Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 61 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (70)I. ÚS 118/2013
PDF · 243.3 KB
No categories available
I. ÚS 118/2013
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2014 v senáte
zloženom z predsedu Milana Ľalíka (sudca spravodajca) a sudcov Petra Brňáka a Marianny
Mochnáčovej prerokoval prijatú sťažnosť K. A., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou
M., s. r. o., B., konajúcou advokátom JUDr. M. M., pre namietané porušenie jej základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 2/2011 z 13. septembra 2012 a takto
rozhodol:
1. Základné právo K. A. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M
Cdo 2/2011 z 13. septembra 2012 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 2/2011
z 13. septembra 2012 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. K. A. p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 269,58 € (slovom
dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej
republiky p o v i n n ý zaplatiť na účet Advokátskej kancelárie M., s. r. o., do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. V prevyšujúcej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
č. k. I. ÚS 118/2013-17 z 20. februára 2013 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť K. A.
(ďalej len ,,sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl.
46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
,,dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“)
sp. zn. 3 M Cdo 2/2011 z 13. septembra 2012 (ďalej len ,,uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že smeruje proti uzneseniu najvyššieho súdu,
ktorým tento zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky
(ďalej len ,,generálny prokurátor“) podané na podnet sťažovateľky proti uzneseniu
Okresného súdu Bratislava I (ďalej len ,,okresný súd“) č. k. 4 Er 973/2007-167
z 10. augusta 2010 (ďalej len ,,zamietajúce uznesenie okresného súdu“), ktorým tento
námietky sťažovateľky ako povinnej v exekučnom konaní zamietol. Sťažovateľka
na odôvodnenie sťažnosti uviedla:
«„Pre účely tejto sťažnosti je potrebné vyriešiť najmä otázky, ktoré napriek ich
uvedeniu v mimoriadnom dovolaní neboli najvyšším súdom vyhodnotené ako kľúčové
pre vydanie rozhodnutia a ktorými sa najvyšší súd nijak nezaoberal, čo v konečnom
dôsledku viedlo k zásahu do ústavných práv sťažovateľky.
Dňa 15.7.2005 vydal Obvodný úrad životného prostredia D. S. rozhodnutie
č.: S.č.A 05/01276-Has (ďalej len ,,obvodný úrad“ a ,,prvotné rozhodnutie obvodného
úradu“), ktorým udelil sťažovateľke súhlas na zasahovanie do biotopu európskeho významu
na časti parcely č... v k. ú. B. na ploche určenej na radovú zástavbu 24 rodinných domov.
Ako jednu z podmienok tohto súhlasu stanovil sťažovateľke ako žiadateľke úhradu finančnej
náhrady vo výške 1 855 000 Sk.
Následne dňa 31.10.2006 vydal ten istý obvodný úrad rozhodnutie
č.: S.č.A 06/11948-001 (ďalej len ,,následné rozhodnutie obvodného úradu“), ktorým
opätovne vydal sťažovateľke súhlas na zasahovanie do biotopu európskeho významu
a na výrub drevín na parcele č... v k. ú. B., pričom ako podmienku tohto súhlasu stanovil
sťažovateľke ako žiadateľke úhradu finančnej náhrady vo výške 1 855 000 Sk. V odôvodnení
tohto následného rozhodnutia obvodného úradu sa výslovne uvádza, že tento následný
súhlas bol sťažovateľke vydaný, keďže súhlas podľa rozhodnutia z 15.7.2005 dlhšie ako rok
nevyužila. Následné rozhodnutie obvodného úradu bolo ako nezákonné zrušené Krajským
úradom životného prostredia v T. (ďalej len ,,odvolací správny orgán“) rozhodnutím
č. KÚŽP-2/2006/00541-Vo z 8.12.2006.“»
3. Sťažovateľka ďalej poukázala na to, že na podklade prvotného rozhodnutia
obvodného úradu ako exekučného titulu prebieha od roku 2007 exekučné konanie
o vymoženie povinnosti zaplatiť sumu 61 574,71 € (1 855 000 Sk). Pôvodne okresný súd
uznesením č. k. 4 Er 973/2007-71 z 22. septembra 2008 rozhodol tak, že námietkam
sťažovateľky ako povinnej vyhovel. Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Bratislave
(ďalej len ,,odvolací súd“) uznesením č. k. 15 Coe 394/2008-115 z 18. decembra 2009
námietkam vyhovujúce uznesenie okresného súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.
Odvolací súd vyslovil, že povinnosťou okresného súdu bude zaoberať sa otázkou, či
exekučný titul vo vzťahu ku sťažovateľke nestratil platnosť na základe niektorej
zo skutočností uvedených v § 89 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny
v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ochrane prírody a krajiny“). Následne
okresný súd zamietajúcim uznesením námietky sťažovateľky ako povinnej zamietol. Proti
tomuto uzneseniu podal mimoriadne dovolanie generálny prokurátor, ktoré odôvodnil tým,
že sťažovateľke ,,... nevznikla povinnosť uhradiť finančnú náhradu pretože nedisponovala
súhlasom správneho orgánu so zásahom do biotopu európskeho významu, ale iba
podmieneným súhlasom na vykonanie zásahu. Žiadateľka mala iba možnosť túto finančnú
náhradu uhradiť a tým získať (po splnení ďalších podmienok) právo na vykonanie zásahu
do biotopu.“. Generálny prokurátor ďalej dôvodil, že ,,... výrok rozhodnutia obvodného
úradu je správne potrebné vyložiť tak, že neukladá sťažovateľke povinnosť zaplatiť peňažnú
sumu. Opačný výklad by bol absurdný v tom smere, že žiadateľka by bola k dnešnému dňu
povinná zaplatiť finančnú náhradu za zásah do biotopu, hoci do dnešného dňa nedisponuje
právom zasiahnuť do biotopu (zásah do biotopu totiž nemôže vykonať, nakoľko podmienky
súhlasu správneho orgánu nie sú splnené, navyše, žiadateľka už nie je vlastníčkou
predmetných pozemkov). Správne mal dôjsť exekučný súd k záveru, že rozhodnutie
obvodného úradu nie je exekučným titulom, pretože neobsahuje povinnosť na zaplatenie
peňažnej sumy, a teda je daný dôvod pre ktorý je exekúcia neprípustná. Exekučný súd mal
preto námietkam povinnej proti exekúcii vyhovieť.“.
4. V ďalšej časti sťažovateľka poukazuje na relevantnú judikatúru ústavného súdu
a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“), túto aplikuje na jej právnu vec
a v podstatnom uvádza, že
„- povinnosť úhrady finančnej náhrady vzniká až zásahom do biotopu, a teda
nemohla jej vzniknúť skôr, ako skutočne nastane zásah do biotopu, pričom tento zásah
samotná sťažovateľka ani nerealizovala,
- tak prvotným, ako aj následným rozhodnutím obvodného úradu jej bola uložená
totožná povinnosť, pričom podľa jej názoru neskoršie rozhodnutie (neskôr zrušené
odvolacím správnym orgánom) zrušuje skoršie rozhodnutie v tej istej veci,
- najvyšší súd ustálil vykonateľnosť prvotného rozhodnutia obvodného úradu tým, že
túto potvrdil správny orgán, ktorý je však zároveň oprávneným v exekučnom konaní,
- najvyšší súd sa nezaoberal tým, či exekučný titul nezanikol ďalším rozhodnutím
toho istého orgánu v tej istej veci,
- najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia neprihliadal na argumenty
sťažovateľky, neskúmal ich, v dôsledku čoho jeho rozhodnutie nemožno považovať za riadne
odôvodnené.“.
5. V petite sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd rozhodol, že
uznesením najvyššieho súdu boli porušené jej označené práva, aby zrušil napadnuté
uznesenie a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.
II.
6. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval najvyšší súd, aby sa
vyjadril k prijatej sťažnosti a k vhodnosti ústneho pojednávania. Predseda najvyššieho súdu
vo vyjadrení z 22. apríla 2013 uviedol:
,,Najvyšší súd svojim uznesením zamietol mimoriadne dovolanie generálneho
prokurátora z dôvodu, že uznesenie súdu prvého stupňa o zamietnutí námietok povinnej
proti upovedomeniu o začatí exekúcie nespočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych
dôvodov, pričom jeho výklad a závery nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené
a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu...
Z obsahu napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd sa námietkami
generálneho prokurátora zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že
sťažovateľ dostal v tomto konaní odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu...
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
napadnutého uznesenia, ktoré sú dostatočne odôvodnené...
Preto navrhujem, aby ústavný súd sťažnosť ako neopodstatnenú zamietol, súčasne
súhlasím s upustením od ústneho pojednávania.“
7. Ústavný súd sťažovateľku výzvou z 20. marca 2013 a opakovane urgenciou
z 11. júna 2013 vyzval na vyjadrenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania
s poučením, že v prípade, ak sa vo veci nevyjadrí, bude rozhodnuté aj bez tohto vyjadrenia.
Keďže sťažovateľka prostredníctvom právneho zástupcu ani na opakovanú výzvu ústavného
súdu nereagovala, ústavný súd dospel k záveru, že súhlasí s upustením od ústneho
pojednávania.
8. Ústavný súd po vyhodnotení stanovísk účastníkov konania konštatoval, že
od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, a preto boli splnené
podmienky na upustenie od ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) a sťažnosť bola prerokovaná na neverejnom zasadnutí senátu ústavného
súdu. Po posúdení sťažnosti a jej príloh, uznesenia najvyššieho súdu a vyjadrenia
k sťažnosti dospel ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu k záveru, že sťažnosť je
čiastočne dôvodná.
9. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).
Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie
a rešpektovanie ústavy všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
11. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu
neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci
všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani
ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné
súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva
oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní
svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého
procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti
pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou
alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom
smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo
svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02,
III.
12. Pre účely posúdenia ústavnoprávnej relevancie sťažnostných námietok sa ústavný
súd oboznámil s odôvodnením napadnutého uznesenia najvyššieho súdu. Tento najskôr
vymedzil exekučný titul, dôvody uznesenia okresného súdu, ktorým tento nevyhovel
námietkam sťažovateľky ako povinnej, poukázal na dôvody mimoriadneho dovolania
a vyjadrenie k nemu a k vlastnému odôvodneniu uznesenia uviedol:
,,Spochybnená povinnou osobou a následne aj generálnym prokurátorom bola iba tá
skutočnosť, či je vykonateľný výrok rozhodnutia ukladajúci povinnosť povinnej plniť
61 574,71 € (1 855 000 Sk) na účet Environmentálneho fondu, a to z dôvodu, že súhlas
so zásahom do biotopu bol podmienený:
1. povinnosťou žiadateľky požiadať o vydanie súhlasu na výrub drevín podľa § 47
ods. 3 zákona č. 543/2002 Z. z. príslušný orgán ochrany prírody (obec B.),
2. vydaním súhlasu obce B. na výrub drevín,
3. povinnosťou žiadateľky zaplatiť finančnú náhradu 61 574,71 € (1 855 000 Sk).
Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku exekučným titulom je vykonateľné
rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok. Podľa
§ 41 ods. 2 písm. f/ Exekučného poriadku exekúciu je možno vykonať aj na podklade
vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy a územnej samosprávy...
Vykonateľnosť (ako základný predpoklad pre existenciu spôsobilého exekučného
titulu) je takou vlastnosťou rozhodnutia, ktorá mu dáva punc vynútiteľnosti a umožňuje
núteným, spôsobom (výkonom) aj proti vôli povinného subjektu realizovať povinnosť
obsiahnutú vo výroku rozhodnutia, ak táto nebola splnená dobrovoľne (§ 38 ods. 2
Exekučného poriadku). Vykonateľnosť má svoju materiálnu a formálnu stránku. Formálna
stránka vykonateľnosti je naplnená vtedy, ak rozhodnutie spĺňa predpoklady vykonateľnosti
stanovené procesným predpisom, podľa ktorého bolo vydané. Materiálna vykonateľnosť
exekučného titulu oproti tomu predstavuje vlastnú realizovateľnosť rozhodnutia, ktorá
predpokladá reálnu existenciu oprávneného a povinného a ich presnú a jednoznačnú
identifikáciu, a tiež presné vymedzenie obsahu vymáhaného nároku (ktorým podľa už
citovaného § 41 ods. 1 Exekučného poriadku môže byť len priznanie práva, záväzok
k povinnosti alebo postihnutie majetku) a jeho rozsahu.
Výrok rozhodnutia Obvodného úradu životného prostredia D. S. z 15. júla 2005
číslo A 05/01276-Has o povinnosti povinnej zaplatiť 61 574,71 € (1 855 000 Sk) tak, ako je
formulovaný, nevzbudzuje žiadne pochybnosti o tom, aké sú práva a povinnosti účastníkov
z neho vyplývajúce, ale jasne a zrozumiteľne stanovuje ich rozsah a spôsob plnenia. Pokiaľ
generálny prokurátor tvrdí, že výrok rozhodnutia, ktorým bolo uložené povinnej zaplatiť
sumu 61 574,71 € (1 855 000 Sk), je potrebné podľa jazykového vyjadrenia interpretovať aj
tak, že žiadateľka (povinná) nemá povinnosť zaplatiť uvedenú sumu, ale má možnosť
zaplatiť uvedenú sumu a tým splniť podmienky na vykonanie zásahu do biotopu, s takýmto
záverom nemožno súhlasiť. Zrejme ušlo pozornosti generálneho prokurátora, že vyššie
uvedené podmienky spojené so súhlasom na zásah do biotopu pod bodom 1. až 3. nie sú
podmienkami podmieňujúcimi povinnosť zaplatiť finančnú náhradu do výšky spoločenskej
hodnoty zasiahnutého biotopu v sume 61 574,71 € (1 855 000 Sk), ale sú podmienkami
pre vykonávanie činnosti povinnej, majúce za následok zasahovanie do biotopu európskeho
významu (viď výroková časť vykonávaného rozhodnutia). Zo samotného výroku
vykonávaného rozhodnutia nevyplýva žiadna skutočnosť, ktorá by podmieňovala splnenie
povinnosti zaplatiť v jeho výroku určenú sumu vo väzbe na činnosť povinnej. Takýto záver
je nesporný aj z tej skutočnosti, že pre splnenie povinnosti zaplatiť sumu 61 574.71 €
(1 855 000 Sk) je vo výroku vykonávaného rozhodnutia určená lehota 30 dní, ktorej
začiatok plynutia je spojený s právoplatnosťou rozhodnutia....
Z uvedených dôvodov sa dovolací súd nestotožnil s dôvodmi mimoriadneho
dovolania generálneho prokurátora, a preto mimoriadne dovolanie smerujúce proti
uzneseniu súdu prvého stupňa o zamietnutí námietok povinnej, ktoré nespočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci, zamietol.“
13. Predmetom skúmania ústavného súdu po prijatí sťažnosti na konanie bol
prieskum ústavnej konformity napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vo väzbe na záruky,
ktoré obsahujú sťažovateľkou označené práva podľa ústavy a dohovoru. Rozhodujúcim bolo
najmä posúdenie dodržania záruk vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy (právo na súdnu
ochranu) a čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivé súdne konanie), keďže zásah do práv
zaručených v čl. 48 ods. 2 ústavy sťažovateľka tvrdila iba v petite sťažnosti bez toho, aby
tomu korešpondovala argumentácia aj v jej odôvodnení.
14. Z judikatúry ústavného súdu možno vyvodiť viaceré z pohľadu prieskumu
napadnutého uznesenia aplikovateľné závery. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov
je častým predmetom posudzovania v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj
štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho
významu z pohľadu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. I. ÚS 33/2011,
III. ÚS 492/2011, III. ÚS 198/2011, I. ÚS 248/2010, IV. ÚS 149/2009). V odôvodnení
rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne
a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd opakovane pripomína, že všeobecný
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,
ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako ESĽP pripomenul, že súdne rozhodnutia musia
v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku
z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko
z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu
ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi
na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska
c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).
15. Okrem nedostatočne odôvodnených rozhodnutí všeobecných súdov však ústavný
súd ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) hodnotí aj také ich rozhodnutia,
ktoré síce môžu vykazovať rozsiahle dôvodenie, avšak ktorými boli normy podústavného
práva interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti v dôsledku napr.
prílišného formalizmu (IV. ÚS 192/08), pričom tento prístup možno nájsť aj v judikatúre
Ústavného súdu Českej republiky (napr. III. ÚS 150/99). Tento zároveň uviedol, že prílišný
formalizmus pri výklade právnych noriem vedúci k extrémne nespravodlivému záveru
potom znamená porušenie základných práv (IV. ÚS 1735/07). Spravodlivosť je totiž
kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu ústavnú povinnosť hľadať také riešenie
súdenej právnej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako nesúladné s princípom
spravodlivosti a popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení
(m. m I. ÚS 26/2010). Ústavný súd považuje za samozrejmé a určujúce, že vždy je potrebné
vychádzať z individuálnych, teda na konkrétnych zisteniach založených rozmerov každej
súdom prerokovávanej veci. Mnohé prípady a ich špecifické okolnosti môžu byť
komplikované a netypické; to však nezbavuje všeobecné súdy urobiť všetko pre nájdenie
spravodlivého riešenia, akokoľvek sa to môže javiť zložité.
16. Pre ústavno-súdny prieskum bolo v konkrétnej veci sťažovateľky z pohľadu
označenej judikatúry rozhodujúcim posúdenie odôvodnenia napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu vo vzťahu k dôvodom uplatneným v mimoriadnom dovolaní generálneho
prokurátora. Predtým sa však aj ústavný súd musel oboznámiť s prvotným rozhodnutím
obvodného úradu, ktoré bolo vo veci sťažovateľky exekučným titulom. Výrokom tohto
rozhodnutia obvodný úrad rozhodol tak, že sťažovateľke podľa § 12 písm. g) zákona
o ochrane prírody a krajiny vydal súhlas na zasahovanie do biotopu európskeho významu
a v súlade s § 82 ods. 12 zákona o ochrane prírody a krajiny určil tieto podmienky
vykonávania činnosti: (i) sťažovateľka bola povinná požiadať o vydanie súhlasu na výrub
drevín obec B., (ii) obec B. mala vydať súhlas na výrub drevín po ich označení príslušnou
Štátnou ochranou prírody a (iii) sťažovateľka bola povinná podľa § 6 ods. 1 zákona
o ochrane prírody a krajiny uhradiť finančnú náhradu do výšky spoločenskej hodnoty
zasiahnutého biotopu, ktorá predstavuje sumu 1 855 000 Sk, a to do 30 dní
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
17. Na prvý pohľad sa teda javia úvahy najvyššieho súdu ako jasné a zrozumiteľné –
exekučný titul skutočne stanovil sťažovateľke konkrétnu platobnú povinnosť a určil aj
lehotu na jej splnenie. Na strane druhej – generálny prokurátor zhodne so sťažovateľkou
poukazoval v mimoriadnom dovolaní na vzájomnú súvislosť a najmä podmienenosť
výrokovej časti prvotného rozhodnutia obvodného úradu. Znenie relevantných ustanovení
zákona o ochrane prírody a krajiny v rozhodnom čase bolo takéto:
Podľa § 6 ods. 1 zákona o ochrane prírody a krajiny každý, kto zasiahne do biotopu
európskeho významu spôsobom, ktorým môže biotop poškodiť alebo zničiť [§ 12 písm. g)]
alebo biotopu národného významu spôsobom, ktorým môže biotop poškodiť alebo zničiť
[§ 12 písm. g)], je povinný uskutočniť primerané náhradné revitalizačné opatrenia
vyplývajúce najmä z dokumentácie ochrany prírody a krajiny; táto povinnosť neplatí, ak ide
o bežné obhospodarovanie poľnohospodárskych kultúr alebo lesných kultúr. Ak nemožno
uskutočniť náhradné revitalizačné opatrenia, je povinný uhradiť finančnú náhradu do výšky
spoločenskej hodnoty zasiahnutého biotopu (§ 95). Finančná náhrada je príjmom
Environmentálneho fondu.
Podľa § 6 ods. 2 zákona o ochrane prírody a krajiny orgán ochrany prírody určí
podrobnosti o revitalizačných opatreniach alebo o finančnej náhrade podľa odseku 1
v súhlase podľa § 12 písm. g). Orgán ochrany prírody nariadi uskutočnenie primeraných
revitalizačných opatrení a určí ich rozsah a podrobnosti o nich alebo nariadi úhradu
finančnej náhrady aj tomu, kto zasiahol do biotopu európskeho významu alebo biotopu
národného významu bez súhlasu podľa § 12 písm. g).
Podľa § 12 písm. g) zákona o ochrane prírody a krajiny na území Slovenskej
republiky, ktorému sa neposkytuje územná ochrana podľa § 17 až § 31 okrem chráneného
vtáčieho územia podľa § 26, platí prvý stupeň ochrany, podľa ktorého sa vyžaduje súhlas
orgánu ochrany prírody na zasahovanie do biotopu európskeho významu alebo biotopu
národného významu, ktorým sa môže biotop poškodiť alebo zničiť.
Podľa § 82 ods. 12 zákona o ochrane prírody a krajiny v rozhodnutí vydanom podľa
tohto zákona, ktorým sa dáva súhlas na výkon činnosti alebo ktorým sa povoľuje výnimka
zo zákazu činnosti podľa tohto zákona, môže konajúci orgán určiť podrobnejšie podmienky
vykonávania činnosti zabezpečujúce ochranu prírody a krajiny a obmedziť ich časovú
platnosť.
18. Nemožno rozumne pochybovať o účele, ktorý zákonodarca sledoval citovanými
ustanoveniami. Zásah do biotopu s intenzitou jeho možného poškodenia či zničenia musel
byť odsúhlasený príslušným orgánom ochrany prírody a zároveň musel byť vyvážený buď
náhradnými revitalizačnými opatreniami, alebo finančnou náhradou, o čom tento orgán
rozhodol. Tento účel sa nejaví byť sporným. Spornou je však v konkrétnom prípade
interpretácia výroku prvotného rozhodnutia obvodného úradu. Najvyšší súd vec uzavrel
tým, že podmienky, na ktoré bolo viazané vykonávanie činnosti sťažovateľkou (spojené
so zásahom do biotopu), neboli podmienkami podmieňujúcimi povinnosť zaplatiť finančnú
náhradu, ale tieto podmienky podmieňovali samotný zásah do biotopu. Podľa názoru
ústavného súdu však takýto výklad v konkrétnej veci sťažovateľky aj vzhľadom
na konkrétne okolnosti prípadu nekorešponduje s účelom citovaných zákonných ustanovení
tak, ako bol už definovaný.
19. Aj napriek tomu, že ústavný súd nie je skutkovým súdom, a teda v zásade
nevykonáva dokazovanie, môže vo veci sťažovateľky skonštatovať, že skutkové okolnosti
vyplývajúce z príloh pripojených k sťažnosti sú prinajmenšom nejasné. Prvotné rozhodnutie
obvodného úradu (exekučný titul) bolo vydané 15. júla 2005, avšak podľa obsahu
následného rozhodnutia obvodného úradu z 31. októbra 2006 (udeľujúceho ,,nový“ súhlas
na zásah do biotopu a výrub drevín) sťažovateľka pôvodný súhlas na zásah do biotopu
udelený rozhodnutím z 15. júla 2005 nevyužila, z čoho možno vyvodiť záver, že neskoršie
rozhodnutie implicitne zrušilo následky predchádzajúceho rozhodnutia bez toho, že by ho
výslovne zrušilo alebo zmenilo. Ide jednoducho o to, že následným rozhodnutím správneho
orgánu, a to nielen odchylným ale aj vecne zhodným, pôvodné rozhodnutie správneho
orgánu stratilo účinnosť. Toto následné rozhodnutie obvodného úradu síce bolo zrušené
rozhodnutím odvolacieho orgánu z 8. decembra 2006, avšak skutočnosť, že sťažovateľka
pôvodný súhlas nevyužila a zásah do biotopu nezrealizovala, ním bola potvrdená.
20. Jednostranná jazyková interpretácia povinností vyplývajúcich z prvotného
rozhodnutia obvodného úradu, tak ako ju učinil najvyšší súd, je však in concreto
neprijateľná, formalistická a v konečnom dôsledku svojvoľná, pretože nedáva odpovede
na podstatné právne otázky, ktoré nastolil generálny prokurátor v ním podanom dovolaní.
V tomto smere mimoriadne dovolanie vhodne poukazuje nielen na možné rôzne
interpretácie výroku exekučného titulu, ale aj na to, že toto rozhodnutie síce umožňuje zásah
do biotopu, ale iba okrem iného za splnenia podmienky zaplatenia finančnej náhrady.
Zároveň poukazuje na absurdnosť opačného výkladu, ktorý by vyžadoval od sťažovateľky
splnenie jej povinnosti zaplatiť určenú finančnú náhradu, a to bez ohľadu na to, či disponuje
alebo nedisponuje právom tento zásah vykonať (pretože nesplnila určené podmienky
pre tento zásah, alternatívne preto, že už nie je vlastníčkou predmetných pozemkov).
Pri tomto právnom posúdení však už otázka, či prvotné rozhodnutie má povahu exekučného
titulu ukladajúceho sťažovateľke povinnosť zaplatiť finančnú náhradu, nemusí mať takú
jasnú odpoveď, akú poskytol najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia. Zároveň
pri takomto právnom posúdení vyvstáva otázka, či je možné spravodlivo požadovať
zaplatenie finančnej náhrady za zásah do biotopu, ak podmienky na vykonanie zásahu
splnené neboli, prípadne ak tento zásah vôbec vykonaný nebol alebo nemohol byť.
21. Najvyšší súd však v napadnutom uznesení neodpovedal primeraným a ústavne
akceptovateľným spôsobom na práve tieto podstatné otázky, ktoré mali vzťah
k prerokovávanej veci a ktoré osobitne zvýraznil v mimoriadnom dovolaní aj generálny
prokurátor. Absencia riadneho a ústavne akceptovateľného odôvodnenia v spojení
s jednostranným a formalistickým prístupom k do úvahy prichádzajúcim interpretáciám
relevantných noriem a samotného exekučného titulu boli preto dôvodom, pre ktorý ústavný
súd dospel k záveru o porušení práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu (výrok 1 nálezu).
22. Keďže však ide o otázky podústavného významu, ústavnému súdu neprislúcha,
aby sám formuloval svoj názor skôr, ako to urobí najvyšší súd v ďalšom konaní
nasledujúcom po zrušení napadnutého uznesenia a vrátení veci na ďalšie konanie (výrok
2 nálezu). V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný vysloveným právnym názorom
ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde) a jeho povinnosťou bude ústavne
konformným, presvedčivým a najmä spravodlivým spôsobom vysporiadať sa
s mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora.
23. Pokiaľ ide o tvrdený zásah do základných práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
napadnutým uznesením najvyššieho súdu, tento nebol sťažovateľkou v sťažnosti nijako
bližšie konkretizovaný a ani ústavný súd nezistil možnú príčinnú súvislosť medzi
prípadným porušením týchto práv a napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Preto v tejto
časti sťažnosti nevyhovel (výrok 4 nálezu).
IV.
24. Keďže sťažovateľka bola v konaní pred ústavným súdom úspešná, prichádzala
do úvahy aplikácia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže
v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému
účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
S poukazom na vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb ústavný súd priznal
sťažovateľke náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 269,58 € (slovom
dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov), a to za 2 úkony právnej pomoci
po 127,16 €, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť, 2 x paušálna náhrada hotových
výdavkov po 7,63 €, ktoré zaviazal najvyšší súd zaplatiť na účet jej právneho zástupcu
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa
ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto
rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. januára 2014