Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 264/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , správcu konkurznej podstaty úpadcu

„Poľnohospodárske výrobné a obchodné družstvo Domaniža – v likvidácii“, Domaniža,

zastúpeného advokátom JUDr. Róbertom Faturom, Centrum 18/23, Považská Bystrica, pre

namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením sp. zn. z 13. decembra

2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , správcu konkurznej podstaty úpadcu

„Poľnohospodárske výrobné a obchodné družstvo Domaniža – v likvidácii“ o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažnosťou podľa (ďalej len „“)

doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 28. marca 2017

sa , správca konkurznej podstaty úpadcu „Poľnohospodárske výrobné

a obchodné družstvo Domaniža – v likvidácii“, Domaniža (ďalej aj „úpadca“ a „správca“

alebo „sťažovateľ“), domáhal vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

jeho v záhlaví označených základných práv a slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením sp. zn. z 13. decembra 2016

a ktorým by napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil, priznal sťažovateľovi finančné

zadosťučinenie v sume 2 000 €, ako aj náhradu trov konania v sume 374,81 €.

2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že v konkurznom konaní

vyhlásenom na majetok úpadcu 8. augusta 1997 Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) uznesením č. k. 51-24 K 142/95-Že-1231 z 13. januára 2011 schválil

konečnú správu o speňažení majetku z podstaty a vyúčtovanie odmeny a výdavkov správcu,

a vychádzajúc z ustanovení § 6 a § 7 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. , ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o konkurze

a vyrovnaní „v znení platnom pre predmetné konkurzné konanie“ (ďalej len „vyhláška

č. ), okrem iného rozhodol, že „konkurzná odmena celkom je vo výške

139 376,80 eur. Preddavok na odmenu správcu predstavuje 13 277,57 eur a na doplatenie

zostáva suma vo výške 126 099,23 eur.“.

3. Na základe odvolania jedného z konkurzných veriteľov, v ktorom namietal, že

správca si vypočítal odmenu podľa ustanovení vyhlášky č. v znení platnom

k 28. januáru 1999, keď podľa neho došlo k skončeniu riadne súdom zvolaného

prieskumného pojednávania v zmysle o konkurze a vyrovnaní

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“), avšak rozhodujúcim pre

určenie právneho predpisu, ktorý sa použije pre výpočet odmeny správcu, malo byť

ustanovenie vyhlášky č. , najvyšší súd uznesením č. k.

-1258 z 31. augusta 2011 odvolaním napadnuté uznesenie krajského súdu

ako vecne správne potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia pritom uviedol, že

„vyhláškou č. , účinnou od 8. októbra 2001, došlo k zmene spôsobu určenia

výšky odmeny konkurzného správcu, keď podľa § 11c ods. 3 v začatých konaniach, v

ktorých k 8. októbru 2001 nebolo skončené prieskumné pojednávanie, sa na odmenu

správcov a ich zástupcov použijú ustanovenia § 6 až 9d Vyhlášky. Preddavky na odmenu

priznané podľa doterajších predpisov sa nevracajú, aj keď presahujú hodnotu odmeny

podľa § 7 ods. 1. V danom prípade došlo ku skončeniu prieskumného pojednávania do

nadobudnutia účinnosti Vyhlášky č. , preto súd prvej inštancie postupoval

správne, keď na výpočet odmeny správcu aplikoval ustanovenie § 7 ods. 1 Vyhlášky č.

v znení pred uvedenou novelou.“.

4. Na základe podnetu toho istého konkurzného veriteľa generálny prokurátor

Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podal mimoriadne dovolanie,

v ktorom poukázal na to, že „súd prvej inštancie aj odvolací súd porušili zákon, keďže

nesprávne právne posúdili moment skončenia prieskumného pojednávania. Pre správne

určenie odmeny správcu v predmetnej veci bolo potrebné dôsledne aplikovať ustanovenie

Vyhlášky... č. ... v znení účinnom od 8. októbra 2001, ktoré viaže

aplikáciu ustanovenia § 7 ods. 1 Vyhlášky na okolnosť skončenia prieskumného

pojednávania“, najvyšší súd napadnutým uznesením zrušil uznesenie najvyššieho súdu č. k.

-1258 z 31. augusta 2011, uznesenie krajského súdu č. k. 51-24 K 142/95-Že-

1231 z 13. januára 2011, uznesenie najvyššieho súdu č. k. -1391

zo 14. decembra 2012 a uznesenie krajského súdu č. k. 51-24 K 142/95-Že-1324

z 31. mája 2012 v spojení s opravným uznesením krajského súdu č. k. 51-24 K 142/95-Že-

1334 zo 14. júna 2012 a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Z odôvodnenia

napadnutého uznesenia vyplýva, že po zistení, že mimoriadne dovolanie je v danej veci

z procesného hľadiska prípustné a že rozhodnutím o ňom „nemôže dôjsť k zhoršeniu

právneho postavenia konkurzných veriteľov, ktoré nadobudli dobromyseľne, o to viac, ak

toto postavenie nadobudli na základe právoplatného rozhodnutia konkurzného súdu“,

najvyšší súd vychádzajúc z cieľa konkurzného konania, ktorým je dosiahnutie pomerného

uspokojenia veriteľov z dlžníkovho majetku v čo možno najvyššej miere, dospel k názoru,

že je dôvodné. Z obsahu konkurzného spisu najvyšší súd zistil, že „v rozhodovanej veci sa

prieskumné pojednávanie podľa § 21 ZKV uskutočnilo dňa 28. januára 1999... Pohľadávky

veriteľa č. 12 (v časti, v ktorej bola pohľadávka prihlásená včas) a veriteľa čl. 41 neboli na

prieskumnom pojednávaní uskutočnenom dňa 28. januára 1999 preskúmané (neboli

popreté, ani zistené), preto nedošlo k ukončeniu prieskumného pojednávania podľa § 21

ZKV... Až preskúmaním včas prihlásenej pohľadávky veriteľa čl. 12 (dňa 19. decembra

2005) a veriteľa čl. 41 (dňa 30. januára 2009) došlo k ukončeniu prieskumného

pojednávania podľa ustanovenia § 21 ZKV. Táto skutočnosť je rozhodujúca pre spôsob

určenia odmeny správcu.“. Podľa názoru najvyššieho súdu „v dôsledku nesprávneho

vyriešenia otázky skončenia prieskumného pojednávania podľa ustanovenia § 21 ZKV

v znení účinnom do 31. januára 1998, ku ktorému nedošlo na prieskumnom pojednávaní

uskutočnenom dňa 28. januára 1999, ale až za účinnosti Vyhlášky č. (t. j. po

8. októbri 2001), v danej veci súd prvej inštancie, aj odvolací súd nesprávne aplikovali

podľa prechodného ustanovenia § 11c ods. 3 Vyhlášky na určenie základu a výšky odmeny

správcu ustanovenia a Vyhlášky č. v znení účinnom do 28. septembra

2001. Keďže nedošlo k ukončeniu prieskumného pojednávania do 8. októbra 2001, mali

konajúce súdy na odmenu správcu aplikovať ustanovenia § 6 a § 7 ods. 1 Vyhlášky

č. v znení účinnom od 29. septembra 2001 () a vyúčtovanú

odmenu správcu mali schváliť v redukovanej výške, čím porušili právo konkurzných

veriteľov (vrátane konkurzného veriteľa, ktorý dal podnet na podanie mimoriadneho

dovolania) na pomerné uspokojenie prihlásených pohľadávok v zákonnej výške.“.

5. S uvedeným záverom najvyššieho súdu sťažovateľ nesúhlasí a opakujúc identické

argumenty, aké uplatnil vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu, v sťažnosti

namieta, že dovolací súd porušil jeho v záhlaví označené základné práva slobody, keď

„svojím postupom po viac než 4 rokoch dospel k záveru, že v danom prípade existujú

natoľko podstatné a presvedčivé okolnosti, že tieto napĺňajú opodstatnenosť mimoriadneho

dovolania a odôvodňujú tak narušenie stability súdneho rozhodnutia a princípu právnej

istoty zrušením právoplatných a vykonateľných rozhodnutí, z ktorých už navyše bolo

čiastočne plnené (hoci mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora pôvodne

nesmerovalo proti rozvrhovým uzneseniam č. k. 51-24 K 142/95-Že-1324 zo dňa 31. 05.

2012, č. k. 51-24 K 142/95-Že-1334 zo dňa 14. 06. 2012), a ktorý stav nie je možné

zreparovať a uviesť do pôvodného stavu“. Tvrdí, že najvyšší súd napadnutým uznesením

„presadzuje princíp retroaktívneho pôsobenia právnej normy tým, že zrušil vzájomne sa

podporujúce rozhodnutia Krajského súdu Banská Bystrica č. k. 51-24 K 142/95-Že-1231

zo dňa 13. januára 2011 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. k. -1258

zo dňa 31. augusta 2011 a z nich prameniace Rozvrhové uznesenie č. k. 51-24 K 142/95-Že-

1324 zo dňa 31. mája 2012 a Opravné rozvrhové uznesenie č. k. 51-24 K 142/95-Že-1334

zo dňa 14. júna 2012, opierajúc ho o ustanovenie ,

ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o konkurze a vyrovnaní v znení účinnom

od 08. októbra 2001, ktoré novým spôsobom upravuje spôsob výpočtu odmeny správcu

konkurznej podstaty“. Podľa názoru sťažovateľa novelizáciami zákona o konkurze „počnúc

od 01. 02. 1998 bolo do zákona o konkurze a vyrovnaní vsunuté ustanovenie § 70a, podľa

ktorého konania začaté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona súd dokončí podľa

doterajších právnych predpisov, ak ďalej nie je ustanovené inak. Máme za to, že práve toto

ustanovenie predstavuje základ pre akékoľvek ďalšie procesné úkony správcu, príp. iných

subjektov konkurzného konania, resp. konkurzu, vrátane spôsobu výpočtu odmeny.“.

II.

6. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

7. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb podľa , ktorými namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

8. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto

právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a

posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , , ,

).

9. Ústavný súd zároveň poukazuje na to, že ak v minulosti výnimočne vstúpil svojou

právomocou do rozhodnutí odvolacieho či dovolacieho súdu, ktorými boli zrušené

rozhodnutia prvoinštančných či odvolacích súdov, urobil tak preto, že išlo o prípady, keď

ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konaní o sťažnosti

napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konania alebo

ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenie takejto

výnimky však navyše bola skutočnosť, že v konkrétnom prípade muselo ísť o rozhodnutie

spôsobilé výrazne a už nezvratným (nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd

sťažovateľa, a zároveň námietka ich porušenia sa musela vzťahovať výlučne na dané

štádium konania a nemohla byť uplatnená neskôr (), prípadne sa tento

negatívny dôsledok musel vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať

v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach (, ,

, ). Rovnako mohlo ísť o prípad, ak procesným rozhodnutím

všeobecného súdu došlo k porušeniu ústavnoprocesných práv účastníkov konania

().

10. Základné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel ) „je výsledkové“, čo

znamená, že mu musí zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako

celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov

(m. m. , , , ). Ústavnou

kompetenciou ústavného súdu teda nemôže byť zmena alebo náprava prípadného, či už

namietaného alebo skutočného pochybenia všeobecných súdov v dosiaľ neskončených

konaniach, ale je zásadne povolaný posúdiť, či konanie ako celok a jeho výsledok po

právoplatnom skončení veci obstoja z komplexného hľadiska v ústavnoprávnej rovine.

Každý iný postup by neprípustne rozširoval jeho kompetencie a vo svojich dôsledkoch

z neho robil ďalšiu súdnu inštanciu, ktorá by bola mimoriadna okrem iného aj tým, že by

mohla zasahovať do dosiaľ prebiehajúcich konaní ().

11. Výkon spravodlivosti v právnom štáte musí dbať o procesnú čistotu (ustanovený

postup) a dodržiavanie zákonných a ústavných pravidiel, pričom za ústavne konformné

možno považovať len také rozhodnutie, ktorého výrok a odôvodnenie sú zavŕšením ústavne

súladného postupu ().

12. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho (bod 4) dospel k záveru,

že z hľadiska ústavnoprávnej konformity je udržateľné a akceptovateľné. Najvyšší súd

pri posudzovaní podmienok prípustnosti mimoriadneho dovolania, ako aj pri rozhodovaní

v merite veci vychádzal z relevantnej judikatúry ústavného súdu (,

, PLz. , , , ), pričom

v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľne uviedol nielen to, v čom spočíva

nesprávnosť (nezákonnosť) právneho posúdenia danej veci odvolacím súdom, ale aj to,

na ktorú otázku sa má odvolací súd v ďalšom konaní sústrediť. Preto bude plne

v kompetencii odvolacieho súdu, aby sa v ďalšom konaní s právnym názorom najvyššieho

súdu prezentovanom v jeho zrušujúcom rozhodnutí vysporiadal tak, že so zreteľom na účel

konkurzného konania a na skutkové zistenia najvyššieho súdu aplikuje na rozhodnutie

o odmene správcu relevantné právne (zákonné) normy.

13. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia sa ústavný súd presvedčil o tom,

že najvyšší súd reagoval aj na argumenty sťažovateľa (bod 5), avšak nestotožnil sa s jeho

tvrdením o retroaktivite odôvodnenia mimoriadneho dovolania s poukazom na ustanovenie

§ 70a zákona o konkurze, v súvislosti s čím poukázal na skutočnosť, že „k ukončeniu

prieskumného pojednávania do 8. októbra 2011 na prvom prieskumnom pojednávaní dňa

28. januára 1999 nedošlo výlučne z dôvodov na strane správcu, ktorý požiadal konkurzný

súd o poskytnutie dodatočnej lehoty (viď bod 58)“, ani s jeho námietkou o nemožnosti

zrušiť okrem mimoriadnym dovolaním napadnutých rozhodnutí súdov nižšieho stupňa aj

iné rozhodnutia týchto súdov, v súvislosti s čím poukázal na skutočnosť, že takýto postup

mu vzhľadom na „závislosť výrokov“ právna úprava účinná v čase podania mimoriadneho

dovolania aj v čase rozhodovania o tomto mimoriadnom opravnom prostriedku vyslovene

umožňovala.

14. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého uznesenia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu rešpektuje názor,

podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (, ,

, , , ).

15. Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že v danom prípade niet

žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa ani práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. A keďže

z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by

ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva sťažovateľa na ochranu

majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu (ktoré ani bližšie nezdôvodnil), ústavný súd

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol podľa

sťažnosť aj v tejto časti.

16. Čo sa týka námietky porušenia základného práva sťažovateľa na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa napadnutým postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , ústavný súd

vychádzajúc z argumentácie sťažovateľa konštatuje, že samotná dĺžka konania nie je

jedinou skutočnosťou, ktorá sa so zreteľom na obsah označeného práva v takomto type

konania zohľadňuje. Hoci sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „sa viackrát v období

nečinnosti na stav konania dopytoval, avšak bezvýsledne“, ústavnému súdu o tejto

skutočnosti nepredložil žiaden dôkaz a ani z rozhodovacej činnosti ústavného súdu

nevyplýva, že by sa ochrany označeného práva pred ním domáhal v čase, keď napadnuté

konanie ešte trvalo (prebiehalo).

17. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok

vyslovenie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa . Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným

prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa ,

ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou (, ,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna

a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania

a postup samotného súdu.

18. Ako už bolo uvedené, účelom konkurzného konania je usporiadanie majetkových

pomerov dlžníka, ktorý je v úpadku. Naplnenie tohto cieľa vyžaduje spravidla riešenie

väčšieho množstva skutkových a právnych otázok spojených so zistením a zabezpečením

majetku patriaceho do konkurznej podstaty, jeho speňažením, zistením a následným

uspokojením pohľadávok konkurzných veriteľov, riešením incidenčných sporov a pod.

V dôsledku tejto skutočnosti možno spravidla konkurzné konanie z hľadiska kritérií

uplatňovaných ústavným súdom v rámci posúdenia existencie zbytočných prieťahov

v konaní kvalifikovať ako právne a fakticky zložité. Inak to nebolo ani v danom prípade.

Pozornosti ústavného súdu však neušla skutočnosť, že k celkovému trvaniu konkurzného

konania vyhláseného na majetok úpadcu ešte v roku 1997 podstatnou mierou prispel aj

správca, ktorý v súlade so svojimi kompetenciami „požiadal súd o určenie primeranej

lehoty na oboznámenie sa s priloženými listinami a na preskúmanie prihlášky“ veriteľov

č. 12 a 41, avšak reálne to urobil až 19. decembra 2005, resp. 30. januára 2009 (body 58, 59,

60 a 70 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu), čo samo osebe vzbudzuje dôvodné

pochybnosti o tom, že si riadne plnil svoje zákonom zverené povinnosti.

19. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa

námietky porušenia jeho základného práva podľa napadnutým

postupom najvyššieho súdu odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

20. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené

vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2017