Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 200/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júna 2009

predbežne prerokoval sťažnosť I. N., K., zastúpeného advokátkou JUDr. G. J., K., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. januára 2009, a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. N. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2009

doručená sťažnosť I. N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 27. januára 2009.

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa a pripojených príloh vyplývajú tieto rozhodujúce

skutočnosti.

Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“) vydal 30. júla 2007 na návrh

navrhovateľa platobný rozkaz sp. zn. , ktorým uložil sťažovateľovi ako

odporcovi zaplatiť navrhovateľovi istinu 547 000 Sk, poplatok z omeškania vo výške

2,5 promile z dlžnej sumy za každý deň omeškania až do zaplatenia a nahradiť mu trovy

konania. Platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť 5. februára 2008. Na základe návrhu

oprávneného na vykonanie exekúcie začal súdny exekútor JUDr. P. M. exekúciu voči

sťažovateľovi vedenú pod sp. zn. EX 0025/08, o čom sa sťažovateľ dozvedel z doručeného

upovedomenia o začatí exekúcie.

Nahliadnutím do súvisiaceho spisu okresného súdu sa sťažovateľ dozvedel, že

predmetný platobný rozkaz (exekučný titul) mal osobne prevziať 19. januára 2008

od policajnej hliadky Obvodného oddelenia Policajného zboru Košice – Staré Mesto

v mieste jeho pracoviska S., K. Keďže podľa sťažovateľa podpis na doručenke nebol jeho,

podal 3. júna 2008 návrh na zastavenie exekúcie, pretože táto je podľa neho neprípustná,

a zároveň požiadal o odklad exekúcie. Okresný súd uznesením vyššieho súdneho úradníka

z 25. marca 2009 návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie nevyhovel a jej odklad

nepovolil.

Zároveň sťažovateľ podal 3. júna 2008 generálnemu prokurátorovi Slovenskej

republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podnet na podanie mimoriadneho dovolania

a žiadosť o odklad vykonateľnosti platobného rozkazu. Podnet odôvodnil takto:

„Podľa môjho názoru je právne posúdenie veci nasledovné:

1/ Pokladom pre vyradenie platobného rozkazu bola zmluva o pôžičke uzatvorená

dňa 20. 11. 2006. Tento termín však ešte nenastal. Preto aj právny úkon poskytnutia pôžičky

je nejasný a nezrozumiteľný a bez ďalšieho nemôže byť ani podkladom pre vydanie súdneho

rozhodnutia.

2/ Navyše v prípade nesplnenia povinnosti zo zmluvy o pôžičke nepatrí veriteľovi

titulom príslušenstva poplatok z omeškania, ale úrok z omeškania, preto je právne

posúdenie veci v tejto časti právne nesprávne.

3/ Platobný rozkaz, ak sa nepodarí doručiť, musí sa zrušiť. V danom prípade sa

doručoval platobný rozkaz náhradným spôsobom, a to cestou polície. Z uvedeného dôvodu

nemohol byť platobný rozkaz opätovne doručovaný, ale musel sa zrušiť. Naviac odporca

platobný rozkaz cestou policajného zboru nikdy neprevzal a podpis na doručenie nie je

odporcov.“

Generálny prokurátor sťažovateľovmu podnetu vyhovel a 22. októbra 2008 podal

najvyššiemu súdu mimoriadne dovolanie proti platobnému rozkazu okresného súdu

vo výroku o zaplatenie poplatku z omeškania, ktoré odôvodnil takto:

«Zmluva o pôžičke bola uzavretá medzi fyzickými osobami, a preto právnym

predpisom upravujúcim daný právny vzťah je .

Domnievam sa, že súd pri vydaní platobného rozkazu porušil ustanovenia § 517

ods. 1, 2 (ďalej len „“) a ustanovenia a .

Podľa dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.

Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ

právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto

podmienok týkať aj len jednotlivých plnení.

Podľa odseku 2 tohto ustanovenia ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má

veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto

zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku

z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa upravuje postup súdu a účastníkov

v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné

plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Podľa v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory

a iné právne veci, uskutočňujú výkon rozhodnutí, ktoré nebolí splnené dobrovoľne a dbajú

pri tom na to, aby nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov

fyzických a právnických osôb a aby sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb.

Súd pri vydaní platobného rozkazu vec nesprávne právne posúdil v otázke priznania

poplatku z omeškania navrhovateľovi.

Uplatnenie sankčného opatrenia, t. j. poplatku z omeškania sa musí opierať

o výslovné ustanovenie zákona. To znamená, že v konkrétnych

prípadoch ustanovuje, kedy má veriteľ právo požadovať od dlžníka tento poplatok. Poplatok

z omeškania prichádza do úvahy, ak ide o omeškanie nájomcu s platením nájomného alebo

služieb poskytovaných v súvislosti s používaním bytu ( ) alebo ide o omeškanie

nájomcu s vrátením prenajatej hnuteľnej veci ( ), prípadne o jej stratu alebo

zničenie (za podmienok ustanovených v ).

Zmluva o pôžičke je upravená v ust. a . Tieto ustanovenia neobsahujú

povinnosť dlžníka platiť veriteľovi pri omeškaní s peňažným dlhom poplatok z omeškania.

Pri tomto type zmluvy a za splnenia zákonných podmienok, prichádza do úvahy platenie

úrokov z omeškania.

Súd v predmetnej veci pri omeškaní s plnením peňažného dlhu nesprávne zaviazal

odporcu na platenie poplatku z omeškania, teda nesprávne vec právne posúdil. Súdom

určené sankčné opatrenie je nevýhodnejšie pre dlžníka ako určenie úrokov z omeškania.

Vzhľadom na tieto skutočnosti, za podmienok uvedených v

v spojení s , podávam na základe podnetu účastníka konania

mimoriadne dovolanie proti právoplatnému platobnému rozkazu Okresného súdu Košice I

z 30. júla 2007 č. k. -11, lebo týmto súdnym rozhodnutím bol porušený zákon

a vyžaduje to ochrana práv a zákonom chránených záujmov tohto účastníka, ktorú nemožno

dosiahnuť inými právnymi prostriedkami než mimoriadnym dovolaním.»

Najvyšší súd na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora proti

platobnému rozkazu sp. zn. z 30. júla 2007 rozhodol napadnutým

uznesením doručeným sťažovateľovi 10. marca 2009 tak, že konanie o mimoriadnom

dovolaní zastavil z dôvodu, že „sťažovateľ ako odporca nepodal voči platobnému rozkazu

odpor“.

Sťažovateľ ďalej podal 24. apríla 2009 proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 25. marca 2009, ktorým nebolo vyhovené jeho návrhu na zastavenie

exekúcie, odvolanie, o ktorom nebolo do predbežného prerokovania jeho sťažnosti

rozhodnuté.

Ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania [§ 20 ods. 3 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“)] jednak jeho petitom, ale aj odôvodnením, prostredníctvom

ktorého preklenul nedostatky a zrejmé nesprávnosti uvedené v petite sťažnosti bez toho, aby

vyzýval sťažovateľa na opravu podania. V petite sťažnosti sa sťažovateľ domáhal

vyslovenia porušenia bez toho, aby špecifikoval namietané porušenie práva

konkrétnym odsekom tohto článku. Z obsahu odôvodnenia sťažnosti však bolo ústavnému

súdu zrejmé, že sťažovateľ mal na mysli právo na súdnu ochranu podľa .

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že uznesenie najvyššieho súdu o zastavení

konania o mimoriadnom dovolaní odôvodnené skutočnosťou, že nepodal odpor proti

platobnému rozkazu okresného súdu, považuje za také, „ktorým súd neposkytol ochranu

tomu, kto bol rozhodnutím súdu ukrátený na svojich právach“, čím podľa sťažovateľa došlo

k porušeniu jeho základného práva podľa , „kedy bolo odporcovi bez

jeho zavinenia znemožnené domáhať sa ochrany najprv podaním odporu a neskôr

nepripustením mimoriadneho dovolania“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 27. januára 2009, uvedené uznesenie zároveň zrušil a priznal mu

úhradu trov konania. Zároveň požiadal o odklad vykonateľnosti platobného rozkazu

okresného súdu z 30. júla 2007 do „doby rozhodnutia Najvyššieho súdu SR o mimoriadnom

dovolaní generálneho prokurátora SR z 20. 10. 2008...“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom sa stalo posúdenie namietaného porušenia

označeného základného práva sťažovateľa v dôsledku rozhodnutia najvyššieho súdu ako

dovolacieho súdu, ktorým tento súd rozhodol o mimoriadnom dovolaní generálneho

prokurátora na podnet sťažovateľa tak, že konanie o mimoriadnom dovolaní zastavil.

Podstatou námietok sťažovateľa je to, že dôvodom, pre ktorý podal generálnemu

prokurátorovi podnet na podanie mimoriadneho dovolania, bola skutočnosť, že „podpis

na doručenke platobného rozkazu uloženej v spise, nie je jeho podpisom“. Vzhľadom na to

tvrdí, že nevedel o vydaní platobného rozkazu a ani nemohol proti nemu podať odpor.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd tým, že zastavil konanie z dôvodu, že sťažovateľ

nepodal proti napadnutému platobnému rozkazu odpor, neposkytol ochranu osobe, ktorá

bola rozhodnutím súdu ukrátená na svojich právach, čím došlo k porušeniu sťažovateľovho

základného práva podľa .

Procesnú legitimáciu na podanie mimoriadneho dovolania má výlučne generálny

prokurátor. V zmysle (ďalej len „OSP“)

ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej

rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným

rozhodnutím súdu bol porušený zákon ( ), a ak to vyžaduje ochrana práv

a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto

ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takému

rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Podľa generálny prokurátor nie je viazaný rozsahom podnetu

v prípadoch, v ktorých ani dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov

( ).

Podľa dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov

a) vo veciach, v ktorých možno začať konanie bez návrhu,

b) v prípadoch, keď od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý

dovolaním nebol dotknutý,

c) v prípadoch, kde ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozhodnutie

musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane, a kde platia úkony

jedného z nich aj pre ostatných (§ 91 ods. 2), napriek tomu, že dovolanie podal len niektorý

z účastníkov,

d) ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyporiadania vzťahu medzi

účastníkmi.

Podľa v konaní o mimoriadnom odvolaní platia primerane

ustanovenia o konaní na dovolacom súde (§ 242 až § 243d), ak tento zákon neustanovuje

niečo iné.

Podľa dovolací súd preskúma rozhodnutie odvolacieho súdu

v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý. Ak nejde o vady uvedené v § 237,

neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, ibaže tieto vady mali

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa uvádza:

„Ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej

rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným

rozhodnutím súdu bol porušený zákon /§ 243f/, a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom

chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je

možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu

mimoriadne dovolanie ( ).

Citované ustanovenie vymedzuje (nad rámec podmienok konania v prvom stupni,

odvolacieho konania a tiež konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch podávaných

účastníkmi konania) ďalšie tri podmienky konania, ktorých splnenie zákon vyžaduje práve

v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky. Prvou

z týchto podmienok je okolnosť porušenia zákona právoplatným rozhodnutím súdu, druhou

požiadavka na ochrane práv a zákonom ochránených záujmov fyzických osôb, právnických

osôb alebo štátu a treťou nemožnosť dosiahnutia ochrany inými právnymi prostriedkami.

Pretože všetky uvedené podmienky konania o mimoriadnom dovolaní musia byť splnené

súčasne, nedostatok ktorejkoľvek z nich bráni vecnému prejednaniu mimoriadneho

dovolania.“

Podľa názoru dovolacieho súdu «ochrana práv a zákonom chránených záujmov

fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu zásadne vyžaduje intervenciu (mimoriadnym

dovolaním generálneho prokurátora) vtedy, ak sám účastník využil všetky právom

predpokladané prostriedky na zvrátenie stavu založeného rozhodnutím porušujúcim zákon,

no nebol úspešný. Požiadavka na ochrane práv a zákonom chránených záujmov fyzických

osôb, právnických osôb alebo štátu ako podmienka konania o mimoriadnom dovolaní nie je

daná vtedy, ak sám podnecovateľ mimoriadneho dovolania v konaní prechádzajúcom

podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku opomenul hájiť svoje práva najmä

nepodaním niektorého z opravných prostriedkov vrátane mimoriadnych opravných

prostriedkov, resp. ich oneskoreným podaním, hoci ich mohol účinne využiť. Splnenie

uvedenej požiadavky ako jedného zo základných predpokladov prípustnosti mimoriadneho

dovolania generálneho prokurátora súvisí s princípom právneho štátu a to s princípom

právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v civilnom procese je inštitút právoplatnosti

súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti a nezmeniteľnosti. Ak jeden z účastníkov

občianskeho súdneho konania nevyužije svoje právo na účinné podanie opravného

prostriedku proti rozhodnutiu súdu, hoci mu v tom nebránili dôležité, resp. závažné dôvody

(čím realizuje svoje procesné dispozičné právo zdržať sa, resp. nevyužiť možnosť podať

riadny či mimoriadny opravný prostriedok), právna istota druhého účastníka,

spoliehajúceho sa na záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie, nemôže byť narušená

inštitútom mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora. V súvislosti s tým dovolací

súd dáva do pozornosti nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. septembra 1996

sp. zn. , v odôvodnení ktorého sa okrem iného poukazuje na „Zásady civilného

procesu na lepšie fungovanie justície“ prijaté Výborom ministrov Rady Európy v roku

1984, v ktorých sa odporúča, aby sa obmedzili najmä dozorové opravné prostriedky, čo sa

týka najmä oprávnení generálnych prokurátorov. Tento cieľ sa napĺňa predovšetkým

možnosťou účastníkov konania podať proti rozhodnutiu súdu riadny opravný a prípadne aj

mimoriadny opravný prostriedok. Požiadavka na využití riadnych a prípadne aj

mimoriadnych opravných prostriedkov samotným účastníkom vyplýva aj zo zásady, podľa

ktorej každý si má strážiť svoje práva (vigilantibus iura). V riešení tejto otázky sa senát

dovolacieho súdu nestotožňuje so stanoviskom publikovaným v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 36/2008, podľa ktorého

podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom nie je podmienené využitím

riadneho opravného prostriedku účastníkom konania. Uvedené stanovisko argumentujúce

tým, že právna úprava výslovne nepodmieňuje podanie mimoriadneho dovolania využitím

riadneho opravného prostriedku účastníkom konania, neprihliada na výnimočnosť

mimoriadneho dovolania a na výklad rešpektujúci vyššie uvedené právne princípy a zásady.

Okrem toho nie je v súlade ani s názorom pléna Ústavného sudu Slovenskej republiky

vyjadreným v uznesení z 19. júla 2000 sp. zn. , v ktorom Ústavný súd zaujal

stanovisko ku kritériám prípustnosti mimoriadneho dovolania. Vychádzajúc z výnimočností

tohto opravného prostriedku Ústavný súd v uvedenom rozhodnutí vyslovil názor, že

kritériom akceptovateľnosti právnej úpravy mimoriadneho dovolania je, okrem iného,

povinnosť vyčerpať iné, dostupné právne (procesné) prostriedky nápravy pochybení

vytýkaných v mimoriadnom opravnom prostriedku, že ochrana poskytovaná mimoriadnym

dovolaním je prípustná len subsidiárne, t. j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha

mimoriadneho dovolania, neúspešne využila všetky zákonom dovolené a efektívne

prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov (s výnimkou dovolania

- § 243f ods. 2 písm. c/ 0. s. p.) alebo také prostriedky nemala k dispozícii alebo jej bolo

zákonnými prekážkami znemožnené využiť tieto právne prostriedky nápravy, a že

oprávnenie generálneho prokurátora vzniká až vtedy, ak sa preukáže, že účastník tieto

prostriedky buď nemal, alebo mal a bol s nimi neúspešný, prípadne objektívne prekážky mu

znemožnili ich využitie.

V zmysle ustanovenia platobný rozkaz, proti ktorému nebol

podaný odpor s odôvodnením, má účinky právoplatného rozsudku. Odpor je riadnym

opravným prostriedkom proti platobnému rozkazu. Včasné podanie odôvodneného odporu

má za následok zrušenie platobného rozkazu zo zákona ( veta prvá ).

Právoplatný platobný rozkaz je záväzný v rozsahu stanovenom v a je

prekážkou právoplatne rozsúdenej veci ( ).

V prejednávanej veci žalovaný, namietajúci vo svojom podnete nesprávnosť

platobného rozkazu, nepodal proti nemu odpor ako riadny opravný prostriedok, hoci jeho

podaním mohol bez ďalšieho dosiahnuť zrušenie platobného rozkazu a prejednanie veci

súdom na pojednávaní. Z obsahu spisu pritom nevyplývajú žiadne objektívne prekážky,

ktoré by žalovanému znemožnili využitie tohto opravného prostriedku. Nebola preto splnená

podmienka konania o mimoriadnom dovolaní, a to že jeho podanie vyžaduje ochrana práv

žalovaného.».

Preto so zreteľom na uvedené najvyšší súd konanie o mimoriadnom dovolaní

„pre nedostatok jednej z podmienok takého konania a neodstrániteľnosť takej prekážky

konania podľa , , a vety prvej

zastavil.“

Podľa ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu vo veci preskúmania

napadnutého platobného rozkazu v rozsahu vymedzenom generálnym prokurátorom

v mimoriadnom dovolaní (t. j. len čo sa týka výroku o povinnosti zaplatenia poplatku

z omeškania) je zdôvodnený dostatočným spôsobom, pretože dovolací súd je podľa už

uvedenej právnej úpravy mimoriadneho dovolania (argumentum a contrario § 242 ods. 2

) viazaný rozsahom mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom,

ktorý ho vymedzil, ako už bolo uvedené, len čo sa týka výroku o poplatku z omeškania,

a preto aj ústavný súd ho považuje za ústavne aprobovateľný. Ako ústavne akceptovateľný

posúdil ústavný súd aj názor najvyššieho súdu, podľa ktorého sťažovateľ tým, že nepodal

odpor proti platobnému rozkazu okresného súdu sp. zn. z 30. júla 2007,

nesplnil podmienku konania o mimoriadnom dovolaní. S argumentáciou sťažovateľa, že

nemohol využiť tento riadny opravný prostriedok, pretože mu platobný rozkaz nebol

doručený, sa ústavný súd nestotožňuje. Z opísaného skutkového stavu ústavný súd považuje

za účinný postup v prípade sťažovateľa úkon, ktorým by bol požiadal o riadne doručenie

predmetného platobného rozkazu (exekučného titulu), a po jeho doručení podľa vlastného

uváženia rozhodol o podaní odporu, resp. ďalšom procesnom postupe, čím mohol dosiahnuť

zrušenie platobného rozkazu a prejednanie veci na súdnom pojednávaní.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej príčinnej súvislosti medzi označeným

základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným

zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti

a túto odmietne (mutatis mutandis , ).

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi uznesením dovolacieho

súdu sp. zn. a argumentáciou vo vzťahu k namietanému porušeniu

základného práva podľa , pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa podľa odmietol z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti v celom rozsahu.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, stratilo už rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci (predovšetkým o jeho návrhu na vydanie dočasného

opatrenia ústavným súdom) opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2009