Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 296/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany

Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , právne zastúpeného

JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa a a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. júla 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. decembra

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta namietal porušenie

základných práv na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a domáhať sa zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na súde podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Sk

13/2018 z 31. júla 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“). Ústavná

sťažnosť bola ešte doplnená aj podaním sťažovateľa z 22. apríla 2020.

2. Z ústavnej sťažnosti, jej doplnenia a ďalších príloh vyplýva, že rozhodnutím

generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne, ústredia (ďalej len „Sociálna poisťovňa“)

č. 58040864970 z 11. novembra 2016 (ďalej aj „rozhodnutie Sociálnej poisťovne“)

sťažovateľovi bola zamietnutá jeho žiadosť o starobný dôchodok. Keďže s týmto

rozhodnutím Sociálnej poisťovne sťažovateľ nesúhlasil, podal proti nemu správnu žalobu

podľa a nasl. v znení neskorších

predpisov (ďalej len „SSP“). Následne Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

rozsudkom sp. zn. zo 7. novembra 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok

krajského súdu“) jeho žalobu zamietol a napokon najvyšší súd napadnutým rozsudkom

kasačnú sťažnosť sťažovateľa proti napadnutému rozsudku krajského súdu zamietol.

3. Sťažovateľ je presvedčený, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

boli porušené jeho označené práva v bode 1 na tom základe, že mu nebol priznaný starobný

dôchodok od 5. apríla 2016, a to napriek tomu, že mu starobný dôchodok vznikol podľa

platných právnych predpisov dovŕšením veku 58 rokov. V ústavnej sťažnosti cituje najmä

§ 9 ods. 1 písm. h) platného v čase priznania invalidného dôchodku, ako aj k 31. decembru

1999 a a o sociálnom zabezpečení

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) v spojení s

zákona „č. “ a poukazuje na to, že mu bol odopretý starobný dôchodok len

preto, že „jeho zamestnanie v I. pracovnej kategórii k 31.12.2019 netrvalo“ (správne

má byť asi k „31. 12. 1999“, pozn.). Podľa neho „doba poberania invalidného dôchodku

sa započítava ako náhradná doba do zamestnania a táto náhradná doba sa považuje

za zamestnanie“ v súlade s

4. Sťažovateľ je toho názoru, že v jeho veci interpretácia a aplikácia § 142 ods. 2

zo strany najvyššieho súdu a predtým krajského súdu je príkladom,

ktorý nie je zlučiteľný s jeho základným právom zaručeným v ,

a tiež v závere ústavnej sťažnosti opätovne zdôrazňuje, že najvyšší súd mu nedal žiadnu

odpoveď «na zásadnú otázku, ktorou je „výklad ustanovenia § 142 ods. 2 zákona

č. so zreteľom na jeho platné znenie, ktoré zrozumiteľne a výslovne

„na účely“ splnenia podmienky zamestnania v I. pracovnej kategórii ku dňu 31.12.1999

označuje za dobu zamestnania aj náhradnú dobu», čím svoje rozhodnutie riadne

neodôvodnil a porušil tak aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie.

5. Sťažovateľ na základe uvedeného navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil

porušenie jeho základných práv podľa a , ako aj jeho právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, napadnutý rozsudok

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Taktiež sťažovateľ žiada ústavný súd, aby zakázal

najvyššiemu súdu pokračovať v porušovaní jeho označených práv a domáha sa aj priznania

trov konania.

II.

Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“) ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

9. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré v sťažnosti označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom

orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sťažovateľ namieta,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konania (napr. , , , ,

).

11. Podľa občania majú právo na primerané hmotné

zabezpečenie v starobe... Podľa každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v

primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý

rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

12. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

13. Sťažovateľ v podstatnom namieta porušenie označených práv (body 1, 5 a 11)

z dôvodov uvedených v bodoch 3 a 4, nesúhlasí s napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu,

a preto žiada ústavný súd o jeho preskúmanie.

K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

14. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny prístup

k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť

(napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov,

ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve (, , ).

15. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti

medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe

subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany

základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1

), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a )

(napr. , ).

16. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa

(resp. práva podľa dohovoru) napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená

právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne

iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho

napadnutým rozsudkom sú zlučiteľné s označeným článkom (resp. dohovoru).

17. V prvom rade je potrebné uviesť, že kľúčovou a rozhodujúcou námietkou

sťažovateľa bolo to, že najvyšší súd mu nedal žiadnu odpoveď «na zásadnú otázku, ktorou

je „výklad ustanovenia so zreteľom na jeho platné

znenie, ktoré zrozumiteľne a výslovne „na účely“ splnenia podmienky zamestnania

v I. pracovnej kategórii ku dňu 31.12.1999 označuje za dobu zamestnania aj náhradnú

dobu».

18. Ústavný súd konštatuje, že predloženú námietku v takom znení a v podobe,

ako to namietal na ústavnom súde, predtým v konaní pred krajským súdom (v správnej

žalobe podľa z 12. januára 2017), ale ani neskôr v kasačnej

sťažnosti z 8. januára 2018 proti napadnutému rozsudku krajského súdu, nepredniesol.

Ak teda sťažovateľ svoje námietky k nesprávnej aplikácii

Zb. neuplatnil najprv v konaní pred všeobecnými súdmi, hoci tak urobiť mohol, nemôže

neskôr úspešne namietať ani porušenie svojich práv na ústavnom súde. Ústavný súd sa preto

bližšie nezaoberal touto námietkou, riadiac sa princípom sebaobmedzenia a zdržanlivosti

(m. m. , , , , ,

, ).

19. Ak má na mysli sťažovateľ neprávnu aplikáciu iných ustanovení zákona

č. (v bode 3 ústavnej sťažnosti a v bode 11 napadnutom rozsudku najvyššieho

súdu), ústavný súd je toho názoru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým zamietol

kasačnú sťažnosť sťažovateľa proti napadnutému rozsudku krajského súdu, logicky, jasne,

a zrozumiteľne odôvodnil. V tomto prípade dostal sťažovateľ adekvátnu odpoveď

na námietky uvedené v jeho kasačnej sťažnosti, čo je podrobne rozpísané v bodoch 21 až 34

(nie je úlohou ústavného súdu tieto závery najvyššieho súdu bližšie citovať, pretože obsah

sťažovateľ dobre pozná). Preto ústavný súd už iba v závere konštatoval, že napadnutý

rozsudok najvyššieho súdu je ústavne udržateľný a legitímny, vylučujúci možnosť

porušenia základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru.

20. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (nadväzujúce na napadnutý rozsudok

krajského súdu) obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd

nezistil, že by výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené. Súčasne

nevyplýva z nich ani taká aplikácia ustanovení a iných všeobecne

záväzných právnych predpisov , ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama

osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

21. Obdobné uvedené platí aj vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 39 ods. 1

, keď o prípadnom porušení tohto základného práva by bolo možné v danej veci

uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu

niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46

až ( dohovoru), resp. v spojení s ich porušením. Keďže namietaným

rozhodnutím najvyššieho súdu nedošlo k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a ani práva podľa dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného

práva podľa .

22. Na tomto základe ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

23. Po odmietnutí ústavnej sťažnosti nebol už právny dôvod zaoberať sa ostatnými

návrhmi sťažovateľa uvedenými v jej petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu