Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 20/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-50

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. marca 2011 v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť JUDr. J. J., správcu konkurznej podstaty úpadcu B., a. s., B.,

zastúpeného advokátkou JUDr. M. H., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

1 M Obdo z 24. júna 2010 a takto

rozhodol:

1. Základné právo JUDr. J. J., správcu konkurznej podstaty úpadcu B., a. s., na súdnu

ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Obdo

z 24. júna 2010 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Obdo z 24. júna

2010 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. JUDr. J. J., správcovi konkurznej podstaty úpadcu B., a. s., finančné zadosťučinenie

n e p r i z n á v a .

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť JUDr. J. J., správcovi

konkurznej podstaty úpadcu B., a. s., trovy konania v sume 254,88 € (slovom

dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet advokátky JUDr. M. H., K.,

do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -37 z 18. januára 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. J. J.,

správcu konkurznej podstaty úpadcu B., a. s. (ďalej len „sťažovateľ“), doručenú 27. augusta

2010, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. 1 M Obdo z 24. júna 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Podľa sťažovateľa najvyšší súd ako súd dovolací pri výklade a aplikácii

predovšetkým ustanovení a o konkurze

a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“)

„nepostupoval správne, v dôsledku čoho porušil ústavné právo sťažovateľa zakotvené v

..., t. j. právo na súdnu a inú právnu ochranu, resp. Európskeho

dohovoru pre ľudské práva, t. j. právo na spravodlivý súdny proces. ... Dovolací súd pri

svojom rozhodovaní o predmetnom spore totiž vôbec neaplikoval platné a účinné záverečné

ustanovenia a ZKV, ktoré sú v súlade s SR, neurobil riadnu

právnu komparatistiku predmetných ustanovení, svoje rozhodnutie zdôvodnil absolútne

zmätočne v dôsledku čoho je toto rozhodnutie nepreskúmateľné, čím jednoznačne porušil

zákon. V odôvodnení rozsudku oprel dovolací súd svoju argumentáciu len o časť právneho

názoru Ústavného súdu SR publikovaného v Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky č.

197/1999 zo dňa 23. 06. 1999..., ktorý však vytrhol z celkového kontextu tohto Nálezu a

použil ho v inej právnej situácii, ako ho Ústavný súd SR vyslovil. ... Na základe vyššie

uvedeného názoru dovolací súd sám, a to v rozpore s názorom Ústavného súdu SR posúdil,

že použitie ust. § 15 ZKV, účinného po 01. 02. 1998 by pre žalovaného znamenalo

porušenie princípu ochrany jeho nadobudnutých práv. Na druhej strane sa však dovolací

súd nijako nevysporiadal s tým, že takýmto výkladom práva, porušuje platné a účinné ust.

70a ods. 1 a 3 ZKV, a to tým, že ich vôbec neaplikoval. ... V spomínanom náleze Ústavného

súdu SR sa však na žiadnom mieste nekonštatovalo, že aj ust. § 70a ods. 1 a 3 ZKV sú

nezlučiteľné s SR. ... Ústavný súd SR vo svojom náleze nekonštatoval, že by tieto

prvky boli takého obsahu, ktorý by bol nezlučiteľný s SR.“.

Sťažovateľ tiež poukázal na obsah uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. júna 2000 a právny názor v ňom obsiahnutý, v zmysle ktorého je potrebné obsah vety

v § 70a ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní za bodkočiarkou „právne účinky úkonov,

ktoré nastali skôr, zostávajú zachované“ vykladať len v kontexte zákona o konkurze

a vyrovnaní, a nie v kontexte celého právneho poriadku. Sťažovateľ konštatoval, že

„konkurzné konanie bolo... potrebné dokončiť podľa zákona účinného do 01. 02. 1998,

avšak s výnimkou ust. taxatívne vymenovaných v ust. 70a ods. 3 novely zákona o konkurze a

vyrovnaní, medzi ktorými bolo aj kontroverzné ust. § 15 o podávaní odporovateľných

žalôb“. Pokiaľ ide o princíp ochrany nadobudnutých práv, sťažovateľ argumentoval, „že

princíp ochrany nadobudnutých práv stále hovorí o legálne alebo riadne nadobudnutých

právach. V prípade sťažovateľa, však žalovaný nadobudol práva na základe sporných

mandátnych zmlúv s úmyslom ukrátiť konkurzných veriteľov úpadcu. Úmysel ukrátiť

konkurzných veriteľov konštatoval vo svojom rozsudku prvostupňový súd na základe zistené

skutkového stavu, pričom ani sám žalovaný vo svojom odvolaní nenamietal preukázanie

jeho úmysle ukrátiť konkurzných veriteľov. ... Ten, kto nekoná v dobrej viere, čím konanie v

úmysle ukrátiť svojich veriteľov určite je, nemôže sa dovolávať princípu riadne

nadobudnutých práv. Aj samotný gramatický výklad princípu ochrany nadobudnutých práv

vychádza zo slova riadne, teda v súlade so zákonom, v súlade dobrými mravmi.“.

Sťažovateľ namietal, že v postupe dovolacieho súdu nebol rešpektovaný princíp rovnosti

zbraní, a vo svojej argumentácii poukázal aj na porušenie práva vlastniť majetok podľa

.

Sťažovateľ ďalej podanie sťažnosti odôvodnil citáciou právnych názorov z ustálenej

judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva, pričom zdôraznil, „že

každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom je porušením

zaručeného práva na súdnu a inú právnu ochranu. ... V prípadoch, v ktorých sa

chce súd odchýliť od predošlého právneho názoru, či už uvedeného v rozhodnutí nižšieho

súdu alebo od ustálenej judikatúry, je jeho obligatórnou povinnosťou uviesť dostatočné

a presvedčivé dôvody pre tento odklon. Pravidlo, že kto sa chce odchýliť od súdneho

precedentu, alebo ustálenej judikatúry, musí pre odklon uviesť dostatočný dôvod (a teda

nesie bremeno argumentácie) je považované za jedno zo základných pravidiel racionálnej

právnej argumentácie. ... Dovolací súd len stroho konštatuje skutočnosti skutkového stavu a

nedôsledne, tendečne a účelovo používa právne vety v nálezoch Ústavného súdu SR, na

ktoré sa vo svojom rozhodnutí odvoláva, ktoré sú navyše vytrhnuté z kontextu. ... Najvyšší

súd vykonal nedôslednú právnu komparáciu ustanovení § 70 ods. 1 a 3 ZKV, čím dospel

k nesprávnym právnym záverom bez dôvodných argumentov, ktoré sú odchylné od záverov

uvedených v rozhodnutiach odvolacieho a prvostupňového súdu. ... Sťažovateľovi

z rozhodnutia dovolacie súdu nie je vôbec známe, s akými metódami právneho výkladu

dovolací súd pracoval, nakoľko odôvodnenie nespĺňa kritéria štandardizovaného

rozhodnutia súdov, vzhľadom na jeho nepreskúmateľnosť z dôvodu nedostatočnej právnej

argumentácie použitej v odôvodnení.“.

Sťažovateľ žiadal ústavný súd, aby vyslovil porušenie základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo

z 24. júna 2010, zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil na ďalšie konanie. Súčasne žiadal

priznať finančné zadosťučinenie v sume 3 300 € a náhradu trov konania za zastupovanie

v konaní pred ústavným súdom.

Z vyjadrenia najvyššieho súdu z 20. októbra 2010 č. k. -87 vyplýva, že

sťažnosť pre porušenie základných práv považuje za zjavne neopodstatnenú, napadnutý

rozsudok najvyššieho súdu nepovažuje za arbitrárny a vzhľadom na to, že sa najvyšší súd

ako súd dovolací dôvodmi podaného dovolania dostatočne zaoberal, považuje námietku

sťažovateľa za účelovú.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po

oboznámení sa s vyjadrením sťažovateľa zo 14. februára 2011 a s vyjadrením najvyššieho

súdu z 31. januára 2011, ako aj s obsahom napadnutého rozsudku a vyžiadaného spisu

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. dospel k názoru,

že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Predmetom súdneho konania vedeného pred krajským súdom pod sp. zn.

bol návrh sťažovateľa na určenie neúčinnosti mandátnych zmlúv z 10. mája

1996 a zo 16. augusta 1996 voči konkurzným veriteľom úpadcu B., a. s., B. (ďalej len „B.“).

Tieto mandátne zmluvy boli uzatvorené medzi spoločnosťou B. a spoločnosťou S., a. s., B.

(ďalej len „S.“). Krajský súd rozsudkom č. k. -154 zo 16. októbra 2008

návrhu sťažovateľa vyhovel a spoločnosti S. uložil povinnosť vrátiť do konkurznej podstaty

sumu 10 000 000 Sk so 17 % úrokmi z omeškania až do zaplatenia. Svoje právne závery

formuloval takto:

„Súd posúdil obsah mandátnych zmlúv uzavretých dňa 10. 5. 1996 a 16. 8. 1996,

pričom z obsahu týchto zmlúv zistil, že ich predmetom bolo vykonanie odbornej pomoci pri

prieskume trhu, nadviazanie obchodných kontaktov s výrobcami uvedenej techniky,

organizačné zabezpečenie týchto obchodných kontaktov a stretnutí na účet mandatára a

výroba manipulačnej techniky.

Žalovaný nepredložil súdu žiadne dôkazy o tom, že zmluvne dohodnuté plnenie

žalobcom poskytol.

Na základe horeuvedeného súd dospel k záveru, že zmluvným stranám muselo byť

zrejmé, že cieľom uzavretia mandátnych zmlúv bolo ukrátiť konkurzných veriteľov

budúceho úpadcu. Dohodnutá cena po 5.000.000,- Sk bola nadsadená, nereálna a bola v

zmluvách jednoznačne dohodnutá s cieľom odčerpať finančné prostriedky z účtu žalobcu 1,

neskôr úpadcu, ktorý sa do úpadku dostal aj z dôvodu žalovaným odčerpaných finančných

prostriedkov.

Na základe horeuvedeného súd dospel k záveru, že mandátne zmluvy zo dňa 10. 5.

1996 a 16. 8. 1996 bolo možné odporovať podľa ustanovenia § 15 ods. 2 ZKV, nakoľko

uzavretím zmlúv úmysel ukrátiť konkurzných veriteľov musel byť druhej strane, teda

žalovanému známy. Z uvedených dôvodov súd návrhu vo vzťahu k žalobcovi v 1/ rade

vyhovel.

Podľa § 16 ods. 4 ZKV, právny úkon, ktorému konkurzný veriteľ alebo správca s

úspechom odporoval, je voči konkurzným veriteľom právne neúčinný; všetko o čo sa

odporovateľným právnym úkonom dlžníkov majetok ukrátil, sa musí vrátiť do podstaty, a ak

to nie je možné, musí sa poskytnúť peňažná náhrada.

Správca konkurznej podstaty právnym úkonom v danom prípade s úspechom

odporoval, preto súd v súlade s ustanovením § 16 ods. 14 ZKV, uložil žalovanému

povinnosť vrátiť do podstaty sumu 10.000.000,- Sk.

Vyplatenie uvedenej sumy na základe mandátnych zmlúv nebolo medzi účastníkmi

konania sporné.“

V odvolacom konaní najvyšší súd rozsudkom vydaným pod sp. zn.

z 19. januára 2010 potvrdil rozsudok krajského súdu považujúc odvolanie žalovaného

v napadnutej časti za nedôvodné. Odvolacie námietky spoločnosti S. spočívajúce v

tvrdeniach, že sťažovateľ mal preukázať neplatnosť mandátnych zmlúv, považoval najvyšší

súd za účelové z dôvodu, že sťažovateľ pri uplatnení nároku vychádzal z toho, že ide o

platné mandátne zmluvy. Spochybnenie skutočnosti žalovaným, že úpadca na uzavretie

zmluvy splnomocnil inú spoločnosť, pokiaľ úpadca vychádzal z toho, že ide o zmluvy

platne uzavreté, považoval najvyšší súd v odvolacom konaní za právne irelevantné. Súčasne

poukázal na nespornú skutočnosť, že žalovaný prijal plnenie v sume 10 000 000 Sk na

základe napadnutých mandátnych zmlúv a v tom čase ani netvrdil, že ide o zmluvy

neplatné.

Na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky

(ďalej len „generálny prokurátor“) z 11. mája 2010 najvyšší súd ako súd dovolací

napadnutým rozsudkom rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom prvostupňového

súdu zmenil tak, že žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť trovy konania.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie takto odôvodnil takto:

„Argumentácia generálneho prokurátora v mimoriadnom dovolaní sa týka výkladu

ustanovenia a a v znení

do 1. februára 1998 a od 1. februára 1998 (ďalej len ZKV), na základe ktorých sa

posudzuje odporovateľnosť mandátnych zmlúv uzavretých medzi úpadcom B., a. s., B. a

žalovaným 16. augusta 1996 a 10. mája 1996.

Podľa ustanovenia § 70a ods. 1 ZKV, konania začaté pred nadobudnutím účinnosti

tohto zákona súd dokončí podľa doterajších predpisov, ak ďalej nieje ustanovené inak.

Ustanovenia § 4a, § 4b ods. I, § 15, § 16, § 28 ods.2, § 66a, 66b, 66c, 66d, 66e a 66f

sa vzťahujú aj na konania uvedené v odseku 1, právne účinky úkonov, ktoré nastali skôr,

zostávajú zachované (§ 70a ods. 3 ZKV).

Podľa ustanovenia § 15 ods. 2 ZKV v znení účinnom do 1. februára 1998, odporovať

možno právnym úkonom, ktoré dlžník, urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť

svojich veriteľov, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy a právnym úkonom,

ktorými boli veritelia dlžníka ukrátení a ku ktorým došlo v posledných troch rokoch medzi

dlžníkom a osobami jemu blízkymi, alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech

týchto osôb, to však neplatí, ak druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa nemohla

pri náležitej starostlivosti poznať.

Podľa ustanovenia § 15 ods. 2 ZKV v znení účinnom od 1. februára 1998. odporovať

možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch pred začatím

konkurzu v úmysle ukrátiť svojho konkurzného veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej

strane známy.

Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 1999, ,

publikovaného pod č. ustanovenie ZKV stratilo účinnosť

4. augusta 1999 a k ustanoveniu § 70a ods. 3 ZKV Ústavný súd Slovenskej republiky

uviedol, že zakotvuje nepravú retroaktivitu, ktorá je prípustná, avšak len v prípade, ak nie je

v rozpore s ochranou nadobudnutých práv. Ďalej sa v citovanom náleze uvádza, že z

pohľadu tzv. pravej ako aj nepravej retroaktivity právnych noriem je podstatnou otázka

ochrany nadobudnutých práv, ktoré by preto neskoršia právna úprava už nemala zhoršovať,

ale (pro futuro) len zlepšovať.

Ustanovenie § 70a ods. 3 ZKV, ktoré upravuje okrem iného časovú pôsobnosť

právnej úpravy odporovateľnosti obsiahnutej v § 15 ZKV, účinnej od 1. februára 1998, je

preto potrebné vykladať v súlade s uvedenými zásadami právnej istoty a ochrany

nadobudnutých práv. Napokon samotné ustanovenie § 70a ods. 3 v poslednej vete

stanovuje, že právne účinky úkonov, ktoré nastali skôr zostávajú zachované, teda tie ktoré

nastali pred 1. februárom 1998.

Konkurz na majetok úpadcu B. a. s., B. bol vyhlásený 22. apríla 1998, aplikácia

právnej úpravy, ktorú aplikovali oba súdy, by znamenala, že by bolo možné odporovať

právnym úkonom urobeným v posledných troch rokoch pred začatím konkurzu, t. j. od 22.

apríla 1995 a právo odporoval by bolo možné uplatniť do 22. apríla 2001. Odporovať

predmetným mandátnym zmluvám by bolo možné nie do 10. mája 1999 a 16. augusta 1999

(úprava do 1. februára 1998) ale až do 22. apríla 2001 (úprava od 1. februára 1998).

Takéto predĺženie lehôt by bolo v rozpore so zásadou právnej istoty a ochrany

nadobudnutých práv.

Dovolací súd sa stotožnil s výkladom prechodných ustanovení generálnym

prokurátorom v mimoriadnom dovolaní, že hmotnoprávne predpoklady odporovaleľnosti

právneho úkonu uskutočneného pred 1. februárom 1998 sa posúdia podľa právnej úpravy

účinnej pred 1. februárom 1998 a hmotnoprávne predpoklady odporovateľnosti právneho

úkonu uskutočneného po 1. februári 1998 sa posúdia podľa právnej úpravy účinnej po

1. februári 1998.

Podľa právnej úpravy do 1. februára 1998 bolo možné odporovať právnym úkonom

iba v trojročnej prekluzívnej lehote. Táto lehota v prípade predmetných mandátnych zmlúv

uplynula 10. mája 1999 a 16. augusta 1999. Uplynutím uvedených lehôt došlo k zániku

práva. Žalobca podal žalobu na súd 17. apríla 2001, teda po zániku práva, a preto bolo

potrebné žalobu zamietnuť.

Rozhodnutia odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa v časti, ktorou žalobe vyhoveli,

sú vecne nesprávne, keďže vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci. Dovolací

súd preto podľa v spojení s rozsudok odvolacieho súdu v

spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol.“

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným súdom..., ktorý rozhodne o jeho

občianskych právach a záväzkoch.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená

spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich

občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,

do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky

ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie

konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci [rozhodnutie

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. februára 1975, séria A, č. 18,

s. 18, § 36]. Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní,

princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na

odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu ().

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. , ). Z týchto dôvodov ústavný súd pri

posudzovaní sťažovateľovej veci prihliadal aj na judikatúru ESĽP týkajúcu sa porušenia

čl. 6 ods. 1 dohovoru v dôsledku rozpornej judikatúry najvyššieho súdu.

K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií

uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo

ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní

dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva

alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania

a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné

požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní

predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná

zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov

na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne

pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom

sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy

orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené

zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (,

, obdobne aj , ).

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecných súdov, ktoré viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu

rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento postup je dôsledkom toho,

že všeobecné súdy vychádzajú pri prejednávaní a rozhodovaní veci patriacich

do ich právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov. Je v právomoci

všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny a je

náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať ().

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , ). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ). Základné právo na súdnu

ochranu však neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom

úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi

názormi.

Zhodne s názorom najvyššieho súdu uvedeným v napadnutom rozsudku považuje aj

ústavný súd v sťažovateľovom prípade za podstatný správny výklad ustanovení § 70a ods. 1

a 3 a v znení do 1. februára 1998 a od

1. februára 1998, na základe ktorých bola posúdená odporovateľnosť mandátnych zmlúv

uzavretých 16. augusta 1996 a 10. mája 1996 medzi úpadcom B. a obchodnou spoločnosťou

S.

Podľa § 70a ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní konania začaté pred

nadobudnutím účinnosti tohto zákona súd dokončí podľa doterajších právnych predpisov, ak

ďalej nie je ustanovené inak.

Podľa § 70a ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní ustanovenia § 4a, § 4b ods. 1,

§ 15, § 16, § 28 ods. 2, § 66a, § 66b, § 66c, § 66d, § 66e a § 66f sa vzťahujú aj na konania

uvedené v odseku 1; právne účinky úkonov, ktoré nastali skôr, zostávajú zachované.

Podľa § 15 ods. 1 a 2 zákona o konkurze a vyrovnaní v znení účinnom do 1. februára

1998 veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony, pokiaľ ukracujú

uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má

veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného úkonu už vymáhateľný

alebo ak už bol uspokojený. Odporovať možno právnym úkonom, ktoré dlžník urobil

v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojich veriteľov, ak tento úmysel musel byť

druhej strane známy, a právnym úkonom, ktorými boli veritelia dlžníka ukrátení a ku

ktorým došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi, alebo

ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb; to však neplatí, ak druhá strana

vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa nemohla pri náležitej starostlivosti poznať.

Podľa § 15 ods. 1 a 2 zákona o konkurze a vyrovnaní v znení účinnom od 1. februára

1998 konkurzný veriteľ alebo správca sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne

úkony podľa odsekov 2 až 6, ak ukracujú uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky

konkurzného veriteľa, sú voči konkurznému veriteľovi právne neúčinné. Toto právo má

konkurzný veriteľ alebo správca aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho

odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený. Odporovať

možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch pred začatím

konkurzu v úmysle ukrátiť svojho konkurzného veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej

strane známy.

Ústavný súd v náleze sp. zn. z 23. júna 1999 posudzoval na návrh

generálneho prokurátora súlad § 70a ods. 2 v spojení s § 15 ods. 5, 6 a 7 zákona o konkurze

a vyrovnaní s a vyslovil, že ustanovenie zákona o konkurze

a vyrovnaní nie je v súlade s , a z tohto dôvodu označené ustanovenie zákona

o konkurze a vyrovnaní stratilo najskôr účinnosť a neskôr aj platnosť. Nesúlad § 70a ods. 2

zákona o konkurze a vyrovnaní s bol vyslovený z dôvodu, že umožňoval aplikovať

§ 15 ods. 5 a 6 tohto zákona aj na konkurzné konania začaté pred 1. februárom 1998, a tým

kvalifikovať právne úkony uzavreté pred 1. februárom 1998, ktoré nebolo možné odporovať

ako také, ktoré bolo možné napadnúť odporovateľnosťou. V označenom konaní však

ústavný súd neskúmal súlad zákona o konkurze a vyrovnaní s ,

o ktorého aplikáciu v sťažovateľovom prípade ide.

V náleze sp. zn. z 23. júna 1999 ústavný súd uviedol, že „tam, kde sa...

neskorší právny predpis dotkne budúcej právnej existencie raz nadobudnutých práv, je

potrebné uznať, že ide o výnimku z ochrany nadobudnutých práv. ... subjekty právnych

vzťahov by mali mať istotu, že tie právne úkony, ktoré boli uzavreté v súlade s právnou

úpravou platnou v čase ich uzavretia, nebudú neskoršou právnou úpravou kvalifikované

spôsobom, ktorý môže viesť až k strate ich právnej účinnosti... Podľa právneho názoru

Ústavného súdu SR však o zachovaní právnych účinkov možno hovoriť len u tých úkonov,

ktoré nepodliehajú právnemu režimu v znení neskorších predpisov

pred 1. februárom 1998. Nakoľko ale § 70a tohto zákona vo svojich odsekoch 2 a 3

umožňuje použitie novelizovaného § 15 (vrátane jeho odsekov 5 a 6), možné právne účinky

týchto úkonov podliehajú režimu tohto zákona v plnom rozsahu.“. Na podporu svojej

argumentácie ústavný súd citoval aj z nálezu sp. zn. bývalého Ústavného súdu

Českej a Slovenskej federatívnej republiky, že „princípy právneho štátu, právnej istoty...

vyžadujú, každý možný prípad retroaktivity zakotviť expressis verbis v ústave, resp.

v zákone a vyriešiť s tým spojené prípady tak, aby nadobudnuté práva boli riadne

chránené“.

Konštatovanie najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku, ktoré má vyplývať z nálezu

ústavného súdu sp. zn. a má byť v sťažovateľovej právnej veci právne

relevantné, a síce, že § 70a ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní „zakotvuje nepravú

retroaktivitu, ktorá je prípustná avšak len v prípade ak nie je v rozpore s ochranou

nadobudnutých práv“, však ústavný súd nepovažuje za správnu interpretáciu svojho

rozhodnutia najvyšším súdom. Takto formulovaný právny názor ústavného súdu sa totiž

v uvedenom náleze nenachádza. Rovnako je potrebné podčiarknuť, že ústavný súd nálezom

sp. zn. nevyslovil nesúlad § 70a ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní

účinného od 1. februára 1998, teda toto ustanovenie bolo platné a účinné až do platnosti

nového v znení neskorších predpisov a stále

je aplikovateľné v už skôr začatých konkurzných konaniach.

Z obsahu rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že na predpoklady odporovateľnosti

právnych úkonov bola v danom prípade použitá právna úprava do 1. februára 1998 (teda

§ 15 a § 16 zákona o konkurze a vyrovnaní v znení účinnom pred 1. februárom 1998),

a preto možno súhlasiť so sťažovateľovým názorom, že najvyšší súd vlastne vôbec

neaplikoval § 70a ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní, pretože ten ustanovuje, že na

konania začaté pred 1. februárom 1998 sa použije ustanovenie § 15 účinného po 1. februári

1998 s tým, že právne účinky úkonov, ktoré nastali skôr, mali zostať zachované.

Všeobecné súdy v základnom, resp. v odvolacom konaní a ani najvyšší súd

v dovolacom konaní nepovažovali za sporné, že právne úkony napadnuté odporovacou

žalobou sťažovateľa bolo možné odporovať podľa právnej úpravy účinnej do 1. februára

1998. Právne sporná bola len otázka, či rozšírenie lehoty na podanie odporovacej žaloby,

ktoré vyplýva zo , ktorý menil a dopĺňal zákon o konkurze

a vyrovnaní, je potrebné aplikovať aj na prípad sťažovateľa. Najvyšší súd vec právne

uzavrel v tom smere, že ústavne neakceptovateľný by bol nielen taký výklad § 70a ods. 3

zákona o konkurze a vyrovnaní, ktorý by umožňoval na základe neskoršej právnej úpravy

postihnúť stratou právnej účinnosti právne úkony uzavreté v súlade s právnou úpravou

platnou v čase ich uzavretia, ale aj taký výklad, ktorým sa rozširuje samotná lehota na

podanie odporovacej žaloby.

Pre porovnanie právnej úpravy sa žiada uviesť, že všeobecná úprava

odporovateľnosti právnych úkonov uvedená v ( – )

zavedená umožňovala podľa odporovať právnym úkonom

urobeným v období 3 rokov pred účinnosťou zákona, t. j. 3 roky pred 1. januárom 1992.

Táto stále platná a účinná právna norma teda umožňuje vyhlásiť za právne neúčinný aj taký

právny úkon, ktorý v čase jeho vzniku nebolo vôbec možné odporovať.

Ústavný súd sa však s postupom a výkladom § 70a ods. 3 zákona o konkurze

a vyrovnaní najvyššieho súdu nestotožňuje. Každá právna úprava prijatá zákonodarcom má

svoj účel a význam. Zmyslom zmien právnej úpravy konkurzu a vyrovnania (prijatých

) bolo okrem iného umožniť aj účinnejšie postihnutie právnych

úkonov, ktoré boli uzavreté s úmyslom ukrátiť konkurzných veriteľov. Cieľom konkurzu je

totiž dosiahnuť pomerné uspokojenie veriteľov z dlžníkovho majetku (§ 2 zákona

o konkurze a vyrovnaní).

Nemožno súhlasiť s názorom vyplývajúcim z napadnutého rozsudku, že každá

nepravá retroaktivita, ktorá sa dotýka nadobudnutých práv, je protiústavná. Z judikatúry

ústavného súdu v skutočnosti vyplýva, že nadobudnutých práv sa môže nová právna úprava

dotýkať. Nepravá retroaktivita je možná, ak to odôvodňujú „závažné dôvody všeobecného

záujmu“ a ak prípadné zásahy ustanovené novou právnou úpravou rešpektujú aj princíp

proporcionality (napr. , tiež pozri článok Vavřovský P.: K rozsahu ochrany

majetkových práv podle Úmluvy o ochraně lidských práv a základních svobod a k zákazu

retroaktivity právních norem, Právní fórum 2005/3).

Ústavnosť nepravej retroaktivity právnej normy má pritom právomoc skúmať len

ústavný súd v rámci konania o súlade právnych predpisov podľa . Najvyšší

súd nemá právomoc rozhodovať o súlade ustanovení zákonov s (podľa

ods. 1 sú sudcovia pri výkone funkcie viazaní aj zákonom) a postup, ktorý najvyšší

súd zvolil, je v rozpore s princípom legality a príkazom aplikácie zákonných právnych

noriem. Platná a účinná zákonná právna norma nie je čosi, čo je k dispozícii orgánom ju

aplikujúcim. Tieto orgány sú právnu normu povinné aplikovať. V teórii ústavného práva

i v slovenskom ústavnom systéme sa uplatňuje tzv. prezumpcia ústavnosti právnych noriem,

čo znamená, že na účinnú právnu normu sa orgán ju aplikujúci musí pozerať ako na súladnú

s dovtedy, kým ústavný súd predpísaným spôsobom nevysloví jej neústavnosť

(mutatis mutandis ).

Ak najvyšší súd považoval prípad za taký, ktorý treba subsumovať pod §70a ods. 3

zákona o konkurze a vyrovnaní v časti za bodkočiarkou, ktorá znie: „právne účinky úkonov,

ktoré nastali skôr, zostávajú zachované“, potom by malo odôvodnenie najvyššieho súdu

obsahovať presvedčivé právne úvahy, ktoré právne účinky a ktorých právnych úkonov

nastávajú skôr a musia zostať zachované, to všetko v kontexte s § 15 a § 16 zákona

o konkurze a vyrovnaní a prípadným vysvetlením, kedy ide o právne účinky, ktoré už

nastali do 1. februára 1998 (a majú zostať zachované) a ktoré mali nastať po 1. februári

1998. Za dostatočné odôvodnenie nemožno považovať jedinú vetu týkajúcu sa tejto otázky

uvedenú v rozsudku: „Napokon samotné ustanovenie § 70a ods. 3 v poslednej vete

stanovuje, že právne účinky úkonov, ktoré nastali skôr zostávajú zachované, teda tie, ktoré

nastali pred 1. februárom 1998.“

Sťažovateľ tiež poukázal na skutočnosť, že najvyšší súd rozhodol úplne opačne ako

v inej veci sp. zn. z 30. júna 2000 publikovanej aj v odbornej literatúre

(M. Ďurica: Zákon o konkurze a vyrovnaní, Poradca podnikateľa spol. s r. o., 2001,

s.142 – 143).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že k imanentným

znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. ),

ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri

opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. ,

a ). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu

o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju

nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. ,

, , ). Úlohou najvyššieho súdu je práve

usmerňovať tieto protirečivé rozsudky (Zielinski, Pradal, Gonzales a ďalší v. Francúzsko,

ESĽP – Veľká Komora, sťažnosti č. 24846/94 a č. 34165/96 až č. 34173/96, bod 59). Podľa

názoru ESĽP je preto v rozpore s princípom právnej istoty, ktorý je zahrnutý v niekoľkých

článkoch dohovoru a tvorí jeden zo základných elementov právneho štátu, situácia, keď

najvyšší súd (ako zjednocovateľ rozdielnych právnych názorov) je sám zdrojom hlbokých a

trvalých inkonzistencií (m. m. Beian v. Rumunsko, Baranowski v. Poľsko). Rozporné

právne názory najvyššieho súdu na identické situácie sú tak v konečnom dôsledku spôsobilé

podkopávať dôveru verejnosti v súdny systém (m. m. Sovtransavto Holding v. Ukrajina,

ESĽP).

Z rozsudku ESĽP Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že

rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou

súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je

založený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene

dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale

dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby

uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo

rovnakých alebo podobných veciach.

Právny poriadok Slovenskej republiky upravuje mechanizmus zabezpečujúci

koherentnosť judikatúry v o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Tento

mechanizmus spočíva v inštitúte zverejňovania súdnych rozhodnutí zásadného významu

najvyšším súdom a v inštitúte prijímania stanovísk k zjednocovaniu výkladu zákonov

a iných všeobecne záväzných právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo

príslušným kolégiom najvyššieho súdu.

Podľa názoru ústavného súdu mal najvyšší súd vypracovaniu dôsledného

a presvedčivého odôvodnenia napadnutého rozhodnutia venovať zvýšenú pozornosť.

Najvyšší súd sa však žiadnym spôsobom nevyrovnal so svojou „rozchádzajúcou“ sa

rozhodovacou činnosťou pri výklade a aplikácii príslušných ustanovení zákona o konkurze

a vyrovnaní v znení po 1. februári 1998.

Najvyšší súd v okolnostiach prípadu neaplikoval znenie § 15 zákona o konkurze

a vyrovnaní účinné od 1. februára 1998 (v zmysle § 70a ods. 3) s poukazom na rozpor

so zásadou ochrany nadobudnutých práv. Pritom nemalo ísť o nové prípady právnych

úkonov, ktoré by bolo možné odporovať (ako to zaviedlo nové znenie § 15 ods. 5 a 6

zákona o konkurze a vyrovnaní), v súvislosti s ktorými došlo k vysloveniu nesúladu § 70a

ods. 2 s , ale o úkony, ktoré bolo možné odporovať aj pred účinnosťou zákona

č. K nadobudnutiu účinnosti tohto zákona (t. j. predĺženiu lehoty, v ktorej

možno odporovať právnemu úkonu v konkurznom konaní) došlo v danom prípade ešte

počas trvania lehoty ustanovenej podľa zákona účinného do 1. februára 1998. Právny

výklad podaný najvyšším súdom o nevyhnutnosti aplikácie § 15 zákona o konkurze

a vyrovnaní v znení účinnom do 1. februára 1998 v sťažovateľovej veci však ani

s poukazom na princíp právnej istoty a zásadu ochrany nadobudnutých práv neobstojí,

pretože je v zjavnom rozpore so znením platnej a účinnej právnej normy (§ 70a ods. 3

zákona o konkurze a vyrovnaní). Ústavný súd považuje napadnutý rozsudok za svojvoľný,

pretože nerešpektuje ústavne akceptovaný princíp, podľa ktorého je možné výnimočne

uplatniť aj retroaktívne ustanovenia zákona. Ústavný súd už v minulosti judikoval, že

závažné dôvody všeobecného záujmu si môžu vyžiadať alebo odôvodniť prelomenie zásady

zákazu spätnej pôsobnosti v prospech slobodnej tvorby právnej úpravy zo strany

zákonodarcu (m. m. ). Aplikácia zásady ochrany nadobudnutých práv

vyplývajúcej z princípu právnej istoty prichádza v prípade legislatívnych zmien do úvahy

predovšetkým v tých prípadoch, v ktorých by nimi mali byť dotknuté právne úkony

uzavreté v súlade s platnou právnou úpravou v čase ich uzavretia, a to takým spôsobom,

ktorý môže viesť k strate ich právnej účinnosti alebo platnosti.

Podľa ústavného súdu napadnutým rozsudkom najvyšší súd poprel účel a význam

znenia použitých zákonných ustanovení, a tak porušil , pretože

v sťažovateľovej veci nebola aplikovaná platná a účinná právna norma (§ 15 zákona

o konkurze a vyrovnaní v znení od 1. februára 1998), ktorá mala byť použitá podľa § 70a

ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní. V danom prípade nebola s poukazom na jej

retroaktivitu a rozpor so zásadami ústavnosti vôbec použitá relevantná právna norma

napriek tomu, že posúdenie ústavnosti právnych noriem patrí do právomoci ústavného súdu

v konaní o súlade právnych predpisov. Rovnako najvyšší súd nevysvetlil ani odklon od

predchádzajúcej judikatúry (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. ). Tieto

skutočnosti samy osebe v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu, ako aj

relevantnou judikatúrou ESĽP zakladajú v posudzovanom prípade súčasne dôvod na

vyslovenie porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na to, že ústavný súd posúdil napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu ako

porušujúce základné právo na súdnu ochranu podľa , ako aj jemu

porovnateľné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo

namieste toto rozhodnutie podľa (a jemu zodpovedajúcemu

a 3 ) zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, ako to

vyplýva z druhého bodu výroku rozhodnutia. V ďalšom konaní je najvyšší súd povinný

rozhodnúť o mimoriadnom dovolaní podanom generálnym prokurátorom ústavne

konformným spôsobom, dôsledne rešpektujúc zákonnú úpravu aplikovateľnú

v sťažovateľovom prípade.

IV.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88 €,

čo zodpovedá odmene, ako aj sume paušálnych náhrad za dva úkony právnej služby podľa

§ 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (odmena za 1 úkon predstavuje sumu 120,23 € a paušálna

náhrada za 1 úkon sumu 7,21 €). Úhradu trov právneho zastúpenia uplatnených právnou

zástupkyňou sťažovateľa za dva vyúčtované úkony právnych služieb vykonané v roku 2010

(t. j. prevzatie a príprava zastupovania, podanie sťažnosti) považuje ústavný súd za

dôvodné, a preto porušovateľa základného práva zaviazal na ich zaplatenie tak, ako to

vyplýva z bodu 4 výroku nálezu.

Sťažovateľ napokon požiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 3 300 €.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy

prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo

slobody nie je už možné napraviť, a to napríklad zrušením protiústavného rozhodnutia či

opatrenia, prípadne uvedením do pôvodného stavu (napr. , ).

V danom prípade porušenie základného práva sťažovateľa je v plnej miere

kompenzované popri vyslovení porušenia označených práv zrušením rozsudku najvyššieho

súdu a vrátením veci na ďalšie konanie, z toho dôvodu ústavný súd nevyhovel požiadavke

sťažovateľa na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2011