Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 233/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. M., K., zastúpeného advokátkou JUDr. T. V., K., vo veci

namietaného porušenia a jeho základného práva

na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 18. januára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2011

doručená sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 141 ods. 1

(ďalej len „“) a svojho základného práva podľa

ods. 1 , ako aj práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 18. januára 2011 (ďalej

aj „namietaný rozsudok“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľ bol na základe personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej

republiky č. 144 z 9. apríla 2009 (ďalej len „personálny rozkaz“) prepustený zo služobného

pomeru príslušníka Policajného zboru (ďalej len „príslušník PZ“) podľa § 192 ods. 1

písm. e) o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej

informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej

polície v znení neskorších predpisov. Dôvodom jeho prepustenia bolo to, že 21. marca 2009

v rámci výkonu štátnej služby ako psovod so služobným psom spoločne s ďalšími tam

prítomnými príslušníkmi PZ a s využitím dvoch služobných psov bez náhubkov prinútili

mladistvé a maloleté osoby, aby sa vyzliekli donaha a aby sa navzájom udierali do rôznych

častí tela. V tomto konaní ostatným príslušníkom PZ nezabránil a incident ani neoznámil

nadriadenému.

Proti prvostupňovému rozhodnutiu sťažovateľ podal rozklad, o ktorom bolo

rozhodnuté Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“),

a to rozhodnutím sp. zn. -65/PK-2009 z 24. júla 2009 tak, že ním bolo napadnuté

prvostupňové rozhodnutie potvrdené.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) ako súd prvostupňový rozsudkom

č. k. -53 z 18. mája 2010 v spojení s opravným uznesením č. k.

86 z 9. septembra 2010 vyhovel žalobe sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

a postupu ministerstva vnútra tak, že napadnuté rozhodnutie ministerstva vnútra

sp. zn. -65/PK-2009 z 24. júla 2009, ako aj prvostupňové správne rozhodnutie –

personálny rozkaz zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Svoj zrušujúci rozsudok

krajský súd odôvodnil tým, že rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo zo zisteného

skutkového stavu, ktorý je v rozpore s obsahom spisu, a zistenia skutkového stavu sú

nedostačujúce na posúdenie veci. Podľa názoru krajského súdu je napadnuté rozhodnutie

ministerstva vnútra nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a v konaní správneho orgánu

bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Žalovaný sa proti označenému rozsudku krajského súdu v zákonnej lehote odvolal.

V nadväznosti na podané odvolanie žalovaného najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 18. novembra 2011 zmenil rozsudok krajského súdu č. k. -53

z 18. mája 2010 v spojení s opravným uznesením č. k. -86 z 9. septembra 2010

tak, že rozhodnutie ministerstva vnútra sp. zn. -65/PK-2009 z 24. júla 2009 zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie. Proti označenému rozsudku najvyššieho súdu smeruje sťažnosť

sťažovateľa podľa .

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (). Judikatúra ústavného súdu

stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou

ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci

predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných

do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. ). Podľa právneho

názoru ústavného súdu preto nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne

konanie príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním

a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť zásah

na ochranu alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv

sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav

napraviť (m. m. ).

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd ďalej poukazuje na to, že

základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie

„je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či

napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania

a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. , , ,

). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. , ),

obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický

c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd

pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle

až , resp. dohovoru.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry opakovane vyslovil, že predpokladom

na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa , resp.

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je len také porušenie, ktoré

nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania

alebo v konaní vo veci samej, resp. ktorého nápravu nemožno dosiahnuť procesnými

prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v [ďalej len „OSP“;

(m. m. , , )]. V nadväznosti na to ústavný súd

pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia,

a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie vo veci samej právoplatne

skončilo. Z princípu subsidiarty totiž vyplýva, že sťažnosť možno zásadne prerokovať

a rozhodnúť o nej až potom, keď napadnuté konanie bude skončené. Je to tak z toho

dôvodu, že sťažnosť musí v zásade smerovať proti poslednému rozhodnutiu o opravnom

prostriedku, ktorý mal sťažovateľ k dispozícii, a nemôže ho opomenúť. V zmysle

uvedeného v konaní, ktoré v čase predbežného prerokovania sťažnosti stále prebieha,

nemožno uvažovať o splnení tejto požiadavky ().

Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky

z tejto zásady, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej

bolo v konaní o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá

časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou

na pripustenie takejto výnimky však je, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie

spôsobilé výrazne a nezvratným spôsobom zasiahnuť do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa, ako

aj to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané štádium konania

a nemohla by už byť uplatnená neskôr (), prípadne by sa tento negatívny

dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať

v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach ().

Napadnutým rozsudkom najvyšší súd rozhodol o zmene rozsudku krajského súdu

č. k. -53 z 18. mája 2010 v spojení s opravným uznesením č. k.

86 z 9. septembra 2010 tak, že druhostupňové správne rozhodnutie, t. j. rozhodnutie

ministerstva vnútra sp. zn. -65/PK-2009 z 24. júla 2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie a čl. podľa 6 ods. 1

dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom s nestrannom súde a v prípade ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Prvou námietkou sťažovateľa je nedodržanie podmienok nezávislosti a nestrannosti

súdu konajúceho vo veci, pričom nezávislosť a nestrannosť súdu mala byť podľa

sťažovateľa ohrozená týmto tvrdením najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku: „Samotné

konanie obsiahnuté v zvukovo-obrazovom zázname považuje senát odvolacieho súdu

za nedôstojné a ponižujúce. Na druhej strane je potrebné, aby takýto skutok bol vyšetrený

v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky“. Podľa názoru sťažovateľa

„Subjektívne vyjadrenie členov odvolacieho senátu ako aj predsedu v napadnutom

rozsudku..., že samotné konanie obsiahnuté vo videozázname považujú za nedôstojné

a ponižujúce, vyjadruje ich psychický vzťah k prejednávanému predmetu veci a nemožno

naňho neprihliadnuť.“.

Sťažovateľ ďalej namieta porušenie svojich v sťažnosti označených práv z toho

dôvodu, že napriek tomu, že najvyšší súd rozhodol o zmene rozsudku súdu prvého stupňa

podľa a nahradil tento rozsudok svojím rozsudkom čiastočne v jeho neprospech,

neobsahuje toto rozhodnutie, ktorým bol zmenený prvostupňový rozsudok, úplné a výstižné

dôvody, pre ktoré k zmene prvostupňového rozsudku pristúpil. Zmena v neprospech

sťažovateľa mala podľa neho spočívať v tom, že pokiaľ prvostupňový súd zrušil tak

prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu (personálny rozkaz), ako aj druhostupňové

rozhodnutie ministerstva vnútra sp. zn. -65/PK-2009 z 24. júla 2009, najvyšší súd

v napadnutom rozsudku tak nepostupoval a zrušil iba druhostupňové správne rozhodnutie,

pričom podľa ustálenej judikatúry správneho súdnictva prvostupňové aj druhostupňové

správne konanie tvorí jeden celok (Rs 46/2007) a takýto postup je aj v súlade s § 250j ods. 2

.

Ďalšia výhrada sťažovateľa sa týka toho, že najvyšší súd nevzal do úvahy dôkaz

vykonaný súdom prvého stupňa na pojednávaní, a to obsah znaleckého posudku, ktorý bol

vypracovaný na účely trestného konania a ktorý sťažovateľ predložil v kópii.

Sťažovateľ napokon namieta nedostatky pôvodného správneho konania, ktorého

výsledok bol napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu zrušený, a vyslovuje pochybnosti

o jeho objektivite. Poukazuje na to, že „absenciu devolutívneho účinku rozkladu eliminuje

povinnosť prejednať rozklad pred vydaním druhostupňového rozhodnutia v osobitnej

komisii zriadenej vedúcim ústredného orgánu štátnej správy“, ako aj na skutočnosť, že

dosiaľ nevie, „kto bol členom osobitnej komisie, kto bol jej predsedom a aký bol jej názor,

pretože tento nebol ani uvedený v napadnutom rozhodnutí žalovaného“.

Vo vzťahu k uvedeným námietkam ústavný súd predovšetkým konštatuje, že

v správnom konaní, ktoré bude ďalej vedené po zrušení rozhodnutia sp. zn. SLV-65/PK-

2009 z 24. júla 2009 a vrátení veci ministerstvu vnútra na ďalšie konanie, bude môcť

sťažovateľ uplatňovať svoje práva a dovolávať sa ich.

Výsledok správneho konania môže byť za predpokladu, že to bude iniciovať niekto

z jeho účastníkov, opätovne predmetom konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

správneho orgánu správnym súdom, v ktorom sa naplno rozvinie právo na spravodlivý

súdny proces. Vo vzťahu k prvej námietke nemožno dospieť k záveru, že by citovaný názor

najvyššieho súdu morálne odsudzujúci skutky zachytené na obrazovo-zvukovom zázname

bol spôsobilý výrazne, ale najmä nezvratným spôsobom zasiahnuť do alebo

medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľa, čomu nasvedčuje predovšetkým

už samotná skutočnosť, že v danom prípade napadnutým rozsudkom bolo rozhodnutie

ministerstva vnútra postihujúce sťažovateľa za inkriminované skutky zrušené. Ani

zo skutočnosti, že napadnutým rozsudkom bolo zrušené iba druhostupňové správne

rozhodnutie ministerstva vnútra sp. zn. -65/PK-2009 z 24. júla 2009, a nie aj správne

rozhodnutie prvostupňového orgánu, ktoré mu predchádzalo, nemožno vyvodiť záver, že by

tým mohlo dôjsť k takému zásahu do práv sťažovateľa, ktorý by naznačoval, že by to pre

neho mohlo znamenať už nezvrátiteľne nepriaznivé dôsledky.

Nemožno vylúčiť ani to, že v nasledujúcom konaní druhostupňového správneho

orgánu o rozklade sťažovateľa môže dôjsť aj k zrušeniu prvostupňového rozhodnutia

správneho orgánu. Taktiež ani námietka, že najvyšší súd nezohľadnil dôkaz vykonaný

súdom prvého stupňa na pojednávaní, a to obsah znaleckého posudku, ktorý bol

vypracovaný na účely trestného konania a ktorý sťažovateľ predložil v kópii, nie je

relevantná, keďže najvyšší súd uložil správnemu orgánu v ďalšom konaní zabezpečiť

znalecký posudok v originálnom vyhotovení tak, aby mohol byť zohľadnený.

Vzhľadom na to ani jedno zo sťažovateľom tvrdených pochybení najvyššieho súdu

nepredstavuje podľa názoru ústavného súdu nezvratnú (a v ďalšom procesnom postupe

po vrátení veci namietaným rozsudkom v konaní o rozklade pred druhostupňovým

správnym orgánom, prípadne následne v správnom súdnictve nekorigovateľnú) ujmu

na právach sťažovateľa.

V okolnostiach daného prípadu preto nie sú splnené predpoklady na výnimku z už

spomenutej zásady, podľa ktorej ústavný súd v rámci konania o sťažnosti zásadne

preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia,

ktorými sa právoplatne skončilo konanie.

Pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti ústavný súd zistil, že ochranu

sťažovateľom označeným základným právam proti ich možnému porušeniu bude oprávnený

poskytnúť všeobecný súd, a to v správnom súdnictve, samozrejme, v závislosti od budúceho

nového rozhodnutia druhostupňového správneho orgánu po vrátení veci na ďalšie konanie,

v ktorom bude mať sťažovateľ možnosť uplatňovať svoje procesné práva a vznášať

prípadné námietky. Až v štádiu, keď bude konanie definitívne skončené, bude môcť

sťažovateľ na ochranu svojich práv prípadne podať novú sťažnosť ústavnému súdu, a to

za predpokladu, že by v ďalšom konaní v správnom súdnictve došlo podľa jeho názoru

k porušeniu jeho práv garantovaných alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou.

Ústavný súd napokon sumarizujúc dosiaľ uvedené dodáva, že jeho ústavnou

kompetenciou nemôže byť zmena alebo náprava prípadného, či už namietaného, alebo

skutočného pochybenia všeobecných súdov v dosiaľ neskončených konaniach, ale je

zásadne povolaný posúdiť, či konanie ako celok a jeho výsledok po právoplatnom skončení

veci obstoja z komplexného hľadiska v ústavnoprávnej rovine. Každý iný postup by

neprípustne rozširoval jeho kompetencie a vo svojich dôsledkoch z neho robil ďalšiu súdnu

inštanciu, ktorá by bola mimoriadna okrem iného aj tým, že by mohla zasahovať do dosiaľ

prebiehajúcich konaní.

Ústavný súd preto akceptujúc požiadavku subsidiarity plynúcu z

i svoju doterajšiu rozhodovaciu prax a v neposlednom rade aj pod vplyvom rešpektovania

princípov minimalizácie zásahov do rozhodnutí všeobecných súdov sťažnosť v tejto časti

odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu , podľa ktorého v Slovenskej

republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy, ústavný súd pripomína, že

uvedený článok vyjadruje princípy právneho štátu, resp. princípy fungovania

nezávislého súdnictva, a nemožno ho samostatne aplikovať, a teda ani namietať jeho

porušenie v individuálnych sťažnostiach fyzických alebo právnických osôb podľa čl. 127

ods. 1 (m. m. , , ). Z týchto dôvodov ústavný

súd posúdil sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú (m. m. ).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho

významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011