Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 118/2013

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Milana Ľalíka (sudca spravodajca) a sudcov Petra Brňáka a Marianny

Mochnáčovej prerokoval prijatú sťažnosť K. A., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou

M., s. r. o., B., konajúcou advokátom JUDr. M. M., pre namietané porušenie jej základných

práv podľa a a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 13. septembra 2012 a takto

rozhodol:

1. Základné právo K. A. na súdnu ochranu podľa

a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M

Cdo 2/2011 z 13. septembra 2012 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 13. septembra 2012 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. K. A. p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 269,58 € (slovom

dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej

republiky p o v i n n ý zaplatiť na účet Advokátskej kancelárie M., s. r. o., do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. V prevyšujúcej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

č. k. -17 z 20. februára 2013 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť K. A.

(ďalej len ,,sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl.

46 ods. 1 a (ďalej len ,a“) a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

,,dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“)

sp. zn. z 13. septembra 2012 (ďalej len ,,uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že smeruje proti uzneseniu najvyššieho súdu,

ktorým tento zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky

(ďalej len ,,generálny prokurátor“) podané na podnet sťažovateľky proti uzneseniu

Okresného súdu Bratislava I (ďalej len ,,okresný súd“) č. k. -167

z 10. augusta 2010 (ďalej len ,,zamietajúce uznesenie okresného súdu“), ktorým tento

námietky sťažovateľky ako povinnej v exekučnom konaní zamietol. Sťažovateľka

na odôvodnenie sťažnosti uviedla:

«„Pre účely tejto sťažnosti je potrebné vyriešiť najmä otázky, ktoré napriek ich

uvedeniu v mimoriadnom dovolaní neboli najvyšším súdom vyhodnotené ako kľúčové

pre vydanie rozhodnutia a ktorými sa najvyšší súd nijak nezaoberal, čo v konečnom

dôsledku viedlo k zásahu do ústavných práv sťažovateľky.

Dňa 15.7.2005 vydal Obvodný úrad životného prostredia D. S. rozhodnutie

č.: S.č.A 05/01276-Has (ďalej len ,,obvodný úrad“ a ,,prvotné rozhodnutie obvodného

úradu“), ktorým udelil sťažovateľke súhlas na zasahovanie do biotopu európskeho významu

na časti parcely č... v k. ú. B. na ploche určenej na radovú zástavbu 24 rodinných domov.

Ako jednu z podmienok tohto súhlasu stanovil sťažovateľke ako žiadateľke úhradu finančnej

náhrady vo výške 1 855 000 Sk.

Následne dňa 31.10.2006 vydal ten istý obvodný úrad rozhodnutie

č.: S.č.A 06/11948-001 (ďalej len ,,následné rozhodnutie obvodného úradu“), ktorým

opätovne vydal sťažovateľke súhlas na zasahovanie do biotopu európskeho významu

a na výrub drevín na parcele č... v k. ú. B., pričom ako podmienku tohto súhlasu stanovil

sťažovateľke ako žiadateľke úhradu finančnej náhrady vo výške 1 855 000 Sk. V odôvodnení

tohto následného rozhodnutia obvodného úradu sa výslovne uvádza, že tento následný

súhlas bol sťažovateľke vydaný, keďže súhlas podľa rozhodnutia z 15.7.2005 dlhšie ako rok

nevyužila. Následné rozhodnutie obvodného úradu bolo ako nezákonné zrušené Krajským

úradom životného prostredia v T. (ďalej len ,,odvolací správny orgán“) rozhodnutím

č. KÚŽP-2/2006/00541-Vo z 8.12.2006.“»

3. Sťažovateľka ďalej poukázala na to, že na podklade prvotného rozhodnutia

obvodného úradu ako exekučného titulu prebieha od roku 2007 exekučné konanie

o vymoženie povinnosti zaplatiť sumu 61 574,71 € (1 855 000 Sk). Pôvodne okresný súd

uznesením č. k. -71 z 22. septembra 2008 rozhodol tak, že námietkam

sťažovateľky ako povinnej vyhovel. Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Bratislave

(ďalej len ,,odvolací súd“) uznesením č. k. -115 z 18. decembra 2009

námietkam vyhovujúce uznesenie okresného súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Odvolací súd vyslovil, že povinnosťou okresného súdu bude zaoberať sa otázkou, či

exekučný titul vo vzťahu ku sťažovateľke nestratil platnosť na základe niektorej

zo skutočností uvedených v o ochrane prírody a krajiny

v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ochrane prírody a krajiny“). Následne

okresný súd zamietajúcim uznesením námietky sťažovateľky ako povinnej zamietol. Proti

tomuto uzneseniu podal mimoriadne dovolanie generálny prokurátor, ktoré odôvodnil tým,

že sťažovateľke ,,... nevznikla povinnosť uhradiť finančnú náhradu pretože nedisponovala

súhlasom správneho orgánu so zásahom do biotopu európskeho významu, ale iba

podmieneným súhlasom na vykonanie zásahu. Žiadateľka mala iba možnosť túto finančnú

náhradu uhradiť a tým získať (po splnení ďalších podmienok) právo na vykonanie zásahu

do biotopu.“. Generálny prokurátor ďalej dôvodil, že ,,... výrok rozhodnutia obvodného

úradu je správne potrebné vyložiť tak, že neukladá sťažovateľke povinnosť zaplatiť peňažnú

sumu. Opačný výklad by bol absurdný v tom smere, že žiadateľka by bola k dnešnému dňu

povinná zaplatiť finančnú náhradu za zásah do biotopu, hoci do dnešného dňa nedisponuje

právom zasiahnuť do biotopu (zásah do biotopu totiž nemôže vykonať, nakoľko podmienky

súhlasu správneho orgánu nie sú splnené, navyše, žiadateľka už nie je vlastníčkou

predmetných pozemkov). Správne mal dôjsť exekučný súd k záveru, že rozhodnutie

obvodného úradu nie je exekučným titulom, pretože neobsahuje povinnosť na zaplatenie

peňažnej sumy, a teda je daný dôvod pre ktorý je exekúcia neprípustná. Exekučný súd mal

preto námietkam povinnej proti exekúcii vyhovieť.“.

4. V ďalšej časti sťažovateľka poukazuje na relevantnú judikatúru ústavného súdu

a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“), túto aplikuje na jej právnu vec

a v podstatnom uvádza, že

„- povinnosť úhrady finančnej náhrady vzniká až zásahom do biotopu, a teda

nemohla jej vzniknúť skôr, ako skutočne nastane zásah do biotopu, pričom tento zásah

samotná sťažovateľka ani nerealizovala,

- tak prvotným, ako aj následným rozhodnutím obvodného úradu jej bola uložená

totožná povinnosť, pričom podľa jej názoru neskoršie rozhodnutie (neskôr zrušené

odvolacím správnym orgánom) zrušuje skoršie rozhodnutie v tej istej veci,

- najvyšší súd ustálil vykonateľnosť prvotného rozhodnutia obvodného úradu tým, že

túto potvrdil správny orgán, ktorý je však zároveň oprávneným v exekučnom konaní,

- najvyšší súd sa nezaoberal tým, či exekučný titul nezanikol ďalším rozhodnutím

toho istého orgánu v tej istej veci,

- najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia neprihliadal na argumenty

sťažovateľky, neskúmal ich, v dôsledku čoho jeho rozhodnutie nemožno považovať za riadne

odôvodnené.“.

5. V petite sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd rozhodol, že

uznesením najvyššieho súdu boli porušené jej označené práva, aby zrušil napadnuté

uznesenie a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

II.

6. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval najvyšší súd, aby sa

vyjadril k prijatej sťažnosti a k vhodnosti ústneho pojednávania. Predseda najvyššieho súdu

vo vyjadrení z 22. apríla 2013 uviedol:

,,Najvyšší súd svojim uznesením zamietol mimoriadne dovolanie generálneho

prokurátora z dôvodu, že uznesenie súdu prvého stupňa o zamietnutí námietok povinnej

proti upovedomeniu o začatí exekúcie nespočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych

dôvodov, pričom jeho výklad a závery nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené

a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu...

Z obsahu napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd sa námietkami

generálneho prokurátora zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

sťažovateľ dostal v tomto konaní odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu...

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého uznesenia, ktoré sú dostatočne odôvodnené...

Preto navrhujem, aby ústavný súd sťažnosť ako neopodstatnenú zamietol, súčasne

súhlasím s upustením od ústneho pojednávania.“

7. Ústavný súd sťažovateľku výzvou z 20. marca 2013 a opakovane urgenciou

z 11. júna 2013 vyzval na vyjadrenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania

s poučením, že v prípade, ak sa vo veci nevyjadrí, bude rozhodnuté aj bez tohto vyjadrenia.

Keďže sťažovateľka prostredníctvom právneho zástupcu ani na opakovanú výzvu ústavného

súdu nereagovala, ústavný súd dospel k záveru, že súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania.

8. Ústavný súd po vyhodnotení stanovísk účastníkov konania konštatoval, že

od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, a preto boli splnené

podmienky na upustenie od ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) a sťažnosť bola prerokovaná na neverejnom zasadnutí senátu ústavného

súdu. Po posúdení sťažnosti a jej príloh, uznesenia najvyššieho súdu a vyjadrenia

k sťažnosti dospel ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu k záveru, že sťažnosť je

čiastočne dôvodná.

9. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ).

Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie

a rešpektovanie všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

11. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu

neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci

všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry (siedma hlava má dva

oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní

svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého

procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s

alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom

smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo

svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. ,

, ).

III.

12. Pre účely posúdenia ústavnoprávnej relevancie sťažnostných námietok sa ústavný

súd oboznámil s odôvodnením napadnutého uznesenia najvyššieho súdu. Tento najskôr

vymedzil exekučný titul, dôvody uznesenia okresného súdu, ktorým tento nevyhovel

námietkam sťažovateľky ako povinnej, poukázal na dôvody mimoriadneho dovolania

a vyjadrenie k nemu a k vlastnému odôvodneniu uznesenia uviedol:

,,Spochybnená povinnou osobou a následne aj generálnym prokurátorom bola iba tá

skutočnosť, či je vykonateľný výrok rozhodnutia ukladajúci povinnosť povinnej plniť

61 574,71 € (1 855 000 Sk) na účet Environmentálneho fondu, a to z dôvodu, že súhlas

so zásahom do biotopu bol podmienený:

1. povinnosťou žiadateľky požiadať o vydanie súhlasu na výrub drevín podľa § 47

ods. 3 príslušný orgán ochrany prírody (obec B.),

2. vydaním súhlasu obce B. na výrub drevín,

3. povinnosťou žiadateľky zaplatiť finančnú náhradu 61 574,71 € (1 855 000 Sk).

Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku exekučným titulom je vykonateľné

rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok. Podľa

§ 41 ods. 2 písm. f/ Exekučného poriadku exekúciu je možno vykonať aj na podklade

vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy a územnej samosprávy...

Vykonateľnosť (ako základný predpoklad pre existenciu spôsobilého exekučného

titulu) je takou vlastnosťou rozhodnutia, ktorá mu dáva punc vynútiteľnosti a umožňuje

núteným, spôsobom (výkonom) aj proti vôli povinného subjektu realizovať povinnosť

obsiahnutú vo výroku rozhodnutia, ak táto nebola splnená dobrovoľne (§ 38 ods. 2

Exekučného poriadku). Vykonateľnosť má svoju materiálnu a formálnu stránku. Formálna

stránka vykonateľnosti je naplnená vtedy, ak rozhodnutie spĺňa predpoklady vykonateľnosti

stanovené procesným predpisom, podľa ktorého bolo vydané. Materiálna vykonateľnosť

exekučného titulu oproti tomu predstavuje vlastnú realizovateľnosť rozhodnutia, ktorá

predpokladá reálnu existenciu oprávneného a povinného a ich presnú a jednoznačnú

identifikáciu, a tiež presné vymedzenie obsahu vymáhaného nároku (ktorým podľa už

citovaného § 41 ods. 1 Exekučného poriadku môže byť len priznanie práva, záväzok

k povinnosti alebo postihnutie majetku) a jeho rozsahu.

Výrok rozhodnutia Obvodného úradu životného prostredia D. S. z 15. júla 2005

číslo A 05/01276-Has o povinnosti povinnej zaplatiť 61 574,71 € (1 855 000 Sk) tak, ako je

formulovaný, nevzbudzuje žiadne pochybnosti o tom, aké sú práva a povinnosti účastníkov

z neho vyplývajúce, ale jasne a zrozumiteľne stanovuje ich rozsah a spôsob plnenia. Pokiaľ

generálny prokurátor tvrdí, že výrok rozhodnutia, ktorým bolo uložené povinnej zaplatiť

sumu 61 574,71 € (1 855 000 Sk), je potrebné podľa jazykového vyjadrenia interpretovať aj

tak, že žiadateľka (povinná) nemá povinnosť zaplatiť uvedenú sumu, ale má možnosť

zaplatiť uvedenú sumu a tým splniť podmienky na vykonanie zásahu do biotopu, s takýmto

záverom nemožno súhlasiť. Zrejme ušlo pozornosti generálneho prokurátora, že vyššie

uvedené podmienky spojené so súhlasom na zásah do biotopu pod bodom 1. až 3. nie sú

podmienkami podmieňujúcimi povinnosť zaplatiť finančnú náhradu do výšky spoločenskej

hodnoty zasiahnutého biotopu v sume 61 574,71 € (1 855 000 Sk), ale sú podmienkami

pre vykonávanie činnosti povinnej, majúce za následok zasahovanie do biotopu európskeho

významu (viď výroková časť vykonávaného rozhodnutia). Zo samotného výroku

vykonávaného rozhodnutia nevyplýva žiadna skutočnosť, ktorá by podmieňovala splnenie

povinnosti zaplatiť v jeho výroku určenú sumu vo väzbe na činnosť povinnej. Takýto záver

je nesporný aj z tej skutočnosti, že pre splnenie povinnosti zaplatiť sumu 61 574.71 €

(1 855 000 Sk) je vo výroku vykonávaného rozhodnutia určená lehota 30 dní, ktorej

začiatok plynutia je spojený s právoplatnosťou rozhodnutia....

Z uvedených dôvodov sa dovolací súd nestotožnil s dôvodmi mimoriadneho

dovolania generálneho prokurátora, a preto mimoriadne dovolanie smerujúce proti

uzneseniu súdu prvého stupňa o zamietnutí námietok povinnej, ktoré nespočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci, zamietol.“

13. Predmetom skúmania ústavného súdu po prijatí sťažnosti na konanie bol

prieskum ústavnej konformity napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vo väzbe na záruky,

ktoré obsahujú sťažovateľkou označené práva podľa a dohovoru. Rozhodujúcim bolo

najmä posúdenie dodržania záruk vyplývajúcich z (právo na súdnu

ochranu) a čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivé súdne konanie), keďže zásah do práv

zaručených v sťažovateľka tvrdila iba v petite sťažnosti bez toho, aby

tomu korešpondovala argumentácia aj v jej odôvodnení.

14. Z judikatúry ústavného súdu možno vyvodiť viaceré z pohľadu prieskumu

napadnutého uznesenia aplikovateľné závery. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov

je častým predmetom posudzovania v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj

štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho

významu z pohľadu základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. ,

, , , ). V odôvodnení

rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne

a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd opakovane pripomína, že všeobecný

súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,

ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných

účastníkmi konania (). Rovnako ESĽP pripomenul, že súdne rozhodnutia musia

v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku

z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola

daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko

z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu

ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi

na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska

c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, ).

15. Okrem nedostatočne odôvodnených rozhodnutí všeobecných súdov však ústavný

súd ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) hodnotí aj také ich rozhodnutia,

ktoré síce môžu vykazovať rozsiahle dôvodenie, avšak ktorými boli normy podústavného

práva interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti v dôsledku napr.

prílišného formalizmu (), pričom tento prístup možno nájsť aj v judikatúre

Ústavného súdu Českej republiky (napr. ). Tento zároveň uviedol, že prílišný

formalizmus pri výklade právnych noriem vedúci k extrémne nespravodlivému záveru

potom znamená porušenie základných práv (). Spravodlivosť je totiž

kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu ústavnú povinnosť hľadať také riešenie

súdenej právnej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako nesúladné s princípom

spravodlivosti a popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení

(m. m ). Ústavný súd považuje za samozrejmé a určujúce, že vždy je potrebné

vychádzať z individuálnych, teda na konkrétnych zisteniach založených rozmerov každej

súdom prerokovávanej veci. Mnohé prípady a ich špecifické okolnosti môžu byť

komplikované a netypické; to však nezbavuje všeobecné súdy urobiť všetko pre nájdenie

spravodlivého riešenia, akokoľvek sa to môže javiť zložité.

16. Pre ústavno-súdny prieskum bolo v konkrétnej veci sťažovateľky z pohľadu

označenej judikatúry rozhodujúcim posúdenie odôvodnenia napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu vo vzťahu k dôvodom uplatneným v mimoriadnom dovolaní generálneho

prokurátora. Predtým sa však aj ústavný súd musel oboznámiť s prvotným rozhodnutím

obvodného úradu, ktoré bolo vo veci sťažovateľky exekučným titulom. Výrokom tohto

rozhodnutia obvodný úrad rozhodol tak, že sťažovateľke podľa § 12 písm. g) zákona

o ochrane prírody a krajiny vydal súhlas na zasahovanie do biotopu európskeho významu

a v súlade s § 82 ods. 12 zákona o ochrane prírody a krajiny určil tieto podmienky

vykonávania činnosti: (i) sťažovateľka bola povinná požiadať o vydanie súhlasu na výrub

drevín obec B., (ii) obec B. mala vydať súhlas na výrub drevín po ich označení príslušnou

Štátnou ochranou prírody a (iii) sťažovateľka bola povinná podľa § 6 ods. 1 zákona

o ochrane prírody a krajiny uhradiť finančnú náhradu do výšky spoločenskej hodnoty

zasiahnutého biotopu, ktorá predstavuje sumu 1 855 000 Sk, a to do 30 dní

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

17. Na prvý pohľad sa teda javia úvahy najvyššieho súdu ako jasné a zrozumiteľné –

exekučný titul skutočne stanovil sťažovateľke konkrétnu platobnú povinnosť a určil aj

lehotu na jej splnenie. Na strane druhej – generálny prokurátor zhodne so sťažovateľkou

poukazoval v mimoriadnom dovolaní na vzájomnú súvislosť a najmä podmienenosť

výrokovej časti prvotného rozhodnutia obvodného úradu. Znenie relevantných ustanovení

zákona o ochrane prírody a krajiny v rozhodnom čase bolo takéto:

Podľa § 6 ods. 1 zákona o ochrane prírody a krajiny každý, kto zasiahne do biotopu

európskeho významu spôsobom, ktorým môže biotop poškodiť alebo zničiť [§ 12 písm. g)]

alebo biotopu národného významu spôsobom, ktorým môže biotop poškodiť alebo zničiť

[§ 12 písm. g)], je povinný uskutočniť primerané náhradné revitalizačné opatrenia

vyplývajúce najmä z dokumentácie ochrany prírody a krajiny; táto povinnosť neplatí, ak ide

o bežné obhospodarovanie poľnohospodárskych kultúr alebo lesných kultúr. Ak nemožno

uskutočniť náhradné revitalizačné opatrenia, je povinný uhradiť finančnú náhradu do výšky

spoločenskej hodnoty zasiahnutého biotopu (§ 95). Finančná náhrada je príjmom

Environmentálneho fondu.

Podľa § 6 ods. 2 zákona o ochrane prírody a krajiny orgán ochrany prírody určí

podrobnosti o revitalizačných opatreniach alebo o finančnej náhrade podľa odseku 1

v súhlase podľa § 12 písm. g). Orgán ochrany prírody nariadi uskutočnenie primeraných

revitalizačných opatrení a určí ich rozsah a podrobnosti o nich alebo nariadi úhradu

finančnej náhrady aj tomu, kto zasiahol do biotopu európskeho významu alebo biotopu

národného významu bez súhlasu podľa § 12 písm. g).

Podľa § 12 písm. g) zákona o ochrane prírody a krajiny na území Slovenskej

republiky, ktorému sa neposkytuje územná ochrana podľa § 17 až § 31 okrem chráneného

vtáčieho územia podľa § 26, platí prvý stupeň ochrany, podľa ktorého sa vyžaduje súhlas

orgánu ochrany prírody na zasahovanie do biotopu európskeho významu alebo biotopu

národného významu, ktorým sa môže biotop poškodiť alebo zničiť.

Podľa § 82 ods. 12 zákona o ochrane prírody a krajiny v rozhodnutí vydanom podľa

tohto zákona, ktorým sa dáva súhlas na výkon činnosti alebo ktorým sa povoľuje výnimka

zo zákazu činnosti podľa tohto zákona, môže konajúci orgán určiť podrobnejšie podmienky

vykonávania činnosti zabezpečujúce ochranu prírody a krajiny a obmedziť ich časovú

platnosť.

18. Nemožno rozumne pochybovať o účele, ktorý zákonodarca sledoval citovanými

ustanoveniami. Zásah do biotopu s intenzitou jeho možného poškodenia či zničenia musel

byť odsúhlasený príslušným orgánom ochrany prírody a zároveň musel byť vyvážený buď

náhradnými revitalizačnými opatreniami, alebo finančnou náhradou, o čom tento orgán

rozhodol. Tento účel sa nejaví byť sporným. Spornou je však v konkrétnom prípade

interpretácia výroku prvotného rozhodnutia obvodného úradu. Najvyšší súd vec uzavrel

tým, že podmienky, na ktoré bolo viazané vykonávanie činnosti sťažovateľkou (spojené

so zásahom do biotopu), neboli podmienkami podmieňujúcimi povinnosť zaplatiť finančnú

náhradu, ale tieto podmienky podmieňovali samotný zásah do biotopu. Podľa názoru

ústavného súdu však takýto výklad v konkrétnej veci sťažovateľky aj vzhľadom

na konkrétne okolnosti prípadu nekorešponduje s účelom citovaných zákonných ustanovení

tak, ako bol už definovaný.

19. Aj napriek tomu, že ústavný súd nie je skutkovým súdom, a teda v zásade

nevykonáva dokazovanie, môže vo veci sťažovateľky skonštatovať, že skutkové okolnosti

vyplývajúce z príloh pripojených k sťažnosti sú prinajmenšom nejasné. Prvotné rozhodnutie

obvodného úradu (exekučný titul) bolo vydané 15. júla 2005, avšak podľa obsahu

následného rozhodnutia obvodného úradu z 31. októbra 2006 (udeľujúceho ,,nový“ súhlas

na zásah do biotopu a výrub drevín) sťažovateľka pôvodný súhlas na zásah do biotopu

udelený rozhodnutím z 15. júla 2005 nevyužila, z čoho možno vyvodiť záver, že neskoršie

rozhodnutie implicitne zrušilo následky predchádzajúceho rozhodnutia bez toho, že by ho

výslovne zrušilo alebo zmenilo. Ide jednoducho o to, že následným rozhodnutím správneho

orgánu, a to nielen odchylným ale aj vecne zhodným, pôvodné rozhodnutie správneho

orgánu stratilo účinnosť. Toto následné rozhodnutie obvodného úradu síce bolo zrušené

rozhodnutím odvolacieho orgánu z 8. decembra 2006, avšak skutočnosť, že sťažovateľka

pôvodný súhlas nevyužila a zásah do biotopu nezrealizovala, ním bola potvrdená.

20. Jednostranná jazyková interpretácia povinností vyplývajúcich z prvotného

rozhodnutia obvodného úradu, tak ako ju učinil najvyšší súd, je však in concreto

neprijateľná, formalistická a v konečnom dôsledku svojvoľná, pretože nedáva odpovede

na podstatné právne otázky, ktoré nastolil generálny prokurátor v ním podanom dovolaní.

V tomto smere mimoriadne dovolanie vhodne poukazuje nielen na možné rôzne

interpretácie výroku exekučného titulu, ale aj na to, že toto rozhodnutie síce umožňuje zásah

do biotopu, ale iba okrem iného za splnenia podmienky zaplatenia finančnej náhrady.

Zároveň poukazuje na absurdnosť opačného výkladu, ktorý by vyžadoval od sťažovateľky

splnenie jej povinnosti zaplatiť určenú finančnú náhradu, a to bez ohľadu na to, či disponuje

alebo nedisponuje právom tento zásah vykonať (pretože nesplnila určené podmienky

pre tento zásah, alternatívne preto, že už nie je vlastníčkou predmetných pozemkov).

Pri tomto právnom posúdení však už otázka, či prvotné rozhodnutie má povahu exekučného

titulu ukladajúceho sťažovateľke povinnosť zaplatiť finančnú náhradu, nemusí mať takú

jasnú odpoveď, akú poskytol najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia. Zároveň

pri takomto právnom posúdení vyvstáva otázka, či je možné spravodlivo požadovať

zaplatenie finančnej náhrady za zásah do biotopu, ak podmienky na vykonanie zásahu

splnené neboli, prípadne ak tento zásah vôbec vykonaný nebol alebo nemohol byť.

21. Najvyšší súd však v napadnutom uznesení neodpovedal primeraným a ústavne

akceptovateľným spôsobom na práve tieto podstatné otázky, ktoré mali vzťah

k prerokovávanej veci a ktoré osobitne zvýraznil v mimoriadnom dovolaní aj generálny

prokurátor. Absencia riadneho a ústavne akceptovateľného odôvodnenia v spojení

s jednostranným a formalistickým prístupom k do úvahy prichádzajúcim interpretáciám

relevantných noriem a samotného exekučného titulu boli preto dôvodom, pre ktorý ústavný

súd dospel k záveru o porušení práv sťažovateľky podľa a

dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu (výrok 1 nálezu).

22. Keďže však ide o otázky podústavného významu, ústavnému súdu neprislúcha,

aby sám formuloval svoj názor skôr, ako to urobí najvyšší súd v ďalšom konaní

nasledujúcom po zrušení napadnutého uznesenia a vrátení veci na ďalšie konanie (výrok

2 nálezu). V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný vysloveným právnym názorom

ústavného súdu ( ) a jeho povinnosťou bude ústavne

konformným, presvedčivým a najmä spravodlivým spôsobom vysporiadať sa

s mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora.

23. Pokiaľ ide o tvrdený zásah do základných práv podľa

napadnutým uznesením najvyššieho súdu, tento nebol sťažovateľkou v sťažnosti nijako

bližšie konkretizovaný a ani ústavný súd nezistil možnú príčinnú súvislosť medzi

prípadným porušením týchto práv a napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Preto v tejto

časti sťažnosti nevyhovel (výrok 4 nálezu).

IV.

24. Keďže sťažovateľka bola v konaní pred ústavným súdom úspešná, prichádzala

do úvahy aplikácia , podľa ktorého ústavný súd môže

v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému

účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

S poukazom na vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb ústavný súd priznal

sťažovateľke náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 269,58 € (slovom

dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov), a to za 2 úkony právnej pomoci

po 127,16 €, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť, 2 x paušálna náhrada hotových

výdavkov po 7,63 €, ktoré zaviazal najvyšší súd zaplatiť na účet jej právneho zástupcu

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Vzhľadom na , podľa

ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto

rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2014