Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 154/08

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. februára 2009

v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Marianny Mochnáčovej a Milana

Ľalíka v konaní o sťažnosti V. Ú., K., zastúpenej advokátkou JUDr. B. G., P., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky v spojení s a

a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím

Obvodného pozemkového úradu v B. sp. zn. /SLZ zo 7. februára 2006,

rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -16 z 24. augusta 2006

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 14. augusta 2007 takto

rozhodol:

1. Základné právo V. Ú. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky v spojení s a a základné

právo podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 14. augusta 2007 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.

-16 z 24. augusta 2006 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -16 z 24. augusta

2006 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 14. augusta 2007 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Banskej Bystrici na

ďalšie konanie.

3. V. Ú. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 223,46 € (slovom

dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov), ktorú jej j e Najvyšší súd Slovenskej

republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokátky JUDr. B. G., P., a to do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšku sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

11. januára 2008 doručená sťažnosť V. Ú. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného

porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), základného práva na

súdnu ochranu podľa v spojení s a a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím

v úvodnej časti spomenutých orgánov verejnej moci.

Porušenie svojho základného práva podľa citovaných článkov , ako aj

označených medzinárodných dohovorov vidí sťažovateľka v tom, že príslušné orgány

rozhodli, že sťažovateľka nespĺňa podmienky na vrátenie vlastníctva k pozemkom podľa § 3

ods. 1 písm. j) o navrátení vlastníctva k pozemkom (ďalej len

„“). Svoje zamietavé rozhodnutie odôvodnili tak, že vlastníctvo

sťažovateľky zaniklo z dôvodu kúpnej zmluvy uzavretej medzi ňou a Okresným národným

výborom v B. (ďalej len „ONV“).

Po podaní odvolania sťažovateľky proti uvedenému rozhodnutiu Obvodného

pozemkového úradu v B. (ďalej len „pozemkový úrad“) rozhodli Krajský súd v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) ako súd odvolací rozsudkom č. k. 25 Sp/16/2006-

16 z 24. augusta 2006 a následne Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) rozsudkom sp. zn. zo 14. augusta 2007 tak, že potvrdili

rozhodnutie pozemkového úradu, pričom sa stotožnili s argumentáciou tohto správneho

orgánu.

Sťažovateľka ďalej poukázala na viaceré skutočnosti, ktoré ju ovplyvnili pri uzavretí

namietanej kúpnej zmluvy (okrem iného nátlak vtedajších štátnych orgánov, hrozba

väzením, povinnosť odvádzania tzv. kontingentov), pričom uviedla, že namietané orgány

verejnej moci sa vo svojich rozhodnutiach sústredili na posúdenie tiesne, ako aj

nevýhodných podmienok, za ktorých bola zmluva uzatváraná, len z hľadiska porovnania

cenových podmienok vyvlastnenia a výkupu. Sťažovateľka taktiež uviedla, že v rámci

dokazovania pred pozemkovým úradom, ako aj pred všeobecnými súdmi vôbec neboli

vypočutí ňou navrhnutí svedkovia.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Obvodný pozemkový úrad B. rozhodnutím OPÚ-79/2006/SLZ zo dňa 7. 2. 2006,

Krajský súd Banská Bystrica rozsudkom -16 zo dňa 24. 8. 2006

a Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 14. augusta 2007

porušili základné právo sťažovateľky vlastniť majetok zaručené v SR

ako aj v čl. 1 Dodatkového protokolu a porušili základné právo sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa v spojení s a SR a

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozhodnutie OPÚ-79/2006/SLZ Obvodného pozemkového úradu B. zo dňa

7. 2. 2006, rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica -16 zo dňa 24. augusta

2006 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo

dňa 14. augusta 2007 sa zrušujú a Obvodnému pozemkovému úradu B. sa prikazuje vo veci

znovu konať.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval, uznesením č. k. -7

z 29. apríla 2008 ju prijal na ďalšie konanie a vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky,

riaditeľa pozemkového úradu, predsedu krajského súdu a predsedu najvyššieho súdu, aby sa

vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského

súdu a predsedu najvyššieho súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrili k sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľky a uvedení predstavitelia dotknutých orgánov verejnej moci

oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie,

preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie

objasnenie veci.

K sťažnosti sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril pozemkový úrad podaním

sp. zn. /SLZ z 12. augusta 2008, v ktorom riaditeľ pozemkového úradu

k veci okrem iného uviedol:

„Správny orgán rozhoduje na základe zákonov prijatých NR SR, ktoré sú prijaté

v súlade s SR a medzinárodnými dohovormi. má

zmierňovať majetkové krivdy napáchané v rozhodujúcom období. Nie je možné v súčasnej

dobe všetko uviesť do pôvodného stavu ako to bolo kedysi.

Do dnešného dňa OPÚ v B. rozhodol o 7 nárokoch v tejto lokalite, pričom tri naše

rozhodnutia preskúmal a potvrdil KS v B. Bystrici aj Najvyšší súd SR. U všetkých

oprávnených osôb bol postup a riešenie rovnaké, pri splnení resp. nesplnení podmienok

stanovených zákonom. Správny orgán môže konať len to, čo mu zákon dovoľuje, nesmie

rozhodovať nad jeho rámec. V je stanovené a určené, čo je

potrebné splniť, aby bola oprávnená osoba úspešná. Konkrétne dôvody nenavrátenia ani

nepriznania práva na náhradu za vykúpené pôvodné pozemky sú uvedené v našom

odôvodnení rozhodnutia a v odôvodneniach rozsudkov odvolacích súdov. Oprávnená osoba

slobodne a voľne využila všetky možnosti preskúmania nášho rozhodnutia.“

Vyjadrenie predsedu krajského súdu č. Spr 1005/08 z 20. augusta 2008 bolo

ústavnému súdu doručené 25. augusta 2008 a okrem iného je v ňom uvedené:

„Krajský súd v Banskej Bystrici v celom rozsahu zotrváva na dôvodoch svojho

rozhodnutia. Krajský súd sa nestotožňuje s názorom sťažovateľky, že výkladom a aplikáciou

došlo pri posudzovaní uzatvárania kúpnej

zmluvy v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok k porušeniu základného práva

navrhovateľky vlastniť majetok podľa SR a podľa Dodatkového

protokolu k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na súdnu a inú právnu ochranu v súvislosti s nevykonaním navrhovaných dôkazov.

...

Po preskúmaní veci v priebehu súdneho konania o odvolaní proti rozhodnutiu

správneho orgánu krajský súd dospel k záveru, že predávajúca (navrhovateľka) nepreviedla

vlastníctvo k pozemkom za nápadne nevýhodných podmienok. Nejednalo sa len o to, že

kúpna cena bola dohodnutá v súlade s cenovým predpisom a na základe znaleckého

posudku, ale za nevýhodné podmienky súd nepovažoval ani to, že za cenu, aká bola

zaplatená za odpredané pozemky, sa nedal kúpiť rodinný dom, ako to namietali v konaní

pred súdom navrhovateľka a jej zástupca.

...

Čo sa týka námietok sťažovateľky, že krajský súd v rámci odvolacieho konania

nevykonal dokazovanie výsluchom svedkov, súd uvádza, že skutočne nedošlo k vykonaniu

svedeckého dokazovania výsluchom svedkov..., Súd, aj keď sa už podrobne nezaoberal

splnením podmienky tiesne, túto podmienku vyhodnotil negatívne.“

Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu č. KP 8/08-89 z 27. augusta 2008, ktoré bolo

ústavnému súdu doručené 9. septembra 2008, vyplýva:

„... zo skutkových zistení správnym orgánom vyplýva, že v danej veci nebola splnená

jedna zo zákonných podmienok, a to uzavretie kúpnej zmluvy za nápadne nevýhodných

podmienok, pretože skutkové okolnosti daného prípadu preukazujú, že pozemky žiadané

navrhovateľkou boli odkúpené za kúpnu cenu stanovenú vyhláškou č. ako

aj znaleckým posudkom znalca M. D., ako aj, že v danom prípade nebolo zistené, že by pri

stanovovaní kúpnej ceny došlo k porušeniu cenového predpisu o oceňovaní nehnuteľností,

platného v čase uzatvárania kúpnej zmluvy. Nebolo možné prihliadnuť na námietky

navrhovateľky, že nápadne nevýhodné podmienky možno vidieť aj v tom, že po vyvlastnení

sa museli presťahovať do podstatne horších podmienok a vyvlastnené peniaze im nestačili

na zaobstaranie si primeraného bývania...“

Ústavný súd zo súvisiaceho administratívneho spisu pozemkového úradu sp. zn.

a zo súdnych spisov krajského súdu sp. zn. a najvyššieho

súdu č. k. -14 zistil priebeh a stav konania. Prehľad úkonov príslušných

orgánov verejnej moci nimi vykonaných v konaní vyplývajúci zo spisov sa zhoduje s tým,

čo vyplýva zo zistení ústavného súdu. Pri celkovom hodnotení konania však ústavný súd

bral do úvahy všetku dokumentáciu obsiahnutú v predložených spisoch a všetky okolnosti,

ktoré z nej vyplývali.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že napadnutými

rozhodnutiami orgánov verejnej moci uvedenými v sťažnosti došlo k porušeniu základných

práv sťažovateľky.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že podstata základného

práva priznaného spočíva v oprávnení každého reálne sa domáhať

ochrany svojich práv na súde, že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle

a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach

zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na

súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj v určitej

kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Ďalej uviedol, že postup súdov

v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom je vyjadrením práva na súdnu ochranu

účastníka konania vyplývajúceho z . Napokon zdôraznil, že ochranu

základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy, pričom ústavný

súd súdnu ochranu v konaní o sťažnosti poskytuje iba vtedy, ak porušenie procesných práv

účastníkov konania chránených zákonmi (napr. – ďalej len

„OSP“) je súčasne aj porušením základného práva alebo slobody upravených alebo

medzinárodnou zmluvou podľa (, ).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi

konania poskytuje pri rozhodovaní o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam

správnych orgánov ( a nasl. ), t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho

opravného prostriedku (odvolania) domáha ochrany svojich práv pred príslušným súdom

s plnou jurisdikciou z dôvodov, uplatnenie ktorých umožňuje procesné právo. Ak účastník

konania splní predpoklady ustanovené zákonom na poskytnutie ochrany v konaní podľa

III. hlavy V časti , všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom

sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní. Poskytnutie

takejto právnej ochrany však prirodzene nemožno považovať za právo na úspech

v predmetnom konaní (mutatis mutandis ), ak každé rozhodnutie všeobecného

odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným spôsobom a v rozsahu

upravenom zákonom ( ).

Ústavný imperatív konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, vyjadrený v , zaväzuje všetky orgány

verejnej moci vrátane súdov rozhodujúcich o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam

správnych orgánov. Tento ústavný príkaz zaväzuje orgány verejnej moci pri ich akejkoľvek

činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu základným

právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb rešpektujúc pritom princípy

právneho štátu ( prvej vety ).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ) do obsahu

základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci

rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom

poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne

má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je

v súlade s , čo je základným predpokladom na ústavne konformnú aplikáciu tejto

právnej normy na zistený skutkový stav veci.

Ústavný súd je pri posudzovaní obsahu sťažnosti podanej ústavnému súdu

predovšetkým povinný rešpektovať, že nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a teda

nemôže vykonávať prieskumné právomoci v tom zmysle, že by bol treťou inštanciou

v systéme všeobecného súdnictva alebo náhradnou inštanciou v prípade, že procesné

predpisy nepripúšťajú dovolanie. Predpokladom už uvedeného však je, že všeobecné súdy

vo svojej činnosti postupujú v súlade s procesnými princípmi ustanovenými v druhej hlave

siedmeho oddielu .

V prerokovávanej veci bolo predpokladom úspešnosti návrhu sťažovateľky

preukázanie splnenia znakov tiesne a nápadne nevýhodných podmienok, ktoré by zakladali

nárok na vydanie nehnuteľností podľa ustanovenia

Z. z.

V súlade so svojou ustálenou judikatúrou aj s judikatúrou všeobecných súdov

ústavný súd pod pojmom „tieseň“ rozumie taký hospodársky, sociálny alebo psychický stav,

ktorý na konajúceho dolieha takým spôsobom a takou závažnosťou, že urobí právny úkon,

ktorý by inak neurobil alebo u dvojstranných konaní by úkon neuzavrel. Tieseň musí mať

základ v objektívne existujúcom a pôsobiacom stave, musí pre ňu byť daný objektívny

dôvod a súčasne sa musí stať aj pohnútkou pre prejav vôle konajúcej dotknutej osoby tak, že

koná vo svoj neprospech. Pritom tieseň nemožno chápať ako jednorázový akt, ale aj

v širších súvislostiach ako dlhodobý proces, ktorého výsledkom bolo to, že fyzická osoba

urobila ako vlastník úkon, ktorý by inak v právnom štáte neurobila (porovnaj rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. uverejnený v časopise Zo súdnej praxe č. 2/1998, č.

12 a pod.).

V danej veci pozemkový úrad hrozbu vyvlastniť predmetné nehnuteľnosti nepokladal

za tieseň a krajský súd ju nemal za preukázanú, lebo neprihliadol na k odvolaniu predložené

vyhlásenia svedkov, pretože nebola splnená ďalšia podmienka na vydanie nehnuteľností,

a to nápadne nevýhodné podmienky. S takýmto hodnotením sa v podstate stotožnil aj

najvyšší súd, ktorý ešte dodal, že z čestných vyhlásení navrhnutých svedkov nevyplýva,

aký nátlak mal štát vyvíjať na sťažovateľku, ak podpísala kúpnu zmluvu.

Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že len pri rešpektovaní zákonných

hmotnoprávnych a procesnoprávnych východísk možno dosiahnuť stav nezávislosti

rozhodovania orgánov súdnej, resp. verejnej moci, ktorý sa uskutočňuje v ústavnom

a zákonnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavuje princíp riadneho a spravodlivého

procesu. Jedným z týchto princípov predstavujúcim súčasť práva na riadny proces, ako aj

pojem právneho štátu a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní je povinnosť súdu svoje

rozhodnutie riadne odôvodniť, a to spôsobom zakotveným v ustanovení .

Z odôvodnenia rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami

a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.

Ústavný súd je toho názoru, že napadnuté orgány verejnej moci v prerokovávanej

veci vykonali síce istý rad dôkazov, ale pri ich vyhodnotení prihliadli iba na niektoré z nich

(najmä na tie, ktoré svedčili v neprospech návrhu sťažovateľky na vrátenie majetku

v reštitučnom konaní), a len tieto dôkazy boli predmetom ich úvah a hodnotení, zatiaľ čo iné

dôkazy (svedčiace v prospech uplatneného práva sťažovateľky) len konštatovali, ale

predmetom úvah a hodnotení však vôbec neboli (napr. výpovede svedkov O. K., P. P.

a J. R.).

Takto opomenuté dôkazy, ktorými sa krajský súd a najvyšší súd pri postupe

z hľadiska skutočností relevantných na posúdenie neexistencie tiesne podľa ustanovenia

v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, ktorá sa použije subsidiárne,

nezaoberali, v danom prípade ich vzťahom k neúplnému vyhodnoteniu všetkých dôkazov,

založili nielen nepreskúmateľnosť vydaných rozhodnutí, ale aj ich protiústavnosť. Inými

slovami, výkon spravodlivosti v právnom štáte musí dbať o procesnú čistotu (ustanovený

postup) a dodržiavanie zákonných a ústavných pravidiel, pričom len rozhodnutie, ktoré je,

pokiaľ ide o výrok a odôvodnenie, výsledkom a zavŕšením ústavne súladného postupu,

môže v takom štáte z pohľadu ústavnoprávneho obstáť.

Napadnuté orgány verejnej moci teda v prerokovávanej veci nevenovali náležitú

pozornosť navrhovaným dôkazom nasvedčujúcim opaku nimi urobeného skutkového záveru

a zodpovedajúcim spôsobom tieto dôkazy nevyhodnotili. Uvedená skutočnosť ústavný súd

vedie k pochybnostiam o rešpektovaní prvkov ústavnosti a zákonnosti pri vyhodnocovaní

dôkazov napadnutými orgánmi verejnej moci. Zásada voľného hodnotenia dôkazov totiž

neznamená, žeby orgány súdnej moci pri svojom rozhodovaní mali na výber, ktoré

z vykonaných dôkazov vyhodnotia a ktoré nevyhodnotia, alebo o ktoré z vykonaných

dôkazov oprú svoje skutkové závery, resp. ktoré opomenú.

Podľa ustanovenia súd dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý

dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na

všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Zatiaľ čo časť

citovaného ustanovenia pred bodkočiarkou možno považovať za jednu z podmienok

realizácie ústavného princípu nezávislosti súdu zakotveného v , druhá

časť tohto ustanovenia za bodkočiarkou smeruje k ústavnému princípu rovnosti účastníkov

zakotvenému v . Akýmsi korelátom ústavného princípu nezávislosti súdu

je teda rovnako ústavne zakotvená povinnosť postupovať na báze tejto jeho nezávislosti tak,

aby nedošlo k narušeniu rovného postavenia účastníkov v konaní pred krajským súdom,

resp. najvyšším súdom. Tak sa mohlo stať práve tým, že napadnuté súdy síce vykonali viac

dôkazov, ale prihliadli len na niektoré z nich, a len tieto boli predmetom ich úvah

a hodnotení (znalecké posudky, čestné vyhlásenia svedkov), zatiaľ čo iné dôkazy síce

spomenuli (výsluch svedkov navrhnutých sťažovateľkou), ale uvedeným predmetom úvah

a hodnotení však vôbec neboli. Pojem „prihliadnutie“ možno pritom zmysluplne chápať

v jeho pojmovom význame len tak, že súdy sú povinné každý dôkaz, ktorý vykonajú, urobiť

predmetom svojich úvah a hodnotení. Ak sa tak nestalo, ústavný súd je toho názoru, že

zaťažili svoje rozhodnutie prejavom ľubovôle.

Rovnako ako požiadavku „tiesne“ treba aj požiadavku „nápadne nevýhodných

podmienok“ posudzovať vždy v konkrétnom prípade s prihliadnutím na konkrétne

okolnosti. V tomto smere všetky doteraz konajúce orgány verejnej moci v súvislosti

s predpokladom „nápadne nevýhodných podmienok“ v kúpnej zmluve len uviedli, že ak

kúpna cena zodpovedala vtedy platným cenovým predpisom [

o cenách stavieb v osobnom vlastníctve a o náhradách pri vyvlastnení nehnuteľností, (ďalej

len „vyhláška“)], predajom sporných nehnuteľností štátu nebola sťažovateľka

znevýhodnená.

Ústavný súd aj v tomto prerokovávanom prípade považoval za nutné vychádzať

z konkrétneho skutkového stavu, rešpektovať reštitučný charakter

spolu so špecifickými rysmi predchádzajúcej spoločnosti (pred rokom 1990), ktorá nie vždy

uznávala a najmä dodržiavala ľudské práva a slobody vzťahujúce sa najmä na majetok, čo

nepochybne vyplývalo z vtedajšieho ekonomicko-politického poňatia vlastníctva

a nasledujúcich skutkových okolností.

Cenová vyhláška svojou koncepciou a konkrétnymi ustanoveniami jednak odrážala

delenie vlastníctva na osobné a súkromné, ako bolo vytvorené marxistickou ekonomickou

náukou, jednak zásadu vtedajšieho československého práva, že pozemok nemožno

kvalifikovať ako predmet osobného vlastníctva, ako vyjadrenie cieľového zámeru, že všetky

pozemky majú byť v budúcnosti vlastníctvom štátu. Vyvodzuje z toho dôsledky, ktoré

nemôžu byť prijateľné v demokratickej spoločnosti hlavne tým, že diskriminovala veľmi

výrazne dve skupiny vlastníkov, ktorým by inak patrilo rovnaké postavenie a ich

vlastníckemu právu rovnaký zákonný obsah. V konkrétnom prípade išlo o pozemky, ktoré

boli posúdené ako súkromné vlastníctvo podľa § 15 cit. vyhlášky. Pokiaľ však nejaké

pozemky už slúžili alebo mali slúžiť svojím určením na realizáciu osobného vlastníctva,

napr. v podobe rodinného domčeka, boli posudzované odlišne a vyhláška v § 14

2

ustanovovala cenu za 1 maž desať či viacnásobne vyššiu. Znamenalo to, že pozemky, na

ktorých už stáli napr. rodinné domčeky, zostávali naďalej vlastníctvom majiteľov týchto

domčekov a pri predaji či vyvlastnení sa na ne vzťahovala sadzba podľa § 14 tejto cenovej

vyhlášky.

Tento rozporuplný postoj k vlastníctvu, ktorý bol vyhláškou celkom zámerne

zavedený, musí nutne nájsť svoj výraz pri úvahe o tom, čo treba chápať ako „nápadne

nevýhodné podmienky“ pri aplikácii všetkých reštitučných zákonov, teda aj zákona

č. Nemôže preto slúžiť ako zábrana, aby v súčasnej dobe bol realizovaný

zámer daný cit. zákonom, t. j. reštitúcia majetku osobám, ktorým bol štátom odňatý, aj keď

ide len o čiastočnú nápravu krívd. V súdenej veci je preto potrebné prisvedčiť tomu, že bola

porušená ekvivalentnosť dohodnutých zmluvných plnení a že k prevodu pozemku na štát

došlo za nápadne nevýhodných podmienok.

V je zakotvené právo každého vlastniť majetok s tým, že

vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. K tomu treba

brať do úvahy jednoznačnú zvláštnosť reštitučných predpisov, ktoré treba vzhľadom na

historické a faktické podmienky chápať ako leges speciales, ktorým štát vracia majetok

fyzickým osobám - vlastníkom, či ich právnym zástupcom, ktorým bol majetok odňatý

zásahom štátu, aj keď len ako čiastočné odčinenie krívd, ktoré utrpeli. Ustanovenia aj

koncepciu príslušných reštitučných predpisov - v danom prípade -

treba ako špecifikum rešpektovať.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnutými rozhodnutiami všeobecných

súdov bol ústavne nekonformným spôsobom interpretovaný pojem nápadne nevýhodné

podmienky a porušená zásada, že právo vlastníkov má rovnaký zákonný obsah. V dôsledku

toho právam sťažovateľky nebola poskytnutá príslušná účinná ochrana v zmysle čl. 142

a .

S prihliadnutím na už uvedené dôvody ústavný súd sťažnosti sťažovateľky vyhovel,

napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie. Vo zvyšujúcej časti sťažnosti vyhovené nebolo, lebo nápravu

porušených práv musí zabezpečiť krajský súd.

Ústavný súd na záver opäť konštatuje, že nie je ďalšou odvolacou inštanciou proti

rozhodnutiam všeobecných súdov a že posudzuje len ústavnosť ich rozhodnutí, či konaní,

ktoré sú predmetom sťažnosti. Nerozhoduje o tom, komu majetok, o ktorom sa

v reštitučnom konaní rozhoduje, patrí, či prípadne nepatrí, pretože na to sú príslušné

zákonom ustanovené orgány či inštitúcie, ktoré aj v tomto spore sťažovateľky budú prípad

znovu posudzovať pri súčasnej aplikácii záverov daných týmto nálezom.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátkou

JUDr. B. G.. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd vyčíslil trovy konania sumou 223,46 €, a to za dva úkony právnej

pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (vypočítanú

zo základu priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky

v prvom polroku 2007 v sume 19 056 Sk), t. j. 2-krát 105,42 € a 2-krát 6,31 € za miestne

telekomunikačné výdavky a miestne prepravné, t. j. priznal úhradu trov konania v celkovej

sume 223,46 €.

Podanie právnej zástupkyne sťažovateľky doručené ústavnému súdu 19. augusta

2008 (vyjadrenie k výzve ústavného súdu o vhodnosti nariaďovať ústne pojednávanie)

nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na absenciu ústavnoprávneho rozmeru v jeho obsahu

ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Trovy konania je najvyšší súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne

sťažovateľky ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. februára 2009