Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Obo/37/2013

1

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu 1./ J., správca konkurznej

podstaty úpadcu B., žalobcu 2./ A., obaja zastúpení J., proti žalovanému: S., zastúpený

advokátom J., o neúčinnosť právnych úkonov, na odvolanie žalovaného proti rozsudku

Krajského súdu v Košiciach č. k. -154 zo dňa 16.októbra 2008, jednomyseľne,

takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

-154 zo dňa 16. októbra 2008 v napadnutej časti z r u š u j e a vec v r a c i a

Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. -154 zo dňa 16. 10. 2008

rozhodol tak, že určil, že mandátne zmluvy uzavreté medzi úpadcom a žalovaným dňa 16. 08.

1996 a 10. 05. 1996 sú voči konkurzným veriteľom úpadcu B. neúčinné, žalovaného zaviazal

vrátiť do konkurznej podstaty sumu 10 000 000 Sk so 17 % úrokmi z omeškania od 11. 04.

2001 až do zaplatenia, návrh žalobcu v 2. rade zamietol a žalovaného zaviazal žalobcovi

nahradiť trovy konania.

2

V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že konkurz na úpadcu bol vyhlásený 22. 04. 1998.

Z mandátnych zmlúv uzavretých dňa 10. 05. 1996 a 16. 08. 1996 zistil, že ich predmetom

bolo vykonanie odbornej pomoci pri prieskume trhu, nadviazanie obchodných kontaktov

s výrobcami uvedenej techniky, organizačné zabezpečenie týchto obchodných kontaktov

a stretnutí na účet mandatára a výroba manipulačnej techniky. Dôkaz o tom, že zmluvné

plnenie bolo poskytnuté žalovaný nepredložil. Konajúci súd dospel k záveru, že zmluvným

stranám muselo byť zrejmé, že účelom uzavretia mandátnych zmlúv bolo ukrátiť

konkurzných veriteľov budúceho úpadcu. Dohodnutú cenu 5 000 000 Sk konajúci súd označil

za nereálnu, nadsadenú s cieľom odčerpať finančné prostriedky z účtu finančných

prostriedkov. V zmysle uvedených dôvodov dospel k záveru, že podľa ustanovenia § 15

ods. 2 ZKV bolo možné odporovať a že správca konkurznej podstaty v súlade s ustanovením

§ 16 ods. 4 ZKV dôvodne požadoval od žalovaného vrátiť do podstaty sumu 1 000 000 Sk.

Citoval ustanovenia , a rozhodol tak ako je

uvedené vo výroku rozhodnutia. Vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade žalobu zamietol. O náhrade

trov konania rozhodol podľa

Proti tomuto rozhodnutiu v časti, ktorou bol žalovaný zaviazaný podal žalovaný

v zákonnej lehote podaním doručeným súdu 08. 12. 2008 odvolanie /list v spise č. 158/,

v ktorom uviedol, že finančné prostriedky neboli uhradené z prostriedkov žalobcu v 1. rade

na základe mandátnych zmlúv zo dňa 16. 08. 1996 a zo dňa 10. 05. 1996. Namietal, že

mandátne zmluvy boli uzavreté na základe predstavenstva a že prvostupňový súd sa s touto

skutočnosťou nezaoberal. Zároveň namietal, že prvostupňový súd sa nezaoberal

so skutočnosťou vyplývajúcou zo zmluvy o postúpení pohľadávky a z Dohody o postupe

pri vymáhaní pohľadávky. Pokiaľ ide o mandátne zmluvy žalovaný namietal, že konajúci

súd sa nevysporiadal na základe mandátnej zmluvy uzavretej medzi mandatárom a firmou C.,

mandantom B. dňa 19. 12. 1994, že bolo dohodnuté, že mandatár bude na základe tejto

zmluvy vykonávať odbornú pomoc a úspešne zastupovať mandanta pri vymáhaní

neuhradených pohľadávok voči dlžníkovi F. Citoval článok IV. mandátnej zmluvy, z ktorého

článku podľa žalovaného iba vyplýva, že mandant splnomocnil mandatára na predkladanie

návrhov na spoluprácu a na prevod vymohnutých prostriedkov, ktoré zmluvné strany vyberú.

Žiadna plná moc na výkon odbornej pomoci firmou C. vystavená nebola a že je na strane

žalobcu toto preukázať. Podľa žalovaného samotná zmluva, v ktorej nie je plnomocenstvo

neoprávňuje mandatára konať v mene mandanta vo vzťahu k tretím osobám. S poukazom

na žalovaný uviedol, že ak splnomocnenec prekročil svoje

3

oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva je splnomocniteľ viazaný iba pokiaľ toto

prekročenie schválil. Žalovaný namietal, že konajúci súd sa nezaoberal s náležitosťami

plnomocenstva a v tomto smere nevykonal žiadne dokazovanie. V sporných mandátnych

zmluvách je uvedené B. sú zastúpené firmou C., ale nie je uvedené na základe čoho firma C.

zastupuje B. Vzhľadom na nepreskúmateľnosť žalovaný navrhol napadnuté rozhodnutie

v celom rozsahu zrušiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky o tomto odvolaní rozhodol rozsudkom č. k.

zo dňa 19. 01. 2010 tak, že rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

-154 zo dňa 16. 10. 2008 v napadnutej časti potvrdil a žalobcovi trovy

odvolacieho konania nepriznal.

V odôvodnení uviedol, že predmetom odvolania je rozsudok, ktorým prvostupňový

súd určil, že mandátne zmluvy uzavreté medzi úpadcom a žalovaným dňa 16. 08. 1996

a 10. 05. 1996 sú právne neúčinné. Konštatoval, že z obsahu napadnutého rozhodnutia

jednoznačne vyplýva z akého dôvodu prvostupňový súd uviedol, že v danom prípade mohol

žalobca odporovateľnosť uplatniť a na základe akých dôvodov dospel, že ide o mandátne

zmluvy neúčinné, na základe čoho zaviazal žalovaného do konkurznej podstaty úpadcu sumu

získanú na základe mandátnych zmlúv žalovaným vrátiť žalobcovi. Žalovaný zrejme nepodal

odvolanie v časti, ktorej bol návrh žalobcu v 2. rade zamietnutý i keď navrhol napadnuté

rozhodnutie zrušiť v celom rozsahu.

V odôvodnení rozhodnutia sa zaoberal aj s tvrdením žalovaného, že za žalobcu

mandátne zmluvy uzavrela spoločnosť C., ktorú spoločnosť B. na takýto úkon

nesplnomocnila. A uviedol, že žalobca, keď pri uplatnení nároku vychádzal, že ide

o mandátne zmluvy platné a fakt, či na uzavretie zmlúv splnomocnil spoločnosť C.

nepokladal za sporný. Spochybnenie tejto skutočnosti žalovaným, či úpadca na uzavretie

zmluvy splnomocnil inú spoločnosť, pokiaľ úpadca vychádza z toho, že ide o zmluvu platne

uzavretú kvalifikoval za právne irelevantné. Uviedol, že pokiaľ žalovaný bol názoru, že

mandátne zmluvy neboli platne uzavreté bolo jeho vecou, aby platnosť mandátnych zmlúv

spochybnil, čo však v jeho záujme nebolo, a preto túto obranu považoval za účelovú. Fakt, že

žalovaný nepreukázal, že plnenie vo výške 10 000 000 Sk neprijal na základe mandátnych

zmlúv a že v tom čase netvrdil, že ide o zmluvy neplatné označil za nesporný. Obranu

4

žalovaného v celom rozsahu označil za právne nedôvodnú a napadnuté rozhodnutie z jeho

správnych dôvodov podľa potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že mu žiadne trovy nevznikli, a preto mu

trovy v odvolacom konaní nepriznal.

Proti tomuto rozhodnutiu na podnet žalovaného podal mimoriadne dovolanie

Generálny prokurátor Slovenskej republiky a žiadal žalobu zamietnuť. S poukazom

na ustanovenia v znení platnom do 01. 02. 1998 /ďalej ZKV/

a na prechodné ustanovenie § 70a ods. 1, 2, 3 ZKV, keďže mandáte zmluvy medzi úpadcom

a žalovaným boli uzavreté 16. 08. 1996 a 10. 05. 1996, návrh na vyhlásenie konkurzu

bol podaný 23. 09. 1993, konkurz na majetok úpadcu bol vyhlásený 22. 04. 1998 uviedol, že

konajúce súdy mali správne aplikovať úpravu účinnú v čase uzavretia mandátnych zmlúv

a tým, že aplikovali neprávne ustanovenia porušili zákon. Skutočnosť, že žalobca v 1. rade

žalobou podanou 17. 04. 2001 odporoval právnym úkonom uskutočneným 16. 08. 1996

a 14. 05. 1996 sa mal podľa generálneho prokurátora Slovenskej republiky vyhodnotiť tak, že

žaloba mala byť zamietnutá.

O mimoriadnom dovolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom

sp. zn. -256 zo dňa 24. 06. 2010 tak, že rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 19. 01. 2010 č. k. -174 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach zo dňa 16. 10. 2008 č. k. -154 v napadnutej časti

zmenil tak, že žalobu zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému trovy

11 440,95 eur. Dovolací súd sa stotožnil s výkladom prechodných ustanovení Generálnym

prokurátorom Slovenskej republiky a uviedol, že hmotnoprávne predpoklady

odporovateľnosti právneho úkonu uskutočneného pred 01. 02. 1998 sa posúdia podľa právnej

úpravy účinnej pred 01. 02. 1998 a hmotnoprávne predpoklady odporovateľnosti právneho

úkonu uskutočneného po 01. 02. 1998 sa posúdia podľa právnej úpravy účinnej po 01. 02.

1998. Konštatoval, že podľa právnej úpravy do 01. 02. 1998 bolo možné odporovať právnym

úkonom iba v trojročnej prekluzívnej lehote a táto v predmetných mandátnych zmluvách

uplynula 10. 05. 1999 a 16. 08. 1999. Konštatoval, že uplynutím týchto lehôt došlo k zániku

práva a rozsudok súdu prvého stupňa spolu s rozsudkom odvolacím zmenil tak, že žalobu

zamietol.

5

Proti tomuto rozhodnutiu dovolacieho súdu podal žalobca v 1. rade sťažnosť, ktorú

Ústavný súd Slovenskej republiky prijal na ďalšie konanie a nálezom zo dňa 29. 03. 2001

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. 06. 2010 č. k.

-256 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky / / mimoriadne dovolanie

generálneho prokurátora Slovenskej republiky opätovne prejednal, dospel k záveru, že

mimoriadne dovolanie je dôvodné a uznesením č. k. zo dňa 26. 03. 2013

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19. 01. 2010 č. k. 4Obo/10/2009-

174 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že ako dovolací súd sa v prvšom rozhodnutí

zameral na námietku generálneho prokurátora, ktorej obsahom bol výklad ustanovenia § 70a

ods. 1 a 3 a § 15 o konkurze a vyrovnaní v znení do 01. 02. 1998 a od 01. 02. 1998 a stotožnil

sa s výkladom týchto prechodných ustanovení. Uviedol, že keďže dospel k záveru, že

prekluzívna lehota na uplatnenie práva uplynula, žalobu zamietol a nezaoberal sa skúmaním

napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či v danom prípade boli naplnené podmienky

odporovateľnosti mandátnych zmlúv uzavretých medzi spoločnosťou B., t. č. úpadcom

a žalovaným dňa 16. 08. 1996 a 10. 05. 1996.

S poukazom na Nález Ústavného súdu ako podmienku

pre odporovanie predmetných mandátnych zmlúv citoval ustanovenie § 15 ods. 2 zákona

o konkurze a vyrovnaní č. 328/ 1991 Zb. v znení platnom od 01. 02. 1998, podľa ktorého

ustanovenia možno odporovať právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch

rokoch pred začatím konkurzu v úmysle ukrátiť svojho konkurzného veriteľa, ak tento úmysel

musel byť druhej strane známy. V prejednávanej veci za podstatné označil preukázanie

a zistenie, či pri uzatváraní mandátnych zmlúv bol braný zreteľ na záujmy všetkých veriteľov

ako na záujmy rovnocenných veriteľov, teda, či uzatváranie mandátnych zmlúv boli takými

právnymi úkonmi dlžníka, ktoré napĺňajú skutkovú podstatu ustanovenia § 15 ods. 2 zákona

o konkurze a vyrovnaní v znení platnom po 01. 02. 1998. Za potrebné označil zistenie, či

dlžník konal v úmysle ukrátiť svojich veriteľov, voči ktorým mal finančné záväzky a tiež, či

jeho úmysel musel byť druhej strane známy, čo by znamenalo, že dlžník tým, že úmyselne

nedbal na záujmy ostatných veriteľov porušil záujmy chránené zákonom o konkurze

a vyrovnaní. Dovolací súd vyjadril súhlas s dovolateľom, že následkom nedostatočného

6

zisteného skutkového stavu bolo nevykonanie dokazovania a iba osvojenie tvrdenia žalobcu,

pričom dôkazné bremeno preukázať ukrátenie konkurzných veriteľov v dôsledku uzavretia

predmetných mandátnych zmlúv bolo na žalobcovi a on bol povinný preukázať, či skutočne

došlo k ukráteniu konkurzných veriteľov. Za rozpor s ustanovením

dovolací súd označil nevykonanie navrhnutých dôkazov, napr. vypočutím svedkov ako aj

neodôvodnenie ako súd dospel k záveru, že úmysel ukrátiť konkurzných veriteľov musel byť

druhej stane známy. Napadnuté rozhodnutie dovolaním dovolací súd kvalifikoval ako také,

ktoré vychádza iba z predpokladov, ale nie z vykonaného dokazovania. Vzhľadom

na uvedené skutočnosti dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd v napadnutom

rozhodnutí nedal odpoveď na podstatné otázky majúce pre rozhodnutie veci význam, a preto

ho nemožno považovať za zodpovedajúce požiadavke plnej realizácie základného práva

účastníka na spravodlivý súdny proces.

S poukazom na a , 2 Listiny

základných práv a slobôd označil právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, to jest uplatnením nárokov

a obranu proti takémuto uplatneniu. S odvolaním sa na ustanovenie

konštatoval, že v odôvodnení rozsudku súd uvedie podstatný obsah prednesov, stručne

a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje

skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal

i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah dovolací súd dospel k právnemu názoru, že

odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu tieto požiadavky nenapĺňa.

Konštatoval, že výskyt niektorej z procesných vád uvedených v je zo zákona

dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania, a preto rozhodnutie odvolacieho súdu podľa

zrušil. V novom konaní mu uložil vysporiadať sa s vytknutými vadami

v intenciách jeho rozhodnutia a zároveň rozhodnúť o trovách konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v intenciách uznesenia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 26. 03. 2013 prejednal opätovne

odvolanie žalovaného /list 158 v spise/ v zmysle ustanovenia

bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 2 a napadnuté uznesenie Krajského

7

súdu v Košiciach č. k. -154 zo dňa 19. 01. 2010 zrušil a vec vrátil Krajskému

súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Za základnú otázku pre posúdenie správnosti rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach

č. k. -154 zo dňa 16. októbra 2008 s poukazom na uznesenie č. k.

označil, či z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva,

že prvostupňový súd dospel k správnemu záveru v súlade s ustanovením § 15 ods. 2 ZKV, že

mandátne zmluvy uzavreté medzi úpadcom a žalovaným dňa 16. 08. 1996 a 10. 05. 1996 sú

voči konkurzným veriteľom úpadcu B. neúčinné a že žalovaný je povinný vrátiť

do konkurznej podstaty sumu vo výške 10 000 000 Sk so 17 % úrokom z omeškania

od 11. 04. 2001 do zaplatenia.

Odvolací súd pri preskúmaní dôvodov prvostupňového rozhodnutia zistil, že

prvostupňový súd posúdil obsah mandátnych zmlúv uzavretých dňa 10. 05. 1996 a 16. 08.

1996 a zistil, že ich predmetom bolo vykonanie odbornej pomoci pri prieskume trhu,

nadviazanie obchodných kontaktov s výrobkami uvedenej techniky, organizačné

zabezpečenie týchto obchodných kontaktov a stretnutí na účet mandatára a výroba

manipulačnej techniky.

V intenciách rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

zo dňa 26. 03. 2013 za základnú otázku označil, že či v prejednávanej veci

bolo preukázané a zistené, či pri uzatváraní mandátnych zmlúv bol braný zreteľ na záujmy

všetkých veriteľov ako na záujmy rovnocenných veriteľov, teda, či uzatváranie mandátnych

zmlúv boli takými právnymi úkonmi dlžníka, ktoré napĺňajú skutkovú podstatu ustanovenia

§ 15 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní v znení platnom po 01. 02. 1998, teda, či dlžník

konal v úmysle ukrátiť svojich veriteľov, voči ktorým mal finančné záväzky a tiež, či jeho

úmysel musel byť druhej strane známy, čo by znamenalo, že dlžník tým, že úmyselne nedbal

na záujmy všetkých ostatných veriteľov porušil záujmy chránené zákonom o konkurze

a vyrovnaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky / / v odôvodnení rozhodnutia

vyjadril súhlas s dovolateľom, že uvedené podmienky odporovateľnosti mandátnych zmlúv

skúmané neboli a že bez akéhokoľvek dokazovania si súd osvojil tvrdenie žalobcu.

8

Najvyšší súd Slovenskej republiky / / pri opätovnom prejednaní

odvolania voči rozhodnutiu Krajského súdu v Košiciach č. k. -154 zo dňa

19. 04. 2010 z dokladov predložených v odvolacom konaní vedenom pod č. k.

nezistil, že žalovaný by predložil dôkazy o tom, že zmluvne dohodnuté plnenie žalobcovi

poskytol napriek tomu, že podľa tvrdenia žalobcu v 1. rade dohodnutú sumu vo výške

10 000 000 Sk prijal. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia zistil, že prvostupňový súd

vyslovil právny názor, že zmluvným stranám muselo byť zrejmé, že cieľom uzavretia

mandátnych zmlúv bolo ukrátiť konkurzných veriteľov budúceho úpadcu a že dohodnutú

cenu po 5 000 000 Sk považoval za nadsadenú, nereálnu v zmluvách jednoznačne dohodnutú

s cieľom odčerpať finančné prostriedky z účtu žalobcu, neskôr úpadcu, ktorý sa dostal

do úpadku aj z dôvodu žalovaným odčerpaných finančných prostriedkov. Podľa názoru

vysloveného v rozhodnutí č. k. zo dňa 26. 03. 2013 uvedený vyslovený

právny názor nevychádzal zo žiadneho dokazovania a iba s osvojenia tvrdenia žalobcu, čoho

následkom je nedostatočne zistený skutkový stav.

Z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

-174 je zrejmé, že podľa odvolacieho súdu prvostupňový súd sa v rozhodnutí

č. k. -154 v odôvodnení so splnením hmotnoprávnych podmienok podľa § 15

ods. 2 ZKV zaoberal, následkom čoho bolo aj odvolacie rozhodnutie zrušené. Pravdou však

je, že žalovaný v odvolaní voči rozhodnutiu Krajského súdu v Košiciach č. k.

154 zo dňa 16. 10. 2008 skutočnosť, že neboli splnené predpoklady stanovené ustanovením

§ 15 ods. 2 zákona o konkurze nenamietal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky / / ako súd dovolací,

pri posudzovaní správnosti rozhodnutia č. k. vychádzal s poukazom

na ustanovenie z právneho názoru Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky,

z ktorého jednoznačne vyplýva, že najvyšší súd poprel účel a význam použitých v zákonných

ustanovení a tak porušil , pretože v sťažovateľovej veci

nebola aplikovaná platná právna norma účinná /§ 15 zákona o konkurze a vyrovnaní/ v znení

od 01. 02. 1998, ktorá mala byť použitá podľa § 70a ods. 32 zákona o konkurze a vyrovnaní.

9

V intenciách rozhodnutia č. k. zo dňa 26. 03. 2013 dôkazné

bremeno preukázať ukrátenie konkurzných veriteľov v dôsledku uzavretia mandátnych zmlúv

bolo na žalobcovi a on bol povinný preukázať, že skutočne došlo k ukráteniu konkurzných

veriteľov. V novom konaní bude preto potrebné doplniť dokazovanie zrejme aj vypočutím

v tom smere, či odčerpaním sumy 10 000 000 Sk z účtu žalobcu /úpadcu/ za účelom

zaplatenia plnenia dohodnutého v mandátnych zmluvách zo dňa 10. 05. 1996 a 16. 08. 1996

v podstate za nedodané plnenie došlo k ukráteniu konkurzných veriteľov a či bol braný zreteľ

na všetkých veriteľov. Je treba uviesť, že zo žiadneho dokladu založeného v spise nie je

zrejmé, že žalovaný bol veriteľom žalobcu a teda pokiaľ skutočne nebol veriteľom žalobcu

tak potom odčerpaním finančných prostriedkov vo výške 10 000 000 Sk na záujmy všetkých

rovnocenných veriteľov zreteľ daný nebol, nakoľko pokiaľ žalobca dlhy voči týmto veriteľom

neuspokojil jednoznačne odčerpaním sumy 10 000 000 Sk z účtu žalobcu, ostatní veritelia

ukrátení boli. V tejto súvislosti treba skúmať otázku, či dlžník nedbal na záujmy ostatných

veriteľov a porušil záujmy chránené zákonom o konkurze.

Druhou otázkou pre naplnenie splnenia podmienok pre odporovanie predmetných

mandátnych zmlúv s poukazom na ustanovenie § 15 ods. v zmysle 2 zákona o konkurze

a vyrovnaní v intenciách rozhodnutia č. k. zo dňa 26. 03. 2013 je, či

úmysel dlžníka ukrátiť jeho veriteľov musel byť druhej strane známy. Pri skúmaní tejto

otázky v novom konaní bude potrené zisťovať, či pokiaľ je pravdou, že žalovaný uzatvoril

dve mandátne zmluvy, ktorým mal poskytnúť predmet v nich dohodnutý za sumu

10 000 0000 Sk a keď v konečnom dôsledku ani toto plnenie nedodal a finančnú sumu prijal,

musel mu byť úmysel dlžníka ukrátiť jeho konkurzných veriteľov známy. Skutočnosť, že by

žalovaný sumu 10 000 000 Sk za finančné plnenie dohodnuté v predmetných mandátnych

zmluvách od žalobcu neprijal z doposiaľ vykonaného dokazovania nevyplýva.

Najvyšší súd Slovenskej republiky / / v zmysle uvedených

dôvodov s odkazom na ustanovenie vzhľadom na to, že dokazovanie presahuje

účely odvolacieho konania podľa rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa

16. 10. 2008 č. k. -154 v napadnutej časti zrušil a vec vrátil Krajskému súdu

v Košiciach na ďalšie konanie, v ktorom bude potrebné rozhodnúť aj o trovách konania.

10

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave, 29. mája 2014

JUDr. Jana Zemaníková, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Bc. Ingrid Habánová