Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 50 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (56)I. ÚS 154/08
PDF · 281.69 KB
No categories available
I. ÚS 154/08
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 154/08-32
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. februára 2009
v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Marianny Mochnáčovej a Milana
Ľalíka v konaní o sťažnosti V. Ú., K., zastúpenej advokátkou JUDr. B. G., P., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím
Obvodného pozemkového úradu v B. sp. zn. OPÚ-79/2006/SLZ zo 7. februára 2006,
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 25 Sp/16/2006-16 z 24. augusta 2006
a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 SžoKS 104/2006
zo 14. augusta 2007 takto
rozhodol:
1. Základné právo V. Ú. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné
právo podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 SžoKS 104/2006
zo 14. augusta 2007 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
25 Sp 16/2006-16 z 24. augusta 2006 p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 25 Sp 16/2006-16 z 24. augusta
2006 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 SžoKS 104/2006
zo 14. augusta 2007 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Banskej Bystrici na
ďalšie konanie.
3. V. Ú. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 223,46 € (slovom
dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov), ktorú jej j e Najvyšší súd Slovenskej
republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokátky JUDr. B. G., P., a to do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšku sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
11. januára 2008 doručená sťažnosť V. Ú. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného
porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím
v úvodnej časti spomenutých orgánov verejnej moci.
Porušenie svojho základného práva podľa citovaných článkov ústavy, ako aj
označených medzinárodných dohovorov vidí sťažovateľka v tom, že príslušné orgány
rozhodli, že sťažovateľka nespĺňa podmienky na vrátenie vlastníctva k pozemkom podľa § 3
ods. 1 písm. j) zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom (ďalej len
„zákon č. 503/2003 Z. z.“). Svoje zamietavé rozhodnutie odôvodnili tak, že vlastníctvo
sťažovateľky zaniklo z dôvodu kúpnej zmluvy uzavretej medzi ňou a Okresným národným
výborom v B. (ďalej len „ONV“).
Po podaní odvolania sťažovateľky proti uvedenému rozhodnutiu Obvodného
pozemkového úradu v B. (ďalej len „pozemkový úrad“) rozhodli Krajský súd v Banskej
Bystrici (ďalej len „krajský súd“) ako súd odvolací rozsudkom č. k. 25 Sp/16/2006-
16 z 24. augusta 2006 a následne Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) rozsudkom sp. zn. 1 SžoKS 104/2006 zo 14. augusta 2007 tak, že potvrdili
rozhodnutie pozemkového úradu, pričom sa stotožnili s argumentáciou tohto správneho
orgánu.
Sťažovateľka ďalej poukázala na viaceré skutočnosti, ktoré ju ovplyvnili pri uzavretí
namietanej kúpnej zmluvy (okrem iného nátlak vtedajších štátnych orgánov, hrozba
väzením, povinnosť odvádzania tzv. kontingentov), pričom uviedla, že namietané orgány
verejnej moci sa vo svojich rozhodnutiach sústredili na posúdenie tiesne, ako aj
nevýhodných podmienok, za ktorých bola zmluva uzatváraná, len z hľadiska porovnania
cenových podmienok vyvlastnenia a výkupu. Sťažovateľka taktiež uviedla, že v rámci
dokazovania pred pozemkovým úradom, ako aj pred všeobecnými súdmi vôbec neboli
vypočutí ňou navrhnutí svedkovia.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1. Obvodný pozemkový úrad B. rozhodnutím OPÚ-79/2006/SLZ zo dňa 7. 2. 2006,
Krajský súd Banská Bystrica rozsudkom 25 Sp/16/2006-16 zo dňa 24. 8. 2006
a Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom 1 SžoKS 104/2006 zo dňa 14. augusta 2007
porušili základné právo sťažovateľky vlastniť majetok zaručené v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR
ako aj v čl. 1 Dodatkového protokolu a porušili základné právo sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Rozhodnutie OPÚ-79/2006/SLZ Obvodného pozemkového úradu B. zo dňa
7. 2. 2006, rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica 25 Sp/16/2006-16 zo dňa 24. augusta
2006 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1 SžoKS 104/2006 zo
dňa 14. augusta 2007 sa zrušujú a Obvodnému pozemkovému úradu B. sa prikazuje vo veci
znovu konať.“
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval, uznesením č. k. I. ÚS 154/08-7
z 29. apríla 2008 ju prijal na ďalšie konanie a vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky,
riaditeľa pozemkového úradu, predsedu krajského súdu a predsedu najvyššieho súdu, aby sa
vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského
súdu a predsedu najvyššieho súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrili k sťažnosti.
Právny zástupca sťažovateľky a uvedení predstavitelia dotknutých orgánov verejnej moci
oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie,
preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie
objasnenie veci.
K sťažnosti sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril pozemkový úrad podaním
sp. zn. OPÚ-0541/2008/SLZ z 12. augusta 2008, v ktorom riaditeľ pozemkového úradu
k veci okrem iného uviedol:
„Správny orgán rozhoduje na základe zákonov prijatých NR SR, ktoré sú prijaté
v súlade s Ústavou SR a medzinárodnými dohovormi. Zákon č. 503/2003 Z. z. má
zmierňovať majetkové krivdy napáchané v rozhodujúcom období. Nie je možné v súčasnej
dobe všetko uviesť do pôvodného stavu ako to bolo kedysi.
Do dnešného dňa OPÚ v B. rozhodol o 7 nárokoch v tejto lokalite, pričom tri naše
rozhodnutia preskúmal a potvrdil KS v B. Bystrici aj Najvyšší súd SR. U všetkých
oprávnených osôb bol postup a riešenie rovnaké, pri splnení resp. nesplnení podmienok
stanovených zákonom. Správny orgán môže konať len to, čo mu zákon dovoľuje, nesmie
rozhodovať nad jeho rámec. V zákone č. 503/2003 Z. z. je stanovené a určené, čo je
potrebné splniť, aby bola oprávnená osoba úspešná. Konkrétne dôvody nenavrátenia ani
nepriznania práva na náhradu za vykúpené pôvodné pozemky sú uvedené v našom
odôvodnení rozhodnutia a v odôvodneniach rozsudkov odvolacích súdov. Oprávnená osoba
slobodne a voľne využila všetky možnosti preskúmania nášho rozhodnutia.“
Vyjadrenie predsedu krajského súdu č. Spr 1005/08 z 20. augusta 2008 bolo
ústavnému súdu doručené 25. augusta 2008 a okrem iného je v ňom uvedené:
„Krajský súd v Banskej Bystrici v celom rozsahu zotrváva na dôvodoch svojho
rozhodnutia. Krajský súd sa nestotožňuje s názorom sťažovateľky, že výkladom a aplikáciou
§ 3 ods. 1 písm. j) zákona č. 503/2003 Z. z. došlo pri posudzovaní uzatvárania kúpnej
zmluvy v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok k porušeniu základného práva
navrhovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na súdnu a inú právnu ochranu v súvislosti s nevykonaním navrhovaných dôkazov.
...
Po preskúmaní veci v priebehu súdneho konania o odvolaní proti rozhodnutiu
správneho orgánu krajský súd dospel k záveru, že predávajúca (navrhovateľka) nepreviedla
vlastníctvo k pozemkom za nápadne nevýhodných podmienok. Nejednalo sa len o to, že
kúpna cena bola dohodnutá v súlade s cenovým predpisom a na základe znaleckého
posudku, ale za nevýhodné podmienky súd nepovažoval ani to, že za cenu, aká bola
zaplatená za odpredané pozemky, sa nedal kúpiť rodinný dom, ako to namietali v konaní
pred súdom navrhovateľka a jej zástupca.
...
Čo sa týka námietok sťažovateľky, že krajský súd v rámci odvolacieho konania
nevykonal dokazovanie výsluchom svedkov, súd uvádza, že skutočne nedošlo k vykonaniu
svedeckého dokazovania výsluchom svedkov..., Súd, aj keď sa už podrobne nezaoberal
splnením podmienky tiesne, túto podmienku vyhodnotil negatívne.“
Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu č. KP 8/08-89 z 27. augusta 2008, ktoré bolo
ústavnému súdu doručené 9. septembra 2008, vyplýva:
„... zo skutkových zistení správnym orgánom vyplýva, že v danej veci nebola splnená
jedna zo zákonných podmienok, a to uzavretie kúpnej zmluvy za nápadne nevýhodných
podmienok, pretože skutkové okolnosti daného prípadu preukazujú, že pozemky žiadané
navrhovateľkou boli odkúpené za kúpnu cenu stanovenú vyhláškou č. 47/1969 Zb. ako
aj znaleckým posudkom znalca M. D., ako aj, že v danom prípade nebolo zistené, že by pri
stanovovaní kúpnej ceny došlo k porušeniu cenového predpisu o oceňovaní nehnuteľností,
platného v čase uzatvárania kúpnej zmluvy. Nebolo možné prihliadnuť na námietky
navrhovateľky, že nápadne nevýhodné podmienky možno vidieť aj v tom, že po vyvlastnení
sa museli presťahovať do podstatne horších podmienok a vyvlastnené peniaze im nestačili
na zaobstaranie si primeraného bývania...“
Ústavný súd zo súvisiaceho administratívneho spisu pozemkového úradu sp. zn.
OPÚ-1135/2004 a zo súdnych spisov krajského súdu sp. zn. 25 Sp/16/2006 a najvyššieho
súdu č. k. 1 Sžo KS 104/08-14 zistil priebeh a stav konania. Prehľad úkonov príslušných
orgánov verejnej moci nimi vykonaných v konaní vyplývajúci zo spisov sa zhoduje s tým,
čo vyplýva zo zistení ústavného súdu. Pri celkovom hodnotení konania však ústavný súd
bral do úvahy všetku dokumentáciu obsiahnutú v predložených spisoch a všetky okolnosti,
ktoré z nej vyplývali.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že napadnutými
rozhodnutiami orgánov verejnej moci uvedenými v sťažnosti došlo k porušeniu základných
práv sťažovateľky.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že podstata základného
práva priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého reálne sa domáhať
ochrany svojich práv na súde, že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle
a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach
zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na
súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj v určitej
kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Ďalej uviedol, že postup súdov
v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom je vyjadrením práva na súdnu ochranu
účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Napokon zdôraznil, že ochranu
základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy, pričom ústavný
súd súdnu ochranu v konaní o sťažnosti poskytuje iba vtedy, ak porušenie procesných práv
účastníkov konania chránených zákonmi (napr. Občianskym súdnym poriadkom – ďalej len
„OSP“) je súčasne aj porušením základného práva alebo slobody upravených ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 11 ústavy (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97).
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi
konania poskytuje pri rozhodovaní o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam
správnych orgánov (§ 250l a nasl. OSP), t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho
opravného prostriedku (odvolania) domáha ochrany svojich práv pred príslušným súdom
s plnou jurisdikciou z dôvodov, uplatnenie ktorých umožňuje procesné právo. Ak účastník
konania splní predpoklady ustanovené zákonom na poskytnutie ochrany v konaní podľa
III. hlavy V časti OSP, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom
sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní. Poskytnutie
takejto právnej ochrany však prirodzene nemožno považovať za právo na úspech
v predmetnom konaní (mutatis mutandis II. ÚS 4/94), ak každé rozhodnutie všeobecného
odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným spôsobom a v rozsahu
upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).
Ústavný imperatív konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy, zaväzuje všetky orgány
verejnej moci vrátane súdov rozhodujúcich o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam
správnych orgánov. Tento ústavný príkaz zaväzuje orgány verejnej moci pri ich akejkoľvek
činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu základným
právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb rešpektujúc pritom princípy
právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02) do obsahu
základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci
rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom
poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská
republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne
má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je
v súlade s ústavou, čo je základným predpokladom na ústavne konformnú aplikáciu tejto
právnej normy na zistený skutkový stav veci.
Ústavný súd je pri posudzovaní obsahu sťažnosti podanej ústavnému súdu
predovšetkým povinný rešpektovať, že nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a teda
nemôže vykonávať prieskumné právomoci v tom zmysle, že by bol treťou inštanciou
v systéme všeobecného súdnictva alebo náhradnou inštanciou v prípade, že procesné
predpisy nepripúšťajú dovolanie. Predpokladom už uvedeného však je, že všeobecné súdy
vo svojej činnosti postupujú v súlade s procesnými princípmi ustanovenými v druhej hlave
siedmeho oddielu ústavy.
V prerokovávanej veci bolo predpokladom úspešnosti návrhu sťažovateľky
preukázanie splnenia znakov tiesne a nápadne nevýhodných podmienok, ktoré by zakladali
nárok na vydanie nehnuteľností podľa ustanovenia § 3 ods. 1 písm. j) zákona č. 503/2003
Z. z.
V súlade so svojou ustálenou judikatúrou aj s judikatúrou všeobecných súdov
ústavný súd pod pojmom „tieseň“ rozumie taký hospodársky, sociálny alebo psychický stav,
ktorý na konajúceho dolieha takým spôsobom a takou závažnosťou, že urobí právny úkon,
ktorý by inak neurobil alebo u dvojstranných konaní by úkon neuzavrel. Tieseň musí mať
základ v objektívne existujúcom a pôsobiacom stave, musí pre ňu byť daný objektívny
dôvod a súčasne sa musí stať aj pohnútkou pre prejav vôle konajúcej dotknutej osoby tak, že
koná vo svoj neprospech. Pritom tieseň nemožno chápať ako jednorázový akt, ale aj
v širších súvislostiach ako dlhodobý proces, ktorého výsledkom bolo to, že fyzická osoba
urobila ako vlastník úkon, ktorý by inak v právnom štáte neurobila (porovnaj rozsudok
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 93/97 uverejnený v časopise Zo súdnej praxe č. 2/1998, č.
12 a pod.).
V danej veci pozemkový úrad hrozbu vyvlastniť predmetné nehnuteľnosti nepokladal
za tieseň a krajský súd ju nemal za preukázanú, lebo neprihliadol na k odvolaniu predložené
vyhlásenia svedkov, pretože nebola splnená ďalšia podmienka na vydanie nehnuteľností,
a to nápadne nevýhodné podmienky. S takýmto hodnotením sa v podstate stotožnil aj
najvyšší súd, ktorý ešte dodal, že z čestných vyhlásení navrhnutých svedkov nevyplýva,
aký nátlak mal štát vyvíjať na sťažovateľku, ak podpísala kúpnu zmluvu.
Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že len pri rešpektovaní zákonných
hmotnoprávnych a procesnoprávnych východísk možno dosiahnuť stav nezávislosti
rozhodovania orgánov súdnej, resp. verejnej moci, ktorý sa uskutočňuje v ústavnom
a zákonnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavuje princíp riadneho a spravodlivého
procesu. Jedným z týchto princípov predstavujúcim súčasť práva na riadny proces, ako aj
pojem právneho štátu a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní je povinnosť súdu svoje
rozhodnutie riadne odôvodniť, a to spôsobom zakotveným v ustanovení § 157 ods. 2 OSP.
Z odôvodnenia rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami
a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.
Ústavný súd je toho názoru, že napadnuté orgány verejnej moci v prerokovávanej
veci vykonali síce istý rad dôkazov, ale pri ich vyhodnotení prihliadli iba na niektoré z nich
(najmä na tie, ktoré svedčili v neprospech návrhu sťažovateľky na vrátenie majetku
v reštitučnom konaní), a len tieto dôkazy boli predmetom ich úvah a hodnotení, zatiaľ čo iné
dôkazy (svedčiace v prospech uplatneného práva sťažovateľky) len konštatovali, ale
predmetom úvah a hodnotení však vôbec neboli (napr. výpovede svedkov O. K., P. P.
a J. R.).
Takto opomenuté dôkazy, ktorými sa krajský súd a najvyšší súd pri postupe
z hľadiska skutočností relevantných na posúdenie neexistencie tiesne podľa ustanovenia
§ 132 OSP v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, ktorá sa použije subsidiárne,
nezaoberali, v danom prípade ich vzťahom k neúplnému vyhodnoteniu všetkých dôkazov,
založili nielen nepreskúmateľnosť vydaných rozhodnutí, ale aj ich protiústavnosť. Inými
slovami, výkon spravodlivosti v právnom štáte musí dbať o procesnú čistotu (ustanovený
postup) a dodržiavanie zákonných a ústavných pravidiel, pričom len rozhodnutie, ktoré je,
pokiaľ ide o výrok a odôvodnenie, výsledkom a zavŕšením ústavne súladného postupu,
môže v takom štáte z pohľadu ústavnoprávneho obstáť.
Napadnuté orgány verejnej moci teda v prerokovávanej veci nevenovali náležitú
pozornosť navrhovaným dôkazom nasvedčujúcim opaku nimi urobeného skutkového záveru
a zodpovedajúcim spôsobom tieto dôkazy nevyhodnotili. Uvedená skutočnosť ústavný súd
vedie k pochybnostiam o rešpektovaní prvkov ústavnosti a zákonnosti pri vyhodnocovaní
dôkazov napadnutými orgánmi verejnej moci. Zásada voľného hodnotenia dôkazov totiž
neznamená, žeby orgány súdnej moci pri svojom rozhodovaní mali na výber, ktoré
z vykonaných dôkazov vyhodnotia a ktoré nevyhodnotia, alebo o ktoré z vykonaných
dôkazov oprú svoje skutkové závery, resp. ktoré opomenú.
Podľa ustanovenia § 132 OSP súd dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na
všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Zatiaľ čo časť
citovaného ustanovenia pred bodkočiarkou možno považovať za jednu z podmienok
realizácie ústavného princípu nezávislosti súdu zakotveného v čl. 141 ods. 1 ústavy, druhá
časť tohto ustanovenia za bodkočiarkou smeruje k ústavnému princípu rovnosti účastníkov
zakotvenému v čl. 47 ods. 3 ústavy. Akýmsi korelátom ústavného princípu nezávislosti súdu
je teda rovnako ústavne zakotvená povinnosť postupovať na báze tejto jeho nezávislosti tak,
aby nedošlo k narušeniu rovného postavenia účastníkov v konaní pred krajským súdom,
resp. najvyšším súdom. Tak sa mohlo stať práve tým, že napadnuté súdy síce vykonali viac
dôkazov, ale prihliadli len na niektoré z nich, a len tieto boli predmetom ich úvah
a hodnotení (znalecké posudky, čestné vyhlásenia svedkov), zatiaľ čo iné dôkazy síce
spomenuli (výsluch svedkov navrhnutých sťažovateľkou), ale uvedeným predmetom úvah
a hodnotení však vôbec neboli. Pojem „prihliadnutie“ možno pritom zmysluplne chápať
v jeho pojmovom význame len tak, že súdy sú povinné každý dôkaz, ktorý vykonajú, urobiť
predmetom svojich úvah a hodnotení. Ak sa tak nestalo, ústavný súd je toho názoru, že
zaťažili svoje rozhodnutie prejavom ľubovôle.
Rovnako ako požiadavku „tiesne“ treba aj požiadavku „nápadne nevýhodných
podmienok“ posudzovať vždy v konkrétnom prípade s prihliadnutím na konkrétne
okolnosti. V tomto smere všetky doteraz konajúce orgány verejnej moci v súvislosti
s predpokladom „nápadne nevýhodných podmienok“ v kúpnej zmluve len uviedli, že ak
kúpna cena zodpovedala vtedy platným cenovým predpisom [vyhláška č. 47/1969 Zb.
o cenách stavieb v osobnom vlastníctve a o náhradách pri vyvlastnení nehnuteľností, (ďalej
len „vyhláška“)], predajom sporných nehnuteľností štátu nebola sťažovateľka
znevýhodnená.
Ústavný súd aj v tomto prerokovávanom prípade považoval za nutné vychádzať
z konkrétneho skutkového stavu, rešpektovať reštitučný charakter zákona č. 503/2003 Z. z.
spolu so špecifickými rysmi predchádzajúcej spoločnosti (pred rokom 1990), ktorá nie vždy
uznávala a najmä dodržiavala ľudské práva a slobody vzťahujúce sa najmä na majetok, čo
nepochybne vyplývalo z vtedajšieho ekonomicko-politického poňatia vlastníctva
a nasledujúcich skutkových okolností.
Cenová vyhláška svojou koncepciou a konkrétnymi ustanoveniami jednak odrážala
delenie vlastníctva na osobné a súkromné, ako bolo vytvorené marxistickou ekonomickou
náukou, jednak zásadu vtedajšieho československého práva, že pozemok nemožno
kvalifikovať ako predmet osobného vlastníctva, ako vyjadrenie cieľového zámeru, že všetky
pozemky majú byť v budúcnosti vlastníctvom štátu. Vyvodzuje z toho dôsledky, ktoré
nemôžu byť prijateľné v demokratickej spoločnosti hlavne tým, že diskriminovala veľmi
výrazne dve skupiny vlastníkov, ktorým by inak patrilo rovnaké postavenie a ich
vlastníckemu právu rovnaký zákonný obsah. V konkrétnom prípade išlo o pozemky, ktoré
boli posúdené ako súkromné vlastníctvo podľa § 15 cit. vyhlášky. Pokiaľ však nejaké
pozemky už slúžili alebo mali slúžiť svojím určením na realizáciu osobného vlastníctva,
napr. v podobe rodinného domčeka, boli posudzované odlišne a vyhláška v § 14
2
ustanovovala cenu za 1 maž desať či viacnásobne vyššiu. Znamenalo to, že pozemky, na
ktorých už stáli napr. rodinné domčeky, zostávali naďalej vlastníctvom majiteľov týchto
domčekov a pri predaji či vyvlastnení sa na ne vzťahovala sadzba podľa § 14 tejto cenovej
vyhlášky.
Tento rozporuplný postoj k vlastníctvu, ktorý bol vyhláškou celkom zámerne
zavedený, musí nutne nájsť svoj výraz pri úvahe o tom, čo treba chápať ako „nápadne
nevýhodné podmienky“ pri aplikácii všetkých reštitučných zákonov, teda aj zákona
č. 503/2003 Z. z. Nemôže preto slúžiť ako zábrana, aby v súčasnej dobe bol realizovaný
zámer daný cit. zákonom, t. j. reštitúcia majetku osobám, ktorým bol štátom odňatý, aj keď
ide len o čiastočnú nápravu krívd. V súdenej veci je preto potrebné prisvedčiť tomu, že bola
porušená ekvivalentnosť dohodnutých zmluvných plnení a že k prevodu pozemku na štát
došlo za nápadne nevýhodných podmienok.
V čl. 20 ods. 1 ústavy je zakotvené právo každého vlastniť majetok s tým, že
vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. K tomu treba
brať do úvahy jednoznačnú zvláštnosť reštitučných predpisov, ktoré treba vzhľadom na
historické a faktické podmienky chápať ako leges speciales, ktorým štát vracia majetok
fyzickým osobám - vlastníkom, či ich právnym zástupcom, ktorým bol majetok odňatý
zásahom štátu, aj keď len ako čiastočné odčinenie krívd, ktoré utrpeli. Ustanovenia aj
koncepciu príslušných reštitučných predpisov - v danom prípade zákona č. 503/2003 Z. z.-
treba ako špecifikum rešpektovať.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnutými rozhodnutiami všeobecných
súdov bol ústavne nekonformným spôsobom interpretovaný pojem nápadne nevýhodné
podmienky a porušená zásada, že právo vlastníkov má rovnaký zákonný obsah. V dôsledku
toho právam sťažovateľky nebola poskytnutá príslušná účinná ochrana v zmysle čl. 142
S prihliadnutím na už uvedené dôvody ústavný súd sťažnosti sťažovateľky vyhovel,
napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Vo zvyšujúcej časti sťažnosti vyhovené nebolo, lebo nápravu
porušených práv musí zabezpečiť krajský súd.
Ústavný súd na záver opäť konštatuje, že nie je ďalšou odvolacou inštanciou proti
rozhodnutiam všeobecných súdov a že posudzuje len ústavnosť ich rozhodnutí, či konaní,
ktoré sú predmetom sťažnosti. Nerozhoduje o tom, komu majetok, o ktorom sa
v reštitučnom konaní rozhoduje, patrí, či prípadne nepatrí, pretože na to sú príslušné
zákonom ustanovené orgány či inštitúcie, ktoré aj v tomto spore sťažovateľky budú prípad
znovu posudzovať pri súčasnej aplikácii záverov daných týmto nálezom.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátkou
JUDr. B. G.. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd vyčíslil trovy konania sumou 223,46 €, a to za dva úkony právnej
pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (vypočítanú
zo základu priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky
v prvom polroku 2007 v sume 19 056 Sk), t. j. 2-krát 105,42 € a 2-krát 6,31 € za miestne
telekomunikačné výdavky a miestne prepravné, t. j. priznal úhradu trov konania v celkovej
sume 223,46 €.
Podanie právnej zástupkyne sťažovateľky doručené ústavnému súdu 19. augusta
2008 (vyjadrenie k výzve ústavného súdu o vhodnosti nariaďovať ústne pojednávanie)
nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na absenciu ústavnoprávneho rozmeru v jeho obsahu
ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.
Trovy konania je najvyšší súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne
sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. februára 2009