Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)I. ÚS 314/2011
PDF · 219.22 KB
No categories available
I. ÚS 314/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. novembra 2011
v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Milana Ľalíka a Marianny
Mochnáčovej prerokoval prijatú sťažnosť B. H., B., zastúpeného advokátom JUDr. A. D.,
B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 MObdo 2/2010 z 28. apríla 2011 a takto
rozhodol:
1. Základné právo B. H. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s právom na
rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 MObdo 2/2010
z 28. apríla 2011 p o r u š e n é b o l i .
2. Z r u š u j e uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 MObdo 2/2010
z 28. apríla 2011 a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
3. B. H. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume 314,18 € (slovom
tristoštrnásť eur a osemnásť centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky
p o v i n n ý zaplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. A. D., B., do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júna
2011 doručená sťažnosť B. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 3 MObdo 2/2010 z 28. apríla 2011 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ namietal porušenie označených
práv (bod 1) napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, proti ktorému svoje námietky
koncentroval do dvoch rovín. V prvej rovine namieta nesplnenie všetkých zákonom
predpokladaných podmienok na konanie o mimoriadnom dovolaní s dôsledkom odmietnutia
podaného mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom Slovenskej republiky (ďalej
len „generálny prokurátor“) najvyšším súdom: „Najvyšší súd Slovenskej republiky vecne
prejednal mimoriadne dovolanie napriek tomu, že neboli splnené všetky podmienky na jeho
podanie podľa ustanovenia § 243e ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku...“ V druhej
rovine odvíja porušenie označených práv od skutočnosti, že mu najvyšší súd pred vydaním
napadnutého rozhodnutia nedoručil mimoriadne dovolanie, a teda nedal mu možnosť
predniesť argumenty k podanému mimoriadnemu opravnému prostriedku: „Najvyšší súd
odoprel sťažovateľovi v rozpore s ustanovením § 243i ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku právo vyjadriť sa k mimoriadnemu dovolaniu, keď mu mimoriadne dovolanie
odoslal až 4. 5. 2011, napriek tomu, že o mimoriadnom dovolaní už predtým rozhodol dňa
28. 4. 2011...“
3. Sťažovateľ na základe uvedeného navrhol ústavnému súdu, aby nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo B. H. na súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy...,
základné právo na rovnosť účastníkov konania podľa Čl. 47 ods. 3 Ústavy... a právo na
spravodlivé prejednanie veci podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Najvyššieho súdu...
sp. zn. 3 M Obdo 2/2010 zo dňa 28. apríla 2011 porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. 3 M Obdo 2/2010 zo dňa 28. apríla 2011 sa
zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd... je povinný zaplatiť B. H. trovy právneho zastúpenia vo výške
314,18 EUR...“
4. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 314/2010-16 z 24. augusta 2011 ústavný súd
prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.
II.
5. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci
konania. Za najvyšší súd predseda obchodnoprávneho kolégia listom č. KP 4/2011-70
z 28. septembra 2011 a právny zástupca sťažovateľa vyjadrením z 19. októbra 2011.
5.1 Predseda obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu svoje vyjadrenie k dvom
sťažovateľom namietaným skutočnostiam (pozri bod 2) koncentroval takto:
K prvej námietke sťažovateľa spočívajúcej v tom, že najvyšší súd mal pri svojej
rozhodovacej činnosti v konaní o mimoriadnom dovolaní zohľadniť skutočnosť, že
odporkyňa sťažovateľa v jeho právnej veci nevyužila podanie dovolania ako mimoriadneho
opravného prostriedku pred podaním podnetu na mimoriadne dovolanie, uviedol: „Z dikcie
ustanovenia § 243e ods. 1 O. s. p. nemožno vyvodiť záver o tom, že uplatnenie
mimoriadneho dovolania je viazané aj na ďalší procesný predpoklad, konkrétne na
(neúspešné) využitie možnosti riadneho, resp. mimoriadneho opravného prostriedku zo
strany účastníka konania, o to viac, že proti rozhodnutiu súdu, ktorým sa rozhodlo
o dovolaní, už mimoriadne dovolanie prípustné nie je (§ 243f ods. 2 písm. c) O. s. p.). ...
výnimočnosť mimoriadneho dovolania nemožno zabezpečiť rozšírením dôvodov jeho
neprípustnosti nad rámec dôvodov vyplývajúcich priamo zo zákonnej úpravy, a preto
navrhujeme, aby ústavný súd vyslovil, že základné právo sťažovateľa v uvedenej časti jeho
sťažnosti porušené nebolo.“
K druhej sťažovateľom uplatnenej námietke proti postupu najvyššieho súdu v konaní
o mimoriadnom dovolaní, ktorého vada mala spočívať v nedoručení podaného
mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom sťažovateľovi pred rozhodnutím
najvyššieho súdu o tomto mimoriadnom opravnom prostriedku, uviedol: „Z odôvodnenia
napadnutého uznesenia nie je zrejmé, či najvyšší súd mimoriadne dovolanie účastníkom
doručoval. Rovnako z dôvodu, že s vecou súvisiaci spis sa v súčasnosti na NS SR
nenachádza, najvyšší súd nemá možnosť overiť si tvrdenia sťažovateľa spočívajúce v tom,
že najvyšší súd mu mimoriadne dovolanie odoslal až po tom, čo o tomto mimoriadnom
opravnom prostriedku už rozhodol. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť najvyšší súd
rozhodnutie o tom, či postupom Najvyššieho súdu... spočívajúcim v prípadnom včasnom
nedoručení mimoriadneho dovolania sťažovateľovi ako žalovanému účastníkovi konania,
bolo porušené jeho základné právo na rovnosť účastníkov v konaní zaručené v čl. 47 ods. 3
ústavy a právo na spravodlivý proces zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ponecháva na
uváženie Ústavného súdu Slovenskej republiky. Vo všeobecnosti môžeme uviesť len toľko, že
pokiaľ sťažovateľovi skutočne nebolo mimoriadne dovolanie doručené, mohlo dôjsť
k zásahu do jeho práva na spravodlivý súdny proces.“
5.2 Právny zástupca sťažovateľa k argumentácii najvyššieho súdu nezaujal
stanovisko.
6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po
oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci v súvislosti s namietaným
porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na rovnosť
účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva na spravodlivý proces podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
7. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak
ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže
svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1
boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
8. Ústavný súd je v súlade so všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy
súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127
ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu, a to
z hľadiska, či vzhľadom na nosné dôvody (ratio decidendi) uvedené v sťažnosti je, alebo nie
je v súlade s označenými článkami ústavy a dohovoru. Inými slovami, skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba
vtedy, ak vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05).
9. Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 314/2011-16
z 24. augusta 2011 prijal na ďalšie konanie, bolo posúdenie, či uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 3 MObdo 2/2010 z 28. apríla 2011 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s právom na rovnosť účastníkov
konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Predmetom konania bolo teda posúdenie námietok sťažovateľa o porušení
procesných práv podľa označených článkov ústavy a označeného ustanovenia
medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci
účastníci sú si v konaní rovní. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch.
11. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy už uviedol,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97,
12. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy v spojení s právom na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy
a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj tým, že najvyšší súd
„... o mimoriadnom dovolaní rozhodol už 28. 4. 2011, teda v čase, keď mimoriadne
dovolanie ešte nebolo ani odoslané sťažovateľovi na vyjadrenie. Je teda zrejmé, že zaslanie
mimoriadneho dovolania sťažovateľovi bolo urobené len formálne bez poskytnutia reálnej
možnosti sa k nemu vyjadriť pred rozhodnutím o mimoriadnom dovolaní.“. K tejto výhrade
sťažovateľa najvyšší súd uviedol (pozri bod 5.1), že „... pokiaľ sťažovateľovi skutočne
nebolo mimoriadne dovolanie doručené, mohlo dôjsť k zásahu do jeho práva na spravodlivý
súdny proces“.
13. Podľa § 243i ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) mimoriadne dovolanie doručí dovolací súd
účastníkom konania na vyjadrenie.
14. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že 25. februára 2010 podal generálny
prokurátor mimoriadne dovolanie na najvyššom súde. Najvyšší súd listom z 26. apríla 2011
(odovzdaným na poštovú prepravu 4. mája 2011) zaslal mimoriadne dovolanie na
vyjadrenie právnemu zástupcovi sťažovateľa, ktorý ho 11. mája 2011 prevzal a listom
z 19. mája 2011 vrátil, pretože sťažovateľa v dovolacom konaní už nezastupoval.
O podanom mimoriadnom dovolaní rozhodol najvyšší súd 28. apríla 2011, toto rozhodnutie
bolo opätovne doručované právnemu zástupcovi sťažovateľa, ktorý doručenú zásielku
prevzatú 25. mája 2011 opätovne vrátil späť na najvyšší súd (sťažovateľovi bolo predmetné
rozhodnutie doručené 15. júna 2011). Na základe uvedeného je nepochybné, že najvyšší súd
mimoriadne dovolanie nedoručil strane sťažovateľa v čase pred 28. aprílom 2011, kedy
o mimoriadnom dovolaní najvyšší súd rozhodol.
15. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a čl. 6 dohovoru)
spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako
primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky
rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku
rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 46
ods. 1 v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva.
16. Ústavný súd k tomu uvádza, že rozhodnutiu všeobecného súdu musí predchádzať
postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných
ustanovení ústavy a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných
slobodách (v kontexte danej veci v súlade s dohovorom), najmä garanciám obsiahnutým
v práve na prístup k súdu, v princípe rovností zbraní a práve na kontradiktórne konanie.
Ústavný súd už zdôraznil, že zo vzájomnej súvislosti ustanovení čl. 152 ods. 4 a čl. 154c
ods. 1 ústavy vyplýva, že dohovor a judikatúra k nemu sa vzťahujúca predstavujú pre
vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie
zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu
zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a tým normujú rámec, v ktorom je
pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov „práva na
spravodlivé súdne konanie“ (napr. I. ÚS 49/01, I. ÚS 1/03).
17. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že princíp rovnosti
zbraní vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju
záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než
v ktorej je jej odporca (Komanický v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002, § 45).
Právo na kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť
nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa
so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť
rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (pozri cit. rozsudok Komanický, § 46).
18. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je teda – okrem práva domáhať
sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) – aj právo na určitú
kvalitu súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie
kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní (podobne napr. III. ÚS 402/08). Podstatou
kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou rovnosťou zbraní je, aby všetci účastníci konania mali
reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na
protiargumenty protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti
sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania
(napr. IV. ÚS 42/09, IV. ÚS 147/04).
19. Právo účastníkov konania na doručenie podkladu (návrhu), na základe ktorého sa
vo veci koná (v okolnostiach danej veci mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora),
treba nepochybne považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie takéhoto
návrhu účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je
v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na
spravodlivý proces (mutatis mutandis I. ÚS 2/05, I. ÚS 100/04).
20. Podľa názoru ústavného súdu uvedeným postupom najvyššieho súdu
v dovolacom konaní sp. zn. 3 MObdo 2/2010 bola nepochybne porušená jedna
z požiadaviek spravodlivého procesu, a to kontradiktórnosť konania, pretože sťažovateľovi
nebolo umožnené zaujať svoje stanovisko k mimoriadnemu dovolaniu generálneho
prokurátora, a tým sa účinne podieľať na bránení svojho už právoplatne priznaného práva.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje porušenie základného práva sťažovateľa na
rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s právom na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.
21. Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd
sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
22. Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
3 MObdo 2/2010 z 28. apríla 2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ústavný
súd v súvislosti s týmto návrhom sťažovateľa dospel k záveru, že pre dosiahnutie nápravy
vo veci je nevyhnutné, aby využil aj svoju právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, a preto
vyhovel jeho návrhu a zrušil napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu tak, ako to je uvedené
v bode 2 výroku tohto rozhodnutia. V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym
názorom ústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom
súde). Najvyšší súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je
vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).
23. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním advokátom v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ si uplatnil náhradu
trov právneho zastúpenia vo výške 314,18 €, ktorú mu ústavný súd s poukazom na vyhlášku
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal, a to za
vykonanie dvoch úkonov právnej služby (príprava a prevzatie zastupovanie a podanie
sťažnosti ústavnému súdu) vykonaných v roku 2011 (157,09 €/úkon právnej služby + 2 x
7,41 € režijný paušál). Sťažovateľovi tak vznikol nárok na úhradu trov konania v celkovej
sume 314,18 € vrátane 20 % DPH, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu
v bode 3.
24. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
25. Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Ústavný súd riadiac sa princípom sebaobmedzenia
a zdržanlivosti (m. m. PL. ÚS 3/09, I. ÚS 76/2011, PL. ÚS 95/2011) nepovažoval za vhodné
ani účelné zaoberať sa ďalšími sťažovateľom namietanými skutočnosťami (pozri bod 2),
keďže tie, na základe ktorých ústavný súd rozhodol (nedoručenie mimoriadneho dovolania
strane sťažovateľa), boli dostačujúce na vyslovenie porušenia označených práv a na
zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. novembra 2011