Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 330/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. augusta 2019

v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Mojmíra Mamojku

a Miroslava Duriša predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť JUDr. Ivana Pádeja, správcu

konkurznej podstaty úpadcu „Poľnohospodárske výrobné a obchodné družstvo Domaniža –

v likvidácii“, Domaniža, zastúpeného advokátom JUDr. Róbertom Faturom, Centrum 18/23,

Považská Bystrica, pre namietané porušenie základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením sp. zn.

z 19. marca 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť JUDr. Ivana Pádeja, správcu konkurznej podstaty úpadcu

„Poľnohospodárske výrobné a obchodné družstvo Domaniža – v likvidácii“, o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna

2019 doručená sťažnosť JUDr. Ivana Pádeja, správcu konkurznej podstaty úpadcu

„Poľnohospodárske výrobné a obchodné družstvo Domaniža – v likvidácii“, Domaniža

(ďalej aj „sťažovateľ“ alebo „správca“), pre namietané porušenie jeho základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením sp. zn. z 19. marca 2019, ktorým najvyšší súd potvrdil

uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k.

1623 zo 14. novembra 2018, ktorým krajský súd schválil doplnenú konečnú správu

o speňažení majetku z konkurznej podstaty úpadcu Poľnohospodárske výrobné a obchodné

družstvo Domaniža „v konkurze“, Domaniža (ďalej len „úpadca“), a vyúčtovanie odmeny

a výdavkov správcov konkurznej podstaty JUDr. Ivana Pádeja a bývalého správcu

JUDr. Martina Kubinca, v rozsahu špecifikovanom v uvedenom uznesení.

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že v konkurznom konaní

vyhlásenom na majetok úpadcu 8. augusta 1997 krajský súd uznesením č. k. 51-24 K

142/95-Že-1231 z 13. januára 2011 schválil konečnú správu o speňažení majetku z podstaty

a vyúčtovanie odmeny a výdavkov správcu. Vychádzajúc z ustanovení § 6 a § 7 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. , ktorou sa vykonávajú

niektoré ustanovenia zákona o konkurze a vyrovnaní v znení účinnom do 28. septembra

2001 (ďalej len „“), krajský súd okrem iného rozhodol, že

„konkurzná odmena celkom je vo výške 139.376,80 Eur. Preddavok na odmenu správcu

predstavuje 13.277,57 Eur a na doplatenie zostáva suma vo výške 126.099,23 Eur.“. Toto

uznesenie krajského súdu potvrdil najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 31. augusta 2011. Na základe podaného mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora

Slovenskej republiky najvyšší súd ako dovolací súd uznesením sp. zn.

z 13. decembra 2016 zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 31. augusta

2011, ako aj uznesenie krajského súdu č. k. 51-24 K 142/95-Že-1231 z 13. januára 2011,

uznesenie najvyššieho súdu č. k. -1391 zo 14. decembra 2012 a uznesenie

krajského súdu č. k. 51-24 K 142/95-Že-1324 z 31. mája 2012 v spojení s opravným

uznesením krajského súdu č. k. 51-24 K 142/95-Že-1334 zo 14. júna 2012 a vec vrátil súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie.

3. Z odôvodnenia zrušujúceho uznesenia dovolacieho súdu vyplýva, že

v posudzovanej veci súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd v dôsledku nesprávneho

vyriešenia otázky skončenia prieskumného pojednávania podľa

o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze

a vyrovnaní“), ku ktorému nedošlo na prieskumnom pojednávaní uskutočnenom

28. januára 1999, ale až 30. januára 2009 (pohľadávky veriteľa č. 12 v časti, v ktorej bola

pohľadávka prihlásená včas, a veriteľa č. 41 neboli na prieskumnom pojednávaní

uskutočnenom 28. januára 1999 preskúmané – neboli popreté ani zistené; včas prihlásená

pohľadávka veriteľa č. 12 bola preskúmaná až na pojednávaní 19. decembra 2005 a veriteľa

č. 41 na pojednávaní 30. januára 2009), a teda už za účinnosti vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. , ktorou sa mení

Zb. v znení neskorších predpisov [t. j. po 8. októbri 2001; (ďalej len „

Z. z.“)], nesprávne aplikovali podľa prechodného ustanovenia § 11c ods. 3 vyhlášky

č. na určenie základu a výšky odmeny správcu ustanovenia a vyhlášky

č. v znení účinnom do 28. septembra 2001. Keďže k ukončeniu prieskumného

pojednávania nedošlo do 8. októbra 2001 (do nadobudnutia účinnosti vyhlášky č. 398/2001

Z. z.), konajúce súdy mali na odmenu správcu aplikovať ustanovenia § 6 a § 7 ods. 1

vyhlášky č. v znení účinnom od 29. septembra 2001 a vyúčtovanú odmenu

správcu mali schváliť v redukovanej výške, čím porušili právo konkurzných veriteľov

(vrátane konkurzného veriteľa, ktorý podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania)

na pomerné uspokojenie prihlásených pohľadávok v zákonnej výške. Vyhláškou

č. , účinnou od 8. októbra 2001, došlo k zmene spôsobu určenia výšky

odmeny konkurzného správcu, keď podľa § 11c ods. 3 v začatých konaniach, v ktorých

k 8. októbru 2001 nebolo skončené prieskumné pojednávanie, sa na odmenu správcov a ich

zástupcov použijú ustanovenia § 6 až § 9d vyhlášky. Preddavky na odmenu priznané

podľa doterajších predpisov sa nevracajú, aj keď presahujú hodnotu odmeny podľa § 7

ods. 1. V danom prípade došlo ku skončeniu prieskumného pojednávania po nadobudnutí

účinnosti vyhlášky č. , preto podľa dovolacieho súdu súd prvej inštancie

a odvolací súd nepostupovali správne, keď na výpočet odmeny správcu aplikovali

ustanovenie vyhlášky č. v znení pred uvedenou novelou.

Podľa pôvodnej úpravy základom pre určenie odmeny správcu konkurznej podstavy je

suma, ktorá bola v konkurze získaná speňažením konkurznej podstaty a suma určená

na uspokojenie veriteľov, ktorá bola získaná pri výkone funkcie správcu, pričom konkurzná

odmena je stanovená ako 10 % zo sumy uvedenej v vyhlášky č.

Podľa novely zavedenej vyhláškou č. , účinnej od 8. októbra 2001, je

konkurzná odmena stanovená tabuľkovou formou.

4. Zrušenia uznesenia najvyššieho (dovolacieho) súdu sp. zn.

z 13. decembra 2016 sa správca domáhal sťažnosťou podľa doručenou

ústavnému súdu 28. marca 2017. Ústavný súd uznesením č. k. -10

z 19. apríla 2017 sťažnosť správcu odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

5. Po vrátení veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie krajský súd uznesením

č. k. -1623 zo 14. novembra 2018, vychádzajúc z právneho názoru

dovolacieho súdu, ktorým je viazaný, schválil okrem iného vyúčtovanie odmeny správcu

vo výške 58 910,30 €, pričom po odrátaní vyplateného preddavku vo výške 13 277,57 €

zostáva na doplatenie suma 45 632,73 €. V odôvodnení uvedeného uznesenia krajský súd

uvádza, z akého právneho názoru vychádzal pri výpočte odmeny správcu. Poukázal na to, že

dovolací súd zrušil pôvodné uznesenie súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu, pretože

spočívali na nesprávnom právnom posúdení veci, pretože konajúce súdy mali na odmenu

správcu aplikovať ustanovenia a vyhlášky č. v znení účinnom

od 29. septembra 2001, keďže k ukončeniu prieskumného pojednávania nedošlo

do 8. októbra 2001. Zároveň uviedol, že v ďalšom konaní je viazaný právnym názorom

dovolacieho súdu vysloveným v zrušujúcom uznesení. Krajský súd ďalej uviedol, že

kľúčom k určovaniu odmeny správcu je ustanovenie vyhlášky č. ,

ktoré na určovanie výšky odmeny správcov určilo, že hranicou je skutočnosť skončeného

alebo neskončeného prieskumného pojednávania k 8. októbru 2001 a že od tohto dátumu

došlo k výraznej zmene vo výpočte odmeny správcu, a to najmä tým, že zo základu

pre výpočet odmeny sa prepočítava odmena tabuľkovou formou a nie percentuálne ako to

bolo do 8. októbra 2001. Podľa krajského súdu „V danej veci sa prieskumné konanie konalo

28. januára 1999, dodatočné prieskumné pojednávanie sa konalo dňa 20. januára 2003,

ďalšie prieskumné pojednávanie sa konalo dňa 19. decembra 2005 a osobitné prieskumné

pojednávanie sa konalo dňa 30. januára 2009. Z uvedeného vyplýva, že osobitné

prieskumné pojednávania (aj keď boli nazvané ako ďalšie, resp. dodatočné) sa konali

po dátume 8. október 2001, a preto je potrebné pre výpočet odmeny aplikovať ustanovenie

vyhlášky č. v znení účinnom od 8. októbra 2001, čo teda

znamená, že správcovi patrí odmena vypočítaná tabuľkovou formou.“. Krajský súd

vypočítal odmenu pre správcu vo výške 58 910,30 €. Z dôvodu, že správcovi bol v priebehu

konkurzu vyplatený preddavok na odmenu vo výške 13 277,57 €, zostáva mu doplatiť

odmenu vo výške 45 632,73 €. Krajský súd teda nepriznal správcovi odmenu v ním

vypočítanej výške 140 461,57 €. Proti uzneseniu krajského súdu podal správca odvolanie,

v ktorom žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie krajského súdu v celom rozsahu

zrušil a vec mu vrátil na nové konanie. Dôvodom podaného odvolania bolo nestotožnenie sa

správcu s výškou odmeny, ktorú mu krajský súd v odvolaním napadnutom uznesení priznal.

Správca v odvolaní vyjadril svoj nesúhlas s postupmi súdov (súdu prvého stupňa

a dovolacieho súdu), ktoré použili právny predpis retroaktívnym spôsobom.

6. Najvyšší súd ako súd odvolací dospel k záveru, že odvolanie správcu nie je

dôvodné a sťažnosťou napadnutým uznesením sp. zn. z 19. marca 2019

uznesenie krajského súdu č. k. -1623 zo 14. novembra 2018 potvrdil.

V odôvodnení sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyšší súd uvádza, že «sporná zostala

najmä otázka výšky odmeny priznanej správcovi konkurznej podstaty z hľadiska aplikácie

právneho predpisu určujúceho výšku odmeny a to percentuálne určenie, resp. odmena

podľa tabuľky“, pričom „správca zotrváva na názore, že v pôvodnom rozhodnutí o odmene

(ktoré bolo zrušené dovolacím súdom) vrátane rozvrhového uznesenia, bola stanovená

správna výška odmeny percentuálnym výpočtom, oproti napadnutému uzneseniu, v ktorom

bola výška vypočítaná podľa tabuľky v novelizovanom zákone». Najvyšší súd v odôvodnení

sťažnosťou napadnutého uznesenia ďalej odkazuje na rozhodnutie dovolacieho súdu sp. zn.

2 MObdo z 13. decembra 2016, v ktorom dovolací súd vyslovil právny názor,

ktorý je pre súdy nižšieho stupňa záväzný podľa Civilný

sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Podľa najvyššieho súdu

sa súd prvej inštancie pri určovaní výšky odmeny správcu dôsledne riadil postupom

a aplikáciou ustanovení o odmene správcu v intenciách uznesenia dovolacieho súdu.

Námietky správcu týkajúce sa polemiky s rozhodnutím dovolacieho súdu najvyšší súd

v napadnutom uznesení považuje za irelevantné vzhľadom na . Podľa najvyššieho

súdu súd prvej inštancie vecne správne posúdil nárok správcu na odmenu a dostatočne jasne

a zrozumiteľne uznesenie v tomto smere aj odôvodnil, a preto sa najvyšší súd s rozhodnutím

krajského súdu v časti priznanej odmeny správcovi v plnom rozsahu stotožnil.

7. S uvedeným záverom najvyššieho súdu sťažovateľ nesúhlasí a opakujúc identické

argumenty, aké uviedol vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu, v sťažnosti

podľa , ktorú ústavný súd uznesením č. k. -10

z 19. apríla 2017 odmietol ako zjavne neopodstatnenú, a v odvolaní proti uzneseniu

krajského súdu č. k. -1623 zo 14. novembra 2018, o ktorom najvyšší súd

rozhodol sťažnosťou napadnutým uznesením, namieta, že najvyšší súd napadnutým

uznesením porušil jeho v záhlaví označené základné práva a slobody, keď „... sa vo svojom

rozhodnutí č. k. 3Obo/l/2019 zo dňa 19.03.2019, ktorým potvrdil Uznesenie Krajského súdu

v Banskej Bystrici, sp. zn. -1623 zo dňa 14.11.2018, vôbec nezaoberal

právnymi námietkami správcu konkurznej podstaty uvedenými podrobne v odvolaní voči

uzneseniu o schválení konečnej správy zo dňa 20.12.2018, predovšetkým v súvislosti

s retroaktívnou aplikáciou novelizovaných ustanovení § 6 a § 7 ods. 1 Vyhlášky č. 389/2001

Z. z. zo dňa 26.09.2001 a s prihliadnutím na ustanovenia § 11c ods. 3 Vyhlášky č. 398/2001

Z. z. platnej od 08.10.2001“. Sťažovateľ je toho názoru, že „... postup Najvyššieho súdu SR,

ktorým potvrdil rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici a ktorým sa stotožnil

s rozhodnutím dovolacieho Najvyššieho súdu SR zo dňa 13.12.2016 sp. zn.

bol v rozpore s princípom právnej istoty, princípom legitímnych

očakávaní, ako aj princípom zákazu retroaktivity“.

8. Sťažovateľ naďalej zotrváva na svojom tvrdení, že sa napadnutá vec má naďalej

spravovať podľa pôvodného v znení

platnom ku dňu vyhlásenia tohto konkurzného konania vrátane príslušných ďalších

právnych predpisov vydaných a súvisiacich s týmto zákonom, a nesúhlasí s retroaktívnym

použitím neskôr prijatého právneho predpisu a výpočtom odmeny, ktorá bola

prvostupňovým súdom určená na základe použitia novelizovaných ustanovení § 6 a § 7

ods. 1 vyhlášky č. z 26. septembra 2001 a s prihliadnutím na ustanovenia

vyhlášky č. platnej od 8. októbra 2001.

9. Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia vôbec

nezaoberal námietkami správcu a namieta, že ani generálny prokurátor, ani najvyšší súd

a krajský súd sa vo vydaných uzneseniach nezaoberali relevantným odôvodnením, prečo

a z akého procesného a právneho dôvodu je pôvodné vyčíslenie odmeny správcu nesprávne

právne posúdené, a vôbec nezdôvodnili, prečo je potrebné na toto konanie použiť

pri výpočte odmeny správcu ustanovenia vyhlášky č. účinnej

od 26. septembra 2001, resp. od 8. októbra 2001.

10. Vzhľadom na takúto absenciu právneho odôvodnenia svojich rozhodnutí ústavný

súd považuje výrok týchto uznesení za nepreskúmateľný aj v prípade už podaných riadnych

odvolaní, aj v prípade podania tejto ústavnej sťažnosti.

11. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľ konštatuje, že

najvyšší súd napadnutým uznesením porušil jeho v záhlaví označené práva a slobody

podľa , dohovoru a dodatkového protokolu a navrhuje, aby ústavný súd jeho sťažnosť

prijal na ďalšie konanie a aby v konaní vo veci samej vyhovel jeho sťažnosti a rozhodol, že

najvyšší súd napadnutým uznesením porušil jeho v záhlaví označené základné práva

a slobody, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

sťažovateľovi priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 € a priznal mu aj

úhradu trov konania a právneho zastúpenia vo výške 415,51 €.

II.

12. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

16. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ), a preto ich porušenie skúma

spoločne.

17. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

18. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

ústavný súd (každý) návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

19. Podľa ústavný súd môže

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania, ktorý je zjavne neopodstatnený.

20. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy, ak

namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré v sťažnosti označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom

orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sťažovateľ namieta,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konania (napr. , , , ).

21. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124

a ) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou

opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých

sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis , ). Pri uplatňovaní

tejto právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ).

22. Ústavný súd opakovane dáva do pozornosti, že skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by

ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , , ,

, , ). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (mutatis mutandis , , ). Úlohou ústavného

súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale

chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné ().

23. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie, ktoré vyplýva

z , totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutia na dostatočných

a právne relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam prerokúvanej

veci (m. m. ).

24. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky

účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania ((, ). Rovnako Európsky súd

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej

miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsko z 21. 1. 1999).

Ani judikatúra ESĽP však nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď

v odôvodnení rozhodnutia.

25. Sťažnosťou napadnutým uznesením najvyšší súd potvrdil v napadnutej časti

uznesenie krajského súdu, ktorým krajský súd schválil doplnenú konečnú správu

o speňažení majetku z konkurznej podstaty úpadcu a vyúčtovanie odmeny a výdavkov

sťažovateľa. Podstata sťažovateľových opakovaných námietok proti napadnutému

uzneseniu najvyššieho súdu spočíva v jeho nesúhlase s určením výšky odmeny, ktorú mu

ako správcovi priznal krajský súd, vychádzajúc zo záväzného právneho názoru dovolacieho

súdu na otázku aplikovateľnosti príslušného právneho predpisu určujúceho výšku odmeny

správcov. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd sa v otázke

aplikovateľnosti príslušného právneho predpisu stotožnil s odôvodnením odvolaním

napadnutého uznesenia krajského súdu a na doplnenie správnosti odôvodnenia uznesenia

krajského súdu odkázal na príslušné rozhodnutie dovolacieho súdu a na jeho právnu

záväznosť pre súdy nižšieho stupňa.

26. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu za „nesprávne rozhodnutie“, ktoré je po právnej stránke nedostatočne odôvodnené.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia

„... absolútne nezaoberal právnymi námietkami správcu konkurznej podstaty“, ktoré sa

podľa sťažovateľa týkali retroaktívneho uplatnenia právnej úpravy určujúcej výšku odmeny

správcu. Základom sťažnostnej argumentácie je nesúhlas sťažovateľa s právnymi závermi

týkajúcimi sa uplatnenia právnej úpravy určujúcej výšku odmeny správcu, z ktorých

vychádza odvolaním napadnuté uznesenie krajského súdu.

27. Ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu v spojení s odôvodnením odvolaním napadnutého uznesenia krajského

súdu, keďže prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden

celok (m. m. , , , ), dospel k záveru,

že z hľadiska ústavnoprávnej konformity je sťažnosťou napadnuté uznesenie udržateľné

a akceptovateľné. Najvyšší súd pri posudzovaní právnej otázky uplatnenia právneho

predpisu určujúceho výšku odmeny správcu vychádzal zo záväzného právneho názoru

dovolacieho súdu, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľne uviedol, prečo je

na skutkové okolnosti posudzovanej veci (neukončenie prieskumného pojednávania

do 8. októbra 2001, t. j. do nadobudnutia účinnosti vyhlášky č. ) potrebné

na určenie odmeny správcu aplikovať ustanovenia a vyhlášky č.

v znení účinnom od 29. septembra 2001 a vyúčtovanú odmenu správcu schváliť

v redukovanej výške.

28. Najvyšší súd v odôvodnení sťažnosťou napadnutého uznesenia, ako ani krajský

súd v odôvodnení odvolaním napadnutého uznesenia síce výslovne nereagovali na opätovné

argumenty sťažovateľa (na ktorých zakladá aj samotnú sťažnosť) týkajúce sa retroaktívneho

uplatnenia právneho predpisu určujúceho výšku odmeny správcu, na tieto argumenty však

reagoval dovolací súd, na viazanosť právnym názorom ktorého krajský súd a najvyšší súd

v odôvodneniach svojich uznesení odkázali, avšak nestotožnil sa s nimi. Ústavný súd

považuje za potrebné na tomto mieste pripomenúť, že k ústavnej konformite uznesenia

najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho sa už vyjadril vo svojom uznesení sp. zn.

z 19. apríla 2017 a na tomto právnom názore nemá čo meniť.

29. Vychádzajúc z obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu v spojení

s odvolaním napadnutým uznesením krajského súdu a opakovanej argumentácie

sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd spolu s krajským súdom konali

v medziach svojich právomocí, keď príslušné prechodné ustanovenie právneho predpisu

( vyhlášky č. ) podstatné pre posúdenie veci sťažovateľa

interpretovali a aplikovali ústavne súladným spôsobom, ich úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Krajský súd a najvyšší súd dostatočne odôvodnili svoje uznesenia v zmysle § 220 ods. 2

a a , zodpovedali všetky skutkovo a právne relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľ pred nimi domáhal, a preto ich

závery v žiadnom prípade nemožno považovať za neodôvodnené, arbitrárne alebo zjavne

neopodstatnené.

30. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom dovolacieho súdu a z neho

vychádzajúcim názorom krajského a najvyššieho súdu v otázke uplatnenia právneho

predpisu určujúceho výšku odmeny správcu stále nestotožňuje, nepostačuje sama osebe

na vyslovenie zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého uznesenia

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov

svojím vlastným (m. m. , , , , ,

).

31. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet

žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením

základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

32. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa na pokojné

užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, sťažovateľ je toho názoru, že k zásahu

do uvedeného práva zo strany najvyššieho súdu došlo tým, že nezrušil v rozsahu schválenej

odmeny správcu uznesenie krajského súdu, ktorým mu krajský súd namiesto ním vyčíslenej

odmeny priznal odmenu v redukovanej výške, čím malo podľa sťažovateľa dôjsť k zásahu

do jeho legitímneho očakávania na uspokojení jeho hmotného záujmu (priznania odmeny),

t. j. legitímneho očakávania nadobudnutia majetku, ktoré stojí na rovnakej úrovni právnej

ochrany ako vlastnícke právo. Namietané porušenie práva na pokojné užívanie majetku

podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením najvyššieho súdu sťažovateľ

v sťažnosti bližšie neodôvodnil.

33. Keďže z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nemožno vyvodiť nič, čo by

signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do práva sťažovateľa

na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti odmietol podľa sťažnosť aj

v časti namietaného zásahu do tohto práva.

34. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími návrhmi

sťažovateľa uvedenými v petite sťažnosti nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. augusta 2019