Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 314/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. novembra 2011

v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Milana Ľalíka a Marianny

Mochnáčovej prerokoval prijatú sťažnosť B. H., B., zastúpeného advokátom JUDr. A. D.,

B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. apríla 2011 a takto

rozhodol:

1. Základné právo B. H. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s právom na

rovnosť účastníkov konania podľa a právo na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. apríla 2011 p o r u š e n é b o l i .

2. Z r u š u j e uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. apríla 2011 a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3. B. H. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume 314,18 € (slovom

tristoštrnásť eur a osemnásť centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky

p o v i n n ý zaplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. A. D., B., do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júna

2011 doručená sťažnosť B. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich

základných práv podľa a 4 a (ďalej

len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 28. apríla 2011 (ďalej len „napadnuté

rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ namietal porušenie označených

práv (bod 1) napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, proti ktorému svoje námietky

koncentroval do dvoch rovín. V prvej rovine namieta nesplnenie všetkých zákonom

predpokladaných podmienok na konanie o mimoriadnom dovolaní s dôsledkom odmietnutia

podaného mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom Slovenskej republiky (ďalej

len „generálny prokurátor“) najvyšším súdom: „Najvyšší súd Slovenskej republiky vecne

prejednal mimoriadne dovolanie napriek tomu, že neboli splnené všetky podmienky na jeho

podanie podľa ustanovenia ...“ V druhej

rovine odvíja porušenie označených práv od skutočnosti, že mu najvyšší súd pred vydaním

napadnutého rozhodnutia nedoručil mimoriadne dovolanie, a teda nedal mu možnosť

predniesť argumenty k podanému mimoriadnemu opravnému prostriedku: „Najvyšší súd

odoprel sťažovateľovi v rozpore s ustanovením § 243i ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku právo vyjadriť sa k mimoriadnemu dovolaniu, keď mu mimoriadne dovolanie

odoslal až 4. 5. 2011, napriek tomu, že o mimoriadnom dovolaní už predtým rozhodol dňa

28. 4. 2011...“

3. Sťažovateľ na základe uvedeného navrhol ústavnému súdu, aby nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo B. H. na súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1 a 4 ...,

základné právo na rovnosť účastníkov konania podľa Čl. 47 ods. 3 ... a právo na

spravodlivé prejednanie veci podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Najvyššieho súdu...

sp. zn. zo dňa 28. apríla 2011 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. zo dňa 28. apríla 2011 sa

zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd... je povinný zaplatiť B. H. trovy právneho zastúpenia vo výške

314,18 EUR...“

4. Ústavný súd uznesením č. k. -16 z 24. augusta 2011 ústavný súd

prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

II.

5. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci

konania. Za najvyšší súd predseda obchodnoprávneho kolégia listom č. KP 4/2011-70

z 28. septembra 2011 a právny zástupca sťažovateľa vyjadrením z 19. októbra 2011.

5.1 Predseda obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu svoje vyjadrenie k dvom

sťažovateľom namietaným skutočnostiam (pozri bod 2) koncentroval takto:

K prvej námietke sťažovateľa spočívajúcej v tom, že najvyšší súd mal pri svojej

rozhodovacej činnosti v konaní o mimoriadnom dovolaní zohľadniť skutočnosť, že

odporkyňa sťažovateľa v jeho právnej veci nevyužila podanie dovolania ako mimoriadneho

opravného prostriedku pred podaním podnetu na mimoriadne dovolanie, uviedol: „Z dikcie

ustanovenia nemožno vyvodiť záver o tom, že uplatnenie

mimoriadneho dovolania je viazané aj na ďalší procesný predpoklad, konkrétne na

(neúspešné) využitie možnosti riadneho, resp. mimoriadneho opravného prostriedku zo

strany účastníka konania, o to viac, že proti rozhodnutiu súdu, ktorým sa rozhodlo

o dovolaní, už mimoriadne dovolanie prípustné nie je ( ). ...

výnimočnosť mimoriadneho dovolania nemožno zabezpečiť rozšírením dôvodov jeho

neprípustnosti nad rámec dôvodov vyplývajúcich priamo zo zákonnej úpravy, a preto

navrhujeme, aby ústavný súd vyslovil, že základné právo sťažovateľa v uvedenej časti jeho

sťažnosti porušené nebolo.“

K druhej sťažovateľom uplatnenej námietke proti postupu najvyššieho súdu v konaní

o mimoriadnom dovolaní, ktorého vada mala spočívať v nedoručení podaného

mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom sťažovateľovi pred rozhodnutím

najvyššieho súdu o tomto mimoriadnom opravnom prostriedku, uviedol: „Z odôvodnenia

napadnutého uznesenia nie je zrejmé, či najvyšší súd mimoriadne dovolanie účastníkom

doručoval. Rovnako z dôvodu, že s vecou súvisiaci spis sa v súčasnosti na NS SR

nenachádza, najvyšší súd nemá možnosť overiť si tvrdenia sťažovateľa spočívajúce v tom,

že najvyšší súd mu mimoriadne dovolanie odoslal až po tom, čo o tomto mimoriadnom

opravnom prostriedku už rozhodol. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť najvyšší súd

rozhodnutie o tom, či postupom Najvyššieho súdu... spočívajúcim v prípadnom včasnom

nedoručení mimoriadneho dovolania sťažovateľovi ako žalovanému účastníkovi konania,

bolo porušené jeho základné právo na rovnosť účastníkov v konaní zaručené v čl. 47 ods. 3

a právo na spravodlivý proces zaručené v dohovoru, ponecháva na

uváženie Ústavného súdu Slovenskej republiky. Vo všeobecnosti môžeme uviesť len toľko, že

pokiaľ sťažovateľovi skutočne nebolo mimoriadne dovolanie doručené, mohlo dôjsť

k zásahu do jeho práva na spravodlivý súdny proces.“

5.2 Právny zástupca sťažovateľa k argumentácii najvyššieho súdu nezaujal

stanovisko.

6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po

oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci v súvislosti s namietaným

porušením základného práva na súdnu ochranu podľa a na rovnosť

účastníkov v konaní podľa , ako aj práva na spravodlivý proces podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

7. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak

ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Podľa ústavný súd môže

svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1

boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

8. Ústavný súd je v súlade so všeobecnou právomocou vyjadrenou v

súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127

ods. 1 mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu, a to

z hľadiska, či vzhľadom na nosné dôvody (ratio decidendi) uvedené v sťažnosti je, alebo nie

je v súlade s označenými článkami a dohovoru. Inými slovami, skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba

vtedy, ak vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, ).

9. Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd uznesením č. k. -16

z 24. augusta 2011 prijal na ďalšie konanie, bolo posúdenie, či uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 28. apríla 2011 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa v spojení s právom na rovnosť účastníkov

konania podľa a práva na spravodlivý proces podľa

dohovoru. Predmetom konania bolo teda posúdenie námietok sťažovateľa o porušení

procesných práv podľa označených článkov a označeného ustanovenia

medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa všetci

účastníci sú si v konaní rovní. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

11. Ústavný súd vo vzťahu k dohovoru a už uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (). Z uvedeného dôvodu

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ,

).

12. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s právom na rovnosť účastníkov v konaní podľa

a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj tým, že najvyšší súd

„... o mimoriadnom dovolaní rozhodol už 28. 4. 2011, teda v čase, keď mimoriadne

dovolanie ešte nebolo ani odoslané sťažovateľovi na vyjadrenie. Je teda zrejmé, že zaslanie

mimoriadneho dovolania sťažovateľovi bolo urobené len formálne bez poskytnutia reálnej

možnosti sa k nemu vyjadriť pred rozhodnutím o mimoriadnom dovolaní.“. K tejto výhrade

sťažovateľa najvyšší súd uviedol (pozri bod 5.1), že „... pokiaľ sťažovateľovi skutočne

nebolo mimoriadne dovolanie doručené, mohlo dôjsť k zásahu do jeho práva na spravodlivý

súdny proces“.

13. Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) mimoriadne dovolanie doručí dovolací súd

účastníkom konania na vyjadrenie.

14. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že 25. februára 2010 podal generálny

prokurátor mimoriadne dovolanie na najvyššom súde. Najvyšší súd listom z 26. apríla 2011

(odovzdaným na poštovú prepravu 4. mája 2011) zaslal mimoriadne dovolanie na

vyjadrenie právnemu zástupcovi sťažovateľa, ktorý ho 11. mája 2011 prevzal a listom

z 19. mája 2011 vrátil, pretože sťažovateľa v dovolacom konaní už nezastupoval.

O podanom mimoriadnom dovolaní rozhodol najvyšší súd 28. apríla 2011, toto rozhodnutie

bolo opätovne doručované právnemu zástupcovi sťažovateľa, ktorý doručenú zásielku

prevzatú 25. mája 2011 opätovne vrátil späť na najvyšší súd (sťažovateľovi bolo predmetné

rozhodnutie doručené 15. júna 2011). Na základe uvedeného je nepochybné, že najvyšší súd

mimoriadne dovolanie nedoručil strane sťažovateľa v čase pred 28. aprílom 2011, kedy

o mimoriadnom dovolaní najvyšší súd rozhodol.

15. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa (a dohovoru)

spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako

primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky

rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. ) zahŕňa zároveň požiadavku

rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 46

ods. 1 v spojení s a dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva.

16. Ústavný súd k tomu uvádza, že rozhodnutiu všeobecného súdu musí predchádzať

postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných

ustanovení a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách (v kontexte danej veci v súlade s dohovorom), najmä garanciám obsiahnutým

v práve na prístup k súdu, v princípe rovností zbraní a práve na kontradiktórne konanie.

Ústavný súd už zdôraznil, že zo vzájomnej súvislosti ustanovení čl. 152 ods. 4 a čl. 154c

ods. 1 vyplýva, že dohovor a judikatúra k nemu sa vzťahujúca predstavujú pre

vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie

zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu

zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy , a tým normujú rámec, v ktorom je

pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov „práva na

spravodlivé súdne konanie“ (napr. , ).

17. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že princíp rovnosti

zbraní vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju

záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než

v ktorej je jej odporca (Komanický v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002, § 45).

Právo na kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť

nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa

so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť

rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (pozri cit. rozsudok Komanický, § 46).

18. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je teda – okrem práva domáhať

sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) – aj právo na určitú

kvalitu súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie

kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní (podobne napr. ). Podstatou

kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou rovnosťou zbraní je, aby všetci účastníci konania mali

reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na

protiargumenty protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti

sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania

(napr. , ).

19. Právo účastníkov konania na doručenie podkladu (návrhu), na základe ktorého sa

vo veci koná (v okolnostiach danej veci mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora),

treba nepochybne považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie takéhoto

návrhu účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je

v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na

spravodlivý proces (mutatis mutandis , ).

20. Podľa názoru ústavného súdu uvedeným postupom najvyššieho súdu

v dovolacom konaní sp. zn. bola nepochybne porušená jedna

z požiadaviek spravodlivého procesu, a to kontradiktórnosť konania, pretože sťažovateľovi

nebolo umožnené zaujať svoje stanovisko k mimoriadnemu dovolaniu generálneho

prokurátora, a tým sa účinne podieľať na bránení svojho už právoplatne priznaného práva.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje porušenie základného práva sťažovateľa na

rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v v spojení s právom na súdnu

ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivý proces zaručeného v

ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

21. Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší. Podľa ak ústavný súd

sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

22. Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. apríla 2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ústavný

súd v súvislosti s týmto návrhom sťažovateľa dospel k záveru, že pre dosiahnutie nápravy

vo veci je nevyhnutné, aby využil aj svoju právomoc podľa , a preto

vyhovel jeho návrhu a zrušil napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu tak, ako to je uvedené

v bode 2 výroku tohto rozhodnutia. V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym

názorom ústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom

súde). Najvyšší súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je

vykonateľné jeho doručením ( ).

23. Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním advokátom v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ si uplatnil náhradu

trov právneho zastúpenia vo výške 314,18 €, ktorú mu ústavný súd s poukazom na vyhlášku

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal, a to za

vykonanie dvoch úkonov právnej služby (príprava a prevzatie zastupovanie a podanie

sťažnosti ústavnému súdu) vykonaných v roku 2011 (157,09 €/úkon právnej služby + 2 x

7,41 € režijný paušál). Sťažovateľovi tak vznikol nárok na úhradu trov konania v celkovej

sume 314,18 € vrátane 20 % DPH, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu

v bode 3.

24. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

25. Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Ústavný súd riadiac sa princípom sebaobmedzenia

a zdržanlivosti (m. m. , , ) nepovažoval za vhodné

ani účelné zaoberať sa ďalšími sťažovateľom namietanými skutočnosťami (pozri bod 2),

keďže tie, na základe ktorých ústavný súd rozhodol (nedoručenie mimoriadneho dovolania

strane sťažovateľa), boli dostačujúce na vyslovenie porušenia označených práv a na

zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2011