Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 70/2010

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. januára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., spoločnosť s ručením obmedzeným V., V.,

zastúpenej advokátkou JUDr. M. I., V., vo veci namietaného porušenia základného práva na

súdnu ochranu zaručeného v a práva na

spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V

17/2008 z 20. augusta 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti T., spoločnosť s ručením obmedzeným V., o d m i e t a pre

zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra

2009 doručená sťažnosť spoločnosti T., spoločnosť s ručením obmedzeným V., V. (ďalej

len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. B. K., V. (ďalej len „pôvodná právna

zástupkyňa“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v (ďalej len „“) a práva na

spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. V 17/2008 z 20. augusta 2009.

Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“)

listom č. k. -5 zo 7. decembra 2009 oznámila ústavnému súdu, že vstupuje

do konania vo veci ústavných sťažností sťažovateľky. Ústavný súd uznesením č. k.

-15 zo 16. februára 2010 vstup generálnej prokuratúry do konania vo veci

vedenej ústavným súdom pod sp. zn. odmietol.

Podaním doručeným ústavnému súdu 1. októbra 2010 pôvodná právna zástupkyňa

vypovedala plnú moc na zastupovanie sťažovateľky pred ústavným súdom. Z toho dôvodu

bola sťažovateľka ústavným súdom vyzvaná na predloženie splnomocnenia na jej

zastupovanie pred ústavným súdom novým právnym zástupcom. Dňa 11. novembra 2010

bolo sťažovateľkou doručené ústavnému súdu splnomocnenie na jej zastupovanie v konaní

pred ústavným súdom advokátkou JUDr. M. I., V.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou zo 17. decembra

2003 domáhala na Krajskom súde v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

proti žalovanému Centrálny depozitár cenných papierov Slovenskej republiky, a. s.,

29. augusta 1/A, Bratislava (ďalej len „žalovaný“), náhrady škody, ktorá predstavovala

nevyplatené dividenty akcionára spoločnosti sťažovateľky za účtovný rok 2002 v pôvodnej

výške 10 000 Sk s prísl. Sťažovateľka 6. marca 2007 žalobu rozšírila o náhradu škody na

sumu 11 578 930 Sk s prísl.

Dňa 13. apríla 2007 podala Slovenská republika – Ministerstvo hospodárstva

Slovenskej republiky, Bratislava (ďalej len „ministerstvo hospodárstva“), návrh na vstup do

konania ako vedľajší účastník na strane žalovaného. Ministerstvo hospodárstva vstup do

konania na strane žalovaného odôvodnilo tým, že riešenie predbežnej otázky vlastníctva 110

akcií spoločnosti T., a. s., B. (ďalej len „T.“), má zásadný význam pre vedľajšieho účastníka

na strane žalovaného a môže zásadným spôsobom zasiahnuť do jeho právneho postavenia.

Sťažovateľka podaním z 18. apríla 2007 so vstupom ministerstva hospodárstva do

konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného nesúhlasila z dôvodu, že podľa nej

navrhovateľ vedľajšieho účastníctva nemá právny záujem na výsledku konania (poukázala

pritom na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. M Cdo 2/99 z 28. februára 2001, ktorým

bola otázka nadobudnutia 110 akcií spoločnosti T. právoplatne vyriešená a nemožno ju

opätovne riešiť v konaní o náhradu škody).

Krajský súd uznesením č. k. -209 z 5. septembra 2007 vstup

ministerstva hospodárstva do konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného

nepripustil. Na základe odvolania sa ministerstva hospodárstva proti predmetnému

uzneseniu najvyšší súd uznesením sp. zn. z 29. septembra 2007 napadnuté

uznesenie krajského súdu zmenil tak, že pripustil vstup ministerstva hospodárstva do

konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného. Proti uzneseniu najvyššieho súdu

podala sťažovateľka dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. V 17/2008

z 20. augusta 2009 zamietol.

Podľa sťažovateľky najvyšší súd uznesením sp. zn. V 17/2008 z 20. augusta

2009 porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa a právo na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka zároveň poukazuje na to, že

najvyšší súd pri vydávaní napadnutého uznesenia nerešpektoval nález ústavného súdu č. k.

-37 z 11. decembra 2007.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V

17/2008 porušil základné právo spoločnosti T. spoločnosť s ručením obmedzeným V. na

súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V

17/2008 z 20. augusta 2009 a vec vracia v rozsahu zrušenia Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti T. spoločnosť s ručením obmedzeným V. priznáva náhradu trov

konania v sume 292,38 €..., ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť

na účet právnej zástupkyne JUDr. B. K., V. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

Sťažovateľovi v súvislosti s právnym zastupovaním advokátkou v konaní pred

ústavným súdom vznikli trovy konania na náhrade trov právneho zastúpenia v sume

292,38 € vrátane dane z pridanej hodnoty podľa vyhl. č. v znení neskorších

predpisov za dva úkony (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti ústavnému

súdu ) po 115,90 € a 2 x po 6,95 € ako náhrada výdavkov, ktoré trovy sťažovateľ uplatňuje v

zmysle .“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. ...

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a práva na spravodlivý proces zaručeného v

dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. V 17/2008 z 20. augusta 2009.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľky, ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v a práva na

spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

1 Obdo V 17/2008 z 20. augusta 2009, ktorým zamietol dovolanie proti uzneseniu

najvyššieho súdu sp. zn. z 29. septembra 2007, je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v

i v čl. 6 ods. 1 dohovoru je právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde.

Porušenie práva na spravodlivý proces podľa a

dohovoru by v prípade sťažovateľky prichádzalo do úvahy vtedy, keby podmienky na

prístup k tomuto súdu ustanovené neboli zo strany

dovolacieho najvyššieho súdu rešpektované spôsobom zjavne neopodstatneným alebo

arbitrárnym. Inými slovami, keby dovolací najvyšší súd tieto všeobecné podmienky prístupu

k súdu vykladal vo vzťahu k sťažovateľke diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri

iných subjektoch domáhajúcich sa súdnej ochrany. V prípade sťažovateľky k takej situácii

nedošlo, sťažovateľka mala priznané postavenie účastníka súdneho konania a najvyšší súd

o jej dovolaní meritórne rozhodol, aj keď nie v súlade s predstavou sťažovateľky.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,

vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je

absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie

obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo

bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6

ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú

legitimný cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto

cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. V 17/2008 z 20. augusta

2009 okrem iného vyplýva:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ), po

zistení, že dovolanie bolo podané včas a že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je

tento mimoriadny opravný prostriedok prípustný, dovolanie prejednal a po preskúmaní

napadnutého rozhodnutia, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že

dovolanie nie je dôvodné.

Podľa ustanovenia prvá veta ako vedľajší účastník môže sa popri

navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho

výsledku.

Pojem „právny záujem na výsledku konania“ bližšie

nestanovuje, závisí od úvahy súdu, ako ho aplikuje. Zmyslom vedľajšieho účastníctva je

posilnenie postavenie účastníka, na ktorého strane vedľajší účastník vstupuje, ak má

vedľajší účastník na výsledku sporu právny záujem, inštitút vedľajšieho účastníka neslúži

iba k ochrane záujmov tretej osoby - vedľajšieho účastníka, ale aj k ochrane záujmov

účastníka konania, na strane ktorého vstupuje.

V prejednávanej veci súd má rozhodnúť o nároku na náhradu škody, ktorá mala

žalobcovi vzniknúť tým, že žalovaný nezaevidoval žalobcu v evidencii cenných papierov ako

vlastníka 110 akcií T., a. s.

Je potrebné prisvedčiť názoru odvolacieho súdu, vyslovenému v napadnutom

uznesení, že aby konajúci súd mohol rozhodnúť o nároku žalobcu na náhradu škody, musí

sa vysporiadať s predbežnou otázkou, či sa žalobca v roku 1998 stal vlastníkom 110 akcií

spoločnosti T., a. s. Na vyriešení otázky vlastníctva sporných akcií má i nepochybne záujem

žalobca a Slovenská republika - Ministerstvo hospodárstva SR, pretože nie je sporné, že v

čase vyplatenia sporných dividend spoločnosťou T., a s., 110 akcií spoločnosti T., a. s., mal

a aj v súčasnosti má vo vlastníctve a v držbe Ministerstvo hospodárstva Slovenskej

republiky. Rozhodnutia, na ktoré dovolateľ poukázal, o otázke vlastníctva sporných akcií

nerozhodli a nebolo o ňom rozhodnuté ani v nálezoch Ústavného súdu SR, preto si súd v

tomto konaní musí predovšetkým vyriešiť otázku vlastníctva sporných akcií a až následne

rozhodnúť o nároku žalobcu na náhradu škody.

Z uvedeného dôvodu Ministerstvo hospodárstva SR má na výsledku sporu právny

záujem a vstupuje do konania nielen k ochrane svojich záujmov, ale aj k ochrane záujmov

žalovaného.

Na základe uvedených dôvodov dovolací súd podľa ustanovenia § 243a ods. 1 v

spojení s dovolanie žalobcu zamietol.»

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré dovolaním napadnuté uznesenie

odvolacieho najvyššieho súdu vo vzťahu k sťažovateľke zamietol, pričom sa vysporiadal aj

s citovaným nálezom ústavného súdu. V každom prípade tento postup dovolacieho

najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno

považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda dovolací najvyšší súd v danom

prípade neporušil označené základné právo sťažovateľky nesprávnou a svojvoľnou

aplikáciou a výkladom práva. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom

dovolacieho najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však

ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia

ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade

jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby

ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi

zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor

najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.

ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetný právny výklad dovolacím najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje,

a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. januára 2011