Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 60/2010

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-66

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 20. januára 2011 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava

Orosza o sťažnosti M., B., zastúpeného advokátom JUDr. M., B., vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 21. mája 2008, za účasti

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

rozhodol:

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. z 21. mája

2008 p o r u š i l základné právo M. na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 21. mája 2008 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2008

doručená sťažnosť M., B. (ďalej len „sťažovateľ“ alebo „m.“), zastúpeného advokátom

JUDr. M. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 21. mája 2008.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:

„Dňa 21. mája 2008 rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. o zamietnutí návrhu Slovenskej republiky – M. na vstup do

konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení, voči ktorému smeruje táto sťažnosť

s konečnou platnosťou potvrdil, že Slovenská republika – M. nemá právo byť vedľajším

účastníkom konania na strane žalovaného, pretože nemá právny záujem na odvolacom

konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. . ...

Návrh na vstup do konania ako vedľajší účastník na strane žalovaného – C., B.

podala Slovenská republika – M. na Najvyšší súd Slovenskej republiky dňa 30. apríla 2007.

V konaní, vstupu do ktorého sa M. domáhalo, si spoločnosť B., a. s. ako žalobca

uplatnila na Krajskom súde v Bratislave nárok na náhradu škody vo výške 10.315.774,- Sk

a príslušenstva, pričom škoda mala vzniknúť dôsledkom protiprávneho úkonu žalovaného –

C., B.

Spoločnosť B., a. s. tvrdila, že z dôvodu nevykonania zápisu žalobcu C., B. ako

akcionára k 98 kusom akcií spoločnosti T., a. s. neboli žalobcovi vyplatené dividendy za rok

2002 vo výške 105.263,16 Sk na jednu akciu. Svoj nárok na dividendy odôvodňovala

spoločnosť B., a. s. tým, že sa stala riadnym akcionárom spoločnosti T., a. s. nadobudnutím

98 kusov akcií spoločnosti v exekúcii.

M. sa domáhalo vstupu do konania na Najvyššom súde Slovenskej republiky v štádiu,

kedy Krajský súd v Bratislave už rozhodol v konaní v prvom stupni (č. k. -211)

tak, že zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť spoločnosti B., a. s. ako žalobcovi sumu

10.315.774,- Sk s 9,07 % úrokom z omeškania p. a. od 6. júla 2006 do zaplatenia a sumu

81.423,- Sk ako náhradu trov konania. V uvedenom prvostupňovom rozsudku zo dňa 30.

októbra 2006 Krajský súd v Bratislave uviedol, že vlastnícke právo žalobcu k 98 kusom

akcií spoločnosti T., a. s. považuje za nesporné a touto otázkou sa v konaní ďalej

nezaoberal.

M. je riadnym akcionárom 51 % akcií v spoločnosti T., a. s. Počas celého roka 2002,

za ktorý mali byť dividendy vyplatené akcionárom spoločnosti T., a. s. bolo m. a v

súčasnosti aj je ako jeden z dvoch akcionárov spoločnosti zapísané v zozname akcionárov a

na jeho meno bola a je vystavená listinná akcia zodpovedajúca 51 percentnému podielu na

akciách spoločnosti T., a. s. K dnešnému dňu neexistuje žiadna právotvorná skutočnosť,

ktorá by vyvrátila fakt, že M. je akcionárom 51 % akcií spoločnosti T., a. s.

Ako riadny akcionár spoločnosti malo a má M. v súlade s ustanoveniami § 155 a §

178 právo podieľať sa na zisku spoločnosti na základe rozhodnutia

o rozdelení a vyplatení zisku akcionárom spoločnosti vo forme dividend. Toto základné

právo patrí len tomu, kto sa ako akcionár spoločnosti riadne preukáže a spĺňa všetky

náležitosti stanovené zákonom na to, aby mu mohlo byť priznané toto imanentné právo

akcionára.

Pokiaľ teda spoločnosť T., a. s. rozhodla o vyplatení dividend za rok 2002, mohli

tieto dividendy patriť len tomu, kto bol v tom čase riadnym akcionárom spoločnosti.

Vyplatenie dividend predstavuje výkon jedného zo zásadných akcionárskych práv.

V prípade, ak Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdí rozsudok Krajského súdu

v Bratislave rozhodne zároveň o tom, že časť dividend prislúchajúcich k akciám, o ktorých

žalobca tvrdí, že mu na úkor M. patria, nemali byť vyplatené Slovenskej republike – M., čo

spochybní, a tým pádom ovplyvní, akcionárske práva M.

M. považuje za jednoznačné, že jeho právny záujem odôvodňujúci oprávnenosť

vstupu Slovenskej republiky do konania o určenie náhrady škody spočívajúcej v nevyplatení

dividend z akcií spoločnosti T., a. s. za rok 2002 existoval a bol nespochybniteľný.

Napriek uvedenému rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že vstup M. do

konania sp. zn. ako vedľajšieho účastníka zamietol.

V napadnutom uznesení sa Najvyšší súd Slovenskej republiky oprel o nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -37 zo dňa 11. decembra 2007,

v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil právny názor, že všeobecný súd nemôže

posudzovať zákonnosť priebehu exekúcie ako prejudiciálnu otázku. ...

Keďže Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze sp. zn. -37

určil, že posudzovaním zákonnosti priebehu exekúcie dôjde k porušeniu základného práva

na súdnu ochranu a na spravodlivý súdny proces, vzhľadom na ustanovenie § 135 ods. 1

nebude sa Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní so sp. zn.

oprávnený zaoberať otázkou zákonnosti nadobudnutia akcií ako otázkou predbežnou.

Aby však Najvyšší súd Slovenskej republiky mohol v odvolacom konaní so sp. zn.

rozhodnúť o priznaní alebo nepriznaní náhrady škody spočívajúcej

v nevyplatení dividend k akciám spoločnosti T., a. s., bude sa musieť zaoberať otázkou, či

spoločnosť B., a. s. mala alebo nemala postavenie alebo práva akcionára v čase prijatia

uznesenia valného zhromaždenia spoločnosti T., a. s. o vyplatení dividend. Zaoberanie sa

touto otázkou nie je možné bez toho, aby zároveň nedošlo k preskúmavaniu práv M., a aby

sa dôsledky takého skúmania nedotkli jeho právneho záujmu.

Fakt, že M. uvádzalo ako dôvod preukazujúci právny záujem na výsledku konania

práve rozhodovanie súdu o predbežnej otázke vlastníctva akcií nemení nič na skutočnosti,

že M. právny záujem na výsledku konania má.

Dovoľujeme si upozorniť na to, že ustanovenie určuje objektívne

kritérium predpokladu na vstup do konania, ktorým je existencia právneho záujmu. ...

Najvyšší súd Slovenskej republiky nevzal pri rozhodovaní o vstupe M. do konania do

úvahy fakt, že M. je riadny akcionár spoločnosti T., a. s., ktorý má právo hájiť svoje

akcionárske práva v každom konaní, ktoré sa ich akýmkoľvek spôsobom dotýka čím odňal

m. možnosť hájiť svoje práva pred súdom a porušil tým jeho právo na súdnu ochranu a

právo na spravodlivý súdny proces. ...

O konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky so sp. zn.

upovedomil M. sám žalovaný – C., B. s cieľom zabezpečiť, aby m. tiež vstúpilo do konania.

Robil tak práve z dôvodu, že účasť M. mala pomôcť pri ochrane práv C., B. pri zamietnutí

návrhu na náhradu škody. ...

M. je presvedčené, že predpoklady stanovené zákonom ako predpoklady vstupu do

konania v postavení vedľajšieho účastníka splnilo. Napriek tomu sa účastníkom konania

nestalo a nemohlo sa domáhať ochrany svojich práv a právom chránených záujmov pred

súdom.“

M. navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa, Slovenskej republiky – M. na rozhodnutie na

nezávislom a nestrannom súde podľa a právo na

spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Obo

2/2007 zo dňa 21. mája 2008, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, sp. zn. zo dňa 21. mája 2008 ako nezákonné rozhodnutie a vec

vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

Ústavný súd vyzval najvyšší súd, aby sa k sťažnosti ešte pred jej predbežným

prerokovaním vyjadril. Najvyšší súd vo vyjadrení z 27. novembra 2009 uviedol:

„Slovenská republika – M. namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo

2/2007 z 21. mája 2008. Porušenie uvedených práv sťažovateľ vidí v tom, že súd jeho návrh

na vstup do konania ako vedľajšieho účastníka zamietol, pričom predmetom konania je

vyplatenie dividend, prislúchajúcich k akciám spoločnosti T., a. s. a m. je v tejto spoločnosti

akcionárom vo výške 51 %, a teda má právny záujem na výsledku tohto konania. Podľa

sťažnosti sťažovateľ má právo hájiť svoje akcionárske práva v každom konaní, ktoré sa ich

akýmkoľvek spôsobom dotýka.

Podľa nášho názoru senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri rozhodovaní

o vstupe sťažovateľa do konania ako vedľajšieho účastníka ( ) mal túto otázku

posudzovať zo širšieho hľadiska a nepripustiť by ho mal v zásade iba vtedy, ak tento subjekt

s prejednanou vecou nemá nič spoločné. V danom prípade sťažovateľa dané súdne konanie

nepochybne sa dotýka, a to závažným spôsobom, keďže sa považuje za akcionára obchodnej

spoločnosti, za akcie ktorej je uplatňované právo na vyplatenie dividend. Aj keď

v napadnutom uznesení sa poukazuje na nález Ústavného súdu, podľa nášho názoru

pripustenie sťažovateľa do konania ako vedľajšieho účastníka nieje vylúčené, keďže toto

konanie ešte nie je právoplatne skončené.

Aj keď o správnosti postupu senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

vyslovujeme pochybnosti, to ešte bez ďalšieho neznamená, že ústavnú sťažnosť považujeme

za dôvodnú. V tomto smere rozhodnutie Ústavného súdu ponechávame na jeho úvahu.

K tomu poznamenávame, že výklad a aplikácia zákonného ustanovenia prináleží

všeobecnému súdu.“

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) prijal sťažnosť po predbežnom prerokovaní uznesením č. k. -17

z 10. februára 2010 na ďalšie konanie podľa .

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd opakovane vyzval najvyšší súd,

aby sa vyjadril k prijatej sťažnosti a k otázke konania ústneho pojednávania.

Najvyšší súd vo svojom vyjadrení z 31. marca 2010 uviedol:

„Sťažovateľ namieta, že uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. mája

2008 sp. zn. boli porušené jeho základné práva uvedené v

a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a navrhuje toto uznesenie zrušiť a vec

vrátiť Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky navrhuje, aby Ústavný súd SR sťažnosti nevyhovel

a teda rozhodol, že základné práva sťažovateľa porušené neboli. Sťažovateľ síce v podaní

uvádza, že vo veci vyčerpal všetky opravné prostriedky, avšak zrejme to neurobil, keďže

uznesenie sp. zn. -267 nenapadol mimoriadnym opravným prostriedkom a to

dovolaním. Tento mimoriadny opravný prostriedok bol podaný účastníkom konania B., a. s.

H. proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 7. augusta 2008 č. k. 3 Obo

2/2007-307, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu zamietol. O

tomto dovolaní doposiaľ rozhodnuté nebolo a vec je vedená na Najvyššom súde SR pod sp.

zn. /V/6/2010.

Aj v prípade, že by Ústavný súd SR zrušil uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

-267, sťažovateľ ako vedľajší účastník by sa do konania nedostal, pretože vec

je právoplatne skončená. Iba ak by dovolací súd uvedenému dovolaniu vyhovel, o práve

sťažovateľa by bolo možné znovu procesne rozhodnúť. Keďže ale sťažovateľ dovolanie

vo veci nepodal, podľa nášho názoru jeho ústavná sťažnosť nie je dôvodná.

Napokon Najvyšší súd SR v uznesení z 21. mája 2008 č. k. -267

poukázal aj na nález Ústavného súdu z 11. decembra 2007 sp. zn. -37,

z ktorého pri rozhodovaní vychádzal.

Najvyšší súd súhlasí, aby vo veci bolo upustené od ústneho pojednávania (§ 30 ods. 2

).“

Sťažovateľ na výzvu ústavného súdu z 27. októbra 2010 k vyjadreniu najvyššieho

súdu zaujal 8. novembra 2010 toto stanovisko:

„Vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu dňa 19. 4. 2010 Najvyšší súd SR

navrhuje, aby Ústavný súd sťažnosti M. nevyhovel. Najvyšší súd tvrdí, že základné práva

sťažovateľa porušené neboli. Dôvody absencie porušenia základných práv sťažovateľa vidí

Najvyšší súd SR v tom, že (i) sťažovateľ nevyčerpal všetky opravné prostriedky a tiež v tom,

že (ii) ak by aj Ústavný súd SR sťažnosťou napadnuté uznesenie zrušil, sťažovateľ by nemal

možno stať sa účastníkom konania, vstupu do ktorého sa domáha, pretože toto konanie bolo

medzičasom právoplatne skončené.

Podľa názoru sťažovateľa vychádza vyjadrenie Najvyššieho súdu SR z nesprávneho

právneho posúdenia veci z nasledovných dôvodov:

(i) O vedľajšom účastníctve sťažovateľa – M. rozhodol Najvyšší súd SR uznesením zo

dňa 21. mája 2008 tak, že návrh sťažovateľa na vstup do konania vedeného v tom čase už

na Najvyššom súde SR pod sp. zn. ako vedľajšieho účastníka na strane

žalovaného zamietol. O vstupe sťažovateľa rozhodoval Najvyšší súd SR ako súd prvého

stupňa a nie ako odvolací súd. Najvyšší súd rozhodol tak, že vstup zamietol, pričom proti

uzneseniu nepripustil odvolanie. Najvyšší súd SR týmto rozhodnutím vyjadril svoj právny

názor, že M. nemá právny záujem na výsledku konania o náhradu škody vedeného na návrh

spoločnosti B. voči C.

Proti tomuto uzneseniu nemal sťažovateľ možnosť podať dovolanie. Nešlo

o rozhodnutie odvolacieho súdu, pretože Najvyšší súd SR rozhodoval o vedľajšom

účastníctve sťažovateľa v prvom stupni a nebol splnený žiaden z dôvodov na podanie

dovolania v zmysle ustanovení alebo . Z vyjadrenia Najvyššieho súdu

SR nie je zrejmé, ktoré ustanovenie malo odôvodňovať podanie dovolania voči

uzneseniu, ktorým zamietol vstup sťažovateľa do konania ako vedľajšieho účastníka na

strane žalovaného. Sťažovateľ má za to, že v tomto prípade z Občianskeho súdneho

poriadku dôvod na podanie dovolania nevyplýva.

(ii) Sám Najvyšší súd SR vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti potvrdzuje

možnosť opätovného rozhodovania v konaní, vstupu do ktorého sa sťažovateľ domáha.

Najvyšší súd SR potvrdil, že spoločnosť B., a. s. podala dovolanie voči rozsudku NS SR z 7.

8. 2008 č. k. -37, ktorým bol zmenený rozsudok prvého stupňa a žaloba

spoločnosti B., a. s. bola zamietnutá. Dovolacie konanie sa na najvyššom súde vedie pod sp.

zn. .

Nie je vylúčené, že Najvyšší súd SR dovolaniu spoločnosti B., a. s. vyhovie, rozsudok

zo dňa 7. 8. 2008 č. k. -37 zruší a vec bude znovu prejednávaná. Táto možnosť

ďalšieho vedenia konania o náhradu škody potvrdzuje, že ústavná sťažnosť M. je

opodstatnená. Opodstatnenosť ústavnej sťažnosti existuje napriek tomu, že konanie,

vedľajšieho účastníctva v ktorom sa sťažovateľ domáha bolo právoplatne skončené.

Rozhodnutie o ústavnej sťažnosti sťažovateľa je veľmi dôležité aj z toho dôvodu, že

v obdobných súvislostiach sa vedie na slovenských súdoch viac ako 20 súdnych sporov,

v ktorých má M. právny záujem na výsledku konania a uplatňuje svoj nárok na vedľajšie

účastníctvo.

Spomínané súdne spory súvisia s kauzou 34,04 % akcií spoločnosti T., a. s., ktorá

bola iniciovaná štyrmi obchodnými spoločnosťami a tromi fyzickými osobami. Tieto

subjekty tvrdia, že v roku 1998 nadobudli akcie spoločnosti T., a. s. v exekúcii napriek tomu,

že v tom čase platná legislatíva vylučovala akúkoľvek dispozíciu s akciami spoločnosti T., a.

s. z dôvodu, že išlo o strategický podnik, ktorý mal zostať vlastníctvom štátu.

Pre možnosť uplatnenia ústavných práv M. v konaniach vedených v kauze T., a. s. je

rozhodnutie Ústavného súdu SR o vedľajšom účastníctve v konaní podstatné

a to aj v prípade, ak by toto konanie zostalo právoplatne skončené. Nález ústavného súdu v

tejto súvislosti by bol potvrdením principiálneho dodržiavania ústavnosti pri rozhodovaní o

právach účastníka konania.

Ústne pojednávanie vo veci ústavnej sťažnosti vedenej na ústavnom súde pod sp. zn.

Vo výzve zo dňa 27. 10. 2010 žiada Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľa

o vyjadrenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Sťažovateľ po dôkladnom zvážení veci dospel k názoru, že ústne pojednávanie v tejto

veci by prispelo k ďalšiemu objasneniu veci. Sťažovateľ sa domnieva, že dôležitosť tohto

konania má dosah aj na ďalšie spory v už spomínanej kauze 34,04 % akcií spoločnosti T., a.

s. a preto by rád uplatnil svoje právo na ústne prejednanie veci a mal možnosť vyjadriť sa

pred Ústavným súdom Slovenskej republiky v tejto súvislosti.“

Ústavný súd zo spisu najvyššieho súdu sp. zn. zistil, že konanie vedené

pod uvedenou spisovou značkou je odvolacím konaním, predmetom ktorého je rozhodnutie

o odvolaní žalovaného [C., a. s. (ďalej len „žalovaný“)] proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -211 z 30. októbra 2006, ktorým

krajský súd rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi [obchodnej spoločnosti B.,

a. s. (ďalej len „žalobca“)] ním vyčíslenú pohľadávku s príslušenstvom.

Sťažovateľ (m.) svoj vstup do označeného odvolacieho konania navrhol 26. apríla

2007 s týmto odôvodnením:

«V konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod spisovou značkou

sa žalobca domáhal zaplatenia 10.315.774,- Sk a príslušenstva z titulu

náhrady škody, ktorá mu vznikla na základe protiprávneho úkonu žalovaného.

V tomto konaní rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 30. októbra

2006 (č. k. -211) tak, že zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi

sumu 10.315.774,- Sk s 9,07% úrokom z omeškania p. a. od 6. júla 2006 do zaplatenia

a sumu 81.423,- Sk ako náhradu trov konania.

Vo svojej žalobe zo dňa 22. 12. 2003 žalobca tvrdil, že nadobudol 98 kusov akcií

spoločnosti T., a. s. so sídlom B., číslo emisie 8809710000480 a, že mu tak ako riadnemu

akcionárovi spoločnosti T., a. s. vznikol v roku 2002 nárok na výplatu dividend vo výške

105.263,16 Sk na jednu akciu.

V rozsudku zo dňa 30. októbra 2006 Krajský súd v Bratislave uviedol, že vlastnícke

právo žalobcu k 98 kusom akcií spoločnosti T., a. s. považuje za nesporné a touto otázkou

sa v konaní ďalej nezaoberal.

Žalovaný podal proti rozsudku Krajského súdu č. k. -211 odvolanie

a v súčasnosti sa vec prejednáva v odvolacom konaní na Najvyššom súde Slovenskej

republiky pod spisovou značkou Obo 2/2007.

Vedľajší účastník na strane žalovaného má dôležitý právny záujem na výsledku tohto

konania vedeného v súčasnosti na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod spisovou

značkou Obo 2/2007. Preto podáva tento návrh na vstúpenie do konania ako vedľajší

účastník na strane žalovaného, pričom uvádza nasledovné dôvody na vstup do konania:

1. Ak mal Krajský súd v Bratislave v tomto konaní rozhodovať o náhrade škody,

ktorá mala vzniknúť ako dôsledok nevyplatenia dividend prislúchajúcich k 98 kusom akcií

spoločnosti T., a. s. žalobcovi, mal v prvom rade relevantne posúdiť otázku, či žalobca

nárok na vyplatenie dividend mal.

2. Nárok na vyplatenie dividend má len riadny akcionár spoločnosti. Otázka, či je

žalobca riadnym akcionárom spoločnosti T., a. s., respektíve či ním bol v rozhodnom čase je

sporná otázka, od posúdenia ktorej závisí ďalšie vedenie konania a rozhodnutie o samotnej

žalobe.

3. Podľa názoru vedľajšieho účastníka na strane žalovaného mala byť otázka

vlastníctva k 98 kusom akcií spoločnosti T., a. s. v konaní vedenom Krajským súdom v

Bratislave pod spisovou značkou riešená ako predbežná otázka, pretože jej

zodpovedanie malo zásadný význam pre rozhodnutie o petite žaloby ako takom, ako aj pre

právne postavenie vedľajšieho účastníka.

4. Vedľajší účastník na strane žalovaného tvrdí, že žalobca nikdy nebol a ani sa

nikdy nemohol stať akcionárom spoločnosti T., a. s. a v plnej miere spochybňuje vlastníctvo

98 kusov akcií spoločnosti T., a. s. žalobcom.

5. Krajský súd v Bratislave sa pri prvostupňovom rozhodovaní v prejednávanej veci

v súvislosti s vlastníctvom 98 kusov akcií spoločnosti T., a. s. žalobcom odvoláva na

potvrdenie tohto vlastníctva v rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. februára 2001 sp.

zn. M Cdo 2/99, ktorým došlo k zamietnutiu mimoriadneho dovolania generálneho

prokurátora.

6. Toto zhodnotenie veci Krajským súdom v Bratislave nebolo správne, pretože

uvedený rozsudok Najvyššieho súdu SR zamietol dovolanie generálneho prokurátora

z dôvodu absencie jednej z náležitostí podania mimoriadneho dovolania a to, že ochranu

nemožno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. V rozsudku Najvyššieho súdu SR M Cdo

2/99 sa výslovne uvádza, že Najvyšší súd SR ako dovolací súd neskúmal opodstatnenosť

v dovolaní uvedených dovolacích dôvodov, teda sa nezaoberal oprávnenosťou

nadobudnutia vlastníctva 98 kusov akcií spoločnosti T., a. s. žalobcom.

7. Otázky posúdenia vlastníctva akcií spoločnosti T., a. s. sa však priamo dotklo

niekoľko zásadných rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Pre posúdenie predbežnej

otázky v tomto konaní je dôležitý najmä rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky IM

Obdo 5/2005 zo dňa 28. júna 2006 vo veci žalobcu proti odporcovi T., a. s. o vydanie

poverenia zvolať mimoriadne valné zhromaždenie (konanie začaté na základe

mimoriadneho dovolania Generálneho prokurátora SR), ktorým Najvyšší súd SR zrušil

uznesenie Okresného súdu Bratislava I z 18. novembra 2007 č. k. -73.

8. V uvedenej veci sa žalobca domáhal vydania poverenia zvolať mimoriadne valné

zhromaždenie spoločnosti T., a. s. Obdobne ako v tomto konám ()

vystupoval teda žalobca z pozície akcionára spoločnosti T., a. s.. Vo svojom rozsudku (IM

Obdo 5/2005) Najvyšší súd SR usúdil, že pre riadne rozhodnutie uvedenej veci sa mal

prvostupňový súd vysporiadať s otázkou, či je žalobca skutočne akcionárom spoločnosti T.,

a. s. a vyriešiť ju ako prejudiciálnu otázku.

9. V odôvodnení rozsudku Najvyššieho súdu SR () sa uvádza, že:

„V predmetom konaní (pozn. v prvostupňovom konaní na Okresnom súde Bratislava I č. k.

-73) ... navrhovateľ odvodzoval nadobudnutie vlastníctva akcií odporcu

v rámci exekučného konania. V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje

na jednoznačné znenie ustanovenia Z .z. (Exekučný poriadok),

podľa ktorého exekúciou nemožno postihnúc veci, ktorých predaj je podľa osobitných

predpisov zakázaný, alebo ktoré podľa osobitných predpisov exekúcii nepodliehajú. Ak

v zmysle citovaných ustanovení zákona č, 92/1991 7b. resp. v znení

neskorších predpisov nemôže byť majiteľom akcií iný subjekt ako štát, potom nemohol

navrhovateľ v rámci exekučného konania platne nadobudnúť vlastnícke právo k akciám

odporcu, nemohol byť teda ich majiteľom a nebol teda aktívne legitimovaný na podanie

návrhu aby ho súd poveril zvolaním valného zhromaždenia odporcu.“ Kópia úplného

znenia citovaného rozsudku je priložená k tomuto návrhu.

Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že predmet konania vedeného v súčasnosti na

Najvyššom súde v Bratislave pod spisovou značkou Obo 2/2007, najmä riešenie predbežnej

otázky vlastníctva akcií spoločnosti T., a. s. žalobcom má zásadný význam pre vedľajšieho

účastníka na strane žalovaného a môže závažným spôsobom zasiahnuť do jeho právneho

postavenia ako riadneho akcionára spoločnosti T., a. s.

Vedľajší účastník má tiež za to, že zodpovedanie tejto prejudiciálnej otázky priamo

závisí od posúdenia viacerých zásadných faktov, ktoré môže objasniť najmä vedľajší

účastník na strane žalovaného.

Preto vedľajší účastník na strane žalovaného navrhuje, aby Najvyšší súd Slovenskej

republiky v súlade s ustanovením rozhodol, že Slovenská republika – M. vstupuje

do konania vo veci žalobcu B., a. s., proti žalovanému C., a. s. o zaplatenie 10.315.774,- Sk

s príslušenstvom vedeného na Najvyššom súde Slovenskej republiky, č. k. Obo 2/2007 ako

vedľajší účastník na strane žalovaného.»

Žalobca sa k tomuto návrhu vyjadril 30. apríla 2008 takto:

„K uvedenému návrhu oznamuje žalobca súdu cestou svojej splnomocnenej právnej

zástupkyne, že žalobca nesúhlasí s tým, aby súd pripustil do konania ako vedľajšieho

účastníka na strane žalovaného Slovenskú republiku – M., B. z dôvodu, že navrhovateľ

vedľajšieho účastníctva nemá právny záujem na výsledku tohto konania.

Odôvodnenie: Slovenská republika – M. (ďalej len navrhovateľ) v návrhu na vstup

do konania ako vedľajší účastník na strane žalovaného tvrdí, že žalobca nikdy nebol a ani

sa nikdy nemohol stať akcionárom spoločnosti T. a. s. a ďalej, že Krajský súd v Bratislave

pochybil tým, že v konaní neriešil otázku vlastníctva k 98 kusom akcií T. a. s. ako otázku

predbežnú poukazujúc najmä na dôležitý rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo dňa 28. júna 2006, ktorý v prílohe dokladá. Vyriešenie

predbežnej otázky vlastníctva akcií spoločnosti T. a. s. žalobcom má zásadný význam pre

navrhovateľa vedľajšieho účastníctva a môže závažným spôsobom zasiahnuť do jeho

právneho postavenia ako riadneho akcionára spoločnosti T. a. s., tvrdí navrhovateľ.

Dôvody uvádzané navrhovateľom v návrhu na vstup do konania ako vedľajší

účastník na strane žalovaného sú nesprávne, lebo vychádzajú z mylných právnych záverov.

Otázku vlastníctva 98 kusov akcií T. a. s. žalobcu v tomto konaní nie je potrebné

riešiť, táto je vyriešená.

Žalobca v priebehu konania dostatočne preukázal súdu listinnými dôkazmi, že dňa

9. októbra 1998 nadobudol platne v exekúcii 98 kusov akcií T. a. s., B.

Súčasne poukazoval na tú skutočnosť že exekúcia bola skončená a v zmysle § 61 Ex.

por. je navrátenie do predošlého stavu v exekučnom konaní vylúčené.

Krajský súd v Bratislave sa s tvrdením žalobcu stotožnil a v odôvodnení rozsudku

vyslovil, že otázka vlastníctva 98 kusov akcií T. a. s., B. žalobcom nie je sporná.

Tento záver krajského súdu je správny a potvrdený nálezom Ústavného súdu

Slovenskej republiky.

Žalobca podaním zo dňa 28. februára 2008 zaslal súdu nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky zo dňa 11. decembra 2007, sp. zn. -37 o prerokovaní

sťažnosti spoločnosti T. s. r. o. V. vo veci namietaného porušenia základného práva na

súdnu ochranu zaručeného v SR a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. zo dňa 28. júna 2006.

Uvedeným nálezom Ústavný súd Slovenskej republiky zrušil rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. júna 2006 a vec vrátil v rozsahu

zrušenia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. Rozsudok o ktorý

navrhovateľ vedľajšieho účastníctva opieral svoje mylné právne názory bol ako

protiústavný zrušený.

V odôvodnení nálezu Ústavný súd Slovenskej republiky na strane ôsmej a deviatej

uvádza:

... Okresný súd V. na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku z 13. januára

1997 sp. zn. poveril súdnu exekútorku uskutočniť exekúciu podľa § 44 ods. 2

zákl. v konaní sp. zn. Er 3143/97, Ex 4575/97 bola poverená vykonať všetko,

čo je potrebné na zachovanie a výkon práv z cenných papierov.

Nebolo takisto sporným, že M. ako aj Generálna prokuratúra SR sa pokúšali o

zrušenie exekučného konania v širšom slova zmysle, neboli však úspešní, o čom svedčia

rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. , , M Cdo 2/99 a Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. . Na tom základe stav pred 9. decembrom 1998 bol

taký, že majiteľom akcií spoločnosti bol sťažovateľ a exekúcia sa stala právoplatnou a

vykonateľnou.

Z uvedeného teda vyplýva, že sťažovateľ predmetné akcie nadobudol a že ich

nadobudol v exekúcii.

Je vylúčené, aby zákonnosť priebehu exekúcie posudzoval ako prejudiciálnu otázku

súd v inom konaní a to i v prípade, že ide o súd konajúci o mimoriadnom dovolaní

generálneho prokurátora smerujúcom proti rozhodnutiu vydanom v inom než

preskúmavanom exekučnom konaní. Uvedené je mimo iného dôsledkom zásady zákazu

navrátenia do predošlého stavu v exekučnom konaní.

Ústavný sud Slovenskej republiky pri posudzovaní či bolo porušené ústavné právo

navrhovateľa na spravodlivý proces v konaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

, ktorým tento súd vyslovil po 7 rokoch od skončenia exekúcie názor, že

exekúcia nebola zákonná, preskúmaval zákonnosť priebehu exekúcie vedenej Okresným

súdom vo Vranove nad Topľou v konaní sp. zn. Er 3143/97, Ex 4575/97 vedenom na

základe právoplatného a vykonateľného rozsudku Okresného súdu V. z 13. januára 1997 sp.

zn. a došiel k záveru, že nadobudnutie 110 ks akcií T. a. s. v exekúcii

spoločnosťou T. spol. s r. o. V. bolo platné a je vylúčené posudzovať zákonnosť priebehu

exekúcie v inom než exekučnom konaní ako otázku prejudiciálnu.

V tom istom exekučnom konaní nadobudol dňa 9. októbra 1998 aj žalobca 98 ks akcií

T. a. s. B. a preto sa nález Ústavného súdu Slovenskej republiky v plnom rozsahu vzťahuje

aj na žalobcu.

Dôkaz:

- komisionárska zmluva medzi súdnou exekútorkou Ing. M. K., V. a obchodníkom s

cennými papiermi C. o. c. p. a. s. K. zo dňa 30. septembra 1998 spolu s uznesením

Okresného súdu vo Vranove nad Topľou sp. zn. Er 3143/97, Ex 4575/97 zo dňa 24.

septembra 1998

- komisionárska zmluva uzatvorená medzi žalobcom a obchodníkom s cennými

papiermi zo dňa 9. októbra 1998 o kúpe 98 ks akcií T. a. s. v exekúcii č. Ex 4575/97 (č. l V

bod 9 zmluvy)

- zmenový výpis z účtu žalobcu zo dňa 9. októbra 1998

- príkaz na prevod 98 ks akcií T. a. s. z účtu M., na účet žalobcu

V opačnom prípade by nepochybne bol porušený princíp právnej istoty daný čl. 1

ods. 1 , ktorého neopomenuteľným komponentom je

predvídateľnosť práva (napr. ).

Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú

otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď, teda to, že obdobné

situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované.

Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky -37 zo dňa 11. decembra

2007 sa týka porušenia základných ľudských práv a slobôd. (§ 135 ods. 1 0.s.p.)

Otázka vlastníctva 98 ks akcií T. a. s. žalobcu je nesporná a preto navrhovateľ

vedľajšieho účastníctva nemá právny záujem na výsledku tohto konania, jeho práva a

povinnosti vyplývajúce z hmotného práva výsledkom tohto konania nebudú nijako dotknuté

a preto žalobca navrhuje, aby súd vydal toto uznesenie:

Najvyšší súd Slovenskej republiky vstup vedľajšieho účastníka Slovenská republika -

M. B. do konania na stranu žalovaného nepripúšťa.“

Žalovaný sa k tomuto návrhu vyjadril 11. júla 2008 takto:

„Žalovaný sa v plnej miere stotožňuje s obsahom návrhu Slovenskej republiky – M. a

má za to, že sú splnené podmienky na vstup tohto subjektu do súdneho konania ako

vedľajšieho účastníka na strane žalovaného.

Ustanovenie hovorí: Ako vedľajší

účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má

právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva

alebo o určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.

Podľa právnej teórie právny záujem na vedľajšom účastníctve je daný, ak sa

výsledok konania priamo alebo čo i len nepriamo dotkne hmotnoprávneho postavenia

vedľajšieho účastníka, jeho práv a povinností v konkrétnom hmotnoprávnom vzťahu.

V tejto veci sú účastníci konania okrem iného v spore ohľadom otázky, kto je

majiteľom predmetných akcií spoločnosti T., a. s. Žalobca zastáva názor, že ich majiteľom

je on, žalovaný je presvedčený, že vlastnícke právo žalobcu nebolo dostatočne preukázané a

že majiteľom predmetných akcií je Slovenská republika - M. Skutočnosť, že súd sa v tomto

súdnom konaní bude musieť vysporiadať s touto právnou otázkou a dospieť k

jednoznačnému záveru, má za následok, že rozhodnutie v tejto veci sa dotkne

hmotnopravného postavenia Slovenskej republiky – M. ako akcionára spoločnosti T., a. s.

Ak súd žalobe vyhovie a dospeje k záveru, že žalovaný je povinný uhradiť žalobcovi

náhradu škody z titulu ušlých dividend, pretože na tieto má žalobca ako akcionár

spoločnosti T., a.s. nárok, zmení sa hmotnoprávne postavenie Slovenskej republiky -M.

Tejto ako akcionárovi spoločnosti T., a. s. totiž boli predmetné dividendy vyplatené. Vo

svetle rozsudku, ktorý by žalobe vyhovel, by však vyplatené dividendy boli majetkovým

prospechom získaným bez právneho dôvodu, t.j. bezdôvodným obohatením, z čoho

vyplývajú pre Slovenskú republiku –M. závažné právne dôsledky. Táto skutočnosť by sa

nepochybne priamo dotkla hmotných práv a povinností Slovenskej republiky - M.

Je teda nepochybne, že Slovenská republika – M. má na výsledku tohto konania ako

celku právny záujem. Výsledok tohto súdneho konania bude mať totiž vplyv na práva a

povinnosti Slovenskej republiky – M. ako akcionára spoločnosti T., a. s., ktorému boli

vyplatené dividendy, ktorých náhrady sa v tomto konaní voči žalovanému domáha žalobca.“

Najvyšší súd návrh m. zamietol 21. mája 2008 s týmto odôvodnením:

„Podaním zo dňa 30. apríla 2007 navrhla Slovenská republika – M. svoj vstup do

konania v predmetnej veci ako vedľajší účastník na strane žalovaného.

V odôvodnení uviedla, že má dôležitý právny záujem na výsledku konania, keďže sa

jedná o náhradu škody, spočívajúcej v nevyplatení dividend prislúchajúcich k 98 kusom

akcií spoločnosti T., a. s. Nárok na vyplatenie dividend má len riadny akcionár, pričom

otázka, či žalobca bol v rozhodnom období riadnym akcionárom, je sporná a od jej

posúdenia závisí rozhodnutie vo veci. V danom prípade ide o predbežnú otázku, pričom

subjekt, ktorý chce vystupovať ako vedľajší účastník na strane žalovaného, vlastníctvo akcií

žalobcom v plnej miere spochybňuje. Ďalej konkretizuje rozhodnutia, v ktorých súdy zaujali

stanovisko k danému problému.

Je zrejmé, že konanie, vedené na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn.

, najmä riešenie predbežnej otázky vlastníctva akcií spoločnosti T., a. s.,

žalobcom má zásadný význam pre vedľajšieho účastníka na strane žalovaného a môže

závažným spôsobom zasiahnuť do jeho právneho postavenia ako riadneho akcionára

spoločnosti T., a. s.

Žalobca vo vyjadrení zo dňa 5. mája 2008 so vstupom Slovenskej republiky –M. do

konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného nesúhlasil. Podľa jeho názoru

otázku vlastníctva 98 kusov akcií žalobcu spoločnosti T., a. s., v predmetnom konaní nie je

potrebné riešiť. V tejto súvislosti poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

zo dňa 11. decembra 2007 sp. zn. -37 vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 28. júna 2006.

Navrhuje, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky vstup Slovenskej republiky –M. do

konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného nepripustil.

Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 2. mája 2008 so vstupom vedľajšieho účastníka, ktorý

by mal v konaní vystupovať na jeho strane, súhlasil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po prejednaní veci zistil, že nie sú splnené

podmienky pre vstup Slovenskej republiky – M. do konania ako vedľajšieho účastníka na

strane žalovaného.

Podľa ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo

odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde

o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.

Slovenská republika – M. na odôvodnenie svojho návrhu na vstup do konania

uviedla, že otázka určenia vlastníctva akcií spoločnosti T., a. s., by mala byť v konaní

riešená ako predbežná otázka, pričom jej riešenie môže závažným spôsobom zasiahnuť do

jej právneho postavenia ako akcionára.

Vzhľadom na existenciu nálezu Ústavného súdu SR -37 zo dňa

11. decembra 2007, ktorým je súd v zmysle viazaný, nebude potrebné

v konaní posudzovať otázku vlastníctva akcií žalobcom. Dôvod, pre ktorý chcela Slovenská

republika – M. vstúpiť do konania, preto nie je daný.“

O odvolaní žalovaného rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

zo 7. augusta 2008 tak, že žalobu zamietol a odvolanie žalobcu proti výroku o trovách

konania odmietol podľa (ďalej aj „OSP“) (sťažnosť

bola doručená ústavnému súdu 1. augusta 2008).

Z vyjadrenia podpredsedníčky najvyššieho súdu doručeného ústavnému súdu

19. apríla 2010 vyplynulo, že vo veci sp. zn. žalobca podal dovolanie.

Dovolacie konanie je vedené pod sp. zn. /V/6/2010 a zatiaľ sa o dovolaní nerozhodlo

(vo veci neboli dosiaľ urobené žiadne úkony).

Na verejnom ústnom pojednávaní konanom na ústavnom súde, ktoré sa uskutočnilo

9. decembra 2010, sa zúčastnil právny zástupca sťažovateľa JUDr. M. K.

Najvyšší súd svoju neprítomnosť na verejnom ústnom pojednávaní ospravedlnil

svojou pracovnou zaneprázdnenosťou.

Právny zástupca k sťažnosti uviedol:

„... že Slovenská republika, M. ako sťažovateľ sa domáha základného práva na

rozhodovanie na nezávislom a nestrannom súde podľa článku 46 ods. 1 Slovenskej

republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, pretože M. nebolo pripustené ako vedľajší účastník do

konania, ktoré sa konalo pod spisovou značkou . Išlo o konanie medzi

spoločnosťou B. proti spoločnosti C. ... jednalo sa teda o uznesenie najvyššieho súdu,

ktorým bola s konečnou platnosťou zamietnutá žiadosť alebo návrh sťažovateľa na vstup do

tohto konania. V našom podaní, ešte v tom pôvodnom, sme sa snažili vysvetliť, prečo si

myslíme, že máme byť v tomto konaní, a teda sme sa z tohto pohľadu zamerali na právny

záujem, ktorý vyžaduje . Mám za to, že toto nie

je sporná otázka, pretože najvyšší súd... už niekoľkokrát s konečnou platnosťou rozhodol o

vstupe m. do týchto konaní. ... počas priebehu konania na najvyššom súde došlo

k rozhodnutiu o veci s konečnou platnosťou, to znamená, predmetom sporu je náhrada

škody a najvyšší súd zamietol návrh žalobcu spoločnosť B., avšak spoločnosť B. v konaní

pokračuje, pretože spoločnosť B. podala dovolanie pod číslom , a teda z

tohto pohľadu sa domnievame, že aj v tomto štádiu konania máme právo do konania

vstúpiť. Vychádzame z toho, že... pre konanie na dovolacom súde platia primerane

ustanovenia o konaní pred súdom 1. stupňa. Vylúčený je z toho § 92, ktorý sa týka len

účastníctva na strane odporcu alebo na strane navrhovateľa, preto sa domnievame, že je

možné aj v dovolacom konaní využiť § 93 ods. 1 a do takéhoto konania vstúpiť môžeme, a

preto sa takéhoto práva stále od roku 2007 domáhame. ... že najvyšší súd, samozrejme, sa

vyjadril k našej sťažnosti a my sme sa vyjadrili k vyjadreniu najvyššieho súdu,... nám sa

vytýkalo, že sme nevyčerpali všetky opravné prostriedky a tiež nám najvyšší súd vytkol, že v

prípade, že by ústavný súd sťažnosťou napadnuté uznesenie zrušil, sťažovateľ by nemal

možnosť stať sa účastníkom konania, do ktorého sa domáha vstupu, pretože toto konanie

bolo medzičasom právoplatne skončené. My nie sme tohto názoru, my sme názoru toho, že

sme vyčerpali všetky opravné prostriedky,... je pravda to, že proti uzneseniu najvyššieho

súdu nebolo prípustné odvolanie, ale nebolo možné ani dovolanie, nepoznáme taký dôvod,

pre ktorý by sme my mohli podať dovolanie, pretože odvolací súd rozhodoval o vedľajšom

účastnictve sťažovateľa v 1. stupni, čiže my sme nevideli možnosť podať opravný

mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie. My sme sa snažili vec zvrátiť tým, že sme

podali podnet na mimoriadne dovolanie v súvislosti s rozhodnutím najvyššieho súdu o

zamietnutí vedľajšieho účastníctva mi. v konaní, generálna prokuratúra podnet zamietla z

dôvodu, že konanie bolo rozhodnutím najvyššieho súdu právoplatne

skončené, čo je pravda. ... práve tento spor, to konanie, ktoré bolo skončené a ktoré v tomto

prípade pokračuje v rámci dovolacieho konania, čiže , je súčasťou ôsmich

aktuálne vedených konaní o náhradu škody a uloženie povinnosti proti C., ktoré iniciovalo 7

právnických a fyzických osôb spoločnosť B., spoločnosť G., spoločnosť G., spoločnosť S.,

fyzické osoby T. K., M. Š. a M. K. Väčšina týchto spoločností a osôb postúpila svoje

pohľadávky voči C. na spoločnú žalobu, ktorá sa na základe zámeny účastníka konania

stala žalobcom vo väčšine týchto sporov. ... m. bolo právoplatne pripustené ako vedľajší

účastník na strane žalovaného, to znamená na strane C. najvyšším súdom, a to v sporoch

, a . ...

Priamo súvisiace konania na ústavnom súde sú najmä konanie v II. senáte ústavného

súdu pod číslom 70/2010, je to sťažnosť spoločnosti T. proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky 1 Obdo V 17/08 z 20. augusta 2009, ktorým Najvyšší súd Slovenskej

republiky odmietol dovolanie proti rozhodnutiu o pripustení vstupu m. do konania 17 Cb

115/2003 ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného, čiže ide z hľadiska predmetu

sporu o identické konanie s rozdielnym žalobcom, kde najvyšší súd m. pripustil a odmietol

mimoriadny opravný prostriedok spoločnosti T., to znamená, s konečnou platnosťou

potvrdil našu účasť, vedľajšie účastnictvo v tomto konaní, ide o identický, z hľadiska

predmetu sporu identický spor. ... naša vedomosť je teda tá, že sa prejednávajú dve ústavné

sťažnosti... v II. senáte. Obidve ale tieto sťažnosti súvisia s nálezom ústavného súdu, ktorý

bol vydaný pod spisovou značkou zo dňa 11. decembra 2007, v ktorom

Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol svoj právny názor, že spoločnosť T. nadobudla

akcie spoločnosti T. v exekúcii. ...

... vidíme, že všeobecné súdy naozaj vychádzajú z toho predpokladu, že pokiaľ akcie

T. nebolo možno exekvovať, sú vylúčené z exekúcie, sú zakázané prevádzať, pretože

existoval zákon o veľkej privatizácii a zákon o strategických podnikoch, tak jednoducho

nemohlo prejsť právo na žiadny iný subjekt, vlastnícke právo na žiaden iný subjekt ako na

štát, predsa štát má svoje možnosti v rámci vyhradiť si štátne vlastníctvo aj iné, ako

je uvedené v ústave, a to zákonom a to aj urobil práve týmito dvoma zákonmi. ...

My máme veľké problémy a veľký problém a dlhodobo,... 12 rokov od roku 1998

presviedčame súdy, že na tento prípad je nutné pozerať komplexne, nie je možné to

rozhodovať len z toho spisu, to znamená, keď je daná žaloba na určenie neplatnosti

uznesenia valného zhromaždenia touto skupinou subjektov, tak proste, samozrejme, a sú to

rôzne typy teda žalôb,... že... oni sa nemôžu tohto domáhať, oni nikdy nemohli byť

vlastníkom akcií T., a pokiaľ oni preukazujú svoje vlastníctvo nejakým rozhodnutím, to je

len jedno jediné najvyššieho súdu, ktorý len procesne zvrátil tú vec a nerozhodol hmotno-

právne. ...

... na strane všeobecného súdu prebehlo aj trestné konanie, kde osoby, ktoré sú okolo

tejto kauzy, boli trestne odsúdené na Krajskom súde v Žiline. Boli vynesené vysoké tresty

nepodmienečné, avšak z dôvodu procesných vád najvyšší súd vec vrátil späť do Žiliny, ale

v rozsudku Krajský súd v Žiline opätovne sa pridŕžal toho princípu, že nemožno rozhodovať

o hmotno-právnej stránke veci zo strany ústavného súdu v čase, keď o tom rozhoduje

všeobecný súd. ... musím ešte raz zdôrazňovať to, že pre nás toto konanie neskončilo, ale

pokračuje v dovolacom konaní, a teda má Slovenská republika právo byť účastníkom aj

konania dovolacieho alebo v dovolacom konaní, pretože to nevylučuje žiaden právny

predpis, naopak to povoľuje. ...

Čo sa týka právoplatných rozhodnutí o pripustení v týchto konaniach v sporoch proti

C., tie sú , tam bolo rozhodnuté, uznesenie , 17 Cb

117/2003, tam bolo rozhodnutie najvyššieho súdu , a a tam

rozhodlo sa uznesením najvyššieho súdu z 29. novembra 2007. ... v

súvislosti s týmto konaním, tam je dovolanie pod číslom 1 Obdo V 17/2008 a definitívne

bolo pripustené M. do tohto konania. ... proti tomuto rozhodnutiu v dovolacom konaní

podal účastník sťažnosť na ústavný súd a tá sa vedie pod číslom . Okrem

toho prebieha... 8 konaní s C...“

Ústavný súd uložil právnemu zástupcovi povinnosť predložiť aktuálny prehľad

konaní, v ktorých sa sťažovateľ domáhal vstupu do konania ako vedľajší účastník.

Právny zástupca sťažovateľa v určenej lehote predložil požadovanú informáciu,

z ktorej vyplynulo, že v obdobných prípadoch sa o vedľajšom účastníctve sťažovateľa

rozhodovalo na všeobecných súdoch v 17 konaniach. Najvyšší súd rozhodoval v 9

prípadoch; z nich vedľajšie účastníctvo sťažovateľa pripustil v 5 prípadoch, v jednom

prípade konanie zastavil a v troch prípadoch postavenie vedľajšieho účastníka v konaní

sťažovateľovi nepriznal. Právny zástupca sťažovateľa predložil ústavnému súdu aj sedem

rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré sa týkali pripustenia vstupu sťažovateľa do konaní ako

vedľajšieho účastníka, z nich boli štyri rozhodnutia najvyššieho súdu.

Ústavný súd odročil verejné pojednávanie na 20. január 2011 na vyhlásenie

rozhodnutia vo veci samej.

V súvislosti s vyjadrením právneho zástupcu sťažovateľa, že na ústavnom súde sa

vedie priamo súvisiace konanie pod sp. zn. na základe sťažnosti podanej

obchodnou spoločnosťou T., spoločnosť s ručením obmedzeným, V., vo veci namietaného

porušenia jej základného práva podľa a práva podľa

dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. V 17/2008 z 20. augusta 2009,

ktorým najvyšší súd zamietol dovolanie T., spoločnosť s ručením obmedzeným, V., ktoré

smerovalo proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. z 29. septembra 2007,

ktorým najvyšší súd pripustil vstup m. ako vedľajšieho účastníka do konania vedeného pod

sp. zn. , ústavný súd uvádza, že o tejto sťažnosti ústavný súd už

medzičasom rozhodol uznesením č. k. -28 z 13. januára 2011 tak, že ju

odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Najvyšší súd uznesenie sp. zn. V 17/2008 z 20. augusta 2009 odôvodnil

takto: «Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ), po

zistení, že dovolanie bolo podané včas a že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je

tento mimoriadny opravný prostriedok prípustný, dovolanie prejednal a po preskúmaní

napadnutého rozhodnutia, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že

dovolanie nie je dôvodné.

Podľa ustanovenia prvá veta ako vedľajší účastník môže sa popri

navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho

výsledku.

Pojem „právny záujem na výsledku konania“ bližšie

nestanovuje, závisí od úvahy súdu, ako ho aplikuje. Zmyslom vedľajšieho účastníctva je

posilnenie postavenie účastníka, na ktorého strane vedľajší účastník vstupuje, ak má

vedľajší účastník na výsledku sporu právny záujem, inštitút vedľajšieho účastníka neslúži

iba k ochrane záujmov tretej osoby - vedľajšieho účastníka, ale aj k ochrane záujmov

účastníka konania, na strane ktorého vstupuje.

V prejednávanej veci súd má rozhodnúť o nároku na náhradu škody, ktorá mala

žalobcovi vzniknúť tým, že žalovaný nezaevidoval žalobcu v evidencii cenných papierov ako

vlastníka 110 akcií T., a. s.

Je potrebné prisvedčiť názoru odvolacieho súdu, vyslovenému v napadnutom

uznesení, že aby konajúci súd mohol rozhodnúť o nároku žalobcu na náhradu škody, musí

sa vysporiadať s predbežnou otázkou, či sa žalobca v roku 1998 stal vlastníkom 110 akcií

spoločnosti T., a. s. Na vyriešení otázky vlastníctva sporných akcií má i nepochybne záujem

žalobca a Slovenská republika – M., pretože nie je sporné, že v čase vyplatenia sporných

dividend spoločnosťou T., a. s., 110 akcií spoločnosti T., a. s., mal a aj v súčasnosti má vo

vlastníctve a v držbe M. Rozhodnutia, na ktoré dovolateľ poukázal, o otázke vlastníctva

sporných akcií nerozhodli a nebolo o ňom rozhodnuté ani v nálezoch Ústavného súdu SR,

preto si súd v tomto konaní musí predovšetkým vyriešiť otázku vlastníctva sporných akcií a

až následne rozhodnúť o nároku žalobcu na náhradu škody.

Z uvedeného dôvodu M. má na výsledku sporu právny záujem a vstupuje do konania

nielen k ochrane svojich záujmov, ale aj k ochrane záujmov žalovaného.

Na základe uvedených dôvodov dovolací súd podľa ustanovenia § 243a ods. 1

v spojení s dovolanie žalobcu zamietol.»

Ústavný súd v uznesení č. k. -28 z 13. januára 2011 odôvodnil

odmietnutie v sťažnosti označeného uznesenia najvyššieho súdu takto: «V citovanej časti

odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho

najvyššieho súdu vo vzťahu k sťažovateľke zamietol, pričom sa vysporiadal aj s citovaným

nálezom ústavného súdu. V každom prípade tento postup dovolacieho najvyššieho súdu pri

odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne

neodôvodnený alebo arbitrárny, teda dovolací najvyšší súd v danom prípade neporušil

označené základné právo sťažovateľky nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom

práva. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom dovolacieho najvyššieho súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je

opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do

výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by

ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad

dovolacím najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť

odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne pripomína, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho

úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách (napr. , , ).

V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej

judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , , , ,

, , , ).

Základné právo na súdnu ochranu podľa zaručuje, že každý

sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej

republiky. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci

konať tak, aby bola právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach

zákonov, ktoré tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (

ods. 4 v spojení s ). Táto povinnosť všeobecných súdov

vzhľadom na ich postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na

povinnosť Slovenskej republiky rešpektovať medzinárodné záväzky vyplývajúce

z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr.

) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého

súdneho konania vyplývajúcich z čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vo vzťahu a

ods. 1 dohovoru totiž ústavodarca formuláciou uvedenou v , t. j.

v základnom právnom predpise Slovenskej republiky, vyjadril zhodu zámerov vo sfére

práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (),

a preto nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť ().

Článok 46 ods. 1 je primárnym ústavným východiskom pre zákonom

upravené konanie súdov a iných orgánov verejnej moci Slovenskej republiky príslušných na

poskytovanie právnej ochrany, a tým aj východiskom ústavnej úpravy jednotlivých

aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Zároveň podľa podmienky a podrobnosti o tejto

ochrane ustanoví zákon, resp. v zmysle je možné domáhať sa práv

podľa len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (mutatis

mutandis , , ).

Základné právo vyjadrené v zaručuje každému právo na prístup

k súdu a právo na určitú kvalitu súdneho konania pred nezávislým a nestranným súdom,

inak povedané, právo na spravodlivý proces (napr. , ). Ústavný

súd ale zároveň zdôrazňuje, že základné právo podľa nemožno

interpretovať ako právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,

teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi.

Neúspech v súdnom konaní nemožno automaticky považovať za porušenie základného

práva.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad ) do obsahu

základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci

rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom

poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne

má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal taký výklad dotknutej právnej normy,

ktorý je v súlade s , čo je základným predpokladom na ústavne konformnú aplikáciu

tejto právnej normy na zistený skutkový stav veci.

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 predpokladá, že účastníkovi súdneho alebo iného právom upraveného konania

sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie

zákonných ustanovení príslušných procesných predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať

základné právo účastníkov na súdnu a inú právnu ochranu podľa (napr.

m. m. ). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony.

Podľa právneho názoru ústavného súdu ústavne súladný výklad zákonov týkajúcich sa

rozhodovacej činnosti súdov a iných orgánov verejnej moci Slovenskej republiky

predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá

základnému právu každého na súdnu a inú právnu ochranu podľa (,

).

K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa by došlo

predovšetkým vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom

návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. ), ale tiež

v prípade, ak by rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda prejavom zjavnej

svojvôle pri výklade a aplikácii právnej normy, ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade

s priebehom konania alebo ak by rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené. Pokiaľ výklad

nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať

(napr. , ).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa (resp.

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd) patrí aj právo účastníka konania na

odôvodnenie, ktorého rámec určuje . Odôvodnenie rozhodnutí umožňuje

účastníkom konania posúdiť, ako všeobecný súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné

procesné a hmotnoprávne predpisy a akými úvahami sa riadil pri svojom rozhodovaní o veci

samej.

Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa konštantne

zdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom

aj na judikatúru ESĽP, podľa ktorej „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na

odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý

argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti

odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr.

Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci

Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B). Odôvodnenie

rozhodnutí všeobecných súdov preto tvorí súčasť spravodlivého súdneho procesu

a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa a tiež právu

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa judikatúry ústavného súdu () je súčasťou obsahu základného

práva na spravodlivé konanie podľa a práva podľa dohovoru

aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Pritom všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia (m. m. napr. ).

K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií

uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo

ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní

dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva

alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania

a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné

požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní

predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná

zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov

na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne

pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom

sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy

orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené

zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (,

, , ).

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť jednak vo využití všetkých

dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie,

ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj odôvodnenie, ktoré

preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlade

s procesnými predpismi.

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

v napadnutej veci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich

skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska

akceptovateľná a udržateľná.

Ústavný súd pred preskúmaním jednotlivých námietok sťažovateľa proti označenému

uzneseniu najvyššieho súdu považoval za potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie

pri preskúmavaní rozhodnutí všeobecných súdov, ako aj na svoju doterajšiu judikatúru

k aplikovateľnú vzhľadom na obsah námietok sťažovateľa aj na

rozhodovanie o tejto sťažnosti.

So zreteľom na podstatu sťažnosti a predovšetkým okruh právnych problémov, ktoré

tvoria obsah namietaného uznesenia najvyššieho súdu, považoval ústavný súd v prvom rade

za potrebné zaujať stanovisko k ústavne konformnej interpretácii pojmu „vedľajší účastník“

v kontexte s príslušnými ustanoveniami .

Podľa ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo

odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde

o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.

V zmysle vedľajší účastník do konania vstúpi buď z vlastného

podnetu, alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu.

O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh, t. j. len vtedy, ak niektorý

z účastníkov (resp. iný vedľajší účastník) namietne neprípustnosť vstupu vedľajšieho

účastníka do konania. Súd z vlastnej iniciatívy túto otázku neskúma; ak nebola námietka

neprípustnosti vznesená, je tretia osoba vedľajším účastníkom bez ďalšieho.

Podľa v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako

účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého

v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností.

Právny záujem na výsledku konania ako podmienka možnosti vstupu do konania

v pozícii vedľajšieho účastníka konania na strane niektorého z účastníkov konania nie je

v bližšie definovaný, t. j. zákonodarca ponechal na úvahe

súdu, ako bude tento pojem v jednotlivých individuálne určených prípadoch vykladať

a aplikovať. Úvaha súdu pri interpretácii tohto pojmu nie je ale neobmedzená, musí totiž

rešpektovať podstatu a zmysel vedľajšieho účastníctva v kontexte s obsahom a rozsahom

garantovaného základného práva na súdnu ochranu ( a nasl. ) a tiež

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s ústavnými

princípmi.

Vychádzajúc z obsahu a rozsahu ochrany základného práva na súdnu ochranu

formulovaných v doterajšej judikatúre ústavného súdu a prihliadnuc aj na doterajšiu

judikatúru všeobecných súdov možno právny záujem na výsledku konania definovať

v spojení s podstatou a zmyslom inštitútu vedľajšieho účastníctva, ktorým je posilnenie

postavenia účastníka, na ktorého strane vedľajší účastník do konania vstupuje, za

podmienky, že objektívne existuje relevantný dôvod, z ktorého možno vyvodiť, že aj vedľajší

účastník má na výsledku sporu právny záujem. O právny záujem ide spravidla vtedy, ak

rozhodnutím vo veci môže byť dotknuté právne postavenie vedľajšieho účastníka/jeho práva

a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva. Pritom , od ktorého sa právo

fyzickej osoby alebo právnickej osoby, či iného právneho subjektu na jeho vstup do konania

ako vedľajšieho účastníka odvíja, nepodmieňuje predpoklad na úspešné uplatnenie tohto

práva, t. j. vstupu do konania v postavení vedľajšieho účastníka, len existenciou právneho

záujmu na výroku rozhodnutia v predmetnej právnej veci, ale existenciou akéhokoľvek

právneho záujmu, t. j. aj právneho záujmu na skutkových a právnych záveroch, na ktorých

je rozhodnutie v predmetnej veci založené, teda na celkovom výsledku konania. Z tohto

dôvodu právny záujem vedľajšieho účastníka na výsledku konania nemožno spájať len

s tým, že vedľajší účastník bude dotknutý výrokom rozhodnutia, ale aj zisťovaním

skutkového a právneho stavu, od ktorého závisí výsledok konania. Pri posudzovaní

dôvodnosti návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania na strane jedného

z účastníkov je bez právneho významu, a nemôže byť preto ani predmetom zisťovania

skutočnosť, či účastník konania, na stranu ktorého vedľajší účastník vstupuje, spĺňa všetky

predpoklady na úspešné uplatnenie svojich práv. Takémuto vymedzeniu právneho záujmu

korešpondujú aj právne názory najvyššieho súdu vyjadrené v rozhodnutiach vydaných

v konaniach (sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp.

zn. ) súvisiacich s konaním sp. zn. . Aj na ich základe možno

formulovať záver, že reštriktívna interpretácia pojmu „právny záujem“ v aplikačnej praxi

nezodpovedá materiálne chápanej podstate ochrany základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivé súdne konanie, a teda je z ústavného hľadiska neakceptovateľná.

Ústavný súd v tejto súvislosti vzhľadom na takmer identickú právnu úpravu

vedľajšieho účastníka konania v českom právnom poriadku poukazuje aj na judikatúru

Ústavného súdu Českej republiky (, , ,

), ktorá je koherentná s uvedenou charakteristikou právneho záujmu na

výsledku konania. Podľa uvedenej judikatúry Ústavného súdu Českej republiky hlavným

účelom vedľajšieho účastníctva je pomoc v spore jednému z účastníkov konania, a jeho

zmyslom je teda posilniť v konkrétnom konaní postavenie toho účastníka konania, na

ktorého strane vedľajší účastník vystupuje, za predpokladu, že vedľajší účastník má právny

záujem na výsledku sporu. Ide teda o právny záujem na víťazstve toho účastníka, ktorého

vedľajší účastník v spore podporuje, pričom jeho procesné pôsobenie neslúži len na ochranu

práv alebo záujmov tretej osoby (vedľajšieho účastníka), ale zároveň aj na ochranu záujmu

hlavného účastníka konania, na ktorého stranu vedľajší účastník pristúpil. Účel skúmania

právneho záujmu na výsledku sporu má za cieľ vylúčiť z vedľajšieho účastníctva subjekty,

u ktorých je neexistencia právneho záujmu na veci evidentná, a tak nezaťažovať zbytočne

občianske súdne konanie.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta, že boli porušené ním označené práva

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 21. mája 2008 tým, že najvyšší súd

zamietol jeho návrh na jeho vstup do konania ako vedľajšieho účastníka na strane

žalovaného, hoci podľa jeho názoru dostatočne preukázal svoj právny záujem, a to tým, že

ako vlastník 51 % akcií obchodnej spoločnosti T., a. s., má ako riadny akcionár tejto

spoločnosti v súlade s a právo podieľať sa na zisku

tejto spoločnosti na základe rozhodnutia o rozdelení a vyplatení jej zisku akcionárom

vo forme dividend.

Nepripustiť vstup sťažovateľa do označeného konania „navrhol“ žalobca, ktorý

vo svojom vyjadrení z 30. apríla 2008 uviedol, že „podľa jeho názoru otázku 98 kusov akcií

žalobcu spoločnosti T., a.s. v predmetnom konaní nie je potrebné riešiť. V tejto súvislosti

poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 11. decembra 2007 sp. zn.

- 37 vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. zo dňa 28. júna 2006.“.

Najvyšší súd si v napadnutom uznesení „osvojil“ argument žalobcu odvolávajúc sa

na nález ústavného súdu č. k. -37 z 11. decembra 2007, pričom inak vôbec

nereagoval ani na argumenty sťažovateľa uvedené v návrhu na jeho vstup do konania ako

vedľajšieho účastníka na strane žalovaného z 26. apríla 2007 a ani na vyjadrenie žalovaného

k návrhu na vstup sťažovateľa do konania ako vedľajšieho účastníka konania na strane

žalovaného z 30. apríla 2008.

Predmetom posudzovania ústavného súdu je napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 21. mája 2008 v konaní vedenom na najvyššom súde pod uvedenou

spisovou značkou, ktoré v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu nebolo ešte právoplatne

skončené. Úlohou ústavného súdu bolo preto posúdiť, či označeným uznesením došlo

k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že nebol pripustený jeho vstup do konania

ako vedľajšieho účastníka. Relevantným pre toto rozhodnutie bolo posúdenie otázky, či

sťažovateľ mal/má právny záujem na jeho výsledku tak, ako to predpokladá aj § 93 ods. 1

.

Ústavný súd v súvislosti s prejaveným nesúhlasom sťažovateľa s právnym názorom

najvyššieho súdu uvádza, že samotný nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom

všeobecného súdu nie je dôvodom na zásah ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ak napadnutým rozhodnutím nedošlo k zásahu do jeho

zaručených práv alebo slobôd.

Najvyšší súd ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti vo svojom vyjadrení

z 27. novembra 2009 uznal, že sťažovateľa sa súdne konanie dotýka závažným spôsobom,

keďže sa považuje za akcionára obchodnej spoločnosti T., a. s., pričom predmetom konania

je náhrada škody za nevyplatenie dividend prislúchajúcich k akciám tejto spoločnosti.

Vyjadril aj svoj názor, že senát najvyššieho súdu pri rozhodovaní o vstupe sťažovateľa do

konania ako vedľajšieho účastníka konania mal túto otázku posudzovať zo širšieho hľadiska

a nepripustiť by ho mal v zásade iba vtedy, ak tento subjekt nemá nič spoločné

s prerokúvanou vecou.

Ústavný súd sa stotožňuje s týmto názorom najvyššieho súdu. Je preukázané, že na

všeobecných súdoch sa vedie viac ako 20 súdnych sporov (právny zástupca sťažovateľa

vo svojom prípise z 20. decembra 2010 uviedol a označil 17 konaní) v obdobných

a súvisiacich veciach, v ktorých si sťažovateľ uplatnil svoje právo na vedľajšie účastníctvo.

Pritom z 9 konaní, v ktorých najvyšší súd rozhodoval o vedľajšom účastníctve (strana 23)

okrem napadnutého konania sp. zn. , štyri ďalšie konania vedené na

najvyššom súde mali rovnaký predmet konania ako malo konanie sp. zn. –

rozhodovanie o náhrade škody s príslušenstvom. Najvyšší súd pripustil vedľajšie

účastníctvo sťažovateľa v štyroch z týchto konaní, v jednom prípade návrhu nevyhovel

a vstup sťažovateľa ako vedľajšieho účastníka do konania nepripustil (vrátane konania

sp. zn. ).

Posúdenie toho, či ide o relevantný právny záujem sťažovateľa byť vedľajším

účastníkom v uvedených konaniach, je vecou konajúceho súdu. Podľa názoru ústavného

súdu však nemožno prehliadnuť počet konaní označených sťažovateľom s rovnakým alebo

súvisiacim predmetom konania, z ktorých zjavne vyplýva, že vec/otázka, od ktorej sa

odvíjajú označené konania, nie je ešte po právnej stránke uzavretá.

Práve z tohto dôvodu, ako aj z dôvodu, že ide o problematiku, ktorá sa rieši

prostredníctvom viacerých súdnych konaní, a vzhľadom na predmet sporu je aj vo verejnom

záujme, aby sa umožnila účasť na tomto konaní všetkým právnym subjektom, ktoré

disponujú relevantnými informáciami na vyriešenie tohto problému.

Ústavný súd s ohľadom na tieto skutočnosti, ako aj argumenty, ktoré sťažovateľ

uviedol v návrhu na vstup do konania ako vedľajší účastník na strane žalovaného

(z 30. apríla 2007), ktoré musel zohľadniť pri svojom rozhodovaní, dospel k záveru, že

sťažovateľ preukázal dostatočným spôsobom svoj právny záujem na výsledku konania

vedeného pod sp. zn. , ktorý založil na ústavne akceptovateľných argumentoch

na prezentovanie svojho záujmu na výsledku konania a opodstatnenosť jeho účasti

v označenom konaní v pozícii vedľajšieho účastníka konania.

Najvyšší súd sa pri odôvodnení svojho rozhodnutia obmedzil len na odvolanie sa na

nález ústavného súdu sp. zn. a reagoval len na riešenie otázky určenia

vlastníctva akcií spoločnosti T., a. s., ako predbežnej otázky, čím síce reagoval na argument

zásadného významu pre sťažovateľa z hľadiska jeho pozície ako vedľajšieho účastníka

konania, ale neuviedol dôvody, prečo neakceptoval ďalšie argumenty predložené

sťažovateľom, ktorými preukázal svoj právny záujem, prečo chce vstúpiť do označeného

konania a byť vedľajším účastníkom na strane žalovaného. Pritom najvyššiemu súdu muselo

byť zrejmé, o akú vec ide, a tiež že súvisí s ďalšími konaniami vedenými najvyšším súdom,

v ktorých sa taktiež rozhodovalo o pripustení vstupu sťažovateľa do týchto konaní ako

vedľajšieho účastníka konania. Ústavný súd nielen z týchto dôvodov, ale aj z dôvodu, že

takéto odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu je založené na reštriktívnom prístupe

k možnosti uplatnenia ústavnoprocesných práv „tretích osôb“ v postavení vedľajšieho

účastníka konania a na v zásade formálnom a ústavne nekonformnom výklade pojmu

„právny záujem na výsledku konania“ popierajúcom princíp spravodlivosti, rozhodol, že

najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. z 21. mája 2008 porušil základné právo

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd v súvislosti s odvolaním sa najvyššieho súdu na nález č. k.

-37 z 11. decembra 2007 uvádza, že aj tento má význam pre konanie vedené

pod sp. zn. (a aj súvisiace konania) a nemožno ho v okolnostiach danej veci

ignorovať, ale ani preceňovať. Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane uvádza, že

z prebiehajúcich konaní, na ktoré sa poukazuje v tomto náleze, totiž vyplýva, že otázka

vlastníctva akcií ešte zjavne nie je právne uzavretá. Preto je nevyhnutné, aby v každom

takomto konaní pred všeobecným súdom bola umožnená účasť všetkých subjektov (vrátane

sťažovateľa), ktoré majú právny záujem na uzavretí tohto právneho problému a môžu

ponúknuť argumenty pre účely jeho definitívneho vyriešenia.

III.

Vychádzajúc z , ktorý vymedzuje kľúčovú ústavnú funkciu ústavného

súdu zabezpečovať ochranu ústavnosti, je jeho prioritnou úlohou v konaní podľa čl. 127

ods. 1 všestranne posúdiť a zhodnotiť namietané rozhodnutie orgánu verejnej moci

z toho pohľadu, či prípadné nedostatky nevykazujú takú intenzitu, že ide o rozhodnutie,

ktoré nie je z hľadiska požiadaviek na ochranu garantovaných a chránených hodnôt

akceptovateľné a udržateľné. Ak zistenia ústavného súdu v konkrétnej veci takýto záver

odôvodňujú, tak potom je aktuálne rozhodnúť o porušení základných práv alebo slobôd,

resp. ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej

zmluvy rozhodnutím orgánu verejnej moci a rovnako je aktuálne uplatniť právomoc podľa

a v nadväznosti na to zrušiť namietané rozhodnutie orgánu verejnej

moci vzhľadom na organickú spojitosť a 2 .

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa čl. 127 ods. 1 a je jeho obligatórnou povinnosťou zrušiť také

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Na druhej strane zveruje

ústavnému súdu fakultatívnu právomoc zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Na základe citovaného a

v danom prípade, napriek tomu, že konanie sp. zn. je právoplatne skončené,

považoval ústavný súd za potrebné nielen zrušiť napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ale

mu aj vec vrátiť na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu), v ktorom bude viazaný

právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v II. časti tohto nálezu [§ 56 ods. 3 písm. b)

a ods. 6 ]. Dôvodom takého rozhodnutia bola jednak skutočnosť, že

v súčasnosti prebieha na najvyššom súde v predmetnej veci dovolacie konanie sp. zn.

1 Obdo/V/6/2010 na základe dovolania podaného žalobcom, pričom obsah tohto nálezu

ústavného súdu môže byť právne relevantný aj pre toto konanie, a jednak to, že zo zistení

ústavného súdu vyplynulo, že rozhodovacia prax všeobecných súdov vrátane najvyššieho

súdu je v druhovo rovnakých otázkach rozdielna.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že k imanentným

znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. ),

ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri

opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. ,

a ). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu

o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju

nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. ,

, ). Rozdiely v súdnych rozhodnutiach sú prirodzene obsiahnuté

v každom súdnom systéme, ktorý je založený na existencii viacerých nižších súdov

s obmedzenou územnou pôsobnosťou. Úlohou najvyššieho súdu je práve usmerňovať tieto

protirečivé rozsudky (Zielinski, Pradal, Gonzales a ďalší v. Francúzsko, ESĽP – Veľká

Komora, sťažnosti č. 24846/94 a č. 34165/96 až č. 34173/96, bod 59). Podľa názoru ESĽP

je preto v rozpore s princípom právnej istoty, ktorý je zahrnutý v niekoľkých článkoch

dohovoru a tvorí jeden zo základných elementov právneho štátu, situácia, keď najvyšší súd

(ako zjednocovateľ rozdielnych právnych názorov) je sám zdrojom hlbokých a trvalých

inkonzistencií (m. m. Beian v. Rumunsko, Baranowski v. Poľsko). Rozporné právne názory

najvyššieho súdu na identické situácie sú tak v konečnom dôsledku spôsobilé podkopávať

dôveru verejnosti v súdny systém (m. m. Sovtransavto Holding v. Ukrajina, ESĽP).

Z rozsudku ESĽP Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že

rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou

súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je

založený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene

dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale

dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby

uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo

rovnakých alebo podobných veciach.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v identických,

resp. obdobných veciach týkajúcich sa interpretácie a aplikácie uplatňuje

rozdielnu judikatúru, čím spochybňuje princíp právnej istoty ako jeden z princípov

právneho štátu, ktorý sú povinné pri svojej rozhodovacej činnosti rešpektovať všetky orgány

verejnej moci a ktorý je vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu

o porušovaní základných práv alebo slobôd garantovaných (m. m. ).

K odchylnej judikatúre všeobecných súdov a k jej zjednocovaniu sa už ústavný súd

opakovane vyslovil (, ), keď uviedol, že právny poriadok

Slovenskej republiky upravuje mechanizmus zabezpečujúci koherentnosť judikatúry v § 22

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Tento mechanizmus spočíva v inštitúte

zverejňovania súdnych rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte

prijímania stanovísk k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu.

Hodnotenie toho, či najvyšší súd mechanizmus podľa § 22 zákona o súdoch fakticky

a riadne využíva, bude v každej skupine prípadov rozdielnej judikatúry závislé od

konkrétnych okolností; spravidla bude potrebné zohľadniť predmet konkrétnych konaní, ich

skutkovú a právnu náročnosť a z toho vyplývajúce primerané časové obdobie na uplatnenie

mechanizmu podľa § 22 zákona o súdoch.

V tejto súvislosti ústavný súd tiež poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa

ktorej nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov,

a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona o súdoch [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,

§ 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] patrí najvyššiemu súdu (m. m. , ,

, , ). Ústavný súd ale môže v rámci svojej

pôsobnosti najvyšší súd aspoň nepriamo iniciovať k tomu, aby (najvyšší) súd toto svoje

poslanie aj reálne napĺňal, k čomu môže prispieť aj tento nález.

Vzhľadom na uvedené považoval ústavný súd za potrebné rozhodnúť tak, ako to je

uvedené v bode 2 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2011