Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 591/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra

2016 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti SB INMART, a. s.,

Duklianska 21, Bardejov, zastúpenej advokátkou JUDr. Luciou Kolníkovou, Radvanská 1,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a základného práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Obdo V 2/2014 z 30. septembra 2015

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti SB INMART, a. s., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

18. decembra 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti SB INMART, a. s.,

Duklianska 21, Bardejov (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „žalovaná“), ktorou

namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. 1 M Obdo V 2/2014 z 30. septembra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka uzavrela 10. mája

1996 a 16. augusta 1996 s obchodnou spoločnosťou

(ďalej len „úpadca“), mandátne zmluvy, ktorých predmetom bolo

vykonanie odbornej pomoci pri prieskume trhu, nadviazanie obchodných kontaktov

s výrobcami uvedenej techniky, organizačné zabezpečenie týchto obchodných kontaktov

a stretnutí na účet mandatára a výroba manipulačnej techniky. Na majetok úpadcu bol

22. apríla 1998 vyhlásený konkurz. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

rozsudkom č. k. -154 zo 16. októbra 2008 (ďalej aj „rozsudok krajského

súdu“) v právnej veci žalobcov:

(ďalej len ,,žalobca 1“), a

(ďalej len ,,žalobca 1“), proti sťažovateľke o neúčinnosť právneho úkonu určil neúčinnosť

mandátnych zmlúv uzavretých medzi úpadcom a sťažovateľkou proti konkurzným

veriteľom úpadcu a sťažovateľke uložil povinnosť vrátiť do konkurznej podstaty

10 000 000 SKK so 17 % úrokom z omeškania od 11. apríla 2001 až do zaplatenia

a žalobcovi nahradiť trovy konania. Žalobu žalobcu 2 zamietol.

3. Krajský súd svoj rozsudok odôvodnil tým, že sťažovateľka nepredložila súdu

žiadne dôkazy o tom, že zmluvne dojednané plnenie žalobcom poskytla. Súd preto dospel

k záveru, že zmluvným stranám muselo byť zrejmé, že cieľom uzavretia mandátnych zmlúv

bolo ukrátiť konkurzných veriteľov budúceho úpadcu. Dohodnutá cena po 5 000 000 SKK

bola podľa súdu nadsadená, nereálna a bola v zmluvách jednoznačne dohodnutá s cieľom

odčerpať finančné prostriedky z účtu žalobcu v prvom rade, neskôr úpadcu, ktorý sa

do úpadku dostal aj z dôvodu odčerpania finančných prostriedkov na základe uzavretých

mandátnych zmlúv so sťažovateľkou.

4. Proti rozsudku krajského súdu v časti, v ktorej krajský súd vyhovel žalobe, podala

sťažovateľka odvolanie na najvyšší súd. Najvyšší súd ako súd odvolací preskúmal vec

v napadnutej časti a dospel k záveru, že rozhodnutie je vecne správne a rozsudkom

č. k. -174 z 19. januára 2010 rozsudok krajského súdu v napadnutej časti

potvrdil.

5. Najvyšší súd ako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že

„... z obsahu napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva, z akého dôvodu súd prvého

stupňa uviedol, že v danom prípade mohol žalobca odporovateľnosť uplatniť a na základe

akých dôvodov dospel k záveru, že ide o mandátne zmluvy neúčinné a na základe čoho

zaviazal žalovanú vrátiť do konkurznej podstaty sumu získanú na základe mandátnych

zmlúv. Ďalej uviedol, že z predložených dokladov je zrejmé, že žalobca, keď uplatnil právo

na odporovanie mandátnych zmlúv, považoval ich za platné, čo je základnou podmienkou

pre určenie neúčinnosti zmlúv... Pokiaľ žalovaná bola názoru, že mandátne zmluvy neboli

platne uzavreté, bolo jej vecou, aby platnosť mandátnych zmlúv spochybnila, čo však v jej

záujme nebolo, a preto ide o obranu účelovú. Fakt, že žalovaná na základe mandátnych

zmlúv plnenie vo výške 10 000 000,- Sk prijala a v tom čase netvrdila, že ide o zmluvy

neplatné, sporný nie je.“.

6. Proti rozhodnutiu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu podal na podnet

sťažovateľky z 10. marca 2010 generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len

,,generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie sp. zn. z 11. mája 2010.

Generálny prokurátor žiadal mimoriadnym dovolaním napadnutý rozsudok najvyššieho

súdu zmeniť, žalobu žalobcu v prvom rade zamietnuť a sťažovateľke priznať náhradu trov

konania. Bol toho názoru, že „.. .rozsudkami konajúcich súdov bol porušený zákon, nakoľko

súdy vec nesprávne právne posúdili ( )“. Generálny prokurátor

poukázal na ustanovenie o konkurze a vyrovnaní v znení

platnom do 1. februára 1998 (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) a na ustanovenia

§ 70a ods. 1, 2 a 3 zákona o konkurze a vyrovnaní, prechodné ustanovenia účinné

od 15. decembra 2005. Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní uviedol, že

mandátne zmluvy medzi úpadcom a sťažovateľkou boli uzavreté 16. augusta 1996

a 10. mája 1996, návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok úpadcu bol podaný

23. septembra 1993 a konkurz na majetok úpadcu bol vyhlásený 22. apríla 1998.

Podľa generálneho prokurátora konajúce súdy posúdili otázku neúčinnosti mandátnych

zmlúv nesprávne, pretože aplikovali právnu úpravu účinnú od 1. februára 1998 (§ 15 zákona

o konkurze a vyrovnaní). Podľa generálneho prokurátora mali konajúce súdy správne

aplikovať právnu úpravu účinnú v čase uzavretia mandátnych zmlúv. Tým, že súdy

aplikovali nesprávne ustanovenie právneho predpisu, vec nesprávne právne posúdili.

Podľa názoru generálneho prokurátora súdy mali prechodné ustanovenia k úpravám

účinným od 1. februára 1998 vykladať tak, že na posúdenie predpokladov odporovateľnosti

právnych úkonov uskutočnených pred 1. februárom 1998 sa použije právna úprava účinná

pred 1. februárom 1998 (§ 15 ZKV) a následne mali túto právnu úpravu aplikovať

na skutkový stav. Generálny prokurátor uviedol, že z vecného hľadiska je medzi

hmotnoprávnou úpravou pred 1. februárom 1998 a od 1. februára 1998 zásadný rozdiel:

«... podľa skoršej úpravy bolo možné odporovať právnemu úkonu, ku ktorému došlo

„v posledných troch rokoch“ a podľa neskoršej právnej úpravy bolo možné odporovať

právnemu úkonu, ku ktorému došlo „v posledných troch rokoch pred začatím konkurzu“.»

Podľa generálneho prokurátora „Skutočnosť, že žalobca 1/ žalobou podanou 17. apríla

2001 odporoval právnym úkonom uskutočneným 16. augusta 1996 a 10. mája 1996, mali

konajúce súdy vyhodnotiť tak, že žaloba je podaná po trojročnej prekluzívnej lehote, a teda

aplikáciou ustanovenia § 15 ZKV v znení účinnom pred 1. februárom 1998 mali žalobu

zamietnuť.“.

7. Okrem uvedeného generálny prokurátor v podanom mimoriadnom dovolaní

poukázal aj na ďalšie pochybenia konajúcich súdov. Poukázal na skutočnosť, že súd prvého

stupňa vykonal len dve pojednávania a zo zápisníc z pojednávania nevyplýva, že by súd

na pojednávaniach vykonal iné úkony, ako vypočutie prednesov procesných strán. Žiadny

listinný ani iný dôkaz nebol na pojednávaniach vykonaný. Podľa generálneho prokurátora

konajúce súdy nedostatočne zistili skutkový stav, keď „... jedinou cestou ako prijať

skutkový záver, že k ukráteniu konkurzných veriteľov došlo určitým právnym úkonom, je

porovnanie majetku dlžníka v čase vykonania právneho úkonu, zistenie zmenšenia jeho

majetku v dôsledku právneho úkonu, zistenie ako mohli byť veritelia uspokojení, ak by

k právnemu úkonu nedošlo a zistenie, či a o akú hodnotu boli veritelia v dôsledku právneho

úkonu ukrátení,“ pričom v danom prípade „... súdy skutkovo vec vôbec nevyhodnotili,

či veritelia mohli alebo nemohli byť v roku 1996 - po uzavretí mandátnych zmlúv - z

majetku úpadcu uspokojení“, a tiež z dôvodu, že konajúce súdy považovali za preukázané,

že sťažovateľka sumu 10 000 000 SKK na základe mandátnych zmlúv prijala, „... hoci

pre takýto záver nebol vykonaný žiadny dôkaz“. Napokon, generálny prokurátor považoval

za vecne nesprávne, že súdy zaviazali sťažovateľku na zaplatenie pohľadávky žalobcovi

v prvom rade, hoci žalobca v prvom rade tvrdil, že pohľadávku postúpil žalobcovi v druhom

rade a uvedený rozpor nie je v rozhodnutiach vysvetlený. Generálny prokurátor

v mimoriadnom dovolaní navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok najvyššieho súdu

ako odvolacieho súdu zmenil a žalobu žalobcu v prvom rade zamietol.

8. Najvyšší súd ako dovolací súd rozhodol o mimoriadnom dovolaní rozsudkom

sp. zn. z 24. júna 2010 tak, že rozsudok najvyššieho súdu ako

odvolacieho súdu č. k. -174 z 19. januára 2010 v spojení s rozsudkom

krajského súdu č. k. -154 zo 16. októbra 2008 v napadnutej časti zmenil tak,

že žalobu žalobcu zamietol. Najvyšší súd ako dovolací súd sa stotožnil s výkladom

prechodných ustanovení zákona o konkurze a vyrovnaní generálnym prokurátorom.

9. Žalobca v prvom rade rozsudok najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn. 1

M Obdo V 7/2010 z 24. júna 2010 napadol ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu

27. augusta 2010, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

10. Ústavný súd nálezom č. k. -50 z 29. marca 2011 rozhodol,

že základné právo žalobcu v prvom rade na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 7/2010 z 24. júna 2010 porušené bolo, sťažnosťou

napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie

konanie.

11. Podľa ústavného súdu «Z obsahu rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že

na predpoklady odporovateľnosti právnych úkonov bola v danom prípade použitá právna

úprava do 1. februára 1998 (teda § 15 a § 16 zákona o konkurze a vyrovnaní v znení

účinnom pred 1. februárom 1998), a preto možno súhlasiť so sťažovateľovým názorom,

že najvyšší súd vlastne vôbec neaplikoval § 70a ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní,

pretože ten ustanovuje, že na konania začaté pred 1. februárom 1998 sa použije ustanovenie

§ 15 účinného po 1. februári 1998 s tým, že právne účinky úkonov, ktoré nastali skôr, mali

zostať zachované.

Všeobecné súdy v základnom, resp. v odvolacom konaní a ani najvyšší súd

v dovolacom konaní nepovažovali za sporné, že právne úkony napadnuté odporovacou

žalobou sťažovateľa bolo možné odporovať podľa právnej úpravy účinnej do 1. februára

1998. Právne sporná bola len otázka, či rozšírenie lehoty na podanie odporovacej žaloby,

ktoré vyplýva zo , ktorý menil a dopĺňal zákon o konkurze

a vyrovnaní, je potrebné aplikovať aj na prípad sťažovateľa. Najvyšší súd vec právne

uzavrel v tom smere, že ústavne neakceptovateľný by bol nielen taký výklad § 70a ods. 3

zákona o konkurze a vyrovnaní, ktorý by umožňoval na základe neskoršej právnej úpravy

postihnúť stratou právnej účinnosti právne úkony uzavreté v súlade s právnou úpravou

platnou v čase ich uzavretia, ale aj taký výklad, ktorým sa rozširuje samotná lehota

na podanie odporovacej žaloby...

Ústavný súd sa... s postupom a výkladom § 70a ods. 3 zákona o konkurze

a vyrovnaní najvyššieho súdu nestotožňuje. Každá právna úprava prijatá zákonodarcom má

svoj účel a význam. Zmyslom zmien právnej úpravy konkurzu a vyrovnania (prijatých

) bolo okrem iného umožniť aj účinnejšie postihnutie právnych

úkonov, ktoré boli uzavreté s úmyslom ukrátiť konkurzných veriteľov. Cieľom konkurzu je

totiž dosiahnuť pomerné uspokojenie veriteľov z dlžníkovho majetku (§ 2 zákona

o konkurze a vyrovnaní).

Nemožno súhlasiť s názorom vyplývajúcim z napadnutého rozsudku, že každá

nepravá retroaktivita, ktorá sa dotýka nadobudnutých práv, je protiústavná. Z judikatúry

ústavného súdu v skutočnosti vyplýva, že nadobudnutých práv sa môže nová právna úprava

dotýkať. Nepravá retroaktivita je možná, ak to odôvodňujú „závažné dôvody všeobecného

záujmu“ a ak prípadné zásahy ustanovené novou právnou úpravou rešpektujú aj princíp

proporcionality...

Najvyšší súd v okolnostiach prípadu neaplikoval znenie § 15 zákona o konkurze

a vyrovnaní účinné od 1. februára 1998 (v zmysle § 70a ods. 3) s poukazom na rozpor

so zásadou ochrany nadobudnutých práv. Pritom nemalo ísť o nové prípady právnych

úkonov, ktoré by bolo možné odporovať (ako to zaviedlo nové znenie § 15 ods. 5 a 6

zákona o konkurze a vyrovnaní), v súvislosti s ktorými došlo k vysloveniu nesúladu § 70a

ods. 2 s , ale o úkony, ktoré bolo možné odporovať aj pred účinnosťou zákona

č. K nadobudnutiu účinnosti tohto zákona (t. j. predĺženiu lehoty, v ktorej

možno odporovať právnemu úkonu v konkurznom konaní) došlo v danom prípade ešte

počas trvania lehoty ustanovenej podľa zákona účinného do 1. februára 1998. Právny

výklad podaný najvyšším súdom o nevyhnutnosti aplikácie § 15 zákona o konkurze

a vyrovnaní v znení účinnom do 1. februára 1998 v sťažovateľovej veci však ani

s poukazom na princíp právnej istoty a zásadu ochrany nadobudnutých práv neobstojí,

pretože je v zjavnom rozpore so znením platnej a účinnej právnej normy (§ 70a ods. 3

zákona o konkurze a vyrovnaní). Ústavný súd považuje napadnutý rozsudok za svojvoľný,

pretože nerešpektuje ústavne akceptovaný princíp, podľa ktorého je možné výnimočne

uplatniť aj retroaktívne ustanovenia zákona. Ústavný súd už v minulosti judikoval, že

závažné dôvody všeobecného záujmu si môžu vyžiadať alebo odôvodniť prelomenie zásady

zákazu spätnej pôsobnosti v prospech slobodnej tvorby právnej úpravy zo strany

zákonodarcu (m. m. )...

Podľa ústavného súdu... v sťažovateľovej veci nebola aplikovaná platná a účinná

právna norma (§ 15 zákona o konkurze a vyrovnaní v znení od 1. februára 1998), ktorá

mala byť použitá podľa § 70a ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní... s poukazom na jej

retroaktivitu a rozpor so zásadami ústavnosti...»

12. Po vrátení veci najvyššiemu súdu na ďalšie konanie najvyšší súd mimoriadne

dovolanie generálneho prokurátora opätovne prerokoval a dospel k záveru, že mimoriadne

dovolanie je dôvodné a uznesením č. k. 1 M Obdo V 6/2011-343 z 26. marca 2013 v znení

opravného uznesenia sp. zn. z 25. apríla 2013 mimoriadnym dovolaním

napadnutý rozsudok najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu č. k. -174

z 19. januára 2010 zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu ako odvolaciemu súdu na ďalšie

konanie.

13. Podľa odôvodnenia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu podmienky

odporovateľnosti mandátnych zmlúv neboli predmetom dokazovania a bez akéhokoľvek

dokazovania si súd osvojil tvrdenie žalobcu, čo malo za následok nedostatočne zistený

skutkový stav a nesprávne rozhodnutie vo veci. Podľa najvyššieho súdu konajúci súd

v rozpore s ustanovením

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) neuviedol, prečo nevykonal navrhnuté

dôkazy, ako napr. vypočutie svedkov. Nie je zrejmé, ako súd dospel k záveru, že zmluvným

stranám muselo byť zrejmé, že cieľom uzatvorenia mandátnych zmlúv bolo ukrátiť

konkurzných veriteľov úpadcu a že úmysel úpadcu ukrátiť konkurzných veriteľov musel

byť druhej strane známy. Najvyšší súd ako dovolací súd konštatoval, že odvolací

súd v napadnutom rozhodnutí nedal odpoveď na podstatné otázky majúce pre rozhodnutie

veci podstatný význam, a preto takéto rozhodnutie nemožno považovať za zodpovedajúce

požiadavkám základného práva účastníka konania na spravodlivý proces.

Podľa dovolacieho súdu za postup odnímajúci účastníkovi konania možnosť konať

pred súdom možno označiť aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia

odvolacieho súdu. Podľa dovolacieho súdu odôvodnenie potvrdzujúceho rozsudku

odvolacieho súdu nespĺňa požiadavky náležitého odôvodenia.

14. Po vrátení veci najvyššiemu súdu ako odvolaciemu súdu najvyšší súd uznesením

č. k. -371 z 29. mája 2014 rozsudok krajského súdu č. k. -154

zo 16. októbra 2008 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Podľa odvolacieho súdu právny názor prvostupňového súdu vyslovený v jeho rozhodnutí

nevychádzal zo žiadneho dokazovania, ale iba z osvojenia si tvrdenia žalobcu, čoho

následkom je nedostatočne zistený skutkový stav. Dôkazné bremeno, ktoré by preukázalo

ukrátenie konkurzných veriteľov bolo na žalobcovi a on bol povinný preukázať, že došlo k

ukráteniu konkurzných veriteľov. V ďalšom konaní je preto podľa odvolacieho súdu

potrebné doplniť dokazovanie.

15. Žalobca sa v prvom rade sťažnosťou pre porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa domáhal v konaní pred ústavným súdom zrušenia

uznesenia najvyššieho súdu č. k. 1 M Obdo V 6/2011-343 z 26. marca 2013 v spojení

s opravným uznesením sp. zn. z 25. apríla 2013. Ústavný súd nálezom

č. k. -47 zo 17. júna 2014 rozhodol, že základné právo žalobcu, správcu

konkurznej podstaty úpadcu, na súdnu ochranu podľa postupom

a sťažnosťou napadnutým uznesením najvyššieho súdu porušené bolo a uznesenie

najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

16. Podľa ústavného súdu: „Preskúmaním napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu

ústavný súd zistil, že ako námietka sťažovateľa, že najvyšší súd v danom prípade

nerešpektoval viazanosť právnym názorom ústavného súdu vysloveným v jeho

predchádzajúcom náleze, tak aj námietka, že posúdenie prípustnosti generálnym

prokurátorom podaného mimoriadneho dovolania v spojení s viazanosťou uplatneným

dovolacím dôvodom odporujú nielen vlastnej judikatúre najvyššieho súdu, ale aj judikatúre

ústavného súdu, sú plne opodstatnené.“

17. Podľa ústavného súdu najvyšší súd pri posudzovaní splnenia podmienok

prípustnosti mimoriadneho dovolania žiadnym spôsobom nereagoval na skutočnosť,

že žalovaný pred podaním podnetu generálnemu prokurátorovi nepodal dovolanie,

ktoré mohol odôvodniť rovnako ako on [ ] tým, že rozhodnutie

všeobecných súdov spočíva na nesprávnom právom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c)

], resp. namietať vadu konania spočívajúcu v odňatí mu možnosti konať pred súdom

[ ]. Podľa ústavného súdu sa najvyšší súd v danej veci dôsledne

nezaoberal tým, či sú splnené podmienky prípustnosti mimoriadneho dovolania,

resp. naplnené predpoklady prelomenia právoplatnosti napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu týmto mimoriadnym opravným prostriedkom.

18. Podľa ústavného súdu ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je

prípustná len subsidiárne, t. j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho

dovolania, neúspešne využila všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu

svojich práv a zákonom chránených záujmov [s výnimkou dovolania − § 243f ods. 2

písm. c) ], alebo takéto právne prostriedky nemala k dispozícii, tak ako to je vo veciach

správneho súdnictva, kde nie je prípustné (až na výnimku) ani odvolanie, alebo jej bolo

zákonnými prekážkami znemožnené využiť tieto právne prostriedky nápravy. Z tohto

zákonného predpokladu vyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho

dovolania, ktoré zabezpečuje jeho výnimočnosť v súlade s teoretickou podstatou

mimoriadneho opravného prostriedku (, ).

19. Po vrátení veci najvyššiemu súdu na ďalšie konanie najvyšší súd vychádzajúc

z právneho názoru ústavného súdu v odôvodnení sťažnosťou napadnutého uznesenia sp. zn.

1 M Obdo V 2/2014 z 30. septembra 2015 uviedol: „Uvedený záver ústavného súdu

vo vzťahu k prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora bez predošlého

využitia opravných prostriedkov proti napádanému rozhodnutiu súdu si osvojil aj najvyšší

súd. Svedčia o tom aj jeho rozhodnutia sp. zn. , , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. z odôvodnenia, ktorých

vyplýva názor, že mimoriadne dovolanie predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho

rozhodnutia vyjadreného jeho právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel

mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť

vecnú správnosť a spravodlivosť súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený

účel môže mimoriadne dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá

akceptovateľnosti jeho právnej úpravy; jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné

dostupné právne prostriedky nápravy pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní.“

20. Najvyšší súd vychádzajúc aj zo stanoviska pléna ústavného súdu

sp. zn. PLz. z 18. marca 2015 v odôvodnení sťažnosťou napadnutého uznesenia

konštatuje: «... uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku je podľa právneho

poriadku Slovenskej republiky priamo dostupné účastníkovi konania v prípade závažných

pochybení na strane súdu, a to prostredníctvom niektorého z dovolacích dôvodov

zakotvených v , ktoré formuluje dôvody zmätočnosti rozhodnutia. V prípade

existencie niektorého z dovolacích dôvodov v tomto ustanovení obsiahnutom, má samotný

účastník konania k dispozícii mimoriadny opravný prostriedok v podobe dovolania, ktoré

môže úspešne využiť aj v prípadoch, keď je podanie tohto mimoriadneho opravného

prostriedku procesne neprípustné. Ak nejde o takéto závažné pochybenia konajúcich súdov,

je uplatnenie mimoriadneho dovolania nezlučiteľné s č1. 46 ods. 1 a č1. 6 ods. 1

dohovoru. V týchto prípadoch je potrebné rešpektovať zásadu „vigilantibus iura scripta

sunt“, ktorá zdôrazňuje vlastné pričinenie účastníkov konania o ochranu svojich práv, keď

požaduje, aby svoje procesné oprávnenia uplatňovali včas a s dostatočnou starostlivosťou

a predvídavosťou, teda dôsledne sledovali svoje subjektívne práva a robili také kroky,

v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu.

... rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným

rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa č1. 127 ods. 1 Slovenskej

republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného

prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho

prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom

dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník

konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených

záujmov.“ Podľa najvyššieho súdu: „... závery ústavného súdu sú konformné so závermi

Európskeho súdu pre ľudské práva a potvrdzujú líniu doktríny pripúšťajúcej mimoriadne

dovolanie ako výnimočný prostriedok ochrany účastníka výlučne v situácii, kedy existujú

podstatné a presvedčivé okolnosti umožňujúce poskytnúť mu ochranu výlučne

a bezvýhradne len prostredníctvom zásahu generálneho prokurátora. Pokiaľ účastník má

možnosť použitia iného opravného prostriedku, ktorý je v jeho vlastnej procesnej dispozícii,

musí použiť prednostne takýto právne aprobovaný postup, t. j. cestu riadneho dovolania.»

21. Najvyšší súd v odôvodnení sťažnosťou napadnutého uznesenia sa preto zameral

na preskúmanie, či nápravu nezákonného stavu nebolo možné dosiahnuť inými právnymi

prostriedkami.

22. Podľa najvyššieho súdu „Z obsahu spisu vyplýva, že rozsudok Krajského súdu

v Košiciach z 16. októbra 2008, č. k. -154 v spojení s rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 19. januára 2010, č. k. -174 nadobudol

právoplatnosť 19. marca 2010. Žalovaný proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu

v zákonom stanovej jednomesačnej lehote dovolanie nepodal. Podal podnet na podanie

mimoriadneho dovolania na generálnu prokuratúru dňa 31. marca 2010, doručený dňa

1. apríla 2010.

Uvedeným postupom žalovaný opomenul účinne hájiť svoje práva - konkrétne

nepodaním niektorého z opravných prostriedkov, ktoré zákon poskytuje účastníkovi - a to

využitím podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) proti rozsudku

odvolacieho súdu, či už z dôvodu závažných procesných vád ( v znení

účinnom do 31. 12. 2014), resp. aj z dôvodu, pre ktorý podal mimoriadne dovolanie

generálny prokurátor, ( ), keď k závažným procesným vadám je

dovolací súd povinný prihliadať ex lege (viď ), teda bez ohľadu na to, či

boli alebo neboli v dovolaní namietané. Opomenutie využitia tohto opravného prostriedku

nemôže byť nahradené mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora, ktoré má iný

účel a podmienky.“.

23. Najvyšší súd vzhľadom na skutočnosť, že v predmetnom konaní sťažovateľka

ako podnecovateľka mimoriadneho dovolania nevyužila dostupný opravný prostriedok,

dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je v danom prípade procesne neprípustné (§ 243i

v spojení s ) a rozhodol, že mimoriadne dovolanie generálneho

prokurátora odmieta. Najvyšší súd ako dovolací súd rovnako rozhodol, že uznesenie

najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu č. k. -371 z 29. mája 2014 zrušuje.

24. Podľa sťažovateľky právoplatným uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. septembra 2015 došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

25. Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení

náležite nevysporiadal so zjednocujúcim stanoviskom najvyššieho súdu uverejneným

v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2008

pod č. 36, podľa ktorého podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom

nie je podmienené využitím riadneho opravného prostriedku účastníkom konania, a tak

mimoriadnym dovolaním môže generálny prokurátor napadnúť aj právoplatné rozhodnutie

súdu prvého stupňa, ako ani s rozhodnutiami ústavného súdu (nálezom sp. zn.

zo 4. februára 2009, uznesením sp. zn. z 19. januára 2012, uznesením

sp. zn. z 25. novembra 2010 a nálezom sp. zn. z 22. januára

2014), podľa ktorých povinnosť vyčerpať riadne opravné prostriedky pred podaním

mimoriadneho dovolania nevyplýva zo žiadneho z ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku.

26. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že „... podnet generálnemu prokurátorovi

na podanie mimoriadneho dovolania... podal[-a] ako voľbu medzi dovolaním a podnetom

na podanie mimoriadneho dovolania, majúc na zreteli stanovisko č. 36 [zjednocujúce

stanovisko najvyššieho súdu uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky č. 4/2008 pod č. 36, pozn.], z dôvodu, že v prípade doručenia

mimoriadneho dovolania dovolaciemu súdu sa na návrh generálneho prokurátora odkladá

vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia podľa § 243ha ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku. V prípade podania dovolania je ustanovenie o odklade vykonateľnosti

napadnutého rozsudku dispozitívne ( ), závisí od úvahy

súdu, či navrhovaný odklad vykonateľnosti povolí.“. Podľa sťažovateľky „... vychádzajúc

zo stanoviska č. 36 sa naša spoločnosť spoliehala na v ňom uvedený právny názor

a existujúcu zákonnú úpravu, umožňujúcu účastníkovi konania podať podnet generálnemu

prokurátorovi na podanie mimoriadneho dovolania bez predchádzajúceho využitia

riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku“.

27. Podľa sťažovateľky „.. .mimoriadne dovolanie v posudzovanej veci poukazovalo

na zásadné vady konania spočívajúce jednak v nesprávnom právnom posúdení veci a

jednak na neúplné zistenie skutkového stavu,“ pričom „... najvyšší súd pri rozhodovaní

o mimoriadnom dovolaní postupoval striktne formálne, odvolajúc sa výlučne na tú časť

rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu a Ústavného súdu, ktorá nepripúšťala aplikáciu

mimoriadneho dovolania ako účinného prostriedku nápravy pred využitím iného

dostupného riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku, rozhodovaciu činnosť

Európskeho súdu pre ľudské práva a zjednocujúceho stanoviska pléna Ústavného súdu

z 18.3.2015, sp. zn. PLz. , bez toho, aby individuálne posúdil, či v tejto konkrétnej

veci existujú okolnosti podstatného a závažného charakteru, ktoré by odôvodňovali odklon

od zásady, že ak súdy právoplatne rozhodli, ich rozhodnutia nemajú byť spochybňované.“.

Sťažovateľka namieta, že „citované zjednocujúce stanovisko Ústavného súdu, na ktoré

odkazuje a z ktorého vychádza napadnuté rozhodnutie Najvyššieho súdu, sa vôbec

nezaoberá svojimi intertemporálnymi dopadmi na ďalšiu rozhodovaciu činnosť tak

Najvyššieho, ako aj Ústavného súdu...“.

28. Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že „... podnet na mimoriadne dovolanie

[podala] po splnení zákonných predpokladov na jeho podanie, majúc na zreteli bežnú

rozhodovaciu činnosť Najvyššieho a Ústavného súdu v tomto smere, stanovisko č. 36, ktoré

malo byť smerodajné nielen pre Najvyšší súd a generálneho prokurátora, ale aj účastníka

konania, a tiež stabilitu právneho poriadku, právnej istoty a legitímnych očakávaní...“.

29. Sťažovateľka sa v sťažnosti odvoláva na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

MCdo 7/2014 z 30. júla 2015, v ktorom najvyšší súd dospel k záveru, že «... ochrana

oprávnenej dôvery občanov v právo, ktoré... predstavoval ustálený výklad právnej normy

vo forme stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozn.: stanovisko č. 36),

by mala byť pre podané mimoriadne dovolania pred novým právnym záverom Ústavného

súdu Slovenskej republiky [obsiahnutým v zjednocujúcom stanovisku ústavného súdu

č. k. PLz. -22 z 18. marca 2015, pozn.] prioritná. Možno mať tak za to, že sú tu

dané špecifiká výnimočnej situácie, ktorá je založená intenzívnejším záujmom na ochrane

legitímnych očakávaní adresátov na riadnom prejednaní mimoriadneho opravného

prostriedku. Generálny prokurátor Slovenskej republiky, ktorý podal mimoriadne dovolanie

na podnet účastníka konania, využil svoje procesné oprávnenie v súlade s dlhoročne

zaužívanou právnou praxou sledujúc ochranu práv účastníka konania... Ide o využitie jeho

práv v takej intenzite, že jeho prípadné odmietnutie len s poukazom na prelom rozhodovacej

činnosti Najvyššieho súdu vyvolaný zjednocujúcim názorom Ústavného súdu Slovenskej

republiky, by znamenal prílišnú tvrdosť retrospektívy nového právneho názoru. Ani

od generálneho prokurátora Slovenskej republiky ako prostredníka jedného z účastníkov

konania na mimoriadne opravné konanie nemožno očakávať, aby v prípade reálneho

využitia svojho mimoriadneho oprávnenia v „tolerantnom právnom prostredí“, mohol

odhadovať budúci názorový vývoj Ústavného súdu Slovenskej republiky v otázke výkladu

jeho zákonných predpokladov... Znamenalo by to neprimerane tvrdý zásah do práv

účastníka konania, ktorý neuplatnil včas riadny, resp. mimoriadny opravný prostriedok,

lebo spoliehajúc sa na bežnú súdnu prax priamo inicioval u generálneho prokurátora

podanie mimoriadneho dovolania.». Sťažovateľka sa s týmto právnym názorom najvyššieho

súdu plne stotožňuje a je presvedčená, že obdobne mal najvyšší súd postupovať aj

pri rozhodovaní o mimoriadnom dovolaní v jej veci.

30. Podľa sťažovateľky „... vady konania, ktoré boli namietané v mimoriadnom

dovolaní generálneho prokurátora [nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočné

zistenie skutkového stavu, pozn.], boli takého zásadného významu, že nemali zostať

bez povšimnutia zo strany Najvyššieho súdu. Najvyšší súd mal pri rozhodovaní

o mimoriadnom dovolaní skúmať, či išlo o také zásadné pochybenia vyplývajúce

z podstatných a presvedčivých okolností, ktoré by mohli odôvodňovať výnimku z princípu

právnej istoty týkajúcu sa nezrušiteľnosti súdnych rozhodnutí v súkromnoprávnych

sporoch.“.

31. Sťažovateľka v sťažnosti zhŕňa, že najvyšší súd porušil jej základné práva tým, že

„... pri rozhodovaní o mimoriadnom dovolaní neposúdil a nijako sa nevysporiadal najmä

s týmito zásadnými skutočnosťami:

4.1 princípom právnej istoty a legitímnych očakávaní pri podaní podnetu ...

na podanie mimoriadneho dovolania generálnemu prokurátorovi, a to najmä v nadväznosti

na stanovisko č. 36, ako aj rozhodovaciu činnosť Najvyššieho a Ústavného súdu v tom čase;

4.2 či mimoriadne dovolanie bolo podané pre podstatné vady konania alebo omyly

vo výkone spravodlivosti, ktoré by mohli odôvodňovať výnimku z princípu právnej istoty

týkajúcu sa nezrušiteľnosti súdnych rozhodnutí v súkromnoprávnych sporoch;

4.3 intertemporálnymi dopadmi stanoviska pléna Ústavného súdu sp. zn.

PLz. , z 18.3.2015 na ďalšiu rozhodovaciu činnosť súdov a prípadnú tvrdosť

retrospektívy nového právneho názoru.“.

32. Podľa sťažovateľky „Najvyšší súd tieto skutočnosti neskúmal a rozhodol iba

s odvolaním sa na stanovisko pléna Ústavného súdu sp. zn. PLz. z 18.3.2015

a rozhodovaciu činnosť Najvyššieho, Ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva,

o ktorú sa predmetné stanovisko opiera. Z tohto pohľadu je preto napadnuté rozhodnutie aj

arbitrárne, svojvoľné, nutne vyžadujúce reparáciu.“.

33. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka v petite sťažnosti navrhuje, aby

ústavný súd nálezom rozhodol, že jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru právoplatným uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. septembra 2015 porušené bolo, aby

sťažnosťou napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu

na ďalšie konanie a rozhodnutie, a aby jej ústavný súd priznal náhradu trov konania

spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia.

34. Sťažovateľka v sťažnosti rovnako navrhuje, aby ústavný súd rozhodol

o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Návrh na odklad vykonateľnosti sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

sťažovateľka odôvodňuje tým, že „... spoločnosť negeneruje takmer žiadne finančné zdroje,

ktoré by prevyšovali jej bežnú mesačnú potrebu na zabezpečenie svojej výrobnej činnosti“,

a navyše, že v súčasnosti spláca úver vo výške 500 000 €.

II.

35. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

36. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

37. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

38. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

39. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti (návrhu) ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, , , , , ).

40. Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

uznesením najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie

generálneho prokurátora podané na jej podnet, keď vychádzajúc z právnych názorov

ústavného súdu, najvyššieho súdu ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) na prípustnosť mimoriadneho dovolania – konkrétne na nevyhnutnosť splnenia

podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych

opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne

využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov, dospel k záveru, že sťažovateľka

ako podnecovateľka mimoriadneho dovolania nevyužila dostupný opravný prostriedok,

prostredníctvom ktorého mohla účinne hájiť svoje práva, a to konkrétne dovolanie proti

rozsudku odvolacieho súdu. Podľa odôvodnenia sťažnosťou napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu opomenutie využitia tohto opravného prostriedku nemôže byť nahradené

mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora, ktoré má iný účel a podmienky, a preto

s ohľadom na uvedené najvyšší súd mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora

odmietol ako procesne neprípustné podľa v spojení s .

41. Sťažovateľka vo svojej sťažnostnej argumentácii k prípustnosti mimoriadneho

dovolania generálneho prokurátora namieta, že podľa nej boli splnené zákonne podmienky

pre podanie mimoriadneho dovolania ustanovené v , splnenie ktorých je

predpokladom prípustnosti mimoriadneho dovolania podľa . Kľúčová

námietka sťažovateľky spočíva v tvrdení, že v čase podávania podnetu na mimoriadne

dovolanie judikatúra najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutia niektorých senátov ústavného

súdu nepovažovali za conditio sine qua non prípustnosti mimoriadneho dovolania

predchádzajúce vyčerpanie všetkých dostupných riadnych, ako aj mimoriadnych opravných

prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť

na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov. Požadovanie splnenia uvedenej

podmienky nepožadovalo (naopak, výslovne vylučovalo) aj zjednocujúce stanovisko

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2008 pod č. 36, v ktorom sa uvádza, že: „...

podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom nie je podmienené využitím

riadneho opravného prostriedku účastníkom konania. Mimoriadnym dovolaním... môže

generálny prokurátor napadnúť aj právoplatné rozhodnutie súdu prvého stupňa.“

42. Podľa sťažovateľky najvyšší súd pri rozhodovaní o mimoriadnom dovolaní

generálneho prokurátora nezohľadnil a nijako sa nevysporiadal s intertemporálnymi

dopadmi neskoršieho právneho názoru ústavného súdu a najvyššieho súdu, podľa ktorého

podmienkou prípustnosti mimoriadneho dovolania je vyčerpanie všetkých dostupných

riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania

k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.

Podľa sťažovateľky je preto napadnuté uznesenie najvyššieho súdu arbitrárne a svojvoľné

a je v rozpore s princípom právnej istoty a legitímnych očakávaní.

43. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

44. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

45. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ), a preto ich porušenie skúma

spoločne. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. právo na spravodlivý

proces sa nezaručuje iba čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale je implikované aj v siedmom oddiele

druhej hlavy , a to v (, ).

46. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu súčasťou obsahu základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

47. Ústavný súd v súvislosti s rozhodovaním o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1

konštantne zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ).

Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

, , atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(napr. , , , ). Vychádzajúc z uvedeného

bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je

arbitrárne a či ho najvyšší súd ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom

zdôvodnil.

48. Ústavný súd preskúmal sťažnosťou napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,

v odôvodnení ktorého sa uvádza: „Ústavný súd [v náleze č. k. -47

zo 17. júna 2014, ktorým bol najvyšší súd pri rozhodovaní viazaný, pozn.] konštatoval, že

najvyšší súd pri posudzovaní ne/splnenia podmienok prípustnosti mimoriadneho dovolania

postupoval nielen v rozpore s vlastnou judikatúrou, ale aj s judikatúrou ústavného súdu,

pretože žiadnym spôsobom nereagoval na skutočnosť, že žalovaný pred podaním podnetu

generálnemu prokurátorovi nepodal dovolanie, ktoré mohol odôvodniť rovnako ako on

( ) tým, že rozhodnutie všeobecných súdov spočíva

na nesprávnom právom posúdení veci ( ), resp. namietať vadu

konania spočívajúcu v odňatí mu možnosti konať pred súdom ( ).

Podľa ústavného súdu najvyšší súd sa v danej veci dôsledne nezaoberal tým, či sú naplnené

predpoklady prelomenia právoplatnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu týmto

mimoriadnym opravným prostriedkom.“. Ďalšie podstatné dôvody najvyššieho súdu ako

súdu konajúceho o mimoriadnom dovolaní sú citované v bodoch 19, 20 a 22 tohto

uznesenia.

49. Najvyšší súd vzhľadom na skutočnosť, že v predmetnom konaní sťažovateľka

ako podnecovateľka mimoriadneho dovolania nevyužila dostupný opravný prostriedok,

dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je v danom prípade procesne neprípustné

(podľa v spojení s ) a rozhodol, že mimoriadne dovolanie

generálneho prokurátora odmieta.

50. Ústavný súd považuje za potrebné na tomto mieste pripomenúť, že v právnej veci

sťažovateľky sa ústavný súd k prípustnosti generálnym prokurátorom podaného

mimoriadneho dovolania vyjadril už vo svojom náleze č. k. -47 zo 17. júna

2014, na ktorý týmto odkazuje.

51. Ústavný súd sa aj vo veci tejto sťažnosti plne stotožňuje so svojím právnym

názorom vyjadreným v náleze č. k. -47 zo 17. júna 2014, neskôr pretaveným

aj do stanoviska pléna ústavného súdu č. k. PLz. -22 z 18. marca 2015,

na prípustnosť generálnym prokurátorom podaného mimoriadneho dovolania len

za splnenia podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj

mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré

mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.

52. V rámci posúdenia ústavnej akceptovateľnosti napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu je potrebné uviesť, že najvyšší súd v napadnutom uznesení zohľadnil

skutočnosť, že v danej veci mohol sám účastník konania prostredníctvom dovolania

[uplatnením dovolacieho dôvodu podľa ] dosiahnuť nápravu,

resp. zvrátenie stavu založeného rozhodnutím porušujúcim zákon. Ústavný súd konštatuje,

že z podanej sťažnosti a jej príloh nevyplývajú žiadne objektívne prekážky, ktoré by

využitie mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) v právnej veci sťažovateľky

znemožňovali. V danom prípade bolo preto potrebné rešpektovať zásadu „vigilantibus iura

scripta sunt“, ktorá zdôrazňuje vlastné pričinenie účastníkov konania o ochranu svojich

práv, keď požaduje, aby svoje procesné oprávnenia uplatňovali včas a s dostatočnou

starostlivosťou a predvídavosťou, teda dôsledne sledovali svoje subjektívne práva a robili

také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu.

53. Pokiaľ ide o hlavnú námietku sťažovateľky, že najvyšší súd sa v sťažnosťou

napadnutom uznesení vôbec nezaoberal a nijako nevysporiadal s intertemporálnymi

dopadmi stanoviska pléna ústavného súdu č. k. PLz. -22 z 18. marca 2015

a prípadnou tvrdosťou retrospektívy právneho názoru v ňom vyjadrenom, ako ani

s princípom právnej istoty a legitímnych očakávaní v kontexte existencie zjednocujúceho

stanoviska najvyššieho súdu publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2008 pod č. 36, ako aj rozhodovacej činnosti

najvyššieho súdu a ústavného súdu v čase podávania podnetu na podanie mimoriadneho

dovolania, ktoré podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom

nepodmieňovali využitím riadneho opravného prostriedku účastníkom konania a boli toho

názoru, že mimoriadnym dovolaním možno napadnúť aj právoplatné rozhodnutie súdu

prvého stupňa, postačí uviesť nasledovné.

54. Pokiaľ ide o judikatúru najvyššieho súdu v otázke prípustnosti mimoriadneho

dovolania z dôvodu nejednotnosti senátov občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu

pri aplikácii ustanovenia na základe podnetu generálneho prokurátora

prijalo občianskoprávne kolégium zjednocujúce stanovisko k výkladu tohto procesného

ustanovenia, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky č. 4/2008 pod č. 36, podľa ktorého podanie mimoriadneho

dovolania generálnym prokurátorom nie je podmienené využitím riadneho opravného

prostriedku účastníkom konania.

55. Napriek uvedenému zjednocovaciemu stanovisku občianskoprávneho kolégia

najvyššieho súdu boli aj v nasledujúcom období najvyšším súdom vydané rozhodnutia,

ktoré ho nerešpektovali (napr. uznesenia sp. zn. z 27. januára 2009,

sp. zn. z 27. januára 2009, sp. zn. 1 M Obdo V 2/2011 z 27. septembra

2012), a to aj v čase, keď sťažovateľka podala podnet generálnemu prokurátorovi

na podanie mimoriadneho dovolania. V skutkovo rovnakých veciach tak najvyšší súd aj

po prijatí zjednocujúceho stanoviska akceptoval celkom opačný právny záver týkajúci sa

prípustnosti mimoriadneho dovolania.

56. Podľa ústavného súdu () taký rozpor sám osebe ešte nemusí byť

dôvodom na kasáciu napadnutého rozhodnutia. Judikatúra totiž nemôže byť bez vývoja

a nie je vylúčené, aby (a to aj pri nezmenenej právnej úprave) bola nielen doplňovaná

o nové interpretačné závery, ale aj menená. Každá zmena rozhodovacej súdnej praxe, zvlášť

ak ide o prax najvyššej súdnej inštancie povolanej aj na zjednocovanie judikatúry nižších

súdov, je však javom vo svojej podstate nežiaducim, lebo takouto zmenou je zjavne

narušený jeden z princípov demokratického právneho štátu, a to princíp právnej istoty

a predvídateľnosti súdneho rozhodovania. To je prioritným dôvodom, prečo platná právna

úprava predpisovala pre najvyšší súd osobitné a záväzné pravidlá prijímania rozhodnutí

v situáciách, keď nimi má byť ich doterajšia judikatúra prekonaná [porov. § 21 ods. 3

písm. a) ]. Dokonca, aj keby takéto procedúry neboli pre uvedené

prípady zakotvené pozitívnym právom, nič by to nemenilo na povinnosti najvyššieho súdu

pristupovať k zmene judikatúry nielen opatrne a zdržanlivo (t. j. výlučne v nevyhnutných

prípadoch, opodstatňujúcich prekročenie princípu predvídateľnosti), ale tiež s dôkladným

odôvodnením takého postupu. Jeho súčasťou nevyhnutne by malo byť presvedčivé

vysvetlenie toho, prečo aj napriek očakávaniu rešpektu k doterajšej rozhodovacej praxi bolo

rozhodnuté inak. Takéto odôvodnenie je súčasťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

57. Najvyšší súd v napadnutom uznesení dospel k záveru, že stanovisko najvyššieho

súdu uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky č. 4/2008 pod č. 36, podľa ktorého podanie mimoriadneho dovolania generálnym

prokurátorom nie je podmienené využitím riadneho opravného prostriedku účastníkom

konania, vychádza zo záverov, ktoré nie sú súladné s rozhodnutiami ústavného súdu

a najvyššieho súdu, a to aj tými, ktoré boli prijaté v čase, keď sťažovateľka podala podnet

na podanie mimoriadneho dovolania generálnemu prokurátorovi, ako aj rozhodnutiami

ESĽP týkajúcimi sa prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, pričom

v prípade tak ústavného súdu, ako aj ESĽP ide o súdne orgány oprávnené v určitých

prípadoch zrušiť rozhodnutie najvyššieho súdu. Keďže v čase rozhodovania najvyššieho

súdu o mimoriadnom dovolaní v právnej veci sťažovateľky došlo k prijatiu zjednocujúceho

stanoviska pléna ústavného súdu č. k. -22, ktorým ústavný súd zamýšľal

odstrániť stav, keď sa k určitej právne významnej otázke rozdielne vyjadrí niektorý

zo senátov ústavného súdu, ako aj niektoré z kolégií najvyššieho súdu v stanovisku

k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov,

pričom toto stanovisko nie je rešpektované ani v nasledujúcom období všetkými senátmi

najvyššieho súdu, najvyšší súd v odôvodnení sťažnosťou napadnutého uznesenia poukázal

aj na v tomto zjednocujúcom stanovisku pléna ústavného súdu vyjadrený právny názor

k prípustnosti mimoriadneho dovolania.

58. Ani po prijatí zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu uverejneného

v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2008

pod č. 36, podľa ktorého podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom nie je

podmienené využitím riadneho opravného prostriedku účastníkom konania, rozhodovacia

prax najvyššieho súdu nezotrvávala na uvedenom stanovisku a pri posudzovaní prípustnosti

mimoriadneho dovolania najvyšší súd aj naďalej zohľadňoval skutočnosť, či účastník

konania pred podaním podnetu generálnemu prokurátorovi na podanie mimoriadneho

dovolania využil všetky zákonom dovolené právne prostriedky nápravy, a to tak riadne, ako

aj mimoriadne. Sťažovateľke mohla byť táto skutočnosť známa a v otázke prípustnosti

mimoriadneho dovolania sa nemala bez výhrad spoliehať na uvedené stanovisko

najvyššieho súdu. Mohla si byť vedomá, že ak tak učiní, najvyšší súd môže mimoriadne

dovolanie podané na jej podnet odmietnuť ako procesne neprípustné.

59. V súvislosti s tým, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení výslovne

nezaoberal intertemporálnymi dopadmi stanoviska pléna ústavného súdu č. k.

-22 na ďalšiu rozhodovaciu činnosť súdov a prípadnou tvrdosťou

retrospektívy právneho názoru v ňom vyjadreného na prípustnosť mimoriadneho dovolania,

ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť, že podľa judikatúry ESĽP čl. 6 ods. 1

dohovoru síce ukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však

nemožno chápať tak, že súdy majú povinnosť dať podrobnú odpoveď na každý argument

(napr.: rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, č. 16034/90, bod 61).

Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť

podľa povahy rozhodnutia rôzny. Okrem iného je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť

návrhov, ktoré účastník konania môže podať na súdy, ako aj rozdiely existujúce

v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami, právnymi názormi

a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (napr.: rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija a

Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, č. 18390/91). Skutočnosť, že súd neprerokuje

každú podrobnosť tvrdenú účastníkom konania, nie je sama osebe v rozpore s požiadavkou

spravodlivého prejednania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo účastníka

konania byť vypočutý a aby súd posúdil tvrdenia účastníka konania, hoci sa to explicitne

neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie ESĽP č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R. 49,

s. 67, 74).

60. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené. Najvyšší súd

zrozumiteľne prezentoval úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní vo veci sťažovateľky,

a právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako svojvoľné

alebo zjavne neodôvodnené či arbitrárne. Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu

ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi

skutočnosťami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné,

a ústavne súladným spôsobom zdôvodnil, prečo v danom prípade mimoriadne dovolanie

generálneho prokurátora odmietol ako procesne neprípustné. Na tomto závere nemôže nič

zmeniť okolnosť, že sťažovateľka má na celú vec odlišný názor a s napadnutým uznesením

najvyššieho súdu sa nestotožňuje. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť

porušenie označených práv sťažovateľky.

61. K časovej pôsobnosti judikatúry z pohľadu zmeny judikatúry ústavný súd

poznamenáva, že judikatúra je právom v materiálnom zmysle, to so sebou prináša

i povinnosť súdov svoju judikatúru meniť spôsobom, ktorý nenaruší oprávnené očakávania

adresátov právnych noriem. Zásadou vo všetkých štátoch s kontinentálnym právnym

systémom práva (rovnako aj v systéme common law) je aplikácia novej sudcom vytvorenej

normy na všetky aktuálne pred súdmi prebiehajúce kauzy (incidentná retrospektíva). Nový

právny názor sa aplikuje do minulosti (retrospektívne). Vychádza sa z prevažujúceho

prístupu, že súd právo netvorí, ale iba nachádza. Nepripúšťa sa, aby na právne vzťahy

z minulosti boli aplikované mylné právne názory. Zmena judikatúry sa deje s presvedčením,

že predchádzajúca judikatúra bola nesprávnou interpretáciou práva. Zmena judikatúry je

v tomto ohľade len opravou omylu vo výklade práva. Z tohto dôvodu nie je správny názor,

že zmena judikatúry pôsobí retroaktívne. Retroaktivita sa spája s právnou normou ako

všeobecne záväzným (normatívnym) pravidlom, kde sa uplatňuje princíp zákazu

retroaktivity (spätnej pôsobnosti). Judikatúra nie je samostatným, originálnym ani

normatívnym prameňom práva, akým je právna norma; judikatúra pôsobí vždy v súvislosti

s prameňom práva, je jeho interpretáciou. Najvyššie súdy preferujú incidentnú retrospektívu

s tým, že len v celkom špecifických prípadoch ochránia právnu istotu a legitímne

očakávania adresátov právnej normy, spravidla pri aplikácii hmotnoprávnej normy (Bobek,

M. Kühn, Z. a kol. Judikatura a právní argumentace. 2. vydání. Praha : Auditorium, 2013,

s. 148 a s. 159).

62. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky

na súdnu ochranu podľa a základného práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napriek rozsiahlej argumentácii sťažovateľky

neexistuje príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia porušenia

uvedených základných práv po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto

sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

63. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími formulovanými časťami sťažnostného petitu sťažovateľky (návrhom

na zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, návrhom na priznanie náhrady trov

konania či návrhom na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu).

64. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2016