených rozhodnutiach
jednotlivých senátov ústavného súdu, predložil v zmysle prvej vety § 6 zákona o ústavnom
súde plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov senátov
ústavného súdu. Plénum ústavného súdu návrh I. senátu ústavného súdu prerokovalo
a uznesením sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18. marca 2015 prijalo zjednocujúce stanovisko
v tomto znení: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným
rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného
prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho prípustnosť
v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených
riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania
k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“
V zmysle tretej vety § 6 zákona o ústavnom súde je senát ústavného súdu v ďalšom
konaní viazaný zjednocujúcim stanoviskom vyjadreným v predmetnom uznesení pléna
ústavného súdu, t. j. v posudzovanom prípade názorom uvedeným v uznesení
sp. zn.PLz. ÚS 3/2015 zo 18. marca 2015. Aplikujúc uvedené ustanovenie zákona
o ústavnom súde na vec sťažovateľa ústavný súd v zhode so svojím zjednocujúcim
stanoviskom dospel k záveru, že najvyšší súd v napadnutom uznesení neuplatnil ústavne
konformný výklad § 243e OSP, keď na základe mimoriadneho dovolania podaného
generálnym prokurátorom podrobil prieskumu postup a právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu, ktoré zrušil, nezohľadňujúc skutočnosť, že v danej veci mohol sám
účastník konania prostredníctvom dovolania [uplatnením dovolacieho dôvodu podľa § 237
písm. f) OSP] dosiahnuť nápravu, resp. zvrátenie stavu založeného rozhodnutím
porušujúcim zákon. Ústavný súd dodáva, že z predložených listinných dokumentov,
vyjadrení sťažovateľa ani najvyššieho súdu nevyplynuli žiadne objektíve prekážky, ktoré by
využitie mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) v tejto veci znemožňovali.
V tomto prípade je potrebné rešpektovať zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“,
ktorá zdôrazňuje vlastné pričinenie účastníkov konania o ochranu svojich práv, keď
požaduje, aby svoje procesné oprávnenia uplatňovali včas a s dostatočnou starostlivosťou
a predvídavosťou, teda dôsledne sledovali svoje subjektívne práva a robili také kroky,
v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu.
Ústavný súd ďalej konštatuje, že jedným zo základných princípov právneho štátu je
princíp právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v rámci civilného konania je inštitút
právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosť a zásadná nezmeniteľnosť. Snaha
presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť konečného meritórneho rozhodnutia vyneseného v
občianskom súdnom konaní bez ohľadu na nezmeniteľnosť a záväznosť súdneho rozhodnutia
je legitímna v okamihu, keď sa v konaní alebo v rozhodnutí vyskytnú také pochybenia,
ktoré sú v príkrom rozpore s ústavnými princípmi platiacimi v civilnom procese, pričom
tieto pochybenia nie sú riešiteľné inak, než použitím mimoriadneho opravného prostriedku.
Na základe uvedeného je ústavný súd toho názoru, že postupom, ktorým najvyšší súd
zrušil rozsudok krajského súdu len z dôvodu, pre ktorý mohol sám žalobca podať dovolanie,
sa najvyšší súd odchýlil od ústavne súladného výkladu aplikovaného zákonného
ustanovenia o mimoriadnom dovolaní (§ 243e ods. 1 OSP), čím porušil základné práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1
výroku tohto nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší...
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,
môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že uznesením najvyššieho súdu bolo
porušené základné právo sťažovateľa podľa ústavy a právo podľa dohovoru, bolo potrebné
zároveň v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodnúť
o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľa aj vrátiť vec v zmysle § 56
ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde najvyššiemu súdu na nové prerokovanie (bod 2
výroku nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli
v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom. Ústavný súd pri priznaní
náhrady trov právneho zastúpenia vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 €, keďže
išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2014. Náhradu priznal za tri úkony právnej
služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti a stanovisko k vyjadreniu
najvyššieho súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“), a to každý úkon po 134 €, t. j. spolu 402 €, čo spolu s režijným paušálom
trikrát po 8,04 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 426,12 €, ktorú bolo potrebné
zvýšiť o 20 % daň z pridanej hodnoty, pretože právny zástupca sťažovateľa je platcom DPH.
Priznaná úhrada trov konania tak predstavuje sumu 511,34 €, čo zodpovedá sume uplatnenej
právnym zástupcom sťažovateľa. Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný
zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s §
149 OSP; bod 3 výroku tohto nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2015