Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 81 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (131)IV. ÚS 60/2010
PDF · 548.79 KB
No categories available
IV. ÚS 60/2010
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 20. januára 2011 v senáte
zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava
Orosza o sťažnosti M., B., zastúpeného advokátom JUDr. M., B., vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 2/2007 z 21. mája 2008, za účasti
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto
rozhodol:
1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 3 Obo 2/2007 z 21. mája
2008 p o r u š i l základné právo M. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 2/2007
z 21. mája 2008 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2008
doručená sťažnosť M., B. (ďalej len „sťažovateľ“ alebo „m.“), zastúpeného advokátom
JUDr. M. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obo 2/2007 z 21. mája 2008.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:
„Dňa 21. mája 2008 rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Obo 2/2007 o zamietnutí návrhu Slovenskej republiky – M. na vstup do
konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení, voči ktorému smeruje táto sťažnosť
s konečnou platnosťou potvrdil, že Slovenská republika – M. nemá právo byť vedľajším
účastníkom konania na strane žalovaného, pretože nemá právny záujem na odvolacom
konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 Obo 2/2007. ...
Návrh na vstup do konania ako vedľajší účastník na strane žalovaného – C., B.
podala Slovenská republika – M. na Najvyšší súd Slovenskej republiky dňa 30. apríla 2007.
V konaní, vstupu do ktorého sa M. domáhalo, si spoločnosť B., a. s. ako žalobca
uplatnila na Krajskom súde v Bratislave nárok na náhradu škody vo výške 10.315.774,- Sk
a príslušenstva, pričom škoda mala vzniknúť dôsledkom protiprávneho úkonu žalovaného –
C., B.
Spoločnosť B., a. s. tvrdila, že z dôvodu nevykonania zápisu žalobcu C., B. ako
akcionára k 98 kusom akcií spoločnosti T., a. s. neboli žalobcovi vyplatené dividendy za rok
2002 vo výške 105.263,16 Sk na jednu akciu. Svoj nárok na dividendy odôvodňovala
spoločnosť B., a. s. tým, že sa stala riadnym akcionárom spoločnosti T., a. s. nadobudnutím
98 kusov akcií spoločnosti v exekúcii.
M. sa domáhalo vstupu do konania na Najvyššom súde Slovenskej republiky v štádiu,
kedy Krajský súd v Bratislave už rozhodol v konaní v prvom stupni (č. k. 17 Cb 118/03-211)
tak, že zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť spoločnosti B., a. s. ako žalobcovi sumu
10.315.774,- Sk s 9,07 % úrokom z omeškania p. a. od 6. júla 2006 do zaplatenia a sumu
81.423,- Sk ako náhradu trov konania. V uvedenom prvostupňovom rozsudku zo dňa 30.
októbra 2006 Krajský súd v Bratislave uviedol, že vlastnícke právo žalobcu k 98 kusom
akcií spoločnosti T., a. s. považuje za nesporné a touto otázkou sa v konaní ďalej
nezaoberal.
M. je riadnym akcionárom 51 % akcií v spoločnosti T., a. s. Počas celého roka 2002,
za ktorý mali byť dividendy vyplatené akcionárom spoločnosti T., a. s. bolo m. a v
súčasnosti aj je ako jeden z dvoch akcionárov spoločnosti zapísané v zozname akcionárov a
na jeho meno bola a je vystavená listinná akcia zodpovedajúca 51 percentnému podielu na
akciách spoločnosti T., a. s. K dnešnému dňu neexistuje žiadna právotvorná skutočnosť,
ktorá by vyvrátila fakt, že M. je akcionárom 51 % akcií spoločnosti T., a. s.
Ako riadny akcionár spoločnosti malo a má M. v súlade s ustanoveniami § 155 a §
178 Obchodného zákonníka právo podieľať sa na zisku spoločnosti na základe rozhodnutia
o rozdelení a vyplatení zisku akcionárom spoločnosti vo forme dividend. Toto základné
právo patrí len tomu, kto sa ako akcionár spoločnosti riadne preukáže a spĺňa všetky
náležitosti stanovené zákonom na to, aby mu mohlo byť priznané toto imanentné právo
akcionára.
Pokiaľ teda spoločnosť T., a. s. rozhodla o vyplatení dividend za rok 2002, mohli
tieto dividendy patriť len tomu, kto bol v tom čase riadnym akcionárom spoločnosti.
Vyplatenie dividend predstavuje výkon jedného zo zásadných akcionárskych práv.
V prípade, ak Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdí rozsudok Krajského súdu
v Bratislave rozhodne zároveň o tom, že časť dividend prislúchajúcich k akciám, o ktorých
žalobca tvrdí, že mu na úkor M. patria, nemali byť vyplatené Slovenskej republike – M., čo
spochybní, a tým pádom ovplyvní, akcionárske práva M.
M. považuje za jednoznačné, že jeho právny záujem odôvodňujúci oprávnenosť
vstupu Slovenskej republiky do konania o určenie náhrady škody spočívajúcej v nevyplatení
dividend z akcií spoločnosti T., a. s. za rok 2002 existoval a bol nespochybniteľný.
Napriek uvedenému rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že vstup M. do
konania sp. zn. 3 Obo 2/2007 ako vedľajšieho účastníka zamietol.
V napadnutom uznesení sa Najvyšší súd Slovenskej republiky oprel o nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 159/07-37 zo dňa 11. decembra 2007,
v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil právny názor, že všeobecný súd nemôže
posudzovať zákonnosť priebehu exekúcie ako prejudiciálnu otázku. ...
Keďže Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze sp. zn. II. ÚS 159/07-37
určil, že posudzovaním zákonnosti priebehu exekúcie dôjde k porušeniu základného práva
na súdnu ochranu a na spravodlivý súdny proces, vzhľadom na ustanovenie § 135 ods. 1
OSP nebude sa Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní so sp. zn. 3 Obo 2/2007
oprávnený zaoberať otázkou zákonnosti nadobudnutia akcií ako otázkou predbežnou.
Aby však Najvyšší súd Slovenskej republiky mohol v odvolacom konaní so sp. zn.
3 Obo 2/2007 rozhodnúť o priznaní alebo nepriznaní náhrady škody spočívajúcej
v nevyplatení dividend k akciám spoločnosti T., a. s., bude sa musieť zaoberať otázkou, či
spoločnosť B., a. s. mala alebo nemala postavenie alebo práva akcionára v čase prijatia
uznesenia valného zhromaždenia spoločnosti T., a. s. o vyplatení dividend. Zaoberanie sa
touto otázkou nie je možné bez toho, aby zároveň nedošlo k preskúmavaniu práv M., a aby
sa dôsledky takého skúmania nedotkli jeho právneho záujmu.
Fakt, že M. uvádzalo ako dôvod preukazujúci právny záujem na výsledku konania
práve rozhodovanie súdu o predbežnej otázke vlastníctva akcií nemení nič na skutočnosti,
že M. právny záujem na výsledku konania má.
Dovoľujeme si upozorniť na to, že ustanovenie § 93 ods. 1 OSP určuje objektívne
kritérium predpokladu na vstup do konania, ktorým je existencia právneho záujmu. ...
Najvyšší súd Slovenskej republiky nevzal pri rozhodovaní o vstupe M. do konania do
úvahy fakt, že M. je riadny akcionár spoločnosti T., a. s., ktorý má právo hájiť svoje
akcionárske práva v každom konaní, ktoré sa ich akýmkoľvek spôsobom dotýka čím odňal
m. možnosť hájiť svoje práva pred súdom a porušil tým jeho právo na súdnu ochranu a
právo na spravodlivý súdny proces. ...
O konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky so sp. zn. 3 Obo 2/2007
upovedomil M. sám žalovaný – C., B. s cieľom zabezpečiť, aby m. tiež vstúpilo do konania.
Robil tak práve z dôvodu, že účasť M. mala pomôcť pri ochrane práv C., B. pri zamietnutí
návrhu na náhradu škody. ...
M. je presvedčené, že predpoklady stanovené zákonom ako predpoklady vstupu do
konania v postavení vedľajšieho účastníka splnilo. Napriek tomu sa účastníkom konania
nestalo a nemohlo sa domáhať ochrany svojich práv a právom chránených záujmov pred
súdom.“
M. navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa, Slovenskej republiky – M. na rozhodnutie na
nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na
spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Obo
2/2007 zo dňa 21. mája 2008, porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 3 Obo 2/2007 zo dňa 21. mája 2008 ako nezákonné rozhodnutie a vec
vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“
Ústavný súd vyzval najvyšší súd, aby sa k sťažnosti ešte pred jej predbežným
prerokovaním vyjadril. Najvyšší súd vo vyjadrení z 27. novembra 2009 uviedol:
„Slovenská republika – M. namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo
2/2007 z 21. mája 2008. Porušenie uvedených práv sťažovateľ vidí v tom, že súd jeho návrh
na vstup do konania ako vedľajšieho účastníka zamietol, pričom predmetom konania je
vyplatenie dividend, prislúchajúcich k akciám spoločnosti T., a. s. a m. je v tejto spoločnosti
akcionárom vo výške 51 %, a teda má právny záujem na výsledku tohto konania. Podľa
sťažnosti sťažovateľ má právo hájiť svoje akcionárske práva v každom konaní, ktoré sa ich
akýmkoľvek spôsobom dotýka.
Podľa nášho názoru senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri rozhodovaní
o vstupe sťažovateľa do konania ako vedľajšieho účastníka (§ 93 O. s. p.) mal túto otázku
posudzovať zo širšieho hľadiska a nepripustiť by ho mal v zásade iba vtedy, ak tento subjekt
s prejednanou vecou nemá nič spoločné. V danom prípade sťažovateľa dané súdne konanie
nepochybne sa dotýka, a to závažným spôsobom, keďže sa považuje za akcionára obchodnej
spoločnosti, za akcie ktorej je uplatňované právo na vyplatenie dividend. Aj keď
v napadnutom uznesení sa poukazuje na nález Ústavného súdu, podľa nášho názoru
pripustenie sťažovateľa do konania ako vedľajšieho účastníka nieje vylúčené, keďže toto
konanie ešte nie je právoplatne skončené.
Aj keď o správnosti postupu senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
vyslovujeme pochybnosti, to ešte bez ďalšieho neznamená, že ústavnú sťažnosť považujeme
za dôvodnú. V tomto smere rozhodnutie Ústavného súdu ponechávame na jeho úvahu.
K tomu poznamenávame, že výklad a aplikácia zákonného ustanovenia prináleží
všeobecnému súdu.“
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) prijal sťažnosť po predbežnom prerokovaní uznesením č. k. IV. ÚS 60/2010-17
z 10. februára 2010 na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd opakovane vyzval najvyšší súd,
aby sa vyjadril k prijatej sťažnosti a k otázke konania ústneho pojednávania.
Najvyšší súd vo svojom vyjadrení z 31. marca 2010 uviedol:
„Sťažovateľ namieta, že uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. mája
2008 sp. zn. 3 Obo 2/2007 boli porušené jeho základné práva uvedené v čl. 46 ods. 1 Ústavy
a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a navrhuje toto uznesenie zrušiť a vec
vrátiť Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky navrhuje, aby Ústavný súd SR sťažnosti nevyhovel
a teda rozhodol, že základné práva sťažovateľa porušené neboli. Sťažovateľ síce v podaní
uvádza, že vo veci vyčerpal všetky opravné prostriedky, avšak zrejme to neurobil, keďže
uznesenie sp. zn. 3 Obo 2/7007-267 nenapadol mimoriadnym opravným prostriedkom a to
dovolaním. Tento mimoriadny opravný prostriedok bol podaný účastníkom konania B., a. s.
H. proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 7. augusta 2008 č. k. 3 Obo
2/2007-307, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu zamietol. O
tomto dovolaní doposiaľ rozhodnuté nebolo a vec je vedená na Najvyššom súde SR pod sp.
zn. 1 Obdo/V/6/2010.
Aj v prípade, že by Ústavný súd SR zrušil uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3 Obo 2/2007-267, sťažovateľ ako vedľajší účastník by sa do konania nedostal, pretože vec
je právoplatne skončená. Iba ak by dovolací súd uvedenému dovolaniu vyhovel, o práve
sťažovateľa by bolo možné znovu procesne rozhodnúť. Keďže ale sťažovateľ dovolanie
vo veci nepodal, podľa nášho názoru jeho ústavná sťažnosť nie je dôvodná.
Napokon Najvyšší súd SR v uznesení z 21. mája 2008 č. k. 3 Obo 2/2007-267
poukázal aj na nález Ústavného súdu z 11. decembra 2007 sp. zn. II. ÚS 159/07-37,
z ktorého pri rozhodovaní vychádzal.
Najvyšší súd súhlasí, aby vo veci bolo upustené od ústneho pojednávania (§ 30 ods. 2
Sťažovateľ na výzvu ústavného súdu z 27. októbra 2010 k vyjadreniu najvyššieho
súdu zaujal 8. novembra 2010 toto stanovisko:
„Vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu dňa 19. 4. 2010 Najvyšší súd SR
navrhuje, aby Ústavný súd sťažnosti M. nevyhovel. Najvyšší súd tvrdí, že základné práva
sťažovateľa porušené neboli. Dôvody absencie porušenia základných práv sťažovateľa vidí
Najvyšší súd SR v tom, že (i) sťažovateľ nevyčerpal všetky opravné prostriedky a tiež v tom,
že (ii) ak by aj Ústavný súd SR sťažnosťou napadnuté uznesenie zrušil, sťažovateľ by nemal
možno stať sa účastníkom konania, vstupu do ktorého sa domáha, pretože toto konanie bolo
medzičasom právoplatne skončené.
Podľa názoru sťažovateľa vychádza vyjadrenie Najvyššieho súdu SR z nesprávneho
právneho posúdenia veci z nasledovných dôvodov:
(i) O vedľajšom účastníctve sťažovateľa – M. rozhodol Najvyšší súd SR uznesením zo
dňa 21. mája 2008 tak, že návrh sťažovateľa na vstup do konania vedeného v tom čase už
na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 3 Obo 2/2007 ako vedľajšieho účastníka na strane
žalovaného zamietol. O vstupe sťažovateľa rozhodoval Najvyšší súd SR ako súd prvého
stupňa a nie ako odvolací súd. Najvyšší súd rozhodol tak, že vstup zamietol, pričom proti
uzneseniu nepripustil odvolanie. Najvyšší súd SR týmto rozhodnutím vyjadril svoj právny
názor, že M. nemá právny záujem na výsledku konania o náhradu škody vedeného na návrh
spoločnosti B. voči C.
Proti tomuto uzneseniu nemal sťažovateľ možnosť podať dovolanie. Nešlo
o rozhodnutie odvolacieho súdu, pretože Najvyšší súd SR rozhodoval o vedľajšom
účastníctve sťažovateľa v prvom stupni a nebol splnený žiaden z dôvodov na podanie
dovolania v zmysle ustanovení § 237 OSP alebo § 239 OSP. Z vyjadrenia Najvyššieho súdu
SR nie je zrejmé, ktoré ustanovenie OSP malo odôvodňovať podanie dovolania voči
uzneseniu, ktorým zamietol vstup sťažovateľa do konania ako vedľajšieho účastníka na
strane žalovaného. Sťažovateľ má za to, že v tomto prípade z Občianskeho súdneho
poriadku dôvod na podanie dovolania nevyplýva.
(ii) Sám Najvyšší súd SR vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti potvrdzuje
možnosť opätovného rozhodovania v konaní, vstupu do ktorého sa sťažovateľ domáha.
Najvyšší súd SR potvrdil, že spoločnosť B., a. s. podala dovolanie voči rozsudku NS SR z 7.
8. 2008 č. k. 3 Obo 2/2007-37, ktorým bol zmenený rozsudok prvého stupňa a žaloba
spoločnosti B., a. s. bola zamietnutá. Dovolacie konanie sa na najvyššom súde vedie pod sp.
zn. 1 Obdo V6/2010.
Nie je vylúčené, že Najvyšší súd SR dovolaniu spoločnosti B., a. s. vyhovie, rozsudok
zo dňa 7. 8. 2008 č. k. 3 Obo 2/2007-37 zruší a vec bude znovu prejednávaná. Táto možnosť
ďalšieho vedenia konania o náhradu škody potvrdzuje, že ústavná sťažnosť M. je
opodstatnená. Opodstatnenosť ústavnej sťažnosti existuje napriek tomu, že konanie,
vedľajšieho účastníctva v ktorom sa sťažovateľ domáha bolo právoplatne skončené.
Rozhodnutie o ústavnej sťažnosti sťažovateľa je veľmi dôležité aj z toho dôvodu, že
v obdobných súvislostiach sa vedie na slovenských súdoch viac ako 20 súdnych sporov,
v ktorých má M. právny záujem na výsledku konania a uplatňuje svoj nárok na vedľajšie
účastníctvo.
Spomínané súdne spory súvisia s kauzou 34,04 % akcií spoločnosti T., a. s., ktorá
bola iniciovaná štyrmi obchodnými spoločnosťami a tromi fyzickými osobami. Tieto
subjekty tvrdia, že v roku 1998 nadobudli akcie spoločnosti T., a. s. v exekúcii napriek tomu,
že v tom čase platná legislatíva vylučovala akúkoľvek dispozíciu s akciami spoločnosti T., a.
s. z dôvodu, že išlo o strategický podnik, ktorý mal zostať vlastníctvom štátu.
Pre možnosť uplatnenia ústavných práv M. v konaniach vedených v kauze T., a. s. je
rozhodnutie Ústavného súdu SR o vedľajšom účastníctve v konaní 3 Obo 2/2007 podstatné
a to aj v prípade, ak by toto konanie zostalo právoplatne skončené. Nález ústavného súdu v
tejto súvislosti by bol potvrdením principiálneho dodržiavania ústavnosti pri rozhodovaní o
právach účastníka konania.
Ústne pojednávanie vo veci ústavnej sťažnosti vedenej na ústavnom súde pod sp. zn.
Vo výzve zo dňa 27. 10. 2010 žiada Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľa
o vyjadrenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.
Sťažovateľ po dôkladnom zvážení veci dospel k názoru, že ústne pojednávanie v tejto
veci by prispelo k ďalšiemu objasneniu veci. Sťažovateľ sa domnieva, že dôležitosť tohto
konania má dosah aj na ďalšie spory v už spomínanej kauze 34,04 % akcií spoločnosti T., a.
s. a preto by rád uplatnil svoje právo na ústne prejednanie veci a mal možnosť vyjadriť sa
pred Ústavným súdom Slovenskej republiky v tejto súvislosti.“
Ústavný súd zo spisu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 2/2007 zistil, že konanie vedené
pod uvedenou spisovou značkou je odvolacím konaním, predmetom ktorého je rozhodnutie
o odvolaní žalovaného [C., a. s. (ďalej len „žalovaný“)] proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17 Cb 118/03-211 z 30. októbra 2006, ktorým
krajský súd rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi [obchodnej spoločnosti B.,
a. s. (ďalej len „žalobca“)] ním vyčíslenú pohľadávku s príslušenstvom.
Sťažovateľ (m.) svoj vstup do označeného odvolacieho konania navrhol 26. apríla
2007 s týmto odôvodnením:
«V konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod spisovou značkou
17 Cb 118/2003 sa žalobca domáhal zaplatenia 10.315.774,- Sk a príslušenstva z titulu
náhrady škody, ktorá mu vznikla na základe protiprávneho úkonu žalovaného.
V tomto konaní rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 30. októbra
2006 (č. k. 17Cb 118/03-211) tak, že zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi
sumu 10.315.774,- Sk s 9,07% úrokom z omeškania p. a. od 6. júla 2006 do zaplatenia
a sumu 81.423,- Sk ako náhradu trov konania.
Vo svojej žalobe zo dňa 22. 12. 2003 žalobca tvrdil, že nadobudol 98 kusov akcií
spoločnosti T., a. s. so sídlom B., číslo emisie 8809710000480 a, že mu tak ako riadnemu
akcionárovi spoločnosti T., a. s. vznikol v roku 2002 nárok na výplatu dividend vo výške
105.263,16 Sk na jednu akciu.
V rozsudku zo dňa 30. októbra 2006 Krajský súd v Bratislave uviedol, že vlastnícke
právo žalobcu k 98 kusom akcií spoločnosti T., a. s. považuje za nesporné a touto otázkou
sa v konaní ďalej nezaoberal.
Žalovaný podal proti rozsudku Krajského súdu č. k. 17Cb 118/03-211 odvolanie
a v súčasnosti sa vec prejednáva v odvolacom konaní na Najvyššom súde Slovenskej
republiky pod spisovou značkou Obo 2/2007.
Vedľajší účastník na strane žalovaného má dôležitý právny záujem na výsledku tohto
konania vedeného v súčasnosti na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod spisovou
značkou Obo 2/2007. Preto podáva tento návrh na vstúpenie do konania ako vedľajší
účastník na strane žalovaného, pričom uvádza nasledovné dôvody na vstup do konania:
1. Ak mal Krajský súd v Bratislave v tomto konaní rozhodovať o náhrade škody,
ktorá mala vzniknúť ako dôsledok nevyplatenia dividend prislúchajúcich k 98 kusom akcií
spoločnosti T., a. s. žalobcovi, mal v prvom rade relevantne posúdiť otázku, či žalobca
nárok na vyplatenie dividend mal.
2. Nárok na vyplatenie dividend má len riadny akcionár spoločnosti. Otázka, či je
žalobca riadnym akcionárom spoločnosti T., a. s., respektíve či ním bol v rozhodnom čase je
sporná otázka, od posúdenia ktorej závisí ďalšie vedenie konania a rozhodnutie o samotnej
žalobe.
3. Podľa názoru vedľajšieho účastníka na strane žalovaného mala byť otázka
vlastníctva k 98 kusom akcií spoločnosti T., a. s. v konaní vedenom Krajským súdom v
Bratislave pod spisovou značkou 17 Cb 118/2003 riešená ako predbežná otázka, pretože jej
zodpovedanie malo zásadný význam pre rozhodnutie o petite žaloby ako takom, ako aj pre
právne postavenie vedľajšieho účastníka.
4. Vedľajší účastník na strane žalovaného tvrdí, že žalobca nikdy nebol a ani sa
nikdy nemohol stať akcionárom spoločnosti T., a. s. a v plnej miere spochybňuje vlastníctvo
98 kusov akcií spoločnosti T., a. s. žalobcom.
5. Krajský súd v Bratislave sa pri prvostupňovom rozhodovaní v prejednávanej veci
v súvislosti s vlastníctvom 98 kusov akcií spoločnosti T., a. s. žalobcom odvoláva na
potvrdenie tohto vlastníctva v rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. februára 2001 sp.
zn. M Cdo 2/99, ktorým došlo k zamietnutiu mimoriadneho dovolania generálneho
prokurátora.
6. Toto zhodnotenie veci Krajským súdom v Bratislave nebolo správne, pretože
uvedený rozsudok Najvyššieho súdu SR zamietol dovolanie generálneho prokurátora
z dôvodu absencie jednej z náležitostí podania mimoriadneho dovolania a to, že ochranu
nemožno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. V rozsudku Najvyššieho súdu SR M Cdo
2/99 sa výslovne uvádza, že Najvyšší súd SR ako dovolací súd neskúmal opodstatnenosť
v dovolaní uvedených dovolacích dôvodov, teda sa nezaoberal oprávnenosťou
nadobudnutia vlastníctva 98 kusov akcií spoločnosti T., a. s. žalobcom.
7. Otázky posúdenia vlastníctva akcií spoločnosti T., a. s. sa však priamo dotklo
niekoľko zásadných rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Pre posúdenie predbežnej
otázky v tomto konaní je dôležitý najmä rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky IM
Obdo 5/2005 zo dňa 28. júna 2006 vo veci žalobcu proti odporcovi T., a. s. o vydanie
poverenia zvolať mimoriadne valné zhromaždenie (konanie začaté na základe
mimoriadneho dovolania Generálneho prokurátora SR), ktorým Najvyšší súd SR zrušil
uznesenie Okresného súdu Bratislava I z 18. novembra 2007 č. k. 34 Exre 89/04-73.
8. V uvedenej veci sa žalobca domáhal vydania poverenia zvolať mimoriadne valné
zhromaždenie spoločnosti T., a. s. Obdobne ako v tomto konám (17 Cb 118/2003)
vystupoval teda žalobca z pozície akcionára spoločnosti T., a. s.. Vo svojom rozsudku (IM
Obdo 5/2005) Najvyšší súd SR usúdil, že pre riadne rozhodnutie uvedenej veci sa mal
prvostupňový súd vysporiadať s otázkou, či je žalobca skutočne akcionárom spoločnosti T.,
a. s. a vyriešiť ju ako prejudiciálnu otázku.
9. V odôvodnení rozsudku Najvyššieho súdu SR (IM Obdo 5/2005) sa uvádza, že:
„V predmetom konaní (pozn. v prvostupňovom konaní na Okresnom súde Bratislava I č. k.
34 Exre89/04-73) ... navrhovateľ odvodzoval nadobudnutie vlastníctva akcií odporcu
v rámci exekučného konania. V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje
na jednoznačné znenie ustanovenia §114 zákona č. 233/1995 Z .z. (Exekučný poriadok),
podľa ktorého exekúciou nemožno postihnúc veci, ktorých predaj je podľa osobitných
predpisov zakázaný, alebo ktoré podľa osobitných predpisov exekúcii nepodliehajú. Ak
v zmysle citovaných ustanovení zákona č, 92/1991 7b. resp. zákona č. 192/1995 Z. z. v znení
neskorších predpisov nemôže byť majiteľom akcií iný subjekt ako štát, potom nemohol
navrhovateľ v rámci exekučného konania platne nadobudnúť vlastnícke právo k akciám
odporcu, nemohol byť teda ich majiteľom a nebol teda aktívne legitimovaný na podanie
návrhu aby ho súd poveril zvolaním valného zhromaždenia odporcu.“ Kópia úplného
znenia citovaného rozsudku je priložená k tomuto návrhu.
Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že predmet konania vedeného v súčasnosti na
Najvyššom súde v Bratislave pod spisovou značkou Obo 2/2007, najmä riešenie predbežnej
otázky vlastníctva akcií spoločnosti T., a. s. žalobcom má zásadný význam pre vedľajšieho
účastníka na strane žalovaného a môže závažným spôsobom zasiahnuť do jeho právneho
postavenia ako riadneho akcionára spoločnosti T., a. s.
Vedľajší účastník má tiež za to, že zodpovedanie tejto prejudiciálnej otázky priamo
závisí od posúdenia viacerých zásadných faktov, ktoré môže objasniť najmä vedľajší
účastník na strane žalovaného.
Preto vedľajší účastník na strane žalovaného navrhuje, aby Najvyšší súd Slovenskej
republiky v súlade s ustanovením § 93 OSP rozhodol, že Slovenská republika – M. vstupuje
do konania vo veci žalobcu B., a. s., proti žalovanému C., a. s. o zaplatenie 10.315.774,- Sk
s príslušenstvom vedeného na Najvyššom súde Slovenskej republiky, č. k. Obo 2/2007 ako
vedľajší účastník na strane žalovaného.»
Žalobca sa k tomuto návrhu vyjadril 30. apríla 2008 takto:
„K uvedenému návrhu oznamuje žalobca súdu cestou svojej splnomocnenej právnej
zástupkyne, že žalobca nesúhlasí s tým, aby súd pripustil do konania ako vedľajšieho
účastníka na strane žalovaného Slovenskú republiku – M., B. z dôvodu, že navrhovateľ
vedľajšieho účastníctva nemá právny záujem na výsledku tohto konania.
Odôvodnenie: Slovenská republika – M. (ďalej len navrhovateľ) v návrhu na vstup
do konania ako vedľajší účastník na strane žalovaného tvrdí, že žalobca nikdy nebol a ani
sa nikdy nemohol stať akcionárom spoločnosti T. a. s. a ďalej, že Krajský súd v Bratislave
pochybil tým, že v konaní neriešil otázku vlastníctva k 98 kusom akcií T. a. s. ako otázku
predbežnú poukazujúc najmä na dôležitý rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. IM Obdo 5/2005 zo dňa 28. júna 2006, ktorý v prílohe dokladá. Vyriešenie
predbežnej otázky vlastníctva akcií spoločnosti T. a. s. žalobcom má zásadný význam pre
navrhovateľa vedľajšieho účastníctva a môže závažným spôsobom zasiahnuť do jeho
právneho postavenia ako riadneho akcionára spoločnosti T. a. s., tvrdí navrhovateľ.
Dôvody uvádzané navrhovateľom v návrhu na vstup do konania ako vedľajší
účastník na strane žalovaného sú nesprávne, lebo vychádzajú z mylných právnych záverov.
Otázku vlastníctva 98 kusov akcií T. a. s. žalobcu v tomto konaní nie je potrebné
riešiť, táto je vyriešená.
Žalobca v priebehu konania dostatočne preukázal súdu listinnými dôkazmi, že dňa
9. októbra 1998 nadobudol platne v exekúcii 98 kusov akcií T. a. s., B.
Súčasne poukazoval na tú skutočnosť že exekúcia bola skončená a v zmysle § 61 Ex.
por. je navrátenie do predošlého stavu v exekučnom konaní vylúčené.
Krajský súd v Bratislave sa s tvrdením žalobcu stotožnil a v odôvodnení rozsudku
vyslovil, že otázka vlastníctva 98 kusov akcií T. a. s., B. žalobcom nie je sporná.
Tento záver krajského súdu je správny a potvrdený nálezom Ústavného súdu
Slovenskej republiky.
Žalobca podaním zo dňa 28. februára 2008 zaslal súdu nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 11. decembra 2007, sp. zn. II. ÚS 159/07-37 o prerokovaní
sťažnosti spoločnosti T. s. r. o. V. vo veci namietaného porušenia základného práva na
súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. IM Obdo 5/2005 zo dňa 28. júna 2006.
Uvedeným nálezom Ústavný súd Slovenskej republiky zrušil rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. IM Obdo 5/2005 z 28. júna 2006 a vec vrátil v rozsahu
zrušenia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. Rozsudok o ktorý
navrhovateľ vedľajšieho účastníctva opieral svoje mylné právne názory bol ako
protiústavný zrušený.
V odôvodnení nálezu Ústavný súd Slovenskej republiky na strane ôsmej a deviatej
uvádza:
... Okresný súd V. na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku z 13. januára
1997 sp. zn. 3C 565/96 poveril súdnu exekútorku uskutočniť exekúciu podľa § 44 ods. 2
zákl. 233/1995 Z. z. v konaní sp. zn. Er 3143/97, Ex 4575/97 bola poverená vykonať všetko,
čo je potrebné na zachovanie a výkon práv z cenných papierov.
Nebolo takisto sporným, že M. ako aj Generálna prokuratúra SR sa pokúšali o
zrušenie exekučného konania v širšom slova zmysle, neboli však úspešní, o čom svedčia
rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 4Sž 143/01, 70bo 28/04, M Cdo 2/99 a Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 12Cob 180/04. Na tom základe stav pred 9. decembrom 1998 bol
taký, že majiteľom akcií spoločnosti bol sťažovateľ a exekúcia sa stala právoplatnou a
vykonateľnou.
Z uvedeného teda vyplýva, že sťažovateľ predmetné akcie nadobudol a že ich
nadobudol v exekúcii.
Je vylúčené, aby zákonnosť priebehu exekúcie posudzoval ako prejudiciálnu otázku
súd v inom konaní a to i v prípade, že ide o súd konajúci o mimoriadnom dovolaní
generálneho prokurátora smerujúcom proti rozhodnutiu vydanom v inom než
preskúmavanom exekučnom konaní. Uvedené je mimo iného dôsledkom zásady zákazu
navrátenia do predošlého stavu v exekučnom konaní.
Ústavný sud Slovenskej republiky pri posudzovaní či bolo porušené ústavné právo
navrhovateľa na spravodlivý proces v konaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
IM Obdo 5/2005, ktorým tento súd vyslovil po 7 rokoch od skončenia exekúcie názor, že
exekúcia nebola zákonná, preskúmaval zákonnosť priebehu exekúcie vedenej Okresným
súdom vo Vranove nad Topľou v konaní sp. zn. Er 3143/97, Ex 4575/97 vedenom na
základe právoplatného a vykonateľného rozsudku Okresného súdu V. z 13. januára 1997 sp.
zn. 3C 565/96 a došiel k záveru, že nadobudnutie 110 ks akcií T. a. s. v exekúcii
spoločnosťou T. spol. s r. o. V. bolo platné a je vylúčené posudzovať zákonnosť priebehu
exekúcie v inom než exekučnom konaní ako otázku prejudiciálnu.
V tom istom exekučnom konaní nadobudol dňa 9. októbra 1998 aj žalobca 98 ks akcií
T. a. s. B. a preto sa nález Ústavného súdu Slovenskej republiky v plnom rozsahu vzťahuje
aj na žalobcu.
Dôkaz:
- komisionárska zmluva medzi súdnou exekútorkou Ing. M. K., V. a obchodníkom s
cennými papiermi C. o. c. p. a. s. K. zo dňa 30. septembra 1998 spolu s uznesením
Okresného súdu vo Vranove nad Topľou sp. zn. Er 3143/97, Ex 4575/97 zo dňa 24.
septembra 1998
- komisionárska zmluva uzatvorená medzi žalobcom a obchodníkom s cennými
papiermi zo dňa 9. októbra 1998 o kúpe 98 ks akcií T. a. s. v exekúcii č. Ex 4575/97 (č. l V
bod 9 zmluvy)
- zmenový výpis z účtu žalobcu zo dňa 9. októbra 1998
- príkaz na prevod 98 ks akcií T. a. s. z účtu M., na účet žalobcu
V opačnom prípade by nepochybne bol porušený princíp právnej istoty daný čl. 1
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého neopomenuteľným komponentom je
predvídateľnosť práva (napr. PL. ÚS 36/95).
Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú
otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď, teda to, že obdobné
situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované.
Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 159/07-37 zo dňa 11. decembra
2007 sa týka porušenia základných ľudských práv a slobôd. (§ 135 ods. 1 0.s.p.)
Otázka vlastníctva 98 ks akcií T. a. s. žalobcu je nesporná a preto navrhovateľ
vedľajšieho účastníctva nemá právny záujem na výsledku tohto konania, jeho práva a
povinnosti vyplývajúce z hmotného práva výsledkom tohto konania nebudú nijako dotknuté
a preto žalobca navrhuje, aby súd vydal toto uznesenie:
Najvyšší súd Slovenskej republiky vstup vedľajšieho účastníka Slovenská republika -
M. B. do konania na stranu žalovaného nepripúšťa.“
Žalovaný sa k tomuto návrhu vyjadril 11. júla 2008 takto:
„Žalovaný sa v plnej miere stotožňuje s obsahom návrhu Slovenskej republiky – M. a
má za to, že sú splnené podmienky na vstup tohto subjektu do súdneho konania ako
vedľajšieho účastníka na strane žalovaného.
Ustanovenie § 93 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku hovorí: Ako vedľajší
účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má
právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva
alebo o určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.
Podľa právnej teórie právny záujem na vedľajšom účastníctve je daný, ak sa
výsledok konania priamo alebo čo i len nepriamo dotkne hmotnoprávneho postavenia
vedľajšieho účastníka, jeho práv a povinností v konkrétnom hmotnoprávnom vzťahu.
V tejto veci sú účastníci konania okrem iného v spore ohľadom otázky, kto je
majiteľom predmetných akcií spoločnosti T., a. s. Žalobca zastáva názor, že ich majiteľom
je on, žalovaný je presvedčený, že vlastnícke právo žalobcu nebolo dostatočne preukázané a
že majiteľom predmetných akcií je Slovenská republika - M. Skutočnosť, že súd sa v tomto
súdnom konaní bude musieť vysporiadať s touto právnou otázkou a dospieť k
jednoznačnému záveru, má za následok, že rozhodnutie v tejto veci sa dotkne
hmotnopravného postavenia Slovenskej republiky – M. ako akcionára spoločnosti T., a. s.
Ak súd žalobe vyhovie a dospeje k záveru, že žalovaný je povinný uhradiť žalobcovi
náhradu škody z titulu ušlých dividend, pretože na tieto má žalobca ako akcionár
spoločnosti T., a.s. nárok, zmení sa hmotnoprávne postavenie Slovenskej republiky -M.
Tejto ako akcionárovi spoločnosti T., a. s. totiž boli predmetné dividendy vyplatené. Vo
svetle rozsudku, ktorý by žalobe vyhovel, by však vyplatené dividendy boli majetkovým
prospechom získaným bez právneho dôvodu, t.j. bezdôvodným obohatením, z čoho
vyplývajú pre Slovenskú republiku –M. závažné právne dôsledky. Táto skutočnosť by sa
nepochybne priamo dotkla hmotných práv a povinností Slovenskej republiky - M.
Je teda nepochybne, že Slovenská republika – M. má na výsledku tohto konania ako
celku právny záujem. Výsledok tohto súdneho konania bude mať totiž vplyv na práva a
povinnosti Slovenskej republiky – M. ako akcionára spoločnosti T., a. s., ktorému boli
vyplatené dividendy, ktorých náhrady sa v tomto konaní voči žalovanému domáha žalobca.“
Najvyšší súd návrh m. zamietol 21. mája 2008 s týmto odôvodnením:
„Podaním zo dňa 30. apríla 2007 navrhla Slovenská republika – M. svoj vstup do
konania v predmetnej veci ako vedľajší účastník na strane žalovaného.
V odôvodnení uviedla, že má dôležitý právny záujem na výsledku konania, keďže sa
jedná o náhradu škody, spočívajúcej v nevyplatení dividend prislúchajúcich k 98 kusom
akcií spoločnosti T., a. s. Nárok na vyplatenie dividend má len riadny akcionár, pričom
otázka, či žalobca bol v rozhodnom období riadnym akcionárom, je sporná a od jej
posúdenia závisí rozhodnutie vo veci. V danom prípade ide o predbežnú otázku, pričom
subjekt, ktorý chce vystupovať ako vedľajší účastník na strane žalovaného, vlastníctvo akcií
žalobcom v plnej miere spochybňuje. Ďalej konkretizuje rozhodnutia, v ktorých súdy zaujali
stanovisko k danému problému.
Je zrejmé, že konanie, vedené na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn.
3 Obo 2/2007, najmä riešenie predbežnej otázky vlastníctva akcií spoločnosti T., a. s.,
žalobcom má zásadný význam pre vedľajšieho účastníka na strane žalovaného a môže
závažným spôsobom zasiahnuť do jeho právneho postavenia ako riadneho akcionára
spoločnosti T., a. s.
Žalobca vo vyjadrení zo dňa 5. mája 2008 so vstupom Slovenskej republiky –M. do
konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného nesúhlasil. Podľa jeho názoru
otázku vlastníctva 98 kusov akcií žalobcu spoločnosti T., a. s., v predmetnom konaní nie je
potrebné riešiť. V tejto súvislosti poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
zo dňa 11. decembra 2007 sp. zn. II. ÚS 159/07-37 vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1M 5/2005 zo dňa 28. júna 2006.
Navrhuje, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky vstup Slovenskej republiky –M. do
konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného nepripustil.
Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 2. mája 2008 so vstupom vedľajšieho účastníka, ktorý
by mal v konaní vystupovať na jeho strane, súhlasil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po prejednaní veci zistil, že nie sú splnené
podmienky pre vstup Slovenskej republiky – M. do konania ako vedľajšieho účastníka na
strane žalovaného.
Podľa § 93 ods. 1 O. s. p. ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo
odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde
o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.
Slovenská republika – M. na odôvodnenie svojho návrhu na vstup do konania
uviedla, že otázka určenia vlastníctva akcií spoločnosti T., a. s., by mala byť v konaní
riešená ako predbežná otázka, pričom jej riešenie môže závažným spôsobom zasiahnuť do
jej právneho postavenia ako akcionára.
Vzhľadom na existenciu nálezu Ústavného súdu SR II ÚS 159/07-37 zo dňa
11. decembra 2007, ktorým je súd v zmysle § 135 ods. 1 O. s. p. viazaný, nebude potrebné
v konaní posudzovať otázku vlastníctva akcií žalobcom. Dôvod, pre ktorý chcela Slovenská
republika – M. vstúpiť do konania, preto nie je daný.“
O odvolaní žalovaného rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Obo 2/2007
zo 7. augusta 2008 tak, že žalobu zamietol a odvolanie žalobcu proti výroku o trovách
konania odmietol podľa § 218 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) (sťažnosť
bola doručená ústavnému súdu 1. augusta 2008).
Z vyjadrenia podpredsedníčky najvyššieho súdu doručeného ústavnému súdu
19. apríla 2010 vyplynulo, že vo veci sp. zn. 3 Obo 2/2007 žalobca podal dovolanie.
Dovolacie konanie je vedené pod sp. zn. 1 Obdo/V/6/2010 a zatiaľ sa o dovolaní nerozhodlo
(vo veci neboli dosiaľ urobené žiadne úkony).
Na verejnom ústnom pojednávaní konanom na ústavnom súde, ktoré sa uskutočnilo
9. decembra 2010, sa zúčastnil právny zástupca sťažovateľa JUDr. M. K.
Najvyšší súd svoju neprítomnosť na verejnom ústnom pojednávaní ospravedlnil
svojou pracovnou zaneprázdnenosťou.
Právny zástupca k sťažnosti uviedol:
„... že Slovenská republika, M. ako sťažovateľ sa domáha základného práva na
rozhodovanie na nezávislom a nestrannom súde podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, pretože M. nebolo pripustené ako vedľajší účastník do
konania, ktoré sa konalo pod spisovou značkou 17 Cb 118/2003. Išlo o konanie medzi
spoločnosťou B. proti spoločnosti C. ... jednalo sa teda o uznesenie najvyššieho súdu,
ktorým bola s konečnou platnosťou zamietnutá žiadosť alebo návrh sťažovateľa na vstup do
tohto konania. V našom podaní, ešte v tom pôvodnom, sme sa snažili vysvetliť, prečo si
myslíme, že máme byť v tomto konaní, a teda sme sa z tohto pohľadu zamerali na právny
záujem, ktorý vyžaduje § 93 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Mám za to, že toto nie
je sporná otázka, pretože najvyšší súd... už niekoľkokrát s konečnou platnosťou rozhodol o
vstupe m. do týchto konaní. ... počas priebehu konania na najvyššom súde došlo
k rozhodnutiu o veci s konečnou platnosťou, to znamená, predmetom sporu je náhrada
škody a najvyšší súd zamietol návrh žalobcu spoločnosť B., avšak spoločnosť B. v konaní
pokračuje, pretože spoločnosť B. podala dovolanie pod číslom 1 Obdo V6/2010, a teda z
tohto pohľadu sa domnievame, že aj v tomto štádiu konania máme právo do konania
vstúpiť. Vychádzame z toho, že... pre konanie na dovolacom súde platia primerane
ustanovenia o konaní pred súdom 1. stupňa. Vylúčený je z toho § 92, ktorý sa týka len
účastníctva na strane odporcu alebo na strane navrhovateľa, preto sa domnievame, že je
možné aj v dovolacom konaní využiť § 93 ods. 1 a do takéhoto konania vstúpiť môžeme, a
preto sa takéhoto práva stále od roku 2007 domáhame. ... že najvyšší súd, samozrejme, sa
vyjadril k našej sťažnosti a my sme sa vyjadrili k vyjadreniu najvyššieho súdu,... nám sa
vytýkalo, že sme nevyčerpali všetky opravné prostriedky a tiež nám najvyšší súd vytkol, že v
prípade, že by ústavný súd sťažnosťou napadnuté uznesenie zrušil, sťažovateľ by nemal
možnosť stať sa účastníkom konania, do ktorého sa domáha vstupu, pretože toto konanie
bolo medzičasom právoplatne skončené. My nie sme tohto názoru, my sme názoru toho, že
sme vyčerpali všetky opravné prostriedky,... je pravda to, že proti uzneseniu najvyššieho
súdu nebolo prípustné odvolanie, ale nebolo možné ani dovolanie, nepoznáme taký dôvod,
pre ktorý by sme my mohli podať dovolanie, pretože odvolací súd rozhodoval o vedľajšom
účastnictve sťažovateľa v 1. stupni, čiže my sme nevideli možnosť podať opravný
mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie. My sme sa snažili vec zvrátiť tým, že sme
podali podnet na mimoriadne dovolanie v súvislosti s rozhodnutím najvyššieho súdu o
zamietnutí vedľajšieho účastníctva mi. v konaní, generálna prokuratúra podnet zamietla z
dôvodu, že konanie 17 Cb 118/2003 bolo rozhodnutím najvyššieho súdu právoplatne
skončené, čo je pravda. ... práve tento spor, to konanie, ktoré bolo skončené a ktoré v tomto
prípade pokračuje v rámci dovolacieho konania, čiže 17 Cb 118/2003, je súčasťou ôsmich
aktuálne vedených konaní o náhradu škody a uloženie povinnosti proti C., ktoré iniciovalo 7
právnických a fyzických osôb spoločnosť B., spoločnosť G., spoločnosť G., spoločnosť S.,
fyzické osoby T. K., M. Š. a M. K. Väčšina týchto spoločností a osôb postúpila svoje
pohľadávky voči C. na spoločnú žalobu, ktorá sa na základe zámeny účastníka konania
stala žalobcom vo väčšine týchto sporov. ... m. bolo právoplatne pripustené ako vedľajší
účastník na strane žalovaného, to znamená na strane C. najvyšším súdom, a to v sporoch
17 Cb 119/2003, 17 Cb 117/2003 a 17 Cb 115/2003. ...
Priamo súvisiace konania na ústavnom súde sú najmä konanie v II. senáte ústavného
súdu pod číslom 70/2010, je to sťažnosť spoločnosti T. proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky 1 Obdo V 17/08 z 20. augusta 2009, ktorým Najvyšší súd Slovenskej
republiky odmietol dovolanie proti rozhodnutiu o pripustení vstupu m. do konania 17 Cb
115/2003 ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného, čiže ide z hľadiska predmetu
sporu o identické konanie s rozdielnym žalobcom, kde najvyšší súd m. pripustil a odmietol
mimoriadny opravný prostriedok spoločnosti T., to znamená, s konečnou platnosťou
potvrdil našu účasť, vedľajšie účastnictvo v tomto konaní, ide o identický, z hľadiska
predmetu sporu identický spor. ... naša vedomosť je teda tá, že sa prejednávajú dve ústavné
sťažnosti... v II. senáte. Obidve ale tieto sťažnosti súvisia s nálezom ústavného súdu, ktorý
bol vydaný pod spisovou značkou II. ÚS 159/07 zo dňa 11. decembra 2007, v ktorom
Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol svoj právny názor, že spoločnosť T. nadobudla
akcie spoločnosti T. v exekúcii. ...
... vidíme, že všeobecné súdy naozaj vychádzajú z toho predpokladu, že pokiaľ akcie
T. nebolo možno exekvovať, sú vylúčené z exekúcie, sú zakázané prevádzať, pretože
existoval zákon o veľkej privatizácii a zákon o strategických podnikoch, tak jednoducho
nemohlo prejsť právo na žiadny iný subjekt, vlastnícke právo na žiaden iný subjekt ako na
štát, predsa štát má svoje možnosti v rámci ústavy vyhradiť si štátne vlastníctvo aj iné, ako
je uvedené v ústave, a to zákonom a to aj urobil práve týmito dvoma zákonmi. ...
My máme veľké problémy a veľký problém a dlhodobo,... 12 rokov od roku 1998
presviedčame súdy, že na tento prípad je nutné pozerať komplexne, nie je možné to
rozhodovať len z toho spisu, to znamená, keď je daná žaloba na určenie neplatnosti
uznesenia valného zhromaždenia touto skupinou subjektov, tak proste, samozrejme, a sú to
rôzne typy teda žalôb,... že... oni sa nemôžu tohto domáhať, oni nikdy nemohli byť
vlastníkom akcií T., a pokiaľ oni preukazujú svoje vlastníctvo nejakým rozhodnutím, to je
len jedno jediné najvyššieho súdu, ktorý len procesne zvrátil tú vec a nerozhodol hmotno-
právne. ...
... na strane všeobecného súdu prebehlo aj trestné konanie, kde osoby, ktoré sú okolo
tejto kauzy, boli trestne odsúdené na Krajskom súde v Žiline. Boli vynesené vysoké tresty
nepodmienečné, avšak z dôvodu procesných vád najvyšší súd vec vrátil späť do Žiliny, ale
v rozsudku Krajský súd v Žiline opätovne sa pridŕžal toho princípu, že nemožno rozhodovať
o hmotno-právnej stránke veci zo strany ústavného súdu v čase, keď o tom rozhoduje
všeobecný súd. ... musím ešte raz zdôrazňovať to, že pre nás toto konanie neskončilo, ale
pokračuje v dovolacom konaní, a teda má Slovenská republika právo byť účastníkom aj
konania dovolacieho alebo v dovolacom konaní, pretože to nevylučuje žiaden právny
predpis, naopak Občiansky súdny poriadok to povoľuje. ...
Čo sa týka právoplatných rozhodnutí o pripustení v týchto konaniach v sporoch proti
C., tie sú 17 Cb 119/2003, tam bolo rozhodnuté, uznesenie 4 Obo 104/2007, 17 Cb
117/2003, tam bolo rozhodnutie najvyššieho súdu 4 Obo 2/2007, a 17 Cb 115/2003 a tam
rozhodlo sa uznesením najvyššieho súdu 2 Obo 202/2007 z 29. novembra 2007. ... v
súvislosti s týmto konaním, tam je dovolanie pod číslom 1 Obdo V 17/2008 a definitívne
bolo pripustené M. do tohto konania. ... proti tomuto rozhodnutiu v dovolacom konaní
podal účastník sťažnosť na ústavný súd a tá sa vedie pod číslom II. ÚS 70/2010. Okrem
toho prebieha... 8 konaní s C...“
Ústavný súd uložil právnemu zástupcovi povinnosť predložiť aktuálny prehľad
konaní, v ktorých sa sťažovateľ domáhal vstupu do konania ako vedľajší účastník.
Právny zástupca sťažovateľa v určenej lehote predložil požadovanú informáciu,
z ktorej vyplynulo, že v obdobných prípadoch sa o vedľajšom účastníctve sťažovateľa
rozhodovalo na všeobecných súdoch v 17 konaniach. Najvyšší súd rozhodoval v 9
prípadoch; z nich vedľajšie účastníctvo sťažovateľa pripustil v 5 prípadoch, v jednom
prípade konanie zastavil a v troch prípadoch postavenie vedľajšieho účastníka v konaní
sťažovateľovi nepriznal. Právny zástupca sťažovateľa predložil ústavnému súdu aj sedem
rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré sa týkali pripustenia vstupu sťažovateľa do konaní ako
vedľajšieho účastníka, z nich boli štyri rozhodnutia najvyššieho súdu.
Ústavný súd odročil verejné pojednávanie na 20. január 2011 na vyhlásenie
rozhodnutia vo veci samej.
V súvislosti s vyjadrením právneho zástupcu sťažovateľa, že na ústavnom súde sa
vedie priamo súvisiace konanie pod sp. zn. II. ÚS 70/2010 na základe sťažnosti podanej
obchodnou spoločnosťou T., spoločnosť s ručením obmedzeným, V., vo veci namietaného
porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 17/2008 z 20. augusta 2009,
ktorým najvyšší súd zamietol dovolanie T., spoločnosť s ručením obmedzeným, V., ktoré
smerovalo proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 202/2007 z 29. septembra 2007,
ktorým najvyšší súd pripustil vstup m. ako vedľajšieho účastníka do konania vedeného pod
sp. zn. 17 Cb 115/2003, ústavný súd uvádza, že o tejto sťažnosti ústavný súd už
medzičasom rozhodol uznesením č. k. II. ÚS 70/2010-28 z 13. januára 2011 tak, že ju
odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.
Najvyšší súd uznesenie sp. zn. 1 Obdo V 17/2008 z 20. augusta 2009 odôvodnil
takto: «Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 O. s. p.), po
zistení, že dovolanie bolo podané včas a že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je
tento mimoriadny opravný prostriedok prípustný, dovolanie prejednal a po preskúmaní
napadnutého rozhodnutia, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že
dovolanie nie je dôvodné.
Podľa ustanovenia § 93 ods. 1 prvá veta O. s. p. ako vedľajší účastník môže sa popri
navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho
výsledku.
Pojem „právny záujem na výsledku konania“ Občiansky súdny poriadok bližšie
nestanovuje, závisí od úvahy súdu, ako ho aplikuje. Zmyslom vedľajšieho účastníctva je
posilnenie postavenie účastníka, na ktorého strane vedľajší účastník vstupuje, ak má
vedľajší účastník na výsledku sporu právny záujem, inštitút vedľajšieho účastníka neslúži
iba k ochrane záujmov tretej osoby - vedľajšieho účastníka, ale aj k ochrane záujmov
účastníka konania, na strane ktorého vstupuje.
V prejednávanej veci súd má rozhodnúť o nároku na náhradu škody, ktorá mala
žalobcovi vzniknúť tým, že žalovaný nezaevidoval žalobcu v evidencii cenných papierov ako
vlastníka 110 akcií T., a. s.
Je potrebné prisvedčiť názoru odvolacieho súdu, vyslovenému v napadnutom
uznesení, že aby konajúci súd mohol rozhodnúť o nároku žalobcu na náhradu škody, musí
sa vysporiadať s predbežnou otázkou, či sa žalobca v roku 1998 stal vlastníkom 110 akcií
spoločnosti T., a. s. Na vyriešení otázky vlastníctva sporných akcií má i nepochybne záujem
žalobca a Slovenská republika – M., pretože nie je sporné, že v čase vyplatenia sporných
dividend spoločnosťou T., a. s., 110 akcií spoločnosti T., a. s., mal a aj v súčasnosti má vo
vlastníctve a v držbe M. Rozhodnutia, na ktoré dovolateľ poukázal, o otázke vlastníctva
sporných akcií nerozhodli a nebolo o ňom rozhodnuté ani v nálezoch Ústavného súdu SR,
preto si súd v tomto konaní musí predovšetkým vyriešiť otázku vlastníctva sporných akcií a
až následne rozhodnúť o nároku žalobcu na náhradu škody.
Z uvedeného dôvodu M. má na výsledku sporu právny záujem a vstupuje do konania
nielen k ochrane svojich záujmov, ale aj k ochrane záujmov žalovaného.
Na základe uvedených dôvodov dovolací súd podľa ustanovenia § 243a ods. 1
v spojení s § 243b ods. 1 O. s. p. dovolanie žalobcu zamietol.»
Ústavný súd v uznesení č. k. II. ÚS 70/2010-28 z 13. januára 2011 odôvodnil
odmietnutie v sťažnosti označeného uznesenia najvyššieho súdu takto: «V citovanej časti
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho
najvyššieho súdu vo vzťahu k sťažovateľke zamietol, pričom sa vysporiadal aj s citovaným
nálezom ústavného súdu. V každom prípade tento postup dovolacieho najvyššieho súdu pri
odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne
neodôvodnený alebo arbitrárny, teda dovolací najvyšší súd v danom prípade neporušil
označené základné právo sťažovateľky nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom
práva. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom dovolacieho najvyššieho súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je
opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do
výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej
judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by
ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad
dovolacím najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť
odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.»
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne pripomína, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho
úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03).
V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej
judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách.
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis II. ÚS 1/95, I. ÚS 37/95, II. ÚS 21/96, II. ÚS 58/98, I. ÚS 4/00,
I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, II. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý
sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci
konať tak, aby bola právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach
zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46
ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov
vzhľadom na ich postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na
povinnosť Slovenskej republiky rešpektovať medzinárodné záväzky vyplývajúce
z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr.
III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého
súdneho konania vyplývajúcich z čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vo vzťahu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru totiž ústavodarca formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy, t. j.
v základnom právnom predpise Slovenskej republiky, vyjadril zhodu zámerov vo sfére
práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97),
a preto nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym ústavným východiskom pre zákonom
upravené konanie súdov a iných orgánov verejnej moci Slovenskej republiky príslušných na
poskytovanie právnej ochrany, a tým aj východiskom ústavnej úpravy jednotlivých
aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50). Zároveň podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o tejto
ochrane ustanoví zákon, resp. v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa práv
podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (mutatis
mutandis I. ÚS 56/01, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03).
Základné právo vyjadrené v čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému právo na prístup
k súdu a právo na určitú kvalitu súdneho konania pred nezávislým a nestranným súdom,
inak povedané, právo na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 233/04, IV. ÚS 95/07). Ústavný
súd ale zároveň zdôrazňuje, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemožno
interpretovať ako právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,
teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi.
Neúspech v súdnom konaní nemožno automaticky považovať za porušenie základného
práva.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad IV. ÚS 77/02) do obsahu
základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci
rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom
poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská
republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne
má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal taký výklad dotknutej právnej normy,
ktorý je v súlade s ústavou, čo je základným predpokladom na ústavne konformnú aplikáciu
tejto právnej normy na zistený skutkový stav veci.
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy predpokladá, že účastníkovi súdneho alebo iného právom upraveného konania
sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie
zákonných ustanovení príslušných procesných predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať
základné právo účastníkov na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr.
m. m. II. ÚS 63/06). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony.
Podľa právneho názoru ústavného súdu ústavne súladný výklad zákonov týkajúcich sa
rozhodovacej činnosti súdov a iných orgánov verejnej moci Slovenskej republiky
predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá
základnému právu každého na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (I. ÚS 24/00,
K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo
predovšetkým vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom
návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98), ale tiež
v prípade, ak by rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda prejavom zjavnej
svojvôle pri výklade a aplikácii právnej normy, ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade
s priebehom konania alebo ak by rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené. Pokiaľ výklad
nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať
(napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06).
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp.
čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd) patrí aj právo účastníka konania na
odôvodnenie, ktorého rámec určuje § 157 ods. 2 OSP. Odôvodnenie rozhodnutí umožňuje
účastníkom konania posúdiť, ako všeobecný súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné
procesné a hmotnoprávne predpisy a akými úvahami sa riadil pri svojom rozhodovaní o veci
samej.
Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy konštantne
zdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom
aj na judikatúru ESĽP, podľa ktorej „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na
odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý
argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti
odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr.
Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci
Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B). Odôvodnenie
rozhodnutí všeobecných súdov preto tvorí súčasť spravodlivého súdneho procesu
a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež právu
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 209/04) je súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Pritom všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia (m. m. napr. IV. ÚS 115/03).
K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií
uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo
ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom
verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní
dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.
Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva
alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania
a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné
požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní
predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná
zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov
na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne
pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom
sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy
orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené
zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 9/00,
II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, III. ÚS 300/06).
Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť jednak vo využití všetkých
dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie,
ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj odôvodnenie, ktoré
preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlade
s procesnými predpismi.
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
v napadnutej veci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich
skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska
akceptovateľná a udržateľná.
Ústavný súd pred preskúmaním jednotlivých námietok sťažovateľa proti označenému
uzneseniu najvyššieho súdu považoval za potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie
pri preskúmavaní rozhodnutí všeobecných súdov, ako aj na svoju doterajšiu judikatúru
k čl. 46 ods. 1 ústavy aplikovateľnú vzhľadom na obsah námietok sťažovateľa aj na
rozhodovanie o tejto sťažnosti.
So zreteľom na podstatu sťažnosti a predovšetkým okruh právnych problémov, ktoré
tvoria obsah namietaného uznesenia najvyššieho súdu, považoval ústavný súd v prvom rade
za potrebné zaujať stanovisko k ústavne konformnej interpretácii pojmu „vedľajší účastník“
v kontexte s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.
Podľa § 93 ods. 1 OSP ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo
odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde
o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.
V zmysle § 93 ods. 3 OSP vedľajší účastník do konania vstúpi buď z vlastného
podnetu, alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu.
O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh, t. j. len vtedy, ak niektorý
z účastníkov (resp. iný vedľajší účastník) namietne neprípustnosť vstupu vedľajšieho
účastníka do konania. Súd z vlastnej iniciatívy túto otázku neskúma; ak nebola námietka
neprípustnosti vznesená, je tretia osoba vedľajším účastníkom bez ďalšieho.
Podľa § 93 ods. 4 OSP v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako
účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého
v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností.
Právny záujem na výsledku konania ako podmienka možnosti vstupu do konania
v pozícii vedľajšieho účastníka konania na strane niektorého z účastníkov konania nie je
v Občianskom súdnom poriadku bližšie definovaný, t. j. zákonodarca ponechal na úvahe
súdu, ako bude tento pojem v jednotlivých individuálne určených prípadoch vykladať
a aplikovať. Úvaha súdu pri interpretácii tohto pojmu nie je ale neobmedzená, musí totiž
rešpektovať podstatu a zmysel vedľajšieho účastníctva v kontexte s obsahom a rozsahom
ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 a nasl. ústavy) a tiež
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s ústavnými
princípmi.
Vychádzajúc z obsahu a rozsahu ochrany základného práva na súdnu ochranu
formulovaných v doterajšej judikatúre ústavného súdu a prihliadnuc aj na doterajšiu
judikatúru všeobecných súdov možno právny záujem na výsledku konania definovať
v spojení s podstatou a zmyslom inštitútu vedľajšieho účastníctva, ktorým je posilnenie
postavenia účastníka, na ktorého strane vedľajší účastník do konania vstupuje, za
podmienky, že objektívne existuje relevantný dôvod, z ktorého možno vyvodiť, že aj vedľajší
účastník má na výsledku sporu právny záujem. O právny záujem ide spravidla vtedy, ak
rozhodnutím vo veci môže byť dotknuté právne postavenie vedľajšieho účastníka/jeho práva
a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva. Pritom § 93 ods. 1 OSP, od ktorého sa právo
fyzickej osoby alebo právnickej osoby, či iného právneho subjektu na jeho vstup do konania
ako vedľajšieho účastníka odvíja, nepodmieňuje predpoklad na úspešné uplatnenie tohto
práva, t. j. vstupu do konania v postavení vedľajšieho účastníka, len existenciou právneho
záujmu na výroku rozhodnutia v predmetnej právnej veci, ale existenciou akéhokoľvek
právneho záujmu, t. j. aj právneho záujmu na skutkových a právnych záveroch, na ktorých
je rozhodnutie v predmetnej veci založené, teda na celkovom výsledku konania. Z tohto
dôvodu právny záujem vedľajšieho účastníka na výsledku konania nemožno spájať len
s tým, že vedľajší účastník bude dotknutý výrokom rozhodnutia, ale aj zisťovaním
skutkového a právneho stavu, od ktorého závisí výsledok konania. Pri posudzovaní
dôvodnosti návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania na strane jedného
z účastníkov je bez právneho významu, a nemôže byť preto ani predmetom zisťovania
skutočnosť, či účastník konania, na stranu ktorého vedľajší účastník vstupuje, spĺňa všetky
predpoklady na úspešné uplatnenie svojich práv. Takémuto vymedzeniu právneho záujmu
korešpondujú aj právne názory najvyššieho súdu vyjadrené v rozhodnutiach vydaných
v konaniach (sp. zn. 3 Obo 28/2010, sp. zn. 4 Obo 44/2010, sp. zn. 1 Obdo V 18/2008, sp.
zn. 4 Obo 2/2007) súvisiacich s konaním sp. zn. 3 Obo 2/2007. Aj na ich základe možno
formulovať záver, že reštriktívna interpretácia pojmu „právny záujem“ v aplikačnej praxi
nezodpovedá materiálne chápanej podstate ochrany základného práva na súdnu ochranu
a práva na spravodlivé súdne konanie, a teda je z ústavného hľadiska neakceptovateľná.
Ústavný súd v tejto súvislosti vzhľadom na takmer identickú právnu úpravu
vedľajšieho účastníka konania v českom právnom poriadku poukazuje aj na judikatúru
Ústavného súdu Českej republiky (III. ÚS 457/03, I. ÚS 553/03, III. ÚS 63/05,
I. ÚS 1384/10), ktorá je koherentná s uvedenou charakteristikou právneho záujmu na
výsledku konania. Podľa uvedenej judikatúry Ústavného súdu Českej republiky hlavným
účelom vedľajšieho účastníctva je pomoc v spore jednému z účastníkov konania, a jeho
zmyslom je teda posilniť v konkrétnom konaní postavenie toho účastníka konania, na
ktorého strane vedľajší účastník vystupuje, za predpokladu, že vedľajší účastník má právny
záujem na výsledku sporu. Ide teda o právny záujem na víťazstve toho účastníka, ktorého
vedľajší účastník v spore podporuje, pričom jeho procesné pôsobenie neslúži len na ochranu
práv alebo záujmov tretej osoby (vedľajšieho účastníka), ale zároveň aj na ochranu záujmu
hlavného účastníka konania, na ktorého stranu vedľajší účastník pristúpil. Účel skúmania
právneho záujmu na výsledku sporu má za cieľ vylúčiť z vedľajšieho účastníctva subjekty,
u ktorých je neexistencia právneho záujmu na veci evidentná, a tak nezaťažovať zbytočne
občianske súdne konanie.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta, že boli porušené ním označené práva
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 2/2007 z 21. mája 2008 tým, že najvyšší súd
zamietol jeho návrh na jeho vstup do konania ako vedľajšieho účastníka na strane
žalovaného, hoci podľa jeho názoru dostatočne preukázal svoj právny záujem, a to tým, že
ako vlastník 51 % akcií obchodnej spoločnosti T., a. s., má ako riadny akcionár tejto
spoločnosti v súlade s § 155 a § 178 Obchodného zákonníka právo podieľať sa na zisku
tejto spoločnosti na základe rozhodnutia o rozdelení a vyplatení jej zisku akcionárom
vo forme dividend.
Nepripustiť vstup sťažovateľa do označeného konania „navrhol“ žalobca, ktorý
vo svojom vyjadrení z 30. apríla 2008 uviedol, že „podľa jeho názoru otázku 98 kusov akcií
žalobcu spoločnosti T., a.s. v predmetnom konaní nie je potrebné riešiť. V tejto súvislosti
poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 11. decembra 2007 sp. zn.
II. ÚS 159/07- 37 vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 1 M5/2005 zo dňa 28. júna 2006.“.
Najvyšší súd si v napadnutom uznesení „osvojil“ argument žalobcu odvolávajúc sa
na nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 159/07-37 z 11. decembra 2007, pričom inak vôbec
nereagoval ani na argumenty sťažovateľa uvedené v návrhu na jeho vstup do konania ako
vedľajšieho účastníka na strane žalovaného z 26. apríla 2007 a ani na vyjadrenie žalovaného
k návrhu na vstup sťažovateľa do konania ako vedľajšieho účastníka konania na strane
žalovaného z 30. apríla 2008.
Predmetom posudzovania ústavného súdu je napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Obo 2/2007 z 21. mája 2008 v konaní vedenom na najvyššom súde pod uvedenou
spisovou značkou, ktoré v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu nebolo ešte právoplatne
skončené. Úlohou ústavného súdu bolo preto posúdiť, či označeným uznesením došlo
k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že nebol pripustený jeho vstup do konania
ako vedľajšieho účastníka. Relevantným pre toto rozhodnutie bolo posúdenie otázky, či
sťažovateľ mal/má právny záujem na jeho výsledku tak, ako to predpokladá aj § 93 ods. 1
OSP.
Ústavný súd v súvislosti s prejaveným nesúhlasom sťažovateľa s právnym názorom
najvyššieho súdu uvádza, že samotný nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom
všeobecného súdu nie je dôvodom na zásah ústavného súdu do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, ak napadnutým rozhodnutím nedošlo k zásahu do jeho ústavou
zaručených práv alebo slobôd.
Najvyšší súd ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti vo svojom vyjadrení
z 27. novembra 2009 uznal, že sťažovateľa sa súdne konanie dotýka závažným spôsobom,
keďže sa považuje za akcionára obchodnej spoločnosti T., a. s., pričom predmetom konania
je náhrada škody za nevyplatenie dividend prislúchajúcich k akciám tejto spoločnosti.
Vyjadril aj svoj názor, že senát najvyššieho súdu pri rozhodovaní o vstupe sťažovateľa do
konania ako vedľajšieho účastníka konania mal túto otázku posudzovať zo širšieho hľadiska
a nepripustiť by ho mal v zásade iba vtedy, ak tento subjekt nemá nič spoločné
s prerokúvanou vecou.
Ústavný súd sa stotožňuje s týmto názorom najvyššieho súdu. Je preukázané, že na
všeobecných súdoch sa vedie viac ako 20 súdnych sporov (právny zástupca sťažovateľa
vo svojom prípise z 20. decembra 2010 uviedol a označil 17 konaní) v obdobných
a súvisiacich veciach, v ktorých si sťažovateľ uplatnil svoje právo na vedľajšie účastníctvo.
Pritom z 9 konaní, v ktorých najvyšší súd rozhodoval o vedľajšom účastníctve (strana 23)
okrem napadnutého konania sp. zn. 3 Obo 2/2007, štyri ďalšie konania vedené na
najvyššom súde mali rovnaký predmet konania ako malo konanie sp. zn. 3 Obo 2/2007 –
rozhodovanie o náhrade škody s príslušenstvom. Najvyšší súd pripustil vedľajšie
účastníctvo sťažovateľa v štyroch z týchto konaní, v jednom prípade návrhu nevyhovel
a vstup sťažovateľa ako vedľajšieho účastníka do konania nepripustil (vrátane konania
sp. zn. 3 Obo 2/2007).
Posúdenie toho, či ide o relevantný právny záujem sťažovateľa byť vedľajším
účastníkom v uvedených konaniach, je vecou konajúceho súdu. Podľa názoru ústavného
súdu však nemožno prehliadnuť počet konaní označených sťažovateľom s rovnakým alebo
súvisiacim predmetom konania, z ktorých zjavne vyplýva, že vec/otázka, od ktorej sa
odvíjajú označené konania, nie je ešte po právnej stránke uzavretá.
Práve z tohto dôvodu, ako aj z dôvodu, že ide o problematiku, ktorá sa rieši
prostredníctvom viacerých súdnych konaní, a vzhľadom na predmet sporu je aj vo verejnom
záujme, aby sa umožnila účasť na tomto konaní všetkým právnym subjektom, ktoré
disponujú relevantnými informáciami na vyriešenie tohto problému.
Ústavný súd s ohľadom na tieto skutočnosti, ako aj argumenty, ktoré sťažovateľ
uviedol v návrhu na vstup do konania ako vedľajší účastník na strane žalovaného
(z 30. apríla 2007), ktoré musel zohľadniť pri svojom rozhodovaní, dospel k záveru, že
sťažovateľ preukázal dostatočným spôsobom svoj právny záujem na výsledku konania
vedeného pod sp. zn. 3 Obo 2/2007, ktorý založil na ústavne akceptovateľných argumentoch
na prezentovanie svojho záujmu na výsledku konania a opodstatnenosť jeho účasti
v označenom konaní v pozícii vedľajšieho účastníka konania.
Najvyšší súd sa pri odôvodnení svojho rozhodnutia obmedzil len na odvolanie sa na
nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 159/07 a reagoval len na riešenie otázky určenia
vlastníctva akcií spoločnosti T., a. s., ako predbežnej otázky, čím síce reagoval na argument
zásadného významu pre sťažovateľa z hľadiska jeho pozície ako vedľajšieho účastníka
konania, ale neuviedol dôvody, prečo neakceptoval ďalšie argumenty predložené
sťažovateľom, ktorými preukázal svoj právny záujem, prečo chce vstúpiť do označeného
konania a byť vedľajším účastníkom na strane žalovaného. Pritom najvyššiemu súdu muselo
byť zrejmé, o akú vec ide, a tiež že súvisí s ďalšími konaniami vedenými najvyšším súdom,
v ktorých sa taktiež rozhodovalo o pripustení vstupu sťažovateľa do týchto konaní ako
vedľajšieho účastníka konania. Ústavný súd nielen z týchto dôvodov, ale aj z dôvodu, že
takéto odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu je založené na reštriktívnom prístupe
k možnosti uplatnenia ústavnoprocesných práv „tretích osôb“ v postavení vedľajšieho
účastníka konania a na v zásade formálnom a ústavne nekonformnom výklade pojmu
„právny záujem na výsledku konania“ popierajúcom princíp spravodlivosti, rozhodol, že
najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 3 Obo 2/2007 z 21. mája 2008 porušil základné právo
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd v súvislosti s odvolaním sa najvyššieho súdu na nález č. k.
II. ÚS 159/07-37 z 11. decembra 2007 uvádza, že aj tento má význam pre konanie vedené
pod sp. zn. 3 Obo 2/2007 (a aj súvisiace konania) a nemožno ho v okolnostiach danej veci
ignorovať, ale ani preceňovať. Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane uvádza, že
z prebiehajúcich konaní, na ktoré sa poukazuje v tomto náleze, totiž vyplýva, že otázka
vlastníctva akcií ešte zjavne nie je právne uzavretá. Preto je nevyhnutné, aby v každom
takomto konaní pred všeobecným súdom bola umožnená účasť všetkých subjektov (vrátane
sťažovateľa), ktoré majú právny záujem na uzavretí tohto právneho problému a môžu
ponúknuť argumenty pre účely jeho definitívneho vyriešenia.
III.
Vychádzajúc z čl. 124 ústavy, ktorý vymedzuje kľúčovú ústavnú funkciu ústavného
súdu zabezpečovať ochranu ústavnosti, je jeho prioritnou úlohou v konaní podľa čl. 127
ods. 1 ústavy všestranne posúdiť a zhodnotiť namietané rozhodnutie orgánu verejnej moci
z toho pohľadu, či prípadné nedostatky nevykazujú takú intenzitu, že ide o rozhodnutie,
ktoré nie je z hľadiska požiadaviek na ochranu ústavou garantovaných a chránených hodnôt
akceptovateľné a udržateľné. Ak zistenia ústavného súdu v konkrétnej veci takýto záver
odôvodňujú, tak potom je aktuálne rozhodnúť o porušení základných práv alebo slobôd,
resp. ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej
zmluvy rozhodnutím orgánu verejnej moci a rovnako je aktuálne uplatniť právomoc podľa
čl. 127 ods. 2 ústavy a v nadväznosti na to zrušiť namietané rozhodnutie orgánu verejnej
moci vzhľadom na organickú spojitosť čl. 127 ods. 1 a 2 ústavy.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa čl. 127 ods. 1 a je jeho obligatórnou povinnosťou zrušiť také
rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Na druhej strane čl. 127 ods. 2 ústavy zveruje
ústavnému súdu fakultatívnu právomoc zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Na základe citovaného čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde
v danom prípade, napriek tomu, že konanie sp. zn. 3 Obo 2/2007 je právoplatne skončené,
považoval ústavný súd za potrebné nielen zrušiť napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ale
mu aj vec vrátiť na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu), v ktorom bude viazaný
právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v II. časti tohto nálezu [§ 56 ods. 3 písm. b)
a ods. 6 zákona o ústavnom súde]. Dôvodom takého rozhodnutia bola jednak skutočnosť, že
v súčasnosti prebieha na najvyššom súde v predmetnej veci dovolacie konanie sp. zn.
1 Obdo/V/6/2010 na základe dovolania podaného žalobcom, pričom obsah tohto nálezu
ústavného súdu môže byť právne relevantný aj pre toto konanie, a jednak to, že zo zistení
ústavného súdu vyplynulo, že rozhodovacia prax všeobecných súdov vrátane najvyššieho
súdu je v druhovo rovnakých otázkach rozdielna.
Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že k imanentným
znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95),
ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri
opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu
o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju
nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00,
PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Rozdiely v súdnych rozhodnutiach sú prirodzene obsiahnuté
v každom súdnom systéme, ktorý je založený na existencii viacerých nižších súdov
s obmedzenou územnou pôsobnosťou. Úlohou najvyššieho súdu je práve usmerňovať tieto
protirečivé rozsudky (Zielinski, Pradal, Gonzales a ďalší v. Francúzsko, ESĽP – Veľká
Komora, sťažnosti č. 24846/94 a č. 34165/96 až č. 34173/96, bod 59). Podľa názoru ESĽP
je preto v rozpore s princípom právnej istoty, ktorý je zahrnutý v niekoľkých článkoch
dohovoru a tvorí jeden zo základných elementov právneho štátu, situácia, keď najvyšší súd
(ako zjednocovateľ rozdielnych právnych názorov) je sám zdrojom hlbokých a trvalých
inkonzistencií (m. m. Beian v. Rumunsko, Baranowski v. Poľsko). Rozporné právne názory
najvyššieho súdu na identické situácie sú tak v konečnom dôsledku spôsobilé podkopávať
dôveru verejnosti v súdny systém (m. m. Sovtransavto Holding v. Ukrajina, ESĽP).
Z rozsudku ESĽP Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že
rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou
súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je
založený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene
dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale
dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby
uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo
rovnakých alebo podobných veciach.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v identických,
resp. obdobných veciach týkajúcich sa interpretácie a aplikácie § 93 ods. 1 OSP uplatňuje
rozdielnu judikatúru, čím spochybňuje princíp právnej istoty ako jeden z princípov
právneho štátu, ktorý sú povinné pri svojej rozhodovacej činnosti rešpektovať všetky orgány
verejnej moci a ktorý je vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu
o porušovaní základných práv alebo slobôd garantovaných ústavou (m. m. IV. ÚS 383/08).
K odchylnej judikatúre všeobecných súdov a k jej zjednocovaniu sa už ústavný súd
opakovane vyslovil (IV. ÚS 342/2010, IV. ÚS 209/2010), keď uviedol, že právny poriadok
Slovenskej republiky upravuje mechanizmus zabezpečujúci koherentnosť judikatúry v § 22
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Tento mechanizmus spočíva v inštitúte
zverejňovania súdnych rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte
prijímania stanovísk k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu.
Hodnotenie toho, či najvyšší súd mechanizmus podľa § 22 zákona o súdoch fakticky
a riadne využíva, bude v každej skupine prípadov rozdielnej judikatúry závislé od
konkrétnych okolností; spravidla bude potrebné zohľadniť predmet konkrétnych konaní, ich
skutkovú a právnu náročnosť a z toho vyplývajúce primerané časové obdobie na uplatnenie
mechanizmu podľa § 22 zákona o súdoch.
V tejto súvislosti ústavný súd tiež poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa
ktorej nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov,
a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona o súdoch [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,
§ 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] patrí najvyššiemu súdu (m. m. I. ÚS 17/01, I. ÚS 199/07,
I. ÚS 18/08, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09). Ústavný súd ale môže v rámci svojej
pôsobnosti najvyšší súd aspoň nepriamo iniciovať k tomu, aby (najvyšší) súd toto svoje
poslanie aj reálne napĺňal, k čomu môže prispieť aj tento nález.
Vzhľadom na uvedené považoval ústavný súd za potrebné rozhodnúť tak, ako to je
uvedené v bode 2 výroku tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. januára 2011