Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)III. ÚS 264/2017
PDF · 213.68 KB
No categories available
III. ÚS 264/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , správcu konkurznej podstaty úpadcu
„Poľnohospodárske výrobné a obchodné družstvo Domaniža – v likvidácii“, Domaniža,
zastúpeného advokátom JUDr. Róbertom Faturom, Centrum 18/23, Považská Bystrica, pre
namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 M ObdoV 4/2012 a jeho uznesením sp. zn. 2 M ObdoV 4/2012 z 13. decembra
2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , správcu konkurznej podstaty úpadcu
„Poľnohospodárske výrobné a obchodné družstvo Domaniža – v likvidácii“ o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 28. marca 2017
sa , správca konkurznej podstaty úpadcu „Poľnohospodárske výrobné
a obchodné družstvo Domaniža – v likvidácii“, Domaniža (ďalej aj „úpadca“ a „správca“
alebo „sťažovateľ“), domáhal vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
jeho v záhlaví označených základných práv a slobôd postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
2 M ObdoV 4/2012 a jeho uznesením sp. zn. 2 M ObdoV 4/2012 z 13. decembra 2016
a ktorým by napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil, priznal sťažovateľovi finančné
zadosťučinenie v sume 2 000 €, ako aj náhradu trov konania v sume 374,81 €.
2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že v konkurznom konaní
vyhlásenom na majetok úpadcu 8. augusta 1997 Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“) uznesením č. k. 51-24 K 142/95-Že-1231 z 13. januára 2011 schválil
konečnú správu o speňažení majetku z podstaty a vyúčtovanie odmeny a výdavkov správcu,
a vychádzajúc z ustanovení § 6 a § 7 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 493/1991 Zb., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o konkurze
a vyrovnaní „v znení platnom pre predmetné konkurzné konanie“ (ďalej len „vyhláška
č. 493/1991 Zb.), okrem iného rozhodol, že „konkurzná odmena celkom je vo výške
139 376,80 eur. Preddavok na odmenu správcu predstavuje 13 277,57 eur a na doplatenie
zostáva suma vo výške 126 099,23 eur.“.
3. Na základe odvolania jedného z konkurzných veriteľov, v ktorom namietal, že
správca si vypočítal odmenu podľa ustanovení vyhlášky č. 493/1991 Zb. v znení platnom
k 28. januáru 1999, keď podľa neho došlo k skončeniu riadne súdom zvolaného
prieskumného pojednávania v zmysle § 21 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“), avšak rozhodujúcim pre
určenie právneho predpisu, ktorý sa použije pre výpočet odmeny správcu, malo byť
ustanovenie § 11c ods. 3 vyhlášky č. 493/1991 Zb., najvyšší súd uznesením č. k.
4 Obo 16/2011-1258 z 31. augusta 2011 odvolaním napadnuté uznesenie krajského súdu
ako vecne správne potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia pritom uviedol, že
„vyhláškou č. 398/2001 Z. z., účinnou od 8. októbra 2001, došlo k zmene spôsobu určenia
výšky odmeny konkurzného správcu, keď podľa § 11c ods. 3 v začatých konaniach, v
ktorých k 8. októbru 2001 nebolo skončené prieskumné pojednávanie, sa na odmenu
správcov a ich zástupcov použijú ustanovenia § 6 až 9d Vyhlášky. Preddavky na odmenu
priznané podľa doterajších predpisov sa nevracajú, aj keď presahujú hodnotu odmeny
podľa § 7 ods. 1. V danom prípade došlo ku skončeniu prieskumného pojednávania do
nadobudnutia účinnosti Vyhlášky č. 398/2001 Z. z., preto súd prvej inštancie postupoval
správne, keď na výpočet odmeny správcu aplikoval ustanovenie § 7 ods. 1 Vyhlášky č.
493/1991 Zb. v znení pred uvedenou novelou.“.
4. Na základe podnetu toho istého konkurzného veriteľa generálny prokurátor
Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podal mimoriadne dovolanie,
v ktorom poukázal na to, že „súd prvej inštancie aj odvolací súd porušili zákon, keďže
nesprávne právne posúdili moment skončenia prieskumného pojednávania. Pre správne
určenie odmeny správcu v predmetnej veci bolo potrebné dôsledne aplikovať ustanovenie
§ 11c ods. 3 Vyhlášky... č. 493/1991 Zb. ... v znení účinnom od 8. októbra 2001, ktoré viaže
aplikáciu ustanovenia § 7 ods. 1 Vyhlášky na okolnosť skončenia prieskumného
pojednávania“, najvyšší súd napadnutým uznesením zrušil uznesenie najvyššieho súdu č. k.
4 Obo 16/2011-1258 z 31. augusta 2011, uznesenie krajského súdu č. k. 51-24 K 142/95-Že-
1231 z 13. januára 2011, uznesenie najvyššieho súdu č. k. 3 Obo 79/2012-1391
zo 14. decembra 2012 a uznesenie krajského súdu č. k. 51-24 K 142/95-Že-1324
z 31. mája 2012 v spojení s opravným uznesením krajského súdu č. k. 51-24 K 142/95-Že-
1334 zo 14. júna 2012 a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Z odôvodnenia
napadnutého uznesenia vyplýva, že po zistení, že mimoriadne dovolanie je v danej veci
z procesného hľadiska prípustné a že rozhodnutím o ňom „nemôže dôjsť k zhoršeniu
právneho postavenia konkurzných veriteľov, ktoré nadobudli dobromyseľne, o to viac, ak
toto postavenie nadobudli na základe právoplatného rozhodnutia konkurzného súdu“,
najvyšší súd vychádzajúc z cieľa konkurzného konania, ktorým je dosiahnutie pomerného
uspokojenia veriteľov z dlžníkovho majetku v čo možno najvyššej miere, dospel k názoru,
že je dôvodné. Z obsahu konkurzného spisu najvyšší súd zistil, že „v rozhodovanej veci sa
prieskumné pojednávanie podľa § 21 ZKV uskutočnilo dňa 28. januára 1999... Pohľadávky
veriteľa č. 12 (v časti, v ktorej bola pohľadávka prihlásená včas) a veriteľa čl. 41 neboli na
prieskumnom pojednávaní uskutočnenom dňa 28. januára 1999 preskúmané (neboli
popreté, ani zistené), preto nedošlo k ukončeniu prieskumného pojednávania podľa § 21
ZKV... Až preskúmaním včas prihlásenej pohľadávky veriteľa čl. 12 (dňa 19. decembra
2005) a veriteľa čl. 41 (dňa 30. januára 2009) došlo k ukončeniu prieskumného
pojednávania podľa ustanovenia § 21 ZKV. Táto skutočnosť je rozhodujúca pre spôsob
určenia odmeny správcu.“. Podľa názoru najvyššieho súdu „v dôsledku nesprávneho
vyriešenia otázky skončenia prieskumného pojednávania podľa ustanovenia § 21 ZKV
v znení účinnom do 31. januára 1998, ku ktorému nedošlo na prieskumnom pojednávaní
uskutočnenom dňa 28. januára 1999, ale až za účinnosti Vyhlášky č. 398/2001 Z. z. (t. j. po
8. októbri 2001), v danej veci súd prvej inštancie, aj odvolací súd nesprávne aplikovali
podľa prechodného ustanovenia § 11c ods. 3 Vyhlášky na určenie základu a výšky odmeny
správcu ustanovenia § 6 a § 7 Vyhlášky č. 493/1991 Zb. v znení účinnom do 28. septembra
2001. Keďže nedošlo k ukončeniu prieskumného pojednávania do 8. októbra 2001, mali
konajúce súdy na odmenu správcu aplikovať ustanovenia § 6 a § 7 ods. 1 Vyhlášky
č. 493/1991 Zb. v znení účinnom od 29. septembra 2001 (3 Obo 99/2007) a vyúčtovanú
odmenu správcu mali schváliť v redukovanej výške, čím porušili právo konkurzných
veriteľov (vrátane konkurzného veriteľa, ktorý dal podnet na podanie mimoriadneho
dovolania) na pomerné uspokojenie prihlásených pohľadávok v zákonnej výške.“.
5. S uvedeným záverom najvyššieho súdu sťažovateľ nesúhlasí a opakujúc identické
argumenty, aké uplatnil vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu, v sťažnosti
namieta, že dovolací súd porušil jeho v záhlaví označené základné práva slobody, keď
„svojím postupom po viac než 4 rokoch dospel k záveru, že v danom prípade existujú
natoľko podstatné a presvedčivé okolnosti, že tieto napĺňajú opodstatnenosť mimoriadneho
dovolania a odôvodňujú tak narušenie stability súdneho rozhodnutia a princípu právnej
istoty zrušením právoplatných a vykonateľných rozhodnutí, z ktorých už navyše bolo
čiastočne plnené (hoci mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora pôvodne
nesmerovalo proti rozvrhovým uzneseniam č. k. 51-24 K 142/95-Že-1324 zo dňa 31. 05.
2012, č. k. 51-24 K 142/95-Že-1334 zo dňa 14. 06. 2012), a ktorý stav nie je možné
zreparovať a uviesť do pôvodného stavu“. Tvrdí, že najvyšší súd napadnutým uznesením
„presadzuje princíp retroaktívneho pôsobenia právnej normy tým, že zrušil vzájomne sa
podporujúce rozhodnutia Krajského súdu Banská Bystrica č. k. 51-24 K 142/95-Že-1231
zo dňa 13. januára 2011 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. k. 4 Obo 16/2011-1258
zo dňa 31. augusta 2011 a z nich prameniace Rozvrhové uznesenie č. k. 51-24 K 142/95-Že-
1324 zo dňa 31. mája 2012 a Opravné rozvrhové uznesenie č. k. 51-24 K 142/95-Že-1334
zo dňa 14. júna 2012, opierajúc ho o ustanovenie § 11c ods. 3 zákona č. 493/1991 Zb.,
ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o konkurze a vyrovnaní v znení účinnom
od 08. októbra 2001, ktoré novým spôsobom upravuje spôsob výpočtu odmeny správcu
konkurznej podstaty“. Podľa názoru sťažovateľa novelizáciami zákona o konkurze „počnúc
od 01. 02. 1998 bolo do zákona o konkurze a vyrovnaní vsunuté ustanovenie § 70a, podľa
ktorého konania začaté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona súd dokončí podľa
doterajších právnych predpisov, ak ďalej nie je ustanovené inak. Máme za to, že práve toto
ustanovenie predstavuje základ pre akékoľvek ďalšie procesné úkony správcu, príp. iných
subjektov konkurzného konania, resp. konkurzu, vrátane spôsobu výpočtu odmeny.“.
II.
6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
7. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorými namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
8. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto
právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a
posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,
9. Ústavný súd zároveň poukazuje na to, že ak v minulosti výnimočne vstúpil svojou
právomocou do rozhodnutí odvolacieho či dovolacieho súdu, ktorými boli zrušené
rozhodnutia prvoinštančných či odvolacích súdov, urobil tak preto, že išlo o prípady, keď
ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konaní o sťažnosti
napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konania alebo
ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenie takejto
výnimky však navyše bola skutočnosť, že v konkrétnom prípade muselo ísť o rozhodnutie
spôsobilé výrazne a už nezvratným (nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd
sťažovateľa, a zároveň námietka ich porušenia sa musela vzťahovať výlučne na dané
štádium konania a nemohla byť uplatnená neskôr (IV. ÚS 195/2010), prípadne sa tento
negatívny dôsledok musel vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať
v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach (IV. ÚS 322/09, I. ÚS 148/03,
III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). Rovnako mohlo ísť o prípad, ak procesným rozhodnutím
všeobecného súdu došlo k porušeniu ústavnoprocesných práv účastníkov konania
10. Základné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) „je výsledkové“, čo
znamená, že mu musí zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako
celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov
(m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Ústavnou
kompetenciou ústavného súdu teda nemôže byť zmena alebo náprava prípadného, či už
namietaného alebo skutočného pochybenia všeobecných súdov v dosiaľ neskončených
konaniach, ale je zásadne povolaný posúdiť, či konanie ako celok a jeho výsledok po
právoplatnom skončení veci obstoja z komplexného hľadiska v ústavnoprávnej rovine.
Každý iný postup by neprípustne rozširoval jeho kompetencie a vo svojich dôsledkoch
z neho robil ďalšiu súdnu inštanciu, ktorá by bola mimoriadna okrem iného aj tým, že by
mohla zasahovať do dosiaľ prebiehajúcich konaní (IV. ÚS 233/2011).
11. Výkon spravodlivosti v právnom štáte musí dbať o procesnú čistotu (ustanovený
postup) a dodržiavanie zákonných a ústavných pravidiel, pričom za ústavne konformné
možno považovať len také rozhodnutie, ktorého výrok a odôvodnenie sú zavŕšením ústavne
súladného postupu (I. ÚS 154/08).
12. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho (bod 4) dospel k záveru,
že z hľadiska ústavnoprávnej konformity je udržateľné a akceptovateľné. Najvyšší súd
pri posudzovaní podmienok prípustnosti mimoriadneho dovolania, ako aj pri rozhodovaní
v merite veci vychádzal z relevantnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 57/99,
III. ÚS 35/2014, PLz. ÚS 3/2015, II. ÚS 19/2016, III. ÚS 300/06, IV. ÚS 49/06), pričom
v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľne uviedol nielen to, v čom spočíva
nesprávnosť (nezákonnosť) právneho posúdenia danej veci odvolacím súdom, ale aj to,
na ktorú otázku sa má odvolací súd v ďalšom konaní sústrediť. Preto bude plne
v kompetencii odvolacieho súdu, aby sa v ďalšom konaní s právnym názorom najvyššieho
súdu prezentovanom v jeho zrušujúcom rozhodnutí vysporiadal tak, že so zreteľom na účel
konkurzného konania a na skutkové zistenia najvyššieho súdu aplikuje na rozhodnutie
o odmene správcu relevantné právne (zákonné) normy.
13. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia sa ústavný súd presvedčil o tom,
že najvyšší súd reagoval aj na argumenty sťažovateľa (bod 5), avšak nestotožnil sa s jeho
tvrdením o retroaktivite odôvodnenia mimoriadneho dovolania s poukazom na ustanovenie
§ 70a zákona o konkurze, v súvislosti s čím poukázal na skutočnosť, že „k ukončeniu
prieskumného pojednávania do 8. októbra 2011 na prvom prieskumnom pojednávaní dňa
28. januára 1999 nedošlo výlučne z dôvodov na strane správcu, ktorý požiadal konkurzný
súd o poskytnutie dodatočnej lehoty (viď bod 58)“, ani s jeho námietkou o nemožnosti
zrušiť okrem mimoriadnym dovolaním napadnutých rozhodnutí súdov nižšieho stupňa aj
iné rozhodnutia týchto súdov, v súvislosti s čím poukázal na skutočnosť, že takýto postup
mu vzhľadom na „závislosť výrokov“ právna úprava účinná v čase podania mimoriadneho
dovolania aj v čase rozhodovania o tomto mimoriadnom opravnom prostriedku vyslovene
umožňovala.
14. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého uznesenia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu rešpektuje názor,
podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,
IV. ÚS 340/04, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07, I. ÚS 204/2010).
15. Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že v danom prípade niet
žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením
základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. A keďže
z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by
ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva sťažovateľa na ochranu
majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu (ktoré ani bližšie nezdôvodnil), ústavný súd
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť aj v tejto časti.
16. Čo sa týka námietky porušenia základného práva sťažovateľa na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 M ObdoV 4/2012, ústavný súd
vychádzajúc z argumentácie sťažovateľa konštatuje, že samotná dĺžka konania nie je
jedinou skutočnosťou, ktorá sa so zreteľom na obsah označeného práva v takomto type
konania zohľadňuje. Hoci sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „sa viackrát v období
nečinnosti na stav konania dopytoval, avšak bezvýsledne“, ústavnému súdu o tejto
skutočnosti nepredložil žiaden dôkaz a ani z rozhodovacej činnosti ústavného súdu
nevyplýva, že by sa ochrany označeného práva pred ním domáhal v čase, keď napadnuté
konanie ešte trvalo (prebiehalo).
17. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok
vyslovenie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným
prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02,
III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna
a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania
a postup samotného súdu.
18. Ako už bolo uvedené, účelom konkurzného konania je usporiadanie majetkových
pomerov dlžníka, ktorý je v úpadku. Naplnenie tohto cieľa vyžaduje spravidla riešenie
väčšieho množstva skutkových a právnych otázok spojených so zistením a zabezpečením
majetku patriaceho do konkurznej podstaty, jeho speňažením, zistením a následným
uspokojením pohľadávok konkurzných veriteľov, riešením incidenčných sporov a pod.
V dôsledku tejto skutočnosti možno spravidla konkurzné konanie z hľadiska kritérií
uplatňovaných ústavným súdom v rámci posúdenia existencie zbytočných prieťahov
v konaní kvalifikovať ako právne a fakticky zložité. Inak to nebolo ani v danom prípade.
Pozornosti ústavného súdu však neušla skutočnosť, že k celkovému trvaniu konkurzného
konania vyhláseného na majetok úpadcu ešte v roku 1997 podstatnou mierou prispel aj
správca, ktorý v súlade so svojimi kompetenciami „požiadal súd o určenie primeranej
lehoty na oboznámenie sa s priloženými listinami a na preskúmanie prihlášky“ veriteľov
č. 12 a 41, avšak reálne to urobil až 19. decembra 2005, resp. 30. januára 2009 (body 58, 59,
60 a 70 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu), čo samo osebe vzbudzuje dôvodné
pochybnosti o tom, že si riadne plnil svoje zákonom zverené povinnosti.
19. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa
námietky porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým
postupom najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
20. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené
vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. apríla 2017