Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1MObdoV/6/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov: 1/ JUDr. J. B., K., R.,

správca konkurznej podstaty úpadcu B. S., a. s., B., R., a 2/ A., s. r. o., P., Š., IČO: X., proti

žalovanému: S. I., a. s., B., D., IČO: X., zastúpený A. H., spol. s. r.o., N., B., o neúčinnosť

právneho úkonu, na mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky

proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. januára 2010, č. k.

-174, vedenej na Krajskom súdu v Košiciach pod sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 19. januára 2010, č. k. -174 z r u š i l a vec mu v r á t i l na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo 16. októbra 2008, č. k. -154

vyhovel žalobe a určil neúčinnosť voči konkurzným veriteľom úpadcu mandátnych zmlúv,

uzavretých medzi úpadcom a žalovaným 16. augusta 1996 a 10. mája 1996. Žalovanému

uložil povinnosť vrátiť do konkurznej podstaty 10 000 000,- Sk so 17 % úrokom z omeškania

od 11. apríla 2001 až do zaplatenia a žalobcovi nahradiť trovy konania v sume 163 250,- Sk.

Žalobu žalobcu 2/ zamietol.

Rozhodol tak s odôvodnením, že konkurz na majetok úpadcu bol vyhlásený 22. apríla

1998. Z mandátnych zmlúv uzavretých 10. mája 1996 a 16. augusta 1996 zistil, že ich

2

predmetom bolo vykonanie odbornej pomoci pri prieskume trhu, nadviazanie obchodných

kontaktov s výrobcami uvedenej techniky, organizačné zabezpečenie týchto obchodných

kontaktov a stretnutí na účet mandatára a výroba manipulačnej techniky. Ďalej uviedol, že

žalovaný nepredložil súdu žiadne dôkazy o tom, že zmluvne dojednané plnenie žalobcom

poskytol. Na základe uvedených skutočností súd uzavrel, že zmluvným stranám muselo byť

zrejmé, že cieľom uzavretia mandátnych zmlúv bolo ukrátiť konkurzných veriteľov budúceho

úpadcu. Dohodnutá cena po 5 000 000,- Sk bola nadsadená, nereálna a bola v zmluvách

jednoznačne dohodnutá s cieľom odčerpať finančné prostriedky z účtu žalobcu 1/, neskôr

úpadcu, ktorý sa do úpadku dostal aj z dôvodu žalovaným odčerpaných finančných

prostriedkov. Z uvedeného dôvodu súd žalobe vyhovel vo vzťahu k žalobcovi 1/. Keďže

správca konkurznej podstaty úpadcu úspešne odporoval, súd uložil žalovanému aj povinnosť

vrátiť do konkurznej podstaty sumu 10 000 000,- Sk spolu s úrokom z omeškania ako je

uvedené vo výroku rozhodnutia.

Na odvolanie žalovaného, ktoré podal do časti, ktorou bolo žalobe vyhovené,

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, preskúmal vec v napadnutej časti

a dospel k záveru, že rozhodnutie je vecne správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky

rozsudkom z 19. januára 2010, č. k. -174 rozsudok súdu prvého stupňa

v napadnutej časti potvrdil.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že z obsahu napadnutého rozhodnutia jednoznačne

vyplýva, z akého dôvodu súd prvého stupňa uviedol, že v danom prípade mohol žalobca

odporovateľnosť uplatniť a na základe akých dôvodov dospel k záveru, že ide o mandátne

zmluvy neúčinné a na základe čoho zaviazal žalovaného vrátiť do konkurznej podstaty sumu

získanú na základe mandátnych zmlúv. Ďalej uviedol, že z predložených dokladov je zrejmé,

že žalobca keď uplatnil právo na odporovanie mandátnych zmlúv, považoval ich za platné, čo

je základnou podmienkou pre určenie neúčinnosti zmlúv. Žalobca pri uplatnení nároku

vychádzal z toho, že ide o mandátne zmluvy platné a fakt, či na uzavretie zmlúv splnomocnil

spoločnosť C. T., s. r. o., nepokladal za sporný. Spochybnenie tejto skutočnosti žalovaným, či

úpadca na uzavretie zmluvy splnomocnil inú spoločnosť, pokiaľ úpadca vychádza z toho, že

ide o zmluvu platne uzavretú, je právne irelevantné. Pokiaľ žalovaný bol názoru, že mandátne

zmluvy neboli platne uzavreté, bolo jeho vecou, aby platnosť mandátnych zmlúv spochybnil,

čo však v jeho záujme nebolo, a preto ide o obranu účelovú. Fakt, že žalovaný na základe

mandátnych zmlúv plnenie vo výške 10 000 000,- Sk prijal a v tom čase netvrdil, že ide

3

o zmluvy neplatné, sporný nie je. Z uvedeného dôvodu rozhodnutie v napadnutej časti

potvrdil.

Na podnet žalovaného podal generálny prokurátor mimoriadne dovolanie proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu. Súčasne navrhol odklad vykonateľnosti podľa § 243ha ods. 1

Žiadal mimoriadnym dovolaním napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu žalobcu

1/ zamietnuť. Žalovanému priznať náhradu trov konania. Je toho názoru, že rozsudkami

konajúcich súdov bol porušený zákon, nakoľko súdy vec nesprávne právne posúdili (§ 243f

ods. 1 písm. c/ ). Poukázal na ustanovenie v znení

platnom do 1. februára 1998 (ďalej len ZKV) a na prechodné ustanovenie § 70a ods. 1, 2, 3,

ZKV. Uviedol, že mandátne zmluvy medzi úpadcom a žalovaným boli uzavreté 16. augusta

1996 a 10. mája 1996. Návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok úpadcu bol podaný

23. septembra 1993. Konkurz na majetok úpadcu bol vyhlásený 22. apríla 1998. Konajúce

súdy posúdili otázku neúčinnosti mandátnych zmlúv nesprávne, pretože aplikovali právnu

úpravu účinnú od 1. februára 1998 (§ 15 ZKV). Správne mali aplikovať právnu úpravu účinnú

v čase uzavretia mandátnych zmlúv. Tým, že súdy aplikovali nesprávne ustanovenie právneho

predpisu, vec nesprávne právne posúdil. Podľa názoru dovolateľa súdy mali prechodné

ustanovenia k úpravám účinným od 1. februára 1998 vyložiť tak, že na posúdenie

predpokladov odporovateľnosti právnych úkonov uskutočnených pred 1. februárom 1998 sa

použije právna úprava účinná pred 1. februárom 1998 (§ 15 ZKV) a následne mali túto právnu

úpravu aplikovať na skutkový stav. Uviedol, že z vecného hľadiska je medzi hmotnoprávnou

úpravou pred 1. februárom 1998 a od 1. februára 1998 zásadný rozdiel. Podľa skoršej úpravy

bolo možné odporovať právnemu úkonu ku ktorému došlo „v posledných troch rokoch „

a podľa neskoršej právnej úpravy bolo možné odporovať právnemu úkonu, ku ktorému došlo

„v posledných troch rokoch pred začatím konkurzu“.

Skutočnosť, že žalobca 1/ žalobou podanou 17. apríla 2001 odporoval právnym

úkonom uskutočneným 16. augusta 1996 a 10. mája 1996, mali konajúce súdy vyhodnotiť tak,

že žaloba je podaná po trojročnej prekluzívnej lehote a teda aplikáciou ustanovenia § 15 ZKV

v znení účinnom pred 1. februárom 1998 mali žalobu zamietnuť. Napriek vyššie uvedenému

dôvodu považoval za potrebné upozorniť na ďalšie pochybenie konajúcich súdov. Dovolateľ

poukázal na skutočnosť, že súd prvého stupňa vykonal len dve pojednávania a zo zápisníc

z pojednávania nevyplýva, že by súd na pojednávaniach vykonal iné úkony, ako vypočutie

prednesov procesných strán. Žiadny listinný ani iný dôkaz nebol na pojednávaniach

vykonaný. Pritom základným predpokladom odporovateľnosti právnych úkonov je

4

skutočnosť, že právnymi úkonmi došlo k ukráteniu konkurzných veriteľov. V danom prípade

súdy nesprávne interpretovali pojem „ukrátenie konkurzných veriteľov“, keďže tento pojem

stotožnili s priamym následkom takéhoto právneho úkonu, ktorý je objektívne nevýhodný pre

veriteľa. Podľa dovolateľa jedinou cestou ako prijať skutkový záver, že k ukráteniu

konkurzných veriteľov došlo určitým právnym úkonom, je porovnanie majetku dlžníka v čase

vykonania právneho úkonu, zistenie zmenšenia jeho majetku v dôsledku právneho úkonu,

zistenie ako mohli byť veritelia uspokojení, ak by k právnemu úkonu nedošlo a zistenie či

a o akú hodnotu boli veritelia v dôsledku právneho úkonu ukrátení. V danom prípade súdy

skutkovo vec vôbec nevyhodnotili, či veritelia mohli alebo nemohli byť v roku 1996 – po

uzavretí mandátnych zmlúv- z majetku úpadcu uspokojení. Napokon dovolateľ namieta, že

medzi účastníkmi konania bolo sporné, či žalovaný sumu 10 000 000,- Sk na základe

mandátnych zmlúv prijal. Prijatie uvedenej sumy považovali súdy za preukázané, hoci pre

takýto záver nebol vykonaný žiadny dôkaz. Napokon považoval za vecne nesprávne, že súdy

zaviazali žalovaného na zaplatenie pohľadávky žalobcovi 1/, hoci žalobca 1/ tvrdil, že

pohľadávku postúpil žalobcovi 2/ a uvedený rozpor nie je v rozhodnutiach vysvetlený.

Dovolateľ navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu žalobcu 1/

zamietol.

Žalovaný vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu sa v celom rozsahu stotožnil

s argumentmi generálneho prokurátora uvedenými v mimoriadnom dovolaní. Je taktiež toho

istého názoru ako generálny prokurátor, že odporovateľnosť mandátnych zmlúv v tomto

konaní sa má posudzovať podľa právnej úpravy účinnej do 1. februára 1998. Preto navrhuje

aby dovolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobu žalobcu 1/ zamietne a uložil mu

nahradiť žalovanému trovy prvostupňového, odvolacieho a dovolacieho konania.

V doplňujúcom vyjadrení považoval zistenie skutkového stavu za nedostatočné. Podmienky

odporovateľnosti t.j. ukracovanie uspokojovania vymáhateľnej pohľadávky konkurzného

veriteľa nebolo predmetom dokazovania a tým nebolo ani preukázané. V rozpore

s ustanovením súd v odôvodnení rozsudku neuviedol, prečo nevykonal

ďalšie navrhnuté dôkazy. Súd neskúmal okolnosti uzavretia mandátnych zmlúv, dôvody ich

uzavretia, spôsob ich plnenia a dôkazy preukazujúce ich plnenie, ktorými žalovaný disponuje.

Žalobca mimoriadne dovolanie považuje za nesprávne, vychádzajúce z neúplných

podkladov. Navrhuje mimoriadne dovolanie zamietnuť a zamietnuť aj odklad vykonateľnosti

napadnutého rozhodnutia, lebo v súčasnosti prebieha exekučné konanie a mohlo by dôjsť

5

k zmareniu vymoženia súdom priznaného nároku na uspokojenie pohľadávky, ktorá patrí do

konkurznej podstaty úpadcu B. S., a. s..

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací mimoriadne dovolanie prejednal

a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia rozhodol rozsudkom z 24. júna 2010, sp. zn.

tak, že rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. januára

2010, č. k. -174 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

zo 16. októbra 2008, č. k. -154 v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu žalobcu

1/ zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému 11 440,95 eur náhrady trov

konania.

V odôvodnení poukázal na ustanovenie § 70a ods.1 ZKV, podľa ktorého konania

začaté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona súd dokončí podľa doterajších predpisov,

ak ďalej nie je ustanovené inak. Ďalej poukázal na ustanovenie § 70a ods. 3 ZKV, ktoré

upravuje okrem iného časovú pôsobnosť právnej úpravy odporovateľnosti obsiahnutej v § 15

ZKV, účinnej od 1. februára 1998, ktorú je preto potrebné vykladať v súlade s uvedenými

zásadami právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv. Uviedol, že samotné ustanovenie

§ 70a ods. 3 v poslednej vete stanovuje, že právne účinky úkonov, ktoré nastali skôr,

zostávajú zachované, teda tie ktoré nastali pred 1. februárom 1998.

Konštatoval, že konkurz na majetok úpadcu B. S., a. s., B., bol vyhlásený 22. apríla

1998. Aplikácia právnej úpravy, ktorú aplikovali oba súdy, by znamenala, že by bolo možné

odporovať právnym úkonom urobeným v posledných troch rokoch pred začatím konkurzu, t.

j. od 22. apríla 1995 a právo odporovať by bolo možné uplatniť do 22. apríla 2001.

Odporovať predmetným mandátnym zmluvám by bolo možné nie do 10. mája 1999 a 16.

augusta 1999 (úprava do 1. februára 1998) ale až do 22. apríla 2001 (úprava od 1. februára

1998). Takéto predĺženie lehôt by bolo v rozpore so zásadou právnej istoty a ochrany

nadobudnutých práv.

Dovolací súd sa tým stotožnil s výkladom prechodných ustanovení generálnym

prokurátorom v mimoriadnom dovolaní a uviedol, že hmotnoprávne predpoklady

odporovateľnosti právneho úkonu uskutočneného pred 1. februárom 1998 sa posúdia podľa

právnej úpravy účinnej pred 1. februárom 1998 a hmotnoprávne predpoklady

odporovateľnosti právneho úkonu uskutočneného po 1. februári 1998 sa posúdia podľa

právnej úpravy účinnej po 1. februári 1998.

6

Podľa právnej úpravy do 1. februára 1998 bolo možné odporovať právnym úkonom

iba v trojročnej prekluzívnej lehote. Táto lehota v prípade predmetných mandátnych zmlúv

uplynula 10. mája 1999 a 16. augusta 1999. Uplynutím uvedených lehôt došlo k zániku práva.

Žalobca podal žalobu na súd 17. apríla 2001, teda po zániku práva, a preto bolo potrebné

žalobu zamietnuť.

Rozhodnutia odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa v časti, ktorou žalobe vyhoveli,

posúdil ako vecne nesprávne, keďže vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Dovolací súd preto podľa v spojení s rozsudok

odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol.

Proti rozhodnutiu dovolacieho súdu podal žalobca 1/ sťažnosť, ktorú Ústavný súd

Slovenskej republiky prijal na ďalšie konanie. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom

z 29. marca 2011, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. júna

2010, č. k. -256 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V náleze uviedol, že s postupom a výkladom § 70a ods. 3 zákona o konkurze

a vyrovnaní najvyššieho súdu sa nestotožňuje. Každá právna úprava prijatá zákonodarcom

má svoj účel a význam. Zmyslom zmien právnej úpravy konkurzu a vyrovnania /prijatých

/ bolo okrem iného umožniť aj účinnejšie postihnutie právnych

úkonov, ktoré boli uzavreté s úmyslom ukrátiť konkurzných veriteľov. Cieľom konkurzu je

totiž dosiahnuť pomerné uspokojenie veriteľov z dlžníkovho majetku /§ 2 zákona o konkurze

a vyrovnaní/.

Najvyšší súd Slovenskej republiky , ako súd dovolací / /

mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora opätovne prejednal a po preskúmaní

napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je dôvodné.

Dovolací súd sa v prvšom zrušenom rozhodnutí zameral na námietku generálneho

prokurátora, ktorej obsahom bol výklad ustanovenia § 70a ods. 1 a 3 a § 15 zákona

o konkurze a vyrovnaní č. v znení do 1. februára 1998 a od 1. februára 1998

a stotožnil sa s týmto výkladom prechodných ustanovení. Dovolací súd dospel k záveru, že

v prejednávanom prípade uplynula prekluzívna trojročná lehota na uplatnenie práva a žalobu

zamietol. Z uvedeného dôvodu sa nezaoberal skúmaním napadnutého rozhodnutia z hľadiska,

či v danom prípade boli naplnené podmienky odporovateľnosti mandátnych zmlúv,

7

uzavretých medzi spoločnosťou B. S., a. s., B. /t. č. úpadcom/ a žalovaným, 16. augusta 1996

a 10. mája 1996.

Vzhľadom na nález ústavného súdu podmienky pre odporovanie predmetných

mandátnych zmlúv upravuje ustanovenie § 15 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní

č. v znení platnom od 1. februára 1998. Podľa tohto ustanovenia odporovať

možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch pred začatím

konkurzu v úmysle ukrátiť svojho konkurzného veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej

strane známy.

V prejednávanej veci ide o preukázanie a zistenie, či pri uzatváraní mandátnych

zmlúv bol braný zreteľ na záujmy všetkých veriteľov, ako na záujmy rovnocenných

veriteľov, teda či uzatváranie mandátnych zmlúv boli takými právnymi úkonmi dlžníka, ktoré

napĺňajú skutkovú podstatu § 15 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní v znení platnom po

01. 02. 1998. Teda či dlžník konal v úmysle ukrátiť svojich veriteľov, voči ktorým mal

finančné záväzky a tiež, či jeho úmysel musel byť druhej strane známy. Znamenalo by to aj

to, že dlžník, tým že úmyselne nedbal na záujmy ostatných veriteľov, porušil záujmy

chránené zákonom o konkurze a vyrovnaní.

Je potrebné súhlasiť s dovolateľom, že uvedené podmienky odporovateľnosti

mandátnych zmlúv neboli predmetom dokazovania a bez akéhokoľvek dokazovania si súd

osvojil tvrdenie žalobcu, čo malo za následok nedostatočne zistený skutkový stav

a nesprávne rozhodnutie vo veci.

Pritom dôkazné bremeno preukázať ukrátenie konkurzných veriteľov v dôsledku

uzavretia predmetných mandátnych zmlúv bolo na žalobcovi, on bol povinný preukázať, že

skutočne došlo k ukráteniu konkurzných veriteľov.

Súd v rozpore s ustanovením neuviedol, prečo nevykonal

navrhnuté dôkazy, ako napr. vypočutie svedkov. Nie je zrejmé, ako súd dospel k záveru, že

zmluvným stranám muselo byť zrejmé, že cieľom uzatvorenia mandátnych zmlúv bolo

ukrátiť konkurzných veriteľov úpadcu a že úmysel úpadcu ukrátiť konkurzných veriteľov

musel byť druhej strane známy. Je zrejmé, že uvedené závery súdu vychádzajú iba

z predpokladov, lebo tieto skutočnosti neboli predmetom dokazovania a neboli tým ani

preukázané.

8

Vzhľadom na uvedené skutočnosti dovolací súd konštatoval, že odvolací súd

v napadnutom rozhodnutí nedal odpoveď na podstatné otázky, majúce pre rozhodnutie veci

význam. Preto takéto rozhodnutie nemožno považovať za zodpovedajúce požiadavke plnej

realizácie základného práva účastníka na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivý proces

okrem iného vyplýva povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami a návrhmi na

vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú alebo nemajú pre rozhodnutie vo veci samej

význam.

Podľa ustanovenia dovolanie je prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom.

Za postup odnímajúci účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, možno

označiť aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia odvolacieho súdu, na ktorý

správne poukázal dovolateľ.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé konanie podľa Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na

také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie , podľa

ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne

vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové

zistenia a kými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy

a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre

vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces / IV.ÚS 115/2003/. Iba takéto rozhodnutie je preskúmateľné

a účastníkom umožňuje poznať postup súdu.

Dovolací súd, vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah, sa zaoberal posúdením

predmetu obsahu napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu z uvedených hľadísk.

Podrobným preskúmaním odôvodnenia mimoriadnym dovolaním napadnutého rozhodnutia

9

dospel k záveru, že odôvodnenie potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu, tieto

požiadavky nespĺňa a že mimoriadne dovolanie podané z tohto dôvodu je opodstatnené.

Tým, že uvedené princípy neboli rešpektované, došlo k porušeniu základného práva

žalovaného na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd ako aj v spojení s

, ktorým bola žalovanému ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom.

Tým došlo k naplneniu dovolacieho dôvodu v zmysle ustanovenia

Keďže výskyt niektorej z procesných vád uvedených v je zo zákona

dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania a zároveň a ide o dôvod, pre ktorý musí

dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vždy zrušiť a vec vrátiť na ďalšie

konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, napadnuté rozhodnutie

odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní, v ktorom je

odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu / /, sa odvolací

súd vysporiada s vytknutými vadami v intenciách dovolacieho súdu, opätovne vo veci

rozhodne a svoje rozhodnutie náležite odôvodní. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova

o trovách pôvodného a dovolacieho konania ú /.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

5 : 0 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení účinnom od 12. 05. 2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 26. marca 2013

JUDr. Anna Marková, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: H.