Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 70/2010
PDF · 167.82 KB
No categories available
II. ÚS 70/2010
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. januára 2011
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., spoločnosť s ručením obmedzeným V., V.,
zastúpenej advokátkou JUDr. M. I., V., vo veci namietaného porušenia základného práva na
súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V
17/2008 z 20. augusta 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti T., spoločnosť s ručením obmedzeným V., o d m i e t a pre
zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra
2009 doručená sťažnosť spoločnosti T., spoločnosť s ručením obmedzeným V., V. (ďalej
len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. B. K., V. (ďalej len „pôvodná právna
zástupkyňa“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obdo V 17/2008 z 20. augusta 2009.
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“)
listom č. k. Gús 46/09-5 zo 7. decembra 2009 oznámila ústavnému súdu, že vstupuje
do konania vo veci ústavných sťažností sťažovateľky. Ústavný súd uznesením č. k.
II. ÚS 70/2010-15 zo 16. februára 2010 vstup generálnej prokuratúry do konania vo veci
vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 2001/09 odmietol.
Podaním doručeným ústavnému súdu 1. októbra 2010 pôvodná právna zástupkyňa
vypovedala plnú moc na zastupovanie sťažovateľky pred ústavným súdom. Z toho dôvodu
bola sťažovateľka ústavným súdom vyzvaná na predloženie splnomocnenia na jej
zastupovanie pred ústavným súdom novým právnym zástupcom. Dňa 11. novembra 2010
bolo sťažovateľkou doručené ústavnému súdu splnomocnenie na jej zastupovanie v konaní
pred ústavným súdom advokátkou JUDr. M. I., V.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou zo 17. decembra
2003 domáhala na Krajskom súde v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Cb 115/03
proti žalovanému Centrálny depozitár cenných papierov Slovenskej republiky, a. s.,
29. augusta 1/A, Bratislava (ďalej len „žalovaný“), náhrady škody, ktorá predstavovala
nevyplatené dividenty akcionára spoločnosti sťažovateľky za účtovný rok 2002 v pôvodnej
výške 10 000 Sk s prísl. Sťažovateľka 6. marca 2007 žalobu rozšírila o náhradu škody na
sumu 11 578 930 Sk s prísl.
Dňa 13. apríla 2007 podala Slovenská republika – Ministerstvo hospodárstva
Slovenskej republiky, Bratislava (ďalej len „ministerstvo hospodárstva“), návrh na vstup do
konania ako vedľajší účastník na strane žalovaného. Ministerstvo hospodárstva vstup do
konania na strane žalovaného odôvodnilo tým, že riešenie predbežnej otázky vlastníctva 110
akcií spoločnosti T., a. s., B. (ďalej len „T.“), má zásadný význam pre vedľajšieho účastníka
na strane žalovaného a môže zásadným spôsobom zasiahnuť do jeho právneho postavenia.
Sťažovateľka podaním z 18. apríla 2007 so vstupom ministerstva hospodárstva do
konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného nesúhlasila z dôvodu, že podľa nej
navrhovateľ vedľajšieho účastníctva nemá právny záujem na výsledku konania (poukázala
pritom na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. M Cdo 2/99 z 28. februára 2001, ktorým
bola otázka nadobudnutia 110 akcií spoločnosti T. právoplatne vyriešená a nemožno ju
opätovne riešiť v konaní o náhradu škody).
Krajský súd uznesením č. k. 17 Cb 115/2003-209 z 5. septembra 2007 vstup
ministerstva hospodárstva do konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného
nepripustil. Na základe odvolania sa ministerstva hospodárstva proti predmetnému
uzneseniu najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Obo 202/2007 z 29. septembra 2007 napadnuté
uznesenie krajského súdu zmenil tak, že pripustil vstup ministerstva hospodárstva do
konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného. Proti uzneseniu najvyššieho súdu
podala sťažovateľka dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Obdo V 17/2008
z 20. augusta 2009 zamietol.
Podľa sťažovateľky najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Obdo V 17/2008 z 20. augusta
2009 porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka zároveň poukazuje na to, že
najvyšší súd pri vydávaní napadnutého uznesenia nerešpektoval nález ústavného súdu č. k.
II. ÚS 159/07-37 z 11. decembra 2007.
Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V
17/2008 porušil základné právo spoločnosti T. spoločnosť s ručením obmedzeným V. na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V
17/2008 z 20. augusta 2009 a vec vracia v rozsahu zrušenia Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky na ďalšie konanie.
3. Spoločnosti T. spoločnosť s ručením obmedzeným V. priznáva náhradu trov
konania v sume 292,38 €..., ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť
na účet právnej zástupkyne JUDr. B. K., V. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
Sťažovateľovi v súvislosti s právnym zastupovaním advokátkou v konaní pred
ústavným súdom vznikli trovy konania na náhrade trov právneho zastúpenia v sume
292,38 € vrátane dane z pridanej hodnoty podľa vyhl. č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších
predpisov za dva úkony (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti ústavnému
súdu ) po 115,90 € a 2 x po 6,95 € ako náhrada výdavkov, ktoré trovy sťažovateľ uplatňuje v
zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. ...
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 17/2008 z 20. augusta 2009.
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľky, ktorou namieta porušenie
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
1 Obdo V 17/2008 z 20. augusta 2009, ktorým zamietol dovolanie proti uzneseniu
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 202/2007 z 29. septembra 2007, je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá
zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v čl. 46 ods. 1 ústavy
i v čl. 6 ods. 1 dohovoru je právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde.
Porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru by v prípade sťažovateľky prichádzalo do úvahy vtedy, keby podmienky na
prístup k tomuto súdu ustanovené Občianskym súdnym poriadkom neboli zo strany
dovolacieho najvyššieho súdu rešpektované spôsobom zjavne neopodstatneným alebo
arbitrárnym. Inými slovami, keby dovolací najvyšší súd tieto všeobecné podmienky prístupu
k súdu vykladal vo vzťahu k sťažovateľke diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri
iných subjektoch domáhajúcich sa súdnej ochrany. V prípade sťažovateľky k takej situácii
nedošlo, sťažovateľka mala priznané postavenie účastníka súdneho konania a najvyšší súd
o jej dovolaní meritórne rozhodol, aj keď nie v súlade s predstavou sťažovateľky.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,
vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je
absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie
obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo
bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6
ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú
legitimný cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto
cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je
opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať
rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade
s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu
napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.
Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 17/2008 z 20. augusta
2009 okrem iného vyplýva:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 O. s. p.), po
zistení, že dovolanie bolo podané včas a že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je
tento mimoriadny opravný prostriedok prípustný, dovolanie prejednal a po preskúmaní
napadnutého rozhodnutia, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že
dovolanie nie je dôvodné.
Podľa ustanovenia § 93 ods. 1 prvá veta O. s. p. ako vedľajší účastník môže sa popri
navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho
výsledku.
Pojem „právny záujem na výsledku konania“ Občiansky súdny poriadok bližšie
nestanovuje, závisí od úvahy súdu, ako ho aplikuje. Zmyslom vedľajšieho účastníctva je
posilnenie postavenie účastníka, na ktorého strane vedľajší účastník vstupuje, ak má
vedľajší účastník na výsledku sporu právny záujem, inštitút vedľajšieho účastníka neslúži
iba k ochrane záujmov tretej osoby - vedľajšieho účastníka, ale aj k ochrane záujmov
účastníka konania, na strane ktorého vstupuje.
V prejednávanej veci súd má rozhodnúť o nároku na náhradu škody, ktorá mala
žalobcovi vzniknúť tým, že žalovaný nezaevidoval žalobcu v evidencii cenných papierov ako
vlastníka 110 akcií T., a. s.
Je potrebné prisvedčiť názoru odvolacieho súdu, vyslovenému v napadnutom
uznesení, že aby konajúci súd mohol rozhodnúť o nároku žalobcu na náhradu škody, musí
sa vysporiadať s predbežnou otázkou, či sa žalobca v roku 1998 stal vlastníkom 110 akcií
spoločnosti T., a. s. Na vyriešení otázky vlastníctva sporných akcií má i nepochybne záujem
žalobca a Slovenská republika - Ministerstvo hospodárstva SR, pretože nie je sporné, že v
čase vyplatenia sporných dividend spoločnosťou T., a s., 110 akcií spoločnosti T., a. s., mal
a aj v súčasnosti má vo vlastníctve a v držbe Ministerstvo hospodárstva Slovenskej
republiky. Rozhodnutia, na ktoré dovolateľ poukázal, o otázke vlastníctva sporných akcií
nerozhodli a nebolo o ňom rozhodnuté ani v nálezoch Ústavného súdu SR, preto si súd v
tomto konaní musí predovšetkým vyriešiť otázku vlastníctva sporných akcií a až následne
rozhodnúť o nároku žalobcu na náhradu škody.
Z uvedeného dôvodu Ministerstvo hospodárstva SR má na výsledku sporu právny
záujem a vstupuje do konania nielen k ochrane svojich záujmov, ale aj k ochrane záujmov
žalovaného.
Na základe uvedených dôvodov dovolací súd podľa ustanovenia § 243a ods. 1 v
spojení s § 243b ods. 1 O. s. p. dovolanie žalobcu zamietol.»
V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným
a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré dovolaním napadnuté uznesenie
odvolacieho najvyššieho súdu vo vzťahu k sťažovateľke zamietol, pričom sa vysporiadal aj
s citovaným nálezom ústavného súdu. V každom prípade tento postup dovolacieho
najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno
považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda dovolací najvyšší súd v danom
prípade neporušil označené základné právo sťažovateľky nesprávnou a svojvoľnou
aplikáciou a výkladom práva. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom
dovolacieho najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však
ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia
ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade
jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby
ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi
zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor
najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.
ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného
súdu predmetný právny výklad dovolacím najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje,
a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. januára 2011