Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 200/09
PDF · 254.93 KB
No categories available
IV. ÚS 200/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júna 2009
predbežne prerokoval sťažnosť I. N., K., zastúpeného advokátkou JUDr. G. J., K., ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4 M Cdo 19/2008 z 27. januára 2009, a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. N. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2009
doručená sťažnosť I. N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 4 M Cdo 19/2008 z 27. januára 2009.
Z obsahu sťažnosti sťažovateľa a pripojených príloh vyplývajú tieto rozhodujúce
skutočnosti.
Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“) vydal 30. júla 2007 na návrh
navrhovateľa platobný rozkaz sp. zn. 19 Ro 857/2007, ktorým uložil sťažovateľovi ako
odporcovi zaplatiť navrhovateľovi istinu 547 000 Sk, poplatok z omeškania vo výške
2,5 promile z dlžnej sumy za každý deň omeškania až do zaplatenia a nahradiť mu trovy
konania. Platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť 5. februára 2008. Na základe návrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie začal súdny exekútor JUDr. P. M. exekúciu voči
sťažovateľovi vedenú pod sp. zn. EX 0025/08, o čom sa sťažovateľ dozvedel z doručeného
upovedomenia o začatí exekúcie.
Nahliadnutím do súvisiaceho spisu okresného súdu sa sťažovateľ dozvedel, že
predmetný platobný rozkaz (exekučný titul) mal osobne prevziať 19. januára 2008
od policajnej hliadky Obvodného oddelenia Policajného zboru Košice – Staré Mesto
v mieste jeho pracoviska S., K. Keďže podľa sťažovateľa podpis na doručenke nebol jeho,
podal 3. júna 2008 návrh na zastavenie exekúcie, pretože táto je podľa neho neprípustná,
a zároveň požiadal o odklad exekúcie. Okresný súd uznesením vyššieho súdneho úradníka
z 25. marca 2009 návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie nevyhovel a jej odklad
nepovolil.
Zároveň sťažovateľ podal 3. júna 2008 generálnemu prokurátorovi Slovenskej
republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podnet na podanie mimoriadneho dovolania
a žiadosť o odklad vykonateľnosti platobného rozkazu. Podnet odôvodnil takto:
„Podľa môjho názoru je právne posúdenie veci nasledovné:
1/ Pokladom pre vyradenie platobného rozkazu bola zmluva o pôžičke uzatvorená
dňa 20. 11. 2006. Tento termín však ešte nenastal. Preto aj právny úkon poskytnutia pôžičky
je nejasný a nezrozumiteľný a bez ďalšieho nemôže byť ani podkladom pre vydanie súdneho
rozhodnutia.
2/ Navyše v prípade nesplnenia povinnosti zo zmluvy o pôžičke nepatrí veriteľovi
titulom príslušenstva poplatok z omeškania, ale úrok z omeškania, preto je právne
posúdenie veci v tejto časti právne nesprávne.
3/ Platobný rozkaz, ak sa nepodarí doručiť, musí sa zrušiť. V danom prípade sa
doručoval platobný rozkaz náhradným spôsobom, a to cestou polície. Z uvedeného dôvodu
nemohol byť platobný rozkaz opätovne doručovaný, ale musel sa zrušiť. Naviac odporca
platobný rozkaz cestou policajného zboru nikdy neprevzal a podpis na doručenie nie je
odporcov.“
Generálny prokurátor sťažovateľovmu podnetu vyhovel a 22. októbra 2008 podal
najvyššiemu súdu mimoriadne dovolanie proti platobnému rozkazu okresného súdu
vo výroku o zaplatenie poplatku z omeškania, ktoré odôvodnil takto:
«Zmluva o pôžičke bola uzavretá medzi fyzickými osobami, a preto právnym
predpisom upravujúcim daný právny vzťah je Občiansky zákonník.
Domnievam sa, že súd pri vydaní platobného rozkazu porušil ustanovenia § 517
ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a ustanovenia § 1 a § 2 OSP.
Podľa § 517 ods. 1 OZ dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.
Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ
právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto
podmienok týkať aj len jednotlivých plnení.
Podľa odseku 2 tohto ustanovenia ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto
zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku
z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Podľa § 1 OSP občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov
v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné
plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.
Podľa § 2 OSP v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory
a iné právne veci, uskutočňujú výkon rozhodnutí, ktoré nebolí splnené dobrovoľne a dbajú
pri tom na to, aby nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov
fyzických a právnických osôb a aby sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb.
Súd pri vydaní platobného rozkazu vec nesprávne právne posúdil v otázke priznania
poplatku z omeškania navrhovateľovi.
Uplatnenie sankčného opatrenia, t. j. poplatku z omeškania sa musí opierať
o výslovné ustanovenie zákona. To znamená, že Občiansky zákonník v konkrétnych
prípadoch ustanovuje, kedy má veriteľ právo požadovať od dlžníka tento poplatok. Poplatok
z omeškania prichádza do úvahy, ak ide o omeškanie nájomcu s platením nájomného alebo
služieb poskytovaných v súvislosti s používaním bytu (§ 697 OZ) alebo ide o omeškanie
nájomcu s vrátením prenajatej hnuteľnej veci (§ 723 ods. 1 OZ), prípadne o jej stratu alebo
zničenie (za podmienok ustanovených v § 723 ods. 2 OZ).
Zmluva o pôžičke je upravená v ust. § 657 a § 658 OZ. Tieto ustanovenia neobsahujú
povinnosť dlžníka platiť veriteľovi pri omeškaní s peňažným dlhom poplatok z omeškania.
Pri tomto type zmluvy a za splnenia zákonných podmienok, prichádza do úvahy platenie
úrokov z omeškania.
Súd v predmetnej veci pri omeškaní s plnením peňažného dlhu nesprávne zaviazal
odporcu na platenie poplatku z omeškania, teda nesprávne vec právne posúdil. Súdom
určené sankčné opatrenie je nevýhodnejšie pre dlžníka ako určenie úrokov z omeškania.
Vzhľadom na tieto skutočnosti, za podmienok uvedených v § 243e ods. 1 OSP
v spojení s § 243f ods. 1 písm. c) OSP, podávam na základe podnetu účastníka konania
mimoriadne dovolanie proti právoplatnému platobnému rozkazu Okresného súdu Košice I
z 30. júla 2007 č. k. 19Ro/857/2007-11, lebo týmto súdnym rozhodnutím bol porušený zákon
a vyžaduje to ochrana práv a zákonom chránených záujmov tohto účastníka, ktorú nemožno
dosiahnuť inými právnymi prostriedkami než mimoriadnym dovolaním.»
Najvyšší súd na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora proti
platobnému rozkazu sp. zn. 19 Ro/857/2007 z 30. júla 2007 rozhodol napadnutým
uznesením doručeným sťažovateľovi 10. marca 2009 tak, že konanie o mimoriadnom
dovolaní zastavil z dôvodu, že „sťažovateľ ako odporca nepodal voči platobnému rozkazu
odpor“.
Sťažovateľ ďalej podal 24. apríla 2009 proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.
37 Er 456/08 z 25. marca 2009, ktorým nebolo vyhovené jeho návrhu na zastavenie
exekúcie, odvolanie, o ktorom nebolo do predbežného prerokovania jeho sťažnosti
rozhodnuté.
Ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania [§ 20 ods. 3 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“)] jednak jeho petitom, ale aj odôvodnením, prostredníctvom
ktorého preklenul nedostatky a zrejmé nesprávnosti uvedené v petite sťažnosti bez toho, aby
vyzýval sťažovateľa na opravu podania. V petite sťažnosti sa sťažovateľ domáhal
vyslovenia porušenia čl. 46 ústavy bez toho, aby špecifikoval namietané porušenie práva
konkrétnym odsekom tohto článku. Z obsahu odôvodnenia sťažnosti však bolo ústavnému
súdu zrejmé, že sťažovateľ mal na mysli právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že uznesenie najvyššieho súdu o zastavení
konania o mimoriadnom dovolaní odôvodnené skutočnosťou, že nepodal odpor proti
platobnému rozkazu okresného súdu, považuje za také, „ktorým súd neposkytol ochranu
tomu, kto bol rozhodnutím súdu ukrátený na svojich právach“, čím podľa sťažovateľa došlo
k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, „kedy bolo odporcovi bez
jeho zavinenia znemožnené domáhať sa ochrany najprv podaním odporu a neskôr
nepripustením mimoriadneho dovolania“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 4 M Cdo 19/2008 z 27. januára 2009, uvedené uznesenie zároveň zrušil a priznal mu
úhradu trov konania. Zároveň požiadal o odklad vykonateľnosti platobného rozkazu
okresného súdu z 30. júla 2007 do „doby rozhodnutia Najvyššieho súdu SR o mimoriadnom
dovolaní generálneho prokurátora SR z 20. 10. 2008...“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania pred ústavným súdom sa stalo posúdenie namietaného porušenia
označeného základného práva sťažovateľa v dôsledku rozhodnutia najvyššieho súdu ako
dovolacieho súdu, ktorým tento súd rozhodol o mimoriadnom dovolaní generálneho
prokurátora na podnet sťažovateľa tak, že konanie o mimoriadnom dovolaní zastavil.
Podstatou námietok sťažovateľa je to, že dôvodom, pre ktorý podal generálnemu
prokurátorovi podnet na podanie mimoriadneho dovolania, bola skutočnosť, že „podpis
na doručenke platobného rozkazu uloženej v spise, nie je jeho podpisom“. Vzhľadom na to
tvrdí, že nevedel o vydaní platobného rozkazu a ani nemohol proti nemu podať odpor.
Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd tým, že zastavil konanie z dôvodu, že sťažovateľ
nepodal proti napadnutému platobnému rozkazu odpor, neposkytol ochranu osobe, ktorá
bola rozhodnutím súdu ukrátená na svojich právach, čím došlo k porušeniu sťažovateľovho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Procesnú legitimáciu na podanie mimoriadneho dovolania má výlučne generálny
prokurátor. V zmysle § 243e ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)
ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej
rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným
rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f OSP), a ak to vyžaduje ochrana práv
a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto
ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takému
rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.
Podľa § 243e ods. 3 OSP generálny prokurátor nie je viazaný rozsahom podnetu
v prípadoch, v ktorých ani dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov
(§ 242 ods. 2 OSP).
Podľa § 242 ods. 2 OSP dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov
a) vo veciach, v ktorých možno začať konanie bez návrhu,
b) v prípadoch, keď od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý
dovolaním nebol dotknutý,
c) v prípadoch, kde ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozhodnutie
musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane, a kde platia úkony
jedného z nich aj pre ostatných (§ 91 ods. 2), napriek tomu, že dovolanie podal len niektorý
z účastníkov,
d) ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyporiadania vzťahu medzi
účastníkmi.
Podľa § 243i ods. 2 OSP v konaní o mimoriadnom odvolaní platia primerane
ustanovenia o konaní na dovolacom súde (§ 242 až § 243d), ak tento zákon neustanovuje
niečo iné.
Podľa § 242 ods. 1 OSP dovolací súd preskúma rozhodnutie odvolacieho súdu
v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý. Ak nejde o vady uvedené v § 237,
neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, ibaže tieto vady mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa uvádza:
„Ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej
rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným
rozhodnutím súdu bol porušený zákon /§ 243f/, a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom
chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je
možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu
mimoriadne dovolanie (§ 243e ods. 1 O. s. p.).
Citované ustanovenie vymedzuje (nad rámec podmienok konania v prvom stupni,
odvolacieho konania a tiež konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch podávaných
účastníkmi konania) ďalšie tri podmienky konania, ktorých splnenie zákon vyžaduje práve
v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky. Prvou
z týchto podmienok je okolnosť porušenia zákona právoplatným rozhodnutím súdu, druhou
požiadavka na ochrane práv a zákonom ochránených záujmov fyzických osôb, právnických
osôb alebo štátu a treťou nemožnosť dosiahnutia ochrany inými právnymi prostriedkami.
Pretože všetky uvedené podmienky konania o mimoriadnom dovolaní musia byť splnené
súčasne, nedostatok ktorejkoľvek z nich bráni vecnému prejednaniu mimoriadneho
dovolania.“
Podľa názoru dovolacieho súdu «ochrana práv a zákonom chránených záujmov
fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu zásadne vyžaduje intervenciu (mimoriadnym
dovolaním generálneho prokurátora) vtedy, ak sám účastník využil všetky právom
predpokladané prostriedky na zvrátenie stavu založeného rozhodnutím porušujúcim zákon,
no nebol úspešný. Požiadavka na ochrane práv a zákonom chránených záujmov fyzických
osôb, právnických osôb alebo štátu ako podmienka konania o mimoriadnom dovolaní nie je
daná vtedy, ak sám podnecovateľ mimoriadneho dovolania v konaní prechádzajúcom
podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku opomenul hájiť svoje práva najmä
nepodaním niektorého z opravných prostriedkov vrátane mimoriadnych opravných
prostriedkov, resp. ich oneskoreným podaním, hoci ich mohol účinne využiť. Splnenie
uvedenej požiadavky ako jedného zo základných predpokladov prípustnosti mimoriadneho
dovolania generálneho prokurátora súvisí s princípom právneho štátu a to s princípom
právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v civilnom procese je inštitút právoplatnosti
súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti a nezmeniteľnosti. Ak jeden z účastníkov
občianskeho súdneho konania nevyužije svoje právo na účinné podanie opravného
prostriedku proti rozhodnutiu súdu, hoci mu v tom nebránili dôležité, resp. závažné dôvody
(čím realizuje svoje procesné dispozičné právo zdržať sa, resp. nevyužiť možnosť podať
riadny či mimoriadny opravný prostriedok), právna istota druhého účastníka,
spoliehajúceho sa na záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie, nemôže byť narušená
inštitútom mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora. V súvislosti s tým dovolací
súd dáva do pozornosti nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. septembra 1996
sp. zn. PL. ÚS 43/95, v odôvodnení ktorého sa okrem iného poukazuje na „Zásady civilného
procesu na lepšie fungovanie justície“ prijaté Výborom ministrov Rady Európy v roku
1984, v ktorých sa odporúča, aby sa obmedzili najmä dozorové opravné prostriedky, čo sa
týka najmä oprávnení generálnych prokurátorov. Tento cieľ sa napĺňa predovšetkým
možnosťou účastníkov konania podať proti rozhodnutiu súdu riadny opravný a prípadne aj
mimoriadny opravný prostriedok. Požiadavka na využití riadnych a prípadne aj
mimoriadnych opravných prostriedkov samotným účastníkom vyplýva aj zo zásady, podľa
ktorej každý si má strážiť svoje práva (vigilantibus iura). V riešení tejto otázky sa senát
dovolacieho súdu nestotožňuje so stanoviskom publikovaným v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 36/2008, podľa ktorého
podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom nie je podmienené využitím
riadneho opravného prostriedku účastníkom konania. Uvedené stanovisko argumentujúce
tým, že právna úprava výslovne nepodmieňuje podanie mimoriadneho dovolania využitím
riadneho opravného prostriedku účastníkom konania, neprihliada na výnimočnosť
mimoriadneho dovolania a na výklad rešpektujúci vyššie uvedené právne princípy a zásady.
Okrem toho nie je v súlade ani s názorom pléna Ústavného sudu Slovenskej republiky
vyjadreným v uznesení z 19. júla 2000 sp. zn. PL. ÚS 57/99, v ktorom Ústavný súd zaujal
stanovisko ku kritériám prípustnosti mimoriadneho dovolania. Vychádzajúc z výnimočností
tohto opravného prostriedku Ústavný súd v uvedenom rozhodnutí vyslovil názor, že
kritériom akceptovateľnosti právnej úpravy mimoriadneho dovolania je, okrem iného,
povinnosť vyčerpať iné, dostupné právne (procesné) prostriedky nápravy pochybení
vytýkaných v mimoriadnom opravnom prostriedku, že ochrana poskytovaná mimoriadnym
dovolaním je prípustná len subsidiárne, t. j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha
mimoriadneho dovolania, neúspešne využila všetky zákonom dovolené a efektívne
prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov (s výnimkou dovolania
- § 243f ods. 2 písm. c/ 0. s. p.) alebo také prostriedky nemala k dispozícii alebo jej bolo
zákonnými prekážkami znemožnené využiť tieto právne prostriedky nápravy, a že
oprávnenie generálneho prokurátora vzniká až vtedy, ak sa preukáže, že účastník tieto
prostriedky buď nemal, alebo mal a bol s nimi neúspešný, prípadne objektívne prekážky mu
znemožnili ich využitie.
V zmysle ustanovenia § 174 ods. 1 O. s. p. platobný rozkaz, proti ktorému nebol
podaný odpor s odôvodnením, má účinky právoplatného rozsudku. Odpor je riadnym
opravným prostriedkom proti platobnému rozkazu. Včasné podanie odôvodneného odporu
má za následok zrušenie platobného rozkazu zo zákona (§ 174 ods. 2 veta prvá O. s. p.).
Právoplatný platobný rozkaz je záväzný v rozsahu stanovenom v § 159 ods. 2 O. s. p. a je
prekážkou právoplatne rozsúdenej veci (§ 159 ods. 3 O. s. p.).
V prejednávanej veci žalovaný, namietajúci vo svojom podnete nesprávnosť
platobného rozkazu, nepodal proti nemu odpor ako riadny opravný prostriedok, hoci jeho
podaním mohol bez ďalšieho dosiahnuť zrušenie platobného rozkazu a prejednanie veci
súdom na pojednávaní. Z obsahu spisu pritom nevyplývajú žiadne objektívne prekážky,
ktoré by žalovanému znemožnili využitie tohto opravného prostriedku. Nebola preto splnená
podmienka konania o mimoriadnom dovolaní, a to že jeho podanie vyžaduje ochrana práv
žalovaného.».
Preto so zreteľom na uvedené najvyšší súd konanie o mimoriadnom dovolaní
„pre nedostatok jednej z podmienok takého konania a neodstrániteľnosť takej prekážky
konania podľa § 243i ods. 2, § 243c, § 243e ods. 1 a § 104 ods. 1 vety prvej O. s. p.
zastavil.“
Podľa ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu vo veci preskúmania
napadnutého platobného rozkazu v rozsahu vymedzenom generálnym prokurátorom
v mimoriadnom dovolaní (t. j. len čo sa týka výroku o povinnosti zaplatenia poplatku
z omeškania) je zdôvodnený dostatočným spôsobom, pretože dovolací súd je podľa už
uvedenej právnej úpravy mimoriadneho dovolania (argumentum a contrario § 242 ods. 2
OSP) viazaný rozsahom mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom,
ktorý ho vymedzil, ako už bolo uvedené, len čo sa týka výroku o poplatku z omeškania,
a preto aj ústavný súd ho považuje za ústavne aprobovateľný. Ako ústavne akceptovateľný
posúdil ústavný súd aj názor najvyššieho súdu, podľa ktorého sťažovateľ tým, že nepodal
odpor proti platobnému rozkazu okresného súdu sp. zn. 19 Ro 857/2007 z 30. júla 2007,
nesplnil podmienku konania o mimoriadnom dovolaní. S argumentáciou sťažovateľa, že
nemohol využiť tento riadny opravný prostriedok, pretože mu platobný rozkaz nebol
doručený, sa ústavný súd nestotožňuje. Z opísaného skutkového stavu ústavný súd považuje
za účinný postup v prípade sťažovateľa úkon, ktorým by bol požiadal o riadne doručenie
predmetného platobného rozkazu (exekučného titulu), a po jeho doručení podľa vlastného
uváženia rozhodol o podaní odporu, resp. ďalšom procesnom postupe, čím mohol dosiahnuť
zrušenie platobného rozkazu a prejednanie veci na súdnom pojednávaní.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej príčinnej súvislosti medzi označeným
základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným
zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti
a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).
Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi uznesením dovolacieho
súdu sp. zn. 4 M Cdo 19/2008 a argumentáciou vo vzťahu k namietanému porušeniu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti v celom rozsahu.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, stratilo už rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci (predovšetkým o jeho návrhu na vydanie dočasného
opatrenia ústavným súdom) opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. júna 2009