Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)ffd/388084.822572.pdf
PDF · 221.11 KB
No categories available
1MObdoV/6/2011
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1MObdoV/6/2011
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov: 1/ JUDr. J. B., K., R.,
správca konkurznej podstaty úpadcu B. S., a. s., B., R., a 2/ A., s. r. o., P., Š., IČO: X., proti
žalovanému: S. I., a. s., B., D., IČO: X., zastúpený A. H., spol. s. r.o., N., B., o neúčinnosť
právneho úkonu, na mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky
proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. januára 2010, č. k.
4Obo 10/2009-174, vedenej na Krajskom súdu v Košiciach pod sp. zn. 7Cb 342/2001, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 19. januára 2010, č. k. 4Obo 10/2009-174 z r u š i l a vec mu v r á t i l na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo 16. októbra 2008, č. k. 7Cb 342/2001-154
vyhovel žalobe a určil neúčinnosť voči konkurzným veriteľom úpadcu mandátnych zmlúv,
uzavretých medzi úpadcom a žalovaným 16. augusta 1996 a 10. mája 1996. Žalovanému
uložil povinnosť vrátiť do konkurznej podstaty 10 000 000,- Sk so 17 % úrokom z omeškania
od 11. apríla 2001 až do zaplatenia a žalobcovi nahradiť trovy konania v sume 163 250,- Sk.
Žalobu žalobcu 2/ zamietol.
Rozhodol tak s odôvodnením, že konkurz na majetok úpadcu bol vyhlásený 22. apríla
1998. Z mandátnych zmlúv uzavretých 10. mája 1996 a 16. augusta 1996 zistil, že ich
predmetom bolo vykonanie odbornej pomoci pri prieskume trhu, nadviazanie obchodných
kontaktov s výrobcami uvedenej techniky, organizačné zabezpečenie týchto obchodných
kontaktov a stretnutí na účet mandatára a výroba manipulačnej techniky. Ďalej uviedol, že
žalovaný nepredložil súdu žiadne dôkazy o tom, že zmluvne dojednané plnenie žalobcom
poskytol. Na základe uvedených skutočností súd uzavrel, že zmluvným stranám muselo byť
zrejmé, že cieľom uzavretia mandátnych zmlúv bolo ukrátiť konkurzných veriteľov budúceho
úpadcu. Dohodnutá cena po 5 000 000,- Sk bola nadsadená, nereálna a bola v zmluvách
jednoznačne dohodnutá s cieľom odčerpať finančné prostriedky z účtu žalobcu 1/, neskôr
úpadcu, ktorý sa do úpadku dostal aj z dôvodu žalovaným odčerpaných finančných
prostriedkov. Z uvedeného dôvodu súd žalobe vyhovel vo vzťahu k žalobcovi 1/. Keďže
správca konkurznej podstaty úpadcu úspešne odporoval, súd uložil žalovanému aj povinnosť
vrátiť do konkurznej podstaty sumu 10 000 000,- Sk spolu s úrokom z omeškania ako je
uvedené vo výroku rozhodnutia.
Na odvolanie žalovaného, ktoré podal do časti, ktorou bolo žalobe vyhovené,
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, preskúmal vec v napadnutej časti
a dospel k záveru, že rozhodnutie je vecne správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky
rozsudkom z 19. januára 2010, č. k. 4Obo 10/2009-174 rozsudok súdu prvého stupňa
v napadnutej časti potvrdil.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že z obsahu napadnutého rozhodnutia jednoznačne
vyplýva, z akého dôvodu súd prvého stupňa uviedol, že v danom prípade mohol žalobca
odporovateľnosť uplatniť a na základe akých dôvodov dospel k záveru, že ide o mandátne
zmluvy neúčinné a na základe čoho zaviazal žalovaného vrátiť do konkurznej podstaty sumu
získanú na základe mandátnych zmlúv. Ďalej uviedol, že z predložených dokladov je zrejmé,
že žalobca keď uplatnil právo na odporovanie mandátnych zmlúv, považoval ich za platné, čo
je základnou podmienkou pre určenie neúčinnosti zmlúv. Žalobca pri uplatnení nároku
vychádzal z toho, že ide o mandátne zmluvy platné a fakt, či na uzavretie zmlúv splnomocnil
spoločnosť C. T., s. r. o., nepokladal za sporný. Spochybnenie tejto skutočnosti žalovaným, či
úpadca na uzavretie zmluvy splnomocnil inú spoločnosť, pokiaľ úpadca vychádza z toho, že
ide o zmluvu platne uzavretú, je právne irelevantné. Pokiaľ žalovaný bol názoru, že mandátne
zmluvy neboli platne uzavreté, bolo jeho vecou, aby platnosť mandátnych zmlúv spochybnil,
čo však v jeho záujme nebolo, a preto ide o obranu účelovú. Fakt, že žalovaný na základe
mandátnych zmlúv plnenie vo výške 10 000 000,- Sk prijal a v tom čase netvrdil, že ide
o zmluvy neplatné, sporný nie je. Z uvedeného dôvodu rozhodnutie v napadnutej časti
potvrdil.
Na podnet žalovaného podal generálny prokurátor mimoriadne dovolanie proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu. Súčasne navrhol odklad vykonateľnosti podľa § 243ha ods. 1
O. s. p. Žiadal mimoriadnym dovolaním napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu žalobcu
1/ zamietnuť. Žalovanému priznať náhradu trov konania. Je toho názoru, že rozsudkami
konajúcich súdov bol porušený zákon, nakoľko súdy vec nesprávne právne posúdili (§ 243f
ods. 1 písm. c/ O. s. p.). Poukázal na ustanovenie § 15 zákona č. 328/1991 Zb. v znení
platnom do 1. februára 1998 (ďalej len ZKV) a na prechodné ustanovenie § 70a ods. 1, 2, 3,
ZKV. Uviedol, že mandátne zmluvy medzi úpadcom a žalovaným boli uzavreté 16. augusta
1996 a 10. mája 1996. Návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok úpadcu bol podaný
23. septembra 1993. Konkurz na majetok úpadcu bol vyhlásený 22. apríla 1998. Konajúce
súdy posúdili otázku neúčinnosti mandátnych zmlúv nesprávne, pretože aplikovali právnu
úpravu účinnú od 1. februára 1998 (§ 15 ZKV). Správne mali aplikovať právnu úpravu účinnú
v čase uzavretia mandátnych zmlúv. Tým, že súdy aplikovali nesprávne ustanovenie právneho
predpisu, vec nesprávne právne posúdil. Podľa názoru dovolateľa súdy mali prechodné
ustanovenia k úpravám účinným od 1. februára 1998 vyložiť tak, že na posúdenie
predpokladov odporovateľnosti právnych úkonov uskutočnených pred 1. februárom 1998 sa
použije právna úprava účinná pred 1. februárom 1998 (§ 15 ZKV) a následne mali túto právnu
úpravu aplikovať na skutkový stav. Uviedol, že z vecného hľadiska je medzi hmotnoprávnou
úpravou pred 1. februárom 1998 a od 1. februára 1998 zásadný rozdiel. Podľa skoršej úpravy
bolo možné odporovať právnemu úkonu ku ktorému došlo „v posledných troch rokoch „
a podľa neskoršej právnej úpravy bolo možné odporovať právnemu úkonu, ku ktorému došlo
„v posledných troch rokoch pred začatím konkurzu“.
Skutočnosť, že žalobca 1/ žalobou podanou 17. apríla 2001 odporoval právnym
úkonom uskutočneným 16. augusta 1996 a 10. mája 1996, mali konajúce súdy vyhodnotiť tak,
že žaloba je podaná po trojročnej prekluzívnej lehote a teda aplikáciou ustanovenia § 15 ZKV
v znení účinnom pred 1. februárom 1998 mali žalobu zamietnuť. Napriek vyššie uvedenému
dôvodu považoval za potrebné upozorniť na ďalšie pochybenie konajúcich súdov. Dovolateľ
poukázal na skutočnosť, že súd prvého stupňa vykonal len dve pojednávania a zo zápisníc
z pojednávania nevyplýva, že by súd na pojednávaniach vykonal iné úkony, ako vypočutie
prednesov procesných strán. Žiadny listinný ani iný dôkaz nebol na pojednávaniach
vykonaný. Pritom základným predpokladom odporovateľnosti právnych úkonov je
skutočnosť, že právnymi úkonmi došlo k ukráteniu konkurzných veriteľov. V danom prípade
súdy nesprávne interpretovali pojem „ukrátenie konkurzných veriteľov“, keďže tento pojem
stotožnili s priamym následkom takéhoto právneho úkonu, ktorý je objektívne nevýhodný pre
veriteľa. Podľa dovolateľa jedinou cestou ako prijať skutkový záver, že k ukráteniu
konkurzných veriteľov došlo určitým právnym úkonom, je porovnanie majetku dlžníka v čase
vykonania právneho úkonu, zistenie zmenšenia jeho majetku v dôsledku právneho úkonu,
zistenie ako mohli byť veritelia uspokojení, ak by k právnemu úkonu nedošlo a zistenie či
a o akú hodnotu boli veritelia v dôsledku právneho úkonu ukrátení. V danom prípade súdy
skutkovo vec vôbec nevyhodnotili, či veritelia mohli alebo nemohli byť v roku 1996 – po
uzavretí mandátnych zmlúv- z majetku úpadcu uspokojení. Napokon dovolateľ namieta, že
medzi účastníkmi konania bolo sporné, či žalovaný sumu 10 000 000,- Sk na základe
mandátnych zmlúv prijal. Prijatie uvedenej sumy považovali súdy za preukázané, hoci pre
takýto záver nebol vykonaný žiadny dôkaz. Napokon považoval za vecne nesprávne, že súdy
zaviazali žalovaného na zaplatenie pohľadávky žalobcovi 1/, hoci žalobca 1/ tvrdil, že
pohľadávku postúpil žalobcovi 2/ a uvedený rozpor nie je v rozhodnutiach vysvetlený.
Dovolateľ navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu žalobcu 1/
zamietol.
Žalovaný vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu sa v celom rozsahu stotožnil
s argumentmi generálneho prokurátora uvedenými v mimoriadnom dovolaní. Je taktiež toho
istého názoru ako generálny prokurátor, že odporovateľnosť mandátnych zmlúv v tomto
konaní sa má posudzovať podľa právnej úpravy účinnej do 1. februára 1998. Preto navrhuje
aby dovolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobu žalobcu 1/ zamietne a uložil mu
nahradiť žalovanému trovy prvostupňového, odvolacieho a dovolacieho konania.
V doplňujúcom vyjadrení považoval zistenie skutkového stavu za nedostatočné. Podmienky
odporovateľnosti t.j. ukracovanie uspokojovania vymáhateľnej pohľadávky konkurzného
veriteľa nebolo predmetom dokazovania a tým nebolo ani preukázané. V rozpore
s ustanovením§ 157 ods. 2 O. s. p. súd v odôvodnení rozsudku neuviedol, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy. Súd neskúmal okolnosti uzavretia mandátnych zmlúv, dôvody ich
uzavretia, spôsob ich plnenia a dôkazy preukazujúce ich plnenie, ktorými žalovaný disponuje.
Žalobca mimoriadne dovolanie považuje za nesprávne, vychádzajúce z neúplných
podkladov. Navrhuje mimoriadne dovolanie zamietnuť a zamietnuť aj odklad vykonateľnosti
napadnutého rozhodnutia, lebo v súčasnosti prebieha exekučné konanie a mohlo by dôjsť
k zmareniu vymoženia súdom priznaného nároku na uspokojenie pohľadávky, ktorá patrí do
konkurznej podstaty úpadcu B. S., a. s..
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací mimoriadne dovolanie prejednal
a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia rozhodol rozsudkom z 24. júna 2010, sp. zn.
1MObdoV/7/2010 tak, že rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. januára
2010, č. k. 4Obo 10/2009-174 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
zo 16. októbra 2008, č. k. 7Cb 342/2001-154 v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu žalobcu
1/ zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému 11 440,95 eur náhrady trov
konania.
V odôvodnení poukázal na ustanovenie § 70a ods.1 ZKV, podľa ktorého konania
začaté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona súd dokončí podľa doterajších predpisov,
ak ďalej nie je ustanovené inak. Ďalej poukázal na ustanovenie § 70a ods. 3 ZKV, ktoré
upravuje okrem iného časovú pôsobnosť právnej úpravy odporovateľnosti obsiahnutej v § 15
ZKV, účinnej od 1. februára 1998, ktorú je preto potrebné vykladať v súlade s uvedenými
zásadami právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv. Uviedol, že samotné ustanovenie
§ 70a ods. 3 v poslednej vete stanovuje, že právne účinky úkonov, ktoré nastali skôr,
zostávajú zachované, teda tie ktoré nastali pred 1. februárom 1998.
Konštatoval, že konkurz na majetok úpadcu B. S., a. s., B., bol vyhlásený 22. apríla
1998. Aplikácia právnej úpravy, ktorú aplikovali oba súdy, by znamenala, že by bolo možné
odporovať právnym úkonom urobeným v posledných troch rokoch pred začatím konkurzu, t.
j. od 22. apríla 1995 a právo odporovať by bolo možné uplatniť do 22. apríla 2001.
Odporovať predmetným mandátnym zmluvám by bolo možné nie do 10. mája 1999 a 16.
augusta 1999 (úprava do 1. februára 1998) ale až do 22. apríla 2001 (úprava od 1. februára
1998). Takéto predĺženie lehôt by bolo v rozpore so zásadou právnej istoty a ochrany
nadobudnutých práv.
Dovolací súd sa tým stotožnil s výkladom prechodných ustanovení generálnym
prokurátorom v mimoriadnom dovolaní a uviedol, že hmotnoprávne predpoklady
odporovateľnosti právneho úkonu uskutočneného pred 1. februárom 1998 sa posúdia podľa
právnej úpravy účinnej pred 1. februárom 1998 a hmotnoprávne predpoklady
odporovateľnosti právneho úkonu uskutočneného po 1. februári 1998 sa posúdia podľa
právnej úpravy účinnej po 1. februári 1998.
Podľa právnej úpravy do 1. februára 1998 bolo možné odporovať právnym úkonom
iba v trojročnej prekluzívnej lehote. Táto lehota v prípade predmetných mandátnych zmlúv
uplynula 10. mája 1999 a 16. augusta 1999. Uplynutím uvedených lehôt došlo k zániku práva.
Žalobca podal žalobu na súd 17. apríla 2001, teda po zániku práva, a preto bolo potrebné
žalobu zamietnuť.
Rozhodnutia odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa v časti, ktorou žalobe vyhoveli,
posúdil ako vecne nesprávne, keďže vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Dovolací súd preto podľa § 243i ods. 2 v spojení s § 243b ods. 2 O. s. p. rozsudok
odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol.
Proti rozhodnutiu dovolacieho súdu podal žalobca 1/ sťažnosť, ktorú Ústavný súd
Slovenskej republiky prijal na ďalšie konanie. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom
z 29. marca 2011, III.ÚS 20/2011 rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. júna
2010, č. k. 1MObdoV/7/2010-256 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V náleze uviedol, že s postupom a výkladom § 70a ods. 3 zákona o konkurze
a vyrovnaní najvyššieho súdu sa nestotožňuje. Každá právna úprava prijatá zákonodarcom
má svoj účel a význam. Zmyslom zmien právnej úpravy konkurzu a vyrovnania /prijatých
zákonom č. 12/1998 Z. z./ bolo okrem iného umožniť aj účinnejšie postihnutie právnych
úkonov, ktoré boli uzavreté s úmyslom ukrátiť konkurzných veriteľov. Cieľom konkurzu je
totiž dosiahnuť pomerné uspokojenie veriteľov z dlžníkovho majetku /§ 2 zákona o konkurze
a vyrovnaní/.
Najvyšší súd Slovenskej republiky , ako súd dovolací /§ 10a ods. 2 O. s. p./
mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora opätovne prejednal a po preskúmaní
napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je dôvodné.
Dovolací súd sa v prvšom zrušenom rozhodnutí zameral na námietku generálneho
prokurátora, ktorej obsahom bol výklad ustanovenia § 70a ods. 1 a 3 a § 15 zákona
o konkurze a vyrovnaní č. 328/1991 Zb. v znení do 1. februára 1998 a od 1. februára 1998
a stotožnil sa s týmto výkladom prechodných ustanovení. Dovolací súd dospel k záveru, že
v prejednávanom prípade uplynula prekluzívna trojročná lehota na uplatnenie práva a žalobu
zamietol. Z uvedeného dôvodu sa nezaoberal skúmaním napadnutého rozhodnutia z hľadiska,
či v danom prípade boli naplnené podmienky odporovateľnosti mandátnych zmlúv,
uzavretých medzi spoločnosťou B. S., a. s., B. /t. č. úpadcom/ a žalovaným, 16. augusta 1996
a 10. mája 1996.
Vzhľadom na nález ústavného súdu podmienky pre odporovanie predmetných
mandátnych zmlúv upravuje ustanovenie § 15 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní
č. 328/1991 Zb. v znení platnom od 1. februára 1998. Podľa tohto ustanovenia odporovať
možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch pred začatím
konkurzu v úmysle ukrátiť svojho konkurzného veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej
strane známy.
V prejednávanej veci ide o preukázanie a zistenie, či pri uzatváraní mandátnych
zmlúv bol braný zreteľ na záujmy všetkých veriteľov, ako na záujmy rovnocenných
veriteľov, teda či uzatváranie mandátnych zmlúv boli takými právnymi úkonmi dlžníka, ktoré
napĺňajú skutkovú podstatu § 15 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní v znení platnom po
01. 02. 1998. Teda či dlžník konal v úmysle ukrátiť svojich veriteľov, voči ktorým mal
finančné záväzky a tiež, či jeho úmysel musel byť druhej strane známy. Znamenalo by to aj
to, že dlžník, tým že úmyselne nedbal na záujmy ostatných veriteľov, porušil záujmy
chránené zákonom o konkurze a vyrovnaní.
Je potrebné súhlasiť s dovolateľom, že uvedené podmienky odporovateľnosti
mandátnych zmlúv neboli predmetom dokazovania a bez akéhokoľvek dokazovania si súd
osvojil tvrdenie žalobcu, čo malo za následok nedostatočne zistený skutkový stav
a nesprávne rozhodnutie vo veci.
Pritom dôkazné bremeno preukázať ukrátenie konkurzných veriteľov v dôsledku
uzavretia predmetných mandátnych zmlúv bolo na žalobcovi, on bol povinný preukázať, že
skutočne došlo k ukráteniu konkurzných veriteľov.
Súd v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. neuviedol, prečo nevykonal
navrhnuté dôkazy, ako napr. vypočutie svedkov. Nie je zrejmé, ako súd dospel k záveru, že
zmluvným stranám muselo byť zrejmé, že cieľom uzatvorenia mandátnych zmlúv bolo
ukrátiť konkurzných veriteľov úpadcu a že úmysel úpadcu ukrátiť konkurzných veriteľov
musel byť druhej strane známy. Je zrejmé, že uvedené závery súdu vychádzajú iba
z predpokladov, lebo tieto skutočnosti neboli predmetom dokazovania a neboli tým ani
preukázané.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti dovolací súd konštatoval, že odvolací súd
v napadnutom rozhodnutí nedal odpoveď na podstatné otázky, majúce pre rozhodnutie veci
význam. Preto takéto rozhodnutie nemožno považovať za zodpovedajúce požiadavke plnej
realizácie základného práva účastníka na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivý proces
okrem iného vyplýva povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami a návrhmi na
vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú alebo nemajú pre rozhodnutie vo veci samej
význam.
Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. dovolanie je prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom.
Za postup odnímajúci účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, možno
označiť aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia odvolacieho súdu, na ktorý
správne poukázal dovolateľ.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 O. s. p., podľa
ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne
vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové
zistenia a kými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy
a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Súd však nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces / IV.ÚS 115/2003/. Iba takéto rozhodnutie je preskúmateľné
a účastníkom umožňuje poznať postup súdu.
Dovolací súd, vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah, sa zaoberal posúdením
predmetu obsahu napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu z uvedených hľadísk.
Podrobným preskúmaním odôvodnenia mimoriadnym dovolaním napadnutého rozhodnutia
dospel k záveru, že odôvodnenie potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu, tieto
požiadavky nespĺňa a že mimoriadne dovolanie podané z tohto dôvodu je opodstatnené.
Tým, že uvedené princípy neboli rešpektované, došlo k porušeniu základného práva
žalovaného na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd ako aj čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 157 ods. 2
O. s. p., ktorým bola žalovanému ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom.
Tým došlo k naplneniu dovolacieho dôvodu v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.
Keďže výskyt niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. je zo zákona
dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania a zároveň a ide o dôvod, pre ktorý musí
dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vždy zrušiť a vec vrátiť na ďalšie
konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní, v ktorom je
odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu /§ 243d ods. 1 O. s. p./, sa odvolací
súd vysporiada s vytknutými vadami v intenciách dovolacieho súdu, opätovne vo veci
rozhodne a svoje rozhodnutie náležite odôvodní. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova
o trovách pôvodného a dovolacieho konania ú § 243d ods. 1 O. s. p./.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
5 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom od 12. 05. 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 26. marca 2013
JUDr. Anna Marková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: H.