Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 296/2020
PDF · 170.79 KB
No categories available
II. ÚS 296/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany
Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , právne zastúpeného
JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia základných
práv podľa čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sk 13/2018 z 31. júla 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. decembra
2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta namietal porušenie
základných práv na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a domáhať sa zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Sk
13/2018 z 31. júla 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“). Ústavná
sťažnosť bola ešte doplnená aj podaním sťažovateľa z 22. apríla 2020.
2. Z ústavnej sťažnosti, jej doplnenia a ďalších príloh vyplýva, že rozhodnutím
generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne, ústredia (ďalej len „Sociálna poisťovňa“)
č. 58040864970 z 11. novembra 2016 (ďalej aj „rozhodnutie Sociálnej poisťovne“)
sťažovateľovi bola zamietnutá jeho žiadosť o starobný dôchodok. Keďže s týmto
rozhodnutím Sociálnej poisťovne sťažovateľ nesúhlasil, podal proti nemu správnu žalobu
podľa § 177 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „SSP“). Následne Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
rozsudkom sp. zn. 2 Sa 2/2017 zo 7. novembra 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok
krajského súdu“) jeho žalobu zamietol a napokon najvyšší súd napadnutým rozsudkom
kasačnú sťažnosť sťažovateľa proti napadnutému rozsudku krajského súdu zamietol.
3. Sťažovateľ je presvedčený, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
boli porušené jeho označené práva v bode 1 na tom základe, že mu nebol priznaný starobný
dôchodok od 5. apríla 2016, a to napriek tomu, že mu starobný dôchodok vznikol podľa
platných právnych predpisov dovŕšením veku 58 rokov. V ústavnej sťažnosti cituje najmä
§ 9 ods. 1 písm. h) platného v čase priznania invalidného dôchodku, ako aj k 31. decembru
1999 a § 174 ods. 1 písm. c) a § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 100/1988 Zb.“) v spojení s § 274 ods. 1
zákona „č. 461/2003 Z. z.“ a poukazuje na to, že mu bol odopretý starobný dôchodok len
preto, že „jeho zamestnanie v I. pracovnej kategórii k 31.12.2019 netrvalo“ (správne
má byť asi k „31. 12. 1999“, pozn.). Podľa neho „doba poberania invalidného dôchodku
sa započítava ako náhradná doba do zamestnania a táto náhradná doba sa považuje
za zamestnanie“ v súlade s § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb.
4. Sťažovateľ je toho názoru, že v jeho veci interpretácia a aplikácia § 142 ods. 2
zákona č. 100/1988 Zb. zo strany najvyššieho súdu a predtým krajského súdu je príkladom,
ktorý nie je zlučiteľný s jeho základným právom zaručeným v čl. 39 ods. 1 ústavy,
a tiež v závere ústavnej sťažnosti opätovne zdôrazňuje, že najvyšší súd mu nedal žiadnu
odpoveď «na zásadnú otázku, ktorou je „výklad ustanovenia § 142 ods. 2 zákona
č. 100/1988 Zb. so zreteľom na jeho platné znenie, ktoré zrozumiteľne a výslovne
„na účely“ splnenia podmienky zamestnania v I. pracovnej kategórii ku dňu 31.12.1999
označuje za dobu zamestnania aj náhradnú dobu», čím svoje rozhodnutie riadne
neodôvodnil a porušil tak aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie.
5. Sťažovateľ na základe uvedeného navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil
porušenie jeho základných práv podľa čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, napadnutý rozsudok
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Taktiež sťažovateľ žiada ústavný súd, aby zakázal
najvyššiemu súdu pokračovať v porušovaní jeho označených práv a domáha sa aj priznania
trov konania.
II.
Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody
uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
9. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,
ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré v sťažnosti označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom
orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sťažovateľ namieta,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konania (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011,
11. Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné
zabezpečenie v starobe... Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v
primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý
rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
12. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
13. Sťažovateľ v podstatnom namieta porušenie označených práv (body 1, 5 a 11)
z dôvodov uvedených v bodoch 3 a 4, nesúhlasí s napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu,
a preto žiada ústavný súd o jeho preskúmanie.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
14. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny prístup
k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť
(napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov,
ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08, III. ÚS 88/2017).
15. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti
medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe
subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany
základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1
ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy)
(napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01).
16. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená
právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne
iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho
napadnutým rozsudkom sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy (resp. dohovoru).
17. V prvom rade je potrebné uviesť, že kľúčovou a rozhodujúcou námietkou
sťažovateľa bolo to, že najvyšší súd mu nedal žiadnu odpoveď «na zásadnú otázku, ktorou
je „výklad ustanovenia § 142 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. so zreteľom na jeho platné
znenie, ktoré zrozumiteľne a výslovne „na účely“ splnenia podmienky zamestnania
v I. pracovnej kategórii ku dňu 31.12.1999 označuje za dobu zamestnania aj náhradnú
dobu».
18. Ústavný súd konštatuje, že predloženú námietku v takom znení a v podobe,
ako to namietal na ústavnom súde, predtým v konaní pred krajským súdom (v správnej
žalobe podľa Správneho súdneho poriadku z 12. januára 2017), ale ani neskôr v kasačnej
sťažnosti z 8. januára 2018 proti napadnutému rozsudku krajského súdu, nepredniesol.
Ak teda sťažovateľ svoje námietky k nesprávnej aplikácii § 142 ods. 2 zákona č. 100/1988
Zb. neuplatnil najprv v konaní pred všeobecnými súdmi, hoci tak urobiť mohol, nemôže
neskôr úspešne namietať ani porušenie svojich práv na ústavnom súde. Ústavný súd sa preto
bližšie nezaoberal touto námietkou, riadiac sa princípom sebaobmedzenia a zdržanlivosti
(m. m. IV. ÚS 266/08, PL. ÚS 3/09, PL. ÚS 95/2011, I. ÚS 76/2011, I. ÚS 314/2011,
II. ÚS 399/2014, II. ÚS 70/2017).
19. Ak má na mysli sťažovateľ neprávnu aplikáciu iných ustanovení zákona
č. 100/1988 Zb. (v bode 3 ústavnej sťažnosti a v bode 11 napadnutom rozsudku najvyššieho
súdu), ústavný súd je toho názoru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým zamietol
kasačnú sťažnosť sťažovateľa proti napadnutému rozsudku krajského súdu, logicky, jasne,
a zrozumiteľne odôvodnil. V tomto prípade dostal sťažovateľ adekvátnu odpoveď
na námietky uvedené v jeho kasačnej sťažnosti, čo je podrobne rozpísané v bodoch 21 až 34
(nie je úlohou ústavného súdu tieto závery najvyššieho súdu bližšie citovať, pretože obsah
sťažovateľ dobre pozná). Preto ústavný súd už iba v závere konštatoval, že napadnutý
rozsudok najvyššieho súdu je ústavne udržateľný a legitímny, vylučujúci možnosť
porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
20. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (nadväzujúce na napadnutý rozsudok
krajského súdu) obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd
nezistil, že by výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené. Súčasne
nevyplýva z nich ani taká aplikácia ustanovení zákona č. 100/1988 Zb. a iných všeobecne
záväzných právnych predpisov (SSP), ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama
osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,
I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok.
21. Obdobné uvedené platí aj vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 39 ods. 1
ústavy, keď o prípadnom porušení tohto základného práva by bolo možné v danej veci
uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu
niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46
až čl. 48 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru), resp. v spojení s ich porušením. Keďže namietaným
rozhodnutím najvyššieho súdu nedošlo k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného
práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavy.
22. Na tomto základe ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
23. Po odmietnutí ústavnej sťažnosti nebol už právny dôvod zaoberať sa ostatnými
návrhmi sťažovateľa uvedenými v jej petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu