Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 122/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-157

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2016

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti

, zastúpenej advokátom

, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 a podľa Listiny základných práv a slobôd

a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. V 13/2011

z 19. marca 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2015

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti

(ďalej len „sťažovateľka“,

v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom ,

, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a (ďalej len „“) a podľa

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. V 13/2011 z 19. marca 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na základe mimoriadneho dovolania

generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) najvyšší

súd ako dovolací súd napadnutým uznesením sp. zn. V 13/2011 z 19. marca 2015

zrušil rozsudok najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn.

zo 7. augusta 2008 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 1. marca 2007 v napadnutej časti a vec vrátil krajskému súdu

na ďalšie konanie.

Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd napadnutým uznesením porušil jej základné

právo na súdnu ochranu podľa , základné právo nebyť odňatý

zákonnému sudcovi podľa a podľa listiny a tiež právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa sťažovateľky „porušenia uvedených ústavných a medzinárodným Dohovorom

garantovaných práv sa najvyšší súd dopustil trikrát... Najvyšší súd porušil naše práva, keď

vo vec rozhodujúcom senáte prišlo k opakovaným a ničím nepodloženým zmenám v jeho

zložení. Najvyšší súd porušil naše práva, keď neskúmal, či žalobca mohol pred podaním

podnetu na podanie mimoriadneho dovolania podať vlastné, riadne dovolanie. Najvyšší súd

porušil naše práva, keď nezohľadnil, dokonca ani len nespomenul, nevysporiadal sa

vo svojom rozhodnutí s najnovšou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcou

sa prípustnosti inštitútu mimoriadneho dovolania.“.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na zákonného sudcu

garantovaného a listiny, ako aj dohovoru

sťažovateľka v sťažnosti uvádza:

«Otázku zákonného zloženia senátu v predmetnej veci už raz ústavný súd skúmal

a to v náleze -140 zo dňa 18. októbra 2011. Bolo preto povinnosťou

najvyššieho súdu okrem rozvrhu práce najvyššieho súdu rešpektovať aj uvedené

rozhodnutie ústavného súdu. Zloženie senátu, v ktorom nakoniec najvyšší súd rozhodoval,

nezodpovedá ani rozvrhu práce, ani tomuto nálezu ústavného súdu.

Z nálezu -140 z 18. októbra 2011 vyplýva, že ústavný súd za správne

a zákonné považoval zloženie senátu v zložení predseda senátu JUDr. J S ,

členovia senátu JUDr. A M , JUDr. J Z , JUDr. Z Ď ,

JUDr. P D .

Od vrátenia veci z ústavného súdu na najvyšší súd v roku 2011 nám najvyšší súd

nedoručil žiadne uznesenie, oznámenie či vyrozumenie o akejkoľvek zmene člena senátu

či vylúčení niektorého člena senátu či o akejkoľvek inej zmene v zložení senátu.

So značným prekvapením sme preto po doručení uznesenia vo veci samej

zaznamenali, že na konci uznesenia napadnutého touto sťažnosťou je uvedené

„JUDr. Z Ď , predsedníčka senátu?!“. Ústavný súd totiž jasne uviedol, kto má

byť predsedom senátu a kto členmi senátu. Po nahliadnutí do zoznamu pojednávaní

na internetovej stránke najvyššieho súdu sme zistili, že vec rozhodoval senát v zložení

predsedníčka senátu JUDr. Z Ď , členovia senátu JUDr. A M ,

JUDr. J Z , JUDr. A P , JUDr. Ľ K . Rozdiel

medzi zložením vymedzeným ústavným súdom a reálnym zložením je zjavný.

Rozhodnutie ústavného súdu -140 z 18. októbra 2011, ktoré sa

zaoberalo správnym zložením senátu, dávalo určitý priestor najvyššiemu súdu na úvahu

v zložení senátu, avšak iba v tom smere, že najvyšší súd mohol zo senátu vylúčiť

JUDr. Z Ď . Ústavný súd totiž v náleze skonštatoval, že „všetci členovia senátu

sú naďalej členmi obchodnoprávneho kolégia” a teda môžu byť opätovne členmi senátu.

Ústavnému súdu vtedy uniklo, že JUDr. Z Ď bola preradená do správneho

kolégia a teda premisa z ktorej ústavný súd vychádzal vo vzťahu k JUDr. Ď

neplatila. Najvyšší súd preto mohol a mal vec rozhodovať bez sudkyne JUDr. Z

Ď . Paradoxne, nielenže tak najvyšší súd neurobil, ale dokonca sa JUDr. Ď

stala predsedníčkou senátu. Ako a kedy a prečo nie je známe. S poukazom na vyššie

uvedené okolnosti sme predpokladali, že sudkyňa JUDr. Z Ď členkou senátu

nebude, pokiaľ by sme aspoň o tom mali vedomosť, určite by sme podali námietku zaujatosti

proti sudkyni JUDr. Ď vzhľadom na jej medializované vyjadrenie o tom, že

generálna prokuratúra by správne mala podávať dovolania iba v prospech štátu a teda

nie súkromných osôb, čím v podstate aj prejudikovala svoj vzťah k jednej strane sporu.

Sudkyňa JUDr. Z Ď nemala byť členkou senátu, už vôbec nemala byť

predsedníčkou senátu a pokiaľ by nám najvyšší súd aspoň uvedenú okolnosť oznámil, neboli

by sme pozbavení práva podať námietku zaujatosti.

O „vylúčení“ predsedu senátu JUDr. J S zo senátu sme sa dozvedeli

dodatočne po doručení rozhodnutia vo veci samej a to náhodne z tlače. Údajne mal byť

vylúčený pre zaujatosť, o čom nám však takisto nebolo doručené žiadne rozhodnutie súdu,

takže sme sa k tomuto nemohli ani vyjadriť. Zaujatosť mala spočívať podľa informácie

zverejnenej v médiách v tom, že sudca spôsobil v konaní prieťah. S takým zdôvodnením

nemožno súhlasiť, pretože pokiaľ by prieťah zakladal zaujatosť sudcu, nepochybne by bola

vylúčená značná časť sudcov skoro vo všetkých konaniach na okresných súdoch či súdoch

vyšších stupňov. Ešte prekvapujúcejšia je informácia, že o jeho vylúčení údajne

rozhodovala sudkyňa JUDr. D L , ktorá pritom predtým bola členkou senátu vo

veci samej v čase vydania rozsudku 30. novembra 2011. Nie je zrejmé, ako môže

rozhodovať členka senátu vo veci samej aj o vylúčení sudcu zo senátu vo veci samej a to

všetko navyše bez toho, aby sme boli ako účastníci konania vyrozumení. Rovnako z médií

sme zachytili informáciu, že sudkyňa JUDr. D L sama namietla svoju zaujatosť

ako členka senátu vo veci samej, o čom sme však takisto dodnes nedostali žiadne

rozhodnutie. Senát JUDr. Z Ď nás ako účastníka konania o ničom

neinformoval, nevyrozumel. O realizovaných zmenách sme sa dozvedeli až dodatočne.

Vytvorenie senátu bolo zmätočné, neprehľadné a urýchlené. Máme pochybnosť,

či vôbec bola reálne vytvorená možnosť niektorých členov senátu si naštudovať spis.

Žiadame ústavný súd, aby preskúmal nielen, kedy a akým spôsobom sa stali členmi senátu

JUDr. A P a JUDr. Ľ K , ale aj to, či im vôbec predsedníčka

senátu JUDr. Ď poskytla súdny spis na oboznámenie a či vôbec vzhľadom k časovým

reláciám ich zaradenia do senátu a termínu rozhodnutia takéto niečo bolo možné.

Predpokladáme, že JUDr. K sa stala členkou senátu iba niekoľko dní

pred rozhodovaním o veci samej a predsedníčka senátu nedala sudkyni vôbec

k naštudovaniu spis.

Okrem nálezu ústavného súdu -140 z 18. októbra 2011 najvyšší súd

pri kreovaní senátu ignoroval svoj vlastný rozvrh práce, ktorý presne menuje členov

dovolacieho obchodno-právneho senátu 1O-V a to v nasledovnom poradí (v znení účinnom

v čase rozhodovania veci samej 19. marca 2015): 1. JUDr. B M , predsedníčka

senátu 2. JUDr. J Z , predsedníčka senátu 3. JUDr. A M ,

členka/predsedníčka 4. JUDr. I I , členka/predsedníčka 5. JUDr. D

L , členka/predsedníčka 6. JUDr. J S , náhradný člen senátu 7. JUDr. E

K , náhradný člen senátu 8. JUDr. J H , náhradný člen senátu

9. JUDr. L P , náhradný člen senátu.

JUDr. M a JUDr. K vec rozhodovali v odvolacom konaní, boli

preto v zmysle zákona z rozhodovania veci vylúčené. Avšak ostatní členovia dovolacieho

obchodného senátu 1 O-V vylúčení neboli. Prečo vec rozhodovala JUDr. K

či JUDr. P , ktoré ani len nie sú členkami dovolacieho senátu 1 O-V? Podľa

rozvrhu práce mali vec rozhodovať ďalší členovia či náhradní členovia senátu 1 O-V a to

v poradí ako sú uvedení vyššie.

Navyše, podľa článku II ods. 4 rozvrhu práce najvyššieho súdu ak do senátu

nie je zaradená väčšina jeho naposledy vo veci rozhodujúcich členov, vec sa pridelí

náhodným výberom podľa ods. 1. Poukazujeme na to, že v senáte oproti poslednému

rozhodovaniu prišlo k výmene až troch členov senátu a teda väčšiny. Iba JUDr. M

a JUDr. P zostali členkami senátu a teda vec mala byť pridelená náhodným

výberom, čo by s poukazom na existenciu dvoch dovolacích senátov obchodného kolégia

bolo bez problémov možné.»

Na podporu svojej argumentácie sťažovateľka poukazuje aj na nález ústavného súdu

sp. zn. , v ktorom ústavný súd podľa nej rozhodoval v obdobnej veci.

Podľa sťažovateľky „z uvedeného nálezu ústavného súdu jednoznačne vyplýva, že každý

člen senátu musí byť vybraný náhodným výberom pomocou technických prostriedkov.

V rovnakom náleze ústavný súd vymedzil aj obsah práva na zákonného sudcu.“.

Sťažovateľka zastáva názor, že „zloženie senátu najvyššieho súdu nerešpektovalo nález

ústavného súdu -140 zo dňa 18. októbra 2011. Zloženie senátu najvyššieho

súdu nerešpektovalo rozvrh práce najvyššieho súdu. Zloženie senátu najvyššieho súdu

nerešpektovalo § 3 ods. 3 zákona o súdoch a sudcoch. Navyše o uvedených okolnostiach

účastník konania nebol vyrozumený.“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka tvrdí, že napadnutým uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. V 13/2011 z 19. marca 2015 bolo porušené jej základné právo podľa

a právo podľa dohovoru z dôvodu, že pred podaním podnetu

na podanie mimoriadneho dovolania nevyčerpala všetky opravné prostriedky, ktoré jej

zákon na ochranu jej práv účinne poskytuje. Sťažovateľka vo vzťahu k tejto námietke

v sťažnosti konštatuje, že „Najvyšší súd SR, ako súd dovolací ( ), po

zistení, že mimoriadne dovolanie bolo podané včas predovšetkým vôbec neskúmal, či je

mimoriadne dovolanie prípustné podľa . Žalobca (sťažovateľka má zrejme na

mysli žalovanú, pozn.) totiž nevyužil možnosť podať vlastné, riadne dovolanie, hoci tak

urobiť mohol...“.

Na podporu citovaného záveru sťažovateľka poukazuje na zjednocujúce stanovisko

pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. z 18. marca 2015, v ktorom sa okrem iného

uvádza: „... rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným

rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa Slovenskej

republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného

prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho

prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom

dovolených riadnych ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník

konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených

záujmov.

Plénum ústavného súdu si osvojilo názor I. senátu ústavného súdu vysloveného

v súvislosti s vecou , podľa ktorého v prípadoch upravených v

má každý účastník konania možnosť podania riadneho dovolania. A pokiaľ nejde o takéto

závažné procesné pochybenia, je zasa uplatnenie mimoriadneho dovolania nezlučiteľné

s a dohovoru...“

Podľa tvrdenia sťažovateľky jej vec „je absolútne totožná s vecou posudzovanou

plénom ústavného súdu. Plénum zasadalo s poukazom na vec účastníka, v ktorej takisto

najvyšší súd zasiahol na základe mimoriadneho dovolania do už právoplatne skončenej

veci.“.

Sťažovateľka ďalej argumentuje, že „najvyšší súd ako súd dovolací bol povinný

skúmať, či mohol účastník konania dosiahnuť ochranu svojich práv a zákonom chránených

záujmov inými právnymi prostriedkami pred podaním podnetu na podanie mimoriadneho

dovolania. Najvyšší súd tak neurobil... Bolo povinnosťou najvyššieho súdu ako súdu

dovolacieho mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora odmietnuť ako neprípustné.

Pokiaľ by najvyšší súd zistil, že v konaní sa vyskytli závažné procesné vady, mal

mimoriadne dovolanie odmietnuť ako neprípustné podľa s tým, že účastník

mohol podať riadne dovolanie podľa Pokiaľ by najvyšší súd zistil, že v konaní

sa vyskytli iba vady nepodstatné, prípadne je namietaná iba vecná stránka sporu, mal

mimoriadne dovolanie odmietnuť s poukazom na jeho neprípustnosť pre hroziace porušenie

dohovoru a a európskej judikatúry týkajúcej sa zásady

právnej istoty a nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí. Uvedené dôvody totiž

nepostačujú na prelomenie právoplatnosti rozhodnutia a narušenie právnej istoty. Uvedené

závery vyplývajú nielen z uznesenia pléna ústavného súdu, ale aj z európskej judikatúry...

Zdôrazňujeme, že podľa nášho názoru sa v konaní pred súdom prvého stupňa a ani

v konaní pred odvolacím súdom žiadne vady nevyskytli. Ani vady procesné, ani vady

týkajúce sa vecnej stránky a merita veci. V mimoriadnom dovolaní nakoniec ani nie sú

žiadne vážne procesné vady tvrdené. Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora

namieta v podstate nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu.

Podľa judikatúry najvyššieho súdu, ústavného súdu predstavuje nedostatočné odôvodnenie

rozhodnutia dovolací dôvod podľa a teda účastník mohol podať

vlastné, riadne dovolanie...“.

Namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka odôvodňuje

aj argumentáciou o nezlučiteľnosti inštitútu mimoriadneho dovolania s aktuálnou

judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“). V tejto súvislosti

sťažovateľka poukazuje bez hlbšej analýzy na aktuálne rozhodnutia ESĽP proti Slovenskej

republike z 9. júna 2015 o sťažnostiach obchodných spoločností DRAFT-OVA a. s., PSMA,

spol. s r. o., a COMPCAR, s. r. o (sťažnosti č.72493/10, č. 42533/11, č. 25132/13), ako

aj ďalšie rozhodnutia ESĽP, v ktorých sa mal vysloviť proti využitiu mimoriadneho

dovolania aj v ďalších ňou uvedených veciach (napr. Tripon proti Rumunsku, rozsudok

z 23. 9. 2008; Kutepov a Anikeyenko proti Rusku, rozsudok z 25. 10. 2005; Brumarescu

proti Rumunsku, rozsudok z 28. 10. 1999; Cornif proti Rumunsku, rozsudok z 11. 1. 2007;

SC Masinexportimport Industrial Group SA proti Rumunsku, rozsudok z 1. 12. 2005; Asito

proti Moldavsku, rozsudok z 8. 11. 2005; Stere proti Rumunsku, rozsudok z 23. 2. 2006

a ďalšie).

V rámci odôvodňovania tejto časti sťažnosti sa sťažovateľka po poukaze

na označené rozhodnutia ESĽP v zásade len obmedzuje na všeobecný záver, v zmysle

ktorého „... je zrejmé, že uznesenie najvyššieho súdu neprípustne spochybňuje právoplatné

rozhodnutie súdu. Podanie dovolania bolo výlučne na úvahe generálneho prokurátora, čo

je takisto neprípustné. Najvyšší súd neoprávnene zasiahol do princípu právnej istoty.

Právoplatné rozhodnutie bolo zrušené a to výlučne za účelom nového prejednania veci,

čo je zrejmé z odôvodnenia uznesenia. K zrušeniu prišlo výlučne z dôvodu iného právneho

názoru žalobcu na prejednávanú vec.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1

a podľa Listiny základných práv a slobôd a základné právo na súdnu

ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a právo na spravodlivý proces podľa čl. ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 19. marca 2015.

Zároveň sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 19. marca 2015

zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.“

Súčasne sa sťažovateľka domáha aj úhrady trov jej právneho zastupovania v konaní

pred ústavným súdom v sume 340,90 € do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Dňa 12. novembra 2015 bolo ústavnému súdu doručené podanie sťažovateľky

z 9. novembra 2015, v ktorom na podporu svojej argumentácie o porušení základného práva

na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie upriamuje pozornosť ústavného

súdu na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia

najvyššieho súdu z 20. októbra 2015, podľa ktorého „Procesná prípustnosť mimoriadneho

dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým,

že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené

riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre

neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba

odmietnuť.“. V nadväznosti na citované sťažovateľka vo svojom podaní z 9. novembra 2015

ďalej okrem iného uvádza:

„Nakoľko účastník nevyužil v konaní procesne prípustnú možnosť

dovolania v zmysle a pís. a) a , hoci práve

údajné vady konania a rozhodnutia spadajúce pod citované ustanovenia boli dôvodmi,

ktorými zdôvodňoval svoje mimoriadne dovolanie generálny prokurátor, mimoriadne

dovolanie, ktorému Najvyšší súd vyhovel, bolo procesne neprípustné a Najvyšší súd mal

toto mimoriadne dovolanie odmietnuť. Účastník nevyužil možnosť podať dovolanie, v

ktorom mohol uplatniť tie isté dovolacie dôvody, ktoré uplatnil generálny prokurátor

v mimoriadnom dovolaní...“

V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania ústavný súd prípisom

zo 17. augusta 2015 požiadal najvyšší súd o vyjadrenie k sťažnosti. Predsedníčka

najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 8. septembra 2015 (KP 3/2015-51,

Nobs 76/2015) doručenom ústavnému súdu 22. septembra 2015 okrem iného uvádza:

«K porušeniu práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi Najvyšší súd

Slovenskej republiky uvádza: Nálezom Ústavného súdu SR z 18. októbra 2011,

sp. zn. -140 bol rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 30. novembra 2008, sp. zn. 1M Obdo V 22/2008, ktorý bol vydaný v tejto veci, zrušený

a vec bola najvyššiemu súdu vrátená na ďalšie konanie so záväzným právnym názorom,

že zmeny v personálnom obsadení dovolacieho senátu najvyššieho súdu prejednávajúceho

predmetnú vec, zákonným pravidlám a záruke základného práva na zákonného sudcu

nezodpovedajú. Keďže postup nezákonných sudcov najvyššieho súdu mal reálny vplyv

na rozhodnutie vo veci, ústavný súd konštatoval, že vydaním napadnutého rozsudku najvyšší

súd porušil základné právo na zákonného sudcu podľa , resp.

ods. 1 Listiny.

V zmysle citovaného záveru predsedníčka Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

po tom, ako bolo rozhodnutie dovolacieho súdu zrušené a vrátené a opätovne prejednávané

na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 1M Obdo V 13/12011, vydala

29. januára 2015 opatrenie, ktorým rozhodla o personálnom obsadení dovolacieho senátu,

ktorý vec prejedná a rozhodne, a to v zložení JUDr. Z Ď - predsedníčka senátu

a členky senátu: JUDr. A M , JUDr. J Z , JUDr. A P

a JUDr. I I . Podrobné zdôvodnenie postupu predsedníčky Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky je uvedené v odôvodnení tohto opatrenia...

Následne bolo vydané 6. marca 2015 ďalšie opatrenie predsedníčky Najvyššieho

súdu, ktorým bola členka senátu JUDr. I I vymenená za JUDr. Ľ

K , nakoľko JUDr. I I v minulosti na vydaní rozhodnutia

v predmetnej veci participovala ako členka odvolacieho senátu, a preto v zmysle ust. § 14

ods. 2 z prejednávania a rozhodovania veci v dovolacom konaní je vylúčená...

Pokiaľ ide o námietku nevyužitia opravných prostriedkov sťažovateľky

a neprípustnosť mimoriadneho dovolania s poukazom na Európsku judikatúru, uvádzame

nasledovné:

Podľa nášho názoru aj v prípade, pokiaľ účastník konania nevyužije možnosť podať

dovolanie, nevylučuje to možnosť generálnemu prokurátorovi podať mimoriadne dovolanie

v zmysle , v prospech čoho svedčí aj skutočnosť, že rozhodnutie

o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora v prejednávanej veci bolo už na základe

ústavnej sťažnosti prejednávané ústavným súdom a ústavný súd túto skutočnosť akceptoval.

V Náleze z 18. októbra 2011 sp. zn. -140 doslova uviedol, „že v

odôvodnení napadnutého rozhodnutia nielenže absentujú odpovede na relevantné právne

otázky nastolené účastníkmi konania, ale ústavným súdom bola zistená aj určitá miera

rozporností najvyšším súdom ustálených právnych záverov. Ústavný súd je toho názoru, že

tak zložitý prípad po právnej, ako aj skutkovej stránke bol dovolacím súdom posúdený

neprimerane zjednodušene a formalisticky“, a preto aj z tohto dôvodu zrušil rozhodnutie

dovolacieho súdu a uložil mu povinnosť vec znova prejednať a rozhodnúť v intenciách ním

vyslovených záverov. Dovolací súd viazaný rozhodnutím ústavného súdu preto vec znova

prejednal, rozhodol a podrobnejšie sa v rozhodnutí zaoberal týmto prípadom tak po stránke

skutkovej, ako aj právnej. Ak by dovolací súd postupoval odmietnutím mimoriadneho

dovolania tak, ako naznačuje sťažovateľka, postupoval by v rozpore s vyššie uvedeným

nálezom ústavného súdu.

Najvyšší súd preto konštatuje, že postupom dovolacieho súdu nebolo porušené právo

nebyť odňatý zákonnému sudcovi a jeho postupom ani nedošlo k porušeniu sťažovateľkou

namietaných práv.»

Obchodná spoločnosť

, ktorá bola účastníčkou konania o mimoriadnom dovolaní generálneho

prokurátora vedeného najvyšším súdom pod sp. zn. 1 M Obdo V 13/2011 v procesnom

postavení žalovanej (ďalej len „žalovaná“, v citáciách aj „žalovaný“), požiadala

17. septembra 2015 ústavný súd o zaslanie fotokópie sťažnosti sťažovateľky. Ústavný súd

vyhovel žiadosti žalovanej a zároveň jej v súlade s § 51 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) umožnil vyjadriť sa k sťažnosti. Žalovaná sa k sťažnosti vyjadrila

v podaní z 12. októbra 2015, v ktorom okrem iného uvádza:

„Žalovaný považuje Napadnuté uznesenie v celom rozsahu za správne, vydané

v súlade s právnymi názormi Ústavného súdu SR vyslovenými v Náleze (nález

sp. zn. z 18. októbra 2011, pozn.) rešpektujúce obsah a zmysel základných

práv garantovaných SR a Dohovorom...

Máme za to..., že vo veci Mimoriadneho dovolania rozhodol Napadnutým uznesením

zákonný senát zložený v súlade s Nálezom Ústavného súdu SR zo zákonných sudcov, ktorí

tvorili tento senát v čase pridelenia veci, resp. boli nahradení zákonnými sudcami, a teda

určenými v súlade s ustanoveniami Rozvrhu práce Najvyššieho súdu SR na rok 2008...

Aj v prípade, keď v priebehu konania boli vydané viaceré opatrenia Najvyššieho

súdu SR, ktorými došlo k zmenám v zložení zákonného senátu, podstatnými pre posúdenie

dodržania základného práva na zákonného sudcu sú tie, ktoré kreovali senát rozhodujúci

vo veci samej (v tomto prípade opatrenie predsedníčky Najvyššieho súdu SR

č. Spr. 130/2015, Nobs 8/2015 zo dňa 29. 01. 2015 a opatrenie predsedníčky Najvyššieho

súdu SR zo dňa 06. 03. 2015). Akékoľvek opatrenia, ktoré boli následne zmenené iným

opatrením totiž nemohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej...

Sťažovateľ v časti II. svojej Sťažnosti namieta porušenie svojho ústavného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa SR a práva na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktoré malo spočívať vo vyslovení prípustnosti Mimoriadneho

dovolania Najvyšším súdom SR ako súdom dovolacím napriek tomu, že zo strany

žalovaného nebolo podané vlastné, riadne dovolanie, teda napriek tomu, že pred podaním

Mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom neboli žalovaným vyčerpané všetky

opravné prostriedky voči rozsudkom napadnutým Mimoriadnym dovolaním...

Poukazujeme predovšetkým na to, že v tomto konkrétnom prípade nebolo možné

dosiahnuť ochranu práv žalovaného inými právnymi prostriedkami, nakoľko dovolanie

nebolo prípustné, a teda nepredstavovalo opravný prostriedok, ktorý bol žalovanému

k dispozícii, a ktorý mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.

... Názor sťažovateľa, že pre Mimoriadne dovolanie neboli splnené podmienky

prípustnosti z dôvodu nepodania dovolania žalovaným, ktorého prípustnosť v danom

prípade vyvodzuje z existencie vady konania podľa , vyznieva paradoxne,

nakoľko súčasne vo svojej Sťažnosti popiera existenciu akejkoľvek vady konania, vrátane

vád, ktoré by mohli zakladať prípustnosť dovolania. Argumentáciu sťažovateľa preto

aj v tejto časti považujeme za nekonzistentnú a vnútorne rozpornú, najmä vzhľadom

na právne zastúpenie advokátom, hraničiacu s nesplnením požiadavky na odôvodnenosť

návrhu na začatie konania pred Ústavným súdom SR podľa § 20 ods. 1 Zákona o ÚS SR...

Sám sťažovateľ sa však aj napriek zastúpeniu advokátom nikdy počas konania

o Mimoriadnom dovolaní neargumentoval voči prípustnosti Mimoriadneho dovolania,

v Sťažnosti tvrdené nesplnenie podmienok prípustnosti nijako nenamietal a dokonca

od vstupu do konania až do právoplatného skončenia veci sa nijakým spôsobom nevyjadril.

Ani voči pôvodnému rozhodnutiu o Mimoriadnom dovolaní, ktorým bola rovnako vyslovená

prípustnosť Mimoriadneho dovolania, sa sťažovateľ nebránil ústavnou sťažnosťou.

Tvrdenia sťažovateľa sú preto podľa nášho názoru účelové...

Samotná skutočnosť, že na základe mimoriadneho dovolania môže dôjsť k zmene

právoplatného rozhodnutia vydaného v občianskom súdnom konaní sama osebe neznamená

rozpor s čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

ESĽP teda nevylučuje prípustnosť zrušenia právoplatných rozhodnutí súdov

vo všeobecnosti, ani in abstracto nekonštatoval neprijateľnosť inštitútu mimoriadneho

dovolania, ale naopak vo viacerých ďalších svojich rozhodnutiach pripustil potrebu

prielomu res iudicata s ohľadom na konkrétne okolnosti zrušovaného

právoplatného rozhodnutia... I vo svetle judikatúry ESĽP nie je možné považovať

Napadnuté uznesenie za ústavne neakceptovateľné, nakoľko rozsudkami napadnutými

Mimoriadnym dovolaním a v konaní im predchádzajúcim, došlo k takým pochybeniam,

ktoré odôvodňovali zrušenie rozsudkov na podklade Mimoriadneho dovolania. Že rozsudky

napadnuté Mimoriadnym dovolaním trpeli závažnými nedostatkami, indikoval aj Ústavný

súd SR vo svojom náleze -140 zo dňa 18. 10. 2011, ktorým bolo zrušené

pôvodné rozhodnutie o Mimoriadnom dovolaní...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila

sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, , , ). K iným dôvodom, ktoré

môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny

rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti

alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte

s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. ).

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

na súdnu ochranu zaručeného , základného práva nebyť odňatý

zákonnému sudcovi zaručeného a listiny, ako aj práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1

), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd [ a 2 a

(napr. , )].

Ústavný súd nie je vzhľadom na svoje ústavné postavenie zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo zisteného skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. ,

, , ). Z ústavného postavenia ústavného súdu a jeho

funkcií možno vyvodiť, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecného súdu,

ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci, a preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj sťažovateľkou

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie otázky,

či možno považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za ústavne udržateľné

a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka proti nemu uplatnila. Tvrdenia

sťažovateľky o porušení jej základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi

v okolnostiach posudzovaného prípadu sú argumentačne spojené s prípadným porušením

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže základné právo

nebyť odňatý zákonnému sudcovi je v ňom implikované. Zároveň základné právo nebyť

odňatý zákonnému sudcovi nachádza spoločného menovateľa v požadovanej

kvalite súdnej ochrany zastrešovanej , ktorého obsah tvorí základné

právo na súdnu ochranu. Ústavný súd preto primárne pristúpil k preskúmaniu námietok

sťažovateľky týkajúcich sa namietaného porušenia základného práva nebyť odňatý

zákonnému sudcovi.

1. K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa

a podľa listiny uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. 1 M Obdo V 13/2011 z 19. marca 2015

Vychádzajúc z argumentácie sťažovateľky popísanej v časti I tohto nálezu,

sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní najprv sústredil na posúdenie jej námietky,

podľa ktorej napadnutým uznesením najvyššieho súdu vydaným v konaní o mimoriadnom

dovolaní generálneho prokurátora proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 1. marca 2007 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

zo 7. augusta 2008 vo veci zdržania sa nekalosúťažného konania, náhrady škody a vydania

bezdôvodného obohatenia a poskytnutia primeraného zadosťučinenia v napadnutom rozsahu

malo dôjsť k porušeniu jej základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi

garantovaného tak , ako aj listiny.

Východiskom argumentácie sťažovateľky je námietka, že najvyšší súd ako dovolací

súd sa neriadil záväzným právnym názorom ústavného súdu vysloveným v náleze

sp. zn. z 18. októbra 2011, ktorý sa týkal zákonného zloženia senátu

v predmetnej veci, keď podľa jej názoru „vo vec rozhodujúcom senáte prišlo k opakovaným

a ničím nepodloženým zmenám v jeho zložení“. Sťažovateľka súčasne tvrdí, že zloženie

senátu, v ktorom nakoniec najvyšší súd rozhodoval, „... nerešpektovalo rozvrh práce

najvyššieho súdu“.

Ústavný súd považuje za potrebné na tomto mieste uviesť, že nálezom ústavného

súdu sp. zn. z 18. októbra 2011 bol zrušený rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. 1 M Obdo V 22/2008 z 30. novembra 2010, ktorý bol vydaný v tejto veci, a zároveň

bola vec najvyššiemu súdu vrátená na ďalšie konanie, pričom označený nález obsahoval

aj záväzný právny názor, že zmeny v personálnom obsadení dovolacieho senátu najvyššieho

súdu, ktorý prerokúvaval predmetnú vec, nezodpovedajú zákonným pravidlám a záruke

základného práva na zákonného sudcu. V odôvodnení označeného nálezu ústavného súdu

sa v tejto súvislosti uvádza, že «o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora

rozhodoval senát zložený z piatich sudcov najvyššieho súdu, konkrétne z predsedu senátu

JUDr. J S a z členov senátu JUDr. A M , JUDr. D L ,

JUDr. A P a JUDr. K P . Ústavný súd vychádzajúc z obsahu

opatrenia predsedu najvyššieho súdu č. Spr 162/2009-20 z 24. septembra 2009 zistil, že

v senáte, ktorému bola vec pridelená na konanie a rozhodnutie, boli nahradené členky

senátu JUDr. Z Ď a JUDr. J Z sudkyňami najvyššieho súdu

JUDr. A P a JUDr. D L a súčasne bolo v časti II bode 7

určené, že veci pridelené a nevybavené do účinnosti tohto opatrenia „v senáte O-V preberie

JUDr. D L od JUDr. J Z a JUDr. A P veci

od JUDr. Z Ď a to aj vtedy, ak bol určený termín pojednávania na čas

po nadobudnutí účinnosti tohto opatrenia“. Z opatrenia predsedu najvyššieho súdu

č. Spr 101/2010-13 z 3. augusta 2010 ústavný súd zistil, že s účinnosťou od 15. októbra

2010 bol v senáte O-V v bode 2 vypustený sudca najvyššieho súdu JUDr. P D

a nahradený sudkyňou najvyššieho súdu JUDr. K P .

Z týchto opatrení predsedu najvyššieho súdu nie je zrejmý dôvod vykonania

uvedených úprav v rozvrhu práce vyplývajúci z § 50 ods. 1 písm. d) a e) zákona o súdoch,

ktorými došlo k nahradeniu zákonných sudcov inými sudcami najvyššieho súdu. Dôvody na

vykonanie zmien rozvrhu práce, ktoré by bolo možné podriadiť pod uvedené ustanovenie

zákona o súdoch, neboli uvedené ani v žiadnom z vyjadrení predsedu najvyššieho súdu

k sťažnosti...».

Podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) zákonným sudcom

je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade

so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci.

Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu

práce na konanie a rozhodovanie v senáte.

Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať

len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce rozumie

akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní

výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.

Vychádzajúc z uvedených právnych noriem, argumentácie sťažovateľky, vyjadrenia

predsedníčky najvyššieho súdu k sťažnosti, ako aj z pripojených dokumentov relevantných

na posúdenie veci, ústavný súd zistil tieto podstatné skutočnosti relevantné pre posúdenie

námietky sťažovateľky o porušení jej základného práva podľa a podľa

čl. 38 ods. 1 listiny:

Po tom, ako bolo rozhodnutie dovolacieho súdu z 30. novembra 2010

zrušené, vrátené a opätovne prerokúvané na najvyššom súde pod sp. zn. 1 MObdo V

13/2011 (pôvodne vec vedená pod sp. zn. V 22/2008, ktorá napadla na najvyšší

súd 2. decembra 2008), predsedníčka najvyššieho súdu vydala 29. januára 2015 opatrenie

č. Spr 130/2015, ktorým rozhodla o personálnom obsadení dovolacieho senátu, ktorý vec

prerokouje a rozhodne, a to v zložení JUDr. Z Ď  predsedníčka senátu

a členky senátu: JUDr. A M , JUDr. J Z , JUDr. A P

a JUDr. I I . Personálne obsadenie dovolacieho senátu v posudzovanej veci

určené označeným opatrením predsedníčky najvyššieho súdu z 29. januára 2015 je v tomto

opatrení odôvodnené takto:

«Vec vedená na Najvyššom súde SR pod sp. zn. bola pôvodne

vedená pod sp. zn. V 22/2008 a napadla na Najvyšší súd SR

dňa 2. decembra 2008. Senát, ktorému pripadla na rozhodnutie podľa Rozvrhu práce

Najvyššieho súdu SR na rok 2008 (O-V) fungoval v zložení: 1. JUDr. J S ,

2. JUDr. P D , 3. JUDr. M F , 4. JUDr. A M ,

5. JUDr. J Z . Náhradníci: 6. JUDr. Z Ď , 7. JUDr. B

M , 8. JUDr. V P , 9. JUDr. A P .

Nálezom Ústavného súdu SR z 18. októbra 2011 bol rozsudok Najvyššieho súdu SR

z 30. novembra 2008, sp. zn. zrušený a vec bola Najvyššiemu súdu SR

vrátená na ďalšie konanie.

Po zrušení veci ústavným súdom je vec na najvyššom súde vedená pod sp. zn.

a (druhýkrát) napadla na Najvyšší súd SR 22. novembra 2011. V tomto

čase senát Najvyššieho súdu SR v pôvodnom zložení už neexistoval, lebo:

JUDr. F od 1. 1. 2009 skončila výkon funkcie sudcu a nadobudla nárok

na starobný dôchodok, jej náhradníčkou v senáte O - V sa preto stala podľa Rozvrhu práce

Najvyššieho súdu SR na rok 2008 (O - V) JUDr. Ď (prvá náhradníčka senátu O - V).

JUDr. P D dňa 31. 7. 2013 skončil výkon funkcie sudcu a nadobudol nárok

na starobný dôchodok, jeho náhradníčkou v senáte O - V sa preto stala podľa Rozvrhu

práce Najvyššieho súdu SR na rok 2008 (O-V) JUDr. A P (ďalšia náhradníčka

senátu O - V - uvedená pod bodom 9). Náhradníčky uvedené pod bodom 7. a 8. JUDr.

B M , JUDr. V P , sú totiž zo zákona vylúčené z prejednávania

a rozhodovania predmetnej veci, keďže ide o sudkyne, ktoré predmetnú vec rozhodovali

na súde nižšieho stupňa ( ).

Podľa názoru Ústavného súdu ÚS vysloveného v Náleze sp. zn.

z 18. októbra 2011 „Za senát zložený zo zákonných sudcov možno považovať len senát

zložený zo sudcov príslušného súdu, ktorí tvorili tento senát v čase pridelenia veci. Ústavnej

zásade neodňateľnosti zákonného sudcu, ktorá vyplýva zo základného práva na zákonného

sudcu podľa , nezodpovedá prípad, ak zákonní sudcovia senátu, ktorému

bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, boli zmenení bez splnenia zákonných

predpokladov na vykonanie takýchto zmien neskoršie vydaným rozvrhom práce ako

riadiacim aktom predsedu súdu (prípade jeho zmenami a doplneniami). K zmene v zložení

senátov vo veciach už pridelených na prerokovanie a rozhodnutie by malo dochádzať

zásadne len výnimočne.“

So zreteľom na názor ústavného súdu vyslovenom vo vyššie citovanom náleze, bolo

treba pri určení ďalších členov senátu z Rozvrhu práce Najvyššieho súdu SR na rok 2008.

Podľa článku IV. bodu 3, štvrtej časti - Kolégia a senáty NS SR všeobecných ustanovení

uvedeného rozvrhu práce, osoba zástupcu v päťčlenných senátoch sa určí, pokiaľ nie je

v osobitnej časti uvedené inak, nasledovne:

a/ predsedu senátu zastupuje v poradí ďalší predseda senátu uvedený v osobitnej

časti rozvrhu práce;

b/ v prípade, že sa päťčlenný senát nedá zložiť ani zastupovaním stálymi ani

zastupovaním stálymi náhradníkmi, ďalšieho predsedu senátu alebo člena určí predseda

Najvyššieho súdu SR a to prípadne aj zo sudcov iného kolégia

V predmetnej veci, potom, čo JUDr. D a JUDr. F skončili výkon sudcu

a po zohľadnení skutočnosti, že JUDr. M a JUDr. P (ako náhradníčky)

sú z prejednávania a rozhodovania veci vylúčené ( ) v senáte O V zostali

sudcovia JUDr. S , JUDr. M , JUDr. Z , JUD. Ď

a JUDr. P .

So zreteľom na skutočnosť, že JUDr. S bol uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 23. decembra 2014, sp. zn. z prejednávania

a rozhodovania predmetnej veci vylúčený, v senáte O - V zostali sudcovia JUDr. M ,

JUDr. Z , JUDr. Ď a JUDr. P .

Keďže predmetný senát nie je úplný a nedal sa zložiť ani zastupovaním stálymi

náhradníkmi, ďalšieho člena a predsedu senátu určila predsedníčka Najvyššieho súdu SR

v súlade s ustanovením článku IV. bodu 3, písm. b/ štvrtej časti (Kolégia a senáty NS SR

všeobecných ustanovení) uvedeného rozvrhu práce (platného v čase nápadu veci na

najvyšší súd) tak, že za ďalšiu členku tohto senátu určila v poradí prvú členku senátu

obchodnoprávneho kolégia - JUDr. I I (siedma časť Obchodnoprávne

kolégium) a za predsedníčku tohto senátu JUDr. Z Ď prvú predsedníčku

senátu 1 O (siedma časť - Obchodnoprávne kolégium), ktorá nahradila JUDr. F .

So zreteľom na to, že chýbajúceho člena senátu bolo možné určiť v zmysle rozvrhu

práce, neprichádzalo do úvahy jeho určenie náhodným výberom. Preto opatrenie

podpredsedníčky Najvyššieho súdu SR zo 14. augusta 2014, podľa ktorého sa bol chýbajúci

člen senátu nahradený náhodným výberom, stráca účinnosť.»

Ústavný súd ďalej zistil, že opatrením predsedníčky najvyššieho súdu

č. Spr 130/2015 zo 6. marca 2015 došlo k zmene opatrenia č. Spr 130/2015

z 29. januára 2015 tak, že vec vedenú najvyšším súdom pod sp. zn. 1 M Obdo V 13/2011

prerokuje a rozhodne senát v zložení: JUDr. Z Ď  predsedníčka senátu,

JUDr. A M  členka senátu, JUDr. J Z  členka senátu, JUDr. A

P  členka senátu a JUDr. Ľ K  členka senátu.

V odôvodnení opatrenia predsedníčky najvyššieho súdu zo 6. marca 2015 sa uvádza,

že „podľa na súde vyššieho stupňa sú vylúčení i sudcovia, ktorí

rozhodovali vec na súde nižšieho stupňa, a naopak. To isté platí, ak ide o rozhodovanie

o odvolaní.

Dňa 6. marca 2015 predsedníčka senátu JUDr. Z Ď oznámila,

že v rámci štúdia predmetného spisu zistila, že v minulosti na vydaní rozhodnutia

participovala aj sudkyňa JUDr. I I . Ide o rozhodnutie z 26. apríla 2005,

sp. zn. - 883, ktoré vydal senát v zložení z predsedu JUDr. J Š ,

a členov JUDr. A P a JUDr. I I . Menovaná členka senátu

je preto v zmysle citovaného z prejednávania a rozhodovania veci

vedenej pod sp. zn. 1 M Obdo V 13/2011, pôvodne vedenej pod sp. zn. V 22/2008,

vylúčená. Do senátu bola ustanovená JUDr. Ľ K , ktorá v zmysle rozvrhu

práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2008 prichádza do úvahy po

JUDr. I .“.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd podčiarkuje, že spôsob prideľovania vecí

podľa predmetu konania jednotlivým senátom, samosudcom, súdnym úradníkom a notárom

je vykonávaný v zmysle § 50 a § 51 zákona o súdoch v súlade s rozvrhom práce príslušného

súdu vydaným podľa § 52 zákona o súdoch. V nadväznosti na ústavnú a zákonnú úpravu

upravuje základné právo na zákonného sudcu v podmienkach najvyššieho súdu aj rokovací

poriadok najvyššieho súdu (sp. zn. Pls 1/2006), podľa ktorého (čl. 38 ods. 1) zákonným

sudcom na najvyššom súde je sudca, „ktorý vykonáva funkciu sudcu a je určený rozvrhom

práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci“ (čl. 38 ods. 1 rokovacieho poriadku

najvyššieho súdu). Podľa čl. 38 ods. 2 rokovacieho poriadku najvyššieho súdu „v rámci

senátu, ktorý má podľa rozvrhu práce určitú vec prejednať a rozhodnúť, je zákonným

sudcom každý člen tohto senátu“. Podľa čl. 38 ods. 3 rokovacieho poriadku najvyššieho

súdu „namiesto sudcu, ktorý bol v určitej veci pôvodne zákonným sudcom, ale vyskytla

sa u neho skutočnosť, ktorá podľa osobitného predpisu alebo rozvrhu práce vylučuje

možnosť prejednania a rozhodnutia veci týmto sudcom, je zákonným sudcom sudca určený

v súlade s ustanoveniami rozvrhu práce, ktoré upravujú postup v prípade výskytu takej

skutočnosti“. Podľa čl. 38 ods. 4 rokovacieho poriadku najvyššieho súdu „zmenu v osobe

zákonného sudcu možno vykonať len v súlade s rozvrhom práce“.

Zákon o súdoch nevylučuje prípady vykonania zmien v rozvrhu práce vydanom

na príslušný kalendárny rok, avšak súčasne ustanovuje právny rámec tohto postupu.

V okolnostiach prípadu je podstatné posúdenie dôvodu, z akého bol vydaný rozvrh práce

najvyššieho súdu na rok 2008 zmenený označenými opatreniami predsedníčky najvyššieho

súdu po pridelení veci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

Ústavný súd už vo viacerých svojich doterajších rozhodnutiach vyslovil,

že za zákonného sudcu podľa zásadne treba považovať toho, kto bol

určený na prerokovávanie veci v súlade s rozvrhom práce súdu. Ak však nastanú okolnosti

odôvodňujúce presun takto pridelenej veci (resp. agendy) na iného sudcu pre dôvody

uvedené v právnom predpise, tak aj sudcov, ktorým boli veci následne pridelené, treba

takisto považovať za zákonných sudcov podľa . Postup predsedu súdu

ako orgánu štátnej správy súdov, ktorý je v súlade s ustanoveniami právnym predpisov,

nemožno preto bez ďalšieho hodnotiť ako porušenie základného práva účastníka súdneho

konania podľa (, , ,

, ).

Podľa názoru ústavného súdu súčasťou základného práva na zákonného sudcu

je i zásada prideľovania súdnej agendy a určenia členov senátov na základe pravidiel

obsiahnutých v rozvrhu práce. Medzi požiadavky kladené na rozvrh práce podľa čl. 48

ods. 1 patrí tiež predvídateľnosť a transparentnosť obsadenia súdu, resp. senátu

vrátane zastupovania vo vzťahu k účastníkom konania.

Zo zákonného vymedzenia zákonného sudcu okrem iného vyplýva aj to, že sa zaň

považuje každý člen senátu, ktorý bol rozvrhom práce, prípadne jeho dodatkami pridelený

do konkrétneho senátu.

Po oboznámení sa s príslušnými ustanoveniami rozvrhu práce najvyššieho súdu

(v relevantnom znení) a opatreniami predsedníčky najvyššieho súdu sp. zn. Spr 130/2015,

Nobs 8/2015 z 29. januára 2015 a sp. zn. Spr 130/2015, Nobs 8/2015 zo 6. marca 2015

ústavný súd konštatuje, že z týchto opatrení zjavne vyplýva dôvod vykonania uvedených

zmien v rozvrhu práce korešpondujúci ustanoveniam § 50 ods. 2 písm. c), d) a e) zákona

o súdoch, ktorými došlo k nahradeniu zákonných sudcov inými sudcami najvyššieho súdu.

K zmene v zložení senátu došlo na základe právnej úpravy regulujúcej organizáciu práce

najvyššieho súdu. Takýto postup je zákonný, a teda aj súladný s (resp. listinou).

Podľa názoru ústavného súdu zmeny v personálnom obsadení senátu najvyššieho súdu

prerokúvajúceho sťažovateľkinu vec opísaným zákonným pravidlám a záruke základného

práva na zákonného sudcu zodpovedali.

K námietke sťažovateľky, že nebola najvyšším súdom informovaná o zmenách

v zložení zákonného senátu, ústavný súd uvádza, že žiadne ustanovenie právneho predpisu

neukladá súdu povinnosť oznamovať účastníkom konania osobitne zloženie senátu či

zmeny v osobe zákonného sudcu na základe zákonom predpokladaných a aprobovaných

dôvodov. Naopak, účastníci konania a ich zástupcovia majú podľa § 44 ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj

„OSP“) právo nazerať do súdneho spisu a robiť si z neho výpisy, odpisy a fotokópie, alebo

požiadať súd o ich vyhotovenie. Sťažovateľka tak mala možnosť oboznámiť sa so súdnym

spisom, ako aj jednotlivými opatreniami najvyššieho súdu vydanými v priebehu konania

v súlade so zákonom o súdoch a rokovacím poriadkom najvyššieho súdu; toto svoje právo

však sťažovateľka zjavne nevyužila.

Na základe uvedeného ústavný súd zastáva názor, že namietanými zmenami

v zložení príslušného senátu najvyššieho súdu, ktorý v konečnom dôsledku rozhodoval

o veci sťažovateľky, nemohlo dôjsť a ani nedošlo k porušeniu sťažovateľkou označeného

základného práva na zákonného sudcu podľa a listiny,

a preto v tejto časti odmietol sťažnosť podľa pri jej

predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

z dôvodu nepodania dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku žalovanou

pred podaním podnetu na mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora

Sťažovateľka v druhej časti svojej sťažnosti namieta porušenie základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré malo spočívať v tom, že najvyšší súd vyslovil

v posudzovanej veci prípustnosť mimoriadneho dovolania napriek tomu, že žalovaná pred

podaním podnetu na podanie mimoriadneho dovolania generálnemu prokurátorovi nepodala

(riadne) dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, a teda nevyčerpala všetky opravné

prostriedky voči rozsudkom, ktoré boli napadnuté mimoriadnym dovolaním generálneho

prokurátora.

Uvedený právny záver odôvodňuje sťažovateľka právnym názorom, podľa ktorého

prípustnosť mimoriadneho dovolania v civilnom konaní je akceptovateľná len

za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych

opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne

využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov. Sťažovateľka v tejto súvislosti

svoje tvrdenie zakladá aj odkazmi na zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu

sp. zn. PLz. z 18. marca 2015 a na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho

a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 20. októbra 2015.

Sťažovateľka tvrdí, že „sa v konaní pred súdom prvého stupňa a ani v konaní

pred odvolacím súdom žiadne vady nevyskytli. Ani vady procesné, ani vady týkajúce

sa vecnej stránky a merita veci ... Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora namieta

v podstate nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu.“. Podľa názoru

sťažovateľky nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia predstavuje dovolací dôvod

podľa , a teda účastník konania mohol podať vlastné, riadne dovolanie.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na právne názory najvyššieho súdu obsiahnuté

v jeho uznesení sp. zn. z 27. apríla 2006, ako aj právne názory vyslovené

v náleze ústavného súdu sp. zn. z 12. mája 2004, ktoré sa týkali

porovnateľných vecí.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi

postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je

v znení neskorších právnych predpisov.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú

a nasl. . Podmienky prípustnosti riadneho dovolania smerujúceho proti rozsudku

odvolacieho súdu sú upravené v . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti

dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v výslovne uvádza,

že dovolanie je prípustné len z dôvodov uvedených v až písm. g) .

Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239

ods. 1 a 2 .

Inštitút mimoriadneho dovolania je upravený v . V zmysle tohto

zákonného ustanovenia ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania,

osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí,

že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana

práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto

ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnym prostriedkami, podá proti takémuto

rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu

za podmienok uvedených v , ak

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,

b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci,

c) rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd považuje za potrebné

uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania

(aj konania o mimoriadnom dovolaní), patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho

súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný

súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. ,

). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (),

preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až

vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné

súdy neposkytnú ochranu označeným základným právam sťažovateľky v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Na základe uvedených právnych východísk ústavný súd v rozsahu námietky

sťažovateľky týkajúcej sa prípustnosti mimoriadneho dovolania preskúmal postup

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 M Obdo V 13/2011 a jeho uznesenie

z 19. marca 2015.

V uvedenom konaní najvyšší súd opätovne prerokoval a rozhodol o mimoriadnom

dovolaní generálneho prokurátora podaného najvyššiemu súdu 2. decembra 2008 proti

rozsudku krajského súdu sp. zn. z 1. marca 2007 a rozsudku najvyššieho súdu

(ako odvolacieho súdu) sp. zn. zo 7. augusta 2008 v napadnutej časti,

pôvodne vedeného najvyšším súdom pod sp. zn. 1 M Obdo V 22/2008, po tom, ako ústavný

súd nálezom sp. zn. z 18. októbra 2011 v konaní o sťažnosti žalovanej

ako sťažovateľky napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 22/2008

z 30. novembra 2010 zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

Pre záver ústavného súdu, v dôsledku ktorého nálezom sp. zn.

z 18. októbra 2011 zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. V 22/2008

z 30. novembra 2010 boli rozhodujúce zistenia, že žalovanej ako účastníčke súdneho

konania „sa súdna ochrana nedostala v zákonom predpokladanej kvalite, pretože vo veci

neboli použité relevantné právne normy (najmä

a ustanovenia, z ktorých možno dovodiť právo žalobkyne v 1. rade na náhradu škody), resp.

pri právnom posúdení niektorých podstatných otázok boli aplikované nesprávne právne

normy (najmä ustanovenia o vlastníckom práve na predmet

duševného vlastníctva). Nielenže v odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentujú

odpovede na relevantné právne otázky nastolené účastníkmi konania (predovšetkým

sťažovateľkou), ale ústavným súdom bola zistená aj určitá miera rozpornosti najvyšším

súdom ustálených právnych záverov. Ústavný súd je toho názoru, že tak zložitý prípad

po právnej, ako aj skutkovej stránke bol dovolacím súdom posúdený neprimerane

zjednodušene a formalisticky... Prístup zvolený najvyšším súdom pri formulácii

odôvodnenia dovolacieho rozsudku v sťažovateľkinej veci sa však prieči zásadám, ktoré sú

kladené na ústavne konformné odôvodnenie súdnych rozhodnutí. V dôsledku odkazov

na dôvody formulované dovolateľom či vyjadrenia účastníkov konania v odôvodnení

rozhodnutia absentujú v konštatovaných názoroch dovolacieho súdu výstižné právne úvahy

a vysvetlenia relevantných skutkových otázok...

Po vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou najvyššieho súdu vec znova

prerokovať, v okolnostiach prípadu sa dôsledne vyrovnať s námietkami generálneho

prokurátora formulovanými v mimoriadnom dovolaní a riadiac sa v ďalšom konaní

právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze vec opätovne rozhodnúť

v senáte zloženom zo zákonných sudcov, rešpektujúc obsah a zmysel všetkých základných

práv, ktorých porušenie bolo ústavným súdom v doterajšom konaní zistené.“.

V ďalšom konaní (po vrátení veci ústavným súdom, pozn.) najvyšší súd ako dovolací

súd „po zistení, že boli splnené podmienky na podanie mimoriadneho dovolania

podľa vec preskúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

ods. 1 v spojení s ) a súd viazaný rozsahom a dôvodmi mimoriadneho

dovolania ( v spojení s ), ako aj právnym názorom

ústavného súdu, vysloveným v jeho zrušujúcom rozhodnutí, jednomyseľne dospel k záveru,

že mimoriadne dovolanie je dôvodné“.

V nadväznosti na citované ústavný súd podčiarkuje, že najvyšší súd ako dovolací súd

bol vo vzťahu k relevantnej časti napadnutého uznesenia z 19. marca 2015 týkajúcej sa

posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania podľa viazaný záväzným

právnym názorom ústavného súdu, a preto bolo jeho povinnosťou zaoberať sa pri svojom

(opätovnom) rozhodovaní aj touto otázkou, pričom z obsahu napadnutého uznesenia

vyplýva, že najvyšší súd sa touto otázkou zaoberal a dospel k záveru, že mimoriadne

dovolanie je v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci prípustné.

Sťažovateľka, odkazujúc na staršiu judikatúru najvyššieho súdu i ústavného súdu,

zjavne v snahe argumentačne podporiť svoje tvrdenie o prípustnosti (riadneho) dovolania,

a tým aj neprípustnosti mimoriadneho dovolania v posudzovanej veci v sťažnosti prezentuje

právny názor, že nedostatočným odôvodnením rozhodnutia sa žalovanej ako účastníčke

konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, čím bola daná prípustnosť

dovolania podľa . Ústavný súd však zastáva názor, že uvedený právny

názor bol následnou judikatúrou najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu a tiež právnou

teóriou prekonaný.

Otázka, či nepreskúmateľnosť konania zakladá sťažovateľkou tvrdenú prípustnosť

(riadneho) dovolania podľa , a teda aj neprípustnosť mimoriadneho

dovolania, alebo ide len o inú vadu konania, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá,

rezonovala v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu dlhšie obdobie ako otázka zásadného

právneho významu.

Podľa právneho názoru najvyššieho súdu vysloveného v uznesení

sp. zn. z 9. apríla 2015 prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia

dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne

právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa . Obdobne

v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. z 1. júna 2014 je už tento právny

názor považovaný za jeho ustálenú judikatúru (v označenom rozhodnutí sa okrem iného

uvádza: „Ustálená rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR považuje nedostatočné

odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu za vadu konania, ktorá môže zakladať dôvodnosť

dovolania, nie však jeho prípustnosť podľa ...“, pozn.).

Ústavný súd už v náleze sp. zn. (posudzujúc ústavnosť uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. ) uviedol, že „sa väčšinovým názorom svojich

senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok

riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa , ale len

tzv. inú vadu konania podľa “. Následne ústavný súd v uznesení

sp. zn. z 27. marca 2014 opätovne zaujal stanovisko k tomu, či prípadný

nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého uznesenia (ne)zakladá vadu

konania podľa , pričom zotrval „na opakovane vyslovenom závere

(napr. , , ) o ústavnej udržateľnosti

názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia

dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne

právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa “. Súlad

analyzovaného právneho názoru najvyššieho súdu s vyplýva aj z uznesenia

ústavného súdu sp. zn. zo 4. júna 2014.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní

namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne uvedených v

nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Vada tejto povahy je síce relevantným dovolacím

dôvodom, ktorý možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej

skutočne došlo) ale prípustnosť dovolania nezakladá. Či už teda konanie, v ktorom bolo

vydané napadnuté rozhodnutie, bolo, alebo nebolo postihnuté procesnou vadou v zmysle

, nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania.

Zo znenia stanoviska pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. z 18. marca 2015,

ako aj zo znenia jednoznačne vyplýva, že aj keď prípustnosť

mimoriadneho dovolania je akceptovateľná len za podmienky vyčerpania všetkých

právnych prostriedkov, je v súlade s jeho účelom (spočívajúcim v odstránení nezákonnosti,

ktorej sa dopustil súd v občianskom súdnom konaní, a tým aj zabezpečením ochrany

účastníka pred dôsledkami nespravodlivého procesu, pozn.), aby predpokladom prípustnosti

mimoriadneho dovolania boli len také právne prostriedky, ktoré sú zákonom dovolené,

účastník ich má k dispozícii a predstavujú z materiálneho hľadiska efektívny prostriedok

nápravy.

V posudzovanej veci sa podľa názoru ústavného súdu nedala účinná ochrana práv

žalovanej dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, keďže dovolanie nebolo prípustné,

a teda nepredstavovalo opravný prostriedok, ktorý bol žalovanej k dispozícii a ktorý mohla

účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.

Vzhľadom na uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu dospieť k záveru,

že by napadnutým uznesením najvyššieho súdu v rozsahu námietky sťažovateľky

[o prípustnosti dovolania podľa , a tým neprípustnosti mimoriadneho

dovolania] došlo k porušeniu ňou označeného základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru,

a preto aj v tejto časti sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

3. K námietke porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 13/2011 z 19. marca 2015 z dôvodu

nezlučiteľnosti inštitútu mimoriadneho dovolania s aktuálnou judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva

V tretej (záverečnej) časti sťažnosti sťažovateľka po stručnej analýze niektorých

rozhodnutí ESĽP konštatuje, že „(napadnuté, pozn.) uznesenie najvyššieho súdu

neprípustne spochybňuje právoplatné rozhodnutie súdu. Podanie dovolania bolo výlučne na

úvahe generálneho prokurátora, čo je takisto neprípustné. Najvyšší súd neoprávnene

zasiahol do princípu právnej istoty...“. Z argumentácie sťažovateľky sa dá vyvodiť jej

právny názor o nezlučiteľnosti inštitútu mimoriadneho dovolania s princípom právnej istoty

a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý odvodzuje

výlučne poukazom na niektoré aktuálne rozhodnutia ESĽP v porovnateľných právnych

veciach.

Podľa názoru ústavného súdu je táto časť sťažnosti nedostatočne odôvodnená,

pretože neobsahuje argumentáciu konkretizovanú na napadnuté uznesenie, s ktorou by sa

dalo polemizovať, resp. oponovať jej konkrétnymi argumentmi. Ak sa sťažovateľka

vo svojej argumentácii obmedzuje na skrátený a zjednodušený prehľad aktuálnej judikatúry

ESĽP, v ktorých tento súd vyslovil právny názor o neprípustnosti prieskumu právoplatných

rozhodnutí na základe mimoriadnych opravných prostriedkov a všeobecnú argumentáciu

(„Európsky súd už roky poukazuje na rozpor inštitútu mimoriadneho dovolania

s dohovorom a všeobecnými právnymi zásadami, najvyšší súd však tieto rozhodnutia

ostentatívne ignoruje...“), pričom neuvádza konkrétnejšie dôvody, pre ktoré by mali byť

tieto právne názory aplikovateľné aj na napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, tak je zložité

identifikovať príčinnú súvislosť medzi touto časťou argumentácie sťažovateľky, ktorá

vyúsťuje do záveru o porušení jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu.

Vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky ale ústavný súd považuje za kľúčové to,

že ide o námietku, ktorá predstavuje vo svojej podstate námietku nesúladu inštitútu

mimoriadneho dovolania upraveného v , ktorý je platnou

súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, s čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda jeho

nesúladu s medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, t. j. ide zjavne o námietku, o ktorej je ústavný

súd oprávnený meritórne rozhodnúť len v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 15

ods. 1 .

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd považuje za potrebné poukázať na právny

názor vyplývajúci z jeho ustálenej judikatúry, podľa ktorého každé konanie pred ústavným

súdom „... možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov,

a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom

a na základe jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným

súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť

uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom“

(, tiež , , ). Z citovaného okrem iného

vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa nemôže ústavný súd uplatniť

právomoc, ktorou disponuje v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1

. Záver vyplývajúci z citovaného právneho názoru má nesporne aj ústavnú relevanciu,

a to zvlášť v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí v zmysle

do pôsobnosti senátu ústavného súdu, mala uplatniť právomoc, ktorú zveruje

do pôsobnosti pléna ( ), čo je aj prípad sťažovateľky. Aj ústavný súd

je totiž viazaný , a preto si senát ústavného súdu nemôže v rozpore

s ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to ani vtedy,

ak by to v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany základných práv a slobôd

(porovnaj ).

Uvedený argument už sám osebe postačuje na to, aby ústavný súd tretiu námietku

sťažovateľky označil ako takú, ktorú nie je ratione materiae oprávnený v konaní o sťažnosti

podľa preskúmať, čo predstavuje v zmysle zákona

o ústavnom súde dôvod na odmietnutie sťažnosti pre nedostatok právomoci ústavného súdu

na jej prerokovanie.

Podľa názoru ústavného súdu je ale táto časť argumentácie sťažovateľky aj zjavne

neopodstatnená, keďže z aktuálnej judikatúry ESĽP nemožno vyvodiť jednoznačný záver

o nezlučiteľnosti inštitútu mimoriadneho dovolania upraveného v právnom poriadku

Slovenskej republiky s čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na podporu tohto záveru ústavný súd

(obdobne ako sťažovateľka bez hlbšej analýzy, pozn.) poukazuje na relevantné časti

odôvodnení tých rozhodnutí ESĽP smerujúcich proti Slovenskej republike, ktorými

vo všeobecnosti argumentuje sťažovateľka (ústavný súd usudzuje, že v čase podania

sťažnosti sťažovateľka ešte nemusela mať k dispozícii ich text, pozn.).

V rozsudku DRAFT-OVA, a. s., proti Slovenskej republike z 9. 6. 2015

v nadväznosti na skutočnosť, že časť predmetnej sťažnosti (sťažnosť č. 72493/10)

smerovala proti samotnej existencii inštitútu mimoriadneho dovolania, ESĽP uviedol, že

„jeho úlohou v konaní o sťažnosti podľa čl. 34 Dohovoru je preskúmanie konkrétnej veci

a nie kontrola in abstracto, teda preskúmanie vnútroštátnej právnej úpravy. Čl. 34

Dohovoru neposkytuje individuálnym osobám právny prostriedok, ktorý by mal povahu

actio popularis... Pokiaľ však sťažovateľka namieta existujúci právny rámec in abstracto,

táto časť sťažnosti nie je rationae personae v súlade s ustanoveniami Dohovoru a musí byť

odmietnutá v súlade s čl. 35 ods. 3 a 4 Dohovoru.“.

Rovnako ako vo veci DRAFT-OVA, a. s., proti Slovenskej republike, aj vo veci

COMPCAR, s. r. o., proti Slovenskej republike (rozsudok z 9. 6. 2015) ESĽP v súlade

so svojou ustálenou judikatúrou týkajúcou sa porušenia princípu právnej istoty spôsobeného

zrušením právoplatných súdnych rozhodnutí v súkromnoprávnych sporoch na základe

mimoriadnych opravných prostriedkov okrem iného uviedol, že „- odklon od tohto princípu

(princípu právnej istoty, pozn.) je odôvodnený iba v prípade, keď sa vyskytnú okolnosti

podstatného a naliehavého charakteru. Právomoc vyšších súdov zrušovať alebo meniť

právoplatné a záväzné súdne rozhodnutia by mala byť vykonávaná na účely nápravy

základných vád. Táto právomoc musí byť vykonávaná tak, aby bola v čo najvyššej možnej

miere dodržaná spravodlivá rovnováha medzi záujmami jednotlivca a potrebou zabezpečiť

efektívnosť súdneho systému

- Relevantné úvahy, ktoré je potrebné v tejto súvislosti vziať do úvahy, zahŕňajú

najmä účinok obnovy a akéhokoľvek následného konania na individuálnu situáciu

sťažovateľa, a či obnova bola na vlastnú žiadosť sťažovateľa; dôvody, pre ktoré

vnútroštátne orgány zmenili rozsudok v sťažovateľovom prípade

- ... princíp právnej istoty môže byť daný bokom iba za účelom zaistenia opravy

základných vád alebo justičných omylov...“.

Z citovaného sa dá zjavne vyvodiť, že ESĽP nepovažuje inštitút mimoriadneho

dovolania paušálne za nezlučiteľný s čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže zásah do princípu právnej

istoty pripúšťa a považuje za súladný s čl. 6 ods. 1 dohovoru vtedy, ak je to v záujme

napravenia podstatných vád napadnutého konania, resp. rozhodnutia, či justičných omylov.

Aj v tomto rozhodnutí ESĽP sťažnosť v časti namierenej proti inštitútu mimoriadneho

dovolania in abstracto vyhlásil za neprijateľnú.

Z porovnateľných rozhodnutí ESĽP z ostatného obdobia sa dá podľa názoru

ústavného súdu vyvodiť záver, že ESĽP nevylučuje prípustnosť zrušovania právoplatných

rozhodnutí súdov na základe mimoriadnych opravných prostriedkov, t. j. in abstracto

nepovažuje inštitút mimoriadneho dovolania za neprípustný, ale naopak, vo viacerých

ďalších svojich rozhodnutiach pripúšťa potrebu prielomu do res iudicata s ohľadom

na konkrétne okolnosti zrušovaného právoplatného rozhodnutia (napr. Sutyazhnik

proti Rusku, rozsudok z 23. 7. 2009).

V judikatúre ústavného súdu sa stabilizoval právny názor, podľa ktorého mimoriadne

dovolanie predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho

právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,

ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť

súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne

dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;

jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy

pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií

je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu ( ), ako aj z hľadiska práva

na súdnu ochranu ( ) a práva na spravodlivé súdne konanie v súlade s hodnotami

zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. , , ,

).

Článok 46 ods. 1 zaručuje každému právo domáhať sa ochrany svojho práva

zákonom ustanoveným postupom pred súdom alebo iným orgánom. Ústavný súd však

vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že obsahom tohto práva je právo účastníka, aby

sa v jeho veci rozhodovalo podľa platnej a účinnej právnej normy, ktorá má základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky (m. m. ). Právnymi prostriedkami na

presadenie požiadavky ústavnosti a zákonnosti v súdnom konaní sú okrem iného opravné

prostriedky, pričom garantuje ochranu aj právu na opravný prostriedok

(napr. ), a to vrátane tých opravných prostriedkov, ktoré možno uplatniť až proti

právoplatným rozhodnutiam (teda tzv. mimoriadnych opravných prostriedkov), medzi ktoré

sa zaraďuje i mimoriadne dovolanie upravené v

(m. m. ).

Na druhej strane však ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. označil

inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí za jeden zo základných prvkov právneho štátu

a za zákonný výraz naplnenia jeho požiadaviek. Súčasne ústavný súd obmedzil prípustnosť

zásahov do právoplatných rozhodnutí len na základe zákona a z dôvodov, ktoré

sú významnejšie než je záujem štátu na právnej istote a stabilite súdnych rozhodnutí.

V rozhodnutí sp. zn. ústavný súd na tomto názore zotrval a doplnil, že právnu

istotu vytvorenú nezmeniteľnosťou súdnych rozhodnutí treba považovať za súčasť

základného práva na súdnu ochranu. To samo osebe nevylučuje existenciu mimoriadnych

opravných prostriedkov, ktorými možno napadnúť aj právoplatné rozhodnutie všeobecného

súdu a na základe ktorého môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu takéhoto rozhodnutia. Práve

naopak, jednostranná preferencia záujmu na nezmeniteľnosti a záväznosti súdneho

rozhodnutia by mohla mať veľmi významné negatívne dôsledky. Vo veľkej miere by sa

totiž oslabila dôvera vo vecnú správnosť a spravodlivosť rozhodovania súdov (pozri § 1

). Je však úlohou zákonodarcu vymedziť rozsah rozhodnutí napadnuteľných

mimoriadnymi opravnými prostriedkami a dôvody ich napadnutia, ktoré sa musia obmedziť

iba na najzávažnejšie pochybenia v procese alebo v rozhodnutí (k tomu pozri

).

Snaha presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť konečného meritórneho rozhodnutia

vyneseného v občianskom súdnom konaní bez ohľadu na nezmeniteľnosť a záväznosť

súdneho rozhodnutia je legitímna v okamihu, keď sa v konaní alebo v rozhodnutí vyskytnú

také pochybenia, ktoré sú v príkrom rozpore s ústavnými princípmi platiacimi v civilnom

procese, pričom tieto pochybenia nie sú riešiteľné inak, než použitím mimoriadneho

opravného prostriedku (stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn. PLz.

z 18. marca 2015).

V nadväznosti na uvedené je nezastupiteľnou úlohou zákonodarcu (vychádzajúc

z a ) vyvážiť a zabezpečiť praktický „súzvuk“ viacerých

garantovaných práv, ktoré možno vyvodiť z ustanovenia ,

a to práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy na jednej strane a práva

na právnu istotu založenú síce (objektívne) nesprávnym, ale predsa právoplatným súdnym

rozhodnutím. K najväčšiemu napätiu medzi týmito požiadavkami dochádza v dôsledku

toho, že mimoriadne opravné prostriedky sú založené na tzv. kasačnom princípe.

Dôsledkom kasácie je totiž na jednej strane zrušenie už raz právoplatného rozhodnutia, teda

odstránenie vytvoreného stavu právnej istoty, avšak bez toho, aby bol súčasne

(bezprostredne) nahradený stavom novej právnej istoty v podobe nového (konečného

a právoplatného) súdneho rozhodnutia. Z ústavnej požiadavky zabezpečenia práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa tak

pre zákonodarcu vyplýva pozitívny záväzok, aby v prípade, že zavedie tzv. kasačný systém

pri rozhodovaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch, zabezpečil efektívny vplyv

kasačného rozhodnutia na ďalšie konanie tak, aby mohlo čo najrýchlejšie smerovať

k odstráneniu obnoveného stavu právnej neistoty takým spôsobom, aby už nebol potrebný

opätovný zásah vyššieho súdu na základe ďalšieho mimoriadneho opravného prostriedku.

Prostriedkami takého efektívneho vplyvu je najmä záväznosť vyslovených právnych

názorov v kasačnom rozhodnutí pre súdy, ktoré majú o veci znova alebo ďalej konať.

Úloha vyvažovať záujem na správnosti (ústavnosti) súdnych rozhodnutí

a nastoľovaní a zachovávaní právnej istoty zhmotnenej do právoplatných súdnych

rozhodnutí patrí primárne zákonodarcovi (m. m. ), ktorý reguluje procesné

následky vyhovenia mimoriadnemu opravnému prostriedku. Úlohou súdov, ktoré sú

pri rozhodovaní v zmysle viazané zákonom, je pohybovať sa v tomto

zákonnom rámci, a tým zabezpečovať právo účastníkov na súdnu ochranu „postupom

ustanoveným zákonom“ v zmysle . Požiadavky vyslovené v citovanej

judikatúre ústavného súdu boli síce adresované v prvom rade zákonodarcovi,

no podľa názoru ústavného súdu sú použiteľné a záväzné i pre všeobecný súd aplikujúci

zákonné ustanovenia o mimoriadnom opravnom prostriedku. Všeobecný súd je tak povinný

vykladať ustanovenia o mimoriadnych opravných prostriedkov práve v duchu toho,

čo vyjadruje „mimoriadnosť“ opravných prostriedkov, t. j. usilovať o rovnováhu medzi

právnou istotou nastolenou (napadnutým) právoplatným rozhodnutím a záujmom

účastníkov a v neposlednom rade aj spoločnosti na správnosti súdnych rozhodnutí

a zabezpečení ústavných práv účastníkov v konaní, ktoré vydaniu rozhodnutia predchádza.

Táto požiadavka vedie k záveru, že ustanovenia o prípustnosti a dôvodnosti

mimoriadneho opravného prostriedku by sa mali vykladať v zásade vždy „reštriktívne“.

Uprednostňovanie reštriktívneho výkladu by totiž znamenalo priznať „v pochybnostiach“

o výklade vždy prednosť zachovaniu právnej istoty v podobe právoplatného rozhodnutia

na úkor jeho správnosti (najmä zákonnosti), hoci z už podaného výkladu vyplýva,

že zmyslom úpravy mimoriadnych opravných prostriedkov je práve vyrovnávanie týchto

ústavných požiadaviek, ktoré vyplývajú z . Úlohou všeobecného súdu

je však pri výklade jednotlivých právnych noriem upravujúcich prípustnosť a dôvodnosť

mimoriadneho opravného prostriedku (ako napokon pri výklade všetkých právnych noriem)

vykladať ich vždy s ohľadom na účel (telos), ktorému majú podľa prejavenej a poznateľnej

vôle zákonodarcu slúžiť, a v súlade so systematikou zákonodarcom vymedzených dôvodov

mimoriadneho opravného prostriedku. Splnenie podmienok konania o mimoriadnom

opravnom prostriedku, ako aj naplnenie určitého dovolacieho dôvodu je súd povinný

vyčerpávajúco odôvodniť (m. m. , tiež ). Ďalej je súd povinný

v prípade, že na základe mimoriadneho opravného prostriedku dospeje k záveru,

že podmienky jeho prípustnosti a dôvodnosti sú splnené a že treba prelomiť napadnuté

(právoplatné) súdne rozhodnutie, využiť dostupné procesné prostriedky na to, aby takto

odstránený stav právnej istoty buď okamžite nahradil „novou“ právnou istotou v podobe

nového meritórneho rozhodnutia, alebo aby nižšie súdy pre ďalšie konanie zaviazal natoľko

jednoznačným právnym názorom, aby bolo v ďalšom konaní možné čo najrýchlejšie

dospieť k novému (právoplatnému) rozhodnutiu, o ktorom bude možné rozumne

predpokladať, že bude v súlade s právnym názorom súdu, ktorý o mimoriadnom opravnom

prostriedku rozhodoval.

Z potom možno vyvodiť právo účastníka nebyť bez splnenia

zákonných predpokladov prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku vystavený

účinkom pre neho nepriaznivého rozhodnutia v opravnom konaní (). Inými

slovami, zaručuje právnu istotu vyjadrenú právoplatnosťou

a nezmeniteľnosťou súdnych rozhodnutí, do ktorej nemožno zasiahnuť rozhodnutím

o mimoriadnom opravnom prostriedku bez splnenia „postupu ustanoveného zákonom“,

nielen ako objektívny ústavný príkaz, ale aj ako ústavne chránené verejné subjektívne

(t. j. základné) právo, ktorého porušenie možno namietať aj sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1

.

Po preskúmaní napadnutého uznesenia a príslušnej dokumentácie ústavný súd

konštatuje, že najvyšší súd uvedené požiadavky na preskúmanie právoplatných rozhodnutí

primerane zohľadnil aj vo veci sťažovateľky. Navyše ústavný súd zdôrazňuje,

že skutočnosť, že rozsudky napadnuté mimoriadnym dovolaním trpeli závažnými

nedostatkami, indikoval už ústavný súd vo svojom náleze sp. zn.

z 18. októbra 2011, ktorým bolo zrušené pôvodné rozhodnutie o mimoriadnom dovolaní,

pričom ústavný súd nemá v súvislosti so sťažnosťou sťažovateľky dôvod spochybňovať

svojej predchádzajúce rozhodnutie. V ďalšom priebehu konania najvyšší súd viazaný

záväzným právnym názorom vysloveným ústavným súdom v jeho náleze, zaoberajúc sa

každou námietkou generálneho prokurátora, dospel k záveru, že „rozhodnutie súdu prvého

stupňa i odvolacieho súdu vychádza z nedostatočne a nesprávne zisteného skutkového

stavu, preto podľa ustanovenia a v spojení s

rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj rozsudok odvolacieho súdu v ich napadnutých častiach

(predmetom dovolacieho konania boli žalobou uplatnené nároky, ktorým súdy nižších

stupňov vyhoveli) zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie.“.

Nad rámec citovaného ústavný súd predovšetkým vzhľadom na skutočnosť,

že sťažovateľka svoje vecné výhrady proti námietkam generálneho prokurátora

obsiahnutým v jeho mimoriadnym dovolaním a spôsobu, ako sa s nimi vysporiadal najvyšší

súd v napadnutom uznesení, nekonkretizovala, nepovažuje za potrebné podrobiť napadnuté

uznesenie hĺbkovej vecnej analýze o to viac, že táto by vo všeobecnosti nezodpovedala jeho

ústavnému postaveniu a úlohám, ktoré plní pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127

ods. 1 .

Z argumentácie sťažovateľky obsiahnutej v tejto časti sťažnosti nijako nevyplýva,

z akých konkrétnych dôvodov by malo byť napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

neakceptovateľné a neudržateľné z hľadísk záruk obsiahnutých v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť len paušálne spochybnenie mimoriadneho dovolania

ako inštitútu in abstracto, čo ústavný súd považuje za nedostatočné na to, aby len

na základe takejto argumentácie dospel po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

k záveru o porušení práva sťažovateľky garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25

ods. 2 sťažnosť v časti týkajúcej sa námietky nezlučiteľnosti

inštitútu mimoriadneho dovolania s čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu nedostatku svojej

právomoci, ako aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2016