Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 35/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika vo veci

sťažnosti J. J., B. zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária Hopferova s. r. o.,

Bajzova 2, Košice, v mene ktorej koná advokátka JUDr. Martina Hopferová, pre namietané

porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho uznesením sp. zn.

z 26. marca 2013 v spojení s opravným uznesením sp. zn. 1 MObdoV

6/2011 z 25. apríla 2013 takto

rozhodol:

1. Základné právo J. J., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky a jeho uznesením sp. zn. z 26. marca 2013 v spojení

s opravným uznesením sp. zn. z 25. apríla 2013 p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. marca

2013 v spojení s opravným uznesením sp. zn. z 25. apríla 2013

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. J. J., B., finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia

J. J., B., v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na

účet spoločnosti Advokátska kancelária Hopferova s. r. o., Bajzova 2, Košice, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -26

z 21. januára 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť J. J., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre

namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a jeho uznesením sp. zn. z 26.

marca 2013 v spojení s opravným uznesením sp. zn. z 25. apríla 2013

(spolu aj „napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu“).

Prijatá sťažnosť súvisí s vecou vedenou ústavným súdom pod sp. zn. ,

v ktorej tento nálezom z 29. marca 2011 okrem iného zrušil rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 24. júna 2010 z dôvodu, že „Najvyšší súd v okolnostiach

prípadu neaplikoval znenie § 15 zákona o konkurze a vyrovnaní účinné od 1. februára 1998

(v zmysle § 70a ods. 3) s poukazom na rozpor so zásadou ochrany nadobudnutých práv.

Pritom nemalo ísť o nové prípady právnych úkonov, ktoré by bolo možné odporovať (ako to

zaviedlo nové znenie § 15 ods. 5 a 6 zákona o konkurze a vyrovnaní), v súvislosti s ktorými

došlo k vysloveniu nesúladu s , ale o úkony, ktoré bolo možné

odporovať aj pred účinnosťou K nadobudnutiu účinnosti tohto

zákona (t. j. predĺženiu lehoty, v ktorej možno odporovať právnemu úkonu v konkurznom

konaní) došlo v danom prípade ešte počas trvania lehoty ustanovenej podľa zákona

účinného do 1. februára 1998. Právny výklad podaný najvyšším súdom o nevyhnutnosti

aplikácie § 15 zákona o konkurze a vyrovnaní v znení účinnom do 1. februára 1998

v sťažovateľovej veci však ani s poukazom na princíp právnej istoty a zásadu ochrany

nadobudnutých práv neobstojí, pretože je v zjavnom rozpore so znením platnej a účinnej

právnej normy (§ 70a ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní). Ústavný súd považuje

napadnutý rozsudok za svojvoľný, pretože nerešpektuje ústavne akceptovaný princíp, podľa

ktorého je možné výnimočne uplatniť aj retroaktívne ustanovenia zákona... Podľa ústavného

súdu napadnutým rozsudkom najvyšší súd poprel účel a význam znenia použitých zákonných

ustanovení, a tak porušil , pretože v sťažovateľovej veci nebola aplikovaná

platná a účinná právna norma (§ 15 zákona o konkurze a vyrovnaní v znení od 1. februára

1998), ktorá mala byť použitá podľa § 70a ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní...“.

Ústavný súd zároveň uviedol, že „V ďalšom konaní je najvyšší súd povinný rozhodnúť

o mimoriadnom dovolaní podanom generálnym prokurátorom ústavne konformným

spôsobom, dôsledne rešpektujúc zákonnú úpravu aplikovateľnú v sťažovateľovom

prípade.“.

Sťažovateľ namietal, že najvyšší súd nerešpektoval viazanosť citovaným právnym

názorom ústavného súdu, pretože ďalej postupoval tak, že uznesením

sp. zn. z 26. marca 2013 zrušil rozsudok najvyššieho súdu

č. k. -174 z 19. januára 2010 [ktorým tento ako súd odvolací potvrdil

rozsudok Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -154

zo 16. októbra 2008, ktorým vyhovel žalobe žalobcu a určil neúčinnosť voči konkurzným

veriteľom úpadcu mandátnych zmlúv a zároveň uložil žalovanému povinnosť vrátiť

do konkurznej podstaty sumu 10 000 000 Sk so 17 % úrokom z omeškania

až do zaplatenia].

Sťažovateľ ďalej namietal, že napriek tomu, že žalovaný proti uvedenému rozsudku

najvyššieho súdu nepodal dovolanie, ale obmedzil sa len na podanie podnetu na podanie

mimoriadneho dovolania, ktorému generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len

„generálny prokurátor“) aj vyhovel, najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí vydanom

v tomto konaní konštatoval, že žalovanému ako účastníkovi konania bola pre „nedostatok

riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia odvolacieho súdu, na ktorý správne poukázal

dovolateľ“, odňatá možnosť konať pred súdom, čím „došlo k naplneniu dovolacieho

dôvodu v zmysle ustanovenia “. Z odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia však vyplýva, že generálny prokurátor mimoriadne dovolanie podal z dôvodu,

že „súdy vec nesprávne právne posúdili“, čo je dovolacím dôvodom upraveným v § 243f

ods. 1 písm. c) . Vychádzajúc z princípu subsidiarity je takýto postup najvyššieho súdu

nielen v rozpore s jeho vlastnou judikatúrou (napr. , ),

ale aj s judikatúrou ústavného súdu (napr. ).

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd napadnutým rozhodnutím

„- rozšíril dôvody na mimoriadne dovolanie o nedostatky v skutkových zisteniach

bez toho, aby odôvodnil, prečo pre nesprávne právne posúdenie došlo k nedostatočne

zistenému skutkovému stavu,

- uložil doplniť dokazovanie, ktoré nesúvisí so záväzným a ústavne súladným

výkladom a používaním a v spojení s o konkurze

a vyrovnaní, a tak nad rámec zákona a rozšíril rozsah súdnej ochrany

pre žalovaného, a tým porušil ústavný princíp rovnosti účastníkov konania...“.

Pokiaľ ide o rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. apríla 2013, toto bolo vydané len z dôvodu, že namiesto sťažovateľa bol v časti

obsahujúcej označenie účastníkov konania nesprávne uvedený iný správca konkurznej

podstaty, ktorému bolo opravované rozhodnutie aj doručované.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že napadnutými

rozhodnutiami najvyššieho súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa

, aby napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu

na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie v sume 6 000 €,

ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Predseda najvyššieho súdu nevyužil možnosť vyjadriť sa k prijatej sťažnosti

v zmysle výzvy ústavného súdu č. k. -33 z 12. februára 2014.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa podľa

postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením sp. zn.

z 26. marca 2013 v spojení s opravným uznesením sp. zn.

z 25. apríla 2013, ktorým na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora

zrušil rozsudok najvyššieho súdu č. k. -174 z 19. januára 2010 (ktorým tento

ako súd odvolací potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. -154 zo 16. októbra

2008, ktorým vyhovel žalobe žalobcu a určil neúčinnosť voči konkurzným veriteľom

úpadcu mandátnych zmlúv a zároveň uložil žalovanému povinnosť vrátiť do konkurznej

podstaty sumu 10 000 000 Sk so 17 % úrokom z omeškania až do zaplatenia).

Ústavný súd konštatuje, že k obsahu sťažovateľom namietanému porušeniu

základného práva a ku kompetencii preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov sa

vyjadril vo svojom predchádzajúcom náleze sp. zn. z 29. marca 2011,

na ktorý týmto odkazuje.

Preskúmaním napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd zistil, že ako

námietka sťažovateľa, že najvyšší súd v danom prípade nerešpektoval viazanosť právnym

názorom ústavného súdu vysloveným v jeho predchádzajúcom náleze, tak aj námietka,

že posúdenie prípustnosti generálnym prokurátorom podaného mimoriadneho dovolania

v spojení s viazanosťou uplatneným dovolacím dôvodom odporujú nielen vlastnej

judikatúre najvyššieho súdu, ale aj judikatúre ústavného súdu, sú plne opodstatnené.

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedol, že

„... mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora opätovne prejednal a po

preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je

dôvodné...

V prejednávanej veci ide o preukázanie a zistenie, či pri uzatváraní mandátnych

zmlúv bol braný zreteľ na záujmy všetkých veriteľov, ako na záujmy rovnocenných

veriteľov, teda či uzatváranie mandátnych zmlúv boli takými právnymi úkonmi dlžníka,

ktoré napĺňajú skutkovú podstatu § 15 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní v znení

platnom po 01. 02. 1998. Teda či dlžník konal v úmysle ukrátiť svojich veriteľov, voči

ktorým mal finančné záväzky a tiež, či jeho úmysel musel byť druhej strane známy.

Znamenalo by to aj to, že dlžník, tým že úmyselne nedbal na záujmy ostatných veriteľov,

porušil záujmy chránené zákonom o konkurze a vyrovnaní.

Je potrebné súhlasiť s dovolateľom, že uvedené podmienky odporovateľnosti

mandátnych zmlúv neboli predmetom dokazovania a bez akéhokoľvek dokazovania si súd

osvojil tvrdenie žalobcu, čo malo za následok nedostatočne zistený skutkový stav

a nesprávne rozhodnutie vo veci.

Pritom dôkazné bremeno preukázať ukrátenie konkurzných veriteľov v dôsledku

uzavretia predmetných mandátnych zmlúv bolo na žalobcovi, on bol povinný preukázať, že

skutočne došlo k ukráteniu konkurzných veriteľov.

Súd v rozpore s ustanovením neuviedol, prečo nevykonal

navrhnuté dôkazy, ako napr. vypočutie svedkov. Nie je zrejmé, ako súd dospel k záveru, že

zmluvným stranám muselo byť zrejmé, že cieľom uzatvorenia mandátnych zmlúv bolo

ukrátiť konkurzných veriteľov úpadcu a že úmysel úpadcu ukrátiť konkurzných veriteľov

musel byť druhej strane známy. Je zrejmé, že uvedené závery súdu vychádzajú

iba z predpokladov, lebo tieto skutočnosti neboli predmetom dokazovania a neboli tým

ani preukázané.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti dovolací súd konštatoval, že odvolací súd

v napadnutom rozhodnutí nedal odpoveď na podstatné otázky, majúce pre rozhodnutie veci

význam. Preto takéto rozhodnutie nemožno považovať za zodpovedajúce požiadavke plnej

realizácie základného práva účastníka na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivý

proces okrem iného vyplýva povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami a návrhmi

na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú alebo nemajú pre rozhodnutie vo veci

samej význam.

Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ 0. s. p. dovolanie je prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom.

Za postup odnímajúci účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, možno

označiť aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia odvolacieho súdu, na ktorý

správne poukázal dovolaleľ...

Podrobným preskúmaním odôvodnenia mimoriadnym dovolaním napadnutého

rozhodnutia dospel k záveru, že odôvodnenie potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu,

tieto požiadavky nespĺňa a že mimoriadne dovolanie podané z tohto dôvodu

je opodstatnené...

Tým došlo k naplneniu dovolacieho dôvodu v zmysle ustanovenia § 237 písm. f)

Keďže výskyt niektorej z procesných vád uvedených v je zo zákona

dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania a zároveň a ide o dôvod, pre ktorý musí

dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vždy zrušiť a vec vrátiť na ďalšie

konanie, Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, napadnuté rozhodnutie

odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.“.

V súvislosti s konaním o súlade ustanovení

týkajúcich sa mimoriadneho dovolania s v uznesení sp. zn.

z 19. júla 2000 vyslovil ústavný súd svoj názor, podľa ktorého mimoriadne dovolanie

môžeme považovať za ďalší mimoriadny opravný prostriedok. Je to však napriek tomu

dovolanie, ktoré je mimoriadne výlučne z dôvodu, že na jeho podanie je procesne

legitimovaný iba generálny prokurátor, a je zásadne obmedzené len na prípady, v ktorých

nemožno podať dovolanie účastníkom konania. Inak, tak ako to potvrdzuje aj zákon,

pre mimoriadne dovolanie a mimoriadne dovolacie konanie platí tá istá procesná úprava,

ako to je pri dovolaní podanom účastníkom konania ( až , kde sa síce

ustanovuje primerané použitie ustanovení o dovolaní, ale v podstate ide o ich priame

použitie).

Účel mimoriadneho dovolania spočíva v odstránení nezákonnosti, ktorej sa dopustil

súd v konaní podľa , pričom toto odstránenie nezákonnosti

vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb

alebo štátu. Tento účel mimoriadneho dovolania je v súlade s účelom občianskeho súdneho

konania vyjadreného v . Súčasne tento účel sleduje ochranu účastníka

pred dôsledkami nespravodlivého procesu, konania, ktoré trpí základnými procesnými

pochybeniami a postupmi súdov znamenajúcimi až porušenie práva na súdnu ochranu.

Tento záver podľa názoru ústavného súdu potvrdzujú dôvody mimoriadneho dovolania

ustanovené ().

Ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je však prípustná len subsidiárne,

t. j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania, neúspešne využila

všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom

chránených záujmov [s výnimkou dovolania – ] alebo takéto

právne prostriedky nemala k dispozícii, tak ako to je vo veciach správneho súdnictva,

kde nie je prípustné (až na výnimku) ani odvolanie, alebo jej bolo zákonnými prekážkami

znemožnené využiť tieto právne prostriedky nápravy. Z tohto zákonného predpokladu

vyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktoré zabezpečuje

jeho výnimočnosť v súlade s teoretickou podstatou mimoriadneho opravného prostriedku

().

Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie

predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho

právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,

ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť

súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne

dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;

jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy

pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií

je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu ( ), ako aj z hľadiska práva

na súdnu ochranu ( ) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami

zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. , , ).

Prax ukázala, že judikatúra ústavného súdu zaoberajúca sa problematikou

prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora sa premietla

aj do rozhodovania najvyššieho súdu o ne/splnení všeobecných procesných podmienok

na podanie mimoriadneho generálnym prokurátorom.

Ako jeden z mnohých príkladov možno uviesť uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 27. januára 2009, z ktorého vyplýva: „Podľa názoru

dovolacieho súdu ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,

právnických osôb alebo štátu zásadne vyžaduje intervenciu (mimoriadnym dovolaním

generálneho prokurátora) vtedy, ak sám účastník využil všetky právom predpokladané

prostriedky na zvrátenie stavu založeného rozhodnutím porušujúcim zákon, no nebol

úspešný. Požiadavka na ochrane práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,

právnických osôb alebo štátu ako podmienka konania o mimoriadnom dovolaní nie je daná

vtedy, ak sám podnecovateľ mimoriadneho dovolania v konaní predchádzajúcom podaniu

takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku opomenul hájiť svoje práva, najmä

nepodaním niektorého z opravných prostriedkov vrátane mimoriadnych opravných

prostriedkov, resp. ich oneskoreným podaním, hoci ich mohol účinne využiť. Splnenie

uvedenej požiadavky ako jedného zo základných predpokladov prípustnosti mimoriadneho

dovolania generálneho prokurátora súvisí s princípom právneho štátu, a to s princípom

právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v civilnom procese je inštitút právoplatnosti

súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti a nezmeniteľnosti. Ak jeden z účastníkov

občianskeho súdneho konania nevyužije svoje právo na účinné podanie opravného

prostriedku proti rozhodnutiu súdu, hoci mu v tom nebránili dôležité, resp. záväzné dôvody

(čím realizuje svoje procesné dispozičné právo zdržať sa, resp. nevyužiť možnosť podať

riadny či mimoriadny opravný prostriedok), právna istota druhého účastníka,

spoliehajúceho sa na záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie, nemôže byť narušená

inštitútom mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora.“

Najvyšší súd však vyslovil aj to, že súd konajúci o mimoriadnom dovolaní

generálneho prokurátora musí v každej veci posúdiť, či zákonom ustanovené podmienky

na jeho podanie boli splnené. Pritom je aj viazaný dôvodmi uvedenými v mimoriadnom

dovolaní (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. M-Sždo V 3/00 z 1. mája 2001), resp.

že opomenutie využitia mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) účastníkom

konania nemožno nahradiť mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora, ktorý má iný

účel a podmienky (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 2/2011 z 1. januára

2013).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd

pri posudzovaní ne/splnenia podmienok prípustnosti mimoriadneho dovolania postupoval

nielen v rozpore s vlastnou judikatúrou, ale aj s judikatúrou ústavného súdu, pretože

v podstate žiadnym spôsobom nereagoval na skutočnosť, že žalovaný pred podaním

podnetu generálnemu prokurátorovi nepodal dovolanie, ktoré mohol odôvodniť rovnako

ako on [ psím. c) ] tým, že rozhodnutie všeobecných súdov spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci [ ], resp. namietať vadu

konania spočívajúcu v odňatí mu možnosti konať pred súdom [ ].

Najvyšší súd sa v danej veci dôsledne nezaoberal tým, či sú naplnené predpoklady

prelomenia právoplatnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu týmto mimoriadnym

opravným prostriedkom. Princíp stability súdneho rozhodnutia vyjadrený jeho

právoplatnosťou totiž vyplýva z princípu právnej istoty ako jedného zo základných

princípov právneho štátu. Takýmto postupom sa najvyšší súd bez odôvodnenia odchýlil

od ústavne súladného výkladu aplikovaného zákonného ustanovenia o mimoriadnom

dovolaní ( ), následkom čoho došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v (bod 1 výroku nálezu).

Vzhľadom na to, že ústavný súd posúdil napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu ako

porušujúce označené právo sťažovateľa, bolo namieste toto rozhodnutie podľa čl. 127 ods. 2

(a jemu zodpovedajúcemu a ) zrušiť a vec

vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, ako to vyplýva z druhého bodu výroku nálezu.

V ďalšom konaní bude úlohou najvyššieho súdu opätovne posúdiť ne/splnenie podmienok

prípustnosti mimoriadneho dovolania, pričom ak dospeje k názoru, že tento mimoriadny

opravný prostriedok bol generálnym prokurátorom podaný dôvodne, bude pri meritórnom

posudzovaní veci rešpektovať právny názor ústavného súdu vyslovený v jeho

predchádzajúcom náleze ( ).

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie (podobne ).

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume 6 000 €, ktoré

odôvodnil už spomínaným nerešpektovaním právneho názoru ústavného súdu vysloveným

v jeho predchádzajúcom náleze zo strany najvyššieho súdu.

Podľa názoru ústavného súdu vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa

v spojení so zrušením napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a vrátením mu veci

na ďalšie konanie je v okolnostiach danej veci pre dostatočnou satisfakciou, a preto

požiadavke sťažovateľa na priznanie finančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 3 výroku

nálezu).

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

V podaní z 23. októbra 2013 si sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne

uplatnil trovy konania v sume 275,94 €.

Ústavný súd podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v celkovej sume

275,94 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby (príprava

a prevzatie veci a doplnenie sťažnosti – vykonané v roku 2013) v sume po 130,16 €

a dva režijné paušály v sume po 7,81 €, ktoré zaviazal uhradiť najvyšší súd (bod 4 výroku

nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2014