Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 21 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (26)III. ÚS 35/2014
PDF · 252.95 KB
No categories available
III. ÚS 35/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika vo veci
sťažnosti J. J., B. zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária Hopferova s. r. o.,
Bajzova 2, Košice, v mene ktorej koná advokátka JUDr. Martina Hopferová, pre namietané
porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho uznesením sp. zn.
1 MObdoV 6/2011 z 26. marca 2013 v spojení s opravným uznesením sp. zn. 1 MObdoV
6/2011 z 25. apríla 2013 takto
rozhodol:
1. Základné právo J. J., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky a jeho uznesením sp. zn. 1 MObdoV 6/2011 z 26. marca 2013 v spojení
s opravným uznesením sp. zn. 1 MObdoV 6/2011 z 25. apríla 2013 p o r u š e n é b o l o .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 MObdoV 6/2011 z 26. marca
2013 v spojení s opravným uznesením sp. zn. 1 MObdoV 6/2011 z 25. apríla 2013
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. J. J., B., finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia
J. J., B., v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na
účet spoločnosti Advokátska kancelária Hopferova s. r. o., Bajzova 2, Košice, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 35/2014-26
z 21. januára 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť J. J., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre
namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a jeho uznesením sp. zn. 1 MObdoV 6/2011 z 26.
marca 2013 v spojení s opravným uznesením sp. zn. 1 MObdoV 6/2011 z 25. apríla 2013
(spolu aj „napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu“).
Prijatá sťažnosť súvisí s vecou vedenou ústavným súdom pod sp. zn. III. ÚS 20/2011,
v ktorej tento nálezom z 29. marca 2011 okrem iného zrušil rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 1 MObdoV 7/2010 z 24. júna 2010 z dôvodu, že „Najvyšší súd v okolnostiach
prípadu neaplikoval znenie § 15 zákona o konkurze a vyrovnaní účinné od 1. februára 1998
(v zmysle § 70a ods. 3) s poukazom na rozpor so zásadou ochrany nadobudnutých práv.
Pritom nemalo ísť o nové prípady právnych úkonov, ktoré by bolo možné odporovať (ako to
zaviedlo nové znenie § 15 ods. 5 a 6 zákona o konkurze a vyrovnaní), v súvislosti s ktorými
došlo k vysloveniu nesúladu § 70a ods. 2 s ústavou, ale o úkony, ktoré bolo možné
odporovať aj pred účinnosťou zákona č. 12/1998 Z. z. K nadobudnutiu účinnosti tohto
zákona (t. j. predĺženiu lehoty, v ktorej možno odporovať právnemu úkonu v konkurznom
konaní) došlo v danom prípade ešte počas trvania lehoty ustanovenej podľa zákona
účinného do 1. februára 1998. Právny výklad podaný najvyšším súdom o nevyhnutnosti
aplikácie § 15 zákona o konkurze a vyrovnaní v znení účinnom do 1. februára 1998
v sťažovateľovej veci však ani s poukazom na princíp právnej istoty a zásadu ochrany
nadobudnutých práv neobstojí, pretože je v zjavnom rozpore so znením platnej a účinnej
právnej normy (§ 70a ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní). Ústavný súd považuje
napadnutý rozsudok za svojvoľný, pretože nerešpektuje ústavne akceptovaný princíp, podľa
ktorého je možné výnimočne uplatniť aj retroaktívne ustanovenia zákona... Podľa ústavného
súdu napadnutým rozsudkom najvyšší súd poprel účel a význam znenia použitých zákonných
ustanovení, a tak porušil čl. 46 ústavy, pretože v sťažovateľovej veci nebola aplikovaná
platná a účinná právna norma (§ 15 zákona o konkurze a vyrovnaní v znení od 1. februára
1998), ktorá mala byť použitá podľa § 70a ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní...“.
Ústavný súd zároveň uviedol, že „V ďalšom konaní je najvyšší súd povinný rozhodnúť
o mimoriadnom dovolaní podanom generálnym prokurátorom ústavne konformným
spôsobom, dôsledne rešpektujúc zákonnú úpravu aplikovateľnú v sťažovateľovom
prípade.“.
Sťažovateľ namietal, že najvyšší súd nerešpektoval viazanosť citovaným právnym
názorom ústavného súdu, pretože ďalej postupoval tak, že uznesením
sp. zn. 1 MObdoV 6/2011 z 26. marca 2013 zrušil rozsudok najvyššieho súdu
č. k. 4 Obo 10/2009-174 z 19. januára 2010 [ktorým tento ako súd odvolací potvrdil
rozsudok Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Cb 342/2001-154
zo 16. októbra 2008, ktorým vyhovel žalobe žalobcu a určil neúčinnosť voči konkurzným
veriteľom úpadcu mandátnych zmlúv a zároveň uložil žalovanému povinnosť vrátiť
do konkurznej podstaty sumu 10 000 000 Sk so 17 % úrokom z omeškania
až do zaplatenia].
Sťažovateľ ďalej namietal, že napriek tomu, že žalovaný proti uvedenému rozsudku
najvyššieho súdu nepodal dovolanie, ale obmedzil sa len na podanie podnetu na podanie
mimoriadneho dovolania, ktorému generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len
„generálny prokurátor“) aj vyhovel, najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí vydanom
v tomto konaní konštatoval, že žalovanému ako účastníkovi konania bola pre „nedostatok
riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia odvolacieho súdu, na ktorý správne poukázal
dovolateľ“, odňatá možnosť konať pred súdom, čím „došlo k naplneniu dovolacieho
dôvodu v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) O. s. p.“. Z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia však vyplýva, že generálny prokurátor mimoriadne dovolanie podal z dôvodu,
že „súdy vec nesprávne právne posúdili“, čo je dovolacím dôvodom upraveným v § 243f
ods. 1 písm. c) OSP. Vychádzajúc z princípu subsidiarity je takýto postup najvyššieho súdu
nielen v rozpore s jeho vlastnou judikatúrou (napr. 4 MCdo 19/2008, 1 MObdoV 2/2011),
ale aj s judikatúrou ústavného súdu (napr. II. ÚS 185/09).
Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd napadnutým rozhodnutím
„- rozšíril dôvody na mimoriadne dovolanie o nedostatky v skutkových zisteniach
bez toho, aby odôvodnil, prečo pre nesprávne právne posúdenie došlo k nedostatočne
zistenému skutkovému stavu,
- uložil doplniť dokazovanie, ktoré nesúvisí so záväzným a ústavne súladným
výkladom a používaním § 70a ods. 1 a 3 v spojení s § 15 zákona č. 238/1991 Zb. o konkurze
a vyrovnaní, a tak nad rámec zákona a ústavy rozšíril rozsah súdnej ochrany
pre žalovaného, a tým porušil ústavný princíp rovnosti účastníkov konania...“.
Pokiaľ ide o rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 MObdoV 6/2011
z 25. apríla 2013, toto bolo vydané len z dôvodu, že namiesto sťažovateľa bol v časti
obsahujúcej označenie účastníkov konania nesprávne uvedený iný správca konkurznej
podstaty, ktorému bolo opravované rozhodnutie aj doručované.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že napadnutými
rozhodnutiami najvyššieho súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, aby napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu
na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie v sume 6 000 €,
ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
Predseda najvyššieho súdu nevyužil možnosť vyjadriť sa k prijatej sťažnosti
v zmysle výzvy ústavného súdu č. k. III. ÚS 35/2014-33 z 12. februára 2014.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením sp. zn. 1 MObdoV 6/2011
z 26. marca 2013 v spojení s opravným uznesením sp. zn. 1 MObdoV 6/2011
z 25. apríla 2013, ktorým na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora
zrušil rozsudok najvyššieho súdu č. k. 4 Obo 10/2009-174 z 19. januára 2010 (ktorým tento
ako súd odvolací potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. 7 Cb 342/2001-154 zo 16. októbra
2008, ktorým vyhovel žalobe žalobcu a určil neúčinnosť voči konkurzným veriteľom
úpadcu mandátnych zmlúv a zároveň uložil žalovanému povinnosť vrátiť do konkurznej
podstaty sumu 10 000 000 Sk so 17 % úrokom z omeškania až do zaplatenia).
Ústavný súd konštatuje, že k obsahu sťažovateľom namietanému porušeniu
základného práva a ku kompetencii preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov sa
vyjadril vo svojom predchádzajúcom náleze sp. zn. III. ÚS 20/2011 z 29. marca 2011,
na ktorý týmto odkazuje.
Preskúmaním napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd zistil, že ako
námietka sťažovateľa, že najvyšší súd v danom prípade nerešpektoval viazanosť právnym
názorom ústavného súdu vysloveným v jeho predchádzajúcom náleze, tak aj námietka,
že posúdenie prípustnosti generálnym prokurátorom podaného mimoriadneho dovolania
v spojení s viazanosťou uplatneným dovolacím dôvodom odporujú nielen vlastnej
judikatúre najvyššieho súdu, ale aj judikatúre ústavného súdu, sú plne opodstatnené.
Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedol, že
„... mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora opätovne prejednal a po
preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je
dôvodné...
V prejednávanej veci ide o preukázanie a zistenie, či pri uzatváraní mandátnych
zmlúv bol braný zreteľ na záujmy všetkých veriteľov, ako na záujmy rovnocenných
veriteľov, teda či uzatváranie mandátnych zmlúv boli takými právnymi úkonmi dlžníka,
ktoré napĺňajú skutkovú podstatu § 15 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní v znení
platnom po 01. 02. 1998. Teda či dlžník konal v úmysle ukrátiť svojich veriteľov, voči
ktorým mal finančné záväzky a tiež, či jeho úmysel musel byť druhej strane známy.
Znamenalo by to aj to, že dlžník, tým že úmyselne nedbal na záujmy ostatných veriteľov,
porušil záujmy chránené zákonom o konkurze a vyrovnaní.
Je potrebné súhlasiť s dovolateľom, že uvedené podmienky odporovateľnosti
mandátnych zmlúv neboli predmetom dokazovania a bez akéhokoľvek dokazovania si súd
osvojil tvrdenie žalobcu, čo malo za následok nedostatočne zistený skutkový stav
a nesprávne rozhodnutie vo veci.
Pritom dôkazné bremeno preukázať ukrátenie konkurzných veriteľov v dôsledku
uzavretia predmetných mandátnych zmlúv bolo na žalobcovi, on bol povinný preukázať, že
skutočne došlo k ukráteniu konkurzných veriteľov.
Súd v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. neuviedol, prečo nevykonal
navrhnuté dôkazy, ako napr. vypočutie svedkov. Nie je zrejmé, ako súd dospel k záveru, že
zmluvným stranám muselo byť zrejmé, že cieľom uzatvorenia mandátnych zmlúv bolo
ukrátiť konkurzných veriteľov úpadcu a že úmysel úpadcu ukrátiť konkurzných veriteľov
musel byť druhej strane známy. Je zrejmé, že uvedené závery súdu vychádzajú
iba z predpokladov, lebo tieto skutočnosti neboli predmetom dokazovania a neboli tým
ani preukázané.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti dovolací súd konštatoval, že odvolací súd
v napadnutom rozhodnutí nedal odpoveď na podstatné otázky, majúce pre rozhodnutie veci
význam. Preto takéto rozhodnutie nemožno považovať za zodpovedajúce požiadavke plnej
realizácie základného práva účastníka na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivý
proces okrem iného vyplýva povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami a návrhmi
na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú alebo nemajú pre rozhodnutie vo veci
samej význam.
Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ 0. s. p. dovolanie je prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom.
Za postup odnímajúci účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, možno
označiť aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia odvolacieho súdu, na ktorý
správne poukázal dovolaleľ...
Podrobným preskúmaním odôvodnenia mimoriadnym dovolaním napadnutého
rozhodnutia dospel k záveru, že odôvodnenie potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu,
tieto požiadavky nespĺňa a že mimoriadne dovolanie podané z tohto dôvodu
je opodstatnené...
Tým došlo k naplneniu dovolacieho dôvodu v zmysle ustanovenia § 237 písm. f)
Keďže výskyt niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. je zo zákona
dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania a zároveň a ide o dôvod, pre ktorý musí
dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vždy zrušiť a vec vrátiť na ďalšie
konanie, Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.“.
V súvislosti s konaním o súlade ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
týkajúcich sa mimoriadneho dovolania s ústavou v uznesení sp. zn. PL. ÚS 57/99
z 19. júla 2000 vyslovil ústavný súd svoj názor, podľa ktorého mimoriadne dovolanie
môžeme považovať za ďalší mimoriadny opravný prostriedok. Je to však napriek tomu
dovolanie, ktoré je mimoriadne výlučne z dôvodu, že na jeho podanie je procesne
legitimovaný iba generálny prokurátor, a je zásadne obmedzené len na prípady, v ktorých
nemožno podať dovolanie účastníkom konania. Inak, tak ako to potvrdzuje aj zákon,
pre mimoriadne dovolanie a mimoriadne dovolacie konanie platí tá istá procesná úprava,
ako to je pri dovolaní podanom účastníkom konania (§ 242 až § 243c OSP, kde sa síce
ustanovuje primerané použitie ustanovení o dovolaní, ale v podstate ide o ich priame
použitie).
Účel mimoriadneho dovolania spočíva v odstránení nezákonnosti, ktorej sa dopustil
súd v konaní podľa Občianskeho súdneho poriadku, pričom toto odstránenie nezákonnosti
vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb
alebo štátu. Tento účel mimoriadneho dovolania je v súlade s účelom občianskeho súdneho
konania vyjadreného v § 1 OSP. Súčasne tento účel sleduje ochranu účastníka
pred dôsledkami nespravodlivého procesu, konania, ktoré trpí základnými procesnými
pochybeniami a postupmi súdov znamenajúcimi až porušenie práva na súdnu ochranu.
Tento záver podľa názoru ústavného súdu potvrdzujú dôvody mimoriadneho dovolania
ustanovené § 243f OSP (PL. ÚS 57/99).
Ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je však prípustná len subsidiárne,
t. j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania, neúspešne využila
všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom
chránených záujmov [s výnimkou dovolania – § 243f ods. 2 písm. c) OSP] alebo takéto
právne prostriedky nemala k dispozícii, tak ako to je vo veciach správneho súdnictva,
kde nie je prípustné (až na výnimku) ani odvolanie, alebo jej bolo zákonnými prekážkami
znemožnené využiť tieto právne prostriedky nápravy. Z tohto zákonného predpokladu
vyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktoré zabezpečuje
jeho výnimočnosť v súlade s teoretickou podstatou mimoriadneho opravného prostriedku
(PL. ÚS 57/99).
Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie
predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho
právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,
ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť
súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne
dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;
jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy
pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií
je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva
na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami
zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010).
Prax ukázala, že judikatúra ústavného súdu zaoberajúca sa problematikou
prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora sa premietla
aj do rozhodovania najvyššieho súdu o ne/splnení všeobecných procesných podmienok
na podanie mimoriadneho generálnym prokurátorom.
Ako jeden z mnohých príkladov možno uviesť uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 4 M Cdo 19/2008 z 27. januára 2009, z ktorého vyplýva: „Podľa názoru
dovolacieho súdu ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,
právnických osôb alebo štátu zásadne vyžaduje intervenciu (mimoriadnym dovolaním
generálneho prokurátora) vtedy, ak sám účastník využil všetky právom predpokladané
prostriedky na zvrátenie stavu založeného rozhodnutím porušujúcim zákon, no nebol
úspešný. Požiadavka na ochrane práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,
právnických osôb alebo štátu ako podmienka konania o mimoriadnom dovolaní nie je daná
vtedy, ak sám podnecovateľ mimoriadneho dovolania v konaní predchádzajúcom podaniu
takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku opomenul hájiť svoje práva, najmä
nepodaním niektorého z opravných prostriedkov vrátane mimoriadnych opravných
prostriedkov, resp. ich oneskoreným podaním, hoci ich mohol účinne využiť. Splnenie
uvedenej požiadavky ako jedného zo základných predpokladov prípustnosti mimoriadneho
dovolania generálneho prokurátora súvisí s princípom právneho štátu, a to s princípom
právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v civilnom procese je inštitút právoplatnosti
súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti a nezmeniteľnosti. Ak jeden z účastníkov
občianskeho súdneho konania nevyužije svoje právo na účinné podanie opravného
prostriedku proti rozhodnutiu súdu, hoci mu v tom nebránili dôležité, resp. záväzné dôvody
(čím realizuje svoje procesné dispozičné právo zdržať sa, resp. nevyužiť možnosť podať
riadny či mimoriadny opravný prostriedok), právna istota druhého účastníka,
spoliehajúceho sa na záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie, nemôže byť narušená
inštitútom mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora.“
Najvyšší súd však vyslovil aj to, že súd konajúci o mimoriadnom dovolaní
generálneho prokurátora musí v každej veci posúdiť, či zákonom ustanovené podmienky
na jeho podanie boli splnené. Pritom je aj viazaný dôvodmi uvedenými v mimoriadnom
dovolaní (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. M-Sždo V 3/00 z 1. mája 2001), resp.
že opomenutie využitia mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) účastníkom
konania nemožno nahradiť mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora, ktorý má iný
účel a podmienky (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 2/2011 z 1. januára
2013).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd
pri posudzovaní ne/splnenia podmienok prípustnosti mimoriadneho dovolania postupoval
nielen v rozpore s vlastnou judikatúrou, ale aj s judikatúrou ústavného súdu, pretože
v podstate žiadnym spôsobom nereagoval na skutočnosť, že žalovaný pred podaním
podnetu generálnemu prokurátorovi nepodal dovolanie, ktoré mohol odôvodniť rovnako
ako on [§ 243f ods. 1 psím. c) OSP] tým, že rozhodnutie všeobecných súdov spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP], resp. namietať vadu
konania spočívajúcu v odňatí mu možnosti konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].
Najvyšší súd sa v danej veci dôsledne nezaoberal tým, či sú naplnené predpoklady
prelomenia právoplatnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu týmto mimoriadnym
opravným prostriedkom. Princíp stability súdneho rozhodnutia vyjadrený jeho
právoplatnosťou totiž vyplýva z princípu právnej istoty ako jedného zo základných
princípov právneho štátu. Takýmto postupom sa najvyšší súd bez odôvodnenia odchýlil
od ústavne súladného výkladu aplikovaného zákonného ustanovenia o mimoriadnom
dovolaní (§ 243e ods. 1 OSP), následkom čoho došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).
Vzhľadom na to, že ústavný súd posúdil napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu ako
porušujúce označené právo sťažovateľa, bolo namieste toto rozhodnutie podľa čl. 127 ods. 2
ústavy (a jemu zodpovedajúcemu § 56 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde) zrušiť a vec
vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, ako to vyplýva z druhého bodu výroku nálezu.
V ďalšom konaní bude úlohou najvyššieho súdu opätovne posúdiť ne/splnenie podmienok
prípustnosti mimoriadneho dovolania, pričom ak dospeje k názoru, že tento mimoriadny
opravný prostriedok bol generálnym prokurátorom podaný dôvodne, bude pri meritórnom
posudzovaní veci rešpektovať právny názor ústavného súdu vyslovený v jeho
predchádzajúcom náleze (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie (podobne § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).
Sťažovateľ v sťažnosti žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume 6 000 €, ktoré
odôvodnil už spomínaným nerešpektovaním právneho názoru ústavného súdu vysloveným
v jeho predchádzajúcom náleze zo strany najvyššieho súdu.
Podľa názoru ústavného súdu vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa
v spojení so zrušením napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a vrátením mu veci
na ďalšie konanie je v okolnostiach danej veci pre dostatočnou satisfakciou, a preto
požiadavke sťažovateľa na priznanie finančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 3 výroku
nálezu).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
V podaní z 23. októbra 2013 si sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne
uplatnil trovy konania v sume 275,94 €.
Ústavný súd podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v celkovej sume
275,94 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby (príprava
a prevzatie veci a doplnenie sťažnosti – vykonané v roku 2013) v sume po 130,16 €
a dva režijné paušály v sume po 7,81 €, ktoré zaviazal uhradiť najvyšší súd (bod 4 výroku
nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júna 2014