Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 591/2016
PDF · 445.61 KB
No categories available
III. ÚS 591/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra
2016 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti SB INMART, a. s.,
Duklianska 21, Bardejov, zastúpenej advokátkou JUDr. Luciou Kolníkovou, Radvanská 1,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Obdo V 2/2014 z 30. septembra 2015
a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti SB INMART, a. s., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. decembra 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti SB INMART, a. s.,
Duklianska 21, Bardejov (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „žalovaná“), ktorou
namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 1 M Obdo V 2/2014 z 30. septembra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka uzavrela 10. mája
1996 a 16. augusta 1996 s obchodnou spoločnosťou
(ďalej len „úpadca“), mandátne zmluvy, ktorých predmetom bolo
vykonanie odbornej pomoci pri prieskume trhu, nadviazanie obchodných kontaktov
s výrobcami uvedenej techniky, organizačné zabezpečenie týchto obchodných kontaktov
a stretnutí na účet mandatára a výroba manipulačnej techniky. Na majetok úpadcu bol
22. apríla 1998 vyhlásený konkurz. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
rozsudkom č. k. 7 Cb 342/2001-154 zo 16. októbra 2008 (ďalej aj „rozsudok krajského
súdu“) v právnej veci žalobcov:
(ďalej len ,,žalobca 1“), a
(ďalej len ,,žalobca 1“), proti sťažovateľke o neúčinnosť právneho úkonu určil neúčinnosť
mandátnych zmlúv uzavretých medzi úpadcom a sťažovateľkou proti konkurzným
veriteľom úpadcu a sťažovateľke uložil povinnosť vrátiť do konkurznej podstaty
10 000 000 SKK so 17 % úrokom z omeškania od 11. apríla 2001 až do zaplatenia
a žalobcovi nahradiť trovy konania. Žalobu žalobcu 2 zamietol.
3. Krajský súd svoj rozsudok odôvodnil tým, že sťažovateľka nepredložila súdu
žiadne dôkazy o tom, že zmluvne dojednané plnenie žalobcom poskytla. Súd preto dospel
k záveru, že zmluvným stranám muselo byť zrejmé, že cieľom uzavretia mandátnych zmlúv
bolo ukrátiť konkurzných veriteľov budúceho úpadcu. Dohodnutá cena po 5 000 000 SKK
bola podľa súdu nadsadená, nereálna a bola v zmluvách jednoznačne dohodnutá s cieľom
odčerpať finančné prostriedky z účtu žalobcu v prvom rade, neskôr úpadcu, ktorý sa
do úpadku dostal aj z dôvodu odčerpania finančných prostriedkov na základe uzavretých
mandátnych zmlúv so sťažovateľkou.
4. Proti rozsudku krajského súdu v časti, v ktorej krajský súd vyhovel žalobe, podala
sťažovateľka odvolanie na najvyšší súd. Najvyšší súd ako súd odvolací preskúmal vec
v napadnutej časti a dospel k záveru, že rozhodnutie je vecne správne a rozsudkom
č. k. 4 Obo 10/2009-174 z 19. januára 2010 rozsudok krajského súdu v napadnutej časti
potvrdil.
5. Najvyšší súd ako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že
„... z obsahu napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva, z akého dôvodu súd prvého
stupňa uviedol, že v danom prípade mohol žalobca odporovateľnosť uplatniť a na základe
akých dôvodov dospel k záveru, že ide o mandátne zmluvy neúčinné a na základe čoho
zaviazal žalovanú vrátiť do konkurznej podstaty sumu získanú na základe mandátnych
zmlúv. Ďalej uviedol, že z predložených dokladov je zrejmé, že žalobca, keď uplatnil právo
na odporovanie mandátnych zmlúv, považoval ich za platné, čo je základnou podmienkou
pre určenie neúčinnosti zmlúv... Pokiaľ žalovaná bola názoru, že mandátne zmluvy neboli
platne uzavreté, bolo jej vecou, aby platnosť mandátnych zmlúv spochybnila, čo však v jej
záujme nebolo, a preto ide o obranu účelovú. Fakt, že žalovaná na základe mandátnych
zmlúv plnenie vo výške 10 000 000,- Sk prijala a v tom čase netvrdila, že ide o zmluvy
neplatné, sporný nie je.“.
6. Proti rozhodnutiu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu podal na podnet
sťažovateľky z 10. marca 2010 generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len
,,generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie sp. zn. VI/2Pz 193/10 z 11. mája 2010.
Generálny prokurátor žiadal mimoriadnym dovolaním napadnutý rozsudok najvyššieho
súdu zmeniť, žalobu žalobcu v prvom rade zamietnuť a sťažovateľke priznať náhradu trov
konania. Bol toho názoru, že „.. .rozsudkami konajúcich súdov bol porušený zákon, nakoľko
súdy vec nesprávne právne posúdili (§ 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p.)“. Generálny prokurátor
poukázal na ustanovenie § 15 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení
platnom do 1. februára 1998 (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) a na ustanovenia
§ 70a ods. 1, 2 a 3 zákona o konkurze a vyrovnaní, prechodné ustanovenia účinné
od 15. decembra 2005. Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní uviedol, že
mandátne zmluvy medzi úpadcom a sťažovateľkou boli uzavreté 16. augusta 1996
a 10. mája 1996, návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok úpadcu bol podaný
23. septembra 1993 a konkurz na majetok úpadcu bol vyhlásený 22. apríla 1998.
Podľa generálneho prokurátora konajúce súdy posúdili otázku neúčinnosti mandátnych
zmlúv nesprávne, pretože aplikovali právnu úpravu účinnú od 1. februára 1998 (§ 15 zákona
o konkurze a vyrovnaní). Podľa generálneho prokurátora mali konajúce súdy správne
aplikovať právnu úpravu účinnú v čase uzavretia mandátnych zmlúv. Tým, že súdy
aplikovali nesprávne ustanovenie právneho predpisu, vec nesprávne právne posúdili.
Podľa názoru generálneho prokurátora súdy mali prechodné ustanovenia k úpravám
účinným od 1. februára 1998 vykladať tak, že na posúdenie predpokladov odporovateľnosti
právnych úkonov uskutočnených pred 1. februárom 1998 sa použije právna úprava účinná
pred 1. februárom 1998 (§ 15 ZKV) a následne mali túto právnu úpravu aplikovať
na skutkový stav. Generálny prokurátor uviedol, že z vecného hľadiska je medzi
hmotnoprávnou úpravou pred 1. februárom 1998 a od 1. februára 1998 zásadný rozdiel:
«... podľa skoršej úpravy bolo možné odporovať právnemu úkonu, ku ktorému došlo
„v posledných troch rokoch“ a podľa neskoršej právnej úpravy bolo možné odporovať
právnemu úkonu, ku ktorému došlo „v posledných troch rokoch pred začatím konkurzu“.»
Podľa generálneho prokurátora „Skutočnosť, že žalobca 1/ žalobou podanou 17. apríla
2001 odporoval právnym úkonom uskutočneným 16. augusta 1996 a 10. mája 1996, mali
konajúce súdy vyhodnotiť tak, že žaloba je podaná po trojročnej prekluzívnej lehote, a teda
aplikáciou ustanovenia § 15 ZKV v znení účinnom pred 1. februárom 1998 mali žalobu
zamietnuť.“.
7. Okrem uvedeného generálny prokurátor v podanom mimoriadnom dovolaní
poukázal aj na ďalšie pochybenia konajúcich súdov. Poukázal na skutočnosť, že súd prvého
stupňa vykonal len dve pojednávania a zo zápisníc z pojednávania nevyplýva, že by súd
na pojednávaniach vykonal iné úkony, ako vypočutie prednesov procesných strán. Žiadny
listinný ani iný dôkaz nebol na pojednávaniach vykonaný. Podľa generálneho prokurátora
konajúce súdy nedostatočne zistili skutkový stav, keď „... jedinou cestou ako prijať
skutkový záver, že k ukráteniu konkurzných veriteľov došlo určitým právnym úkonom, je
porovnanie majetku dlžníka v čase vykonania právneho úkonu, zistenie zmenšenia jeho
majetku v dôsledku právneho úkonu, zistenie ako mohli byť veritelia uspokojení, ak by
k právnemu úkonu nedošlo a zistenie, či a o akú hodnotu boli veritelia v dôsledku právneho
úkonu ukrátení,“ pričom v danom prípade „... súdy skutkovo vec vôbec nevyhodnotili,
či veritelia mohli alebo nemohli byť v roku 1996 - po uzavretí mandátnych zmlúv - z
majetku úpadcu uspokojení“, a tiež z dôvodu, že konajúce súdy považovali za preukázané,
že sťažovateľka sumu 10 000 000 SKK na základe mandátnych zmlúv prijala, „... hoci
pre takýto záver nebol vykonaný žiadny dôkaz“. Napokon, generálny prokurátor považoval
za vecne nesprávne, že súdy zaviazali sťažovateľku na zaplatenie pohľadávky žalobcovi
v prvom rade, hoci žalobca v prvom rade tvrdil, že pohľadávku postúpil žalobcovi v druhom
rade a uvedený rozpor nie je v rozhodnutiach vysvetlený. Generálny prokurátor
v mimoriadnom dovolaní navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok najvyššieho súdu
ako odvolacieho súdu zmenil a žalobu žalobcu v prvom rade zamietol.
8. Najvyšší súd ako dovolací súd rozhodol o mimoriadnom dovolaní rozsudkom
sp. zn. 1 M ObdoV 7/2010 z 24. júna 2010 tak, že rozsudok najvyššieho súdu ako
odvolacieho súdu č. k. 4 Obo 10/2009-174 z 19. januára 2010 v spojení s rozsudkom
krajského súdu č. k. 7 Cb 342/2001-154 zo 16. októbra 2008 v napadnutej časti zmenil tak,
že žalobu žalobcu zamietol. Najvyšší súd ako dovolací súd sa stotožnil s výkladom
prechodných ustanovení zákona o konkurze a vyrovnaní generálnym prokurátorom.
9. Žalobca v prvom rade rozsudok najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn. 1
M Obdo V 7/2010 z 24. júna 2010 napadol ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu
27. augusta 2010, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
10. Ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 20/2011-50 z 29. marca 2011 rozhodol,
že základné právo žalobcu v prvom rade na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 7/2010 z 24. júna 2010 porušené bolo, sťažnosťou
napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie
konanie.
11. Podľa ústavného súdu «Z obsahu rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že
na predpoklady odporovateľnosti právnych úkonov bola v danom prípade použitá právna
úprava do 1. februára 1998 (teda § 15 a § 16 zákona o konkurze a vyrovnaní v znení
účinnom pred 1. februárom 1998), a preto možno súhlasiť so sťažovateľovým názorom,
že najvyšší súd vlastne vôbec neaplikoval § 70a ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní,
pretože ten ustanovuje, že na konania začaté pred 1. februárom 1998 sa použije ustanovenie
§ 15 účinného po 1. februári 1998 s tým, že právne účinky úkonov, ktoré nastali skôr, mali
zostať zachované.
Všeobecné súdy v základnom, resp. v odvolacom konaní a ani najvyšší súd
v dovolacom konaní nepovažovali za sporné, že právne úkony napadnuté odporovacou
žalobou sťažovateľa bolo možné odporovať podľa právnej úpravy účinnej do 1. februára
1998. Právne sporná bola len otázka, či rozšírenie lehoty na podanie odporovacej žaloby,
ktoré vyplýva zo zákona č. 12/1998 Z. z., ktorý menil a dopĺňal zákon o konkurze
a vyrovnaní, je potrebné aplikovať aj na prípad sťažovateľa. Najvyšší súd vec právne
uzavrel v tom smere, že ústavne neakceptovateľný by bol nielen taký výklad § 70a ods. 3
zákona o konkurze a vyrovnaní, ktorý by umožňoval na základe neskoršej právnej úpravy
postihnúť stratou právnej účinnosti právne úkony uzavreté v súlade s právnou úpravou
platnou v čase ich uzavretia, ale aj taký výklad, ktorým sa rozširuje samotná lehota
na podanie odporovacej žaloby...
Ústavný súd sa... s postupom a výkladom § 70a ods. 3 zákona o konkurze
a vyrovnaní najvyššieho súdu nestotožňuje. Každá právna úprava prijatá zákonodarcom má
svoj účel a význam. Zmyslom zmien právnej úpravy konkurzu a vyrovnania (prijatých
zákonom č. 12/1998 Z. z.) bolo okrem iného umožniť aj účinnejšie postihnutie právnych
úkonov, ktoré boli uzavreté s úmyslom ukrátiť konkurzných veriteľov. Cieľom konkurzu je
totiž dosiahnuť pomerné uspokojenie veriteľov z dlžníkovho majetku (§ 2 zákona
o konkurze a vyrovnaní).
Nemožno súhlasiť s názorom vyplývajúcim z napadnutého rozsudku, že každá
nepravá retroaktivita, ktorá sa dotýka nadobudnutých práv, je protiústavná. Z judikatúry
ústavného súdu v skutočnosti vyplýva, že nadobudnutých práv sa môže nová právna úprava
dotýkať. Nepravá retroaktivita je možná, ak to odôvodňujú „závažné dôvody všeobecného
záujmu“ a ak prípadné zásahy ustanovené novou právnou úpravou rešpektujú aj princíp
proporcionality...
Najvyšší súd v okolnostiach prípadu neaplikoval znenie § 15 zákona o konkurze
a vyrovnaní účinné od 1. februára 1998 (v zmysle § 70a ods. 3) s poukazom na rozpor
so zásadou ochrany nadobudnutých práv. Pritom nemalo ísť o nové prípady právnych
úkonov, ktoré by bolo možné odporovať (ako to zaviedlo nové znenie § 15 ods. 5 a 6
zákona o konkurze a vyrovnaní), v súvislosti s ktorými došlo k vysloveniu nesúladu § 70a
ods. 2 s ústavou, ale o úkony, ktoré bolo možné odporovať aj pred účinnosťou zákona
č. 12/1998 Z. z. K nadobudnutiu účinnosti tohto zákona (t. j. predĺženiu lehoty, v ktorej
možno odporovať právnemu úkonu v konkurznom konaní) došlo v danom prípade ešte
počas trvania lehoty ustanovenej podľa zákona účinného do 1. februára 1998. Právny
výklad podaný najvyšším súdom o nevyhnutnosti aplikácie § 15 zákona o konkurze
a vyrovnaní v znení účinnom do 1. februára 1998 v sťažovateľovej veci však ani
s poukazom na princíp právnej istoty a zásadu ochrany nadobudnutých práv neobstojí,
pretože je v zjavnom rozpore so znením platnej a účinnej právnej normy (§ 70a ods. 3
zákona o konkurze a vyrovnaní). Ústavný súd považuje napadnutý rozsudok za svojvoľný,
pretože nerešpektuje ústavne akceptovaný princíp, podľa ktorého je možné výnimočne
uplatniť aj retroaktívne ustanovenia zákona. Ústavný súd už v minulosti judikoval, že
závažné dôvody všeobecného záujmu si môžu vyžiadať alebo odôvodniť prelomenie zásady
zákazu spätnej pôsobnosti v prospech slobodnej tvorby právnej úpravy zo strany
zákonodarcu (m. m. PL. ÚS 3/00)...
Podľa ústavného súdu... v sťažovateľovej veci nebola aplikovaná platná a účinná
právna norma (§ 15 zákona o konkurze a vyrovnaní v znení od 1. februára 1998), ktorá
mala byť použitá podľa § 70a ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní... s poukazom na jej
retroaktivitu a rozpor so zásadami ústavnosti...»
12. Po vrátení veci najvyššiemu súdu na ďalšie konanie najvyšší súd mimoriadne
dovolanie generálneho prokurátora opätovne prerokoval a dospel k záveru, že mimoriadne
dovolanie je dôvodné a uznesením č. k. 1 M Obdo V 6/2011-343 z 26. marca 2013 v znení
opravného uznesenia sp. zn. 1 M ObdoV 6/2011 z 25. apríla 2013 mimoriadnym dovolaním
napadnutý rozsudok najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu č. k. 4 Obo 10/2009-174
z 19. januára 2010 zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu ako odvolaciemu súdu na ďalšie
konanie.
13. Podľa odôvodnenia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu podmienky
odporovateľnosti mandátnych zmlúv neboli predmetom dokazovania a bez akéhokoľvek
dokazovania si súd osvojil tvrdenie žalobcu, čo malo za následok nedostatočne zistený
skutkový stav a nesprávne rozhodnutie vo veci. Podľa najvyššieho súdu konajúci súd
v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) neuviedol, prečo nevykonal navrhnuté
dôkazy, ako napr. vypočutie svedkov. Nie je zrejmé, ako súd dospel k záveru, že zmluvným
stranám muselo byť zrejmé, že cieľom uzatvorenia mandátnych zmlúv bolo ukrátiť
konkurzných veriteľov úpadcu a že úmysel úpadcu ukrátiť konkurzných veriteľov musel
byť druhej strane známy. Najvyšší súd ako dovolací súd konštatoval, že odvolací
súd v napadnutom rozhodnutí nedal odpoveď na podstatné otázky majúce pre rozhodnutie
veci podstatný význam, a preto takéto rozhodnutie nemožno považovať za zodpovedajúce
požiadavkám základného práva účastníka konania na spravodlivý proces.
Podľa dovolacieho súdu za postup odnímajúci účastníkovi konania možnosť konať
pred súdom možno označiť aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia
odvolacieho súdu. Podľa dovolacieho súdu odôvodnenie potvrdzujúceho rozsudku
odvolacieho súdu nespĺňa požiadavky náležitého odôvodenia.
14. Po vrátení veci najvyššiemu súdu ako odvolaciemu súdu najvyšší súd uznesením
č. k. 3 Obo 37/2013-371 z 29. mája 2014 rozsudok krajského súdu č. k. 7 Cb 342/2001-154
zo 16. októbra 2008 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
Podľa odvolacieho súdu právny názor prvostupňového súdu vyslovený v jeho rozhodnutí
nevychádzal zo žiadneho dokazovania, ale iba z osvojenia si tvrdenia žalobcu, čoho
následkom je nedostatočne zistený skutkový stav. Dôkazné bremeno, ktoré by preukázalo
ukrátenie konkurzných veriteľov bolo na žalobcovi a on bol povinný preukázať, že došlo k
ukráteniu konkurzných veriteľov. V ďalšom konaní je preto podľa odvolacieho súdu
potrebné doplniť dokazovanie.
15. Žalobca sa v prvom rade sťažnosťou pre porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy domáhal v konaní pred ústavným súdom zrušenia
uznesenia najvyššieho súdu č. k. 1 M Obdo V 6/2011-343 z 26. marca 2013 v spojení
s opravným uznesením sp. zn. 1 M ObdoV 6/2011 z 25. apríla 2013. Ústavný súd nálezom
č. k. III. ÚS 35/2014-47 zo 17. júna 2014 rozhodol, že základné právo žalobcu, správcu
konkurznej podstaty úpadcu, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom
a sťažnosťou napadnutým uznesením najvyššieho súdu porušené bolo a uznesenie
najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
16. Podľa ústavného súdu: „Preskúmaním napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu
ústavný súd zistil, že ako námietka sťažovateľa, že najvyšší súd v danom prípade
nerešpektoval viazanosť právnym názorom ústavného súdu vysloveným v jeho
predchádzajúcom náleze, tak aj námietka, že posúdenie prípustnosti generálnym
prokurátorom podaného mimoriadneho dovolania v spojení s viazanosťou uplatneným
dovolacím dôvodom odporujú nielen vlastnej judikatúre najvyššieho súdu, ale aj judikatúre
ústavného súdu, sú plne opodstatnené.“
17. Podľa ústavného súdu najvyšší súd pri posudzovaní splnenia podmienok
prípustnosti mimoriadneho dovolania žiadnym spôsobom nereagoval na skutočnosť,
že žalovaný pred podaním podnetu generálnemu prokurátorovi nepodal dovolanie,
ktoré mohol odôvodniť rovnako ako on [§ 243f ods. 1 písm. c) OSP] tým, že rozhodnutie
všeobecných súdov spočíva na nesprávnom právom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c)
OSP], resp. namietať vadu konania spočívajúcu v odňatí mu možnosti konať pred súdom
[§ 237 písm. f) OSP]. Podľa ústavného súdu sa najvyšší súd v danej veci dôsledne
nezaoberal tým, či sú splnené podmienky prípustnosti mimoriadneho dovolania,
resp. naplnené predpoklady prelomenia právoplatnosti napadnutého rozsudku najvyššieho
súdu týmto mimoriadnym opravným prostriedkom.
18. Podľa ústavného súdu ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je
prípustná len subsidiárne, t. j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho
dovolania, neúspešne využila všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu
svojich práv a zákonom chránených záujmov [s výnimkou dovolania − § 243f ods. 2
písm. c) OSP], alebo takéto právne prostriedky nemala k dispozícii, tak ako to je vo veciach
správneho súdnictva, kde nie je prípustné (až na výnimku) ani odvolanie, alebo jej bolo
zákonnými prekážkami znemožnené využiť tieto právne prostriedky nápravy. Z tohto
zákonného predpokladu vyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho
dovolania, ktoré zabezpečuje jeho výnimočnosť v súlade s teoretickou podstatou
mimoriadneho opravného prostriedku (PL. ÚS 57/99, III. ÚS 35/2014).
19. Po vrátení veci najvyššiemu súdu na ďalšie konanie najvyšší súd vychádzajúc
z právneho názoru ústavného súdu v odôvodnení sťažnosťou napadnutého uznesenia sp. zn.
1 M Obdo V 2/2014 z 30. septembra 2015 uviedol: „Uvedený záver ústavného súdu
vo vzťahu k prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora bez predošlého
využitia opravných prostriedkov proti napádanému rozhodnutiu súdu si osvojil aj najvyšší
súd. Svedčia o tom aj jeho rozhodnutia sp. zn. 4MCdo/19/2008, 2MCdo/14/2005, sp. zn.
2MCdo/15/2005, sp. zn. 4MCdo/3/2006, sp. zn. 1 MObdoV/2/2011 z odôvodnenia, ktorých
vyplýva názor, že mimoriadne dovolanie predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho
rozhodnutia vyjadreného jeho právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel
mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť
vecnú správnosť a spravodlivosť súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený
účel môže mimoriadne dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá
akceptovateľnosti jeho právnej úpravy; jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné
dostupné právne prostriedky nápravy pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní.“
20. Najvyšší súd vychádzajúc aj zo stanoviska pléna ústavného súdu
sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18. marca 2015 v odôvodnení sťažnosťou napadnutého uznesenia
konštatuje: «... uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku je podľa právneho
poriadku Slovenskej republiky priamo dostupné účastníkovi konania v prípade závažných
pochybení na strane súdu, a to prostredníctvom niektorého z dovolacích dôvodov
zakotvených v § 237 O. s. p., ktoré formuluje dôvody zmätočnosti rozhodnutia. V prípade
existencie niektorého z dovolacích dôvodov v tomto ustanovení obsiahnutom, má samotný
účastník konania k dispozícii mimoriadny opravný prostriedok v podobe dovolania, ktoré
môže úspešne využiť aj v prípadoch, keď je podanie tohto mimoriadneho opravného
prostriedku procesne neprípustné. Ak nejde o takéto závažné pochybenia konajúcich súdov,
je uplatnenie mimoriadneho dovolania nezlučiteľné s č1. 46 ods. 1 ústavy a č1. 6 ods. 1
dohovoru. V týchto prípadoch je potrebné rešpektovať zásadu „vigilantibus iura scripta
sunt“, ktorá zdôrazňuje vlastné pričinenie účastníkov konania o ochranu svojich práv, keď
požaduje, aby svoje procesné oprávnenia uplatňovali včas a s dostatočnou starostlivosťou
a predvídavosťou, teda dôsledne sledovali svoje subjektívne práva a robili také kroky,
v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu.
... rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným
rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa č1. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného
prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho
prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom
dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník
konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených
záujmov.“ Podľa najvyššieho súdu: „... závery ústavného súdu sú konformné so závermi
Európskeho súdu pre ľudské práva a potvrdzujú líniu doktríny pripúšťajúcej mimoriadne
dovolanie ako výnimočný prostriedok ochrany účastníka výlučne v situácii, kedy existujú
podstatné a presvedčivé okolnosti umožňujúce poskytnúť mu ochranu výlučne
a bezvýhradne len prostredníctvom zásahu generálneho prokurátora. Pokiaľ účastník má
možnosť použitia iného opravného prostriedku, ktorý je v jeho vlastnej procesnej dispozícii,
musí použiť prednostne takýto právne aprobovaný postup, t. j. cestu riadneho dovolania.»
21. Najvyšší súd v odôvodnení sťažnosťou napadnutého uznesenia sa preto zameral
na preskúmanie, či nápravu nezákonného stavu nebolo možné dosiahnuť inými právnymi
prostriedkami.
22. Podľa najvyššieho súdu „Z obsahu spisu vyplýva, že rozsudok Krajského súdu
v Košiciach z 16. októbra 2008, č. k. 7 Cb/342/2001-154 v spojení s rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 19. januára 2010, č. k. 4 Obo 10/2009-174 nadobudol
právoplatnosť 19. marca 2010. Žalovaný proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu
v zákonom stanovej jednomesačnej lehote dovolanie nepodal. Podal podnet na podanie
mimoriadneho dovolania na generálnu prokuratúru dňa 31. marca 2010, doručený dňa
1. apríla 2010.
Uvedeným postupom žalovaný opomenul účinne hájiť svoje práva - konkrétne
nepodaním niektorého z opravných prostriedkov, ktoré zákon poskytuje účastníkovi - a to
využitím podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) proti rozsudku
odvolacieho súdu, či už z dôvodu závažných procesných vád (§ 237 písm. f/ O. s. p. v znení
účinnom do 31. 12. 2014), resp. aj z dôvodu, pre ktorý podal mimoriadne dovolanie
generálny prokurátor, (§ 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p.), keď k závažným procesným vadám je
dovolací súd povinný prihliadať ex lege (viď § 242 ods. 1 O. s. p.), teda bez ohľadu na to, či
boli alebo neboli v dovolaní namietané. Opomenutie využitia tohto opravného prostriedku
nemôže byť nahradené mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora, ktoré má iný
účel a podmienky.“.
23. Najvyšší súd vzhľadom na skutočnosť, že v predmetnom konaní sťažovateľka
ako podnecovateľka mimoriadneho dovolania nevyužila dostupný opravný prostriedok,
dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je v danom prípade procesne neprípustné (§ 243i
OSP v spojení s § 243b ods. 5 OSP) a rozhodol, že mimoriadne dovolanie generálneho
prokurátora odmieta. Najvyšší súd ako dovolací súd rovnako rozhodol, že uznesenie
najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu č. k. 3 Obo 37/2013-371 z 29. mája 2014 zrušuje.
24. Podľa sťažovateľky právoplatným uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
1 M ObdoV 2/2014 z 30. septembra 2015 došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
25. Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení
náležite nevysporiadal so zjednocujúcim stanoviskom najvyššieho súdu uverejneným
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2008
pod č. 36, podľa ktorého podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom
nie je podmienené využitím riadneho opravného prostriedku účastníkom konania, a tak
mimoriadnym dovolaním môže generálny prokurátor napadnúť aj právoplatné rozhodnutie
súdu prvého stupňa, ako ani s rozhodnutiami ústavného súdu (nálezom sp. zn. I. ÚS 178/08
zo 4. februára 2009, uznesením sp. zn. IV. ÚS 35/2012 z 19. januára 2012, uznesením
sp. zn. II. ÚS 507/2010 z 25. novembra 2010 a nálezom sp. zn. I. ÚS 118/2013 z 22. januára
2014), podľa ktorých povinnosť vyčerpať riadne opravné prostriedky pred podaním
mimoriadneho dovolania nevyplýva zo žiadneho z ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku.
26. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že „... podnet generálnemu prokurátorovi
na podanie mimoriadneho dovolania... podal[-a] ako voľbu medzi dovolaním a podnetom
na podanie mimoriadneho dovolania, majúc na zreteli stanovisko č. 36 [zjednocujúce
stanovisko najvyššieho súdu uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky č. 4/2008 pod č. 36, pozn.], z dôvodu, že v prípade doručenia
mimoriadneho dovolania dovolaciemu súdu sa na návrh generálneho prokurátora odkladá
vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia podľa § 243ha ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku. V prípade podania dovolania je ustanovenie o odklade vykonateľnosti
napadnutého rozsudku dispozitívne (§ 243 Občianskeho súdneho poriadku), závisí od úvahy
súdu, či navrhovaný odklad vykonateľnosti povolí.“. Podľa sťažovateľky „... vychádzajúc
zo stanoviska č. 36 sa naša spoločnosť spoliehala na v ňom uvedený právny názor
a existujúcu zákonnú úpravu, umožňujúcu účastníkovi konania podať podnet generálnemu
prokurátorovi na podanie mimoriadneho dovolania bez predchádzajúceho využitia
riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku“.
27. Podľa sťažovateľky „.. .mimoriadne dovolanie v posudzovanej veci poukazovalo
na zásadné vady konania spočívajúce jednak v nesprávnom právnom posúdení veci a
jednak na neúplné zistenie skutkového stavu,“ pričom „... najvyšší súd pri rozhodovaní
o mimoriadnom dovolaní postupoval striktne formálne, odvolajúc sa výlučne na tú časť
rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu a Ústavného súdu, ktorá nepripúšťala aplikáciu
mimoriadneho dovolania ako účinného prostriedku nápravy pred využitím iného
dostupného riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku, rozhodovaciu činnosť
Európskeho súdu pre ľudské práva a zjednocujúceho stanoviska pléna Ústavného súdu
z 18.3.2015, sp. zn. PLz. ÚS 3/2015, bez toho, aby individuálne posúdil, či v tejto konkrétnej
veci existujú okolnosti podstatného a závažného charakteru, ktoré by odôvodňovali odklon
od zásady, že ak súdy právoplatne rozhodli, ich rozhodnutia nemajú byť spochybňované.“.
Sťažovateľka namieta, že „citované zjednocujúce stanovisko Ústavného súdu, na ktoré
odkazuje a z ktorého vychádza napadnuté rozhodnutie Najvyššieho súdu, sa vôbec
nezaoberá svojimi intertemporálnymi dopadmi na ďalšiu rozhodovaciu činnosť tak
Najvyššieho, ako aj Ústavného súdu...“.
28. Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že „... podnet na mimoriadne dovolanie
[podala] po splnení zákonných predpokladov na jeho podanie, majúc na zreteli bežnú
rozhodovaciu činnosť Najvyššieho a Ústavného súdu v tomto smere, stanovisko č. 36, ktoré
malo byť smerodajné nielen pre Najvyšší súd a generálneho prokurátora, ale aj účastníka
konania, a tiež stabilitu právneho poriadku, právnej istoty a legitímnych očakávaní...“.
29. Sťažovateľka sa v sťažnosti odvoláva na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
MCdo 7/2014 z 30. júla 2015, v ktorom najvyšší súd dospel k záveru, že «... ochrana
oprávnenej dôvery občanov v právo, ktoré... predstavoval ustálený výklad právnej normy
vo forme stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozn.: stanovisko č. 36),
by mala byť pre podané mimoriadne dovolania pred novým právnym záverom Ústavného
súdu Slovenskej republiky [obsiahnutým v zjednocujúcom stanovisku ústavného súdu
č. k. PLz. ÚS 3/2015-22 z 18. marca 2015, pozn.] prioritná. Možno mať tak za to, že sú tu
dané špecifiká výnimočnej situácie, ktorá je založená intenzívnejším záujmom na ochrane
legitímnych očakávaní adresátov na riadnom prejednaní mimoriadneho opravného
prostriedku. Generálny prokurátor Slovenskej republiky, ktorý podal mimoriadne dovolanie
na podnet účastníka konania, využil svoje procesné oprávnenie v súlade s dlhoročne
zaužívanou právnou praxou sledujúc ochranu práv účastníka konania... Ide o využitie jeho
práv v takej intenzite, že jeho prípadné odmietnutie len s poukazom na prelom rozhodovacej
činnosti Najvyššieho súdu vyvolaný zjednocujúcim názorom Ústavného súdu Slovenskej
republiky, by znamenal prílišnú tvrdosť retrospektívy nového právneho názoru. Ani
od generálneho prokurátora Slovenskej republiky ako prostredníka jedného z účastníkov
konania na mimoriadne opravné konanie nemožno očakávať, aby v prípade reálneho
využitia svojho mimoriadneho oprávnenia v „tolerantnom právnom prostredí“, mohol
odhadovať budúci názorový vývoj Ústavného súdu Slovenskej republiky v otázke výkladu
jeho zákonných predpokladov... Znamenalo by to neprimerane tvrdý zásah do práv
účastníka konania, ktorý neuplatnil včas riadny, resp. mimoriadny opravný prostriedok,
lebo spoliehajúc sa na bežnú súdnu prax priamo inicioval u generálneho prokurátora
podanie mimoriadneho dovolania.». Sťažovateľka sa s týmto právnym názorom najvyššieho
súdu plne stotožňuje a je presvedčená, že obdobne mal najvyšší súd postupovať aj
pri rozhodovaní o mimoriadnom dovolaní v jej veci.
30. Podľa sťažovateľky „... vady konania, ktoré boli namietané v mimoriadnom
dovolaní generálneho prokurátora [nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočné
zistenie skutkového stavu, pozn.], boli takého zásadného významu, že nemali zostať
bez povšimnutia zo strany Najvyššieho súdu. Najvyšší súd mal pri rozhodovaní
o mimoriadnom dovolaní skúmať, či išlo o také zásadné pochybenia vyplývajúce
z podstatných a presvedčivých okolností, ktoré by mohli odôvodňovať výnimku z princípu
právnej istoty týkajúcu sa nezrušiteľnosti súdnych rozhodnutí v súkromnoprávnych
sporoch.“.
31. Sťažovateľka v sťažnosti zhŕňa, že najvyšší súd porušil jej základné práva tým, že
„... pri rozhodovaní o mimoriadnom dovolaní neposúdil a nijako sa nevysporiadal najmä
s týmito zásadnými skutočnosťami:
4.1 princípom právnej istoty a legitímnych očakávaní pri podaní podnetu ...
na podanie mimoriadneho dovolania generálnemu prokurátorovi, a to najmä v nadväznosti
na stanovisko č. 36, ako aj rozhodovaciu činnosť Najvyššieho a Ústavného súdu v tom čase;
4.2 či mimoriadne dovolanie bolo podané pre podstatné vady konania alebo omyly
vo výkone spravodlivosti, ktoré by mohli odôvodňovať výnimku z princípu právnej istoty
týkajúcu sa nezrušiteľnosti súdnych rozhodnutí v súkromnoprávnych sporoch;
4.3 intertemporálnymi dopadmi stanoviska pléna Ústavného súdu sp. zn.
PLz. ÚS 3/2015, z 18.3.2015 na ďalšiu rozhodovaciu činnosť súdov a prípadnú tvrdosť
retrospektívy nového právneho názoru.“.
32. Podľa sťažovateľky „Najvyšší súd tieto skutočnosti neskúmal a rozhodol iba
s odvolaním sa na stanovisko pléna Ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18.3.2015
a rozhodovaciu činnosť Najvyššieho, Ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva,
o ktorú sa predmetné stanovisko opiera. Z tohto pohľadu je preto napadnuté rozhodnutie aj
arbitrárne, svojvoľné, nutne vyžadujúce reparáciu.“.
33. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka v petite sťažnosti navrhuje, aby
ústavný súd nálezom rozhodol, že jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru právoplatným uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 1 MObdoV 2/2014 z 30. septembra 2015 porušené bolo, aby
sťažnosťou napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu
na ďalšie konanie a rozhodnutie, a aby jej ústavný súd priznal náhradu trov konania
spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia.
34. Sťažovateľka v sťažnosti rovnako navrhuje, aby ústavný súd rozhodol
o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.
Návrh na odklad vykonateľnosti sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
sťažovateľka odôvodňuje tým, že „... spoločnosť negeneruje takmer žiadne finančné zdroje,
ktoré by prevyšovali jej bežnú mesačnú potrebu na zabezpečenie svojej výrobnej činnosti“,
a navyše, že v súčasnosti spláca úver vo výške 500 000 €.
II.
35. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
36. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
37. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
38. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
39. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti (návrhu) ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07, I. ÚS 453/2011).
40. Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie
generálneho prokurátora podané na jej podnet, keď vychádzajúc z právnych názorov
ústavného súdu, najvyššieho súdu ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) na prípustnosť mimoriadneho dovolania – konkrétne na nevyhnutnosť splnenia
podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych
opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne
využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov, dospel k záveru, že sťažovateľka
ako podnecovateľka mimoriadneho dovolania nevyužila dostupný opravný prostriedok,
prostredníctvom ktorého mohla účinne hájiť svoje práva, a to konkrétne dovolanie proti
rozsudku odvolacieho súdu. Podľa odôvodnenia sťažnosťou napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu opomenutie využitia tohto opravného prostriedku nemôže byť nahradené
mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora, ktoré má iný účel a podmienky, a preto
s ohľadom na uvedené najvyšší súd mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora
odmietol ako procesne neprípustné podľa § 243i OSP v spojení s § 243b ods. 5 OSP.
41. Sťažovateľka vo svojej sťažnostnej argumentácii k prípustnosti mimoriadneho
dovolania generálneho prokurátora namieta, že podľa nej boli splnené zákonne podmienky
pre podanie mimoriadneho dovolania ustanovené v § 243e ods. 1 OSP, splnenie ktorých je
predpokladom prípustnosti mimoriadneho dovolania podľa § 243f ods. 1 OSP. Kľúčová
námietka sťažovateľky spočíva v tvrdení, že v čase podávania podnetu na mimoriadne
dovolanie judikatúra najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutia niektorých senátov ústavného
súdu nepovažovali za conditio sine qua non prípustnosti mimoriadneho dovolania
predchádzajúce vyčerpanie všetkých dostupných riadnych, ako aj mimoriadnych opravných
prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť
na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov. Požadovanie splnenia uvedenej
podmienky nepožadovalo (naopak, výslovne vylučovalo) aj zjednocujúce stanovisko
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2008 pod č. 36, v ktorom sa uvádza, že: „...
podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom nie je podmienené využitím
riadneho opravného prostriedku účastníkom konania. Mimoriadnym dovolaním... môže
generálny prokurátor napadnúť aj právoplatné rozhodnutie súdu prvého stupňa.“
42. Podľa sťažovateľky najvyšší súd pri rozhodovaní o mimoriadnom dovolaní
generálneho prokurátora nezohľadnil a nijako sa nevysporiadal s intertemporálnymi
dopadmi neskoršieho právneho názoru ústavného súdu a najvyššieho súdu, podľa ktorého
podmienkou prípustnosti mimoriadneho dovolania je vyčerpanie všetkých dostupných
riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania
k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.
Podľa sťažovateľky je preto napadnuté uznesenie najvyššieho súdu arbitrárne a svojvoľné
a je v rozpore s princípom právnej istoty a legitímnych očakávaní.
43. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
44. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
45. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97), a preto ich porušenie skúma
spoločne. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. právo na spravodlivý
proces sa nezaručuje iba čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale je implikované aj v siedmom oddiele
druhej hlavy ústavy, a to v čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 71/97, III. ÚS 53/09).
46. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu súčasťou obsahu základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
47. Ústavný súd v súvislosti s rozhodovaním o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1
ústavy konštantne zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov
nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,
ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok
porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 268/05 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor
natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06). Vychádzajúc z uvedeného
bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je
arbitrárne a či ho najvyšší súd ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom
zdôvodnil.
48. Ústavný súd preskúmal sťažnosťou napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,
v odôvodnení ktorého sa uvádza: „Ústavný súd [v náleze č. k. III. ÚS 35/2014-47
zo 17. júna 2014, ktorým bol najvyšší súd pri rozhodovaní viazaný, pozn.] konštatoval, že
najvyšší súd pri posudzovaní ne/splnenia podmienok prípustnosti mimoriadneho dovolania
postupoval nielen v rozpore s vlastnou judikatúrou, ale aj s judikatúrou ústavného súdu,
pretože žiadnym spôsobom nereagoval na skutočnosť, že žalovaný pred podaním podnetu
generálnemu prokurátorovi nepodal dovolanie, ktoré mohol odôvodniť rovnako ako on
(§ 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p.) tým, že rozhodnutie všeobecných súdov spočíva
na nesprávnom právom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), resp. namietať vadu
konania spočívajúcu v odňatí mu možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.).
Podľa ústavného súdu najvyšší súd sa v danej veci dôsledne nezaoberal tým, či sú naplnené
predpoklady prelomenia právoplatnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu týmto
mimoriadnym opravným prostriedkom.“. Ďalšie podstatné dôvody najvyššieho súdu ako
súdu konajúceho o mimoriadnom dovolaní sú citované v bodoch 19, 20 a 22 tohto
uznesenia.
49. Najvyšší súd vzhľadom na skutočnosť, že v predmetnom konaní sťažovateľka
ako podnecovateľka mimoriadneho dovolania nevyužila dostupný opravný prostriedok,
dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je v danom prípade procesne neprípustné
(podľa § 243i OSP v spojení s § 243b ods. 5 OSP) a rozhodol, že mimoriadne dovolanie
generálneho prokurátora odmieta.
50. Ústavný súd považuje za potrebné na tomto mieste pripomenúť, že v právnej veci
sťažovateľky sa ústavný súd k prípustnosti generálnym prokurátorom podaného
mimoriadneho dovolania vyjadril už vo svojom náleze č. k. III. ÚS 35/2014-47 zo 17. júna
2014, na ktorý týmto odkazuje.
51. Ústavný súd sa aj vo veci tejto sťažnosti plne stotožňuje so svojím právnym
názorom vyjadreným v náleze č. k. III. ÚS 35/2014-47 zo 17. júna 2014, neskôr pretaveným
aj do stanoviska pléna ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 3/2015-22 z 18. marca 2015,
na prípustnosť generálnym prokurátorom podaného mimoriadneho dovolania len
za splnenia podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj
mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré
mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.
52. V rámci posúdenia ústavnej akceptovateľnosti napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu je potrebné uviesť, že najvyšší súd v napadnutom uznesení zohľadnil
skutočnosť, že v danej veci mohol sám účastník konania prostredníctvom dovolania
[uplatnením dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP] dosiahnuť nápravu,
resp. zvrátenie stavu založeného rozhodnutím porušujúcim zákon. Ústavný súd konštatuje,
že z podanej sťažnosti a jej príloh nevyplývajú žiadne objektívne prekážky, ktoré by
využitie mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) v právnej veci sťažovateľky
znemožňovali. V danom prípade bolo preto potrebné rešpektovať zásadu „vigilantibus iura
scripta sunt“, ktorá zdôrazňuje vlastné pričinenie účastníkov konania o ochranu svojich
práv, keď požaduje, aby svoje procesné oprávnenia uplatňovali včas a s dostatočnou
starostlivosťou a predvídavosťou, teda dôsledne sledovali svoje subjektívne práva a robili
také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu.
53. Pokiaľ ide o hlavnú námietku sťažovateľky, že najvyšší súd sa v sťažnosťou
napadnutom uznesení vôbec nezaoberal a nijako nevysporiadal s intertemporálnymi
dopadmi stanoviska pléna ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 3/2015-22 z 18. marca 2015
a prípadnou tvrdosťou retrospektívy právneho názoru v ňom vyjadrenom, ako ani
s princípom právnej istoty a legitímnych očakávaní v kontexte existencie zjednocujúceho
stanoviska najvyššieho súdu publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2008 pod č. 36, ako aj rozhodovacej činnosti
najvyššieho súdu a ústavného súdu v čase podávania podnetu na podanie mimoriadneho
dovolania, ktoré podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom
nepodmieňovali využitím riadneho opravného prostriedku účastníkom konania a boli toho
názoru, že mimoriadnym dovolaním možno napadnúť aj právoplatné rozhodnutie súdu
prvého stupňa, postačí uviesť nasledovné.
54. Pokiaľ ide o judikatúru najvyššieho súdu v otázke prípustnosti mimoriadneho
dovolania z dôvodu nejednotnosti senátov občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu
pri aplikácii ustanovenia § 243e ods. 1 OSP na základe podnetu generálneho prokurátora
prijalo občianskoprávne kolégium zjednocujúce stanovisko k výkladu tohto procesného
ustanovenia, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky č. 4/2008 pod č. 36, podľa ktorého podanie mimoriadneho
dovolania generálnym prokurátorom nie je podmienené využitím riadneho opravného
prostriedku účastníkom konania.
55. Napriek uvedenému zjednocovaciemu stanovisku občianskoprávneho kolégia
najvyššieho súdu boli aj v nasledujúcom období najvyšším súdom vydané rozhodnutia,
ktoré ho nerešpektovali (napr. uznesenia sp. zn. 4 M Cdo 16/2007 z 27. januára 2009,
sp. zn. 4 M Cdo 19/2008 z 27. januára 2009, sp. zn. 1 M Obdo V 2/2011 z 27. septembra
2012), a to aj v čase, keď sťažovateľka podala podnet generálnemu prokurátorovi
na podanie mimoriadneho dovolania. V skutkovo rovnakých veciach tak najvyšší súd aj
po prijatí zjednocujúceho stanoviska akceptoval celkom opačný právny záver týkajúci sa
prípustnosti mimoriadneho dovolania.
56. Podľa ústavného súdu (I. ÚS 178/08) taký rozpor sám osebe ešte nemusí byť
dôvodom na kasáciu napadnutého rozhodnutia. Judikatúra totiž nemôže byť bez vývoja
a nie je vylúčené, aby (a to aj pri nezmenenej právnej úprave) bola nielen doplňovaná
o nové interpretačné závery, ale aj menená. Každá zmena rozhodovacej súdnej praxe, zvlášť
ak ide o prax najvyššej súdnej inštancie povolanej aj na zjednocovanie judikatúry nižších
súdov, je však javom vo svojej podstate nežiaducim, lebo takouto zmenou je zjavne
narušený jeden z princípov demokratického právneho štátu, a to princíp právnej istoty
a predvídateľnosti súdneho rozhodovania. To je prioritným dôvodom, prečo platná právna
úprava predpisovala pre najvyšší súd osobitné a záväzné pravidlá prijímania rozhodnutí
v situáciách, keď nimi má byť ich doterajšia judikatúra prekonaná [porov. § 21 ods. 3
písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z.]. Dokonca, aj keby takéto procedúry neboli pre uvedené
prípady zakotvené pozitívnym právom, nič by to nemenilo na povinnosti najvyššieho súdu
pristupovať k zmene judikatúry nielen opatrne a zdržanlivo (t. j. výlučne v nevyhnutných
prípadoch, opodstatňujúcich prekročenie princípu predvídateľnosti), ale tiež s dôkladným
odôvodnením takého postupu. Jeho súčasťou nevyhnutne by malo byť presvedčivé
vysvetlenie toho, prečo aj napriek očakávaniu rešpektu k doterajšej rozhodovacej praxi bolo
rozhodnuté inak. Takéto odôvodnenie je súčasťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.
57. Najvyšší súd v napadnutom uznesení dospel k záveru, že stanovisko najvyššieho
súdu uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky č. 4/2008 pod č. 36, podľa ktorého podanie mimoriadneho dovolania generálnym
prokurátorom nie je podmienené využitím riadneho opravného prostriedku účastníkom
konania, vychádza zo záverov, ktoré nie sú súladné s rozhodnutiami ústavného súdu
a najvyššieho súdu, a to aj tými, ktoré boli prijaté v čase, keď sťažovateľka podala podnet
na podanie mimoriadneho dovolania generálnemu prokurátorovi, ako aj rozhodnutiami
ESĽP týkajúcimi sa prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, pričom
v prípade tak ústavného súdu, ako aj ESĽP ide o súdne orgány oprávnené v určitých
prípadoch zrušiť rozhodnutie najvyššieho súdu. Keďže v čase rozhodovania najvyššieho
súdu o mimoriadnom dovolaní v právnej veci sťažovateľky došlo k prijatiu zjednocujúceho
stanoviska pléna ústavného súdu č. k. Plz. ÚS 3/2015-22, ktorým ústavný súd zamýšľal
odstrániť stav, keď sa k určitej právne významnej otázke rozdielne vyjadrí niektorý
zo senátov ústavného súdu, ako aj niektoré z kolégií najvyššieho súdu v stanovisku
k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov,
pričom toto stanovisko nie je rešpektované ani v nasledujúcom období všetkými senátmi
najvyššieho súdu, najvyšší súd v odôvodnení sťažnosťou napadnutého uznesenia poukázal
aj na v tomto zjednocujúcom stanovisku pléna ústavného súdu vyjadrený právny názor
k prípustnosti mimoriadneho dovolania.
58. Ani po prijatí zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu uverejneného
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2008
pod č. 36, podľa ktorého podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom nie je
podmienené využitím riadneho opravného prostriedku účastníkom konania, rozhodovacia
prax najvyššieho súdu nezotrvávala na uvedenom stanovisku a pri posudzovaní prípustnosti
mimoriadneho dovolania najvyšší súd aj naďalej zohľadňoval skutočnosť, či účastník
konania pred podaním podnetu generálnemu prokurátorovi na podanie mimoriadneho
dovolania využil všetky zákonom dovolené právne prostriedky nápravy, a to tak riadne, ako
aj mimoriadne. Sťažovateľke mohla byť táto skutočnosť známa a v otázke prípustnosti
mimoriadneho dovolania sa nemala bez výhrad spoliehať na uvedené stanovisko
najvyššieho súdu. Mohla si byť vedomá, že ak tak učiní, najvyšší súd môže mimoriadne
dovolanie podané na jej podnet odmietnuť ako procesne neprípustné.
59. V súvislosti s tým, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení výslovne
nezaoberal intertemporálnymi dopadmi stanoviska pléna ústavného súdu č. k.
Plz. ÚS 3/2015-22 na ďalšiu rozhodovaciu činnosť súdov a prípadnou tvrdosťou
retrospektívy právneho názoru v ňom vyjadreného na prípustnosť mimoriadneho dovolania,
ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť, že podľa judikatúry ESĽP čl. 6 ods. 1
dohovoru síce ukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však
nemožno chápať tak, že súdy majú povinnosť dať podrobnú odpoveď na každý argument
(napr.: rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, č. 16034/90, bod 61).
Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť
podľa povahy rozhodnutia rôzny. Okrem iného je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť
návrhov, ktoré účastník konania môže podať na súdy, ako aj rozdiely existujúce
v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami, právnymi názormi
a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (napr.: rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija a
Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, č. 18390/91). Skutočnosť, že súd neprerokuje
každú podrobnosť tvrdenú účastníkom konania, nie je sama osebe v rozpore s požiadavkou
spravodlivého prejednania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo účastníka
konania byť vypočutý a aby súd posúdil tvrdenia účastníka konania, hoci sa to explicitne
neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie ESĽP č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R. 49,
s. 67, 74).
60. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené. Najvyšší súd
zrozumiteľne prezentoval úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní vo veci sťažovateľky,
a právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako svojvoľné
alebo zjavne neodôvodnené či arbitrárne. Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu
ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi
skutočnosťami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné,
a ústavne súladným spôsobom zdôvodnil, prečo v danom prípade mimoriadne dovolanie
generálneho prokurátora odmietol ako procesne neprípustné. Na tomto závere nemôže nič
zmeniť okolnosť, že sťažovateľka má na celú vec odlišný názor a s napadnutým uznesením
najvyššieho súdu sa nestotožňuje. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť
porušenie označených práv sťažovateľky.
61. K časovej pôsobnosti judikatúry z pohľadu zmeny judikatúry ústavný súd
poznamenáva, že judikatúra je právom v materiálnom zmysle, to so sebou prináša
i povinnosť súdov svoju judikatúru meniť spôsobom, ktorý nenaruší oprávnené očakávania
adresátov právnych noriem. Zásadou vo všetkých štátoch s kontinentálnym právnym
systémom práva (rovnako aj v systéme common law) je aplikácia novej sudcom vytvorenej
normy na všetky aktuálne pred súdmi prebiehajúce kauzy (incidentná retrospektíva). Nový
právny názor sa aplikuje do minulosti (retrospektívne). Vychádza sa z prevažujúceho
prístupu, že súd právo netvorí, ale iba nachádza. Nepripúšťa sa, aby na právne vzťahy
z minulosti boli aplikované mylné právne názory. Zmena judikatúry sa deje s presvedčením,
že predchádzajúca judikatúra bola nesprávnou interpretáciou práva. Zmena judikatúry je
v tomto ohľade len opravou omylu vo výklade práva. Z tohto dôvodu nie je správny názor,
že zmena judikatúry pôsobí retroaktívne. Retroaktivita sa spája s právnou normou ako
všeobecne záväzným (normatívnym) pravidlom, kde sa uplatňuje princíp zákazu
retroaktivity (spätnej pôsobnosti). Judikatúra nie je samostatným, originálnym ani
normatívnym prameňom práva, akým je právna norma; judikatúra pôsobí vždy v súvislosti
s prameňom práva, je jeho interpretáciou. Najvyššie súdy preferujú incidentnú retrospektívu
s tým, že len v celkom špecifických prípadoch ochránia právnu istotu a legitímne
očakávania adresátov právnej normy, spravidla pri aplikácii hmotnoprávnej normy (Bobek,
M. Kühn, Z. a kol. Judikatura a právní argumentace. 2. vydání. Praha : Auditorium, 2013,
s. 148 a s. 159).
62. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napriek rozsiahlej argumentácii sťažovateľky
neexistuje príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia porušenia
uvedených základných práv po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto
sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
63. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími formulovanými časťami sťažnostného petitu sťažovateľky (návrhom
na zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, návrhom na priznanie náhrady trov
konania či návrhom na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu).
64. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2016