Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)II. ÚS 122/2016
PDF · 629.68 KB
No categories available
II. ÚS 122/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 122/2016-157
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2016
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta
a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti
, zastúpenej advokátom
, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 MObdo V 13/2011
z 19. marca 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2015
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti
(ďalej len „sťažovateľka“,
v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom ,
, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 1 MObdo V 13/2011 z 19. marca 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na základe mimoriadneho dovolania
generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) najvyšší
súd ako dovolací súd napadnutým uznesením sp. zn. 1 MObdo V 13/2011 z 19. marca 2015
zrušil rozsudok najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 3 Obo 141/2007
zo 7. augusta 2008 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 29 Cb 1/2000 z 1. marca 2007 v napadnutej časti a vec vrátil krajskému súdu
na ďalšie konanie.
Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd napadnutým uznesením porušil jej základné
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo nebyť odňatý
zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny a tiež právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa sťažovateľky „porušenia uvedených ústavných a medzinárodným Dohovorom
garantovaných práv sa najvyšší súd dopustil trikrát... Najvyšší súd porušil naše práva, keď
vo vec rozhodujúcom senáte prišlo k opakovaným a ničím nepodloženým zmenám v jeho
zložení. Najvyšší súd porušil naše práva, keď neskúmal, či žalobca mohol pred podaním
podnetu na podanie mimoriadneho dovolania podať vlastné, riadne dovolanie. Najvyšší súd
porušil naše práva, keď nezohľadnil, dokonca ani len nespomenul, nevysporiadal sa
vo svojom rozhodnutí s najnovšou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcou
sa prípustnosti inštitútu mimoriadneho dovolania.“.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva na zákonného sudcu
garantovaného čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru
sťažovateľka v sťažnosti uvádza:
«Otázku zákonného zloženia senátu v predmetnej veci už raz ústavný súd skúmal
a to v náleze III. ÚS 212/2011-140 zo dňa 18. októbra 2011. Bolo preto povinnosťou
najvyššieho súdu okrem rozvrhu práce najvyššieho súdu rešpektovať aj uvedené
rozhodnutie ústavného súdu. Zloženie senátu, v ktorom nakoniec najvyšší súd rozhodoval,
nezodpovedá ani rozvrhu práce, ani tomuto nálezu ústavného súdu.
Z nálezu III. ÚS 212/2011-140 z 18. októbra 2011 vyplýva, že ústavný súd za správne
a zákonné považoval zloženie senátu v zložení predseda senátu JUDr. J S ,
členovia senátu JUDr. A M , JUDr. J Z , JUDr. Z Ď ,
JUDr. P D .
Od vrátenia veci z ústavného súdu na najvyšší súd v roku 2011 nám najvyšší súd
nedoručil žiadne uznesenie, oznámenie či vyrozumenie o akejkoľvek zmene člena senátu
či vylúčení niektorého člena senátu či o akejkoľvek inej zmene v zložení senátu.
So značným prekvapením sme preto po doručení uznesenia vo veci samej
zaznamenali, že na konci uznesenia napadnutého touto sťažnosťou je uvedené
„JUDr. Z Ď , predsedníčka senátu?!“. Ústavný súd totiž jasne uviedol, kto má
byť predsedom senátu a kto členmi senátu. Po nahliadnutí do zoznamu pojednávaní
na internetovej stránke najvyššieho súdu sme zistili, že vec rozhodoval senát v zložení
predsedníčka senátu JUDr. Z Ď , členovia senátu JUDr. A M ,
JUDr. J Z , JUDr. A P , JUDr. Ľ K . Rozdiel
medzi zložením vymedzeným ústavným súdom a reálnym zložením je zjavný.
Rozhodnutie ústavného súdu III. ÚS 212/2011-140 z 18. októbra 2011, ktoré sa
zaoberalo správnym zložením senátu, dávalo určitý priestor najvyššiemu súdu na úvahu
v zložení senátu, avšak iba v tom smere, že najvyšší súd mohol zo senátu vylúčiť
JUDr. Z Ď . Ústavný súd totiž v náleze skonštatoval, že „všetci členovia senátu
sú naďalej členmi obchodnoprávneho kolégia” a teda môžu byť opätovne členmi senátu.
Ústavnému súdu vtedy uniklo, že JUDr. Z Ď bola preradená do správneho
kolégia a teda premisa z ktorej ústavný súd vychádzal vo vzťahu k JUDr. Ď
neplatila. Najvyšší súd preto mohol a mal vec rozhodovať bez sudkyne JUDr. Z
Ď . Paradoxne, nielenže tak najvyšší súd neurobil, ale dokonca sa JUDr. Ď
stala predsedníčkou senátu. Ako a kedy a prečo nie je známe. S poukazom na vyššie
uvedené okolnosti sme predpokladali, že sudkyňa JUDr. Z Ď členkou senátu
nebude, pokiaľ by sme aspoň o tom mali vedomosť, určite by sme podali námietku zaujatosti
proti sudkyni JUDr. Ď vzhľadom na jej medializované vyjadrenie o tom, že
generálna prokuratúra by správne mala podávať dovolania iba v prospech štátu a teda
nie súkromných osôb, čím v podstate aj prejudikovala svoj vzťah k jednej strane sporu.
Sudkyňa JUDr. Z Ď nemala byť členkou senátu, už vôbec nemala byť
predsedníčkou senátu a pokiaľ by nám najvyšší súd aspoň uvedenú okolnosť oznámil, neboli
by sme pozbavení práva podať námietku zaujatosti.
O „vylúčení“ predsedu senátu JUDr. J S zo senátu sme sa dozvedeli
dodatočne po doručení rozhodnutia vo veci samej a to náhodne z tlače. Údajne mal byť
vylúčený pre zaujatosť, o čom nám však takisto nebolo doručené žiadne rozhodnutie súdu,
takže sme sa k tomuto nemohli ani vyjadriť. Zaujatosť mala spočívať podľa informácie
zverejnenej v médiách v tom, že sudca spôsobil v konaní prieťah. S takým zdôvodnením
nemožno súhlasiť, pretože pokiaľ by prieťah zakladal zaujatosť sudcu, nepochybne by bola
vylúčená značná časť sudcov skoro vo všetkých konaniach na okresných súdoch či súdoch
vyšších stupňov. Ešte prekvapujúcejšia je informácia, že o jeho vylúčení údajne
rozhodovala sudkyňa JUDr. D L , ktorá pritom predtým bola členkou senátu vo
veci samej v čase vydania rozsudku 30. novembra 2011. Nie je zrejmé, ako môže
rozhodovať členka senátu vo veci samej aj o vylúčení sudcu zo senátu vo veci samej a to
všetko navyše bez toho, aby sme boli ako účastníci konania vyrozumení. Rovnako z médií
sme zachytili informáciu, že sudkyňa JUDr. D L sama namietla svoju zaujatosť
ako členka senátu vo veci samej, o čom sme však takisto dodnes nedostali žiadne
rozhodnutie. Senát JUDr. Z Ď nás ako účastníka konania o ničom
neinformoval, nevyrozumel. O realizovaných zmenách sme sa dozvedeli až dodatočne.
Vytvorenie senátu bolo zmätočné, neprehľadné a urýchlené. Máme pochybnosť,
či vôbec bola reálne vytvorená možnosť niektorých členov senátu si naštudovať spis.
Žiadame ústavný súd, aby preskúmal nielen, kedy a akým spôsobom sa stali členmi senátu
JUDr. A P a JUDr. Ľ K , ale aj to, či im vôbec predsedníčka
senátu JUDr. Ď poskytla súdny spis na oboznámenie a či vôbec vzhľadom k časovým
reláciám ich zaradenia do senátu a termínu rozhodnutia takéto niečo bolo možné.
Predpokladáme, že JUDr. K sa stala členkou senátu iba niekoľko dní
pred rozhodovaním o veci samej a predsedníčka senátu nedala sudkyni vôbec
k naštudovaniu spis.
Okrem nálezu ústavného súdu III. ÚS 212/2011-140 z 18. októbra 2011 najvyšší súd
pri kreovaní senátu ignoroval svoj vlastný rozvrh práce, ktorý presne menuje členov
dovolacieho obchodno-právneho senátu 1O-V a to v nasledovnom poradí (v znení účinnom
v čase rozhodovania veci samej 19. marca 2015): 1. JUDr. B M , predsedníčka
senátu 2. JUDr. J Z , predsedníčka senátu 3. JUDr. A M ,
členka/predsedníčka 4. JUDr. I I , členka/predsedníčka 5. JUDr. D
L , členka/predsedníčka 6. JUDr. J S , náhradný člen senátu 7. JUDr. E
K , náhradný člen senátu 8. JUDr. J H , náhradný člen senátu
9. JUDr. L P , náhradný člen senátu.
JUDr. M a JUDr. K vec rozhodovali v odvolacom konaní, boli
preto v zmysle zákona z rozhodovania veci vylúčené. Avšak ostatní členovia dovolacieho
obchodného senátu 1 O-V vylúčení neboli. Prečo vec rozhodovala JUDr. K
či JUDr. P , ktoré ani len nie sú členkami dovolacieho senátu 1 O-V? Podľa
rozvrhu práce mali vec rozhodovať ďalší členovia či náhradní členovia senátu 1 O-V a to
v poradí ako sú uvedení vyššie.
Navyše, podľa článku II ods. 4 rozvrhu práce najvyššieho súdu ak do senátu
nie je zaradená väčšina jeho naposledy vo veci rozhodujúcich členov, vec sa pridelí
náhodným výberom podľa ods. 1. Poukazujeme na to, že v senáte oproti poslednému
rozhodovaniu prišlo k výmene až troch členov senátu a teda väčšiny. Iba JUDr. M
a JUDr. P zostali členkami senátu a teda vec mala byť pridelená náhodným
výberom, čo by s poukazom na existenciu dvoch dovolacích senátov obchodného kolégia
bolo bez problémov možné.»
Na podporu svojej argumentácie sťažovateľka poukazuje aj na nález ústavného súdu
sp. zn. IV. ÚS 116/2011, v ktorom ústavný súd podľa nej rozhodoval v obdobnej veci.
Podľa sťažovateľky „z uvedeného nálezu ústavného súdu jednoznačne vyplýva, že každý
člen senátu musí byť vybraný náhodným výberom pomocou technických prostriedkov.
V rovnakom náleze ústavný súd vymedzil aj obsah práva na zákonného sudcu.“.
Sťažovateľka zastáva názor, že „zloženie senátu najvyššieho súdu nerešpektovalo nález
ústavného súdu III. ÚS 212/2011-140 zo dňa 18. októbra 2011. Zloženie senátu najvyššieho
súdu nerešpektovalo rozvrh práce najvyššieho súdu. Zloženie senátu najvyššieho súdu
nerešpektovalo § 3 ods. 3 zákona o súdoch a sudcoch. Navyše o uvedených okolnostiach
účastník konania nebol vyrozumený.“.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka tvrdí, že napadnutým uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 1 MObdo V 13/2011 z 19. marca 2015 bolo porušené jej základné právo podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že pred podaním podnetu
na podanie mimoriadneho dovolania nevyčerpala všetky opravné prostriedky, ktoré jej
zákon na ochranu jej práv účinne poskytuje. Sťažovateľka vo vzťahu k tejto námietke
v sťažnosti konštatuje, že „Najvyšší súd SR, ako súd dovolací (§ 10a ods. 3 OSP), po
zistení, že mimoriadne dovolanie bolo podané včas predovšetkým vôbec neskúmal, či je
mimoriadne dovolanie prípustné podľa § 243e OSP. Žalobca (sťažovateľka má zrejme na
mysli žalovanú, pozn.) totiž nevyužil možnosť podať vlastné, riadne dovolanie, hoci tak
urobiť mohol...“.
Na podporu citovaného záveru sťažovateľka poukazuje na zjednocujúce stanovisko
pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18. marca 2015, v ktorom sa okrem iného
uvádza: „... rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným
rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného
prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho
prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom
dovolených riadnych ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník
konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených
záujmov.
Plénum ústavného súdu si osvojilo názor I. senátu ústavného súdu vysloveného
v súvislosti s vecou I. ÚS 590/2014, podľa ktorého v prípadoch upravených v § 237 O. s. p.
má každý účastník konania možnosť podania riadneho dovolania. A pokiaľ nejde o takéto
závažné procesné pochybenia, je zasa uplatnenie mimoriadneho dovolania nezlučiteľné
s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru...“
Podľa tvrdenia sťažovateľky jej vec „je absolútne totožná s vecou posudzovanou
plénom ústavného súdu. Plénum zasadalo s poukazom na vec účastníka, v ktorej takisto
najvyšší súd zasiahol na základe mimoriadneho dovolania do už právoplatne skončenej
veci.“.
Sťažovateľka ďalej argumentuje, že „najvyšší súd ako súd dovolací bol povinný
skúmať, či mohol účastník konania dosiahnuť ochranu svojich práv a zákonom chránených
záujmov inými právnymi prostriedkami pred podaním podnetu na podanie mimoriadneho
dovolania. Najvyšší súd tak neurobil... Bolo povinnosťou najvyššieho súdu ako súdu
dovolacieho mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora odmietnuť ako neprípustné.
Pokiaľ by najvyšší súd zistil, že v konaní sa vyskytli závažné procesné vady, mal
mimoriadne dovolanie odmietnuť ako neprípustné podľa § 243e O. s. p. s tým, že účastník
mohol podať riadne dovolanie podľa § 237 O. s. p. Pokiaľ by najvyšší súd zistil, že v konaní
sa vyskytli iba vady nepodstatné, prípadne je namietaná iba vecná stránka sporu, mal
mimoriadne dovolanie odmietnuť s poukazom na jeho neprípustnosť pre hroziace porušenie
čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy a európskej judikatúry týkajúcej sa zásady
právnej istoty a nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí. Uvedené dôvody totiž
nepostačujú na prelomenie právoplatnosti rozhodnutia a narušenie právnej istoty. Uvedené
závery vyplývajú nielen z uznesenia pléna ústavného súdu, ale aj z európskej judikatúry...
Zdôrazňujeme, že podľa nášho názoru sa v konaní pred súdom prvého stupňa a ani
v konaní pred odvolacím súdom žiadne vady nevyskytli. Ani vady procesné, ani vady
týkajúce sa vecnej stránky a merita veci. V mimoriadnom dovolaní nakoniec ani nie sú
žiadne vážne procesné vady tvrdené. Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora
namieta v podstate nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu.
Podľa judikatúry najvyššieho súdu, ústavného súdu predstavuje nedostatočné odôvodnenie
rozhodnutia dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) O. s. p. a teda účastník mohol podať
vlastné, riadne dovolanie...“.
Namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka odôvodňuje
aj argumentáciou o nezlučiteľnosti inštitútu mimoriadneho dovolania s aktuálnou
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“). V tejto súvislosti
sťažovateľka poukazuje bez hlbšej analýzy na aktuálne rozhodnutia ESĽP proti Slovenskej
republike z 9. júna 2015 o sťažnostiach obchodných spoločností DRAFT-OVA a. s., PSMA,
spol. s r. o., a COMPCAR, s. r. o (sťažnosti č.72493/10, č. 42533/11, č. 25132/13), ako
aj ďalšie rozhodnutia ESĽP, v ktorých sa mal vysloviť proti využitiu mimoriadneho
dovolania aj v ďalších ňou uvedených veciach (napr. Tripon proti Rumunsku, rozsudok
z 23. 9. 2008; Kutepov a Anikeyenko proti Rusku, rozsudok z 25. 10. 2005; Brumarescu
proti Rumunsku, rozsudok z 28. 10. 1999; Cornif proti Rumunsku, rozsudok z 11. 1. 2007;
SC Masinexportimport Industrial Group SA proti Rumunsku, rozsudok z 1. 12. 2005; Asito
proti Moldavsku, rozsudok z 8. 11. 2005; Stere proti Rumunsku, rozsudok z 23. 2. 2006
a ďalšie).
V rámci odôvodňovania tejto časti sťažnosti sa sťažovateľka po poukaze
na označené rozhodnutia ESĽP v zásade len obmedzuje na všeobecný záver, v zmysle
ktorého „... je zrejmé, že uznesenie najvyššieho súdu neprípustne spochybňuje právoplatné
rozhodnutie súdu. Podanie dovolania bolo výlučne na úvahe generálneho prokurátora, čo
je takisto neprípustné. Najvyšší súd neoprávnene zasiahol do princípu právnej istoty.
Právoplatné rozhodnutie bolo zrušené a to výlučne za účelom nového prejednania veci,
čo je zrejmé z odôvodnenia uznesenia. K zrušeniu prišlo výlučne z dôvodu iného právneho
názoru žalobcu na prejednávanú vec.“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1
Ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a základné právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a právo na spravodlivý proces podľa čl. ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 MObdoV/13/2011 zo dňa 19. marca 2015.
Zároveň sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 MObdoV/13/2011 zo dňa 19. marca 2015
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.“
Súčasne sa sťažovateľka domáha aj úhrady trov jej právneho zastupovania v konaní
pred ústavným súdom v sume 340,90 € do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Dňa 12. novembra 2015 bolo ústavnému súdu doručené podanie sťažovateľky
z 9. novembra 2015, v ktorom na podporu svojej argumentácie o porušení základného práva
na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie upriamuje pozornosť ústavného
súdu na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia
najvyššieho súdu z 20. októbra 2015, podľa ktorého „Procesná prípustnosť mimoriadneho
dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým,
že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené
riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre
neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba
odmietnuť.“. V nadväznosti na citované sťažovateľka vo svojom podaní z 9. novembra 2015
ďalej okrem iného uvádza:
„Nakoľko účastník nevyužil v konaní procesne prípustnú možnosť
dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. g) OSP a § 241 ods. 2 pís. a) a c) OSP, hoci práve
údajné vady konania a rozhodnutia spadajúce pod citované ustanovenia boli dôvodmi,
ktorými zdôvodňoval svoje mimoriadne dovolanie generálny prokurátor, mimoriadne
dovolanie, ktorému Najvyšší súd vyhovel, bolo procesne neprípustné a Najvyšší súd mal
toto mimoriadne dovolanie odmietnuť. Účastník nevyužil možnosť podať dovolanie, v
ktorom mohol uplatniť tie isté dovolacie dôvody, ktoré uplatnil generálny prokurátor
v mimoriadnom dovolaní...“
V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania ústavný súd prípisom
zo 17. augusta 2015 požiadal najvyšší súd o vyjadrenie k sťažnosti. Predsedníčka
najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 8. septembra 2015 (KP 3/2015-51,
Nobs 76/2015) doručenom ústavnému súdu 22. septembra 2015 okrem iného uvádza:
«K porušeniu práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi Najvyšší súd
Slovenskej republiky uvádza: Nálezom Ústavného súdu SR z 18. októbra 2011,
sp. zn. III. ÚS 212/2011-140 bol rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 30. novembra 2008, sp. zn. 1M Obdo V 22/2008, ktorý bol vydaný v tejto veci, zrušený
a vec bola najvyššiemu súdu vrátená na ďalšie konanie so záväzným právnym názorom,
že zmeny v personálnom obsadení dovolacieho senátu najvyššieho súdu prejednávajúceho
predmetnú vec, zákonným pravidlám a záruke základného práva na zákonného sudcu
nezodpovedajú. Keďže postup nezákonných sudcov najvyššieho súdu mal reálny vplyv
na rozhodnutie vo veci, ústavný súd konštatoval, že vydaním napadnutého rozsudku najvyšší
súd porušil základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy, resp. čl. 38
ods. 1 Listiny.
V zmysle citovaného záveru predsedníčka Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
po tom, ako bolo rozhodnutie dovolacieho súdu zrušené a vrátené a opätovne prejednávané
na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 1M Obdo V 13/12011, vydala
29. januára 2015 opatrenie, ktorým rozhodla o personálnom obsadení dovolacieho senátu,
ktorý vec prejedná a rozhodne, a to v zložení JUDr. Z Ď - predsedníčka senátu
a členky senátu: JUDr. A M , JUDr. J Z , JUDr. A P
a JUDr. I I . Podrobné zdôvodnenie postupu predsedníčky Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky je uvedené v odôvodnení tohto opatrenia...
Následne bolo vydané 6. marca 2015 ďalšie opatrenie predsedníčky Najvyššieho
súdu, ktorým bola členka senátu JUDr. I I vymenená za JUDr. Ľ
K , nakoľko JUDr. I I v minulosti na vydaní rozhodnutia
v predmetnej veci participovala ako členka odvolacieho senátu, a preto v zmysle ust. § 14
ods. 2 O. s. p. z prejednávania a rozhodovania veci v dovolacom konaní je vylúčená...
Pokiaľ ide o námietku nevyužitia opravných prostriedkov sťažovateľky
a neprípustnosť mimoriadneho dovolania s poukazom na Európsku judikatúru, uvádzame
nasledovné:
Podľa nášho názoru aj v prípade, pokiaľ účastník konania nevyužije možnosť podať
dovolanie, nevylučuje to možnosť generálnemu prokurátorovi podať mimoriadne dovolanie
v zmysle § 243e O. s. p., v prospech čoho svedčí aj skutočnosť, že rozhodnutie
o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora v prejednávanej veci bolo už na základe
ústavnej sťažnosti prejednávané ústavným súdom a ústavný súd túto skutočnosť akceptoval.
V Náleze z 18. októbra 2011 sp. zn. III. ÚS 212/2011-140 doslova uviedol, „že v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia nielenže absentujú odpovede na relevantné právne
otázky nastolené účastníkmi konania, ale ústavným súdom bola zistená aj určitá miera
rozporností najvyšším súdom ustálených právnych záverov. Ústavný súd je toho názoru, že
tak zložitý prípad po právnej, ako aj skutkovej stránke bol dovolacím súdom posúdený
neprimerane zjednodušene a formalisticky“, a preto aj z tohto dôvodu zrušil rozhodnutie
dovolacieho súdu a uložil mu povinnosť vec znova prejednať a rozhodnúť v intenciách ním
vyslovených záverov. Dovolací súd viazaný rozhodnutím ústavného súdu preto vec znova
prejednal, rozhodol a podrobnejšie sa v rozhodnutí zaoberal týmto prípadom tak po stránke
skutkovej, ako aj právnej. Ak by dovolací súd postupoval odmietnutím mimoriadneho
dovolania tak, ako naznačuje sťažovateľka, postupoval by v rozpore s vyššie uvedeným
nálezom ústavného súdu.
Najvyšší súd preto konštatuje, že postupom dovolacieho súdu nebolo porušené právo
nebyť odňatý zákonnému sudcovi a jeho postupom ani nedošlo k porušeniu sťažovateľkou
namietaných práv.»
Obchodná spoločnosť
, ktorá bola účastníčkou konania o mimoriadnom dovolaní generálneho
prokurátora vedeného najvyšším súdom pod sp. zn. 1 M Obdo V 13/2011 v procesnom
postavení žalovanej (ďalej len „žalovaná“, v citáciách aj „žalovaný“), požiadala
17. septembra 2015 ústavný súd o zaslanie fotokópie sťažnosti sťažovateľky. Ústavný súd
vyhovel žiadosti žalovanej a zároveň jej v súlade s § 51 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) umožnil vyjadriť sa k sťažnosti. Žalovaná sa k sťažnosti vyjadrila
v podaní z 12. októbra 2015, v ktorom okrem iného uvádza:
„Žalovaný považuje Napadnuté uznesenie v celom rozsahu za správne, vydané
v súlade s právnymi názormi Ústavného súdu SR vyslovenými v Náleze (nález
sp. zn. III. ÚS 212/2011 z 18. októbra 2011, pozn.) rešpektujúce obsah a zmysel základných
práv garantovaných Ústavou SR a Dohovorom...
Máme za to..., že vo veci Mimoriadneho dovolania rozhodol Napadnutým uznesením
zákonný senát zložený v súlade s Nálezom Ústavného súdu SR zo zákonných sudcov, ktorí
tvorili tento senát v čase pridelenia veci, resp. boli nahradení zákonnými sudcami, a teda
určenými v súlade s ustanoveniami Rozvrhu práce Najvyššieho súdu SR na rok 2008...
Aj v prípade, keď v priebehu konania boli vydané viaceré opatrenia Najvyššieho
súdu SR, ktorými došlo k zmenám v zložení zákonného senátu, podstatnými pre posúdenie
dodržania základného práva na zákonného sudcu sú tie, ktoré kreovali senát rozhodujúci
vo veci samej (v tomto prípade opatrenie predsedníčky Najvyššieho súdu SR
č. Spr. 130/2015, Nobs 8/2015 zo dňa 29. 01. 2015 a opatrenie predsedníčky Najvyššieho
súdu SR zo dňa 06. 03. 2015). Akékoľvek opatrenia, ktoré boli následne zmenené iným
opatrením totiž nemohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej...
Sťažovateľ v časti II. svojej Sťažnosti namieta porušenie svojho ústavného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktoré malo spočívať vo vyslovení prípustnosti Mimoriadneho
dovolania Najvyšším súdom SR ako súdom dovolacím napriek tomu, že zo strany
žalovaného nebolo podané vlastné, riadne dovolanie, teda napriek tomu, že pred podaním
Mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom neboli žalovaným vyčerpané všetky
opravné prostriedky voči rozsudkom napadnutým Mimoriadnym dovolaním...
Poukazujeme predovšetkým na to, že v tomto konkrétnom prípade nebolo možné
dosiahnuť ochranu práv žalovaného inými právnymi prostriedkami, nakoľko dovolanie
nebolo prípustné, a teda nepredstavovalo opravný prostriedok, ktorý bol žalovanému
k dispozícii, a ktorý mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.
... Názor sťažovateľa, že pre Mimoriadne dovolanie neboli splnené podmienky
prípustnosti z dôvodu nepodania dovolania žalovaným, ktorého prípustnosť v danom
prípade vyvodzuje z existencie vady konania podľa § 237 písm. f) OSP, vyznieva paradoxne,
nakoľko súčasne vo svojej Sťažnosti popiera existenciu akejkoľvek vady konania, vrátane
vád, ktoré by mohli zakladať prípustnosť dovolania. Argumentáciu sťažovateľa preto
aj v tejto časti považujeme za nekonzistentnú a vnútorne rozpornú, najmä vzhľadom
na právne zastúpenie advokátom, hraničiacu s nesplnením požiadavky na odôvodnenosť
návrhu na začatie konania pred Ústavným súdom SR podľa § 20 ods. 1 Zákona o ÚS SR...
Sám sťažovateľ sa však aj napriek zastúpeniu advokátom nikdy počas konania
o Mimoriadnom dovolaní neargumentoval voči prípustnosti Mimoriadneho dovolania,
v Sťažnosti tvrdené nesplnenie podmienok prípustnosti nijako nenamietal a dokonca
od vstupu do konania až do právoplatného skončenia veci sa nijakým spôsobom nevyjadril.
Ani voči pôvodnému rozhodnutiu o Mimoriadnom dovolaní, ktorým bola rovnako vyslovená
prípustnosť Mimoriadneho dovolania, sa sťažovateľ nebránil ústavnou sťažnosťou.
Tvrdenia sťažovateľa sú preto podľa nášho názoru účelové...
Samotná skutočnosť, že na základe mimoriadneho dovolania môže dôjsť k zmene
právoplatného rozhodnutia vydaného v občianskom súdnom konaní sama osebe neznamená
rozpor s čl. 6 ods. 1 Dohovoru...
ESĽP teda nevylučuje prípustnosť zrušenia právoplatných rozhodnutí súdov
vo všeobecnosti, ani in abstracto nekonštatoval neprijateľnosť inštitútu mimoriadneho
dovolania, ale naopak vo viacerých ďalších svojich rozhodnutiach pripustil potrebu
prielomu res iudicata s ohľadom na konkrétne okolnosti zrušovaného
právoplatného rozhodnutia... I vo svetle judikatúry ESĽP nie je možné považovať
Napadnuté uznesenie za ústavne neakceptovateľné, nakoľko rozsudkami napadnutými
Mimoriadnym dovolaním a v konaní im predchádzajúcim, došlo k takým pochybeniam,
ktoré odôvodňovali zrušenie rozsudkov na podklade Mimoriadneho dovolania. Že rozsudky
napadnuté Mimoriadnym dovolaním trpeli závažnými nedostatkami, indikoval aj Ústavný
súd SR vo svojom náleze III. ÚS 212/2011-140 zo dňa 18. 10. 2011, ktorým bolo zrušené
pôvodné rozhodnutie o Mimoriadnom dovolaní...“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila
sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 140/03,
IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010). K iným dôvodom, ktoré
môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny
rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti
alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte
s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. IV. ÚS 62/08).
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva nebyť odňatý
zákonnému sudcovi zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1
ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd [čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy
(napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01)].
Ústavný súd nie je vzhľadom na svoje ústavné postavenie zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo zisteného skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z ústavného postavenia ústavného súdu a jeho
funkcií možno vyvodiť, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecného súdu,
ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli
relevantné aj v danej veci, a preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj sťažovateľkou
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie otázky,
či možno považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za ústavne udržateľné
a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka proti nemu uplatnila. Tvrdenia
sťažovateľky o porušení jej základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi
v okolnostiach posudzovaného prípadu sú argumentačne spojené s prípadným porušením
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže základné právo
nebyť odňatý zákonnému sudcovi je v ňom implikované. Zároveň základné právo nebyť
odňatý zákonnému sudcovi nachádza spoločného menovateľa v ústavou požadovanej
kvalite súdnej ochrany zastrešovanej čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého obsah tvorí základné
právo na súdnu ochranu. Ústavný súd preto primárne pristúpil k preskúmaniu námietok
sťažovateľky týkajúcich sa namietaného porušenia základného práva nebyť odňatý
zákonnému sudcovi.
1. K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa
čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 1 M Obdo V 13/2011 z 19. marca 2015
Vychádzajúc z argumentácie sťažovateľky popísanej v časti I tohto nálezu,
sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní najprv sústredil na posúdenie jej námietky,
podľa ktorej napadnutým uznesením najvyššieho súdu vydaným v konaní o mimoriadnom
dovolaní generálneho prokurátora proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 29 Cb 1/2000
z 1. marca 2007 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 141/2007
zo 7. augusta 2008 vo veci zdržania sa nekalosúťažného konania, náhrady škody a vydania
bezdôvodného obohatenia a poskytnutia primeraného zadosťučinenia v napadnutom rozsahu
malo dôjsť k porušeniu jej základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi
garantovaného tak čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 38 ods. 1 listiny.
Východiskom argumentácie sťažovateľky je námietka, že najvyšší súd ako dovolací
súd sa neriadil záväzným právnym názorom ústavného súdu vysloveným v náleze
sp. zn. III. ÚS 212/2011 z 18. októbra 2011, ktorý sa týkal zákonného zloženia senátu
v predmetnej veci, keď podľa jej názoru „vo vec rozhodujúcom senáte prišlo k opakovaným
a ničím nepodloženým zmenám v jeho zložení“. Sťažovateľka súčasne tvrdí, že zloženie
senátu, v ktorom nakoniec najvyšší súd rozhodoval, „... nerešpektovalo rozvrh práce
najvyššieho súdu“.
Ústavný súd považuje za potrebné na tomto mieste uviesť, že nálezom ústavného
súdu sp. zn. III. ÚS 212/2011 z 18. októbra 2011 bol zrušený rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 1 M Obdo V 22/2008 z 30. novembra 2010, ktorý bol vydaný v tejto veci, a zároveň
bola vec najvyššiemu súdu vrátená na ďalšie konanie, pričom označený nález obsahoval
aj záväzný právny názor, že zmeny v personálnom obsadení dovolacieho senátu najvyššieho
súdu, ktorý prerokúvaval predmetnú vec, nezodpovedajú zákonným pravidlám a záruke
základného práva na zákonného sudcu. V odôvodnení označeného nálezu ústavného súdu
sa v tejto súvislosti uvádza, že «o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora
rozhodoval senát zložený z piatich sudcov najvyššieho súdu, konkrétne z predsedu senátu
JUDr. J S a z členov senátu JUDr. A M , JUDr. D L ,
JUDr. A P a JUDr. K P . Ústavný súd vychádzajúc z obsahu
opatrenia predsedu najvyššieho súdu č. Spr 162/2009-20 z 24. septembra 2009 zistil, že
v senáte, ktorému bola vec pridelená na konanie a rozhodnutie, boli nahradené členky
senátu JUDr. Z Ď a JUDr. J Z sudkyňami najvyššieho súdu
JUDr. A P a JUDr. D L a súčasne bolo v časti II bode 7
určené, že veci pridelené a nevybavené do účinnosti tohto opatrenia „v senáte O-V preberie
JUDr. D L od JUDr. J Z a JUDr. A P veci
od JUDr. Z Ď a to aj vtedy, ak bol určený termín pojednávania na čas
po nadobudnutí účinnosti tohto opatrenia“. Z opatrenia predsedu najvyššieho súdu
č. Spr 101/2010-13 z 3. augusta 2010 ústavný súd zistil, že s účinnosťou od 15. októbra
2010 bol v senáte O-V v bode 2 vypustený sudca najvyššieho súdu JUDr. P D
a nahradený sudkyňou najvyššieho súdu JUDr. K P .
Z týchto opatrení predsedu najvyššieho súdu nie je zrejmý dôvod vykonania
uvedených úprav v rozvrhu práce vyplývajúci z § 50 ods. 1 písm. d) a e) zákona o súdoch,
ktorými došlo k nahradeniu zákonných sudcov inými sudcami najvyššieho súdu. Dôvody na
vykonanie zmien rozvrhu práce, ktoré by bolo možné podriadiť pod uvedené ustanovenie
zákona o súdoch, neboli uvedené ani v žiadnom z vyjadrení predsedu najvyššieho súdu
k sťažnosti...».
Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) zákonným sudcom
je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade
so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci.
Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu
práce na konanie a rozhodovanie v senáte.
Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať
len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.
Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce rozumie
akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní
výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.
Vychádzajúc z uvedených právnych noriem, argumentácie sťažovateľky, vyjadrenia
predsedníčky najvyššieho súdu k sťažnosti, ako aj z pripojených dokumentov relevantných
na posúdenie veci, ústavný súd zistil tieto podstatné skutočnosti relevantné pre posúdenie
námietky sťažovateľky o porušení jej základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa
čl. 38 ods. 1 listiny:
Po tom, ako bolo rozhodnutie dovolacieho súdu z 30. novembra 2010
zrušené, vrátené a opätovne prerokúvané na najvyššom súde pod sp. zn. 1 MObdo V
13/2011 (pôvodne vec vedená pod sp. zn. 1 MObdo V 22/2008, ktorá napadla na najvyšší
súd 2. decembra 2008), predsedníčka najvyššieho súdu vydala 29. januára 2015 opatrenie
č. Spr 130/2015, ktorým rozhodla o personálnom obsadení dovolacieho senátu, ktorý vec
prerokouje a rozhodne, a to v zložení JUDr. Z Ď predsedníčka senátu
a členky senátu: JUDr. A M , JUDr. J Z , JUDr. A P
a JUDr. I I . Personálne obsadenie dovolacieho senátu v posudzovanej veci
určené označeným opatrením predsedníčky najvyššieho súdu z 29. januára 2015 je v tomto
opatrení odôvodnené takto:
«Vec vedená na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 1 MObdoV 13/2011 bola pôvodne
vedená pod sp. zn. 1 MObdo V 22/2008 a napadla na Najvyšší súd SR
dňa 2. decembra 2008. Senát, ktorému pripadla na rozhodnutie podľa Rozvrhu práce
Najvyššieho súdu SR na rok 2008 (O-V) fungoval v zložení: 1. JUDr. J S ,
2. JUDr. P D , 3. JUDr. M F , 4. JUDr. A M ,
5. JUDr. J Z . Náhradníci: 6. JUDr. Z Ď , 7. JUDr. B
M , 8. JUDr. V P , 9. JUDr. A P .
Nálezom Ústavného súdu SR z 18. októbra 2011 bol rozsudok Najvyššieho súdu SR
z 30. novembra 2008, sp. zn. 1 M ObdoV 22/2008 zrušený a vec bola Najvyššiemu súdu SR
vrátená na ďalšie konanie.
Po zrušení veci ústavným súdom je vec na najvyššom súde vedená pod sp. zn.
1 M ObdoV 13/2011 a (druhýkrát) napadla na Najvyšší súd SR 22. novembra 2011. V tomto
čase senát Najvyššieho súdu SR v pôvodnom zložení už neexistoval, lebo:
JUDr. F od 1. 1. 2009 skončila výkon funkcie sudcu a nadobudla nárok
na starobný dôchodok, jej náhradníčkou v senáte O - V sa preto stala podľa Rozvrhu práce
Najvyššieho súdu SR na rok 2008 (O - V) JUDr. Ď (prvá náhradníčka senátu O - V).
JUDr. P D dňa 31. 7. 2013 skončil výkon funkcie sudcu a nadobudol nárok
na starobný dôchodok, jeho náhradníčkou v senáte O - V sa preto stala podľa Rozvrhu
práce Najvyššieho súdu SR na rok 2008 (O-V) JUDr. A P (ďalšia náhradníčka
senátu O - V - uvedená pod bodom 9). Náhradníčky uvedené pod bodom 7. a 8. JUDr.
B M , JUDr. V P , sú totiž zo zákona vylúčené z prejednávania
a rozhodovania predmetnej veci, keďže ide o sudkyne, ktoré predmetnú vec rozhodovali
na súde nižšieho stupňa (§ 14 ods. 2 O. s. p.).
Podľa názoru Ústavného súdu ÚS vysloveného v Náleze sp. zn. III. ÚS 212/2011
z 18. októbra 2011 „Za senát zložený zo zákonných sudcov možno považovať len senát
zložený zo sudcov príslušného súdu, ktorí tvorili tento senát v čase pridelenia veci. Ústavnej
zásade neodňateľnosti zákonného sudcu, ktorá vyplýva zo základného práva na zákonného
sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, nezodpovedá prípad, ak zákonní sudcovia senátu, ktorému
bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, boli zmenení bez splnenia zákonných
predpokladov na vykonanie takýchto zmien neskoršie vydaným rozvrhom práce ako
riadiacim aktom predsedu súdu (prípade jeho zmenami a doplneniami). K zmene v zložení
senátov vo veciach už pridelených na prerokovanie a rozhodnutie by malo dochádzať
zásadne len výnimočne.“
So zreteľom na názor ústavného súdu vyslovenom vo vyššie citovanom náleze, bolo
treba pri určení ďalších členov senátu z Rozvrhu práce Najvyššieho súdu SR na rok 2008.
Podľa článku IV. bodu 3, štvrtej časti - Kolégia a senáty NS SR všeobecných ustanovení
uvedeného rozvrhu práce, osoba zástupcu v päťčlenných senátoch sa určí, pokiaľ nie je
v osobitnej časti uvedené inak, nasledovne:
a/ predsedu senátu zastupuje v poradí ďalší predseda senátu uvedený v osobitnej
časti rozvrhu práce;
b/ v prípade, že sa päťčlenný senát nedá zložiť ani zastupovaním stálymi ani
zastupovaním stálymi náhradníkmi, ďalšieho predsedu senátu alebo člena určí predseda
Najvyššieho súdu SR a to prípadne aj zo sudcov iného kolégia
V predmetnej veci, potom, čo JUDr. D a JUDr. F skončili výkon sudcu
a po zohľadnení skutočnosti, že JUDr. M a JUDr. P (ako náhradníčky)
sú z prejednávania a rozhodovania veci vylúčené (§ 14 ods. 2 O. s. p.) v senáte O V zostali
sudcovia JUDr. S , JUDr. M , JUDr. Z , JUD. Ď
a JUDr. P .
So zreteľom na skutočnosť, že JUDr. S bol uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 23. decembra 2014, sp. zn. 5 Ndob 19/2014 z prejednávania
a rozhodovania predmetnej veci vylúčený, v senáte O - V zostali sudcovia JUDr. M ,
JUDr. Z , JUDr. Ď a JUDr. P .
Keďže predmetný senát nie je úplný a nedal sa zložiť ani zastupovaním stálymi
náhradníkmi, ďalšieho člena a predsedu senátu určila predsedníčka Najvyššieho súdu SR
v súlade s ustanovením článku IV. bodu 3, písm. b/ štvrtej časti (Kolégia a senáty NS SR
všeobecných ustanovení) uvedeného rozvrhu práce (platného v čase nápadu veci na
najvyšší súd) tak, že za ďalšiu členku tohto senátu určila v poradí prvú členku senátu
obchodnoprávneho kolégia - JUDr. I I (siedma časť Obchodnoprávne
kolégium) a za predsedníčku tohto senátu JUDr. Z Ď prvú predsedníčku
senátu 1 O (siedma časť - Obchodnoprávne kolégium), ktorá nahradila JUDr. F .
So zreteľom na to, že chýbajúceho člena senátu bolo možné určiť v zmysle rozvrhu
práce, neprichádzalo do úvahy jeho určenie náhodným výberom. Preto opatrenie
podpredsedníčky Najvyššieho súdu SR zo 14. augusta 2014, podľa ktorého sa bol chýbajúci
člen senátu nahradený náhodným výberom, stráca účinnosť.»
Ústavný súd ďalej zistil, že opatrením predsedníčky najvyššieho súdu
č. Spr 130/2015 zo 6. marca 2015 došlo k zmene opatrenia č. Spr 130/2015
z 29. januára 2015 tak, že vec vedenú najvyšším súdom pod sp. zn. 1 M Obdo V 13/2011
prerokuje a rozhodne senát v zložení: JUDr. Z Ď predsedníčka senátu,
JUDr. A M členka senátu, JUDr. J Z členka senátu, JUDr. A
P členka senátu a JUDr. Ľ K členka senátu.
V odôvodnení opatrenia predsedníčky najvyššieho súdu zo 6. marca 2015 sa uvádza,
že „podľa § 14 ods. 2 O. s. p. na súde vyššieho stupňa sú vylúčení i sudcovia, ktorí
rozhodovali vec na súde nižšieho stupňa, a naopak. To isté platí, ak ide o rozhodovanie
o odvolaní.
Dňa 6. marca 2015 predsedníčka senátu JUDr. Z Ď oznámila,
že v rámci štúdia predmetného spisu zistila, že v minulosti na vydaní rozhodnutia
participovala aj sudkyňa JUDr. I I . Ide o rozhodnutie z 26. apríla 2005,
sp. zn. 2 Obo 63/2005 - 883, ktoré vydal senát v zložení z predsedu JUDr. J Š ,
a členov JUDr. A P a JUDr. I I . Menovaná členka senátu
je preto v zmysle citovaného § 14 ods. 2 O. s. p. z prejednávania a rozhodovania veci
vedenej pod sp. zn. 1 M Obdo V 13/2011, pôvodne vedenej pod sp. zn. 1 MObdo V 22/2008,
vylúčená. Do senátu bola ustanovená JUDr. Ľ K , ktorá v zmysle rozvrhu
práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2008 prichádza do úvahy po
JUDr. I .“.
V nadväznosti na už uvedené ústavný súd podčiarkuje, že spôsob prideľovania vecí
podľa predmetu konania jednotlivým senátom, samosudcom, súdnym úradníkom a notárom
je vykonávaný v zmysle § 50 a § 51 zákona o súdoch v súlade s rozvrhom práce príslušného
súdu vydaným podľa § 52 zákona o súdoch. V nadväznosti na ústavnú a zákonnú úpravu
upravuje základné právo na zákonného sudcu v podmienkach najvyššieho súdu aj rokovací
poriadok najvyššieho súdu (sp. zn. Pls 1/2006), podľa ktorého (čl. 38 ods. 1) zákonným
sudcom na najvyššom súde je sudca, „ktorý vykonáva funkciu sudcu a je určený rozvrhom
práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci“ (čl. 38 ods. 1 rokovacieho poriadku
najvyššieho súdu). Podľa čl. 38 ods. 2 rokovacieho poriadku najvyššieho súdu „v rámci
senátu, ktorý má podľa rozvrhu práce určitú vec prejednať a rozhodnúť, je zákonným
sudcom každý člen tohto senátu“. Podľa čl. 38 ods. 3 rokovacieho poriadku najvyššieho
súdu „namiesto sudcu, ktorý bol v určitej veci pôvodne zákonným sudcom, ale vyskytla
sa u neho skutočnosť, ktorá podľa osobitného predpisu alebo rozvrhu práce vylučuje
možnosť prejednania a rozhodnutia veci týmto sudcom, je zákonným sudcom sudca určený
v súlade s ustanoveniami rozvrhu práce, ktoré upravujú postup v prípade výskytu takej
skutočnosti“. Podľa čl. 38 ods. 4 rokovacieho poriadku najvyššieho súdu „zmenu v osobe
zákonného sudcu možno vykonať len v súlade s rozvrhom práce“.
Zákon o súdoch nevylučuje prípady vykonania zmien v rozvrhu práce vydanom
na príslušný kalendárny rok, avšak súčasne ustanovuje právny rámec tohto postupu.
V okolnostiach prípadu je podstatné posúdenie dôvodu, z akého bol vydaný rozvrh práce
najvyššieho súdu na rok 2008 zmenený označenými opatreniami predsedníčky najvyššieho
súdu po pridelení veci na jej prerokovanie a rozhodnutie.
Ústavný súd už vo viacerých svojich doterajších rozhodnutiach vyslovil,
že za zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy zásadne treba považovať toho, kto bol
určený na prerokovávanie veci v súlade s rozvrhom práce súdu. Ak však nastanú okolnosti
odôvodňujúce presun takto pridelenej veci (resp. agendy) na iného sudcu pre dôvody
uvedené v právnom predpise, tak aj sudcov, ktorým boli veci následne pridelené, treba
takisto považovať za zákonných sudcov podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Postup predsedu súdu
ako orgánu štátnej správy súdov, ktorý je v súlade s ustanoveniami právnym predpisov,
nemožno preto bez ďalšieho hodnotiť ako porušenie základného práva účastníka súdneho
konania podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (II. ÚS 87/01, II. ÚS 118/02, III. ÚS 90/02,
III. ÚS 295/08, III. ÚS 277/2010).
Podľa názoru ústavného súdu súčasťou základného práva na zákonného sudcu
je i zásada prideľovania súdnej agendy a určenia členov senátov na základe pravidiel
obsiahnutých v rozvrhu práce. Medzi požiadavky kladené na rozvrh práce podľa čl. 48
ods. 1 ústavy patrí tiež predvídateľnosť a transparentnosť obsadenia súdu, resp. senátu
vrátane zastupovania vo vzťahu k účastníkom konania.
Zo zákonného vymedzenia zákonného sudcu okrem iného vyplýva aj to, že sa zaň
považuje každý člen senátu, ktorý bol rozvrhom práce, prípadne jeho dodatkami pridelený
do konkrétneho senátu.
Po oboznámení sa s príslušnými ustanoveniami rozvrhu práce najvyššieho súdu
(v relevantnom znení) a opatreniami predsedníčky najvyššieho súdu sp. zn. Spr 130/2015,
Nobs 8/2015 z 29. januára 2015 a sp. zn. Spr 130/2015, Nobs 8/2015 zo 6. marca 2015
ústavný súd konštatuje, že z týchto opatrení zjavne vyplýva dôvod vykonania uvedených
zmien v rozvrhu práce korešpondujúci ustanoveniam § 50 ods. 2 písm. c), d) a e) zákona
o súdoch, ktorými došlo k nahradeniu zákonných sudcov inými sudcami najvyššieho súdu.
K zmene v zložení senátu došlo na základe právnej úpravy regulujúcej organizáciu práce
najvyššieho súdu. Takýto postup je zákonný, a teda aj súladný s ústavou (resp. listinou).
Podľa názoru ústavného súdu zmeny v personálnom obsadení senátu najvyššieho súdu
prerokúvajúceho sťažovateľkinu vec opísaným zákonným pravidlám a záruke základného
práva na zákonného sudcu zodpovedali.
K námietke sťažovateľky, že nebola najvyšším súdom informovaná o zmenách
v zložení zákonného senátu, ústavný súd uvádza, že žiadne ustanovenie právneho predpisu
neukladá súdu povinnosť oznamovať účastníkom konania osobitne zloženie senátu či
zmeny v osobe zákonného sudcu na základe zákonom predpokladaných a aprobovaných
dôvodov. Naopak, účastníci konania a ich zástupcovia majú podľa § 44 ods. 1 zákona
č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj
„OSP“) právo nazerať do súdneho spisu a robiť si z neho výpisy, odpisy a fotokópie, alebo
požiadať súd o ich vyhotovenie. Sťažovateľka tak mala možnosť oboznámiť sa so súdnym
spisom, ako aj jednotlivými opatreniami najvyššieho súdu vydanými v priebehu konania
v súlade so zákonom o súdoch a rokovacím poriadkom najvyššieho súdu; toto svoje právo
však sťažovateľka zjavne nevyužila.
Na základe uvedeného ústavný súd zastáva názor, že namietanými zmenami
v zložení príslušného senátu najvyššieho súdu, ktorý v konečnom dôsledku rozhodoval
o veci sťažovateľky, nemohlo dôjsť a ani nedošlo k porušeniu sťažovateľkou označeného
základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny,
a preto v tejto časti odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pri jej
predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
z dôvodu nepodania dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku žalovanou
pred podaním podnetu na mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora
Sťažovateľka v druhej časti svojej sťažnosti namieta porušenie základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré malo spočívať v tom, že najvyšší súd vyslovil
v posudzovanej veci prípustnosť mimoriadneho dovolania napriek tomu, že žalovaná pred
podaním podnetu na podanie mimoriadneho dovolania generálnemu prokurátorovi nepodala
(riadne) dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, a teda nevyčerpala všetky opravné
prostriedky voči rozsudkom, ktoré boli napadnuté mimoriadnym dovolaním generálneho
prokurátora.
Uvedený právny záver odôvodňuje sťažovateľka právnym názorom, podľa ktorého
prípustnosť mimoriadneho dovolania v civilnom konaní je akceptovateľná len
za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych
opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne
využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov. Sťažovateľka v tejto súvislosti
svoje tvrdenie zakladá aj odkazmi na zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu
sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18. marca 2015 a na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho
a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 20. októbra 2015.
Sťažovateľka tvrdí, že „sa v konaní pred súdom prvého stupňa a ani v konaní
pred odvolacím súdom žiadne vady nevyskytli. Ani vady procesné, ani vady týkajúce
sa vecnej stránky a merita veci ... Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora namieta
v podstate nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu.“. Podľa názoru
sťažovateľky nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia predstavuje dovolací dôvod
podľa § 237 písm. f) OSP, a teda účastník konania mohol podať vlastné, riadne dovolanie.
V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na právne názory najvyššieho súdu obsiahnuté
v jeho uznesení sp. zn. 4 Cdo 171/2005 z 27. apríla 2006, ako aj právne názory vyslovené
v náleze ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 226/03 z 12. mája 2004, ktoré sa týkali
porovnateľných vecí.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97,
II. ÚS 81/00) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi
postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších právnych predpisov.
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,
ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú
§ 236 a nasl. OSP. Podmienky prípustnosti riadneho dovolania smerujúceho proti rozsudku
odvolacieho súdu sú upravené v § 238 OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti
dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v § 237 OSP výslovne uvádza,
že dovolanie je prípustné len z dôvodov uvedených v § 237 písm. a) až písm. g) OSP.
Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239
ods. 1 a 2 OSP.
Inštitút mimoriadneho dovolania je upravený v § 243e OSP. V zmysle tohto
zákonného ustanovenia ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania,
osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí,
že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana
práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto
ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnym prostriedkami, podá proti takémuto
rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.
Mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu
za podmienok uvedených v § 243e OSP, ak
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,
b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci,
c) rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd považuje za potrebné
uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania
(aj konania o mimoriadnom dovolaní), patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho
súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný
súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve
všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00),
preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až
vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné
súdy neposkytnú ochranu označeným základným právam sťažovateľky v súlade
s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.
Na základe uvedených právnych východísk ústavný súd v rozsahu námietky
sťažovateľky týkajúcej sa prípustnosti mimoriadneho dovolania preskúmal postup
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 M Obdo V 13/2011 a jeho uznesenie
z 19. marca 2015.
V uvedenom konaní najvyšší súd opätovne prerokoval a rozhodol o mimoriadnom
dovolaní generálneho prokurátora podaného najvyššiemu súdu 2. decembra 2008 proti
rozsudku krajského súdu sp. zn. 29 Cb 1/2000 z 1. marca 2007 a rozsudku najvyššieho súdu
(ako odvolacieho súdu) sp. zn. 3 Obo 141/2007 zo 7. augusta 2008 v napadnutej časti,
pôvodne vedeného najvyšším súdom pod sp. zn. 1 M Obdo V 22/2008, po tom, ako ústavný
súd nálezom sp. zn. III. ÚS 212/2010 z 18. októbra 2011 v konaní o sťažnosti žalovanej
ako sťažovateľky napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 22/2008
z 30. novembra 2010 zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.
Pre záver ústavného súdu, v dôsledku ktorého nálezom sp. zn. III. ÚS 212/2011
z 18. októbra 2011 zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 MObdo V 22/2008
z 30. novembra 2010 boli rozhodujúce zistenia, že žalovanej ako účastníčke súdneho
konania „sa súdna ochrana nedostala v zákonom predpokladanej kvalite, pretože vo veci
neboli použité relevantné právne normy (najmä § 12 ods. 2 zákona o ochranných známkach
a ustanovenia, z ktorých možno dovodiť právo žalobkyne v 1. rade na náhradu škody), resp.
pri právnom posúdení niektorých podstatných otázok boli aplikované nesprávne právne
normy (najmä ustanovenia Občianskeho zákonníka o vlastníckom práve na predmet
duševného vlastníctva). Nielenže v odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentujú
odpovede na relevantné právne otázky nastolené účastníkmi konania (predovšetkým
sťažovateľkou), ale ústavným súdom bola zistená aj určitá miera rozpornosti najvyšším
súdom ustálených právnych záverov. Ústavný súd je toho názoru, že tak zložitý prípad
po právnej, ako aj skutkovej stránke bol dovolacím súdom posúdený neprimerane
zjednodušene a formalisticky... Prístup zvolený najvyšším súdom pri formulácii
odôvodnenia dovolacieho rozsudku v sťažovateľkinej veci sa však prieči zásadám, ktoré sú
kladené na ústavne konformné odôvodnenie súdnych rozhodnutí. V dôsledku odkazov
na dôvody formulované dovolateľom či vyjadrenia účastníkov konania v odôvodnení
rozhodnutia absentujú v konštatovaných názoroch dovolacieho súdu výstižné právne úvahy
a vysvetlenia relevantných skutkových otázok...
Po vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou najvyššieho súdu vec znova
prerokovať, v okolnostiach prípadu sa dôsledne vyrovnať s námietkami generálneho
prokurátora formulovanými v mimoriadnom dovolaní a riadiac sa v ďalšom konaní
právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze vec opätovne rozhodnúť
v senáte zloženom zo zákonných sudcov, rešpektujúc obsah a zmysel všetkých základných
práv, ktorých porušenie bolo ústavným súdom v doterajšom konaní zistené.“.
V ďalšom konaní (po vrátení veci ústavným súdom, pozn.) najvyšší súd ako dovolací
súd „po zistení, že boli splnené podmienky na podanie mimoriadneho dovolania
podľa § 243e O. s. p. vec preskúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 1 v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p.) a súd viazaný rozsahom a dôvodmi mimoriadneho
dovolania (§ 242 ods. 1 v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p.), ako aj právnym názorom
ústavného súdu, vysloveným v jeho zrušujúcom rozhodnutí, jednomyseľne dospel k záveru,
že mimoriadne dovolanie je dôvodné“.
V nadväznosti na citované ústavný súd podčiarkuje, že najvyšší súd ako dovolací súd
bol vo vzťahu k relevantnej časti napadnutého uznesenia z 19. marca 2015 týkajúcej sa
posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania podľa § 243e OSP viazaný záväzným
právnym názorom ústavného súdu, a preto bolo jeho povinnosťou zaoberať sa pri svojom
(opätovnom) rozhodovaní aj touto otázkou, pričom z obsahu napadnutého uznesenia
vyplýva, že najvyšší súd sa touto otázkou zaoberal a dospel k záveru, že mimoriadne
dovolanie je v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci prípustné.
Sťažovateľka, odkazujúc na staršiu judikatúru najvyššieho súdu i ústavného súdu,
zjavne v snahe argumentačne podporiť svoje tvrdenie o prípustnosti (riadneho) dovolania,
a tým aj neprípustnosti mimoriadneho dovolania v posudzovanej veci v sťažnosti prezentuje
právny názor, že nedostatočným odôvodnením rozhodnutia sa žalovanej ako účastníčke
konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, čím bola daná prípustnosť
dovolania podľa § 237 písm. f) OSP. Ústavný súd však zastáva názor, že uvedený právny
názor bol následnou judikatúrou najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu a tiež právnou
teóriou prekonaný.
Otázka, či nepreskúmateľnosť konania zakladá sťažovateľkou tvrdenú prípustnosť
(riadneho) dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, a teda aj neprípustnosť mimoriadneho
dovolania, alebo ide len o inú vadu konania, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá,
rezonovala v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu dlhšie obdobie ako otázka zásadného
právneho významu.
Podľa právneho názoru najvyššieho súdu vysloveného v uznesení
sp. zn. 3 Cdo 525/2014 z 9. apríla 2015 prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia
dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne
právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP. Obdobne
v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo 6/2011 z 1. júna 2014 je už tento právny
názor považovaný za jeho ustálenú judikatúru (v označenom rozhodnutí sa okrem iného
uvádza: „Ustálená rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR považuje nedostatočné
odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu za vadu konania, ktorá môže zakladať dôvodnosť
dovolania, nie však jeho prípustnosť podľa § 237 ods. 1 OSP...“, pozn.).
Ústavný súd už v náleze sp. zn. III. ÚS 551/2012 (posudzujúc ústavnosť uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 135/2012) uviedol, že „sa väčšinovým názorom svojich
senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok
riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP, ale len
tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP“. Následne ústavný súd v uznesení
sp. zn. IV. ÚS 196/2014 z 27. marca 2014 opätovne zaujal stanovisko k tomu, či prípadný
nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého uznesenia (ne)zakladá vadu
konania podľa § 237 písm. f) OSP, pričom zotrval „na opakovane vyslovenom závere
(napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012) o ústavnej udržateľnosti
názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia
dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne
právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP“. Súlad
analyzovaného právneho názoru najvyššieho súdu s ústavou vyplýva aj z uznesenia
ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 287/2014 zo 4. júna 2014.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní
namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne uvedených v § 237 OSP
nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Vada tejto povahy je síce relevantným dovolacím
dôvodom, ktorý možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej
skutočne došlo) ale prípustnosť dovolania nezakladá. Či už teda konanie, v ktorom bolo
vydané napadnuté rozhodnutie, bolo, alebo nebolo postihnuté procesnou vadou v zmysle
§ 241 ods. 2 písm. b) OSP, nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania.
Zo znenia stanoviska pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18. marca 2015,
ako aj zo znenia § 243e ods. 1 OSP jednoznačne vyplýva, že aj keď prípustnosť
mimoriadneho dovolania je akceptovateľná len za podmienky vyčerpania všetkých
právnych prostriedkov, je v súlade s jeho účelom (spočívajúcim v odstránení nezákonnosti,
ktorej sa dopustil súd v občianskom súdnom konaní, a tým aj zabezpečením ochrany
účastníka pred dôsledkami nespravodlivého procesu, pozn.), aby predpokladom prípustnosti
mimoriadneho dovolania boli len také právne prostriedky, ktoré sú zákonom dovolené,
účastník ich má k dispozícii a predstavujú z materiálneho hľadiska efektívny prostriedok
nápravy.
V posudzovanej veci sa podľa názoru ústavného súdu nedala účinná ochrana práv
žalovanej dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, keďže dovolanie nebolo prípustné,
a teda nepredstavovalo opravný prostriedok, ktorý bol žalovanej k dispozícii a ktorý mohla
účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.
Vzhľadom na uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu dospieť k záveru,
že by napadnutým uznesením najvyššieho súdu v rozsahu námietky sťažovateľky
[o prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, a tým neprípustnosti mimoriadneho
dovolania] došlo k porušeniu ňou označeného základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
a preto aj v tejto časti sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
3. K námietke porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 13/2011 z 19. marca 2015 z dôvodu
nezlučiteľnosti inštitútu mimoriadneho dovolania s aktuálnou judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva
V tretej (záverečnej) časti sťažnosti sťažovateľka po stručnej analýze niektorých
rozhodnutí ESĽP konštatuje, že „(napadnuté, pozn.) uznesenie najvyššieho súdu
neprípustne spochybňuje právoplatné rozhodnutie súdu. Podanie dovolania bolo výlučne na
úvahe generálneho prokurátora, čo je takisto neprípustné. Najvyšší súd neoprávnene
zasiahol do princípu právnej istoty...“. Z argumentácie sťažovateľky sa dá vyvodiť jej
právny názor o nezlučiteľnosti inštitútu mimoriadneho dovolania s princípom právnej istoty
a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý odvodzuje
výlučne poukazom na niektoré aktuálne rozhodnutia ESĽP v porovnateľných právnych
veciach.
Podľa názoru ústavného súdu je táto časť sťažnosti nedostatočne odôvodnená,
pretože neobsahuje argumentáciu konkretizovanú na napadnuté uznesenie, s ktorou by sa
dalo polemizovať, resp. oponovať jej konkrétnymi argumentmi. Ak sa sťažovateľka
vo svojej argumentácii obmedzuje na skrátený a zjednodušený prehľad aktuálnej judikatúry
ESĽP, v ktorých tento súd vyslovil právny názor o neprípustnosti prieskumu právoplatných
rozhodnutí na základe mimoriadnych opravných prostriedkov a všeobecnú argumentáciu
(„Európsky súd už roky poukazuje na rozpor inštitútu mimoriadneho dovolania
s dohovorom a všeobecnými právnymi zásadami, najvyšší súd však tieto rozhodnutia
ostentatívne ignoruje...“), pričom neuvádza konkrétnejšie dôvody, pre ktoré by mali byť
tieto právne názory aplikovateľné aj na napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, tak je zložité
identifikovať príčinnú súvislosť medzi touto časťou argumentácie sťažovateľky, ktorá
vyúsťuje do záveru o porušení jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a napadnutým
uznesením najvyššieho súdu.
Vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky ale ústavný súd považuje za kľúčové to,
že ide o námietku, ktorá predstavuje vo svojej podstate námietku nesúladu inštitútu
mimoriadneho dovolania upraveného v Občianskom súdnom poriadku, ktorý je platnou
súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, s čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda jeho
nesúladu s medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, t. j. ide zjavne o námietku, o ktorej je ústavný
súd oprávnený meritórne rozhodnúť len v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 15
ods. 1 ústavy.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd považuje za potrebné poukázať na právny
názor vyplývajúci z jeho ustálenej judikatúry, podľa ktorého každé konanie pred ústavným
súdom „... možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov,
a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom
a na základe jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným
súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť
uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom“
(II. ÚS 66/01, tiež II. ÚS 184/03, III. ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07). Z citovaného okrem iného
vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže ústavný súd uplatniť
právomoc, ktorou disponuje v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1
ústavy. Záver vyplývajúci z citovaného právneho názoru má nesporne aj ústavnú relevanciu,
a to zvlášť v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí v zmysle čl. 131 ods. 2 ústavy
do pôsobnosti senátu ústavného súdu, mala uplatniť právomoc, ktorú ústava zveruje
do pôsobnosti pléna (čl. 131 ods. 1 ústavy), čo je aj prípad sťažovateľky. Aj ústavný súd
je totiž viazaný čl. 2 ods. 2 ústavy, a preto si senát ústavného súdu nemôže v rozpore
s ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to ani vtedy,
ak by to v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany základných práv a slobôd
(porovnaj IV. ÚS 50/2010).
Uvedený argument už sám osebe postačuje na to, aby ústavný súd tretiu námietku
sťažovateľky označil ako takú, ktorú nie je ratione materiae oprávnený v konaní o sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmať, čo predstavuje v zmysle § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde dôvod na odmietnutie sťažnosti pre nedostatok právomoci ústavného súdu
na jej prerokovanie.
Podľa názoru ústavného súdu je ale táto časť argumentácie sťažovateľky aj zjavne
neopodstatnená, keďže z aktuálnej judikatúry ESĽP nemožno vyvodiť jednoznačný záver
o nezlučiteľnosti inštitútu mimoriadneho dovolania upraveného v právnom poriadku
Slovenskej republiky s čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na podporu tohto záveru ústavný súd
(obdobne ako sťažovateľka bez hlbšej analýzy, pozn.) poukazuje na relevantné časti
odôvodnení tých rozhodnutí ESĽP smerujúcich proti Slovenskej republike, ktorými
vo všeobecnosti argumentuje sťažovateľka (ústavný súd usudzuje, že v čase podania
sťažnosti sťažovateľka ešte nemusela mať k dispozícii ich text, pozn.).
V rozsudku DRAFT-OVA, a. s., proti Slovenskej republike z 9. 6. 2015
v nadväznosti na skutočnosť, že časť predmetnej sťažnosti (sťažnosť č. 72493/10)
smerovala proti samotnej existencii inštitútu mimoriadneho dovolania, ESĽP uviedol, že
„jeho úlohou v konaní o sťažnosti podľa čl. 34 Dohovoru je preskúmanie konkrétnej veci
a nie kontrola in abstracto, teda preskúmanie vnútroštátnej právnej úpravy. Čl. 34
Dohovoru neposkytuje individuálnym osobám právny prostriedok, ktorý by mal povahu
actio popularis... Pokiaľ však sťažovateľka namieta existujúci právny rámec in abstracto,
táto časť sťažnosti nie je rationae personae v súlade s ustanoveniami Dohovoru a musí byť
odmietnutá v súlade s čl. 35 ods. 3 a 4 Dohovoru.“.
Rovnako ako vo veci DRAFT-OVA, a. s., proti Slovenskej republike, aj vo veci
COMPCAR, s. r. o., proti Slovenskej republike (rozsudok z 9. 6. 2015) ESĽP v súlade
so svojou ustálenou judikatúrou týkajúcou sa porušenia princípu právnej istoty spôsobeného
zrušením právoplatných súdnych rozhodnutí v súkromnoprávnych sporoch na základe
mimoriadnych opravných prostriedkov okrem iného uviedol, že „- odklon od tohto princípu
(princípu právnej istoty, pozn.) je odôvodnený iba v prípade, keď sa vyskytnú okolnosti
podstatného a naliehavého charakteru. Právomoc vyšších súdov zrušovať alebo meniť
právoplatné a záväzné súdne rozhodnutia by mala byť vykonávaná na účely nápravy
základných vád. Táto právomoc musí byť vykonávaná tak, aby bola v čo najvyššej možnej
miere dodržaná spravodlivá rovnováha medzi záujmami jednotlivca a potrebou zabezpečiť
efektívnosť súdneho systému
- Relevantné úvahy, ktoré je potrebné v tejto súvislosti vziať do úvahy, zahŕňajú
najmä účinok obnovy a akéhokoľvek následného konania na individuálnu situáciu
sťažovateľa, a či obnova bola na vlastnú žiadosť sťažovateľa; dôvody, pre ktoré
vnútroštátne orgány zmenili rozsudok v sťažovateľovom prípade
- ... princíp právnej istoty môže byť daný bokom iba za účelom zaistenia opravy
základných vád alebo justičných omylov...“.
Z citovaného sa dá zjavne vyvodiť, že ESĽP nepovažuje inštitút mimoriadneho
dovolania paušálne za nezlučiteľný s čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže zásah do princípu právnej
istoty pripúšťa a považuje za súladný s čl. 6 ods. 1 dohovoru vtedy, ak je to v záujme
napravenia podstatných vád napadnutého konania, resp. rozhodnutia, či justičných omylov.
Aj v tomto rozhodnutí ESĽP sťažnosť v časti namierenej proti inštitútu mimoriadneho
dovolania in abstracto vyhlásil za neprijateľnú.
Z porovnateľných rozhodnutí ESĽP z ostatného obdobia sa dá podľa názoru
ústavného súdu vyvodiť záver, že ESĽP nevylučuje prípustnosť zrušovania právoplatných
rozhodnutí súdov na základe mimoriadnych opravných prostriedkov, t. j. in abstracto
nepovažuje inštitút mimoriadneho dovolania za neprípustný, ale naopak, vo viacerých
ďalších svojich rozhodnutiach pripúšťa potrebu prielomu do res iudicata s ohľadom
na konkrétne okolnosti zrušovaného právoplatného rozhodnutia (napr. Sutyazhnik
proti Rusku, rozsudok z 23. 7. 2009).
V judikatúre ústavného súdu sa stabilizoval právny názor, podľa ktorého mimoriadne
dovolanie predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho
právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,
ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť
súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne
dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;
jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy
pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií
je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva
na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie v súlade s hodnotami
zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010,
Článok 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému právo domáhať sa ochrany svojho práva
zákonom ustanoveným postupom pred súdom alebo iným orgánom. Ústavný súd však
vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že obsahom tohto práva je právo účastníka, aby
sa v jeho veci rozhodovalo podľa platnej a účinnej právnej normy, ktorá má základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky (m. m. IV. ÚS 77/02). Právnymi prostriedkami na
presadenie požiadavky ústavnosti a zákonnosti v súdnom konaní sú okrem iného opravné
prostriedky, pričom čl. 46 ods. 1 ústavy garantuje ochranu aj právu na opravný prostriedok
(napr. I. ÚS 53/96), a to vrátane tých opravných prostriedkov, ktoré možno uplatniť až proti
právoplatným rozhodnutiam (teda tzv. mimoriadnych opravných prostriedkov), medzi ktoré
sa zaraďuje i mimoriadne dovolanie upravené v Občianskom súdnom poriadku
(m. m. I. ÚS 178/08).
Na druhej strane však ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 43/95 označil
inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí za jeden zo základných prvkov právneho štátu
a za zákonný výraz naplnenia jeho požiadaviek. Súčasne ústavný súd obmedzil prípustnosť
zásahov do právoplatných rozhodnutí len na základe zákona a z dôvodov, ktoré
sú významnejšie než je záujem štátu na právnej istote a stabilite súdnych rozhodnutí.
V rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 38/99 ústavný súd na tomto názore zotrval a doplnil, že právnu
istotu vytvorenú nezmeniteľnosťou súdnych rozhodnutí treba považovať za súčasť
základného práva na súdnu ochranu. To samo osebe nevylučuje existenciu mimoriadnych
opravných prostriedkov, ktorými možno napadnúť aj právoplatné rozhodnutie všeobecného
súdu a na základe ktorého môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu takéhoto rozhodnutia. Práve
naopak, jednostranná preferencia záujmu na nezmeniteľnosti a záväznosti súdneho
rozhodnutia by mohla mať veľmi významné negatívne dôsledky. Vo veľkej miere by sa
totiž oslabila dôvera vo vecnú správnosť a spravodlivosť rozhodovania súdov (pozri § 1
OSP). Je však úlohou zákonodarcu vymedziť rozsah rozhodnutí napadnuteľných
mimoriadnymi opravnými prostriedkami a dôvody ich napadnutia, ktoré sa musia obmedziť
iba na najzávažnejšie pochybenia v procese alebo v rozhodnutí (k tomu pozri
Snaha presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť konečného meritórneho rozhodnutia
vyneseného v občianskom súdnom konaní bez ohľadu na nezmeniteľnosť a záväznosť
súdneho rozhodnutia je legitímna v okamihu, keď sa v konaní alebo v rozhodnutí vyskytnú
také pochybenia, ktoré sú v príkrom rozpore s ústavnými princípmi platiacimi v civilnom
procese, pričom tieto pochybenia nie sú riešiteľné inak, než použitím mimoriadneho
opravného prostriedku (stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 3/2015
z 18. marca 2015).
V nadväznosti na uvedené je nezastupiteľnou úlohou zákonodarcu (vychádzajúc
z čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy) vyvážiť a zabezpečiť praktický „súzvuk“ viacerých
ústavou garantovaných práv, ktoré možno vyvodiť z ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy,
a to práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy na jednej strane a práva
na právnu istotu založenú síce (objektívne) nesprávnym, ale predsa právoplatným súdnym
rozhodnutím. K najväčšiemu napätiu medzi týmito požiadavkami dochádza v dôsledku
toho, že mimoriadne opravné prostriedky sú založené na tzv. kasačnom princípe.
Dôsledkom kasácie je totiž na jednej strane zrušenie už raz právoplatného rozhodnutia, teda
odstránenie vytvoreného stavu právnej istoty, avšak bez toho, aby bol súčasne
(bezprostredne) nahradený stavom novej právnej istoty v podobe nového (konečného
a právoplatného) súdneho rozhodnutia. Z ústavnej požiadavky zabezpečenia práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy tak
pre zákonodarcu vyplýva pozitívny záväzok, aby v prípade, že zavedie tzv. kasačný systém
pri rozhodovaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch, zabezpečil efektívny vplyv
kasačného rozhodnutia na ďalšie konanie tak, aby mohlo čo najrýchlejšie smerovať
k odstráneniu obnoveného stavu právnej neistoty takým spôsobom, aby už nebol potrebný
opätovný zásah vyššieho súdu na základe ďalšieho mimoriadneho opravného prostriedku.
Prostriedkami takého efektívneho vplyvu je najmä záväznosť vyslovených právnych
názorov v kasačnom rozhodnutí pre súdy, ktoré majú o veci znova alebo ďalej konať.
Úloha vyvažovať záujem na správnosti (ústavnosti) súdnych rozhodnutí
a nastoľovaní a zachovávaní právnej istoty zhmotnenej do právoplatných súdnych
rozhodnutí patrí primárne zákonodarcovi (m. m. PL. ÚS 43/95), ktorý reguluje procesné
následky vyhovenia mimoriadnemu opravnému prostriedku. Úlohou súdov, ktoré sú
pri rozhodovaní v zmysle čl. 144 ods. 1 ústavy viazané zákonom, je pohybovať sa v tomto
zákonnom rámci, a tým zabezpečovať právo účastníkov na súdnu ochranu „postupom
ustanoveným zákonom“ v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy. Požiadavky vyslovené v citovanej
judikatúre ústavného súdu boli síce adresované v prvom rade zákonodarcovi,
no podľa názoru ústavného súdu sú použiteľné a záväzné i pre všeobecný súd aplikujúci
zákonné ustanovenia o mimoriadnom opravnom prostriedku. Všeobecný súd je tak povinný
vykladať ustanovenia o mimoriadnych opravných prostriedkov práve v duchu toho,
čo vyjadruje „mimoriadnosť“ opravných prostriedkov, t. j. usilovať o rovnováhu medzi
právnou istotou nastolenou (napadnutým) právoplatným rozhodnutím a záujmom
účastníkov a v neposlednom rade aj spoločnosti na správnosti súdnych rozhodnutí
a zabezpečení ústavných práv účastníkov v konaní, ktoré vydaniu rozhodnutia predchádza.
Táto požiadavka vedie k záveru, že ustanovenia o prípustnosti a dôvodnosti
mimoriadneho opravného prostriedku by sa mali vykladať v zásade vždy „reštriktívne“.
Uprednostňovanie reštriktívneho výkladu by totiž znamenalo priznať „v pochybnostiach“
o výklade vždy prednosť zachovaniu právnej istoty v podobe právoplatného rozhodnutia
na úkor jeho správnosti (najmä zákonnosti), hoci z už podaného výkladu vyplýva,
že zmyslom úpravy mimoriadnych opravných prostriedkov je práve vyrovnávanie týchto
ústavných požiadaviek, ktoré vyplývajú z čl. 46 ods. 1 ústavy. Úlohou všeobecného súdu
je však pri výklade jednotlivých právnych noriem upravujúcich prípustnosť a dôvodnosť
mimoriadneho opravného prostriedku (ako napokon pri výklade všetkých právnych noriem)
vykladať ich vždy s ohľadom na účel (telos), ktorému majú podľa prejavenej a poznateľnej
vôle zákonodarcu slúžiť, a v súlade so systematikou zákonodarcom vymedzených dôvodov
mimoriadneho opravného prostriedku. Splnenie podmienok konania o mimoriadnom
opravnom prostriedku, ako aj naplnenie určitého dovolacieho dôvodu je súd povinný
vyčerpávajúco odôvodniť (m. m. II. ÚS 58/2010, tiež I. ÚS 252/05). Ďalej je súd povinný
v prípade, že na základe mimoriadneho opravného prostriedku dospeje k záveru,
že podmienky jeho prípustnosti a dôvodnosti sú splnené a že treba prelomiť napadnuté
(právoplatné) súdne rozhodnutie, využiť dostupné procesné prostriedky na to, aby takto
odstránený stav právnej istoty buď okamžite nahradil „novou“ právnou istotou v podobe
nového meritórneho rozhodnutia, alebo aby nižšie súdy pre ďalšie konanie zaviazal natoľko
jednoznačným právnym názorom, aby bolo v ďalšom konaní možné čo najrýchlejšie
dospieť k novému (právoplatnému) rozhodnutiu, o ktorom bude možné rozumne
predpokladať, že bude v súlade s právnym názorom súdu, ktorý o mimoriadnom opravnom
prostriedku rozhodoval.
Z čl. 46 ods. 1 ústavy potom možno vyvodiť právo účastníka nebyť bez splnenia
zákonných predpokladov prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku vystavený
účinkom pre neho nepriaznivého rozhodnutia v opravnom konaní (II. ÚS 172/03). Inými
slovami, čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje právnu istotu vyjadrenú právoplatnosťou
a nezmeniteľnosťou súdnych rozhodnutí, do ktorej nemožno zasiahnuť rozhodnutím
o mimoriadnom opravnom prostriedku bez splnenia „postupu ustanoveného zákonom“,
nielen ako objektívny ústavný príkaz, ale aj ako ústavne chránené verejné subjektívne
(t. j. základné) právo, ktorého porušenie možno namietať aj sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1
Po preskúmaní napadnutého uznesenia a príslušnej dokumentácie ústavný súd
konštatuje, že najvyšší súd uvedené požiadavky na preskúmanie právoplatných rozhodnutí
primerane zohľadnil aj vo veci sťažovateľky. Navyše ústavný súd zdôrazňuje,
že skutočnosť, že rozsudky napadnuté mimoriadnym dovolaním trpeli závažnými
nedostatkami, indikoval už ústavný súd vo svojom náleze sp. zn. III. ÚS 212/2011
z 18. októbra 2011, ktorým bolo zrušené pôvodné rozhodnutie o mimoriadnom dovolaní,
pričom ústavný súd nemá v súvislosti so sťažnosťou sťažovateľky dôvod spochybňovať
svojej predchádzajúce rozhodnutie. V ďalšom priebehu konania najvyšší súd viazaný
záväzným právnym názorom vysloveným ústavným súdom v jeho náleze, zaoberajúc sa
každou námietkou generálneho prokurátora, dospel k záveru, že „rozhodnutie súdu prvého
stupňa i odvolacieho súdu vychádza z nedostatočne a nesprávne zisteného skutkového
stavu, preto podľa ustanovenia § 243b ods. 2 a 3 O. s. p. v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p.
rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj rozsudok odvolacieho súdu v ich napadnutých častiach
(predmetom dovolacieho konania boli žalobou uplatnené nároky, ktorým súdy nižších
stupňov vyhoveli) zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.“.
Nad rámec citovaného ústavný súd predovšetkým vzhľadom na skutočnosť,
že sťažovateľka svoje vecné výhrady proti námietkam generálneho prokurátora
obsiahnutým v jeho mimoriadnym dovolaním a spôsobu, ako sa s nimi vysporiadal najvyšší
súd v napadnutom uznesení, nekonkretizovala, nepovažuje za potrebné podrobiť napadnuté
uznesenie hĺbkovej vecnej analýze o to viac, že táto by vo všeobecnosti nezodpovedala jeho
ústavnému postaveniu a úlohám, ktoré plní pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127
ods. 1 ústavy.
Z argumentácie sťažovateľky obsiahnutej v tejto časti sťažnosti nijako nevyplýva,
z akých konkrétnych dôvodov by malo byť napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
neakceptovateľné a neudržateľné z hľadísk záruk obsiahnutých v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť len paušálne spochybnenie mimoriadneho dovolania
ako inštitútu in abstracto, čo ústavný súd považuje za nedostatočné na to, aby len
na základe takejto argumentácie dospel po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
k záveru o porušení práva sťažovateľky garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v časti týkajúcej sa námietky nezlučiteľnosti
inštitútu mimoriadneho dovolania s čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu nedostatku svojej
právomoci, ako aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. februára 2016